Rozsudok – Zmluvy Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. september 2025

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 19C/83/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722203208
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jenčová

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2025:8722203208.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

19C/83/2022

Okresný súd Poprad - sudkyňa JUDr. Iveta Jenčová v spore žalobcu: Slovenská televízia a rozhlas, so
sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanej: A. B., nar. XX.X.XXXX, A.
XXXX/X, XXX XX C., občan SR, právne zastúpená: Advokátska kancelária, JUDr. Igor Šafranko, Sov.
hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, o zaplatenie 548,28 € s prísl. takto

r o z h o d o l :

19C/83/2022

I. Súd žalobu v časti istiny 69,60 eur, pokuty vo výške 17,- eur a náhrady poštových sadzieb spojených
s vymáhaním vo výške 2,10 eur z a m i e t a.

II. Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na 100 % náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcapodanoužaloboužiadal,abysúdzaviazalžalovanúnazaplateniežalovanejistiny,poštovného
a trov konania. Uviedol, že kontrolou úhrad zistil, že žalovaná ku dňu podania žaloby nezaplatila úhradu

v zmysle zákona č. 340/2012 Z.z. za kontrolované obdobie od 1.6.2008 do 31.5.2022. Na písomnú
výzvu zo dňa 19.5.2022 na zaplatenie omeškanej úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich
s odoslaním výzvy nereagovala, tento dlh nezaplatila v lehote 30 dní od jej doručenia, a preto v zmysle
citovaného zákona je povinná zaplatiť aj pokutu. Pohľadávka žalobcu pozostáva zo sumy 531,28 €, čo
je istina za neuhradené mesačné predpisy v kontrolovanom období a zo sumy 17,- €, ktorá predstavuje
pokutu za neuhradenie dlhu v lehote 30 dní odo dňa doručenia výzvy. Žalobca si uplatnil aj sumu 2,10
€ za zaplatené poštovné sadzby.

2. Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 31.3. 2023, v spojení s opravným uznesením z 24. 4. 2024
nasledovne:
,,I.Žalovanájepovinnázaplatiťžalobcoviistinuvovýške69,60eur,pokutuvovýške17,-euranáhradu
poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 2,10 eur, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.
II. Súd konanie do sumy 461,68 eur z a s t a v u j e.
III. N a r i a ď u j e prevádzkovateľovi systému Slovenskej pošte, a.s. vrátiť žalobcovi alikvotnú časť

zaplateného súdneho poplatku vo výške 9,30 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
IV. Trovy konania stranám n e p r i z n á v a.“3. Vykonaným dokazovaním, z prehľadu predpisov a úhrad, z výzvy žalobcu zo dňa 19.5.2021,
z doručenky k výzve, z potvrdenia Slovenskej pošty a.s. o tarifných cenách, ako aj z ďalších listinných
dôkazov v spise mal súd preukázané, že žalovaná za rozhodné obdobie od 18.11.2019 do 31.5.2022 (po

čiastočnom späťvzatí žaloby po vznesenej námietke premlčania) neuhradila poplatky za služby v zmysle
zákona č. 340/2012 Z. z. vo výške 69,60 €, a to za obdobie od novembra 2019 do januára 2022 (15
platieb po 4,64 €), nereagovala ani na výzvu žalobcu na ich úhradu spolu s poštovným v lehote 30 dní.
Nedoplatok v zmysle prehľadu predpisov a platieb teda v uvedenom období predstavuje po čiastočnom
späťvzatí žaloby po vznesení námietky premlčania žalovanou sumu 69,60 € za obdobie od 11/2019 do

01/2021 (žaloba bola súdu doručená dňa 18.11.2022) a v zmysle § 10 zákona č. 340/2012 Z. z. z dôvodu
ich neuhradenia je žalovaná povinná zaplatiť aj pokutu vo výške 17,- €, tiež poštovné v súvislosti so
zasielanou výzvou, ktoré podľa potvrdenia Slovenskej pošty činilo v rozhodnom období sumu 2,10 €.
Žalobca súdu spolu so žalobou predložil aj Výzvu na zaplatenie nedoplatku datovanú dňom 19.5.2022.
K Výzve bola pripojená doručenka s dátumom prevzatia Výzvy dňa 30.5.2022 a podpisom žalovanej
v príslušnej kolónke. Úhrady, ktoré žalovaná vykonala boli realizované pred doručením výzvy, na výzvu

už žalovaná žiadnou úhradou nereagovala.

4. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovaným zákonnými ustanoveniami súd
rozhodol tak, ako je vyššie uvedené. Pokiaľ ide o platby žalovanej po 58,- € uhradených v období
02/2021–04/2021,súdkonštatoval,žežalovanáneuviedlavpopiseplatiebobdobie,zaktorétietoplatby

uhrádza, čo ani nepopierala, a preto boli tieto platby žalobcom započítané na pohľadávky najstaršie
splatné. Súd zhodne so žalobcom poukázal napr. na právny názor vyjadrený v rozsudku Krajského súdu
v Brne sp. zn. 16Co 579/87 zo dňa 04.02.1988: „Ak dlžník neuvedie pri plnení dlhu, ktorý z viacerých
dlhov chce plniť, uhradí sa dlh najskôr splatný, aj keď by mohol byť premlčaný. V takomto prípade sa
už dlžník nemôže následne dovolávať s úspechom premlčania dlhu, na ktorý bolo plnené uvedeným

spôsobom.“ Pokiaľ ide o koncesionárske poplatky, ako v tomto prípade, vec na súde nie je vedená ako
vec spotrebiteľská (to súd uviedol v súvislosti s námietkou žalovanej strany ohľadom započítania platieb
na najstaršie dlhy žalovanej), išlo o platby, ktorých povinnosť úhrady vyplýva priamo zo zákona. Čo
sa týka mesačných úhrad platených žalovanou v období od 02/2021 do 05/2022 po 4,64 €, k týmto
žalovaná v popise platieb uviedla, za aké obdobie ich uhrádzala, čo žalobca zohľadnil aj v čiastočnom

späťvzatí žaloby. Vzhľadom na vznesenie námietky premlčania zo strany žalovanej, žalobca zobral
žalobu čiastočne späť vo výške 387,44 € (za obdobie od 06/2018 do 10/2019) a vo výške 74,24 €
(16 uhradených mesačných predpisov po 4,64 € v období od 02/2021 – 05/2022, ku ktorým žalovaná
uviedla, za aké obdobie uhrádza), t.j. spolu vo výške 461,68 Eur a v tejto časti súd konanie zastavil,
ale mal za to, že žalobca má nárok na úhradu nepremlčanej časti neuhradených poplatkov vo výške

69,60 € (15 neuhradených mesačných predpisov v období od 11/2019 do 01/2021), pokuty vo výške
17 ,- €, keďže žalovaná na výzvu žalobcu z mája 2022 nereagovala žiadnou úhradou, a tiež na poštové
náklady spojené so zaslaním výzvy na úhradu v mesiaci máj 2022 vo výške 2,10 €, ktorých výška bola
preukázaná potvrdením pošty.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v rozsahu výrokov I. a IV., podala žalovaná odvolanie, v ktorom

namietala, že súd prvej inštancie ju zaviazal na plnenie, aj keď namietala premlčanie, s odôvodnením,
že platby, ktoré zaplatila od 18. 11. 2019 do 31. 05. 2022, pri ktorých neuviedla obdobie, boli započítané
na pohľadávky najstaršie splatné, aj keď už boli premlčané. Pritom súd prvej inštancie oprel svoje
rozhodnutie o rozsudok Krajského súdu Brno, sp. zn. 16Co/579/87, zo 04. 02. 1988. Podľa žalovanej v
súdenejveciideoposudzovaniespotrebiteľskéhoprávnehovzťahu.RozsudokKrajskéhosúduBrno,sp.

zn. 16Co/579/87, zo 04. 02. 1988, bol vydaný v dobe, keď ani v Čechách, ani na Slovensku neexistovalo
spotrebiteľsképrávo,atedaaniust.§52anásl.O.z.,osobitneust.§54aO.z.,podľaktorého:„Premlčané
právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ust. § 151j ods. 2 tým
nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom
alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní

vedel.“ Podľa žalovanej je logické, že nemohla mať záujem plniť na premlčaný dlh a preto je toho názoru,
že je potrebné posudzovať jej platby za platby určené na nepremlčaný dlh. Ak je súd povinný prihliadať
na premlčanie z úradnej povinnosti, tak z toho, podľa jej názoru vyplýva, že v rámci súdneho konania
ani nemôže akceptovať obranu žalobcu, o započítaní platieb na premlčaný dlh, lebo takýmto postupom
by vlastne súd na premlčanie v skutočnosti neprihliadol.

Žalovaná taktiež namietala, že žalobcovi nepatrí ani pokuta a poštovné. Poukázala pritom na rozsudok
Krajského súdu Prešov, sp. zn. 24Co/47/2018, z 11. 12. 2018. V súdenej veci si žalobca uplatňuje dlh za
obdobie od 01. 06. 2008 do 31. 05. 2022, a na zaplatenie ju vyzval až výzvou z 19. 05. 2022. Nakoľkožalobca nedodržal zákonom predpísaný postup, a nevyzval ju na plnenie v zákonnej lehote, nemá nárok
ani na pokutu, ani na poštovné.
Vo vzťahu k meritu veci, žalovaná namietala nesprávny výrok o trovách konania, pokiaľ jej súd prvej

inštancie nepriznal náhradu trov konania v pomernej časti, aj keď konštatuje, že čiastočné zastavenie
konania zavinil žalobca. Súd prvej inštancie prehliada, že žalobca je účastníkom množstva obdobných
konaní a vie, že ak uplatní premlčaný nárok, súd má na premlčanie prihliadnuť z úradnej moci. Žalobca
sa spolieha na to, že spotrebiteľ pod tlakom súdneho konania premlčaný dlh zaplatí. Takýto postup
žalobcu nemožno nazvať inak, ako prenesením nekalej obchodnej praktiky do súdneho konania.

Žalovaná navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Krajský súd v Prešove Uznesením sp. zn. 18Co/22/2024 - 78 zo dňa 27.3.2025 zrušil rozsudok
vo výrokoch I. a IV. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

7. V zrušujúcom uznesení odvolací súd uviedol, že predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol
nárok žalobcu na zaplatenie sumy 548,28 eur titulom neuhradených úhrad za služby verejnosti podľa
ust. § 3 písm. a/ zákona č. 340/2012 Z.z., o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a
televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. 06. 2023, za

obdobie od 01. 10. 2008 do 31. 05. 2022, na zaplatenie pokuty vo výške 17,- eur, úhrady za poštové
služby vo výške 2,10 eur podľa poštových sadzieb a zároveň žiadal nahradiť trovy konania.

8. Odvolací súd citoval ust. § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že v prejednávanej
veci je spornou skutočnosťou to, či žalobcom uplatnený nárok vychádza zo spotrebiteľského vzťahu.

Konštatoval, že podľa súdu prvej inštancie, v prípade koncesionárskych poplatkov vec na súde nie je
vedená ako vec spotrebiteľská, ide o platby, ktorých povinnosť úhrady vyplýva priamo zo zákona. Táto
otázka je relevantná v konaniach so žalobcom zo znenia článku týkajúceho sa poučovacej povinnosti,
osobitných ustanovení o zmene žaloby, či dokazovaní, ako aj s tým súvisiacich otázok oslobodenia
od platenia súdneho poplatku zo strany spotrebiteľa, resp. otázka nemožnosti použitia ustanovení

o rozsudku pre zmeškanie, či prihliadnutie na premlčanie nároku. Z týchto dôvodov je posúdenie
skutočností, či sa na spor strán použijú ustanovenia ohľadom spotrebiteľských sporov veľmi dôležitou.

9. V ďalšom odvolací súd uviedol, že pre posúdenie tejto otázky je relevantné vychádzať zo znenia
Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Je

teda nutné posúdiť, či vzťah vznikajúci medzi stranami sporu je vzťahom, ktorý možno podradiť pod tzv.
spotrebiteľské vzťahy. V tejto súvislosti poukázal aj na ust. § 3 zákona č. 340/2012 Z. z., o úhrade za
služby verejnosti poskytované Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom v znení účinnom do 30.
06. 2023, podľa ktorého je platiteľom úhrady fyzická osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny
ako odberateľ pre spotrebu v byte alebo rodinnom dome. Citovaný zákon uvádza, že jedná sa o úhrady

za služby verejnosti, ktorá je platená v prospech Rozhlasu a televízie Slovenska v oblasti rozhlasového
vysielania a televízneho vysielania. Pre finančné zabezpečenie služieb verejnosti v tejto oblasti. Pričom
príjmy z týchto úhrad, ako aj pokút sa výhradne môžu použiť na zabezpečenie služieb verejnosti v oblasti
rozhlasového vysielania a televízneho vysielania. Zároveň však tieto príjmy môžu byť použité aj na
zabezpečenie výberu úhrady kontroly platenia úhrady a vymáhanie úhrady a pokút.

10. Zo znenia citovaného zákona vyplýva, ako uvádza odvolací súd, že platiteľom tejto úhrady je osoba
pokiaľ sa na ňu nevzťahujú výnimky, ktorá je evidovaným odberateľom elektrickej energie v byte alebo
rodinnom dome (§ 3 písm. a/ zákona č. 340/2012 Z.z., v znení účinnom do 30. 06. 2023). Z uvedeného
je zrejmé, že zmluvou o dodávke elektrickej energie v zmysle osobitného zákona sa osoba, na ktorú

sa nevzťahujú výnimky, zároveň stáva platiteľom úhrady za zabezpečenie služieb verejnosti v oblasti
rozhlasového a televízneho vysielania poskytovaného žalobcom. Podľa názoru odvolacieho súdu teda
na základe zmluvy, ktorá nepochybne spotrebiteľskou zmluvou je, vzniká pre takéhoto spotrebiteľa od
tejto zmluvy odvodený iný záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii.

11.Pokiaľideoslužbuvoblastirozhlasovéhoatelevíznehovysielania,možnokonštatovať,ženeexistuje
právny vzťah medzi žalobcom a poplatníkom, v rámci ktorého by dochádzalo k výmene plnení. Existuje
tu však priama súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a týmto poplatkom či úhradou.
Povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného poskytnutia služby, ktorej priamuhodnotu by tento poplatok či úhrada predstavovala. Výlučne tento poplatok súvisí s uzavretou zmluvou
o dodávke elektrickej energie bez prípadnej súvislosti s preukázanou držbou televízneho prijímača či
rozhlasového aparátu. Samotný prístup k takejto službe tiež možno povedať, že je voľným a nepodlieha

zaplateniu tohto poplatku ako v prípade napr. zaplatenia poplatku za službu prijímania kódovaných
televíznych staníc, kedy až zakúpením príslušného kódovacieho zariadenia možno sledovať takéto
televízne vysielanie.

12. Pre posúdenie, či na takýto právny vzťah sa vzťahuje Smernica Rady č. 93/13/EHS, je

nutné zodpovedať základné otázky a teda týmto spôsobom možno zodpovedať otázku, či sa tento
vzťah spravuje ustanoveniami tzv. spotrebiteľských sporov. V čl. 2 písm. b/ smernice je spotrebiteľ
charakterizovaný ako fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom
nevzťahujúcim sa k obchodom, podnikaniu alebo povoleniu. Je nepochybné, že platiteľ úhrady v danom
prípade spĺňa definíciu spotrebiteľa podľa citovaného nariadenia.

13. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal odpoveďou na otázku, či žalobca ako verejnoprávna inštitúcia
spĺňa charakteristiku predajca alebo dodávateľ podľa nariadenia, kedy v čl. 2 písm. c/ je takáto osoba
definovaná ako akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici
koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to, či má
verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. Ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra Ministerstva

spravodlivosti SR, Rozhlas a televízia Slovenska bola zapísaná ako iná právnická osoba, ktorá v
predmete činnosti má celoplošné digitálne vysielanie televíznych a programových služieb, ako aj
vykonávanie podnikateľských činností a činností podľa zákona č. 532/2010 Z.z., o rozhlase a televízii
Slovenka. V zmysle ust. § 2 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z.z., v znení účinnom do 30. 06. 2024 bola
RTVS verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje

službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania. Z týchto definícií je zrejmé,
že sa jedná o právnickú osobu, ktorá v súvislosti s výberom úhrad za poskytované služby koná s
cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Tomuto výkladu zodpovedá aj
bod 14 odôvodnenia citovanej smernice, podľa ktorého sa zohľadňujú prípadné nekalé podmienky aj
pri dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby. Rovnaký záver vyplýva aj

z bodu 16 odôvodnenia smernice. Tento záver vyplýva aj z rozsudku vo veci C-59/2012 DKK, Mobil
Oil proti Zentrale Zur Bekamfung, kedy dospel Súdny dvor EÚ k záveru, že do pôsobnosti Smernice
č. 2005/29/ES, o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu,
ktorou sa mení Smernica č. 84/450, sa má vykladať v tom zmysle, že do jej osobnej pôsobnosti
patrí verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného záujmu, ako je správa zákonného systému

zdravotného poistenia.

14. Odvolací súd uviedol, že je pravdou, že v tomto tejto smernici je použitý pojem „obchodník“ na
rozdiel od pojmov „predajca“, či „dodávateľ“, ktoré používa Smernica Rady č. 93/13/EHS, no aj v tomto
prípade sa riešila aplikácia na subjekt verejného práva, teda zdravotnú poisťovňu, v čom možno nájsť

paralelu s postavením žalobcu a s napĺňaním jej verejnoprospešných cieľov. Cieľom oboch smerníc
je zaistiť vysokú spoločnú úroveň ochrany spotrebiteľa, ako to je aj v tomto posudzovanom prípade,
čo je dôvodom pre prijatie záverov ohľadom definície pôsobnosti smernice aj na subjekty verejného
práva. Bližšie závery možno nájsť v návrhu generálneho advokáta D. E. zo 04. 07. 2013. Ak teda
Súdny dvor EÚ v tomto smere pripustil výklad, že verejnoprávne právnické osoby spadajú do rámca

takejto smernice, je nepochybné vychádzať z toho, že verejnoprávne subjekty spadajú pod pôsobnosť
iných smerníc, ktoré majú rovnaký cieľ, nakoľko v podstate všetky verejné právnické osoby sú založené
spravidla na to, aby sledovali verejnoprospešný cieľ. Z odôvodnenia citovaných rozhodnutí vyplýva, že
ani verejnoprávny subjekt, ktorý je poverený verejnoprospešnou funkciou, nemôže byť oslobodený od
svojej povinnosti dodržiavať zásadné pravidlá, akými sú pravidlá odbornej starostlivosti, a to hlavne

vo vzťahu k subjektom, ktoré sú zásahom štátu povinné platiť akúkoľvek úhradu v prospech takéhoto
subjektu. Z vyššie uvedeného možno uzavrieť, že žalobca spĺňa podmienku čl. 2c smernice, pričom
otázka, kedy má národný súd ex offo povinnosť skúmať nekalé podmienky v dodávateľských zmluvách,
teda v podstate to, čo je riešené ust. § 290 a nasl. CSP, ktorý má osobitné ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, riešil Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C147/16 Karel de Grote proti SuzanRoumi F.

G., pričom rozhodol, že táto smernica sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje rozsudkom pre zmeškanie, pričom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel má právomoc
skúmať ex offo rozpor medzi zmluvnou podmienkou, na ktorej je založená žaloba a vnútroštátnymi
pravidlami verejného poriadku. Je povinný preskúmať ex offo, či zmluva obsahujúca túto podmienkuplatí do rozsahu pôsobnosti tejto smernice a či táto je nekalá. Obdobne možno poukázať na rozsudok
Súdneho dvora vo veci C-176/17 Profi Credit Polska proti B. H., kedy bolo konštatované, že je v
rozpore so smernicou, ak sa má vydať platobný rozkaz na základe formálne platnej vlastnej zmenky

bez preskúmania nekalej povahy zmluvných podmienok zo zmluvy o úvere, ktorá predchádzala tejto
zmenke a umožňuje súdu skúmať nekalú povahu zmluvnej podmienky iba v prípade, ak spotrebiteľ
podá príslušnú námietku, kedy od spotrebiteľa je vyžadované uvedenie skutočnosti a dôkazov, ktoré
toto preskúmanie umožnia. Tieto rozhodnutia priznali súdom členských krajín možnosť, resp. povinnosť
skúmať nekalé podmienky v dodávateľských zmluvách, čo možno aplikovať v tejto spornej otázke

so záverom, že v sporoch žalobcu s platiteľmi úhrad je nutné aplikovať ust. § 290 CSP a nasl. o
spotrebiteľských sporoch, kedy nepochybne platiteľ úhrady je slabšou stranou sporu, jeho zmluvný
vzťah je odvodený od zmluvy o dodávke elektriny, ktorá je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, čím sa
dosiahne cieľ smernice o zabezpečení vysokej kvality života občanov EÚ.

15. Napriek skutočnosti, že zmluva medzi platiteľom úhrady a žalobcom nevzniká „klasickým spôsobom“

podpisom čo i len formulárovej zmluvy, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že podmienkou jej vzniku je
uzavretie klasickej spotrebiteľskej zmluvy. Ak teda táto „pridružená zmluva“ má byť nejakým spôsobom
právne posúdená, zrejme musí byť posúdená v súlade s prvotnou zmluvou, od ktorej sa odvíja a ktorá
spotrebiteľskou zmluvou je. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru,
že sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú napriek verejnoprávnemu charakteru žalobcu a napriek skutočnosti,

že príjmy z týchto úhrad sa používajú výhradne na zabezpečenie služieb verejnosti. Zo Smernice Rady
č. 93/13/ES vyplýva, že sa jedná o smernicu, ktorá sa vzťahuje na podmienky zmlúv, okrem iného medzi
dodávateľmi služieb a spotrebiteľmi. Teda nie je nutné, aby predmetom dodávky bol len tovar, ale môžu
to byť aj služby, aj keď sú platené paušálne, bez ohľadu na ich dodanie, či rozsah tohto dodania. Z
vyššie uvedených dôvodov teda možno dospieť k záveru, že aj na predmetný spor je nutné aplikovať

ust. § 290 a nasl. CSP.

16. Nemali by byť pochybnosti o existencii práva žalobcu na úhradu za služby verejnosti s jej
príslušenstvom. Pochybnosti vznikli len v súvislosti s právnou otázkou, či došlo k oslabeniu práva v
dôsledku oddiaľovania s jeho uplatnením na súde voči žalovanej a v kladnom prípade či sa má zohľadniť

premlčanie aj bez námietky žalovanej priznaním jej statusu spotrebiteľky. Existuje súvislosť medzi
službou verejnoprávneho vysielania a sporným poplatkom, či úhradou (tiež ,,koncesionársky poplatok“),
aj keď povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného poskytnutia služby, ktorej priamu
hodnotu by tento poplatok či úhrada predstavovala, ale tento poplatok súvisí výlučne s uzavretou
zmluvou o dodávke elektrickej energie bez prípadnej súvislosti s preukázanou držbou televízneho

prijímača, či rozhlasového aparátu. Samotný fakt, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr.
povinné zmluvné prijímanie predmetnej vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce
občanov stratili status konzumentov služby. Naopak, svojim spôsobom legislatívne vnútenie televíznej
a rozhlasovej služby je jedna z okolností, ktoré majú potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie
obchodných praktik žalobcu, či nie sú nekalé. Ako žalobca priznáva, aj keď len sčasti, predsa len aj ona

podniká a robí tak v rámci poskytovania služby širokým vrstvám obyvateľstva.

17. Právne predpisy o ochrane spotrebiteľov pred nekalou praxou sú potencionálne vo vzťahu k širokým
vrstvám obyvateľstva tými, ktoré dávajú odpoveď o možných spotrebiteľských konzekvenciách vzťahu
medzi žalobcom a prijímateľmi (konzumentmi) predmetnej transmisijnej služby. Smernica Rady č. 93/13

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nie je pritom jedinou smernicou spotrebiteľského
práva. To na margo odvolacích argumentov žalobcu, ktorý ako predpoklad spotrebiteľskoprávnej
ochrany považuje len existenciu zmluvy. Zákon ani nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky
rozmanitosti života a postihol všetky do úvahy prichádzajúce možné nečestnosti (napr. nekalé obchodné
praktiky podľa prílohy k Spotrebiteľskému kódexu a Smernice č. 2005/29/ES, napr. ,,agresívnou

praktikou je okrem iného zahrnutie priameho nabádania pre deti do reklamy, aby si kúpili alebo aby
presvedčili svojich rodičov alebo iných dospelých, aby im kúpili propagované produkty). Za takýchto
okolností, ak niet legislatívne uzavretého okruhu do úvahy prichádzajúcich obchodných praktík, ktoré
môžu byť nekalé, tak ani čiastočne podnikajúceho žalobcu ako poskytovateľa služby širokým vrstvám
obyvateľstva nemožno vylučovať z okruhu subjektov povinných dodržiavať zákaz nekalých obchodných

praktík. Žalobca je dodávateľom služby a súčasne protipólom - protistranou spotrebiteľom verejnej
transmisijnej služby bez ohľadu na to, či dôjde ku kolízii s normami na ochranu spotrebiteľa. Ani
pri vzťahoch, v rámci ktorých niet pochybností o ich spotrebiteľskej povahe (úverové, poistné a iné),
spotrebiteľský vzťah nevzniká až porušením práva, ale už jeho založením. Inými slovami tiež povedané,žalobca sa nestáva dodávateľom spotrebiteľskej služby až momentom, keď použije nekalú obchodnú
praktiku v rozpore s legislatívou implementovanou na základe Smernice č. 2005/29/ES ,,o nekalých
obchodných praktikách“, ale už v čase, keď do vzťahu, z ktorého takáto praktika môže vzísť vstúpi ,

a to bez ohľadu na formu vzniku vzťahu, teda vrátane jeho založenia zákonom. O to viac, ak právny
vzťah s cieľom poskytovať službu širokým vrstvám obyvateľstva (nepodnikateľom) má zmluvný základ
a to zmluvu o dodávke elektriny so všetkými jej vedľajšími zložkami a ďalšími súvisiacimi vzťahmi. Ide
o odvodený záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii. Ak by sa aj pripustila možnosť, že nejde o
spotrebiteľský vzťah, potom za relevantné treba považovať vzťahy aj len súvisiace. V tomto smere zákon

zaraďuje pod režim spotrebiteľského práva nielen spory zo spotrebiteľských zmlúv, ale aj spory súvisiace
so spotrebiteľskou zmluvou (por. slovo „súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou“ v ust. § 290CSP).

18. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení tiež konštatoval, že ani námietka verejnoprávnosti, ako
prekážky pre spotrebiteľskú povahu vzťahu, neobstojí. K otázke verejnoprávnosti dodávateľa služieb
zaujal postoj Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“). Aj na belgickú školu ako inštitúciu

s verejnou formou vlastníctva, ktorá študentke poskytla úver dopadá Smernica Rady č. 93/13 ES
(C-147/16). Obdobný záver vyplýva aj z rozsudku SD EÚ veci C-59/2012 BKK Mobil Oil Korperschaut
des offentlichen Rechts proti Zentrale Zur Bekamfung unlauteren Wettbewerbs, v ktorom SD EÚ
skonštatoval, že Smernica č. 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči
spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení Smernica Rady č. 84/450/EHS, sa má vykladať v tom

zmysle, že do jej osobnej pôsobnosti patrí verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného záujmu,
ako je správa zákonného systému zdravotného poistenia.
19. Ak teda Súdny dvor EÚ pripustil výklad, že verejnoprávne právnické osoby spadajú do rámca
Smernice č. 2005/29/ES, je dôvodné vychádzať z toho, že verejnoprávne subjekty spadajú pod
pôsobnosť aj iných smerníc, ktoré majú rovnaký cieľ, nakoľko v podstate všetky verejné právnické osoby

súzaloženéspravidlanatom,abysledovaliverejnoprospešnýcieľ.Zodôvodneniacitovanýchrozhodnutí
vyplýva, že ani verejnoprávny subjekt, ktorý je poverený verejnoprospešnou funkciou, nemôže byť
oslobodený od svojej povinnosti dodržiavať zásadné pravidlá, akými sú pravidlá odbornej starostlivosti,
a to hlavne vo vzťahu k subjektom, ktoré sú zásahom štátu povinné platiť úhradu v prospech takéhoto
subjektu.

20. Tomuto výkladu zodpovedá aj bod 14 odôvodnenia Smernice Rady č. 93/13 ES, podľa ktorého
sa zohľadňujú prípadné nekalé podmienky aj pri dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú
kolektívne služby, cit. : ,,Keďže členské štáty zabezpečia, aby do zmlúv neboli zahrnuté nekalé
podmienky, najmä preto, že táto smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného

charakteru.“. Rovnaký záver vyplýva aj z bodu 16 odôvodnenia smernice, „keďže hodnotenie nekalého
charakteru podmienok podľa vybraných všeobecných kritérií najmä pri predaji alebo dodávkach
verejného charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby,...).

21. Odvolací súd teda s poukazom na vyššie uvedené detailné zdôvodnenie uzavrel, že žalovaná

vystupuje v pozícii faktického spotrebiteľa, pri ktorom základom plnenia je odber elektrického prúdu. Je
nepochybné, že povinným subjektom je fyzická osoba, ktoré prijíma službu a právny vzťah nevzniká
ex lege, ale na základe zloženej právnej skutočnosti, kde pristupuje k zákonnej povinnosti zložka
existencie spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej s poskytovateľom služieb elektriny. Ide teda o faktický
odvodený spotrebiteľský vzťah, keďže ak by absentovala spotrebiteľská zmluva o dodávke elektriny,

nevznikol by ani záväzok plniť. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal aj na právne závery, vyslovené
v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/26/2022, 22Co/16/2022, 13Co/22/2022,
1Co/10/2022, 8Co/5/2022, 23Co/100/2017.

22. Odvolací súd poukázal na obsah spisu, z ktorého vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na úhrady za

obdobie od 01. 06. 2008 do 31. 05. 2022. Keďže podal žalobu na súd dňa 18. 11. 2022, sú premlčané
v zmysle ust. § 101 O.z., všetky predpísané úhrady splatné viac ako tri roky pred 18. 11. 2022, tzn.
pred 18. 11. 2019. Žalobca by tak nemal nárok na úhrady splatné pred 18. 11. 2019. Z obsahu spisu
vyplýva, že žalobca vzal žalobu späť v časti 387,44 eur, za rozhodné obdobie od 06/2008 až 10/2019,
a v časti 74,24 eur za 16 uhradených platieb obdobie od 02/2021 do 05/2022, teda celkovo 461,08 eur.

Na základe uvedeného podania žalobcu súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy
461,68 eur. Teda nedoplatok podľa súdu prvej inštancie zostal v časti o zaplatenie nepremlčanej časti
neuhradených poplatkov vo výške 69,90 eur za obdobie od 11/2019 do 01/2021. Súd prvej inštancie
oprel svoje rozhodnutie o rozsudok Krajského súdu Brno, sp. zn. 16Co/579/87, zo 04. 02. 1988.23. Žalovaná v odvolaní namietala, že platby, ktoré zaplatila za obdobie od 18. 11. 2019 do 31. 05. 2022,
pri ktorých neuviedla obdobie (za ktoré ich uhradila), by mali byť započítané na pohľadávky najstaršie

splatné, aj keď už boli premlčané. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná podaným odporom žiadala
žalobu zamietnuť na základe tvrdenia, že nepremlčané splátky po 4,64 eur mesačne, ktorých splatnosť
nastala od 18. 11. 2019 do 31. 05. 2022, čo predstavuje za rok 2019 - 2 platby, za rok 2020 - 12 platieb,
za rok 2021 - 12 platieb a za rok 2022 - 5 platieb. Celkovo 31 platieb po 4,64 eur, čo predstavuje sumu
143,84 eur. Tvrdila, že za obdobie od 18. 11. 2019 do 31. 05. 2022 uhradila podľa prehľadu 248,24 eur,

teda podľa žalovanej nepremlčaný dlh nielen uhradila, ale ho preplatila o 140,40 eur. Z preplatku mala
byť zaplatená aj pokuta a poštovné.

24. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o započítaní platieb žalovanej na tie
skôr splatné predpisy úhrad, keď poukázal na rozsudok Krajského súdu v Brne sp. zn. 16Co/579/87
zo dňa 04. 12. 1988, podľa ktorého ak dlžník neuvedie pri plnení dlhu, ktorý z viacerých dlhov chce

plniť, uhradí sa dlh najskôr splatný, aj keď by mohol byť premlčaný. Uvedený súd vychádzal z ust. §
73 Občianskeho zákonníka, ktoré dnes už nie je platné a účinné, a znelo takto: „Ak má tomu istému
veriteľovi dlžník splniť niekoľko dlhov a plnenie nestačí na vyrovnanie všetkých, je vyrovnaný dlh, o
ktorom dlžník pri plnení vyhlási, že ho chce splniť; inak sa plnením uhradí dlh najskôr zročný, a to najprv
jeho príslušenstvo.“ Uvedené ustanovenie bolo zrušené zákonom č. 509/1991 Zb., účinným od 01. 01.

1992, teda ešte pred vznikom právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou. Po zrušení pôvodného
ust. § 73 Občianskeho zákonníka dňom 31. 12. 1991, nie je v Občianskom zákonníku právna úprava
pre prípad, ak dlžník má voči veriteľovi viacero dlhov, a splní menej, než je výška dlhov, a preto je
potrebné v zmysle dlhodobo ustálenej súdnej praxe a ust. § 853 Občianskeho zákonníka vychádzať z
konkrétnych okolností prípadu a hlavne z tej skutočnosti, aký bol úmysel dlžníka vyslovený pri splnení

tohto dlhu. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná ako spotrebiteľ nemohla mať záujem a úmysel
plniť na premlčaný dlh, a preto sa javí, že je potrebné posudzovať jej platby za platby určené na
nepremlčaný dlh. Odvolací súd sa stotožnil so žalovanou, že ak je súd povinný prihliadať na premlčanie
z úradnej povinnosti podľa ust. § 54a Občianskeho zákonníka, tak v rámci súdneho konania ani nemôže
akceptovať obranu žalobcu, o započítaní platieb na premlčaný dlh, lebo by takýmto postupom vlastne

na premlčanie v skutočnosti neprihliadol. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval za dôvodný
odvolací dôvod žalovanej o nesprávnom právnom posúdení veci.

25. S poukazom na § 10 ods. 2, ods. 3, ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z., v znení účinnom do 30. 06.
2023 a námietku žalovanej, že žalobca nedodržal zákonom predpísaný postup a nevyzval ju na plnenie

v zákonnej lehote, preto nemá nárok ani na pokutu ani na poštovné, odvolací súd uviedol, že ak zákon
hovorí o zistení skutočnosti spočívajúcej v omeškaní platiteľa so zaplatením úhrady, je na žalobcovi,
aby preukázal kedy túto skutočnosť zistil, a teda či žalovaná bol v zákonom stanovenej lehote písomne
vyzvaná na zaplatenie úhrady.

26. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v konaní predložil výzvu na zaplatenie nedoplatku z 19. 5. 2022,
ktorou žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie nedoplatku 533,38 eur vrátane poštovných sadzieb 2,10
eur najneskôr do 30 dní od doručenia tejto výzvy s tým, že v nedoplatku je zahrnutý aj predpis na mesiac
05/2022.

27. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom vysloveným v uznesení Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 24Co/47/2018 z 11. 12. 2018, cit.: ,,Odvolací súd vychádzal nielen zo znenia ust. § 10 ods.
2 citovaného zákona, ale aj z primárneho práva Európskej únie, ktoré sleduje vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľa (článok 38 charty základných práv EÚ), kedy podľa názoru odvolacieho súdu v zmysle tohto
ustanovenia je nutné vykladať aj prípadné nejednoznačné znenie vnútroštátnej právnej úpravy. Práve

vágne stanovený začiatok doby, v ktorej by mal byť vyzvaný subjekt, ktorý má platiť úhradu, dáva súdu
úlohu, aby vo svetle špecifického prípadu vyložil predmetné ustanovenie zákona. Zákona uvádza, že ak
vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do
60 dní od zistenia. To, akým spôsobom by sa mala táto skutočnosť zistiť zákona podrobne neuvádza.
Odvolací súd však v súlade s názorom súdu prvej inštancie má za to, že nemožno nedôvodne odkladať

uplatnenie práva zo strany vyberateľa úhrady a umožniť mu to, aby vyzýval platiteľa v časovom odstupe
niekoľkých rokov na zaplatenie tejto úhrady. Takéto konanie podľa názoru odvolacieho súdu rovnako
ako súdu prvej inštancie nie je v súlade so zásadou riadneho hospodára, respektíve subjektu, ktorý je
povinný vykonávať správu úhrad a preto odvolací súd považoval za právne dôvodné potvrdiť napadnutýrozsudok v časti zamietnutia poplatku vo výške 17,- eur ako aj poštovného. V tejto súvislosti podľa
názoru odvolacieho súdu nie je relevantné to, že omeškanie platiteľa úhrady trvalo dlhšiu dobu. Je nutné
vychádzať z toho, kedy došlo prvýkrát k omeškaniu, čo nepochybne bolo niekoľko rokov pred zaslaním

tejto výzvy.“

28. Vzhľadom na vyššie uvedené sa preto odvolaciemu súdu javilo, že pokiaľ žalobca vyzval žalovanú k
zaplateniu nedoplatku za obdobie od 01. 06. 2008 do 31. 05. 2022 výzvou až z 19. 05. 2022, nedodržal
zákonom predpísaný postup a nevyzval ju na plnenie v zákonnej lehote. Preto by žalobca nemal mať

nárok ani na pokutu, ani na poštovné.

29. Za dôvodnú považoval odvolací súd aj odvolaciu námietku žalovanej vo vzťahu k výroku IV. súdu
prvej inštancie o nepriznaní trov konania stranám sporu. Súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov
konania v pomernej časti žalovanej, aj keď konštatuje v bode 20. odôvodnenia rozsudku, že čiastočné
zastavenie konania zavinil žalobca. Podľa odvolacieho súdu, na zavinení žalobcu v časti o zaplatenie

sumy 387,44 eur, v ktorej zobral žalobu späť z dôvodu, že si uplatnil premlčaný nárok voči žalovanej,
nič nemení, že by súd prvej inštancie aj tak musel prihliadnuť na námietku premlčania a žalobu v tejto
časti zamietnuť. Zavinenie zastavenia konania v časti o zaplatenie 387,44 eur spôsobil žalobca a tak
musí niesť dôsledky vo vzťahu k trovám tohto konania podľa ust. § 255 ods. 2 CSP.

30.Odvolacísúduložilsúduprvejinštancievďalšomkonanípriznaťprávnemuvzťahumedzižalobcoma
žalovanou spotrebiteľský charakter a z uvedeného vyvodiť konzekvencie vo vzťahu k posúdeniu nároku
žalobcu v časti žalovanej istiny 69,90 €, pokuty 17,- € a poštovného vo výške 2,10 € v uvedených
intenciách v súlade s prezentovaným právnym názorom odvolacieho súdu.

31. Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a IV. a vrátení veci na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie právny zástupca žalovanej na nariadenom pojednávaní odkázal na právne záväzný
názor odvolacieho súdu, navrhol žalobu zamietnuť a priznať žalovanej plnú náhradu trov konania.
Žalobca svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil, žiadal konať v jeho neprítomnosti a zaviazať
žalovanú na zaplatenie žalovanej sumy tak, ako to navrhoval vo vyjadrení a čiastočnom späťvzatí zo

dňa 24.2.2023 a vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 9.8.2023, pričom sa pridržiaval tvrdení uvedených
v návrhu. Tu sa žiada hneď uviesť, že žalobca žiadnym spôsobom nereagoval na obsah zrušujúceho
uznesenia odvolacieho súdu, tam deklarovaný právny názor, ktorý je pre súd prvej inštancie záväzný
a navrhoval aplikovať inštitúty, ktoré v spotrebiteľských sporoch aplikovať nie je možné, teda žiadnym
spôsobom nezohľadnil ani skutočnosť, že odvolací súd jednoznačne s výstižným odôvodnením uzavrel,

že právnemu vzťahu medzi žalobcom a žalovanou je nutné priznať spotrebiteľský charakter. Žalobca
nereagoval ani len na pasáž v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, keď ten konštatuje s poukazom
na § 10 ods. 2, ods. 3, ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. a námietku žalovanej, že žalobca nedodržal
zákonom predpísaný postup a nevyzval ju na plnenie v zákonnej lehote, preto nemá nárok ani na
pokutu ani na poštovné, tak ak zákon hovorí o zistení skutočnosti spočívajúcej v omeškaní platiteľa so

zaplatením úhrady, je na žalobcovi, aby preukázal kedy túto skutočnosť zistil, a teda či žalovaná bol v
zákonom stanovenej lehote písomne vyzvaná na zaplatenie úhrady.

32. Po zrušení rozsudku prvoinštančného súdu zo dňa 31.3.2023 vo výrokoch I. a IV. a vrátení veci na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie ostala dôkazná situácia nezmenená, súd teda poukazuje na tie isté

dôkazy, na ktoré poukázal už v prvotnom rozsudku, a ktoré sú špecifikované v bode 3. tohto rozsudku.
Žiadne iné dôkazy do konania vnesené, ani navrhované neboli.

33. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, teda bez akýchkoľvek pochýb
priznáva právnemu vzťahu medzi žalobcom a žalovanou spotrebiteľský charakter. Odvolací súd

podrobne a výstižne odôvodnil, prečo vzťah medzi stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským, a to aj
s poukazom na Smernicu Rady č. 93/13/EHS, rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, vnútroštátne rozhodnutia
a ďalšie tak, ako je to vyššie uvedené v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu v prejednávanej
veci. Spotrebiteľský charakter vzťahu medzi žalobcom a žalovanou teda jednoznačne vyplýva aj zo
záväzného stanoviska a vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu.

34. Podľa § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú savždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo
dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

35. Podľa § 54 a) Občianskeho zákonníka, premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno
vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť
obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho
vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.

36. Podľa § 1 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a
televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, tento
zákon upravuje platenie, vyberanie a vymáhanie úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a
televíziou Slovenska 1) v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania (ďalej len "úhrada").

37.Podľa§2zákonač.340/2012Z.z.oúhradezaslužbyverejnostiposkytovanéRozhlasomatelevíziou

Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, účelom úhrady
je finančné zabezpečenie služieb verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania
poskytovaných Rozhlasom a televíziou Slovenska.

38.Podľa§3zákonač.340/2012Z.z.oúhradezaslužbyverejnostiposkytovanéRozhlasomatelevíziou

Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, platiteľ úhrady
(ďalej len "platiteľ") je
a) fyzická osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny 2) v evidencii odberateľov elektriny v
domácnosti 3) ako odberateľ elektriny v domácnosti 2) v odbernom mieste, 2) pre spotrebu v byte alebo
v rodinnom dome,

39. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom
a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023,
vyberateľom úhrady a príjemcom úhrady je Rozhlas a televízia Slovenska.

40.Podľa§8zákonač.340/2012Z.z.oúhradezaslužbyverejnostiposkytovanéRozhlasomatelevíziou
Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, kontrolu platenia
úhrady vykonáva vyberateľ úhrady.

41. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a

televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, platiteľ,
ktorý nezaplatí úhradu podľa § 7, je v omeškaní so zaplatením úhrady.

42. Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom
a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, ak

vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať
do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti na zaplatenie tejto úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb 23)
súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady.

43. Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom

a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, ak
platiteľ podľa § 3 písm. a) nezaplatí úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy
podľa odseku 2, platiteľ je povinný zaplatiť vyberateľovi úhrady aj pokutu 17 eur.

44. Podľa § 10 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom

a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, nárok
na zaplatenie úhrady, s ktorou je platiteľ v omeškaní, pokuty podľa odsekov 3 a 4 a poštových sadzieb
je povinný vyberateľ úhrady uplatniť na súde.

45.Predmetomkonaniapozrušenírozsudkusúduprvejinštanciezodňa31.3.2023vspojenísopravným

uznesením zo dňa 24.4.2024 vo výrokoch I. a IV. zostal uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie istiny vo
výške 69,60 €, pokuty vo výške 17,- €, náhrady poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške
2,10 € a povinnosť súdu rozhodnúť o trovách konania.46. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou a s poukazom
na ustanovenie § 54a) Občianskeho zákonníka, súd musí ex offo prihliadať na premlčanie. Možno teda
súhlasiť s názorom, že žalovaná pri platbách, ktoré vykonala v období od 18.11.2019 do 31.5.2022, teda

pri tých, u ktorých neuviedla obdobie, za ktoré ich uhrádza, nemohla mať záujem plniť na premlčaný dlh
a tieto platby treba posudzovať za platby uhrádzané na dlh nepremlčaný. Ak by ich súd zarátal tak, ako
v pôvodnom rozhodnutí na najstarší, už premlčaný dlh, tým by vlastne na povinnosť ex offo prihliadať
na premlčanie rezignoval, čo samozrejme možné, ani zákonné nie je. Ako uviedol aj odvolací súd, je
potrebné v zmysle dlhodobo ustálenej súdnej praxe a ust. § 853 Občianskeho zákonníka vychádzať z

konkrétnych okolností prípadu a hlavne z tej skutočnosti, aký bol úmysel dlžníka vyslovený pri splnení
tohto dlhu. A u žalovanej ten, že by zaplatila to, čo zaplatiť vzhľadom na premlčanie nároku žalobcu
nemusí, zrejme nebol, veď to aj sama v konaní namietala a prezentovala.

47. Žalobca si pôvodne žalobou uplatnil nárok na úhrady za obdobie od 01. 06. 2008 do 31. 05. 2022.
Keďže podal žalobu na súd dňa 18. 11. 2022, sú premlčané v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka

všetky predpísané úhrady splatné viac ako tri roky pred 18. 11. 2022, tzn. pred 18. 11. 2019. Žalobca
tak nemá nárok na úhrady splatné pred 18. 11. 2019. Žalobu vzal späť v časti 387,44 €, za rozhodné
obdobie od 06/2008 až 10/2019, a v časti 74,24 € za 16 uhradených platieb obdobie od 02/2021 do
05/2022, teda celkovo 461,08 eur. Teda nedoplatok podľa súdu prvej inštancie prezentovaný v prvom
rozsudku zostal v časti o zaplatenie nepremlčanej časti neuhradených poplatkov vo výške 69,90 € za

obdobie od 11/2019 do 01/2021. Súd pôvodne platby za obdobie od 18. 11. 2019 do 31. 05. 2022, pri
ktorých neuviedla žalovaná obdobie, za ktoré ich uhradila, započítal na pohľadávky žalobcu najstaršie
splatné, aj keď už boli premlčané. To, ako už vyplýva z vyššie uvedeného, nebolo správne.

48. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že nepremlčané splátky po 4,64 € mesačne, ktorých

splatnosťnastalaod18.11.2019do31.05.2022,predstavujúzarok2019dveplatby,zarok2020a2021
po 12 platieb a za rok 2022 je to 5 platieb. Celkovo sa jedná o 31 platieb po 4,64 €, čo predstavuje sumu
143,84 €. Za uvedené obdobie od 18. 11. 2019 do 31. 05. 2022 ale uhradila žalovaná podľa prehľadu
248,24 €, teda ako aj ona uviedla, nepremlčaný dlh nielen uhradila, ale ho preplatila.

49. Pokiaľ ide o uplatnený nárok žalobcu na pokutu vo výške 17,- € a v poštovné vo výške 2,10 €,
súd konštatuje, že žalobca nedodržal zákonom predpísaný postup a nevyzval žalovanú na plnenie v
zákonnej lehote, preto nemá nárok ani na pokutu ani na poštovné. Zákon, tak ako je vyššie citovaný,
hovorí o zistení skutočnosti spočívajúcej v omeškaní platiteľa so zaplatením úhrady a je na žalobcovi,
aby preukázal, kedy túto skutočnosť zistil, a teda či žalovaná bola v zákonom stanovenej lehote písomne

vyzvaná na zaplatenie úhrady. Z listinných dôkazov v spise vyplýva, že žalobca v konaní predložil výzvu
na zaplatenie nedoplatku z 19. 5. 2022, ktorou vyzval žalovanú na zaplatenie nedoplatku 533,38 €,
vrátanepoštovnýchsadzieb2,10eur,najneskôrdo30dníoddoručeniatejtovýzvystým,ževnedoplatku
je zahrnutý aj predpis na mesiac 05/2022.

50. Súd zhodne s odvolacím súdom poukazuje na právny názor vyslovený v uznesení Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 24Co/47/2018 z 11. 12. 201812. 2018, podľa ktorého ,,Odvolací súd vychádzal
nielen zo znenia ust. § 10 ods. 2 citovaného zákona, ale aj z primárneho práva Európskej únie,
ktoré sleduje vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa (článok 38 charty základných práv EÚ), kedy podľa
názoru odvolacieho súdu v zmysle tohto ustanovenia je nutné vykladať aj prípadné nejednoznačné

znenie vnútroštátnej právnej úpravy. Práve vágne stanovený začiatok doby, v ktorej by mal byť vyzvaný
subjekt, ktorý má platiť úhradu, dáva súdu úlohu, aby vo svetle špecifického prípadu vyložil predmetné
ustanovenie zákona. Zákona uvádza, že ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so
zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia. To, akým spôsobom by sa mala
táto skutočnosť zistiť zákona podrobne neuvádza. Odvolací súd však v súlade s názorom súdu prvej

inštancie má za to, že nemožno nedôvodne odkladať uplatnenie práva zo strany vyberateľa úhrady a
umožniť mu to, aby vyzýval platiteľa v časovom odstupe niekoľkých rokov na zaplatenie tejto úhrady.
Takéto konanie podľa názoru odvolacieho súdu rovnako ako súdu prvej inštancie nie je v súlade so
zásadou riadneho hospodára, respektíve subjektu, ktorý je povinný vykonávať správu úhrad a preto
odvolací súd považoval za právne dôvodné potvrdiť napadnutý rozsudok v časti zamietnutia poplatku

vo výške 17,- eur ako aj poštovného. V tejto súvislosti podľa názoru odvolacieho súdu nie je relevantné
to, že omeškanie platiteľa úhrady trvalo dlhšiu dobu. Je nutné vychádzať z toho, kedy došlo prvýkrát k
omeškaniu, čo nepochybne bolo niekoľko rokov pred zaslaním tejto výzvy.“51. Keďže žalobca vyzval žalovanú k zaplateniu nedoplatku za obdobie od 01. 06. 2008 do 31. 05. 2022
výzvou až z 19. 05. 2022, nepochybne nedodržal zákonom predpísaný postup a nevyzval ju na plnenie
v zákonnej lehote. Preto nemá nárok ani na pokutu, ani na poštovné.

52. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods.1, ods.2 Civilného
sporového poriadku, teda úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Čiastočné zastavenie konania zavinil sám žalobca, keď žaloval aj premlčanú časť pohľadávky
a následne z dôvodu vznesenej námietky premlčania zobral žalobu čiastočne späť. Keby tak neurobil,

súd by žalobu aj v tejto časti zamietol.

Poučenie:

Ř Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove.

Ř Podľa § 363 C.s.p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Ř Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Ř Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že :
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnésúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobrany

alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ř Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ř Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno i meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ř Podľa § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené
v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak:
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej ujmy nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ř Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak,
aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden

rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil.

Ř Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).