Uznesenie – Ostatné – Kúpna zmluva ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/113/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4120202410
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:4120202410.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu T. L., nar. X., bytom P., zastúpeného advokátom
JUDr. Martinom Žaťkom, so sídlom Trenčianska cesta 603, Bánovce nad Bebravou, proti žalovanej T. L.,
nar. X., bytom W., zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Jakubíkovou, so sídlom Fraňa Mojtu 43, Nitra, o
zaplatenie 18.035,83 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 25C/19/2020,
o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 19. apríla 2023 sp. zn. 25Co/70/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 8. februára
2022 č. k. 25C/19/2020-410 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.483,27 eur s 5 %

ročným úrokom z omeškania od 25. 08. 2020 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia
(výrok I.). Vo zvyšku návrh zamietol (výrok II.) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu
trov konania v rozsahu 61,38 % (výrok III.).

1.1. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 115,
§ 136, § 137, § 139, § 143, § 144, § 148a ods. 2, § 149 ods. 1, 4, § 150, § 511 ods. 2, 3 zákona č.

40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“). Súd skúmal okolnosti,
za akých dlh vznikol, vzájomné vzťahy strán po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej
aj „BSM“), ako aj čas, kedy došlo k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva, skutočnosti, ktoré nebolo
možné pri posudzovaní predmetnej žaloby oddeliť. Pred zánikom BSM počas manželstva si strany
sporu ako manželia zobrali úver na nehnuteľnosť a počas ich manželstva došlo k zániku BSM v zmysle
zákona, z dôvodu podnikateľskej činnosti jedného z manželov. Úmyslom procesných strán nebolo

rozdeľovať pravidelné výdavky, medzi ktoré patrí úhrada mesačných splátok úveru. Nebolo preukázané,
že by žalobca so žalovanou o tomto diskutoval a pred podaním tejto žaloby ju žiadal o podieľanie
sa na splácaní úveru. Do rozvodu manželstva (rozvodový rozsudok právoplatný dňa 08. 07. 2019)
žili v spoločnej domácnosti. V návrhu na rozvod sa uvádza, že strany spoločne nehospodária, nie je
však uvedený presný termín odkedy, a to ani v odôvodnení rozvodového rozsudku. Podľa vyjadrení
žalovanej a ňou predložených dokladov, aj v tomto období po zrušení BSM spoločne hospodárili, pričom

nepopierala, že náklady si nedelili v rovnakom pomere. Súd uviedol, že v rámci nadobúdania majetku
do BSM a jeho vyporiadania po zániku manželstva sú podiely oboch manželov rovnaké aj napriek
tomu, že ich príjmy rovnaké nie sú. Len výnimočne môže nastať situácia, kedy súd rozhodne o tom,
že ich podiely nebudú rovnaké. V tomto prípade súd takéto dôvody nevidel. Žalobca tvrdil, že všetky
náklady hradil len on, tvrdenie, ktoré však nepreukázal. Na doklady predložené dňa 08. 02. 2022 súd v
zmysle§153CSPneprihliadal,avšaktietoaninevyvracalivčaspredloženédôkazyžalovanejopodieľaní

sa na spoločných nákladoch. Do právoplatnosti rozvodu išlo medzi stranami o blízke spolubývajúce
osoby. Na základe rozhodnutia o zrušení BSM počas manželstva je možné po právnej stránke presneurčiť, kedy k tomu dochádza. Podľa súdu sa však bolo potrebné zaoberať naplnením faktickej stránky
tejto skutočnosti. Od zániku BSM by sa podľa zákona mali manželia podieľať na všetkom v rovnakej
výške. Reálne sa však takýto scenár nenapĺňa, napríklad zväčša ani u spolužijúcich osôb v partnerskom

vzťahu, ktoré bez uzavretia manželstva v uvedenom zmysle literu zákona nedodržiavajú. V tomto
prípade bolo na zamyslenie, či a v koho neprospech potom samotné vyporiadanie má súd zohľadňovať.
Po zániku BSM do rozvodu manželstva si strany nijako nerefundovali vzájomné náklady, ani ohľadne
predmetného úveru. O vyššom nároku, než zodpovedá podiel žalobcu na danom úvere, mal žalovanú
bez zbytočného odkladu upovedomiť, čo sa nestalo, resp. to žalobca nepreukázal. V priebehu tohto

konania prišlo k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva, bez zohľadnenia splatenej časti úveru po
zrušení BSM ako aj iných položiek, ktoré predstavovali pravidelné uhradené náklady od zrušenia BSM
do rozvodu manželstva. Občiansky zákonník podrobnejšie v naznačenom probléme vec nerieši. Súd
určitú analógiu videl vo vyporiadaní BSM po rozvode manželstva v tom zmysle, že až po rozvode
strany prestávajú spoločne hospodáriť, teda všeobecne k vyporiadaniu dochádza ohľadne spoločných
nákladov až platených po rozvode manželstva. Mohlo by sa konštatovať, že v tomto prípade nastal

tento dátum právoplatnosťou rozhodnutia o zrušení BSM počas manželstva, ale bolo preukázané, že
aj po tomto termíne boli oboma stranami hradené spoločné náklady, a tak sa uvedený termín logicky
posúva na dátum právoplatnosti rozvodu manželstva. Súd nevylúčil možnosť, že by bolo možné, aby
bol týmto termínom dátum zrušenia BSM počas manželstva, ale v takom prípade je potrebné podrobne
a nespochybniteľne dokladovať všetky možné výlučné prostriedky zaplatené jedným z manželov na

spoločné náklady tak, aby ich bolo možné všetky zohľadniť. V tomto smere žalobca dôkazné bremeno
neuniesol. Rovnako by sa postupovalo pri nemanželskom partnerskom vzťahu, ak by strany nemali
podrobné účtovníctvo zachytávajúce akýkoľvek náklad jedného z partnerov na tzv. spoločné náklady.
Môže byť namietané, že tak partner robil dobrovoľne, bez nároku na refundáciu. Bez riadneho uplatnenia
a zohľadnenia ďalších nákladov je to však možné konštatovať aj v tomto prípade, že do rozvodu

manželstva nemal ani žalobca úmysel si dané náklady uplatňovať. To, že by súd nemal platby žalobcu
na úver počas manželstva priznať žalobcovi v polovici voči žalovanej potvrdzuje aj tá skutočnosť, že
strany tieto platby nezahrnuli do vyporiadania podielového spoluvlastníctva, čo potvrdilo uvedené úvahy
súdu. Z uvedených dôvodov súd priznal žalobcovi subrogačný regres až za obdobie zániku manželstva
ako zrozumiteľného termínu zániku spoločného hospodárenia v sume 3.483,27 eur za obdobie od júla

2019 (splátka za júl bola až po právoplatnosti rozvodu) do januára 2020 (lehota uplatnená v žalobe)
s 5 % úrokom z omeškania v zmysle § 517 OZ a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. od 25. 08. 2020,
teda odo dňa nasledujúceho po doručení predmetnej žaloby, keďže skôr si žalobca v zmysle § 511
OZ nárok voči žalovanej neuplatnil. Výška tejto sumy za dané obdobie nebola sporná. Vo zvyšku
ohľadne sumy 14.552,56 eur a úroku z omeškania pred dátumom 25. 08. 2020 súd žalobu zamietol.

Zároveň skonštatoval, že ak by (niektoré rozhodnutia súdov sa prikláňajú k nároku z bezdôvodného
obohatenia) posudzoval vec v zmysle ustanovenia § 454 OZ ako bezdôvodné obohatenie, na právnom
zdôvodnení by to nič nezmenilo. Súd nepovolil žalovanej dlžnú sumu splácať v splátkach v zmysle §
232 CSP, lebo tento návrh dostatočne neodôvodnila. Skutočnosť, že sumu z vyporiadania podielového
spoluvlastníctva minula na zabezpečenie bytovej otázky nedostatočne dokladuje nemožnosť žalovanej

uhradiť dlh jednorazovo. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP s poukazom na
úspešnosť strán sporu.

2.KrajskýsúdvNitre(ďalejlen„odvolacísúd“)naodvolaniežalobcu,rozsudkomz19.apríla2023sp.zn.
25Co/70/2022 odmietol odvolanie voči vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie (výrok I.), potvrdil

rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej žalobu zamietol (výrok II.) a v časti trov konania (výrok
III.) a žalovanej voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2.1. Odvolací súd posudzujúc odvolanie žalobcu voči vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie
(výrok I.) dospel k záveru, že žalobca nie je osobou oprávnenou podať odvolanie voči tejto časti. K

odvolacím námietkam uviedol, že súd prvej inštancie neodňal žalobcovi právo na spravodlivý proces
tým, že neprihliadal na doklady predložené jeho právnym zástupcom, naopak postupoval správne a v
súlade so zásadou kontradiktórnosti, keď po poučení podľa § 153 a § 154 CSP, neprihliadal na tieto
dôkazy predložené žalobcom na pojednávaní, na ktorom vo veci meritórne rozhodol. Odvolací súd po
preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodnutie obsahuje skutkové zistenia,

súdom prvej inštancie aplikované právne normy a právne závery, pre ktoré nemožno konštatovať, že
napadnuté rozhodnutie nespĺňa atribúty riadne odôvodneného súdneho rozhodnutia.2.2. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca má voči žalovanej nárok na
subrogačný regres až za obdobie od zániku manželstva, ako zrozumiteľného termínu zániku spoločného
hospodárenia a v ostatnej časti žalobu zamietol. Dodal, že pasívnu solidaritu všeobecne upravuje

ustanovenie § 511 OZ a vzniká, ak viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi plniť dlh spoločne a
nerozdielne a veriteľ je oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich, pričom ak dlh splní
jeden dlžník, povinnosť ostatných dlžníkov zanikne priamo zo zákona. Odsek 2 uvedeného ustanovenia
upravuje výšku podielov spoločne a nerozdielne zodpovedných dlžníkov. A ustanovenie § 511 ods.
3 OZ rieši regresné vzťahy vo vnútri spoločenstva. Podľa neho v zásade platí, že pokiaľ niektorý zo

solidárnych dlžníkov splní celý dlh sám, prípadne splní viac, než na neho vo vzájomnom vnútornom
vzťahupripadá,vznikámunáslednýregresvočiostatnýmdlžníkom.Avšakpodstatnývplyvnaposúdenie
vzniku tohto následného regresného nároku majú vnútorné vzťahy (pomery) medzi dlžníkmi navzájom,
ktoré podľa § 511 ods. 2 OZ môžu byť ovplyvnené okrem právnych predpisov, či rozhodnutia súdu, aj ich
vzájomnoudohodou.Vdanejvecizobsahuspisuvyplýva,žestranysporunaďalejzotrvalivmanželskom
zväzku aj po zrušení BSM rozhodnutím súdu. Okrem toho, že boli stále manželia, však spolu aj žili,

vychovávali tri maloleté deti, viedli spoločnú domácnosť a spoločne hospodárili. Zo zistených skutkových
okolností súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaná sa v tomto období väčšou mierou podieľala
na starostlivosti o domácnosť a maloleté deti, a to sčasti aj finančne, pričom platila najmä bežné
výdavky domácnosti a bežné potreby detí, a žalobca pracoval v Bratislave a zabezpečoval rodinu hlavne
materiálne, pričom platil okrem iného aj pravidelné mesačné splátky úverov. Z uvedených skutočností je

potrebné vyvodiť záver, podľa ktorého sa strany sporu v danom období konkludentne dohodli na takomto
spôsobe hospodárenia, čo zároveň vylučuje následný regresný nárok žalobcu uplatnený za rovnaké
obdobie voči žalovanej. Z uvedených dôvodov odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k
záveru, že za uplatnené obdobie od 01/2017 do 06/2019 žalobcovi regresný nárok za zaplatené splátky
úveru voči žalovanej nevznikol.

2.3. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posudzoval právny vzťah medzi
stranami sporu ako vyporiadanie BSM, pričom on sa domáhal vyplatenia bezdôvodného obohatenia,
teda nie subrogačného regresu, túto námietku odvolací súd považoval za nedôvodnú. Z dôvodov
rozsudku jednoznačne vyplýva, že uplatnený nárok bol právne posúdený podľa ustanovenia § 511

OZ, pričom okolnosti vzniku predmetného dlhu, vzájomné vzťahy strán po zániku BSM a okolnosti
a čas vyporiadania podielového spoluvlastníctva súd posudzoval aj v zmysle § 3, § 115, § 149 a
§ 150 OZ. Okolnosti, podľa ktorých strany sporu viedli spoločnú domácnosť a spoločne hospodárili,
podľa názoru odvolacieho súdu, bolo potrebné vziať do úvahy pri hodnotení uplatneného nároku, a to
najmä z dôvodu, že tieto nasvedčovali ich konkludentnej dohode ohľadom splácania ich spoločného

záväzku. K námietke žalobcu voči tvrdeniu súdu prvej inštancie, že manželia sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi až kým neprestanú byť manželmi, resp. až keď spolu nežijú v jednej domácnosti,
odvolacísúduviedol,žetakýtozáverzrozsudkusúduprvejinštancienevyplýva.Rovnakonebolo možné
prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého súd prvej inštancie vytvoril novú kategóriu manželov, ktorí
popri tom, že sú manželmi, nemôžu byť aj podielovými spoluvlastníkmi, resp. aj môžu byť podielovými

spoluvlastníkmi, ale nevzťahujú sa na nich ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce vzťahy
podielových spoluvlastníkov. Uvedené tvrdenia žalobca založil na závere, že trvanie manželstva, žitie
v spoločnej domácnosti a spoločné hospodárenie, je vo vzťahu k uplatnenému nároku irelevantné,
pričom zopakoval, že žiadal o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo tým, že za žalovanú ako
solidárnu spoludlžníčku plnil ich spoločný záväzok. Odvolací súd však považoval za potrebné uviesť,

že všetky záväzky, ktoré mali strany sporu nielen voči svojim veriteľom, ale aj voči svojim maloletým
deťom, boli spoločné. A v zásade je jedno, či to bola splátka úveru, platba za energie a vodu,
vývoz odpadu, platby v škôlke, nákup potrieb do domácnosti, potravín, či uspokojovanie potrieb ich
spoločných maloletých detí. Keďže strany sporu žili v spoločnej domácnosti všetky náklady na spoločnú
domácnosť mali uhrádzať spoločne. Avšak pri manželoch nie je možné neprihliadať aj na skutočnosť, že

žalovaná venovala spoločnej domácnosti a spoločným maloletým deťom aj osobnú starostlivosť. Pokiaľ
žalobca tvrdil (avšak nepreukázal), že pomer spoločného podieľania sa na nákladoch domácnosti bol
cca 1:20 v jeho prospech, je zrejmé, že osobnú starostlivosť žalovanej o spoločnú domácnosť a tri
maloleté deti vôbec nebral do úvahy. Odvolací súd napokon uviedol, že povinnosť dlžníka, voči ktorému
bol uplatnený vyšší nárok, než aký zodpovedá jeho podielu, bez zbytočného odkladu upovedomiť o tom

ostatnýchdlžníkov,vyplývazustanovenia§511ods.2OZ.Hocivdanejvecineprichádzalodoúvahy,aby
žalovaná uplatnila voči pohľadávke nejaké námietky, minimálne medzi stranami sporu by bolo okamžite
jasné, že ich predstavy o spolužití a spoločnom hospodárení sa diametrálne rozchádzajú. Skutočnosť,
že tak žalobca neurobil, nasvedčuje záveru, že strany sporu sa konkludentne dohodli na takom spôsobehospodárenia, podľa ktorého obaja podľa svojich možností a schopností zabezpečovali chod spoločnej
domácnosti, vrátane platenia splátok úveru. Žalobca namietal záver, že spolu hospodárili až do rozvodu
manželstva, avšak sám potvrdil, že žalovaná hradila niektoré platby aj po rozvode manželstva. Keďže

žalobca považoval spoločné hospodárenie strán sporu pre merito veci za irelevantné, odvolací súd sa
s uvedeným tvrdením ďalej nezaoberal.

2.4. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP v spojení
s § 396 ods. 1 CSP.

3. Proti odvolaciemu rozhodnutiu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), a to podľa § 421 ods.
1 písm. b) CSP, ktorý navrhol, aby dovolací súd napadnuté odvolacie rozhodnutie, prípadne spolu s
rozhodnutímsúduprvejinštanciezrušilavecvrátilnaďalšiekonanie.Zároveňžiadalpriznaťmunáhradu
trov dovolacieho konania.

3.1. Dovolateľ uviedol, že prvoinštačný súd ako aj odvolací súd, vec nesprávne právne posúdili
tak, že manželia nemôžu vyporiadavať podielové spoluvlastníctvo medzi sebou podľa ustanovení
upravujúcich podielové spoluvlastníctvo, ale je nutné analogicky použiť na ich vyporiadanie ustanovenia
upravujúce vyporiadanie BSM a BSM ako také, čím popierajú samotnú existenciu možnosti zrušiť
BSM za trvania manželstva (dokonca ad absurdum za trvania spoločnej domácnosti). Uvedeným

postupom by vylúčili (resp. popreli základný zmysel a účel) zákonom predpokladanú možnosť vzniku
(a následne vyporiadania) BSM počas manželstva. Súdy nahradili použitie zákonnej úpravy vlastnou
úvahou, ktorá však nemá oporu v hmotnom práve, resp. analogicky použili ustanovenia, ktoré neboli pre
daný skutkový a právny stav vôbec aplikovateľné. Podľa názoru dovolateľa je pre zachovanie právnej
istoty jednoznačne nutné rešpektovať právne postavenie fyzických osôb ako spoluvlastníkov s určitými

právami a povinnosťami a rovnako rešpektovať právne postavenie fyzických osôb manželov, ktorí majú
BSM, z ktorého vyplývajú určité práva a povinnosti, avšak nie je možné a žiadúce tieto dva inštitúty
miešať a prepájať analogicky, pričom za jediný rozhodný argument by konajúci súd určil len existenciu
spoločnej domácnosti a spoločného hospodárenia, pretože, tým de facto súd vymazáva právny vzťah
podielových spoluvlastníkov a rešpektuje a aplikuje len normy upravujúce vzťahy bezpodielových

spoluvlastníkov, kde jednoznačne aj zákon, ale aj súdna prax zohľadňuje spoločnú domácnosť a
spoločné hospodárenie.

4. Žalovaná vo svojom stanovisku k dovolaniu žalobcu ocenila riešenie prijaté konajúcimi súdmi.
Dovolanie podané žalobcom považovala za nedôvodné. Uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie, že súdy

aplikovali na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva ustanovenia o BSM. Taktiež nie je pravdou,
že súdy použili v tejto veci analógiu či vlastnú úvahu. Súdy len opísali svoju úvahu, resp. dotknutými
ustanoveniami zákona len uviedli, prečo a ako sa rozhodli aplikovať ustanovenie § 511 OZ, a to v spojení
s existujúcimi inštitútmi, ktoré tým nepopreli. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby dovolací súd dovolanie
odmietol alternatívne zamietol a zároveň jej priznal náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 CSP
(prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej
otázky).

7. Žalobca vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, namietajúc
nesprávne právne posúdenie veci v tom, že v zmysle napadnutého rozhodnutia nemôžu manželia
vyporiadavať podielové spoluvlastníctvo medzi sebou podľa ustanovení upravujúcich podielové
spoluvlastníctvo, ale je nutné analogicky použiť na ich vyporiadanie ustanovenia upravujúce

vyporiadanie BSM a BSM ako také, čím popiera samotnú existenciu možnosti zrušiť BSM za
trvania manželstva (dokonca ad absurdum za trvania spoločnej domácnosti). Uvedeným postupom by
rozhodovanie súdov vylúčilo (resp. popreli základný zmysel a účel) zákonom predpokladanú možnosť
vzniku (a následne vyporiadania) BSM počas manželstva.8.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom
rozhodovaná rozdielne.

8.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

8.2. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach

účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (quaestio iuris). Ich riešeniu
predchádza riešenie skutkových otázok (quaestio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec
podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu
nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho

posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu,
ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej
interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav.

8.3. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne

vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre
posúdenieprípustnostidovolaniapodľa§421ods.1CSP.Lenkonkrétneoznačenieprávnejotázky,ktorú
podľa žalobcu riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide o otázku,
od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, či je táto otázka riešená dovolacím súdom rozdielne alebo nebola riešená.

9. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by
sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je
prístup majúci na zreteli, že ustanovenia Civilného sporového poriadku vyžadujú istú mieru formálneho
a obsahového vyjadrenia dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania.

Ak však dovolanie aj po zameraní sa dovolacieho súdu na jeho obsah (§ 124 CSP) zostáva naďalej
nejednoznačné alebo nejasné v tom, že z neho nemožno s istotou usúdiť, ktorú právne významnú otázku
mal dovolateľ na mysli, je potrebné mať na zreteli, že právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá
v ustanoveniach Civilného sporového poriadku nedáva žiadny priestor pre uplatnenie domnienok alebo
dedukcií dovolacieho súdu o tom, ktorú z viacerých právnych otázok riešených prvoinštančným a

odvolacím súdom mal dovolateľ (jeho advokát) na mysli pri formulovaní dovolania.

9.1. Nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421
ods. 1 CSP, je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne.

9.2. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade
nie o skutkovú otázku). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil
rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie o právnu otázku, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Právna
otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k

záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom.

10. Žalobca uviedol, že odvolací súd nesprávne posúdil otázku možnosti manželov vyporiadavať
podielové spoluvlastníctvo medzi sebou podľa ustanovení upravujúcich podielové spoluvlastníctvo,
pričom mal analogicky použiť na ich vyporiadanie ustanovenia upravujúce vyporiadanie BSM, čím
vlastne poprel samotnú existenciu možnosti zrušiť BSM za trvania manželstva (dokonca ad absurdumza trvania spoločnej domácnosti). Uvedeným postupom rozhodovanie súdov vylúčilo (resp. poprelo
základný zmysel a účel) zákonom predpokladanú možnosť vzniku (a následne vyporiadania) BSM počas
manželstva.

10.1. Súd prvej inštancie v bode 27. svojho rozsudku uviedol, že úmysel strán nebolo rozdeľovať
pravidelné výdavky, medzi ktoré úhrada mesačných splátok úveru patrí. Nebolo preukázané, že by
žalobca so žalovanou o tomto diskutoval, že by ju pred podaním tejto žaloby žiadal o podieľanie sa
na splácaní úveru ... V bode 10. odôvodnenia sú pritom citované spoločné náklady, ktoré tá-ktorá

strana sporu uhrádzala aj počas rozvodového konania. Podľa vyjadrení žalovanej a ňou predložených
dokladov aj v tomto období po zrušení BSM spoločne hospodárili ... od zániku BSM by sa podľa zákona
mali vlastne manželia podieľať na všetkom v rovnakej výške, od splátky úveru až po kúpu chleba.
Reálne sa však takýto scenár nenapĺňa, napríklad zväčša ani u spolužijúcich osôb v partnerskom
vzťahu, bez uzavretia manželstva v uvedenom zmysle literu zákona nedodržiavajú. Bolo v tomto
prípade na zamyslenie, či a v koho neprospech potom samotné vyporiadanie má súd zohľadňovať.

Po zániku BSM do rozvodu manželstva si strany nijako nerefundovali vzájomné náklady, ani ohľadne
predmetného úveru. O vyššom nároku, než zodpovedá podiel žalobcu na danom úvere mal žalovanú
bez zbytočného odkladu upovedomiť, čo sa nestalo, resp. to žalobca nepreukázal. V priebehu tohto
konania prišlo k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva, bez zohľadnenia splatenej časti úveru po
zrušení BSM ako aj iných položiek, ktoré predstavovali pravidelné uhradené náklady od zrušenia BSM

do rozvodu manželstva. Občiansky zákonník podrobnejšie v naznačenom probléme vec nerieši. Súd
určitú analógiu videl vo vyporiadaní BSM po rozvode manželstva v tom zmysle, že až po rozvode
strany prestávajú spoločne hospodáriť, teda všeobecne k vyporiadaniu dochádza ohľadne spoločných
nákladov až platených po rozvode manželstva. Mohlo by sa konštatovať, že v tomto prípade nastal
tento dátum právoplatnosťou rozhodnutia o zrušení BSM počas manželstva, ale bolo preukázané, že

aj po tomto termíne boli oboma stranami hradené spoločné náklady, a tak sa uvedený termín logicky
posúva na dátum právoplatnosti rozvodu manželstva. Súd nevylučuje možnosť, že by bolo možné, aby
bol týmto termínom dátum zrušenia BSM počas manželstva, ale v takom prípade je potrebné podrobne
a nespochybniteľne dokladovať všetky možné výlučné prostriedky zaplatené jedným z manželov na
spoločné náklady tak, aby ich bolo možné všetky zohľadniť. V tomto smere žalobca dôkazné bremeno

neuniesol. Rovnako by sa postupovalo pri nemanželskom partnerskom vzťahu, ak by strany nemali
podrobné účtovníctvo zachytávajúce akýkoľvek náklad jedného z partnerov na tzv. spoločné náklady.
Môže byť namietané, že tak partner robil dobrovoľne, bez nároku na refundáciu. Bez riadneho uplatnenia
a zohľadnenia ďalších nákladov je to však možné konštatovať aj v tomto prípade, že do rozvodu
manželstva nemal ani žalobca úmysel si dané náklady uplatňovať. To, že by súd nemal platby žalobcu

na úver počas manželstva priznať žalobcovi v polovici voči žalovanej potvrdzuje aj tá skutočnosť, že
strany tieto platby nezahrnuli do vyporiadania podielového spoluvlastníctva, čo potvrdzuje uvedené
úvahy súdu.

10.2. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie

potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny
záver. Súd prvej inštancie považoval v danej veci za rozhodujúce, že po zániku BSM, do rozvodu
manželstva, si strany nijako nerefundovali vzájomné náklady, ani náklady na úver, a žalobca
nepreukázal,žežalovanúupovedomilovyššomnároku,nežzodpovedájehopodielunaúvere.Súdprvej
inštancie vychádzal z toho, že aj po zrušení BSM počas manželstva strán sporu, bolo preukázané, že

spoločné náklady boli hradené oboma stranami. Preto považoval za logické, aby sa termín vyporiadania
spoločných nákladov posunul až na dátum právoplatnosti rozvodu manželstva. V opačnom prípade by
bolo potrebné podrobne a nespochybniteľne dokladovať všetky výlučné prostriedky zaplatené jedným
z manželov na spoločné náklady tak, aby ich bolo možné všetky zohľadniť, v ktorom smere žalobca
dôkazné bremeno neuniesol. Bez riadneho uplatnenia a zohľadnenia ďalších nákladov konštatoval, že

do rozvodu manželstva nemal ani žalobca úmysel si dané náklady uplatňovať. Na základe uvedeného
dospel k záveru, že žalobca má voči žalovanej nárok na subrogačný regres až za obdobie od zániku
manželstva, ako zrozumiteľného termínu zániku spoločného hospodárenia, a v ostatnej časti žalobu
zamietol. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvej inštancie stotožnil.

10.2.1. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie krajský súd dodal, že podľa neho
v zásade platí, že pokiaľ niektorý zo solidárnych dlžníkov splní celý dlh sám, prípadne splní viac, než
na neho vo vzájomnom vnútornom vzťahu pripadá, vzniká mu následný regres voči ostatným dlžníkom.
Avšak podstatný vplyv na posúdenie vzniku tohto následného regresného nároku majú vnútorné vzťahy(pomery) medzi dlžníkmi navzájom, ktoré podľa § 511 ods. 2 OZ môžu byť ovplyvnené okrem právnych
predpisov, či rozhodnutia súdu, aj ich vzájomnou dohodou. V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že
strany sporu naďalej zotrvali v manželskom zväzku aj po zrušení BSM rozhodnutím súdu. Okrem toho,

že boli stále manželia, však spolu aj žili, vychovávali tri maloleté deti, viedli spoločnú domácnosť a
spoločne hospodárili. Zo zistených skutkových okolností súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaná sa
v tomto období väčšou mierou podieľala na starostlivosti o domácnosť a maloleté deti, a to sčasti aj
finančne, pričom platila najmä bežné výdavky domácnosti a bežné potreby detí, a žalobca pracoval v
Bratislave a zabezpečoval rodinu hlavne materiálne, pričom platil okrem iného aj pravidelné mesačné

splátky úverov. Z uvedených skutočností je potrebné vyvodiť záver, podľa ktorého sa strany sporu v
danom období konkludentne dohodli na takomto spôsobe hospodárenia, čo zároveň vylučuje následný
regresný nárok žalobcu uplatnený za rovnaké obdobie voči žalovanej.

10.3. Dovolateľ vo svojom dovolaní opakovane namietal, že súdy posudzovali predmetnú právnu otázku
tak, že na predmetné vzťahy ustanovenia týkajúce sa BSM aplikovali, aj keď v predmetnom čase bolo

BSM medzi stranami už zrušené. Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako i z rozhodnutia
súdu prvej inštancie dovolací súd nezistil, že by na tento právny vzťah súdy aplikovali ustanovenia
týkajúce sa BSM. Ako správne zhrnul odvolací súd v bode 27.2. súd prvej inštancie v danej veci
aplikovalviaceréustanoveniaOZ,okreminého ajustanovenietýkajúcesavyporiadaniabezpodielového
spoluvlastníctva manželov (§ 149 a § 150), to však neznamená, že nárok priznal titulom vyporiadania

BSM. Z dôvodov uvedených v bode 27. rozsudku jednoznačne vyplýva, že uplatnený nárok právne
posúdil podľa ustanovenia § 511 OZ, pričom okolnosti vzniku predmetného dlhu, vzájomné vzťahy strán
po zániku BSM a okolnosti a čas vyporiadania podielového spoluvlastníctva posudzoval aj v zmysle §
3, § 115, § 149 a § 150 OZ, keďže považoval tieto okolnosti za významné pri posudzovaní uplatneného
nároku. Ďalej odvolací súd k námietke žalobcu voči tvrdeniu súdu prvej inštancie, že manželia sú

bezpodielovými spoluvlastníkmi až kým neprestanú byť manželmi, resp. až keď spolu nežijú v jednej
domácnosti dodal, že takýto záver z rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva. Rovnako nebolo možné
prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého súd prvej inštancie vytvoril novú kategóriu manželov, ktorí
popri tom, že sú manželmi, nemôžu byť aj podielovými spoluvlastníkmi, resp. aj môžu byť podielovými
spoluvlastníkmi, ale nevzťahujú sa na nich ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce vzťahy

podielových spoluvlastníkov. Odvolací súd napokon doplnil k odôvodneniu súdu prvej inštancie ďalšie
dôvody v bode 26., pričom tieto dôvody súviseli s aplikáciou ustanovení § 511 ods. 2 a 3 OZ. Ani v jenom
z týchto odsekov sa neuvádza, že by súdy postupovali v zmysle ustanovení upravujúcich BSM, namiesto
ustanovení o podielovom spoluvlastníctve. Mimochodom ani ustanovenia o podielovom spoluvlastníctve
nemali byť v predmetnej veci aplikované, nakoľko boli predmetom konania spoločné dlhy strán sporu

v zmysle ustanovenia § 511 OZ a nie veci v spoluvlastníctve strán. Na základe uvedeného možno
vysloviť záver, že v dovolaní dovolateľ vymedzil otázku takú, ktorú odvolací súd (ani súd prvej inštancie)
neriešil, a na riešení ktorej svoje rozhodnutie ani nezaložil. Nenapĺňa tak podmienku prípustnosti v
zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP.

10.4. Ak v dovolaní absentuje vyššie uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu
k doplneniu dovolania. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa ustálila na názore, podľa ktorého
sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo
nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP (9Cdo/73/2020).

10.5. V prejednávanej veci ide podľa dovolacieho súdu o takýto prípad.

11. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý
by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v

dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
aúplnosťskutkovýchzistení,užlenztohodôvodu,ženiejeoprávnenýprehodnocovaťvykonanédôkazy,
pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť
vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení
urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

11.1. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané
súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva vprehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,

porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP, avšak to dovolateľ nenamietal a dovolací súd je v zmysle § 440 CSP dovolacími dôvodmi viazaný.

11.2. Pokiaľ dovolateľ namietal závery súdov o spoločnom hospodárení strán sporu do ich rozvodu
ide celkom zjavne o skutkové závery súdu prvej inštancie, ktoré predmetom dovolacieho prieskumu v
zmysle uplatnených dovolacích dôvodov nie sú.

12.Dovolacísúdpretokonštatuje,žeprípustnosťdovolaniauplatnenéhodovolateľompodľaustanovenia
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je daná, preto dovolací súd dovolanie žalobcu ako neprípustné podľa

§ 447 písm. f) CSP odmietol.

13. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP)
tak, že jej priznal voči žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady

trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.