Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce, Zastavujúce odvolacie konanie… Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. jún 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/95/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4308206823
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4308206823.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
R.. C. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., U. tr. XX, zast. Advokátska kancelária HAVLÁT & PARTNERS,
zast. JUDr. Jánom Havlátom, advokátom, so sídlom Rudnayovo nám. 1, Bratislava, proti žalovanému:
Ústav pamäti národa, so sídlom Bratislava, Miletičova 19, P. O. Box 29, IČO: 37 977 997, zast. JUDr. Ing.

Branislavom Pechom, PhD., advokátom, so sídlom Nitra, Piaristická 2, o ochranu osobnosti, o odvolaní
žalobcuažalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduLeviceč.k.6C/122/2008-1872zodňa14.februára
2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolacie konanie o odvolaní žalobcu z a s t a v u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) titulom
nemajetkovej ujmy čo do sumy 25 000,- eur p o t v r d z u j e a vo zvyšnom vyhovujúcom výroku m

e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania, ohľadom určovacieho výroku a výrokov o uložení
povinnosti žalovanému, právo.

Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania, ohľadom nároku na nemajetkovú

ujmu v plnom rozsahu, pričom sa výška týchto trov vyčísli zo súdom priznanej sumy.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
150 000,- eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol
a rozhodol, že žalobca má právo na náhradu trov konania vo výške 100%. Rozhodnutie odôvodnil
ustanoveniami § 391 ods. 2 CSP, § 2 ods. 3 a 4 zák. č. 385/2000 Z. z., čl. 19 ods. 1, 3 Ústavy SR, §
11, 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka a z vykonaného dokazovania zistil, že z Memoranda KS
ZNB Správy ŠtB Košice 2. odbor. 1 oddelenie Košice zo dňa 28. 05. 1984 sa zistilo, že osoba s krycím

menom „Q.“, narodená XX. XX. XXXX, N., U., rodičia R. Q. a R. Q., bola svedkom T. Q. vyhodnotená
ako schopná na spoluprácu s ŠtB. Z listinného dôkazu „Záväzok“ zo dňa 25. 06. 1984 vyplýva, že osoba
s priezviskom a menom žalobcu sa mala dobrovoľne zaviazať, že bude poskytovať pracovníkom Štátnej
bezpečnostiinformácieapoznatkyoprotištátnejaprotispoločenskejčinnostizprostrediavysokoškolskej
mládeže a o spolupráci s orgánmi Štátnej bezpečnosti zachová pred známymi a rodinnými príslušníkmi
naprostú mlčanlivosť a informácie bude podávať písomne alebo ústne a bude ich podpisovať krycím

menom „Q.“. K záväzku sa pripojil čiastočne čitateľný rukou písaný podpis mena a priezviska osoby,
ktorá záväzok prijala. Záznam o získaní k spolupráci zo dňa 26. 04. 1984 podpísali svedkovia R.. T. a
T. Q. a kpt. K.. Y. Z., náčelník 2. odboru S- U.: Vyhodnotenie spolupráce s TS „Q.“ č. zväzku XX XXX odoplnenie plánu zamerania na rok XXXX, zo dňa 08. 01. 1986 podpísal svedok Q.. Záverečná správa
s návrhom na ukončenie spolupráce s TS „Q.“ č. zn. XXXXX zo dňa 04. 08. 1986 bola opäť podpísaná
svedkami R.. T. a T. Q., kpt. K.. Y. Z., náčelníkom 2. odboru S- U. a schválená náčelníkom Správy ŠtB

pplk. R.. U. L. dňa 06. 08. 1986. Z návrhu zo dňa 04. 08. 1986 sa okrem iného zistilo, že OZ „Q.“ reg.
č. zv. 16858 sa navrhuje uložiť do archívu na dobu XX rokov, zväzok vlastnoručných správ, finančnú
časť k OZ a zložka korešpondencie a pomocných písomností sa navrhuje skartovať. Žalovaný, sekcia
sprístupňovania dokumentov pod archívnym číslom XXXXX - so zrušením stupňa utajenia podľa § 7 zák.
č. 215/2004 Z. z. dňa 24. 06. 2004 sprístupnila viazací akt a ďalšie dokumenty, ktoré viazali na meno,

priezvisko zhodné s menom a priezviskom žalobcu - registračné číslo XXXXX KTS dňa 12. 03. 1984,
AGENT dňa 12. 08. 1984, krycie meno „Q.“ registrované 12. 03. 1984, zväzok ukončený 21. 08. 1986.

1.2. Z potvrdenia zo dňa 08. 10. 2013 vyplýva, že žalovaný potvrdil, že k zverejneniu registračných
protokolov vedených Krajskou správou ZNB - správa ŠtB Košice, ktoré obsahovali záznam o evidencii
zväzku reg. č. XXXXX krycie meno „Q.“ vedeného na C. Q., narodeného XX. XX. XXXX na internetovej

stránke žalovaného došlo dňa 16. 11. 2004 na základe § 19 ods. 1 zákona č. 553/2002 Z. z. o
sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu
pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov. Z potvrdenia zo dňa 14. 07. 2014 žalovaný potvrdil, že
dňa 12. 11. 2010 boli na webovej stránke žalovaného znečitateľnené údaje o osobe žalobcu.

1.3. Ako ustálil prvostupňový súd v rozsudku zo dňa 18. 02. 2010 po vykonanom dokazovaní, v
prípadoch neoprávnenej evidencie fyzickej osoby vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti, už samotná
neoprávnená evidencia fyzickej osoby v týchto zväzkoch je zásahom objektívne spôsobilým privodiť
ujmu na osobnostných právach dotknutej osoby. Aby došlo k porušeniu osobnostných práv fyzickej
osoby, teda nie je potrebné ani zverejnenie nepravdivých údajov, zrejme stačí, ak sa v konaní preukáže,

že fyzická osoba je v protokoloch bývalej ŠtB vedená neoprávnene, t.j. v rozpore s vtedy platnými
právnymi predpismi, ktoré upravovali postup pracovníkov bývalej ŠtB pri evidencii a registrácii tajných
spolupracovníkov, dôverníkov, agentov, atď. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku zo dňa 11. 11.
2010 vyslovil záver, že vykonaným dokazovaním súdu prvej inštancie bolo nesporne preukázané,
že k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo činnosťou žalovaného. Nebolo sporu o tom, že

žalobca nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent a jeho evidencia vo zväzkoch
bývalej Štátnej bezpečnosti ako agenta bola porušením jeho práva na ochranu osobnosti. Zverejnenie
takýchtoinformáciíožalobcovi,ktorýpreukázateľnenikdystajnouslužbounespolupracoval,predstavuje
neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv, keď intenzita tohto zásahu a jeho dôsledky nemôžu
ospravedlniťžiadenverejnýzáujem,aniskutočnosť,žežalovanýkonalvzmyslezákonač.533/2002Z.z.

V danej konkrétnej veci bolo nesporne preukázané, že konanie žalovaného prekročilo zákonnú licenciu
zákona z hľadiska účelu a obsahu zákona č. 533/2002 Z. z. a zasiahlo do chránených osobnostných
práv žalobcu. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že Občiansky zákonník vo svojej úprave ochrany
osobnosti nevyžaduje pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti zavinenie, to znamená, že
ten, kto sa zásahu dopustil, nemôže sa zodpovednosti zbaviť. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov

neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti. Žalovaný je pôvodcom zásahu do osobnostných
práv žalobcu a z tohto dôvodu je preto vecne pasívne legitimovaný v spore na ochranu osobnosti vo
všetkých nárokoch uplatnených žalobcom v žalobe. Podľa názoru odvolacieho súdu je nesporné, že
takýto zásah do práva na česť a dôstojnosť má také závažné dôsledky, že nimi bola v značnej miere
znížená dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že

neoprávnený zásah zasiahol jeho občiansku česť, ľudskú vážnosť, a to najmä v spoločnosti, v ktorej
hodnoty ako česť, dôstojnosť a vážnosť sú pre neho ako pre advokáta mimoriadne dôležité pre výkon
jeho povolania. Neoprávnený zásah sa mimoriadne dotkol žalobcu i v oblasti jeho rodinného života a
aj v ďalších oblastiach, v ktorých sa žalobca angažoval. V danom prípade ide o zvlášť citeľný zásah
do osobnostných práv žalobcu, preto mu prináleží i nemajetková ujma, nakoľko morálna satisfakcia nie

je postačujúca.

1.4. Súd, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v rozsudku zo dňa 11. 11. 2010,
dokazovanie ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nevykonával, nakoľko v danom spore je
pasívne legitimovaný subjekt, ktorý je pôvodcom zásahu do osobnostných práv žalobcu, teda žalovaný.

1.5. K vznesenej námietke premlčania súd uviedol, že nárok žalobcu za premlčaný nepovažuje, a
to s poukazom na vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 11. 11. 2010, že v čase rozhodovania
odvolaciehosúduožalobenepravdivúinformáciuožalobcovižalovanýsprístupňovalverejnostinasvojejinternetovej stránke a táto sa naďalej šírila tretím osobám. Ako vyplynulo z potvrdenia zo dňa 14. 07.
2014, žalovaný dňa 12. 11. 2010 na svojej webovej stránke znečitateľnil údaje o osobe žalobcu. Až od
tohto momentu začala plynúť premlčacia lehota. Žalobca podal žalobu na súd 09. 06. 2008 a až do 14.

07. 2014 trval neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv žalovaným.

1.6. Odvolací súd v rozsudku zo dňa 11. 11. 2010 ustálil, že zásah do práva na česť a dôstojnosť žalobcu
mal závažné dôsledky a bola v značnej miere znížená dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti. Súd
doplnil dokazovanie po rozhodnutí odvolacieho súdu ohľadom povinnosti uloženej odvolacím súdom na

priznanie a určenie primeranej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch.

1.7. Súd konštatoval, že žalobca v spore preukázal, že neoprávnený zásah zasiahol vážne žalobcovu
občiansku česť (výsluch žalobcu) a to tak, že sa zo dňa na deň šokujúco a nepredvídateľne zmenil jeho
život. Tento zásah bol mimoriadne intenzívny a v podstate nereparovateľný preto, že zasiahol žalobcovu
ľudskú dôstojnosť, kde už Ústavný súd ČR vo svojom náleze I. ÚS 1586/09 ustálil, že ľudská dôstojnosť

predstavuje najvyššiu hodnotu stojacu v základe celého právneho poriadku, ako aj ústavného poriadku a
že ľudská dôstojnosť sa stáva objektívnou ústavnou kategóriou. Ustálil, že akýkoľvek zásah, či zníženie
ľudskej dôstojnosti je nutné vnímať ako zásah veľmi závažný, a teda ťažko reparovateľný, pretože
ľudská dôstojnosť je horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami, či spoločenskými
normami. Žalobca bol zásadným spôsobom vylúčený zo spoločnosti a bola znížená jeho vážnosť v

spoločnosti a negatívne vnímanie žalobcu zo strany širokej verejnosti sa prejavilo aj voči osobám, ktoré
ho odporučili ako advokáta, ktorí boli tiež negatívne vnímaní (výpoveď svedkov: Ing. E. N., R.. L. T.,
R.. N. Q.). Žalobca tlak nepravdivých informácii evidovaných a uverejnených o ňom, ktoré spočívali v
jeho údajnej spolupráci so zločineckou organizáciou, masívne porušujúcou základné práva a slobody
občanov v oblasti neslobody, pociťoval ako krajne dehonestujúci. Bol terčom posmeškov a urážok,

napr. na stretnutí spolužiakov gymnázia v N., na spoločenských udalostiach, ale aj v bežnom živote
(výpoveď svedkov: Y., K.. N., R.. C.). Neoprávnený zásah sa mimoriadne dotkol žalobcu i v oblasti
jeho rodinného života (výpoveď dcéry X. a jej manžela - svedok K.. R. F.). Nepravdivá informácia o
žalobcovi negatívne zasiahla vzťah otca s dcérou, v dôsledku čoho dochádzalo medzi nimi ku konfliktom,
pričom vzhľadom na povesť žalobcu sa dcéra rozhodla študovať v zahraničí a odísť od otca. Ich vzťah

sa zmenil a dokonca aj samotná dcéra sa kvôli otcovi stretávala voči sebe s urážkami, odcudzovaním
zo strany spolužiakov na cirkevnom gymnáziu, ale aj zo strany pedagógov. V konaní bolo nesporne
preukázané, že pod vplyvom prežitého nadmerného stresu žalobca ochorel v roku 2008 na poruchu
metabolizmu cukrov a tukov a následne s prechodom do diabetes mellitus 2 typ, pre ktorý je aj v
súčasnosti liečený (lekárska správa Y.. H. V.). Čo sa týka pracovnej oblasti, tu žalobca, ktorého povolanie

advokátajeslobodnýmpovolaním,tentozásahpociťovalzvlášťzávažným.VzmysleZákonaoadvokácii
advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a
záujmy fyzických osôb a právnických osôb (ďalej len „klient") v súlade s Ústavou Slovenskej republiky,
ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Advokátom môže
byť len ten, kto je bezúhonný a spoľahlivý. Žalobca preukázal, že v dôsledku neoprávneného zásahu

došlo k rapídnemu zníženiu jeho klientely, o čom svedčí evidencia prevzatých klientov (drobná právna
pomoc rok 2005-2012). Došlo k poklesu príjmov žalobcu z výkonu povolania (daňové priznania žalobcu).
Čo sa týka straty kľúčových klientov, súd mal za preukázanú stratu klienta Poisťovne Cardif Slovakia, a.
s. (výpoveď svedka K.. H. Q.) a Mesta Nitra (list primátora Mesta Nitra p. H.). Čo sa týka spoločnosti IMA
INVEST, s. r. o., dňa 28. 08. 2007 bolo ukončené právne zastupovanie uvedenej spoločnosti žalobcom.

Žalobca tak prišiel o klienta, ktorý mu vyplácal paušálnu mesačnú odmenu. V konaní však nebolo
sporné (výpoveď žalobcu a žalovaného), že žalobca naďalej zastupoval uvedenú spoločnosť v drobných
veciach (napr. 16Rob/107/2014, 28Cb/54/2015, 10Ro/283/011) a v jednej veci (Rímskokatolícka cirkev)
kukončeniuspoluprácenedošlo.Súdmalzapreukázané,žežalobcavdôsledkuneoprávnenéhozásahu
nezískal ani len potenciálnych klientov (list primátora Mesta Nitra p. H., R.. C.). Z výpovedí svedkov

taktiež vyplynulo, že kolegovia advokáti, notári a sudcovia sa vyjadrovali o žalobcovi negatívne (R..
Q. a R.. C.). Žalobca preukázal, že skutočnosť, že bol evidovaný ako agent vo zväzku ŠtB, ktorá
bola nepravdivá, mu zabránila pracovať v orgánoch Slovenskej advokátskej komory (výpoveď svedkov
R.. C., R.. Q., R.. T. a uznesenie SAK, ktoré znemožňuje byť funkcionárom agentom ŠtB). Žalobca
bol činný aj v charitatívnej oblasti v organizácii LIONS CLUB INTERNATIONAL. Bolo preukázané, že

nepravdiváinformáciamuzabránilavpostupevrámcihierarchietejtoorganizácie,atokonkrétnepôsobiť
v medzinárodných orgánoch (výpoveď žalobcu, p. F., čestné prehlásenie Dr. C. H., Ph. D.). Súd mal však
tiež za preukázané, že žalobca sa v uvedenej charitatívnej organizácii mohol angažovať na regionálnej
úrovni, kde v období pre obdobie roku 2011/2012 zastával funkciu district guvernér (časopisy Lions).Žalobca preukázal, že jeho evidencia ako agenta ŠtB mu znemožnila sa politicky angažovať a pracovať
v orgánoch SDKÚ (výpoveď žalobcu a svedka Q.).

1.8. Súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a listinnými
dokladmi založenými v spise. Súd prejednal vec v intenciách tvrdení uvádzaných žalobcom v žalobe a
následných vyjadreniach, ktorými odôvodňoval svoju žalobu, v intenciách tvrdení žalovaným v priebehu
konania a v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným
dokazovaním považoval súd za dostatočné pre posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa

k meritu veci, a preto uzavrel, že priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo dôvodné. Vo vzťahu
k priznanej výške nemajetkovej ujmy súd vychádzal z kritérií stanovených v § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. V tejto
súvislosti súd považoval za dôležité, že nemajetková ujma je satisfakčnou reparáciou protiprávneho
stavu, ktorý svojimi dôsledkami a dosahom spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemateriálnej sfére žalobcu.
Právo na ochranu osobnosti upravené v Občianskom zákonníku je právom sudcovským. Občiansky

zákonník nestanovuje presnú hranicu, či už dolnú alebo hornú na určenie výšky nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Konečná výška nemajetkovej ujmy v peniazoch je tak výsledkom úvahy súdu pri zvážení
jednotlivýchokolnostíkonkrétnehoprípadu.Vdanomprípadeideozvlášťciteľnýzásahdoosobnostných
práv žalobcu, náhradou za zničený život, za úplné znemožnenie žalobcu vo všetkých sférach života,
preto súd po vyhodnotení všetkých dôkazov podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a starostlivo prihliadnuc na všetko, čo vyšlo počas konania najavo
podľa § 191 ods. 1 CSP dospel k záveru, že žaloba je v časti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 150 000,- eur dôvodná, vychádzajúc zo zásady primeranosti zadosťučinenia z hľadiska
jeho účelu. Súd pri určení výšky zadosťučinenia vychádzal z princípu zákonnosti, a teda zákonných
podmienok stanovených v Občianskom zákonníku. Súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch zohľadnil to, že zásah do práva na česť a dôstojnosť žalobcu mal výnimočne závažné
dôsledky a v značnej miere bola znížená dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti. Súd výšku
priznanejnáhradynemajetkovejujmypovažovalzaprimeranúajvzhľadomnadĺžkuprotiprávnehostavu,
kedy žalobca bol neoprávnene evidovaný ako agent ŠtB od 12. 03. 1984 do 21. 08. 1986 a žalovaný dňa
16. 11. 2004 zverejnil registračné protokoly vedené Krajskou správou ZNB - správa ŠtB Košice, ktoré

obsahovali záznam o evidencii zväzku reg. č. 16858 krycie meno „Q.“ vedeného na žalobcu a až dňa
12. 11. 2010 boli na webovej stránke žalovaného znečitateľnené. Žalobca žiadal náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 350 000,- eur, súd však prihliadol na individualizáciu prípadu a požadovanú sumu v
prevyšujúcej časti považoval za neprimeranú, vzhľadom na právnu úvahu o tom, že v súčasnosti sú
dôsledky zásahu v živote žalobcu zmiernené a z tohto dôvodu súd vo zvyšku žalobu zamietol.

1.9. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v spore
priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške, nakoľko v spore o ochrane osobnosti, kde výška
nároku závisí od voľnej úvahy súdu, môže súd priznať plnú náhradu trov konania, aj keď nepriznal nárok
v požadovanej výške. V zmysle § 262 ods. 1, 2 CSP súd rozhodol len o nároku na náhradu trov konania

a o výške bude rozhodovať samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie v
zamietajúcej časti, čo do zaplatenia sumy 50 000,- eur a domáhal sa, aby odvolací súd zmenil rozsudok
súdu prvej inštancie a žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 50 000,- eur.

Za primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval sumu 200 000,- eur.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie v celom rozsahu aj žalovaný. Uviedol, že
rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 18. 02. 2010 sp. zn. 6C/122/2008-308 súd rozhodol najmä o
tom, že evidencia žalobcu ako agenta ŠtB bola neoprávnená a rozhodol, že žalobca nemá nárok na

nemajetkovú ujmu. Žalovaný nepodal odvolanie a Krajský súd v Nitre prvostupňové rozhodnutie zrušil
a usúdil, že sú splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Skutkové, ako aj právne
závery vyjadrené v rozsudku krajského súdu sú už prekonané a nie je možné z nich v súčasnosti
vychádzať. Od vydania rozhodnutia bolo zásadne doplnené dokazovanie. Právna argumentácia v
tomto konaní spolu s rozhodovacou praxou súdov v obdobných sporoch sa tiež podstatne zmenili.

Žalovaný nemôže zodpovedať za neoprávnene vytvorenú evidenciu príslušníkmi ŠtB. Neexistuje žiaden
hmotnoprávny predpis, ktorý by akýmkoľvek spôsobom zakladal zodpovednosť žalovaného v tomto
spore. Zákonná úprava, ako aj ostatná rozhodovacia prax jednoznačne konštatuje, že za spisy ŠtB
zodpovedá Ministerstvo vnútra, resp. Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom vnútra. Poukázalna to, že rozsudok okresného súdu z roku 2010 nejudikoval pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného
v súvislosti s vytvorením neoprávnenej evidencie. Prvý odsek výroku rozsudku okresného súdu z
roku 2010 síce konštatuje neoprávnenosť evidencie, ale vôbec neurčuje, kto za vytvorenie tejto

neoprávnenej evidencie zodpovedá. Výrok iba konštatuje istú skutočnosť, avšak nikoho v tejto súvislosti
neoznačuje za subjekt, ktorý by mal za túto skutočnosť zodpovedať. Zo znenia výroku rozsudku z roku
2010 nie je možné vyvodiť, že žalovaný zodpovedá za neoprávnenosť evidencie. Z rozsudku súdov
nevyplýva, v čom presne mala spočívať protiprávnosť konania žalovaného pri zverejňovaní evidencie na
internetovej stránke. Splnenie zákonnej povinnosti nemožno považovať za neoprávnený zásah, pretože

bez porušenia zákona niet protiprávnosti a ani zásahu do práv. Súd prvej inštancie s odkazom na
rozsudok krajského súdu uviedol, že zverejnením evidencie došlo k porušeniu zákonnej licencie Zákona
o pamäti národa z hľadiska jeho účelu a obsahu, čo založilo neoprávnený zásah do práv žalobcu.
Uvedený výkladový prístup súdov k Zákonu o pamäti národa je v priamom rozpore so zákonným znením.
Pokiaľ sa žalovaný pri zverejňovaní nedopustí žiadneho excesu, nemôže porušiť zákonnú licenciu,
ale naopak, napĺňa jej obsah. Žalovaný v evidencii nevykonával žiadne zásahy, zmeny a žiadnym

spôsobom ňou nemanipuloval a ani ju nepozmeňoval. Žalovaný postupoval pri zverejňovaní evidencie
v súlade so Zákonom o pamäti národa, a preto nemôže byť označovaný za pôvodcu neoprávneného
zásahu. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného nemožno vyvodiť ani z titulu, že žalovaný drží a spravuje
dokumenty po bývalej ŠtB. Samotná držba dokumentov po bývalej ŠtB nie je dôvodom na konštatovanie
zodpovednosti žalovaného, či už za ich obsah, zverejnenie či sprístupnenie. Právnu zodpovednosť za

ich obsah nesie Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Uviedol ďalej, že súd prvej inštancie podľa ich
názoru vznesenú námietku premlčania nesprávne vyhodnotil. Zverejnenie registračných protokolov je
jednorazový úkon, vykonaný v deň, kedy došlo k zverejneniu na webovej stránke. To, že účinky môžu
pretrvávať dlhší čas, nemá na určenie okamihu zásahu žiaden vplyv. S poukazom na uvedené súd
prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej lehoty. Z

uvedených dôvodov mal za to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy je premlčané. Čo sa týka straty
kľúčových klientov žalobcu, žalovaný uviedol, že ide len o dohad, ktorý dokazovaním nebol preukázaný.
Je neprípustné, aby súd ignoroval množstvo námietok žalovaného a nedôvodne sa priklonil na stranu
nepodložených a často sporných tvrdení žalobcu. Uviedol, že nikdy nedošlo k ukončeniu spolupráce
so spoločnosťou IMA INVEST

s. r. o. Žalovaný predložil súdu prvej inštancie množstvo rozhodnutí, ako aj odpovedí na infožiadosti,
ktoré preukazovali to, že svedok Q. nehovoril pravdu, so žalobcom intenzívne spolupracoval v období
od medializácie jeho spolupráce s ŠtB do času svojej svedeckej výpovede a preukazovali tiež, že
žalobca spolupracoval na významných sporoch aj v období po svedeckej výpovedi p. Q. a robí tak
dodnes. Vzhľadom na uvedené, mal za to, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne a jeho rozhodnutie

odporuje vykonaným dôkazom. Ak by sa aj naozaj znížila miera spolupráce medzi žalobcom a p.
Q., nebolo vôbec preukázané, že toto zníženie bolo spôsobené konaním žalovaného. Uviedol, že
konštatovanie súdu, že mal preukázanú stratu klienta Poisťovne Cardif Slovakia, a. s., nebolo nikdy
preukázané a odporuje skutkovému stavu. Spolupráca žalobcu s Poisťovňou Cardif Slovakia, a. s.
sa ukončila po výmene vedenia tejto spoločnosti. Pán Q. sa vyjadroval k obdobiu, za ktoré už nebol

členom predstavenstva. Dňa 30. 05. 2008 došlo k výraznej obmene kompletného vedenia spoločnosti. K
vyhláseniu primátora mesta Nitra uviedol, že Mesto Nitra nebolo nikdy klientom žalobcu, a teda nikdy ho
žalobca ako klienta nemohol stratiť. V konaní vôbec nebolo preukázané, že v dôsledku neoprávneného
zásahu prišiel žalobca o klienta Mesto Nitra. List primátora je nedôveryhodný. Žalobca pozná primátora
mesta Nitra osobne a z predloženého čísla magazínu Lions vyplýva, že v relevantnom období sa s

ním do konca stretával na plesoch a spoločenských podujatiach. List primátora mesta Nitry obsahuje
fiktívne domnienky, ktoré odporujú realite. Žalovaný predložil súdu prvej inštancie oficiálne stanovisko
Mesta Nitra zo dňa 10. 07. 2014, v zmysle ktorého poslednú zmluvu o poskytovaní právnych služieb
mesto uzatvorilo v roku 2004 a do 31. 12. 2013 žiadnu takúto zmluvu neuzatvorilo. Je absurdné, aby
na základe takejto výpovede bolo konštatované, že bolo preukázané nezískanie ani len potenciálnych

klientov. K pôsobeniu v organizačných štruktúrach Lions Clubu International uviedol, že žalobca
neprestajne stúpal v organizačných štruktúrach tejto charitatívnej organizácie, neustále sa zúčastňoval
na viacerých verejných reprezentačných akciách na regionálnej, celoslovenskej i medzinárodnej úrovni.
Funkčný postup a verejné pôsobenie žalobcu v medzinárodnej charitatívnej organizácii sa odohrávali
počas obdobia, za ktoré mala byť v spoločnosti zjavne znížená jeho česť a dôstojnosť. Žalovaný

považuje tento nárok za absurdný. K postaveniu žalobcu v SAK uviedol, že skutočnosť, že žalobca
bol evidovaný ako agent vo zväzku ŠtB, ktorá bola nepravdivá a zabránila mu pracovať v orgánoch
SAK, je nesprávne a súd ignoroval námietky žalovaného a vôbec sa s nimi nevysporiadal. V konaní
nebolo preukázané, že konanie žalovaného malo za následok neúspech žalobcu vo voľbách. Nemožnokaždé nesplnenie očakávaní žalobcu dôvodiť konaním žalovaného. Žalobca nepreukázal, že by bol
zvolený, nebyť medializácie jeho evidencie. Čo sa týka aktivity žalobcu v SDKÚ, žalovaný uviedol, že
považuje za neprípustné, aby sa súd aj v rámci tejto oblasti údajného pôsobenia žalobcu spoliehal len na

dohadyatvrdeniažalobcu.Žalovanýďalejuviedol,ževkonanínebolovôbecpreukázané,žekúdajnému
zníženiu klientely došlo v dôsledku konania žalovaného. V konaní bolo preukázané, že v mnohých
otázkach žalobca nehovoril pravdu a predkladá účelové a neúplné dokumenty. Existuje množstvo
dôvodov, ktoré mohli mať za následok údajné zníženie klientely. Zároveň nie je možné reagovať na
názor súdu prvej inštancie, nakoľko ten vôbec nekonštatuje, z akého poklesu a z akých presných

údajov vôbec vychádzal. Na kompenzáciu poklesu príjmov slúži osobitný inštitút náhrady škody. Nároky
žalobcu, ktoré sa týkajú straty klientov a ušlého zisku v súvislosti s evidenciou žalobcu ako agenta
ŠtB už boli uplatnené v inom konaní. Čo sa týka zdravotného stavu žalobcu, uviedol, že z lekárskej
správy vôbec nevyplýva, že stres, na ktorý odkazuje, mu spôsobil žalovaný. Žalobca je dlhoročný
advokát a je všeobecne známe, že súčasťou tejto profesie je prežívanie stresu. Ochorenie diabetes
mellitus 2 typ je civilizačná choroba, ktorej dôvodom je zlá životospráva, nesprávne stravovacie návyky,

prípadne obezita. Súd prvej inštancie nemal žiaden dôvod konštatovať, že stres spôsobil žalobcovi
diabetes. Takýto záver je nielen medicínsky absurdný, ale nevyplýva ani z lekárskej správy. Nech už
bolo dôvodom, či predpokladom ochorenia žalobcu čokoľvek, žalobca nepreukázal, že to zapríčinil práve
žalovaný. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, uviedol, že súd absolútne neprihliadal na množstvo
okolností, na ktoré žalovaný opakovane poukazoval. Konštatovanie súdu, že v danom prípade ide

o zvlášť citeľný zásah do osobnostných práv žalobcu, nie je správne a nemá základ vo vykonanom
dokazovaní. Žalobca aj po medializácii jeho spolupráce podnikal v advokácii a kúpil si limuzínu za
skoro 70 000,- eur, svedka Q. si ako klienta udržal a zastupoval ho v desiatkach sporov aj naďalej,
úspešne pôsobil v organizácií Lions Club, stal sa krajským delegátom SAK, je zrejmé, že diabetes
nemohol dostať v dôsledku stresu zo zverejnenia jeho evidencie a udržiava s dcérou X. dobré vzťahy.

Súd prvej inštancie mal pri hodnotení dĺžky neoprávneného zásahu vychádzať z dokazovania, ktoré
preukázalo, že reálne sa informácia o žalobcovi zverejnila a šírila až v roku 2007 a k znečitateľneniu
registračného protokolu s jeho evidenciou došlo na základe rozsudku okresného súdu v roku 2010.
Výška náhrady je zjavne neprimeraná, vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný zverejnil evidenciu na
základe zákonného príkazu a nemohol konať inak. Po právoplatnosti výroku súdu o neoprávnenosti

evidencie záznam o žalobcovi znečitateľnil. Vzhľadom na poslanie žalovaného, ako aj vzhľadom na
praktickú nemožnosť komplexného preverovania pravdivosti historických dokumentov, považuje výšku
nároku priznanú súdom prvej inštancie za vysoko neprimeranú. Pri posudzovaní primeranosti výšky
nemajetkovej ujmy nie je možné ignorovať to, akým spôsobom sa k údajnému prehlbovaniu ujmy staval
samotný žalobca. Okrem podania žaloby so značným časovým odstupom nemá žalovaný vedomosť

o žiadnom inom prostriedku, ktorým by sa žalobca pokúsil znížiť, prípadne minimalizovať negatívne
následky ním tvrdeného neoprávneného zásahu. Žalovaný považuje výšku uplatnenej nemajetkovej
ujmy za neprimeranú aj vzhľadom na postavenie žalobcu, ktorý je verejne činnou osobou. Dodal, že
spoločnosť už ani zďaleka nevníma tak citlivo informáciu o existencii evidencie v spisoch ŠtB, ako tomu
bolo napríklad začiatkom 90. rokov. Poukázal tiež na to, že kľúčovú rolu mali médiá, na ktoré nemal

žalovaný žiaden dosah. Súd prvej inštancie sa s uvedeným vôbec nevysporiadal. Ak žalobca naozaj
vážne citlivo vníma svoju česť a dôstojnosť, žalovaný má za to, že čestné vyhlásenie a ospravedlnenie
sa zo strany Ústavu pamäti národa, ako jedinečnej verejnoprávnej inštitúcie zaoberajúcej sa obdobím
neslobody, bude dostatočnou satisfakciou a nástrojom očistenia cti a dôstojnosti nie len v rámci jeho
súkromných vzťahov, ale rovnako aj v rovine profesionálneho pôsobenia žalobcu. Priznaný nárok zo

strany súdu prvej inštancie považuje za odporujúci dobrým mravom a zosmiešňujúci osoby poškodené
násilnými trestnými činmi, ktoré sú oprávnené uplatniť si výrazne nižšie nároky. Uviedol, že výška
priznaného nároku je v priamom rozpore s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR a odporuje aj
rozhodovacej praxi NS SR. K výroku o trovách konania uviedol, že má za to, že náhrada trov konania
s odkazom na úplný úspech žalobcu v spore je nedôvodná, nakoľko úspech žalobcu bol vzhľadom na

vykonané dokazovanie iba čiastočný. Súd mal tiež prihliadnuť na to, že u žalovaného existuje dôvod
osobitného zreteľa na to, aby nebol zaviazaný nahradiť žalobcovi trovy konania. Z uvedených dôvodov
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a rozhodne, že
žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že tvrdenie, že právne a skutkové závery
odvolacieho súdu vyslovené v rozsudku sú už prekonané, je úplne nezmyselné. Nie je pravdivé tvrdenie
žalovaného, že žalobca sa snažil preukázať, že po roku 2007 sa ocitol v katastrofálnej finančnej situácii.
Jeho finančná situácia sa rapídne zhoršila až v nasledujúcich rokoch, po tom, čo začali klesať jehopríjmy a úspory. Žalobca vecným a logickým spôsobom vyvrátil to, čo žalovaný subjektívne označuje
ako nepravdy, nafúknutia a nelogické tvrdenia. Doposiaľ nezmenená judikatúra NS SR vychádza z toho,
že žalovaný zodpovedá za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti, ktorý spôsobil tým,

že uverejnil nepravdivé informácie o spolupráci určitej osoby s ŠtB. Právny názor súdu prvej inštancie
o tom, že žalobca je pasívne legitimovaný v konaní o ochranu osobnosti, je správny predovšetkým
preto, že súd prvej inštancie sa spravoval záväzným právnym názorom odvolacieho súdu. Krajský súd
v Nitre v rozsudku zo dňa 11. 11. 2010 jednoznačne dospel k záveru, že pasívne legitimovaným je
práve žalovaný, preto žalobu voči štátu zamietol. Pokiaľ žalovaný poukázal na prvý rozsudok súdu prvej

inštancie, žalobca uviedol, že ak by súd nebol toho názoru, že žalovaný je pasívne legitimovaný, tak
by žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietol, čo ale neurobil. Rozhodujúci je pritom obsah rozsudku
odvolacieho súdu, kde bola otázka pasívnej legitimácie vyriešená úplne jednoznačne. Neoprávnenosť
konania žalovaného vyplýva z Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Zásah do osobnostných práv žalobcu je neoprávnený preto, že jeho evidencia ako agenta vo zväzkoch
ŠtB bola neoprávnená. Ustanovenie Zákona o pamäti národa nemožno aplikovať v tom zmysle, že by sa

štát zbavil zodpovednosti za porušenie základných práv a slobôd, vrátane práva na ochranu osobnosti.
Žalobca sa domáha prednostnej aplikácie medzinárodne garantovaného a pre Slovenskú republiku
záväzného štandardu ochrany základných práv a slobôd. K námietke premlčania žalobca uviedol, že
ju považuje za zjavne neopodstatnenú. K neoprávnenému zásahu zo strany žalovaného dochádza
opakovane každým jedným dňom, po ktorý evidoval, resp. sprístupňoval o žalobcovi nepravdivú

informáciu o tom, že bol agentom bývalej ŠtB. Žalovaný teda nepochybne porušoval jeho právo
ešte v čase, keď už bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, preto sa nemohlo toto
právo premlčať. Vznesenú námietku premlčania považuje za uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi.
Nepravdivá informácia o žalobcovi bola evidovaná tajne, takže sa nemohol dozvedieť o neoprávnenom
zásahu do svojho práva na ochranu osobnosti, a jednak dôsledkom neoprávneného zásahu do práva

na ochranu osobnosti dochádzalo až po rozšírení žalovaným sprístupňovanej nepravdivej informácie.
Žalovaný popieral skutkové zistenia súdu, že žalobca stratil kľúčových klientov. Žalovaný to môže
tvrdiť len preto, že ignoruje výsledky dokazovania, tieto si interpretuje svojvoľne a dospieva potom
k záverom, ktoré neobstoja. Aj keď s odstupom času došlo k obnoveniu spolupráce, nestalo sa tak
v pôvodnom rozsahu, a najmä nie s rovnakým finančným výnosom pre žalobcu. Za neopodstatnené

považoval tvrdenie žalovaného, že nebolo preukázané, že žalobca v dôsledku protiprávneho konania
žalovaného stratil významného klienta Poisťovňu Cardif Slovakia a. s. Vyhlásenie Ing. Hanuliaka
nevzbudzuje vôbec žiadne pochybnosti o obsahu, nie je ani pochybné a ani účelové. K.. H. Q. sa
vyjadruje k obdobiu, v ktorom bol stále členom predstavenstva spoločnosti. Je nepochybné, že žalobca
v dôsledku protiprávneho konania žalovaného stratil aj potenciálneho klienta, a to Mesto Nitra. Z listu

primátora mesta Nitra celkom jednoznačne vyplýva, že nepravdivá informácia šírená žalovaným o
žalobcovi celkom jednoznačne odradila Mesto Nitra od uzatvorenia zmluvy o poskytovaní právnych
služieb so žalobcom. Samotná skutočnosť, že žalobca sa stretáva s primátorom mesta Nitra v rámci
oficiálnych príležitostí, je úplne irelevantná a nespochybňuje jeho písomné vyhlásenie. Z výpovede
svedkov C., Q., N. vyplýva, že žalobca bol z dôvodu svojej údajnej spolupráci s ŠtB neprijateľný pre

potenciálnych klientov. Čo sa týka možnosti žalobcu uchádzať sa o funkcie na medzinárodnej úrovni v
LCI, žalobca nikdy netvrdil, že mu bolo zamedzené v činnosti na území Districtu 122 administratívne
zahrňujúcom územie ČR a SR. Žalobca hovoril len o ujme spočívajúcej v nemožnosti pôsobiť v
medzinárodných orgánoch LCI a túto aj preukázal. Uviedol tiež, že je nepochybné, že uznesenie SAK
bránilo žalobcovi pôsobiť v orgánoch komory. Faktom je, že žalovaným šírená nepravdivá informácia

nepochybne spochybnila dôveryhodnosť a dobrú povesť žalobcu a eliminovala jeho šance byť volený
do orgánov SAK. Uviedol ďalej, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobcove príjmy a
klientela poklesla práve v dôsledku rozšírenia žalovaným šírenej nepravdivej informácie. Pokles jeho
príjmov z výkonu advokácie, strata klientely, resp. zníženie počtu novoprevzatých vecí svedčí o znížení
jeho dôveryhodnosti, dobrej povesti a profesionálnej cti ako advokáta v dôsledku protiprávneho konania

žalovaného.Pretotietopreukázanéskutočnostipreukazujú ujmuv nemajetkovejsférežalobcuasúteda
relevantné pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a pre jej výšku. Tvrdenie žalovaného,
že žalobca nemohol dostať cukrovku zo stresu, je jeho subjektívnym názorom, nie je podporené
žiadnym dôkazom a je v rozpore s lekárskou správou MUDr. V.. K výroku súdu o priznaní náhrady
nemajetkovej ujmy uviedol, že výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je neprimeraná

preukázaným negatívnym následkom, ktoré sú bezprecedentné. Má za to, že v konaní boli preukázané
skutočnosti, odôvodňujúce priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a aj vo vyššej výške. Ujma spôsobená
neoprávneným zásahom zasiahla žalobcu mimoriadne negatívne v podstate vo všetkých sférach jeho
života, v profesionálnej, politickej, spoločenskej, charitatívnej a rodinnej. Je teda zrejmé, že závažnosťujmy spôsobená žalobcovi bola mimoriadna, čo odôvodňuje mimoriadnu výšku náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch.

5. Krajský súd v Nitre vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 9Co/362/2017-2409 zo dňa 14. júna 2018 tak,
že odvolacie konanie o odvolaní žalobcu zastavil. V napadnutom vyhovujúcom výroku rozsudok zmenil
tak, že žalobu zamietol a rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

6. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodol NS SR

uznesením zo dňa 30. júna 2022 tak, že rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. júna 2018
sp. zn. 9Co/362/2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dovolací súd
v tomto rozhodnutí uviedol, že má za to, že nie je akceptovateľný postup odvolacieho súdu, ktorý
si osvojil jednu časť právneho názoru ÚS SR a druhú časť tohto právneho záveru neakceptoval a
neriadil sa ňou. Uvedený postup, keď sa žalobca pôvodne domáhal ochrany svojich práv, tak proti SR
zastúpenej Ústavom pamäti národa, a zároveň proti Ústavu pamäti národa, následne bola jeho žaloba

v časti zamietnutá pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie SR zastúpenej Ústavom pamäti národa a
pôvodne bol prijatý záver o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v spore a v nasledujúcom rozhodnutí
odvolací súd zamietol žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, poukazujúc
na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 285/2017 bez toho, aby riadne označil pasívne vecne legitimovaný subjekt,
je odmietnutím spravodlivosti (denegatio iustitiae). Svojím rozhodnutím odvolací súd tak dostal žalobcu

do neriešiteľnej situácie, keďže o. i. nie je z jeho rozhodnutia možné ani zistiť, kto je pasívne vecne
legitimovaným v spore. Takýto stav predstavuje príklad odmietnutia spravodlivosti „denegatio iustitiae“,
ktorému dovolací súd nemohol poskytnúť ochranu.

7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej

len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalovaným, v neprospech
ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§
127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom
podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), vychádzajúc zo skutkového

stavu, zisteného súdom prvej inštancie (§ 383 CSP), zopakovaného a doplneného (§ 384 ods. 1, 2
CSP) na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP) a po preskúmaní zákonnosti a vecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
vyhovujúcomvýrokutitulomnemajetkovejujmy,čodosumy 25000,-eur, jepotrebnéakovecnesprávne
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a vo zvyšnom vyhovujúcom výroku ohľadom tohto nároku podľa § 388

CSP zmeniť a žalobu zamietnuť.

8. Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 09. 06. 2008 voči SR - Ústav pamäti národa domáhal,
aby súd určil, že žalobca nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent a evidencia
žalobcu vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agenta bola porušením jeho práva na ochranu

osobnosti. Žalovaný (Slovenská republika - Ústav pamäti národa) je povinný zdržiavať sa poskytovania,
sprístupňovania alebo uverejňovania informácií o tom, že žalobca bol spolupracovníkom bývalej
Štátnej bezpečnosti ako agent a žalovaný je povinný sprístupňovať zväzok bývalej Štátnej bezpečnosti
registračné číslo 16858, archívne číslo: 11087 výlučne spolu s týmto rozsudkom. Žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 33 193,92 eura (1 000 000,-Sk) a domáhal sa tiež práva

uverejniť rozsudok na náklady žalovaného v denníkoch SME, PRAVDA, PLUS 1 Deň a v televízii
MARKÍZA v rozsahu výroku č. 1 a súvisiacej podstatnej časti odôvodnenia, pričom suma nákladov sa
určuje do výšky 9 958,17 eura (300 000,-Sk) a výška preddavku sa určuje vo výške tejto sumy, ktorú je
žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi, do 3 dní od dňa právoplatnosti rozsudku.

9. V podaní zo dňa 18. 03. 2009 žalobca navrhol, aby súd pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka
do konania, a to na strane žalovaného: Ústav pamäti národa a následne podaním zo dňa 30. 07.
2009 žiadal aj pripustenie zmeny žaloby tak, že súd určí, že žalobca nebol spolupracovníkom bývalej
Štátnej bezpečnosti ako agent a evidencia žalobcu vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako
agenta bola porušením jeho práva na ochranu osobnosti. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zdržať sa

poskytovania, sprístupňovania alebo uverejňovania informácií o tom, že žalobca bol spolupracovníkom
bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní sprístupňovať zväzok bývalej
Štátnej bezpečnosti registračné číslo XXXXX, archívne číslo: XXXXX výlučne spolu s týmto rozsudkom.
Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 33 193,93 eura z titulunáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to spoločne a nerozdielne. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní
zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 214 845,29 eura z titulu náhrady škody, a to spoločne a
nerozdielne. Žiadal, aby súd priznal žalobcovi právo uverejniť rozsudok na náklady žalovaných v 1. a 2.

rade v denníkoch SME, PRAVDA, PLUS 1 Deň a v televízii MARKÍZA v rozsahu výroku č. 1 a súvisiacej
podstatnej časti odôvodnenia, pričom suma nákladov sa určuje do výšky 9 958,17 eura (300 000,-
Sk) a výška preddavku sa určuje vo výške tejto sumy, ktorú sú žalovaní v 1. a 2. rade povinní zaplatiť
žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku spoločne a nerozdielne. Súd prvej inštancie uznesením
zo dňa 25. 08. 2009 č. k. 6C/122/2008-255 pripustil, aby do konania vstúpil ďalší účastník - žalovaný v

2. rade: Ústav pamäti národa, pripustil zmenu žaloby v znení podľa návrhu zo dňa 03. 08. 2009 a žalobu
o zaplatenie náhrady škody 214 845,29 eura vylúčil na samostatné konanie.

10.Súdprvejinštancierozhodolrozsudkom(prvýmvporadí)podč.k.6C/122/2008-308dňa18.02.2010
tak, že určil, že „Žalobca nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent a evidencia
žalobcu vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agenta bola porušením jeho práva na ochranu

osobnosti. Žalovaný v 2. rade je povinný sprístupňovať zväzok bývalej Štátnej bezpečnosti registračné
číslo XXXXX, archívne číslo XXXXX výlučne s týmto rozsudkom. Súd priznal žalobcovi právo uverejniť
právoplatný rozsudok v denníkoch SME, PRAVDA, PLUS 1 Deň a v televízii MARKÍZA v rozsahu výroku,
v znení: „Žalobca R.. C. Q., V. ul. č. XX, XXX XX N. nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti
ako agent a evidencia žalobcu vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agenta bola porušením jeho

práva na ochranu osobnosti“ a súvisiacej, podstatnej časti odôvodnenia. Súd vo zvyšku žalobu zamietol.
Rozhodol, že o náhrade trov súd rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia.“ Rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 10. 03. 2010, okrem výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku a vo vyhovujúcom výroku
týkajúcom sa priznania práva žalobcovi uverejniť právoplatný rozsudok, keďže v týchto výrokoch bol
napadnutý v zákonnej lehote odvolaním žalobcu, ktorý sa domáhal jeho zmeny a vyhovenia žaloby v

celom rozsahu. Žalovaný v 2. rade - Ústav pamäti národa odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie
nepodal.

11. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací rozsudkom č. k. 9Co/108/2010-382 zo dňa 11. 11.
2010 rozhodol tak, že v napadnutom zamietajúcom výroku vo vzťahu k žalovanému v 1. rade rozsudok

súdu prvej inštancie potvrdil. V napadnutom zamietajúcom výroku a v napadnutom vyhovujúcom výroku,
týkajúcom sa priznania práva žalobcovi uverejniť právoplatný rozsudok vo vzťahu k žalovanému v 2.
rade, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovanému v 1. rade
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

12.1. V tomto rozsudku Krajský súd v Nitre okrem iného uviedol, že v preskúmavanej veci k zásahu
do osobnostných práv navrhovateľa došlo pri činnosti odporcu v 2. rade - Ústavom pamäti národa,
ktorý vykonával úlohy zverené mu zákonom č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti
bezpečnostných zložiek štátu 1939-1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých
zákonov. Vykonaným dokazovaním súdom prvého stupňa bolo nesporne preukázané, že k zásahu

do osobnostných práv navrhovateľa došlo činnosťou odporcu v 2. rade, i keď na základe zákona. Zo
zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, ktorý v prejednávanej veci prevzal i odvolací súd,
nebolo sporu o tom, že navrhovateľ nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent
a jeho evidencia vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agenta bola porušením jeho práva na
ochranu osobnosti. V tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť dňa 10. 03.

2010. Zverejnenie takýchto informácií o navrhovateľovi, ktorý preukázateľne nikdy s tajnou službou
nespolupracoval predstavuje neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv, keď intenzita tohto zásahu
a jeho dôsledky nemôžu ospravedlniť žiaden verejný záujem, ani skutočnosť, že odporca v 2. rade
tak konal v zmysle zákona č. 553/2002 Z. z. V danej konkrétnej veci bolo nesporne preukázané, že
konanie odporcu v 2. rade (i keď na základe zákona) prekročilo rámec zákonnej licencie z hľadiska

účelu a obsahu zákona č. 553/2002 Z. z. a zasiahlo do chránených osobnostných práv navrhovateľa.
Je preto nesporné, že k zásahu došlo činnosťou odporcu v 2. rade, i keď na základe zákona a je
preto vecne aktívne legitimovaný v spore o ochranu osobnosti, vyvolaný týmto zásahom. Odporca v
2. rade je pasívne legitimovaný v prejednávanej veci i z toho dôvodu, že je subjektom povereným
zákonom č. 553/2002, evidovať, zhromažďovať, sprístupňovať a zverejňovať všetky dokumenty, vrátane

dokumentov bezpečnostných orgánov štátu, ktoré boli vytvorené a zhromaždené v období od 18. 04.
1939 do 31. 12. 1989, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán pôvodne vydal neoprávnene osvedčenie a kto
je prípadne teraz jeho právnym nástupcom. Za stavu súčasnej právnej úpravy preto neexistuje žiadnydôvod, pre ktorý by odporca v 2. rade nemal zodpovedať za všetky nároky uplatnené navrhovateľom,
vrátane náhrady nemateriálnej ujmy.

12.2. Odvolací súd považoval rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej súd žalobu zamietol
(vo vzťahu k odporcovi v 1. rade) za vecne správny, i keď z iných právnych dôvodov. Podľa názoru
odvolacieho súdu bolo pre vyriešenie otázky pasívnej legitimácie rozhodné, ktorý orgán v súčasnej
dobe spravuje a archivuje materiály bývalej Štátnej bezpečnosti. Pred nadobudnutím účinnosti zákona
č. 553/2002 Z. z. (Zákon o pamäti národa), materiály bývalej ŠtB archivovala Slovenská informačná

služba. Prijatím zákona č. 553/2002 Z. z., ktorého účelom je predovšetkým sprístupnenie dokumentov
o činnosti bezpečnostných zložiek štátu v rokoch 1939 a 1989 a založení Ústavu pamäti národa ako
verejnoprávnej ustanovizni a právnickej osoby, prešlo evidovanie, zhromažďovanie, sprístupňovanie,
využívanie a archivovanie týchto orgánov práve na odporcu v 2. rade. Keďže Ústav pamäti národa bol
konštituovaný ako právnická osoba, verejnoprávna ustanovizeň, odvolací súd mal za to, že odporca v 2.
rade ako subjekt, ktorý má právnu subjektivitu je pasívne legitimovaný vo veci, a preto v danom prípade

nebola daná pasívna legitimácia odporcu v 1. rade. Z týchto dôvodov odvolací súd preto rozsudok súdu
prvého stupňa v zamietajúcej časti (vo vzťahu k odporcovi v 1. rade) pre nedostatok pasívnej legitimácie
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

12.3. Podľa názoru odvolacieho súdu, neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti

navrhovateľa je nielen neoprávnenosť a nepravdivosť evidencie navrhovateľa vo zväzkoch bývalej
ŠtB, ale aj šírenie takejto nepravdivej informácie, pretože z nepráva nemôže vzniknúť právo. Napriek
právoplatnému určeniu, že navrhovateľ nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent
a jeho evidencia vo Zväzku bývalej Štátnej bezpečnosti ako agenta bola porušením jeho práva na
ochranu osobnosti, odporca v 2. rade (čo i potvrdil na odvolacom pojednávaní) naďalej túto informáciu

sprístupňuje verejne na svojej internetovej stránke a táto informácia sa naďalej šíri tretím osobám.
Odvolanie navrhovateľa smerovalo aj proti zamietajúcej časti napadnutého rozsudku, v ktorej súd
prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Odvolací súd ani v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa nepovažuje za správne. Je nesporné, že
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej sa navrhovateľ okrem iných nárokov domáha, môže

súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať vtedy, ak by morálna satisfakcia sa nezdala
postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti. Zákon tu stanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Podmienkou priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tzv. materiálna satisfakcia je vždy v závislosti na individuálnych

okolnostiachdanéhoprípaduexistenciazávažnejujmy.Zazávažnúujmupodľanázoruodvolaciehosúdu
je potrebné považovať ujmu, ktorú fyzická osoba, vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, sa považuje za ujmu značnú. Rozhodujúce
je pritom objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase, v rovnakej
situácii, v spoločenskom postavení a podobne nemala i každá iná fyzická osoba. Za situácie, že v konaní

bolo právoplatným výrokom súdu prvého stupňa rozhodnuté, že navrhovateľ nebol spolupracovníkom
bývalej ŠtB ako agent a jeho evidencia vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agenta bola
porušením jeho práva na ochranu osobnosti, je potrebné i v tomto kontexte posudzovať splnenie
podmienky priznania náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa názoru odvolacieho súdu je nesporné, že takýto
zásah do práva na česť a dôstojnosť má také závažné dôsledky, že nimi bola v značnej miere znížená

dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa v spoločnosti. Vychádzajúc zo všetkých okolností daného prípadu,
postavenia navrhovateľa, ako aj intenzity a povahy neoprávneného zásahu, odvolací súd mal za to, že
v danom prípade ide o zvlášť citeľný zásah do osobnostných práv navrhovateľa, pretože zverejnením
nepravdivých údajov o navrhovateľovi - je takto vnímaný väčšou časťou spoločnosti. Odvolací súd
dospel k takému právnemu názoru, že i napriek tomu, že právoplatnými výrokmi, ktorými bolo určené, že

navrhovateľ nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti a jeho evidencia bola porušením jeho
práva na ochranu osobnosti, došlo k zmierneniu dôsledkov zásahu odporcu v 2. rade, že navrhovateľovi
v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka prináleží i nemajetková ujma, keď je toho názoru, že
morálna satisfakcia nie je postačujúca.

13. Podaním zo dňa 02. 05. 2011 žalobca zmenil žalobu v časti výšky nemajetkovej ujmy a z tohto titulu
sa domáhal zaplatenia sumy 350 000,- eur. Týmto podaním zároveň vzal žalobu v časti uverejnenia
rozsudku v hromadných informačných prostriedkoch späť. Súd prvej inštancie rozhodol o zmene žaloby
žalobcu na pojednávaní dňa 23. 10. 2012 tak, že zmenu žaloby zo dňa 02. 05. 2011, ktorou sa žalobcadomáhal od žalovaného zaplatenia peňažnej sumy 350 000,- eur pripustil. Následne uznesením č. k.
6C/122/2008-784 zo dňa 24. 10. 2012 súd konanie v časti práva žalobcu uverejniť rozsudok na náklady
žalovaného v denníkoch SME, PRAVDA, PLUS 1 DEŇ a v televízii MARKÍZA v rozsahu výroku, v

ktorom sa určuje, že žalobca nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent a evidencia
žalobcu vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agenta bola porušením jeho práva na ochranu
osobnosti, zastavil.

14. Následne napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 150 000,- eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vozvyškusúdžalobuzamietolarozhodol,žežalobcamáprávonanáhradutrovkonaniavovýške100%.

15. V priebehu odvolacieho pojednávania vzal žalobca svoje odvolanie v celom rozsahu späť, preto
odvolací súd podľa § 369 ods. 3 CSP odvolacie konanie o odvolaní žalobcu zastavil a následne
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku napadnutom žalovaným (týkajúcom sa priznanej

nemajetkovej ujmy vo výške 150 000,- eur).

16. Pre posúdenie danej veci je v prvom rade rozhodujúce posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného v konaní, čo bolo žalovaným namietané v priebehu celého konania. Žalobca v pôvodnej
žalobe označil za žalovaného SR - Ústav pamäti národa, v podaní zo dňa 18. 03. 2009 žalobca navrhol,

aby súd pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania a to na strane žalovaného: Ústav pamäti
národa. V dôsledku rozhodnutia Krajského súdu v Nitre zo dňa 11. 11. 2010 č. k. 9Co/108/2010-382 a
potvrdení napadnutého zamietajúceho výroku vo vzťahu k žalovanému v 1. rade (SR- zast. Ústavom
pamäti národa) v ďalšom konaní vystupoval ako žalovaný už len Ústav pamäti národa.

17. Podľa čl. 2 ods. 1 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov
musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

18. Podľa čl. 2 ods. 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej

ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.

19. Podľa čl. 2 ods. 3 CSP ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti
prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

20. Podľa § 220 ods. 3 CSP ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku
obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

21. Jedným z definičných princípov právneho štátu je právna istota. Princíp právnej istoty je v právnom

poriadku implicitne zakotvený v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a vyjadruje požiadavku na
jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť právnych noriem, predvídateľnosť postupu orgánov verejnej
moci, ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity právnych noriem.
22. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka po všeobecnej platnosti, trvácnosti,
stabilite, racionalite a spravodlivom obsahu právnych noriem a ich dostupnosti občanom

(publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci (právna
istota), ktorej základom je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem (požiadavka, aby
priemerný občan dokázal porozumieť obsahu právnej normy) (Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 15/98).
23. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku
sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II.

ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí
orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na
ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb
k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu
o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne

a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (Uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 22. 11. 2011 č. k. IV. ÚS 499/2011-25).

24. Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych očakávaní principiálne neznamená právo
účastníka konania na rovnaké právne posúdenie jeho veci. Nesporne však znamená právo na
vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného
právneho názoru odchyľuje (III. ÚS 51/2014).

25. Ustálená rozhodovacia prax je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach
najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v

skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. S
prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť
aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora
Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a
Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/129/2017 z 31. 10.

2017).

26. Čo sa týka rozhodovacej činnosti súdov ohľadne pasívnej legitimácie Ústavu pamäti národa v
obdobných sporoch, túto rozobral Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. II. ÚS 285/2017 zo dňa 12. 10. 2017.
Okrem toho aj odvolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí, ktoré bolo rozhodnutím NS SR zrušené,

poukázal aj na ďalšie konania, ktoré prebehli v obdobných veciach, pričom sa zaoberal tým, kto bol v
týchto veciach pasívne legitimovaným a tiež poukázal na rozhodnutia NS SR v obdobných veciach (bod
28. rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. júna 2018 č. k. 9Co/362/2017-2409).

27.1. Po zrušení skoršieho rozhodnutia odvolacieho súdu NS SR v tejto veci, rozhodoval o obdobnej

problematike tiež Krajský súd v Bratislave pod sp. zn. 5Co 362/2017 z 30. januára 2018 a o dovolaní
v tejto veci aj NS SR v uznesení zo dňa 31. mája 2018 pod sp. zn. 2Cdo 119/2018. Následne vo
veci namietaného porušenia základných práv a základných slobôd v tejto veci rozhodoval Ústavný súd
Slovenskej republiky, ktorý v náleze I. ÚS 127/2019 zo dňa 26. novembra 2019 konštatoval porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co
362/2017 z 30. januára 2018, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo
119/2018 z 31. mája 2018. Zároveň rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 362/2017 z 30.
januára 2018 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 119/2018 z 31. mája
2018 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Ústavný súd SR v tomto náleze

uviedol nasledovné:

27.2. Podstatazákladnéhoprávanasúdnuochranupodľačl.46ods.1ústavyspočívavtom,žekaždýsa
môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v

medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných 17
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej
normy na zistený stav veci (m. m. II. ÚS 153/2018).

27.3. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných

predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto
ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a
zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov
prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávnenýmzáujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti
a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

27.4. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

27.5. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež opakovane konštatoval, že k imanentným
znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95, IV. ÚS
108/2010), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej
alebo 18 analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne
neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

27.6. V obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľného
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a ich prípadné
porušenie je potrebné posudzovať spoločne. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že súdne rozhodnutia musia
v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. 1.
1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2.
1998). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).

27.7. Uviedol tiež, že ústavný súd v predmetom náleze sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017 na
jednej strane vymedzil, že vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti Ústav pamäti národa nie
je pasívne vecne legitimovaným subjektom, avšak zároveň, zohľadňujúc, že existuje ustálená odlišná
judikatúra najvyššieho súdu týkajúca sa tejto otázky, ako aj vychádzajúc z princípu zákazu vzniku

protiústavného stavu odmietnutia (odopretia) spravodlivosti (denegatio iustitiae), ktorý by nastal, ak
by zo strany konajúcich všeobecných súdov nedošlo k identifikácii pasívne legitimovaného subjektu,
proti ktorému by sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojich subjektívnych práv, ktorých ochrany
sa žalobou domáhal proti Ústavu pamäti národa, ponechal ústavný súd na konajúce všeobecné súdy
(riadiac sa princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov), aby (ak ich

skôr „nepredstihne“ zákonodarca) poskytli odpoveď na otázku, ktorému subjektu táto pasívna vecná
legitimácia patrí.

27.8. Možno tak zhrnúť, že v zmysle právneho názoru ústavného súdu obsiahnutého v odôvodnení
nálezu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017:

a) vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom nie je Ústav pamäti národa
pasívne vecne legitimovaný z hľadiska zodpovednosti za (i) neoprávnenú evidenciu, ako ani z hľadiska
zodpovednosti za (ii) zverejnenie tejto evidencie,
b)konajúcevšeobecnésúdy(vdanomprípadevprvomradevšeobecnýsúd,ktorémubolavecústavným
súdom vrátená na ďalšie konanie, t. j. krajský súd) majú identifikovať pasívne vecne legitimovaný subjekt

vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom.

27.9. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd zistil, že po vrátení
veci krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, krajský súd nepostupoval plne v súlade s
právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v predmetnom náleze, ale svojvoľne sa riadil len jeho

časťou, keďže síce rešpektoval právny záver ústavného súdu o absencii pasívnej vecnej legitimácie
Ústavu pamäti národa vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom a v
súlade s uvedeným právnym názorom ústavného súdu žalobu sťažovateľa zamietol, avšak arbitrárnenerešpektoval právny názor ústavného súdu, v zmysle ktorého mal identifikovať pasívne vecne
legitimovaný subjekt vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom.

27.10. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd zároveň zdôraznil, že právo na spravodlivé súdne
konanie, resp. právo na spravodlivosť, znamená, že všetky súdy ako justičné orgány demokratického
a právneho štátu majú povinnosť pri interpretácii zákonov zabrániť faktickému odopretiu spravodlivosti.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomenul, že v záujme eliminovať možnosť odmietnutia (odopretia)
spravodlivosti všeobecnými súdmi argumentujúcimi nedostatočnou zákonnou právnou úpravou Civilný

sporový poriadok v čl. 4 zakotvujúcom analógiu a dotváranie práva súdom ako jeden zo základných
princípov Civilného sporového poriadku stanovuje, že ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť
na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo
iného zákona, ktoré upravuje právnu vec obsahovo a účelovo najbližšiu posudzovanej právnej veci. Ak
takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol
sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých

spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce
stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

27.11. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatoval, že krajský súd napadnutým rozhodnutím,
ktorým žalobu sťažovateľa zamietol bez toho, aby zároveň v odôvodnení tohto rozhodnutia identifikoval

pasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej
sťažovateľom, nerešpektoval plne právny názor ústavného súdu vyjadrený v náleze ústavného súdu sp.
zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017, v dôsledku čoho spôsobil vznik protiústavného stavu odmietnutia
(odopretia) spravodlivosti (denegatio iustitiae), a tým porušil základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranupodľačl.46ods.1ústavy,resp.právonaspravodlivésúdnekonaniepodľačl.6ods.1dohovoru.

28. Po zrušení rozsudku Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 5Co 362/2017 z 30. januára 2018, ako
aj uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 119/2018 z 31. mája 2018 nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky I. ÚS 127/2019 zo dňa 26. novembra 2019 vo veci opätovne rozhodoval Krajský
súd v Bratislave, ktorý rozsudkom zo dňa 14. júna 2022 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil

tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania v rozsahu 100%. Proti tomuto rozsudku bolo podané dovolanie, o ktorom NS SR doposiaľ
nerozhodol. Žalobca tiež podal novú žalobu, v ktorej za žalovaného označil SR zast. Ministerstvom
vnútra SR.

29. V ďalšom rozhodnutí NS SR v obdobnej veci uznesením sp. zn. 9Cdo 119/2021 dňa 24. 10.
2022 rozhodol, že senát 9C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky postupuje vec na prejednanie
a rozhodnutie Veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Uviedol, že na nález ústavného súdu II. ÚS 285/2017 nadviazal aj ďalší nález z 26. novembra 2019
sp. zn. I. ÚS 127/2019, v ktorom ústavný súd odkázal na už skôr prijaté právne závery ohľadom

pasívnej legitimácie Ústavu pamäti národa. Ústavný súd zároveň poukázal na to, že najvyšší súd svojím
napadnutýmrozhodnutímsp.zn.2Cdo119/2018z31.mája2018arbitrárnerezignovalnanáležitévecné
prejednanie predmetného dovolania podaného sťažovateľom, zároveň v konečnom dôsledku zmaril
aj zákonom predpokladanú možnosť, aby veľký senát najvyššieho súdu zaujal vo svojom rozhodnutí
záväzný zjednocujúci právny názor, ktorý by už reflektoval aj právny názor ústavného súdu o absencii

pasívnej vecnej legitimácie Ústavu pamäti národa vyjadrený v náleze sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12.
októbra 2017. Senát 9C v celom rozsahu zdieľa vyššie citované závery ústavného súdu a zastáva
rovnaký právny názor o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Pokiaľ sa aj dovolateľ
snažil poukázať na určité špecifiká či odlišnosti prejednávaného sporu oproti sporu posudzovanému
ústavným súdom, dovolací súd ich nepovažuje za natoľko relevantné, že by boli spôsobilé zmeniť

právne posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Keďže právne posúdenie otázky pasívnej
vecnej legitimácie Ústavu pamäti národa v predmetnom spore, prijaté vec prejednávajúcim senátom
9C, znamená odklon od právneho názoru vysloveného v rozhodnutiach iných dovolacích senátov
najvyššieho súdu, senát 9C postupuje vec v zmysle § 48 ods. 1 CSP na prejednanie a rozhodnutie
Veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu. V tejto veci bolo dňa 25. mája 2023

pod sp. zn. 1VCdo 5/2022 veľkým senátom rozhodnuté tak, že dovolanie bolo zamietnuté.

30. Z uvedeného vyplýva, že rovnaký záver, ako vyslovil Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí I. ÚS
127/2019 vyplýva aj z uznesenia NS SR zo dňa 30. júna 2022 sp. zn. 7Cdo/295/2018 v tejto veci, ktorýmbol predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. júna 2018 sp. zn. 9Co/362/2017 zrušený
a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. NS SR uviedol, že nie je akceptovateľný
postupodvolaciehosúdu,ktorýsiosvojiljednučasťprávnehonázoruÚSSRadruhúčasťtohtoprávneho

záveru neakceptoval a neriadil sa ňou.

31. Zároveň je potrebné poukázať aj na odlišnosť medzi konaním vedeným na Krajskom súde v
Bratislave pod sp. zn. 5Co 290/2019 (pred tým sp. zn. 5Co 362/2017 a sp. zn. 5Co 635/2014) a
týmto konaním. Z rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave vyplýva, že v tomto konaní bol po celý čas

ako žalovaný označený len Ústav pamäti národa, a teda všetky rozhodnutia v tejto veci sa zaoberali
posúdením jeho pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca v tejto veci zotrval na názore, že žaloba o ochranu
osobnosti má smerovať len a výlučne proti Ústavu pamäti národa. V poslednom vyjadrení žalobca
uviedol, že ak by bol odvolací súd toho názoru, že pasívne vecne legitimovaným subjektom je niekto iný
ako žalovaný, napr. Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, ako ústavne konformné
riešenie sa javí zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie tomuto súdu.

Tým sa žalobcovi umožní upraviť označenie žalovaného v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu
a nový žalovaný bude môcť realizovať procesné práva v plnom rozsahu pri súčasnom zachovaní zásady
hospodárnosti konania, kedy výsledky doterajšieho konania budú použiteľné a nebude potrebné ich
opakovať. Keďže odvolací súd mal za to, že nie je naplnený žiaden z taxatívne vymedzených dôvodov
pre zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v spore označený žalovaný Ústav pamäti

národa vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti nie je pasívne vecne legitimovaný z hľadiska
zodpovednosti za neoprávnenú evidenciu, ako ani z hľadiska zodpovednosti za zverejnenie tejto
evidencie a súčasne neboli splnené podmienky na potvrdenie, ani na zrušenie napadnutého rozsudku,
potom neostalo než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a pre označený nedostatok tzv.
pasívnej vecnej legitimácie v spore na strane žalovaného žalobu žalobcu zamietnuť. Krajský súd v tejto

veci zároveň uviedol, že pasívne vecne legitimovaným subjektom v spore osôb, ktoré sa domáhajú
určenia, že sú neoprávnene evidované v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti, je
Slovenská republika, v mene ktorej ako orgán štátu koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.

32. V tom práve je rozdiel s prejednávanou vecou, keď v tomto konaní žalobca v žalobe označil

za žalovaného SR - Ústav pamäti národa a neskôr navrhol pristúpenie ďalšieho účastníka na strane
žalovaného: Ústav pamäti národa. Žalobca sa teda žalobou domáhal svojho nároku voči dvom
subjektom, pričom až v dôsledku rozhodnutia Krajského súdu v Nitre zo dňa 11. 11. 2010 č. k.
9Co/108/2010-382 a potvrdení napadnutého zamietajúceho výroku vo vzťahu k žalovanému v 1. rade
v ďalšom konaní vystupoval ako žalovaný už len Ústav pamäti národa, pričom závery krajského súdu

ohľadom pasívnej legitimácie Ústavu pamäti národa už odvolací súd popísal vyššie, v bode 11., 12.1.,
12.2. a 12.3. tohto rozsudku. K tomu, ktorý subjekt zostal v tomto konaní na strane žalovaného, teda ako
pasívne legitimovaný, došlo rozhodnutím súdu, pričom však je potrebné tiež uviesť, že žalovaný Ústav
pamäti národa, ktorý bol súdmi označený za pasívne legitimovaného v tomto konaní voči rozhodnutiu
Krajského súdu v Nitre dovolanie nepodal, a teda záver Krajského súdu v Nitre (9Co/108/2010) v tom

čase nebol predmetom prieskumu NS SR ako dovolacieho súdu. Pasívna vecná legitimácia žalovaného
Ústavu pamäti národa v danej veci teda bola už rozhodnutím Krajského súdu v Nitre (9Co/108/2010)
právoplatne vyriešená a odvolací súd je týmto jeho posúdením v ďalšom konaní viazaný.

33. Odvolaciemu súdu je známa rozhodovacia činnosť súdov, NS SR, ako aj Ústavného súdu SR a tiež

to, že v dôsledku rozhodovacej činnosti ústavného súdu došlo k zmene posudzovania pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného - Ústavu pamäti národa v obdobných konaniach Najvyšším súdom SR, pretože
už existuje rozhodnutie Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR zo dňa 25. mája 2023 pod
sp. zn. 1VCdo 5/2022, v ktorom NS SR zdieľa závery ústavného súdu a zastáva rovnaký právny názor
o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Právna veta jeho rozhodnutia znie: V prípade

nárokov vyplývajúcich z činnosti bývalej Štátnej bezpečnosti, vrátane nárokov vyplývajúcich z prípadnej
neoprávnenej evidencie osoby v registračných protokoloch a agentúrnych zväzkoch bývalej Štátnej
bezpečnosti, ako aj zverejnenia tejto evidencie, je pasívne vecne legitimovaným subjektom Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR.

34. Napriek uvedenému, odvolací súd, vychádzajúc zo zrušujúceho uznesenia NS SR, dospel k záveru,
že pre posúdenie tejto veci záver veľkého senátu NS SR nie je rozhodujúci, a to vzhľadom k tomu,
že pasívna vecná legitimácia žalovaného Ústavu pamäti národa v danej veci už bola rozhodnutím
Krajského súdu v Nitre (9Co/108/2010) právoplatne vyriešená, ako odvolací súd už rozobral vyššie,pričom právoplatným vyriešením tejto otázky hmotnoprávneho vzťahu účastníkov je odvolací súd v
tomto konaní už viazaný (uznesenie NS SR sp. zn. 1 Cdo 44/2010 z 31. 01. 2012, R 40/2013). Odvolací
súd už vtedy skonštatoval, že i napriek tomu, že právoplatnými výrokmi bolo určené, že navrhovateľ

nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti a jeho evidencia bola porušením jeho práva na
ochranu osobnosti, navrhovateľovi v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka prináleží i nemajetková
ujma, keď bol toho názoru, že morálna satisfakcia nie je postačujúca. Pri rozhodovaní Krajský súd v
Nitre vychádzal z ustálenej judikatúry NS SR ohľadom pasívnej vecnej legitimácie, ktorá bola až neskôr
zmenená. Vzhľadom k záverom Najvyššieho súdu SR, uvedeným v uznesení zo dňa 30. júna 2022 sp.

zn. 7Cdo/295/2018, ktoré si každá zo strán v tejto veci vykladala inak (žalobca z dôvodu, aby nedošlo
k denegatio iustitiae považoval žalovaného za pasívne vecne legitimovaného a žalovaný, vzhľadom k
neskorším nálezom ÚS SR, žalovaného nepovažoval za pasívne vecne legitimovaného a považoval za
postačujúce, aby odvolací súd označil pasívne vecne legitimovaný subjekt), odvolací súd sa priklonil k
záveru, že ak už odvolací súd v tejto veci raz právoplatne rozhodol, že pasívne vecne legitimovaným v
danej veci je žalovaný - Ústav pamäti národa (vychádzajúc z v tom čase ustálenej judikatúry NS SR),

nemôže mať na tento jeho záver v danej veci vplyv zmena rozhodovacej činnosti súdov SR ohľadom
otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného (a to aj za situácie, že odvolací súd v súčasnom zložení
sa so zmenou rozhodovacej činnosti NS SR stotožňuje). Odvolací súd preto dospel k záveru, že pre
naplnenie záverov vyplývajúcich zo zrušujúceho uznesenia NS SR nepostačuje, ak by v danej veci
opätovne žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietol a len v dôvodoch by uviedol, že

za pasívne vecne legitimovaného považuje SR - Ministerstvo vnútra SR. V opačnom prípade by sa
postupom súdov žalobca dostal do situácie, kedy bola jeho žaloba voči subjektu - SR zast. Ústavom
pamäti národa právoplatne zamietnutá a za pasívne vecne legitimovaný subjekt považovaný žalovaný
Ústav pamäti národa, a následne by voči takto pasívne vecne legitimovanému subjektu bola žaloba už
len ohľadom výšky nemajetkovej ujmy zamietnutá, čím by došlo zo strany súdov k odňatiu spravodlivosti

žalobcu. V rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 9Co/108/2010-382 zo dňa 11. 11. 2010 pritom krajský
súd okrem iného uviedol, že v danej veci bolo nesporne preukázané, že konanie odporcu v 2. rade
(teraz žalovaný) prekročilo rámec zákonnej licencie z hľadiska účelu a obsahu zákona č. 553/2002
Z. z. a zasiahlo do chránených osobnostných práv navrhovateľa (teraz žalobca). Je preto nesporné,
že k zásahu došlo činnosťou odporcu v 2. rade (žalovaného), i keď na základe zákona a je preto

vecne aktívne legitimovaný v spore o ochranu osobnosti, vyvolaný týmto zásahom. Odporca v 2. rade
(žalovaný) je pasívne legitimovaný v prejednávanej veci i z toho dôvodu, že je subjektom povereným
zákonom č. 553/2002, evidovať, zhromažďovať, sprístupňovať a zverejňovať všetky dokumenty, vrátane
dokumentov bezpečnostných orgánov štátu, ktoré boli vytvorené a zhromaždené v období od 18. 04.
1939 do 31. 12. 1989, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán pôvodne vydal neoprávnene osvedčenie

a kto je prípadne teraz jeho právnym nástupcom. Za stavu súčasnej právnej úpravy preto neexistuje
žiadny dôvod, pre ktorý by odporca v 2. rade (žalovaný) nemal zodpovedať za všetky nároky uplatnené
navrhovateľom (žalobcom), vrátane náhrady nemateriálnej ujmy.

35. Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko závažnú úlohu, že

pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany súdov do úvahy zužujúci výklad a
ani také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho
neodôvodnené, prípadne svojvoľné obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných
súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje
svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane

ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania
posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa riadil
pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť
spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie,
ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý
proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem

rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV.
ÚS 252/04).36. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd v danej veci za pasívne vecne legitimovaného
žalovaného - Ústav pamäti národa, o ktorého pasívnej vecnej legitimácii už bolo súdmi v tejto veci
právoplatne rozhodnuté. Ak by odvolací súd nebol v tejto veci už takýmto rozhodnutím viazaný, zastáva

názor, že pasívne vecne legitimovaným v tejto veci by mala byť SR zast. Ministerstvom vnútra SR,
ktorá je nositeľom zodpovednosti za neoprávnený zásah do cti žalobcu, jeho zaevidovaním v registroch
bývalej Štátnej bezpečnosti, pričom konkrétna zodpovednosť za zásah do osobnostných práv žalobcu
prešla z bývalého Federálneho ministerstva vnútra ČSFR na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
Ani žaloba voči takémuto subjektu by vzhľadom k už uvedenému nemohla obstáť, pretože o pasívnej

vecnej legitimácii vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku už bolo právoplatne rozhodnuté a súd by
bol týmto právnym posúdením aj v tejto veci viazaný. Z tohto dôvodu v inom postupe odvolacieho súdu
videl odvolací súd odmietnutie spravodlivosti žalobcovi.

37.1. Obdobnou otázkou sa vo svojom rozhodnutí zaoberal aj ústavný súd v rozhodnutí II. ÚS 293/2018,
pričom uviedol, že vo svojej judikatúre mnohokrát konštatoval, že neoddeliteľnou súčasťou princípov

právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v
tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a
rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS
10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09, III. ÚS 190/2016). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie
právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva

rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie
princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti
normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá
dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09).

37.2. V posudzovanom prípade stáli oproti sebe dva protichodné právne názory týkajúce sa existencie
pasívnej vecnej legitimácie v spore, ktorého predmetom bol nárok na plnenie zo zmlúv o poskytnutí
dotácie uzavretých medzi sťažovateľom ako príjemcom dotácie na strane jednej a ministerstvom ako
poskytovateľom na strane druhej. Krajský súd v Žiline bol v zhode s Okresným súdom Dolný Kubín toho
názoru, že aktívne vecne legitimovaným subjektom je v danom prípade ministerstvo, preto musela byť

žaloba smerujúca proti Slovenskej republike zamietnutá. Podľa názoru Krajského súdu v Bratislave bolo,
naopak, nesporné, že ministerstvo v danom spore vystupovalo v právnom vzťahu so žalobcom nie vo
svojom mene, ale len ako organizačná zložka štátu v jeho mene. To platilo bez ohľadu na skutočnosť,
že v zmluvách je ako poskytovateľ označené ministerstvo. Ústavný súd v tejto veci dodal, že týmto
nálezom nedáva univerzálnu odpoveď na otázku, kto je pasívne legitimovaným subjektom v sporoch

so štátom. Ústavný súd však považuje za neprípustné, aby sa štát vyhýbal posúdeniu svojej zmluvnej
(či deliktuálnej) zodpovednosti tým, že „prezlečie kabát“ a v súdnom konaní sa bude chvíľu tváriť ako
ministerstvo a chvíľu zase ako štát konajúci prostredníctvom ministerstva (pričom stále ide v podstate
o tú istú entitu), a to za súčinnosti všeobecných súdov, ktoré tomuto konaniu poskytnú ochranu tým,
že si nájdu zdanlivo sofistikovaný spôsob, ako podstatu sporu vecne neprerokovať. Ústavný súd už v

minulosti jasne signalizoval, že nebude tolerovať prehnaný formalizmus v situácii, keď je žalobcom ako
žalovaná strana označený len orgán oprávnený v mene štátu konať, avšak z obsahu podania vyplýva,
že žaloba v skutočnosti smeruje proti štátu (pozri nález sp. zn. II. ÚS 675/2016). Uvedené platí aj
naopak. Z týchto dôvodov (a len nad rámec veci) ústavný súd dodáva, že neakceptovateľný bol už
postup Okresného súdu Dolný Kubín a Krajského súdu v Žiline. Ich pochybenie malo byť napravené

zo strany Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave, čo sa však nestalo a tieto súdy
namiesto toho prispeli k ďalšej nespravodlivosti. Ústavný súd z uvedených dôvodov návrhu sťažovateľa
vyhovel a napadnuté rozhodnutie zrušil. V ďalšom konaní bude na všeobecných súdoch, aby posúdili, či
nárok sťažovateľa uplatnený žalobou proti ministerstvu, ktoré je v spore vecne pasívne legitimovaným
subjektom, je dôvodný.

38. Následne sa odvolací súd zaoberal vecným prejednaním veci a ďalšími odvolacími námietkami,
pričom jednou z nich bolo posúdenie správnosti záveru súdu prvej inštancie v tom, že námietka
premlčania vznesená žalovaným nie je dôvodná. Aj keď súd prvej inštancie sa touto otázkou v
napadnutom rozhodnutí zaoberal, keďže v rozhodnutí neuviedol zákonné ustanovenia, podľa ktorých

námietku premlčania posudzoval, odvolací súd vyzval strany sporu podľa § 382 CSP na odvolacom
pojednávaní na vyjadrenie sa k ustanoveniam všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré pri
doterajšom rozhodovaní neboli použité a sú pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, a to k ustanoveniam
§ 100 ods. 1, 2, § 101, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.39. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa

dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

40. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

41.Podľa §101 Občianskehozákonníkapokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

42.Podľa§3ods.1Občianskehozákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi.

43. To, že nárok uplatnený žalobcom titulom nemajetkovej ujmy podlieha premlčaniu vo všeobecnej
trojročnej premlčacej dobe tvrdili obe strany a vyplýva to aj z judikatúry NS SR (sp. zn. 5 MCdo
7/2010, 5 MCdo 18/2010). V zmysle týchto rozhodnutí premlčacia doba začína plynúť vo všeobecnej

trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený
prvýkrát. Ide totiž o peňažný nárok, ktorý tak isto ako iné obdobné práva na peňažnú satisfakciu, ktorých
základom je nemajetková rovina, podlieha režimu premlčania. Právo môže byť vykonané prvý raz, keď
vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, pričom tento okamih je daný objektívne a nezávisle na
subjektívnej okolnosti.

44.1. Obdobne Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/152/2022 z 27. 10. 2022 uviedol:

44.2.Podľa§100ods.1,2vetaprváadruháObčianskehozákonníkaprávosapremlčí,aksanevykonalo
v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku

dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa
všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na
ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo,

nestačí na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných
práv. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie
peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Ak obsahom nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty
vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Preto je ho potrebné zaradiť medzi

práva majetkové, ktoré premlčaniu podliehajú podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K rovnakému
záveru dospel aj najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 2Cdo/278/2007 z 01. 11. 2008, podľa ktorého právo
na peňažné zadosťučinenie sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť
odo dňa, keď tento nárok mohol byť po prvý krát uplatnený. Pre vyhodnotenie námietky premlčania je
podľa názoru súdu rozhodujúce ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, pokiaľ

nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa
právo mohlo vykonať po prvý raz. Citované zákonné ustanovenie teda určuje počiatok plynutia a dĺžku
premlčacej doby. Začiatok plynutia premlčacej doby je v citovanom ustanovení vymedzený slovom, keď
sa právo „mohlo“ vykonať po prvý raz. Tento okamih je teda daný objektívne, nezávisle od subjektívnych
okolností (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Obo/44/97 z 15. 05. 1997). Počiatok plynutia všeobecnej

trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť
osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (uznesenie najvyššieho súdu zo 17. 02. 2011 sp. zn.
5Cdo/265/2009).

44.3. Premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá sa vzťahuje na peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy, má povahu objektívnej premlčacej doby, teda plynie nezávisle od vedomosti
oprávneného (žalobcu) o protiprávnosti konania, či nekonania inej osoby (žalovanej), ktoré maloza následok vznik nemajetkovej ujmy. Na rozdiel od práva na náhradu škody (§ 106 Občianskeho
zákonníka), pri práve na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy neexistuje subjektívna premlčacia doba,
ktorá by bola viazaná na deň, keď sa poškodený dozvie o škode (v tomto prípade o ujme) a o tom, kto

za ňu zodpovedá.

45. V danej veci nebolo sporné, že žalobcom uplatnené právo na náhradu nemajetkovej ujmy je
právo, ktoré podlieha premlčaniu, avšak sporným zostalo, odkedy sa má premlčacia doba počítať.
K zverejneniu registračných protokolov žalovaného došlo dňa 16. 11. 2004, žaloba v danej veci bola

podaná dňa 09. 06. 2008, dňa 30. 07. 2007 došlo vo vysielaní televízie Markíza k zverejneniu informácií
o evidencii žalobcu vo zväzkoch bývalej štátnej bezpečnosti a v tento deň sa žalobca o tom, že je v
evidencii žalovaného uvedený, aj dozvedel. Návrh žalobcu na vstup Ústavu pamäti národa do konania
na strane žalovaného bol žalobcom podaný dňa 20. 03. 2009 a návrh na zmenu návrhu, spočívajúci v
rozšírení sumy nemajetkovej ujmy na sumu 350 000,- eur bol súdu doručený dňa 04. 05. 2011.

46. K námietke premlčania žalobca uviedol, že ju považuje za zjavne neopodstatnenú. K
neoprávnenému zásahu zo strany žalovaného dochádza opakovane každým jedným dňom, po ktorý
žalovaný evidoval, resp. sprístupňoval o žalobcovi nepravdivú informáciu o tom, že bol agentom bývalej
ŠtB. Je teda zrejmé, že ak žalovaný nepochybne porušoval jeho právo ešte v čase, keď už bol uplatnený
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, toto jeho právo sa nemohlo premlčať. Vznesenú

námietku premlčania považoval za uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi. Nepravdivá informácia o
žalobcovi bola evidovaná tajne, takže sa nemohol dozvedieť o neoprávnenom zásahu do svojho práva
na ochranu osobnosti, a jednak dôsledkom neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti
dochádzalo až po rozšírení žalovaným sprístupňovanej nepravdivej informácie.

47. Žalovaný bol toho názoru, že zverejnenie registračných protokolov je jednorazový úkon, vykonaný
v deň, kedy došlo k zverejneniu na webovej stránke. Uvedené podporuje aj ustálená judikatúra. To,
že účinky môžu pretrvávať dlhší čas, nemá na určenie okamihu zásahu žiaden vplyv. S poukazom na
uvedené mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne určil začiatok
plynutia premlčacej lehoty, pričom mal za to, že právo žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je

premlčané.

48. Odvolací súd dospel ohľadom počiatku premlčacej doby k záveru, že premlčacia doba, vzťahujúca
sa na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy má povahu objektívnej premlčacej doby, teda jej počiatok je
daný objektívne, nezávisle od subjektívnych okolností na strane žalobcu, a teda začína plynúť odo dňa,

keď sa mohlo vykonať po prvý raz. Keďže k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť
práva žalobcu v danej veci došlo zverejnením registračných protokolov žalovaného dňa 16. 11. 2004,
nasledujúcim dňom mohol žalobca toto svoje právo uplatniť po prvý raz. Žaloba v danej veci bola podaná
dňa 09. 06. 2008, teda bola podaná po uplynutí premlčacej doby, ktorá je trojročná. Keďže žalobca
uvádzal k námietke premlčania tiež to, že ju považuje za uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi, keďže

nepravdivá informácia o žalobcovi bola evidovaná tajne, takže sa nemohol dozvedieť o neoprávnenom
zásahu do svojho práva na ochranu osobnosti, odvolací súd sa zaoberal aj touto jeho námietkou.

49. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré
dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade,

že tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva
priamo právny predpis, prichádza do úvahy aplikácia tohoto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch.
Dobrými mravmi rozumie ustanovenie § 3 ods. 1 OZ súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných
noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie,
sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám

zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút
premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo
vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by výkon práva namietať premlčanie
uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu,
zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a

z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne
so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohoto subjektívneho práva na úkor druhého
účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu
poškodiť druhého účastníka by však nebolo možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vznikuplatneného nároku vyvodzovaný, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania
tohoto nároku uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite,
aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť

námietku premlčania.

50. Z hľadiska vývoja aplikačnej praxe súdov je možné sledovať postupné odkláňanie sa od právneho
názoru Najvyššieho súdu SR uvedenom v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 148/2004, v ktorom NS SR uviedol,
že v konaní žalovaným dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke však

nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

51. Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 176/2011 samotná dôvodnosť vznesenej námietky
premlčania rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná
a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je
potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt -

právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore
s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s
§ 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou
vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti
nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností

z neho vyplývajúcich.

52. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 249/2014 zo dňa 30. júla 2015 vyplýva, že za
špecifických okolností výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohlo byť konaním
umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby

nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol
neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s
dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť
druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto
nároku uplatnená, a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný,

inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré
existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko
výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie
práva uplatniť námietku premlčania.

53. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 441/2013 z 31. 03. 2016 NS SR uviedol, že odopretie účinkov
vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne
okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zásada výkonu

práv v súlade s dobrými mravmi predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch
dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona; pojem dobrých mravov nemožno totiž vykladať len ako korektív
či doplňujúci obsahový faktor výkonu subjektívnych práv a povinností, ale tiež ako morálne meradlo
pre použiteľnosť právnych noriem. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie
práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným, a teda použiteľným

vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie námietky premlčania sa
prieči dobrým mravom v tých výnimočných prípadoch, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na
úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či
výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú

ochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných
prípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva v neprospech
toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by nepriznanie jeho
nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní
s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil,

prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie
hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou
je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia
byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnejistoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Preto pre odopretie účinkov vznesenej
námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za
ktorých bola námietka premlčania uplatnená.

54. V náleze sp. zn. I. ÚS 33/2012 zo dňa 3. októbra 2012 Ústavný súd SR uviedol, že námietka
premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie (napr. v pomere blízkych
príbuzných či spolupracovníkov alebo spolumajiteľov firmy a pod.), že uplatnenie tejto námietky je
výrazom zneužitia práva na úkor strany konania, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila, a

voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane
tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre
ktoré svoje právo neuplatnil včas. V duchu tohto právneho názoru sa uplatnenie premlčacej námietky
môže priečiť dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor strany konania, ktorá
márne uplynutie premlčacej doby nezavinila, alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos
mores (§ 3 ods. 1 OZ).

55. V uznesení sp. zn. II. ÚS 176/2011 zo dňa 20. apríla 2011 ÚS SR uviedol, že vo všeobecnosti nie
je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré
je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký

výkon práva strany konania v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na
úkor druhej strany konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad
ísť len vtedy, ak druhá strana konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči nemu by
za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto
primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter

uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej
doby.
56. V rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 203/2018 zo dňa 28. 05. 2019 NS SR okrem iného uviedol, že
pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi je potrebné
skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ,

postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus
iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri
vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho
vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s
dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená.

57. Odvolací súd, posudzujúc to, či je žalovaným vznesená námietka premlčania v rozpore s dobrými
mravmi, vychádzal z judikatúry Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR a zohľadňoval
individuálne okolnosti danej veci. K zverejneniu registračných protokolov žalovaného došlo dňa 16.
11. 2004, pričom žalobca ako osoba, ktorá nebola spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti a
jeho evidencia vo zväzkoch bývalej ŠTB bola porušením jeho práva na ochranu osobnosti, nemal

dôvod sa domnievať, že by mohol byť v týchto registračných protokoloch zaevidovaný, a teda to, či v
týchto protokoloch nie je evidovaný nesprávne, si overovať. Žalobca podal žalobu v tejto veci dňa 09.
06. 2008, teda až po uplynutí premlčacej doby, ktorá začala plynúť deň po zverejnení registračných
protokolov, teda dňa 17. 11. 2004 a skončila 17. 11. 2007. Vzhľadom k tomu, že žalobca nemal dôvod
si nesprávnosť evidencie vo vzťahu k jeho osobe hneď po zverejnení registračných protokolov overovať,

preto ak nepodal žalobu v trojročnej lehote, v tomto jeho konaní nemožno vidieť, že by nepostupoval
s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti. Žalobca podal žalobu do roka po tom, ako bola táto
informácia zverejnená na Markíze a ako sa o jeho nedôvodnej evidencii v registračných protokoloch
dozvedel. Na druhej strane, konaním žalovaného, ako právnickej osoby zriadenej štátom, došlo vo
vzťahu k žalobcovi ku konaniu, ktorým došlo k porušeniu jeho práva na ochranu osobnosti, pričom v

danom prípade ide o zvlášť citeľný zásah do osobnostných práv žalobcu. O tomto konaní žalovaného
sa pritom žalobca dozvedel až s určitým časovým odstupom. Žalobca teda márne uplynutie premlčacej
doby nezavinil, pričom odvolací súd dospel k záveru, že prihliadnutie na vznesenú námietku žalovaného
ohľadom nároku uplatneného v pôvodnej žalobe by v danej veci bolo, vzhľadom k okolnostiam daného
prípadu, neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného

práva a s dôvodmi, pre ktoré si svoje právo neuplatnil včas. Toto však už neplatí ohľadne zvýšenej
sumy nemajetkovej ujmy na sumu 350 000,- eur, na ktorú rozšíril žalobu podaním zo dňa 02. 05. 2011,
pretože takejto sumy sa žalobca mohol domáhať už aj v pôvodnej žalobe, preto neprihliadnutie námietky
premlčania aj voči tejto rozšírenej sume odvolací súd nepovažoval za spravodlivé a námietku v tejtočasti nepovažoval za vznesenú v rozpore s dobrými mravmi, čo však nemá vplyv na rozhodnutie súdu,
keďže odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi prináleží nemajetková ujma v nižšej sume, ako bola
uplatnená pôvodnou žalobou.

58. V danej veci si žalobca svoj nárok na ochranu osobnosti odvodzuje od neoprávneného zásahu
do jeho osobnostných práv neoprávneným evidovaním žalobcu ako spolupracovníka bývalej Štátnej
bezpečnosti, čo vyplýva z formulácie petitu, keď sa podanou žalobou domáhal určenia, že žalobca
nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent a evidencia žalobcu vo zväzkoch bývalej

Štátnej bezpečnosti ako agenta bola porušením jeho práva na ochranu osobnosti.

59. Odvolací súd považuje za potrebné ešte dodať, že uchovávanie údajov týkajúcich sa súkromného
života jednotlivca štátnymi orgánmi, ich používanie a neposkytnutie možnosti vyvrátiť ich, predstavujú
zasahovanie do práva na rešpektovanie súkromného života zaručeného článkom 8 Európskeho
dohovoru (rozsudok Veľkej komory ESĽP 28341/95). Podľa ustálenej judikatúry je už samotná

neoprávnená evidencia fyzickej osoby v materiáloch ŠTB neoprávneným zásahom podľa § 13
Občianskeho zákonníka objektívne spôsobilým privodiť ujmu na osobnostných právach dotknutej
osoby (R 38/1996). To, že žalobca nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent a
evidencia žalobcu vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agenta bola porušením jeho práva na
ochranu osobnosti a Ústav pamäti národa je povinný sprístupňovať zväzok bývalej Štátnej bezpečnosti,

registračné číslo XXXXX, archívne číslo XXXXX výlučne s rozsudkom o tomto určení je právoplatne
rozhodnuté súdmi už od 10. marca 2010. Odvolací súd už vo svojom skoršom rozhodnutí, ktorým
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej
legitimáciezamietol,uviedol,žekneoprávnenémuzásahudoosobnostnýchprávžalobcuneoprávnenou
evidenciou žalobcu v materiáloch ŠTB došlo v takom rozsahu, že samotné určujúce výroky ohľadne

tejto neoprávnenej evidencie nie sú dostačujúce a nárok žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy bol
dôvodný,avšakzdôvodu,žekzamietnutiužalobydošlozdôvodunedostatkupasívnejvecnejlegitimácie
žalovaného subjektu, sa týmto odvolací súd už nezaoberal a neposudzoval ani rozsah tohto jeho nároku.

60. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

61. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo domáhať sa, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov

a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

62. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

63. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

64. Žalobca si podanou žalobou uplatňoval titulom nemajetkovej ujmy sumu 33 193,92 eura (1 000 000,-

Sk). Podaním zo dňa 02. 05. 2011 žalobca zmenil žalobu v časti výšky nemajetkovej ujmy a z tohto
titulu sa domáhal zaplatenia sumy 350 000,- eur. Napadnutým rozsudkom bolo žalobcovi vyhovené,
čo do sumy 150 000,- eur, a vo zvyšku súd jeho žalobu zamietol. Aj keď voči zamietajúcemu výroku
napadnutého rozsudku podal žalobca odvolanie, čo do sumy 50 000,- eur, následne na odvolacom
pojednávaní vzal toto odvolanie späť a odvolací súd v tejto časti odvolacie konanie zastavil. Predmetom

odvolacieho konania tak zostal vyhovujúci výrok ohľadne sumy 150 000,- eur a zamietajúci výrok nad
túto sumu je už právoplatný.

65. Žalobca si svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňoval z dôvodu, že následky
neoprávneného zásahu sa prejavili vo všetkých oblastiach jeho života, teda v pracovnom živote, v

profesijnej špecializácii, stavovskej organizácii, v politickej oblasti, v charitatívnej oblasti, spoločenskej
oblasti, v rodinnej oblasti a tiež na jeho zdravotnom stave.66. Čo sa týka pracovného života, uviedol, že odvysielanie nepravdivej informácie v hlavnom
spravodajstve TV Markíza a zverejnenie v denníkoch Plus jeden deň, SME, Pravda a tiež jej
sprístupnenie na internete viedlo k výraznej strate jeho klientely v období po 30. 07. 2007, ktorá

skutočnosť mala následok podstatné zníženie jeho príjmov z výkonu advokátskeho povolania, ktoré v
účtovnom roku 2010 vyústilo do straty. Uviedol tiež, že uvedené okolnosti majú za následok ohrozenie
jeho možnosti vykonávať jeho advokátske povolanie, pričom sa jedná o jeho celoživotné povolanie.
Poukázal pritom na stratu klienta IMA INVEST, s. r. o. a Mesto Nitra.

67. Čo sa týka profesijnej špecializácie, uviedol, že pri výkone povolania advokáta sa celé desaťročie
špecializuje na oblasť poisťovníctva, najmä bankopoistenia. V dôsledku zverejnenia nepravdivej
informácie v spoločnosti podnikajúcej v oblasti poisťovníctva prerušili s ním spoluprácu, stratil možnosť
pôsobiť v oblasti, na ktorú sa špecializoval, stratil možnosť svoju špecializáciu rozvíjať a realizovať svoj
odborný rast v danej oblasti.

68. Čo sa týka stavovskej organizácie, uviedol, že zverejnenie predmetnej nepravdivej informácie o jeho
osobe malo za následok stratu možnosti pôsobiť v orgánoch Slovenskej advokátskej komory (ďalej len
SAK)vBratislave.PrávejehoosobabolapodnetomnaprijatieuzneseniaSAKzodňa07.03.2008,podľa
ktorého osoby evidované vo zväzkoch ŠTB nemohli pôsobiť v orgánoch SAK. V predchádzajúcich dvoch
po sebe nasledujúcich volebných obdobiach bol zvolený do orgánov komory (v roku 2004 a v roku 2007),

avšak v následnom volebnom období v roku 2010 sa napriek svojej kandidatúre a napriek existencii
právoplatného rozsudku vo výroku o určení, že nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti
ako agent a evidencia jeho osoby vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent a bola porušením
jeho práva na ochranu osobnosti, nebol na ďalšie obdobie do orgánov SAK zvolený. Pôsobenie v
týchto orgánoch je bez pochyby ocenením profesionálnych, odborných, morálnych a osobných kvalít

danej osoby a účasť advokáta v orgánoch SAK bezpochyby zvyšuje jeho prestíž, odborný kredit a to
ako odbornej právnickej verejnosti, medzi kolegami advokátmi, tak i v laickej verejnosti, u prípadných
budúcich klientov advokáta.

69. Čo sa týka politickej oblasti, uviedol, že sa angažoval aj v tejto oblasti a bol členom Komisie

správy mestského majetku Mesta Nitra a bol členom ústavno-právnej a legislatívnej sekcie SDKÚ. Po
zverejnení predmetného nepravdivého údaja stratil možnosť uchádzať sa v ďalšom období o pôsobenie
v komunálnej politike. Nebol ďalej oslovovaný o spoluprácu v súvislosti s jeho členstvom v ústavno-
právnej a legislatívnej sekcii SDKÚ. Stratou možnosti pôsobiť v politickej oblasti, najmä jeho nemožnosť
ďalej aktívne pôsobiť v ústavno-právnej a legislatívnej sekcii SDKÚ niesla pre neho stratu možnosti

jeho odborného rastu, keďže aktívnou účasťou pri tvorbe a pripomienkovaní zákonov sa nepochybne
zvyšoval a rozširoval obzor jeho právnych a odborných poznatkov a zvyšoval sa jeho kredit a prestíž
v odborných a laických kruhoch.

70. Ohľadom charitatívnej oblasti uviedol, že pôsobil ako aktívny člen celosvetovej spoločenskej a

charitatívnej organizácie pôsobiacej vo viac ako 200 krajinách sveta - Lions Clubs Internationl, v Districte
122 Česká republika Slovenská republika. Ako aktívny člen bol navrhnutý na postup do vrcholných
celosvetových orgánov uvedených v uvedenej organizácii priamo v USA. V dôsledku správ o činnosti
jeho osoby ako spolupracovníka ŠtB mu bolo znemožnené uchádzať sa o funkcie na medzinárodnej
úrovni a zverejnenie nepravdivého údaja mu znemožnila akýkoľvek postup medzinárodných orgánov

LCI.

71. Ohľadom spoločenskej oblasti uviedol, že zverejnenie a šírenie nepravdivej informácie o jeho
spolupráci s ŠTB viedlo k zníženiu prestíže a dôveryhodnosti jeho osoby v spoločnosti, k strate jeho
morálneho kreditu a spoločenského postavenia. Na verejnosti a aj v užšej spoločnosti sa mnohokrát

stretol a stretáva aj dodnes zo strany cudzích osôb, ale aj zo strany jeho priateľov a známych s
pohŕdavýmiprejavmivovzťahukjehoosobevsúvislostisjehoúdajnouspoluprácousŠtB.Pozverejnení
tohto nepravdivého údaja pri mnohých stretnutiach pociťoval z prejavov zúčastnených osôb, že je na
danom stretnutí nežiaduci, neakceptovateľný a podobne. Uverejnenie nepravdivej informácie mu preto
znemožnilo v podstate účasť na spoločenských stretnutiach, čo vzhľadom k tomu, že je spoločenský

a kamarátsky typ, veľmi ťažko znáša. V dôsledku týchto negatívnych a pohŕdavých prejavov zo strany
inýchosôbknemu,citlivovnímaasurčitýmstrachomanapätímočakávavbežnýchživotnýchsituáciách,
prináhodnýchstretnutiachnaulicialeboprirôznychakciáchalebovsúdnychbudováchprípadnéprejavy
známych, priateľov, kolegov advokátov, sudcov, s ktorými prichádza pri výkone svojho povolania dostyku. Vyznáva hodnoty ako morálka, slušnosť a vzdelanie, po celý svoj život sa usiloval žiť slušným,
čestným a morálnym spôsobom a zverejnenie nepravdivého údaja o jeho spolupráci s ŠtB, ktoré
dehonestovalo vo vzťahu k verejnosti práve ním uvedené hodnoty, ho mimoriadne zasiahlo. Jedna z

dôležitých súčastí zmyslu jeho života, akou bola práve slušnosť, čestnosť, morálnosť sa mu tým úplne
zrútila. Hodnoty, ktoré vyznával a pre ktoré žil, boli touto informáciou u neho navždy zdevastované.

72. Ohľadom rodinnej oblasti uviedol, že vychováva svoju dcéru X. Q., ktorá mu bola zverená do
výchovy. Medializácia údajnej jeho spolupráce s ŠtB mala závažný dopad aj na jeho dcéru a tiež aj na

rodinnévzťahyaväzbymedzidcérouanímakootcom.Dcérasastalaterčomvýčitiek,urážok,posmechu
a pohŕdania nielen zo strany spolužiakov na cirkevnom gymnáziu, kde študovala, ale aj zo strany iných
osôb. Negatívne sa táto záležitosť prejavila aj vo vzťahu pedagogického zboru gymnázia k jeho dcére,
ktorá ich prejavy veľmi citlivo a zle pociťovala. Pedagogický zbor adresoval jeho dcére prejavy o tom, ako
aj oni za socializmu trpeli, pričom spod tónu týchto prejavov vyznievalo, že práve vďaka takým ľuďom
ako jej otec. Práve v dôsledku týchto skutočností sa dcéra rozhodla študovať v zahraničí a ani autoškolu

nechcela navštevovať U., ale navštevovala ju v A. Y.. Táto okolnosť narušila aj ich rodinné vzťahy, v
dôsledku rodinnej situácie sa s ním často hádala a v rodine boli vypäté situácie. Jeho pokladala za vzor
hodný nasledovania, teraz sa však ťažko vie vyrovnať s udalosťami, ktoré nastali.

73. Ohľadne zdravotného stavu žalobca uviedol, že okolnosti súvisiace so zverejnením nepravdivého

údaja o údajnej spolupráci jeho osoby s ŠtB sa podpísali aj na jeho zdraví. Samotné zverejnenie
nepravdivého údaja a tiež okolností, ktoré potom nastali, boli značnou záťažou najmä na jeho psychické
zdravie. V súvislosti s danými okolnosťami prežíval značný stres, úzkosť a beznádej, nevedel ako ďalej,
hanbil sa ukázať na verejnosti, často bol terčom pohŕdavých a ponižujúcich prejavov. Mal poruchy
spánku. V období niekoľko mesiacov po zverejnení nepravdivého údaja bola u neho zistená zvýšená

hladina cukru v krvi a zvýšená hladina cholesterolu. Následne bola u neho diagnostikovaná hraničná
glykémia nalačno a porucha metabolizmu tukov. Diabetológom bolo skonštatované, že pôvodcom
uvedeného ochorenia bol prežitý stres. V súvislosti s týmto ochorením má určité obmedzenia v živote,
musí užívať lieky, dodržiavať prísnu diétu a pravidelne, často a v malých dávkach jesť, čo pri výkone
jeho povolania je značne obtiažne.

74. Pri posudzovaní ujmy žalobcu v jednotlivých oblastiach života je potrebné tiež ešte uviesť, že žalobca
si podanou žalobou uplatňuje nárok na nemajetkovú ujmu, pričom v konaní vedenom na Okresnom
súde Levice pod sp. zn. 6C/239/2009 prebehlo konanie o náhradu škody medzi žalobcom a žalovaným
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR a Ústavom pamäti národa. Okresný súd

Levice rozsudkom č. k. 6C/239/2009-2620 zo 6. marca 2017 uložil žalovanému v 1. rade povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 301 214,79 eura, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej
časti voči žalovanému v 1. rade, ako aj v plnom rozsahu voči žalovanému v 2. rade, žalobu zamietol.
Rozhodol, že žalobca a žalovaný v 1. rade nemajú právo na náhradu trov konania a žalovaný v 2. rade
má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného v 1. rade

proti tomuto rozsudku rozhodol Krajský súd v Nitre dňa 18. júna 2021 pod sp. zn. 5Co/215/2019-3257
tak, že návrhy žalobcu na prerušenie konania zamietol. Odvolanie žalovaného v 1. rade odmietol a
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby voči žalovanému
v 1. rade a zamietnutí žaloby voči žalovanému v 2. rade, ako aj výroku o náhrade trov konania potvrdil.
Žalovanémuv1.radevočižalobcovipriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

Žalovanémuv2.radevočižalobcovipriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.
K uplatneniu nároku na náhradu škody žalobcom došlo podaním zo dňa 03. 08. 2009 v tejto veci, teda v
konaní o ochranu osobnosti, ktorým si uplatnil voči v tom čase žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu
na zaplatenie sumy 214 845,29 eura titulom náhrady škody, a to spoločne a nerozdielne. V tomto jeho
podaní, ktoré označil ako zmenu návrhu na začatie konania, uviedol, že v danom prípade s poukazom na

obsah žaloby, stanoviská žalobcu a na výsledky doterajšieho dokazovania má za to, že v danom prípade
došlokneoprávnenémuzásahudoprávžalobcunaochranuosobnosti,atonielendotýchprávtvoriacich
ochranu osobnosti, ktoré sú chránené zákonom, ale aj do tých práv, ktoré sú chránené Ústavou SR a
medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na uvedené, má za
to, že žalobca sa môže domáhať aj náhrady škody spôsobenej porušením ochrany jeho osobnostných

práv. Neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobcu mu bola spôsobená škoda, nakoľko došlo
k celkom zjavnému poklesu jeho príjmu z výkonu povolania. Následnými podaniami žalobcu došlo k
rozšíreniu žaloby v časti náhrady škody, pričom žalobca si celkovo titulom náhrady škody uplatnil sumu
871 182,79 eura.75. V rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2014 sp. zn. 7 Cdo 65/2013,
publikovanom v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod R 1/2015, NS SR uviedol, že ten istý skutkový dej

môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných
právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť
vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje.

76. Uvedený judikát je možné použiť aj na túto vec, avšak ohľadom posudzovania nárokov na
nemajetkovú ujmu a náhradu škody. Ak sa žalobca v danom konaní domáha náhrady nemajetkovej ujmy
a v konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 6C/239/2009 sa domáhal náhrady škody,
úspešne tak nemôže robiť na základe totožných skutkových tvrdení ako v žalobe o náhradu škody. Právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka
a nárok na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka sú totiž samostatné právne prostriedky

ochrany fyzickej osoby, a preto ich nemožno uplatňovať na základe totožných skutkových tvrdení. Pre
peňažné zadosťučinenie za zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby je preto nutné uplatniť
rozhodné skutkové tvrdenia o tom, že odškodnenie z titulu náhrady škody nie je dostatočnou satisfakciou
za vzniknutú ujmu na osobnostných právach poškodenej fyzickej osoby. Iba v takom prípade nebude
porušený ústavný princíp proporcionality a zásada nie dvakrát o tom istom. Z uvedených dôvodov sa

odvolací súd zaoberal aj tým, či si žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z totožných
alebo odlišných dôvodov, prípadne, či sa v nejakej časti prekrývajú.

77. Odvolací súd vychádzal z tvrdenia žalobcu, keď čo sa týka pracovného života, uvádzal, že
odvysielanie nepravdivej informácie v hlavnom spravodajstve TV Markíza a zverejnenie v denníkoch

Plus jeden deň, SME, Pravda a tiež jej sprístupnenie na internete viedlo k výraznej strate jeho klientely
v období po 30. 07. 2007, ktorá skutočnosť mala následok podstatné zníženie jeho príjmov z výkonu
advokátskeho povolania, ktoré v účtovnom roku 2010 vyústilo do straty. Uviedol tiež, že uvedené
okolnosti majú za následok ohrozenie jeho možnosti vykonávať jeho advokátske povolanie, pričom
sa jedná o jeho celoživotné povolanie. Pokiaľ teda žalobca v tejto oblasti poukazoval na pokles jeho

príjmov z výkonu povolania advokáta, straty klienta IMA Invest, s. r. o. a Mesta Nitra, odvolací súd
mal za to, že v tejto časti si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy z rovnakých skutkových tvrdení,
pričom náhrada škody z tohto titulu mu bola právoplatne priznaná, preto mal za to, že z týchto dôvodov
(skutkových tvrdení) mu nemajetková ujma neprináleží. Z uvedeného dôvodu je potom posudzovanie
toho, či v konaní bola preukázaná strata klienta Mesta Nitra bezpredmetná, aj keď z vyjadrenia R. H.

z r. 2007 vyplýva, že o služby žalobcu nemajú záujem, pretože informácie uvedené v médiách o jeho
údajnej spolupráci so štátnou bezpečnosťou sú pomerne značným rizikom pre uzatvorenie dohody o
spolupráci. Napriek tomu, výsluchom svedkov R.. Q., R.. T., K.. N., vypočutých v konaní na súde prvej
inštancie bolo preukázané, že zverejnenie nepravdivej informácie o žalobcovi sa prejavilo aj v tom, že
bol v spoločnosti a vo verejnosti negatívne vnímaný a táto skutočnosť sa prejavovala aj voči osobám,

ktoré ho v minulosti ako advokáta odporučili. Uvedeným konaním teda došlo k zníženiu dôveryhodnosti
žalobcu, k naštrbeniu jeho spoľahlivosti, ako jedného z predpokladov výkonu advokácie, teda došlo k
zásahu do práva na ochranu osobnosti, avšak z uvedených dôvodov nie je zásah v tejto oblasti tak
zásadný, ako uvádzal žalobca, čo je potrebné zohľadniť.

78. Z vyjadrenia samotného žalobcu vyplýva, že jeho ujma nastala aj čo sa týka profesijnej špecializácie,
keď sa celé desaťročie špecializuje na oblasť poisťovníctva a v dôsledku zverejnenia nepravdivej
informácie spoločnosti podnikajúce v oblasti poisťovníctva prerušili s ním spoluprácu, stratil možnosť
pôsobiť v oblasti, na ktorú sa špecializoval, stratil možnosť svoju špecializáciu rozvíjať a realizovať svoj
odborný rast v danej oblasti. Toto jeho tvrdenie bolo preukázané vyjadrením svedka K.. Y., ktorý potvrdil,

že žalobca zakladal spoločnosť Prvá komunálna finančná a. s. Nitra a spolupracoval aj v Slovenskej
asociácii sprostredkovateľov poistenia, záujmové združenie, pričom po tom, ako sa zistilo, že žalobca
mal v minulosti spolupracovať s ŠtB, obmedzili spolu prácu so žalobcom na polovicu a po tom, ako
svedok založil novú spoločnosť, táto spoločnosť už so žalobcom nespolupracovala. Prehlásením K.. H.
Q., ktorý vykonával funkciu člena predstavenstva do 30. 05. 2008, bolo preukázané, že poisťovňa Cardif

Slovakia, a. s. už od roku 2008 s R.. C. Q. nespolupracovala a to práve v dôsledku informácií o jeho
spolupráci s ŠtB. Pri hodnotení výpovede K.. Q. je potrebné tiež zohľadniť, že vo svojom prehlásení
sa vyjadroval k obdobiu, keď už členom predstavenstva nebol a noví členovia predstavenstva na tietookolnostivypočutíneboli.Ujmuvtejtooblastiodvolacísúdnepovažovalzatakznačnú,zhľadiskazásahu
do osobnosti žalobcu, pre ktorú by mu mala byť priznaná z tohto dôvodu nemajetková ujma.

79. Ohľadom ujmy žalobcu v stavovských orgánoch SAK je potrebné uviesť, že Zápisnicou č. 3 zo
zasadnutia Predsedníctva SAK zo dňa 7. marca 2008 bolo preukázané, že na predsedníctve SAK
boli schválené všeobecné etické požiadavky na členov volených orgánov komory a členov Komisie pre
regionálnu činnosť tak, že člen orgánu nemôže byť evidovaný v záznamoch Ústavu pamäti národa.
Vyjadrením SAK boli preukázané aj tvrdenia žalobcu o tom, že v rokoch 2004 - 2007 a 2007 - 2010

zastával funkciu člena disciplinárnej komisie a následne na funkčné obdobie 2010 - 2013 nebol do
funkcie člena zvolený. Aj keď posledné voľby už boli v čase, kedy bolo rozhodnuté o tom, že žalobca
bol neoprávnene evidovaný ako spolupracovník ŠTB, výsluchom svedkov R.. Q., R.. C. a R.. T. bolo
preukázané, že šírenie nepravdivej informácie o žalobcovi malo na ďalšie voľby vplyv, nezvolenie do
tejto funkcie však nemožno spájať výlučne len so zverejnením a šírením nepravdivej informácie o jeho
spolupráci s ŠtB, aj keď na výsledku volieb sa to s veľkou pravdepodobnosťou mohlo podieľať. Ujma v

tejto oblasti teda nepredstavuje z hľadiska zásahu do osobnosti žalobcu taký rozsah, pre ktorý by mu
mala byť priznaná z tohto dôvodu nemajetková ujma.

80. Čo sa týka angažovanosti žalobcu v politickej oblasti, k tomu bol vypočutý svedok K. Q., ktorý
potvrdil, že so žalobcom sa stretávali aj v rámci pôsobenia SDKÚ, ich spolupráca bola zaujímavá,

dobrá a obojstranne prospešná, avšak keď zistil, že žalobca mal mať niečo spoločné s bývalou ŠtB,
okamžite spoluprácu ukončil. Z vyjadrenia samotného žalobcu vyplýva, že po zverejnení predmetného
nepravdivého údaja stratil možnosť uchádzať sa v ďalšom období o pôsobenie v komunálnej politike, v
ktorej pôsobil, čo bolo preukázané výsluchom svedka JUDr. T. a nebol ďalej oslovovaný o spoluprácu
v súvislosti s jeho členstvom v ústavno-právnej a legislatívnej sekcii SDKÚ, čím stratil možnosť jeho

odborného rastu. Ani ujma v tejto oblasti podľa názoru odvolacieho súdu nepredstavuje z hľadiska
zásahu do osobnosti žalobcu taký rozsah, pre ktorý by mu mala byť priznaná z tohto dôvodu
nemajetková ujma.

81. Čo sa týka charitatívnej oblasti, z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie bolo preukázané,

že žalobca aj po zverejnení nepravdivej informácie o ňom pôsobil v Lions hnutí v medziach
Československa, kde kandidoval na pozíciu druhého viceguvernéra Districtu, pričom do tejto funkcie
bol aj zvolený, neskôr bol navrhnutý na pozíciu guvernéra Districtu 122, pričom aj do tejto funkcie
bol následne aj zvolený, a to aj za situácie, ktorá vyplýva z čestného prehlásenia Dr. C. H., PhD., že
žalobca mal v dôsledku poškodenia povesti ako bývalý spolupracovník ŠtB veľmi sťaženú pozíciu, na

čom nič nezmenila ani veľká snaha žalobcu túto údajnú spoluprácu s ŠtB dementovať. Aj keď žalobca
uvádzal, že netvrdil, že by mu mala vzniknúť ujma v pôsobení v tejto oblasti v medziach Československa
a tvrdil, že mu bolo znemožnené postúpiť do medzinárodných štruktúr, kde bol navrhnutý, to, že by to
bolo spôsobené len v dôsledku poškodenia jeho povesti, nebolo preukázané, a pokiaľ by tomu tak aj
bolo, žalobca v tejto oblasti postupoval v hierarchii Districtu 122, teda Česka a Slovenska, čo dokazuje

práve to, že v tejto oblasti sa zverejnenie nepravdivej informácie až tak neprejavilo, preto mu ani v tejto
oblasti nevznikla ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy.

82. Čo sa týka spoločenskej oblasti, je nepochybné, že zverejnenie a šírenie nepravdivej informácie
o jeho spolupráci s ŠtB u neho, ako aktívnej, spoločensky a odborne sa angažujúcej osoby viedlo

k zníženiu jeho prestíže a dôveryhodnosti jeho osoby v spoločnosti, k strate jeho morálneho kreditu
a spoločenského postavenia. Z výsluchu samotného žalobcu vyplýva, že na verejnosti sa mnohokrát
stretol a stretáva aj dodnes zo strany cudzích osôb, ale aj zo strany jeho priateľov a známych s
pohŕdavými prejavmi vo vzťahu k jeho osobe v súvislosti s jeho údajnou spoluprácou s ŠtB. Najviac
takýchto prejavov však bolo po zverejnení tejto informácie, avšak podľa vyjadrenia žalobcu sa takéto

prejavy voči jeho osobe vyskytujú aj v súčasnosti. Príčinou takéhoto správania voči žalobcovi pritom
bolo práve zverejnenie nepravdivej informácie o ňom, čím z hľadiska zásahu do osobnosti žalobcu išlo
o taký rozsah, pre ktorý by mu mala byť priznaná nemajetková ujma.

83. Čo sa týka rodinnej oblasti a zhoršenia vzťahov s dcérou X., ktorá bola v tom čase zverená

žalobcovi do starostlivosti, je potrebné uviesť, že aj výpoveďou žalobcu, aj jeho dcéry ako svedkyne
bolo preukázané, že u žalobcu došlo po zverejnení nepravdivej informácie o žalobcovi k zhoršeniu
vzťahov medzi nimi, častým hádkam a vypätým situáciám. Je však potrebné tiež uviesť, že tým, že
súd prvej inštancie už rozsudkom zo dňa 18. 02. 2010 rozhodol, že žalobca nebol spolupracovníkombývalej Štátnej bezpečnosti ako agent a evidencia žalobcu vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako
agenta bola porušením jeho práva na ochranu osobnosti, mohlo dôjsť po tomto rozsudku k následnému
zlepšeniu ich vzťahov, teda zásah v tejto oblasti trval len určitú dobu, teda nešlo o trvalý zásah do týchto

vzťahov, čo je potrebné zohľadniť, avšak nemajetková ujma mu aj v tejto oblasti prináleží.

84. Z lekárskeho nálezu zo dňa 04. 10. 2011 Y.. R. Y. vyplýva, že žalobca nebol do 30. 09. 2007
liečený, ani dispenzarizovaný pre DM II. typ, pri preventívnom vyšetrení bol pacient v normoglykémii.
Do tohto dátumu nebol liečený, ani dispenzarizovaný pre žiadne iné ochorenie vyžadujúce pravidelnú

th,. príp. dispenzárnu starostlivosť. Z potvrdenia zo dňa 06. 10. 2011 Y.. H. V. vyplýva, že menovaný
je od r. 2008 v ich ambulancii evidovaný s dg. hraničná glykémia na lačno a porucha metabolizmu
tukov. Predpokladom manifestácie hyperglykémie je prežitý, nadmerný stres. Rovnako tak z nálezu
zo dňa 21. 09. 2016 MUDr. H. V. vyplýva, že žalobca je evidovaný v ich ambulancii od r. 2008 pre
poruchy metabolizmu cukru a tukov následne s prechodom do diabetes mellitus 2 typ, pre ktorý je i
v súčasnosti liečený. Predpokladom manifestácie ochorenia je prežitý, nadmerný stres. Z uvedených

lekárskych správ teda vyplýva, že po zverejnení nepravdivej informácie o spolupráci žalobcu s ŠtB
začal byť žalobca liečený v diabetologickej ambulancii pre zvýšenú hladinu krvného cukru s tým, že
toto ochorenie následne prešlo do diabetes mellitus 2 typ, pre ktorý je aj v súčasnosti liečený, pričom
príčinou tohto ochorenia je prežitý nadmerný stres. Z uvedených správ podľa názoru odvolacieho súdu
vyplýva to, že stres mohol prispieť k vzniku tohto ochorenia, avšak nie je preukázané, že bol jedinou

príčinou vzniku tohto ochorenia, pričom aj keď je nepochybné, že žalobca mal v tomto období zvýšený
stres, súvisiaci so zverejnením nepravdivých údajov o ňom, nemožno jednoznačne tvrdiť, že príčinou
jeho stresu bolo len toto zverejnenie, keď jeho práca advokáta je aj za bežných okolností náročná a
stresujúca, čo je potrebné zohľadniť, avšak nemajetková ujma z tohto dôvodu mu prináleží.

85. Následne sa odvolací súd zaoberal výškou nemajetkovej ujmy, na ktorú žalobcovi z uvedených
dôvodov vznikol nárok.

86. I keď jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje ochranu
§ 13 Občianskeho zákonníka (život, zdravie, súkromie, rodinný život a pod.) sú hodnoty, ktoré v

podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, neoceniteľnosť jednotlivých stránok ľudskej osobnosti ešte
neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť adekvátnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej protiprávnym zásahom do týchto práv. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť,
a to spôsobom, ktorý uvádza zákon - vždy s prihliadnutím na individuálne okolnosti charakterizujúce
závažnosť vzniknutej ujmy a na jedinečnú povahu okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho
úvaha musí byť ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových
zisteniach súdu, ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na
neho sú relevantné pre posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka
(rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 18/2016 z 22. 06. 2016).

87. Otázka výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko
individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s
okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre

iné prípady. Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP zo širších hľadísk je to, aby sa vyriešením
niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia
prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky
(ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy) sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia
prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky

náhrady nemajetkovej ujmy postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a
nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej
výšky náhrady nemajetkovej umy zovšeobecnenie ani neprichádza od úvahy, keďže rozsah vzniknutej
nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť (uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/215/2020
z 31. 01. 2022).

88. Uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, a preto je potrebné pociťovanie a
prežívanie nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v
značnej miere, hodnotiť vždy objektívne, prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenémuzásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby,
hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie
konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o znížení dôstojnosti postihnutej

fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie,
za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom
dotknutej fyzickej osoby možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu, vzhľadom k jej
intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení
postihnutej fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či došlo

alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, stali
rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby (subjektívne kritérium) (rozhodnutie NS
SR sp. zn. 5 Cdo 42/2009). Súd môže priznať pritom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch iba vtedy,
ak je dokazovaním preukázané, že osobná ujma je spojená so zvlášť citeľným znížením a sťažením
postavenia žalobcu v kruhu, kde sa pohybuje (2 Cdo 269/2009).

89. V rozsudku sp. zn. 9Co/14/2021 NS SR uviedol, že základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej
ujmy v peniazoch, v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, sú závažnosť
vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné
tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila). Rozhodujúcim je
pritom zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Súd musí vychádzať vždy z čo najúplnejšieho

skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy
musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Judikatúra súdov v oblasti ochrany
osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy,
resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu (keďže nemajetková ujma vzniknutá
porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej

nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť). Vzhľadom na uvedenú požiadavku
kazuistiky, ktorá priamo vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra
2017, musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade
s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal
existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Priznaná výška

náhrady nemajetkovej ujmy musí zodpovedať zásade proporcionality, čo možno docieliť komparáciou
súdmi priznaných súm náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch zásahov do osobnostných
práv v dôsledku zavineného úmrtia blízkej osoby. Tým sa okrem preskúmateľnosti zabezpečuje aj
predvídateľnosť súdneho rozhodnutia, pokiaľ ide o výkon diskrečnej právomoci pri výklade a aplikácii
zákonom pomerne široko nastavených hraníc voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o výške náhrady

nemajetkovej ujmy.

90. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva, náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené
kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy

treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v.
Spojené kráľovstvo). Okrem toho, Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška
náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A.
v. Portugalsko). Napokon, ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných

práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

91. Vychádzajúc z uvedeného, považoval odvolací súd za preukázané, že k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv žalobcu neoprávnenou evidenciou žalobcu v materiáloch ŠtB došlo v takom
rozsahu, že samotné určujúce výroky ohľadne tejto neoprávnenej evidencie nie sú dostačujúce a nárok
žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy bol dôvodný, avšak k zásahu do práva na ochranu osobnosti
žalobcu nedošlo vo všetkých ním uvádzaných oblastiach v takom rozsahu, ktorý by odôvodňoval

priznanie nemajetkovej ujmy, nie v takom rozsahu, ako uvádzal v žalobe alebo trval len po určitý čas, čo
odvolací súd zohľadňoval pri určení výšky nemajetkovej ujmy. Odvolací súd mal preukázané, že šírením
nepravdivej informácie o žalobcovi sa zasiahlo do práva na ochranu jeho osobnosti, pričom najviac
sa to prejavilo v spoločenskej oblasti, ale tiež aj pracovnej a zdravotnej, avšak v menšom rozsahu aj vrodinnej, avšak len určitú dobu. Odvolací súd tiež zohľadnil, že v pracovnej oblasti si žalobca uplatnil aj
náhradu škody, ktorú odvodzoval vo veľkej miere z tých istých skutkových tvrdení, ako nárok na náhradu
nemajetkovej umy v tejto oblasti.

92. Odvolací súd sa tiež zaoberal aj tým, že porovnával svoju rozhodovaciu činnosť ohľadom
nemajetkovej ujmy, pričom sa zaoberal ujmou v obdobnej veci, kde bola ujma spôsobená zásahom do
povesti fyzickej osoby a tiež rozhodnutiami, v ktorých rozhodoval o náhrade ujmy priznávanej za telesné
poškodenie, smrť v súvislosti s dopravnými nehodami a ujmou za neoprávnenú väzbu.

93. Senát v tomto zložení rozhodoval vo veci sp. zn. 9Co/96/2016, v konaní o ochrane osobnosti, v
ktorom ohľadom nemajetkovej ujmy potvrdil rozsudok Okresného súdu Nitra, ktorým bola žalobcovi
priznaná nemajetková ujma vo výške 8 000,- eur. Išlo o konanie, v ktorom bola žalovaná trestným
rozkazom okresného súdu uznaná za vinnú, že v mesiaci február 2012 do mája 2013 zasielala
opakovane prostredníctvom pošty listové zásielky a pohľadnice, aj anonymné listy žalobcovi, v ktorých

sa na jeho adresu vulgárne vyjadrovala, uvádzala, že zvádza mladé dievčatá, zvoláva ich do autobusu,
láka na stretnutia, obchytkáva ich a inak obťažuje, že všetci ho prezývajú vulgárnymi výrazmi. Tiež
uvádzala, že mal sexuálne obťažovať ženy, ktorým mal platiť za sexuálne služby, že meškáva na
autobusových linkách, že nevydáva cestujúcim riadne cestovné lístky, že s autobusom zachádza k
nákupnému centru, kde parkuje autobus, odprevádza ženy, pričom tieto listy boli adresované jeho

zamestnávateľovi, jeho manželke, dcéram, na obecný úrad, na poštu, do základnej školy v mieste
jeho bydliska, aj iným osobám. Takýmto konaním mu spôsobila ťažko reparovateľné problémy u
zamestnávateľa, rozvrátila jeho manželský a rodinný život, stratil dobrú povesť v obci, bol nútený liečiť
sa u psychiatra a psychológa. Odvolací súd pri posudzovaní závažnosti zásahu vyvolaného konaním
žalovanej prihliadal na dĺžku trvania zásahu žalovanej do osobnosti žalobcu, čo trvalo 16 mesiacov,

teda išlo o opakované, dlhodobé konanie žalovanej, skutočnosť, že žalovaná od zásahu upustila až po
tom, ako polícia zistila, že listy píše ona a tiež to, že napriek tomu, že žalobca nie je verejne známa
osoba, tým, že žalovaná adresovala listy manželke žalobcu, jeho dcéram, zamestnávateľovi žalobcu, na
obecný úrad, na poštu, do základnej školy a aj iným osobám - obyvateľom obce, zasiahla do osobnosti
žalobcu a znevážila ho práve u jeho najbližších osôb, ako aj v jeho najbližšom okolí, čo je pre bežného,

nie verejne známeho človeka ten okruh ľudí, s ktorými sa stretáva a u ktorých zníženie dôstojnosti
má na človeka najväčší dopad. Žalovaná adresovaním listov aj zamestnávateľovi žalobcu ohrozila aj
jeho pracovné postavenie a vyvolala u zamestnávateľa potrebu kontroly žalobcu, čo napriek tomu, že
tvrdenia v listoch sa ukázali ako nepravdivé, naďalej v obmedzenejšom rozsahu pretrváva. Tento zásah
žalovanej spôsobil u žalobcu aj zdravotné problémy psychického charakteru. Zo všetkých uvedených

okolností odvolací súd dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že dôstojnosť a vážnosť žalobcu
v rodine, v obci, v zamestnaní bola konaním žalovanej znížená do takej miery, že samotná okolnosť
trestnoprávneho postihu žalovanej, ako aj jej následného ospravedlnenia nie je dostatočná, a preto bol
dôvodajnapriznanienemajetkovejujmy.Vychádzajúczuvedenýchskutočností,odvolacísúdpovažoval
výšku nemajetkovej ujmy určenú rozhodnutím súdu prvej inštancie za primeranú, zohľadňujúc dĺžku a

intenzitu zásahu žalovanej do osobnosti žalobcu, pričom rovnako ako súd prvej inštancie, zohľadnil tiež
to, že po zistení toho, kto do osobnosti žalobcu uvedeným spôsobom zasahoval a po upustení žalovanej
od tohto zásahu sa situácia v rodine žalobcu stabilizovala v tom smere, že nedošlo k rozvodu jeho
manželstva, postupne dochádza k obnovovaniu vzťahov v rodine žalobcu vo vzťahu k manželke, aj
dcéram a zamestnávateľ žalobcu pracovný pomer so žalobcom neukončil. Tvrdenia žalovanej, že mala

mať so žalobcom intímny vzťah a obťažovanie jej dcéry žalovaným v konaní preukázané nebolo.

94. Najčastejšie odvolací senát rozhodoval o nemajetkovej ujme v súvislosti s dopravnými nehodami,
pričom v týchto konaniach si pozostalí uplatňujú nemajetkovú ujmu v súvislosti s úmrtím ich blízkeho
príbuzného, obvykle to je rodič, dieťa, manžel alebo manželka. V takejto veci odvolací súd v rozhodnutí

potvrdil priznanie nemajetkovej ujmy manželke a dieťaťu po 25 000,- eur a druhému dieťaťu 15 000,- eur,
pričomprivýškezvažoval konkrétnevzťahyvtejtorodine,akoajto,žejednozdetíbolovdôsledkustraty
rodiča liečené na psychiatrii. Išlo o konanie vedené pod sp. zn. 9Co 213/2018. V tejto veci bola z tohto
titulu potvrdením rozhodnutia súdu prvej inštancie priznaná týmto senátom jedna z najvyšších súm
titulom nemajetkovej ujmy v súvislosti s dopravnou nehodou. V iných prípadoch odvolací súd potvrdil

priznanie nemajetkovej ujmy rodičom 10 000,- eur a súrodencovi 5 000,- eur (9Co 372/2017), priznanie
nemajetkovej ujmy zdravotne postihnutej manželke 18 540,- eur a synovi 15 000,- eur (9Co 220/2018),
pričom aj v týchto veciach posudzoval individuálne okolnosti tej ktorej veci, pričom zohľadňoval aj
dobrovoľné plnenie žalovaného ohľadom týchto nárokov.95. O nemajetkovej ujme odvolací súd rozhodol aj vo vzťahu k vzneseniu obvinenia a trvaniu väzby
(9Co 10/2022), kedy bolo následne trestné stíhanie vo veci zastavené. Trestné stíhanie žalobcu v

danej veci trvalo 12 rokov a tri mesiace, čo je dlhšia doba, ako vo väčšine prípadov, ktoré rozhodovali
súdy v obdobných veciach. Táto dĺžka trestného stíhania sa však prejavila o to viac v prípade
žalobcu, ktorý bol v čase trestného stíhania osobou bez štátnej príslušnosti, ktorý však žil na území
Slovenskej republiky s tolerovaným pobytom na území SR, o predĺženie ktorého musel každých 6
mesiacov žiadať. Tolerovaný pobyt zabezpečuje, že cudzinca nemožno vyhostiť, no nezabezpečuje

istotu pobytu v budúcnosti. Počas platnosti tolerovaného pobytu štátny príslušník tretej krajiny nemôže
podnikať. Vzhľadom k tomu, že žalobca mal vystavený cudzinecký pas, ten ho oprávňoval len na
cestovanie v rámci územia Slovenskej republiky, v dôsledku čoho mu nebolo umožnené navštíviť
rodinných príslušníkov žijúcich v Českej republike. Teda, viaceré jeho základné práva a slobody boli
obmedzené, resp. neexistoval spôsob, akým by ich mohol v praxi realizovať. Tolerovaný pobyt žalobcovi
neumožňoval založiť si bežný účet v banke, uzavrieť zmluvu o spotrebiteľskom úvere alebo zmluvu o

pôžičke, čím sa neprimerane zasahovalo do jeho práva na súkromný život. Možnosť zamestnať sa u
žalobcu bola značne obmedzená a nebolo mu umožnené participovať na správe verejných vecí. Ako
cudzinec s tolerovaným pobytom nemohol mať zdravotné poistenie a mal možnosť dať sa poistiť len v
komerčnej poisťovni uzatvorením poistnej zmluvy a hradením si poistného z vlastných prostriedkov. Z
uvedenýchdôvodovajverejnáochrankyňaprávzistilaporušeniezákladnýchprávaslobôdobsiahnutých

v ústave a v medzinárodných dohovoroch, ktorými je Slovenská republika viazaná. Verejná ochrankyňa
práv v tejto veci uviedla, že predmetné trestné konanie sa vyznačuje vysokou komplexnosťou, najmä
s ohľadom na jeho cezhraničný charakter, avšak doba jeho trvania, v tom čase v dĺžke 11 rokov, je
neprimeraná. V tejto veci trvalo trestné stíhanie neprimerane dlho, avšak rozdiel jeho okolností je
špecifický najmä z dôvodu, že bol na území SR osobou bez štátnej príslušnosti s tolerovaným pobytom,

pričom bol bývalý štátny príslušník SR a o štátnu príslušnosť SR aj žiadal, čo počas vedenia trestného
stíhania nebolo možné. Väzba v tejto veci trvala 517 dní. U žalobcu bolo špecifickou okolnosťou vo
vzťahu k väzbe to, že počas jeho pobytu vo väzbe sa mu narodila dcéra, pričom nemohol byť pri jej
narodení, ani v prvých mesiacoch jej života a dcéru mohol vidieť až po prepustení z väzby, teda až
takmer po roku. V tejto veci dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobcovi

nemajetkovú ujmu za trvanie trestného stíhania vo výške 22 200,- eur a nemajetkovú ujmu za väzbu vo
výške 20 680,- eur, jeho rozhodnutie, po zohľadnení všetkých už uvedených skutočností. je správne a
dostačujúce a neprekračuje u každého z nárokov sumu 24 000,- eur (ako 50-násobok minimálnej mzdy;
480,- eur x 50), preto rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za správne a primerané.

96. Odvolací súd vychádzal z uvedených kritérií pri určovaní nemajetkovej ujmy, preukázaných
skutkových tvrdení žalobcu ohľadom nemajetkovej ujmy, rozhodovacej činnosti tohto senátu vo veciach,
v ktorých je predmetom nemajetková ujma a dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal, že v
dôsledku neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv neoprávnenou evidenciou žalobcu v
materiáloch ŠtB došlo k porušeniu jeho práv na ochranu osobnosti v takom rozsahu, že samotné

určujúce výroky ohľadne tejto neoprávnenej evidencie nie sú dostačujúce a nárok žalobcu na priznanie
nemajetkovej ujmy je dôvodný. K zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo u žalobcu v čase,
keď zverejnenie takejto informácie v médiách, označenie fyzickej osoby za spolupracovníka ŠtB, bolo
vnímané veľmi negatívne. Bolo tomu tak preto, že išlo o obdobie, keď sa štát v snahe učiniť zadosť
všetkým, ktorí boli poškodení štátom, čo porušoval ľudské práva a vlastné zákony, sprístupnil informácie

o utajenej činnosti represívnych orgánov v dobe neslobody 1939 - 1989, tak, aby sa takéto konanie
neopakovalo, keď mal za to, že žiadne protiprávne konanie štátu proti občanom nemôže byť chránené
tajomstvom, ani nemôže byť zabudnuté. Samotné zverejnenie tejto informácie o žalobcovi žalovaným
nemalo na ochranu osobnosti žalobcu rozhodujúci vplyv, pretože k rozšíreniu tejto informácie o ňom
došlo až po zverejnení tejto informácie v médiách. Keďže žalovaným je Ústav pamäti národa, táto

skutočnosť mala potom tiež vplyv na samotnú výšku priznanej nemajetkovej ujmy voči žalovanému.
Zverejnenie nepravdivej informácie o žalobcovi sa u žalobcu prejavilo najviac v bežnom živote, keď
ako advokát, teda v právnických kruhoch, ale aj v meste známa osoba sa stretal v spoločnosti, pri
bežných i spoločenských stretnutiach s opovrhovaním, pohŕdavými prejavmi voči jeho osobe, k strate
jeho morálneho kreditu a spoločenského uznania. U žalobcu sa to prejavovalo o to viac, že išlo o

aktívnu, spoločensky a odborne sa angažujúcu osobu. S takýmito prejavmi sa stretáva občas ešte aj
dodnes. Následky tohto zverejnenia sa prejavili aj v jeho pracovnej oblasti, avšak nie v takom rozsahu,
ako uvádzal žalobca, keď odvolací súd zohľadnil to, že z rovnakých skutkových okolností sa žalobca
domáhal aj nároku na náhradu škody. Napriek tomu však odvolací súd považoval za preukázané aj to,že zverejnenie nepravdivej informácie o žalobcovi sa prejavilo u kolegov advokátov a táto skutočnosť
sa prejavovala aj voči osobám, ktoré ho v minulosti ako advokáta odporučili. Uvedeným konaním teda
došlo k zníženiu dôveryhodnosti žalobcu, k naštrbeniu jeho spoľahlivosti, ako jedného z predpokladov

výkonu advokácie, teda došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti. V konaní bolo tiež preukázané
zhoršenie vzťahov s dcérou X. a vznik hádok z tohto dôvodu, avšak v tejto oblasti odvolací súd
zohľadnil, že dôvod na zhoršenie vzťahov z tohto dôvodu bol len po určitú dobu, až do vyvrátenia
nepravdivej informácie súdmi. Aj keď bolo v konaní preukázané, že stres prispel k ochoreniu žalobcu,
v konaní nebolo preukázané, že stres u žalobcu vznikol jedine z dôvodu šírenia nepravdivej informácie

o ňom, čo odvolací súd zohľadnil. Vychádzajúc z individuálnych okolností tohto prípadu, okolností,
za ktorých k porušeniu práv došlo, intenzite zásahu, jeho trvania a dopadu a dôsledkov na osobu
žalobcu, dospel odvolací súd k záveru, že za primerané v danej veci je odškodnenie žalobcu titulom
nemajetkovej ujmy v rozsahu 25 000,- eur, keď mal za to, že aj každá iná fyzická osoba by takýto
zásah do svojho života považovala za značnú ujmu. Pri určení samotnej výšky nemajetkovej ujmy
odvolaciemu súdu nebolo známe rozhodnutie iného súdu v obdobnej veci, preto pri výške zohľadňoval

rozhodovaciu činnosť ostatných súdov, ale najmä jej výšku porovnával so svojimi rozhodnutiami.
Najčastejšieodvolacísúdrozhodujeonemajetkovejujmevsúvislostisdopravnýminehodami,priktorých
dochádza k usmrteniu blízkej osoby, pričom práve ochrana života a zdravia by mala byť absolútna, a to
i s ohľadom na výšku nemajetkovej ujmy priznávanú súdmi pri mediálnych deliktoch alebo v obdobných
veciach ako je táto, keďže z hierarchie osobnostných práv je nesporne na prvom mieste právo na

život a zdravie. Rovnako nie je potrebné osobitne zdôrazňovať fakt, že stratu najbližšieho rodinného
príslušníka pri bezproblémovo fungujúcich pevných rodinných vzťahoch nie je spôsobilá kompenzovať
žiadna náhrada, či už vo forme nemateriálneho plnenia alebo finančnej náhrady nemajetkovej ujmy.
Preto akákoľvek peňažná kvantifikácia duševných útrap je spojená s problémom, že pri nej nie je
možné vychádzať z objektívne merateľných výsledkov. Potom ako vodiaci parameter proporcionálne

spravodlivého zadosťučinenia z hľadiska atribútu primeranosti a docielenia vzťahu priamej úmernosti
medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady je práve uplatnená zásada rozhodovania v
porovnateľných veciach, ktorú odvolací súd aplikoval aj v tomto prípade. Z uvedených dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku titulom nemajetkovej ujmy, čo
do sumy 25 000,- eur, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a vo zvyšnom vyhovujúcom

výroku ohľadom tohto nároku podľa § 388 CSP zmenil a žalobu zamietol.

97. Žalovaný na odvolacom pojednávaní navrhol doplniť dokazovanie výsluchom MUDr. H. V., ktorý
vypracoval lekársku správu. Odvolací súd tento návrh na vykonanie dokazovania zamietol, keď mal za
to, že skutočnosť, že ochorenie žalobcu vzniklo zo stresu, bolo preukázané už v konaní predloženými

lekárskymi správami, preto jeho výsluch na preukázanie tejto skutočnosti považoval za nadbytočný.

98. O trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného (pred tým žalovaného v 2. rade) na súde
prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2, § 255 ods.
1 a § 256 ods. 1 CSP a vychádzal z predmetu konania, ako aj úspechu či neúspechu strán sporu,

prípadne ich zavinení na zastavení konania, ohľadne jednotlivých požadovaných výrokov. Predmetom
konania bolo jednak určenie, že žalobca nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent
a evidencia žalobcu vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agenta bola porušením jeho práva
na ochranu osobnosti. V tejto časti bol žalobca v plnom rozsahu úspešný. Predmetom konania bolo
tiež určenie, že žalovaný je povinný sprístupňovať zväzok bývalej Štátnej bezpečnosti registračné číslo

XXXXX, archívne číslo: XXXXX výlučne spolu s týmto rozsudkom. Aj v tejto časti bol žalobca tiež
úspešný. Ohľadom výroku o uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa poskytovania, sprístupňovania
alebo zverejňovania informácií o tom, že žalobca bol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti
ako agent, bola žaloba zamietnutá (výrok II. napadnutého rozsudku), avšak žalobca odvolanie voči
tomuto zamietajúcemu výroku odvolanie nepodal (odvolanie podal len v zamietajúcom výroku, čo do

nemajetkovejujmy50000,-eur),pretozamietajúcivýrokohľadomtohtovýrokuzostalprávoplatný,ateda
žalobca v ňom nemal úspech. Ohľadne výroku, práva žalobcu uverejniť rozsudok na náklady žalovaného
v denníkoch SME, PRAVDA, PLUS 1 DEŇ a v televízii MARKÍZA v rozsahu výroku, v ktorom sa určuje,
že žalobca nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent a evidencia žalobcu vo
zväzkochbývalejŠtátnejbezpečnostiakoagentabolaporušenímjehoprávanaochranuosobnosti, bolo

v dôsledku späťvzatia žaloby v tejto časti konanie zastavené (bez uvedenia dôvodu), preto podľa § 256
ods.1CSPplatí,žežalobcazavinilzastaveniekonaniavtejtočasti,apretobymalznášaťtrovykonaniav
tejtočasti.Ohľadomtýchtovýrokovjepreposúdenienárokunanáhradutrovkonaniarozhodujúciúspech
strán v spore a zavinenie zastavenia konania. Preto potom platí, že žalobca mal úspech ohľadom dvochvýrokov (určenie, že nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent a evidencia žalobcu
bola porušením jeho práva na ochranu osobnosti a ohľadom sprístupňovania zväzku výlučne spolu s
týmto rozsudkom), žalobca nemal úspech v jednom výroku (o povinnosti zdržať sa poskytovania,

sprístupňovania alebo uverejňovania informácií o tom, že žalobca bol spolupracovníkom bývalej Štátnej
bezpečnosti ako agent) a zavinil zastavenie konania, keď vzal žalobu v časti uverejnenia rozsudku
na náklady žalovaného späť. Žalobca mal ohľadom týchto výrokov úspech ohľadom dvoch výrokov
zo štyroch (2/4), v jednom výroku zavinil zastavenie konania, teda ide o úspech žalovaného (1/4) a
žalovaný mal úspech ohľadom jedného výroku zo štyroch (1/4), teda žalobca a žalovaný mali v konaní

rovnaký úspech v jednej polovici. Ohľadne priznania nemajetkovej ujmy žalobca v konaní bol čiastočne
úspešný, pričom keďže výška priznanej nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, ohľadom tohto nároku
platí, že ak mu bol priznaný aspoň sčasti, bol ohľadom neho úspešný, avšak výška trov ohľadom tohto
nároku sa určuje z priznanej sumy. Z uvedených dôvodov odvolací súd o trovách konania rozhodol tak,
že ohľadom určovacieho výroku a výrokov o uložení povinnosti žalovanému rozhodol, že žiadna zo
strán nemá na náhradu trov konania právo a ohľadom nároku na nemajetkovú ujmu priznal žalobcovi

voči žalovanému nárok na náhradu trov konania, pričom ich výška sa vyčísli zo súdom priznanej sumy.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).