Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 7. október 2024

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17C/28/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122433526
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Rejdovianová

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2024:6122433526.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdBanskáBystricavkonanípredsudkyňouJUDr.DominikouRejdovianovou,vsporežalobcu:

A. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XX, XXX XX C. C., zastúpeného Advokátska kancelária BUGRI
s.r.o., so sídlom 960 01 Zvolen, Námestie SNP 14/23, IČO: 56 434 995, proti žalovanému: Slovenská
republika zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6 185,58 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6 083,02 Eur v lehote do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy 102,56 Eur žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 96,68 %, ktoré
je žalovaný povinný nahradiť do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o určení výšky trov
konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu dňa 10. 10. 2022 domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy vo výške 6 185,58 Eur titulom náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej
únie, t.j. porušením Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003

o niektorých aspektoch organizácie pracovného času /ďalej „Smernica“/, ktorá bola žalovaným
nesprávne implementovaná (resp. nebola v časti implementovaná) do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky. Ide teda o prípad uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorá vznikla
žalobcovi ako jednotlivcovi porušením úniového práva žalovaným ako členským štátom EÚ.
Žalobou uplatnený nárok je s poukazom na nižšie uvedenú argumentáciu bez ďalšieho (t.j. bez potreby
splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok, ktoré by jednotlivcovi stanovovala vnútroštátna právna
úprava) uplatniteľný na všeobecnom súde členského štátu. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia

úniového práva patrí do právomoci súdu, pričom v podmienkach právneho poriadku SR neexistuje
žiadny iný orgán než všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť
o tejto žalobe.
Škoda, ktorej náhrady sa touto žalobou žalobca domáha, vznikla v mieste výkonu služobnej činnosti
žalobcu, ktorým je mesto Banská Bystrica - Hasičská stanica v Banskej Bystrici, pričom tu zároveň aj
nastala skutočnosť, ktorá zakladá žalobou uplatnený nárok na náhradu škody.
Žalovaným je štát – Slovenská republika, za ktorý v zmysle § 135 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný

sporový poriadok /ďalej len „CSP“/ koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky /ďalej „MV SR“/, a to
s poukazom na § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy. MV SR je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský
a záchranný zbor a je garantom riadnej transpozície Smernice do slovenského právneho poriadku,pričom práve v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice vznikla škoda, ktorej náhrady sa žalobca
domáha. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru /ďalej „HaZZ“/, pričom vykonáva
štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom

a záchrannom zbore /ďalej „ZoHaZZ“/. Do stálej štátnej služby v služobnom pomere príslušníka HaZZ
bol prijatý na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 01. 10. 1992. Aktuálne je v stálej štátnej službe v hodnosti
nadpráporčík, vo funkcii technik – strojník v čate „C“ na Okresnom riaditeľstve HaZZ v Banskej Bystrici.
Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne - § 86 ZoHaZZ, a to tak, že
týždenný pracovný čas sa skladá zo 17 h pracovných zmien (výkon služby), po ktorých nasleduje určená

7 h služobná pohotovosť na pracovisku. Celkovo teda v rámci jednej pracovnej zmeny strávi žalobca
na pracovisku sústavne minimálne 24 h. Výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na aktívnu časť
služobnej pohotovosti (práca nadčas) a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Tento spôsob rozvrhnutia
služobného času sa uplatňuje dlhoročne až do súčasnosti. Služobné pohotovosti sú určované na čas
nočných hodín. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na
zásah, mení sa táto služobná pohotovosť na prácu nadčas. Keďže v mieste výkonu služby sa striedajú

3 hasičské zmeny, každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 h a následne majú príslušníci
v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť
pripadá na tzv. služobnú pohotovosť - § 86 ods. 2 ZoHaZZ v spojení s § 92 ZoHaZZ. Nakoľko sa
striedajú tri hasičské zmeny, každý tretí deň ako hasič odslúži žalobca 24 h a následne má dva dni
voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to

až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne. V službe teda strávi bežne 240 až 264 hodín
mesačne. Do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Každá pracovná zmena je 24 h (17 h
predstavuje výkon služby a 7 h služobná pohotovosť), čo pri výpočte 7 h pracovnej pohotovosti x 10,4
zmien za mesiac mesačne činí 72,8 h pracovnej pohotovosti a ročne 873,6 h pracovnej pohotovosti.
Vzhľadom na uvedené, každý hasič v zmenovej službe má za rok pri naplánovanej 24 h službe na každý

tretí deň odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní / 3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2
920 odpracovaných h (121,67 zmenových služieb x 24 h služba). Vzhľadom na uvedené nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je služobná pohotovosť v mieste výkonu služby, žalobca
v žalovanom období september 2019 – august 2022 len v rámci samotnej služobnej pohotovosti priamo
nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (15 % a 30 %-ná pohotovosť) odpracoval spolu 1 774,84 h

určenej služobnej pohotovosti. Celkovo za dané obdobie odpracoval 1 932,28 h služobnej pohotovosti
(určenej + nariadenej), pričom žiadna z nich mu nebola započítaná do pracovného času. Priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu počas celého žalovaného obdobia od 09/2019 – 08/2022 vrátane,
dosiahol50,96htýždenne.Počaspracovnejpohotovosti,atoajvjej„neaktívnejčasti“,saakohasičmusí
zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby neaktívnej časti

pracovnejpohotovostipripravenýnavykonaniezásahu.Akjevyhlásenývýjazd,vykonávasado1minúty
od vyhlásenia a teda v skutočnosti napriek tomu, že časť pracovnej pohotovosti tvorí jej „neaktívna
časť“, aj tento časový úsek je povinný nevyhnutne tráviť na pracovisku a byť okamžite pripravený
na vykonanie zásahu. Napriek tejto skutočnosti sa mu však neaktívna časť pracovnej pohotovosti
nezapočítava do fondu pracovného času. Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času, ktoré

reálne nezohľadňuje neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, sa potom javí, že jeho priemerný týždenný
pracovný čas neprekračuje 48 h, čo je však v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Keďže sa však vo
fonde pracovného času neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezohľadňuje, tak ak sa vychádza len
z deklarovaného počtu hodín vo fonde pracovného času, potom sa javí, že za mesiac 09/2019 bol jeho
priemerný týždenný pracovný čas „len“ 40,91 h (175,50 h za mesiac : 4,29 týždne = priemer 40,91 h za

týždeň). V skutočnosti bol však v mesiaci september 2019 jeho priemerný týždenný pracovný čas 54,63
h (234,35 h za mesiac : 4,29 týždne = 54,63 h za týždeň), nie teda 40,91 h za týždeň, ako je to formálne
vykazované vo fonde pracovného času a ako je to deklarované aj jeho zamestnávateľom.
Je teda zjavné, že priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia značne
presahoval nielen 40 h týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak ako to stanovuje § 85 ods.

2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 h tak, ako to ustanovuje
článok 6 písm. b) Smernice. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je SR ako členský
štát EÚ povinná dodržiavať. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho
práva vychádza zo zásady prednosti komunitárneho práva, t.j. právne predpisy EÚ majú prednosť pred
vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho

priameho účinku je založená aj zodpovednosť členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie alebo
opomenutia aplikácie zo strany členského štátu, pričom osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené,
sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť štátu v prípade porušenia
komunitárneho práva je absolútna a objektívna, členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolnostízbaviť ani sa z nej exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu
spôsobil. Skutočnosť, že komunitárne právo má prednosť pred vnútroštátnou úpravou a vnútroštátna
úprava nesmie byť v rozpore s komunitárnym právom vyplýva z konštantnej judikatúry Súdneho dvora

Európskej únie /ďalej „SD EÚ“/. SD EÚ sa vo veci Günter Fuß C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010, zaoberal
otázkou výkladu Smernice v súvislosti s porušením článku 6 Smernice, ktorý ustanovuje maximálny
týždenný pracovný čas. Vo veci Günter Fuß ide o rozhodnutie SD EÚ týkajúce sa pracovníka, ktorý
bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis
služieb (pracovných zmien) stanovoval priemerne 54 h týždenne a zahŕňal 24 h zmeny, pričom každá

takáto 24 h zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostáva z aktívnej služby
a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou. Ide teda o skutkovo a právne
identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. Na úvod treba pripomenúť, že článok 6 písm. b) Smernice
predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý
pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,
ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 h hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v

súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku
22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva, nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o
také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka. Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný

časnepresahovaltútomaximálnuhranicu,budúviazaťnanejakúpodmienkualebohourčitýmspôsobom
obmedzia. SD EÚ tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z citovaných častí
rozsudku SD EÚ vo veci Günter Fuß, jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice, má priamy
účinok a teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi

súdmi, preto aj žalobca má právo dovolávať sa práv vyplývajúcich zo Smernice pred súdom a zároveň,
že právna úprava garantujúca mu práva podľa Smernice má prednosť pred vnútroštátnou právnou
úpravou vyplývajúcou zo ZoHaZZ.
Smernica však nebola správne, resp. z materiálnej stránky nebola v časti vôbec, transponovaná do
právneho poriadku SR - do ustanovení ZoHaZZ. Príloha č. 4 k ZoHaZZ v bode 6 uvádza, že do zákona

bola okrem iných prebratá aj predmetná Smernica, a teda formálne sa javí, že ZoHaZZ by mal byť
v súlade so Smernicou ako právnym aktom úniového práva. Uvedené sa však nezakladá na pravde, a to
z dôvodu, že ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu, aby služobný (pracovný) čas hasiča bol rozvrhnutý
tak, že tento pravidelne a de facto sústavne prekračuje Smernicou stanovený maximálny 48 h týždenný
pracovný čas. Základný problém je totiž v obsahu pojmu „pracovný čas“ tak, ako ho na jednej strane

stanovuje Smernica a judikatúra SD EÚ, a ako ho na druhej strane upravuje ZoHaZZ.
SD EÚ vo svojej judikatúre opakovane skonštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici,
je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom
na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.
SD EÚ zároveň vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že rozlišovanie je binárne – buď je určitý čas

pracovným časom, alebo nie je. Čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť
do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom
pre záver, či sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť
prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. ZoHaZZ
vymedzuje „služobný čas“ v § 85 ods. 1 a 2. Okrem uvedeného vymedzenia „služobného času“ ZoHaZZ

ďalej upravuje podmienky výkonu štátnej služby príslušníkov HaZZ v ustanoveniach § 86 - § 94,
v ktorých vymedzuje pojmy ako: nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe,
nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného
pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia ZoHaZZ
však nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za

súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti sa tento čas služobnej pohotovosti nezapočítava do
pracovného času príslušníka HaZZ. Keďže ZoHaZZ nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť
ich služobného času, tak práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor ZoHaZZ s ustanoveniami Smernice
a judikatúrou SD EÚ. V skutočnosti je služobný čas hasičov rozvrhnutý na 24 h pracovné zmeny tak,
že úhrn takto naskladaného pracovného času pravidelne prekračuje 48 h týždenne, pričom spravidla

dosahuje v priemere cca 53 - 56 h týždenne. Formálne, z hľadiska vykazovaného fondu pracovného
času, sa však formálne javí, že žalobcov služobný (pracovný) čas nepresahuje 48 h týždenne. Je tomu
len z dôvodu, že vnútroštátna právna úprava ZoHaZZ do pracovného času hasiča nezarátava čas
služobnej pohotovosti. Služobná pohotovosť, ktorá mu je pravidelne nariaďovaná a ktorú odpracuje,nie je teda v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy považovaná za súčasť žalobcovho služobného
času. Služobnú pohotovosť je však nevyhnutné v zmysle judikatúry SD EÚ považovať za „pracovný
čas“ tak, ako to kogentne stanovuje Smernica. Inak povedané, ak by ZoHaZZ do služobného času

v súlade s judikatúrou SD EÚ zahŕňal aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek pochybností by potom
aj z formálneho hľadiska služobný čas hasičov prekračoval 48 h týždenne. Smernica síce stanovuje
možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu
bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu „pracovný čas“.
Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel Smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené

nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje
pravidlo sociálneho práva Európskej únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý
pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,
ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 h hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú (služobnú)
pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť

hasičov, hoci by k tomu došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. SD EÚ pritom už viac krát rozhodol,
že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, že
uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.
Z článku 6 písm. b) Smernice poškodenému pracovníkovi patrí právo domáhať sa náhrady škody priamo

proti členskému štátu. Vzhľadom na uvedené považuje žalobca za nepochybné, že ako jednotlivec sa
touto žalobou môže voči žalovanému domáhať náhrady škody vzniknutej mu porušením úniového práva,
a teda aktívna vecná legitimácia v tomto konaní je jednoznačne daná.
Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu žalovaného, je potrebné vziať na zreteľ ustálenú judikatúru SD EÚ,
podľaktorej,zásadazodpovednostištátuzaškodyspôsobenéjednotlivcomporušenímprávaÚnie,ktoré

sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v
prípadekaždéhoporušeniaprávaÚniečlenskýmštátom,atobezohľadunaverejnýorgán,ktorýsatohto
porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v
zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V kontexte uvedeného, môže náhradu takejto škody spôsobenej
jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako

nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi
vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Porušenie práva Únie pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu Smernice do ZoHaZZ, je dôsledkom zákonodarného a legislatívneho
procesu. Pri rešpektovaní zásad ekvivalencie a efektivity je pasívne vecne legitimovaným subjektom
v konaní o náhradu škody porušením práva Únie štát – t.j. žalovaný Slovenská republika, keďže

neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky vyplývajúcej z článku 6 písm.
b) Smernice, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času,
resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu ZoHaZZ, ktorý umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť hasičovi
jeho služobný čas takým spôsobom, že tento pravidelne presahuje maximálnu hranicu 48 h týždenného
pracovného času. V mene žalovaného - Slovenskej republiky, koná MV SR ako orgán, do pôsobnosti

ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor, pričom MV SR bolo tiež aj garantom právnej úpravy
vykonanej ZoHaZZ.
SD EÚ vo svojej judikatúre uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody porušením
úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené podmienky, že cieľom porušenej právnej
normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; existencia škody a

priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
V prípade, že sú splnené všetky tri podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody
podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. Podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce
sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak,

aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).
Napokon, náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti. Pokiaľ ide o prvú podmienku, a to
že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne
závažné, tu je potrebné uviesť, že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva
Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou

požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Toto ustanovenie zároveň ukladá
členským štátom povinnosť ustanoviť maximálnu 48 h hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas,
v súvislosti s ktorou povinnosťou je v Smernici výslovne stanovené, že táto 48 h hranica zahŕňa už aj
nadčasy. Z článku 22 ods. 1 Smernice ďalej vyplýva, že od uvedenej povinnosti sa nemožno v žiadnomprípade odchýliť ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to dokonca ani len vtedy, ak by
prekročeniu 48 h hranice priemerného týždenného pracovného času došlo so súhlasom dotknutého
pracovníka,pričomžalobcazdôraznil,žežiadnytakýtosúhlasslužobnémuúradunikdyneudelil.Pravidlo

sociálneho práva vyplývajúce z článku 6 písm. b) Smernice nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke
alebo akémukoľvek obmedzeniu, pričom ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice jednotlivcom priznáva
práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Už len vzhľadom na obsah a účel
samotnej Smernice považuje žalobca za zjavné a nepochybné, že cieľom tejto Smernice je priznať
práva jednotlivcom – pracovníkom. V tomto smere žalobca poukázal na rozsudok SD EÚ C-303/98

zo dňa 03. 10. 2020 vo veci Simap, uznesenie C-241/99 zo dňa 03. 07. 2001 vo veci Confederación
Intersindical Galega (CIG) a rozsudok C-151/02 zo dňa 09. 09. 2003. Aj z citovaného rozhodnutia
Súdneho dvora vyplýva, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby, patria
do rozsahu pôsobnosti Smernice, z čoho jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice v zásade
bráni prekročeniu 48 h hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových
služieb. Keďže žalobca počas celého žalovaného obdobia pracoval nad stanovený limit vyplývajúci

z článku 6 písm. b) Smernice, ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora, a preto sa toto porušenie
musí považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie. S poukazom na uvedené skutočnosti
mal jednoznačne za to, že je splnená podmienka dostatočnej závažnosti porušenia právnej normy
Únie. Pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorou je existencia škody, tu je potrebné uviesť, že Smernica
ako taká neobsahuje ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení.

Z judikatúry SD EÚ však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie,
musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených.
Právny poriadok SR neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posudzovanie a určenie výšky
náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením práva Únie. V otázkach neupravených normami
komunitárneho práva, resp. judikatúrou SD EÚ v sporoch o nárokoch na náhradu škody spôsobenej

jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri
zachovaní princípu ekvivalencie a efektivity. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku na
náhradu škody, tu mal žalobca za to, že uplatnený nárok je pri absencii explicitnej vnútroštátnej úpravy
nároku na náhradu škody z porušenia práva Únie jednotlivcovi, potrebné posudzovať analogicky podľa
ustanovení, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú § 11- §

13 Občianskeho zákonníka, upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje v peniazoch.
Vdanomprípadeporušenímčlánku6písm.b)Smernice,boloajeporušovanéprávonaochranuzdravia,
ktoré je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvené aj v čl. 40 Ústavy SR. Zároveň
však boli a sú porušované aj osobnostné práva - na súkromie a rodinný život, ktoré garantuje čl. 19 ods.
2 Ústavy SR. Vzhľadom na skutkový stav je zrejmé, že dlhoročne dochádza k porušovaniu žalobcových

osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúce v porušení práva
na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život, a to v príčinnej
súvislostistým,žemuselreálneodpracovaťviac,akobolvzmysleSmernicepovinný.Vrámcižalobcovej
práce neraz nasadzuje svoj vlastný život, preto je nevyhnutné, aby mal žalobca zabezpečený dostatočný
odpočinok po práci na regeneráciu jeho fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku

sústavného porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Táto skutočnosť má pritom
veľmi nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho života a prejavuje sa značne negatívne aj na jeho osobnom a
rodinnom živote, ktorý na úkor blízkych musí tráviť v práci. V dôsledku porušovania práva na maximálne
48 h týždenný pracovný čas prichádza o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine,
priateľom, záľubám resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Vzhľadom na

fyzickú a psychickú náročnosť jeho práce je pritom dostatok času na oddych nevyhnutný. Vzhľadom
na uvedené mal teda za to, že je daný aj základ nároku na náhradu škody, ktorý má v tomto prípade
v podmienkach slovenského právneho poriadku povahu nemajetkovej ujmy, pričom náhrady tejto
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa žalobou domáha. Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku, ktorou
je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou vo forme

nemajetkovej ujmy, aj túto považoval za zjavne danú. Ak by totiž žalovaný správne prebral ustanovenie
článku 6 písm. b) Smernice do ZoHaZZ, resp. toto ustanovenie Smernice reálne a správne aplikoval,
nedošlo by k porušeniu žalobcovho práva na maximálny 48 h týždenný pracovný čas a teda nedošlo
by ani k strate času odpočinku, na ktorý by mal nárok. V dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti
do pracovného času však musel odpracovať viac, kde v dôsledku tejto skutočnosti došlo k porušeniu

práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života. Z uvedených dôvodov mal za to, že príčinná
súvislosť medzi porušením úniového práva a vznikom škody vo forme nemajetkovej ujmy je daná. Keďže
pre vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú porušením úniového práva neexistuje
špecializovaná vnútroštátna právna úprava, je namieste použiť právnu úpravu obsahom a účelomnajbližšiu prejednávanej veci, a to v zmysle zásad analógie iuris a analógie legis, rešpektujúc pritom
princípy úniového práva.
Služobná pohotovosť je mu uhrádzaná vo výške vyplývajúcej z ustanovení § 122 ZoHaZZ, a to vo

výške 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ods. 1); pri nariadenej služobnej
pohotovosti mu je uhrádzaná peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu (ods. 2 prvá veta). Mal za to, že ustanovenie § 122 ZoHaZZ je, pokiaľ ide
o výpočet náhrady škody ktorá mu bola spôsobená, práve takým ustanovením, ktoré je z hľadiska
analógie iuris „najbližšie“ prejednávanej veci. Vzhľadom na požiadavku primeranosti náhrady škody mal

za to, že výšku náhrady škody je potrebné v danom prípade stanoviť analogickým použitím ustanovenia
§ 122 ZoHaZZ, ktoré upravuje náhradu za služobnú pohotovosť a náhradu za nariadenú služobnú
pohotovosť.Hodiny,ktoréodpracovalnadlimitmaximálnehopriemernéhotýždennéhopracovnéhočasu,
je možné analogicky posúdiť ako odpracovanie mimo rozvrhnutia služobného času, keďže tento by
mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu práv nedochádzalo, pritom k porušeniu jeho práv pritom
dochádzalo práve výkonom pohotovosti. Žalobca mal za to, že primeranú náhradu škody v tomto

prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou
náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ. Počas príslušného kalendárneho mesiaca
vykonáva jednak služobnú pohotovosť určenú v súlade s § 92 ods. 1 ZoHaZZ, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby, a súčasne mu môže byť nariadená aj služobná pohotovosť
mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ ak je nevyhnutné zabezpečiť napr.

personálnuobsadenosťvmiestevýkonuslužbyvdôsledkuabsencieniektoréhozkolegov.Obeslužobné
pohotovosti, či už podľa § 92 ods. 1 alebo § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času
a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny
mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Vychádzajúc
tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15

% alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 ZoHaZZ (vo výške 50 %
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je
v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej
ujmyakosúčinpočtuodpracovanýchhodínslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušný

kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z
prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % -
15%)avprípadeodpracovanejslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušnýkalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín
v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej

sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 30 %). Takto stanovená
a touto žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody teda predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady
pri nariadenej služobnej pohotovosti (50 % zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods.
2 písm. a) ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15 % zo sumy príslušnej časti
služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30 % z tejto sumy ak ide o deň služobného pokoja), t.j.

vo výške zodpovedajúcej 35 %, resp. 20 % zo sumy, ktorá je príslušnou časťou jeho služobného platu.
Takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s judikatúrou Súdneho
dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom nie je sumou neprimerane vysokou.
Pokiaľ ide o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy,
mal žalobca za to, že tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom

boli jeho práva porušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu
týchto nárokov mal totiž za to, že nemajetková ujma vznikla každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti
s porušením jeho práv táto jeho ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35 %, resp.
20 %, preto rozhodujúcim momentom vzniku tejto ujmy je výplatný termín. U príslušníkov HaZZ je
mzda splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac, a teda splatnosť mzdy

za mesiac september 2019 nastala dňa 10. 10. 2019. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej
dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka si preto žalobou uplatnil nárok spätne
za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac september
2019 (ktorá nastala 10. 10. 2019) až august 2022 vrátane. Celková výška náhrady škody vo forme
nemajetkovej ujmy za žalované obdobie teda pri odpracovaných hodinách služobnej pohotovosti určenej

podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1 774,84 h predstavuje súhrnne sumu vo výške 6 185,58 Eur,
ktorej zaplatenia sa domáha.2. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 11. 01. 2023 uviedol (§ 167 ods. 2 CSP), že z čl. 1 ods. 2 Smernice
vyplýva vecná pôsobnosť Smernice, ktorá definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má Smernica aplikovať.
Otázka osobnej pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti na ktoré sa má Smernica vzťahovať

je upravená v článku 1 ods. 3 a článku 1 ods. 4 Smernice. Pôsobnosť Smernice v zmysle jej čl. 1
ods. 3 a čl. 1 ods. 4 je vymedzená odkazom na čl. 2 Smernice Rady 89/391/EHS z 12. 06. 1989
o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci /ďalej
len „Smernica 89/391/EHS/. Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, táto smernica sa neuplatňuje tam,
kde sú ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb

ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Smernica sa
teda neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica na
služobný pomer hasičov nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené, tak
ako to tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného štátnu službu hasičov vykonávajúcich zásahovú činnosť
možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl.

2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Rovnako úlohy, ktoré hasiči plnia, možno podľa súvisiacich právnych
predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy
samotného HaZZ bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Podľa žalovaného si žalobca nesprávne
vykladá pôsobnosť predmetnej Smernice, nakoľko Smernica sa nevzťahuje na hasičov. Štátna služba

hasičov, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb
s nariadenou služobnou pohotovosťou, má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Z tohto
dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko ustanovenia Smernice sa na neho nevzťahujú,
a teda nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu. Hasiči vykonávajú zásahovú činnosť
a plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva,

predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností a to s poukazom na § 12 zákona č.
42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva, podľa § 3 ods. 1 a 2 ZoHaZZ a tiež podľa § 8 ods. 1 a § 12
ods. 1 Zákona č. 129/2002 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme. V súčasnosti iné zložky okrem
HaZZ, ktorým by boli zverené činnosti služieb civilnej ochrany, neexistujú.
Žalovaný ďalej namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko žalobca nezažaloval

svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre HaZZ, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda
v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval
pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného
v súlade s § 69 ods. 4 ZoHaZZ a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza.

Žalobca tak nielenže neurobil, ale navyše za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti (vrátane tých
hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou) mu boli riadne vyplatené
príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno.
PokiaľideootázkunesprávnejtranspozícieSmernicedovnútroštátnehoporiadku,poukázalnarozsudok
vo veci C-303/98 Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorého, do maximálneho týždenného pracovného času

sa zarátava iba časť skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Žalovaný ďalej poukázal na rozdiel
medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a/ ZoHaZZ. Pri nariadenej služobnej
pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods.1 písm. a/ ZoHaZZ ide o služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr.

aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. V oboch prípadoch
je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný ďalej poukázal na
ustanovenia Kolektívnej zmluvy, čl. 8 ods. 1, týkajúcich sa nerovnomerného rozvrhnutia služobného
času a podľa čl. 8 ods. 3 Kolektívnej zmluvy, sa za štátnu službu považuje tiež práca nadčas, t.j. štátna
služba vykonaná nad rámec určeného služobného času, resp. nad určený týždenný služobný čas na

príkaz nadriadeného, alebo s jeho súhlasom. Žalovaný je preto názoru, že ustanovenia § 85, § 91, §
92 ZoHaZZ ako aj ustanovenia platnej Kolektívnej zmluvy čl. 8 plne transponujú čl. 2 ods.1 smernice.
Žalovaný ďalej poukázal na čl. 17 Smernice, týkajúceho sa odchýliek od čl. 3, 4, 5, 8 a 16 Smernice, kde
podľa čl. 17 ods. 3 písm. d/ sa odchýlky týkajú aj prípadov bezpečnostných a dozorných činností, ktoré
si vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany majetku a osôb najmä v prípade strážnikov a dozorcov,

alebo bezpečnostných firiem. Podľa ZoHaZZ limit dĺžky služobného času je pri rovnomernom služobnom
čase 40 h týždenne v zmysle § 85 ZoHaZZ a podľa § 91 ods. 3 tohto zákona možno hasičovi prikázať
v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 h, čo je v priemere 5,7 h týždenne. Ako vyplýva
z § 86 ods. 1 ZoHaZZ, môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernomrozhodnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 h. Celková dĺžka vykonania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúca určená služobná
pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 h v služobnom dni podľa § 86 ods. 2

ZoHaZZ. Na základe uvedeného preto žalovaný konštatuje, že právne predpisy transponovali čl. 6
Smernice správne. Žalobcovi sa tak nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu do zákona
správne a preto sa mu ani nepodarilo preukázať, žeby existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej
príčinnosti v súvislosti s čl. 6 písm. d/ Smernice.
Žalovaný má ďalej za to, že žalobca neosvedčil, žeby mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym

spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé, ako žalobcovi mohla vzniknúť škoda ním uplatnená.
Samotný žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôrazňuje, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť
v zariadení zamestnávateľa, alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie
svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade môže žalobca odpočívať, alebo sa venovať

inej činnosti. Rovnako tak v zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je
v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok čo znamená,
že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vykonáva podmienky na oddych (spánok) zamestnanca.
V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného
výkonu práce, môže žalobca odpočívať, alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti

žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho
zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto
strávený čas, t.j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu činnosť práce. Žalobca dostáva za
takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade zásahu

bude k dispozícii.
Pokiaľ by súd napriek doteraz uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú
vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný je pracovným časom, a teda sa má zarátať do
pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Poukázal
na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-46/93 Brasserie du Pécheur, podľa ktorého by vnútroštátny súd

mal preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť
jej rozsah, a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný zdôrazňuje, že
žalobca do dnešného dňa nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku ujmy predišiel, žalobca žiadnym
spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do
dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti,

za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu, považuje resp. pociťuje žalobca ako výraznú ujmu.
Zvyššieuvedenéhodôvodunebolomožné,abyzamestnávateľvčaszamedzilprípadnémuvznikutakejto
ujmy, alebo aspoň obmedzil jej rozsah. V tejto súvislosti tiež poukázal na rozsudky Mulder a iné / Rada
a komisia, C-104/89 a C-37/90. Žalovaný opätovne poukázal na to, že aj v zmysle čl. 3 ods. 1 Pokynu
prezidenta HaZZ č. 35/2012, počas pohotovosti sú príslušníci fyzicky prítomní v mieste výkonu štátnej

služby, ale tento čas je určený na oddych a odpočinok. V prípade nutného zásahu hasičov sa aplikuje
§ 91 ods.1 ZoHaZZ a vzniká príslušníkom nárok na nadčas. Je evidentné, že pre bezpečnosť občanov
na úseku požiarnej ochrany je potrebné, aby bola na tento účel zabezpečená 24 h služba 7 dní v týždni
počas celého roka a teda hasiči musia byť v dispozícii od 07,00 h rána do 07,00 h rána nasledujúceho
dňa. Avšak aj počas služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby majú určený čas na oddych

a odpočinok. Počas služobnej pohotovosti sa teda služobník môže venovať aj inej činnosti ako práci,
ktorúvykonávalennazákladepokynovzamestnávateľa.Príslušníkovipatríajodmenazato,ževprípade
potreby je k dispozícii. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že nemožno služobnú pohotovosť
započítavať do odpracovaného služobného času.
Žalovaný ďalej uviedol, že žaloba je založená len na domnienkach žalobcu, pričom žalobca žiadnym

spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody a opakovane uvádza, že žalobca
nemusí byť bdelý, aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a napriek tomu mu
zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas. Žalobca na jednej strane tvrdí, že
jeho práca je jeho poslaním, ale na druhej strane uvádza, že bolo zasiahnuté do práva na ochranu
jeho osobnosti, pričom krajskému riaditeľstvu z jeho strany nikdy nebola doručená akákoľvek sťažnosť

týkajúca sa výkonu štátnej služby. Za špekulatívne žalovaný považuje tvrdenie žalobcu, že na úkor
blízkych osôb musí tráviť čas v práci. Poukázal pritom na ustanovenia Kolektívnej zmluvy z ktorých pre
príslušníkov vyplývajú viaceré výhody medzi ktoré patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah ustanovený
ZoHaZZ.Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Súdneho dvora vo veci Günter Fu?, žalovaný uviedol, že
nemôže súhlasiť s tvrdením žalobcu, že ide o skutkovo a právne identickú vec, nakoľko v danom
prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa značne odlišuje od príslušníka HaZZ,

ktoréhozriaďovateľomještát,pričompríslušnícipožívajúrozsiahlevýhodyaosobitnýsystémsociálneho
zabezpečenia. Žalovaný poukázal na to, že je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca
skutočne pracoval nad limit 48 h týždenného pracovného času za rozhodné obdobie. Žalobca totiž
v žalobe nezohľadnil reálne odpracovaného hodiny, vzhľadom na pohotovosť a nadčasy, alebo
dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi,

teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval
do odpracovaného času, ktorý mal byť zaplatený. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú
totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Tak isto je potrebné zohľadniť nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Žalobca v žalobe vychádzal
len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času, ako aj času odpracovanej
pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo

k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov. Dôkazné
bremeno je v danom prípade na strane žalobcu.
V neposlednom rade žalovaný upozorňuje na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval
všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby hasičov v zmysle ZoHaZZ. S plánovaným
rozvrhom služobného času bol príslušník vždy oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 ZoHaZZ, čo

potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako bol žalobca tiež oboznamovaný aj s internými predpismi
a kolektívnymi zmluvami. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca požaduje náhradu škody za obdobie
september 2019 – august 2022, na základe už uvedených skutočností je však zrejmé, že žalobca vedel
o všetkých podmienkach výkonu služby a za toto obdobie ani raz nedošlo k tomu, žeby tieto podmienky
namietal, nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv. Žalobca

nikdy nevyužil svoje právo podľa § 69 ods.1 písm. g/, podľa ktorého príslušník má právo podávať
sťažnosti vo veci vykonávania štátnej služby služobnému úradu.
Pokiaľ ide o výšku požadovanej nemajetkovej ujmy žalovaný namietal, že výšku požadovanú žalobcom
považujezazjavneneprimeranúatoajnazákladeporovnaniavýškynáhrad,ktorájepriznávanáobetiam
trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Ohľadom

neprimeranosti požadovanej výšky nemajetkovej ujmy žalovaný poukázal na rozsudok Okresného súdu
Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022 zo dňa 10. 11. 2022 a uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 19/2020
a nález ÚS SR sp. zn. III.ÚS 288/2017 z 05. 12. 2017. keď sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej
ujmy, musí preukázať na konkrétnych skutkových okolnostiach, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne
vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom

prostredí.
Žalovaný ďalej namietol aj miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu vzhľadom na skutočnosť, že žalobca
namieta nesprávnu transpozíciu a aplikáciu Smernice a má za to, že túto má vykonať ústredný orgán
štátnej správy – podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice patrí do pôsobnosti MV SR, a teda
miestne príslušným súdom mal byť okresný súd, v ktorého obvode má ústredný orgán štátnej správy

zodpovedný za transpozíciu namietanej Smernice svoje sídlo. Nakoľko MV SR má svoje sídlo na
Pribinovej 2 v Bratislave, príslušným je Okresný súd Bratislava I. Na základe uvedeného žalovaný
navrhol, aby bola vec podľa § 43 ods.1 CSP postúpená na Okresný súd Bratislava I.

3. Okresný súd Banská Bystrica dňa 08. 03. 2023 postúpil spor na prejednanie Okresnému súdu

Bratislava I. postupom podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 41, 13 a 17 CSP. Krajský súd v Banskej Bystrici
uznesením sp. zn. 2NcC/7/2023 zo dňa 03. 05. 2023 rozhodol, že na prejednanie o rozhodnutie veci je
príslušný Okresný súd Banská Bystrica.

4. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 05. 06. 2023 uviedol (§ 167 ods. 3 CSP), že k pôsobnosti Smernice na

hasičov sa už jednoznačne a opakovane vyjadril SD EÚ, a to v rozsudku v spojených veciach C-397/01
až C-403/01 zo dňa 05. 10. 2004 vo veci Pfeiffer, rovnako aj v uznesení vo veci C-52/04 zo dňa 14.
07. 2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg. V oboch rozhodnutiach podal SD EÚ záväzný
výklad Smernice. Podľa uznesenia C-52/04 zo dňa 14. 07. 2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr
Hamburg: „Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je opodstatnené odpovedať na položenú otázku

tak, že článok 2 smernice 89/391 a článok 1 ods. 3 smernice 93/104 sa majú vykladať v tom zmysle,
že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej hasičskej služby, akou je verejná služba, o
ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článku 6 bodu
2 smernice 93/104 v zásade odporuje prekročenie maximálnej hranice 48 h určenej ako maximálnytýždenný pracovný čas vrátane pohotovosti na určenom mieste,“ SD EÚ teda aj v citovanom rozhodnutí
vo veci Personalrat der Feuerhwehr Hamburg dospel k jednoznačnému záveru, že jediným cieľom
výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom odseku Smernice, na ktorú žalovaný poukazuje,

bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj
verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností (napr. v prípade
katastrofy) pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré
nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie
je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného (služobného) času zásahových a bezpečnostných zložiek.

V tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že činnosti, ktoré vykonávajú hasiči, sa nijako neodlišujú,
pokiaľ ide o rámec výkonu činností a povahu týchto činností, od tých činností, ktoré viedli k vydaniu
predmetného rozhodnutia SD EÚ vo veci Personalrat der Feuerhwehr Hamburg, a teda tento záväzný
výklad SD EÚ týkajúci sa Smernice 89/391/EHS je nepochybne možné uplatniť aj v tejto právnej veci.
Napokon SD EÚ už v ťažiskovom rozsudku C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010 vo veci Günter Fuß, úplne
jednoznačne uviedol a záväzne judikoval, že z rozsahu úpravy Smernice nie sú vyňatí ani hasiči. Čl.

1 ods. 3 Smernice definuje rozsah svojej pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné aj súkromné,
pričom výslovne odkazuje na článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391/EHS sa podľa jej článku
2 ods. 1 uplatňuje na „všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým činnostiam okrem
iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (napr. priemysel, obchod, administratíva, služby atď.).
Ako vyplýva z článku 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS, táto smernica sa neuplatňuje len

tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb (akými sú napr. služby v oblasti civilnej ochrany), pričom táto výnimka bola prijatá len za
účelom zabezpečiť riadneho fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia
a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť čas
pre zásahové a záchranné tímy. Na činnosť žalobcu, sa však výnimka stanovená v článku 2 ods. 2

prvý pododsek Smernice 89/391/EHS jednoznačne nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ smernice
89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri
práci. Rovnako aj zo znenia jeho čl. 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Z
toho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať
zužujúco. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti smernice 89/391/EHS sa musí

vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré
dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2
prvom pododseku smernice 89/391/EHS prijatá len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia
alebo situácia osobitného rozsahu napr. katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť

pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle
slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej
náplne činnosti a plnenia úloh hasiča. Výnimka, ktorú Smernica 89/391/EHS predpokladá, sa totiž úplne
zjavne odlišuje od obvyklej obsahovej náplne služobnej činnosti a úloh hasiča. Hasiči jednoznačne
nespadajú pod „civilnú ochranu“ bez ohľadu na to, že zriedkavo vykonávajú niektoré činnosti, ktoré pod

civilnú ochranu patria, a to už len preto, že primárne plnia hasiči iné úlohy než úlohy, ktoré sú typické pre
civilnú ochranu. Podanou žalobou sa žalobca domáha náhrady škody vzniknutej porušením úniového
práva, a to konkrétne práva na maximálny pracovný čas. K tomuto porušeniu úniového práva došlo
v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, pretože ani po deklarovanom prebratí tejto smernice do
vnútroštátneho právneho poriadku, nie je v podmienkach SR žalobcovi ako hasičovi reálne garantovaný

maximálne 48 h týždenný pracovný čas.
V zmysle článku 288 Zmluvy o fungovaní EÚ je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva
vnútroštátnym orgánom. Prijatie všetkých opatrení vnútroštátneho práva potrebných na vykonanie
právne záväzných aktov EÚ je v zmysle čl. 291 Zmluvy o fungovaní EÚ uložené priamo samotným

členským štátom. Práve preto členské štáty zodpovedajú za škodu vzniknutú porušením úniového práva
v prípade nesprávne transponovanej smernice, resp. v prípade uplatňovania právneho predpisu, do
ktorého bola smernica prebratá takým spôsobom, že sa nedosahuje cieľ smernice (v tomto prípade
maximálne 48 h týždenný pracovný čas).Keďže žalobou uplatnený nárok na náhradu škody má svoj
základ v porušení práva vyplývajúceho zo Smernice, ku ktorému došlo v čase, keď žalobca vykonával

služobný pomer k štátu, je aj z tohto hľadiska pasívne vecne legitimovaným štát (t.j. žalovaný), nie
štátny orgán, ktorý v mene štátu konal, pretože v takýchto prípadoch za konanie štátneho orgánu taktiež
zodpovedá štát.Žalobca uviedol, že je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že podľa ZoHaZZ sa služobná pohotovosť
hasičov započítava do výkonu štátnej služby, táto skutočnosť je však pre merito veci nepodstatná
a úplne irelevantná. Celou podstatou tohto sporu totiž je, že služobná pohotovosť sa žalobcovi ako

hasičovinezapočítavadoslužobnéhočasuatedaodslúženáslužobnápohotovosťniejevykazovanáako
odpracovanýčas,pričomprávepreto,resp.„vďaka“tomu,zhľadiskažalovanýmformálnevykazovaného
počtu odpracovaných hodín nedochádza k porušovaniu Smernice, keďže takto „evidenčne“, nie je
prekračovaný maximálny 48 h týždenný pracovný čas. V skutočnosti je totiž služobná pohotovosť síce
považovaná za výkon štátnej služby (čo nie je sporné), ale nie je započítaná do služobného - pracovného

času, čo je podstatný rozdiel. Počas celého žalovaného obdobia žalobca slúžil v 24 h zmenách, z ktorých
17 h pripadalo na služobný čas a 7 h na služobnú pohotovosť. Keďže sa v mieste výkonu služobnej
činnosti žalobcu striedajú 3 hasičské zmeny, každý tretí deň odslúži žalobca zmenu v trvaní minimálne
24 h a následne má 2 dni voľna, tak je zjavné, že takéto rozvrhnutie služobného času priamo vylučuje
možnosťdodržaniaaneprekročeniamaximálne48htýždennéhopracovnéhočasu.Žalovanýuviedol,že
čl. 6 Smernice je spomenutý v čl. 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom aby sa odchýlili

od uplatňovania tohto článku, za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti
a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov neuplatňovania je situácia (ako je to v tomto prípade)
keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Túto argumentáciu považuje žalobca
v okolnostiach veci za úplne zavádzajúcu. Čl. 17 ods. 1 Smernice sa totiž na hasičov úplne zjavne vôbec
nevzťahuje. Až v čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice sa síce uvádzajú aj protipožiarne služby, avšak

čo je podstatné, odchýlky sa v môžu týkať len článkov 3, 4, 5, 8 a 16, teda medzi prípustnými odchýlkami
nie je uvedený článok 6 Smernice, z čoho jednoznačne vyplýva, že odchýlka sa nesmie týkať maximálne
48 h týždenného pracovného času, ktorý tak nemôže byť prekročený.
Rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitej pripravenosti na poskytovanie príslušných služieb.

V prípade žalobcu ako hasiča nielenže musí byť počas celej doby služobnej pohotovosti v budove
hasičskej stanice a túto nemôže opustiť, ale zároveň musí byť pripravený do 1 min od ohlásenia
vykonať výjazd. Je teda absolútne zjavné, že aj počas celej služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii
svojmu zamestnávateľovi na mieste ním určenom a zároveň musí byť okamžite pripravený na vykonanie
služobného zákroku. Ani tzv. neaktívnu časť služobnej pohotovosti hasiča teda v žiadnom prípade

nemožno označiť za odpočinok. Tvrdenia žalovaného o tom, že počas služobného času môže takto
odpočívať a nemusí byť bdelý počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, považuje žalobca
vzhľadom na uvedené skutočnosti za nemiestne až dehonestujúce. Priamo hasičov sa v tomto smere
týka rozsudok SD EÚ C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého pracovná
pohotovosť sa musí považovať za pracovný čas, a to tak v zmysle Smernice 93/104/ES, ako aj v zmysle

Smernice. Žalobca považuje preto za absolútne nepochybné, že služobná pohotovosť hasičov sa
započítava do maximálneho pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice. Zároveň však považuje
za nepochybnú a už len listinnými dôkazmi priloženými k žalobe (výpisy z plánu služieb, výplatné
pásky a prehľadná tabuľka) za preukázanú tú podstatnú skutočnosť, že počas celého žalovaného
obdobia žalobca pravidelne pracoval viac ako 48 h týždenne vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov.

Z tejto skutočnosti potom nepochybne vyplýva ten záver, že transpozícia Smernice do ZoHaZZ bola
vykonaná len formálne, kde však účel a cieľ sledovaný smernicou prostredníctvom vnútroštátneho
zákona dosiahnutý nebol a nie je. Transpozíciu európskych smerníc je možné považovať za súladnú
s požiadavkami úniového práva len vtedy, ak sa ňou aj reálne dosiahne výsledok považovaný úniovým
právom, kde týmto výsledkom v tomto prípade má byť zabezpečenie maximálne 48 h týždenného

pracovného času. Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že žalobca bol za výkon služobnej pohotovosti
riadne odmeňovaný, tak tu žalobca zdôrazňuje, že táto skutočnosť nemá absolútne žiadny vplyv na to,
že rozvrhovaním pracovného času dochádza k sústavnému porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice.
Je teda zrejmé, že nie je a nebolo možné spravodlivo a legitímne požadovať, aby sa žalobca na
účely uplatnenia nároku na náhradu škody, najprv voči svojmu zamestnávateľovi domáhal dodržiavania

úniového práva a aby takýmto spôsobom odvracal vznik ujmy či obmedzoval jej rozsah. Žalobca
namieta, že v praxi by to znamenalo prenášanie aktivity na jednotlivca, ktorému bola v dôsledku
porušenia povinnosti členského štátu spôsobená škoda. Aj z judikatúry SD EÚ vyplýva, že by bolo
v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich

nebolo možné rozumne vyžadovať. Aj vzhľadom na postavenie žalobcu ako slabšej strany vo vzťahu
k jeho služobnému úradu, by navyše takáto aktivita bola úplne zjavne kontraproduktívna a nemala by
žiadny efekt, čomu nasvedčuje aj aktuálna obrana žalovaného v tomto konaní. Vyžadovanie takejto
podmienky by znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadkuEÚ a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na
jednotlivcov.
Podanou žalobou sa žalobca domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa

počtu h služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času.
Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet hodín odpracovaných nad 48 h týždenne,
ako sa to žalovaný snaží svojou argumentáciou naznačiť. Žiadne ustanovenie kolektívnej zmluvy ani
žiadny interný predpis nemohol a nemôže pozbaviť žalobcu práva, ktoré mu priznáva článok 6 písm.
b) Smernice, ktorá má priamy účinok. Kolektívna zmluva môže prípadne zakotvovať len vyšší rozsah

práv, než vyplývajú zo Smernice, v žiadnom prípade však kolektívna zmluva nemôže priznávať nižší
rozsah práv a teda ísť „pod rámec“ Smernice. Už v žalobe žalobca podrobne uviedol, prečo tento nárok
je v podmienkach právneho poriadku SR potrebné posudzovať ako nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Žalobca má zároveň za to, že výšku tejto nemajetkovej ujmy je potrebné určiť
spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma vznikla. Nemajetková
ujma mu vznikla v dôsledku straty odpočinku, čo sa prejavilo aj v porušení práva na ochranu súkromného

a rodinného života a práva na ochranu zdravia , pričom tieto jeho práva boli porušené v dôsledku
skutočnosti, že musel tráviť neprimerane dlhý čas v práci, ktorý čas by, nebyť porušovania článku 6
písm. b) Smernice, mohol tráviť so svojou rodinou, venovať ho svojim záľubám, blízkym alebo inak
podľa svojho rozhodnutia. Pokiaľ človek vstupuje do pracovného, štátnozamestnaneckého, služobného
resp. iného obdobného pomeru, vstupuje do neho s vedomím, že určitý čas strávený výkonom činnosti

v tomto právnom vzťahu mu bude adekvátnym spôsobom nahradený, a to spravidla vo forme peňažného
ekvivalentu. Práve zohľadňujúc tieto skutočnosti žalobca potom výšku žalovanej nemajetkovej ujmy
odvíjal od toho, že ustanovenie § 122 ZoHaZZ, ktoré upravuje odmenu za služobnú pohotovosť, je tým
ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie najbližšie k stanoveniu výšky náhrady škody. Hodiny, ktoré
odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky

posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý
tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo, pričom k porušeniu jeho práv dochádzalo práve
výkonom služobnej pohotovosti. Žalobca mal preto za to, že primeranú náhradu škody v tomto prípade
predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou
uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, teda suma výške zodpovedajúcej 35 %, resp. 20 % zo sumy,

ktorá je príslušnou časťou jeho služobného platu. Podrobný výpočet výšky škody vo forme nemajetkovej
ujmy žalobca uviedol vo svojej žalobe a na tejto naďalej zotrval. Podľa judikatúry SD EÚ týkajúcej sa
priamo škôd vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie maximálne 48 h týždennej pracovnej doby podľa
Smernice 2003/88/ES treba pod škodou rozumieť „škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času
odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v článku 6 ods.

1 Smernice rešpektovaný“ (bod 59 rozsudku vo veci C-429/09 Günter Fuß). Dlhodobé nerešpektovanie
takto určeného úniového týždenného pracovného času sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry
fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ich právu na ochranu zdravia a tiež na ich celkovú fyzickú a
morálnu integritu. Odpočinok pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo,
že v dôsledku vyčerpania nespôsobil úraz sebe, spolupracovníkom, príp. iným osobám a aby si ani

krátkodobo, ani dlhodobo nepoškodil zdravie. Dobu, ktorú ako hasič v dôsledku porušovania práva
na max. 48 h týždenný pracovný čas bol nútený stráviť na pracovisku, nemôže venovať sebe, rodine
či priateľom a nemôže regenerovať atď. V slovenskom právnom poriadku je nutné analogicky použiť
pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa ustanovení § 11 a 13 Občianskeho
zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody

porušením úniového práva ako je to v tomto prípade. Práve z týchto dôvodov možno žalobou uplatnený
nárok posúdiť ako nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Žalobca zdôraznil, že
ako hasič v práci dennodenne nasadzuje vlastný život, jeho práca je extrémne fyzicky a psychicky
náročná, preto každá jedna hodina, ktorú môže tráviť mimo práce, je pre neho nesmierne dôležitá a to
aj z hľadiska obnovy fyzických a psychických síl pre zachovanie možnosti vykonávania tejto náročnej

práce do budúcnosti. V súvislosti s výškou žalovanej sumy, ktorá po prepočte predstavuje sumu 3,49
Eur za h, je potrebné ešte zdôrazniť, že táto suma je dokonca ešte podstatne nižšia, než je priemer
minimálnych hodinových miezd v SR za roky 2019 - 2022 pre prvý, najľahší stupeň náročnosti práce.
Náhrada škody zodpovedajúca sume 3,49 Eur za každú h porušovania základných práv žalobcu, je
aj z hľadiska elementárnej spravodlivosti sumou minimálne primeranou. Žalobca v dôsledku porušenia

úniového práva stratil tisícky hodín voľného času potrebného na regeneráciu fyzických a psychických síl,
rozvíjanievzťahovsrodinouapriateľmičivenovaniusazáľubám,pričomtentostavtrvádlhoročneajeuž
nezvrátiteľný. Preto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je dostatočné odškodnenie takto vzniknutej
ujmy. Peňažná náhrada by mala byť dostatočne vysoká na to, aby reálne splnila aj odškodňovaciufunkciu, nemôže ísť len o náhradu v symbolickej výške tak, ako sa toho domáha žalovaný. Žalovaná
výška nemajetkovej ujmu spĺňa odškodňovaciu funkciu a nie je ani neprimerane vysoká.

5. Žalovaný v podaní zo dňa 14. 06. 2023 (§ 167 ods. 4 CSP) uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva
na svojich vyjadreniach. Žalobca uvádza, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vzniknutej
porušením úniového práva. Zároveň však dospel k výške ním uplatnenej nemajetkovej ujmy výpočtom
ním odpracovaných hodín, teda sa zjavne domáha náhrady mzdy, a nie nemajetkovej ujmy
podľa úniového práva. Nie je zrejmé z akého titulu žalobca uplatňuje svoj nárok, pretože spôsob

výpočtu ním nárokovanej škody je v rozpore s titulom, z ktorého podľa vyjadrenia žalobcu malo
dôjsť k vzniku škody. Výšku nemajetkovej ujmy nie je možné vypočítať mechanicky. Pokiaľ žalobca
uvádza, že vzhľadom na to, že v právnom poriadku SR neexistuje osobitná právna úprava
obsahujúca náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva, je nutné
použiť analogicky ustanovenia § 11 a § 13 OZ, keďže tieto sú svojim obsahom najbližšie k
náhrade škody porušením úniového práva. Žalovaný však nemôže byť účastníkom sporu o ochranu

osobnosti, preto v prípade aplikácie týchto ustanovení vyvstáva otázka nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného. Žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku za obdobie september 2019 vo
výške 102,56 Eur (t.j. za 34,85 h určenej služobnej pohotovosti) s odôvodnením, že žalobca vychádzal
pri posudzovaní premlčania nároku z dátumu splatnosti služobného platu a nie z momentu, kedy došlo
k nemajetkovej ujme a to podľa jeho názoru nie je správne s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn.

2Cdo/194/2011 z 27. 11. 2012.

6. Na pojednávaní dňa 07. 10. 2024 strany sporu zotrvali na skutkových tvrdeniach a návrhoch
na vykonanie dokazovania. Na pojednávaní súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými
dôkazmi založenými v súdnom spise a zistil nasledovný skutkový stav. Z pracovnej zmluvy žalobcu

zo dňa 01. 10. 1992 mal súd za preukázané, že žalobca bol prijatý do pracovného pomeru staršieho
požiarnika s pôsobnosťou na jednotke OS Zboru PO Banská Bystrica počnúc dňom 01. 10. 1992.
Aktuálne je v stálej štátnej službe v hodnosti nadpráporčík, vo funkcii technik – strojník v čate „C“ na
Okresnom riaditeľstve HaZZ v Banskej Bystrici. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s rozpisom
pracovnej pohotovosti žalobcu, s obsahom výplatných pások žalobcu za obdobie 09/2019 – 08/2022,

s obsahom evidencie dochádzky za žalované obdobie, s rozpisom plánu služieb za žalované obdobie
a doloženými rozhodnutiami SD EÚ a súdov SR v obdobných veciach. V spore sa žalobca voči
žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške 6 185,58 Eur, na tom skutkovom a právnom základe, že
žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva EÚ, a to Smernice, ktorá bola žalovaným nesprávne
implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku SR. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca

domáha titulom náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme, ktorá mu vznikla ako jednotlivcovi
porušením úniového práva žalovaným ako členským štátom EÚ. Žalobca nemajetkovú ujmu v sume
6 185,58 Eur odvodil od odpracovaných hodín určenej a nariadenej služobnej povinnosti za obdobie od
09/2019 – 08/2022, t.j. 1 774,84 h, ktoré mu neboli započítané do pracovného času. Jeho priemerný
týždenný pracovný čas za dané obdobie dosiahol 50,96 h týždenne, čo je viac než ktorý čas ako

maximálny týždenný pracovný čas povoľuje čl. 6 písm. b) Smernice.

7. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych

spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2.

8. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

9. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy SR, zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä:
c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
e) primeraný odpočinok po práci.10. Podľa čl. 40 Ústavy SR, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia
majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok,

ktoré ustanoví zákon.

11. Podľa § 85 ods. 1 ZoHaZZ, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva
štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

12. Podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ, služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného
služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

13. Podľa § 86 ods. 1 ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

14. Podľa § 86 ods. 2 ZoHaZZ, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni.

15. Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

16. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v

odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času
v mieste vykonávania štátnej služby.

17. Podľa § 92 ods. 4 ZoHaZZ, pri nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
alebo na inom určenom mieste musí byť vymedzený priestor na odpočinok.

18.Podľa§103ods.1ZoHaZZ,príslušníkovizapodmienokustanovenýchtýmtozákonompatríslužobný
príjem, ktorý tvoria tieto zložky:
a) tarifný plat,
b) príplatok za riadenie,

c) príplatok za zastupovanie,
d) osobný príplatok,
e) hodnostný príplatok,
f) plat za štátnu službu nadčas,
g) príplatok za zmennosť,

h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života
a zdravia,
i) odmena,
j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e.

19. Podľa § 103 ods. 2 ZoHaZZ, služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1
písm. a) až e) a g).

20. Podľa § 103 ods. 5 ZoHaZZ, príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom
okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za

pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

21. Podľa § 116 ods. 1 ZoHaZZ, ak príslušník vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu
takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30
%, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60 %.

22. Podľa § 116 ods. 2 ZoHaZZ, príplatok za vykonávanie štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí,
ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na poskytnutí náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený
povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od skončenia tejto služby.23. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí
mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho

služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

24. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná
pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej

služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

25. Podľa § 122 ods. 3 ZoHaZZ, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v
ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas.

26. Podľa § 130 ZoHaZZ, príslušnou časťou služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom
týždennom služobnom čase je 1/175 služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa
príslušná časť služobného platu úmerne upraví.

27. Podľa § 135e ods. 1 ZoHaZZ, výkonom štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností

vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a
činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.

28. Podľa § 135e ods. 2 ZoHaZZ, výkonom štátnej služby je aj činnosť vykonávaná pre služobný
úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového združenia príslušníkov, prípadne aj činnosť

vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak na ňu príslušník nepotrebuje osobitné oprávnenie
alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu nadriadeného.

29. Podľa § 135e ods. 3 ZoHaZZ, v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné
na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej

služby alebo po jej skončení. Nepatrí sem stravovanie, ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom
zariadení s výnimkou lekárskeho vyšetrenia konaného na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo
ošetrenia pri prvej pomoci a cesta na ne a späť.

30.Podľa§11písm.c)zákonač.575/2001Z.z.oorganizáciičinnostivládyaorganizáciiústrednejštátnej

správy, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor
a Hasičský a záchranný zbor.

31. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

32. Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie.

33. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

34. Podľa § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani

iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im
najbližšie.

35. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,

nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

36. Podľa § 100 ods. 2 OZ, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým
nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.37. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

38.Podľabodu5Smernice,všetcipracovnícibymalimaťprimeranúdobuodpočinku.Pojem„odpočinok“
sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva
sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V
tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času.

39. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

40. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice, táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný

pracovný čas.

41. Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19
tejto smernice.

42. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice, pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a/alebo praxou.

43. Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice, čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

44. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice, nočný čas je akýkoľvek čas, ale nie kratší ako sedem hodín, definovaný
vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorý v každom prípade musí zahŕňať dobu medzi polnocou a 5.
hodinou rannou.

45. Podľa čl. 2 ods. 5 Smernice, práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného
času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa
určitého rozvrhnutia, vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť nepretržitý alebo
prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo týždňov pracujú

v rôznom čase.

46. Podľa čl. 6 písm. a), b) Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: týždenný pracovný čas
bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi

zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

47. Podľa čl. 16 Smernice, členské štáty môžu ustanoviť:
a) pre uplatňovanie článku 5 (týždenný čas odpočinku) referenčné obdobie nepresahujúce 14 dní;

b) pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce
štyri mesiace. Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej
neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne;
c) pre uplatňovanie článku 8 (dĺžka nočnej práce) referenčné obdobie definované po konzultácii
so sociálnymi partnermi alebo definované kolektívnymi zmluvami alebo dohodami uzavretými medzi

sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni. Ak minimálny 24-hodinový čas
týždenného odpočinku, vyžadovaný podľa článku 5, spadá do tohto referenčného obdobia, nie je
zahrnutý do výpočtu priemeru.

48. Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany

bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania čl. 3 až 6, 8 a 16,
keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria, alebo nie
je vopred určené alebo si ho môžu určiť samí pracovníci a najmä v prípade, vrcholových riadiacichpracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, rodinných pracovníkov alebo
pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

49. Podľa čl. 17 ods. 5, prvý pododsek Smernice, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môže odchýliť
od článku 6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanovenými v 2
a 17 pododseku tohto odseku.

50. Podľa článku 2 ods. 1, 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia

bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne
v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené
sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť
a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.

51. Súd vyhodnotil ako spornú otázku - právomoci súdu takýto spor prejednať; aktívnej a pasívnej
legitimácie strán sporu; pôsobnosť Smernice na príslušníkov HaZZ; naplnenie predpokladov vzniku
zodpovednosti žalovaného za škodu formou nemajetkovej ujmy; možnosť aplikovania ustanovení
o nemajetkovej ujmy na daný spor; posúdenie otázky, či sa v danom spore nejaví dostačujúce

ospravedlnenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu; v prípade, že nie – určenie výšky nemajetkovej ujmy,
ktorá bude spĺňať atribúty primeranosti, proporcionality a nebude pôsobiť na žalovaného likvidačne
a posúdenie žalovaným vznesenej námietky premlčania nároku za 09/2019.

52. Spor o náhradu škody formou nemajetkovej ujmy, z dôvodu porušenia úniového práva patrí do

právomoci súdu, pretože v podmienkach právneho poriadku SR, neexistuje žiadny iný orgán ako
všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu.
Súd poukazuje na čl. 1 CSP, podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych
práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená
inému orgánu. Vymedzuje právomoc civilných súdov konkrétnym výpočtom právnych vzťahov, o ktorých

súdy konajú a rozhodujú. Je nepochybné, že v danom prípade sa jedná o súkromnoprávny spor
(právna rovnosť, vôľová autonómia) medzi žalobcom a žalovaným, ktorý má súd právomoc prejednať
a rozhodnúť.

53. K spornej otázke aktívnej legitimácie žalobcu, súd poukazuje na rozsudok SD EÚ C-429/09 z 25. 11.

2010 vo veci Günter Fuß, kde zo samotného výroku rozhodnutia vyplýva jednotlivcovi právo dovolávať
sa práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu
škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b) Smernice. K otázke označenia žalovaného ako
pasívne legitimovaného v danom spore, súd uvádza, že žalobca správne v žalobe označil žalovaného
ako nositeľa povinnosti v súvislosti s nedostatočnou transpozíciou Smernice do ZoHaZZ. Smernica

nemá všeobecnú záväznosť, pretože je adresovaná iba členským štátom EÚ, nie všetkým fyzickým
a právnickým osobám. Slovenská republika môže preberať smernicu len prostredníctvom všeobecne
záväzného predpisu – zákona NR SR alebo prostredníctvom aproximačných nariadení vlády SR. Podľa
§ 9 zákona č. 514/2003 Z.z., za nesprávny úradný postup sa ale nepovažuje postup alebo výsledok
postupu NR SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy SR a postup alebo výsledok

postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa č. 119 písm. b) Ústavy SR. SD EÚ rozhodoval
o zodpovednosti štátu za porušenie úniového práva v súvislosti s opomenutím transpozície smernice
(C-6a9/90,F.I.L,19.11.1991).VrozsudkuvoveciC-429/09E.F.protiH.N.z25.11.2010SDEÚuviedol,
ž podľa ustálenej judikatúry SD EÚ zásada zodpovednosti štátu za škodu pôsobenú jednotlivcom
porušením práva únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou zmlúv, na ktorých je únia založená.

Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu na verejný
orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa vnútroštátneho
práva povinnosť škodu nahradiť (Konle-302/97 z 04. 07. 200). Z uvedených dôvodov je preto žalovaný
– Slovenská republika v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná MV SR ako
ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého príslušníkom bol

žalobca v rozhodnom období. MV SR je kompetenčne zodpovedné aj za riadnu transpozíciu smerníc EÚ
do slovenského právneho poriadku týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia
pri organizácii pracovného času príslušníkov hasičského a záchranného zboru.54. Žalovaný vo vyjadrení namietal, že na žalobcu, ako príslušníka HaZZ sa Smernica nevzťahuje.
Argumentoval tým, že úlohy ktoré príslušníci HaZZ plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcich sa civilnej obrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy

samotného HaZZ, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany podľa čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica Rady 89/391/EHS o zavádzaní
opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci v čl. 2 ods.
2 stanovuje, že sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo

pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa žalovaného ide len o exemplifikatívny, a
nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných služieb, štátna
služba príslušníkov HaZZ, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným
rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej činnosti služieb
civilnej ochrany. K uvedenej argumentácií žalovaného súd uvádza, že otázka pôsobnosti Smernice na
hasičov bola záväzným spôsobom vyriešená judikatúrou SD EÚ. SD EÚ zabezpečuje nielen jednotný

výklad a používanie zakladajúcich zmlúv, ako prameňov úniového práva, ale odvodzuje z ich aj nové
pravidlá prostredníctvom výkladu existujúcich prameňov práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti.
Prostredníctvom judikatúry SD EÚ nevyhnutne dochádza k normotvorbe, navonok prezentovanej ako
výklad prameňov práva a vypĺňanie medzier v práve. Úloha SD EÚ ako neformálneho normotvorcu je
všeobecne akceptovaná s tým, že rozhodnutiam SD EÚ sa bez akýchkoľvek výhrad priznáva všeobecná

precedentná záväznosť. V rozsudku C-429/09 z 25. 11. 2010 Günter Fuß, SD EÚ konštatoval: „Na úvod
treba pripomenúť, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva únie
s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť
stanoviť 48 – hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne

stanovené, že zahŕňa nadčasy a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do
vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť
hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka.“ V rozsudku SD EÚ vo veci C-518/15 J.M.R proti S.A. z 21. 02. 2018 uviedol: „Po druhé
Súdny dvor rozhodol, že smernica 2003/88 sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú

vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo
poskytovanie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním
zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim
charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ
ide o ich bezpečnosť alebo zdravie. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES sa vzťahuje

na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné.“ Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní
opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, táto smernica
sa vzťahuje na všetky odvetvia činností verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod,
administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas, atď.). Podľa ods. 2 sa táto Smernica neuplatňuje
tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných

služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
V tomto prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v
zmysle cieľov tejto Smernice. Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice
služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení Smernice. Táto výnimka zo široko

vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti
sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napr. v prípade neočakávaných udalostí priamo
ohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem iných úloh zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, tak za štandardných podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,

vrátane pracovného času príslušníkov zboru v súlade s úlohami, ktoré boli na zbor prenesené. Výkon
služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem
spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci. Na základe
uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES.

55. V ďalšom sa súd zaoberal splnením podmienok na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
porušením práva únie. Tieto podmienky nie sú upravené právom Únie ani vnútroštátnym právom, alebo
boli sformulované judikatúrou SD EÚ (C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05. 03. 1996; C-118/08 zo dňa 26. 10.2010; C-437 zo dňa 11. 01. 2007). Podmienkami na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
porušením práva EÚ sú: 1/ protiprávnosť konania/opomenutia, 2/ spočívajúca v porušení normy EÚ,
ktorá priznáva práva pre fyzické alebo právnické osoby alebo zakladá povinnosti pre členský štát, 3/

porušenie je dostatočne závažné, 4/ medzi porušením práva členským štátom a škodou spôsobenou
fyzickým a právnickým osobám existuje priama príčinná súvislosť (kauzálny nexus), 5/ škoda naozaj
vznikla. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa judikatúry SD EÚ vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva
Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Z vyššie citovaných

paragrafových znení ZoHaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
služby bola považovaná za súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza
k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava a práve v tom spočíva rozpor s právom EÚ.
Žalovaný argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítať do pracovného
služobného času. Služobnú pohotovosť zákon nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak z §
86 ZoHaZZ, pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou

vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej
služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v §
103 ZoHaZZ, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok
vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z
časti služobného príjmu. Rozlíšenie vyplýva z § 122 ods. 3 ZoHaZZ, pretože ak počas trvania služobnej

pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa Smernice je
pracovný čas aj čas pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky
prítomný na pracovisku. 48 h hranica pre priemerný týždenný pracovný čas určená Smernicou zahŕňa
nadčasy, aj pracovnú pohotovosť. ZoHaZZ umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť
služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento

presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice. Z uvedeného preto možno
vyvodiť záver, že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie čl. 2, čl. 6 písm. b) Smernice porušované, a to
dostatočne závažne,pretožeideoprávasosobitnýmvýznamom,ktorézakladajúminimálnupožiadavku
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

56. SD EÚ konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici, je autonómnym pojmom práva
EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém na účel tejto smernice,
ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2 ods. 1, 2 Smernice vymedzuje
„pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa
avykonávasvojučinnosťalebopovinnosti„a„časodpočinku“ako„akýkoľvekčas,ktorániejepracovným

časom.“ SD EÚ tiež judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01
G.) A konštatoval, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104
nezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu tejto pracovnej pohotovosti

(C-437/05J.).Napokonpokiaľideopodmienku,ktoroujeexistenciapríčinnejsúvislostimedziporušením
článku 6 písm. b) Smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy, aj túto považoval súd za danú.
Ak by totiž žalovaný správne prebral ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice do ZoHaZZ, resp.
toto ustanovenie Smernice reálne a správne aplikoval, nedošlo by k porušeniu žalobcovho práva na
maximálny 48 h týždenný pracovný čas a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by mal

nárok. V dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času však musel odpracovať
viac, kde v dôsledku tejto skutočnosti došlo k porušeniu práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného
života. Z uvedených dôvodov mal súd za to, že príčinná súvislosť medzi porušením úniového práva
a vznikom škody vo forme nemajetkovej ujmy je daná.

57. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože
neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu
na svojich právach, je nutné poukázať na ustálenú judikatúru SD EÚ, ktorá takúto požiadavku
nepredpokladá, a ani z predpisov úniového práva nevyvodzuje. SD EÚ vo veci C-429/09 F. dospel
k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na

získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka, by bola v rozpore
sozásadouefektivity(C-429/09F.)Nachádzanieakejkoľvekmožnostizavinenianastranezamestnanca,
ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržanie noriem úniového
práva“, by bolo prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva únie na jednotlivcova umožňovalo by v prípade nesplnenia podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred
súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (C-429/09 F.). Okrem uvedeného však žalobca pri svojom
výsluchu potvrdil, že uvedený problém ústne riešil so svojim veliteľom družstva, avšak štát je v tomto

smere neochotný riešiť vzniknutú situáciu, aj keď je na to upozorňovaný. Žalobca musí dodržať postup
hierarchie a nemôže s problémom ísť priamo za najvyšším nadriadeným.

58. Na základe uvedeného, súd dospel k názoru, že vnútroštátna úprava ZoHaZZ v dôsledku
nedostatočného transponovania Smernice umožnila služobnému úradu žalobcu rozvrhnúť služobný

čas tak, že tento presiahol maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice, v dôsledku čoho
žalobca v rozhodnom období vykonával prácu nad čas povolený právo Únie. Náhrada škody spôsobenej
jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť
skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá na odškodnenie jednotlivcov
pri porušení komunitárneho práva. Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním
Smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa § 11 a nasl. OZ, vzťahujúcich

sa na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z
evidencie dochádzky za žalované obdobie a z obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie 09/2019
– 08/2022 možno konštatovať, že pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom
došlo k prekročovaniu maximálneho limitu 48 h priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom
období. t.j. v čase od 09/2019 – 08/2022 a v príčinnej súvislosti s porušovaním čl. 2 a čl. 6 písm. b)

Smernice,dlhodobodochádzalokporušovaniuprávžalobcu,atoprávanaochranuzdravia,bezpečnosti
a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po
práci, práva na súkromný a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania Smernice pri rozvrhovaní
pracovného času žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno konštatovať aj

zásah do osobnostných práv žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne vznikol nárok na
primerané odškodnenie. Iba samotné konštatovanie porušenia práv by nesplnilo funkciu dostatočného
zadosťučinenia. Peňažná náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá forma odškodnenia
vzniknutej ujmy.

59. Z výsluchu žalobcu na súdnom pojednávaní súdu vyplynulo, že niekoľko ročné presahovanie
pracovného času u žalobcu zanechalo na žalobcovi, jeho manželke a dcére následky. S manželkou,
ktorá pracuje ako zdravotná sestra trávia spolu veľmi málo času. Dcéra bola nútená ukončiť
navštevovanie súboru, nakoľko ju tam nemal kto voziť. Počas žalovaného obdobia stratil čas, ktorý
mohol plnohodnotne venovať svojej manželke a dcére. Pre nedostatok času sa nemohol postarať

o svojich rodičov, absolvovať s nimi potrebné zdravotné vyšetrenia. Nestíha vykonávať práce okolo
svojho vlastného hospodárstva. Nevenuje sa žiadnym koníčkom a aj vtedy keď sa venoval včelárstvu
bol neustále vyrušovaný pracovnými povinnosťami. U žalobcu kvôli nedostatku voľného času absentujú
kamarátstva a voľný čas strávený aspoň nejakou zábavou, odreagovaním sa. Žalobca pociťuje
nedostatok odpočinku, ktorý je obzvlášť pri jeho funkcii šoféra, kedy zodpovedá za bezpečný transport

kolegov, obzvlášť dôležitý. Pravidelne bolo porušené právo na jeho odpočinok práci, keď medzi službami
nasledujú 2 dni voľna, ktoré však v skutočnosti nemá, pretože v tom čase sú realizované výcviky
a školenia. V prípade žalobcu, ktorý je na odchode do dôchodku, nie je 1/3 odpracovaného času
vôbec započítaná do výsluhového dôchodku. Dva dni považuje za nedostatočné pre oddych organizmu,
ktorý sa len ťažko spamätáva po pracovnej zmene. Nedostatok času a odpočinku považuje žalobcu

za zlomový v tomto prípade. Dostatočná regenerácia po psychicky a fyzicky náročných zásahoch, je
rozhodujúca jednak na ochranu samotného žalobcu, ako aj z dôvodu prevencie, aby svojim konaním
nespôsobil ujmu svojim spolupracovníkom a ľudom, ktorým má pomáhať a chrániť ich. Je nepochybné,
že žalobca plní v spoločnosti nesmierne dôležité úlohy, ktoré od neho vyžadujú plné nasadenie neraz aj
vlastného života, preto je nevyhnutné, aby bol dostatočne psychicky a fyzicky v poriadku a oddýchnutý.

Podľa názoru súdu, je o to viac potrebné, aby si mohol žalobca po práci odpočinúť, tráviť čas so
svojimi blízkymi a venovať sa záľubám, resp. vykonávaniu aktivít podľa vlastného výberu, pričom takýto
odpočinok a regeneráciu nemôže dosiahnuť v prípade nariadenej pracovnej pohotovosti, počas ktorej
je povinný zdržiavať sa na pracovisku. Nedostatok odpočinku a pravidelné presahovanie pracovného
času, má jednoznačne negatívne následky aj na zdravotný stav žalobcu, ktorý má vysoký cholesterol.

60. Žalobca sa v konaní domáhal náhrady ujmy vyčíslenej podľa počtu h služobnej pohotovosti, ktoré
reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Za primeranú náhradu žalobca
považuje finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva ZoHaZZ ako pri nariadenejslužobnej pohotovosti, t.j. mimo určenej služobnej pohotovosti. Súd postup žalobcu pri určení peňažnej
náhrady považuje za primeraný charakteru zásahu do jeho práv a vzniknutým následkom takéhoto
zásahu v živote žalobcu. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných h

nad 48 h týždenne. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný
charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom v živote žalobcu a to vo vzťahu k
porovnateľnému kritériu ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca vykonal prepočet hodín
služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v žalovanom období
(09/2019 – 08/2022), pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa

(dochádzkový systém), konkrétne v rozsahu 1 774,84 h. Nakoľko žalovaný nerozporoval doklady
predložené žalobcom, ani výpočet času služobnej pohotovosti, uvedené súd považoval za nesporné
a vychádzal z takéhoto určenia. K námietke žalovaného o nezohľadnení doby PN a doby dovolenky súd
sa prikláňa k názoru žalobcu, že pri výpočte maximálneho týždenného pracovného času sa uvedené
nezahŕňa (čl. 16 Smernice). Takto stanovené hodiny, navrhol žalobca odškodniť odmenou, ktorá sa
inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ. Keďže za uvedený čas

mu bola priznaná odmena nižšia, ako pri určenej služobnej pohotovosti podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ,
vyčíslil rozdiel takejto odmeny, ktorý si uplatnil v celkovej výške 6 185,58 Eur. Vychádzajúc tak z určenia
výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 (15 % alebo 30 % peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 (vo výške 50 % z prináležiacej hodinovej

odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej
služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu
odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z prináležiacej
hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 15 %) a v

prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase
pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby
za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 30 %). Za obdobie 09/2019
– 12/2019 nemajetková ujma predstavuje spolu sumu 471,04 Eur (bližší výpočet na č.l. 14 – 15). Za

01/2020 – 12/2020 nemajetková ujma predstavuje sumu vo výške 2 197,54 Eur (bližší výpočet na č.l.
15), nemajetkovú ujmu za 01/2021 – 12/2021 predstavuje sumu vo výške 2 083,32 Eur (bližšie výpočet
na č.l. 15 - 16) a za obdobie od 01/2022 – 08/2022 sumu vo výške 1 433,69 Eur (č.l. 16).

61. Súd pri rozhodovaní o priznanej výške nemajetkovej ujmy prihliadol najmä na charakter a trvanie

zásahu, ktorým boli porušené osobnostné práva na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 ÚS SR)
ako aj v čl. 36 ods. 1 písm. c), d) a e) ÚS SR, podľa ktorého zamestnanci majú právo na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri
práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci.

62. Po skonštatovaní vyššie uvedených skutočností, súd dospel k názoru, že pravidelné a niekoľko
rokov trvajúce presahovanie pracovného času u žalobcu, vyvolalo v osobnom živote také následky, ktoré
nesporneviedlikvznikuujmynemajetkovejpovahy.Podľanázorusúdupriznanánáhradyškodyvoforme
nemajetkovej ujmy je primeraná vzhľadom k závažnosti zásahu do práv žalobcu, pre stranu žalovaného
nepôsobílikvidačne,plnísatisfakčnúfunkciuavporovnanísinýmináhradami,napr.zásahydoosobnosti

neoprávnenou kritikou, usmrtenie člena rodiny alebo nemajetková ujma pre obete násilného trestného
činu nie je neprimeranou a premrštenou.

63. Spornou bola v konaní aj žalovaným vznesená námietka premlčania nároku za obdobie september
2019 vo výške 102,56 Eur (t.j. za 34,85 h určenej služobnej pohotovosti). Žalobca vychádzal pri

posudzovaní premlčania nároku z dátumu splatnosti služobného platu a nie z momentu, kedy došlo
k nemajetkovej ujme. To znamená, za mesiac september 2019, od 10. 10. 2020, kedy mi vznikol
nárok vo výške 102,56 Eur.

64. Súd v tejto súvislosti uvádza, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom

majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101
Občianskeho zákonníka. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach
uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
To znamená, že okamih začatia plynutia premlčacej doby je daný objektívne a nezávisí od subjektívnejvedomosti žalobcu, od kedy sa dozvedel, že žalovaný mu v mzde za mesiac september nemajetkovú
ujmu nenahradil. „Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade nemajetkovej
ujmy je viazaný na okamih, keď došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na zachovanie

priemerného pracovného služobného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Premlčacia doba
začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takému zásahu došlo. Právo na náhradu nemajetkovej
ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca.“ (rozsudok KS BB sp. zn. 13Co/89/2023
zo dňa 31. 07. 2024).

65. Podporne súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 265/2009 z 17. 02. 2011, „Počiatok
plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu podľa § 101 Občianskeho
zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť
alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim
po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.“ Z rozhodnutia NS SR sp. zn.
8Cdo/124/2017 zo dňa 18. 07. 2018 vyplýva, “Najvyšší súd ustálil aj to, že začiatok

plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemajetkovú ujmu je podľa §
101 OZ viazaný na okamih, keď došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo
ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doma začína plynú dňom nasledujúcim po dni,
kedy k takémuto zásahu došlo.

66. V danom spore, tak žalobca svoj nárok na nemajetkovú ujmu za mesiac 09/2019 mohol najskôr
uplatniť dňa 01. 10. 2019, pričom trojročná premlčacia doba plynula žalobcovi od 01. 10. 2019 do 01. 10.
2022. Žalobca si nárok za mesiac september 2019 vo výške 102,56 Eur uplatnil až podaním zo dňa 10.
10. 2022 (č.l. 83). Na základe uvedeného, preto súd vyhodnotil námietku premlčania (§ 100 posledná
veta OZ) žalovaného za obdobie september 2019 vo výške 102,56 Eur za dôvodnú.

67. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že
nárok žalobcu na náhradu škody formou nemajetkovej ujmy titulom porušenia komunitárneho práva
nesprávnym prevzatím Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku - ZoHaZZ, je daný
v prisúdenom rozsahu čo do dôvodu a výšky.

68. V prípade lehoty na plnenie, súd z dôvodu náročnosti administratívneho procesu na vyplatenie
súdompriznanýchškôdapočtužalôbprotiSR–MVSR(§232ods.3CSP)určillehotunaplnenie15dní.

69. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

70. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

71.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

72. O trovách konania, rozhodol súd podľa pomeru úspechu, keď v časti žaloby (uplatnená nemajetková
ujma v celkovej sume 6 185,58 Eur) bol úspešný žalobca v rozsahu 98,34 % (priznaná škoda v sume
6 083,02 Eur) a úspech žalovaného predstavuje 1,66 % (zamietnutá suma). Čistý úspech žalobcu je

potom 96,68 % (98,34 % - 1,66 %). Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania, súd výrok
o nároku na náhradu trov konania formuloval aj do povinnosti na ich náhradu. O výške priznaných trov
rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, samostatným uznesením v lehote do 60 dní.

73. Súd je si vedomí, že predmetom daného sporu bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy,

ktorejpriznanávýška,závisíodúvahysúduapretobyprichádzalodoúvahypriznanienárokunanáhradu
trov konania žalobcovi v celom rozsahu z prisúdenej sumy. Avšak súd poznamenáva, že k zamietnutiu
žaloby v časti nároku nedošlo len na základe voľnej úvahy súdu o výške nároku, ale na základe tej
právnej skutočnosti, že nárok žalobcu bol v časti premlčaný, t.j. premlčanie sa týkalo samotného základu
nároku, preto súd rozhodol tak ako je uvedené v III. výrokovej časti rozhodnutia.

Poučenie:Proti tomuto súdnemu rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia
na Okresnom súde Banská Bystrica vo vyhotovení dvojmo (2). (§ 362 ods. 1 CSP)
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 363 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1

CSP)

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 2 CSP)

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Zákona č. 233/95 Z.z. a noviel – Exekučný poriadok.