Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/5/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7219205548
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7219205548.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Mesto Košice, so sídlom Mestského úradu Košice,
Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, proti žalovanému: REALMAN, s.r.o., so sídlom Bratislava, Stará
Vajnorská 37, IČO: 35 860 405, zastúpenému JUDr. Ing. Ľubomírom Niedelským, advokátom, so sídlom
Košice, Hviezdoslavova 7, za účasti intervenienta na strane žalobcu: AUPARK KOŠICE, spol. s.r.o., so
sídlom Žilina, Veľká okružná 59A, IČO: 35 873 221, zastúpený Law & Trust - advokátska kancelária, spol.

s r.o., so sídlom Bratislava, Mlynské nivy 16, IČO: 35 821 477, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na
Mestskom súde Košice (pôvodne vedenom na Okresnom súde Košice II) pod sp. zn. K2-27C/38/2019, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. mája 2022 sp. zn. 2Co/82/2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 12. mája 2022 sp. zn. 2Co/82/2021 z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II /teraz Mestský súd Košice/ (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 18.
decembra 2020 č. k. K2-27C/38/2019-340 zamietol žalobu žalobcu, rozhodol, že žalovaný má nárok na
náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu a intervenient nemá nárok na náhradu trov konania
a nakoniec zrušil svoje uznesenie z 19. júla 2019 č. k. 27C/38/2019-131.
2. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
určenia, že je vlastníkom pozemku parc. reg. „C“ č. XXXX/XXX, druh zastavané plochy a nádvoria,

o výmere 759 m2 a pozemku parc. reg. „C“ č. XXXX/XXX, druh zastavané plochy a nádvoria, o
výmere 254 m2, evid. na LV č. XXXXX pre kat. úz. T., obec Košice - Juh, okres Košice IV (ďalej aj
„predmetné nehnuteľnosti“ alebo „pozemky“). Predmetné nehnuteľnosti mal nadobudnúť do vlastníctva
zámennouzmluvou,ktorúuzatvorilsospoločnosťouAUPARKKOŠICE,spol.sr.o.(vkonanívystupujúca
ako intervenient na strane žalobcu a ďalej označená aj „AUPARK Košice“), ktorá vlastnícke právo k
predmetným nehnuteľnostiam nadobudla od pôvodného vlastníka, žalovaného, na základe rozhodnutia

Krajského stavebného úradu v Košiciach č. 2009/00665 zo dňa 27.5.2009 o vyvlastnení, ktoré bolo
potvrdené rozhodnutím Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 2009-15155/65815-8:530/
Ka zo dňa 10.12.2009 (pozemky boli súčasťou vyvlastneného pôvodného pozemku parc. KN-C č.
XXXX/XXX o výmere 1013 m2, ktorý bol následne rozdelený geometrickým plánom zapísaným do
katastra nehnuteľností). Zámenná zmluva bola schválená Mestským zastupiteľstvom v Košiciach a k
zápisu vlastníckeho práva žalobcu došlo na základe rozhodnutia Správy katastra Košice o povolení

vkladu zámennej zmluvy, V-6902/2010 zo dňa 03.08.2010 vz.389/2010. Následne bolo vlastnícke
právo žalobcu odňaté záznamom Správy katastra Košice Z 7654/11 zo dňa 26.10.2011 a ako vlastník
pozemku bol zapísaný záznamom žalovaný (pôvodný vlastník), na základe rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) zo 7. septembra 2011 č. k. 6Sžp/15/2011-18
(právoplatné dňa 10.11.2011), ktorým došlo k zrušeniu vyvlastňovacieho rozhodnutia.
3. Po právnej stránke súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, čl. 1 dodatkového protokolu, §§ 3, 34, 39, 123, 126 ods. 1, 132 ods. 1, 611
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 137 písm. c) zákonač. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Uviedol, že žalobca preukázal naliehavý
právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva svojím neistým právnym postavením, lebo
nie je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník predmetných nehnuteľnosti, pričom sa domnieva,

že je vlastníkom na základe zámennej zmluvy, ktorej vklad bol povolený, ale zápis bol následne
zrušený a ako vlastník je evidovaný žalovaný. Zároveň žalobca bol odkázaný na podanie určovacej
žaloby v rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20. septembra 2017 sp. zn. 7S/15/2016. Vykonaným
dokazovaním mal súd za preukázané, že žalobca zámennou zmluvou č. 2010000740 zo dňa 23.7.2010
nadobudol od intervenienta vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, ktorého nadobúdací titul

- vyvlastňovacie rozhodnutie (Krajského stavebného úradu v Košiciach, Komenského 52, Košice č.
20009/00665 zo dňa 27.5.2009 v spojení s rozhodnutím Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja
SR, Prievozská 2/B, 825 25 Bratislava, z 10.12.2009 sp. zn. 2009-15155/65815-8;530/Ka) bol neskôr
správnym súdom (rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. septembra 2011 sp. zn.
6Sžp/15/2011, právoplatným dňa 10.11.2011) zrušený a na základe uvedeného bol na liste vlastníctva
č. 11466 opäť zapísaný ako vlastník spornej nehnuteľnosti pôvodný vlastník, žalovaný. Ako predbežnú

otázku posudzoval súd platnosť nadobúdacieho titulu žalobcu, zámennej zmluvy č. 2010000740 zo
dňa 23.7.2010. Žalovaný sa dovoláva neplatnosti uvedenej zámennej zmluvy s odôvodnením, že bola
uzavretá v rozpore so zákonom a dobrými mravmi a teda ide o absolútne neplatný právny úkon podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka. Podľa súdu prvej inštancie ak sa zmluvné strany v zámennej zmluve
dohodli na prevode pozemkov z intervenienta na žalobcu, pričom spôsob nadobudnutia pozemkov

intervenientom od pôvodného vlastníka (žalovaného) sa dohodli vopred v zmluve o spolupráci (žalovaný
nebol stranou uvedenej zmluvy) a to prípadne aj spôsobom vyvlastnenia, potom ak zámennú zmluvu
uzavreli v čase kedy ešte prebiehalo súdne správne konanie o preskúmanie zákonnosti vyvlastňovacích
rozhodnutí, zámenná zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi, lebo ešte nebolo ustálené
či intervenient, s ktorým žalobca uzavrel zámennú zmluvu, platne nadobudol (vyvlastnil) predmetné

pozemky. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že zámenná zmluva pre rozpor s dobrými mravmi
je v časti prevodu pozemkov neplatná. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že ohľadom dobrej viery
žalobcu pri uzavretí zámennej zmluvy, žalobca poukázal na to, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol
od vlastníka (AUPARK Košice) a nie od nevlastníka, preto nie je dôvodné skúmať jeho dobrú vieru
a v tej súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2010

sp. zn. 2 Cdo/311/2008. Súd prvej inštancie mal za to, že uvedené rozhodnutie, nie je možné použiť
aplikovať v tomto konaní z dôvodu, že v danom konaní žalobca (pôvodný vlastník) svoje vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam previedol dobrovoľne (kúpnou zmluvou od ktorej odstúpil potom ako
kupujúci ďalej previedol nehnuteľnosť) na rozdiel od tohto sporu, kde žalovaný (pôvodný vlastník) stratil
svoje vlastnícke právo na základe vyvlastňovacieho, teda núteného konania a nie dobrovoľne. Ďalej

súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2016 sp. zn.
I.ÚS 549/2015, kde ústavný súd konštatuje, že „Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho
práva z hľadiska poskytnutia právnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo
pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na
základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp

ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty
v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (nikto
nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z
obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať
všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho

rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože
tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list
vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“. Vzhľadom na uvedený
právny názor súd skúmal dobrú vieru žalobcu pri uzavretí zámennej zmluvy dňa 23.7.2010 a došiel
k záveru, že žalobca mal vedomosť o spôsobe ako sporná nehnuteľnosť opustila vlastníkovu sféru

žalovaného (pôvodného vlastníka), ako aj o tom, že správne súdne konanie o preskúmanie zákonnosti
vyvlastňovacích rozhodnutí ešte nie je právoplatné, teda že bol spochybnený nadobúdací právny titul
predošlého vlastníka (vyvlastňovacie rozhodnutie), keďže žalobca bol pribratý ako účastník uvedeného
konania (bolo mu doručené aj uznesenie o odklade vykonateľnosti vyvlastňovacích rozhodnutí, aj
keď neprávoplatné a neskôr zrušené). Uvedené vyvracia, žeby žalobca konal pri uzavretí zámennej

zmluvy dostatočne obozretne a opatrne a tak aj jeho dobrú vieru pri nadobúdaní spornej nehnuteľnosti,
pričom žalovaný nebol ľahkovážny, keďže využíval všetky právne prostriedky na ochranu svojho
vlastníctva. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie poukázal na skoršie uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 10. februára 2010 sp. zn. I.ÚS 50/2010, že v „danej situácii mal kupujúci vdobrej viere vynaložiť náležitú starostlivosť preverením si právneho dôvodu nadobudnutia vlastníckeho
práva predávajúceho.“. Podľa súdu prvej inštancie bola dobrá viera žalobcu bola spochybnená aj
v: 1 /rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. februára 2015 sp. zn. 4Sžr/55/2013

tak, že “... nakoľko obidve zúčastnené osoby boli aj v odvolacom konaní vedenom na tunajšom
súde pod sp. zn. 6Sžp/15/2011 v rovnakej pozícii zúčastnených osôb, a to až do vydania finálneho
rozsudku dňa 07.09.2011......Na základe uvedeného sa Najvyšší súd nemôže stotožniť s názorom,
že obidva subjekty si neboli vedomé možných dôsledkov vyplývajúcich z konania správneho súdu na
ich zámer prostredníctvom zámennej zmluvy zmeniť vlastnícke pomery na parc. č. 1723/118, ktorá

bola predmetom priamo dotknutých cez prebiehajúce konanie, t. j. že ich zmluvná voľnosť nie je
obmedzená, keď pochybnosti v čase podania návrhu na zavkladovanie zámennej zmluvy nebolo možné
jednoznačne vylúčiť“ a aj v 2/ náleze ústavného súdu zo 7. marca 2018 sp. zn. I. ÚS 259/2016-35
tak, že „ ...konanie sťažovateľa (v tomto konaní žalobcu) neobsahuje žiadne prvky dobromyseľnosti pri
nadobúdaní pozemkov“. V zmysle vyššie uvedeného súd posúdil, že nadobúdací titul žalobcu, zámenná
zmluva, je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a žalobca nemohol mať dobrú vieru, lebo vedel, že

ohľadom nadobúdacieho titulu predošlého vlastníka, intervenienta, prebieha súdne správne konanie o
preskúmanie zákonnosti vyvlastňovacieho konania, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
4. Zrušenie svojho uznesenia z 19. júla 2019 č. k. 27C/38/2019-131 súd prvej inštancie odôvodnil podľa
§ 335 CSP s tým, že išlo o rozhodnutie o nariadení neodkladného opatrenia po začatí konania a toto
zrušil z dôvodu zamietnutia žaloby vo veci samej. Rozhodnutie o náhrade trov konania žalovaného a

intervenienta na strane žalobcu odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v plnom
rozsahu priznal ich náhradu žalovanému voči žalobcovi, keďže žalobca mal vo veci plný úspech a
intervenient vystupoval na strane žalobcu, jeho úspech sa odvodzuje od úspechu žalobcu, ktorý nebol
úspešným, preto intervenientovi nevznikol nárok na náhradu trov konania.
5. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolania žalobcu a intervenienta na jeho

strane, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. Odvolací súd prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania z
hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolania žalobcu a intervenienta
na jeho strane nie sú dôvodné. Uviedol, že žalovaným namietaná neplatnosť zámennej zmluvy pre
jej rozpor s dobrými mravmi bola primárnou otázkou v spore, pretože jej dôsledkom je absolútna

neplatnosť, na ktorú súd musí prihliadať z úradnej povinnosti, pokiaľ skutkové okolnosti, ktoré ju
zakladajú, vyjdú v konaní najavo. Žalobca tvrdil, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností a svoje
vlastnícke právo odvodzoval od zámennej zmluvy uzavretej s intervenientom, ktorý ich mal získať
vyvlastnením od spoločnosti REALMAN s.r.o. na základe právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia,
ktoré bolo neskôr - až po uzavretí zámennej zmluvy, zrušené. Žalobca uviedol, že kupoval pozemky

od ich vlastníka, a z tohto dôvodu nemal súd zisťovať jeho dobromyseľnosť pri uzatváraní zámennej
zmluvy, táto by bola podstatnou ak by pozemky kupoval od ich nevlastníka. S týmto sa odvolací súd
nemohol stotožniť. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď zvýšenú pozornosť venoval ne/platnosti
zámennej zmluvy. Odvolací súd sa takisto v plnom rozsahu stotožnil s právnymi úvahami súdu prvej
inštancie, ktoré ho viedli k záveru o absolútnej neplatnosti tejto zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi,

a v podrobnostiach na jeho závery poukázal. Nepochybne na argumentáciu žalobcu by bolo možné
prihliadať a zohľadniť ju v jeho prospech, ak by žalobca bol absolútne nezainteresovaný do právnych aj
iných krokov predchádzajúcich vyvlastňovaniu nehnuteľností patriacich spoločnosti REALMAN s.r.o. a
následne po ich vyvlastnení v prospech spoločnosti AUPARK by bez nejakých znalostí o veci a možnosti
odôvodnených pochybností o platnosti a zákonnosti prebehnutého vyvlastnenia, uzavrel zámennú

zmluvu s AUPARKom ohľadne predmetných nehnuteľností. Dôkazná situácia však svedčí o opaku -
žalobca mal od začiatku celkom jednoznačné vedomosti o tom, kto je vlastníkom pozemkov, a na ich
následnom „osude“, ktorý je vyššie popísaný sa intenzívne podieľalo v úzkej spolupráci s AUPARKom,
a to napriek svojmu postaveniu stavebného úradu, z ktorého nepochybne vyplýva, že jeho zodpovední
pracovníci museli a mali poznať správny spôsob a postup vyvlastňovania vo verejnom záujme. Zámenná

zmluva bola medzi jej stranami uzavretá v čase, keď obe pri vynaložení náležitej, potrebnej a dôležitosti
veci primeranej pozornosti a opatrnosti mohli mať dôvodné pochybnosti o správnosti svojich krokov
vedúcich k vyvlastneniu, k jeho platnosti a zákonnosti. Už pred uzavretím zámennej zmluvy žalobca
na základe svojej žiadosti z 22.4.2010 v súdnom správnom konaní sp. zn. 1S/35/2010 o preskúmanie
zákonnosti vyvlastňovacích rozhodnutí bol účastníkom konania, a teda argumentácia žalovaného,

že zmluvnými stranami zámennej zmluvy boli účastníci súdneho konania o preskúmanie zákonnosti
vyvlastňovacích rozhodnutí a nie nejaká tretia, dobromyseľná strana, je dôvodná. Treba tiež uviesť,
že vo veci Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/35/2010 bol prvýkrát rozhodnuté dňa 27.5.2010,
kedy po odvolaní spoločnosti REALMAN s.r.o. Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil dňa 15.12.2010napadnutýrozsudokavrátilvecsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.KrajskýsúdvBratislaverozhodol
opätovne dňa 31.3.2011 rozsudkom č. k. 1S/35/2010-228 a po odvolaní spoločnosti REALMAN s.r.o.
proti tomuto rozsudku rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 7. septembra 2011 rozsudkom

sp. zn. 6Sžp/15/2011 a zrušil vyvlastňovacie rozhodnutia. Z uvedeného je zrejmé, že v čase uzavretia
zámennej zmluvy (23.7.2010) mali jej strany vedomosť, že otázka vyvlastňovacích rozhodnutí nie je
s definitívnou platnosťou uzavretá a stále o nej prebieha konanie, čo je v príkrom rozpore s nimi
tvrdenou dobromyseľnosťou pri uzatváraní zámennej zmluvy. Žalobca tvrdiaci svoje vlastnícke právo
zo zámennej zmluvy z 23.7.2010, nemôže rozumne očakávať, že mu bude v rozpore s elementárnou

zásadou spravodlivosti sporového konania poskytnutá ochrana a toto vlastnícke právo určené na
úkor pôvodného vlastníka spoločnosti REALMAN s.r.o. za situácie, keď tohto koordinovanými krokmi
v spolupráci s intervenientom chcel pripraviť alebo „obrať“ o jeho vlastnícke právo vyvlastňovacím
konaním. Vlastnícke právo spoločnosti REALMAN s.r.o. vyvlastnením nezaniklo, pretože po zrušení
vyvlastňovacích rozhodnutí rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. septembra 2011
sp. zn. 6Sžp/15/2011 žiadne ďalšie vyvlastňovacie konanie v prospech žalobcu, intervenienta na jeho

strane alebo iného subjektu neprebehlo. Vychádzajúc z absolútnej neplatnosti zámennej zmluvy, ktorej
obe strany konali pri jej uzavretí v rozpore s dobrými mravmi na úkor tretej strany, odvolací súd zistil,
že žalobca nemá právny titul preukazujúci jeho vlastnícke právo k sporným pozemkom. Rozsudok súdu
prvej inštancie preto ako vecne správny vo všetkých jeho výrokoch podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
6. Nakoniec sa odvolací súd v závere svojho rozhodnutia vyrovnal ešte s poukazom odvolateľov na

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS/549/2015, ktorý mal prelomiť zásadu „nemo
plus iuris“ v prospech dobromyseľného držiteľa a zdôraznil, že závery tohto nálezu sa dotýkajú konkrétne
rozhodovaného sporu, ktorý je skutkovo odlišný od sporu posudzovaného v tomto konaní. Zdôraznil, že
uvedenú zásadu a možnosti jej prelomenia je potrebné posudzovať nielen podľa záverov tohto jedného
rozhodnutia, ktoré predstavuje odklon od predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu (pozri sp. zn. II.ÚS

223/2020), ale je potrebné brať do úvahy závery ďalších, po ňom prijatých rozhodnutí ústavného súdu
(napr. I. ÚS 510/2016 ako aj uznesenia ústavného súdu z 24. apríla 2019, sp. zn. I. ÚS 163/2019 a z 26.
mája 2020, sp. zn. II. ÚS 223/2020, sp. zn. IV. ÚS 59/2021, sp. zn. IV. ÚS 65/2019), ale aj najvyššieho
súdu, pri zohľadnení špecifických okolností a individuálnych súvislosti konkrétneho prípadu - či žalobca
uzavrel zámennú zmluvu so skutočným vlastníkom nehnuteľností, či bola táto zmluva platná, či pri

vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú bolo možné od neho očakávať s ohľadom na okolnosti a povahu
prípadu nemal prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) pochybnosti
o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii)
nehnuteľností, takéto právo nesvedčí a tiež skutočnosť, či, kedy a aké vedomosti o „osude“ sporných
nehnuteľností získal. Dal do pozornosti aktuálne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.

apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, ktoré sa zaoberalo posudzovaním otázky prednosti zásady nemo
plus iuris s ochranou dobromyseľného nadobúdateľa i rozsudok najvyššieho súdu z 26. januára 2017 sp.
zn. 3Cdo/223/2016, podľa ktorého sa aj naďalej vychádza zo zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť
na iného viac práv, ako má sám a túto zásadu možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len
celkomvýnimočne,pokiaľjenadakúkoľvekpochybnosťzrejmé,ženadobúdateľjedobromyseľný,ževec

riadne podľa práva nadobudol. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie
ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej
veci musí javiť ako spravodlivé.
7. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1, § 262
ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP s tým, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu

priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
8. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), a to z
dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a § 420 písm. f) CSP. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
9. Dovolateľ k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP uviedol, že nijak

nespochybňuje, že pre posúdenie veci a pre priznanie jeho nároku bolo potrebné sa vysporiadať s
otázkou platnosti zámennej zmluvy. Zdôrazňuje však, že o platnosti zámennej zmluvy nemal dovolateľ,
až do (veľmi prekvapivého) rozhodnutia súdu prvej inštancie, žiadne pochybnosti. Zo samotného textu
(obsahu) zmluvy a záväzkov z nej vyplývajúcich vyjadrujúcich zámer previesť (zameniť vlastníctvo)
nehnuteľností, nemožno nachádzať nič, čo vo svojej podstate protirečilo zákonu alebo dobrým mravom,

a tak spôsobovalo jej neplatnosť. Podstata názoru vyjadreného odvolacím súdom je, že rozpor s dobrými
mravmi nenachádza odvolací súd v samotnej zmluve (v jej obsahu), ale v okolnostiach, za ktorých bola
zmluva uzatvorená. Tieto okolnosti majú predstavovať ešte neukončené súdne konanie o preskúmaní
vyvlastňovacieho rozhodnutia k predmetným pozemkom. Stav „neukončenosti“ súdneho sporu má viesťk vedomosti dovolateľa o možnom jeho neúspechu (resp. neúspechu intervenienta), a teda k neistote
o vlastníctve pozemkov zo strany toho, od koho nehnuteľnosti nadobúda. V tejto „vnútornej neistote“
odvolacísúdautomatickynachádzaniečonemravné,takhruboodporujúcespoločenskýmkonvenciáma

etickým princípom, až má mať podľa neho inak absolútne perfektný právny úkon za následok absolútnu
neplatnosť. Dovolateľ, ako mesto, t. j. verejnoprávna korporácia zo zákona vždy (vyslovene povinne)
sledujúca svoje hospodárske, ekonomické alebo sociálne záujmy totiž neprejavuje žiadne „egoistické“
alebo „šikanózne“ pohnútky, ale materiálna podstata jej úkonov tkvie vo všeobecnej prospešnosti. Z toho
aj vyplýva, že dovolateľ sa stal účastníkom prebiehajúceho konania na správnom súde o preskúmanie

vyvlastňovacieho rozhodnutia a s cieľom riadne ukončiť všetky etapy zamýšľaného projektu, rovnako
ako intervenient, zotrvával na návrhu, aby žaloba bola zamietnutá. Z odôvodnenia odvolacieho súdu
nie je vyrozumiteľné, či tento nachádzal v úkonoch smerujúcich k ochrane hospodárskych záujmov
dovolateľa nesúladnosť s dobrými mravmi alebo ich nesúladnosť videl v samotnej „neistote“ dovolateľa o
výsledku konania o preskúmanie zákonnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia. Mimo iného, aj za súčasnej
neistoty o výsledku konania, okolnosti prípadu vyslovene naznačovali, že výsledok sporu povedie

skôr k určeniu vlastníctva v prospech intervenienta (súd prvej inštancie zákonnosť vyvlastňovacieho
rozhodnutia potvrdil), než naopak. Neudržateľnosť záveru odvolacieho súdu spočíva hlavne v tom, že ak
by celé konanie vedené správnymi súdmi dopadlo inak (že by sa najvyšší súd ako odvolací súd v rámci
správneho súdnictva podľa O.s.p. stotožnil so súdom prvej inštancie, alebo ak by žalovaný nepodal
odvolanie), tá istá zmluva, s tým istým obsahom, uzatvorená za tých istých okolností („stav neistoty“) by

už náhle nevykazovala žiadne znaky nesúladnosti s dobrými mravmi, a nikto by ju nemal dôvod označiť
za neplatnú. Okrem toho, najvyšší súd už v minulosti konštatoval, že samotný záujem „na určitosti a
nespornosti právnych vzťahov k nehnuteľnosti v jeho vlastníctve (a na zosúladení v katastri evidovaného
stavu so stavom právnym) je záujem všeobecne akceptovateľný. Takýto výkon vlastníckeho práva sám
o sebe nie je v rozpore s dobrými mravmi.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.

marca 2011 sp. zn. 3 Cdo 144/2010). Naskytuje sa preto dôvodná otázka (na ktorú už ale odvolací
súd neponúka odpovede), čo presne malo byť v okolnostiach celého prípadu rozporné s dobrými
mravmi. Je totiž zrejmé, že samotný obsah zámennej zmluvy to nebol. Rovnako tak je vylúčené,
aby „stav právnej neistoty“ sám o sebe spôsoboval nesúladnosť s dobrými mravmi a rovnako (ako
vyplýva aj z vyššie uvedeného rozhodnutia) ochrana určitých hospodárskych, ekonomických a ďalších

záujmov sledovaných verejnoprávnym subjektom nemôže bez ďalšieho (vyslovene poškodzujúceho)
úmyslu spôsobovať nesúladnosť s dobrými mravmi. To, čo de facto spôsobuje nezrozumiteľnosť
celého rozhodnutia odvolacieho súdu je práve jeho výklad ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.
Nezrozumiteľným a arbitrárnym je teda odvolacím súdom vyhodnotenie neplatnosti zámennej zmluvy,
v skutočnosti nie cez korektív dobrých mravov (ktorý toto ustanovenie upravuje), ale z dôvodu

údajnej nedobromyseľnosti nadobúdateľa nehnuteľnosti (dovolateľa). Preto otázka, ktorá sa nastoľuje,
a bez ktorej nemožno danú vec vyriešiť je, či konštatovaná nedobromyseľnosť nadobúdateľa môže
spôsobovať automaticky neplatnosť zámennej zmluvy. Jednou z kľúčových otázok je, či je pojem
dobromyseľnosťtotožnýspojmomdobrémravy,zobsahovéhohľadiskaahľadiskaúčinkov.Ustanovenie
§ 39 totiž nespája následky neplatnosti zmluvy, ako právneho úkonu s nedobromyseľnosťou, ale s

kolíziou s dobrými mravmi. Dobromyseľnosť a dobré mravy nie je ten istý inštitút. Nie je to len
odlišný právny inštitút, je to gramaticky významovo iný pojem. Samotný Občiansky zákonník spája s
dobromyseľnosťou (resp. nedobromyseľnosťou) a s dobrými mravmi (s ich nesúladnosťou) úplne iné
právne účinky. Dobré mravy je kategória objektívna a nesúladnosť s dobrými mravmi vyjadruje určitý
spôsob konania, ktoré je objektívne, všeobecne a ustálene hodnotiteľné ako konanie, ktoré odporuje

zásadným spoločenským konvenciám, morálnym a etickým princípom. Dobré mravy sú vo všeobecnosti
vykladanéakosúhrnspoločenských,kultúrnychamravnýchnoriem,ktorévhistorickomvývojiosvedčujú
istú nemennosť, majú vystihovať určité podstatné historické tendencie a sú zdieľané rozhodujúcou
časťouspoločnosti.Dobrémravysúmerítkometickéhohodnoteniakonkrétnychsituáciízodpovedajúcim
všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti. Aj preto zákonodarca využíva korektív dobrých mravov v

konkrétnych, presne stanovených (výnimočných) prípadoch a exaktne definuje následky aplikácie tohto
korektívu. Na druhej strane inštitút dobromyseľnosti je rýdzo subjektívna kategória. Dobromyseľnosť
predstavuje určitú psychickú kategóriu, určitú mieru vnútorného presvedčenia o existencii svojho práva
alebo domnelého práva. Dobromyseľnosť alebo dobrá viera sa hodnotí cez veľmi prísnu optiku. V
zmysle ustálenej judikatúry môžu dobromyseľnosť narušiť už aj najmenšie pochybnosti o neexistencii

práva vyvolané ich oznámením druhou (alebo akoukoľvek treťou) stranou. Tieto zneisťujúce informácie
dokonca nemusia byť nijak potvrdené ani overené. Konanie proti dobrým mravom má omnoho silnejšiu
intenzitu a závadnejšie následky, než nedobromyseľnosť. Kolízia s dobrými mravmi v sebe nesie znaky
nespravodlivosti a šikany vo vzťahu k iným osobám, pričom nedobromyseľnosť sa dotýka len vlastnýchprávasnimispojenýchvlastnýchzáujmov.Skutočnosť,ževokolnostiachprávnychvzťahovmôžunastať
prieniky nedobromyseľnosti v konaní subjektu a jeho konania v rozpore s dobrými mravmi, neznamená,
že súdy si majú tieto inštitúty vykladať rovnakým spôsobom a s rovnakými následkami. Nesprávne úvahy

odvolacieho súdu preto vedú k úplnej nezrozumiteľnosti jeho rozhodnutia. Formálne odvolací súd síce
obsiahol určité úvahy o dobrých mravoch, následne ich však nijak neprepojil so skutkovým stavom,
pretože tento hodnotil len cez optiku dobromyseľnosti (resp. nedobromyseľnosti) dovolateľa. Závery o
jeho nedobromyseľnosti bez ďalších kritických úvah „zjednodušil“ do následného záveru o nesúladnosti
zámennej zmluvy s dobrými mravmi. A to napriek tomu, že žiadny šikanózny výkon práv zo strany

dovolateľa preukázaný nebol, a rovnako tak jeho úmysel kohokoľvek poškodiť. Z odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd (stotožňujúc sa s prvostupňovým súdom) dôvod absolútnej
neplatnosti zámennej zmluvy zadefinoval v nedobromyseľnosti dovolateľa pri nadobúdaní nehnuteľnosti
(predmetných pozemkov). Práve spôsob riešenia tejto právnej otázky - hodnotenie platnosti zámennej
zmluvy cez dobromyseľnosť, resp. posudzovanie dobromyseľnosti tam, kde to zákon nepripúšťa,
považuje dovolateľ za nesúladnú s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Dovolateľ má za

to, že otázka platnosti posudzovanej zámennej zmluvy je podmienená všeobecnou teoretickou otázkou,
kedy je na mieste skúmať dobromyseľnosť (dobrú vieru) nadobúdateľa nehnuteľnosti. V posudzovanom
prípade nebolo na mieste posudzovať dobromyseľnosť nadobúdateľa - dovolateľa (a následne ani so
zistenou nedobromyseľnosťou spájať neplatnosť zmluvy) vôbec, pretože § 39 Občianskeho zákonníka
nespája s nedobromyseľnosťou žiadne právne následky. Právny názor v tejto otázke Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ako súd dovolací) už vyslovil, a to konkrétne vo svojom zjednocujúcom stanovisku
veľkéhosenátuobchodnoprávnehokolégiavyjadrenomvuznesenísp.zn.1VObdo/2/2020,naktorésíce
odvolací súd odkazuje, ale ktoré v konečnom dôsledku nerešpektuje. Aplikujúc závery tohto rozhodnutia
na daný prípad, dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti, t.j. dovolateľa, by sa mohla skúmať iba vtedy,
ak tak ustanovuje zákon, čo však nie je prípad dovolateľa. Jedinou relevantnou skutočnosťou je to, že

vlastnícke právo nadobudol od vlastníka. Skutočnosť, že vlastnícke právo prevodcovi (intervenientovi) v
tom čase skutočne svedčalo (a že dodatočne zrušenie vyvlastňovacieho rozhodnutia pôsobilo ex nunc)
vyplýva práve z doktríny prezumpcie správnosti rozhodnutí správnych orgánov potvrdenej konštantnou
judikatúrou dovolacieho súdu, napríklad v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Cdo/68/2007 alebo sp. zn. 4Cdo/274/2006 (zverejnený aj ako R 14/2009). Dôvod, prečo nebolo na

mieste skúmať dobromyseľnosť dovolateľa (ako ďalšieho nadobúdateľa) pri prevode nehnuteľnosti -
uzatváraní zámennej zmluvy bola skutočnosť, že ju dovolateľ (ako ďalší nadobúdateľ) nadobúdal od
vlastníka. V prípade dovolateľa totiž nejde o situáciu, kedy by prevodca získal nehnuteľnosť na základe
(absolútne/relatívne) neplatnej zmluvy. Prevodca (intervenient) nadobudol nehnuteľnosť na základe
právoplatnéhoindividuálnehosprávnehoaktu,ktorýbolvneskoršomštádiu(aleažpouzavretízámennej

zmluvy) zrušený. Preto aj odvolacím súdom uvádzaná judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky
pod spisovými značkami I. ÚS 510/2016, II. ÚS 223/2020, IV. ÚS 59/2021 a IV. ÚS 65/2019 je pre
posudzovaniepredmetnéhoprípaduirelevantná.Tietoposudzovanéprípadysaopakovanetýkalisituácii
vyššie spomenutých - nadobúdanie nehnuteľností od nevlastníka (s výnimkou nálezu sp. zn.: IV. ÚS
65/2019). Ako dovolateľ už samotnej žalobe a rovnako tak v odvolaní zdôrazňoval, doktrína prezumpcie

správnosti správnych rozhodnutí znamená, že pokiaľ nie je právoplatné rozhodnutie správneho orgánu
zrušené, je treba na neho nahliadať ako na rozhodnutie bezvadné, so všetkými z toho plynúcimi
právnymi dôsledkami. Účinky zrušenia správneho aktu plynú až ex nunc. Tento právny názor si osvojil
najvyšší súd nie len vo vyššie citovaných rozhodnutiach, ale v množstve ďalších jeho rozhodnutí,
napr. sp. zn. 2MCdo10/2013, sp. zn. 4Cdo/123/2003. Navyše k nálezu ústavného súdu sp. zn. IV.

ÚS 65/2019, ktorý odvolací súd vo svojom odôvodnení chcel využiť na podporu svojho právneho
názoru, dovolateľ zdôrazňuje, že závery ústavného súdu v tomto náleze kolidujú so závermi odvolacieho
súdu. Ústavný súd sa v prejednávanej veci venuje, okrem iného, aj účinkom (aj keď len dočasnej)
právoplatnosti meritórneho súdneho rozhodnutia. Jeho konštatovania sú ale plne aplikovateľné aj
pre posudzovanie účinkov dočasnej právoplatností rozhodnutí správnych orgánov: „Nad rámec už

uvedeného ústavný súd považuje za potrebné ako obiter dictum (nie však bez významu pre dotknutú
právnu situáciu v jej širších súvislostiach) uviesť, že v prípade, ak v období medzi právoplatnosťou
meritórneho rozhodnutia a jeho zrušením dôjde k prevodu práva, ktorého spornosť bola v tomto
medziobdobí odstránená účinkami právoplatného rozhodnutia, teda jeho konečnosťou, záväznosťou
a zásadnou nezmeniteľnosťou, a následne v priebehu nového konania, prípadne v rámci inštančne

spätne orientovaného posúdenia daného právneho pomeru dôjde k jeho odlišnému vyriešeniu ako v
pôvodnom konaní, nastane stav, keď pôvodne úspešná strana nebude môcť vrátiť tú istú individuálne
určenú vec alebo právo, pretože v období po právoplatnom ukončení pôvodného konania došlo k jej/
jeho prevodu. Za daných okolností pôvodný predmet sporu nebude možné vydať tomu, na úkor kohobola pôvodným rozhodnutím autoritatívne deklarovaná právna pozícia k nemu, a preto sa pôvodné
strany sporu musia medzi sebou vysporiadať podľa zásad o vydávaní bezdôvodného obohatenia
(§ 458 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov). Na túto

zmenenú hmotnoprávnu situáciu musí aktívnym spôsobom reagovať dotknutá procesná strana, a to
podľa okolností konkrétnej veci zmenou pôvodnej žaloby, vzájomnou žalobou alebo podaním novej
žaloby.“. Ako vyplýva z odôvodnenia z dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, tento
namiesto toho, aby sa zaoberal skutočnosťami relevantnými pre nadobudnutie vlastníckeho práva
od vlastníka, s ohľadom na zásadu prezumpcie správnosti rozhodnutí správnych orgánov, všetky

svoje úvahy venuje zásade „nemo plus iuris“ odôvodňujúc tak úplne nenáležité skúmanie dobrej viery
dovolateľa. Práve doktrína prezumpcie správnosti rozhodnutí správnych orgánov zakladajúca účinky ex
nunc pri ich následnom zrušení, dáva jednoznačnú odpoveď v prospech nazerania na prevodcu ako
na vlastníka. Odvolací súd sa však doktrínou prezumpcie správnosti správnych rozhodnutí nezaoberal
vôbec. V časti svojho odôvodnenia nemožno nájsť ani zmienku o tom, že by odvolací súd túto (v danom
konaní) kľúčovú právnou otázkou aspoň okrajovo posúdil. Naopak je úplne zrejmé, že túto doktrínu

vonkoncom nerešpektuje, čo vyplýva z jeho konštatovania v bode 49. odôvodnenia: „Vlastnícke právo
spoločnosti REALMAN s.r.o. vyvlastnením nezaniklo, pretože po zrušení vyvlastňovacích rozhodnutí
rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. zn.: 6Sžp/15/2011 dňa 07.09.2011 žiadne ďalšie vyvlastňovacie
konanie v prospech Mesta Košice, AUPARK spol. s.r.o. alebo iného subjektu neprebehlo...“. Odvolací
súd sa vôbec nevysporiadal ani s rozhodnutiami najvyššieho súdu, na ktoré dovolateľ (prípadne

intervenient) v žalobe a odvolaní poukázal, a ktoré jeho, s právnymi normami nesúladné, úvahy
vyvracajú. Ďalej dovolateľ uviedol, že konštatovanie odvolacieho súdu, že „toto vlastnícke právo určené
na úkor pôvodného vlastníka spoločnosti REALMAN s.r.o. za situácie, keď tohto koordinovanými krokmi
v spolupráci s intervenientom chcel pripraviť alebo „obrať“ o jeho vlastnícke právo vyvlastňovacím
konaním,“ považuje za absolútne nepatričné. Nič z preukázaných skutočností nemôže viesť k záveru, že

dovolateľ mal v úmysle kohokoľvek „obrať“ o jeho vlastnícke právo. Dovolateľ je právnická osoba - mesto
vykonávajúcavôľu,ktorásatvoríprostredníctvomzboruposlancovmestskéhozastupiteľstvajepreneho
nepochopiteľné, kto konkrétne mal mať úmysel „obrať“ žalovaného o jeho vlastnícke právo. Ak odvolací
súd nachádza nekalý úmysel už len v samotnej skutočnosti, že vo vzťahu k predmetným pozemkom
bolo iniciované a vedené vyvlastňovacie konanie a následne vydané vyvlastňovacie rozhodnutie, tak

dovolateľ pripomína, že inštitút vyvlastnenia je zákonný inštitút upravený dokonca aj v právnom predpise
najvyššejprávnejsily-vÚstaveSlovenskejrepublikyč.460/1992Zb..Nebolopritomvôbecbezvýznamu
zo strany odvolacieho súdu (ako aj prvoinštančného súdu) zaoberať sa aj dôvodmi (ich závažnosťou)
zrušenia vyvlastňovacieho rozhodnutia. Ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Sžp/15/2011, ktorým tento zrušil vyvlastňovacie rozhodnutie dotýkajúce sa predmetných

pozemkov, žiaden z ústavných princípov ochrany vlastníctva v konaní o vyvlastnení nebol narušený a
vyvlastňovacie rozhodnutie bolo zrušené z dôvodov procesných chýb (príp. nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie), ktorých sa dopustil orgán konajúci o vyvlastnení (mimochodom subjekt úplne odlišný od
dovolateľaakoajodintervenienta).Žalovanýokremtoho,ajnapriekzrušujúcemurozhodnutiusprávneho
súdu obdržal, ale nikdy nevrátil finančnú náhradu za vyvlastnený pozemok. Žalovaný preto nebol nijak

ukrátený, ani poškodený, žiadny subjekt (a už vôbec nie dovolateľ) sa na jeho úkor neobohatil, a ani
takýto úmysel nemal. Zámerom celého projektu (súčasťou ktorého bolo aj vyvlastňovacie konanie) bola
výstavba a následná správa miestnych komunikácii, ktoré boli vybudované vo verejnom záujme a v
súlade s platným územným plánom, a ktoré do dnešného dňa riadne plnia svoju verejnoprospešnú
funkciu. Všetky čiastkové úkony, ktoré v tomto rokmi trvajúcom procese dovolateľ realizoval, realizoval

v súlade so zákonom, a vždy boli motivované verejným záujmom a smerovali k naplneniu verejného
záujmu.
10. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ poukázal
na nedostatočnú kvalitu napadnutého rozsudku, ako aj samotnú skutočnosť, že tak odvolací súd, ako
aj prvostupňový súd nevenovali argumentácii dovolateľa v súdnom konaní takmer žiadnu pozornosť

a selektívne sa pridŕžali iba línie nastolenej žalovaným ako pôvodným vlastníkom. Odvolací súd
nereagoval na žiadnu z podstatných námietok dovolateľa uvedených v odvolaní dovolateľa, príp.
intervenienta. V napadnutom rozsudku tak vypadla akákoľvek zmienka o právnom závere týkajúcom sa
nadobudnutia pozemkov od vlastníka (a nie nevlastníka), čo podľa dovolateľa narúša celú koncepciu
úvah o merite spore. S takouto premisou počítal samotný prvostupňový súd, a i keď ani tento

nevenoval odôvodneniu dostatok priestoru, ak sa chcel odvolací súd od tohto (pre vec skutočne
podstatného) záveru odkloniť, mal na prvostupňový rozsudok riadne nadviazať a posúdiť najmä účinky
zrušenia vyvlastňovacích rozhodnutí. Namiesto toho, odvolací súd sa vôbec nevyjadruje k zrušeniu
vyvlastňovacích rozhodnutí a k ich účinkom do budúcna (ex nunc), príp. k ich vplyvu na „spätné“zneplatnenie zámennej zmluvy, absolútne opomína tiež procesné konotácie možného obmedzenia
vlastníckeho práva v správnom súdnom konaní, ako aj zásadnú pripomienku oboch odvolateľov,
resp. ich výzvu k tomu, aby odvolací súd skutočne podrobil závery prijaté v rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 2. 2015 sp. zn.: 4Sžr/55/2013 a náleze Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 7. 3. 2018 č. k. I. ÚS 259/2016-35 kritickej konfrontácii, a to aj pod
prizmou rozporu s inou judikatúrou (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/311/2008), a mnoho
ďalšieho. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva podľa dovolateľa
„selektívna“ argumentácia odvolacieho súdu v prospech jednej zo sporových strán a odmietnutie

„kritickej konfrontácie“ odvolacím súdom odkazovaných rozhodnutí, u ktorých odvolateľ jasne poukázal
na ich vnútornú rozpornosť a nelogickosť.
11. Dovolateľ v závere poukázal aj na to, že z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva,
že intervenienta označuje ako „nevlastníka“ a je preto zrejmé, že odvolací súd nerešpektoval doktrínu
prezumpcie správnosti správnych rozhodnutí opakovane potvrdenú v rozhodnutiach dovolacieho
súdu napr. sp. zn. 2Cdo/68/2007, 4Cdo/274/2006 (R 14/2009), 4Cdo/123/2003, 2MCdo/10/2013 a v

neposlednom rade aj sp. zn. 1VObdo/2/2020. Ďalej odvolací súd v konaní skúmal dobromyseľnosť
dovolateľa ako nadobúdateľa nehnuteľnosti, na ktorého bolo prevádzané vlastnícke právo k
nehnuteľnosti od vlastníka, pričom následne odvolací súd „zistenú nedobromyseľnosť“ na strane
dovolateľa automaticky bez ďalšieho zmysluplného odôvodnenia (v rozpore s normatívnym textom
zákona) stotožňuje s kolíziou s dobrými mravmi a to bez toho, že označil preukázanú existenciu

poškodzujúceho alebo šikanózneho úmyslu na strane dovolateľa. Z dôvodu nesprávneho stotožnenia
dobromyseľnosti a dobrých mravov si odvolací súd (na podporu jeho nesprávnej úvahy) založil
neplatnosť zámennej zmluvy. Takýto myšlienkový postup súdu, ktorý nemá oporu v zákonnej norme,
ani v ustálenom výklade dovolacieho súdu považuje dovolateľ za taký exces v rozhodovacej činnosti
súdu, ktorý nemôže z hľadiska základného práva účastníka konania na súdnu ochranu a spravodlivý

súdny proces obstáť.
12. Žalovaný k dovolaniu žalobcu písomne uviedol, že v danej veci súd prvej inštancie ako predbežnú
otázku posúdil platnosť zámennej zmluvy zo dňa 23.7.2010 ako nadobúdacieho vlastníckeho titulu
žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam, keďže sa žalovaný, okrem iného, dovolával aj jej neplatnosti
podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie vo

svojom rozsudku zaujal stanovisko, že zámenná zmluva je v časti prevodu „dotknutých pozemkov"
absolútne neplatná, pretože ak si žalobca a intervenient v nej medzi sebou dohodli prevod predmetných
nehnuteľností, pričom na spôsobe ich nadobudnutia intervenientom od žalovaného sa dohodli vopred
v zmluve o spolupráci zo dňa 24.9.2008, a to aj formou ich vyvlastnenia, potom ak zámennú zmluvu
uzavreli v čase, kedy ešte prebiehalo súdne konanie o preskúmanie zákonnosti vyvlastňovacích

rozhodnutí, tak zámenná zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi, lebo ešte nebolo ustálené či
intervenient platne nadobudol (vyvlastnil) dotknuté pozemky. Krajský súd Košice v dovolaní napadnutom
rozsudku k absolútnej neplatnosti zámennej zmluvy zaujal obdobné stanovisko ako súd prvej inštancie
a rozsudok súdu prvej inštancie preto ako vecne správny vo všetkých jeho výrokoch potvrdil. Dovolateľ
si dovolaním napadnutý rozsudok, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie vyložil tak, že príslušné súdy

videli absolútnu neplatnosť zámennej zmluvy z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi cez prizmu
nedobromyseľnosti žalobcu pri uzatváraní zámennej zmluvy. Avšak súdy prvej a druhej inštancie
zamietli žalobu z iného dôvodu a to, že zámenná zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi,
kde súdy neskúmali dobromyseľnosť jej účastníkov, ale ich koordinované konanie voči žalovanému
pred uzavretím zmluvy. Podľa názoru žalovaného dovolateľ v dovolaní neoznačil žiadne rozhodnutia

z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, v ktorých by dovolací súd posudzoval neplatnosť
právnych úkonov z dôvodu rozporu s dobrými mravmi inak ako odvolací súd v napadnutom rozhodnutí.
Nenaplnil tak dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Pokiaľ ide o dovolateľom uvádzanú
doktrínu prezumpcie správnosti správnych rozhodnutí, tak nadobúdacím titulom vlastníctva žalovaného
k predmetným nehnuteľnostiam bola zámenná zmluva, ktorú súd posúdil ako absolútne neplatnú z

dôvodu jej uzavretia v rozpore s dobrými mravmi. Nebol preto právny dôvod, aby súd vo všeobecnosti
posudzoval doktrínu prezumpcie správnosti správnych rozhodnutí, keďže tieto nezakladali vlastníctvo
dovolateľa k predmetným nehnuteľnostiam. Ak dovolateľ ďalej spochybnil konštatovanie odvolacieho
súdu, že chcel žalovaného spolu s intervenientom pripraviť o predmetné nehnuteľnosti, tak žalovaný
uvádza, že možno to spočiatku nebolo cieľom žalobcu, ale ako sa vyvíjala situácia v súvislosti

s vyvlastňovaním dotknutých pozemkov, evidentne aj pod tlakom záväzkov pre neho plynúcich zo
zmluvy o spolupráci uzavretej s intervenientom pristúpili spoločne ku konaniu, ktoré je v rozpore s
očakávaniami, aké možno mať od mesta ako takého. Konanie žalobcu v súčinnosti s intervenientom
v čase rozhodnom pred uzavretím zámennej zmluvy svedčí tomu, že dobré mravy pri jej uzavieraníabsentovali. Súd prvej inštancie, ako aj súd druhej inštancie videli absolútnu neplatnosť zámennej
zmluvy z dôvodu rozporu s dobrými mravmi nie v tom, že žalobca bol pri jej uzatváraní nedobromyseľní.
Správanie sa žalobcu a intervenienta s prihliadnutím na spoločenský poriadok a na okolnosti, za

ktorých uzatvárali zámennú zmluvu, sa javí ako špekulatívne, nepoctivé, ktorého konečným cieľom bolo
dosiahnuť sprevádzkovanie nákupného centra AUPARK, otvorenie ktorého bolo podmienené výstavbou
komunikácie na dotknutých pozemkov žalovaného ešte pred vydaním konečného súdneho rozhodnutia
o nezákonnosti vyvlastňovacích rozhodnutí, neberúc ohľad na dobré mravy a verejný záujem žalobcu,
ako jeden z mála subjektov oprávnených podať v zmysle stavebného zákona návrh na vyvlastnenie vo

verejnom záujme, hrubo zasiahol do vlastníctva žalovaného, keď sa pred uzavretím zámennej zmluvy
spolčilsdeveloperom,poskytolmuneprenosnépráva,ktorýchosobitnýmnositeľommohlobyt'lenmesto
ako jeden z mála subjektov, ktoré môžu vyvlastňovať vo verejnom záujme, pričom z tohto dôvodu malo
prihliadať na blaho všetkých občanov a právnických osôb, teda aj žalovaného. Čo sa týka žalobcom
uplatneného dôvodu dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP, súdy prvej a druhej inštancie sa vo svojich
rozsudkoch náležite vysporiadali s otázkou prečo bola zámenná zmluva uzavretá v rozpore s dobrými

mravmi, čo spôsobilo jej neplatnosť a z tohto dôvodu žalobu zamietli. Súdy správne vyhodnotili, že
následné posudzovanie neplatnosti z iných dôvodov, napríklad či je alebo nie je v súlade so zákonom,
či bola alebo nebola dodržaná prezumpcia rozhodnutí, by spôsobilo zbytočnú zmätočnosť rozhodnutí a
nemalo by to žiaden vplyv na výsledok sporu. Preto dovolateľ dovolaním nenaplnil dôvod uvedený v §
420 písm. f) CSP. Žalovaný preto navrhol dovolanie žalobcu zamietnuť.

13. K dovolaniu žalobcu sa písomne vyjadril aj intervenient stojaci v spore na jeho strane. V plnom
rozsahu sa stotožnil s dôvodmi, odôvodnením a závermi dovolania žalobcu a zdôraznil, že tento
spor sa týka nadobudnutia nehnuteľnosti od vlastníka (nie nevlastníka) a ochrany nadobúdateľa takto
nadobudnutej nehnuteľnosti. Intervenient nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam
na základe rozhodnutí o vyvlastnení, ktoré boli následne Najvyšším súdom Slovenskej republiky

zrušené. Pred vydaním zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu intervenient uzatvoril s dovolateľom
zámennú zmluvu, schválenú mestským zastupiteľstvom, týkajúcu sa o. i. prevodu vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam, na podklade ktorej sa rozhodnutím katastra o povolení
vkladu stal dovolateľ vlastníkom predmetných nehnuteľností. Žalovaný následne s poukazom na
zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu požiadal kataster o jeho opätovný zápis ako vlastníka

predmetných nehnuteľností a kataster tomuto návrhu, aj keď podľa Intervenienta a žalobcu procesne
nesprávnym postupom, vyhovel. V súčasnosti je teda v katastri vedený ako údajný vlastník pozemkov
žalovaný. Dovolateľ sa v základnom konaní domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam. Žalovaný argumentoval absolútnou neplatnosťou zámennej zmluvy pre údajný
nedostatok dobrej viery. Podstatnou má byť v tomto rozsahu najmä okolnosť účastníctva dovolateľa

v súdnom konaní o zrušenie vyvlastňovacích rozhodnutí (mimo zmluvy o spolupráci), ktoré vyústilo
do vydania zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu, t.j. práve táto okolnosť údajne dosvedčuje
nedobromyseľnosť intervenienta a dovolateľa pri uzatváraní zámennej zmluvy. Prvoinštančný, ako
aj odvolací súd argumentácii žalovaného v plnom rozsahu vyhovel a navyše podľa nich nemal
intervenient (ako v tom čase jednoznačný vlastník) z dôvodu prebiehajúceho správneho súdneho

konania úplnú voľnosť pri nakladaní s vyvlastnenými pozemkami, t.j. tieto na dovolateľa nemohol - až
do právoplatného rozhodnutia veci - platne previesť. Odvolací súd navyše okrem toho, že iba „slepo“
nasleduje argumentačnú líniu žalovaného a na argumenty žalobcu či intervenienta vôbec neodpovedá,
vychádza z absolútne nesprávnej (a pre meritum sporu zásadnej) premisy, že posudzovanou má
byť otázka nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka. Takto tomu však nie je. Kľúčovou je premisa

nadobudnutia pozemkov od - v čase uzavretia zámennej zmluvy - jednoznačného vlastníka, čo je
odôvodnené účinkami zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu pôsobiacimi iba do budúcna (ex
nunc), a nikdy nie spätne. Intervenient v plnom rozsahu súhlasí s dovolaním dovolateľa v časti
nedostatku odôvodnenia a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu vôbec nie je zrejmé, prečo odvolací súd ignoruje, resp. prinajmenšom

konkludentne mení právny záver vyplývajúci z prvoinštančného rozsudku, ako aj ustálenej rozhodovacej
praxe o tom, že účinky zrušenia vyvlastňovacích rozhodnutí nastávajú až do budúcna (ex nunc), a
teda aplikuje výlučne nepriliehavý teoretický výklad a judikatúru týkajúcu sa zásady nemo plus iuris, t.j.
nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka, a nie od vlastníka, t.j. vychádza z absolútne nesprávneho
právneho hodnotenia základnej premisy. Nevysvetľuje, prečo nepovažuje za relevantné ani ďalšie

námietky dovolateľa či Intervenienta týkajúce sa napríklad úvah o neexistencii obmedzenia vlastníckeho
práva Intervenienta pri uzatváraní zámennej zmluvy či dôvodnej žiadosti o kritickú konfrontáciu záverov
prijatých v odkazovaných rozhodnutiach, a mnoho ďalších argumentov, na ktoré intervenient nedostáva
žiadnu odpoveď. Týmto je podľa intervenienta naplnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP.Ešte dôležitejšie sú však podľa intervenienta dovolateľom nastolené právne otázky. Prvou z nich sa
dovolateľ pýtal, či je v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemkom scudzovacou zmluvou
od vlastníka vôbec nutné skúmať dobromyseľnosť nadobúdateľa pri jej uzatváraní. Odvolací súd sa

mal pritom podľa dovolateľa odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (uznesenie
Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VObdo/2/2020), keď v rozpore s
touto praxou uznal právny význam dobromyseľnosti aj v inom ako zákonom predpokladanom prípade.
Intervenient s týmto záverom dovolateľa súhlasí a dopĺňa, že skúmanie dobromyseľnosti je pri
nadobúdaní nehnuteľnosti od vlastníka úplne vylúčené, a to nielen vzhľadom na všeobecný záver

dovolacieho súdu (sp. zn. 1VObdo/2/2020), ale aj vzhľadom na existenciu obmedzovacích právnych
inštitútov, z ktorých aspoň jeden musí byť - na účel účinného obmedzenia vlastníckeho práva - vo
vzťahu k vlastníkovi aktivovaný; účel dobrých mravov, ktorým je výlučne hodnotenie ľudského správania
a nie doplnenie právnej úpravy tam, kde neexistuje, príp. negácia účinnej procesnej či hmotno-právnej
úpravy; možnosť obmedzovať výkon vlastníckeho práva vlastníka iba legislatívnou cestou a nie cestou
súdneho aktivizmu; pomerovanie základného práva a dobrej viery na účely prípadného obmedzenia

vlastníckeho práva (teda zásahu do základného práva) môže byť výlučne úlohou zákonodarcu pri
prijímaní zákonnej úpravy; účel staro-rímskej zásady vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým),
v zmysle ktorej súdy nemôžu nahrádzať procesnú zodpovednosť dotknutej osoby za výkon a ochranu
svojich práv a ďalšie argumenty dosvedčujúce, že písané právo chrániace základné ústavné garancie a
hodnoty je nadradené všeobecnému súkromno-právnemu korektívu dobrých mravov. Právnemu záveru

o vylúčení skúmania dobromyseľnosti nadobúdateľa pri nadobúdaní nehnuteľnosti od vlastníka svedčí
aj ďalšia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad rozsudok sp. zn. 2Cdo/311/2008
z 30. 3. 2010, v ktorom najvyšší súd jednoznačne uzavrel, že „(...) pri prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti od osoby, ktorá je aktuálne vedená v katastri nehnuteľností ako jej vlastník, nie
je právne rozhodné, či je nadobúdateľ dobromyseľný alebo nie, pretože táto otázka je relevantná

iba pri nadobúdaní od nevlastníka v prípadoch podľa Občianskeho zákonníka.“. Tu intervenient aj
zdôraznil, že v čase uzavretia zámennej zmluvy neboli žiadne vlastnícke oprávnenia intervenienta ako
skutočného vlastníka nijak (priamo alebo nepriamo) obmedzené, a to aj napriek tomu, že platné právo
v rozhodnom čase poznalo viacero inštitútov slúžiacich tomuto účelu (pozastavenie vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu podľa § 184 a nasl. zákona č. 162/2015 Správny súdny

poriadok, nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 324 a nasl. CSP, vyznačenie poznámky v
katastri nehnuteľností v zmysle § 228 ods. 2 CSP). Žiaden z týchto inštitútov však nebol žalovaným
úspešne využitý. Ak teda odvolací súd tvrdí, že zámenná zmluva je absolútne neplatná pre rozpor s
dobrými mravmi najmä preto, že bola uzatvorená v priebehu správneho súdneho konania o zrušenie
(vtedy právoplatných a vykonateľných) vyvlastňovacích rozhodnutí, fakticky tým spätne obmedzuje

výkon vlastníckeho práva intervenienta až do právoplatného skončenia tohto súdneho konania, a
tým automaticky obmedzuje vlastnícke právo nad rozsah písaného práva (resp. zákonom uceleného
konceptu obmedzujúcich inštitútov), v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, v rozpore s existujúcou
judikatúrou, a v neposlednom rade v rozpore so staro-rímskou zásadou vigilantibus iura scripta sunt.
Ďalej je nevyhnutné si uvedomiť, že vyvlastňovacie rozhodnutia nie sú samoúčelné, vydáva ich správny

orgán a nie účastník zmluvného vzťahu. Ak teda správne orgány vytvorili určitú situáciu, nový vlastník by
sa mal skutočne mať možnosť spoliehať na to, že vo svojej dôvere nebude sklamaný. Toto platí takisto
na žalobcu ako nadobúdateľa, ktorý nadobudnutie pozemkov do svojho vlastníctva od intervenienta
prijal. Okrem toho žalovaný ako pôvodný vlastník má aj v súčasnosti k dispozícii právny prostriedok,
ktorým sa môže domáhať náhrady spôsobenej škody, k čomu však z jeho strany do dnešného dňa

nedošlo. Podľa intervenienta sa druhou otázkou dovolateľ - pre prípad, že by dovolací súd dospel k
záveru o nutnosti skúmania dobrej viery (s čím ani intervenient, ani dovolateľ nesúhlasia) - pýtal, či
postačuje na vyslovenie nedostatku dobrej viery nadobúdateľa samotná vedomosť, príp. účastníctvo
nadobúdateľa v prebiehajúcom správnom súdnom konaní o prieskum zákonnosti nadobúdacieho titulu
(vyvlastňovacieho rozhodnutia), ak tento nadobúdací titul bol v čase uzavretia scudzovacej zmluvy

právoplatný a vykonateľný, a jeho správnosť a zákonnosť navyše potvrdená rozhodnutím správneho
súdu. Tu intervenient dáva do pozornosti, že korektív dobrých mravov má miesto len vo výnimočných
situáciách;napríklad,uvažovaťbyoňombolomožnévprípade,akbyhlavnoualeboaspoňprevažujúcou
motiváciou bol úmysel poškodiť povinnú osobu. O takýto prípad sa v prejednávanej veci zjavne nejedná.
Toto je odôvodnené minimálne tým, že: vyvlastňovacie rozhodnutia boli zrušené výlučne z procesných

dôvodov; zmluva o spolupráci dosvedčuje, že nešlo o žiaden ukracujúci úkon, ale naopak, išlo o
úkon, ktorý bol výsledkom riadnej a dlhodobej spolupráce intervenienta a dovolateľa pri zabezpečení
výstavby miestnych komunikácii, ktoré boli vybudované vo verejnom záujme a v súlade s platným
územným plánom mesta Košice a zmluvné strany nevykonávali žiadne kroky smerujúce k prevodupozemkov predtým, ako mohli nadobudnúť skutočnú dôveru v konanie orgánov verejnej moci. Okrem
toho korektív dobrých mravov je širší a omnoho intenzívnejší koncept; nestačí, aby súd zohľadňoval len
jednu parciálnu okolnosť (účastníctvo v správnom súdnom konaní). Súd musí zohľadniť tiež vecnú a

časovú súvislosť prevodu, aký bol účel nadobudnutia nehnuteľnosti posledným vlastníkom, okolnosť kto
nehnuteľnosť aktuálne užíva a na aký účel, prípadne či posledný vlastník na danú nehnuteľnosť vynaložil
už nejaké investície, a ak áno, v akej sú výške. Iba na základe objasnenia všetkých týchto okolností
vo vzájomných súvislostiach je možné vyvodiť záver, či v danom prípade je alebo nie je daná dobrá
viera žalovaného. Dovolanie je tak podľa intervenienta prípustné a dôvodné, a preto zhodne s návrhom

dovolateľa žiada o zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie.
14.NajvyššísúdSlovenskejrepubliky(ďalejajako„najvyššísúd“alebo„dovolacísúd“)akosúdpríslušný
na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadenia
pojednávania(§443CSP)popreskúmaní, čidovolanieobsahujezákonompredpísanénáležitosti(§428

CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je prípustné
a dôvodné, preto bolo potrebné rozsudok odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
15. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.
16. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
17. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431
CSP).

18. Citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP v spojení s § 431 CSP zakladá prípustnosť a zároveň
dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, keď miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu
porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom
porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému

procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných
práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci
za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, predvídateľnosť
rozhodnutia, zachovanie rovnosti strán v konaní, relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu, ako aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (napr. rozhodnutia ústavného

súdu sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).
19. Najvyšší súd zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strán
sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a
skutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany(§387ods.3CSP).Nerešpektovanie
tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Dodržiavanie povinnosti

riadne odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak
vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd určitou,
stranou sporu výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, alebo nie; odpoveď by mala byť zrejmá z
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
20. Najvyšší súd i Ústavný súd Slovenskej republiky už judikovali, že z ustanovenia § 420 písm. f) CSP

vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia, resp. absenciou zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu
(porovnaj4Cdo/34/2018,8Cdo/152/2018,1Obdo/7/2018,1Obdo/82/2018,4Cdo/3/2019,5Cdo/57/2019,
4Cdo/101/2019, 5Obdo/87/2020, II. ÚS 120/2020, I. ÚS 235/2020, IV. ÚS 443/2020, I. ÚS 515/2020,
9Cdo/7/2021, II. ÚS 45/2021, II. ÚS 169/2021, III. ÚS 439/2022). Pojem „procesný postup“ v § 420

písm. f) CSP je potrebné vyložiť v kontexte pojmu „právo na spravodlivý proces“, ktorého súčasťou je aj
náležité odôvodnenie rozhodnutia (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 559/2018).
21. Pokiaľ teda odvolací súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností
nezhodnotil podstatné odvolateľom namietané skutočnosti, resp. dostatočným spôsobom neodôvodnilich bezvýznamnosť či irelevantnosť, odôvodnenie jeho rozhodnutia treba považovať za nedostatočné,
čím porušil právo odvolateľa na spravodlivý proces a konanie zaťažil vadou v zmysle § 420 písm. f) CSP
(4Cdo/120/2019). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyplýva, že nie na každý argument strany musia dať súdy odpoveď v odôvodnení rozhodnutia;
ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, ods. 29, Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 115/03,
III.ÚS 119/03). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak
skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. III. ÚS 107/07).
22. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP videl dovolateľ v nedostatočnej kvalite
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ako aj v samotnej skutočnosti, že tak odvolací súd, ako aj
prvoinštančný súd nevenovali jeho argumentácii takmer žiadnu pozornosť a selektívne sa pridŕžali iba
línie nastolenej žalovaným ako pôvodným vlastníkom. Odvolací súd nereagoval na žiadnu z podstatných

námietok dovolateľa uvedených v odvolaní dovolateľa, príp. intervenienta. V napadnutom rozsudku tak
vypadla akákoľvek zmienka o právnom závere týkajúcom sa nadobudnutia pozemkov od vlastníka (a nie
nevlastníka), čo podľa dovolateľa narúša celú koncepciu úvah o merite spore. Ďalej dovolateľ poukázal
na to, že odvolací súd v konaní skúmal dobromyseľnosť dovolateľa ako nadobúdateľa nehnuteľnosti, na
ktorého bolo prevádzané vlastnícke právo k nehnuteľnosti od vlastníka, pričom následne odvolací súd

„zistenú nedobromyseľnosť“ na strane dovolateľa automaticky bez ďalšieho zmysluplného odôvodnenia
(v rozpore s normatívnym textom zákona) stotožňuje s kolíziou s dobrými mravmi a to bez toho, že
označil preukázanú existenciu poškodzujúceho alebo šikanózneho úmyslu na strane dovolateľa. Z
dôvodu nesprávneho stotožnenia dobromyseľnosti a dobrých mravov si odvolací súd (na podporu jeho
nesprávnej úvahy) založil neplatnosť zámennej zmluvy. Takýto myšlienkový postup súdu, ktorý nemá

oporu v zákonnej norme, ani v ustálenom výklade dovolacieho súdu považoval dovolateľ za taký exces
v rozhodovacej činnosti súdu, ktorý nemôže z hľadiska základného práva účastníka konania na súdnu
ochranu a spravodlivý súdny proces obstáť. Aj uvedené námietky dovolateľa posúdil dovolací súd podľa
ich obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) ako vymedzenie už uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
f) CSP.

23. Preskúmaním veci dospel dovolací súd k záveru, že tento dovolací dôvod bol naplnený, keď
odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu dostatočným, zrozumiteľným a vzájomne si
neodporujúcim spôsobom nevysvetľuje dôvody podstatné pre rozhodnutie a tiež jasne a zrozumiteľne
neodpovedá na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
ktoré dovolateľ vo svojom odvolaní odvolaciemu súdu položil. Preto odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu treba považovať za nedostatočné, čím odvolací súd porušil právo
dovolateľa na spravodlivý proces.
24. Odvolací súd napadnutým rozsudkom potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie
zamietajúci žalobu žalobcu, ktorý sa domáhal určenia svojho vlastníckeho práva k predmetným
pozemkom, ktoré vlastnícke právo mal nadobudnúť na základe zámennej zmluvy, ktorú uzatvoril s

intervenientom a ktorý sám tieto pozemky /ešte ako súčasť väčšej nerozčlenenej parcely/ nadobudol do
vlastníctva titulom rozhodnutia správneho orgánu o ich vyvlastnení žalovanému. Odvolací súd sa v plnej
miere stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a odvolacie námietky žalobcu
potom vyhodnotil ako nedôvodné, so záverom, že žalobcu nemožno podľa zisteného skutkového stavu
považovať za dobromyseľného, pretože mal od začiatku celkom jednoznačné vedomosti o tom, kto

je vlastníkom pozemkov, a na ich následnom „osude“, ktorý bol v rozhodnutí popísaný sa intenzívne
podieľal v úzkej spolupráci s intervenientom, pričom zámenná zmluva spolu uzatvorili v čase, keď
obaja pri vynaložení náležitej, potrebnej a dôležitosti veci primeranej pozornosti a opatrnosti mohli mať
dôvodné pochybnosti o správnosti svojich krokov vedúcich k vyvlastneniu, k jeho platnosti a zákonnosti.
25. Podľa názoru dovolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite

nerozlišoval právne inštitúty dobrých mravov a dobromyseľnosti.
26. Dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium
obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv.
Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované.Ustálená judikatúra (napríklad rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 1997 sp.
zn. 3 Cdo 191/96 - R 88/1998, z 01. septembra 2004 sp. zn. 5Cdo/103/2002, uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2010 sp. zn. 2Cdo/59/2009 a podobne) ich definovala ako súhrn

etických,všeobecnezachovávanýchauznávanýchzásad,vktorýchsauplatňujeapresadzujevzájomná
slušnosť, ohľaduplnosť a rešpekt. V súdnej praxi sú všeobecne posudzované ako obvyklé, poctivé a
spravodlivé správanie sa, ktoré zodpovedá základným, v spoločnosti prevládajúcim morálnym zásadám.
Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu konajúcemu
sudcovi.

27. Z hľadiska právnych úkonov potom dobré mravy fungujú ako obsahový korektív, pretože zásada
zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje obmedzenie (z hľadiska
obsahovej náplne právnych úkonov) napríklad práve v aplikácii korektívu dobrých mravov, či rozporu
so zákonom alebo verejným poriadkom. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom
uvedených korektívov nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej
spravodlivosti v súkromnom práve (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2010 sp.

zn. 1Cdo/57/2005). Právne úkony preto pod sankciou ich absolútnej neplatnosti nemôžu byť v rozpore
s dobrými mravmi /§ 39 Občianskeho zákonníka/.
28. Čo sa týka dobromyseľnosti, resp. dobrej viery, aj toto je tzv. neurčitý právny pojem, ktorého obsah
nie je v zákone nikde definovaný, ale oproti kategórii dobrých mravov je dobromyseľnosť, dobrá viera
kategóriou vyslovene subjektívnou. Pojem „dobrá viera“ je významovo obsiahly, pretože dobrú vieru

možno vnímať v mravnom význame, ale aj ako psychologickú kategóriu. V mravnom význame ju možno
chápať ako akúsi všeobecne uznávanú hranicu inak právom neobmedzeného konania subjektov práva.
Ako psychologická kategória potom dobromyseľnosť vyjadruje nezavinenú nevedomosť o spravidla
nesprávnych súvislostiach postupu účastníka právneho vzťahu. Ide o vnútorný, psychický stav subjektu,
ktorý drží nejakú vec alebo vykonáva nejaké právo v presvedčení, že mu táto vec patrí alebo právo

svedčí. V tomto zmysle je dobromyseľnosť, dobrá viera vnútorným psychickým presvedčením subjektu,
že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec alebo vykonáva určité právo. Keďže vnútorné
presvedčenie subjektu samo osebe nemôže byt' predmetom dokazovania, je nutné o ňom usudzovať
z objektívnych okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje, čo však nič nemení
na tom, že ide o subjektívny stav (pozri napríklad rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1.

januára 2013 sp. zn. 2Cdo/207/2005, z 19. februára 2014 sp. zn. 7MCdo/4/2013, z 30 apríla 2014 sp.
zn. 6Sžhuv/6/2013, z 27. marca 2024 sp. zn. 2Cdo/135/2022).
29. Pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi týmito dvomi právnymi kategóriami, dobrými mravmi na strane
jednej a dobromyseľnosťou, dobrou vierou na strane druhej, možno tu badať určité prekrytie, keď
súčasťou dobrých mravov je nepochybne aj dobrá viera ale len v mravnom význame, v zmysle poctivosti,

vernosti danému slovu a mravnej povinnosti splniť záväzok (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30. januára 2013 sp. zn. 6Cdo/173/2011). Inak ale platí, že pre posúdenie toho, či právny
úkon je v súlade s dobrými mravmi, je nerozhodné či niektorá zo strán bola pri uzatváraní zmluvy v
dobrej viere, a súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom
na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby

týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle
(zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 1. septembra 2004 sp. zn. 3Cdo 137/2003).
30. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia nesprávne zamieňa a stotožňuje právnu kategóriu dobrých mravov a právnu kategóriu

dobromyseľnosti, dobrej viery, keď poukazujúc na nedostatok dobromyseľnosti ako psychického stavu
u žalobcu a intervenienta na jeho strane dospieva k záveru o rozpore zámennej zmluvy s dobrými
mravmi. Odvolací súd nijako nevysvetlil, či otázka dobromyseľnosti žalobcu je otázkou podstatnou pre
posúdenie skúmanej zámennej zmluvy ako rozpornej s dobrými mravmi a z akého dôvodu. Nie je zrejmé,
či kategória dobromyseľnosti je podľa odvolacieho súdu súčasťou kategórie dobrých mravov, nejakej

konkrétnej etickej, všeobecne zachovávanej a uznávanej zásady alebo ako sú tieto dve kategórie podľa
neho vzájomne spojené a súvisiace. Toto nedôvodné zmiešavanie a stotožňovanie právnych pojmov a
kategórií je vo svojich záveroch vzájomne rozporné a z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu činí
nepreskúmateľné rozhodnutie.
31. Odvolací súd ani nevysvetlil k čomu sa dobrá viera žalobcu mala vzťahovať (napríklad či k

vlastníckemu právu intervenienta k predmetným nehnuteľnostiam, či jeho právu disponovať s nimi a
pod.), neposúdil ako sa v spore preukázané okolnosti uzatvorenia zámennej zmluvy (právoplatnosť
správneho rozhodnutia o vyvlastnení, zápis intervenienta ako vlastníka predmetných nehnuteľností
v katastri nehnuteľností, opakované zamietnutie žaloby žalovaného o preskúmanie vyvlastňovaciehorozhodnutia správnym súdom, zrušenie rozhodnutia o odklade vykonateľnosti vyvlastňovacieho
rozhodnutia) prejavili v dobrej viere žalobcu, resp. v jej absencii a ani to, či je otázka dobromyseľnosti
žalobcu pre platnosť zámennej zmluvy vôbec relevantná, ak žalobca uzatváral túto zmluvu s vtedajším

vlastníkom predmetných nehnuteľností (intervenientom), zapísaným v katastri nehnuteľností.
32. Tým, že odvolací súd riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, znemožnil žalobcovi uskutočňovanie
jeho procesných práv v takej miere, že tým bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Na základe
uvedených skutočností dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil a podľa
§ 450 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní sa odvolací súd bude vecne zaoberať

vyššie uvedenými námietkami žalobcu a vo veci opätovne rozhodne. V novom rozhodnutí rozhodne aj
o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
33. Z dôvodu, že konanie bolo zaťažené vadou podľa § 420 písm. f) CSP, pre ktorú bolo potrebné
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, dovolací súd sa v ďalšom už nezaoberal žalovaným namietanou
prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP.
34. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.