Uznesenie – Ostatné ,
Odmietajúce odvolanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. október 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11CoCsp/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124320220
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:6124320220.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členov senátu
JUDr. Evy Šiškovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobcu: Beňo & partners advokátska kancelária,
s.r.o., Námestie svätého Egídia 40/93, Poprad, IČO: 44 250 029, zastúpeného advokátkou: Mgr.
Drahomíra Beňová Vargovská, LL.B., Námestie svätého Egídia 40/93, Poprad, IČO: 52 346 323, proti
žalovanému: A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, D. XXX, o zaplatenie 89,90 eur s príslušenstvom, o odvolaní

žalovaného zo dňa 07. 01. 2025, proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 16Csp/70/2024-194 zo
dňa 4. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolanie žalovaného zo dňa 07. 01. 2025 o d m i e t a .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (ďalej aj súd prvej inštancie alebo súd) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 89,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo
sumy 89,90 eur od 07. 06. 2023 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok).
Zároveň žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).

2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil citáciou ust. § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 121 ods.

3, § 517 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2, § 525 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2, § 760 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj Občiansky zákonník), ust. § 1, § 2 ods. 1,
§ 6 ods. 1, 2, § 7 ods. 1, § 8 ods. 5, 6, § 16 ods. 3 písm. b/, ods. 4 písm. c/, f/ zákona č. 514/2009
Z. z. o doprave na dráhach v znení neskorších predpisov účinnom k 06. 06. 2023 (ďalej aj zákon č.
514/2009 Z. z.), článku A.3.2, A.3.4, A.5.3 písm. f/, g/, článku A.12.2, A.14.2, A.14.3, A.14.4, A.14.7
Prepravného poriadku IDS BK, verzia 4.7 platného od 11. 12. 2022, článku 3 bod 2., 5., 6., 9., 12., 17.,

článku 4 bod 1., 2., 4. Tarify mestskej hromadnej dopravy v Bratislave pre SMS cestovné lístky na jednu
cestu a výkon prepravnej kontroly s platnosťou od 01. 07. 2021, ust. § 1, § 2 zákona č. 261/2023 Z. z.
o žalobách na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 261/2023 Z. z.), ust. § 151 ods. 1, § 232 ods. 3, § 255
ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
a ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej aj nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.).

3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou, pôvodne doručenou
Okresnému súdu Banská Bystrica ako súdu upomínaciemu, domáhal vydania platobného rozkazu,
ktorým by zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 89,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,75 % ročne z tejto sumy od 07. 06. 2023 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil

tým, že žalovaný dňa 06. 06. 2023 o 16:43 hod. cestoval linkou č. 003, ktorej prevádzkovateľom
a dopravcom je Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, Olejkárska 1, Bratislava (ďalej ajdopravca) a pri kontrole cestovného dokladu oprávnenou osobou dopravcu bol vyzvaný na predloženie
cestovného lístka. Kontrolou bolo zistené, že žalovaný cestoval hromadnou dopravou bez platného
cestovného lístka, preto ho kontrolný orgán vyzval na úhradu cestovného vo výške 0,90 eur a sankčnej

úhrady za nepreukázanie sa platným cestovným lístkom vo výške 89,- eur. Kontrolujúca osoba dopravcu
vystavila hlásenie o porušení tarifných a prepravných podmienok č. 0023005576 (Hlásenka), v ktorom
uviedla identifikačné údaje žalovaného. Žalovaný bol povinný uhradiť cestovné spolu so sankčnou
úhradou na mieste, t. j. pri zistení porušenia tarifného a prepravného poriadku dopravcu v zmysle bodu
A.3.1 v spojení s bodom A.5.3 písm. f/ prepravného poriadku integrovaného dopravného systému v

Bratislavskom kraji verzia 4.7 – platná od 11. 12. 2022, vyhláseného a zverejneného dopravcom v
zmysle zákona č. 514/2009 Z. z. Týmto dňom sa stala pohľadávka dopravcu voči žalovanému splatnou
v celom rozsahu. Žalobca ďalej dôvodil, že dňa 14. 12. 2023 bola medzi dopravcom ako postupcom
a žalobcom ako postupníkom uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok, na základe ktorej bola
vyššie uvedená pohľadávka dopravcu voči žalovanému postúpená na žalobcu, ktorá skutočnosť bola
žalovanému oznámená listom zo dňa 30. 01. 2024. Vzhľadom na uvedené je žalobca aktívne vecne

legitimovaným v tomto konaní. Žalobca vyzval žalovaného pred podaním žaloby na zaplatenie dlžnej
sumy, a to predžalobnou výzvou zo dňa 30. 01. 2024, žalovaný však ani napriek uvedenému dlžnú sumu
neuhradil. Úroky z omeškania si žalobca uplatnil vo výške stanovenej nariadením vlády č. 87/1995 Z.
z., a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti pohľadávky až do úplného zaplatenia dlžnej sumy.

3.1 Okresný súd Banská Bystrica vydal vo veci platobný rozkaz pod sp. zn. 14Up/1162/2024 dňa
11. 06. 2024, proti ktorému podal žalovaný včas vecne odôvodnený odpor. Žalovaný návrh žalobcu
považoval za nedôvodný a žalovanú sumu, čo do dôvodu a výšky neuznal, nakoľko si cestovný lístok
prostredníctvom sms zakúpil, čo preukazuje hlásenie priložené ako dôkaz, kde je rukou uvedené SMS
a ako dôkaz priložil platný cestovný lístok z predmetného dňa a času. Z hlásenky vyplýva, že revízor

vykonal kontrolu v čase skutočného príchodu električky na zastávku, čím nedal cestujúcim nijakú
príležitosť k objektívnemu preukázaniu cestovného lístka. V jeho prípade ešte revízor doplnil zachytenie
až k zastávke Ursínyho, t. j. až o dve zástavky ďalej, pričom je zrejmé, že mal v tom čase platný cestovný
lístok a teda došlo k sankcionovaniu bez právneho dôvodu. Uvedenú kontrolu považoval za účelovú,
pretože nezohľadňuje nástup, či výstup, resp. technické možnosti objednania sms lístka. Žalovaný

ďalej tvrdil, že nedošlo k vzniku pohľadávky z titulu (ne)platnosti cestovného lístka, ktorý si zakúpil
prostredníctvom sms a poukázal na Tarifu mestskej hromadnej dopravy v Bratislave pre SMS cestovné
lístkynajednucestuavýkonprepravnejkontrolysplatnosťouod01.07.2023.Uviedol,žeanijednaztam
uvedených možností nenastala, pretože doba jeho platnosti je uvedená priamo v cestovnom sms lístku,
ktorýbolna40minútabolzaslanýzmluvnýmdistribútorom,nebolupravovaný,prepisovanýaniodoslaný

z iného MKZ a takisto bolo možné overiť jeho platnosť. Ďalej žalovaný namietal absenciu aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu a argumentoval tým, že žalobca nepredložil ako dôkaz znenie mandátnej
zmluvy so správcom pohľadávky, na základe čoho nebol oprávnený k podaniu žaloby, pretože toto
právo postúpil správcovi pohľadávky. Podľa žalovaného výzva žalobcu nemá právnu relevanciu nielen
pre jej zmätočnosť, ale aj pre jej účelovosť, nakoľko žalobca je advokátska kancelária a súčasťou jej

tímu je i právna zástupkyňa žalobcu a v tomto prípade tak dochádza k zhode medzi osobou žalobcu
(veriteľa) a právneho zástupcu. Žalovaný uzatvoril, že podľa obsahu spisu je aktívne legitimovaným
spoločnosť HeyPay s.r.o. ako správca pohľadávky, nakoľko uvedené vo výzve prezentoval i samotný
súčasný žalobca a z tohto titulu je potrebné návrh na vydanie platobného rozkazu odmietnuť ako podaný
neoprávnenou osobou. Zámer dosiahnuť aktívnu legitimáciu postúpením pohľadávky na subjekt, ktorý

je v zmysle zákona o advokácii založený za iným účelom, je možné hodnotiť ako nekalú obchodnú
praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu, a to tak nedostatok odbornej
starostlivosti na strane dodávateľa (porušený účel zákona o advokácii), ako aj potenciálne riziko, že
takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Postúpenie pohľadávky ako právny úkon je za uvedených
okolností v rozpore s dobrými mravmi, a preto absolútne neplatné (ust. § 39 Občianskeho zákonníka).

Konajúci súd preto nemohol prehliadnuť takúto nekalú činnosť, na základe čoho neprichádza do úvahy
iný výsledok, ako zamietnutie žaloby pre nedostatok aktívnej legitimácie. Žalovaný ďalej poukázal na
hodnotu cestovného SMS lístka, ktorá je 1,- euro a výška sankcie i pri jeho zakúpení však z titulu
arbitrárnosti revízie bola 89,- eur, t. j. 890 % nárast. Uvedené bolo možné charakterizovať ako úžeru,
resp. pri najlepšej možnej viere v oprávnenosť výšky sankcie ako správne trestanie, ktoré odporuje tzv.

Engelsovským kritériám. Vzhľadom na právne posúdenie daného vzťahu ako zásadne spotrebiteľského,
je konajúci súd súdom nepríslušným pre rozhodovanie v spotrebiteľských veciach a v súlade s ust.
§ 9 písm. a/ zákona č. 261/2023 Z. z. je príslušný Mestský súd Bratislava IV pre obvody Krajského
súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Žalovaný tiež namietal neplatnosťpostúpenia pohľadávky s tým, že oznámenie o postúpení pohľadávky vykonal postupník a nie postupca,
čo je zrejmé z dôkazu priloženého žalobcom - výzva/oznámenie o postúpení. Môže sa zdať, že
postúpenie pohľadávky ako také, nemôže mať za následok zhoršenie postavenia dlžníka, práve

predmetná vec je však typická tým, že to tak nie vždy je a aj postúpenie pohľadávky môže predstavovať
stav zákonom zakázaný, napríklad nekalú obchodnú praktiku (ust. § 7 ods. 2 ZOS). V tejto súvislosti
žalovaný ďalej uviedol, že je povinnosťou súdu skúmať ex offo aj platnosť zmluvy o postúpení najmä v
prípade, keď samotná právna úprava postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka obsahuje
ustanovenia o zákaze postúpenia. Je preto logické, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so

zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky
dlžníkovi. Žalovaný záverom argumentoval ohľadom nesprávneho uplatnenia trov konania a uviedol,
že skutkové tvrdenia a právne posúdenie uvedené v návrhu nemajú sami o sebe žiadnu výpovednú,
ani dôkaznú hodnotu, nakoľko je ich potrebné hodnotiť v súvislostiach, a teda je to práve žalobca,
koho zaťažuje bremeno tvrdenia, resp. dôkazné bremeno. V súlade s prejednacou zásadou je úspech
procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňu nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou.

Konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, žalobu považuje za nedôvodnú, pričom podanie
žalobcu je chaotické, neodzrkadľuje zistený skutkový stav, skutočnosti v ňom uvádzané sa nezakladajú
na pravde a je nutné uviesť, že ide o zavádzajúce tvrdenia a nehospodárne konanie zo strany žalobcu
a platobný rozkaz je vydaný nezákonne.
3.2 Okresný súd Banská Bystrica postúpil predmetnú právnu vec súdu prvej inštancie ako súdu miestne

príslušnému dňa 19. 08. 2024.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania (výsledky ktorého zhrnul v 13. až 20. bode
svojho rozsudku) dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Prvotne sa zaoberal námietkou
žalovaného ohľadom príslušnosti Okresného súdu Banská Bystrica, pričom dospel k záveru, že zákon

č. 261/2023 Z. z. upravuje právne vzťahy súvisiace s podávaním žalôb na ochranu kolektívnych
záujmov spotrebiteľov vo veci porušenia ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa a právne záväzných aktov Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa, ak tieto
porušenia poškodzujú alebo môžu poškodiť kolektívne záujmy spotrebiteľov a pravidlá uplatňovania
tohto mechanizmu. Toto žalovaný opomenul, nakoľko v prejednávanom prípade sa jedná o individuálny

spor medzi právnym nástupcom dodávateľa a spotrebiteľom, teda o spor o konkrétnom individuálnom
nároku právneho nástupcu dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to bez ohľadu na to, voči koľkým jednotlivým
spotrebiteľom sa takéhoto nároku (hoc aj zhodného, pokiaľ ide o samotnú výšku žalobou uplatneného
nároku) právny nástupca dodávateľa domáha. Súd s poukazom na uvedené na vec aplikoval ust.
§ 290 až 300 CSP a tiež ustanovenia o všeobecnej miestnej príslušnosti súdu podľa CSP, pričom

aplikácia zákona č. 261/2023 Z. z. je vylúčená, keďže nejde o žalobu na ochranu kolektívnych záujmov
spotrebiteľov tak, ako to má na mysli predmetný zákon.

4.1. Následne súd prvej inštancie posúdil právny vzťah podľa ust. § 760 a nasl. Občianskeho zákonníka
ako zmluvu o preprave osôb, ďalej podľa zákona č. 514/2009 Z. z. a ust. § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka ako spotrebiteľskú zmluvu. Platnosť postúpenia pohľadávky posúdil súd podľa ust. § 524 a
nasl. Občianskeho zákonníka.

4.2. K námietke žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, súd prvej
inštancie uviedol, že aktívna vecná legitimácia pri súdnom vymáhaní postúpenej pohľadávky svedčí

postupníkoviodúčinnosticesie,resp.odpostúpeniapohľadávky,čoplatízapredpokladu,žepohľadávka
ako taká je splatná a spôsobilá na vymáhanie. Obsah prípadnej mandátnej zmluvy a teda z nej
vyplývajúce vzájomné práva a povinnosti žalobcu a tretieho subjektu (aj keby sa týkali súdneho
vymáhania pohľadávky), boli podľa názoru súdu výlučne vecou týchto subjektov a v okolnostiach
prejednávanej veci nemajú právnu relevanciu. Aj keby však súd dospel k záveru, že postúpenie

pohľadávky bolo žalovanému oznámené postupníkom, žalobca spolu so žalobou doručil Okresnému
súdu Banská Bystrica aj samotnú zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 14. 12. 2023, ktorá žaloba
bola so všetkými prílohami žalovanému doručená dňa 01. 07. 2024 Okresným súdom Banská Bystrica.
Následne žalobca v dôsledku námietok žalovaného, doručil Okresnému súdu Banská Bystrica opätovne
zmluvu o postúpení pohľadávok aj spolu s časťou Prílohy 1, ktoré listiny boli žalovanému doručované

tak zo strany Okresného súdu Banská Bystrica (doručenka nie je súčasťou súdneho spisu), ako aj zo
strany Okresného súdu Levice, a to spolu s uznesením podľa ust. § 167 ods. 4 CSP, ktoré si žalovaný
prevzal dňa 30. 08. 2024. Účinky preukázania postúpenia pohľadávky postupníkom tak pre tento prípad
nastali doručením žaloby spolu so zmluvou o postúpení pohľadávky žalovanému, a to zo strany súdu.V tomto smere súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého sporná pohľadávka bola postúpená na základe písomnej zmluvy spĺňajúcej formálne náležitosti
písomne uzavretej zmluvy, pričom zákon nezakazuje postúpenie pohľadávky na žiaden subjekt, a

teda ani na právnickú osobu, predmetom podnikania ktorej je poskytovanie právnych služieb. Súd
tiež nevzhliadol žiaden dôvod na konštatovanie, že by samotné postúpenie pohľadávky, či jej súdne
uplatňovanie bolo šikanóznym výkonom práva, a teda výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi tak,
ako to tvrdil žalovaný. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že nevzhliadol žiaden
dôvod neplatnosti postúpenia pohľadávky.

4.3 V konaní nebolo sporné, že žalovaný využil dňa 06. 06. 2023 služby integrovaného dopravného
systému v Bratislavskom kraji, pričom momentom nastúpenia do dopravného prostriedku Dopravného
podniku Bratislava, akciová spoločnosť uzatvoril podľa bodu A.3.2 Prepravného poriadku integrovaného
dopravného systému (ďalej aj PP IDS) v Bratislavskom kraji s dopravcom zmluvu o preprave osôb.
Zároveň nastúpením do dopraveného prostriedku žalovaný potvrdil, že sa oboznámil s podmienkami

prepravy obsiahnutými v PP IDS v Bratislavskom kraji a vznikla mu povinnosť uhradiť dopravcovi
cestovné a tiež povinnosť disponovať platným cestovným dokladom, ktorý je potvrdením o uzavretí
zmluvy. Žalovaný však považoval argumentáciu žalobcu uvedenú v návrhu za nedôvodnú a vzájomne
rozpornú, nakoľko žalobca tvrdil, že žalovaný cestoval bez platného cestovného lístka (ktorý mal platne
zakúpený) a vznikla mu povinnosť zaplatiť sankciu. Táto sankcia však bola arbitrárne určená revízorom,

ktorý si účelovo vykonal kontrolu v čase nastupovania cestujúcich do prepravy. Žalobca v konaní tvrdil,
že z hlásenky a SMS cestovného lístka, ktorú predložil žalovaný, vyplýva, že nemal dňa 06. 06. 2024
v čase 16:43 hod., kedy bola vykonaná kontrola, platný cestovný lístok. SMS, ktorú predložil žalovaný,
potvrdzuje, že zaslal SMS v čase 16:43 hod., pričom cestovný lístok mal platnosť od 06. 06. 2024
16:44 hod. do 17:24 hod. V čase kontroly tak ešte, v zmysle skutkového tvrdenia žalobcu, nenastala

platnosť cestovného lístka. Argumentácia žalovaného obsiahnutá v odpore, že kontrola bola vykonaná
už v čase jeho nastupovania do prepravy, nie je ničím preukázaným a navyše aj právne nerozhodným
tvrdením, pretože základnou povinnosťou žalovaného bolo už v čase nástupu do vozidla dopravcu mať
prijatý platný cestovný lístok na svojom mobilnom zariadení. Žalovaný navyše vo svojom neskoršom
vyjadrení tvrdil, že revízor vykonal kontrolu skôr, než prišla električka a on vstúpil do prepravy, pričom

na pojednávaní tvrdil, že revízor ho zastavil až o niekoľko minút neskôr na inej zastávke električky, resp.
že revízor vykonal dokonca duplicitnú kontrolu, a to na neskoršej zastávke, resp. až o dve zastávky.
Žalovaný v podanom odpore tiež tvrdil, že osoba oprávnená vykonať kontrolu cestovného lístka doplnila
jeho zachytenie až k zástavke Ursínyho, t. j. až o dve zástavky ďalej, čo však nijako nepreukázal, pričom
zo sporného hlásenia vyplýva, že kontrola bola vykonaná na úseku zastávok Blumentál a Ursínyho,

avšak podstatné v tejto súvislosti je len to, že žalovaný pristúpil k zakúpeniu cestovného lístka až o
16:43 hod., teda v rovnakom čase, ako bola vykonaná kontrola cestovného lístka oprávnenou osobou.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaný svoju povinnosť nastúpiť do vozidla dopravcu
s platným SMS cestovným lístkom nesplnil, pričom nezohľadnil argumentáciu žalovaného, v zmysle
ktorej bol príchod vozidla dopravcu na zastávku neskorší, než ako je určený harmonogramom. SMS

cestovnýlístokžalovanéhoboltakvčasevykonaniakontrolyoprávnenouosoboujednoznačneneplatný,
keďže nenastala ešte doba jeho platnosti (táto nastala od 16:44 hod. do 17:24 hod.), pričom súd
vychádzal z článku 3, bod 6 a 11 Tarify MHD v Bratislave, podľa ktorých, ak revízor zistí, že kód
SMS CL je neplatný, je cestujúci považovaný za cestujúceho bez platného cestovného lístka. V konaní
nebolo sporné, že žalovaný možnosť zaplatenia zníženej sadzby v prípade platby priamo na mieste

kontroly, či v prípade platby v lehote do 20 dní nevyužil, preto má žalobca nárok na jej zaplatenie v
základnejsadzbe,atedavovýške89,-eur.Vovzťahuknámietkežalovanéhoohľadomrozporusankcies
dobrými mravmi (cena cestovného lístka vo výške 1,- euro a výška sankcie) súd prvej inštancie poukázal
na ust. § 8 ods. 5 zákona č. 514/2009 Z. z., podľa ktorého, cestujúci, ktorý sa v dráhovom vozidle
alebo bezprostredne po vystúpení z dráhového vozidla nepreukáže platným prepravným dokladom

osobe oprávnenej kontrolovať prepravné doklady, je okrem iného povinný na mieste zaplatiť prirážku
k základnému cestovnému a cestovné od nástupnej stanice alebo zastávky do cieľovej stanice alebo
zastávky podľa tarify cestovného. Ak cestujúci neuhradí na mieste cestovné a prirážku, bude vylúčený
z prepravy na najbližšej stanici alebo zastávke. Tým nezaniká nárok dopravcu na zaplatenie prirážky a
cestovného do stanice alebo zastávky, na ktorej bol vylúčený z prepravy. Žalovaný tak v rámci svojej

argumentácie opomenul, že povinnosť cestujúceho bez platného cestovného lístka zaplatiť prirážku
k základnému cestovnému vyplýva priamo zo zákona. Nemožno opomenúť ďalej ani skutočnosť, že
žalovaný mal možnosť zaplatiť prirážku v zníženej sadzbe, a to buď priamo na mieste kontroly, prípadnedo20pracovnýchdní,ktorúmožnosťvšakžalovanýbezpochybynevyužil,apretožalobcompožadovaná
výška sankčnej úhrady je v konečnom dôsledku len dôsledkom včasného nekonania žalovaného.

5. Z dôvodu, že žalovaný svoj peňažný záväzok riadne a včas nesplnil (a to na mieste dňom porušenia
prepravných podmienok a tarify MHD, teda dňa 06. 06. 2023), dostal sa podľa prvej vety ust. § 517 ods.
1 Občianskeho zákonníka do omeškania, v dôsledku čoho má žalobca právo požadovať od žalovaného
popri plnení aj úroky z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa ust. § 3 ods.
1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia

ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu. Vzhľadom na to, že základná úroková sadzba ECB platná ku dňu 07. 06. 2023 (kedy
sa žalovaný dostal s plnením svojho peňažného záväzku do omeškania) bola 3,75 % p. a., žalobca má
nárok na úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne (3,75 % + 5 %) z dlžnej sumy od 07. 06. 2023 do
zaplatenia. Lehotu na plnenie pre žalovaného určil súd podľa ust. § 232 ods. 3 CSP.

6. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného ohľadom nespornosti skutkových
tvrdení žalobcu a neunesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena žalobcu, ktorý v žalobe uviedol
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia, nevyhnutné pre právne posúdenie predmetnej veci, ktoré
podložil aj tomu zodpovedajúcimi listinnými dôkaznými prostriedkami, pričom na skutkové tvrdenia
žalovaného v priebehu písomnej fázy konania aj primerane reagoval. Podľa názoru súdu sporová strana

(čiužnastranežalobcualebožalovaného)niejepovinnápolemizovaťsovšetkýmitvrdeniamiaprávnymi
názormi predostretými protistranou, keď právne posúdenie veci prináleží súdu.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako strane
v konaní úspešnej v celom rozsahu, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %, o ktorej výške rozhodne samostatným uznesením. Zároveň súd dal do pozornosti žalovanému,
že trovami konania nie sú len trovy právneho zastúpenia, ale napr. aj zaplatený súdny poplatok a pod.

8. Rozsudok súdu prvej inštancie žalovaný napadol v zmysle ust. § 355 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj CSP) odvolaním zo dňa 07. 01. 2025

(odoslaným dňa 14. 01. 2025 o 0:00 hod. vo forme mailu), a to z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1
písm. a/, b/, e/, f/, h/ CSP. Poukázal na priebeh súdneho konania, konkrétne od podania žaloby žalobcom
na Okresný súd Banská Bystrica, vydania platobného rozkazu, podanie odporu, až po postúpenie veci
na súd prvej inštancie (vrátane vyjadrení strán, ktoré boli v priebehu konania doručené súdom).

9. Žalovaný v odvolaní opakoval dôvody rozsudku súdu prvej inštancie a poukazoval na substantívne
nezrovnalosti v jeho odôvodnení, ktoré prekračujú hranice možnej preskúmateľnosti rozhodnutia,
nakoľko neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých preukázateľne vyplýva, že žalobca uniesol
dôkazné bremeno. Odôvodnenie rozsudku nie je ničím iným, len domnienkami okresného súdu. Z
priebehu procesu vyplýva, že žalobca si nesplnil všetky svoje zákonné povinnosti, o čom svedčí

i argumentácia žalovaného, ktorá je obsahom spisu. Poukázal na 14. a 15. bod odôvodnenia rozsudku,
v ktorom sa súd obmedzil len na konštatovanie záveru bez akejkoľvek zodpovedajúcej právnej analýzy
a vlastného prínosu súdu v prípade. Uvedené konštatovanie konajúceho súdu je v príkrom rozpore
so skutkovým stavom a obsahom spisu, kedy z obsahu spisu je zrejmé, že oznámenie o postúpení
pohľadávky nebolo oznámené zo strany dopravného podniku zastúpeného žalobcom. Na preukázanie

okolností, že spoločnosť, ktorá predmetnú pohľadávku vymáhala, je spoločnosť Heypay s.r.o. a zároveň
svoju aktívnu legitimáciu na túto spoločnosť na základe mandátnej zmluvy previedol sám žalobca
ako predpokladu na vedenie súdneho konania, sa súd vo svojom odôvodnení nijako nevysporiadal,
nereflektoval na informácie tam uvedené a ani to nijakým spôsobom ako dôkaz nehodnotil. Súd nijakým
spôsobomnereagovalnaargumentáciužalovaného,ktorýodpočiatkukonaniazreteľnepoukazujenato,

že v súvislosti s postupom žalobcu nejde o právnu zástupkyňu žalobcu, ale v prvom rade o „advokátku“
spolupracujúcu s Heypay s.r.o. Výsledkom takejto nedbalosti súdu je potom už len skutočnosť, že sa
s prijatými závermi nie je možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych
záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú.

9.1 Žalovaný ďalej v odvolaní poukázal na aplikáciu právnych predpisov zo strany súdu, ktorý podľa
jeho názoru odignoroval zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č.
586/2003 Z. z.). Poukázal na ust. § 15 ods. 1 prvá veta tohto zákona, z ktorého vyplýva, že takátospoločnosť je oprávnená konať len v súlade s ust. § 2 zákona č. 586/2003 Z. z. Ustanovenie § 2
tohto zákona vylučuje, aby advokátska kancelária (advokát) vo svojom mene vymáhal svoju vlastnú
pohľadávku, pretože uvedené nie je výkonom advokácie, ale inou podnikateľskou činnosťou podľa SK

NACE-64.99.Ostatnéfinančnéslužbyokrempoisteniaadôchodkovéhozabezpečeniain.,ktorázahŕňa
faktoringové služby. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, vykonávanie takýchto služieb vylučuje ust. § 15
ods. 1 prvá allinea zákona č. 586/2003 Z. z., nakoľko by došlo k porušeniu povinnosti jediného predmetu
podnikania a zároveň k neoprávnenému podnikaniu. Napriek týmto skutočnostiam a argumentácii, ktorú
žalobca vo svojich podaniach od počiatku prezentoval, sa okresný súd s danými skutočnosťami nijako

nevysporiadal a ani ich ako dôkazy nehodnotil. V tomto smere žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru
Ústavného súdu SR, ktorá zdôrazňuje povinnosť dodržiavať pravidlá logiky pri odôvodňovaní súdnych
rozhodnutí, pretože podstatnou súčasťou právnych záruk v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR
je aj právo na logické, spravodlivé a zákonné odôvodnenie rozhodnutia. Žalobca súdu zreteľne uviedol,
bez ohľadu na to, či všeobecný právny predpis umožňuje prevod pohľadávky, jej samotné vymáhanie
žalobcom ako advokátskou kanceláriou, je osobitným predpisom – zákonom č. 586/2003 Z. z. vylúčené.

Tohto si je vedomý aj sám žalobca, pretože svoju pohľadávku zveril do mandátnej správy spoločnosti,
ktorá má zákonné oprávnenie k činnosti správy a vymáhania pohľadávok (faktoring a forfaiting). Na
základe uvedeného bol súd povinný žalobu odmietnuť, resp. zamietnuť ako podanú subjektom, ktorý
nie je aktívne legitimovaným na uplatnenie si nároku. Nesprávne právne posúdenie má aj vplyv na
určenie výšky trov konania, pretože totožnosť právneho zástupcu so žalobcom znamená absenciu

hospodárskeho účelu tohto zastúpenia.

9.2 Žalovaný poukazoval na ním vybrané rozhodnutia Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR,
ako i ustanovenia CSP. Svoju odvolaciu argumentáciu oprel o princíp právnej istoty a konštatoval,
že dané rozhodnutie konajúceho súdu je nielen mechanickým a deklaratórnym odôvodnením, ale

zároveň aj logicky narušeným bez vzťahu vnútornej konzistencie a koherentnosti. Absencia jasných a
zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu je vo svetle judikatúry Ústavného
súdu SR kvalifikovaná ako arbitrárna. Poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia ohľadom jeho
cestovného lístka, ktorý bol platný, pričom výkon kontroly revízorom bol zmätočný a vykazoval známky

svojvôle a arbitrárnosti. Súd sa v tomto smere nijako nezaoberal tým, či existuje iný priebeh skutkového
deja, ako prezentoval žalobca, resp. si konajúci súd svojimi domnienkami dotvoril. V danom prípade má
žalovaný za to, že ide o neakceptovateľný exces, ktorý sa nedá považovať za spravodlivé rozhodnutie.
Neexistujú žiadne legitímne dôvody na to, aby súd mechanicky a nekriticky preberal argumentáciu
žalobcu, ignoroval ustálenú judikatúru súdov ohľadne získavania aktívnej legitimácie, nekalých praktík,

jednostranné vedenie dokazovania a konania tak, že dochádza k narušeniu práva na spravodlivý proces
a kontradiktórneho konania.

10. S poukazom na všetky vyššie uvádzané dôvody žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil alebo zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Dňa 14. 01. 2025 o 12:22 hod. žalovaný (s poukazom na ust. § 125 ods. 2 CSP) odoslal súdu
prvej inštancie doplnenie odvolania ako elektronické podanie s autorizáciou, ktoré je podľa jeho obsahu
totožné s odvolaním zo dňa 07. 01. 2025, ktoré bolo žalovaným odoslané dňa 14. 01. 2025 o 0:00 hod.

12. K odvolaniu žalovaného sa podaním zo dňa 31. 01. 2025, prostredníctvom splnomocneného
právneho zástupcu, vyjadril žalobca, ktorý v celom rozsahu zotrval na svojich predchádzajúcich
vyjadreniach doručených súdu prvej inštancie. Odvolanie žalovaného považoval za nedôvodné a bol
toho názoru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a dospel k správnym skutkovým
zisteniam, keď dospel k záveru, že podaná žaloba bola dôvodná a zaviazal žalovaného povinnosťou

zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu. K námietke žalovaného ohľadom aktívnej vecnej legitimácie žalobca
uviedol, že mandátna zmluva nemá vplyv na jeho aktívnu vecnú legitimáciu. K ďalšej námietke uviedol,
že spoločnosť Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o. je zložená z dvoch advokátov, ktorými sú
JUDr. Jozef Beňo, PhD. a Mgr. Pavol Antoš. Právna zástupkyňa Mgr. Drahomíra Beňová Vargovská,
LL. B. vykonáva advokáciu samostatne, pričom totožné sídlo ešte nemusí znamenať, že ide o zhodu

medziosobouveriteľaajehoprávnehozástupcu,akotvrdížalovaný.Žalobcanevykonávapodnikateľskú
činnosť v iných predmetoch podnikania ako je poskytovanie právnych služieb, a teda k porušovaniu
zákona o advokácii, ako tvrdí žalovaný, nedochádza, nakoľko žalobca len postupuje v medziach
Občianskeho zákonníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorú nadobudol. V žiadnom prípade však nejde ovýkon podnikateľskej činnosti. K tvrdeniam žalovaného ohľadom platnosti cestovného lístka, žalobca
uviedol,ženapodkladelistinnýchdôkazovpreukázal,žežalovanýnemalvčasekontrolyplatnýcestovný
lístok. Žalovaný svoje tvrdenia obsiahnuté v odvolaní nepodložil žiadnymi relevantnými dôkazmi. Ak

by žalovaný považoval výkon kontroly revízorom za rozporný s právnymi predpismi, zrejme by využil
opravné prostriedky skôr a nie až v rámci súdneho konania. Pamäťová stopa žalovaného nepredstavuje
dôkaz, ktorý by mohol súd relevantným spôsobom overiť. Kontrolou vykonanou revízorom sa musel
žalovaný dozvedieť o tom, že cestoval bez platného cestovného lístka, revízor vyplnil hlásenku, v
ktorej sa nachádzajú údaje žalovaného, teda je zrejmé, že žalovaný si musel byť vedomý porušenia

cestovného poriadku. V závere vyjadrenia žalobca konštatoval, že všeobecný súd nie je povinný dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, obzvlášť, ak nemajú súvis s predmetom sporu.
Vo zvyšnej časti svojho vyjadrenia žalobca odkázal na svoje predošlé vyjadrenia v priebehu konania.
Žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

13. K vyjadreniu žalobcu sa v podaní zo dňa 10. 03. 2025 vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na strohé
vyjadrenie žalobcu k otázke aktívnej legitimácii spočívajúce v tom, že samotná mandátna zmluva nemá
vplyv na aktívnu legitimáciu. Uvedené vyjadrenie je možné zdržanlivo označiť za v príkrom rozpore
s právnym, skutkovým, ako aj objektívnym stavom. Opätovne dal do pozornosti ust. § 15 ods. 1 a
§ 2 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. s tým, že mandátna zmluva, ktorou bola pohľadávka zverená

do správy inej spoločnosti, má nespochybniteľný vplyv na aktívnu legitimáciu, pretože sa na uvedené
právne posúdenie aplikuje zákon č. 586/2003 Z. z. a nie Občiansky zákonník, ako sa snaží prezentovať
žalobca a čo nekriticky prevzal súd. K argumentácii žalobcu, že spoločnosť žalobcu je zložená
z dvoch advokátov a právna zástupkyňa žalobcu vykonáva advokáciu samostatne, žalovaný uviedol, že
advokátskakanceláriajezloženáztrochadvokátov,keďžeprávnazástupkyňaopomenulasebasamotnú

ako vyplýva z webovej stránky žalobcu https://advokacia.eu/nas-tim/. Zároveň je v kancelárii vedený
minimálne jeden advokátsky koncipient, teda celkovo žalobcu tvoria traja advokáti a jeden koncipient, t. j
minimálne 4 ľudia. Konštatovanie žalobcu o nepodložení dôkazmi je potrebné konfrontovať s výpoveďou
žalovaného v konaní pred súdom, ktorá je v súlade s ust. § 187 a § 195 CSP – dôkazom, ktorý slúži na
objasnenie, resp. preukázanie tvrdených skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo. Keďže tento výsluch

prebehol práve vďaka „pamäťovej stope“, je potrebné uvedené vyjadrenie žalobcu označiť za účelové.
Následné tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaný nevyužil opravné prostriedky (ktoré zákon neurčuje a
nepripúšťa) je len jeho vlastnou fabuláciou, nakoľko je uvedené v rozpore s výsluchom strany sporu –
žalovaného, ktorý si bezprostredne uplatňoval svoje práva ešte skôr, než k súdnemu konaniu došlo, čo
plne vyvracia tvrdenia žalobcu, ktoré sa snaží odvolaciemu súdu účelovo prezentovať. K uvedenému

rozporusanapokonsúdžiadnymspôsobomvnapadnutomrozsudkunevyjadril.Vďalšejčastivyjadrenia
žalovaný uvádzal tvrdenia a názory, ktoré prezentoval už v podanom odvolaní.

14. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 24. 03. 2025 k vyjadreniu žalovaného poukázal na
bezpredmetnosť tvrdení žalovaného ohľadom zloženia advokátskej kancelárie Beňo & partners

advokátska kancelária, s.r.o., nakoľko uvedené ani nie je predmetom tohto súdneho konania. Spôsob,
akým sa žalovaný snaží preukázať skutočnosť, že žalobca a jeho právny zástupca sú jednou osobou,
je absurdný. Žalobou uplatnený nárok je preukázaný predloženými listinnými dôkazmi a žalobca sa vo
svojich predchádzajúcich vyjadreniach dostatočne vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam.

15. Žalovaný doručil dňa 26. 05. 2025 odvolaciemu súdu vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu, ktoré je
po obsahovej stránke obdobné, ako jeho predchádzajúce podania, vrátane odvolania. Vo vyjadrení
opätovne poukazoval na zloženie žalobcu (personálne obsadenie), nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie na strane žalobcu, platnosť cestovného lístka a zotrval na svojich predchádzajúcich
vyjadreniach.

16. Ďalšie písomné vyjadrenia sporových strán podané neboli.

17. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (podľa ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov – ďalej aj CSP) prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia

odvolaciehopojednávania(ust.§385ods.1CSP)adospelkzáveru,žeodvolaniežalovanéhozodňa07.
01. 2025 (doručené súdu mailom a následne elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým
podpisom) je potrebné odmietnuť podľa ust. § 386 písm. a/ CSP, nakoľko bolo podané oneskorene, vdôsledku čoho potom už odvolací súd vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie preskúmavať nemohol.

18. Podľa § 121 ods. 1, 2, 3, 4, 5 CSP, lehota podľa tohto zákona môže byť určená podľa hodín, dní,
týždňov, mesiacov a rokov.
Do plynutia lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň, keď nastala skutočnosť určujúca začiatok
lehoty.
Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím

označením zhoduje s dňom, keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty; ak ho v mesiaci niet,
posledným dňom mesiaca.
Ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší
nasledujúci pracovný deň.
Lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu,
ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami

doručené súdu mimo pracovného času.

18.1 Podľa § 123 ods. 1, 2 CSP, podanie je úkon určený súdu.
Podanie vo veci samej je najmä žaloba, vzájomná žaloba, zmena žaloby, späťvzatie žaloby, odpor,
odvolanie, dovolanie, a ak to z povahy veci vyplýva, aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia

alebo zabezpečovacieho opatrenia.

18.2Podľa§125ods.1CSP,podaniemožnourobiťpísomne,atovlistinnejpodobealebovelektronickej
podobe.

18.3 Podľa § 355 ods. 1 CSP proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
nevylučuje.

18.4 Podľa § 362 ods. 1, 2, 3, 4 CSP, odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia
na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde.
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa odseku 1 preto, že odvolateľ
sa spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje
poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie

je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia.
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na nepríslušnom súde preto, že odvolateľ sa
spravoval nesprávnym poučením o súde príslušnom na podanie odvolania. To platí aj vtedy, ak
rozhodnutie neobsahuje poučenie o súde príslušnom na podanie odvolania.

18.5 Podľa § 386 písm. a/ CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak
a/ bolo podané oneskorene.

19. Odvolací súd ešte pred samotným meritórnym prejednaním odvolania žalovaného proti rozsudku
súdu prvej inštancie zo dňa 04. 12. 2024 okrem iného zisťoval, či bolo odvolanie podané včas, pričom po

oboznámení sa s relevantnými listinami, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, dospel k záveru, že žalovaný
svoje odvolanie podal po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, a preto musel jeho odvolanie odmietnuť
podľa ust. § 386 písm. a/ CSP ako oneskorene podané, v dôsledku čoho už odvolaním napadnutý
rozsudok nemohol ďalej preskúmavať.

20. Z obsahu predloženého súdneho spisu vyplynulo a je nepochybné, že rozsudok súdu prvej inštancie
bol doručený žalovanému dňa 27. 12. 2024 o 00:17 hod. (doručenka založená na č. l. 227 súdneho
spisu). Rozsudok obsahuje správne poučenie o možnosti strán sporu podať proti nemu odvolanie
v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, ktorá v prípade žalovaného začala plynúť dňa 28. 12. 2024 a jej
koniec pripadol na sobotu 11. 01. 2025, preto v súlade s ust. § 121 ods. 4 CSP je posledným dňom lehoty

najbližší pracovný deň, t. j. v tomto prípade pondelok 13. 01. 2025. V tejto lehote žalovaný odvolanie
nepodal. V súdnom spise sa nachádza listina (č. l. 228), z ktorej vyplýva, že žalovaný svoje odvolanie
odoslal mailom dňa 14. 01. 2025 o 0:00 hod. na adresu „PodatelnaOSLV“ bez autorizácie a v tomto čase
bolo i súdom prijaté (podľa úradnej prezentačnej pečiatky súdu bolo prijatie odvolania vyznačené dňa14. 01. 2025 o 6:43 hod.). Žalovaný teda svoje odvolanie podal po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a
na tejto skutočnosti nič nemení ani jeho ďalší postup spočívajúci v tom, že dňa 14. 01. 2025 o 12:22 hod.
odoslal na adresu „PodatelnaOSLV“ podanie (č. l. 242 súdneho spisu) so sprievodným textom „v súlade

s ustanovením § 125 ods. 2 CSP dopĺňam svoje podanie vo veci 16Csp/70/2024 zaslané včera e-mailom
tunajšiemu súdu aj ako elektronické podanie s autorizáciou v lehote 10 dní od vykonania pôvodného
podania“ a ďalej s textom „po 13. 1. 2025 o 23:59 B. C. napísal(a): Dobrý deň posielam odvolanie“.
Prílohou uvedeného podania bolo odvolanie s identickým textom, ako bolo odoslané dňa 14. 01. 2025
o 0:00 hod. Odvolací súd je toho názoru, že je potrebné rozlišovať medzi napísaním sprievodného listu

k odvolaniu (13. 01. 2025 o 23:59 hod.) a jeho samotným odoslaním (14. 01. 2025 o 0:00 hod.) spolu
s prílohou, ktorou bolo odvolanie. Je zrejmé, že pokiaľ žalovaný odoslal súdu odvolanie dňa 14. 01. 2025
o 0:00 hod., nemohlo byť toto odvolanie podané v zákonom stanovenej lehote, pretože táto uplynula
dňa 13. 01. 2025 o 23:59:59 hod.

21. Naviac, odvolací súd dáva do pozornosti žalovaného, že forma elektronickej komunikácie, ktorú

zvolil pri podaní odvolania nespadá do pôsobnosti zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe
výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-
Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon o e-Governmente). Na žalovaným zvolenú
formu elektronickej komunikácie preto nemožno aplikovať pravidlo, podľa ktorého elektronické podanie
je podané jeho odoslaním do elektronickej schránky orgánu verejnej moci (ust. § 25 ods. 1 tretia veta

zákona o e-Governmente). Tento záver podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu SR, ktorý ust § 25 ods.
1 zákona o e-Governmente aplikoval na neautorizované elektronické podanie podané prostredníctvom
portálu eŽaloby (v spojení s povinnosťou doručiť podanie v desaťdňovej lehote podľa ust. § 125 ods.
2 CSP) a pre zachovanie lehoty na podanie odvolania považoval za rozhodný moment odoslanie
elektronického podania bez potreby ďalšieho preukazovania momentu skutočného doručenia podania

z tohto systému určenému súdu (porovnaj napr. uznesenie sp. zn. 3Cdo/105/2019 z 10. októbra
2019 a judikatúru uvedenú v tomto rozhodnutí – sp. zn. 5Cdo/12/2018, 8Cdo/14/2019, 5Cdo/75/2019,
uznesenie sp. zn. 3Cdo/153/2019 z 19. septembra 2019). Vo vzťahu k bežnej mailovej komunikácii (akú
použil žalovaný pri podaní odvolania) však v inej veci uviedol, že pre zachovanie lehoty na podanie
odvolania nie je rozhodujúci okamih odoslania mailu, ale okamih doručenia mailovej správy súdu, pričom

za doručené sa považuje odvolanie v deň doručenia mailu súdu, i keď sa tak stalo po úradných hodinách
súdu (uznesenie sp. zn. 2Obdo/12/2016 z 31. 01. 2017). Odvolací súd v predmetnej veci zdôrazňuje,
že žalovaný nevyužil na podanie odvolania portál eŽaloby, ale klasickú mailovú službu na podanie
elektronického neautorizovaného odvolania. Žalovaný elektronické odvolanie s autorizáciou odoslal
súdu prvej inštancie dňa 14. 01. 2025 o 12:22 hod. (teda po uplynutí zákonom stanovenej lehoty) ako

prílohu jeho sprievodného listu odoslaného vo vyššie uvedený deň a vo vyššie vedenom čase (č. l. 242
súdneho spisu).

22. Odvolací súd ďalej poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní pod
sp. zn. IV. ÚS 115/2020 zo dňa 01. 04. 2020, v ktorom sa uvádza: „Určenie rozhodného momentu

pre záver o zachovaní lehoty – pri forme elektronickej komunikácie, ktorú zvolil sťažovateľ, vychádza
z § 121 ods. 5 CSP, podľa ktorého lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na
súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Z tohto hľadiska je pre právny
záver o zachovaní lehoty rozhodujúce posúdenie toho, či osoba, ktorá odosiela podanie prostredníctvom
mailovej služby, odovzdala podanie orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Ústavný súd v tomto

kontexte dospel k záveru, že pri využívaní bežnej mailovej služby ide o priame a bezprostredné využitie
technického prostriedku, prostredníctvom ktorého sa uskutočňuje prenos dátovej (elektronickej) správy
od odosielateľa k príjemcovi. V tejto forme elektronickej komunikácie nemožno uvažovať o konkrétnej
mailovej aplikácii (službe) ako o orgáne, ktorý má povinnosť doručiť podanie v zmysle § 121 ods. 5
CSP. Z tohto pohľadu je rozhodným moment, keď bola mailová správa doručená príslušnému súdu,

a nie moment odoslania tejto mailovej správy“ Rovnako tak možno poukázať i na uznesenie v konaní
pod sp. zn. III. ÚS 273/2025 zo dňa 13. 05. 2025 a podporne aj na judikatúru Ústavného súdu
Českej republiky, ktorá taktiež vychádza z právneho záveru, podľa ktorého elektronická komunikácia
prostredníctvom mailu nie je komunikáciou prostredníctvom orgánu, ktorý je povinný doručiť podanie,
preto rozhodujúcim je moment doručenia podania súdu. Vyššie označené uznesenia Ústavného súdu

SR sú plne aplikovateľne aj na prejednávanú vec.

23. Odvolací súd už vyššie uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 04. 12. 2024 bol doručený
žalovanému dňa 27. 12. 2024 o 00:17 hod. Žalovaný odoslal súdu prvej inštancie odvolanie proti tomutorozsudku dňa 14. 01. 2025 o 0:00 hod. obyčajnou (bežnou) mailovou formou a v uvedenom čase bolo
aj súdom prijaté, pričom prijatie tohto odvolania súd vyznačil dňa 14. 01. 2025 o 6:43 hod. na úradnej
prezentačnej pečiatke. Pri tejto forme podania odvolania je rozhodným moment, kedy bolo odvolanie

prijaté súdom, resp. doručené príslušnému súdu a nie moment jeho odoslania. Včasnosť elektronického
podania realizovaného obyčajnou mailovou formou treba posudzovať podľa okamihu, kedy podanie
dôjde súdu, nie podľa okamihu jeho odoslania. V predmetnej veci teda odvolací súd zohľadnil okamih
preukázanéhoprijatiamailovéhoodvolaniasúdom(t.j.14.01.2025o0:00hod,ktorýboltotožnýsčasom
jeho odoslania žalovaným) a teda žalovaný odvolanie podal po uplynutí zákonom stanovenej 15 dňovej

lehoty na podanie odvolania (ust. § 362 ods. 1 CSP), v dôsledku čoho bolo potrebné jeho odvolanie
odmietnuť podľa ust. § 386 písm. a/ CSP ako oneskorene podané a odvolací súd nemohol podrobiť
rozsudok súdu prvej inštancie odvolaciemu prieskumu. Je len logické, že pokiaľ žalovaný odoslal súdu
svoje odvolanie až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, tak toto odvolanie nemohlo byť v zákonom
stanovenej lehote ani súdom prijaté.
24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. §

396 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 CSP vychádzajúc z toho, že v dôsledku odmietnutia odvolania sa v konaní
nemohlo pokračovať. Civilný sporový poriadok neobsahuje ustanovenie, ktoré by výslovne upravovalo
otázku náhrady trov konania v takomto prípade. Odvolací súd zastáva názor, že právnou úpravou, ktorá
je obsahom a účelom najbližšia posudzovanej právnej veci, je ust. § 256 ods. 1 CSP, ktoré sa zaoberá
náhradou trov zastaveného konania. Odmietnutie odvolania je totiž takisto procesným rozhodnutím

a spôsobuje rovnaké procesné následky, ako zastavenie konania, pretože k meritórnemu prieskumu
napadnutého rozhodnutia a k zvráteniu jeho účinkov v odvolacom konaní už nemôže dôjsť. Odmietnutie
odvolania zavinil žalovaný ako odvolateľ svojím oneskoreným podaním odvolania, preto treba náhradu
trov konania podľa ust. § 256 ods. 1 v spojení s čl. 4 ods. 1 CSP priznať protistrane, ktorou je v tomto
prípade žalobca. V dôsledku toho odvolací súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok

na náhradu všetkých trov odvolacieho konania (II. výrok tohto uznesenia).

25. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 393 ods. 2 veta druhá
CSP v spojení s ust. § 3 ods. 10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 - § 423 CSP).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 1, 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)