Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. november 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/61/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124381538
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:6124381538.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v spore žalobkyne: A. B. C., nar.
XX. XX. XXXX, bytom D., E. C. F. XXXX/XX, zast. JUDr. Mgr. Lukášom Grežďom, advokátom, so sídlom
Topoľčany, Sv. Cyrila a Metoda 4647/1, IČO: 42 370 175, proti žalovanému: G. H., nar. XX. XX. XXXX,
bytom D., E. C. F. XXXX/XX, o zaplatenie 6 500 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 4. júla 2025 č. k. 53C/100/2024-80 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) a vo výroku
o trovách konania (III.) p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
3 300 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3 800 eur od 01. 04. 2023 do 04. 01.
2024, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3 600 eur od 05. 01. 2024 do 01. 02. 2024,
s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3 500 eur od 02. 02. 2024 do 12. 02. 2025, s
úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3 400 eur od 13. 02. 2025 do 12. 03. 2025, s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3 300 eur od 13. 03. 2025 do zaplatenia, a to všetko do

troch dní od právoplatnosti rozsudku (I.) Súd konanie, čo do sumy 3 200 eur, zastavil (II.) O trovách
konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (III.). Rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 657, § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 144, § 145 ods. 2 CSP a vykonaným dokazovaním zistil, že dňa
11. 11. 2022 uzatvorili žalobkyňa ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o pôžičke. Z článku II.
vyplýva, že „dlžník prehlasuje, že na základe jeho predchádzajúceho požiadania o poskytnutie pôžičky
adresovaného veriteľovi dnešného dňa 11. 11. 2022, dňom podpísania tejto zmluvy prevzal osobne pred

podpisom zmluvy k svojim rukám od veriteľa pôžičku po prepočítaní sumy v celosti a hotovosti, finančná
hotovosť vo výške 6 500 eur“. Podľa článku IV. dlžník prehlasuje, že jeho finančná situácia mu dovoľuje
požičanú sumu vrátiť v prospech veriteľa v lehote splatnosti dojednanej zmluvnými stranami do konca
marca 2023. Z článku VII. bodu 1. zmluvy vyplýva, že zmluva bola jej účastníkmi, veriteľom a dlžníkom,
prečítaná, keďže je dostatočne určitá a zrozumiteľná a vyjadruje ich slobodnú a vážnu vôľu, zmluva
nebola uzavretá v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok a tiež nie v omyle, túto zmluvu na znak
súhlasu s jej obsahom a dohodnutými podmienkami v závere vlastnoručne podpisujú. Pod podpismi

zmluvy a overením podpisu podľa Knihy osvedčenia pred Mestom Topoľčany podpisu žalovaného ako
dlžníka je rukou dopísaný dodatok k zmluve: „v prípade nevrátenia sumy 6 500 eur dlžníkovi prepadá
motorové vozidlo značky Škoda Octavia, ŠPZ: D. XXX I. v prospech veriteľa. Z detailu pohybu na účte
žalovaného vyplýva odoslaná platba 200 eur s dátumom zúčtovania 04. 01. 2024. Odoslaná platba 100eur s dátumom zúčtovania 01. 02. 2024. Odoslaná platba 100 eur s dátumom zúčtovania 13. 02. 2025.
Odoslaná platba 100 eur s dátumom zúčtovania 13. 03. 2025. Z čestného prehlásenia J. E. zo dňa 11.
04. 2025 vyplýva, že bol prítomný a videl, keď žalovaný, niekedy v mesiaci november až december 2022,

bolo to koncom roka 2022, odovzdal p. K. E., ktorého pozná ako taxikára z mesta Topoľčany, zmluvu
o pôžičke podpísanú žalovaným ako dlžníkom, v ktorej bol ako veriteľ uvedený A. B. C., ktorú pozná z
videnia z mesta Topoľčany ako partnerku p. E., pričom pri odovzdaní tejto zmluvy o pôžičke p. E. osobne
odovzdal žalovanému sumu 1 000 eur v stoeurových bankovkách a zmluvu o pôžičke si p. E. zobral so
sebou, uvedené sa odohralo na ulici, v zadnej časti Mestského úradu v Topoľčanoch, pri mestskej polícií.

Ďalej prehlasuje, že bol osobne prítomný pri telefonáte žalovaného so žalobkyňou, presný dátum pre
odstup času nevie uviesť, ale bolo to v mesiaci marec v tomto roku 2025, kde v telefonickom rozhovore
menovaná potvrdila, že žalovaný si síce požičal 4 000 eur, ale ona chce od neho vrátiť 6 500 eur, lebo
túto podpísal v zmluve o pôžičke, že aby si požičal 4 000 eur, a keď jej ich pošle, tak menovaná stiahne
žalobu.

1.2. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobkyňa na základe ústnych zmlúv o
pôžičke poskytla žalovanému pôžičky v celkovej výške 4 000 eur, čo potvrdil samotný žalovaný, keď vo
veci uviedol, že pôžičky mu boli poskytované na trikrát, prvýkrát dva-tri mesiace pred tým, ako podpísal
predmetnú zmluvu o pôžičke dňa 11. 11. 2022, kedy mu bola poskytnutá pôžička žalobkyňou vo výške 2
000 eur. Ďalej o mesiac neskôr, ako uvádza žalovaný, mu bola poskytnutá pôžička vo výške 1 000 eur a

tretíkrát pôžička vo výške 1 000 eur v čase, kedy došlo k podpísaniu uvedenej zmluvy o pôžičke, t.j. 11.
11. 2022. Poskytnutie pôžičiek, ako aj reálne odovzdanie predmetu pôžičiek, dohodnutých na základe
ústnej zmluve o pôžičke, potvrdil samotný žalovaný, ale aj svedok K. E., ktorý vo svojej výpovedi uviedol,
žesámpožičiavalžalovanému,ktorýmuistinuhorko-ťažkovrátilatiežmuposkytolešte1000eur.Potom
hľadal, od koho by si mohol požičať, a preto sa ho pýtal, či jeho vtedajšia priateľka, t.j. žalobkyňa, nemá

peniaze. Potvrdil, že žalobkyňa požičala žalovanému určite 4 000 eur, čo mu poskytovala postupne po
tisíckach. Svedok ďalej uviedol, že pokiaľ bola na písomnej zmluve o pôžičke uvedená suma 6 500 eur,
bola tam zahrnutá pôžička od žalobkyne žalovanému 4 000 eur, pôžička, ktorú poskytol žalovanému
svedok 1 000 eur a ostatné boli úroky, ktoré takto sám uviedol žalovaný, ktorému vtedy išlo najmä
o poskytnutie ďalšej pôžičky. Na základe ústnej dohody, ako to potvrdil aj žalovaný vo veci, došlo k

uzatvoreniu zmlúv o pôžičke, na základe ktorých žalobkyňa poskytla žalovanému pôžičku celkom vo
výške 4 000 eur. Potvrdzuje, že došlo k uzavretiu jednotlivých zmlúv o pôžičke a k uzavretiu boli splnené
podmienky, ktoré vyžaduje ustanovenie § 657, keďže ide o reálny kontrakt, a to skutočné odovzdanie
predmetu pôžičiek. Pri poskytnutí tretej pôžičky bola medzi stranami sporu spísaná listina označená ako
zmluva o pôžičke, datovaná 11. 11. 2023, s dohodnutou dobou splatnosti do konca marca 2023, t.j. do

31. 03. 2023. Pokiaľ na základe tejto zmluvy síce nedošlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky,
bolo možné ju posúdiť podľa obsahu, s možnosťou od zmluvy o pôžičke odlíšiť tzv. dlžobný úpis (5 Cdo
55/98).

1.3. Žalovaný v priebehu konania menil svoje tvrdenia, pokiaľ išlo o dohodnutie splatnosti pôžičiek, spolu

vo výške 4 000 eur, keď v odpore najskôr uviedol, že to bolo do konca roka 2024. Vo svojej výpovedi, na
otázku právneho zástupcu žalobkyne, či bolo nejakým spôsobom dohodnuté, že požičané peniaze sa
vrátia do nejakého konkrétneho dátumu, žalovaný uviedol, že dohodnuté to bolo až po tretej splátke. Keď
mu dala žalobkyňa posledných 1 000 eur, bolo dohodnuté, že nebude dávať mesačný úrok, ale že jej to
vráti do marca 2023 a v tom bude zarátaný aj ten úrok. Napriek uvedeným tvrdeniam, žalovaný vo svojej

záverečnej reči uviedol, že k vráteniu pôžičky malo dôjsť až vtedy, keď sa zamestná. Takéto tvrdenia
súd považoval za účelové, zbaviť sa povinnosti riadne vrátiť poskytnutý dlh, najmä, keby malo ísť o
dohodu na dobu, keď sa zamestná, takéto dojednanie by bolo jednoznačne v neprospech žalobkyne,
aby ponechávala vrátenie predmetu pôžičiek na možnosť vrátenia zo strany žalovaného a jeho vôľu,
či a kedy sa vôbec zamestná. Pri poskytovaní poslednej pôžičky v sume 1 000 eur podpísal žalovaný

predmetnú listinu dňa 11. 11. 2022, označenú ako zmluvu o pôžičke, kde bol jednoznačne uvedený
termín splatenia do konca marca 2023. Podpísanie tejto listiny žalovaný vo veci potvrdil. V rozpore s
jeho tvrdením o vrátení pôžičiek je aj skutočnosť, že sám začal splácať pôžičky, keď najskôr uhradil 200
eur v čase poskytnutia jednej z pôžičiek a potom následne 04. 01. 2024 sumu 200 eur, dňa 01. 02. 2024
splatil sumu 100 eur, dňa 13. 02. 2025 splatil poukázaním, tak ako to vyplýva z vyššie uvedeného, sumu

100 eur a rovnako dňa 13. 03. 2025 sumu 100 eur, čo predstavuje spolu 700 eur. Žalobkyňa sa stotožnila
v priebehu konania s požadovanou sumou 4 000 eur, na ktorú zobrala žalobu späť a rovnako aj v časti,
čo do sumy 500 eur, vzhľadom na realizované úhrady a neskôr aj 200 eur. Na základe uvedeného z
dokazovania možno ustáliť výšku poskytnutej pôžičky celkom 4 000 eur. V konaní bolo preukázanénielen samotné uzavretie zmluvy o pôžičke, resp. zmlúv, čo potvrdil aj v prejednávanej veci žalovaný, ale
aj reálne odovzdanie predmetu, teda peňazí. Pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná
forma, takže môže byť uzavretá ústne, alebo konkludentným spôsobom. Z dokazovania mal súd za

preukázané, že z poskytnutej pôžičky 4 000 eur vrátil žalovaný žalobkyni 700 eur, takže zostáva výška
istiny 3 300 eur, nad ktorú žalobkyňa zobrala žalobu späť, keď v priebehu konania najskôr uvádzala
späťvzatie 500 eur, následne 200 eur a na poslednom pojednávaní uviedla späťvzatie nad 3 800 eur,
takže rozdiel predstavuje sumu 3 200 eur. Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku, že priznal žalobkyni nárok na zaplatenie istiny vo výške 3 300 eur. O úroku z omeškania

rozhodol súd v zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády, keď
do omeškania sa žalovaný dostal nasledujúcim dňom po tom, ako bola dohodnutá splatnosť, teda od
01. 04. 2023 a následne potom upravený nárok žalobkyňou ako boli uhrádzané čiastočné úhrady, ktorý
úrok z omeškania je vyčíslený v odseku I. výrokovej časti rozsudku. Súd neuveril tvrdeniam žalovaného
o splatnosti dlhu jednak do konca roka 2024, a neskôr, ako tvrdil, že kým sa nezamestná, nakoľko sám,
ako to vyplýva z jeho odpovede na otázku právneho zástupcu žalobkyne, či mali nejakým spôsobom

dohodnuté, či požičané peniaze sa vrátia do nejakého konkrétneho dátumu, uviedol, že dohodnuté to
bolo až po tretej splátke, keď mu žalobkyňa dala posledných 1 000 eur, že je to vráti do marca 2023,
pričom čiastočne začal dlh uhrádzať.

1.4. Pokiaľ žiadal žalovaný povoliť mu splácať dlh v splátkach, ako naposledy uviedol po 30 eur,

ustanovenie § 232 ods. 4 CSP umožňuje povolenie splácať dlh, avšak výška splátok musí byť primeraná
k výške samotného dlhu, čo v danom prípade tomu nie je a ani samotná žalobkyňa s uvedenou výškou
splátok nesúhlasila. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žalobného návrhu, čo do sumy 3 200,- eur, súd
konanie v tejto časti zastavil. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1
a § 262 ods. 1 CSP, a keďže žalobkyňa požadovala pôvodne zaplatenie sumy 6 500 eur, pričom v

priebehu konania bola preukázaná pôžička celkovo vo výške 4 000 eur s tým, že žaloba bola podaná
žalobkyňou na tunajšom súde dňa 06. 11. 2024, takže pokiaľ žalovaný realizoval úhrady pred týmto
dátumom, spolu vo výške 500 eur, v tejto časti zavinila zastavenie konania žalobkyňa. Pokiaľ išlo o
úhradu 13. 02. 2025 a 13. 03. 2025, došlo k zavineniu čiastočného späťvzatia zo strany žalovaného. Z
uvedeného teda vyplýva, že úspešnosť žalobkyne bola, čo do sumy 3 300 eur plus dve splátky po 100

eur uhradené žalovaným po podaní žaloby, t.j. spolu 3 500 eur a jej neúspešnosť potom predstavovala
sumu 3 000 eur. Úspešnosť žalobkyne potom predstavovala pomernú časť vo výške 53,85% (3500 x
100/6500) a úspešnosť žalovaného a neúspešnosť žalobkyne 46,15%, pričom rozdiel predstavuje 7,7%,
čo súd považoval za nepatrnú výšku úspešnosti žalobkyne. Preto rozhodol o trovách konania tak, že
žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Proti tomuto rozsudku, jeho výroku I., podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie,
odôvodniac ho tým, že nie je pravdou tvrdenie žalobkyne v žalobe, že na základe zmluvy o pôžičke
zo dňa 11. 11. 2022 poskytla a odovzdala dňa 11. 11. 2022 žalovanému pôžičku v hotovosti k rukám
žalovaného vo výške 6 500 eur. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa neposkytla

žalovanému plnenie z titulu pôžičky tak, ako je to uvedené v žalovanou predloženej zmluve o pôžičke,
žalovaná na základe predloženej písomne uzavretej zmluvy o pôžičke nikdy neposkytla žalovanému
sumu 6 500 eur. Celá argumentácia žalobkyne vo veci preukázania dôvodnosti žalovanej sumy
sa opierala o ňou predloženú písomne uzavretú zmluvu o pôžičke. Žalovaný poskytnutie pôžičiek
nepopieral, avšak uviedol, že skutočná výška pôžičiek žalobkyne ako veriteľa voči žalovanému ako

dlžníkovi bola spolu v sume 4 000 eur a to na základe troch ústne uzavretých zmlúv o pôžičke, kde v
jednom prípade mu žalobkyňa poskytla ako pôžičku sumu vo výške 2 000 eur, v druhom prípade mu
poskytlasumuvovýške1000euravtreťomprípademuposkytlasumuvovýške1000eur,t.j.žalobkyňa
na základe troch právnych úkonov - ústne uzavretých zmlúv o pôžičke mu poskytla tri rôzne pôžičky.
Uvedené tvrdenia žalovaného boli v konaní preukázané a tieto boli podporené aj vyjadrením samotnej

žalobkyne. Dňa 11. 11. 2022 žalovaný zmluvu v prospech žalobcu „len podpísal". Uviedol, že žalobkyňa
zmluvu vypisovala sama a bez asistencie žalovaného, žalovanému zmluvu priniesol na podpis partner
žalobkyne a pri tejto príležitosti partner žalobkyne odovzdal žalovanému čiastku poslednej pôžičky v
sume 1 000 eur. Splatnosť jednotlivých pôžičiek nebola v konaní preukázaná, k jednej z troch pôžičiek
sa vyjadril, že táto v poradí prvá pôžička bola splatná do konca roku 2024. Pokiaľ aj súd poukázal na to,

že v splatnosti pôžičky žalovaný uvádzal rôzne dátumy, poznamenal, že je to možné, že súd takto jeho
vyjadrenia zhodnotil, keďže žalobkyňa mu poskytla tri rôzne pôžičky a každú s inou dobou splatnosti.
Pre uzavretie dohody o pôžičke sa síce nevyžaduje písomná forma, avšak podstatnou náležitosťou
obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičkya reálne odovzdanie pôžičky veriteľom v prospech dlžníka. V konaní bolo preukázané, že v prípade
žalobkyňou predloženej zmluvy o pôžičke nikdy k reálnemu poskytnutiu finančných prostriedkov ako
pôžičky zo strany žalobkyne v prospech žalovaného nedošlo. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými

stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne, a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu boli
dané. V prejednávanej veci považoval za potrebné, aby súd v konaní ako predbežnú otázku posúdil
platnosť zmluvy o pôžičke, ktorú v konaní predložila žalobkyňa, a aby súd túto zmluvu určil za neplatný
právny úkon. Poukázal na ním predložený dôkaz, sms žalobkyne, že v prípade, ak vráti sumu 4
000 eur, tak už o nej nebude počuť, čo preukazuje skutočný dlh žalovaného voči žalobkyni, avšak z

iného titulu, a nie zo žalobkyňou predloženej zmluvy o pôžičke. Žalobkyňa pred súdom zamlčala, už
pri podaní samotnej žaloby, že jej vrátil sumu spolu 700 eur. Dal do pozornosti ustanovenie § 151
Civilného sporového poriadku a uviedol, že žalobkyňa v žalobe uviedla určité skutkové tvrdenie, hoci
sa nezakladali na pravde, tieto jej skutkové tvrdenia boli žalovaným popreté a v konaní aj preukázané
ako nepravdivé. S poukazom na uvedené navrhol súdu prvej inštancie vykonať dôkazy, resp. ako
predbežnú otázku navrhol súdu posúdiť a určiť Zmluvu o pôžičke zo dňa 11. 11. 2022 za absolútne

neplatný právny úkon. Medzi účastníkmi konania nikdy nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke
zo dňa 11. 11. 2022, predloženej žalobkyňou súdu, keďže podľa predloženej zmluvy žalovaný sumu
uvedenú v zmluve o pôžičke od žalobkyne ako pôžičku neprijal. Súd prvej inštancie sa však s touto
otázkou platnosti/neplatnosti Zmluvy o pôžičke zo dňa 11. 11. 2022 nevysporiadal a túto v bode 18.1.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sám z vlastnej iniciatívy a bez návrhu žalobkyne vyhodnotil

ako tzv. dlžobný úpis. Ak je právny úkon neplatný, nemožno túto neplatnosť pretransformovať na iný
právny úkon, ktorý súd označil ako tzv. dlžobný úpis. Týmto súd konal nad rámec zákona, keďže z
neplatného právneho úkonu vyrobil akýsi prejav vôle ako platný. Navrhol súdu, aby posúdil platnosť
zmluvy o pôžičke, ktorú v konaní predložila žalobkyňa a o ktorú opiera dôvodnosť podanej žaloby, a aby
ju určil za neplatný právny úkon a žalobu zamietol. Namiesto toho, súd prvej inštancie nad rámec zistení

v priebehu konania svojvoľne, suplujúc vôľu, konanie a návrhy žalobkyne a z vlastnej iniciatívy v konaní
pokračoval, aj napriek návrhom žalobkyne a jej poukazom na písomne uzavretú zmluvu o pôžičke, a sám
inicioval a vykonal zmeny v žalobných dôvodoch a tvrdeniach žalobkyne a vec takto ukončil vydaním
napadnutého rozsudku. Keďže v konaní bolo jednoznačne preukázané, že zmluva o pôžičke predložená
žalobkyňou je neplatný právny úkon, mal sa súd v konaní s touto otázkou vysporiadať, a nie sám

„prekvalifikovať" ňou predloženú písomnú zmluvu o pôžičke na zmluvu o pôžičke uzavretú ústne. Toto
považujezaneprípustnéanadrámectoho,čomalsúdprvejinštanciekonať.Odôvodnenienapadnutého
rozhodnutia považuje za neodôvodnené, z odôvodnenia nie je jednoznačne zrejmé, ako súd dospel
k splatnosti jednotlivých súm, a tým aj k určeniu akýchkoľvek úrokov z omeškania, keďže má za to,
že k týmto nemohol dospieť na základe neplatnej písomne predloženej zmluvy o pôžičke. Žalobkyňa

nepreukázala lehotu splatnosti troch rôznych pôžičiek, ktoré poskytla v troch platbách žalovanému sumy
pôžičiek vo výške 2 000, 1 000 a 1 000 eur a súd aj napriek tomu, o tomto vo výrokovej časti napadnutého
rozhodnutia rozhodol tak, že žalovaného zaviazal k úroku z omeškania, t. j. v uvedenom považuje
rozhodnutie súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné. Vo výroku I. navrhol napadnutý rozsudok zrušiť
a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo ho zmeniť a žalobu zamietnuť

a vo výrokoch II. a III. navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Má za to, že súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe
vykonaných, resp. nevykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že žalovaný v odvolaní sám priznal, že
skutočná výška pôžičky bola vo výške 4 000 eur. Pôžičku vo výške 4 000 eur potvrdil aj svedok K. E.
na pojednávaní zo dňa 14. 05. 2025 a zároveň potvrdil, že informácie v Zmluve o pôžičke zo dňa 11.
11. 2022 vypisoval každý svoje údaje sám za seba, žalobkyňa vypísala svoje údaje a žalovaný prišiel
s tým, že to už bolo vypísané. Žalovaný svojim úradne overeným podpisom potvrdil údaje uvedené

v zmluve o pôžičke. Tým je daná aj splatnosť pôžičky slovným spojením „do konca marca 2023“,
čo znamená, že najneskorší termín vrátenia pôžičky je 31. 03. 2023. Z tohto termínu sa následne
odvodzovalo omeškanie žalovaného s vrátením pôžičky a následných úrokov z omeškania. Ustálenie
termínu vrátenia pôžičky dátumom 31. 03. 2023 bolo prvostupňovým súdom riadne vysvetlené a v
konaní pred súdom preukázané, s čím sa stotožňuje. V priebehu súdneho konania bolo preukázané a

stranami potvrdené, že žalovaný v prospech žalobkyne uhradil nasledovné peňažné sumy na žalovanú
istinu: dňa 05. 01. 2024 sumu 200 eur, dňa 02. 02. 2024 sumu 100 eur, dňa 13. 02. 2025 sumu
100 eur, dňa 13. 03. 2025 sumu 100 eur a suma 200 eur po vzájomnom odsúhlasení účastníkmi na
pojednávaní konanom dňa 26. 03. 2025, uhradená ešte pred samotným uzatvorením zmluvy o pôžičke.Žalobkyňa návrhom na pripustenie zmeny žalobného petitu na pojednávaní dňa 26. 03. 2025 navrhla
zmenu žalobného petitu v zmysle vyššie uvedených jednotlivých platieb na istinu pôžičky. Tým bola
daná istina vo výške 3 300 eur a k tomu prislúchajúce príslušenstvo. Na pojednávaní dňa 18. 06.

2025 žalobkyňa upresnila žalovaný petit s presným vyčíslením istiny aj úrokov z omeškania, ktoré súd
pri vyhlásení rozsudku napokon aj priznal. V ostatnom žalobkyňa zobrala žalobu späť. Žalovaný k
uvedenému uviedol, že to bolo klamstvo, mali ústnu dohodu a zmluvu o pôžičke 11. 11. 2022 podpísal
preto, že potreboval súrne peniaze. Na pojednávaní sa ešte vyjadril, že dlhuje žalobkyni 3 300 eur, čo
jej vráti a navrhol splátky po 30 eur, s čím žalobkyňa nesúhlasila. Výška istiny, ako aj jej príslušenstvo,

boli teda riadne preukázané. Žalovaný na jednej strane uvádza, že k žiadnej platne uzatvorenej pôžičke
nedošlo, ale na druhej strane vo svojich písomných vyjadreniach, aj vyjadreniach pred súdom, tvrdí,
že peniaze si skutočne požičal. Tým bolo preukázané, že došlo k uzatvoreniu reálneho kontraktu, k
reálnemu odovzdaniu peňazí zo strany žalobkyne ako veriteľa do rúk žalovaného ako dlžníka podľa
§ 657 Občianskeho zákonníka. Žalovaného procesná obrana, že malo dôjsť k nejakým viacnásobným
pôžičkám v iných sumách a v inom časovom období, s inou lehotou splatnosti nebola úspešná, žalovaný

nepreukázal, kedy a za akých okolností boli peniaze požičané, než ako bolo preukázané v konaní pred
súdom, a preto v tejto časti žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. Žiadne iné konkrétne dátumy alebo
skutočnosti sa nedozvedeli od žalovaného ani v jeho odvolaní. Prvostupňový súd sa správne vysporiadal
s argumentami žalovaného tak, že celková výška pôžičky bola 4 000 eur, pôžičky boli poskytnuté na
trikrát, prvýkrát dva-tri mesiace pred tým, ako žalovaný podpísal predmetnú zmluvu o pôžičke dňa 11. 11.

2022, kedy mu bola poskytnutá pôžička žalobkyňou vo výške 2 000 eur. O mesiac neskôr, ako uviedol
žalovaný, mu bola poskytnutá pôžička vo výške 1 000 eur a tretíkrát pôžička vo výške 1 000 eur v čase,
kedy došlo k podpísaniu uvedenej zmluvy o pôžičke, t.j. 11. 11. 2022. Z uvedených dôvodov navrhla,
aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Žiadala priznať nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP),
stranou (žalovaným), v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,

že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380
ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez
nariadeniaodvolaciehopojednávania(§385ods.1CSPacontrario),popreskúmanízákonnostiavecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné

v napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) a vo výroku o trovách konania (III.) podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdiť.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Predmetom konania je plnenie zo zmluvy/zmlúv o pôžičke, uzavretej/uzavretých medzi žalobkyňou
a žalovaným. Zmluvou o pôžičke pritom prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

8. Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou, ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky

veriteľom dlžníkovi, a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou
cestou. Ide o právny úkon, pre ktorý zákon nevyžaduje osobitnú právnu formu. Nemusí mať písomnú
formu, možno ju uzavrieť ústne, aj konkludentným spôsobom. Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke je
prenechanie druhovo určených vecí na voľné nakladanie, dočasnosť právneho vzťahu, povinnosť vrátiť
veci rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti.

9. Zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym kontraktom, to znamená,
že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak
nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne, a to aj keby všetky náležitostitohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/403/2014
z 16. 12. 2015).

10. Zmluva o pôžičke je asynalagmatickou zmluvou, čo je dané predovšetkým jej reálnym charakterom.
Dlžníkovivyplývapovinnosťvrátiťvecirovnakéhodruhuaveriteľovivyplývapovinnosťtietoveciprevziať.
Povinnosť veriteľa odovzdať predmet pôžičky a povinnosť dlžníka predmet pôžičky prevziať zo zmluvy
o pôžičke neplynie, pretože zmluva vznikne až uskutočnením reálneho odovzdania a prijatia. Dlžník
a veriteľ teda nie sú navzájom v synalagmatickom postavení. Preto, ak došlo len k dohode zmluvných

strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky nedošlo,
nemožno sa s úspechom domáhať, aby veriteľ plnil z titulu zmluvy o pôžičke, pretože zmluva nevznikla
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 238/2010).

11. Pri zmluve o pôžičke závisí od vôle strán, či si zvolia písomnú formu, prípadne či spíšu len dôkaz
o jej existencii – dlžný úpis. Pre vznik zmluvy nie je podstatné, kedy došlo k podpisu písomnej zmluvy

o pôžičke, ale to, kedy došlo k dohode zmluvných strán a k reálnemu odovzdaniu veci. Ak napríklad k
odovzdaniu objektu zmluvy dôjde až po podpise zmluvy, zmluva je perfektná až v okamihu odovzdania.
Opačnú situáciu, pri ktorej dôjde najskôr k odovzdaniu predmetu pôžičky a k spísaniu písomnej zmluvy
až neskôr, je potrebné hodnotiť s prihliadnutím na skutočnú vôľu strán. Ak bolo úmyslom strán uzavrieť
zmluvu o pôžičke už pri odovzdaní predmetu pôžičky, zmluva vznikla už odovzdaním. Ak však k

odovzdaniu došlo z iného dôvodu ako poskytnutie pôžičky, zmluva o pôžičke vznikne až jej podpisom.

12. Reálna povaha zmluvy má zásadný význam pre prax aj v súdnom konaní, kde sa od veriteľa, ktorý
žaluje na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, vyžaduje nielen preukázanie konsenzu veriteľa a dlžníka o
uzavretízmluvyopôžičke,aleajpreukázanieprenechaniadruhovourčenýchvecíveriteľomdlžníkovi.Ak

sútietoskutočnostipreukázané,veriteľuniesoldôkaznébremeno.Dôkaznébremenoohľadneexistencie
právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu, zaťažuje dlžníka.

13. Jednou zo základných procesných povinností strany sporu je povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje
bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je

predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, má pre stranu sporu procesnoprávnu
sankciu, a to v podobe prehry v spore. Prejaví sa v meritórnom rozhodnutí. Posúdenie otázky, ktorá
strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda, kto a aké tvrdenia má uviesť, sa
odvíja od hmotného práva. Strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného
práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia

zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti.

14. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť

preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť
dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak
bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie
spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí poprieť skutkové
tvrdenia, a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní

dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v
závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a
povinnosti strán hmotnoprávneho vzťahu.

15. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd

vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.

16. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu, ktorá z existencie týchto
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá tiež existenciu takýchto
skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá

a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach významných pre rozhodnutie v spore, pričom
protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom
prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových
tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať zanásledok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá vysvetľovaciu povinnosť nesplnila. Zároveň
tiež platí, že uvedenú vysvetľovaciu povinnosť nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena
(rozsudok NS SR z 11. apríla 2017 sp. zn. 3 Cdo 2/2016).

17. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

18. V konaní zhromaždený materiál treba zhodnotiť. Súd pristupuje k hodnoteniu jednotlivých

vykonaných dôkazov z hľadiska ich hodnovernosti a pravdivosti. Súd nie je obmedzovaný zákonnými
predpismi v tom zmysle, ako ten, či onen dôkaz hodnotiť (zásada voľného hodnotenia dôkazov).
Hodnotiaca úvaha súdu však nie je ľubovoľná; súd musí vychádzať zo všetkého, čo v konaní vyšlo
najavo. Tieto skutočnosti má súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Súd pritom nie
je viazaný žiadnym poradím významu a preukaznej sily jednotlivých dôkazov (R V/1968).

19. Koncept voľného hodnotenia dôkazov neumožňuje inak, len sa pri hodnotení jednotlivých
vykonaných dôkazov sústrediť na „súhru" a obsahovo-logickú nadväznosť línie skutkových zistení
a právnych posúdení, ktoré ako celok musia vykazovať vysokú mieru presvedčivosti o subsumpcii
zisteného skutkového deja pod hypotézu právnej normy. V tomto zmysle žiaden dôkaz nemá predpísanú
zákonnú silu a takýto rozdiel pochopiteľne nevykazujú ani dva osobitné dôkazné prostriedky, znalecký

posudok a oba časové varianty súkromno-znaleckého posudku (ďalej len SZP), ktoré sa vykonávajú a
hodnotia podľa všeobecných kritérií vykonávania a hodnotenia dôkazov v CSP.

20. Koncepcia Civilného sporového poriadku je založená na aktivite sporových strán, ktoré, ak chcú byť
v konaní úspešné, musia uvádzať skutkové tvrdenia, ktoré preukážu dôkazmi.

21. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti konkrétny dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov, pričom každý dôkaz hodnotí jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
v konaní najavo.

22. V danej veci žalobkyňa v žalobe tvrdila, že žalovanému dňa 11. 11. 2022 poskytla pôžičku v sume
6 500 eur, o čom predložila písomnú zmluvu o pôžičke zo dňa 11. 11. 2022 s overeným podpisom

žalovaného. Žalovaný tieto jej tvrdenia od počiatku popieral, uvádzal, že mu bola poskytnutá pôžička
len vo výške 4 000 eur, pričom to bolo v troch sumách 2 000 eur + 1 000 eur + 1000 eur, pričom listinu
„zmluva o pôžičke zo dňa 11. 11. 2022“ aj naozaj v tento deň podpísal, pričom v tento deň mu bola
odovzdaná suma 1 000 eur. Žalobkyňa podaním zo dňa 26. 03. 2025 navrhla pripustiť zmenu petitu
a podanou žalobou sa domáhala už len zaplatenia sumy 6 000 eur s príslušenstvom, keď zohľadnila

žalovaným uhradené splátky v celkovej sume 500 eur (200 eur + 100 eur + 100 eur + 100 eur).
Žalobkyňa neskôr uvádzala, že pôžička bola poskytnutá v dvoch sumách (3 000 eur + 3 500 eur) a až
po predložení čestného prehlásenia J. E. a výsluchu svedka K. E. (bývalého priateľa žalobkyne) vzala
žalobkyňa žalobu nad sumu 3 800 eur (čo predstavuje sumu 3 200 eur) späť a dožadovala sa už
len zaplatenia tejto sumy s príslušenstvom, pretože v priebehu konania bolo preukázané, že žalovaný

žalobkyni sumu 700 eur po poskytnutí pôžičiek uhradil. Na základe takto zisteného skutkového stavu
súd prvej inštancie potom dospel k záveru, že medzi stranami sporu došlo k postupnému uzatvoreniu
troch ústnych zmlúv o pôžičke v sumách 2 000 eur, 1 000 eur a 1 000 eur, pričom v deň poskytnutia
tretej pôžičky došlo k podpisu listiny „Zmluva o pôžičke zo dňa 11. 11 2022“, avšak na základe tejto
zmluvy suma 6 500 eur reálne plnená žalovanému nebola, preto je táto zmluva neplatná, a preto z nej

súd prvej inštancie ani nevychádzal, aj keď to v napadnutom rozsudku výslovne neuviedol. Listina
„Zmluva o pôžičke zo dňa 11. 11. 2022“ by mohla byť len tzv. dlžobným úpisom, teda dôkazom o skôr
uzavretej pôžičke (pôžičkách), avšak len za predpokladu, ak by suma uvedená v dlžobnom úpise
bola rovnaká ako suma poskytnutej pôžičky, pričom o takýto prípad v danej veci nejde. Napriek tomu,
že listina „Zmluva o pôžičke zo dňa 11. 11. 2022“ nie je platnou zmluvou a súd z nej nevychádzal,

v konaní bolo nesporne preukázané, že medzi stranami konania došlo k uzatvoreniu troch ústnych zmlúv
o pôžičke (teda k dohodám o výške pôžičky a o tom, že poskytnuté sumy majú byť žalobkyni vrátené),
na základe ktorých bola žalobkyňou žalovanému poskytnutá suma 4 000 eur (2 000 eur + 1 000 eur +
1 000 eur), ako to správne posúdil aj súd prvej inštancie, čo už v odpore a aj neskôr v priebehu konaniauvádzal aj samotný žalovaný a prevzatie pôžičiek v takejto celkovej sume potvrdil. Ak potom súd prvej
inštancie po odpočítaní súm zaplatených žalovaným vo výške 700 eur uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 3 300 eur, s takýmto záverom sa odvolací súd stotožňuje, preto v tejto časti ako

vecne správny napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. K takémuto
záveru dospel súd prvej inštancie po zohľadnení skutkových tvrdení strán sporu a v konaní vykonaných
dôkazov,pričomtentozávervykazujevysokúmierupresvedčivostiosubsumovanízistenéhoskutkového
deja pod hypotézu právnej normy, pričom otázka právneho posúdenia veci (činnosť súdu, pri ktorej
skutkový stav zistený aj na základe podkladov predložených účastníkom konania podriaďuje pod

skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná
alebo neprizná) je úlohou súdu. Pri tomto závere súd prvej inštancie práve zohľadnil všetky žalovaným
tvrdené a preukázané tvrdenia, ktoré v priebehu konania uvádzal, teda aj to, že žalobkyňa neposkytla
žalovanému plnenie z titulu pôžičky v sume 6 500 eur. To, ako následne súd prvej inštancie danú
skutkovú situáciu vyhodnotil právne, je už vecou súdu, pričom právne posúdenie veci je nesprávne,
ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný

právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). O takúto
situáciu však v danej veci nejde, odvolací súd sa s právnym odôvodnením veci stotožňuje a na záver
ešte dodáva, že sám žalovaný v priebehu konania opakovane uvádzal, že súhlasí s tým, aby uhradil
4 000 eur, priznáva dlh 4 000 eur, pričom túto sumu chcel splácať. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je
stručne, ale dostatočne odôvodnené, pričom časť dôvodov doplnil aj odvolací súd.

23. Čo sa týka namietania rozhodnutia v časti priznaného úroku z omeškania a nepreskúmateľnosti
rozsudku v tejto časti, odvolací súd k tomu uvádza, že súd prvej inštancie zhrnul skutkový stav ohľadom
úroku v bode 18.1., 19. a 19.1. napadnutého rozsudku a následne ho v bodoch 22., 23. a 24. aj právne
posúdil, pričom odvolací súd sa v tejto časti s rozhodnutím súdu prvej inštancie v plnom rozsahu

stotožňuje a na dôvody rozhodnutia v tejto časti odkazuje, pričom pri tomto právnom posúdení súd
práve vychádzal aj z tvrdenia samotného žalovaného, ktorý pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa
26. 03. 2025 uviedol, že zmluvu si prečítal, povedal žalobkyni, že jej dá úrok 10% mesačne, a že jej
celkovo vráti 6 500 eur do 31. 03. 2023. Práve tento dátum korešponduje aj na Zmluve o pôžičke zo
dňa 11. 11. 2022, a aj keď je táto zmluva neplatná, dátum o dojednaní splatnosti v nej uvedený práve

potvrdzuje vyjadrenie samotného žalovaného o povinnosti uhradiť pôžičku do 31. 03. 2023, preto aj súd
prvej inštancie na zmeny výpovede žalovaného ohľadom splatnosti pôžičky neprihliadol, odvolací súd
sa s takýmto postupom súdu prvej inštancie stotožňuje. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) a vo výroku o trovách konania (III.) podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1, 2 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).