Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 9. február 2024

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: SK-4Csp/71/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620201822
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Tomáš Saraka

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2024:8620201822.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu Štátny fond rozvoja bývania,

so sídlom Lamačská cesta 8, 833 04 Bratislava 37, IČO:31 749 542 proti žalovaným 1./ A. B., nar.
XX.XX.XXXX,trvalebytomC.XXXXX/XXX,XXXXXD.,2./E.B.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomXXXXX
B. F.XX, 3./ G. H., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX B. F.XX zastúpená JUDr. Marekom Bujdošom,
advokátom, so sídlom Hlinky 262/6, 091 01 Stropkov, 4./ G. B., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom I. E.
XXX/X, XXX XX H., 5./ G. B., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom I. E. XXX/X, XXX XX H. a 6./ C. B.,
nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom I. E. XXX/X, XXX XX H. o zaplatenie X.XXX,XX eur a zmluvnej pokuty
XXX,XX eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní v 1./, 2./, 3./, 4./, 5./ a 6./ rap o v i n n í zaplatiť žalobcovi sumu X.XXX,XX eur,
úrok z omeškania vo výške 8,80 eur a úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy X.XXX,XX eur
od 28.07.2020 do zaplatenia, a to v mesačných splátkach po 130,-eur, pričom prvá splátka sa stane
splatnou 15. deň mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku a ďalšie splátky vždy do 15. dňa
toho ktorého nasledujúceho mesiaca až do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením čo i len
jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia, pričom plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.ŽalobcasažaloboupodanoudňaXX.XX.XXXXnaOkresnomsúdeSvidník(zktoréhovýkonsúdnictva
prešiel dňom 01.06.2023 na Okresný súd Bardejov, viď zákon č.150/2022 Z.z. o zmene a doplnení
niektorých zákonov v súvislosti s novými sídlami a obvodmi súdov v znení
2 SK-4Csp/71/2020

neskorších predpisov) domáhal, aby súd žalovaným, ktorými v tom čase boli A. B. ( žalovaný v 1./ rade),
E. B. ( žalovaná v 2./ rade), G. H. ( žalovaná v 3./ rade) a G. B. ( žalovaná v 4./ rade) uložil povinnosť
zaplatiť mu sumu X.XXX,XX eur, zmluvný úrok vo výške 39,69 eur, úrok z omeškania vo výške 8,80 eur,
zmluvnú pokutu vo výške 531,66 eur a tiež ( po upresnení v podaní žalobcu zo dňa 13.12.2023) zmluvný
úrok vo výške 1 % ročne zo sumy X.XXX,XX eur od 28.07.2020 do zaplatenia, úrok z omeškania vo
výške 8 % ročne zo sumy X.XXX,XX eur od 28.07.2020 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo

žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných ( opäť viď podanie žalobcu zo dňa
13.12.2023 a v ňom uvedený navrhovaný výrok rozsudku).2. V odôvodnení svojej žaloby žalobca najskôr poukázal na svoje špecifické postavenie štátneho
účelového fondu- právnickej osoby zriadenej osobitným zákonom, ktorá je finančnou inštitúciou
slúžiacou na implementáciu nástrojov finančného inžinierstva podľa osobitného predpisu a poukázal tiež

na § 3 ods.1 a 2 a § 4 ods.1,2 a 3 zákona č.374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Ďalej uviedol, že uzavrel so žalovanými v 1./ a 2./ rade Zmluvu o poskytnutí podpory
vo forme úveru č.711/207/1998 a tvrdil, že táto je podľa svojho obsahu typickou zmluvou upravenou
v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Poukazujúc na § 261 ods.6 písm. d) Obchodného zákonníka
žalobca uviedol, že na ustanovenia predmetnej Zmluvy o úvere vzťahujú sa právne normy Obchodného

zákonníka, ktorých aplikáciu aj vzhľadom na § 263 Obchodného zákonníka strany nemôžu vylúčiť,
pričom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.03.2012 sp.zn.5Cdo 120/2010. Následne
žalobca uviedol argumentáciu, prečo predmetná zmluva o úvere nie je podľa neho spotrebiteľským
úverom, prečo sa na ňu vôbec nevzťahujú ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a prečo
nie je ani spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka a prečo žalobca nemá
postavenie dodávateľa v zmysle § 52 ods.3 Občianskeho zákonníka, na podporu čoho poukázal na

uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn.4Cdo 106/2018 a 8Cdo 9/2019. Žalobca v žalobe tvrdil, že na
základe predmetnej zmluvy o poskytnutí úveru číslo 711/207/1998 uzatvorenej so žalovanými v 1./ a 2./
rade dňa 16.04.1999 bol im poskytnutý úver vo výške 15.435,17 eur ( vtedy 465.000,-Sk) pri základnej
úrokovej sadzbe 1 % ročne s dobou splatnosti 30 rokov a nenávratný príspevok vo výške X.XXX,XX eur
( vtedy 139.000,-Sk) na dokončenie stavby rodinného domu v k.ú. B., pričom úver mali splatiť formou

splátok kde výška 1. až 359-ej splátky bola určená na sumu 49,66 eur a výška poslednej 360. splátky na
sumu 45,18 eur so začiatkom splácania úveru uplynutím 2 mesiacov po uzavretí zmluvy dňa 15.07.1999.
Uviedol, že vrátenie úveru bolo zabezpečené ručením tretích osôb, a to žalovanej v 3./ rade a žalovanej
v 4./ rade. S poukazom na článok VIII bod 3. Zmluvy o úvere žalobca uviedol, že žalovaní v 1./ a 2./ rade
porušili zmluvné povinnosti, keď boli v omeškaní so splátkami úveru po dobu dlhšiu ako šesť mesiacov

aj po zaslaní im upomienok zo dňa 26.02.2020, ktoré na vedomie boli zaslané aj žalovaným v 3./ a 4./
rade, pričom svoj dlh na splátkach vtedy vo výške 220,98 eur žalovaní nezaplatili. Podľa tvrdenia žalobcu
napriek opakovanému upozorneniu žalovaného v 1./ rade o dlhu na splátkach zo dňa 24.04.2020 vo
výške 323,25 eur s upozornením na možnosť odstúpenia žalobcu od zmluvy k úhrade dlhu nedošlo
a ku dňu 21.06.2020 boli žalovaní v 1./ a 2./ rade v omeškaní s 8 splátkami úveru, čím došlo k splneniu

podmienok pre odstúpenie žalobcu od zmluvy v zmysle jej článku VIII bod 3. Žalobca v žalobe tvrdil,
že odstúpenie od zmluvy tu ako osobitný inštitút upravený v § 506 Obchodného zákonníka spôsobuje
jedine zmenu splatnosti vrátenia úveru a tento spôsob vrátenia úveru ( teda zmenu splatnosti) v dôsledku
nedisciplinovanosti žalovaných využil aj on, keď podaním zo dňa 22.06.2020 odstúpil od zmluvy o úvere,
čím sa celý dlh stal splatným. Odstúpenie od zmluvy bolo podľa tvrdenia

3 SK-4Csp/71/2020

žalobcu v žalobe doručené žalovanému v 1./ rade dňa 25.06.2020, žalovanej v 2./ rade dňa 25.06.2020
( fikciou doručenia) a žalovaným v 3./ a 4./ rade dňa 25.06.2020 a žalovaní boli v ňom vyzvaní uhradiť
dlžnú sumu v lehote 30 dní od jeho doručenia s tým, že v tom čase jeho nárok pozostával z nesplatenej

istiny vo výške 5.570,04 eur, nesplateného zmluvného úroku ku dňu 21.06.2020 vo výške 39,07 eur,
zmluvnej pokuty vo výške 560,91 eur a nesplateného úroku z omeškania z neuhradených splátok
úveru splatných ku dňu 21.06.2020 vo výške 8,51 eur. Poukázal na to, že po započítaní zostatku
na splátkovom účte žalovaných 1/ a 2/ vo výške 29,25 eur podľa § 330 Obchodného zákonníka na
zmluvnú pokutu došlo k jej zníženiu na sumu 531,66 eur. Odstúpenie od zmluvy účinnosť podľa žalobcu

nadobudlo dňa 25.06.2020 a ku dňu účinnosti odstúpenia nárok žalobcu predstavoval nesplatenú istinu
vo výške X.XXX,XX eur, nesplatený zmluvný úrok ku dňu 25.06.2020 vo výške 39,69 eur, zmluvnú
pokutu vo výške 531,66 eur a nesplatený úrok z omeškania z neuhradených splátok úveru splatných
ku dňu 25.06.2020 vo výške 8,80 eur, spolu teda sumu 6.150,19 eur. V žalobe žalobca uviedol, že
dňa 25.06.2020 ho žalovaný v 1./ rade požiadal o uzatvorenie dohody o splátkach na obdobie štyroch

rokov, preto žalobca vypracoval návrh dohody o splátkach vo výške 128,13 eur mesačne a zaslal tento
návrh v troch rovnopisoch žalovanému v 1./ rade, avšak k podpisu a teda uzavretiu dohody o splátkach
nedošlo. Odvolávajúc sa na § 506 Obchodného zákonníka žalobca uviedol, že po odstúpení od zmluvy
si uplatňuje okrem úroku z omeškania aj zmluvný úrok v zmysle článku V. zmluvy o úvere, nakoľko
povinnosť platiť úrok v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia trvá aj po účinnosti odstúpenia

veriteľa od zmluvy. Čo sa týka nároku na zmluvnú pokutu, tu poukázal na článok VIII bod 3 zmluvy
o úvere a uviedol spôsob jej výpočtu a čo sa týka ručenia žalovaných v 3./ a 4./ rade, citujúc § 303,
§ 306 ods.1, § 310 a § 311 ods.2 Obchodného zákonníka a článok VII bod 1 a 2 Zmluvy o úvere,
po uvedení, že žalovaný 1./ a 2./ neprejavili záujem nahradiť ručiteľské zabezpečenie svojho záväzkuzriadením záložného práva na predmetnú nehnuteľnosť žalobca uviedol, prečo má za to, že ručenie trvá
aj po jeho odstúpení od zmluvy, na podporu čoho poukázal na viaceré súdne rozhodnutia. Čo sa týka
požadovaného úroku z omeškania, k tomu uviedol, že žiada ho v zmysle § 369 ods.1 a 2 Obchodného

zákonníka v sadzbe 8 % ročne podľa § 3 Nariadenia vlády SR č.21/2013 Z.z.

3.Kžalobesapísomnevyjadrilalenžalovanáv3./rade,ktoráuviedla,žebolaručiteľkousvojejdcéreajej
manželovi a nemá žiadne vedomosti o splácaní, resp. nesplácaní výšky úverových splátok. Tvrdila, že
po obdržaní upomienok kontaktovala žalovaného v 1./ rade, ktorý ju ubezpečil, že úver sa riadne spláca,

preto je podľa nej potrebné v prvom rade výpismi prijatých splátok preukázať, či okolnosti uvádzané
žalobcom sa zakladajú na pravde a či skutočne zo strany žalovaných 1./ a 2./ nedochádzalo k úhrade
dlžnej sumy.

4. Žalobca v písomnej replike na vyjadrenie žalovanej v 3./ rade uviedol a podľa jednotlivých rokov
( od roku 1999 do roku 2020) špecifikoval akú sumu a v koľkých splátkach žalovaní v 1./ a 2./ rade

v tom ktorom roku zaplatili a koľko nezaplatili s tým, že celkovo títo žalovaní zaplatili doposiaľ na
vrátenie úveru sumu XX.XXX,XX eur, z ktorej na istinu bola započítaná suma X.XXX,XX eur, na zmluvné
úroky suma X.XXX,XX eur, na úroky z omeškania suma 35,11 eur a zostatok vo výške 29,25 eur bola
započítaný na zmluvnú pokutu. Ako dôkaz označil a predložil históriu pohybov na účte žalovaných so
zaznamenanými vkladmi žalovaného v 1/ rade a žalovanej v 2./ rade a informáciu o stave úveru ku

dňu 25.06.2020. Zároveň uviedol ako bola vypočítaná dlžná istina, zmluvné úroky, úroky z omeškania
a zmluvná pokuta a nesúhlasil s tvrdením žalovanej v 3./ rade, že táto nemala žiadnu vedomosť
o splácaní, resp. nesplácaní úverových splátok, nakoľko o porušení platobnej disciplíny
4 SK-4Csp/71/2020

žalovaných 1./ a 2./ ju informoval zaslaním písomných výziev na úhradu – upomienok č.2, pričom
počas úverového vzťahu zaslal 11 výziev na úhradu dlhu – upomienok č.2, ktoré doručoval doporučene
do vlastných rúk nielen žalovaným 1./ a 2./ ale aj žalovaným v 3./ a 4./ rade ako ručiteľom.
Ako dôkazy žalobca označil a predložil upomienky zo dňa 09.09.2010, 18.04.2012, 22.11.2012,
21.02.2013, 20.06.2013, 03.06.2015, 05.03.2018, 25.09.2018, 21.02.2019, 21.06.2019 a 26.02.2020

spolu s dôkazmi o ich doručovaní a doručení žalovaným 3./ a 4/ ako ručiteľom. Uviedol, že po odstúpení
od zmluvy si ako správca majetku štátu splnil zákonnú povinnosť a zapísal splatnú pohľadávku štátu
voči žalovaným do Centrálneho registra splatných pohľadávok štátu a nakoľko má zákonnú povinnosť
využívať všetky právne prostriedky na vymoženie splatnej pohľadávky štátu a dbať, aby nedošlo k jej
zániku alebo premlčaniu a k jej zníženiu, pristúpil k podaniu žaloby na súde. Žiadal žalobe vyhovieť

v celom rozsahu.

5./ Na písomnú repliku žalobcu zareagovala aj žalovaná v 4./ rade, ktorá v podaní zo dňa 26.07.2021
označenom ako „Vyjadrenie k žalobe“ uviedla, že jej syn - žalovaný v 1./ rade je už rozvedený a s ex
manželkou- žalovanou v 2./ rade sa dohodli, že jej pripadne dom aj s ťarchou a bude to predmetom

majetkového vysporiadania.

6. Žalovaná v 3./ rade v písomnej duplike uviedla, že nakoľko bola len ručiteľkou svojej dcére a jej
manželovi, nemá vedomosť o splácaní, resp. nesplácaní jednotlivých splátok, po obdržaní upomienok
od žalobcu kontaktovala žalovaného v 1./ rade, ktorý ju ubezpečil že sa úver riadne spláca. Nakoľko

však zo žaloby vyplýva, že úver žalovaní 1./ a 2./ nesplácajú, má za to, že bola nimi uvedená do omylu
a preto navrhuje, aby boli zaviazaní na úhradu dlžnej sumy len žalovaní v 1./ a 2./ rade bez nej a aby
voči nej žaloba bola zamietnutá.

7. V priebehu konania, dňa XX.XX.XXXX zomrela žalovaná v 4./ rade. Z dedičského spisu tunajšieho

súdu sp.zn.SK- 3D/56/2022 a z v ňom sa nachádzajúceho uznesenia zo dňa 07.11.2022 bolo zistené, že
dedičmi žalovanej v 4./ rade G. B. sú jej synovia A. B., nar.XX.XX.XXXX ( tu žalovaný v 1./ rade), G. B.,
nar.XX.XX.XXXX, G. B., nar.XX.XX.XXXX a C. B., nar.XX.XX.XXXX, ktorí dedičstvo neodmietli a o jeho
vyporiadaní uzavreli dohodu špecifikovanú v bode II. tohto uznesenia, ktoré právoplatnosť nadobudlo
dňa 07.11.2022. Vzhľadom na úmrtie žalovanej v 4./ rade po podaní žaloby sa súd musel vysporiadať

s otázkou, či a s kým sa bude pokračovať v konaní namiesto nej. V danom prípade žalovaná v 4./
rade zomrela počas konania skôr ako sa konanie právoplatne skončilo. Keďže ide o majetkový spor,
postupujúc podľa § 63 ods.2 CSP a § 65 ods.3 CSP súd uznesením zo dňa 10.11.2023 vydaným po
skončení dedičského konania rozhodol, že v konaní sa pokračuje s dedičmi žalovanej v 4./ rade, a tojej synmi ( ďalej len žalovaní v 4./, 5./ a 6./ rade). Medzi dedičov žalovanej v 4./ rade patril aj žalovaný
v 1./ rade, no keďže ten bol už v žalobe podanej za života poručiteľky označený ako žalovaný ( v 1./
rade), a teda v konaní už vystupoval, na tomto jeho procesnom postavení sa ani smrťou poručiteľa nič

zmeniť nemohlo a nebolo preto potrebné, ani možné ho osobitne priberať do konania, nakoľko v ňom už
bol. V konaní sa pokračovalo so všetkými dedičmi žalovanej v 4./ rade, keďže predmetom dedičského
konania nebolo rozhodovanie o tom, na ktorého z nich prejde povinnosť o ktorej sa tu koná. Keďže
žalovanej v 4./ rade ešte za života bola riadne doručená žaloba aj ďalšie písomné vyjadrenia ( k žalobe
sa aj písomne vyjadrila) a právni nástupcovia v zmysle § 65 ods.1 CSP priamo zo zákona prijímajú

stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity svojho predchodcu, týmto už súd žalobu osobitne
opätovne nedoručoval.

5 SK-4Csp/71/2020

8. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie na ktoré sa z predvolaných osôb dostavil len žalobca

a právny zástupca žalovanej v 3/ rade. Žalovaný v 1./ rade, žalovaná v 2,/ rade ani žalovaní v 4./, 5./ a 6./
rade sa na pojednávanie napriek riadnemu a včasnému predvolaniu nedostavili, pričom u žalovaného
1./ doručenie predvolania na pojednávanie bolo vykázané dňom 21.12.2023, u žalovaného v 5./ rade
dňom 07.12.2023. Pokiaľ ide o žalovaných 2./, 4./ a 6./, tým bolo predvolanie na pojednávanie v súlade
s ustanovením § 106 CSP doručované na adresu trvalého pobytu evidovanú v REGOB SR, keďže

inú adresu na doručovanie súdu neoznámili a zásielky vrátili sa z uvedených adries ako neprevzaté
v odbernej lehote. Predvolania na pojednávanie sa im tak považujú za doručené pri žalovanej 2./
dňom 01.01.2024, pri žalovanom 4./ dňom 29.12.2023 a u žalovaného 6./ dňom 01.01.2024. Žiadny
z neprítomných žalovaných neúčasť na pojednávaní do momentu začiatku pojednávania neospravedlnil,
o odročenie pojednávania nežiadal. V súlade s ust.§ 180 CSP preto súd rozhodol, že pojednávanie

vykoná v neprítomnosti žalovaných 1./, 2./, 4./, 5./ a 6./, nakoľko nebol daný návrh ani dôvody odročenia
pojednávania v zmysle § 183 a § 184 CSP.

9. Žalobca na pojednávaní na žalobe v celom rozsahu trval. Uviedol, že zo strany žalovaných po podaní
žaloby nedošlo k žiadnemu plneniu, ani ho nekontaktovali, poukázal na aktuálnu históriu pohybov na

účte z ktorej vyplýva, že posledná úhrada bola uskutočnená ešte v máji 2020. Žalobca uviedol, že
v rámci ústretovosti a ponúknutia možnosti splatenia navrhuje a súhlasí, aby boli povolené na plnenie
dlhu splátky tak, ako to bolo navrhované v dohode o splátkach ešte z roku 2020, ktorá nakoniec
pravdepodobne pre to, že žalovaní spolu nekomunikujú uzavretá nebola s tým, že navrhuje výšku
mesačnej splátky 130,-eur.

10. Žalovaná v 3./ rade na pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu žiadala žalobu voči nej
zamietnuť. Poukázala na to, že je starobná dôchodkyňa, ako ručiteľka, ktorá ručila v dobrej viere nemala
žiadnu vedomosť o splácaní, či nesplácaní úveru dlžníkmi, v tomto spore bola zo žalovaných jediná
aktívna, vzhľadom na jej vek a zdravotný stav by akékoľvek plnenie pre ňu bolo likvidačné, pričom

žalovaní 1./ a 2./ a aj žalovaní 4./, 5./ a 6./ majú reálnu možnosť to hradiť, nakoľko sú vlastníkmi
nehnuteľností, existujú vo vzťahu k nim efektívne možnosti vymáhania dlžnej sumy, sú to aktívni ľudia
v pracovnom veku, ona už pracovať nedokáže a svoj príjem už ovplyvniť nevie. Poukázala na listy
vlastníctva č.XXXX J. XXXX pre k.ú. H. z ktorých vyplýva, že žalovaný v 1./ rade vlastní v meste H. byt
a tiež 1/10 iných nehnuteľností v k.ú. H., pričom pôvodne žalobca mal 2 ručiteľov, po smrti žalovanej

v 4./ rade ich má ešte viac, preto žiada žalobu voči sebe zamietnuť a k prípadnému plneniu zaviazať
len ostatných žalovaných.

11. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a ostatných vyjadrení strán v spore, vykonal dokazovanie
oboznámením sa s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom a žalovanou v 3./

rade, keď vykonanie žiadneho z dôkazov nebolo stranami namietané ani súdom vyhodnotené ako
nedôvodné či neúčelné a ostatní žalovaní žiadne dôkazy v spore neoznačili ani nepredložili a zistil tento
skutkový stav:

12. Žalobcaakoveriteľuzavrelsožalovanýmv1./radeakožiadateľomadlžníkomažalovanouv2/.rade

ako jeho vtedajšou manželkou dňa 16.04.1999 písomnú zmluvu označenú ako „Zmluva o poskytnutí
podpory vo forme : úveru, nenávratného príspevku / § 497 a nasl. Obchodného zákonníka“ číslo zmluvy
XXX/XXX/XXXX kde v článku I. po označení zmluvných strán je uvedené, že zmluva uzatváraná je podľa§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v súlade s § 12 zákona č.124/96 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja
bývania a nasl.
6 SK-4Csp/71/2020

predpisov. Predmet zmluvy, výška poskytnutej podpory a jej čerpanie sú upravené v článkoch II, III a IV
zmluvy kde je okrem iného uvedené, že veriteľ poskytuje predmetný úver a nenávratný príspevok na
základe žiadosti dlžníka a to podľa § 8 zákona č.124/96 Z.z. na účel výstavby bytu v rodinnom dome v B.
a to tak, že v súlade s § 9 zákona č.124/1996 Z.z. poskytne podporu formou úveru vo výške XXX.XXX,-

XX pri základnej úrokovej sadzbe 1 % s lehotou splatnosti 30 rokov a nenávratného príspevku vo výške
XXX.XXX,-XX.

13. Splácanie úveru bolo upravené v článku V. zmluvy tak, že dlžník sa zaviazal splatiť veriteľovi celý
úver so základnou úrokovou sadzbou vo výške 1 % na účet v banke a zároveň sa zaviazal splácať úver
a úrok pravidelnými mesačnými splátkami, ktoré zahŕňajú istinu a úrok vždy do 15. kalendárneho dňa

nasledujúceho mesiaca počas celej lehoty splatnosti úveru s tým, že prvá až 359 mesačná splátka bude
vo výške 1.496,-Slk a posledná 360 splátka vo výške 1.361,-Sk so začiatkom splácania 2 mesiace po
nadobudnutí právoplatnosti tejto zmluvy.

14. V článku VII zmluvy označenom ako „Záručné podmienky“ je uvedené, že návratnosť úveru je

v súlade s § 546 až 550 Občianskeho zákonníka a §§ 303 až 312 Obchodného zákonníka zabezpečená
ručením tretích osôb, ktoré vyhlasujú, že berú na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku
vyplývajúcu z poskytnutého úveru, resp. jeho nesplatenej časti vrátane prislúchajúceho úroku uspokoja
v plnej výške, ak ju neuspokojí dlžník v stanovenom termíne s tým, že podpísaní ručitelia, ktorými tu
boli žalovaná v 3./ rade a pôvodne žalovaná v 4./ rade ručia spoločne za celý dlh dlžníka po celú dobu

splácania úveru. Ručitelia svojim podpisom podľa zmluvy potvrdili, že boli oboznámení s obsahom
ručiteľského záväzku a že sú si vedomí toho, že sú povinní dlh splniť, ak ho nesplní dlžník, hoci bol na to
veriteľompísomnevyzvanýasúhlasilistým,žepodmienkapísomnejvýzvyveriteľanaplneniedlhu,ktorý
dlžník nesplnil, je splnená ak veriteľ zašle výzvu na ich poslednú známu adresu. Podľa dohody v článku
VII bod 3 zmluvy ručiteľské zabezpečenie úveru zaniká uplynutím doby, na ktorú sa úver poskytuje

v prípade, že bol úver riadne a včas zaplatený a zaniká tiež v prípade, ak dlžník zriadi záložné právo na
stavbu uvedenú v článku II v prospech veriteľa a to do výšky jeden a pol násobku poskytnutého úveru.

15. V článku VIII zmluvy označenom ako „Sankcie“ je v bode 3 obsiahnuté dojednanie, podľa ktorého
„ak je dlžník v omeškaní so splátkami úveru po dobu dlhšiu ako šesť mesiacov aj po zaslaní písomnej

upomienky veriteľom, veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité vrátenie celého
zostatku úveru vrátane prislúchajúceho úroku. V takomto prípade má veriteľ právo na zaplatenie
zmluvnej pokuty vo výške 10 % z tejto dlžnej sumy do termínu 30 dní odo dňa písomného vyzvania
dlžníka veriteľom.“

16. Podľa článku XI bod 2 zmluvy pokiaľ v tejto zmluve nebolo dohodnuté inak, riadia sa práva
a povinnosti ako i vzájomné pomery účastníkov Obchodným a Občianskym zákonníkom ako i zákonom
č.124/1996 Z.z.

17. Skutkové tvrdenia žalobcu, že bola uzavretá predmetná zmluva so žalovanými, že boli im na

jej základe riadne poskytnuté tam uvedené prostriedky, že ich vrátenie bolo zabezpečené ručením
žalovanej v 3./ rade a pôvodne žalovanej v 4./ rade, že žalovaní v 1./ a 2./ rade porušili povinnosť splácať
úver dohodnutými mesačnými splátkami a že z toho dôvodu žalobca od zmluvy dňa 22.06.2020 odstúpil
a že celkovo žalovaní 1./ a 2./ na vrátenie úveru zaplatili sumu 12.191,19 eur s poslednou úhradou ešte
dňa 04.05.2020 tak, ako to žalobca špecifikoval podľa jednotlivých rokov vo svojom vyjadrení zo dňa

04.06.2021 neboli medzi stranami sporné, tieto
7 SK-4Csp/71/2020

žiadnym zo žalovaných neboli popreté, preto sa podľa § 151 ods.1 CSP považujú za nesporné. Ani
žalovaná v 3./ rade nepoprela, že úver nebol splácaný, vo vyjadrení zo dňa 04.08.2021 len uviedla, že

o nesplácaní nevedela a bola v tejto otázke žalovanými v 1./ a 2./ rade uvedená do omylu. Žiaden zo
žalovaných nerozporoval ani tvrdenia žalobcu, že boli splnené podmienky pre odstúpenie od zmluvy
v zmysle článku VIII bod 3 zmluvy a že po dni 04.05.2020, ani po odstúpení od zmluvy až doposiaľnič hradené nebolo, čo potvrdzuje aj žalobcom na pojednávaní predložená aktuálna história pohybov
na účte.

18. Vyššie uvedené, nesporné skutkové tvrdenia žalobcu boli žalobcom aj riadne preukázané
ním predloženými dôkazmi, a to jednak predložením písomného vyhotovenia predmetnej zmluvy
obsahujúcej podpísané ručiteľské vyhlásenia, ako aj predloženými dokladmi o jednotlivých platbách
a úhradách pri výplate úveru ( č.l.31 až 42 spisu) a predloženou históriou pohybov na účte ako aj
predložením jednotlivých výziev a upomienok zo strany žalobcu s príslušnými doručenkami a dokladmi

o doručovaní a tiež písomných vyhotovení odstúpenia od zmluvy zo dňa 22.06.2020 s dokladmi o jeho
doručovaní všetkým žalovaným.

19. Ako súd uviedol aj na pojednávaní, v tu súdenom spore nejednalo sa o spotrebiteľský spor, nešlo
o spotrebiteľskú zmluvu a žalobca nespĺňa zákonné znaky dodávateľa ( vec do registra Csp bola

zapísaná nesprávne, omylom), nešlo ani o iný spor s ochranou slabšej strany, ale išlo o klasický
kontradiktórny spor kde procesná zodpovednosť za svoj výsledok a riadne a včasné splnenie povinností
tvrdenia a dôkaznej povinnosti bola výlučne na stranách sporu.

20. Zároveň, ako súd rovnako uviedol na pojednávaní, pre rozhodnutie sporu z hľadiska právneho

posúdenia uplatnených nárokov žalobcu podstatné a rozhodujúce bolo posúdenie, či zmluva uzavretá
medzi stranami vrátane nárokov po odstúpení od zmluvy sa popri ustanoveniach osobitného zákona
o Štátnom fonde rozvoja bývania má posudzovať podľa občianskoprávnej, alebo obchodnoprávnej
úpravy. V minulosti na uvedenú otázku neboli v súdnej praxi jednotné názory, avšak v súčasnosti
už prostredníctvom opakovane potvrdzovaných záverov vyslovených vo viacerých rozhodnutiach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k žalobcovi a právnemu posúdeniu jeho zmlúv
a nárokov z nich plynúcich po odstúpení od zmluvy existuje ustálená rozhodovacia prax najvyšších
súdnych autorít ( článok 2 odsek 2 základných princípov CSP). Súd preto, rešpektujúc princíp právnej
istoty v právnom štáte pri posúdení nárokov žalobcu a následkov odstúpenia od zmluvy aplikoval závery
uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ( uvedených nižšie) ako aj na ne nadväzujúcich rozhodnutí

krajských súdov.

21. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“
predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v
skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne
nadviazali.

8 SK-4Csp/71/2020

22. Sám Najvyšší súd Slovenskej republiky v aktuálnom rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/106/2022 zo dňa

27.09.2023 ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.9CoCsp/38/2021, v ktorom boli
nároky z obdobnej zmluvy posudzované podľa Obchodného zákonníka výslovne uviedol ( viď bod 18.6
odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu) že cit.“ už ustálene vyriešil postavenie žalobcu (ďalej aj
ŠFRB) a aj to či ide (išlo) o spotrebiteľský charakter zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru, v
rozhodnutiach napr. sp. zn. 4Cdo/106/2018, 8Cdo/9/2019, 8 Cdo/64/2019 a 8Cdo/164/2020. Zároveň

uviedol, že „Tieto rozhodnutia treba považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.“ Poukázal na to, že v uvádzaných rozhodnutiach dospel k záveru, že K. je osobitný subjekt
zriadený zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi,
pri ktorej nemá postavenie dodávateľa podľa ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a ním
uzatvorené zmluvy pri realizácií podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej

zmluvy v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň v uvedenom rozhodnutí
Najvyšší súd konštatoval ( viď bod 18.9 odôvodnenia) že „Právnemu posúdeniu zmluvy o poskytnutí
podpory vo forme úveru, t. j. posúdením či sa na daný zmluvný vzťah má aplikovať Občiansky
zákonník alebo Obchodný zákonník (v zmysle uvedenej právnej otázky položenej dovolateľmi) savenovali rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/164/2020 a 8 Cdo/64/2019, z ktorých vzišiel právny názor,
že na predmetnú zmluvu a nároky z nej vyplývajúce by sa mali aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka.“ Podľa záverov Najvyššieho súdu ( viď bod 22 odôvodnenia uznesenia 1Cdo/106/2022 )

preto ak súdy na daný právny vzťah zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru aplikovali Obchodný
zákonník, predmetnú vec neposúdili správne, odklonili sa od vysloveného právneho názoru v uvedených
rozhodnutiach dovolacieho súdu, ktorý je možno považovať za ustálený, čím došlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci.

23. Rovnako ako Najvyšší súd SR vo vyššie citovanom rozhodnutí, aj tunajší súd poukazuje aj na
závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.8Cdo/164/2020 zo dňa 26.08.2020, kde tento okrem
iného formuloval právny názor aj vo vzťahu k nároku žalobcu na zmluvný úrok po odstúpení od zmluvy,
k dojednaniu o zmluvnej pokute a k následkom odstúpenia od zmluvy na ručenie, ktoré sú použiteľné
aj v tu súdenej veci.

24. V uvedenom rozhodnutí najskôr Najvyšší súd k otázke použitia Občianskeho či Obchodného
zákonníka uviedol, viď body 45 až 49 odôvodnenia že „Dovolací súd však záverom dodáva, že i napriek
skutočnosti, že Zmluva uzavretá medzi stranami nemala spotrebiteľský charakter, je i dovolací súd
názoru, že nároky z nej je potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (vrátane
nárokov po odstúpení od Zmluvy). Ako už bolo uvedené, dovolací súd poukazuje na to, že žalobca

pri poskytovaní podpory vo forme úverov nevykonáva podnikateľskú, ani obchodnú činnosť, a teda
ho nemožno považovať za podnikateľa v zmysle § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka. Jeho činnosť
preto podnikaním nie je (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka). Obchodný zákonník predovšetkým
upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace
s podnikaním (§ 1 ods. 1 Obchodného zákonníka). V danom prípade žalobca poskytoval podporu (i

vo forme poskytnutia úveru) na základe a za podmienok, upravených v osobitnom prepise, ktorým v
danej veci bol zákon č. 124/1996 Z. z. o K. L. C. bývania. Tento predpis vo svojich ustanoveniach
komplexne upravoval všetky podmienky (§ 5 až § 12), za ktorých bol Fond oprávnený poskytovať o.
i. úvery, vrátane vymedzenia podstatných náležitostí uzavretej Zmluvy o poskytnutí podpory (údaje o
zmluvných stranách, účel, výška a druh poskytovanej podpory, spôsob plnenia záväzkov zmluvných

strán, boli základnými náležitosťami každého zmluvného
9 SK-4Csp/71/2020

vzťahu). V zmluve boli tiež dohodnuté sankcie za oneskorené splácanie (nedodržanie splátkového
kalendára), za neoprávnené použitie poskytnutej podpory, za neumožnenie kontroly na stavbe, resp.

za iné porušenie zmluvných podmienok. Podpora poskytnutá z prostriedkov Fondu bola navyše určená
výhradne len na úhradu faktúr a iných platobných dokladov a nemohla byť žiadateľovi poskytnutá v
hotovosti. Poskytnutú podporu musel žiadateľ čerpať iba v súlade s podmienkami zákona č. 124/1996
Z. z. a zmluvne dohodnutými podmienkami. Je potom zrejmé, že Fond pri poskytovaní podpory vo
forme úveru, neuzatváral Zmluvu podľa ustanovení Obchodného zákonníka. V danej veci tak nešlo o

typický úver v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale o úver, poskytovaný na základe
osobitného predpisu, ktorým bol zákon č. 124/1996 Z. z., a to za podmienok v ňom uvedených a
bližšie špecifikovaných v samotnej Zmluve, ktorej náležitosti rovnako upravoval tento predpis. Podpora
z Fondu sa tak poskytovala len špecifickej skupine žiadateľov za zákonom stanovených podmienok,
ktoré boli pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky, za ktorých by si vedel obstarať finančné prostriedky

na kapitálovom trhu (t. j. za iných než komerčných podmienok). Dovolaciemu súdu sú známe závery
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. marca 2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012, v zmysle
ktorých „Zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je tzv.
absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov
spravuje Obchodným zákonníkom“, avšak tieto (vzhľadom na osobitnú úpravu postavenia Fondu a

podmienok pre poskytovanie podpory) nemožno bez ďalšieho aplikovať i v posudzovanej veci. Ako
už bolo uvedené, podmienky pre poskytovanie podpory (vo forme úveru) boli komplexne upravené v
zákone č. 124/1996 Z. z. a v podrobnostiach špecifikované v samotnej Zmluve, rovnako uzavretej podľa
tohto osobitného predpisu. Nešlo teda o úverovú zmluvu uzatváranú podľa § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka.AkstranymalizáujemriadiťsapriposkytovaníúveruustanoveniamiObchodnéhozákonníka,

mohli si v Zmluve dohodnúť, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom (§
262 Obchodného zákonníka). Zmluvné strany si však v uzavretej Zmluve naopak dohodli, že „ich práva
a povinnosti sa budú riadiť predovšetkým zákonom č. 124/1996 Z. z. a ostatnými právnymi predpismi
upravujúcimi vzťahy k K. a ďalej ich vzájomné vzťahy sa budú riadiť ostatnými všeobecne záväznýmiprávnymi predpismi, najmä Občianskym zákonníkom (viď článok XII bod 12.3 Zmluvy)“. Strany si
tak pre úpravu ich záväzkového vzťahu, aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka, nedohodli. I
z ďalších zmluvných dojednaní vyplývalo, že si strany pre úpravu svojich vzťahov dohodli aplikáciu

ustanovení Občianskeho zákonníka (napr. čl. VII bod 7.1., 7.2., čl. X a pod.). Dovolací súd má za to,
že na aplikovanie obchodnoprávneho režimu bolo potrebné, aby medzi stranami existoval záväzkový
vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obchodného zákonníka. V danej veci (ako už bolo
uvedené vyššie) takýto vzťah nevznikol, keďže komplexnú úpravu poskytovania podpory vo forme úveru
Fondom upravoval výlučne osobitný predpis, ktorým bol zákon č. 124/1996 Z. z.. Aplikáciu ustanovení

Obchodného zákonníka si potom nedohodli zmluvné strany ani v samotnej Zmluve (§ 262 Obchodného
zákonníka). Ak sa potom práva žalobcu na vrátenie úveru (titulom zodpovednosti za bezdôvodné
obohatenie) nespravovali Obchodným zákonníkom, bolo potrebné ich posudzovať podľa všeobecnej
právnej úpravy, ktorou boli ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vrátane práv vyplývajúcich z
účinkov odstúpenia od Zmluvy. Pri rešpektovaní princípu lex specialis a lex generalis platí, že ak
osobitný predpis (v danom prípade zákon č. 124/1996 Z. z.) nemal blanket na použitie Obchodného

zákonníka, bolo potrebné použiť základný predpis občianskeho práva, a to Občiansky zákonník. Iná
by bola situácia, ak by medzi stranami existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1,
2 alebo 6 Obchodného zákonníka. V takomto prípade by sa odstúpenie od Zmluvy (vrátane nárokov z
neho plynúcich) mohlo spravovať Obchodným
10 SK-4Csp/71/2020

zákonníkom i napriek tomu, že by sa predpoklady samotného nároku spravovali Občianskym
zákonníkom (IV. ÚS 214/04).“.

25. Najvyšší súd tam zároveň na okraj pre potreby ďalšieho konania uviedol, ( bod 56 odôvodnenia)

že „odstúpením od Zmluvy, sa táto zrušila od počiatku (s účinkami ex tunc), a preto boli strany povinné
si vydať iba navzájom poskytnuté plnenia podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom
obohatení (§ 457 Občianskeho zákonníka). Keďže (ako už bolo uvedené vyššie) sa na odstúpenie, resp.
na právny vzťah medzi stranami nemohli aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce
zmluvu o úvere (§ 497 a nasl.), žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na zmluvný úrok až do úplného

vrátenia úveru (§ 506 Obchodného zákonníka). Správne preto súdy rozhodli, keď žalobcovi priznali iba
žalovanú istinu spolu so zákonným úrokom z omeškania titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
Dovolaciemu súdu sú známe i závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo/42/2020, v zmysle ktorých „v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok
z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí“, avšak tieto nie

sú v danej veci použiteľné, nakoľko (odhliadnuc od skutočnosti, že v danej veci nebolo možné aplikovať
ustanovenia Obchodného zákonníka) v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, úverový vzťah
nezaniká (tak ako je tomu v prípade odstúpenia od Zmluvy s účinkami ex tunc). Navyše v tam označenej
veci (na rozdiel od posudzovanej veci) si zmluvné strany výslovne platenie zmluvných úrokov aj po
vyhlásení predčasnej splatnosti v Zmluve dohodli. Právnym následkom platného odstúpenia od zmluvy

podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka je však zánik všetkých práv a povinností, ktoré účastníkom
záväzkového právneho vzťahu vyplývali z uzavretej zmluvy na základe zmluvy (t. j. ako keby zmluva
nebola vôbec uzavretá), a preto je už pojmovo vylúčené právo požadovať zmluvný úrok.“

26. Aj v nateraz poslednom súdu známom rozhodnutí týkajúcom sa žalobcu a jeho zmlúv

( uznesenie sp.zn.2Cdo/335/2021 zo dňa 29.11.2023) Najvyšší súd odmietajúc dovolanie žalobcu proti
rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave sp.zn.11CoCsp/30/2020, kde tento aplikovaním ustanovenia § 48
ods. 2 OZ dospel vo veci k záveru, že právnym následkom odstúpenia od zmluvy je zánik všetkých práv
a povinností, ktoré účastníkom záväzkového právneho vzťahu vyplývali z uzavretej zmluvy (t.j. ako keby
zmluva nebola uzavretá), a preto je vylúčené právo požadovať od zmluvnej strany dohodnutý zmluvný

úrok, plne zotrval na vyššie uvedených záveroch skorších rozhodnutí Najvyššieho súdu.

27.Ajvtusúdenejvecimásúdzato,žepopriustanoveniachosobitnéhozákona,ktorýmvčaseuzavretia
zmluvy ( dňa 16.04.1999) bol zákon č.124/1996 Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania je potrebné
na právny vzťah strán aplikovať občianskoprávnu úpravu vrátane posúdenia dôsledkov vyplývajúcich

z odstúpenia žalobcu od zmluvy. Argumentácia žalobcu, vrátane tvrdenia, že vzhľadom na osobitné
ustanovenie Obchodného zákonníka o odstúpení od úverovej zmluvy ( § 506) je aj po odstúpení
od zmluvy oprávnený požadovať zmluvný úrok preto podľa názoru súdu neobstojí a bola už vyššie
uvedenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR odmietnutá.28. V danom prípade žalobca poskytoval tu žalovaným v 1./ a 2./ rade podporu (i vo forme poskytnutia
úveru) na základe a za podmienok, upravených v osobitnom prepise, ktorým v danej veci bol zákon č.

124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania. Tento predpis, ako uviedol aj Najvyšší súd v rozhodnutí
8Cdo/164/2020 vo svojich ustanoveniach komplexne
11 SK-4Csp/71/2020

upravoval všetky podmienky (§ 5 až § 12), za ktorých bol Fond oprávnený poskytovať o. i. úvery,

vrátane vymedzenia podstatných náležitostí uzavretej Zmluvy o poskytnutí podpory (údaje o zmluvných
stranách, účel, výška a druh poskytovanej podpory, spôsob plnenia záväzkov zmluvných strán, boli
základnými náležitosťami každého zmluvného vzťahu). V zmluve boli tiež dohodnuté sankcie za
oneskorené splácanie (nedodržanie splátkového kalendára), za neoprávnené použitie poskytnutej
podpory, za neumožnenie kontroly na stavbe, resp. za iné porušenie zmluvných podmienok. Podpora
poskytnutá z prostriedkov Fondu bola navyše určená výhradne len na úhradu faktúr a iných platobných

dokladov a nemohla byť žiadateľovi poskytnutá v hotovosti. Poskytnutú podporu musel žiadateľ čerpať
iba v súlade s podmienkami zákona č. 124/1996 Z. z. a zmluvne dohodnutými podmienkami. Je potom
zrejmé, že Fond tu pri poskytovaní podpory vo forme úveru, neuzatváral Zmluvu podľa ustanovení
Obchodného zákonníka. V danej veci tak nešlo o typický úver v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, ale o úver, poskytovaný na základe osobitného predpisu, ktorým bol zákon č. 124/1996

Z. z., a to za podmienok v ňom uvedených a bližšie špecifikovaných v samotnej Zmluve, ktorej
náležitosti rovnako upravoval tento predpis. Podpora z Fondu sa tak poskytovala len špecifickej skupine
žiadateľov za zákonom stanovených podmienok, ktoré boli pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky,
za ktorých by si vedel obstarať finančné prostriedky na kapitálovom trhu (t. j. za iných než komerčných
podmienok). Tvrdenia žalobcu o tom, že zmluva o úvere je absolútny obchod ako aj závery rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. marca 2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012, v zmysle ktorých
„Zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym
obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje
Obchodným zákonníkom“ v tejto veci, vzhľadom na osobitnú úpravu postavenia Fondu a podmienok pre
poskytovanie podpory nemožno aplikovať. Ako už bolo uvedené, podmienky pre poskytovanie podpory

(vo forme úveru) boli komplexne upravené v zákone č. 124/1996 Z. z. a v podrobnostiach špecifikované
v samotnej Zmluve, rovnako uzavretej podľa tohto osobitného predpisu. Nešlo teda o úverovú zmluvu
uzatváranú podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka napriek tomu, že je to v jej záhlaví nesprávne
uvedené. Ak strany mali záujem riadiť sa pri poskytovaní úveru ustanoveniami Obchodného zákonníka,
mohli si v Zmluve dohodnúť, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom

(§ 262 Obchodného zákonníka). Strany si tu však pre úpravu ich záväzkového vzťahu aplikáciu
ustanovení Obchodného zákonníka nedohodli. Práva žalobcu na vrátenie úveru (titulom zodpovednosti
za bezdôvodné obohatenie) sa preto nespravovali Obchodným zákonníkom, ale bolo potrebné ich
posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy, ktorou sú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to
vrátane práv vyplývajúcich z účinkov odstúpenia od Zmluvy. Pri rešpektovaní princípu lex specialis a

lex generalis platí, že ak osobitný predpis (v danom prípade zákon č. 124/1996 Z. z.) nemal blanket
na použitie Obchodného zákonníka, bolo potrebné použiť základný predpis občianskeho práva, a to
Občiansky zákonník. Iná by bola situácia, ak by medzi stranami existoval záväzkový vzťah spĺňajúci
podmienky § 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obchodného zákonníka.

29. Žalobca nedisponoval oprávnením poskytovať úvery podľa § 497 Obchodného zákonníka, ale
výlučne podľa Zákona o Štátnom fonde rozvoja bývania a zmluva o poskytnutí podpory bola osobitnou
zmluvou vymedzenou týmto osobitným zákonom. Najvyšším súdom Slovenskej republiky už bola
opakovane odmietnutá ( viď aj aktuálne rozhodnutie 2Cdo/335/2021 z 29.11.2023) opačná žalobcova
argumentácia založená na tvrdeniach, že zákon o K. neobsahuje komplexnú právnu úpravu zmluvy

o poskytnutí podpory vo forme úveru a že sú podľa tohto zákona možné tri rôzne druhy podpory, tri
rôzne typy zmlúv a že sa
12 SK-4Csp/71/2020

preto nemôže jednať o komplexnú úpravu zmluvy, ale že zákon o K. upravuje len ďalšie náležitosti

zmluvy o úvere popri náležitostiach § 497 Obchodného zákonníka a že sa jedná o absolútny obchod
a musí sa spravovať Obchodným zákonníkom. Najvyšší súd, ako vyplýva z už uvedeného rozhodnutia
a dovolacej argumentácie žalobcu už posudzoval aj tvrdenia žalobcu, že aj po odstúpení od zmluvy
má nárok na zmluvný úrok až do vrátenia úveru, lebo podľa Obchodného zákonníka má odstúpenie odzmluvy následky ex nunc a tiež argumentáciu žalobcu, že ak by sa neaplikoval Obchodný, ale Občiansky
zákonník, bude dochádzať k absurdným následkom, t.j. k zvýhodňovaniu nedisciplinovaných dlžníkov,
ktorým sa zákonodarca snažil predísť práve zaradením úverovej zmluvy medzi absolútne obchody a tiež

osobitnou právnou úpravou odstúpenia pri zmluve o úvere, pričom túto argumentáciu najvyšší súd
odmietol.

30. Súd dopĺňa, že vzhľadom na vyššie uvedené iba samotná skutočnosť, že v záhlaví predtlače
zmluvy pripravenej žalobcom je uvedené, že táto je zmluvou podľa § 497 Obchodného zákonníka nič

nemení na tom, že o úverovú zmluvu podľa § 497 Obchodného zákonníka vzhľadom na komplexnú
úpravu zmluvy v osobitnom zákone nejde, keď navyše aj samotný článok I zmluvy hneď po odkaze
na § 497 Obchodného zákonníka výslovne odkazuje na § 12 zákona č.124/96 Z.z. samostatne
upravujúci náležitosti takejto zmluvy. Na záver, že došlo k platnej voľbe Obchodného zákonníka je vždy
potrebný výslovný a nepochybný prejav vôle o voľbe tohto zákona, ktorý tu absentuje. „Dohodu o voľbe
Obchodného zákonníka nemožno považovať za určitú a za platne uzavretú, ak iba z úvodnej časti

zmluvy vyplýva, že ju strany uzatvárajú podľa § 652 a nasl. ObZ“ ( citované z rozsudku Krajského súdu
v Košiciach sp.zn.11Co/120/2012). V prípadoch formulárových zmlúv pre záver o voľbe Obchodného
zákonníka je „rozhodujúci úmysel účastníkov zmluvného vzťahu smerujúci k voľbe práva a jasnosť
ajednoznačnosťprejaveniavôleobochúčastníkov“(citovanézOvečková,O.akol.Obchodnýzákonník,
Veľký komentár. Zväzok II / § 261 až 775/ 2.vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer SR s.r.o.2022, 75 s.).

O tom, že žiadna jasná, určitá, zrozumiteľná a jednoznačná dohoda o voľbe Obchodného zákonníka tu
uzavretá nebola a že nešlo o obchodnoprávny vzťah svedčí okrem uvedeného článku I a tiež článku II
a III zmluvy aj článok VII, kde je uvedené, že návratnosť úveru je v súlade s § 546 až 550 Občianskeho
zákonníka a § 303 až 312 Obchodného zákonníka zabezpečená ručením, nakoľko vzhľadom na
komplexnú, samostatnú a ucelenú úpravu ručenia v Obchodnom zákonníku by sa občianskoprávna

úprava v prípade skutočne obchodnoprávneho vzťahu použiť na ručenie nemohla, a to ani podporne. Aj
článok XI bod 2 zmluvy vylučuje záver o platnej voľbe Obchodného zákonníka.

31. Koniec koncov, aj uvedená otázka už bola vyriešená Najvyšším súdom SR. Ten v už spomínanom
rozhodnutí sp.zn.1Cdo/106/2022 rozhodoval o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

sp.zn.9CoCsp/38/2021, kde krajský súd obdobnú zmluvu uzatvorenú žalobcom vychádzajúc z jej názvu,
z ktorého vyplývalo, že mala byť uzatvorená aj podľa § 497 nasl. Obchodného zákonníka, a poukazujúc
aj na § 1, § 261 ods.3 písm. d) a § 497 Obchodného zákonníka označil za úverovú zmluvu, „na
ktorú sa bude pri posudzovaní odstúpenia od nej, nárokov z nej vzniknutých v dôsledku odstúpenia, pri
posudzovaní premlčania, vychádzať z ustanovení Obchodného zákonníka“ s čím sa však Najvyšší súd

SR nestotožnil a toto rozhodnutie zrušil, lebo ( viď bod 22 odôvodnenia) „ak súdy na daný právny vzťah
zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru aplikovali Obchodný zákonník, predmetnú vec neposúdili
správne, odklonili sa od vysloveného právneho názoru v uvedených rozhodnutiach dovolacieho súdu,
ktorý je možné považovať za ustálený, čím došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu
13 SK-4Csp/71/2020

veci“.
32. Keďže žalobca od zmluvy platne odstúpil - využil svoje právo vyplývajúce mu z tejto zmluvy, preto
sa súd musel prioritne zaoberať účinkami a následkami daného úkonu na záväzkový vzťah medzi
stranami.

33. Podľa § 48 ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto
alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od
začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

34. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

35. Žalobca sa v predmetnej veci dobrovoľne rozhodol postupovať v zmysle ustanovení o odstúpení v
ním naformulovanej zmluve, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne

nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. výpoveď, vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru ).
Žalobca ako profesionál v oblasti poskytovania podpory a úverov občanom teda od predmetnej zmluvy
sám a dobrovoľne odstúpil. Nie je pritom rozhodujúce, či si žalobca bol vedomý dôsledkov svojho úkonu
v podobe nastúpenia účinkov v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka s nárokom na vrátenie mu lenposkytnutej úverovej istiny. Zo strany žalobcu došlo k odstúpeniu od uzatvorenej zmluvy (listom zo
dňa 22.06.2020) s tým, že tento inštitút odstúpenia od zmluvy je upravený v Obchodnom zákonníku a
Občianskom zákonníku odlišne. Obchodný zákonník v ust. § 349 ods. 1 zánik zmluvy viaže na okamih,

keď prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane. Ustanovenie § 506
Obchodného zákonníka na ktoré poukazoval žalobca sa tu ako už bolo uvedené použiť nemôže.

36. Preto podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 48 v spojení s § 457) je následkom odstúpenia
od zmluvy len vznik povinnosti účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť to, čo podľa nej dostali.

V danom prípade teda povinnosť žalovaných vrátiť poskytnuté finančné prostriedky žalobcovi. Opačná
argumentácia žalobcu, že plnenie poskytnuté pred zrušením zmluvy nie je plnením z neplatnej zmluvy
a že preto na usporiadanie vzájomných nárokov nebolo možné použiť úpravu bezdôvodného obohatenia
a že povinnosť platiť úrok odstúpením od zmluvy nezanikla bola už posudzovaná Najvyšším súdom SR
vo veci sp.zn.8Cdo/164/2020, kde bola odmietnutá.

37. Súd teda aj v tu súdenom spore vychádzal zo skutočnosti, že v dôsledku platného a účinného
odstúpenia od zmluvy žalobcom zmluvné strany sú povinné navzájom si vrátiť len to, čo podľa
zmluvy dostali so zákonnými úrokmi z omeškania. Ako uviedol Najvyšší súd SR vo vyššie uvedených
rozhodnutiach, ( napr.8Cdo/164/2020) právnym následkom platného odstúpenia od zmluvy podľa § 48
ods. 2 Občianskeho zákonníka je zánik všetkých práv a povinností, ktoré účastníkom záväzkového

právneho vzťahu vyplývali z uzavretej zmluvy na základe zmluvy (t. j. ako keby zmluva nebola vôbec
uzavretá), a preto je už pojmovo vylúčené právo požadovať zmluvný úrok.

38. Skutkové tvrdenie žalobcu, že z reálne poskytnutej sumy úveru XX.XXX,XX eur žalovaní doposiaľ
vrátili len sumu XX.XXX,XX eur nebolo popreté, toto ma súd za nesporné. S poukazom

14 SK-4Csp/71/2020

na vyššie uvedené súd má za to, že žalobca už môže požadovať od žalovaných len vrátenie sumy
X.XXX,XX eur ( XX.XXX,XX eur – XX.XXX,XX eur). V priebehu konania nebolo ničím spochybnené
tvrdenie žalobcu, že žalovaní sumu X.XXX,XX eur mu do dňa podania žaloby, ani do dňa vyhlásenia

rozsudku nezaplatili, preto v časti o zaplatenie sumy X.XXX,XX eur súd žalobe vyhovel. V prevyšujúcej
časti požadovanej istiny ( nad sumu X.XXX,XX eur) ako aj čo do požadovaných zmluvných úrokov súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol. Na podporu svojho záveru, že žalobcovi tu po odstúpení od zmluvy
patrí len rozdiel medzi reálne vyčerpanou sumou a celkovo uhradenou sumou súd poukazuje napr.
na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn.11CoCsp/30/2020 ( dovolanie žalobcu proti nemu bolo

odmietnuté uznesením NS SR sp.zn.2Cdo/335/2021) a tiež na rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp.zn.12CoCsp/37/2022 podľa ktorého „Žalobca odvodzoval svoj nárok na zmluvný úrok z príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka, v zmysle ktorých má nárok na zmluvný úrok až do úplného vrátenia
poskytnutého úveru. Ako však už bolo uvedené, predmetný vzťah medzi sporovými stranami je potrebné
posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a ak došlo k zániku zmluvy ex tunc, teda

zanikol hlavný záväzkový vzťah, došlo aj k zániku akcesorického vedľajšieho záväzku spočívajúceho v
povinnosti žalovaných uhradiť žalobcovi aj zmluvný úrok“.

39. Podľa § 546 Občianskeho zákonníka dohodou účastníkov možno zabezpečiť pohľadávku ručením.
Ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že

pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník.

40. Podľa § 548 ods.1 až 3 Občianskeho zákonníka ručiteľ je povinný dlh splniť, ak ho nesplnil dlžník,
hoci ho na to veriteľ písomne vyzval. Ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal
proti veriteľovi dlžník. Uznanie dlhu dlžníkom je účinné voči ručiteľovi, len keď s ním vysloví súhlas.

41. Podľa § 550 Občianskeho zákonníka ručiteľ, ktorý dlh splnil, je oprávnený požadovať od dlžníka
náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi.

42. Keďže žalovaní v 1./ a 2./ rade ako dlžníci ani po písomnej výzve žalobcu ( poslednou takou výzvou

bolo samotné odstúpenie od zmluvy s lehotou na plnenie 30 dní od jej doručenia) neuhradili dlžnú sumu,
žalobca bol oprávnený domáhať sa žalobou plnenia aj voči žalovanej v 3./ rade a žalovanej v 4./ rade
ako ručiteľom. Keďže povinnosť plniť vznikla žalovanej v 4./ rade ešte za života, jej smrťou v tomto
prípade nezanikli jej povinnosti vyplývajúce z ručenia ( bolo by tak tomu len v prípade, keby zomrelaskôr ako bola na plnenie vyzvaná a skôr ako jej vznikla povinnosť plniť, nakoľko ručiteľský záväzok sám
o sebe nie je dlhom). Tu však zomrela až po vzniku povinnosti plniť, v priebehu sporu. Smrťou ručiteľa
záväzok z titulu ručenia nezaniká, ale prechádza na jeho dedičov ak nebolo dojednané niečo iné, čo tu

nebolo. Tá okolnosť, že zodpovednosť dedičov ručiteľa je obmedzená výškou ceny nimi nadobudnutého
dedičstva,nemávplyvnarozsahuručiteľskéhozáväzku.Dedičiavstupujúdoprávapovinnostíporučiteľa
a ručia v rozsahu záväzku, ktorý na nich prešiel smrťou poručiteľa. Preto boli k plneniu zaviazaní aj
žalovaní v 4./, 5./ a 6./ rade ako dedičia pôvodne žalovanej v 4./ rade popri žalovanom v 1./ rade ( §
470 Občianskeho zákonníka).

43. Ako uviedol aj Najvyšší súd SR v už opakovane spomínanom rozhodnutí 8Cdo/164/2020 ( bod 58
odôvodnenia),odstúpenímodzmluvyručenienezanikloapokiaľdošlokzánikuzabezpečenéhozáväzku
a jeho nahradeniu novým záväzkom (z vydania bezdôvodného obohatenia), ručenie zabezpečujúce
takto vzniknutý záväzok zabezpečuje i záväzok, ktorý
15 SK-4Csp/71/2020

nahrádza pôvodný záväzok (R 50/2000). Zabezpečenie tu preto v rozsahu pôvodného záväzku trvalo
a všetky námietky proti doterajšiemu záväzku zostali ručiteľom zachované. Zánik pôvodného hlavného
záväzku automaticky teda nespôsobuje zánik ručiteľského záväzku. Ručiteľské záväzky trvajú naďalej a
ďalejzabezpečujúnovépráva,ktorévzniklipoodstúpeníodZmluvy(avšaknajviacvrozsahupôvodného

záväzku zo Zmluvy). Odstúpením od Zmluvy síce pôvodný záväzok zaniká, avšak ihneď vzniká medzi
tými istými účastníkmi nový záväzok (v danom prípade z vydania bezdôvodného obohatenia). Ručiteľský
záväzok ručiteľa teda trvá až do tej doby, pokiaľ dlžník po zániku záväzkového vzťahu nevráti poskytnuté
plnenie svojmu veriteľovi (ručiteľský záväzok sa viaže na pohľadávku, a nie na dlžníka). Bolo by preto
nelogické „sankcionovať“ veriteľa, ktorý odstúpil od Zmluvy práve pre porušenie zmluvných povinností

dlžníkom, tým, že by sa mu de facto „odňalo“ zabezpečenie jeho pohľadávky na vrátenie poskytnutých
peňazí. Týmto spôsobom by sa totiž veriteľ dostal do nevýhodnejšieho postavenia, než by tomu bolo
v prípade, ak by svoje právo odstúpiť od Zmluvy nevyužil. Inak povedané, ak dlžník porušuje svoje
povinnosti zo Zmluvy a veriteľ z tohto dôvodu využije svoje právo od Zmluvy odstúpiť, nemôže sa iba z
tohto dôvodu (z dôvodu využitia svojho práva) dostať do nevýhodnejšej pozície, kedy by sa jeho dovtedy

ručením zabezpečená pohľadávka na vrátenie peňazí, stala pohľadávkou, hoci už existujúca z iného
záväzku, nezabezpečenou. V takýchto prípadoch by využitie práva odstúpiť od Zmluvy (odstúpenie v
tomto prípade predstavoval inštitút slúžiaci k ochrane veriteľa) stratilo pre veriteľa praktický význam.
Pokiaľ ide o samotný výrok rozsudku, keďže tu rozsudok ukladá povinnosť dlžníkovi i ručiteľovi zaplatiť
žalovanú pohľadávku tomu istému veriteľovi, u každého z nich však zo samostatného právneho dôvodu,

súd povinnosť splniť dlh vyjadril v súlade s návrhom žalobcu v jeho podaní zo dňa 13.12.2023 takým
spôsobom, aby to plne zodpovedalo vzťahu dlžníka a ručiteľa, ako aj vzťahu týchto dvoch zaviazaných
voči veriteľovi, t.j. s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky plnenia povinnosť ostatných
žalovaných (R 2/1975).

44. K návrhu žalovanej v 3./ rade aby žaloba voči nej bola zamietnutá súd uvádza, že žiadne skutkové či
právne dôvody na zamietnutie žaloby voči nej nenašiel. Žalovaná v 3./ rade nevzniesla žiadne námietky
voči samotnej pohľadávke ( § 548 ods.2 OZ) ani neboli zistené dôvody, pre ktoré by bolo možné
akceptovať odopretie plnenia ručiteľom podľa § 549 OZ. Keďže žalovaní v 1./ a 2./ rade ako dlžníci ani
po písomnej výzve žalobcu neuhradili dlžnú sumu, žalobca bol oprávnený domáhať sa plnenia aj voči

žalovanej v 3./ rade a žalovanej v 4./ rade ako ručiteľom. Veriteľovi ( žalobcovi) nemožno tu pričítať
zavinenie na neuspokojení pohľadávky hlavným dlžníkom. K jej vymáhaniu voči dlžníkom pristúpil včas,
bol dokonca ochotný ešte pred podaním žaloby pristúpiť na dohodu o splátkach s primárnymi dlžníkmi
( žalovanými v 1./ a 2./ rade), preto len samotná skutočnosť, že žalovaná v 3./ rade nie je schopná
poskytnúť plnenie nie je dôvodom na jeho odopretie a zamietnutie žaloby voči nej. Poukazy na majetok

dlžníkov a jej ťaživú sociálnu a majetkovú situáciu môžu byť relevantné v prípadnom exekučnom konaní.
Právo požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi ( § 550 Občianskeho zákonníka)
je zachované.

45. Súd zamietol žalobu v časti požadovanej zmluvnej pokuty vo výške XXX,XX eur. Podľa § 544 ods.1

OZ ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý
túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti
nevznikne škoda. Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výškapokuty alebo určený spôsob jej určenia ( § 544 ods.2 OZ) a zároveň dojednanie o zmluvnej pokute musí
spĺňať všeobecné požiadavky kladené na každý právny úkon ( určitosť, zrozumiteľnosť).
16 SK-4Csp/71/2020

46.Zmluvnápokutabolavčl.VIIIbod8.3.zmluvydohodnutátak,že„akjedlžníkvomeškanísosplátkami
úveru po dobu dlhšiu ako 6 mesiacov aj po zaslaní písomnej upomienky veriteľom, veriteľ má právo od
zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité vrátenie celého zostatku úveru vrátane prislúchajúceho úroku.
V takomto prípade má veriteľ právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 10 % z tejto dlžnej sumy

do termínu 30 dní odo dňa písomného vyzvania dlžníka veriteľom.“

47. Nebolo potom zrejmé, kedy mal takýto nárok na zmluvnú pokutu vzniknúť, t. j. či už v dobe
samotného omeškania dlžníka s úhradou splátok dlhšie ako 6 mesiacov alebo až po jednostrannom
odstúpení od Zmluvy, ak tieto splátky neboli uhradené ani v lehote a za podmienok uvedených vo výzve
na ich úhradu. Nakoľko bod 8.3 Zmluvy veta druhá viaže vznik nároku na zmluvnú pokutu na splnenie

všetkých podmienok uvedených v prvej vete bodu 8.3 Zmluvy, treba sa prikloniť skôr k výkladu, že
žalobcovi mohol vzniknúť nárok na jej zaplatenie až potom, čo tento odstúpil od Zmluvy, keď dlžník
neuhradil dlžné splátky s ktorými bol v omeškaní ani po dodatočnej výzve na ich úhradu. Ak však
nárok na zmluvnú pokutu, resp. povinnosť dlžníka ju uhradiť, mala vzniknúť až po odstúpení od Zmluvy,
nemožno ju priznať, pretože dohoda o zmluvnej pokute bola spolu s hlavným záväzkom od začiatku

zrušenáaprávonajejzaplatenienemaložiadenprávnyzáklad.Navyšetaktodohodnutázmluvnápokuta
nebola vymedzená dostatočne určito (umožňovala rôzny výklad podmienok jej vzniku), čo samo o sebe
vyvolávalo pochybnosti o jej platnom dojednaní. Aj tu súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 8Cdo 164/2020 ( bod 57 odôvodnenia). Platí totiž, že v dohode o zmluvnej pokute výška
zmluvnej pokuty alebo spôsob jej určenia aj povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje, musia byť

vymedzené určito, inak je dohoda neplatná (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. MObdo/4/2003). Tu nebolo zrejmé, či sa nárok na zmluvnú pokutu viaže na porušenie zmluvnej
povinnosti(plniťsplátky)alebonavýkonprávaveriteľa(odstúpiťodzmluvy),čojeneprípustné,neplatné
dojednanie. Podporne súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn.33Cdo 1857/2008
podľa ktorého ak vznik nároku na zmluvnú pokutu bol kumulatívne viazaný ako na porušenie zmluvnej

povinnosti jednej zo zmluvných strán, tak na následné odstúpenie od zmluvy druhou zmluvnou stranou,
tak nárok na zmluvnú pokutu v takom prípade nevznikol, lebo mal ( a mohol ) vzniknúť až po zániku
záväzku v dôsledku odstúpenia od zmluvy, pričom odstúpenie od zmluvy má podľa § 48 ods.2 OZ ten
následok, že sa zmluva od začiatku ruší a zanikajú práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy.

48. Žalobca v žalobe uplatnil aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, preto súd posúdil aj tento jeho
nárok, pričom aj na úroky z omeškania súd z dôvodov už uvedených použil občianskoprávnu úpravu.

49. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

50. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

17 SK-4Csp/71/2020

51. Vykonávajúcim predpisom ustanovujúcim výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania je
Nariadenie vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

XX. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu. Táto výška úrokov z omeškania platí aj za dobu omeškania po 31. januári
2013 ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013 ( viď §10c tohto nariadenia v znení účinnom od1.2.2013). V danom prípade záväzok žalovaných zo zmluvy o úvere vznikol pred 1.2.2013, preto výška
úrokov z omeškania na ktoré žalobcovi vzniklo právo je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Žalobca žiadal úrok z omeškania v sadzbe 8 % ročne, preto mu ho súd priznal v tejto sadzbe a to jednak
v súlade s výpočtom žalobcu vzťahujúcim sa na omeškanie do odstúpenia od zmluvy v sume 8,80 eur
( z neuhradených splátok splatných do 25.06.2020) a jednak od 28.07.2020 ( po uplynutí 30 dňovej
lehoty na dobrovoľné plnenie v odstúpení od zmluvy) zo sumy 3.253,98 eur do zaplatenia.

53. Záverom, k poukazu ešte pôvodnej žalovanej v 4./ rade na dohodu medzi žalovanými v 1./ a 2./ rade
ohľadom dlhu a majetkového vysporiadania súd uvádza, že prípadná takáto dohoda sa mohla týkať iba
vzťahov medzi žalovaným v 1/. rade a žalovanou v 2./ rade ako bývalými manželmi a nezasahuje do práv
žalobcu, ktorý sa na nej nezúčastnil a ktorému tak zostali nedotknuté všetky jeho práva vrátane práva
žiadať plnenie od obidvoch bývalých manželov ako spoludlžníkov a aj od ručiteľov. Uvedená dohoda ak
by aj existovala, bola by významná len pokiaľ ide o vzťah žalovaného v 1./ rade a žalovanej v 2./ rade

( pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2Cdo 113/2007 ako aj R XX/XXXX, ( Zošit č.5, str. 239,
Cpj 88/71 ) a tiež judikatúru k § 150 Občianskeho zákonníka ( R 22/1991).

54. Keďže žalobca sám navrhol povoliť žalovaným splácať dlžnú sumu v splátkach po 130,-eur mesačne
a to v intenciách ešte pred podaním žaloby pôvodne navrhovanej a nakoniec neuzavretej dohody

o splátkach, súd využijúc právo vyplývajúce mu z ust.§ 232 ods.3 a 4 Civilného sporového poriadku
povolil žalovaným s prihliadnutím na tento návrh žalobcu, výšku dlžnej sumy ( tiež pomery žalovanej
v 3./ rade) platiť žalobcovi prisúdenú sumu s príslušenstvom v splátkach vo výške 130,-eur mesačne
spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku k 15. dňu v mesiaci ( ku ktorému sa splátky aj pôvodne mali
platiť), majúc za to, že takáto výška splátok je v súlade so zásadou spravodlivej ochrany práv a tiež

so zásadou zohľadnenia sociálneho postavenia strán sporu vyjadrenou v čl. 2 a 6 Civilného sporového
poriadku pri súčasnom určení, že v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas nastane
splatnosť celého plnenia tak, ako to bolo aj v pôvodne navrhovanej dohode o splátkach.

55. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.2 CSP. Vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku

výsledok konania je taký, že žalobe bolo sčasti vyhovené, sčasti bola zamietnutá, tak žalobca ako
i žalovaní boli teda v časti úspešní, v časti neúspešní, pričom pomer ich úspechu a neúspechu je cca pol
napol.ŽalobcadomáhalsazaplatenieistinyX.XXX,XXeur,zmluvnéhoúroku39,69eur,zmluvnejpokuty
XXX,XX eur, úroku z omeškania 8,80 eur ( spolu teda sumy X.XXX,XX eur a pokračujúcich zmluvných
úrokov a úrokov z omeškania, pričom úspešný bol čo do zaplatenia sumy X.XXX,XX eur ( 3.253,98 eur

a úrok z omeškania vo výške
18 SK-4Csp/71/2020

8,80 eur) s pokračujúcim úrokom z omeškania. Pomer úspechu a neúspechu tu tak bol cca pol na pol
( 53 % k 47 %).Vzhľadom na uvedené súd v zmysle § 255 ods. 2 CSP rozhodol, že žiadna zo strán

nemá právo na náhradu trov konania.

56. Vzhľadom na § 14 ods.4 zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov podľa ktorého v konaní podľa tohto zákona koná a rozhoduje vyšší súdny úradník a sudca v
konaní koná a rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka súd o súdnom

poplatku, vzhľadom na zákonné oslobodenie žalobcu od jeho platenia nerozhodoval v tomto rozsudku,
ale rozhodne vo veciach poplatku samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníoddňajehodoručenianaOkresnýsúdBardejov.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda,zakýchdôvodovsarozhodnutiepovažujezanesprávne(odvolaciedôvody)ačohosaodvolateľ
domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

19 SK-4Csp/71/2020

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov