Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. júl 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/57/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201520
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8619201520.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu B. X., narodeného X. A. XXXX, N. U. XXX/XX,
X., zastúpený advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Nám. SNP 7, Stropkov, proti žalovanej Orange
Slovensko, a.s., Metodova 8, Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpenej Advokátska kancelária Branislava
Máčaja, s.r.o., Vajnorská 21A, Bratislava, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, vedenom pôvodne na
Okresnom súde Svidník, aktuálne na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. SK - 3C/37/2019, o dovolaní

žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12Co/52/2023 z 23. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12Co/52/2023 z 23. novembra 2023 vo výroku II. z r u š
u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutie súdu prvej inštancie

1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k.
3C/37/2019-124 z 8. decembra 2022 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“ alebo „rozsudok
okresného súdu“) prvým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi v lehote troch dní od
právoplatnostirozsudkusumu3300eur;vovýrokuII.žalobuvozvyškuzamietolavovýrokuIII.otrovách
konania rozhodol tak, že ich plnou náhradou zaviazal žalovanú.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil odkazom na § 13, § 19 písm. d),
§ 36 ods. 1, § 41, § 42, § 132 ods. 1, § 151 ods. 1, ods. 2, § 187 ods. 1, ods. 2, § 191 ods. 1, § 215
ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2, § 290 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1, § 3 ods. 3, § 4 ods. 1-3,
§ 5 ods. 1, ods. 2, § 6 ods. 2 písm. h), § 8 ods. 1, ods. 2, ods. 9, ods. 10, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 19

ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých údajov, v
znení účinnom v čase bezpečnostného incidentu (ďalej „ZOOU“), čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd, § 56 ods. 3 Zákona o elektronických komunikáciách č. 351/2011 Z. z. (ďalej „ZEK“).

3. Súd prvej inštancie v prvom rade ustálil, že spor medzi stranami je spotrebiteľským sporom, v
ktorom sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej sumu 5 000 eur ako náhradu

nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho súkromného
života.

4. K priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch okresný súd v rámci voľnej úvahy prihliadal
na vzájomné vzťahy v konaní uvedených argumentov aj na význam chráneného záujmu, špecifiká
zásahu do práv žalobkyne a veľkého množstva ďalších dotknutých osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť

satisfakčnú aj preventívno-sankčnú funkciu relutárnej náhrady určil sumu 3 300 eur pre žalobkyňu ako
sumu primeranú. Vo zvyšku návrh zamietol.5. Náhradu trov konania okresný súd určil podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal proti
žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to napriek zamietnutiu žaloby vo zvyšku, pretože

výška náhrady nemajetkovej ujmy záležala od úvahy súdu.

Rozhodnutie odvolacieho súdu

6. O odvolaní žalovanej rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)

rozsudkom sp. zn. 12Co/52/2023 z 23. novembra 2023 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“ alebo
„rozsudok krajského súdu“), ktorým prvým výrokom potvrdil rozsudok v napadnutom I. vyhovujúcom
výroku, čo do uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 110 eur v lehote troch dní od
právoplatnostirozsudkuavozvyšnejčastinapadnutéhoI.vyhovujúcehovýrokutenzmeniltak,žežalobu
zamietol. Druhým výrokom žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po

právoplatnom skončení veci.

7. V odôvodnení konštatoval, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností vyvodil správny právny záver, okrem otázky primeranosti priznanej nemajetkovej
ujmy, preto odvolanie žalovanej považoval za čiastočne dôvodné.

8. Odvolací súd konštatoval, že konanie žalovanej zakladalo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že udalosť úniku dokladov s osobnými údajmi, ktorá zakladala
nárok, nastala v súvislosti s osobnými dátami, t. j. osobnými právami žalobcu, čo ani sporné nebolo. V
danom prípade existoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože došlo k vystaveniu osobných

údajov žalobcu nepovoleným osobám, išlo o neoprávnený zásah do jeho práv na ochranu osobnosti. V
tejto otázke považoval názor súdu prvej inštancie za správny.

9. V otázke primeranosti priznanej náhrady súdom prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že ju
nemožno považovať za zodpovedajúcu okolnostiam a princípu proporcionality. Z výsledkov vykonaného

dokazovania vyplynulo, že dĺžka protiprávneho konania, ktorá skončila vo februári 2017, nebola
ustálená, a ani činnosť žalovanej nevykazovala znaky vysokej intenzity. Pri určení výšky bolo podľa
odvolacieho súdu potrebné vychádzať z judikatúry súdov Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným
nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa priznávajú pozostalým po osobách usmrtených pri
dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej úpravy, ktorá upravuje nároky poškodených z trestných

činov.

10. Miera zásahu do osobnostných práv v tomto prípade bola nepomerne nižšia v porovnaní s obeťami
trestných činov, podľa názoru odvolacieho súdu možno hovoriť o rozsahu cca 10 % zo základu
priznaného pre obete násilných trestných činov (10 % z 4 350 eur). Túto sumu bolo potrebné ponížiť

o 50 % z dôvodu, že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, došlo
len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia. Ďalšie zníženie sumy o 50 % vzhliadol odvolací súd v
skutočnosti, že v konaní neboli zistené dôvody ako škandalizácia žalobkyne opakovane či zvyšovanie
intenzity konania, alebo úmyselné konanie žalovanej. Výslednú sumu vo výške 110 eur odvolací súd
priznal žalobkyni ako náhradu nemajetkovej ujmy.

11. Odvolací súd o trovách celého konania rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanej v celom rozsahu s poukazom
na úspech žalobcu v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. U takéhoto nároku
sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné

zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa
týka základu nároku, plne úspešný, a to, čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, má preto
právonaplnúnáhradutrovkonania.Odvolacísúdvbodoch30.a31.uviedol,žesúdvýnimočneneprizná
náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať
neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik

trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne
dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí
aplikáciadanéhoustanoveniazodpovedaťosobitnýmokolnostiamkonkrétnehoprípaduamusímaťvždy
výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konaniapodľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a
výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje.
Ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne

okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými
slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Vo
vzťahu k požadovanej aplikácii výnimočného ustanovenia § 257 CSP odvolací súd poukázal na to, že v
tomto prípade žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy výška úkonu právnej služby vychádza z § 10 ods. 10

vyhlášky č. 655/2004 Z. z., teda výpočtovým základom pre priznanie trov právneho zastúpenia je suma
2 000 eur, kedy je odmena právnej služby za tento úkon 91,29 eur. S poukazom na uvedenú skutočnosť
preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalovanej o aplikácií § 257 CSP v
danom prípade, vzhľadom na výšku trov právneho zastúpenia. Vzhľadom na výšku odmeny za jeden
úkon právnej služby výška trov konania v žiadnom prípade nemôže pre žalovanú predstavovať sumu,
ktorá by objektívne bola spôsobilá ohroziť jej finančnú stabilitu či jej podnikanie. V každom prípade každá

strana sporu v prípade meritórneho rozhodnutia súdu musí si byť vedomá skutočnosti, že v prípade
neúspechu bude niesť trovy konania. V prejednávanej veci nebolo dôvodné upustiť od tejto zásady.

Dovolanie

12. Proti výroku II. rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“),
ktorého prípustnosť aj dôvodnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP navrhujúc rozsudok odvolacieho
súdu v časti výroku II. o nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania zrušiť a vec vrátiť
krajskému súdu na ďalšie konanie.

13. V dovolaní žalovaná uviedla, že odvolací súd sa nevysporiadal s jej relevantnou argumentáciou, ale
časť z nej odignoroval, a to v tak zásadnom rozsahu, že takýmto nesprávnym procesným postupom
došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces.

14. Odvolací súd sa podľa dovolateľky žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentáciou žalovanej,

podľa ktorej aj keď rozhodnutie o výške plnenia - peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy závisí finálne od
úvahy súdu, musí aj žalobca niesť nejakú zodpovednosť za výsledok sporu v prípadoch uplatňovania
neprimeraných a premrštených nárokov.

15. Dovolateľka odvolaciemu súdu vytýkala, že z jeho rozhodnutia nie je zrejmá odpoveď na otázku,

či žalobcovi vôbec vznikol nárok na náhradu trov konania za situácie, kedy síce bol úspešný čo
do právneho základu žalovaného nároku (súdmi bolo rozhodnuté, že do žalobcovho práva bolo
zasiahnuté), ale bola mu priznaná neporovnateľne nižšia suma, ako žiadal (žalobca uplatnil žalobou
sumu 5 000 eur, rozhodnutím mu bola priznaná suma 110 eur, čo je suma 45 násobne nižšia). V
tejto otázke v odvolaní žalovaná poukázala na odbornú literatúru, ako aj súdne rozhodnutia, avšak

odvolací súd ich nezohľadnil a k uvedenej otázke sa nevyjadril. Podľa dovolateľky mal odvolací súd pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania zohľadniť nielen skutočnosť, že žalobca bol úspešný
čo do právneho nároku, ale pri úspešnosti strany mal zohľadniť a porovnať výšku náhrady, ktorá bola
žalobou nárokovaná a súdom určená.

16. Dovolateľka poukázala na časť odvolania, v ktorom požiadala odvolací súd, aby v prípade, ak dôjde
k záveru, že žalobkyni vznikol proti žalovanej nárok na náhradu trov konania, uplatnil pri určovaní trov
konania moderačné právo podľa § 257 CSP. Dôvody osobitného zreteľa vzhliadla v skutočnosti, že
na súde sa vedie veľký počet skutkovo a právne identických sporov, v ktorých sa opakujú obsahové
aj formálne úkony, ktoré vyžadujú len formálne zmeny (meno, priezvisko, dátum narodenia žalobcu,

spisová značka a dátum podania). Ďalšou skutočnosťou osobitného zreteľa bolo to, že žalobcom
požadovaná a uplatnená suma 5 000 eur bola neprimeraná a neadekvátna, v rozpore s dobrými
mravmi a zásadou slušnosti. Odvolací súd sa touto argumentáciou žalovanej nezaoberal a v rozhodnutí
odvolacieho súdu absentuje akékoľvek odôvodnenie, prečo na ňu neprihliadol a prečo ju odvolací súd
považoval za nesprávnu.

17. K dovolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol dovolanie odmietnuť a zaviazať žalovanú
k plnej náhrade trov dovolacieho konania. Dovolanie považoval za neprípustné z dôvodu, že výroky
o trovách nie sú považované za rozhodnutie vo veci samej a nie sú ani rozhodnutím, ktorým sakonanie končí. Nebola preto naplnená zákonná podmienka podľa § 420 CSP. Dovolanie považoval za
nedôvodné, pretože bolo argumentačne nesprávne. V konaní o ochrane osobnosti pre rozhodnutie súdu
o náhrade trov nie je rozhodujúca výška požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ale konštatovanie

súdu o tom, že do osobnostných práv žalobcu bolo zasiahnuté. Podľa žalobcu odvolací súd správne
neaplikoval § 257 CSP, pretože žalovaná bola zo strany viacerých bezpečnostným incidentom
dotknutých osôb vyzývaná na mimosúdne riešenie sporu, avšak ani v jednom prípade ho neakceptovala
z dôvodu, že základ nároku dotknutých osôb od začiatku popierala.

Posúdenie veci dovolacím súdom

18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“ alebo „NS SR“)
ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP)
strana,vktorejneprospechbolovydanénapadnutérozhodnutie(§424CSP),zasplneniatiežpodmienok
zastúpenia takejto strany a spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez

nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie
žalovanej je dôvodné.

19. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací

súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v
dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým.

20. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho

konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

21. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV.

ÚS476/2012).Dovolacísúdpretopristupujekpodanémudovolaniutak,ženajskôrskúma,čijeprocesne
prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený
dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.
Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody
zakladajúceprípustnosťdovolaniatrebadôsledneodlišovaťoddôvodov,ktorézakladajúopodstatnenosť

dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený
dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V
prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti
uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421
ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

22. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

23. V danom prípade z dovolania žalovanej vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu

výroku II. na základe § 420 písm. f) CSP.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

24. V zmysle § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.25. Dovolací súd v prvom rade skúmal, či rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti je rozhodnutím
vo veci samej, prípadne konečným rozhodnutím, keďže iba takáto povaha rozhodnutia umožňuje
dovolaciemu súdu preskúmať prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

26. Ustanovenie § 420 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zakotvuje prípustnosť dovolania
alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu
hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter rozhodnutia o matérii
konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o

danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej.
Aj rozhodnutie vo veci samej (t. j. meritórne rozhodnutie) je svojou podstatou a svojimi dôsledkami
rozhodnutím, ktorým sa konanie o predmete sporu končí, avšak pre účely posudzovania prípustnosti
dovolania podľa § 420 CSP takéto rozhodnutie nemožno zaradiť do skupiny rozhodnutí, „ktorým sa
konanie končí“, pretože pre tento účel je už zaradené do skupiny rozhodnutí „vo veci samej“. Za
rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, teda možno považovať

rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako jeho vecným prejednaním (t. j.
rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho konania), rozhodnutie odvolacieho
súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí prvostupňového súdu a pred
rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil alebo zmenil
prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí, pričom spravidla pôjde o

uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam podľa § 357 CSP, ktoré síce
možnovdovolacomkonanípreskúmaťzdôvodovzmätočnostiuvedenýchv§420CSP,avšakzdôvodov
zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu dovolacím súdom vylúčené.

27. Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorému je prípustné odvolanie, a ktoré je tak

v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj
uznesenie, ktorým prvostupňový súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou,
takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania
rozhodnutímkonečným(ktorýmsakonanievtejtootázkenárokukončí,pozn.),atedahomožnovzmysle
už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti

ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018, in č. 74/2018 Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky).

28. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania pre existenciu

vady v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval dovolací súd vo viacerých svojich rozhodnutiach
(8Cdo/266/2019, 8Cdo/111/2019, 4Cdo/70/2020, 4Cdo/155/2020, 4Cdo/69/2022, 2Cdo/89/2020 a iné).

29. Dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade prípustnosť podaného dovolania podľa § 420
písm. f) CSP je daná.

30. Dovolateľka v súvislosti s vadou v zmysle § 420 písm. f) CSP odvolaciemu súdu vytýkala
nedostatočné odôvodnenie priznaného nároku na náhradu trov konania, ako aj nevysporiadanie sa s
odvolacou argumentáciou žalovanej v otázke náhrady trov konania.

31. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu

rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s
uplatnením súdnej ochrany. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu
spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom odvolacom návrhu

spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

32. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia 5 000 eur ako náhrady
nemajetkovej ujmy, pričom rozsudkom súdu prvej inštancie mu bola priznaná náhrada vo výške 3 300eur a vo zvyšku bola žaloba zamietnutá a žalobcovi bola priznaná plná náhrada trov konania. Odvolací
súd na základe odvolania žalovanej dospel k záveru, že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná
súdom prvej inštancie nebola primeraná, preto náhradu nemajetkovej ujmy priznal vo výške 110 eur, vo

zvyšku žalobu zamietol. Vo vzťahu k trovám konania, výrok súdu prvej inštancie o trovách konania zostal
síce rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý, avšak odvolací súd v druhom výroku priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (zrejme duplicitne - pokiaľ sa týka konania na súde
prvej inštancie).

33. Výrok o náhrade trov konania odvolací súd zdôvodnil v bode 28. a nasl. svojho rozsudku odkazom na
§ 396 ods. 2 a § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalobca mal plný úspech v konaní, pretože bolo rozhodnuté,
že do jeho práva bolo zasiahnuté, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu.

34. Dovolanie žalovanej za takejto situácie je procesne prípustné [§ 420 písm. f) CSP], ale tiež dôvodné
(§ 431 CSP), lebo v ňom opodstatnene namietala, že súd (odvolací) jej nesprávnym procesným

postupom znemožnil, aby ako strana uskutočňovala jej patriace procesné práva v miere porušujúcej
jej právo na spravodlivý proces. V odôvodnení rozsudku odvolací súd nereflektuje a nedáva odpoveď
na argumentáciu žalovanej o tom, že aj žalobca má niesť zodpovednosť za výsledok sporu v prípade
uplatňovania neprimeraných nárokov. Odvolací súd neodpovedal na argumentáciu žalovanej o tom, že
žalobca bol v spore len čiastočne úspešný (z uplatňovanej sumy 5 000 eur mu bolo priznaných iba 110

eur), ale napriek tomu mu súd priznal trovy konania v plnej výške. K odvolaciemu návrhu žalovanej na
aplikáciu § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania odvolací súd iba uviedol, že z obsahu
spisu nebol zistený dôvod pre použitie uvedeného ustanovenia zákona, čo nemožno vzhľadom na
viaceré argumenty žalovanej prednesené v odvolaní považovať za dostatočné. Odvolací súd neuviedol
žiadnu špecifickú odpoveď, jednotlivými tvrdeniami žalovanej sa nezaoberal, resp. neuviedol, prečo

svoje moderačné právo podľa § 257 CSP neuplatnil. V prejednávanej veci nezaujal k relevantným
odvolacím námietkam žalovanej ohľadom náhrady trov konania žiadne konkrétne stanovisko. Z dôvodu,
že konanie bolo zaťažené vadou podľa § 420 písm. f) CSP bolo potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu
v napadnutom II. výroku o trovách konania zrušiť poukazujúc zároveň na obdobné veci, o ktorých už
dovolací súd rozhodoval, napr. sp. zn. 9Cdo/71/2023, 5Cdo/158/2023, 4Cdo/89/2024, 6Cdo/135/2023.

35. V posudzovanom spore dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním
napadnutej časti (výrok II.) nespĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení
s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho treba považovať za nepreskúmateľné.

36. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí
(§ 450 CSP). Najvyšší súd SR v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v
napadnutej časti a vec mu v uvedenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie, keďže len odvolací súd môže

odstrániť arbitrárnosť a čiastočnú zmätočnosť svojho rozhodnutia (§ 450 CSP).

37. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšiekonanie,rozhodnetentosúdotrováchpôvodnéhokonaniaaotrováchdovolaciehokonania(§453
ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

38. Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.