Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. november 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 54Ek/804/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121270478
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6121270478.6

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavexekučnejvecioprávneného:EOSKSISlovensko,s.r.o.,IČO:35724803,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, zast.: Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53255739, so sídlom
Prievozská 2, 821 09 Bratislava; proti povinnej: A. B., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, trvale bytom C.
XX, XXX XX C., vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Peter Hodermarský, sídlo exekútorského úradu
Akad. A. X, XXX XX D., o vymoženie istiny 534,73 Eur s príslušenstvom, rozhodujúc o sťažnosti povinnej

proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 54Ek/804/2021 zo dňa 17.06.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 54Ek/804/2021 zo dňa 17.06.2025 vydané vyšším
súdnym úradníkom v celom rozsahu z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1.Právnypredchodcaoprávneného(Poštovábankaa.s.,sosídlom,Bratislava–StaréMesto,Dvořákovo
nábrežieč.4,IČO:IČO31340890)sanávrhomnavykonanieexekúciepodanýmnaOkresnýsúdBanská

Bystrica dňa 10.03.2021 domáhal od povinnej vymoženia istiny 534,73 Eur s príslušenstvom, a to na
základe exekučného titulu - platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 10Up/1474/2020
zo dňa 05.08.2020, ktorý nadobudol vykonateľnosť dňa 26.08.2020 (ďalej len „exekučný titul“). Súd na
základe predmetného návrhu na vykonanie exekúcie vydal dňa 24.03.2021 poverenie na vykonanie
exekúcie sp. zn. 54Ek/1353/2024 (ďalej len „poverenie na vykonanie exekúcie“). Následne dňa
03.08.2022 vydal dodatok k povereniu na vykonanie exekúcie, ktorým s poukazom na ust. § 37 ods. 3

Exekučného proiadku reflektoval na zmenu oprávneného v predmetnom exekučnom konaní.

2. Uznesením sp. zn. 54Ek/804/2021 zo dňa 17.06.2025 súd návrh povinnej na zastavenie exekúcie
podľa§61lods.3Exekučnéhoporiadkuzamietolažiadnemuzúčastníkovkonanianáhradutrovkonania
v súvislosti s návrhom povinnej na zastavenie exekúcie nepriznal. Predmetné uznesenie súd v osobe
vyššieho súdneho úradníka odôvodnil tým, že sa ako prvou otázkou zaoberal, či boli splnené podmienky

na podanie návrhu na zastavenie exekúcie, a to najmä, či je návrh na zastavenie exekúcie odôvodnený
a či bol podaný v lehote. Z predložených dokumentov mal súd za preukázané, že upovedomenie o
začatí exekúcie bolo doručené povinnej dňa 14.04.2021, čo je preukázané aj doručenkou predloženou
súdnym exekútorom. Návrh povinnej na zastavenie exekúcie bol podaný na poštovú prepravu dňa
18.03.2025, čiže povinná podal návrh na zastavenie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-
dňovej lehoty od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle § 61k ods. 2 Exekučného

poriadku. Lehota na podanie návrhu na zastavenie exekúcie povinným od doručenia upovedomenia
o začatí exekúcie je 15 dní a začína plynúť od doručenia predmetného upovedomenia. Táto lehota
je zákonná a nemožno ju predlžovať ani skracovať. V exekučnom konaní je tiež vylúčené odpustiť
zmeškanie lehoty, a preto nie je možné ani odpustiť zmeškanie lehoty na podanie návrhu na zastavenie
exekúcie. Súd poukázal na skutočnosť, že povinná môže podať v priebehu exekučného konania
viacero návrhov na zastavenie exekúcie. Právne skutočnosti (dôvody na zastavenie exekúcie) musí

však povinná uplatniť včas. Pravidlá včasného uplatnenia skutočností sú nasledovné. V návrhu na
zastavenie exekúcie podanom do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie (§ 61b) musípovinný uplatniť všetky právne skutočnosti, ktoré nastali ku dňu podania návrhu. V návrhu na zastavenie
exekúcie podanom po uplynutí lehoty 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie môže
povinný uplatniť iba právne skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí tejto lehoty. Ak právna skutočnosť

tvrdená v návrhu na zastavenie exekúcie nie je predložená včas, exekučný súd na ňu neprihliadne. Súd
návrh vecne vyhodnotí tak, ako keby predmetné tvrdenie neobsahoval. Procesný úkon povinného (návrh
na zastavenie exekúcie) je teda v predmetnej časti neúčinný. Dôsledkom nie včasného predloženia
právnej skutočnosti (dôvodu na zastavenie exekúcie) je zamietnutie návrhu na zastavenie exekúcie.
Ak je návrh exekučným súdom zamietnutý preto, že právna skutočnosť bola predložená oneskorene,

hoci tu dôvod na zastavenie exekúcie je, považuje sa suma vymožená od povinného za bezdôvodné
obohatenie. Vymoženie pohľadávky, ktorá zanikla už skôr z iného právneho dôvodu, prichádza do úvahy
najmä vtedy, keď exekučný súd inak dôvodný návrh na zastavenie exekúcie zamietne iba preto, že bol
podaný oneskorene. Exekučný súd exekúciu zastaví, aj keď povinný právnu skutočnosť neuplatnil včas,
len pokiaľ ide o dôvod, pre ktorý je potrebné zastaviť exekúciu aj bez návrhu. V predmetnom prípade sa
však nejedná o právnu skutočnosť, pre ktorú je potrebné zastaviť exekúciu aj bez návrhu. Platná právna

úprava obsahuje ustanovenia o koncentrácii konania, podľa ktorých exekučný súd návrh na zastavenie
exekúcie zamietne, ak povinná dôvody na zastavenie exekúcie neuplatnila včas. Napriek uvedenému
exekučný súd môže exekúciu zastaviť ex offo, ale iba z určitých dôvodov. Vzhľadom na koncentráciu
konania je zrejmé, že nie je prípustné, aby exekučný súd zastavil exekúciu ex offo z dôvodu, ktorý
je zistiteľný len na základe riadneho splnenia povinnosti povinnej tvrdiť a navrhnúť dôkazy. Do úvahy

potom prichádzajú dva okruhy dôvodov, pre ktoré môže exekučný súd zastaviť exekúciu aj bez návrhu.
Po prvé, ak ide o dôvod, pre ktorý mal exekučný súd návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť, teda
dôvod, ktorý mal exekučný súd zistiť z návrhu a jeho príloh. Zastavenie exekúcie tu predstavuje nápravu
pochybenia, ktoré vzniklo nesprávnym posúdením návrhu na vykonanie exekúcie. Po druhé, ak právna
skutočnosť, ktorá je dôvodom na zastavenie exekúcie, je zistiteľná z vlastnej činnosti exekučného súdu,

prípadne zo súdnych, či verejných registrov, teda ak sa nevyžaduje predloženie tvrdení a dôkazných
návrhov zo strany povinnej. O takúto situáciu pôjde napríklad vtedy, ak exekučný súd zistí, že exekučný
titul bol v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku zrušený. Návrh povinnej na zastavenie
exekúcie bol podaný oneskorene, pričom povinná v návrhu nenamieta skutočnosti, ktoré nastali po
uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie návrhu na zastavenie exekúcie a nejedná sa ani o také

skutočnosti, ktoré povinná bez vlastnej viny nemohla skôr uplatniť. Povinná doručila súdu aj žiadosť
o splátkový kalendár, ale o uvedenom súd nerozhoduje, nakoľko v zmysle § 61g ods. 1 Exekučného
poriadku o povolení splácať vymáhaný nárok v splátkach rozhoduje výlučne súdny exekútor. Súd skúmal
návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom a mal nesporne za preukázané, že ku dňu
začatia exekúcie si povinná povinnosť uvedenú vo výroku exekučného titulu nesplnila. Z uvedeného

vyplýva, že exekúcia a aj exekučné konanie sa teda začali dôvodne. Návrh povinnej na zastavenie
exekúcie bol podaný oneskorene, pričom povinná v návrhu nenamieta skutočnosti, ktoré nastali po
uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie návrhu na zastavenie exekúcie a nejedná sa ani o také
skutočnosti, ktoré povinná bez vlastnej viny nemohla skôr uplatniť a preto návrh povinnej na zastavenie
exekúcie v súlade s citovaným ustanovením § 61l ods. 3 prvej vety Exekučného poriadku zamietol (I.

výrok).

3. Proti uvedenému uzneseniu podala povinná sťažnosť, ktorú odôvodnila tým, že súdny úradník sa
alibisticky odvoláva na celý rad právnych noriem, ktoré podporujú trvanie exekúcie a nepochopiteľne sa
odvoláva aj na vyjadrenie úžerníckej protistrany, ktorá patrí medzi elitných úžerníkov v rámci SR. Súdny

úradník úplne ignoruje rešpektovanie povinnosti súdu pri posudzovaní návrhu na vydanie platobného
rozkazu voči osobe spotrebiteľa, pričom poukázala na ustanovenie § 299 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku, ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z o ochrane spotrebiteľa a § 3
ods. 6 zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní. V danom prípade medzi oprávneným a povinnou
stranou sa jedná o spor spotrebiteľský, t.j. jedná sa o spor prebiehajúci medzi z hľadiska právneho

povedomia subjektmi nerovnocenného postavenia, a preto aj z tohto dôvodu boli tieto spory samotným
zákonodarcom systematicky zaradené do druhej hlavy Civilného sporového poriadku označené ako
sporysochranouslabšejstrany,takžeužzoznačeniatohtotypusporovjeevidentné,žesajednáospory,
kde už sám zákonodarca pripúšťa do ich riešenia vyššiu mieru ingerencie súdu v záujme zabezpečiť
vyrovnanie síl sporiacich sa subjektov v záujme ochrany práva spotrebiteľa, ktorý je v tomto spore po

právnej stránke slabšou sporovou stranou. Zákonodarca túto mieru ingerencie, t.j. zásahu súdu do
tohto typu sporov povýšil na takú úroveň, že v čase od 01.05.2014, t.j. od účinnosti zákona č. 102/2014
Z.z., ktorý svojím článkom VIII novelizoval zákon o ochrane spotrebiteľa, až do 27.09.2018, kedy bol
v Zbierke zákonov SR pod č. 271/2018 zverejnený nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 11/2016zo dňa 07.02.2018. (bolo v zákone č. 250/2007 Z.z. účinné ustanovenie § 5b, v zmysle ktorého bol
súd v spotrebiteľských sporoch ex offo bez toho, aby to spotrebiteľ či i len namietol povinný v záujme
spotrebiteľa na premlčanie voči nemu dodávateľom uplatňovaného nároku prihliadať bez toho, aby ju

spotrebiteľ akokoľvek odôvodňoval. Dokonca s účinnosťou od 05.12.2018 je identická povinnosť, t. j.
ex offo prihliadať na premlčanie nároku uplatneného dodávateľom voči spotrebiteľovi súdu daná aj v
aktuálne účinnom § 54a Občianskeho zákonníka.
Povinná má za to, že je nesporné, že spotrebiteľská zmluva s veriteľom má preukázateľne aj
neprijateľné zmluvné podmienky, aj vady, ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť a preukázateľne

neboli dojednané individuálne. Prejednávajúci súd preukázateľne nepristúpil v tejto veci k praktickej
ochrane slabšej strany spotrebiteľa v celom rozsahu, lebo súd zatiaľ zjavne nepodrobil predmetnú
zmluvnú dokumentáciu medzi veriteľom a spotrebiteľom súdnej kontrole, ani predbežnému právnemu
posúdeniu. Ak by súd konal podľa ust. § 53 ods. 1, 2, 3 a 5 Občianskeho zákonníka, ust. § 53d
Občianskeho zákonníka a ust. § 457 Občianskeho zákonníka, tak by už sám určil neprijateľné zmluvné
podmienky za neplatné a následne by aplikoval vo svojom rozhodnutí príslušnú právnu úpravu na

ochranu práv spotrebiteľa. Súd sa preukázateľne pri rozhodovaní o tejto spornej veci vydal cestou
neodborného, benevolentného a bezpracného konania, nebral do úvahy svoje povinnosti ochrany
slabšej strany spotrebiteľa. Konajúci súd z úradnej moci a z úradnej povinnosti nepodrobil predmetnú
zmluvnú dokumentáciu medzi oprávneným a spotrebiteľom súdnej kontrole ani predbežnému právnemu
posúdeniu a tak dospel k záverom, aké uviedol vo výrokovej časti svojho rozhodnutia. Z výslovne

číselného a matematického pohľadu je pritom úplne jedno, či je zmluva bezúročná a bez poplatková
alebo súd uzná neprijateľné zmluvné podmienky, výsledok je matematicky totožný, t.j. dlžný spotrebiteľ
má vrátiť veriteľovi to, čo od neho reálne dostal. Je nepochopiteľné, prečo súd nepodrobil pred vydaním
predmetného exekučného titulu zmluvu veriteľa súdnej kontrole, prečo neidentifikoval neprijateľné
zmluvné podmienky v zmluve veriteľa. Je ďalej nepochopiteľné, prečo súd nepreveril pred vydaním

predmetného exekučného titulu číselné parametre úveru veriteľa a rovnako je nepochopiteľné, prečo
súd benevolentne a neodborne odflákol posudzovanie spotrebiteľského sporu spotrebiteľa s úžerníckym
veriteľom. V zmluve s veriteľom sa tento v rozpore s právnym poriadkom odvoláva na Obchodný
zákonník, teda preukázateľne koná v rozpore so zákonom a klame žalovaného v texte zmluvy. Je
vylúčené, aby sa na spotrebiteľský záväzkový vzťah aplikoval inštitút a právny režim noriem obchodného

práva pred normami občianskeho práva. Povinná poukázala na ust. § 11 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, ust. § 298 Civilného sporového poriadku, ust. § 290 a nasl. Civilného
sporového poriadku a ust. § 265 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka.
Z verejne dostupných zdrojov je preukázateľné, že v súdnych spotrebiteľských sporoch je systematicky
zaraďované ust. § 298 Civilného sporového poriadku a nasledujúcich pre ochranu slabšej strany -

spotrebiteľa, ktoré priamo ukladá súdu, aby v prípade určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky uviedol
vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky. Súd pritom neskúma naliehavosť právneho
záujmu, keďže súd vychádza z § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej
zmluvnej podmienky a (nedochádzalo) k následnému uplatneniu práv zo strany dodávateľa na plnenie

vyplývajúce z neprijateľných podmienok. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára
zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkané služby
koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ
má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného
vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za

porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná. Ustanovenie §
53 Občianskeho zákonníka sa týka podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky,
ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich zákonodarca sankcionuje
absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k
tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Povinná ďalej dodala, že spotrebiteľ z povahy veci

v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok,
má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú zo strany dodávateľa
predložené, pričom často na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá možnosť či už
ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používať neprijateľné
podmienky, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania.

Ochrana spotrebiteľa sa týka formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne
formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch
alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy meniť nemôže a tak ani
nemení. Okresný súd podľa názoru povinnej nadržiava protistrane nielen potvrdením nezákonnýchfinančných nárokov úžerníckeho veriteľa, ale aj priznaním nárokov na trovy konania protistrane, ktorá
bežne praktizuje nekalé obchodné praktiky voči spotrebiteľom a ktorá nezákonnými postupmi už
pripravila o majetok tisícky spotrebiteľov SR. Povinná uviedla, že odmieta platiť akúkoľvek náhradu

trov konania nemorálnemu oprávnenému vzhľadom na jeho doteraz preukázané sociálne a finančné
postavenie, ktoré im (zrejme spotrebiteľom – poznámka sťažnostného súdu) spôsobil oprávnený svojimi
nezákonnými aktivitami v ich majetkový a finančný neprospech.

4. Predmetnú sťažnosť povinnej súd z dôvodu hospodárnosti konania na vyjadrenie oprávnenému

nezasielal, nakoľko rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je potrebné zrušiť z dôvodu
nepreskúmateľnosti.

5. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon

neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany,
koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

6. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,

proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

7. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom,
ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

8. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

9. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

10. Podľa § 250 ods. 2 CSP ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v
prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.

11. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Podľa § 234 ods. 2 CSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.

13. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas
(§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané
(§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 249 CSP) dospel k záveru, že napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka

je potrebné zrušiť z dôvodu nepreskúmateľnosti. Vyšší súdny úradník sa v napadnutom uznesení
s poukazom na aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR náležite nevysporiadal s potencionálnou
existenciou neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve.

14. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR vo veciach ochrany

práv spotrebiteľa, a to :

15. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 619/2024 zo dňa 01.07.2025, v ktorom ústavný súd
konštatoval: „Napriek tomu, že ústavný súd vníma napätie medzi koncentráciou v exekučnom konanía princípom ochrany spotrebiteľa, pokiaľ ide o skúmanie neprijateľných zmluvných podmienok, tieto
nie je možné podrobiť skúmaniu len na podnet včasne aktívneho spotrebiteľa. Je nepochybné, že
bolo úlohou exekučného súdu uvedený aspekt preskúmať už v prvej fáze exekučného konania (§ 53

ods. 3 Exekučného poriadku). Tu však poskytnutie súdnej ochrany spotrebiteľovi, ktorý v tom čase
ani nebol účastníkom exekučného konania, zlyhalo. Sťažovatelia síce mali možnosť brániť sa včas
podaným návrhom na zastavenie exekúcie, avšak pasivita spotrebiteľa nemôže zhojiť pochybenie
exekučného súdu a konvalidovať vady exekučného titulu, ktorú ako osobitnú procesnú podmienku
exekučného konania majú exekučné orgány povinnosť skúmať ex offo v celom priebehu exekučného

konania. Možno dať za pravdu exekučnému súdu, že novelizáciou Exekučného poriadku (ktorého
podstatná časť nadobudla účinnosť 1. apríla 2017) sa zvýšila miera zodpovednosti povinných za
včasnú procesnú obranu proti nezákonne vedenej exekúcii (exekučným súdom artikulovaný princíp
koncentrácie v exekučnom konaní), nemožno sa však stotožniť s exekučným súdom priorizovaným
postavením koncentračného princípu pred povinnosťou poskytnutia súdnej ochrany spotrebiteľovi.
Koncentračný princíp je všeobecným východiskom a pravidlom exekučného konania a ako taký sa

prirodzene vzťahuje aj na spotrebiteľa ako povinného, avšak nie je tomu tak vo všetkých aspektoch
jeho potenciálnej obrany. Práve skúmanie neprijateľných zmluvných podmienok je tou agendou, pri
ktorej exekučné orgány nemôžu uprednostniť uplatňovanie koncentrácie a, dôvodiac jej aplikáciou,
odmietnuť poskytnúť nevyhnutnú mieru súdnej ochrany spotrebiteľovi. Na uvedené osobitne reflektuje
Exekučný poriadok [§ 53 ods. 3 písm. d) a e), ktorý ukladá exekučnému súdu zaoberať sa neprijateľnými

zmluvnými podmienkami ex offo ako prípadným dôvodom zamietnutia návrhu na vykonanie exekúcie.
Ak v tomto úvodnom štádiu exekučného konania exekučný súd pochybí, je v súlade s princípom ochrany
spotrebiteľa, aby sa jeho povinnosť preniesla aj do štádia exekúcie, obzvlášť, ak na potrebu skúmania
neprijateľných zmluvných podmienok upozorní povinný (hoci aj v neskoršom štádiu konania). Napriek
tomu si exekučný súd túto povinnosť nesplnil, resp. charakter vzťahu vyšší súdny úradník vyhodnotil

nesprávne, čím došlo k porušeniu práv sťažovateľov. Intenzita predmetného pochybenia exekučného
súdu dosahuje ústavnoprávnu relevanciu. Ústavný súd vo svojom zjednocujúcom uznesení sp. zn.
PLz. ÚS 1/2022 dospel k záveru, že ak právna úprava umožňuje spotrebiteľovi podať proti platobnému
rozkazu vydanému vyšším súdnym úradníkom odpor v lehote 15 dní od jeho doručenia, pričom odpor
musí byť vecne odôvodnený, potom výklad a uplatnenie § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku nie

je v súlade so základným právom spotrebiteľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak súd
v exekučnom konaní odmietne preskúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré mali
vplyvnavymáhanýnárokvzniknutývsúvislostisospotrebiteľskouzmluvou,zdôvodu,žespotrebiteľproti
platobnému rozkazu odpor nepodal. Uvedené rovnako platí, aj pokiaľ ide o zmenkový platobný rozkaz,
priktorom,navyše,bolamožnosťnamietaniaprotijehovydaniulimitovanátrojdňovoulehotounapodanie

vecne odvodnených námietok (§ 175 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Vyšší súdny úradník
teda nesprávne pristúpil k vyhodnocovaniu sťažovateľmi uplatnených dôvodov zastavenia exekúcie, keď
odmietol vykonať materiálny prieskum exekučného titulu a neprijateľných zmluvných podmienok cez
prizmu koncentrácie v exekučnom konaní.“

16. Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 371/2024 zo dňa 22.10.2024, v ktorom ústavný súd
konštatoval, že „námietku o existencii neprijateľných zmluvných podmienok sťažovateľka vzniesla už
vo fáze konania podania návrhu na zastavenie exekúcie. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie sp. zn. C-448/17 a na neho nadväzujúcich záverov ústavného súdu prezentovaných
v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2022-9 z 15. júna 2022 v prípade, ak bol platobný rozkaz vydaný vyšším

súdnym úradníkom a bolo proti nemu možné podať vecne odôvodnený odpor v lehote 15 dní, odpor však
nebolpodaný,nedošloksplneniupodmienkyexoffosúdnejkontrolyexistencieneprijateľnýchzmluvných
podmienok, ktorá je vyjadrením naplnenia cieľov smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Tento prieskum sa preto presúva do vykonávacieho konania,
pričom stále ide o prieskum z úradnej moci (ex offo), teda je bez právnej relevancie, či a v akej fáze

sťažovateľka prípadne namietala, že nedošlo k prieskumu neprijateľných zmluvných podmienok v rámci
konania o vydanie platobného rozkazu (porov. III. ÚS 358/2024).“

17. Nález Ústavného súdu II. ÚS 252/2024-33 zo dňa 16.10.2025 „Bez preverenia prieskumu podľa
s pozitívnym záverom nie je ústavne akceptovateľný záver exekučného súdu, ktorý odmietol vykonať

prieskum neprijateľnosti zmluvných podmienok na koncentračnú zásadu, a to už len s ohľadom na to,
že taký prieskum je exekučný súd povinný vykonať ex offo. Inými slovami, je neakceptovateľné, ak súd
odmietne spotrebiteľovi poskytnúť ochranu preto, že namietal neprijateľnosť zmluvných podmienok ažv druhom návrhu na zastavenie exekúcie, keď tak mal urobiť v prvom rade súd sám, a to už po doručení
návrhu na vykonanie exekúcie, pričom zo žiadneho jeho rozhodnutia takýto prieskum nevyplýva.

Exekučný súd je povinný už po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie:
- preskúmať, či v základom konaní súd vykonal prieskum neprijateľnosti zmluvných podmienok, tento
prieskum (aspoň stručne) odôvodnil v exekučnom titule a poučil spotrebiteľa o tom, že pri nepodaní
námietok už nebude možný opätovný prieskum jeho záverov;
- ak taká situácia nastala, je napriek tomu povinný preskúmať, či sa tento prieskum vzťahoval na všetky

pre vec podstatné podmienky, pretože „... v prípade, keď sa vnútroštátny súd pri predchádzajúcom
preskúmaní spornej zmluvy, ktorá viedla k prijatiu rozhodnutia s právnou silou rozhodnutej veci,
obmedzil na preskúmanie ex offo z pohľadu smernice 93/13 jedinej podmienky alebo len niektorých
podmienok tejto zmluvy, táto smernica ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý pravidelne rozhoduje v
rámci nasledujúceho konania, povinnosť posúdiť na návrh účastníkov konania alebo ex offo, hneď
ako je oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, prípadnú nekalú

povahu ostatných podmienok tejto zmluvy. Pri neexistencii takého preskúmania by totiž bola ochrana
spotrebiteľa neúplná a nedostatočná a nepredstavovala by dostatočný ani účinný prostriedok na
zabránenie používania tohto druhu podmienok, čo je v rozpore s tým, čo si vyžaduje článok 7 ods. 1
smernice.“ (rozsudok E. B., už citovaný, bod 52);
- ak napokon exekučný súd vyhodnotí, že v základnom konaní bol prieskum vykonaný riadne a úplne, len

v takom prípade nie je povinný (a v zásade ani oprávnený) taký prieskum opakovať, pretože platí zásada
„jedenkrát a dosť“ (rozsudok ERB New Europe Funding II zo 7. 11. 2024, C-178/23, F.:F.:G.:XXXX:XXX).
Koncentračná zásada uvedená v § 61k ods. 3 Exekučného poriadku sa vo vzťahu k prieskumu
neprijateľnosti zmluvných podmienok nebude aplikovať, pretože ak nebol vykonaný prieskum
neprijateľnosti zmluvných podmienok (a to vo vzťahu k všetkým relevantným podmienkam), ochrana

spotrebiteľa nebola zavŕšená, a preto nemôže byť ani časovo limitovaná. Pri neexistencii účinného
preskúmania potenciálnej nekalej povahy podmienok predmetnej zmluvy nemožno zaručiť dodržanie
práv priznaných smernicou 93/13/EHS (rozsudok Súdneho dvora Kancelaria Medius zo 4. 6. 2020,
C-495/19, EU:C:2020:431, bod 35 a citovaná judikatúra). Aplikácia koncentračnej zásady v exekučnom
konaní sama osebe nie je prejavom svojvôle ani arbitrárnosti (napokon vyplýva priamo z Exekučného

poriadku),avšakspôsob,akýmbolaaplikovanávokolnostiachposudzovanejveci,niejeeurokonformný,
a preto nie je akceptovateľný ani z ústavnoprávneho hľadiska.“

18. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia je súd toho názoru, že
vyšší súdny úradník sa v napadnutom uznesení popri koncentrácii konania (na ktorú poukázal) vecne

nezaoberal preskúmaním exekučného titulu v rozsahu nevyhnutnej ex offo súdnej kontroly a nepodrobil
exekučný titul prieskumu z titulu možnej existencie neprijateľných zmluvných podmienok majúcich vplyv
na vymáhaný nárok.

19.Spoukazomnauvedenépretosúdpostupompodľa§250ods.2CSPnapadnutéuznesenievyššieho

súdneho úradníka zrušil a vec vrátil vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie, pritom tento je
viazaný právnym názorom sudcu, rozhodne vo veci v zmysle vyššie naznačených intencií. Vyšší súdny
úradník zároveň opätovne rozhodne o trovách konania vrátane trov sťažnostného konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).

Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).