Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/56/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118220357
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1118220357.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek

senátu Mgr. Niny Dubovskej a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. XX, D., zastúpeného: JUDr. Peter Schmidl, advokát, so sídlom Borský Svätý Jur 774 proti
žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
so sídlom Štúrova 2, Bratislava o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku bývalého Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 5.10.2023, č.k. B2-10C/32/2019-334,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v prisudzujúcom výroku v časti, ktorou súd prvej inštancie uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 978,26 eur a v závislom
výroku o trovách konania z r u š u j e a vec sa v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

V zostávajúcej časti, a to v prisudzujúcom výroku v časti, ktorou súd prvej inštancie uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 1 050,17 eur a v prisudzujúcom výroku, ktorým
súdprvejinštancieuložilžalovanejpovinnosťzaplatiťžalobcovititulomnáhradynemajetkovejujmysumu

9 600 eur, sa rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2 028,43 eur titulom náhrady škody do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku, uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9 600 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy do tridsiatich dní
od právoplatnosti rozsudku a žalovanej voči žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania.
Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 27.10.2023, č.k. B2-10C/32/2019-349 súd prvej inštancie žalobu o
náhradu nemajetkovej ujmy vo zvyšku zamietol.

2. Rozhodnutie vo veci právne odôvodnil § 3 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1, § 15, § 17 ods. 1, 2, 3 a 4
a § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a vecne tým, že v prejednávanej
veci išlo o zodpovednosť štátu za výsledok trestného stíhania jednotlivca, ktorá je daná objektívne.
Prvoinštančný súd uviedol, že je potrebné mať na zreteli, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
výkonom verejnej moci je koncipovaná ako objektívna, bez ohľadu na zavinenie, pričom platí, že
ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania treba hľadať vo

všeobecnej rovine, predovšetkým v čl. 46 ods. 3 a čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, teda v princípoch materiálneho
právneho štátu. Konštatoval, že ak má byť štát štátom právnym, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane
je tu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhejstrane sa však štát nemôže zbaviť zodpovednosti v prípadoch, ak sa postup týchto orgánov ukáže
ako mylný. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenia (stupňom pravdepodobnosti), ale to, či sa ich podozrenie v neskoršom konaní potvrdilo.

Zmyslomprávnejúpravyzodpovednostištátuzaškodujeodčiniťkaždúmajetkovú,činemajetkovúujmu,
ktorá jednotlivcovi nezákonným zásahom štátu vznikla za podmienok týmto zákonom ustanovených.
Súdna prax dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod
obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan trestný
čin nespáchal a že stíhanie proti nemu nemalo byť začaté (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo

dňa 30.3.2011, sp.zn. 3Cdo/194/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.12.2012, sp.zn.
7Cdo/145/2011, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 6Cdo/152/2018, nález Ústavného súdu SR,
sp.zn. II.ÚS 568/2017). Pokiaľ ide o nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II.ÚS 163/2013, súd prvej
inštancieuviedol,žesjehozáverom,žesamotnévznesenieobvinenianemožnobezďalšiehopovažovať
za nezákonné, je potrebné súhlasiť, pričom vždy, v každom jednotlivom prípade sa súd musí zaoberať
aj okolnosťami za akých došlo k trestnému stíhaniu a jeho špecifikami, pretože každý prípad je iný. V

prejednávanejveciprvoinštančnýsúdpoukázalnato,žeskutok,prektorýbolovyšetrovateľomvznesené
obvinenie žalobcovi tak, ako bol opísaný, nebol vôbec trestným činom. Tento skutok sa síce stal,
avšak s použitím „ultima ratio“ nemal byť vyhodnotený ako trestný čin. Neobstojí preto odvolávanie
sa žalovanej na závery znaleckého dokazovania v prípravnom konaní, pretože znalec sa nemôže
vyjadrovať k právnym otázkam, ako je vina na dopravnej nehode, ale len k jej príčinám. Až tie následne

vyhodnocuje orgán činný v trestnom konaní, ktorý ich nevyhodnotil v tomto prípade správne. Súd prvej
inštancie tiež poznamenal, že žalovaná sa aj v iných obdobných veciach žalôb proti štátu neustále
odvoláva na staršiu judikatúru, avšak aj tá postupne prechádza ďalším nevyhnutným vývojom v súlade s
ústavnými princípmi demokracie. Prejednávanú vec súd prvej inštancie posúdil tak, že k nezákonnému
zásahu do práv žalobcu zo strany štátu skutočne prišlo, a že štát za škodu i ujmu, ktorá žalobcovi v

trestnom konaní vznikla, skutočne zodpovedá. Uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, ako aj
uznesenie prokurátora, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobcu voči tomuto uzneseniu, sa považujú za
zrušené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom v súdnom konaní a ako také ich treba považovať za
nezákonné. Súd prvej inštancie mal v tomto prípade preukázané nezákonné rozhodnutie, vznik škody,
ako aj kauzálny nexus. Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu skutočnej škody v sume 2

028,43 eur, pričom ide o náklady žalobcu na obhajobu v trestnom konaní, v ktorom mal dvoch obhajcov
a to najskôr E. F. G., kde si uplatnil tarifnú odmenu za 5 úkonov právnej služby v sume 442,50 eur
a E. H. G., kde si uplatnil tarifnú odmenu za 4 úkony právnej služby v sume 607,67 eur. Okrem toho
žalobca žiadal uhradiť aj náklady na vypracovanie znaleckého posudku znalca I. E. J. v sume 978,26
eur. Všetky tieto náklady považoval súd prvej inštancie za účelne vynaložené a v tomto konaní aj za

preukázané dôkazmi. Po predbežnom prejednaní veci prvoinštančný súd vyzval žalobcu na presnú
špecifikáciu úkonov právnej služby a doložení dôkazov o ich vykonaní ako aj ich úhrady, čo právny
zástupca žalobcu vykonal v podaní zo dňa 7.7.2020 s tým, že podanie bolo žalovanej doručené do
elektronickej schránky dňa 11.9.2020. Žalovaná sa k nemu nevyjadrila a svoje výhrady k nemu vyslovila
až v záverečnej reči, teda až po vyhlásení uznesenia, ktorým bolo dokazovanie ukončené, čo súd

vyhodnotil ako nesúladné so zásadou koncentrácie konania a z uvedeného dôvodu na tieto námietky
neprihliadol. I keď právny zástupca žalobcu pri vyššie uvedenej špecifikácii uplatnil viac úkonov, než v
žalobe, zotrval však na pôvodnej žalovanej sume, čo súd prvej inštancie akceptoval. Uplatnenú výšku
náhrady nemajetkovej ujmy v sume 200 000 eur považoval prvoinštančný súd za neprimerane vysokú
aj vzhľadom na hornú hranicu nemajetkovej ujmy stanovenú samotným zákonom v § 17 ods. 4. Uviedol,

že minimálna mzda v r. 2018 (v čase, keď nadobudol právoplatnosť trestný rozsudok okresného súdu)
bola vo výške 480 eur, teda hornou hranicou nemajetkovej ujmy je jej 50 násobok, čo je v tomto prípade
24 000 eur. Sumu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie stanovil s prihliadnutím na osobu poškodeného
žalobcu, závažnosť vzniknutej ujmy, závažnosť následkov v súkromnom živote a závažnosť následkov
v spoločenskom uplatnení. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi za nezákonný zásah štátu do jeho

základných práv sumu 9 600 eur (za každý mesiac trestného stíhania 150 eur), čo je suma, ktorú
považoval za rozumnú a primeranú pre odškodnenie žalobcu za psychickú ujmu a stres spôsobený
nezákonným stíhaním v dobe od 1.2.2013 do 11.6.2018, teda 5 rokov a 4 mesiace (64 mesiacov),
v ktorej bol žalobca v pozícii obvineného z trestného činu, pričom vyšetrovanie trvalo už od r. 2011.
Konštatoval, že žalobca je bezúhonný človek, v čase dopravnej nehody vykonával povolanie vodiča

MHD, kde je potrebné vodičské oprávnenie a vzhľadom na trestné stíhanie mu hrozilo odobratie tohoto
oprávnenia na dlhší čas, čo by ohrozilo jeho živobytie. Svedkovia potvrdili, že žalobca prežíval psychickú
traumu nielen z nehody, pri ktorej sa zranilo 12 cestujúcich, za ktorých bol zodpovedný, ale aj zo
samotného trestného stíhania, ktoré vnímal ako nespravodlivé, keďže necítil vinu na dopravnej nehode.Prvoinštančný súd vyjadril názor, že túto psychickú traumu nie je nevyhnutné preukazovať potvrdením
od lekára - psychiatra, nakoľko takúto ujmu by vo všeobecnosti prežíval každý človek, pokiaľ by sa
ocitol v porovnateľnej situácii. Žalobca tiež odkladal založenie si rodiny, pretože mal obavu, že sa o

ňu nebude vedieť postarať. Rodinu si založil až po právoplatnom skončení trestného konania. Vplyv
médií na psychický stav žalobcu je síce preukázaný, avšak na tejto medializácii sa žalovaný nepodieľal
a túto mu nemožno pričítať na ujmu. Prvoinštančný súd vyjadril presvedčenie, že je nevyhnutné odčiniť
zo strany štátu traumu žalobcu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním. Skutočnosť, že je nejaká
osobastíhanázaskutok,ktorýniejetrestnýmčinom,lebohonemožnosubsumovaťpodžiadnuskutkovú

podstatu Trestného zákona, nie je v právnom štáte prípustné, preto je treba odčiniť toto vadné konanie
štátu nemajetkovou ujmou najmä v prípade, ak orgány činné v trestnom konaní nepovažovali za
potrebné sa za svoj nezákonný zásah žalobcovi minimálne ospravedlniť. V prípade žalobcu išlo o
bezúhonného a slušného pracujúceho človeka, ktorý si ospravedlnenie zaslúžil. Vo vzťahu k vznesenej
námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že ju nepovažoval za dôvodnú, keďže žalobca svoj
nárok uplatnil včas, nakoľko aktio nata nastúpilo až po právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku, deň

nasledujúci po 11.6.2018 a až vtedy sa žalobca dozvedel, že mu vznikla škoda, ktorú si môže voči
štátu uplatňovať. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca podal na súd žalobu dňa 21.12.2018, teda
včas. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Konštatoval úspech žalovanej 88,50 % a ozrejmil výpočet pomeru úspechu
a neúspechu žalobcu. Čistý úspech žalovanej ustálil vo výške 88,50%. Uviedol, že úspešnejšia žalovaná

si náhradu trov konania neuplatnila, pretože jej žiadne trovy nevznikli.

3. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j.,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K neexistencii

nezákonného rozhodnutia žalovaná poukazovala na skutočnosť, že nie je možné paušalizovať právny
názor, že ak trestné stíhanie je skončené iným rozhodnutím než odsudzujúcim rozsudkom, považuje sa
za nezákonné rozhodnutie uznesenie o vznesení obvinenia. V posudzovanom prípade žalovaná mala
za to, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, sa stal, pričom štát v danom prípade dôvodne
uplatnil legitímne právo na vedenie trestného stíhania, pretože na vydanie uznesenia podľa § 206 ods.

1 Trestného poriadku boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu
nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu. Z vyhodnotenia celej dôkaznej situácie
teda vyplýva, že produkované dôkazy neumožňovali iný postup ako vydanie uznesenia o vznesení
obvinenia vo vzťahu k žalobcovi, lebo nerešpektovaním tohto postupu by sa mu zabránilo plne a
účinne uplatňovať jeho procesné práva, vrátane obhajovacích práv. Uznesenie o vznesení obvinenia

voči žalobcovi nie je podľa názoru žalovanej nezákonným rozhodnutím, ak bolo vydané v súlade s
Trestným poriadkom. Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní aplikujú ustanovenia Trestného poriadku
a postupujú počas trestného stíhania v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah do práv
obvineného. Žalovaná uviedla, že dôvod na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vychádzal
predovšetkým zo znaleckého posudku č. 65/2011, ktorý vypracoval I. E. F., znalec z odboru cestnej

dopravy, zo záverov ktorého vyplývalo, že vodič autobusu, t.j. žalobca vo fáze nehodového deja reagoval
na vzniknutú nehodu nesprávne (strhnutie riadenia autobusu doprava a brzdenie plným brzdným
spomalenímvzhľadomnapovrchvozovkyaždookamihunárazuautobusudostĺpatrolejovéhovedenia).
Na hlavnom pojednávaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II, sp.zn. 1T/78/2014 obhajoba doložila
svoj znalecký posudok č. 140/2014, ktorý vypracoval I. E. J., znalec z odboru cestnej dopravy, ktorý mal

rozličné závery a to v otázke príčin vzniku dopravnej nehody. Z uvedeného dôvodu bol v rámci súdneho
konania pribratý znalecký ústav - Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, zo záverov
ktorého vyplýva, že znalec I. E. F. nesprávne ustálil technickú príčinu vzniku dopravnej nehody. Žalovaná
ďalej uviedla, že k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby došlo v posudzovanej veci výlučne z dôvodu,
že na základe zmeny dôkaznej situácie na hlavnom pojednávaní, t.j. na základe znaleckého posudku

vypracovaného Znaleckým ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline bolo konštatované,
že závery znalca I. F., ktoré tvorili podklad pre postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku v
prípravnom konaní, sú nesprávne. Z uvedeného vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní nemohli
od začiatku konania vedieť o nesprávnosti záverov znaleckého skúmania znalca I. K. F., pričom v tejto
súvislosti žalovaná poukázala na tú skutočnosť, že znalec nesie zodpovednosť za vypracovaný znalecký

posudok a bol do konania pribratý z dôvodu objasnenia dôležitých skutočností, ktoré si vyžadovali
odborné posúdenie. V takom prípade nemožno vedenie trestného stíhania považovať za neoprávnený
výkon štátnej moci, keďže orgány činné v trestnom konaní majú ústavne konformnú povinnosť stíhať
každé konanie, ktoré je s určitou mierou pravdepodobnosti trestné a ktorého stíhanie môže viesť kodsúdeniu páchateľa (§ 2 ods. 5 Trestného poriadku). Žalovaná nesúhlasila so záverom súdu prvej
inštancie že skutok sa stal, avšak s použitím „ultima ratio“ nemal byť vyhodnotený ako trestný čin,
pričom neobstojí odvolávanie sa žalovanej na závery znaleckého dokazovania v prípravnom konaní,

pretože znalec sa nemôže vyjadrovať k právnym otázkam ako je vina na dopravnej nehode, ale len
k jej príčinám a až tie následne vyhodnocuje orgán činný v trestnom konaní, ktorý ich nevyhodnotil v
tomto prípade správne. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je podľa názoru žalovanej zrejmé,
akým spôsobom súd prvej inštancie dospel k záveru, že orgány činné v trestnom konaní nesprávne
vyhodnotili znalecké skúmanie v prípravnom konaní. Žalovaná bola toho názoru, že orgány činné v

trestnom konaní v prípravnom konaní správne vyhodnotili závery znaleckého posudku znalca I. K. F. o
príčinách vzniku dopravnej nehody a až následne sa preukázalo, že tieto závery znalca sú nesprávne.
Žalovanej nemožno pripisovať zodpovednosť za nesprávnosť záverov znaleckého skúmania. Pokiaľ
by orgány činné v trestnom konaní nesprávne vyhodnotili závery znaleckého posudku znalca I. K.
F., uvedené by sa automaticky premietlo aj v rámci súdneho konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava II, sp. zn. 1T/78/2014. Avšak vzhľadom k tomu, že závery znaleckého posudku I. K. F.

(znalec pribratý do konania orgánom činným v trestnom konaní) a znaleckého posudku I. E. J. (znalec
obhajoby, ktorý vypracoval znalecký posudok po podaní obžaloby) mali rozdielne závery o príčinách
vzniku dopravnej nehody, bol zo strany konajúceho súdu postupom podľa § 147 ods. 1 Trestného
poriadku pribratý do konania Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. Znalecký ústav v
rámci svojho znaleckého skúmania dospel k záveru, že znalec I. K. F. nesprávne určil prvok v technike

jazdy žalobcu, čo viedlo aj k nesprávne ustálenej technickej príčine vzniku dopravnej nehody a z
uvedeného dôvodu došlo k oslobodeniu žalobcu spod podanej obžaloby. Žalovaná ďalej namietala, že
z odôvodnenia napadnutého rozsudku rovnako nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie vyhodnotil, že
v posudzovanej trestnej veci bolo použité pravidlo „ultima ratio“. S uvedeným právnym názorom súdu
prvej inštancie sa žalovaná nestotožnila. Trestnoprávnu represiu je potrebné chápať ako ultima ratio,

nemôže a nesmie slúžiť k uspokojeniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, pokiaľ zároveň
nie sú splnené predpoklady trestnoprávnej zodpovednosti. Už z charakteru skutku, pre ktoré bolo
vedené trestnoprávne konanie vyplýva, že nešlo o problematiku súkromnoprávnej povahy a preto k
oslobodeniu žalobcu spod podanej obžaloby nedošlo z dôvodu aplikácie princípu „ultima ratio“. Záverom
žalovaná uviedla, že ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom nemožno aplikovať formalisticky, len podľa
výsledku trestného stíhania. Je treba vždy skúmať, či žalobcom tvrdená škoda nie je dôsledkom
svojvoľného postupu orgánov činných v trestnom konaní, v ktorom neboli rešpektované požiadavky
čl. 2 ods. 2 a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Takýmto prípadom nie je situácia, ktorá
nastala v prejednávanej veci, teda stav, kde až v priebehu hlavného pojednávania došlo k zmene

dôkaznej situácie, na základe čoho došlo k oslobodeniu spod podanej obžaloby. Len z toho, že trestné
stíhanie žalobcu bolo skončené oslobodením spod obžaloby, bez ďalšieho, nevyplýva podľa názoru
žalovanej povinnosť nahradiť stíhanej osobe škodu vzniknutú v súvislosti s trestným stíhaním, ktoré
nebolo začaté svojvoľne a nebolo vedené spôsobom, ktorý by vykazoval znaky svojvôle. Z uvedeného
dôvodu žalovaná mala za to, že v konaní nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia v

zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. V súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy
žalovaná zdôraznila, že aj rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít sa ustálila v tom smere, že
pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v režime zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla, ale nemajetková ujma
a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom musia byť preukázané. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 31.5.2022, sp.zn. 7Cdo/280/2019. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy teda možno priznať
len v súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, ak nemajetková ujma vznikla v príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnymúradnýmpostupom,pričomnestačílentvrdenie,ženemajetkováujmavznikla,nemajetková

ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom musia byť preukázané. Žalovaná ďalej vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej
ujmy poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.9.2013, sp.zn. 6 M Cdo/15/2012, v ktorom
najvyššísúddospelkzáveru,žeurčenievýškyprimeranejnáhradynemajetkovejujmyniejezáležitosťou
voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností,

ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Podľa názoru
žalovanej žalobca v konaní nepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi vydaným rozhodnutím, v
dôsledku ktorých mu mala vzniknúť nemajetková ujma. Uviedla, že vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, že k negatívnym dôsledkom, ktoré žalobca popísal v podanej žalobe a v jeho výpovedi,došlo len v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním. Vykonaným dokazovaním
boli preukázané iné skutočnosti (samotná dopravná nehoda, média, ktoré informovali o dopravnej
nehode /nie o samotnom trestnom stíhaní/ ) majúce vplyv na žalobcov súkromný život, ako aj na

jeho zdravotný stav. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na výpoveď žalobcu z pojednávania zo dňa
10.2.2022, kde uviedol, že bol konfrontovaný od známych, ľudia na ulici sa mu vysmievali, bol roznášaný
v médiách, na internete a malo to mať pre neho psychické následky, pričom v konaní nebolo preukázané,
že by sa žalovaná podieľala na medializácii dopravnej nehody a už vôbec nie samotného trestného
konania a rovnako nebolo v konaní preukázané, že média informovali o vedení samotného trestného

konania; na výpovede svedkov J. L., M. L., z výpovede ktorých nevyplýva, že vedené trestné stíhanie
malo priamy a bezprostredný vplyv na žalobcovu tvrdenú ujmu (svedkovia sa k trestnému konaniu
žiadnym spôsobom nevyjadrovali), svedkovia vo svojich výpovediach popisovali, že negatívne dôsledky
v živote žalobcu (a to aj zdravotné problémy) boli spôsobené samotnou dopravnou nehodou, ku ktorej
preukázateľne došlo a reakciami okolia po medializácii dopravnej nehody (nie medializácii trestného
konania), na medializácii ktorej sa žalovaná nepodieľala; na výpoveď svedkyne A. N., ktorá vypovedala,

že práceneschopnosť žalobcu vznikla v dôsledku dopravnej nehody a to v dôsledku psychických a
fyzických zranení; na výpoveď svedka A. K., ktorý vypovedal, že žalobca po dopravnej nehode zostal
úplne zničený, pričom k vedenému trestnému stíhaniu a jeho vplyvu na žalobcu sa žiadnym spôsobom
nevyjadril. Na základe uvedeného mala žalovaná za to, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že
svedkoviapotvrdili,žežalobcaprežívalpsychickútraumunielenznehody,aleajzosamotnéhotrestného

stíhania, ktoré žalobca vnímal ako nespravodlivé. Svedkovia J. L., M. L., A. K. sa k trestného konaniu vo
svojich výpovediach žiadnym spôsobom nevyjadrovali. Žalovaná zastávala názor, že súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil výpovede týchto svedkov. Konštatovala, že je nepochybné, že trestné stíhanie
je spôsobilé zasiahnuť do sféry obvineného, uvedené však žalobcu nezbavuje povinnosti tvrdenia a
unesenia dôkazného bremena ohľadom preukázania, v akom rozsahu trestné stíhanie zasiahlo jeho

osobu, doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti,
za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote, ako aj závažnosť
následkov,ktorémuvzniklivspoločenskomuplatnení.Podľanázoružalovanejvykonanýmdokazovaním
nebolopreukázané,žekzhoršeniuspoločenskéhoarodinnéhoživotažalobcu,čizhoršeniuzdravotného
stavu došlo v priamej a bezprostrednej príčinnej len súvislosti s namietaným trestným stíhaním. Žalobca

v konaní nepreukázal, že toto trestné konanie malo priamy a bezprostredný vplyv na ním tvrdenú ujmu,
pretože samotná dopravná nehoda, ku ktorej bezpochyby došlo, ako aj následné reakcie okolia na
dopravnú nehodu, zásadným spôsobom ovplyvnili život žalobcu. Vzťah príčiny a následku musí byť
priamy,bezprostredný,neprerušený.Žalovanápoukázalanato,žepriznanienáhradynemajetkovejujmy
žalobcovi v peniazoch súd prvej inštancie v podstate odôvodnil dĺžkou trestného stíhania vedeného

voči žalobcovi. V tejto súvislosti uviedla, že v predmetnej trestnej veci bola obžaloba podaná po 15
mesiacochodvzneseniaobvinenia,pričomdĺžkusúdnehokonaniavedenéhoOkresnomsúdeBratislava
II nemožno prokuratúre ako strane v trestnom konaní pripísať na jej ťarchu. Ďalej poukázala na to,
že hoci je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom voľnej úvahy súdu, jeho úvaha sa musí
opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať

nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Podľa názoru žalovanej je v
tomto smere odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nedostatočné a nepreskúmateľné, keďže
z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné zistiť, na základe akej úvahy súd prvej inštancie dospel k
záveru, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy v sume 150 eur za každý mesiac trestného
stíhania. Ak aj súd prvej inštancie mal za preukázané, že trestné konanie malo vplyv na žalobcov

život v dôsledku toho, že žalobcovi hrozilo odobratie vodičského oprávnenia, čo mohlo ohroziť jeho
živobytie, žalobca odkladal založenie si rodiny, žalobca mal psychickú traumu, žalovaná považovala s
poukazom na tieto súdom prvej inštancie preukázané dopady na život žalobcu v nadväznosti na § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. priznaný nárok nemajetkovej ujmy v sume 9 600 eur za neprimerane
vysoký. Vo vzťahu k náhrade spôsobenej škody žalovaná poukázala na svoje vyjadrenie k žalobe

zo dňa 13.5.2019, v ktorom namietala, že prílohy k žalobe (zoznam právnych úkonov vykonaných
obhajcom E. F. G. za obdobie od 19.9.2013 do 5.1.2014, faktúra č. 2014/071 zo dňa 19.11.2014
vystavená obhajcom E. F. G. na sumu 600 eur, vyúčtovanie obhajcu E. H. G. a faktúra č. 140/2014
zo dňa 31.12.2014 vystavená súdnym znalcom I. E. J. na sumu 978,26 eur) nepreukazujú, že škoda
vo výške 2 028,43 eur žalobcovi vznikla, t.j., že sa o túto sumu zmenšil majetok žalobcu (§

17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Žalovaná v uvedenom vyjadrení tiež namietala, že z vyúčtovania
odmeny obhajcom E. H. G. nie je zrejmé, za aké konkrétne úkony v jednotlivých rokoch odmena bola
účtovaná a tiež namietala, že vyúčtovanie cestovných nákladov je nepreskúmateľné. Žalobca vzhľadom
na stanovisko súdu prvej inštancie na predbežnom prejednaní sporu podaním zo dňa 7.7.2020 doplnilžalobu s tým, že špecifikoval vykonané úkony v trestnom konaní spolu s ich vyúčtovaním. Uvedeným
podaním žalobca doplnil žalobu v tom smere, že celkové náklady za právne zastupovanie E. F. G.
predstavujú sumu 622,54 eur vrátane DPH a celkové náklady za právne zastupovanie E. H. G. vrátane

náhrady za stratu času a cestovné náklady predstavujú sumu 1 132,19 eur. Právny zástupca žalobcu na
pojednávaní dňa 10.2.2022 na otázku súdu prvej inštancie, aby vysvetlil rozpor medzi žalovanou sumou
a sumami vyčíslenými v doplnení žaloby uviedol, že žiada rozšírenie žaloby a následne po upozornení
súdu prvej inštancie, že tak mohol urobiť v rámci jednomesačnej lehoty od predbežného prejednania
sporu, právny zástupca žalobcu uviedol, že trvá na sume, ktorá je uvedená v žalobe bez toho, aby

špecifikoval, ktoré právne úkony obhajoby „tvoria“ žalovanú sumu. Vo vzťahu k tvrdenej škode vo výške
978,26 eur, ktorá má predstavovať náklady žalobcu na znalecké dokazovanie, žalovaná zastávala názor,
prezentujúci už vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 13.5.2019, že z vykonaného dokazovania nebolo
preukázané, že tvrdená škoda vznikla žalobcovi. Faktúra č. 140/2014 zo dňa 31.12.2014 vystavená
súdnym znalcom I. E. J. na sumu 978,26 eur nie je podľa názoru žalovanej dôkazom toho, že škoda
vznikla v majetkovej sfére žalobcu. Žalovaná mala za to, že žalobca nepreukázal, že mu vznikla škoda

v uvedenej výške, žalobca v konaní nepreukázal, že faktúru aj v skutočnosti uhradil. Súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia nešpecifikoval z akého dôkazu mal za preukázanú úhradu faktúry
č. 140/2014 zo strany žalobcu, takýto dôkaz zo strany žalobcu v konaní nebol doložený. Vo vzťahu k
tvrdenej škode spočívajúcej v úhrade trov obhajoby v trestnom konaní žalovaná uviedla, že žalobca
si žalobou pôvodne uplatňoval sumu 442,50 eur za zastupovanie obhajcom E. F. G. a sumu 607,67

eur za zastupovanie obhajcom E. H. G.. Žalovaná namietala vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa
13.5.2019, že žalobca v podanej žalobe nešpecifikoval zoznam úkonov, za ktoré obhajcovi patrí odmena
a nevyúčtoval náhradu za stratu času a cestovné náklady. V podaní zo dňa 7.7.2020 žalobca doložil
zoznam úkonov a vyúčtovanie náhrady za stratu času a cestovné náklady, pričom žalobca v podaní
špecifikoval, že celkové náklady za právne zastupovanie E. F. G. predstavujú sumu 622,54 eur vrátane

DPH a náklady za právne zastupovanie E. H. G. predstavujú sumu 1 132,19 eur, ale bude si uplatňovať
sumuuvedenúvpodanejžalobe.Súdprvejinštancievodôvodnenísvojhorozsudkuuviedol,žežalovaná
sakvyúčtovaniutrovobhajobyvpodanízodňa7.7.2020nevyjadrila,asvojevýhradyknemuvyslovilaaž
vzáverečnejreči,tedaažpovyhláseníuznesenia,ktorýmbolodokazovanieukončené,čosúdvyhodnotil
ako nesúladné so zásadou koncentrácie konania a z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie na tieto

námietky neprihliadol. S uvedeným konštatovaním súdu prvej inštancie sa žalovaná nestotožnila, keďže
už vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 13.5.2019 kvalifikovane poukázala na skutočnosť, že žalobca
nepreukázal špecifikáciu úkonov obhajoby, vyčíslenie náhrady za stratu času a cestovné náklady v sume
1 050,17 eur uvedenej v žalobe a tento stav trval aj po doručení podania žalobcu zo dňa 7.7.2020,
pretože žalobca s poukazom na rozpor medzi žalovanou sumou a sumami vyčíslenými v doplnení žaloby

nešpecifikoval, ktoré úkony právnej služby predstavujú vyčíslenie škody uvedenej v žalobe. Až po takejto
špecifikácii zo strany žalobcu sa môže žalovaná vyjadriť, či uvedené vyúčtovanie je v súlade s vyhláškou
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Podľa názoru
žalovanej žalobca v konaní nepreukázal, ktoré konkrétne úkony právnej služby predstavujú tarifnú
odmenu a tento nedostatok prevzal do svojho rozhodnutia súd prvej inštancie, ktorý tieto úkony vo

svojom rozsudku bližšie nekonkretizoval. K odmene za právne služby poskytnuté obhajcom E. H. G.
žalovaná uviedla, že žalobca nepreukázal, že uhradil trovy obhajoby svojmu obhajcovi za zastupovanie
v trestnom konaní, t.j. žalobca nepreukázal, že trovy uhradil práve on, na uvedenú skutočnosť pritom
žalovaná poukázala už vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 13.5.2019. Ani z pokladničného dokladu
č. 0002, ktorý tvoril prílohu podania zo dňa 7.7.2020 nevyplýva, že suma 2 000 eur bola E. H. G.

uhradená žalobcom A. B., keďže z neho je len zrejmé, že E. H. G. prijal za nešpecifikované právne
zastupovanie sumu 2 000 eur (uvedená suma nie je totožná so žiadnym vyúčtovaním trov obhajoby
predložených počas súdneho konania žalobcom) od neznámej osoby. Z pokladničného dokladu nie je
zrejmé, že tento účtovný doklad sa vzťahuje na právne zastupovanie žalobcu v trestnom konaní, pričom
podľa názoru žalovanej žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a konštatovanie súdu prvej

inštancie, že žalobca preukázal úhradu trov obhajoby, považovala žalovaná za nesprávne, nemajúce
oporuvovykonanomdokazovaní.Nazákladeuvedenéhožalovanánavrhla,abyodvolacísúdnapadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne.

4. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril podaním zo dňa 21.12.2023, v ktorom poukázal na

nález Ústavného súdu ČR, sp.zn. I. ÚS 1029/21 ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn.
6Cdo/152/2018 a nález Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 568/2017. V súvislosti s vyčíslením výšky
škody uviedol, že žalovaná mala dostatok času vyjadriť sa k podaniu právneho zástupcu žalobcu
zo dňa 7.7.2020 čo do výšky vyúčtovaní za jednotlivé právne úkony, ktoré si žalobca vyúčtoval ariadne preukázal i v civilnom konaní prílohami zaslanými súdu. K uvedenému však nedošlo a žalovaná
uviedla svoje námietky voči jednotlivým čiastkam až v záverečnom vyjadrení po skončení dokazovania.
Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie správne poukázal na koncentráciu konania, nakoľko žalovaná

mala v danom konaní hneď niekoľko príležitostí a dostatok času, aby rozporovala žalobcom uplatnené
vyčísleniezajednotlivéúkonyprávnejslužby.Nazákladeuvedenéhožiadal,abyodvolacísúdnapadnutý
rozsudok v plnom rozsahu potvrdil.

5. Žalovaná reagovala podaním zo dňa 24.4.2024, v ktorom uviedla, že zotrváva na svojich dôvodoch

odvolania, podľa ktorých v konaní nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia. Pokiaľ
žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 21.12.2023 uviedol, že žalovaná mala dostatok času sa vyjadriť
k podaniu právneho zástupcu žalobcu zo dňa 7.7.2020 čo do výšky vyúčtovaní za jednotlivé právne
úkony, ktoré si žalobca vyúčtoval a riadne preukázal i v civilnom konaní, a že žalovaná uviedla námietky
voči jednotlivým čiastkam až v záverečnom vyjadrení, žalovaná uviedla, že už vo svojom vyjadrení k
žalobe zo dňa 13.5.2019 namietala, že prílohy k žalobe nepreukazujú, že škoda vo výške 2 028,43

eur žalobcovi vznikla, t.j. že sa o túto sumu zmenšil majetok žalobcu. Žalovaná v uvedenom vyjadrení
tiež namietala, že z vyúčtovania odmeny obhajcom E. H. G. nie je zrejmé, za aké konkrétne úkony
v jednotlivých rokoch odmena bola účtovaná a tiež namietala, že vyúčtovanie cestovných nákladov
je nepreskúmateľné. Žalovaná mala za to, že tento stav trval aj po doručení podania žalobcu zo
dňa 7.7.2020, pretože žalobca s poukazom na rozpor medzi žalovanou sumou a sumami vyčíslenými

v doplnení žaloby nešpecifikoval, ktoré úkony právnej služby predstavujú vyčíslenie škody uvedenej
v žalobe. Žalobca v konaní nepreukázal, ktoré konkrétne úkony právnej služby predstavujú tarifnú
odmenu a tento nedostatok prevzal do svojho rozhodnutia súd prvej inštancie, ktorý tieto úkony vo
svojom rozsudku bližšie nekonkretizoval. S poukazom na uvedené žalovaná navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne.

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel

k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné.

7. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

8. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

9. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

10. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

11. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2

sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

12. Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku
2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.13. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo

rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

14. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným

rozhodnutím je potrebné splnenie zákonných podmienok zodpovednosti štátu za uplatňovanú škodu
(ujmu), ktorými sú existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody (ujmy) a príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (ujmy).

15. V prejednávanej veci bolo potrebné v prvom rade ustáliť otázku nezákonnosti žalobcom označeného
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Odvolací súd upriamuje pozornosť na

ustálenú judikatúru v otázke určenia nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia v prípade, ak trestné
stíhanie bolo zastavené alebo ak bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený.

16. Je potrebné v prvom rade poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.8.2010 sp.zn.
4MCdo 15/2009, ktoré bolo po jeho prerokovaní občianskoprávnym kolégiom publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 37/2014, právna veta
ktorého znie: „Zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá interpretácia tohto
ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného
stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu z
dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným.“

17. Podstatným pre posúdenie otázky zodpovednosti štátu v prejednávanej veci je aj nález Ústavného
súdu SR zo dňa 7.7.2016, sp.zn. I.ÚS 320/2016, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „ Ústavný
súd zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona

č. 514/2003 Z.z. a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb.. Doterajšia súdna
judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá
majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej
osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k
oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho,

že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase
platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (rozsudok najvyššieho

súdu SR sp.zn. 4 MCdo 15/2009).“ Ústavný súd ďalej konštatoval, že „ Základným predpokladom
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 prvej vety
zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená
škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia
nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné

uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru,
že aplikácia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť
na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto
podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad
o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného
stíhaniasatrestnékonaniekončí,toznamená,žezanikajúúčinkyrozhodnutiaozačatítrestnéhostíhania

a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)
konaniaukazujú,ženejdeotrestnýčin,zároveňznamená,žepodozreniezospáchaniatrestnéhočinusa
nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie najvyššieho
súdu z 18. októbra 2010 sp.zn. 4 MCdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu arozhodnutísúdovSlovenskejrepubliky2/2014).“Ústavnýsúdvzáveresvojhorozhodnutiauviedol,že„V
materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi
zasiahol do základných práv občana. Samotná skutočnosť, že je v právomoci orgánu činného v trestnom

konanívydaťzáväznýpokynnavznesenieobvinenia,resp.vzniesťobvinenieztrestnéhočinukonkrétnej
osobe, neznamená, že táto právomoc môže byť vykonávaná v rozpore so zákonom. Pre posúdenie
nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ako bolo trestné konanie konkrétnej osoby zastavené z

dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom,
resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj
záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu
prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca.“

18. Odvolací súd ďalej poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.1.2019, sp.zn.

8Cdo/177/2017, v rámci ktorého sa dovolací súd vyjadril k rozdielnosti rozhodovania najvyššieho súdu
v otázke zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú vznesením obvinenia. Najvyšší súd v uvedenom
rozhodnutí konštatoval, že v čase po rozhodnutí najvyššieho súdu sp.zn. 4 MCdo 15/2009 najvyšší súd
nevydal rozhodnutie, ktoré by v porovnaní s týmto rozhodnutím bolo založené na odlišných právnych
záveroch, napr. rozhodnutie zo dňa 30.3.2011 sp.zn. 3 Cdo 194/2010, zo dňa 30.1.2011 sp.zn. 4 Cdo

54/2011, zo dňa 12.12.2012 sp.zn. 7 Cdo 145/2011, zo dňa 19.6.2013 sp.zn. 7 Cdo 87/2012, zo dňa
19.2.2014 sp.zn. 7 MCdo 27/2012. Uviedol, že tieto rozhodnutia spočívajú na záveroch zodpovedajúcich
záverom ústavného súdu zo dňa 7.7.2016 sp.zn. I. ÚS 320/2016 a od publikovania judikátu R 37/2014 sa
rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila (nie je rozdielna) v tom, že keď došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody

vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na
náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného
stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

19. Napokon najvyšší súd zopakoval svoj záver o ustálenej judikatúre v predmetnej otázke aj v
rozhodnutí zo dňa 11.9.2019 sp.zn. 8 Cdo 96/2018.

20. Je potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť, že najvyšší súd zotrval na názore v otázke
zodpovednosti štátu v súvislosti s nezákonnosťou uznesenia o vznesení obvinenia v prípade, ak trestné

stíhanie bolo zastavené alebo ak bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, aj v rozhodnutí zo dňa
29.9.2021, sp.zn. 9Cdo/111/2020.

21. Zohľadňujúc vyššie uvedené právne názory je potrebné dospieť k záveru, že žalobcom označené
uznesenie, ktorým mu bolo vznesené obvinenie pre nedbanlivostný prečin Všeobecné ohrozenie podľa

§ 285 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, je nutné považovať za nezákonné.

22. Odvolaciu námietku žalovaného vo vzťahu k neopodstatnenosti priznania náhrady, resp. k
neopodstatnenosti priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo potrebné zohľadniť povahu trestnej

veci, dĺžku trestného stíhania ako aj dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby,
ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
a vykonaným dokazovaním zisteného skutkového stavu sú podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé a
vysvetlené skutkové okolnosti a dôvody, ktoré súd prvej inštancie k rozhodnutiu viedli, jeho rozhodnutie
v tomto smere spĺňa zákonné náležitosti predpísané v ust. § 220 ods. 2 zákona č. C.s.p., sú v ňom

uvedené dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.

23. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal zo správne
zisteného skutkového stavu. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázanú ujmu v osobnostnej
sfére žalobcu v podobe psychického strádania a stresu, ktoré boli spôsobené nielen v dôsledku

dopravnej nehody, ale aj nezákonným stíhaním jeho osoby v trvaní 5 rokov a 4 mesiace, v rámci
ktorého mu zároveň hrozilo odobratie vodičského oprávnenia, ktorá skutočnosť by vzhľadom na jeho
povolanie vodiča ohrozilo jeho živobytie. Závery o prežívaných stavoch neistoty žalobcu v súvislosti
s jeho obvinením možno vyvodiť okrem výpovede samotného žalobcu aj z výpovede svedka A. K.,ktorý okrem iného uviedol, že žalobca sa za nehodu necítil byť vinný, ale nevedel ako to preukázať
a že nebolo jasné, či je vinný alebo nie. Trestné stíhanie sa prejavilo aj v rodinnom živote žalobcu,
ktorú ujmu tvrdenú žalobcom potvrdila aj svedkyňa A. N. – partnerka žalobcu vo svojej výpovedi,

z ktorej okrem iného vyplynulo, že z dôvodu trestného stíhania žalobca odkladal založenie rodiny z
obavy, že sa o ňu nebude vedieť postarať. Rovnako bol trestným stíhaním ovplyvnený rodinný život po
finančnej stránke, keď si partneri museli zobrať úver na zaplatenie výdavkov spojených s obhajobou v
trestnom konaní. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplynuli aj okolnosti, pri ktorých došlo k zásahu
do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol v čase začatia trestného stíhania bezúhonným človekom, ktorý

bol riadne zamestnaný a vo veku, kedy plánoval založenie rodiny.

24. Na zdôraznenie správnosti záveru súdu ohľadne výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
s prihliadnutím na požiadavku spravodlivosti a komparácie náhrad prisúdených v iných prípadoch,
odvolací súd dopĺňa príkladmo, že:

- rozsudkom Okresného súdu Lučenec zo dňa 30.1.2015, sp.zn. 5C/161/2013 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23.8.2016, sp.zn. 14Co/433/2015 súd priznal žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6 000 eur (trestné stíhanie trvalo 6 rokov)

- rozsudkom Okresného súdu Lučenec zo dňa 9.12.2015, sp.zn. 6C/131/2014 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20.10.2016, sp.zn. 16Co/63/2016 súd priznal žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4 800 eur (trestné stíhanie trvalo 6 rokov)

- rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 8.2.2011, sp.zn. 8C/144/2009 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.7.2011, sp.zn. 16Co/121/2011 súd priznal

žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 eur (trestné stíhanie trvalo 3 roky)

- rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27.2.2020, sp.zn. 20C/268/2014 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.3.2021, sp.zn. 14Co/54/2020 súd priznal
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35 200 eur, z toho za nezákonné vedenie trestného

stíhania v trvaní 104 mesiacov sumu 31 200 eur (dovolanie zamietnuté rozsudkom Najvyššieho súdu SR
zo dňa 15.12.2022, sp.zn. 5Cdo/192/2021, ústavná sťažnosť odmietnutá uznesením Ústavného súdu
SR zo dňa 27.4.2023, sp.zn. III. ÚS 224/2023),

- rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 21.6.2018, sp.zn. 40C/203/2011 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.5.2020, sp.zn. 6Co/320/2018 priznal žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 15 000 eur, z toho za nezákonné vedenie trestného stíhania v trvaní 42
mesiacov sumu 10 000 eur (dovolanie odmietnuté uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2022,
sp.zn.7Cdo/263/2020,ústavnásťažnosťodmietnutáuznesenímÚstavnéhosúduSRzodňa31.10.2023,
sp.zn. III. ÚS 545/2023).

25. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že súdmi priznané náhrady nemajetkovej ujmy
v dôsledku nezákonného vedenia trestného stíhania sa pohybujú od 2 000 eur do 6 000 eur, v priemere
približne od 670 eur do 1 000 eur za jeden rok trestného stíhania, alebo od 55 eur do 300 eur za mesiac
trestného stíhania. Podľa nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 288/2017: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy

musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s
princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať
vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Odvolací súd tak má
za to, že v danom prípade je priznaná výška nemajetkovej ujmy pre žalobcu v sume 9 600 eur
primeraná (150 eur za mesiac trestného stíhania), a to aj po zohľadnení osobitostí danej veci (najmä

dĺžky trestného stíhania, výšky hroziaceho trestu, zásah do rodinného života). Takouto výškou dôjde
k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobcu. Odvolací súd má
za to, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške určenej súdom prvej inštancie zohľadňuje
osobitosti daného prípadu a nevybočuje z rámca priznaných náhrad v porovnateľných prípadoch. Výška
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je spôsobilá kompenzovať vzniknutú ujmu v zmysle jej zmiernenia

na spravodlivom a slušnom základe (zdôvodnená konkrétnymi východiskami a závermi).

26. Vo vzťahu k náhrade škody, ktorú si žalobca uplatnil vo výške 2 028,43 eur, odvolací súd konštatuje,
že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné. Žalovaná v odvolaní uviedla, že už vo svojom prvompísomnom vyjadrení k žalobe namietala, že žalobcom predložené prílohy k žalobe nepreukazujú,
že škoda v uplatňovanej výške žalobcovi vznikla, t.j., že sa o túto sumu zmenšil majetok žalobcu.
Zároveň namietala, že z vyúčtovania odmeny obhajcu E. H. G. nie je zrejmé, za aké konkrétne

úkony v jednotlivých rokoch bola odmena účtovaná a aj vyúčtovanie cestovných výdavkov E. H. G.
je nepreskúmateľné, keď chýba napr. preukázanie priemernej spotreby vozidla podľa technického
preukazuvozidla.Zobsahusúdnehospisujezrejmé,žepopredbežnomprejednanísporudňa11.6.2020
žalobca predložil súdu písomné vyčíslenie trov obhajoby s uvedením jednotlivých úkonov právnej
služby (deň, výška tarifnej odmeny, režijného paušálu, DPH, náhrada za stratu času a cestovné

náklady). K uvedenému vyčísleniu žalobca pripojil fotokópie listín preukazujúcich vykonanie jednotlivých
úkonov právnej služby (plnomocenstvo, zápisnice z výsluchov, záznam o preštudovaní spisu, odpor
proti trestnému rozkazu, zápisnice o hlavnom pojednávaní, technický preukaz vozidla) ako aj faktúru
vystavenú E. F. G. na sumu 600 eur, príjmový pokladničný doklad vystavený E. F. G. na sumu 600
eur a pokladničný doklad vystavený E. H. G. na sumu 2 000 eur. Žalovaná na uvedené prostriedky
procesného útoku žalobcu nijakým spôsobom nereagovala a až na poslednom pojednávaní konanom

dňa 5.10.2023 v záverečnej reči okrem iného namietala opodstatnenie a výšku uplatnenej odmeny za
niektoré úkony právnej služby, úhradu trov obhajoby E. H. G. a cestovné náklady obhajcu E. H. G..
Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak na námietky žalovanej uplatnené
až v záverečnej reči neprihliadal a vyhodnotil ich ako prostriedok procesného útoku/procesnej obrany,
ktorý nebol uplatnený včas.

27. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko),
ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak súd dospeje k záveru, že strana sporu neuplatnila
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, má možnosť buď konanie strany ospravedlniť
a na jej procesný úkon prihliadať alebo vyvodiť sankčné dôsledky, teda na omeškaný procesný úkon

neprihliadnuť (nepriznať mu procesnoprávne účinky). Uplatnenie tohto diskrečného práva súdu závisí od
okolností konkrétneho prípadu. Z ust. § 153 C.s.p. ani z iných jeho ustanovení nevyplýva povinnosť súdu
uznesením oznámiť stranám sporu, že bude uplatňovať sudcovskú koncentráciu konania. Sudcovskú
koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy a spadá do jeho kompetencie
rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by

konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť konania, bude prihliadať (uznesenie Ústavného súdu SR
zo dňa 15.11.2018, sp.zn. II. ÚS 530/2018). Vo vzťahu k prejednávanej veci poukazuje odvolací súd
aj na to, že účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho
konania a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných
vyjadrení obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré

bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému predlžovaniu konania (a
k vzniku prieťahov v konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné.
Uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania nie je svojvôľou súdu, ale procesným postupom sledujúcim
rýchlosť a hospodárnosť konania tak, aby sa zamedzilo špekulatívnym konaniam strán sporu konanie
nedôvodne predlžovať. Odvolací súd posúdením prejednávanej veci, prihliadajúc na právo strán na

spravodlivý proces a zohľadňujúc okolnosti prejednávanej veci a aj osobu žalovanej, dospel k záveru,
že zásadu sudcovskej koncentrácie konania súd prvej inštancie aplikoval čiastočne správne a dôvodne.
Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že od predloženia vyjadrenia žalobcu spolu s listinnými dôkazmi mala
žalovaná dostatok času, aby na skutkové tvrdenia žalobcu a predložené dôkazy mohla reagovať, keď
súd prvej inštancie vykonal dve pojednávania vo veci, dňa 10.2.2022 a dňa 31.1.2023, a až následne,

na pojednávaní dňa 5.10.2023 vo veci rozhodol rozsudkom. Na argumentáciu žalovanej týkajúcej sa
vyúčtovania trov obhajoby v sume 1 050,17 eur uplatnenú v záverečnej reči prvoinštančný súd správne
neprihliadal. Odvolací súd na okraj (obiter dicktum) uvádza, že aj po prípadnom zohľadnení námietok
žalovanej týkajúcich sa vyúčtovania trov obhajoby je možné konštatovať odôvodnenosť nároku žalobcu
na náhradu škody vo výške 1 050,17 eur. Žalobca totiž preukázal vykonanie úkonov právnej služby

vo väčšom rozsahu a vo vyššej odmene ako si uplatnil v konaní, pričom aj pri prípadnom zohľadnení
všetkýchnámietokžalovanejtýkajúcejsaodmenyadvokátom(námietka,ženiektorévyčíslenéúkonynie
sú úkonmi právnej služby, námietka zníženej tarifnej odmeny vo vzťahu k niektorým úkonom, námietka
výpočtu cestovných nákladov), je zrejmé, že i takto znížená odmena pokrýva uplatnenú sumu náhrady
(po zohľadnení námietok žalovanej by výška odmeny predstavovala sumu 1 318,74 eur, ktorá by

pozostávala zo zníženej odmeny advokátovi E. G. v sume 357,56 eur, zo zníženej odmeny advokátovi
E. G. v sume 459,70 eur, zo zníženej sumy cestovných nákladov vo výške 153,24 eur a v nenamietanej
náhrade za stratu času vo výške 348,24 eur, zatiaľ čo žalobca si uplatnil náhradu za trovy obhajoby v
sume 1 050,17 eur). Je bez významu, že žalobca v žalobe žiadal náhradu za určité úkony a ich neskoršiašpecifikácia sa nezhodovala s pôvodnou špecifikáciou, keď žalobca nepochybne preukázal úbytok na
svojom majetku vo výške uplatnenej v žalobe, za súčasného preukázania vykonania úkonov právnej
služby. Zároveň nemožno prisvedčiť argumentácii žalovanej o nepreukázaní úhrady odmeny advokátovi

E. H. G., keďže žalobca v konaní predložil formálny elektronický pokladničný doklad o zaplatení 2 000
eur za právne zastúpenie, ktorý v spojení s tvrdením žalobcu o úhrade odmeny možno považovať za
dostatočný dôkaz o zaplatení odmeny.

28. Vyššie uvedený záver však neplatí v prípade uplatnenej náhrady škody spočívajúcej v odmene

znalca za vypracovanie znaleckého posudku v sume 978,26 eur. Je zrejmé, že žalovaná namietala
vynaloženie nákladov (úhradu) za uvedený znalecký posudok už vo svojom vyjadrení k žalobe zo
dňa 13.5.2019. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že všetky žalobcom uplatnené
náklady považoval za účelne vynaložené a za preukázané, vrátane odmeny znalca. Z odôvodnenia
prvoinštančného rozhodnutia však nie je zrejmé, akým spôsobom sa vysporiadal s týmto nárokom
žalobcu na náhradu škody, keďže žalovaná vznik tejto škody namietala a v súdnom spise sa

nachádza iba faktúra vystavená znalcom bez potvrdenia o úhrade odmeny. V tomto ohľade sa javí,
že tvrdenie o úhrade odmeny znalca zostalo v konaní sporné, pričom žalobca špecificky nereagoval
na tvrdenie žalovanej o nepreukázaní tohto nároku, preto v tejto súvislosti nebolo možné aplikovať
zásadu sudcovskej koncentrácie; napriek uvedenému súd prvej inštancie vyvodil záver o preukázaní
vynaloženia tohto nákladu, ktorý tvorí nárok žalobcu na náhradu škody aplikujúc zároveň zásadu

sudcovskej koncentrácie konania. Súd prvej inštancie sa teda nevysporiadal s námietkou žalovanej,
ktorou rozporovala úhradu odmeny znalca, t.j. vznik uplatňovanej škody vo výške 978,26 eur a
nevysvetlil, na základe akej úvahy a z akých dôkazov vyvodil svoj záver o preukázaní vynaloženia tejto
odmeny žalobcom, keď zároveň nebolo opodstatnené uplatnenie zásady koncentrácie konania v tejto
časti konania a v dôsledku uvedeného trpí napadnutý rozsudok v tejto časti vadou nepreskúmateľnosti,

ktorá zakladá dôvod pre jeho čiastočné zrušenie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a vrátenie veci v
tomto rozsahu na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie bude po vrátení veci opätovne o tomto
nároku žalobcu rozhodnúť a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť s ohľadom na argumentáciu žalovanej.

29. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. v

časti náhrady škody v sume 1 050,17 eur a v časti náhrady nemajetkovej ujmy v sume 9 600 eur ako
vecne správne potvrdil a podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. v časti o náhradu škody v sume 978,26 eur
zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

30. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§

396 ods. 3 C.s.p.).

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).