Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. august 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/62/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1222202724
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1222202724.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členov

senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcov: X./. H.
M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ž. XXXX/XX, Č., 2./ S. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ž. XXXX/XX, Č.,
3./ J. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ž. XXXX/XX Č., 4./ N. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ž. XXXX/
XX, Č., všetci zastúpení: JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., advokátka, Mariánske námestie 31, Žilina,
proti žalovanému: Slovenská kancelária poisťovateľov, Bajkalská 19B, Bratislava, IČO: 36 062 235 ,
zastúpený: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO:
00 585 441 o náhradu nemajetkovej ujmy a ušlého výživného, na odvolanie žalobcov 1./,2./,3./,4./ proti

rozsudku Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B2-9C/28/2022-184 zo dňa 20.februára 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých zamietajúcich výrokoch II., XI., v
napadnutých zamietajúcich výrokoch V., VIII. týkajúcich sa zamietnutia náhrady nemajetkovej ujmy a v
závislých výrokoch III., XII. o náhrade trov konania potvrdzuje.
Žalovaný nemá voči žalobcom 1./, 4./ nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
V napadnutých zamietajúcich výrokoch V., VIII. týkajúcich sa zamietnutia náhrady na výživy pozostalým
a v závislých výrokoch VI., IX. o náhrade trov konania zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol takt, že : I. Žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi 1./ sumu 15.000 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Súd vo zvyšku žalobu
žalobcu 1./ zamieta. III. Žalobca 1./ má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100
% zo sumy mu priznanej. IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 2./ sumu 15.000 € do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. V. Súd vo zvyšku žalobu žalobkyne 2./ zamieta. VI. Žalobkyňa 2. / má
nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % zo sumy jej priznanej. VII. Žalovaný
je povinný zaplatiť žalobkyni 3./ sumu 15.000 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. VIII.

Súd vo zvyšku žalobu žalobkyne 3./ zamieta. IX. Žalobkyňa 3./ má nárok na náhradu trov konania
proti žalovanému v rozsahu 100 % zo sumy jej priznanej. X. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
4./ sumu 7.000 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. XI. Súd vo zvyšku žalobu žalobcu
4./ zamieta. XII. Žalobca 4./ má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %
zo sumy mu priznanej.
1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že podanou žalobou sa žalobcovia domáhali voči žalovanému
zaplatenia nemajetkovej ujmy a ušlého výživného, a to žalobcovi 1./ vo výške 30.000 €, žalobkyni 2./

vo výške 20.950 €, žalobkyni 3./ vo výške 20.950 € a žalobcovi 4./ vo výške 20.000 € a nahradili trovy
konania. V konaní nebolo sporné, že dňa 2. októbra 2020 v čase okolo 16:47 došlo k dopravnej nehode
v meste Nové Mesto nad Váhom, pričom pri dopravnej nehode došlo k usmrteniu nebohej, ktorá bola
družkou žalobcu 1./ a matkou žalobcov 2./ až 4./ a vodičom automobilu bol p. D. F., voči ktorémusa viedlo trestné stíhanie pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona na Okresnom
súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn.: 7T 5/2021. Vodič bol v čase dopravnej nehody pod vplyvom
omamných látok - alkoholu. Spornou zostala uplatnená výška nemajetkovej ujmy a ušlého výživného.

Vykonanýmdokazovanímmalsúdprvejinštancie zapreukázané,ženebohážilavspoločnejdomácnosti
so žalobcami 1./ až 3./. Rovnako mal súd z písomných vyjadrení a výsluchu žalobcu 1./ za preukázané,
že došlo k pretrhnutiu rodinných väzieb a zásahu do práva na rodinný a súkromný život žalobcov. U
všetkých žalobcov išlo o ťažkú ranu, pričom u žalobcov 1./ až 3./ sa smrť partnerky a matky okrem
citovej oblasti prejavila aj vo sfére finančnej. Súd mal za preukázaný silný citový vzťah žalobcov 1./ až

3./ voči nebohej, ako aj ich každodenný intenzívny kontakt.
1.2. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil podľa ustanovení § 11 , § 13 ods. 1 až 3 ,
§ 16 , § 448 Občianskeho zákonníka, § 77 ods. 1 zákona o rodine , § 24 ods. 2 písm. b), § 24 ods.
3, § 24 ods. 5 prvej vety zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len "zákon o PZP"), § 150 ods. 1 , § 191
ods. 1 , § 255 ods. 1 C.s.p., keď dospel k záveru, že žaloba je v časti dôvodná. V prvom sa súd

zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcov a pasívnou vecnou legitimáciou žalovaného. Aktívnou
vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi
ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok
uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou

každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju
žiadna zo strán nenamieta (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/205/2009). Súd prvej inštancie
mal v konaní preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov, ktorí boli partnerom a deťmi nebohej a
existenciu neoprávneného zásahu do práva žalobcov na súkromie a ochranu rodinného života; ujmu,
ktorá žalobcom vznikla, by za daných okolností na ich mieste každá iná fyzická osoba tiež považovala

za ujmu objektívne závažnú. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, túto otázku už súdna
prax jednoznačne vyriešila. Súd prvej inštancie odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6MCdo/1/2016, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskejrepublikyč.8/2018,akoajrozsudokSúdnehodvoraeurópskejúnievoveci C-22/12,
v ktorom tento vyslovil záver, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Nakoľko žalobcovia netvrdili, či
vozidlo pôvodcu zásahu, vinníka dopravnej nehody bolo alebo nebolo v čase nehody povinne zmluvne
poistené a žalovaný pasívnu vecnú legitimáciu nenamietal, súd preveril z verejne dostupných zdrojov, z

internetovej stránky, ktorú prevádzkuje žalovaný, že vozidlo pôvodcu zásahu v čase dopravnej nehody
nebolo poistené a preto je žalovaný pasívne vecne legitimovaný s poukazom na ustanovenie § 24 ods.
2 písm. b), § 24 ods. 3 a 5 zákona o PZP.
1.3. Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, zastal prvoinštančný súd názor, že túto si žalobcovia
uplatnili v nadpriemernej výške s ohľadom na aktuálnu rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky.

Ďalej mal súd za to, že neboli preukázané také skutočnosti, ani osobitné okolnosti prejednávanej
veci, ktoré by odôvodňovali vyhovenie žalobe v celosti, keď pri rozhodovaní o výške nemajetkovej
vzal do úvahy závažnosť vzniknutej ujmy ako aj okolnosti, za ktorých k nemu došlo. Náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je náhradou za stratu života blízkeho človeka, pretože túto stratu
nie je možné ničím nahradiť. Slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy v citovej oblasti a je

aj určitou satisfakciou za násilné pretrhnutie rodinných väzieb. Súd musel prihliadnuť na to, aby došlo
k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj
na požiadavku nezneužívania tohto inštitútu na neprípustné obohacovanie. Priznané zadosťučinenie
zároveň nesmelo pôsobiť likvidačne vo vzťahu k povinnému subjektu a muselo zodpovedať zásade
proporcionality. Výška nároku je v diskrečnej právomoci súdu, pričom ustanovenie § 13 ods. 3

Občianskeho zákonníka určuje len dve kritériá majúce vplyv na rozhodnutie súdu, a to závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s obsahom na jej intenzitu,
rozsah a trvanie. Obe kritériá vo vzájomnej súvislosti poskytujú súdu v rámci voľnej úvahy možnosť pri
určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia v súlade s princípom spravodlivosti a proporcionality

prihliadnuť na všetky skutočnosti, výsledkom ktorých bol vznik ujmy. Zohľadňuje sa samotný účel
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o ochrane
osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie
je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostnýchpráv sa vo všeobecnom zmysle slova ani odškodniť nedá. Výška nemajetkovej ujmy sa v súdnej praxi
odvodzuje od mnohých kritérií. V zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 10Co/149/2018
zo dňa 30. apríla 2019: "Podľa rozhodnutia NS SR sp.zn. 4Cdo/139/2011 vychádzajúc z ustanovenia

§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Uvedené zákonné ustanovenie však zakotvuje taxatívne
dve kritériá: závažnosť vzniknutej ujmy (čím závažnejšia je čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým
vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia) a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za
ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo (pričom vždy musia byť zistené

okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne napríklad, ak
je daný podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného
zásahu). Druhé kritérium (okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo), je stanovené zámerne veľmi
všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá
neoprávnený zásah spôsobila (napríklad či išlo na strane pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú
ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel). Tým je sledovaný cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky

peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva
veľký priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti, pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za
ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Maximálna čiastka peňažného
zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať, je ohraničená výškou žalobcom požadovaného peňažného
zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu. V posudzovanej veci súd prvej inštancie

pri stanovení výšky prihliadal k judikatórne vymedzeným kritériám (porov. napr. rozhodnutie Ústavného
súduČRsp.zn.I.ÚS2844/14),ktorýmisúnajmänastranepozostalýchazomreléhointenzitaichvzťahu,
vek zomrelého a pozostalých, existenčná závislosť na zomrelom, prípadne poskytnutie inej satisfakcie,
a na strane škodcu vyhodnotil relevantnosť kritérií jeho postoja, dopad udalosti do jeho sféry, majetkové
pomery škodcu a mieru zavinenia." Občiansky zákonník nestanovuje pre civilnú sankciu za zásah do

osobnostných práv okrem vyššie uvedených objektívnych predpokladov žiadne subjektívne predpoklady
na strane pôvodcu zásahu. Ľudský život je najvyššia hodnota, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty,
preto je súd toho názoru, že poskytnutá satisfakcia musí byť aj účinná, a to nielen vo vzťahu k
osobe povinnej, teda pôvodcovi zásahu, ale najmä vo vzťahu k žalobcom ako subjektom dotknutým
zásahom. Takýmto protiprávnym zásahom do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže

byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať
jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku
ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného
vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto
aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Smrť blízkeho rodinného príslušníka je vždy mimoriadnym

zásahom do osobnostných práv, mimoriadnosť zásahu je daná už samotným usmrtením. Na strane
poškodenej osoby je potrebné skúmať predovšetkým intenzitu vzťahu medzi žalobcom a zomrelým, vek
zomrelého a pozostalých, hmotnú alebo inú závislosť pozostalých od zomrelého, poskytnutie inej formy
satisfakcie pozostalým či ďalšie okolnosti, ktoré by bolo potrebné pre špecifickosť vzájomných vzťahov
či vzniknutej situácie v rámci individualizácie osobitosti ujmy spôsobenej v konkrétne prejednávanej veci

zohľadniť.
1.4. Súd prvej inštancie uviedol, že nebohá bola v produktívnom veku, mala iba 43 rokov. Žila aktívne a
starala sa v čase svojej smrti o dve maloleté deti, a to žalobkyne 2./ a 3./, trávila čas s rodinou, pracovala,
bola zdravá. Vo vzťahu k žalobkyniam 2./ a 3./ možno hovoriť nielen o finančnej závislosti, ale súdu
je z vykonaného dokazovania zrejmé, že okrem citovej stránky, opory, ktorú stratili v nebohej, utrpeli aj

po stránke finančnej. Uvedené platí aj vo vzťahu k žalobcovi 1./, ktorý okrem uvedeného zostal sám na
dcéry a starostlivosť o ne a navyše aj o svoju matku a znáša všetky výdavky spojené s domácnosťou
sám. Je nepochybné, že všetci žalobcovia neočakávanou a tragickou smrťou nebohej utrpeli. Súd prvej
inštancie mal za preukázané, že medzi zosnulým a žalobcom 1./ bol pevný dlhodobý vzťah a nie je
dôvod na odlišovanie dlhoročného partnerského vzťahu od manželského spolužitia. Intenzita vzťahu

medzi dvomi osobami je vždy individuálna a nemožno ju zovšeobecňovať. Súd dospel k záveru, že
žalobca 1./ utrpel veľkú stratu, ktorú aj v súčasnosti, po vyše 3,5 roku od udalosti intenzívne prežíva.
Žalobkyne 2. /a 3./, ktoré boli v čase dopravnej nehody maloleté a zároveň boli očitými svedkami
dopravnej nehody, pri ktorej zomrela ich matka, boli hlboko zasiahnuté a nepochybne ich súkromný život
bol zasiahnutý v takom rozsahu, že následky straty svojej matky budú zotrvávať veľmi dlho. Pokiaľ ide

o žalobcu 4./, syna nebohej, súd mal za preukázané, že síce nežil v spoločnej domácnosti s nebohou,
avšak zásah do jeho osobnostných práv spočívajúcich v strate matky je nepochybný. V stanovení výšky
nemajetkovej ujmy súd zohľadnil nielen to, že nežil s nebohou v spoločnej domácnosti, ale aj skutočnosť,
že nebol vo veci vypočutý a preto súd nemal jeho bezprostrednú reakciu. Všetci štyria žalobcovia súdo budúcna ochudobnení o rodinný život a ochudobnení aj po citovej stránke, pričom ich strata je
nezvrátiteľná. Náhle úmrtie bolo pre žalobcov mimoriadne traumatizujúce, najmä pre žalobkyne 2./ a 3./
nielen z hľadiska ich veku, ale najmä z hľadiska, že boli očitými svedkami dopravnej nehody. Hodnota

straty rodinného života, ako i hodnota ľudského života ako daru aj pre život najbližších príbuzných, nie je
vyčísliteľná v peniazoch a peniazmi za takúto ujmu nemožno poškodeným osobám poskytnúť skutočnú
satisfakciu, ale možno ňou ujmu aspoň zmierniť, pretože morálne zadosťučinenie ako postačujúca
satisfakcia vôbec neprichádza v týchto prípadoch do úvahy.
1.5. Z vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že medzi protiprávnym konaním

vinníka nehody, p. D. F. a zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcov je jednoznačná príčinná
súvislosť, nakoľko práve v dôsledku protiprávneho konania vinníka nehody bola nebohá, partnerka
žalobcu 1./ a matka žalobcov v 2./ až 4./ pripravená o život, čím došlo k zásahu do práva na súkromie
žalobcov. Právo na ochranu súkromia zahŕňa i právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými,
predovšetkým v citovej oblasti, aby tak bolo možné rozvíjať a naplňovať vlastnú osobnosť a viesť rodinný
život. Teda súkromie v sebe zahŕňa aj sféru rodinného života. Za zásah do práva na ochranu súkromia

fyzickej osoby potom môže byť podľa súdu prvej inštancie i zásah spočívajúci v úplnej deštrukcii
úzkej rodinnej väzby usmrtením iného člena rodiny. Rodinný život, ktorý je nepochybne súčasťou
súkromného života fyzickej osoby, zahrňuje sociálne, morálne a kultúrne vzťahy medzi najbližšími
rodinnými príslušníkmi, vytvárané v období ich spoločného spolužitia, ako aj vzťahy medzi inými blízkymi
príbuznými, bez ohľadu na to, či spolu trvalo žijú. Protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov zo

strany iného mal za neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. Ústava
SR v čl. 19 zaručuje každému právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na
ochranu mena. Každý má podľa tohto článku právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromnéhoarodinnéhoživota.Spôsobenieúmrtiačlenarodinymalzaneoprávnenýzásahdosúkromia
členov rodiny a za primerané zadosťučinenie mal v tomto prípade aj náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. (porovnaj rozsudok Krajského v Bratislava, sp.zn.
4Co/70/2020 zo dňa 30.11.2022). Pokiaľ ide o okolnosti na strane zodpovedného subjektu, pôvodcu
zásahu, do úvahy prichádza aj hodnotenie faktorov ako postoj osoby zodpovednej za úmrtie blízkej
osoby, dopad udalosti na duševnú sféru tejto osoby, majetkové pomery zodpovedných osôb, mieru
zavinenia,spoluzavinenieusmrtenejosoby.Súdpriposudzovanívýškypriznanejnemajetkovejujmyvzal

doúvahyajto,žedošloksatisfakciivoformeospravedlnenia,hocilenpísomnouformouprostredníctvom
právneho zástupcu obžalovaného v trestnom konaní a nie osobne, resp. bezprostredne vo vzťahu k
žalobcom, na čo poukázala právna zástupkyňa žalobcov. Miera zavinenia resp. spoluzavinenia nebohej
nebola v posudzovanom prípade prítomná.
1.6. Prvoinštančný súd uviedol, že ako je zrejmé z množstva rozhodnutí súdov, na ktoré obe sporové

strany poukazovali v priebehu konania, súdna prax ohľadne výšky prisudzovanej náhrady nemajetkovej
ujmyjeznačnerozdielna.PoukázalnarozhodnutieOkresnéhosúduBratislavaIzodňa09.augusta2019
č. k. 24C/80/2014-302, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 4Co/70/2020
zo dňa 30. novembra 2022, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1./ sumu 20.000
€, žalobcom 2/. až 4./ každému sumu 15.000 €, žalobcom 5./ a 6./ každému sumu 5.000 €, všetko

titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej usmrtením ich blízkej osoby pri dopravnej nehode,
pričom žalobkyňa 1./ bola manželka, žalobcovia 2./ až 4./ deťmi a žalobcovia 5./ a 6./ vnuci nebohého.
Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že v prejednávanej veci je primerané priznať
nemajetkovú ujmu vo výške, ako jednotlivými výrokmi rozhodol a vo zvyšku súd žalobu zamietol.
1.7. Pokiaľ ide o nárok na náhradu straty na výživnom podľa § 448 Občianskeho zákonníka, ktoré

si uplatnila žalobkyňa 2./ a žalobkyňa 3./ , súd v tejto časti žalobu žalobkýň 2./, 3./ zamietol. Podľa
citovaného ustanovenia sa tento nárok priznáva sa vo forme opätovného plnenia (peňažný dôchodok)
v prípade, keď poškodený v dôsledku poškodenia zdravia zomrel a v dobe svojej smrti mal povinnosť
poskytovať výživné niektorým osobám bez ohľadu na to, či mu taká povinnosť bola uložená súdnym
rozhodnutím. Nárok vo výške 50 € mesačne si žalobkyne 2./ a 3./ uplatnili za obdobie od októbra

2020 do mája 2022, t.j. od smrti ich matky do podania žaloby, spolu za 19 mesiacov. Ide o samostatný
nárok na náhradu škody na zdraví, ktorého účelom je kompenzácia straty, ktorá vznikla pozostalým
tým, že prišli o pravidelné hmotné plnenie (výživné) zo strany zosnulého. V zmysle tohto ustanovenia
možno odškodňovať iba stratu plnenia majetkovej povahy, ktorého výška sa počíta analogicky podľa
ustanovení príslušných predpisov o vyživovacej povinnosti. Konkrétne v prípade detí usmrteného sa

použijú ustanovenia § 62 až § 65 zákona o rodine. Podľa § 77 ods. 1 zákona o rodine možno výživné
priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Nakoľko nárok podľa § 448 Občianskeho zákonníka,
žalobcovia nežiadali priznať vo forme peňažného dôchodku vo výške 50 € mesačne, ale žiadali ho
priznať za obdobie od smrti ich matky do podania žaloby, súd vo vzťahu k plnoletej žalobkyni 2./ v tejtočasti žalobu zamietol práve s poukazom na ustanovenie § 77 ods.1 zákona o rodine, podľa ktorého
možno výživné priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Z rovnakého dôvodu zamietol žalobu
žalobkyne 3./ ktorá sa domáhala výživného po dobu 19 mesiacov spätne, avšak

nepoukázala a ani nepreukázala dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by boli spôsobilé nárok na
výživné spätne priznať, nakoľko podľa tretej veci citovaného ustanovenia, výživné pre maloleté dieťa
možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné
osobitného zreteľa. Vzhľadom na uvedené súd žalobu žalobkýň 2./ a 3./ v tejto časti ako nedôvodnú
zamietol.

1.8. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcom priznal nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy. I keď C.s.p. nemá ustanovenie obdobné
ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p. (účinnému do 30.06.2016), ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo
vzťahu k § 142 ods. 2 O.s.p., zásadu úspechu vo veci treba uplatňovať aj na konania, v ktorých výška
plneniazávisíodúvahysúdualeboodznaleckéhoposudku.Vtakýchtoprípadochvšaknejdeoprocesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, keď ho nemožno

zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Keďže rozhodnutie
o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, súd žalobcom priznal plnú náhradu trov konania (z prisúdenej
sumy a nie zo sumy požadovanej v žalobnom petite), aj keď mali vo veci v zásade úspech len čiastočný.
Súd poukazuje na obdobné stanoviská odvolacích súdov viď napríklad rozsudok Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 9Co/267/2016, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/352/2017, rozsudok

Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/188/2019. Nebolo by spravodlivé a v súlade so satisfakčnou
funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcov, aby svoju ujmu podceňovali len preto, aby potom
nemuseli hradiť trovy konania, pričom pri rozhodovaní o náhrade trov v takýchto prípadoch treba
rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce (porovnaj nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 170/99). Za základ sa
pritom považuje rozhodnutie, že do práva žalobcov bolo zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je potom

druhotná a nadväzujúca (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.)
2. Proti tomuto rozsudku a to proti výrokom II., V., VIII. a XI., podali v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalobcovia 1./,2./,3./,4./ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), a h) a navrhli aby odvolací
súd napadnutý rozsudok v napadnutých výrokoch II., V., VIII. a XI. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie.
2.1. Vo svojom odvolaní poukázali nato, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodní hodnotí kritéria
zásahov do osobnostných práv žalobcov a poukazuje najmä na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 4Co/70/2020, z ktorého súd pri určovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy žalobcom vychádzal.
Skutkový základ nároku žalobcov sa však podstatne líši od nárokov uplatnených v rámci konania sp. zn.

4Co/70/2020 a tomu predchádzajúcemu konaniu sp. zn. 24C/80/2014.V konaní, na ktoré poukazuje súd
prvejinštanciebolažalovanánemajetkováujmavovzťahukmanželovi,otcoviastarémuotcovižalobcov.
Už len z formulácie petitu je zrejmé, že zomrelý bol osobou vyššieho veku. Pozostalá v predmetnom
konaní bola zdravá 44 ročná žena. Ďalšou odlišnosťou v konaní je skutočnosť, že v čase dopravnej
nehody v konaní sp. zn. 4Co/70/2020, zomrelý nemal maloleté deti, ktoré by boli na neho odkázané a

nikto z jeho najbližšej rodiny nebol očitým svedkom dopravenej nehody, ktorá mala fatálny následok. V
predmetnom súdnom konaní boli maloleté deti zomrelej priamymi očitými svedkami dopravnej nehody
(išli v aute za ňou), v dôsledku ktorej zomrela ich mama. Žalobkyňa 2./ dokonca pribehla matke na
pomoc, nakoľko študovala na zdravotnej škole a podávala svojej matke prvú pomoc ale matku sa však
nepodarilo oživiť. Žalobkyňa 3./ sa nedokázala pohnúť z miesta a ostala úplne paralyzovaná tým, čo

videla na vlastné oči. Zásah do práv žalobkyne 2./ a 3./ s ohľadom na ich vek (v čase dopravnej
nehody obe maloleté deti) a skutočnosť, že boli priamymi očitými svedkami dopravnej nehody s tým,
že žalobkyňa 2./ išla matke podávať prvú pomoc, je takým zásahom, ktorý nepochybne vyžaduje vyšší
nárok, ako ten, ktorý bol priznaný súdom prvej inštancie, ktorý sumu odvodzoval od konania 4Co,
kde sa rovnakej sumy dostalo dospelým deťom s už vlastnými rodinami, ktorí neboli očitými svedkami

nehody. Rovnako nárok žalobcu 1./ je nepochybne tiež odlišný od konania 4Co, (kde navyše bola
manželke priznaná suma 20 000,- € a žalobcovi 1./ suma 15 000,- €),
kedy manželka zomrelého v konaní 4Co mala už zaopatrené deti, ktoré mali svoje vlastné rodiny a
svoje vlastné deti a manželka zomrelého nemusela zabezpečovať každodennú starostlivosť o svoje deti.
Naopak žalobcovi 1./ ostala po nehode starostlivosť o dve dcéry v pubertálnom veku, kedy azda najviac

potrebujú svoju matku a musel riešiť každodenné problémy a incidenty, musel sa s nimi učiť, musel sa
naučiť variť, prať, žehliť, proste všetko, čo doposiaľ stálo na jeho manželke. Pokiaľ ide o žalobcu 4./,
považovali konštatovanie súdu ohľadom absencie osobnej výpovede žalobcu 4./ za nezrozumiteľné,
keď tento popísal svoj zážitok a následky, ktoré to v ňom zanechalo v rámci podanej žaloby a zostrany žalovanej tieto skutočnosti neboli rozporované. Nie je zrejmé, ako by opätovná traumatizácia
žalobcu 4./, ktorý by musel opäť a nanovo popisovať zážitky, ktoré mu určite spôsobujú bolesť, mohla
prispieť k určeniu vyššej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobcovia si už toho prežili dosť, svoje výpovede

museli uvádzať aj v trestnom konaní a nanovo si vybavovať zážitky aj pri domáhaní sa svojho nároku
v tomto konaní. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlil, prečo sa napríklad žalobcovi
1./ rozhodol priznať 15 000,- €, keď odkazuje na rozsudok, kde manželke pozostalého bola priznaná
suma 20 000,-€ a ani sa nevysporiadal s tým, že žalobkyňa 2./ a 3./ boli očitými svedkami dopravnej
nehody. Rovnako súd neodôvodnil, prečo sa žalobcovi 4./ rozhodol priznať iba polovicu oproti ostatným

žalobcom, pričom dôvod, že žalobca 4./ nebol sám vypovedať v konaní nepovažujeme za dostatočný.
Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam,
keď nezohľadnil skutočnosti ohľadom toho, že žalobkyne 2./ a 3./ boli očitými svedkami nehody, pričom
žalobkyňa 2./ poskytovala svojej matke prvú pomoc, keď nezohľadnil skutočnosť, že žalobca 1./ ostal
sám na dve deti (v čase nehody obe maloleté) a musel úplne otočiť svoj život, naučiť sa variť, prať a
zabezpečovať všetky základne potreby dvom pubertálnym dcéram a keď pri žalobcovi 4./ zohľadňoval,

že nebol osobne vypovedať na pojednávaní, hoci jeho tvrdenia neboli sporné, čo je možné vyvodiť z
priznaných súm nemajetkovej ujmy.
2.2. Žalobkyne 2./,3./ nesúhlasili s nepriznaním ich nároku nákladov na výživu z dôvodu, že si tento
uplatnili od úmrtia ich matky do podania žaloby na súd, čo súd prvej inštancie vyhodnotil vzhľadom
na § 77 ods. 1 zákona o rodine ako nesprávny postup, keď podľa názoru súdu výživné nie je možné

priznať spätne, ale iba od podania návrhu. Poukázali nato, že oni si uplatnili občianskoprávny nárok
zakotvený v ustanovení § 448 Občianskeho zákonníka - náklady na výživu pozostalým, pri ktorom sa
síce uplatňujú ustanovenia § 62 až 65 zákona o rodine, avšak uvedené sa aplikuje iba vo vzťahu ku
kritériám pre výšku nákladov na výživu, nakoľko Občiansky zákonník neobsahuje kritéria posudzovania
výšky výživného na maloleté deti. Mali zato, že vo vzťahu k uplatneniu si nároku v zmysle § 448

Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať ustanovenie § 77 ods. 1 zákona o rodine, nakoľko
Občiansky zákonník má v tomto vlastnú úpravu. Navyše, zákon o rodine upravuje aj okruh účastníkov,
pri nárokoch na výživné, ktorými sú rodičia a maloleté dieťa. V danom prípade nároku v zmysle §
448 Občianskeho zákonníka je okruh účastníkov iný, nakoľko ide o nárok pozostalých maloletých detí
voči poisťovni. V § 448 Občianskeho zákonníka zákonodarca upravil osobitý nárok na náhradu škody

a to je relevantné pre jeho posudzovanie. Škoda na strane žalobkýň 2./ a 3./ už nastala, sú splnené
všetky podmienky pre vyvodenie zodpovednosti za škodu a na uvedené nemá vplyv to, že zákon o
rodine konštatuje, že výživné možno priznať len odo dňa začatia konania, pretože sa tento týka výlučne
konania o úprave práv a povinností medzi oprávneným a povinným. Ani samotné konštatovanie súdu
prvej inštancie ohľadom nemožnosti priznania výživného spätne nie je správne. Ustanovenie § 77 ods.

1 zákona o rodine obsahuje aj ďalšiu vetu za vetou, že výživné je možno priznať len odo dňa začatia
súdneho konania a to , že výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie po dobu troch rokov spätne
odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd prvej inštancie neodôvodnil,
prečo nevzhliadol dôvod osobitného zreteľa v tom, že maloleté deti prišli náhle, z minúty na minútu, o
svoju matku. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď aplikoval § 77 ods. 1 zákona o

rodine v druhej vete na predmetnú právnu vec.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov 1./,2./,3./,4./ písomne nevyjadril.
4. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní t.j. v zamietajúcich výrokoch
II., V., VIII. a XI., v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel

k záveru, že dôvodné je len odvolanie žalobkýň 2./,3./ v časti , ktorým súd prvej inštancie zamietol ich
nárok na náhradu na výživu pozostalým.
5. V konaní sa žalobcovia domáhali voči žalovanému zaplatenia nemajetkovej ujmy a to žalobca 1./ vo
výške 30.000,- €, žalobkyňa 2./ vo výške 20.000,- €, žalobkyňa 3./ vo výške 20.000,- €, žalobca 4./
vo výške 20.000 € a súčasne žalobkyne 2./ a 3./ žiadali priznať náhradu na výživu pozostalým každá

vo výške 950,-€.
5.1. Predmetom odvolacieho konania sú zamietajúce výroky II., V., VIII. a XI. ktorými súd prvej inštancie
zamietol žalobcom 1./,2./,3./,4./ vo zvyšku uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy a žalobkyniam 2./,3./
nárok na náhradu na výživu pozostalým. Odvolací sú vo vzťahu k napadnutým výrokom dospel k
nasledujúcim záverom.

Náhrada nemajetkovej ujmy
6. Podľa§11Občianskehozákonníkafyzickáosobamáprávonaochranusvojejosobnosti,najmäživota
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.6.1. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

6.2. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

6.3. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

7. Žalobcovia 1./,2./,3./, 4./ namietali výšku priznanej nemajetkovej ujmy, keďže nebol ich žalobe v
plnomrozsahuvyhovené.Malizato,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanéhodokazovaniak
nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nezohľadnil skutočnosti ohľadom toho, že žalobkyne 2./ a 3./ boli

očitými svedkami nehody, pričom žalobkyňa 2./ poskytovala svojej matke prvú pomoc, keď nezohľadnil
skutočnosť, že žalobca 1./ ostal sám na dve deti (v čase nehody obe maloleté) a musel úplne otočiť
svoj život, naučiť sa variť, prať a zabezpečovať všetky základne potreby dvom pubertálnym dcéram a
keď pri žalobcovi 4./ zohľadňoval, že nebol osobne vypovedať na pojednávaní, hoci jeho tvrdenia neboli
sporné, čo je možné vyvodiť z priznaných súm nemajetkovej ujmy (pozri odsek 2.1.).

8. Stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho
úvaha musí byť ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových
zisteniach súdu, ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na
ne sú relevantné pre posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/153/2009, 3Cdo/106/2012, 4Cdo/171/2005,
5Cdo/126/2007, 7Cdo/180/2012). Pre výšku náhrady je kvalita vzájomného vzťahu kľúčová. Psychická
bolesť zo straty blízkeho človeka je vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity
pozostalého,veľakrátprerastajúcaaždoduševnéhoochorenia.Smrťpartnerky(družky)aotca žalobcov
bola nepochybne nečakaná, tragická, žalobcami nezavinená udalosť, ktorá do ich života zasiahla a

nenávratne pretrhla doterajšie väzby, čím žalobcovia stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať svoj
rodinný život vo vzťahu k nebohej. Žalobcovia v tejto súvislosti podrobne popísali charakter vzťahov
existujúcich medzi nimi a pozostalým a súd prvej inštancie vykonal v tomto smere vo vzťahu k náhrade
nemajetkovej ujmy aj dostatočné dokazovanie výsluchom žalobcu 1./ a listinnými dôkazmi náležíte
zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p.. Práve rôzna intenzita zásahu do osobnostných práv

konkrétnych žalobcov sa prejavila v rôznej miere náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej inštancie
priznal jednotlivým žalobcom. Najviac bolo priznané žalobcovi 1./, žalobkyniam 2./,3./, nakoľko u nich sa
zásah v zmysle úvahy súdu javil ako najintenzívnejší, pričom u žalobcu 4./ bola intenzita zásahu do jej
súkromia vyhodnotená nižšie. Dôvody pre ktoré súd prvej inštancie diferencoval priznanú náhradu pri
jednotlivýchžalobcovaprečoimnepriznalpožadovanúnáhradudostatočneazrozumiteľnevysvetlil,keď

pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej prihliadol aj na skutočnosti, že medzi zosnulou a žalobcom
1./bol pevný dlhodobý vzťah , žalobca 1./ utrpel veľkú stratu, ktorú aj v súčasnosti, po vyše 3,5 roku od
udalosti intenzívne prežíva. Rovnako prihliadol, že maloleté žalobkyne 2./, 3./, boli očitými svedkami
dopravnej nehody, pri ktorej zomrela ich matka, boli hlboko zasiahnuté a nepochybne ich súkromný
život bol zasiahnutý v takom rozsahu, že následky straty svojej matky budú zotrvávať veľmi dlho a

pokiaľ žalobcu 4./ súd prvej inštancie pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil, že bol plnoletý
a že nežil s nebohou v spoločnej domácnosti (pozri odsek 47. až 50. rozsudku súd prvej inštancie).
Vzhľadom na uvedené sú potom námietky žalobcov (pozri odsek 6.) ohľadne nesprávnych skutkových
zistení právne irelevantné.

8.1. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3
C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie
§ 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje. Obsah odvolania žalobcov čo sa týka nepriznania nimi uplatňovanej
náhradynemajetkovejujmyniejespôsobilýspochybniťsprávnosťzáverovrozsudkusúduprvejinštancie
z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli

zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového
stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil
svoje rozhodnutie. Samotná skutočnosť, že žalobcovia sa nestotožňujú s právnymi závermi súdu
prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenieodvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že
nezodpovedajú predstavám žalobcov o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť.

9. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je dôležitým aspektom aj to, aby jej výška odrážala všeobecné zdieľané predstavy o
spravodlivosti, preto je nutné použiť aj princíp proporcionality s tým, aby súdy porovnávali čiastky
náhrady prisúdené v iných prípadoch a to nielen v obdobných, ale aj v ďalších, v ktorých sa jednalo
o zásah do iných osobnostných práv. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo

úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete“ podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú
objasnil Európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca
2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková proti Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra
2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný
charakter, jej výška nesmie byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto
primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma

nevybočuje z právnej tradície v danej krajine. S prihliadnutím na požiadavku spravodlivosti a komparácie
náhrad prisúdených v iných prípadoch, odvolací súd uvádza príkladmo, že:
- rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7C/276/2011-96 z 31.05.2012 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/315/2012-125 z 26.11.2012, súd priznal deťom náhradu
nemajetkovej ujmy každému 10.000 € v súvislosti so smrťou matky pri dopravnej nehode;

- rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 16C/627/2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 25Co/214/2016 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 12.500 €
a dospelým synom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy ujma v sumách 9.000 €, 5.000 €, 4.000 € v
súvislosti so smrťou manžela a otca pri dopravnej nehode;
- rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 8C/21/2014 zo dňa 24.11.2015 v spojení s dopĺňacím

rozsudkom sp. zn. 8C/21/2014-196 zo dňa 11.01.2016 a s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
23Co/337/2016 zo dňa 28.11.2016 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 10.000
a žalobcovi 2/ a dospelým deťom suma po 7.500 € v súvislosti so smrťou manžela a otca pri dopravnej
nehode;
- rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2T/210/2013 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/19/2017 bola manželke zomrelého priznaná náhrada vo výške 40.000 €,
plnoletému synovi 17.000 €, plnoletej dcére 20.000 €;
- rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 13C/126/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 24Co/368/2015 bola manželovi prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40.000
€ v súvislosti so smrťou pri dopravnej nehode;

- rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 27C/110/2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 4Co/658/2014 bola prisúdená manželovi (od r. 1978) náhrada nemajetkovej ujmy
50.000 € v súvislosti so smrťou pri dopravnej nehode;
- rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 9C/45/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 21Co/137/2017 bola pozostalej manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 40.000

€, plnoletým deťom po 20.000 € v súvislosti so smrťou pri dopravnej nehode;
-rozsudkomOkresnéhosúduVranovnadTopľousp.zn.4C/233/2009vspojenísrozhodnutímKrajského
súdu v Prešove sp. zn. 21Co/165/2017 bola pozostalej manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
vo výške 25.000 € a za stratu rodiča maloletej dcére vo výške 25.000 € v súvislosti so smrťou pri
dopravnej nehode;

- rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 8C/103/2009 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/171/2012 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
20.000 € a deťom po 15.000 €;
- rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 10C/94/2014 bola manželke priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy 20.000 €, plnoletému synovi 15.000 €;

- rozsudkom Okresného súdu Skalica, sp. zn. 7C/3/2018 bola 66 ročnému manželovi priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy 20.000 €, plnoletým deťom každému po 10.000 € v súvislosti so smrťou pri dopravnej
nehode;
- rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, sp. zn. 5C/63/2011 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/80/2017 bola 61 ročnému manželovi priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy 13.000 €;
- rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 15C/27/2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Prešovesp.zn.11Co/60/2014bolamanželkepriznanánáhradanemajetkovejujmy23.000€spoukazom
na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 228/2012, v ktorom išlo o obdobný prípad;- rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7C/256/2011 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 8Co/264/2013 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 20.000 €;
- rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 8C/55/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v

Trnave sp. zn. 23Co/156/2016 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy manželovi vo výške 10.000 €
a plnoletým dcéram suma 8.000 € a 7.500 €;
- rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 21C/279/2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 24Co/299/2018 súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy manželke v sume 15.000 € a
plnoletým deťom po 12.000 € a 13.000 € v súvislosti so smrťou pri dopravnej nehode;

- rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 11C/496/2015 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 25Co/258/2016 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 15.000 € v dôsledku
úmrtia manžela dopravnou nehodou;
- rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 37C/358/2013 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 26Co/724/2015 bola priznaná dospelým deťom náhrada nemajetkovej ujmy po 10.000 €;
- Krajský súd v Trenčíne rozhodnutím č.k. 5Co/107/2019 zo dňa 04.12.2019 potvrdil rozsudok súdu

prvej inštancie, ktorým priznal dcéram usmrtenej žalovanej sumu 12.000 € a vo zvyšku žalobu zamietol,
pričom dopravná nehoda bola spôsobená vodičom pod vplyvom alkoholu - žalobkyne pôvodne žiadali
sumu 30.000 €;
- rozsudkom Okresného súdu Pezinok č.k. 6C/22/2018-282 zo dňa 15.10.2020 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č.k. 7Co/25/2021 zo dňa 28.09.2022 - plnoletým deťom, ktoré prišli v

dôsledku dopravnej nehody o 76 - ročnú matku, s ktorou nežili v spoločnej domácnosti, bola priznaná
nemajetková ujma vo výške 7.000 € a 5.000 €, vo zvyšku bola žaloba zamietnutá;
- Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 11Co/160/2019 zo dňa 24.03.2020 potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie, ktorým priznal synovi zosnulého nemajetkovú ujmu 15.000 € a vo zvyšku žalobu zamietol, kde
pri nehode zomreli dve osoby, vinník viedol motorové vozidlo bez vodičského oprávnenia pod vplyvom

alkoholu a z miesta nehody ušiel;
- Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 2Co/131/2019 zo dňa 20.05.2020 potvrdil prvoinštančné
rozhodnutie, ktorým priznal manželovi poškodenej, ktorá bola usmrtená pri dopravnej nehode a s ktorou
žil v spoločnej domácnosti 57 rokov sumu 10.000 € a dcéram poškodenej, ktoré s ňou nežili v spoločnej
domácnosti sumu 4.000 €, vo zvyšnej časti žalobu zamietol;

- rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 10.03.2020, sp. zn. 16C/22/2019 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.05.2021, sp. zn. 23Co/29/2020 súd priznal (plnoletým) deťom
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.000 € a 3 x 10.000 € a vnukom 6 x 3.000 € v súvislosti so
smrťou matky a starej matky pri dopravnej nehode;
-rozsudkomKSBanskejBystricisp.zn.14Co/6/2018pozostalejmanželkebolapriznanánáhrada40.000

€ a maloletým dcéram 20.000 €;
- rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 22.05.2019, sp. zn. 10C/85/2018 v spojení s opravným
uznesením a v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 01.10.2020, sp. zn. 8Co/31/2020 súd
priznal manželke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17.000 €, dcéra, vo výške 12.000 € a 15.000 €
a matke vo výške 10.000 € v súvislosti so smrťou manžela, otca a syna pri dopravnej nehode;

- rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 27.09.2019 sp. zn. 1C/180/2014 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.09.2021 sp. zn. 24Co/1/2020 bola manželke/ matke priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške po 50.000 €, synom/súrodencom vo výške po 30.000 € v súvislosti
so smrťou ich manžela/syna a otca/brata ako dvoch obetí pri dopravnej nehode; ,
- rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 01.07.2021, sp. zn. 8C/10/2020 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.12.2021 sp. zn. 27Co/64/2021 bola rodičom priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške po 20.000 €, (maloletým) deťom vo výške po 40.000 € a bratom vo výške
po 19.000 € v súvislosti so smrťou ich dcéry, matky a sestry pri dopravnej nehode; ,
- rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 23.10.2021, sp. zn. 7C/60/2019 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 09.01.2025 sp. zn. 5Co/135/2024 bola matke priznaná

náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 €, súrodencom vo výške po 10.000 € a deťom vo výške po
20.000 € v súvislosti so smrťou ich dcéry, sestry a matky pri dopravnej nehode.

9.1. Podľa nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 288/2017: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom

rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah
priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Výšku konkrétnej peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť, nie je možné ani mechanicky
(automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov ako odškodnenie nemajetkovejujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy. Nie je ju preto možné vykladať
v tom zmysle, že by náhrada nemajetkovej ujmy mala byť čo najvyššia. Nastupuje ako satisfakcia
- teda zadosťučinenie, ktoré má aspoň zmierniť nepriaznivé stavy vzniknuté škodlivým zásahom do

osobnostnej sféry poškodeného, prípadne poskytnúť poškodenému, aby si ťažko merateľné a na
peniaze nie celkom exaktne prevoditeľné ťažkosti nemajetkového charakteru vykompenzoval tým, že
si prostredníctvom finančných prostriedkov, prípadne predmetov či pôžitkov za ne obstaraných za
poskytnutú náhradu spríjemní alebo uľahčí život. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy tak stanovuje
súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy a je výsledkom individuálneho posúdenia

všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať
zo zásady primeranosti, zodpovedať všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke
rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú
funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej
nemajetkovej ujmy, v opačnom prípade by neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla
k bezdôvodnému obohacovaniu. Práve preto musí súd pristupovať k vyčísleniu náhrady nemajetkovej

ujmy obozretne a triezvo a nepriznávať excesívne sumy, ktoré sú zjavne nereálne vo vzťahu k
priemerným majetkovým a príjmovým pomerom v SR. Priznanie súm, ktoré niekoľko desaťnásobne až
stonásobne prevyšujú napríklad priemerný mesačný zárobok a sú preto (najmä z hľadiska priemerného
pôvodcu zásahu) reálne nesplatiteľné, nemožno v žiadnom prípade považovať za primerané finančné
zadosťučinenie za akýkoľvek zásah do práv na ochranu osobnosti. Osobitne je potrebné vyvarovať sa

toho, aby boli priznávané náhrady nemajetkovej ujmy v takmer „trestnej“ výške, teda vo výške, ktorá
pôsobí viac ako trest pre pôvodcu zásahu než náhrada pre dotknuté osoby. Takéto trestné sumy (známe
napr.vSpojenýchštátochamerickýchpodoznačenímpunitivedamages)sútotižkontinentálnemuprávu,
ku ktorému sa radí aj právo v SR, neznáme.

9.2. Odvolací súd opakuje, že na strane žalobcov ide o právo na náhradu za duševné útrapy spojené
s usmrtením osoby blízkej, ktoré sú čisto osobného charakteru a ktoré sú svojou povahou úzko späté
s osobou pozostalého. Ich cieľom je primerane vyvážiť, prípadne zmierniť nemajetkovú ujmu vzniknutú
pozostalým v osobnej sfére a odškodniť zásah do práva na budovaní a rozvíjaní rodinných vzťahov.
Ujma, ktorá sa odškodňuje, spočíva najmä v psychických útrapách (smútku, žiaľu) spôsobených

vnímaním smrti blízkeho človeka (je vylúčené uvedenie do pôvodného stavu). Odvolací súd v kontexte
týchto rozhodnutí s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť súdov SR považuje priznanú náhradu
nemajetkovej ujmy pre žalobcu 1./ vo výške 15.000,-€ za stratu partnerky, pre v čase nehody maloleté
žalobkyne2./,3./vovýške15.000,-€zastratumatkyaplnoletéhožalobcu4./vovýške 7.000,-€
za stratu matky za náhradu primeranú s tým, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy žalobcom v zmysle

zásad slušnosti a naplnenia požiadavky o morálnej správnosti, ktoré je predovšetkým požiadavkou
spravodlivosti je spôsobilá naplniť inštitučnú podstatu kompenzácie. Odvolací súd má rovnako za to,
že takto priznaná náhrada nemajetkovej ujmy zohľadňuje osobitosti daného prípadu (vychádzajúc z
jednotlivých vyššie uvedených kritérií), intenzitu zásahu do osobnostných práv žalobcov, preukázanú
žalobcami v konaní a nevybočuje z rámca priznaných náhrad v porovnateľných prípadoch. Odvolací súd

nespochybňujúc, že žalobcovia vnímajú zásah v podobe nezvratnej straty spôsobenej v ich životoch
smrťou rodinných príslušníkov intenzívne, prihliadal však aj na to, že je dôvodné predpokladať, že
obdobne by stratu vnímali rodinní príslušníci prirodzene (zdravo) fungujúceho rodinného zväzku tej-
ktorej úrovne (partner - partnerka; deti - matka) kde je prítomná úzka citová väzba (v podobe
psychického utrpenia).

10. Odvolací súd poukazuje tiež nato, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má
byť výška náhrady nemajetkovej ujmy primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky
v. Spojené kráľovstvo) a má zohľadňovať tak výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných
prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené

kráľovstvo), ako aj výšku náhrad, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo obetiam násilných
činov, pričom by bez existencie závažných a dostatočných dôvodov nemala prevyšovať maximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v.
Fínsko). Požiadavku, aby pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv bola zohľadnená
aj výška náhrady, ktorá je priznávaná obetiam násilných činov alebo za telesné zranenia, a aby

priznaná náhrada za porušenie iných osobnostných práv bez existencie závažných a dostatočných
dôvodov neprevyšovala maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy,
treba považovať za jedno z viacerých významných hľadísk usmerňujúcich úvahu súdu pri riešení
otázky primeranosti priznávanej náhrady za ujmu spôsobenú na osobnostných právach, avšak nie zastanovenie hranice, prekročenie ktorej je vylúčené aj tam, kde to inak zodpovedá vyššie uvedeným
funkciám relutárnej satisfakcie.

10.1. V zmysle § 12 ods. 2 prvá veta zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (týmto bol zrušený zákon č. 215/2006 Z.z.) ak bola trestným činom
spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú
nemajetkovú ujmu vo výške dvadsaťpäťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy12) platnej na
obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Minimálna mzda v roku

2020 predstavovala sumu 580,-€ a preto by maximálna výška náhrady by pre žalobcov predstavovala
sumu 14.500,-€ (580,-€ x 25= 14.500,-€). Odvolací súd je toho názoru, že nie je žiadny dôvod pre
to, aby náhrada nemajetkovej ujmy v prejednávanej veci výrazne prevyšovala výšku odškodnenia
poskytovaného obetiam násilných trestných činov, ktorými bola spôsobená smrť a preto rozsudok súdu
prvej inštancie zohľadňuje aj vyššie uvedené interpretačné východiská.

11. Odvolací súd vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých zamietajúcich výrokoch II., XI., v napadnutých zamietajúcich výrokoch V., VIII. týkajúcich
sa zamietnutia náhrady nemajetkovej ujmy ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. potvrdil
vrátane závislých výrokoch III., XII o nároku náhrady trov konania žalobcov 1./, 4./ o ktorých súd prvej
inštancie právne rozhodol aplikujúc ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. (pozri odsek 51. odôvodnenia

napadnutého rozsudku).

12. O náhrade trov odvolacieho konania žalobcov 1./,4./ a žalovaného rozhodol odvolací súd podľa
§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešný
žalovaný, preto by mu vznikol voči žalobcom 1./, a 4./ nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, bola v konaní pasívna a
podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii
ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia
legis alebo iuris). Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní

žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. (Pozri
UznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz28.februára2018sp.zn.7Cdo14/2018).Vzhľadom
na uvedené, keďže z obsahu vyplýva, že žalovanému v odvolacom konaní trovy nevznikli, rozhodol
odvolací súd tak, že žalovaný nemá voči žalobcom 1./, 4./ nárok na náhradu trov odvolacieho konania

a preto už o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť
súdom prvej inštancie.

Náhrada na výživu pozostalým

13. V prípade nároku žalobkýň 2./,3./ na náhradu na výživu pozostalým súd prvej inštancie citoval
ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o rodine podľa ktorého možno výživné priznať len odo dňa začatia
súdnehokonania,keďuviedol,ženárokpodľa§448Občianskehozákonníka,žalobkyne2./,3./ nežiadali
priznať vo forme peňažného dôchodku vo výške 50 € mesačne, ale žiadali ho priznať za obdobie od
smrti ich matky do podania žaloby. Žalobu v tejto časti vo vzťahu k plnoletej žalobkyni 2./ zamietol

práve s poukazom na ustanovenie § 77 ods.1 zákona o rodine, podľa ktorého možno výživné
priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Z rovnakého dôvodu zamietol žalobu žalobkyne 3./ ktorá
sa domáhala výživného po dobu 19 mesiacov spätne, avšak nepoukázala a ani nepreukázala dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré by boli spôsobilé nárok na výživné spätne priznať, nakoľko podľa tretej
veci citovaného ustanovenia, výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov

spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

14. Podľa § 16 Občianskeho zákonníka kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti
spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

14.1. Podľa § 448 Občianskeho zákonníka pri usmrtení uhrádza ten, kto spôsobil škodu, formou
peňažného dôchodku náklady na výživu pozostalým, ktorým bol poškodený ku dňu svojej smrti povinný
poskytovať výživu. Peňažný dôchodok pre pozostalých sa uhrádza vo výške rozdielu medzi tým, čo bypoškodený mal podľa primeraného očakávania pozostalým na nákladoch na výživu poskytovať, ak by k
usmrteniu nebolo došlo, a dávkami podľa osobitného predpisu poskytovanými z rovnakého dôvodu.

15. Nárok na náhradu straty na výživnom podľa § 448 Občianskeho zákonníka, ktorý sa priznáva
formou opätovného plnenia (peňažný dôchodok), je jedným z čiastkových nárokov na náhradu škody,
má výhradne majetkovú povahu a jeho účelom je kompenzácia straty, ktorá vznikla pozostalým tým,
že prišli o pravidelné hmotné plnenie (výživné) zo strany zomrelého. Pre vznik a rozsah tohto nároku
pozostalých je rozhodujúci stav v čase smrti osoby, ktorá bola povinná výživu poskytovať. (R 29/2014).V

zmysle tohto ustanovenia možno odškodňovať iba stratu plnenia majetkovej povahy, ktorého výška sa
počíta analogicky podľa ustanovení príslušných predpisov o vyživovacej povinnosti. Podobne, ako je
tomu podľa predchádzajúcich ustanovení (§ 446 až 447a Občianskeho zákonníka), aj v tomto prípade
prihliada zákonná úprava na dávky poskytované podľa zákona o sociálnom poistení. Náhrada škody
prislúcha pozostalým len v prípade a v rozsahu, v akom nie je krytá dávkami poskytovanými pozostalým
podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Výška náhrady na výživu pozostalých sa znižuje o

dávky dôchodkového poistenia poskytované z rovnakého dôvodu. Ak pozostalá osoba poberá sirotský
dôchodok, jeho výška sa pri výpočte výšky náhrady odpočíta od súm výživného, ktoré stratila.

15.1. Pri rozhodovaní o výške náhrady za ušlé výživné môžu nastať dve možné situácie. Ak výživné bolo
pred smrťou zomretého priznané súdom, potom v prípade žaloby podanej pozostalými z priznanej sumy

výživného vychádza aj súd, ktorý rozhoduje o nároku pozostalej osoby v prípade jej žaloby proti škodcovi
alebo jeho zodpovednostnému poisťovateľovi. Ak výživné nebolo pozostalým počas života povinného
priznané súdom, ale zomretý mal voči nim zákonnú vyživovaciu povinnosť, potom v prípade žaloby
pozostalých na náhradu škody bude musieť súd musieť najskôr riešiť výšku vyživovacej povinnosti
zosnulého ako otázku predbežnú (pre každého pozostalého zvlášť) podľa zásad určených v Zákone o

rodine. Konkrétne v prípade detí usmrteného sa použijú ustanovenia § 62 až § 65 Zákona o rodine.

16. Ako už bolo uvedené pre vznik nárokov na náhradu výživy pozostalých je rozhodujúci stav v čase
smrti osoby, ktorá bola povinná výživu poskytovať. K tomuto dňu treba zisťovať okruh oprávnených osôb
a rozsah ním poskytovaných prostriedkov, prípadne určovať, koľko im bol zomretý povinný poskytovať

na výživu. To znamená že oprávneným osobám smrťou tejto osoby vzniká nárok na náhradu výživy
ako pozostalým osobám a odo dňa smrti si môže tento nárok aj uplatniť na súde a to aj spätne, keď k
uplatneniu si nároku v zmysle § 448 Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať ustanovenie § 77
ods. 1 Zákona o rodine, nakoľko Občiansky zákonník má v tomto vlastnú úpravu.

16.1. Aj napriek tomu, že v prípade náhrady nákladov na výživu pozostalým ide o opakujúce sa plnenie,
ktorú súd v rozsudku podľa § 217 ods. 2 C.s.p. uloží do budúcnosti povinnosťou platiť určitú sumu k
určitému dňu v mesiaci je potrebné vo vec aplikovať aj ustanovenie § 217 ods. C.s.p., podľa ktorého
pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase vyhlásenie. To znamená, že ak sú v dobe rozhodnutia súdu
už niektoré z týchto súm splatné, súd ich prizná buď za každý mesiac osobitne alebo jednou sumou

zodpovedajúcou ich súčtu a preto nič nebránilo žalobkyniam 2./,3./ aby si každá z nich uplatnila túto
náhradu jednotnou sumou 950,€ (19 mesiacov x 50,-€ t.j. od októbra 2020 do mája 2022).

17. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď bez toho aby sa
zaoberal dôvodnosť uplatneného nároku žalobkýň 2./,3./ na náhradu nákladov na výživu pozostalým

žalobu v tejto časti zamietol s odkazom na ustanovenie § 77 Zákona o rodine vo vzťahu k žalobkyni 2./,
z dôvodu že táto sa nedomáhala náhrady od začatia súdneho konania ale skôr od smrti svojej matky
a vo vzťahu k žalobkyni 3./ z dôvodu, že nepreukázala dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by boli
spôsobilé nárok na výživné priznať po spätne dobu 19 mesiacov.

18. Keďže súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal žalobkyňami
2./,3./navrhnutédôkazykotázkesamotnejexistencienárokunanáhradunákladovnavýživupozostalým
a jej výške a doplnenie dokazovania nie je účelné v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých zamietajúcich výrokoch V., VIII. týkajúcich sa zamietnutia
náhrady na výživy pozostalým a v závislých výrokoch VI., IX. o náhrade trov v zmysle § 389 ods. 1

písm. c) C.s.p. zrušil a s odkazom na ustanovenie § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym
názorom odvolacieho súdu o vzniku nároku a jeho uplatnení spätne (pozri odsek 15.-16.1.) ktorým je
podľa § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Bude jeho úlohou riadnym spôsobom a v súlade s ustanovením §188 a nasl. C.s.p. vykonať navrhnuté dôkazy a po ich vyhodnotení pri zohľadnení aktuálnej procesnej
úpravy vzťahujúcej sa na civilné sporové konanie, opakovane skúmať a posúdiť opodstatnenosť žaloby
žalobkýň 2./,3./ v časti náhrady na výživy pozostalým a vo veci rozhodnúť.

19. Z dôvodu, že odvolací súd zrušil aj závislé výroku VI., IX. o náhrade trov konania žalobkýň 2./, 3./ v
novomrozhodnutírozhodnesúdprvejinštancieakootrováchprvoinštančnéhotakiodvolaciehokonania
žalobkýň 2./,3./ a žalovaného (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).