Rozsudok – Iné práva a slobody ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. september 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/68/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123011347
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3123011347.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.

Tomáša Brinčíka a JUDr. Juraja Valáška proti obžalovanému
A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. F. XXX, trestne stíhanému pre čin obžalobou právne
posúdený ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona,
na verejnom zasadnutí
dňa 25. septembra 2025 prejednal odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo
dňa 20. júna 2024, sp. zn. 75T/31/2023 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na podklade § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaný A. B., narodený XX.XX.XXXX v C.

j e v i n n ý, ž e

dňa 11.08.2022 podvečer v D. E. F. pred bytovým domom č. XXX po predchádzajúcom incidente sa

vyhrážal zabitím poškodenému A. G., nar. XX.XX.XXXX, tak, že sa s nožom v ruke, asi
o dĺžke čepele 5 cm, približoval k poškodenému a vyhrážal sa mu slovami, že ho zabije a roztrhá ako
žabu, na čo sa zo strachu pred poškodeného postavila jeho manželka a H. B. chytil obžalovaného za
ruku, v ktorej držal nôž a odtiahol ho od poškodeného,

t e d a
inému sa vyhrážal smrťou takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu a spáchal uvedený čin
závažnejším spôsobom konania – so zbraňou,

č í m s p á c h a l

prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138
písm. a) Tr. zák. účinného v čase spáchania činu.

Z a t o s a o d s u d z u j e :

Podľa § 56 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 360 ods. 2 Tr. zák. účinného v čase spáchania činu na peňažný
trest vo výmere 160 (stošesťdesiat) eur.

Podľa § 56 ods. 3 Tr. zák. účinného v čase spáchania činu sa u r č u j e, že obžalovaný zaplatí peňažný
trest vo výške 160 eur v splátkach po 20 eur mesačne.Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by obžalovaný úmyselne zmaril výkon peňažného trestu sa
obžalovanému u r č u j e náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) mesiac.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 20. júna 2024, sp. zn. 75T/31/2023, bol obžalovaný A.
B. uznaný za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2
písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona a § 139 ods. 1
písm. e) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že „dňa 11.08.2022 podvečer v D. E. F. pred
bytovým domom č. XXX po predchádzajúcom incidente sa vyhrážal zabitím poškodenému A. G., nar.
XX.XX.XXXX, tak, že sa s nožom v ruke, asi o dĺžke čepele 5 cm, približoval k poškodenému a vyhrážal

sa mu slovami, že ho zabije a roztrhá ako žabu, na čo sa zo strachu pred poškodeného postavila jeho
manželka a H. B. chytil obžalovaného za ruku, v ktorej držal nôž a odtiahol ho od poškodeného.“

Za to bol okresným súdom obžalovaný odsúdený podľa § 360 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. na
trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. okresný súd obžalovanému podmienečne odložil výkon trestu odňatia
slobody.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. okresný súd určil obžalovanému skúšobnú dobu v trvaní

18 (osemnásť) mesiacov.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože obžalovaný podal proti nemu
odvolanie ihneď po vyhlásení rozsudku do zápisnice o hlavnom pojednávaní.

Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu dodatočne písomne odôvodnil podané odvolanie
v prospech obžalovaného proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku nasledovne:

„Obžalovaný A. B. po celý čas trestného konania, či už v prípravnom konaní, ale aj v konaní pred
súdom, vypovedal jednotne, nemenné, bez žiadnych rozdielov v jednotlivých výpovediach, konzistentne

a popisoval celý priebeh nielen skutku, ale aj udalosti, ktorá mu predchádzal, a to v podstate v súlade so
skutkovou vetou obžaloby a tiež v podstate v súlade s výpoveďami svedkov a poškodeného. Jediným
momentom, ktorý predstavuje v danej veci rozdiel medzi výpoveďou obžalovaného a výpoveďami
svedkov je existencia, resp. neexistencia, čiže použitie alebo nepoužitie malého, krátkeho nožíka zo
strany obžalovaného.

Okresný súd ohľadne existencie tohto nožíka urobil vlastný záver, dokonca odlišný oproti skutkovej vete
obžaloby, a to v popise tohto nožíka a zvláštnym spôsobom, bez adekvátneho logického vysvetlenia
dospel k záveru, že nožík obžalovaný použil, avšak sa nejedná o nožík, ktorý bol popisovaný v skutkovej
vete, pretože sa taký nepreukázal, ale podľa samosudcu to mohol byť nožík tzv. rybička, ktorú si

obžalovaný mohol podľa názoru súdu do príchodu polície odpojiť z kľúčenky a skryť, čo je podľa nášho
názoru úvaha absolútne nezaložená na žiadnom materiálnom podklade, nevyplývajúca absolútne z
ničoho a súčasne aj nelogická.

Tieto úvahy okresného súdu tak, ako sú v napadnutom rozsudku interpretované, síce predstavujú

uzavretý kruh, na základe ktorého sa dá dospieť k tomuto záveru, avšak sú to úvahy jednostranné,
úvahy, ktoré pri jednotlivých skutočnostiach nebrali do úvahy aj inú, v prospech obžalovaného možnú
interpretáciu, a to bez toho, aby okresný súd uviedol, z akého dôvodu sa z tou ktorou interpretáciou
stotožnil a z akého dôvodu nie.

Je potrebné si uvedomiť, že podstatný konflikt, ktorý vyhrotil emócie a pri ktorom došlo aj k fyzickej
potýčke, sa udial pred skutkom kladeným obžalovanému za vinu. Bol to konflikt, kedy poškodený fyzicky
zaútočil na syna obžalovaného a pri ktorom došlo medzi nimi k ich vzájomnej fyzickej potýčke, pričom
do tohto konfliktu obžalovaný nezasahoval a ani pri ňom v podstate bezprostredne prítomný nebol, stál
obďaleč a bol pokojný. Aj napriek tomu, že mu poškodený napadol syna, žiadnym spôsobom sa nesnažil

do konfliktu zapojiť a poškodenému v tomto čase neadresoval žiadne hrozby, slová a ani pokriky, ktoréby napĺňali spoločenskú nebezpečnosť čo i len priestupku. Tento konflikt vyvolal poškodený, ktorý aj
následne napadol a opakovane udrel päsťou do tváre syna poškodeného.

Na základe uvedeného je preto nelogické, že by obžalovaný následne, po ukončení potýčky medzi jeho
synom a poškodeným, mal dôvod adresovať s nožom v ruke voči poškodenému hrozby, ktoré sa mu
kladú za vinu, keď takto nekonal v čase, kedy by to práve logické bolo, teda počas konfliktu jeho syna
s poškodeným.

Obžalovaný až následne, po ukončení potýčky, keď poškodený s kameňom v ruke sa opätovne zahnal
voči psovi obžalovaného, tak obžalovaný vyprovokovaný takýmto správaním poškodeného tomuto
adresoval slová, že ho roztrhne ako žabu a v zovretej ruke v dlani držal kľúče, z ktorých trčala
kľúčenka predložená obžalovaným a zafotená vyšetrovateľom a touto rukou gestikuloval hroziacou voči
poškodenému, pričom keď ho zadržal svedok B., tak obžalovaný od akéhokoľvek ďalšieho konania hneď
upustil.

Mimochodom z výpovede svedkov vyplýva, že obžalovaný nevyvíjal žiadnu snahu priblížiť sa k
poškodenému, nevykonával žiaden takýto pohyb smerom k poškodenému a nesnažil sa žiadnym
spôsobomprekonaťodporsvedkaB.,ktorýmurukuzadržal.Jepotrebnézdôrazniť,žesvedokB.zadržal
ruku obžalovaného, nie jeho telo, čiže svedok B. nebránil žiadnemu pohybu obžalovaného smerom k

poškodenému, obžalovaný nič také nevykonával.

Súd sa stotožnil stým, že svedok B. povedal, že videl, že to, čo držal obžalovaný pomedzi prsty,
bol nôž, malý nôž. Popri tom ale popísal čepeľ tohto údajného noža totožne s tvarom kľúčenky
vydanej obžalovaným. Svedok B. si vzhľadom na podobnosť kľúčenky s čepeľou noža mohol veľmi

jednoducho tieto pomýliť, zameniť. Taktiež si treba uvedomiť, že uvedené trvalo veľmi krátko, svedok
venoval pozornosť celej udalosti, nezameriaval sa iba na predmet pripomínajúci čepeľ trčiaci z dlane
obžalovaného.Ďalejjepotrebnésiuvedomiť,ženožíktzv.I.,ktorýjevšeobecneznámysvojouveľkosťou
a tvarom, nezodpovedá svedkami popisovanému predmetu trčiacemu z dlane obžalovaného. Tzv.
rybička má oveľa užšiu čepeľ, ako popisujú svedkovia ten predmet a hrot nie je taktiež tvaru, ktorý

popisujú svedkovia.

Je potrebné si tiež uvedomiť, že podstata konfliktu sa udiala medzi poškodeným a synom obžalovaného,
pričom táto udalosť, vzhľadom na ich fyzickú potýčku, ktorá skončila až na zemi, bola podstatne
vážnejšia, ako následné správanie obžalovaného. Toto uvádzal v podstate každý, kto bol vypočutý.

Preto aj každý očakával, že predmetom šetrenia bude táto časť konfliktu, a nie následné konanie
obžalovaného.

V tejto súvislosti je potom pochopiteľné a logické, že poškodený a jeho manželka chceli odviesť
pozornosť od konania poškodeného, nakoľko sa oprávnene obávali, že toto bude šetrené vzhľadom

na fyzické napadnutie syna obžalovaného, preto od začiatku upriamili pozornosť polície na údajné
vyhrážanie sa obžalovaného s nožom v ruke.

Preto postráda logiku úvaha o tom, že by obžalovaný sa na príchod polície pripravil a údajný nôž, ktorý
nikto nenašiel a ani nehľadal, dal dole z kľúčenky.

Odhliadnuc od týchto úvah a obrany obžalovaného je potrebné sa zamyslieť nad spoločenskou
nebezpečnosťou konania obžalovaného, ak by sa ho aj dopustil. Obžalovaný iba reagoval na fyzické
napadnutie svojho syna poškodeným a následné zahnanie sa kameňom voči svojmu psovi. Teda
reagoval na dva útoky voči telesnej integrite zo strany poškodeného. A aj napriek tomu mu adresoval

iba jedno slovné vyjadrenie, že ho roztrhne ako žabu a zodvihol jeho smerom ruku s trčiacim predmetom
z dlane. Obžalovaný tak reagoval vo vzťahu k útočiacemu a agresívnemu poškodenému. A aj napriek
tomu nekonal bezhlavo, ovládajúc sa iba emóciami, pretože sa reálne o nič ani len nepokúsil. Svedok
B. mu zachytil iba ruku, nie jeho telo smerujúce k poškodenému.
Takéto konanie obžalovaného preto nemôže byť tak spoločensky nebezpečným konaním, ktoré by bolo

možné hodnotiť ako prečin, ale toto konanie je z tohto hľadiska možné posúdiť iba ako priestupok proti
občianskemu spolunažívaniu.Na základe uvedeného navrhujeme, aby bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, nakoľko sa nestal
skutok, ktorý mu je kladený za vinu, alternatívne navrhujeme zrušiť napadnutý rozsudok a vec postúpiť
do priestupkového konania.“

Obžalovaný aj sám dodatočne písomne odôvodnil podané odvolanie, v ktorom podrobne opísal priebeh
skutku tak, ako sa podľa jeho presvedčenia skutočne stal. Uviedol, že k fyzickému konfliktu došlo
výlučne medzi poškodeným a jeho synom, pričom poškodený mal ako prvý fyzicky zaútočiť na jeho syna.
Obžalovaný výslovne poprel, že by do uvedeného konfliktu akýmkoľvek spôsobom zasahoval alebo že

by sa poškodenému vyhrážal. Zároveň poprel tvrdenia, podľa ktorých mal voči poškodenému použiť nôž,
pričom zdôraznil, že žiadny nôž nebol na mieste činu ani v následnom konaní nájdený, či zaistený. Podľa
jeho názoru tak toto tvrdenie nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, okresný súd založil svoj
rozsudok iba na domnienkach a nie na dôkazoch. Obžalovaný ďalej namietal, že poškodeného okresný
súd posúdil ako chránenú osobu. Z uvedených dôvodov žiada, aby Krajský súd v Trenčíne napadnutý
rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil.

Prokurátor sa do dňa konania verejného zasadnutia k podanému odvolaniu obžalovaného písomne
nevyjadril.

Na verejnom zasadnutí konanom o podanom odvolaní obžalovaného prokurátor navrhol odvolanie

obžalovanéhozamietnuťakonedôvodnépodľa§319Tr.por.Obžalovanýnavrholrozhodnúťpodľapetitu
písomných dôvodov podaného odvolania.

Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Trestného poriadku (v
texte tohto rozhodnutia aj len „Tr. por.“), na podklade podaného odvolania na verejnom zasadnutí

preskúmal v rozsahu a z dôvodov podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť výrokov
napadnutého rozsudku okresného súdu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo.
Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.
Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených zákonných medziach, odvolací

súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním obžalovaného
napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu, z obsahu dôvodov odvolania vyplýva, že v odvolaní nie
sú vytýkané chyby takéhoto procesného charakteru, pričom odvolací súd nezistil v postupe okresného

súdu ani existenciu takýchto procesných chýb, v odvolaní nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Zodvolaniaobžalovanéhoajehodôvodovvyplýva,žeobžalovanýnamietalsprávnosťskutkovýchzistení
okresného súdu na základe výsledkov vykonaného dokazovania a hodnotenie vykonaných dôkazov

okresným súdom. Obžalovaný v tomto smere podľa obsahu jeho odvolania vecne vytýkali existenciu
vád rozsudku okresného súdu v zmysle § 321
ods. 1 písm. b) Tr. por.
V súvislosti s otázkou obžalovaným namietanej správnosti postupu okresného súdu pri hodnotení
dôkazov odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že hodnotenie vykonaných dôkazov v

trestnom konaní upravuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia orgány činné
v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké
pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých

dôkazov. Voľné hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým
úsudkom. Orgány činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné
presvedčenie. Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým
dôsledkom. Možno preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny
a či vnútorné presvedčenie je dôvodné. Ak teda súd prvého stupňa postupuje pri hodnotení dôkazov

dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., to znamená, že ich hodnotí podľa vnútorného presvedčenia, ktoré
je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a urobí
logicky odôvodnené úplné skutkové závery, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por.zrušiť napadnutý rozsudok ani preto, že by bolo možné na základe hodnotenia vykonaných dôkazov v
súlade s ustanovením § 2 ods. 12
Tr. por. dospieť aj k iným do úvahy prichádzajúcim skutkovým výsledkom. V takom prípade by totiž

nebolo možné napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa vytknúť žiadnu vadu
v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné
zdôrazniť aj to, že ani v prípade, ak by skutkový stav veci nebol podľa názoru odvolacieho súdu správne
zistený, pretože súd prvého stupňa by nehodnotil správne, teda
v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., dôkazy vykonané vo veci samej, môže odvolací súd

upozorniť súd prvého stupňa len na to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba
znovu zaoberať, nesmie však udeľovať záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov.

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, na obsah ktorého týmto odvolací súd poukazuje v zmysel
jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, okresný súd na základe vykonaného dokazovania
dospel ku skutkovému záveru, že sa odvolateľ dopustil skutku tak, ako bolo uvedené v skutkovej

vete napadnutého rozsudku. Preto ho okresný súd uznal vinným zo spáchania skutku uvedeného
vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Okresný súd ustálil skutkový stav veci v skutkovej vete
rozsudku na podklade výpovede poškodeného, proti ktorej stála výpoveď obžalovaného. Okresný súd
jasne a zrozumiteľne vysvetlil, že k obsahu výpovede poškodeného sa priklonil z dôvodu, že výpoveď
poškodeného plne korešpondovala s výpoveďou svedkov H. B. a F. G.. Podľa názoru odvolacieho súdu

takýto postup okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov nevykazuje rozpor s ustanovením §
2 ods. 12 Tr. por. a ani rozpor s ustálenou súdnou praxou.

Na základe preskúmania veci, odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu
majú úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a nevykazujú vady, ktoré by mali základ v

nesprávnej aplikácii ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. Pokiaľ sa obžalovaný domáhal vyvodenia iných
záverov, iného hodnotenia dôkazov s tým, aby odvolací súd nariadil okresnému súdu, čo má vyvodiť
z vykonaných dôkazov (ustáliť iné skutkové závery o spáchaní skutku obžalovaným), takejto požiadavke
však odvolací súd v zmysle vyššie uvedených úvah o oprávnení odvolacieho súdu preskúmavať
správnosť postupu okresného súdu pri hodnotení dôkazov nemôže v žiadnom prípade vyhovieť, keďže

odvolací súd nemá právomoc udeľovať okresnému súdu záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia
dôkazov(nemáprávoprikazovať,oktorékonkrétnedôkazymáoprieťskutkovýstavveciaakékonkrétne
závery má z vykonaných dôkazov vyvodiť). Ako už bolo vyššie uvedené, odvolací súd môže upozorniť
okresný súd len na to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba znovu zaoberať.

S poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku a na základe preskúmania obsahu
spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého
rozsudku riadne vysporiadal so všetkými okolnosťami, významnými pre rozhodnutie a dal riadne
odpovede, prečo nedospel ku konkrétnym záverom, vyvodenia ktorých sa domáhal obžalovaný
v dôvodoch svojho odvolania. Odvolací súd musí tiež konštatovať, že argumentácia okresného súdu,

o ktorú oprel svoje závery o preukázaní skutku, z ktorého bol uznaný vinným napadnutým rozsudkom,
má úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania.

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, okresný súd na základe svojho postupu pri
hodnotení dôkazov dospel k záveru, že na hlavnom pojednávaní vykonané dôkazy sú podľa jeho

názoru dostatočné na to, aby mohol na týchto dôkazoch založiť dôvodné presvedčenie o vine
obžalovaného zo spáchania stíhaného činu. Okresný súd podľa názoru odvolacieho súdu v odôvodnení
napadnutého rozsudku podrobne, logicky a opierajúc sa o argumenty, ktoré majú úplnú oporu vo
výsledkoch vykonaného dokazovania, vysvetlil, prečo ho výsledky vykonaného dokazovania presvedčili
o preukázaní, že sa obžalovaný dopustil konania tak, ako ho ustálil v skutkovej vete napadnutého

rozsudku.

Odvolací súd z uvedených dôvodov nezistil skutočnosti, ktoré by mohli viesť k odôvodnenému záveru
o porušení ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. okresným súdom pri hodnotení dôkazov vykonaných na
hlavnom pojednávaní.

Odvolací súd preto konštatuje, že v postupe okresného súdu nezistil chyby, zakladajúce dôvod pre
zrušenie rozsudku z dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.Pokiaľ ide o právne posúdenie zisteného skutku v predmetnej trestnej veci odvolací súd považuje za
potrebné poukázať na znenie nasledovných zákonných ustanovení:

Podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom v čase spáchania skutku (v texte rozsudku aj len Tr. zák.)
kto sa inému vyhráža smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou takým spôsobom, že to
môže vzbudiť dôvodnú obavu, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.

Podľa § 360 ods. 2 Tr. zák. odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spácha

čin uvedený v odseku 1 písm. a/ závažnejším spôsobom konania, písm. b/ na chránenej osobe.

Podľa § 138 písm. a) Tr. zák. závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu so
zbraňou okrem trestných činov úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, zabitia podľa § 147 a
§ 148, usmrtenia podľa § 149, ublíženia na zdraví podľa § 155, § 156 a § 157.

Podľa § 122 ods. 3 Tr. zák. trestný čin je spáchaný so zbraňou, ak páchateľ alebo s jeho vedomím
niektorý zo spolupáchateľov použije zbraň na útok, na prekonanie alebo zamedzenie odporu alebo ju
má na taký účel pri sebe; zbraňou sa rozumie, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné, každá
vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším. Trestný čin je spáchaný so zbraňou aj vtedy, ak
páchateľ použije napodobeninu zbrane alebo ju má pri sebe s úmyslom, aby bola považovaná za pravú.

Podľa § 127 ods. 3 Tr. zák. osobou vyššieho veku sa na účely tohto zákona rozumie osoba staršia ako
šesťdesiat rokov.

Podľa § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. chránenou osobou sa rozumie osoba vyššieho veku.

Podľa § 139 ods. 2 Tr. zák. ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti
s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby.

So zreteľom na obžalovaným uplatnenú námietku vo vzťahu k spáchaniu činu na chránenej osobe

odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že podľa § 139 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. zák. (a
contrario) možno spáchanie činu voči (na) osobe vyššieho veku ako chránenej osobe považovať za
okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, len vtedy, ak bol trestný čin spáchaný v
súvislosti s vekom takejto osoby. Táto súvislosť pritom musí byť daná nielen objektívne, ale z hľadiska
páchateľa aj subjektívne, čo nevyhnutne predpokladá, že páchateľ jednak vie, že poškodený je osobou

vyššieho veku a súčasne túto okolnosť subjektívne spája s menším odporom alebo slabšou odvetou
poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému alebo inou okolnosťou, ktorá
zakladá, alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. Uvedené musí byť vykonaným
dokazovaním nepochybne preukázané a ustálené v skutkových záveroch, t. j. v skutkovej vete výroku o
vine odsudzujúceho rozsudku. Samotné odôvodnenie rozhodnutia, akokoľvek podrobné a presvedčivé,

však nepostačuje. Z toho zároveň vyplýva, že skutok (čin) možno právne posúdiť ako spáchaný voči
(na) osobe vyššieho veku, iba ak je z jeho popisu zrejmé, že jeho spáchanie bolo u obžalovaného
ovplyvnené (podmienené) stavom poškodeného (v tejto súvislosti viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R
117/2014).

V posudzovanom prípade z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že trestný čin bol obžalovaným
spáchaný v súvislosti s vekom chránenej osoby. Nepostačuje len skutočnosť, že obžalovaný vedel vek
poškodeného, ako to uviedol okresný súd v napadnutom rozhodnutí. Podľa záveru odvolacieho súdu,
rešpektujúcuvedenújudikatúru,vykonanédôkazynedávajúpodkladknepochybnémuzáveruonaplnení

kvalifikačného znaku skutkovej podstaty, že čin bol spáchaný na chránenej osobe – osobe vyššieho
veku a uvedené ani nebolo premietnuté do znenia skutkovej vety obžaloby a napadnutého rozsudku.
Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že obžalovaný mal
v čase spáchania skutku bezmála 78 rokov a poškodený bol vo veku 70 rokov. Právne posúdenie skutku
okresným súdom bolo preto v tejto časti nesprávne a v rozpore so zákonom.

Pokiaľ ide o naplnenie kvalifikačného znaku spáchania činu závažnejším spôsobom konania -
so zbraňou odvolací súd poukazuje na správne závery okresného súdu uvedené v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Odvolací súd zdôrazňuje, že zbraňou sa rozumie, ak z jednotlivého ustanovenianevyplýva niečo iné, každá vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším. V tomto zmysle použitie
zbrane - noža obžalovaným uvádzal okrem poškodeného, aj svedok H. B., ktorý zároveň vylúčil zámenu
s kľúčenkou.

Z uvedených dôvodov odvolací súd bol povinný podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. zrušiť odvolaním
napadnutý výrok rozsudku okresného súdu o vine obžalovaného, ako aj na tento zrušený výrok
nadväzujúce ostatné výroky.

Následne odvolací súd dospel k záveru, že v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. na podklade skutkového stavu
veci, správne zisteného okresným súdom, je možné vo veci rozhodnúť. Na základe vyššie uvedených
záverov odvolací súd rozhodol o vine obžalovaného tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

Pokiaľ ide o výrok o treste v napadnutom rozsudku, na podklade odvolacích námietok obžalovaného,

odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu v odôvodnení napadnutého
rozsudku, na obsah ktorého týmto odvolací súd poukazuje v zmysle jednoty rozhodnutia súdu prvého
a druhého stupňa, ktoré zistenia boli podkladom pre uloženie trestu obžalovanému, majú oporu vo
výsledkoch vykonaného dokazovania. Odvolací súd konštatuje, že správnosť uvedených skutkových
zistení obžalovaný v dôvodoch podaného odvolania ani nenamietal.

Odvolací súd uvádza, že pri ukladaní druhu a výmery trestu je potrebné dôsledne prihliadať na spôsob
spáchania činu a jeho následky, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zák. s prihliadnutím na
účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. Odvolací súd považuje za potrebné vysloviť názor, podľa ktorého

na okolnosti uvedené v ustanovení § 34 ods. 4 Tr. zák. nie je možné prihliadať mechanicky, ale v kontexte
prejednávaného prípadu je potrebné priradiť im rozumný význam pre potreby naplnenia účelu trestu.

Podľa § 34 ods. 6 Tr zák. tresty uvedené v § 32 možno uložiť samostatne alebo možno uložiť viac
týchto trestov popri sebe. Za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody

ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody, ak tento
zákon neustanovuje inak.

Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd pri ukladaní trestu v prípade trestných činov, ktorých
horná hranica sadzby, ustanovená v osobitnej časti Trestného zákona, nepresahuje päť rokov, nemá

povinnosť ukladať trest odňatia slobody, ale v zmysle zásad pre ukladanie trestu má právo rozhodnúť,
aký druh trestu, z trestov uvedených v ustanovení uloží, či už samostatne alebo popri sebe. Z uvedenej
právnej úpravy vyplýva, že pri menej závažných trestných činoch logicky prichádza do úvahy ukladanie
menej prísneho druhu trestu.

Keďže odvolací súd dospel k záveru, že v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. je možné rozhodnúť na podklade
skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený, pristúpil sám k rozhodnutiu
o uložení trestu obžalovanému. Obžalovaný má odsúdenia uvedené v registri trestov zahladené a hľadí
sa neho akoby nebol odsúdený. Doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody. Obžalovaný okrem
priestupku na úseku dopravy viedol riadny život, nebola zistená žiadna priťažujúca okolnosť. Od

spáchania činu z obsahu spisu nevyplývajú iné zistenia o porušení práv a oprávnených záujmov
chránených Trestným zákonom. Odvolací súd prihliadol aj na okolnosti daného prípadu. Konanie
obžalovaného bolo v zmysle vykonaného dokazovania motivované snahou pomôcť synovi v konflikte
medzi ním a poškodeným. Táto pohnútka obžalovaného ho síce v žiadnom prípade neoprávňovala
k následnému spáchaniu predmetného činu, ale odvolací súd pri určovaní druhu a výmery trestu musel

na ňu prihliadnuť v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zák. Odvolací súd musel zohľadniť aj zmenu právnej
kvalifikácie, ku ktorej došlo týmto rozhodnutím.

Na základe preskúmania veci odvolací súd nezistil žiadne skutkové okolnosti podľa § 34 ods. 4 Tr. zák.,
ktoré by zvyšovali závažnosť obžalovaným spáchaného trestného činu nad mieru, predpokladanú v jeho

skutkovej podstate, uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona, dospel k záveru, že účel trestu podľa §
34 ods. 1 Tr. zák. je možné u obžalovaného dosiahnuť aj alternatívnym trestom, a to peňažným trestom,
uloženým na samej spodnej hranici zákonnej sadzby. Takto uložený trest odvolací súd považuje za trest
zákonný, spravodlivý a primeraný, zohľadňujúci všetky konkrétne okolnosti daného prípadu a osobuobžalovaného. Za daných okolností preto odvolací súd iný druh trestu neuložil. Zároveň podľa § 56 ods.
3 Tr. zák. určil, že obžalovaný zaplatí uložený peňažný trest v splátkach po 20 eur mesačne.

Odvolací súd preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.