Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/162/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201346
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8619201346.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu J. G., narodeného XX. I. XXXX, G., R. XXX/
XX, zastúpeného advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Námestie SNP 7, proti žalovanej
obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a.s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697 270, zastúpenej
advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., Bratislava, Vajnorská 21A,
IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, vedenom na bývalom Okresnom súde Svidník pod sp. zn.

4C/32/2019, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 29. februára 2024 sp. zn.
22Co/16/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej právo na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 06. októbra
2022 č. k. 4C/32/2019-126 rozhodol tak, že:
,,I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 3 300 Eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšku žalobu zamieta.
III. Žalobcovi priznáva proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude

rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“
1.1. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie podľa ust. § 13, § 19 písm. d), § 36 ods. 1, § 41, § 42, § 290
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“), podľa § 1, § 3 ods. 3, § 4 ods.
1, 2, 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. h), § 8 ods. 1, 2, 9, 10, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1
Zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých údajov, v ktorých
bol účinný v čase bezpečnostného incidentu (ďalej „ZOOU“), podľa čl. 10 ods. 2, 3 Listiny základných

práv a slobôd, podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 16
ods. 1 a 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej
únie, podľa čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 Ústavy SR, podľa ust. § 52 ods. 1, 3 a 4 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej „Občiansky zákonník“) a podľa § 56 ods. 3 Zákona o elektronických
komunikáciách č. 351/2011 Z. z. (ďalej „ZEK“).
1.2. Predmetom žaloby bola ochrana osobnosti a s ňou spojený nárok na úhradu nemajetkovej ujmy v

súvislosti s bezpečnostným incidentom, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu ochrany osobných údajov
žalobcu, za ktoré zodpovedala žalovaná. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva,
že daný spor posúdil ako spotrebiteľský. Vychádzal zo skutočnosti, že ide síce o spor o ochranu
osobnosti z dôvodu zásahu do súkromia života, tento však bezprostredne súvisí s porušením ochrany
osobných údajov pri ich spracovaní žalovanou v rámci plnenia zmluvy o pripojení. Právny základ
je daný v ust. § 9 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, ktoré zákonné ustanovenie priamo

odkazuje na zákon o elektronických komunikáciách č. 351/2011 Z. z., kde v ust. § 56 ods. 3 zákona o
elektronických komunikáciách je uvedené, v akom rozsahu môže operátor získavať a spracúvať údajeúčastníkov. Žalovaná na účely uzatvorenia zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností súvisiacich s
plnením tejto zmluvy, mala oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobkyne. Prvoinštančný súd preto
námietku žalovanej, že k bezpečnostnému incidentu došlo nie v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou,

nepovažoval za dôvodnú, nakoľko právo na ochranu osobnosti žalobcu priamo za zásah do súkromného
života žalobcu súvisí bezprostredne so základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami, ktorý je
založenýnazákladezmluvyopripojení.Pretosúdprvejinštanciepovažovaltentosporzaspotrebiteľský.
1.3. Po tom, čo prvoinštančný súd vyriešil otázku miestnej príslušnosti, zaoberal sa otázkou pasívnej
vecnej legitimácie. Prvoinštančný súd považoval za pasívne legitimovanú stranu v spore spoločnosť

Orange Slovensko, a.s. Dokumenty, ktoré boli nájdené a obsahovali osobné údaje žalobcu, a to
dokument Výmena SIM karty (Prima/OC), boli vyhotovené v súvislosti s plnením zmluvy o pripojení
medzi žalobcom a žalovanou. Občianskoprávna zodpovednosť žalovanej za zásah do súkromia žalobcu
má objektívny charakter, ktorý vyplýva z § 11 Občianskeho zákonníka. Tým, že žalovaná konala
prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, v danom prípade osobné údaje žalobcu sprístupnila
spoločnosť ELSIG s.r.o., nemá vplyv na pasívnu vecnú legitimáciu.

Prvoinštančný súd sa následne zaoberal rozdielom medzi občianskoprávnou a administratívnou
zodpovednosťou subjektov v režime zákona o ochrane osobných údajov, pričom zistil, že k porušeniu
ochrany osobných údajov žalobcu v rovine administratívneho práva došlo spoločnosťou ELSIG s.r.o.
ako priamym pôvodcom zásahu do práv žalobcu, kde právoplatne v administratívnom konaní bola
označená táto spoločnosť za zodpovednú za vzniknutý bezpečnostný incident. V rovine súkromného

práva však voči žalobcovi nesie občianskoprávnu zodpovednosť za bezpečnostný incident žalovaná,
preto ju považoval za pasívne vecne legitimovanú.
1.4. Súd prvej inštancie následne konštatoval, že zásah do práva na ochranu osobnosti pre svoju povahu
predstavuje delikt, ktorý je možné odčiniť zadosťučinením. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej, podľa
ktoréhomorálnaujmažalobcovivzniknúťnemohla,naopak,žalovanásvojuargumentáciunepreukázala.

Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia údajov prvoinštančný súd považoval vznik rizika
pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä straty kontroly nad svojimi osobnými údajmi a
riziko s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohlo viesť k ujme či majetkovej
alebo nemajetkovej, pokiaľ takáto operácia môže viesť, napr. ku krádeži totožnosti, podvodu alebo
finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek

hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie osobných údajov zahŕňalo
veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo alebo mohlo mať veľké dôsledky na veľký počet
dotknutých osôb, vrátane žalobcu. Prvoinštančný súd mal jednoznačne preukázanú priamu príčinnú
súvislosť medzi bezpečnostným incidentom ako protiprávnym konaním a vznikom ujmy vo sfére
zásahov do súkromia žalobcu. Prvoinštančný súd v rámci voľnej úvahy prihliadol na vzájomné vzťahy

jednotlivých vlastných argumentov na význam chráneného záujmu, špecifiká zásahu do práv žalobcu a
veľkého množstva ďalších dotknutých osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívno -
sankčnú funkciu relutárnej náhrady určil sumu 3.300 eur pre žalobcu ako sumu primeranú. Nepovažoval
za vhodné pri stanovení výšky použiť prepočet podľa § 12 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach
trestných činov tak, ako to urobil už v inom konaní (13Co/7/2021) odvolací súd, nakoľko ide o systém

odškodňovania obetí štátom, ktorý aj autoritatívne stanovil zákonom, akú sumu prizná obetiam trestných
činov. V prejednávanej veci ide však o občianskoprávny vzťah upravený normami súkromného práva.
V zhode s názorom žalobcu nepovažoval za dostatočné odškodnenie vo výške 110 eur, vzhľadom na
významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu.
1.5. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP. Úspešnému

žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, pretože výška náhrady záležala
od úvahy súdu.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 29. februára 2024
sp. zn. 22Co/16/2023 rozhodol tak, že:

„I. Mení rozsudok vo výroku I. tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške
500,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej vyhovujúcej časti žalobu zamieta.
III. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania proti žalovanej v rozsahu 100 %, o výške
ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.“

2.1. Odvolací súd na základe podaného odvolania zo strany žalovanej preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a
nasledujúcich CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP, v napadnutej
časti a zistil, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahuzistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil aj správny právny záver. Neplatí to však vo
vzťahu k otázke primeranosti priznanej nemajetkovej ujmy. Na odvolaciu námietku ohľadom miestnej
nepríslušnosti súdu prvej inštancie odvolací súd reagoval v bode 12 napadnutého rozhodnutia a túto

potvrdil ako neodôvodnenú. Odvolaciu námietku o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej
považoval odvolací súd tiež za nedôvodnú (bod 14 napadnutého rozhodnutia).
2.2. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k
záveru, že v danom prípade existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy došlo
k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám, je tak závažným zásahom do jeho práva

na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
vzhľadom na závažnosť okolností a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané
aj právo na nemajetkovú ujmu. Odvolací súd zobral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci,
pričom dospel k záveru, že suma priznaná súdom prvej inštancie vo výške 3.300 eur nezodpovedá
zisteným okolnostiam a v žiadnom prípade nezodpovedá princípu proporcionality, ktorý patrí medzi
všeobecné právne zásady, ktoré síce nie sú v právnych predpisoch výslovne obsiahnuté, avšak v

európskej právnej kultúre sa bezozbytku uplatňujú, pričom porušením pravidla proporcionality môže
dôjsť k zásahu do ústavne zaručených práv, konkrétne práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 36 ods.
1 Listiny (Ústavný súd Českej republiky v náleze III. ÚS 350/03 z 29. 9. 2005). Odvolací súd si bol
vedomý, že v obdobných veciach senáty tunajšieho súdu pri rozhodovaní o výške finančnej náhrady
vychádzali z 50 % zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350 eur), (§ 12 ods.

3 zákona č. 274/2017 Z. z.), ktorý opakovane ponižovali na polovicu s prihliadnutím na skutočnosti, že
v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, ale len k potencionálnej možnosti
ich ohrozenia, neboli zistené dôvody ako škandalizácia žalobcu, nedošlo k opakovaniu či zvyšovaniu
intenzity konania, či k úmyselnému konaniu žalovanej a podobne. Na základe uvedených skutočností
považovali za primeranú náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur. Je možné sa stotožniť

s ,,poľahčujúcimi okolnosťami“ stojacimi v pozadí jej zníženia v porovnaní so závermi súdov prvej
inštancie, no nie však so samotnou výškou priznanej finančnej náhrady. Podľa názoru odvolacieho
súdu suma 110 eur vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu nepôsobí
dostatočne satisfakčne ani sankčne a už vonkoncom nie preventívne, aby ju nútila správať sa voči
citlivým údajom svojich klientov zodpovedne. Preto odvolací súd mal za to, že bol dôvod zasiahnuť do

úvahy prvoinštančného súdu a výšku priznanej náhrady korigovať na sumu 500 eur tak, aby bol na jednej
strane zohľadnený princíp proporcionality a na druhej strane zachovaný aj princíp racionality v práve.
2.3 Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no
zo zistených skutočností prijal sčasti nesprávny právny záver. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie vo výroku I. z uvedeného dôvodu zmenil nad sumu 500 eur a v prevyšujúcej časti žalobu

zamietol (§ 388 CSP).
2.4. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanej v celom rozsahu s
poukazom na úspech žalobcu v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Podľa
odvolacieho súdu sa u takéhoto nároku strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo

dozákladunároku.Niejetotižmožnézaťažiťžalujúcustranuprocesnouzodpovednosťouzapredvídanie
výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku plne úspešný v prvoinštančnom aj odvolacom
konaní, má preto právo na plnú náhradu trov konania. Poukázal na rozhodovaciu prax Ústavného súdu
v skutkovo podobnej veci, cit.: ,,Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, ako i názorom
prezentovaným v Komentári k Civilnému sporovému poriadku, z ktorého jednoznačne vyplýva, že pokiaľ

príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda patrí
mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Z tohto hľadiska je
irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Len na
okraj ústavný súd konštatuje, že citáciu z odbornej literatúry nie je možné považovať za záväzný právny
názor tak, ako to prezentuje sťažovateľka v ústavnej sťažnosti. Navyše krajský súd v danom prípade

síce rozhodoval takpovediac s konečnou platnosťou „iba“ v merite veci a v otázke priznania nároku
na náhradu trov konania. Problematika výpočtu konkrétnej výšky náhrady trov konania patrí výlučne
do kompetencie okresného súdu. Uvedené má napokon oporu aj v § 262 ods. 2 CSP. Inými slovami,
konanie o výške náhrady trov konania je možné považovať aj za subsystém či čiastkové konanie, ktoré
je síce závislé, no do určitej miery oddelené od konania v merite veci. Na základe uvedených záverov

je potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Okresný súd, aplikujúc
a riadne interpretujúc príslušné zákonné ustanovenia, v danom prípade dostatočne jasne a relevantne
vysvetlil svoj postoj k výpočtu náhrady trov konania. Ústavný súd nezistil v skutkových a právnych
záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jehoarbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.“ (pozri uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
233/2022-18 zo dňa 24. mája 2022).
Odvolací súd sa vyjadril aj k moderácii náhrady trov konania. Uviedol, že súd výnimočne neprizná

náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať
neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik
trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne
dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí
aplikáciadanéhoustanoveniazodpovedaťosobitnýmokolnostiamkonkrétnehoprípaduamusímaťvždy

výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a
výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje.
Ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými

slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.
Vo vzťahu požadovanej aplikácii výnimočného ustanovenia § 257 CSP odvolací súd poukázal na to,
že v prípade žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy výška úkonu právnej služby vychádza z ust. § 10
ods. 10 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., teda výpočtovým základom pre priznanie trov právneho zastúpenia
je suma 2.000 eur, kedy je odmena právnej služby za tento úkon 91,29 eura. Vzhľadom na výšku trov

právneho zastúpenia odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalovanej o aplikácií
§ 257 CSP v danom prípade. Uviedol, že predmetná výška odmeny za jeden úkon právnej služby v
žiadnom prípade nemôže pre žalovanú predstavovať sumu, ktorá by bola objektívne spôsobilá ohroziť
jej finančnú stabilitu, či jej podnikanie. Podotkol, že v každom prípade si musí byť každá strana sporu
v prípade meritórneho rozhodnutia súdu vedomá skutočnosti, že v prípade neúspechu bude niesť trovy

konania. Podľa odvolacieho súdu, v prejednávanej veci nebolo dôvodné upustiť od tejto zásady. Naopak,
bolo by nerozumné a v príkrom rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov so zreteľom
na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy uprednostniť osobu zodpovednú za porušenie práva
pred obeťou porušenia osobných údajov. Je neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za rozsiahle
porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov očakávala zvýhodnenie svojho postavenia

prostredníctvom rozhodovania o náhrade trov konania. Preto je ustanovenie § 257 CSP v danej veci
neaplikovateľné. Odvolací súd skonštatoval, že nezistil ani jeden akceptovateľný dôvod na použitie
zmierňujúceho ustanovenia § 257 CSP v prospech osoby zodpovednej za masívne porušenie osobných
údajov.

3.Protirozsudkuodvolaciehosúduvčastiotrováchkonaniapodalažalovaná(ďalejajako„dovolateľka“)
dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňovala § 420 písm. f) CSP majúc za to, že odvolací súd jej
nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovanie jej patriacich procesných práv v miere
porušujúcej právo na spravodlivý proces. Tvrdila, že odvolací súd sa náležite nevysporiadal s jej
relevantnou argumentáciou, ale časť z nej rovno odignoroval, a preto je nepreskúmateľné.

3.1. Dovolateľka v zásade namietala, že odvolací súd sa náležite nevysporiadal s jej argumentáciou
ohľadom vzniku nároku žalobkyne na náhradu trov konania a pokiaľ mal súd za to, že žalobkyňa má
nárok na náhradu trov konania, nevysvetlil nevyužitie moderácie § 257 CSP.
Vo vzťahu k prvej námietke (nevznikol nárok na náhradu trov konania) má dovolateľka za to, že aj keď
rozhodnutie o výške plnenia - peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy závisí finálne od úvahy súdu, musí

aj žalobca niesť nejakú zodpovednosť (aspoň čiastočnú) za výsledok sporu v prípadoch uplatňovania
neprimeraných (neadekvátnych), či dokonca premrštených nárokov. Argumentácia dovolateľky je
dôležitá pre posúdenie otázky, či žalobcovi vôbec vznikol za takýchto okolností nárok na náhradu trov
konania a ak áno, v akom rozsahu. V danom spore si žalobca uplatňoval 5.000 eur a priznaných mu
bolo 500 eur, t. j. žalobcovi bola priznaná suma nižšia ako bol žalovaný nárok.

Vo vzťahu k druhej námietke, odvolací súd v odôvodnení rozsudku nijako nereagoval na žiadosť, resp.
návrh dovolateľky, aby v prípade, ak dôjde k záveru, že žalobcovi vznikol proti žalovanej nárok na
náhradu trov konania, uplatnil pri určovaní trov konania, ktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v
trovách právneho zastúpenia, moderačné právo podľa § 257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznal,
resp. tieto aspoň primerane znížil. Konajúci súd pri posudzovaní prípadnej aplikácie § 257 CSP mal

zohľadniť všetky relevantné skutočnosti, napr. osobné, majetkové, zárobkové pomery, správanie strán
v konaní, okolnosti, ktoré ich viedli k uplatneniu práva na súde, skutočnosť, že trovy konania budú
násobne prevyšovať judikovanú čiastku a pod., a to s ohľadom na naplnenie princípu spravodlivosti.
Podľa žalovanej, trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku, a tak ide o výnimočnú situáciuodôvodňujúcu aplikáciu § 257 CSP. Poukázala na uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 113/2019 zo 06. 06.
2019.
3.2.Keďžeodvolacísúdsanevysporiadalsrelevantnouodvolacouargumentácioužalovanej,malazato,

že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne. Dodala, že ak sa súd v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal
právne významnými námietkami/tvrdeniami neúspešného účastníka, zaťažil svoje rozhodnutie vážnou
procesnou vadou, ktorá sama o sebe zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože
napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.
3.3. S poukazom na uvedené dôvody dovolateľka navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu

v napadnutej časti (výrok III. o trovách konania) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu zo dňa 26. júna 2024 navrhol, aby dovolací súd dovolanie podľa §
448 CSP ako nedôvodné zamietol a žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov dovolacieho konania
v plnom rozsahu.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadeniapojednávania(§443CSP),dospelkzáveru,
že dovolanie je potrebné zamietnuť.

6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Dovolateľka namieta existenciu vady zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f) CSP, v zmysle
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým

sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva

na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov [porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03]. Pod porušením práva
na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

10. V súvislosti s námietkou dovolateľky o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
ohľadom trov konania dovolací súd uvádza, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu jeuviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr.
III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej

interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za
rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS
243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho
rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí
dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,

rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I.
ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

11. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou
sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní
nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).

12. Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd konštatuje, že v postupe odvolacieho súdu v spojitosti
s postupom okresného súdu nezistil žiadne vady, ktoré by boli spôsobilé ukrátiť dovolateľku na jej

procesných právach a založiť tak dôvodnosť podaného dovolania. V posudzovanom spore dovolací
súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté v časti trov konania spĺňa náležitosti
riadneho odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP). Výrok o nároku na
náhradu trov konania odvolací súd zdôvodnil v bodoch 40 až 44 rozsudku tak, že o trovách celého
konania rozhodol v zmysle § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V danom prípade výška priznanej

náhrady závisela od úvahy súdu, preto sa strana sporu považuje za plne úspešnú, ak je úspešná čo do
základu nároku, nakoľko nemožno totiž takéhoto účastníka sporu zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Je nesporné, že žalobca bol v konaní úspešný čo do
základu a tak bolo potrebné na neho nahliadať ako na úspešného žalobcu s právom na plnú náhradu
trov konania s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2

CSP). Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na závery uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
233/2022-18 zo dňa 24. mája 2022, ktorý jeho právne úvahy podporil. V zmysle tohto rozhodnutia krajský
súd v danom prípade rozhodol s konečnou platnosťou „iba“ v merite veci a v otázke priznania nároku
na náhradu trov konania. Problematika výpočtu konkrétnej výšky náhrady trov konania tak patrí výlučne
do kompetencie okresného súdu a uvedené má napokon oporu aj v § 262 ods. 2 CSP. Inými slovami,

konanie o výške náhrady trov konania je možné považovať aj za subsystém či čiastkové konanie, ktoré
je síce závislé, no do určitej miery oddelené od konania v merite veci. Z toho vyplýva, že úvaha žalovanej
o pomernom úspechu vo veci je nesprávna.
12.1. Na námietku dovolateľky ohľadom použitia moderačného práva pri určovaní trov konania
prostredníctvom § 257 CSP, že ich mali súdy primerane znížiť, resp. úplne nepriznať, odvolací súd

uviedol, že nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa na takúto aplikáciu. Zdôraznil, že použitie tohto
ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania a
z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho
prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Uviedol, že pri aplikácii
moderačného práva sa vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného

zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon
nešpecifikuje,ideoustanovenie,podľaktoréhojesúdpovinnýskúmať,čivprejednávanejvecineexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť
trovy konania výnimočne prihliadnuť, pretože toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej
tvrdosti, teda inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania

a jeho výsledok. To však nie je prípad žalovanej. Poukázal na to, že v prípade žaloby o náhradu
nemajetkovej ujmy výška úkonu právnej služby vychádza z ust. § 10 ods. 10 vyhlášky č. 655/2004
Z. z., teda výpočtovým základom pre priznanie trov právneho zastúpenia je suma 2.000 eur, kedy je
odmena právnej služby za tento úkon 91,29 eura. Vzhľadom na výšku odmeny za jeden úkon právnejslužby výška trov konania v žiadnom prípade nepredstavuje pre žalovanú sumu, ktorá by bola objektívne
spôsobiláohroziťjejfinančnústabilitu,čijejpodnikanie.Uzavrel,ževprejednávanejvecinebolodôvodné
upustiť od tejto zásady, pretože nezistil ani jeden akceptovateľný dôvod na použitie zmierňujúceho

ustanovenia § 257 CSP v prospech osoby zodpovednej za masívne porušenie osobných údajov. Z toho
vyplýva, že odvolací súd veľmi podrobne vysvetlil, z akých dôvodov nevyužil moderačné právo podľa
§ 257 CSP.
12.2. Záverom dovolací súd konštatuje, že výrok rozsudku odvolacieho súdu o nároku na náhradu
trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) je úplný, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP. Zároveň uvádza, že ak odvolací súd prípadne nereagoval
na absolútne všetky námietky dovolateľky (aplikácia § 257 CSP), táto skutočnosť nezakladá vadu
zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože jednoznačne vysvetlil kľúčové dôvody, ktoré
opodstatňovali priznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi proti žalovanej v celom rozsahu.

13. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie namietajúce vadu zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f)

CSP je prípustné, ale nie je dôvodné. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie zamietol (§ 448
CSP).

14. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. V dovolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorému vznikli trovy dovolacieho

konania. Dovolací súd mu preto voči žalovanej priznal ich náhradu v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262
ods. 2 CSP).

15. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.