Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. november 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoPr/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123238903
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Konštiaková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4123238903.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Konštiakovej a členov

senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v spore žalobcov: 1/ A. B.,
narodená XX.XX.XXXX, bytom C. X, D., 2/ E. F., narodený XX.XX.XXXX, bytom G. XX, 3/ H. I., narodená
XX.XX.XXXX, bytom J. XXX, 4/ G. A., narodená XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX, 5/ E. K. D., narodená
XX.XX.XXXX, bytom L. J. XX, M., žalobkyne 1/, 3/, 4/ a 5/ zastúpené: Advokátska kancelária Humenská
& Panasiuková, so sídlom Damborského 3, Nitra, proti žalovanému: Nitriansky samosprávny kraj, so
sídlom Rázusova 2A, Nitra, IČO: 37 861 298, o zaplatenie peňažných súm, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 10Cpr/1/2023-277 zo dňa 10. februára 2025 v spojení s opravným

uznesením č.k. 10Cpr/1/2023-314 zo dňa 31. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d
z u j e .

Žalobkyniam v 1/, 3/, 4/ a 5/ rade p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

Žalobcovi v 2/ rade n e p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomvspojenísopravnýmuznesenímsúdprvejinštancievovýrokuI.žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 16 040 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne z
dlžnej sumy od 13.12.2022 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 8 100 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50 %
ročne z dlžnej sumy od 13.01.2023 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku III.
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 6 508 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške

7,50 % ročne z dlžnej sumy od 13.01.2023 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku
IV. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 4/ sumu 3 912 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 7,50 % ročne od 13.01.2023 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku V.
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 5/ sumu 8 400 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
7,50 % ročne z dlžnej sumy od 13.1.2023 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách
konania rozhodol výrokom VI. tak, že žalobcovia 1/ až 5/ majú proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 1 ods. 6, § 15, § 231 ods.

1, § 231 ods. 4, § 17 ods. 3, čl. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, § 1 ods. 1, 4, § 13b písm.
a), b) zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, § 1 ods. 3, § 4 písm. n), § 20
ods. 1, 3 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone prác vo verejnom
záujme, § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, § 39 Občianskeho zákonníka.2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyne a pôvodná žalobkyňa 2/ B. N. F., O. žalobou
požadovali, aby súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 16 040 eur spolu s

úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne z dlžnej sumy od 13.12.2022 do zaplatenia, pôvodnej žalobkyni
2/ sumu 8 100 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50 % ročne z dlžnej sumy od 13.01.2023 do
zaplatenia, žalobkyni 3/ sumu 6 508 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50 % ročne z dlžnej
sumy od 13.01.2023 do zaplatenia, žalobkyni 4/ sumu 3 912 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
7,50 % ročne od 13.01.2023 do zaplatenia a žalobkyni 5/ sumu 8 400 eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 7,50 % ročne z dlžnej sumy od 13.01.2023 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobu odôvodnili tým, že sú bývalé zamestnankyne žalovaného, ich pracovný pomer bol ukončený na
základe dohôd o skončení pracovného pomeru dňom 28.11.2022, resp. dňom 31.12.2022, z ktorých
vyplýva, že im vznikol nárok podľa čl. 32 ods. 3 uzavretej kolektívnej zmluvy zamestnancov Nitrianskeho
samosprávneho kraja na rok 2022 na zaplatenie odmeny za odpracované roky pri prvom skončení
pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok vo výške násobku ich funkčných platov a to

žalobkyni 1/, ktorá odpracovala viac ako 20 rokov vo výške 16040 eur (4 x 4010 eur), pôvodnej žalobkyni
2/, ktorá odpracovala 17 rokov vo výške 8100 eur (3 x 2700 eur), žalobkyni 3/, ktorá odpracovala 20
rokov vo výške 6508 eur (4 x 1627 eur), žalobkyni 4/, ktorá odpracovala 16 rokov vo výške 3912 eur (3 x
1304 eur) a žalobkyni 5/, ktorá odpracovala 16 rokov vo výške 8400 eur (3 x 2800 eur). Žalovaný im však
tento nárok nezaplatil, a preto ho písomne vyzvali na plnenie, na ktorú výzvu nereagoval a keďže sa so

zaplatením sumy dostal do omeškania, uplatňujú si proti nemu aj zaplatenie úroku z omeškania vo výške
7 %, resp. 7,50 % ročne od 13.12.2022, resp. od 13.01.2023 vzhľadom na to, že ich výplatný termín bol
najneskôr do 12. dňa nasledujúceho mesiaca. K žalobe pripojili dohody o skončení pracovného pomeru,
potvrdenia o zamestnaní, kolektívnu zmluvu, výplatné pásky, oznámenia o zložení funkčných platov,
oznámenie o prevzatí zastúpenia, fotokópiu podacieho hárku a printscreen z webovej stránky P..

3. Žalovaný proti žalobe namietal s tým, že nárok žalobkýň neexistuje, pretože vyplýva
z neplatného dojednania kolektívnej zmluvy, kde je označený ako odmena, a preto je potrebné sa
zaoberať § 4 písm. m) zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone prác
vo verejnom záujme, ktoré je ďalej špecifikované v § 20 uvedeného zákona, pod ktoré nie je možné

tento nárok zamestnanca, pracujúceho v režime výkonu práce vo verejnom záujme, subsumovať,
pretože tieto plnenia sú určené kogentne taxatívne a nemožno ich výpočet rozširovať. To, že kolektívna
zmluva obsahuje neplatné ustanovenie zistil na začiatku decembra 2022 a vyplýva to aj z odborného
vyjadrenia zástupcov zamestnancov, odborovej organizácie SLOVES. Z uvedeného dôvodu uzatvoril
so zástupcami zamestnancov dodatok č. 2 ku kolektívnej zmluve, ktorý tento nezákonný stav odstránil

tak, že čl. 32 ods. 3 vypustil. Keďže sporné ustanovenie kolektívnej zmluvy je v rozpore so zákonom
(nemožno dohodou rozširovať plnenia, ktoré kogentná právna úprava stanovuje taxatívne), je neplatné
podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a preto navrhol žalobu zamietnuť. Pripojil dodatok č. 2 ku kolektívnej
zmluve a vyjadrenie odborovej organizácie SLOVES.

4. Následne súd prvej inštancie posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán
sporu,vypočulžalobkyne1/,2/a5/,svedkyňuG.L.Q.R.,oboznámilsaslistinnýmidôkazmi,ktoréstrany
predložili, pretože boli protistrane doručené a neboli a to ani ich obsah spochybnené a o žalobe rozhodol
prvýkrát rozsudkom zo dňa 22.02.2024 č.k. 10Cpr/1/2023-124 tak, že ju zamietol, pretože nárok na
zaplatenie odmeny dojednaný v kolektívnej zmluve považoval za neplatný, odmenu za nenárokovateľnú

a za nedôvodný považoval aj nárok žalobkýň na zaplatenie plnenia titulom škody. Odvolací súd uvedený
rozsudok súdu prvej inštancie uznesením č.k. 8CoPr/1/2024-145 zo dňa 08.08.2024, na odvolanie
žalobkýň,zrušilavrátilsúdunaďalšiekonanieanovérozhodnutiestým,žehociprávnynárokdojednaný
v čl. 32 ods. 3 Kolektívnej zmluve zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja je neplatný a
poskytnutie odmeny za nenárokovateľné, odôvodnenie súdu prvej inštancie vo veci nepriznania nároku

podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce považoval za nedostatočné a zmätočné a to aj v časti poukázania
na nález I.ÚS 501/2011 s tým, že súd sa opomenul vysporiadať s dohodami o skončení pracovného
pomeru, v ktorých sa žalovaný zaviazal žalobkyniam odmenu vyplatiť.

5. Pôvodná žalobkyňa 2/ v priebehu konania a to dňa XX.XX.XXXX zomrela a súd prvej inštancie

uznesením zo dňa 29.10.2024 č.k. 10Cpr/1/2023-191 rozhodol, že ešte pred skončením konania o
dedičstve pokračuje v konaní s jej manželom E. F., ako so žalobcom 2/, pričom z uznesenia Okresného
súdu Nitra č.k. 53D/164/2014-110 zo dňa 31.12.2024, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 31.12.2024,
vyplývalo, že napokon bol on jej jediným dedičom.6. Následne súd prvej inštancie opäť posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán
sporu, dopočul svedkyňu G. L. Q. R., vypočul svedka S. H., N. E. H. S. B., N. žalobkyňu 5/, vypočul

svedkov H. T. Q. a U. F. a oboznámil kolektívne zmluvy pre rok 2022, 2019 a 2018, kontrolný list
a screenshot z katedry, pretože tieto listiny neboli doručené všetkým stranám a za preukázané mal
nasledovné skutočnosti:

6.1. Z originálu kolektívnej zmluvy zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja na rok 2022 zo

dňa 30.12.2021, ktorú za žalovaného podpísal jeho predseda N. E. H. S. B. a za odborovú organizáciu
SLOVES jej predsedníčka E. V. W., ktorá je pevne spojená kovovým spojom, previazaná trikolórou,
ktorej koniec je prelepený lepivou páskou, cez ktorej konce prechádza odtlačok pečiatky žalovaného a
podpis žalobkyne 1/ vyplýva, že čl. 32 kolektívnej zmluvy znel nasledovne:

1. Zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na

starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok, ak pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je viac
ako 70 %, ak požiada o poskytnutie uvedeného dôchodku pred skončením pracovného pomeru alebo do
desiatich pracovných dní po jeho skončení odchodné nad rozsah ustanovený v § 76a ods. 1 Zákonníka
práce vo výške dvoch funkčných platov zamestnanca.
2. Zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru, ak mu bol priznaný

predčasný starobný dôchodok na základe žiadosti podanej pred skončením pracovného pomeru alebo
do desiatich pracovných dní po jeho skončení odchodné nad rozsah ustanovený v § 76a ods. 2
Zákonníka práce vo výške dvoch funkčných platov zamestnanca.
3. Zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi za odpracované roky odmenu pri prvom skončení pracovného
pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok, ak pokles schopnosti

vykonávať zárobkovú činnosť je viac ako 70 %, po odpracovaní od 5 do 10 rokov vo výške 1 funkčného
platu, po odpracovaní od 15 do 20 rokov vo výške 3 funkčných platov a po odpracovaní viac ako 20
rokov vo výške 4 funkčných platov.

6.2. Z emailu E. V. W., predsedníčky ZO SLOVES zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja

zo dňa 29.11.2022 adresovanému G. E. X., odbor pracovného práva a sociálnej politiky Republikovej
centrály odborového zväzu SLOVES vyplývalo, že ho požiadala o výklad čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy,
ktorý nesprávne označila ako čl. 31 ods. 3. Z jeho emailovej odpovede zo dňa 29.11.2023 vyplývalo,
že čl. 32 ods. 1 a 2 nie sú v rozpore so zákonom, keďže zákon č. 552/2003 (§ 13b) síce limituje výšku
odchodného v podnikových zmluvách vzhľadom na to, že ide o zamestnávateľov, ktorí sú financovaní

z verejných zdrojov, a v súlade s touto úpravou teda v podnikovej kolektívnej zmluve možno dohodnúť
zvýšenie odchodného najviac o dvojnásobok funkčného platu alebo priemerného mesačného zárobku a
znením kolektívnej zmluvy v tomto smere k porušeniu neprišlo, ale čl. 32 ods. 3 je v rozpore so zákonom
a to č. 553/2003 Z.z. v ustanovení § 20 ods. 1 písm. a) - g) limituje dôvody na poskytnutie odmeny
- odmenu podľa tohto ustanovenia je možno poskytnúť len pre niektorý z určených dôvodov a podľa

znenia kolektívnej zmluvy tak v tomto smere k porušeniu zákona došlo, pretože poskytnutie "odmeny
za odpracované roky pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok
alebo invalidný dôchodok" tento zákon nepozná.

6.3. Z dodatku č. 2 ku kolektívnej zmluve zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja na

rok 2022 zo dňa 02.12.2022, ktorý za žalovaného podpísal jeho riaditeľ G. H. B. B. L. za odborovú
organizáciu SLOVES jej predsedníčka E. V. W. vyplývalo, že čl. 32 ods. 3 bol vypustený.

6.4. Z kolektívnej zmluvy zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja na rok 2018 zo
dňa 02.02.2018, ktorú za žalovaného podpísal N. E. H. S., B. a za základnú organizáciu Slovenského

odborového zväzu verejnej správy E. S. H. vyplývalo, že sa v nej nachádzali iba ustanovenia čl. 32 ods.
1 a 2 kolektívnej zmluvy na rok 2022 a to v čl. 30 ods. 1 a 2.

6.5. Z kolektívnej zmluvy zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja na rok 2019 zo
dňa 08.01.2019, ktorú za žalovaného podpísal N. E. H. S., B. a za základnú organizáciu Slovenského

odborového zväzu verejnej správy E. S. H. vyplývalo, že na jej prvej strane je podpis žalobkyne 1/ a
G. L. Q. a ustanovenia čl. 32 ods. 1 a 2 kolektívnej zmluvy na rok 2022 sa nachádzali už v čl. 32 ods.
1 a 2 kolektívnej zmluvy a okrem nich už aj sporný čl. 32 ods. 3, čo do nároku na odmenu vo výške
troch funkčných platov.6.6. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 28.11.2022 podpísanej za žalovaného
predsedom E. S. S., B., potvrdenia o zamestnaní zo dňa 28.11.2022 a výplatnej pásky za 12/2022

vyplývalo, že žalobkyňa 1/ E. A. B. bola u žalovaného zamestnaná od 01.07.2002 do 28.11.2022
na pracovnej pozícii riaditeľ, ekonóm, ktorý pracovný pomer ukončila dohodou k 28.11.2022 s tým,
že žalovaný jej, ako jej zamestnávateľ, vyplatí v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni
skončeniapracovnéhopomeruvsúlades§76aods.1Zákonníkapráceačl.32ods.1Kolektívnejzmluvy
zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja uzatvorenej na rok 2022 odchodné vo výške troch

platov a v súlade s čl. 32 ods. 3 tejto kolektívnej zmluvy odmenu za odpracované roky pri prvom skončení
pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok vo výške štyroch funkčných platov.

6.7. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 22.11.2022, podpísanej za žalovaného
predsedom N. E. H. S., B., potvrdenia o zamestnaní zo dňa 31.12.2022 a výplatnej pásky za 12/2022
vyplývalo, že pôvodná žalobkyňa 2/ B. N. F. O. S. u žalovaného zamestnaná od 28.04.2005 do

31.12.2022, t.j. 17 rokov a 245 dní, na pracovnej pozícii riadiaci pracovník/manaž., ktorý pracovný pomer
ukončila dohodou k 31.12.2022 s tým, že žalovaný jej, ako jej zamestnávateľ, vyplatí v najbližšom
výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru v súlade s § 76a ods. 1
Zákonníka práce a čl. 32 ods. 1 Kolektívnej zmluvy zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja
uzatvorenejnarok2022odchodnévovýšketrochplatovavsúladesčl.32ods.3tejtokolektívnejzmluvy

odmenu za odpracované roky pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný
dôchodok vo výške troch funkčných platov, ktoré odchodné jej bolo vyplatené a to výške 8100 eur. Z
oznámenia o výške a zložení jej funkčného platu zo dňa 28.06.2022 vyplývalo, že v zmysle zákona č.
553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a nariadenia vlády SR č. 220/2022 Z.z.,

ktorými sa ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme bola zaradená do 10. platovej triedy, platový stupeň 13. a mala funkčný plat 2700 eur.

6.8. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 23.11.2022 podpísanej za žalovaného
predsedom N. E. H. S., B., potvrdenia o zamestnaní zo dňa 31.12.2022 vyplývalo, že žalobkyňa 3/ H. I.

bolaužalovanéhozamestnanáod02.07.2002do31.12.2022,t.j.20rokova183dní,napracovnejpozícii
všeobecný administratívny, ktorý pracovný pomer ukončila dohodou k 31.12.2022 s tým, že žalovaný
jej, ako jej zamestnávateľ, vyplatí v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia
pracovného pomeru v súlade s § 76a ods. 1 Zákonníka práce a čl. 32 ods. 1 Kolektívnej zmluvy
zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja uzatvorenej na rok 2022 odchodné vo výške troch

platov a v súlade s čl. 32 ods. 3 tejto kolektívnej zmluvy odmenu za odpracované roky pri prvom skončení
pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok vo výške štyroch funkčných platov. Z
oznámenia o výške a zložení jej funkčného platu zo dňa 28.06.2022 vyplývalo, že v zmysle zákona č.
553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a nariadenia vlády SR č. 220/2022 Z.z.,

ktorými sa ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme bola zaradená do 4. platovej triedy, platový stupeň 13. a mala funkčný plat 1627 eur.

6.9. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 21.11.2022 podpísanej za žalovaného
predsedom N. E. H. S., B., potvrdenia o zamestnaní zo dňa 31.12.2022 a výplatnej pásky za 12/2022

vyplývalo, že žalobkyňa 4/ G. A. bola u žalovaného zamestnaná od 08.06.2006 do 31.12.2022, t.j.
16 rokov a 207 dní, na pracovnej pozícii odborný a administratívny pracovník, ktorý pracovný pomer
ukončila dohodou k 31.12.2022 s tým, že žalovaný jej, ako jej zamestnávateľ, vyplatí v najbližšom
výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru v súlade s § 76a ods. 1
Zákonníka práce a čl. 32 ods. 1 Kolektívnej zmluvy zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja

uzatvorenejnarok2022odchodnévovýšketrochplatovavsúladesčl.32ods.3tejtokolektívnejzmluvy
odmenu za odpracované roky pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný
dôchodok vo výške troch funkčných platov, ktoré odchodné jej bolo vyplatené a to vo výške 3912 eur. Z
oznámenia o výške a zložení jej funkčného platu zo dňa 28.06.2022 vyplývalo, že v zmysle zákona č.
553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a nariadenia vlády SR č. 220/2022 Z.z.,
ktorými sa ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme bola zaradená do 4. platovej triedy, platový stupeň 14. a mala funkčný plat 1304 eur.6.10. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 21.11.2022 podpísanej za žalovaného
predsedom N. E. H. S., B., potvrdenia o zamestnaní zo dňa 31.12.2022 a výplatnej pásky za 12/2022
vyplývalo, že žalobkyňa 5/ E. K. D. bola u žalovaného zamestnaná od 01.05.2006 do 31.12.2022,

t.j. 16 rokov a 245 dní, na pracovnej pozícii finančný riaditeľ/ekonóm, ktorý pracovný pomer ukončila
dohodou k 31.12.2022 s tým, že žalovaný jej, ako jej zamestnávateľ, vyplatí v najbližšom výplatnom
termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru v súlade s § 76a ods. 1 Zákonníka práce
a čl. 32 ods. 1 Kolektívnej zmluvy zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja uzatvorenej na rok
2022 odchodné vo výške troch platov a v súlade s čl. 32 ods. 3 tejto kolektívnej zmluvy odmenu za

odpracované roky pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok vo
výške troch funkčných platov, ktoré odchodné jej bolo vyplatené a to vo výške 8400 eur.

6.11. Z fotografií vyplývalo, že žalobkyni 3/ H. I. bol dňa 16.05.2022 odovzdaný ďakovný list
a že predseda žalovaného S. S. odovzdal žalobkyni 2/ kyticu a písomne jej poďakoval za dlhoročnú
spoluprácu. Z prepisu SMS správ vyplývalo, že žalobkyňa 2/ zaslala predsedovi žalovaného SMS

správu, v ktorej mu poďakovala za kyticu, na ktorú jej on odpísal a uviedol, že sa s ňou chcel rozlúčiť
osobne a poďakovať jej za všetko, čo pre kraj urobila a že mu je ľúto, že odchádza.

6.12. Žalobkyňa 1/ E. A. B. na pojednávaní uviedla, že u žalovaného bola zamestnaná 20 rokov,
v posledných rokoch ako riaditeľka, jej náplňou práce bolo organizovanie výkonu práce žalovaného,

zodpovedala predsedovi a zastupiteľstvu. Za svoju prácu dostala niekoľko vyznamenaní, nedostala
žiadne napomenutie, neboli voči nej vznesené žiadne výhrady a žalovaný bol, pod jej vedením, vo
výbornej finančnej kondícii. Žalovaný vznikol v roku 2001, začal fungovať v roku 2002 a kolektívna
zmluva sa tvorila v rokoch 2017 až 2018, kedy sa do nej dostalo aj ustanovenie § 32 ods. 3, pretože
prišlo k prvým odchodom do dôchodku a následne sa v nej v roku 2021 robili drobné úpravy. Pri

tvorbe kolektívnej zmluvy nijakým spôsobom neparticipovala, nezúčastňovala sa rokovaní, do obsahu
čl. 32 nezasahovala. Sporné otázky s ňou za zamestnávateľa konzultovali a o rokovaniach bola
informovaná, keďže bola riaditeľkou žalovaného, a to aj p. W., ktorá bola jej asistentkou. Kolektívnu
zmluvu pred podpisom predsedu musela skontrolovať jeho právnička p. Q. a ona verila, že je v
poriadku. Ustanovenie o odmenách sa do kolektívnej zmluvy dostalo z dôvodu snahy o spravodlivé

odmeňovaniezamestnancovaustanovenieoštyrochplatochzdôvodujehomožnéhovyužitianiektorými
zamestnancami, s ohľadom na dĺžku trvania ich pracovného pomeru.

6.13. Pôvodná žalobkyňa 2/ B. N. F., O. M. pojednávaní uviedla, že u žalovaného pracovala od roku
2005 a od decembra 2007 na pozícii vedúcej sprostredkovateľského orgánu a jej priamym nadriadeným

bol predseda žalovaného. Počas trvania pracovného pomeru nemala žiadne pracovnoprávne problémy,
zamestnávateľ nemal voči jej práci žiadne výhrady, boli pozitívne hodnotení v rámci Slovenska ako jedny
z najlepších a žalovaný nemal nikdy toľko zdrojov ako počas jej pôsobenia. Za svoju prácu dostávala
mzdu a odmenu. Nepodieľala sa na tvorbe kolektívnej zmluvy. Predseda žalovaného p. S. podpisoval
všetky dokumenty až potom, ako k nim priložila právnička Q. kontrolný list. Do roku 2019 bola prax pri

odmenách pri odchode do dôchodku nejednotná a subjektívna. Keď dňa 15.11.2022 predložila návrh na
skončenie pracovného pomeru dohodou ku koncu roka 2022 verila, že odíde za rovnakých podmienok
ako kolegovia, ktorí odchádzali pred ňou a aj po nej.

6.14. Žalobkyňa 5/ E. K. D. na pojednávaní dňa 29.01.2024 uviedla, že u žalovaného pracovala na

pozícii vedúcej ekonomického odboru, nikdy jej nebolo uložené z jeho strany žiadne napomenutie, počas
trvania pracovného pomeru dostávala odmeny, 13 až 14 plat, bola predsedníčkou finančnej komisie
SK8 a finančná kondícia žalovaného bola veľmi dobrá. Od začiatku trvania jej pracovného pomeru k
žalovanému v roku 2015 do prijatia kolektívnej zmluvy sa odmeny pri skončení pracovného pomeru
vyplácali na základe návrhu, čo nebolo predvídateľné a takto to bolo lepšie čitateľné. Všetky dokumenty

pred podpisom predsedu kontrolovala právnička N. Q.. Ona sa potom, ako jej 30.06.2022 vznikol nárok
na starobný dôchodok, rozhodla odísť do dôchodku za dohodnutých podmienok, za akých odchádzali aj
iní jej kolegovia. Dňa 31.12.2022 jej prišiel nový predseda žalovaného poďakovať za prácu ktorú urobila,
dostala kyticu, s každým sa rozlúčila a odišla do dôchodku. V prvom výplatnom termíne jej však nebola
odmena bez odôvodnenia vyplatená. Na pojednávaní dňa 10.02.2025 uviedla, že nikdy nebola členkou

odborov a nezúčastňovala sa vyjednávaní o obsahu kolektívnych zmlúv, vyjadrovala sa iba finančným
záležitostiam, jej krytiu, keď jej bola predložená vyhotovená kolektívna zmluva, ešte pred jej podpisom
niekým z odborov a že to, že zmluvu niekto šifroval neznamená, že ju aj vyhotovil, aj ona takto šifrovalazmluvy na prednej strane v spodnej časti ak boli za ekonomický úsek v poriadku alebo sa podpisovala
aj cez lepiacu pásku pri pečiatke.

6.15. Svedkyňa G. L. Q. R. na pojednávaní dňa 22.02.2024 uviedla, že do februára 2023
pracovala v kancelárii predsedu ako právnik a v náplni práce mala posudzovanie predložených návrhov.
Kolektívne zmluvy však neboli bežnými zmluvami, ktoré by jej chodili na kontrolu a nepamätala si, či
kontrolovala spornú kolektívnu zmluvu, či mala priestor na jej pripomienkovanie a či ho mal vtedajší
predseda žalovaného. Žalovaného zastupovala v rokoch 2017-2020 pri rokovaniach pred uzavretím

vyšších kolektívnych zmlúv na úrade vlády žalobkyňa 1/, čo vyplývalo z jej pracovného zaradenia a
funkcie a predpokladá, že ona viedla aj rokovania o predmetnej kolektívnej zmluve, keďže s ňou prišla na
podpis. Na pojednávaní dňa 30.1.2025 uviedla, že na kolektívnej zmluve pre rok 2019 je jej podpis a aj
podpis žalobkyne 1/ a na kolektívnej zmluve pre rok 2022 je podpis žalobkyne 1/, kolektívnu zmluvu pre
rok 2022 jej priniesla na kontrolu žalobkyňa 1/, pričom jej povedala, že ju videli právnici, na kontrolu mala
chvíľu, ktorú nepovažovala za dostatočnú, ale nenamietala proti tomu, pretože to bolo pri kolektívnych

zmluvách štandardné, kolektívne zmluvy nemali kontrolný list.

6.16. Svedok S. H. na pojednávaní dňa 30.01.2025 uviedol, že podpisoval kolektívnu zmluvu v
roku 2016, 2017, 2018, 2019 a 2020, pretože bol v uvedenom období predseda odborov, odmenu za
odpracované roky navrhla zapracovať do kolektívnej zmluvy na rok 2019 a na rok 2022 žalobkyňa 1/,

pri kolektívnom vyjednávaní v rokoch 2018 a roku 2021 bola aj prítomná za vedenie a žalobkyňa 5/ kvôli
krytiu vyjednaných nárokov.

6.17. Svedok N. E. H. S. B. na pojednávaní dňa 30.01.2025 uviedol, že na rokovania
pri uzatváraní kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa chodil do Bratislavy riaditeľ alebo vedúci odboru

personalistiky a tieto osoby, ktoré komunikovali s odborármi mali potom povinnosť pripraviť právne
nezávadnú kolektívnu zmluvu za pomoci právnikov, ktorú mu mali priniesť hotovú s podpisom odborára
a potom bola zmluva predložené jeho právnikovi na kontrolu a až následne ju podpísal. Kontrolný list
sa prikladal k dodávateľsko-odberateľským zmluvám. Sporné dojednanie mu nepripadalo podozrivé,
pretože nemá právnické vzdelanie a aj v prípade predsedu sa zohľadňovala dĺžka funkčného obdobia.

6.18. Svedok H. T. Q. na pojednávaní dňa 10.02.2025 uviedol, že u žalovaného bol predsedom
odborov od založenia odborovej organizácie v roku 2002 do roku 2014, kedy ukončil pracovný pomer.
Kolektívne zmluvy sa po ich vypracovaní na podklade kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa zverejnili
na intranetovej stránke žalovaného, kde ich mohli pripomienkovať zamestnanci a ak k nim neboli

pripomienky, predložili sa na podpis predsedovi. Takto vtedy prebiehalo kolektívne vyjednávanie. Zmluvy
vyhotovoval výbor základnej organizácie, podpisoval ju predseda žalovaného po skontrolovaní jeho
právničkou, kedy už bola podpísaná odbormi. Zmluva išla aj riaditeľovi alebo do nej nahliadal na
intranetovej stránke. Kolektívne zmluvy predkladal na pripomienkovanie aj žalobkyni 5/, ktorá bola
šéfkou ekonomického oddelenia žalovaného a pokiaľ bol problém s peniazmi stretli sa aj fyzicky. Po

tom ako v roku 2018 začal opäť pracovať u žalovaného, bol už iba radovým členom odborov a vedúci
odboru, kedy z titulu svojej funkcie parafaoval zmluvy a niekedy ich podpisoval aj pri pečiatke.

6.19. Svedkyňa U. F. na pojednávaní dňa 10.02.2025 uviedla, že od roku 2009 do 2024,
kedy pracovala u žalovaného, bola aj členkou odborovej organizácie a od roku 2015 do 2024 bola aj

v základnom výbore. Sporný článok sa pripravoval dva roky, navrhli to viacerí členovia na výročnej
schôdzi asi v roku 2016-2017, nebolo to na podnet žalobkyne 1/, pretože sa výročných schôdzí a
ani rokovaní výboru nezúčastňovala. Žalobkyňa 1/ a ani ostatné neboli členmi odborov a nechodili na
rokovania. Kolektívna zmluva sa pripravila, dala na kontrolu právnikom, potom na podpis predsedovi,
ktorý mal tiež svoju právničku, zmluva musela prejsť parafovaním a potom sa zverejnila. Pred tým

nebola zverejnená na intranetovej stránke, chodila do emailu členom odborov, ktorí k nej mohli dať svoje
pripomienky. Zmluvu neparafoval ten, kto ju vyhotovil, ale vedúci odborov, pričom riaditeľ žalovaného
ju nikdy nevyhotovil.

7. Na základe takto vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že v konaní nebolo

sporné, že žalobkyne boli zamestnané u žalovaného, ktorý je vyšším územným celkom - Nitriansky
samosprávny kraj, že u neho vykonávali práce vo verejnom záujme v zmysle zákona č. 552/2003
Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, a preto boli odmeňované podľa zákona č. 553/2003 Z.z. o
odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme, výška ich funkčného platu,dĺžka trvania pracovného pomeru a ani to, že ich pracovný pomer sa skončil dohodou a to u žalobkyne 1/
k 28.11.2022 a u ostatných žalobkýň k 31.12.2022, že išlo o prvé skočenie pracovného pomeru po vzniku
ich nároku na starobný dôchodok, čo bolo preukázané aj oznámeniami o výške a zložení funkčného

platu niektorých z nich a dohodami o skočení pracovného pomeru. V konaní nebolo sporné, že žalovaný
sa zaviazal v dohodách o skončení pracovného pomeru vyplatiť žalobkyniam v najbližšom výplatnom
termíne nasledujúcom po dni skončenia ich pracovného pomeru odchodné v súlade s § 76a ods. 1
Zákonníka práce a čl. 32 ods. 1 Kolektívnej zmluvy zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja
uzatvorenej na rok 2022 a odmenu v súlade s čl. 32 ods. 3 tejto kolektívnej zmluvy, čo bolo preukázané aj

dohodami o skončení pracovného pomeru, ktorú odmenu žalobkyniam nevyplatil, a preto sa žalobkyne
tohto nároku domáhajú žalobou na súde.

8. V konaní bolo sporné, či bol nárok žalobkýň na vyplatenie odmeny v kolektívnej zmluve na rok
2022 a v dohodách o skončení pracovného pomeru platne dojednaný, či žalobkyňa 1/ neplatnosť tohto
nároku sama nespôsobila, či žalobkyniam vznikla nevyplatením tohto nároku majetková škoda, za ktorú

zodpovedná žalovaný a či nie je ich nárok v rozpore s dobrými mravmi.

9. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že hoci nebol nárok
žalobkýň na vyplatenie odmeny pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na ich
starobný dôchodok vo výške troch, resp. štyroch funkčných platov v čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluve

zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja uzatvorenej na rok 2022 a potvrdený v dohodách
o skončení ich pracovného pomeru platne dojednaný, neplatnosť sama žalobkyňa 1/ nespôsobila a
pretože žalobkyniam vznikla nevyplatením tohto nároku majetková škoda, za ktorú zodpovedá žalovaný
a ich nárok nie je v rozpore s dobrými mravmi, je ich žaloba dôvodná. Žalobkyne vykonávali pre
žalovaného práce vo verejnom záujme a boli odmeňované podľa zákona č. 553/2003 Z.z., a preto

bolo potrebné na ich pracovnoprávny vzťah aplikovať podľa § 1 ods. 2 písm. a) v spojení s § 2 ods.
1 a 2 zákona č. 552/2003 Z.z. primárne ustanovenia tohto zákona a s tým súvisiace ustanovenia o
odmeňovaní zamestnancov podľa zákona č. 553/2003 Z.z. a len subsidiárne ustanovenia Zákonníka
práce. Vôľa zamestnávateľa, ktorého zamestnanci sú odmeňovaní podľa zákona č. 553/2003 Z.z., je
obmedzená zo zákona a zamestnávateľ, ani keby chcel, nemôže pre zamestnancov odmeňovaných

podľa zákona č. 553/2003 Z.z dojednať, a to ani v kolektívnej zmluve, výhodnejšie mzdové podmienky,
než sú uvedené v tomto zákone. Z uvedeného dôvodu nebolo možné na pracovný vzťah žalobkýň
aplikovať ustanovenia § 1 ods. 6 a § 231 ods. 1 Zákonníka práce tak, ako sa ony domnievali. Plat
zamestnanca, ktorý je odmeňovaný podľa zákona č. 553/2003 Z.z. je tvorený podľa § 4 písm. n)
tohto zákona aj odmenou, ktorú však môže zamestnávateľ poskytnúť len z dôvodov uvedených v § 20

ods. 1 uvedeného zákona. Predmetné ustanovenie § 20 je kogentným ustanovením nepripúšťajúcim
odchýlky, a to ani v prospech zamestnanca (jednostranná relatívna kogentnosť). Iný výklad nevyplýva
ani z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2016 sp. zn. 5Cdo/377/2014, na ktoré poukázali
žalobkyne,kdesícenajvyššísúduviedol,že§76ods.1Zákonníkaprácejerelatívnekogentnounormou,
a preto je možné rozšíriť dôvody vyplatenia odstupného, ale pri zamestnankyni vykonávajúcej práce

vo verejnom záujme je nevyhnutné na pracovnoprávny vzťah aplikovať primárne ustanovenia zákona o
prácach vo verejnom záujme, v ktorého ustanovení § 13b je stanovená maximálna hranica nároku a od
tohto ustanovenia nie je možné sa odchýliť, čo je dané ochrannou funkciou tohto ustanovenia vo vzťahu
k verejnému záujmu na efektívnom a transparentnom používaní verejných financií, ktorý je v danom
prípade väčší než záujem na ochrane zmluvnej voľnosti strán a zdôrazňuje aj oklieštenie prospechu

zamestnanca. Rovnaký právny záver vyplýval aj v poradí z druhého rozhodnutia Najvyššieho súd SR v
tejto veci zo dňa 28.02.2023 sp. zn. 9Cdo/26/2021, kde najvyšší súd uviedol, že súdy nižšej inštancie
správne postupovali, keď dohodu o odstupnom obsiahnutú v dohode o skončení pracovného pomeru
posúdili ako absolútne neplatnú pre rozpor s § 13b písm. b) zákona o výkone práce vo verejnom záujme
a že účelom § 13b písm. b) bolo limitovať výšku odstupného v podnikových kolektívnych zmluvách.

Keďže žalobkyne boli tiež odmeňované podľa zákona č. 553/2003 Z.z., v ktorého ustanovení § 20 ods.
1 je stanovené, v akých prípadoch je možné poskytnúť im odmenu, od ktorých ustanovení sa nie je
možné odchýliť, ani za použitia § 1 ods. 6 Zákonníka práce a ani tieto dôvody rozšíriť, bolo ustanovenie
čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy v rozpore s § 20 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z.z. a kolektívna zmluva
zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja uzavretá na rok 2022 bola podľa § 4 ods. 2 písm. a)

zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v tejto časti neplatná. Ak by aj bol nárok na zaplatenie
odmeny platne dojednaný, poskytnutie odmeny bolo podľa § 20 ods. 1 nenárokovateľné t.j. jej vyplatenie
závisí od úvahy žalovaného, ako zamestnávateľa, čo vyplýva z použitého slova "môže" v odseku 1 a
aj slova "na návrh" v odseku 2, a preto by žalobkyne aj tak nemali nárok na jej zaplatenie. Keďže kplatenémudojednaniutohtonárokuvkolektívnejzmluvyneprišlo,nestalasatakodmenanárokovateľnou
zložkou mzdy tak, ako tvrdili žalobkyne a keďže nebola viazaná na zásluhovosť, boli irelevantné ich
tvrdenia o kvalite ich práce.

10. Z obsahu sporného dojednania čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy okrem toho vyplývalo,
že išlo o "ďalšie odchodné" dojednané pre prípad odpracovaných rokov vo výške jedného až štyroch
funkčných platov. Súd nespochybnil, že ak by žalobkyne neboli odmeňované podľa zákona č. 553/2003
Z.z., bolo by možné priamo v kolektívnej zmluve platne dojednať vyššie odchodné, pretože ustanovenie

§ 13b limitujúce jeho výšku by sa na nevzťahovalo (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
19CoPr/12/2015aleboKrajskéhosúduvTrenčínsp.zn.4CoPr/3/2015),alepretožepodľa§13bpísm.a)
zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme je pri prácach vo verejnom záujme možné
dohodnúť v podnikovej kolektívnej zmluve zvýšenie odchodného najviac o dvojnásobok funkčného platu
alebo priemerného mesačného zárobku tak, bolo toto dojednanie neplatné aj podľa § 39 Občianskeho
zákonníka, pretože obchádzalo ustanovenie § 13b písm. a) zákona č. 552/2003 Z.z..

11. Hoci bol nárok žalobkýň na zaplatenie odmeny potvrdený žalovaným aj v písomných
dohodách o ich skočení pracovného pomeru, z dôvodu, že tieto odkazovali na dojednanie čl. 32 ods.
3 kolektívnej zmluvy, ktoré súd posúdil z hore uvedených dôvodov ako neplatné, bolo neplatné podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom a to § 20 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z.z. a

aj obchádzanie § 13b písm. a) zákona č. 552/2003 Z.z. aj potvrdenie tohto nároku v dohodách o
skončení pracovného pomeru. Súd na podporu svojich právnych záverov poukázal na horeuvedenú vec
prejednávanú dovolacím súdom, kde bol nárok dojednaný v dohode o skončení pracovného pomeru s
poukazom na ustanovenia, týkajúce sa dojednávania nárokov v kolektívnych zmluvách.

12. Následne súd prvej inštancie poukázal na § 17 ods. 3 Zákonníka práce, čl. 2 základných
zásad Zákonníka práce, a vychádzal pritom z dikcie § 17 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce, z ktorej
vyplývalo, že aj keď by nejaké dojednanie v pracovnoprávnych vzťahoch bolo neplatné, nemôže byť
táto neplatnosť na ujmu zamestnancovi, pokiaľ ju nespôsobil sám. Zákonník práce zakotvuje zvýšenú
ochranu zamestnanca v prípade neplatnosti právneho úkonu a vychádza z predpokladu dobrej vôle

na jeho strane. Zodpovednosť zamestnávateľa je teda daná, ak neplatnosť právneho úkonu spôsobil
on sám alebo ju spôsobil spolu so zamestnancom a nie je daná iba v prípade, ak ju spôsobí sám
zamestnanec,napríkladfalšovanímdokladovalebozamlčovanímpotrebnýchskutočností.Akvdôsledku
neplatného právneho úkonu vznikne zamestnancovi škoda a je bezpredmetné, či dôvod neplatnosti
je zakotvený v Občianskom zákonníku alebo Zákonníku práce, je zamestnávateľ podľa § 17 ods.

3 veta druhá Zákonníka práce povinný ju zamestnancovi nahradiť. Uvedené platí ak sú splnené
ďalšie predpoklady zodpovednosti za škodu, ktorá je objektívna t.j. bez ohľadu na zavinenie a to: 1/
existencia pracovnoprávneho vzťahu, 2/ protiprávny úkon t.j. konanie, ktoré je v rozpore s povinnosťami
vyplývajúcimi z pracovnoprávneho vzťahu a právnymi predpismi, ktoré sa na pracovnoprávny vzťah
vzťahujú, 3/ vznik majetkovej škody, ktorá môže byť škodou skutočnou, ktorou je zníženie hodnoty

majetku a inou - ušlý zisk, ktorý možno definovať ako majetkovú ujmu, o ktorú by sa bol majetok
poškodeného zväčšil, keby nebola bývala vznikla škoda a 4/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym
úkonom a škodou. Zákony č. 552/2003 Z.z. a č. 553/2003 Z.z., ktoré sa prednostne použijú na
pracovnoprávny vzťah žalobkýň, ale ani iné zákony neobsahujú iné dojednania o náhrade škody, a preto
sa predmetné ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce použije s poukazom na § 1 ods. 4 zákona č.

552/2003 Z.z. aj na pracovnoprávny vzťah žalobkýň k žalovanému. V konaní nebolo preukázané, že
by neplatnosť sporného dojednania kolektívnej zmluvy pre rok 2022 a ani rok 2018, kedy sa prvý krát
sporné dojednanie do kolektívnej zmluvy dostalo a ani pre rok 2019, kedy prišlo k rozšíreniu nároku
alebo dohôd o skončení pracovného pomeru, spôsobili samotné žalobkyne. Kolektívna zmluva je pritom
dvojstranným právnym úkonom, ktorej subjektom je zamestnávateľ a odborová organizácia ale nie

zamestnanec, ktorý je iba adresátom jej ustanovení. V konaní bolo preukázané, že všetky kolektívne
zmluvy, ktoré boli do súdneho spisu predložené, podpísali kompetentné strany a to za žalovaného jeho
predseda a za odborovú organizáciu rovnako jej predseda, resp. predsedníčka. Aj keď sa na origináloch
kolektívnej zmluvy pre rok 2019 a rok 2022 nachádzajú, popri podpisoch uvedených subjektoch, ktoré
sú jej zmluvnými stranami, podpisy žalobkyne 1/, neznamená to, že by ich žalobkyňa 1/ aj za niektorú

zmluvnú stranu podpísala. Podpis žalobkyne 1/ sa ani nenachádza v tej časti zmluvy, v ktorej ju
podpisovali zmluvné strany, ale sa nachádza buď v spodnej časti prvej strany (kolektívna zmluva pre
rok 2019) alebo prechádza cez lepku, ktorou je prelepená trikolóra, ktorou je zabezpečená technická
jednota zmluvy na zadnej strane (kolektívna zmluva pre rok 2022), pričom výsluchom žalobkyne 5/a svedkov a to G. Q., H. Q. a F. bolo preukázané, že zmluvy v týchto miestach podpisovali osoby,
ktoré ich kontrolovali. Na originály kolektívnej zmluvy pre rok 2019 sa okrem podpisu žalobkyne 1/
nachádza na tomto mieste aj podpis právničky žalovaného G. Q., ktorá podľa uvedených svedkov a aj

svedka N. E. S. B. rovnako kolektívnu zmluvu kontrolovala, pri ktorej žalovaný ani netvrdil, že by zmluvu
podpisovala ako oprávnená osoba. Sporné ustanovenie sa prvý krát do kolektívnej zmluvy dostalo v
roku 2018, kedy žalobkyňa 1/ ani nebola riaditeľkou žalovaného a kolektívnu zmluvu nepodpisovala
a pretože výsluchom svedkyne F. bolo preukázané, že jeho zapracovanie navrhli na členskej schôdzi
členovia odborovej organizácie, ktorou žalobkyňa 1/ nebola, bolo bez právneho významu zisťovať, či

bola alebo nebola prítomná na rokovaní, a preto súd nevyhovel návrhu žalovaného na vypočutie svedka
E. I., ktorý bol v tom čase riaditeľom žalovaného. Súd prihliadol na výpoveď svedkyne F., pretože len
zo samotných okolností, ktoré predchádzali skončeniu jej pracovnoprávneho pomeru nebolo možné
skonštatovať jej nevierohodnosť. V konaní nebolo sporné a aj bolo výsluchom svedkov G. Q., N. E.
S. B., H. Q. a aj svedka H. preukázané, že žalobkyňa 1/ sa z titulu funkcie riaditeľky žalovaného
zúčastňovala rokovaní pri uzatváraní kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa a z toho titulu následne aj

sama participovala pri uzatváraní kolektívnej zmluvy u žalovaného, konzultovali sa s ňou a aj žalobkyňou
5/ sporné otázky a o výsledku rokovaní ju informovala jej asistentka E. W.. Uvedené však neznamená,
že by sa tieto žalobkyne zúčastňovali priamo kolektívnych vyjednávaní pri uzatváraní kolektívnych zmlúv
u žalovaného. Hoci svedok H. sa tak vyjadril, z výpovede ďalších svedkov bolo preukázané, že si
zamieňajú pojmy participácie ohľadne sporných otázok s účasťou na kolektívnych vyjednávaniach, a

preto súd na tieto vyjadrenia svedka neprihliadol. Hoci jeho výsluchom bolo preukázané, že odmenu
za ďalšie roky do kolektívnej zmluvy pre rok 2019 a 2022 navrhla zapracovať žalobkyňa 1/, v konaní
nebolo preukázané, že by na právničku predsedu žalovaného vyvíjala neprimeraný nátlak pri kontrole
zmluvy, že by bola predsedovi žalovaného kolektívna zmluva predložená jej zavinením k podpisu bez
toho, aby prešla u neho riadnym posudzovaním, a preto nebolo možné bez ďalšieho skonštatovať, že

by jej konanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Naopak žalovaný o uzavretí kolektívnej zmluvy vedel
a niekoľko rokov sa zmluvou aj riadil a tieto plnenia vyplácal viacerým zamestnancom. Z uvedených
dôvodov nemôže byť neplatnosť sporných ustanovení kolektívnej zmluvy a už vôbec nie sporných
dojednaní v dohodách o skončení pracovného pomeru, kde žalovaný ani netvrdil, že by žalobkyňa
1/ nejako ich neplatnosť spôsobila, žalobkyniam na ujmu podľa § 17 ods. 3 veta prvá Zákonníka

práce. Záverom súd uviedol, že svedka H. vypočul na pojednávaní nariadenom na 30.01.2025, pretože
žalobkyne boli s tým návrhom včas oboznámené a nežiadali pojednávanie odročiť, dopočul svedkyňu
G. Q. a aj žalobkyňu 5/, pretože z uznesenia odvolacieho súdu vyplývalo, že nebolo vylúčené zopakovať
vykonané dokazovanie, pričom nebolo preukázané, že by G. Q. pracovala u žalovaného na právnom
oddeleníažebybolaoboznámenásobsahomsúdnehospisu,apretobolinámietkyžalobkýňnedôvodné

a súd nevyhovel ani návrhu žalovaného na výsluch ostatných členov výboru, pretože sporné skutočnosti
boli dostatočne preukázané výsluchom svedkyne F., o ktorých pravdivosti nemal súd pochybnosti.
V konaní tiež nebolo sporné a aj bolo preukázané, že medzi žalobkyňami a žalovaným existoval
pracovnoprávny vzťah, že bývalý predseda žalovaného E. N. H. S. B. podpísal spornú kolektívnu zmluvu
pre rok 2022, od ktorej si žalobkyne odvodzujú svoj nárok, ktorá obsahovala tieto neplatné dojednania

spolu so zástupcom odborov tak, ako uzavrel so žalobkyňami aj dohody o skončení pracovného pomeru
s výnimkou dohody so žalobkyňou 1/, ktorú podpísal za žalovaného už jeho súčasný predseda E.
S. S. B., čím boli porušené právne predpisy, ktoré sa na pracovnoprávny vzťah vzťahovali a keďže
žalobkyne ako zamestnankyne žalovaného mali legitímne očakávania, že pri skončení ich pracovného
nároku im bude toto plnenie vyplatené, pričom ich majetok sa o toto plnenie nezväčšil, vznikla im

škoda spočívajúca v zmenšení majetku o to, o čo by sa ich majetok zväčšil, keby uvedené ustanovenie
v kolektívnej zmluve, resp. táto časť dohôd o skončení pracovného pomeru bola platná a teda bol
preukázaný aj kauzálny nexus t.j. príčinná súvislosť medzi neplatnosťou týchto dojednaní a vznikom
škody v ich dôsledku. Súd podporne poukázal aj na právny záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 123/2009, z ktorého vyplýva, že skutočnou škodou je aj to, o

čo by sa majetok navrhovateľa zväčšil, keby zmluva (bez ohľadu na to, či ide o zmluvu kolektívnu,
manažérsku a pod.) bola platná a z titulu tejto zmluvy mal navrhovateľ nárok na vyplatenie dohodnutej
odmeny. Vo veci prejednávanej najvyšším súdom bola síce kolektívna zmluva neplatná z dôvodu, že
bola uzavretá subjektom, ktorý nemal právnu spôsobilosť ani spôsobilosť na právne úkony, a preto
išlo nielen o neplatný, ale aj ničotný právny úkon, avšak nemôže byť zamestnancovi na ujmu ani

neplatnosť takého právneho úkonu, ktorý je neplatný pre rozpor s právnymi predpismi, pokiaľ ju sám
zamestnanec nespôsobil, a preto súd nepovažoval túto obranu žalovaného za dôvodnú. Žalovaný síce
na podporu svojej argumentácie predložil stanovisko právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave,
ale keďže v tejto otázke súd eviduje rozhodnutia vyššej súdnej autority a to Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7CdoPr/7/2024 a sp. zn. 5CdoPr/5/2023 v súlade s čl. 2 základných zásad civilného sporového
konania a to právnej istoty prihliadol na tieto rozhodnutia. Rovnako ani z nálezu Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 501/2011, ktoré v zmysle čl. 3 základných zásad civilného sporového konania predstavuje

ustálenú rozhodovaciu prax, ktorý preskúmal rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2009
nevyplývalo, že by mal súd diferencovať dôvody neplatnosti právneho úkonu tak, ako tvrdil žalovaný.
Z uvedených dôvodov napriek tomu, že dojednanie v kolektívnej zmluve a aj dohodách o skončení
pracovného pomeru je neplatné, patrí žalobkyniam právo na náhradu škody podľa § 17 ods. 3 Zákonníka
práce a v súlade s čl. 2 základných zásad Zákonníka práce v žalovanej sume, ktorá by im bola vyplatená

v prípade, ak by neboli uvedené dojednania neplatné, a preto bol žalovaný povinný im a žalobcovi 2/,
ktorý je dedičom pôvodnej žalobkyne 2/, túto škodu nahradiť podľa § 17 ods. 3 veta druhá Zákonníka
práce.

13. S poukazom na § 517 ods. 1 veta prvá, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 3 ods. 1
nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., v znení účinnom od 1. februára 2013, ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka, mal súd prvej inštancie za to, že žalovaný nesplnil svoj dlh riadne
a včas t.j. do 13.12.2022 v prípade žalobkyne 1/ a do 13.01.2023 v prípade ostatných žalobkýň, keďže
ich výplatný termín bol najneskôr do 12. dňa nasledujúceho mesiaca a k skončeniu pracovného pomeru
žalobkyne 1/ prišlo dňa 28.11.2022 a ostatných žalobkýň dňa 31.12.2022, a preto bol podľa § 517 ods.
1 veta prvá Občianskeho zákonníka v omeškaní. Pretože išlo o omeškanie s plnením peňažného dlhu,

mali žalobcovia popri plnení právo aj na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Základná úroková sadzba ECB bola v prvý deň omeškania 2 %, resp. 2,50 % ročne, pričom
žalobcom patrí podľa § 3 ods. 1 a § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. úrok z omeškania o 5 bodov
vyšší, a preto bola dôvodná žaloba aj v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 7 %, resp. 7,50 %
ročne z jednotlivých dlžných súm od 13.12.2022, resp. od 13.01.2023 do zaplatenia. Zároveň súd prvej

inštancie uložil žalovanému povinnosť plniť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keďže nebol dôvod
určiť dlhšiu lehotu na plnenie podľa § 232 ods. 4 CSP.

14. Týmto rozhodnutím sa konanie končí, a preto súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP
rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania. Žalobcovia boli v konaní celkom úspešní, a pretože súd

nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, pre ktoré by im nárok na náhradu
nemal priznať, rozhodol, že majú proti žalovanému nárok na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1
CSP v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku, vyšší
súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP do 60 dní.

15. Proti tomuto rozsudku v plnom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný súladne s
ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov. Mal za to, že žalobcovia si uplatnili nárok na zaplatenie súm z dôvodu,
že tento bol uvedený v ustanovení článku 32 ods. 3 Kolektívnej zmluvy uzatvorenej u žalovaného pre
rok 2022, avšak žalovaný takéto plnenie odmietol žalobkyniam vyplatiť z dôvodu, že ho považoval

za nezákonné pre jeho dojednanie v rozpore so zákonom. Nezákonnosť nároku potvrdil aj tunajší
odvolací súd uznesením č. k. 8CoPr/1/2024-145 zo dňa 08.08.2024, preto predmetom konania sa stalo
posúdenie, či nárok žalobkýň možno subsumovať pod náhradu škody cez ustanovenie § 17 ods. 3
zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákonník práce“).
Namietal, že súd prvej inštancie zvláštne postupoval v konaní po vrátení veci odvolacím súdom, keď

svoj pôvodný právny názor zmenil s odkazom na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré ale v
žiadnej svojej časti podľa žalovaného nehovorilo o takom postupe, ktorý deklaroval súd prvej inštancie,
že má byť v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu uvedený. Preto namietal, že ak súd prvej inštancie
uvádzal svoje predbežné právne posúdenie a odkazoval v ňom na to, že sa musí podriadiť právnym
záveromodvolaciehosúdu,ktorévšaknikdeneboliuvedené,ideopodstatnúvadukonanianasúdeprvej

inštancie spočívajúcej v jeho nezákonnom postupe. Podstatná časť žalovaného argumentácie spočívala
pritom v tom, že pre priznanie nároku žalobcov ako akejsi domnelej škody (na základe ustanovenia
§ 17 ods. 3 Zákonníka práce) nie sú splnené podmienky, keď absentuje samotná škoda vo význame,
ktorý zákon opoznáva ako škodu, ktorá má byť reparovateľná. Pokiaľ aj v akomkoľvek ustanovení
právneho poriadku je inkorporovaný nárok na náhradu škody, nie je možné uvažovať o škode ako o

akomkoľvek plnení, ktoré nebolo niekomu vyplatené, pretože plnenie, ktoré vyplatené nebolo a podľa
zákona byť vyplatené malo, musí mať zákonnú povahu. V opačnom prípade nemožno uvažovať o
škode. Akékoľvek subjektívne posúdenie neprirastenia majetku nemôže predstavovať škodu. Škode
nemôže zodpovedať plnenie, ktoré zákonu čo do svojej podstaty odporuje, inak by za reparovateľnýnárok museli byť považované aj nezákonne dojednané odplaty (dokonca aj napr. z kolektívne/pracovnej
zmluvy, v rámci ktorej by mal oprávnený nárok na odmenu za ublíženie na zdraví inej osoby). Takto
sa na inštitút náhrady škody nemožno pozerať ani cestou ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce.

Zdôraznil, že cez ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce nemožno legitimizovať akýkoľvek nárok
len preto, že bol dojednaný v kolektívnej zmluve (alebo inom právnom úkone upravujúcom nároky
zamestnanca voči zamestnávateľovi). Je snáď zmyslom tohto zákonného ustanovenia, aby v prípade,
ak v kolektívnej zmluve bude dojednaná odmena za to, že jeden zamestnanec bude šikanovať iného
zamestnanca, bol takýto nárok šikanujúcemu vyplatený hoci nie ako samotné plnenie zo zmluvy, ale

ako náhrada škody, lebo takéto plnenie iste nie je zákonné? Zmysel ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka
práce spočíval podľa žalovaného v tom, že má chrániť zamestnanca v prípade, ak nárok, ktorý mu má
patriť, má čo do svojej podstaty zákonnú povahu, avšak z nejakého dôvodu bol dojednaný neplatne.
Nemôže však nijako byť zmyslom tohto ustanovenia legitimizovanie nezákonných plnení, ktoré samy
o sebe zákonu odporujú. Škodou totiž nemôže byť plnenie, ktoré je vo svojej podstate protiprávne.
Z nepráva právo vzniknúť nemôže. V predmetnej veci však bol uplatnený nárok (čo do jeho vlastnej

podstaty, nie rozsahu alebo spôsobu dojednania) dojednaný neplatne z dôvodu, že sa prieči kogentnej
úprave, ktorej zmyslom je, aby zamestnancovi pracujúcemu a odmeňovanému v rámci výkonu prác vo
verejnom záujme neboli vyplácané akékoľvek plnenia, ale len také, ktoré zákon vyslovene umožňuje.
Priznaný nárok bol nezákonný, čo do jeho vlastnej podstaty, nie v spojitosti s prípadným procesom
jeho inkorporovania, uplatnenia alebo iných dôvodov, ktoré by odôvodňovali jeho neplatnosť, táto je

daná primárne a výlučne z dôvodu, že uplatňovaný nárok ako taký odporuje kogentným ustanoveniam
zákona. Žiaden zamestnanec sa nemôže s prihliadnutím na bežnú opatrnosť a základné právne
povedomie domnievať, že má nárok na plnenie, ktoré odporuje zákonu alebo je so zákonom v rozpore.
Okrem toho, zamestnanec pracujúci a odmeňovaný pri výkone prác vo verejnom záujme má povinnosť
poznať právnu úpravu, ktorá sa jeho pracovných povinností a práv týka. Má si byť teda vedomý, aké

nároky môže zákonne od zamestnávateľa očakávať. Neobstojí preto argumentácia, podľa ktorej boli
žalobkyne dobromyseľné, keď očakávali, že im nezákonné plnenie bude vyplatené. Priznanie nároku,
ako je uplatňovaný v predmetnej veci, otvára dvere pre neobmedzené ukracovanie verejných financií
cestou náhrady škody pod rúškom ochrany zamestnanca, ktorá ale takto nie je nikde právnou úpravou
mienená. Ide o dezinterpretáciu a zneužitie inštitútu náhrady škody na situáciu, v ktorej sa uplatniť nikdy

nemala. Súd prvej inštancie sa v rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s touto podstatnou časťou
argumentácie a na žiadnom mieste nedal odpoveď na otázku, prečo považuje škodu, ktorú si uplatňujú
žalobcovia, za reparovateľnú. Opakovane a s náležitým odôvodnením v konaní uvádzali argumentáciu,
podľa ktorej nie je v predmetnej veci splnený základný predpoklad nároku na náhradu škody, a tým je
vznik škody samotnej (v zákonnom zmysle slova, nie v nejakom domnelo vykonštruovanom). Ohľadom

rozhodnutia NSSR 7CdoPr/7/2024 uviedol, že „zákon o bankách v tom čase priznanie pohyblivej zložky
odmeny, závislej od hodnotenia výkonnosti zamestnanca, umožňoval. Nešlo teda o plnenie, ktoré by
bolo (čo do podstaty nároku) v rozpore so zákonom.“ Bolo paradoxné, že súd prvej inštancie „podporil“
svoje závery práve týmto poukazovaným rozhodnutím jednej z najvyšších súdnych autorít, pretože
z citovanej časti právnej vety rozhodnutia jasne vyplýva, že Najvyšší súd posudzoval v konaní to,

či takéto plnenie zákon pripúšťal a vyhodnocoval tú podstatnú okolnosť, že nešlo o plnenie, ktorého
podstata by bola v rozpore so zákonom. V našom prípade sa však Žalobcovia domáhajú plnenia, ktorého
podstata v rozpore so zákonom je, čo konštatoval už aj tunajší odvolací súd. K rozhodnutiu NSSR
5CdoPr/5/2023 uviedol, že meritórnou otázkou v tomto konaní bolo tiež vyhodnotenie osoby, ktorá robí
právny úkon – nie je to dozorná rada, ale štatutárny orgán, ktorý rozhodnutie o priznaní odmeny pre

zamestnanca schválil, súhlas dozornej rady preto nebol meritórny pre posúdenie platnosti právneho
úkonu ako takého. Rozhodnutie tak riešilo skôr otázku konania za / v mene banky. Ohľadom rozhodnutia
ÚSSR I.ÚS/501/2011 požiadal o stanovisko Právnickú fakultu Trnavskej univerzity v Trnave, ktorá
uviedla, že „... ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce pojednávajúce o náhrade škody zamestnanca
následkom neplatného právneho úkonu sa potom ratio legis viaže na akýkoľvek právnou normou

(Občianskym zákonníkom alebo Zákonníkom práce) ukotvený dôvod neplatnosti ..... Výkon práv a
povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto
nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo
spoluzamestnancov (čl. 2 Zákonníka práce). Citovaný článok 2 základných zásad Zákonníka práce
zakotvuje pozitívny príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým

je súlad s dobrými mravmi. Negatívnou hranicou výkonu subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov je zákaz zneužívať tieto práva na škodu druhého účastníka ...... Kolektívna
zmluva platila u sťažovateľa až do jej určenia za neplatnú. Návrh na vyslovenie neplatnosti kolektívnej
zmluvy podal sťažovateľ až po začatí konania o vyplatenie zvýšeného odstupného v zmysle kolektívnejzmluvy, pričom je zrejmým, že okolnosti neplatnosti kolektívnej zmluvy boli sťažovateľovi známe už
pri jej samotnom uzatváraní. Žalobkyňa ako zamestnankyňa sťažovateľa preto legitímne očakávala,
že v prípade výpovede zo strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce jej

podľa kolektívnej zmluvy prináleží zvýšené odstupné o trojnásobok priemernej mesačnej mzdy ...“ Ako
vyplývalo z vyššie citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, v tam riešenej veci sa
zamestnanec domáhal zákonom dovoleného nároku – zvýšeného odstupného, ktorý bol inkorporovaný
v kolektívnej zmluve, ktorá bola v priamo súvisiacom konaní posúdená ako celok ako neplatná z
dôvodov prítomných pri jej kreovaní (na doplnenie uvádzame, že Ústavný súd sa zaoberal aj otázkou

ničotnosti kolektívnej zmluvy), a práve na tomto základe došlo k vyvodeniu záveru, že ak plnenie v
prospech zamestnanca má zákonnú povahu (navýšenie odstupného, ktoré nie je regulované osobitnými
predpismi), hoci je takéto plnenie zahrnuté v neplatnej (ničotnej) kolektívnej zmluve, má byť poskytnutá
ochrana zamestnancovi v podobe použitia inštitútu náhrady škody (§ 17 ods. 3 Zákonníka práce), čím sa
zabezpečí, aby mu mohol byť zákonom možný nárok (plnenie) vyplatený, hoci by naň inak nemal nárok z
dôvodu pochybení spôsobujúcich neplatnosť, resp. ničotnosť právneho úkonu pri uzatváraní kolektívnej

zmluve. Skutkový (a právny) stav v citovanom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky je však
odlišný od opisu uvedeného v zadaní zadávateľa a v zmysle priložených súdnych rozhodnutí, pretože
samotné plnenie (jeho povaha), ktoré si zamestnanec uplatňuje, je podľa doterajších rozhodnutí súdov
v rozpore so zákonom a ako také nemôže byť reparovateľným ani cez inštitút náhrady škody. Opačný
záver by vytvoril cestu k vyplácaniu protiprávnych nárokov cez náhradu škody.“ Opätovne žalovaný

poukázal na stanovisko a mal za to, že „ak samotné plnenie dojednané v prospech zamestnanca (bez
ohľadu na to, či je dojednané v kolektívnej zmluve, pracovnej zmluve, dohode o skončení pracovného
pomeru) odporuje zákonu, znamená to, že ide o také plnenie, ktoré je z vlastnej podstaty protiprávne.
Plnenie (nárok), ktoré je založené na vlastnej rozpornosti so zákonom, nemožno nikdy považovať
za škodu, ktorú zákon prikazuje alebo dokonca umožňuje reparovať, či už ustanovením § 17 ods.

3 Zákonníka práce alebo všeobecnými ustanoveniami o náhrade škody podľa zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. ... Ochranná funkcia pracovného práva pre
zamestnanca sa neprejavuje v tej rovine, že by mal zamestnanec nárok na čokoľvek, vždy je potrebné
skúmaťčito,čomázamestnancovipatriť,mázákonnúpovahuaakáno,ustanoveniamiZákonníkapráce
a ostatných súvisiacich právnych predpisov prostredníctvom rôznych inštitútov (vrátane náhrady škody)

jenásledneochranazamestnancazabezpečovaná.Aniochranazamestnancavšaknemáprednosťpred
nezákonnosťou, príp. legalizovaním nezákonných nárokov, čo je akcentované tiež zvýraznením úlohy
korektívu dobrých mravov v pracovnom práve (ustanovenie článku 2 Zákonníka práce), ktorý vždy musí
predstavovať determinačné kritérium pri rozhodovaní o konkrétnych nárokoch. Nebolo by nijako súladné
s dobrými mravmi, aby sa zákonu odporujúce plnenie (čo do svojej podstaty) stalo reparovateľným cez

inštitútnáhradyškody.“ Spoukazomnauvedenévytýkal,žesúdprvejinštancieničímnezdôvodnil,prečo
považoval uplatňovanú škodu za zákonnú, prečo neaplikoval korektív dobrých mravov, prečo vnímal
nárok žalobcov ako zákonný. Okrem toho vytýkal, že súd prvej inštancie zmätočne a vnútornej rozporne
vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania. Na jednom mieste totiž uviedol, že na základe výsluchu
p. F. bolo preukázané, že sa posudzované ustanovenie kolektívnej zmluvy do nej dostalo na základe

iniciatívy odborovej organizácie a následne o pár riadkov ďalej uviedol, že výsluchom svedka E. H. bolo
preukázané, že sa toto ustanovenie dostalo do kolektívnej zmluvy na základe výslovnej požiadavky
Žalobkyne/1. Oba závery súdu prvej inštancie ako vyhodnotené výsledky dokazovania sa nachádzajú v
bode 72. rozsudku, vzájomne si odporujú a takýto postup zaťažil rozsudok vadou vnútornej rozpornosti
a nezákonnosti. Zároveň vytýkal, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie, ktoré by prispelo k

objasneniu skutkového stavu, ide preto o unáhlené rozhodnutie založené na skutkovom stave, ktorý nie
je riadne zistený a navyše ani preukázaný a náležite vyhodnotený. V konaní navrhoval výsluchy ďalších
členov výboru odborovej organizácie pôsobiacej u zamestnávateľa (zápisnica z pojednávania zo dňa
10.02.2025, s. 10). Potreba vykonania týchto dôkazov nastala v dôsledku rozpornosti tvrdení vypočutých
svedkov – E. H. a p. F., ktorá vypovedala práve na tomto pojednávaní. Na uvedenom základe navrhol,

aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcov v plnom rozsahu zamietne, alternatívne
rozsudok zruší a vráti vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.

16. K odvolaniu žalovaného zaslali písomné vyjadrenie žalobkyne v 1/, 3/, 4/ a 5/ rade, uvádzajúc,
že napadnutý rozsudok hodnotia v celom rozsahu ako správny a zákonný a jeho odôvodnenie

ako presvedčivé, logické a argumentačne náležite podložené. Námietky žalovaného, ktoré žalovaný
predostiera v podanom odvolaní, boli z jeho strany opakovane uvádzané už v rámci konania pred
súdom prvej inštancie, pričom súd prvej inštancie k týmto námietkam v rámci odôvodnenia napadnutého
rozsudku zaujal stanovisko a jasne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré sa s názormi žalovaného nemoholstotožniť. V prvom rade uviedli, že povinnosť aplikovať nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
spis. zn. I. ÚS 501/2011 vyplýva priamo z článku 2 odsek 2 CSP, zakotvujúceho právo strany civilného
sporového konania na rozhodnutie jej sporu v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších

súdnych autorít. Keďže v prípade riešenom v danom náleze ústavného súdu sa jedná o skutkovo
takmer identickú situáciu, aká je predmetom aj daného sporu, pričom predmetné rozhodnutie má povahu
ustálenej rozhodovacej praxe najvyššej súdnej autority, bolo nepochybné, že súd prvej inštancie mal a
má povinnosť sa ním riadiť. Námietka žalovaného v tomto smere a jej hodnotenie, že má ísť o podstatnú
vadu konania na strane súdu prvej inštancie spočívajúcej v jeho nezákonnom postupe, preto nemá

žiadne opodstatnenie. Ohľadom tvrdenia žalovaného, že škode nemôže zodpovedať plnenie, ktoré
zákonu odporuje čo do svojej podstaty, uviedli, že predostretý názor nemá oporu v právnej úprave, v
súdnych rozhodnutiach ani v odborných publikáciách, je aj v priamom rozpore s už vyššie zmieneným
nálezom ústavného súdu spis. zn. I. ÚS 501/2011. Ústavný súd práve v snahe predísť spochybňovaniu
povahy a charakteru neplatnosti právneho úkonu v súvislosti s priznávaním náhrady škody podľa
ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce v náleze spis. zn. I. ÚS 501/2011 vyslovene uviedol,

že predmetné ustanovenie Zákonníka práce sa ratio legis viaže na akýkoľvek právnou normou, t.j.
Občianskym zákonníkom alebo Zákonníkom práce, ukotvený dôvod neplatnosti. Tvrdenie žalovaného,
podľa ktorého nemôže škode podľa ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce zodpovedať plnenie, ktoré
zákonu odporuje, čo do svojej podstaty, keď v danom prípade sa podľa neho nárok prieči kogentnej
úprave, bolo jeho vlastným svojvoľne prijatým záverom, ktorým žalovaný priamo popiera nielen právny

názor ústavného súdu, ale aj znenie a podstatu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“). V princípe každý právny úkon, ktorý (akokoľvek) odporuje zákonu, mu odporuje „čo do svojej
podstaty“ a je teda právnym úkonom, ktorý podľa ustanovenia § 39 OZ svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu. Uvedené platí bez ohľadu na to, aký konkrétny druh nároku sa s neplatným právnym
úkonom spája. Predmetné ustanovenie totiž nijako nediferencuje povahu a následky neplatnosti podľa

toho, či táto bola spôsobená plnením samotným, jeho „formálnou inkorporáciou“ alebo inou formálnou
vadou. Právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, je podľa ustanovenia § 39
OZ absolútne neplatným právnym úkonom, pričom na takýto absolútne neplatný právny úkon sa podľa
nálezu ústavného súdu spis. zn. I. ÚS 501/2011 viaže priamo aj ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka
práce. V súvislosti s neplatnosťou právneho úkonu ako takou upriamujú žalobkyne pozornosť súdu

hlavne na to, že táto (neplatnosť) má byť vo svojom princípe ojedinelá, pretože snaha zmluvných
strán pri uzatváraní právnych úkonov je primárne viesť právne úkony k ich platnosti (aby im práva a
povinnosti vyplývali priamo z dohodnutých právnych úkonov). Ak navyše ide o absolútnu neplatnosť
pre rozpor so zákonom, o to viac má mať takýto prípad neplatnosti výnimočný charakter. Obavy
žalovaného o zneužívanie tohto ustanovenia sú naviac chránené čl. 2 vetou druhou základných zásad

Zákonníka práce, podľa ktorej výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí
byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie je nepochybné, že uplatnený nárok žalobkýň bol týmto imperatívom dostatočne posúdený
(a stalo by sa tak nepochybne aj v každom inom prípade, aby podľa obáv žalovaného nedošlo k

legitimizovaniu nezákonných plnení ako napr. ubližovaniu na zdraví či šikane). Mali za to, že súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku poskytol jasnú odpoveď na otázku, z akého dôvodu považuje škodu
uplatnenú žalobcami za reparovateľnú. Z odôvodnenia rozsudku vyplývalo, že žalobkyne majú voči
žalovanému nárok na náhradu toho, o čo sa zmenšil ich majetok následkom neplatnosti sporného
dojednania kolektívnej zmluvy, resp. nárok na náhradu toho, o čo by bol ich majetok väčší, avšak v

rozpore s ich legitímnymi očakávaniami sa tento ich majetok nezväčšil. Názor súdu prvej inštancie,
týkajúci sa nároku žalobkýň domáhať sa prostredníctvom ustanovenia § 17 odsek 3 Zákonníka od
žalovaného náhrady škody, čiže dôvody „reparovateľnosti“ škody, sú z odôvodnenia rozsudku viac ako
zrejmé, pričom stručné zhrnutie týchto dôvodov poňal súd prvej inštancie najmä do bodov 70. a 71.
rozsudku. Vykonané dokazovanie nepreukázalo a žalovaný ani netvrdil, že by neplatnosť Kolektívnej

zmluvy na rok 2022 spôsobila výlučne sama žalobkyňa 1/ napríklad falšovaním dokladov alebo
zamlčovaním potrebných skutočností. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie rovnako ani raz
nenamietal svoju vlastnú zodpovednosť ako zamestnávateľa za uzavretie Kolektívnej zmluvy na rok
2022, ani nikdy nenamietal a nespochybňoval podpísanie Kolektívnej zmluvy na rok 2022 z jeho
strany. Rovnako žalovaný netvrdil, že by o uzavretí Kolektívnej zmluvy nevedel, alebo že by mu neboli

známe okolnosti, za ktorých došlo k jej uzavretiu, prípadne, že by nepoznal jej obsah. Ani jedna zo
zmluvných strán Kolektívnej zmluvy na rok 2022 netvrdila a v konaní ani nebolo preukázané, že by
na podpísanie kolektívnej zmluvy neboli jej signatári oprávnení, alebo že by na takýto úkon nemali
dostatočnú spôsobilosť, prípadne, že by pri podpise Kolektívnej zmluvy na rok 2022 konali pod nátlakominej osoby, prípadne že by v súvislosti s jej uzavretím malo dôjsť k falšovaniu dokumentov alebo
k zamlčovaniu, resp. pozmeňovaniu akýchkoľvek skutočností. Vyhodnotením týchto skutočností súd
prvej inštancie zákonite nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, že škoda bola spôsobená

konaním samotného žalovaného. Ako vyslovene „absurdný“ (priam arogantný) označili potom žalobkyne
žalovaného názor, podľa ktorého zamestnanec pracujúci a odmeňovaný pri výkone prác vo verejnom
záujme má povinnosť poznať právnu úpravu, ktorá sa týka jeho pracovných práv a povinností; má si byť
vedomý, aké nároky môže zákonne od zamestnávateľa očakávať. Pokiaľ sa však na vyplatení odmien
pre svojich zamestnancov dohodli žalovaný ako zamestnávateľ a odborová organizácia v dvojstrannej

kolektívnej zmluve, pričom žalobkyne ako zamestnankyne boli iba prijímajúcim subjektom dohodnutých
ustanovení, boli názory žalovaného o povinnosti žalobkýň poznať právnu úpravu, týkajúcu sa peňažných
nárokov dohodnutých bez ich pričinenia v kolektívnej zmluve vyslovene nezmyselné. K samotnému
právnemu stanovisku vypracovanému Právnickou fakultou Trnavskej univerzity (konkrétne profesorkami
S. a Y.), ohľadom ktorého žalovaný súdu prvej inštancie vytýkal, že tento sa v rámci odôvodnenia
napadnutého rozsudku s jeho obsahom náležite nevysporiadal, resp. že nezdôvodnil, prečo považuje

škodu za zákonnú, poukázali na bod. 74 napadnutého rozsudku. Len pre úplnosť žalobkyne na tomto
mieste zároveň opakovane dodali, že profesorky S. a Y. sa v stanovisku neodvolávajú na žiadnu
inú odbornú publikáciu, resp. na iné odborné názory, dokonca B. S. sama doteraz takýto výklad
ustanovenia§17odsek3Zákonníkapráceneprezentovala.Pokiaľišloovýhradyžalovanéhovsúvislosti
sprezentovanýmirozhodnutiamiNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky(spis.zn.7CdoPr/7/2024aspis.

zn. 5CdoPr/5/2023) o tom, že v týchto boli riešené skutkovo odlišné situácie a náhrada škody podľa
ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce v nich nepredstavovala meritórnu otázku, tieto podľa názoru
žalobkýň neboli na mieste, pričom poukázali na to, že v obidvoch Najvyšší súd SR skonštatoval, že
(v rozhodnutí 7CdoPr/7/2024 bod 19. a v rozhodnutí 5CdoPr/5/2023 tiež bod 19.): „Aj keby bol takýto
právny úkon pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom v tomto spore nešlo o taký prípad),

zamestnancovi nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil (§17 ods. 3 Zákonníka práce).“ S
ohľadom na uvedené preto žalobkyne vyhodnotili tieto rozhodnutia ako použiteľné na uvedenú právnu
vec a nevidia žiadny paradox v ich použití súdom prvej inštancie na podporu jeho záverov vo vydanom
rozhodnutí. Napokon ako neoprávnené hodnotili žalobkyne aj ďalšie tvrdenia žalovaného o zmätočnosti,
či vnútornej rozpornosti vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie. Podľa

názoru žalobkýň bolo v konaní na súde prvej inštancie vykonané dostatočné množstvo dôkazov, ktoré
rozhodne nevypovedajú o unáhlenom postupe súdu, či nedostatočne zistenom skutkovom stave. Z
bodu 72 odôvodnenia rozsudku nevyplývajú žiadne rozporné hodnotenia dôkazov zo strany súdu prvej
inštancie, ani nesprávne či nezákonné závery vykonaného dokazovania. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti žiadali, aby odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvej

inštancie potvrdí v celom rozsahu a prizná žalobkyniam náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

17. V priebehu odvolacieho konania, žalovaný zaslal písomné vyjadrenie, v rámci ktorého dal
do pozornosti podstatnú objektívnu skutkovú okolnosť, vyplývajúcu z verejne dostupnej evidencie.

Predmetnú skutočnosť sa dozvedel pri vykonaní interného auditu zverejňovania zmlúv zo strany
Nitrianskeho samosprávneho kraja za obdobie do konca novembra 2022, ktorý vykonal vo vlastnej
kompetencii v mesiaci jún 2025. Zistil, že kolektívna zmluva uzatvorená medzi Nitrianskym
samosprávnym krajom a odborovou organizáciou pôsobiacou u neho ako u zamestnávateľa predstavuje
tzv. povinne zverejňovanú zmluvu s ohľadom na to, že sa v nej okrem iného upravuje aj nakladanie

s verejnými prostriedkami, avšak kolektívna zmluva na obdobie roka 2022 nebola nikdy zverejnená
v Centrálnom registri zmlúv vedenom Úradom vlády Slovenskej republiky. K zverejneniu zmluvy
na webovom sídle žalovaného však došlo až dňa 19.12.2022, preto doplnil významnú zarážajúcu
skutočnosť, že až do tohto dátumu (konca roka 2022) nebola žiadna z kolektívnych zmlúv uzatvorených
Nitrianskym samosprávnym krajom nikdy zverejnená, ani na webovom sídle žalovaného a ani v

Centrálnom registri zmlúv vedenom Úradom vlády Slovenskej republiky. Pritom podľa ustanovenia § 47a
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a tiež v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia predmetnej kolektívnej zmluvy (totožné znenie) bol daný zákonný následok nezverejnenia
povinne zverejňovanej zmluvy jej neuzavretie, t. j. ničotnosť / neexistencia. V spojitosti s časovým
obdobím, kedy malo dôjsť k zverejneniu kolektívnej zmluvy na obdobie roka 2022, t. j. od 30.12.2021

do 30.03.2022, uviedol, že išlo o obdobie, kedy v rámci vedenia Úradu Nitrianskeho samosprávneho
kraja vystupovali viaceré (pôvodné) žalobkyne, osobitne žalobkyňa 1/ v postavení riaditeľky Úradu
Nitrianskeho samosprávneho kraja (ďalšie zo žalobkýň v postavení vedúcich jednotlivých útvarov), ktoré
si boli / museli byť vedomé povinnosti zverejňovania povinne zverejňovaných zmlúv. Vzhľadom nato, že k zverejneniu kolektívnej zmluvy ako povinne zverejňovanej zmluvy nedošlo ani do uplynutia
3 mesiacov od jej uzatvorenia (t. j. do konca marca 2022), a to ani na webovom sídle žalovaného
(tam k tomu došlo až 19. decembra 2022, no už to nespôsobovalo právne účinky, pretože jednak

uplynula 3-mesačná lehota, počas ktorej malo dôjsť k zverejneniu zmluvy a zároveň tiež už v tomto
období nebola daná možnosť ani pre samosprávne kraje zverejňovať povinne zverejňované zmluvy
na svojom webovom sídle, ale bola uložená povinnosť zverejňovať ich v Centrálnom registri zmlúv
– ako toto vyplýva z ustanovenia § 5a ods. 6 zákona č. 211/2000 Z. z. v znení účinnom ku dňu
19.12.2022: „Povinne zverejňovaná zmluva, ktorej účastníkom je povinná osoba, sa zverejňuje v registri;

to neplatí, ak ide o Národnú banku Slovenska.“, t. j. ku dňu, kedy predmetný kolektívna zmluva bola
na webovom sídle zverejnená) a ani v Centrálnom registri zmlúv vedenom Úradom vlády Slovenskej
republiky, znamená to, že okamihom uplynutia tejto lehoty (a zároveň spätne ku dňu jej uzatvorenia)
nemožno hovoriť o existencii predmetnej kolektívnej zmluvy ako takej. Uvedená objektívna skutočnosť
(nezverejnenie povinne zverejňovanej zmluvy v zákonnej lehote zákonným spôsobom) absolútne
neguje potrebu uvažovania o doterajšej argumentácii prednesenej v konaní oboma stranami v podobe

rozdielneho výkladu a aplikácie ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v
znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákonník práce“), pretože neplatnosť právneho úkonu (v našom
prípade kolektívnej zmluvy), ktorá je v tomto ustanovení riešená, je obsahovo aj vecne zásadne odlišná
kategória od existentnosti / uzavretia zmluvy ako takej. Nemožno hovoriť o platnosti alebo neplatnosti
zmluvy, ktorá nebola ani uzavretá a ktorá neexistuje. Ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce na

našu situáciu aplikovať nemožno, nakoľko normuje iný okruh právnych vzťahov, než je tomu v našom
prípade. Z nepráva (neuzavretej / ničotnej / neexistentnej zmluvy) nemôže vzniknúť právo (na plnenie
podľa takejto ničotnej / neexistentnej / neuzavretej zmluvy). Túto časť právnej argumentácie uviedol aj v
doterajších vyjadreniach, no s ohľadom na uvedenú objektívnu skutočnosť nadobúda aj iný rozmer. Totiž
podľa ustanovenia § 31 ods. 1 písm. g) a k) zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej

správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa porušením finančnej
disciplíny rozumie aj umožnenie bezdôvodného obohatenia získaním finančného prospechu z verejných
prostriedkov (ak by došlo k vyplateniu žalovaného plnenia na základe neexistentnej zmluvy, išlo by
na strane beneficienta o bezdôvodné obohatenie) a tiež nedodržanie ustanoveného alebo určeného
spôsobu nakladania s verejnými prostriedkami (verejné prostriedky môžu byť vynaložené len zákonne,

pričom plnenie na základe neuzavretej zmluvy nie je iste plnením zákonným). Aj s ohľadom na v tomto
podaní opísané objektívne skutkové okolnosti vyplývajúce z verejne dostupných registrov a súvisiacu
právnu úpravu a jej aplikáciu na predmetnú vec žiadal odvolací súd, aby žalobu žalobkýň v celom
rozsahu ako nedôvodnú zamietol. V opačnom prípade, t. j. v prípade vyhovenia žalovanému nároku
hoci len čiastočne, by došlo k priznaniu nároku pre žalobkyne, ktorý hmotnoprávne nikdy neexistoval s

ohľadom na zákonom vytvorenú povinnosť zverejnenia povinne zverejňovanej zmluvy a s tým spojenej
sankcie jej neexistencie (ak sa povinne zverejňovaná zmluva zákonným spôsobom nezverejnila, platí,
že k jej uzavretiu nedošlo) by súd legitimizoval neexistentný nárok.

18. Naplniac, zásadu kontradiktórnosti konania, odvolací súd písomné vyjadrenie žalovaného zaslal na

vedomie žalobkyniam 1/, 3/, 4/ a 5/, ako aj žalobcovi 2/, pričom žalobkyne 1/, 3/, 4/ a 5/ v písomnom
vyjadrení uviedli, že je zarážajúce, aby žalovaný ako orgán verejnej moci a subjekt, u ktorého sa
predpokladá odbornosť a znalosť zákona spätne po niekoľkých rokoch zistil, že si neplní svoje
zákonné povinnosti. Za ešte zarážajúce považovali, že žalovaný sa poukazovaním na neplnenie si
zákonných povinností snaží dosiahnuť zvrátenie výsledku rozhodnutia prvostupňového súdu a naviac

sa touto informáciou bráni v konaní vo vzťahu k „slabším“ subjektom – fyzickým osobám, svojim
bývalým zamestnancom. V tejto súvislosti žalobkyne pripomenuli aktuálny stav konania, ktoré sa začalo
v septembri 2023, od ktorého obdobia mal žalovaný veľa príležitostí na to, aby z vlastných zdrojov, ku
ktorým má prístup, zistil predostretú informáciu, ktorú mohol v konaní namietať už oveľa skôr. Konanie
žalovaného žalobkyne hodnotili ako postup v rozpore s § 149 a nasl. CSP a žiadali, aby odvolací súd

na danú argumentáciu pri svojom rozhodovaní neprihliadal, nakoľko ju žalovaný v konaní neprezentoval
včas. Okrem toho tiež poukázali na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 501/2011, ktorý dáva
jednoznačnú odpoveď aj na žalovaným nastolený problém možnej neexistencie spornej kolektívnej
zmluvy pre jej nezverejnenie v súlade so zákonom.

19. Ďalšie písomné vyjadrenie podané nebolo.

20. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom– stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné

odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
viazaný pritom skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1

CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia v spojení s opravným uznesením v intenciách podaného odvolania dospel
k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť, pretože napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v spojení s opravným uznesením je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho je potrebné ho
potvrdiť v zmysle § 387 CSP.

21. Predmetom súdneho konania bola pritom žaloba žalobkýň v 1. až v 5. rade ako bývalých
zamestnankýň žalovaného, ktoré sa od žalovaného ako svojho bývalého zamestnávateľa domáhali
zaplatenia peňažných súm, keď v dôsledku toho, že ich pracovný pomer bol ukončený dohodou o
skončení pracovného pomeru ku dňu 31.12.2022 im mal vzniknúť podľa čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy

Nitrianskeho samosprávneho kraja uzatvorenej na rok 2022 (ďalej ako „kolektívna zmluva“), nárok na
zaplatenie odmeny za odpracované roky pri prvom skončení pracovného pomeru, po vzniku nároku
na starobný dôchodok, ktorý im žalovaný napriek výzve nevyplatil. Žalovaný nesúhlasil s uvedeným
nárokom žalobkýň, keď mal za to, že ustanovenie čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy, na podklade ktorého
sa žalobkyne v tomto konaní domáhajú zaplatenia peňažných súm, je neplatné. Súd prvej inštancie

v poradí prvým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu žalobkýň v 1. až v 5. rade v celom rozsahu zamietol
a žalovanému voči žalobkyniam v 1. až v 5. rade priznal nárok na náhradu trov konania. Súd prvej
inštancie v danom prípade nárok žalobkýň v 1. až v 5. rade posúdil ako nedôvodný, keď vyhodnotil,
že čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy je podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom
vyjednávaní neplatný pre jeho rozpor s § 20 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. Zároveň vyhodnotil tiež

to, že ak by aj predmetný článok kolektívnej zmluvy neplatný nebol, podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona
č. 553/2003 Z. z., poskytnutie odmeny je nenárokovateľné a záviselo od úvahy žalovaného. Rovnako
tak posudzujúc uvedený nárok i ako odchodné, dospel k záveru, že tento by bol v rozpore s § 13b
písm. a) zákona č. 552/2003 Z. z., ktorý limituje hornú hranicu odchodného. Súd prvej inštancie s
poukazom na argumentáciu žalobkýň posudzoval dôvodnosť ich nároku i podľa ustanovení § 17 ods. 3

Zákonníka práce, resp. titulom náhrady škody a vyhodnotil, že žalobkyniam nevznikol nárok na náhradu
škody. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyne v 1. až 5. rade, o ktorom
rozhodol Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uznesením č.k. 8CoPr/1/2024-145 zo dňa 08.08.2024 tak,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. V odôvodnení pritom uviedol, že žalobkyne správne súdu prvej inštancie vytýkali

nedostatočné a zmätočné odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti, týkajúcej sa nepriznania nároku
žalobkyniam podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce (bod 49. napadnutého rozsudku). V uvedenom bode
súd prvej inštancie na jednej strane uviedol, že v konaní bolo preukázané, že neplatnosť právneho úkonu
spôsobila aj sama žalobkyňa v 1. rade, čo vyvodzoval z toho, že bola vedúcou predsedu žalovaného
a vyplývala jej povinnosť viesť rokovania o kolektívnej zmluve (malo byť preukázané výsluchom G.

L. Q. R. a sama žalobkyňa v 1. rade mala potvrdiť, že s ňou sporné otázky konzultovali), následne
dodal, že „nemožno konštatovať, že by túto neplatnosť spôsobila iba ona samotná 1/ a už vôbec
nie ostatné žalobkyne“. Ďalej súd prvej inštancie v tom istom bode poukázal aj na obdobnú vec,
vyjadrenú v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 501/2011, následne však poprel jej podobnosť a to
z dôvodu, že neplatnosť právneho úkonu spôsobila za žalovaného sama žalobkyňa v 1. rade, ktorá

viedla rokovania pri uzatváraní kolektívnej zmluvy a táto bola následne predložená na podpis predsedovi
žalovaného bez toho, aby prešla pripomienkovým procesom právničky predsedu. Takéto zdôvodnenie
nepriznania nároku podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce, odvolací súd hodnotil nielen za zmätočné,
ale aj nevyplývajúce z vykonaného dokazovania, pretože jednak nebolo preukázané, akým spôsobom
žalobkyňav1.radeviedlazažalovanéhorokovaniapriuzatváraníkolektívnejzmluvy,keďsvedkyňaG.L.

Q. R. potvrdila len to, že žalobkyňa v 1. rade viedla za zamestnávateľa kolektívne vyjednávania na úrade
vlády, pred uzavretím vyšších kolektívnych zmlúv a tiež potvrdila, že v poslednom období žalobkyňa
v 1. rade jej nosila zmluvy na kontrolu. Následne dodala, že nevie, kedy prišlo k zahrnutiu článku 32
ods. 3 do kolektívnej zmluvy. Túto skutočnosť súd prvej inštancie úplne opomenul, ako aj opomenulodôvodniť zavinenie ostatných žalobkýň v 2. až 5. rade, a tiež sa nevysporiadal so skutočnosťou,
že Zákonník práce zakotvuje zvýšenú ochranu zamestnanca v prípade neplatnosti právneho úkonu.
Zásadne sa vychádza z predpokladu dobrej vôle na strane zamestnanca. Ak neplatnosť právneho úkonu

spôsobí aj zamestnávateľ, takáto neplatnosť nemôže byť na ujmu zamestnanca s výnimkou prípadu, že
si neplatnosť právneho úkonu zamestnanec spôsobí sám, napríklad falšovaním dokladov, zamlčovaním
potrebných skutočností. Ak v dôsledku neplatného právneho úkonu vznikla škoda zamestnancovi,
zodpovedá za ňu zamestnávateľ vtedy, ak neplatnosť spôsobil sám alebo spolu so zamestnancom
a ak sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však

žiadne takéto skutočnosti nevyplývajú, preto záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti nároku titulom
náhrady škody podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce, bol predčasný. Pozornosti odvolacieho súdu
taktiež neušlo, že súd prvej inštancie úplne opomenul dohody o skončení pracovného pomeru, v rámci
ktorých zamestnávateľ sa zaviazal vyplatiť zamestnancom za odpracované roky odmenu pri prvom
skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok. Rovnako tak opomenul v rámci
odôvodnenia sa vysporiadať s potrebou dôsledného rozlišovania právnych nárokov žalobkýň ako v

1. rade z kolektívnej zmluvy, v 2. rade zo zákona, v 3. rade z dvojstranných právnych úkonov – ich
konkrétnych dohôd, resp. i v 4. rade z porušenia povinnosti, t.j. nároku na náhradu škody, a to podľa
oboch do úvahy pripadajúcich právnych úprav – všeobecnej v Zákonníku práce i osobitnej v zákonoch
č. 552-3/2003 Z.z. V ďalšom konaní a novom rozhodnutí odvolací súd uložil súdu prvej inštancie, bez
potrebyvykonaniaďalšiehodokazovaniaalebozopakovaniaužvykonanéhodokazovania,pokiaľvtomto

smere nebudú podané procesné návrhy strán alebo to za nevyhnutne potrebné a prípustné nevzhliadne
samotný súd, dôsledne vyhodnotiť dôkazy už z vykonaného dokazovania, jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach, a svoje skutkové a právne závery náležite a presvedčivo odôvodní tak, aby dávali
odpovede na právne významné tvrdenia strán sporu v spore. Pritom bude viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), ktorý z dôvodu hospodárnosti konania sa záväzne vysporiadal

s otázkou platnosti, resp. neplatnosti čl. 32 ods. 3 Kolektívnej zmluvy zamestnancov Nitrianskeho
samosprávneho kraja uzavretej na rok 2022. Zároveň odvolací súd dodal, že predmetom súdneho
prieskumu nebol Dodatok č. 2 ku Kolektívnej zmluve zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho
kraja, preto námietky žalobkýň v tomto ohľade vyhodnotil za bezpredmetné, ako aj bezpredmetné bolo
tvrdenie, že by inak neuzatvorili dohody o skončení pracovného pomeru. Po dôslednom vyhodnotení už

vykonaného dokazovania, ako aj doplneného dokazovania, súd prvej inštancie vo veci samej opätovne
rozhodol a to odvolaním napadnutým rozsudkom (citovaným v bode 1. tohto odôvodnenia), proti ktorému
podal odvolanie žalovaný. V priebehu odvolacieho konania žalovaný podaním zo dňa 07.07.2025
(po uplynutí lehoty na podanie odvolania) doplnil skutkovú a právnu argumentáciu o skutočnosť, že
kolektívna zmluva na obdobie roka 2022 nebola nikdy zverejnená v Centrálnom registri zmlúv vedenom

Úradom vlády Slovenskej republiky. Žalobkyne v 1/, 3/, 4/ a 5/ rade žiadali na predmetnú argumentáciu
žalovaného neprihliadať, nakoľko ju neprezentoval včas a taktiež poukázali na nález Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 501/2011.

22.Vtejtosúvislostiodvolacísúduvádza,že§320CSPpredstavujeodklonodvšeobecnéhoprocesného

postupu súdu, avšak len na strane zamestnanca, u ktorého sa neuplatnia ustanovenia o sudcovskej
azákonnejkoncentráciikonania.Nazamestnávateľajevšakpotrebnéuplatniťustanoveniaosudcovskej
a zákonnej koncentrácii konania, a teda aj § 366 CSP, v zmysle ktorého „prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno
v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo

nesprávnehoobsadeniasúdu,c)mábyťnimipreukázané,ževkonanídošlokvadám,ktorémohlimaťza
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní
pred súdom prvej inštancie.“ Žalovaný ako odvolateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by dôkazy,
predložené v odvolacom konaní, sa týkali niektorej z výnimiek uvedených v § 366 CSP, preto odvolací
súd na tieto dôkazy neprihliadal.

23. Čo sa týkalo právnej argumentácie, odvolací súd rovnako ako aj žalobkyne v 1/, 3/, 4/ a 5/ rade
poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 501/2011-30 zo dňa 03.10.2012, v rámci ktorého
je uvedené, že „pracovnoprávna teória opakovane zdôrazňuje ochrannú funkciu pracovného práva,
ochrana slabšej strany je stále základným a najdôležitejším cieľom sledovaným pracovným právom,

vo svojej podstate ide o raison d'etre existencie samotného pracovnoprávneho kódexu a nadväzujúcej
právnej úpravy. A práve v súlade so svojou ochrannou funkciou pracovnoprávna úprava (i teória)
z hľadiska právnych následkov nerozlišuje medzi ničotným a neplatným právnym úkonom. To znamená,
že pre možnosť domáhania sa náhrady škody v zmysle § 17 ods. 3 Zákonníka práce je irelevantné,či ten-ktorý právny úkon sa považuje za neplatný alebo či ide o jeho ničotnosť (neexistenciu).“
Predmetom dokazovania zo strany žalovaného tak malo byť preukázanie zavinenia žalobkýň, že
ničotnosť (neexistenciu) kolektívnej zmluvy spôsobili. K tomu však žalovaný v rámci prvostupňového

konania žiadne dôkazy neprodukoval, a preto v rámci odvolacieho konania už odvolací súd na ne v rámci
jeho vyjadrenia prihliadať nemôže, preto argumentáciu o neexistencii kolektívnej zmluvy vyhodnotil za
irelevantnú a zodpovednosť žalobkýň za neprípustnú novotu v rámci odvolacieho konania.

24. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostali len dôvody uplatnené v odvolaní žalovaného, v rámci

ktorých v súhrne namietal, že z uznesenia odvolacieho súdu nevyplývala povinnosť pre súd prvej
inštancie aplikovať na vec nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 501/2011, preto mal za to, že ak
súd prvej inštancie odkazoval na právne závery odvolacieho súdu, ktoré neboli nikde uvedené, ide
o podstatnú vadu konania, spočívajúcu v nezákonnom postupe. Za ďalší odvolací dôvod vymedzil, že
pre priznanie nároku žalobcov ako akejsi domnelej škody nie sú splnené podmienky, keď absentuje
samotná škoda vo význame, ktorý zákon opoznáva ako škodu, ktorá má byť reparovateľná. Zotrval

na tom, že plnenie, ktoré nebolo vyplatené, musí mať zákonnú povahu a škoda nemôže zodpovedať
plneniu, ktoré zákonu odporuje. Poukazoval na závery stanoviska vypracovaného Právnickou fakultou
Trnavskej univerzity v Trnave a vytýkal, že súd prvej inštancie sa ňou relevantne nezaoberal. Záverom
vytýkal aj výsledky vykonaného dokazovania a to výsluch p. F. a E. H. a nevykonanie výsluchu ďalších
členov výboru odborovej organizácie.

25. Odvolací súd po prejednaní veci, v zmysle odvolacích dôvodov a argumentov žalovaného, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav,
vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením
ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu

prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne a preto ich
nebude duplicitne opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za
správne, skutkovo a právne zdôvodnené s tým, že následne sa odvolací súd obmedzil už len na
doplnenie dôvodov podporujúcich vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, zameriavajúc sa pritom
na podstatnú odvolaciu argumentáciu žalovaného.

26. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že predmetom konania zostala otázka, či nárok
žalobkýň, vyplývajúci z neplatného článku 32 ods. 3 Kolektívnej zmluvy uzatvorenej u žalovaného pre
rok 2022, možno subsumovať pod náhradu škody cez ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 311/2001
Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“). V rámci prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie

ohľadom zodpovedania danej otázky súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I.ÚS 501/2011-30 zo dňa 03.10.2012, avšak nedostatočne sa vysporiadal s jeho
podobnosťou/ či rozdielnosťou na zistený skutkový stav, čo bolo aj jedným z dôvodov zrušenia
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. V novom rozhodnutí po zopakovaní a doplnení dokazovania súd prvej inštancie

opätovne posudzoval právne a skutkové východiská vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR a zistil,
že tento nález je potrebné aplikovať aj na ním zistený skutkový stav. Správne pritom vychádzal
z toho, že „ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce pojednávajúce o náhrade škody zamestnanca
následkom neplatného právneho úkonu sa potom ratio legis viaže na akýkoľvek právnou normou
(Občianskym zákonníkom alebo Zákonníkom práce) ukotvený dôvod neplatnosti.“ Ďalej bolo potrebné

prihliadnuť aj na to, že „v pracovnom práve je zodpovednosť zamestnávateľa na škodu postavená na
objektívnej zodpovednosti, kde sa ako predpoklad nevyžaduje prvok zavinenia. V súlade s uvedeným
konštruovaním aj zodpovednosť za škodu spôsobená zamestnancovi následkom neplatného právneho
úkonu. Z dikcie citovaného § 17 ods. 3 Zákonníka práce (,,...ak neplatnosť nespôsobil sám“) vyplýva, že
neplatnosť právneho úkonu môže byť na ujmu zamestnanca, iba ak neplatnosť právneho úkonu spôsobí

zamestnanec výlučne sám pri existencii plného zavinenia na jeho strane. Inými slovami, ak v dôsledku
neplatného právneho úkonu vznikla zamestnancovi škoda, zodpovedá za ňu zamestnávateľ v plnom
rozsahu i v takom prípade, ak neplatnosť právneho úkonu spôsobil hoci len sčasti, v krajnom prípade
aj vtedy, ak škoda vznikla objektívne bez zavinenia zamestnanca, a to za podmienky, že sú splnené
ďalšie predpoklady zodpovednosti.“ Okrem zavinenia zamestnanca je ďalším dôvodom na vylúčenie

aplikovania zodpovednosti zamestnávateľa za škodu rozpor s dobrými mravmi. Uvedené v náleze
Ústavný súd SR vyjadril slovami: „výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov (čl. 2 Zákonníka práce). Citovanýčlánok 2 základných zásad Zákonníka práce zakotvuje pozitívny príkaz výkonu práv a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad s dobrými mravmi. Negatívnou hranicou
výkonu subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov je zákaz zneužívať

tieto práva na škodu druhého účastníka.“ Vychádzajúc z uvedeného aj odvolací súd bol toho názoru,
že náhrada škody podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce neprichádza do úvahy, ak neplatnosť (resp.
ničotnosť) právneho úkonu zavinil zamestnanec, resp. právny úkon bol v rozpore s dobrými mravmi.
Zavinenie zamestnanca, resp. viacerých zamestnankýň (pôvodných žalobkýň v 1/ až 5/ rade) žalovaný
v rámci unesenia dôkazného bremena nepreukázal. Na uvedené nepostačuje ani tvrdenie S. H., že

odmenu za odpracované roky pri odchode do dôchodku navrhla zapracovať do kolektívnej zmluvy
práve žalobkyňa v 1. rade. Uvedené tvrdenie bolo potrebné posudzovať aj v súvislosti s jeho ďalším
tvrdením, že žalobkyňa v 1. rade nebola členkov odborov, v dôsledku čoho nebolo možné ustáliť, že
by zavinila neplatnosť právneho úkonu. Na uvedenom by ani podľa názoru odvolacieho súdu nezmenil
výsluch ďalších členov odborovej organizácie, nakoľko bolo len a len na členoch odborovej organizácie,
akú úpravu kolektívnej zmluvy príjmu. Zamestnanci mali možnosť sa s návrhom kolektívnej zmluvy

oboznamovať, pripomienkovať, ale konečné rozhodnutie návrhu bolo na členoch odborovej organizácie
a následne samozrejme na zamestnávateľovi, či tento návrh príjme a dôjde ku konsenzu zmluvných
strán. Nebolo pritom sporu o tom, že ani jedna zo žalobkýň nebola účastníkom zmluvného vzťahu,
preto bolo potrebné v zhode s právnym názorom súdu prvej inštancie ustáliť, že ani jedna so žalobkýň
nezavinila neplatnosť právneho úkonu. Ohľadom námietky žalovaného, že by žalobkyne mali poznať

právne predpisy, týkajúce sa výkonu ich prác vo verejnom záujme a nedomáhať sa plnenia, ktoré
odporuje zákonu, čo v konečnom dôsledku vyhodnotil ako rozpor s dobrými mravmi, k uvedenému
odvolací súd dodáva, že ani uvedená argumentácia nepokrýva a nepreukazuje rozpor právneho úkonu
s dobrými mravmi. Sporné ustanovenie prešlo právnou kontrolou, žalobkyne právnické vzdelanie
nemajú, neboli zmluvnými stranami kolektívnej zmluvy, ale pri ukončení zmluvného vzťahu očakávali,

že im bude vyplatené plnenie, ktoré bolo v čase ukončenia ich pracovného pomeru, platné a účinné.
V takomto kontexte odvolací súd rozpor s dobrými mravmi nevzhliadol. Samotná skutočnosť, že išlo
o plnenie v rozpore so zákonom, aj podľa názoru odvolacieho súdu, rozpor s dobrými mravmi sama
o sebe nezakladá.

27. Súd prvej inštancie pritom správne vychádzal z právneho názoru, vyjadreného v náleze Ústavného
súdu SR sp. zn. I.ÚS 501/2011-30 zo dňa 3. októbra 2012, citovaného vyššie, ako aj z novšej judikatúry
Najvyššieho súdu SR (rozsudok NS SR sp. zn. 7CdoPr/7/2024 bod 19 posledná veta, rozsudok NS
SR sp. zn. 5CdoPr/5/2023 bod 19 posledná veta), ktorá síce neriešila totožnú skutkovú a právnu
situáciu (išlo o právnymi predpismi dovolený právny úkon), avšak bol v nej uvedený jednoznačný právny

názor a to: „aj keby bol takýto právny úkon pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom v tomto
spore nešlo o taký prípad), zamestnancovi nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil (§
17 ods. 3 Zákonníka práce)“. Z uvedeného aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplývalo, že na ujmu
zamestnancovi nemôže byť neplatnosť právneho úkonu, ktorý je v rozpore s právnymi predpismi, ak
takúto neplatnosť sám nespôsobil. Vykonaným dokazovaním žalovaný nepreukázal, že by žalobkyne

ako zamestnankyne neplatnosť zmluvného dojednania v kolektívnej zmluve spôsobili. Rovnako tak
nebolo preukázané ani to, že neplatné zmluvné dojednanie by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Ako
už odvolací súd vyššie uviedol, na rozpor s dobrými mravmi nepostačuje len samotná skutočnosť, že
neplatné zmluvné dojednanie je v rozpore s právnymi predpismi a to najmä za tej situácie, že žalobkyne
právnické vzdelanie nemali, neplatné zmluvné dojednanie prešlo právnou kontrolou a bolo podpísané

zmluvnými stranami, pričom ani za jednu z týchto zmluvných strán nekonala žiadna zo žalobkýň, nebol
preukázaný ani nátlak niektorej so žalobkýň, či iný zásah. Iná skutková situácia by bola tá, ktorú načrtol
žalovaný v rámci svojho odvolania a to, že by neplatné zmluvné dojednanie predstavovalo odmenu za
napr.„šikanovanie“.Šikanovaniejevšakkonanievrozporesdobrýmimravmi,pretozuvedenéhodôvodu
by išlo o neplatné zmluvné dojednanie a na takéto zmluvné dojednanie by nebolo možné aplikovať ani §

17 ods. 3 Zákonníka práce v spojení s čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce. Uvedený záver pritom
zodpovedá aj stanovisku Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, ktorý v závere uviedol, že
„nebolo by nijako súladné s dobrými mravmi, aby sa zákonu odporujúce plnenie (čo do svojej podstaty)
stalo reparovateľným cez inštitút náhrady škody.“ Predmetnú myšlienku však v stanovisku jeho autorky
žiadnym spôsobom nerozobrali, ako ani žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania

rozporu neplatného zmluvného dojednania s dobrými mravmi. Žalovaným tvrdená argumentácia podľa
názoru odvolacieho súdu popiera akýkoľvek účel použitia zákonného ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka
práce tak, ako bol zákonodarcom (a aj judikatúrou) daný, nakoľko v zmysle výkladu žalovaného by
bolo predmetné zákonné ustanovenie prakticky nepoužiteľné. Pri jeho použití by sa podľa žalovanéhomalo prihliadať nielen na zavinenie zamestnanca, rozpor s dobrými mravmi, ale aj inú neplatnosť a
to, či plnenie je vôbec v súlade so zákonom (t.j. či nie je v rozpore so zákonom, zákon neobchádza
a pod.). Ad absurdum, potom by mohli vznikať situácie, že by zamestnávateľ úmyselne uzatvoril so

zamestnancom zmluvný vzťah, v rozpore so zákonom, a teda by nemusel nahradiť zamestnancovi
žiadnu náhradu škody (ani odmenu), lebo zákon takúto odmenu by neaproboval a zamestnanec by mal
byť dostatočne právne zdatný, aby si prečítal zákon a vedel, že takáto odmena mu v zmysle zákona
nepatrí a to i napriek tomu, že zamestnávateľ mu ju sľúbil. Takto nadstavená situácia ad absurdum
žalovaným by viedla k tomu, že zákonné ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce by bolo obsolentné.

Okrem toho s takýmto výkladom zákonného ustanovenia nepočítalo ani stanovisko B. F. C. Z. U. C.,
s ktorým sa súd prvej inštancie zaoberal, a aj podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne vysvetlil,
prečo neprevzal jeho závery tak, ako to požadoval žalovaný. Aj s poukazom na vyššie uvedené odvolací
súd bol toho názoru, že žalovaný nepreukázal, že by neplatnosť zmluvného ustanovenia kolektívnej
zmluvy nemohla byť reparovateľnou cez inštitút náhrady škody. Žalobkyne pritom preukázali splnenie
zákonných predpokladov na priznanie náhrady škody podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce (neplatné

zmluvné dojednanie, legitímne očakávanie, že pri skončení ich pracovného pomeru im bude vyplatené
plnenie, čím sa ich majetok o toto plnenie nezväčšil, teda škoda spočívala v zmenšení majetku, čo bolo
vyjadrené aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo/123/2009, ako aj bol preukázaný kauzálny nexus medzi
neplatnosťou dojednania a vznikom škody) a bolo len na žalovanom, aby preukázal zavinenie žalobkýň
na neplatnosti zmluvného dojednania, resp. rozpor s dobrými mravmi. Dôkazy súd pritom hodnotí podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliadne na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítanie toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení
dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných
prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia

dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich hodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec

právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci preto bol odvolací súd toho názoru, že
súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a jeho skutkové závery, dokazovaniu zodpovedajúce,
aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným
v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú podľa názoru odvolacieho

súdu za následok zmenu právneho, ako ani skutkového posúdenia súdom prvej inštancie. Samotná
skutočnosť,žerozhodnutieniejezdôvodnenépodľapredstávstranysporu,neznamenáporušeniepráva
na spravodlivý proces a neumožňuje odvolaciemu súdu „prehodnotenie“ výsledkov dokazovania podľa
jeho predstáv. Rovnako tak je len na úvahe súdu, ktorý dôkaz vykoná, pričom nevykonanie dôkazov
musí súd zdôvodniť, čo aj v napadnutom rozhodnutí uviedol. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, tak ako

uviedol vyššie, aj svedok H., ako aj svedkyňa F. potvrdili, že žalobkyňa v 1. rade nebola členkou odborov,
teda akýkoľvek návrh, týkajúci sa kolektívnej zmluvy, bol len v rovine návrhu a bolo na členoch odborov,
či ho príjmu alebo nie a nemožno jej neplatnosť takéhoto zmluvného ustanovenia klásť za vinu.

28. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval za pre rozhodnutie vo veci samej už

nepodstatné, bez potreby sa s nimi osobitne zaoberať. Vychádzal pritom z toho, že i z konštantnej
judikatúryvyplýva,žesúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi/stranamikonania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/
stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či

pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na
podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú
odvolaciu argumentáciu odvolateľa, zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom
navyššieuvedenézávery,odvolacísúdužnepovažovalzapotrebnédaťosobitnúodpoveď,vychádzajúc
pritom z princípu hospodárnosti konania (čl. 17 CSP).29. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením je potrebné podľa § 387 CSP ako vo výroku

vecne správny potvrdiť.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP
v súvislosti s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešným žalobkyniam
v 1/, 3/, 4/ a 5/ rade priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 %. Úspešnému žalobcovi v 2/ rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
neúspešnému žalovanému nepriznal len z dôvodu, že mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli,
nakoľko v rámci odvolacieho konania nevykonal žiaden procesný úkon, ako ani nepodal písomné
vyjadrenie, náhradu trov odvolacieho konania nežiadal. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní v zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).