Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. september 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/110/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119368705
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6119368705.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX. XXXXX XXXX,
trvale bytom C., D. E. XXXX/XX, zastúpenej splnomocnenkyňou: JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o.,
Žilinská14,81105Bratislava,IČO:47232757,protižalovanému:F.G.,nar.X.XXXXXXXX,trvalebytom
H. XXX, o zaplatenie 509,25 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Galanta zo 16. januára 2024 č. k. 28C/4/2020-248, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. žalovanému priznal právo na
náhradu trov konania na súde I. inštancie v rozsahu 100 %; napokon rozhodol, že III. žalovaný nemá
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 511 ods. 2 a 3
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“); čl. 8,
§ 132 ods. 2, § 150 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa návrhom na vydanie platobného rozkazu
domáhala voči žalovanému vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobkyni sumu 15.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 23.7.2019 do zaplatenia,
titulom úhrady regresného nároku z predčasne splateného úveru poskytnutého zo zmluvy o účelovom
splátkovom úvere č. 511502256 zo dňa 26.11.2015, ktorú uzatvorili žalobkyňa a žalovaný ako dlžník a
spoludlžník.
Rozsudkom č. k. 28C/4/2020-192 z 31.3.2022 súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uvedený rozsudok napadla žalobkyňa odvolaním z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. c), f) a h) CSP. Žalobkyňa v odvolaní namietala nepreskúmateľnosť

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že odôvodnenie súdu je natoľko strohé, že vznikajú
pochybnosti o jeho správnosti a úplnosti, napr. súd vôbec neuviedol ako sa vysporiadal s tou časťou
úveru, ktorý bol nepochybne splatený len žalobkyňou, keďže úver len čo do istiny predstavoval 30.000
eur, pričom suma z predaja bytu vo výške 28.981,50 eur teda nemohla pokryť ani len istinu. Súd
teda nedal odpoveď na otázku, z akého dôvodu bola žaloba zamietnutá v celom rozsahu. Žalobkyňa
v odvolaní ďalej namietala nesprávne skutkové zistenia zo strany súdu, keď súd ustálil, že finančné
prostriedky získané z predaja bytu v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne a žalovaného, každý v

podiele 1, vo výške 28.891,50 eur posúdil ako spoločné prostriedky. Podľa názoru žalobkyne sú tieto
finančné prostriedky jej výlučnými. V tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že za obdobie roka a
pol výlučne ona sama splatila 18 splátok úveru po 128,59 eur, čo v súhrne predstavuje výhradne
ňou splatenú sumu vo výške 2.314,62 eur. Žalobkyňa v odvolaní ďalej namietala nesprávne právneposúdenie veci zo strany súdu, nakoľko podľa jej názoru bolo nepochybne preukázané, že nadobudnutie
bytu v I. financovala výhradne ona sama. Súd preto nesprávne posúdil znenie článku V ods. 1 písm. b)
kúpnej zmluvy zo dňa 10.7.2017 tak, že druhá časť kúpnej ceny vo výške 28.981,50 eur bola poukázaná

na dlhy strán sporu (predávajúcich) - na predčasné splatenie hypotéky zo dňa 30.6.2017 veriteľa J. I.,
B. (číslo žiadosti: 5115042256) takým spôsobom, že predčasné splatenie sa vykonalo zo spoločných
prostriedkov a nie z výhradných prostriedkov žalovanej. Takýto výklad je v rozpore s dobrými mravmi,
keďže nijakým spôsobom nereflektuje objektívne preukázané skutočnosti ohľadom financovania bytu.
Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom
rozsahu. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozsudkom č. k. 10Co/93/2022-228 z 19.7.2023 I. výrokom
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie
14.490,75 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 14.490,75 eur od 23.7.2019 do zaplatenia
potvrdil a II. výrokom v zostávajúcej časti veci samej a v časti náhrady trov konania napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd považoval
námietku žalobkyne o nepreskúmateľnosti a nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku prvej
inštancie vo vzťahu k uplatnenej sume 14.490,75 eur s príslušenstvom za nedôvodnú, nakoľko po
preskúmaníobsahuspisuaodôvodnenianapadnutéhorozsudkuodvolacísúdskonštatoval,žesúdprvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom

opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného
dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch
a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou,
pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení

práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Odvolací
súd však námietku žalobkyne o nepreskúmateľnosti rozsudku považoval za dôvodnú vo vzťahu k
zostávajúcej sume 509,25 eur s príslušenstvom, nakoľko súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia
rozhodnutia nedal odpoveď na otázku, z akého dôvodu bola žaloba zamietnutá v celom rozsahu, a
nie len čiastočne, a ako sa súd vysporiadal s rozdielom súm 30.000 eur a 28.981,50 eur, keďže len

čo do istiny vznikol rozdiel 1.018,50 eur (30.000 eur - 28.981,50 eur), nedal odpoveď na otázku prečo
na základe platby v rozsahu 28.981,50 eur skutkovo ustálil, že celý úver bol splatený zo spoločných
prostriedkov.Zuvedenéhodôvoduodvolacísúduložilsúduprvejinštancie(viazanéhoprávnymnázorom
odvolacieho súdu) povinnosť vo vzťahu k uplatnenej sume 509,25 eur s 5 % ročným úrokom z
omeškania zo sumy 509,25 eur od 23.7.2019 do zaplatenia, vyhodnotiť dôkazy každý jednotlivo a

všetky v ich vzájomnej súvislosti a starostlivo prihliadať na všetko čo vyšlo počas konania najavo.
Odvolací súd ďalej uložil súdu prvej inštancie pri vykonávaní dokazovania okrem prejednacej zásady
a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať aj zásadu predvídateľnosti postupu súdu, svoj právny
záver zdôvodniť zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania dať
odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné

a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). Zároveň
odvolací súd uložil súdu prvej inštancie aj povinnosť rozhodnúť o náhrade trov prvoinštančného konania
ako aj o náhrade trov odvolacieho konania.
Súd prvej inštancie (po vrátení mu veci v zostávajúcej časti) vo veci nariadil pojednávanie na 16.1.2024
a postupoval v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu. Právny zástupca žalobkyne sa na pojednávaní

pridržal písomných podaní a k zvyšku sumy 509,25 eur poukázal na dôkaz - pohyby na bežnom účte
žalobkyne od 1.1.2016 do 31.12.2018, z ktorého je zrejmé, že splátka úveru a splátka istiny tvoria spolu
128,59 eur, teda splátka, ktorá bola dohodnutá v úvere 5115042256. Žalovaný na pojednávaní uviedol,
že splátky úveru boli uhrádzané z prenájmu spoločného bytu, ktorý mali v I., ktorý následne predali a
z ktorého ho žalobkyňa stále nevyplatila. Predmetom konania zostala časť istiny vo výške 509,25 eur

(15.000 eur - 14.490,75 eur) s príslušenstvom.
Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise, vyjadreniami strán sporu a zistil
nasledovný skutkový stav: Žalobkyňa a žalovaný boli podielovými spoluvlastníkmi, každý v podiele 1,
nehnuteľností v I. (byt s príslušenstvom na K. D. XXX) nachádzajúcich sa v kat. úz. I. - L. zapísaných
na LV č. XXXX. Dňa 26.11.2015 uzatvorili žalobkyňa a žalovaný ako dlžníci/spoludlžníci s J. I., B. ako

veriteľom zmluvu o účelovom splátkovom úvere č. 5115042256 zabezpečenom záložným právom k
nehnuteľnosti. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 30.000 eur za účelom financovania
nehnuteľností uvedených v zmluve. Úver bol splatný v 312 splátkach. Dňa 10.7.2017 žalobkyňa a
žalovaný ako podieloví spoluvlastníci, každý v podiele 1, a ako predávajúci uzatvorili kúpnu zmluvu,predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností v nej špecifikovaných, okrem iného aj byt na K. XXX H. I.,
na kupujúcu. V článku V. kúpnej zmluvy bola dohodnutá kúpna cena vo výške 240.000 eur a spôsob
jej vyplatenia nasledovne: a) prvú časť dohodnutej kúpnej ceny vo výške 12.000 eur zaplatila kupujúca

predávajúcim v deň uzavretia zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy bezhotovostným prevodom na
bankový účet predávajúcej v I. rade č. G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, čo predávajúci zhodne
prehlasujú, b) druhú časť dohodnutej kúpnej ceny spolu vo výške 95.535,96 eur zaplatí kupujúca na
dlhy predávajúcich bezhotovostným prevodom v deň uzavretia tejto kúpnej zmluvy, pričom kupujúca v
súlade s predloženým originálom stanoviska k žiadosti o predčasné splatenie americkej hypotéky zo dňa

30.6.2017 veriteľa J. I., B. (číslo žiadosti: 5415023379) poukáže časť z druhej časti dohodnutej kúpnej
ceny vo výške 66.554,46 eur na bankový účet č. G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX (variabilný symbol:
5415023379) a zvyšnú časť z druhej časti dohodnutej kúpnej ceny vo výške 28.981,50 eur v súlade s
predloženým originálom stanoviska k žiadosti o predčasné splatenie hypotéky zo dňa 30.6.2017 veriteľa
J. I., B. (číslo žiadosti: 5115042256) poukáže na bankový účet č. G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX
variabilný symbol: 5115042250, .... Dňa 18.7.2017 oznámila banka žalobkyni, že ku dňu 15.7.2017 boli

vyrovnané všetky záväzky z úverového vzťahu s J. I. v zmysle zmluvy o účelovom splátkovom úvere č.
5115042256 zabezpečenom záložným právom k nehnuteľnosti.
Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nebola v časti o
zaplatenie 509,25 eur s príslušenstvom podaná dôvodne. Súd zameral dokazovanie na preukázanie
dôvodnosti zostávajúcej časti pôvodne uplatneného nároku. Žalobkyňa preukazuje vznik uplatneného

nároku pohybmi na jej bežnom účte za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2018. Žalobkyňa síce uviedla,
že za obdobie roka a pol výlučne ona sama splatila 18 splátok úveru po 128,59 eur, spolu vo výške
2.314,62 eur, čo podložila pohybmi z jej bežného účtu, avšak nijakým spôsobom súdu nekonkretizovala,
ako táto suma bola započítaná do pôvodne žalovanej sumy 15.000 eur, keďže predmetom konania
po odpočítaní sumy 14.490,75 Eur zostal nárok žalobkyne vo výške 509,25 eur. Navyše žalobkyňa sa

nevyjadrila k tvrdeniu žalovaného, že splátky úveru boli hradené z prenájmu spoločného bytu, ktorý
mali v podielovom spoluvlastníctve. Keďže žalobkyňa nerozporovala toto tvrdenie žalovaného, súd mal
preukázané, že splátky úveru boli hradené zo spoločných prostriedkov, t. j. z prenájmu spoločného
bytu v I.. V tejto súvislosti súd uviedol, že v sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami
strán sporu. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že má voči žalovanému pohľadávku, ktorú žalovaný nezaplatil,

bolo jej povinnosťou tvrdiť relevantné skutočnosti, na podklade ktorých by bolo možné dospieť k
záveru, že takáto pohľadávka žalobkyni skutočne vznikla v žalovanej výške a následne tieto tvrdenia
preukázať. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.
Rovnako nemožno spravodlivo žiadať, aby si súd podstatné skutočnosti zaobstaral sám. Aby súd
mohol žalobe v časti 509,25 eur s príslušenstvom vyhovieť musel by byť uplatnený nárok jednoznačne

preukázaný. Neuvedením rozhodujúcich skutočností tak nebolo preukázané, že by žalobkyni vznikol
nárok voči žalovanému na zaplatenie sumy 509,25 eur s príslušenstvom. Vzhľadom na vyššie uvedené
súd nepovažoval nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 509,25 eur a úrokov z omeškania z tejto sumy
za dôvodný a preto žalobu zamietol.
O nároku na náhradu trov konania na prvoinštančnom súde a odvolacom súde, súd prvej inštancie

rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 396 ods. 3 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalovanému ako strane, ktorá
mala v konaní na súde prvej inštancie plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania na súde prvej
inštancie v rozsahu 100%. Žalovaný mal na odvolacom súde úspech v rozsahu 93,20% avšak súd mu
trovy odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa, s návrhom na
jeho zmenu vyhovením žalobe (v zostávajúcom rozsahu o zaplatenie 509,25 eur s príslušenstvom)
a priznaním jej nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Odvolanie odôvodnila odvolacími
dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia je
zrejmé, že pomyselné „ťažisko“ rozhodnutia je v bode 14, kde však súd očividne dospel k nesprávnym

skutkovým záverom, ktoré navyše nesprávne právne posúdil. Konajúci súd síce správne identifikoval,
že žalobkyňa preukazovala vznik uplatneného nároku, ktorý po rozhodnutí odvolacieho súdu zostal
predmetom konania, pohybmi na bežnom účte za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2018, skutkovo správne
ustálil, že „podložila“ (resp. preukázala) pohybmi na bežnom účte tvrdený fakt, že za obdobie roka a
pol výlučne sama splatila 18 splátok úveru poskytnutého stranám sporu J. I., B., a to v splátkach po

128,59 eur, tzn. spolu vo výške 2.314,62 eur. Ďalej je však už výklad súdu vadný, keďže vychádzal
z toho, že žalobkyňa nemala nijakým spôsobom konkretizovať ako táto suma bola započítaná do
pôvodne žalovanej sumy 15.000 eur, resp. do zostatku nároku po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý
predstavuje sumu vo výške 509,25 eur. V konaní pritom nebolo sporné, že úver čo do istiny predstavovalsumu vo výške 30.000 eur, a teda suma z predaja bytu vo výške 28.981,50 eur nemohla pokryť
ani len istinu (nehovoriac o úrokoch). Z uvedených nesporných faktov je bez akejkoľvek pochybnosti
zrejmé, že žalobkyňou uhradená suma v splátkach spolu vo výške 2.314,62 eur pokrýva rozdiel v istine

1.018,50 eur (30.000 eur - 28.981,50 eur) a úroky vo výške 1.296,12 eur (2.314,62 eur - 1.018,50 eur)
splatné do času predčasnej úhrady úveru v zmysle oznámenia o splatení účelového splátkového úveru
zabezpečeného nehnuteľnosťou zo dňa 18.7.2017 vystaveného J. I., B.. To, že si žalobkyňa v tomto
konaní voči žalovanému uplatnila 50 % istiny spomenutého úveru nijako nemení fakt, že akýkoľvek úver
je zo svojej právnej podstaty vždy úročený. Argumentácia súdu, že žalobkyňa údajne nemala nijakým

spôsobom konkretizovať, ako bola výhradne ňou uhradená suma vo výške 2.314,62 eur započítaná do
pôvodne žalovanej sumy, by bola na mieste, ak by táto suma spolu so sumou z predčasného splatenia
úveru výťažkom z kúpnej ceny (28.981,50 eur) nedosahovala istinu (30.000 eur). Žalobkyňa v konaní
vždy konzistentne tvrdila, že úver splatila sama, čo preukazovala jednak už spomenutým oznámením
veriteľa z 18.7.2017 (čo však odvolací súd „neuznal“) a jednak ňou uhrádzanými preukázateľnými
mesačnými platbami, ktoré v súčte dosiahli 2.314,62 eur. Je teda celkom jednoznačne zrejmé, že

suma vo výške 2.314,62 eur predstavuje (okrem iného) úhradu rozdielu istiny vo výške 1.018,50 eur
(30.000 eur - 28.981,50 eur). Podľa súdu prvej inštancie sa žalobkyňa nemala nevyjadriť k tvrdeniu
žalovaného, že splátky úveru boli hradené z prenájmu spoločného bytu, ktorý bol evidovaný na katastri
v podielovom spoluvlastníctve. Z toho súd následne ustálil, že toto (nepreukázané) tvrdenie žalovaného
nerozporovala, a preto mal súd preukázané, že splátky úveru boli hradené zo spoločných prostriedkov, t.

j.zprenájmuspoločnéhobytuvI..Žalobkyňaskutočnenevie,akosúduvedenémoholustáliť,keďžetieto
ničím nepreukázané tvrdenia žalovaného nemohli obstáť popri ňou prezentovaných tvrdeniach o úplnom
splatení spoločného úveru samostatne ňou. Inak povedané každá strana prezentovala vlastné skutkové
tvrdenia, ktoré sa navzájom vylučovali, a teda je zrejmé, že také tvrdenia, ktoré nemôžu popri sebe
obstáť sú sporné. Ak žalobkyňa tvrdila, že úver splatila sama a žalovaný, že bol splatený zo spoločných

prostriedkov, tak skutkové tvrdenia oboch strán sú spochybnené – sporné, a teda ich spornosť sa musela
odstraňovať dokazovaním. Vo vzťahu k časti pôvodne žalovanej sumy v rozsahu 14.490,75 eur zanikla
spornosť rozhodnutím odvolacieho súdu (hoci sa s ním žalobkyňa nestotožňuje) a vo zvyšku rozsahu
pôvodne žalovanej sumy 509,25 eur spornosť nezanikla domnelo nepopretými a nijako nepreukázanými
tvrdeniami žalovaného. Skutková spornosť sa tu po správnosti mala a aj naďalej má odstrániť jedine

dokazovaním, z hľadiska ktorého žalobkyňa nepochybne s poukazom na ňou predložené výpisy z
účtu preukázala, že pokým sa spoločný úver strán sporu predčasne nesplatil, tak splátky uhrádzala
výlučne sama. Je teda nepochybné, že jej svedčí regresný nárok na to, čo výlučne sama uhradila na
spoločný úver. V konkrétnom vyjadrení ide o sumu 509,25 eur titulom výhradne ňou uhradenej časti
istiny spoločného úveru.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že žalobkyňa mu do dnešného dňa je dlžná sumu za
nájom, ktorý chodil v plnej výške na jej účet, a tak isto mu do dnešného dňa nevyplatila sumu z predaja
spoločného bytu. Navrhol aby súd jej odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie okresného súdu.

4. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného uviedla, že tvrdenia žalovaného prezentované vo vyjadrení k
odvolaniu sú zmätočné a ako také sa vôbec netýkajú prejednávanej veci. S ohľadom na stručnosť,
nepravdivosť a vecnú nesúvislosť tvrdení žalovaného sa rovnako možno vyjadriť len stručne. Vo
vyjadrení žalovaného niet jediného relevantného argumentu, či relevantného skutkového tvrdenia a
hlavne úplne opomína vyjadrenie sa k vadám, na ktoré bolo poukázané v podanom odvolaní. Procesné

vyjadrenie žalovaného je len ďalším zahmlievaním skutkovej situácie jednak nesúvisiacimi a jednak
nepravdivými tvrdeniami. Nedá jej však neuviesť na pravú mieru fakt, že je to práve žalovaný, kto sám
poberal nájom za dom, ktorý riešia v spore. V tomto dome mal nájomníka bez jej súhlasu a nájom poberal
sám, pričom jej z neho nič nevyplácal, hoci bola spoluvlastník s podielom o veľkosti 1 k celku. Navyše
na ten dom mala úver, ktorý musela splatiť sama. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti naďalej trvá

na podanom odvolaní.
5. Ďalšie podania strán už v odvolacom konaní neboli doručené.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti

rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní,žepodanéodvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľkapoužila
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutímex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré ale nezistil,
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu

minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť.

7. Predmetnom odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti postupu súdu prvej inštancie
a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu.

8. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou
použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej

veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§
387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej
inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

9. Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP: (1) Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa

považujúzanesporné.(2)Akstranapoprieskutkovétvrdenia,ktorésatýkajújejkonaniaalebovnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
Ak sú skutkové tvrdenia strán sporné, je povinnosťou súdu vyhodnotiť ich pravdivosť na základe
vykonaných dôkazov. V sporovom konaní však súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných
skutkových tvrdení strán. Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého

vychádza v meritórnom rozhodnutí. Podľa právnej domnienky v ust. § 151 ods. 1 CSP platí, že skutkové
tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec (ak sa k tvrdenej skutočnosti nevyjadrila)
alebo ak ho síce poprela, avšak neúčinne. Popretie skutkových tvrdení žalovanými je prostriedok
procesnej obrany. Z ust. § 151 CSP vyplýva, že stranu sporu potom zaťažuje procesné bremeno popretia
skutkových tvrdení protistrany. Na popretie skutkových tvrdení sa kladú určité kvalitatívne nároky. Za

podmienok uvedených v § 151 ods. 2 CSP musí popierajúca strana uviesť vlastné tvrdenia. Pre kvalitu
popretia skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie skutkových tvrdení (§ 150
ods. 1 CSP). Rovnako ako skutkové tvrdenia, aj popretie skutkových tvrdení musí byť substancované
(povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti sa v právnej teórií označuje ako povinnosť
substancovanetvrdiť,resp.povinnosťuviesťsubstancovanétvrdenia;pojemsubstancovanézvýrazňuje,

že tvrdenia sú relevantné z hľadiska hmotného práva). Následkom porušenia povinnosti žalovaného
substancovane tvrdiť je, že súd bez toho aby vykonal dokazovanie, nezohľadní jeho procesnú obranu.
Súd potom nemá čo dokazovať, ak tvrdenie nie je substancované. Ak strana sporu neunesie bremeno
popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že
skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,

S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,
574 s.).
Popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť výslovné. Bez predloženia iného skutkového tvrdenia
o predmetných skutkových okolnostiach je popretie neúčinné. Účelom právnej úpravy ust. § 151 ods.
2 CSP je vylúčiť neželanú situáciu, a to aby nedochádzalo k popretiam skutkových tvrdení protistrany

en bloc, teda čisto formálne, napr. vyhlásením, že nič z toho čo tvrdí protistrana, nie je pravda (porov.
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 574 s. ).

10. Súd prvej inštancie dospel v predmetnej veci k záveru, že žaloba nebola v (zostávajúcej) časti

o zaplatenie 509,25 eur s príslušenstvom podaná dôvodne. Žalobkyňa preukazuje vznik uplatneného
nároku pohybmi na jej bežnom účte za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2018, uviedla, že za obdobie
roka a pol výlučne ona sama splatila 18 splátok úveru po 128,59 eur, spolu vo výške 2.314,62
eur, čo podložila pohybmi z jej bežného účtu, avšak nijakým spôsobom súdu nekonkretizovala, ako
táto suma bola započítaná do pôvodne žalovanej sumy 15.000 eur, keďže predmetom konania po

odpočítaní sumy 14.490,75 eur zostal nárok žalobkyne vo výške 509,25 eur. Navyše žalobkyňa sa
nevyjadrila k tvrdeniu žalovaného, že splátky úveru boli hradené z prenájmu spoločného bytu, ktorý
mali v podielovom spoluvlastníctve. Keďže žalobkyňa nerozporovala toto tvrdenie žalovaného, súd mal
preukázané, že splátky úveru boli hradené zo spoločných prostriedkov, t. j. z prenájmu spoločnéhobytu v I.. V tejto súvislosti súd uviedol, že v sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami
strán sporu. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že má voči žalovanému pohľadávku, ktorú žalovaný nezaplatil,
bolo jej povinnosťou tvrdiť relevantné skutočnosti, na podklade ktorých by bolo možné dospieť k

záveru, že takáto pohľadávka žalobkyni skutočne vznikla v žalovanej výške a následne tieto tvrdenia
preukázať. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.
Rovnako nemožno spravodlivo žiadať, aby si súd podstatné skutočnosti zaobstaral sám. Aby súd
mohol žalobe v časti 509,25 eur s príslušenstvom vyhovieť musel by byť uplatnený nárok jednoznačne
preukázaný. Neuvedením rozhodujúcich skutočností tak nebolo preukázané, že by žalobkyni vznikol

nárok voči žalovanému na zaplatenie sumy 509,25 eur s príslušenstvom. Preto súd prvej inštancie
nepovažoval nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 509,25 eur a úrokov z omeškania z tejto sumy za
dôvodný a žalobu zamietol.
Odvolateľka vytkla súdu prvej inštancie, že dospel k nesprávnym skutkovým záverom, ktoré navyše
nesprávne právne posúdil. Síce správne identifikoval, že žalobkyňa preukazovala vznik uplatneného
nároku, ktorý po rozhodnutí odvolacieho súdu zostal predmetom konania, pohybmi na bežnom účte

za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2018, skutkovo správne ustálil, že „podložila“ (resp. preukázala)
pohybmi na bežnom účte tvrdený fakt, že za obdobie roka a pol výlučne sama splatila 18 splátok úveru
poskytnutého stranám sporu J. I., B., a to v splátkach po 128,59 eur, tzn. spolu vo výške 2.314,62 eur.
Ďalej však už výklad súdu považuje za vadný, keďže vychádzal z toho, že žalobkyňa nemala nijakým
spôsobom konkretizovať ako táto suma bola započítaná do pôvodne žalovanej sumy 15.000 eur, resp.

do zostatku nároku po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý predstavuje sumu vo výške 509,25 eur. V
konaní pritom nebolo sporné, že úver čo do istiny predstavoval sumu vo výške 30.000 eur, a teda
suma z predaja bytu vo výške 28.981,50 eur nemohla pokryť ani len istinu (nehovoriac o úrokoch). Z
uvedených nesporných faktov je bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že žalobkyňou uhradená suma v
splátkach spolu vo výške 2.314,62 eur pokrýva rozdiel v istine 1.018,50 eur (30.000 eur - 28.981,50 eur)

a úroky vo výške 1.296,12 eur (2.314,62 eur - 1.018,50 eur) splatné do času predčasnej úhrady úveru
v zmysle oznámenia o splatení účelového splátkového úveru zabezpečeného nehnuteľnosťou zo dňa
18.7.2017 vystaveného J. I., B.. To, že si žalobkyňa v tomto konaní voči žalovanému uplatnila 50 % istiny
spomenutého úveru nijako nemení fakt, že akýkoľvek úver je zo svojej právnej podstaty vždy úročený.
Argumentácia súdu, že žalobkyňa údajne nemala nijakým spôsobom konkretizovať, ako bola výhradne

ňou uhradená suma vo výške 2.314,62 eur započítaná do pôvodne žalovanej sumy, by bola na mieste,
ak by táto suma spolu so sumou z predčasného splatenia úveru výťažkom z kúpnej ceny (28.981,50 eur)
nedosahovalaistinu(30.000eur).Žalobkyňavkonanívždykonzistentnetvrdila,žeúversplatilasama,čo
preukazovala jednak už spomenutým oznámením veriteľa z 18.7.2017 (čo však odvolací súd „neuznal“)
a jednak ňou uhrádzanými preukázateľnými mesačnými platbami, ktoré v súčte dosiahli 2.314,62 eur.

Je teda celkom jednoznačne zrejmé, že suma vo výške 2.314,62 eur predstavuje (okrem iného) úhradu
rozdielu istiny vo výške 1.018,50 eur (30.000 eur - 28.981,50 eur).
Z uvedeného je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že odvolateľka až v odvolaní konkretizovala ako
bola suma 2.314,62 eur započítaná do pôvodne žalovanej sumy 15.000 eur, resp. do zostatku nároku
po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý predstavuje sumu vo výške 509,25 eur.

Ďalej odvolateľka dôvodila, že podľa súdu prvej inštancie sa nevyjadrila k tvrdeniu žalovaného,
že splátky úveru boli hradené z prenájmu spoločného bytu, ktorý bol evidovaný na katastri v
podielovom spoluvlastníctve, z čoho súd následne ustálil, že toto (nepreukázané) tvrdenie žalovaného
nerozporovala, a preto mal súd preukázané, že splátky úveru boli hradené zo spoločných prostriedkov,
t. j. z prenájmu spoločného bytu v I.. Podľa žalobkyne tieto ničím nepreukázané tvrdenia žalovaného

nemohli obstáť popri ňou prezentovaných tvrdeniach o úplnom splatení spoločného úveru samostatne
ňou. Každá strana prezentovala vlastné skutkové tvrdenia, ktoré sa navzájom vylučovali, a teda je
zrejmé,žetakétvrdenia,ktorénemôžupoprisebeobstáťsúsporné.Akžalobkyňatvrdila,žeúversplatila
sama a žalovaný, že bol splatený zo spoločných prostriedkov, tak skutkové tvrdenia oboch strán sú
spochybnené – sporné, a teda ich spornosť sa musela odstraňovať dokazovaním. Vo vzťahu k časti

pôvodne žalovanej sumy v rozsahu 14.490,75 eur zanikla spornosť rozhodnutím odvolacieho súdu (hoci
sa s ním žalobkyňa nestotožňuje) a vo zvyšku rozsahu pôvodne žalovanej sumy 509,25 eur spornosť
nezanikla domnelo nepopretými a nijako nepreukázanými tvrdeniami žalovaného. Skutková spornosť
sa tu po správnosti mala a aj naďalej má odstrániť jedine dokazovaním, z hľadiska ktorého žalobkyňa
nepochybne s poukazom na ňou predložené výpisy z účtu preukázala, že pokým sa spoločný úver

strán sporu predčasne nesplatil, tak splátky uhrádzala výlučne sama. Je teda nepochybné, že jej svedčí
regresný nárok na to, čo výlučne sama uhradila na spoločný úver. V konkrétnom vyjadrení ide o sumu
509,25 eur titulom výhradne ňou uhradenej časti istiny spoločného úveru.
Odvolací súd k tejto ostatnej odvolacej námietke uvádza nasledovné:V návrhu na vydanie platobného rozkazu žalobkyňa uviedla len toľko, že predčasne splatila úver, ktorý
bolposkytnutýžalobkyniažalovanémuakodlžníkoviaspoludlžníkovi,keď15.7.2017žalobkyňauhradila
celý záväzok vyplývajúci z úverovej zmluvy, ako dôkaz označila Oznámenie o splatení účelového

splátkového úveru zabezpečeného nehnuteľnosťou. Žalovaný podľa nej ku dňu podania návrhu
neuhradil ani len časť svojho existujúceho záväzku vo výške 15.000 eur, vyplývajúceho z regresného
nároku z predčasne splateného úveru v banke. Po vydaní platobného rozkazu v predmetnej veci,
ktorým bolo návrhu v plnom rozsahu vyhovené, podal žalovaný včas odpor s odôvodnením vo veci
samej, v ktorom okrem iného uviedol: „...Ďalej žalovaný výslovne popieram skutočnosti tvrdené vo

výzve na úhradu regresného nároku žalobkyne zo dňa 15.7.2019 a to najmä v časti, že by žalobkyňa
použila na predčasné splatenie úveru finančné prostriedky v jej výlučnom vlastníctve. Žalobkyňa a
žalovaný sme žili v partnerskom vzťahu od roku 1995 a z nášho vzťahu pochádzajú dve maloleté deti.
Počas trvania nášho partnerského vzťahu som žalovaný so žalobkyňou žil v spoločnej domácnosti a
to najskôr na adrese M. X, I. a neskôr vo H. N. XXX. Naše partnerské spolužitie, ktoré bolo obdobné
ako manželské spolužitie trvalo aj v čase predčasného splatenia úveru banke a finančné prostriedky,

ktorými disponovala žalobkyňa neboli len výlučným vlastníctvom žalobkyne, ale na predčasné splatenie
úveru boli použité spoločné finančné prostriedky, ktoré pochádzali jednak z mojej ekonomickej činnosti
ako aj z pracovného pomeru žalobkyne. Pokiaľ teda žalobkyňa tvrdí, že ona uhradila úver vo výške
30.000,- Eur z jej výlučných finančných prostriedkov, tieto skutočnosti sa nezakladajú na pravde,
najmä v tej časti, že by žalobkyňa bola výlučným vlastníkom peňazí. V čase vyplatenia úveru banke

si nespomínam, že žalovaný by som sám bol vlastníkom nejakého účtu v tuzemskom peňažnom
ústave a spoločné finančné prostriedky boli uložené na účte vedenom na meno žalobkyne, resp. táto
mala nad finančnými prostriedkami v našom spoluvlastníctve dispozíciu..... Žalovaný teda tvrdím, že
žiadny regresný nárok žalobkyne proti mne tu neexistuje, keďže úver bol splatený zo spoločných
peňazí sporových strán...“ Žalobkyňa v podaní z 28.1.2020 reagovala na odpor, o.i. uviedla: „...všetky

skutočnosti, ktoré žalovaný používa na svoju obranu sú nepravdivé....úver splácala aj pred predčasným
splatením od počiatku výlučne sama...K úhrade úveru došlo z účtu vo vlastníctve žalobkyne, na
ktorý žalovaný nikdy nevložil žiadne finančné prostriedky....“ Na pojednávaní dňa 21.9.2021 právny
zástupca žalobkyne o.i. uviedol: „...jednotlivé mesačné splátky uhrádzala žalobkyňa výlučne z vlastných
finančných prostriedkov. Celkovo sa jedná o sumu 2.216 Eur...“, právny zástupca žalovaného uviedol:

„Máme za to, že uplatnený regresný nárok neexistuje, keďže spoločný úver bol splatený zo spoločných
prostriedkov...“, žalobkyňa o.i. uviedla: „Nezakladá sa na pravde, že prostriedky boli spoločné. Boli
to výlučne moje prostriedky, ktoré som zarobila. Odporca v tom čase nikde nepracoval, nezarábal...“,
žalovaný o.i. uviedol: „...K splátkam k pôžičke by som chcel uviesť, že boli splatené z prostriedkov
spoločných, čo sa ten byt dal do podnájmu a to tiež som nechal ísť na jej účet. Byt bol v nájme cca 8

rokov. Všetky prostriedky z nájmov, súhlasil som s tým, že to pôjdu na rodinu, jej na účet...“. V odvolaní
(proti v poradí prvému rozsudku súdu prvej inštancie) z 10.5.2022 žalobkyňa/odvolateľka uviedla:„...za
obdobie roka a pol som výlučne sama splatila 18 splátok úveru po 128,59 eur, čo v súhrne predstavuje
výhradne mnou splatenú sumu vo výške 2.314,62 eur.“ Na pojednávaní dňa 16.1.2024 právny zástupca
žalobkyne uviedol: „k zvyšku sumy by som doplnil, že ju doplňujeme dôkazom pohybom na bežnom účte

1.1.2016 do 31.12.2018, ktorý tvorí súčasť spisu, z ktorého je zrejmé, že splátka úveru a splátka istiny
tvoria spolu 128,59 Eur, teda splátka, ktorá bola dohodnutá v úvere 5115042256.“, žalovaný uviedol:
„Splátkyboliuhrádzanézprenájmuzospoločnéhobytu,ktorýsmemalivI.,ktorýsmenáslednepredali...“
Odvolací súd je názoru, že z vyššie uvedených tvrdení strán vyplýva, že medzi stranami sporu nebolo
sporné, že splátky úveru (pred predčasným splatením úveru) boli uhrádzané z účtu žalobkyne, nebola

sporná ani celková suma splátok 2.314,62 eur. Žalovaný však tvrdil, že súhlasil s tým, aby všetky
platby nájomného za prenajatý spoločný byt žalobkyne a žalovaného v I. (ktorý bol v nájme cca 8
rokov) plynuli na účet žalobkyne a teda splátky úveru boli zaplatené zo spoločných prostriedkov strán
nachádzajúcich sa na účte žalobkyne, ktoré tvrdenie žalovaného žalobkyňa vôbec nepoprela (uviedla
iba, že žalovaný nikdy nevložil žiadne finančné prostriedky na účet žalobkyne, nepoprela však, že na jej

účet bolo viac rokov poukazované nájomné za prenájom spoločného bytu strán). Z obsahu spisu teda
nevyplýva, že by žalobkyňa účinne poprela skutkové tvrdenia žalovaného, že všetky platby nájomného
za spoločný byt žalobkyne a žalovaného v I. (ktorý bol v nájme cca 8 rokov) plynuli na účet žalobkyne a
splátkyúverutedabolizaplatenézospoločnýchprostriedkovstránnachádzajúcichsanaúčtežalobkyne,
žalobkyňa preto neuniesla bremeno popretia týchto skutkových tvrdení žalovaného, v dôsledku čoho

nastúpilo ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia žalovaného v uvedenej
časti sú nesporné (§ 151 ods. 2 CSP), čo konštatoval aj súd prvej inštancie, ktorý správne uzavrel, že
žalobkyňa nepreukázala, že jej vznikol regresný nárok voči žalovanému na zaplatenie sumy 509,25 eurs príslušenstvom. Odvolací súd dopĺňa, že v sporovom konaní súd nevykonáva dôkazy na preukázanie
nesporných skutkových tvrdení strán.
Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací

súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozhodnutia, pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z
vykonaných dôkazov, prednesov strán, listinných dôkazov, žiadne podstatné skutočnosti, ktoré boli v
tomto konaní vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo neopomenul. Odvolací

súd nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 CSP v súvislosti s
hodnotením dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové
zistenia správne subsumoval pod aplikovaný právny predpis a daný právny vzťah správne právne
posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie
napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému
uplatneniu.
Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03,
uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nemožno považovať

za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne poskytuje odpovede na právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý

proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobkyne neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k správnym

skutkovým zisteniam a následne správne právne posúdil nárok žalobkyne ako nedôvodný a žalobu (v
zostávajúcej časti) zamietol.
Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie
preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu (vrátane konkrétnymi odvolacími
dôvodmi nespochybnených výrokov o náhrade trov prvoinštančného i predchádzajúceho odvolacieho

konania 10Co/93/2022) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

11. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.Onárokunanáhradutrovtohtoodvolaciehokonania(21Co/110/2024)odvolacísúdrozhodolpodľa§255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalovanému
priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že

strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalovaný), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených
trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalobkyňa), keď nevidel a ani strany netvrdili dôvod pre
aplikáciu ust. § 257 CSP.

12. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)