Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoCsp/20/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124401633
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6124401633.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne
zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti
žalovanému: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXXX/XX, XXX XX C. F., o zaplatenie 10
900,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
13Csp/50/2024 – 117 zo dňa 04. februára 2025 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal
od žalovaného zaplatenia sumy 10 900,- eur s príslušenstvom – úrokom z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 10 900,- eur od 08.03.2024 do zaplatenia (I. výrok) a vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že žalobca je povinný ich zaplatiť žalovanému v
lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým rozhodne o ich výške (II. výrok).

2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovné:

3. Na základe žiadosti žalovaného o bezúčelovú pôžičku zo dňa 15.01.2020 D. G. F., H. (ďalej aj „banka“)
ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 24.01.2020 zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„D. I.“ reg. č. XXXXXXXXXXXXXXX (ďalej aj „zmluva o úvere“ alebo „úverová zmluva“), na základe ktorej
banka poskytla dlžníkovi bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 13 390,- eur pri fixnej úrokovej sadzbe

8,40 % ročne (po zľave) a žalovaný sa ho zaviazal splatiť v 96 mesačných splátkach po 205,52 eur (z
toho poistné v každej splátke činilo 13,94 eur), splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na 14.02.2020,
konečná splatnosť úveru na deň 14.01.2028, RPMN vo výške 8,66 % a celková čiastka, ktorú musí
dlžník zaplatiť bola určená sumou 18 391,68 eur. V zmluve o úvere a jej súčastiach bolo dojednané
právo veriteľa vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru, ak sa dlžník dostane do omeškania s úhradou jednej
anuitnej splátky počas obdobia dlhšieho než 3 mesiace, bol na jej zaplatenie písomne vyzvaný a
súčasne upozornený na zámer veriteľa uplatniť právo vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru, pričom od tohto

upozornenia uplynulo viac ako 15 dní.

4. Žalovaný čerpal úver vo výške 13.390,- eur v deň uzatvorenia zmluvy, t. j. dňa 24.01.2020. Podľa
žalobcužalovanýuhradilsplátkysplatnédojanuára2021.Splátkusplatnúdňa14.02.2021anasledujúceuž nezaplatil. Poslednú úhradu na poistné vykonal dňa 14.09.2021, potom už nezaplatil žiadnu splátku.
Spolu zaplatil na úver 2 584,62 eur. Podľa špecifikácie žalobcu žalovaný z toho zaplatil na istinu 1 251,78
eur, na zmluvný úrok 1 047,18 eur, na úrok z omeškania 1,36 eur, na poplatky 5,50 eur, na poistenie

278,80 eur. Dlh na istine tak podľa žalobcu predstavuje 12 138,22 Eur (13 390,- eur – 1 251,78 eur).

5. Treťou upomienkou zo dňa 27.12.2021 zaslanou žalovanému poštou na adresu uvedenú v zmluve –
I. J. XXX/XX, XXX XX F. banka oznámila žalovanému, že napriek predchádzajúcim upomienkam eviduje
pohľadávku po lehote splatnosti vo výške 458,70 Eur, z toho úroky činia 435,26 eur, poplatky 23,44 eur.

Žalovaného vyzvala na okamžité zaplatenie tejto dlžnej sumy a upozornila ho, že v opačnom prípade
bude požadovať vrátenie celej poskytnutej sumy úveru vrátane príslušenstva pred dátumom splatnosti
dohodnutým v zmluve o úvere. Predmetná výzva neobsahuje identifikáciu splátky, s ktorou je žalovaný
v omeškaní, ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru.

6. Listom zo dňa 20.01.2022 banka pristúpila k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Oznámila

žalovanému, že nakoľko napriek predchádzajúcim upomienkam neuhradil dlžnú pohľadávku banky z
titulu zmluvy o úvere dňom 20.01.2022 vyhlásila predčasnú splatnosť tohto úveru vrátane príslušenstva
so zostatkom 13 242,92 eur, z toho istina činila 12 138,22 eur, úroky 1 039,44 eur a poplatky 65,26 eur.
Zároveň banka vyzvala žalovaného na úhradu tejto sumy v lehote 7 dní odo dňa doručenia tejto výzvy.
Zásielka zaslaná žalovanému poštou na adresu I. J. XXX/XX, XXX XX F., uložená na pošte dňa 24.

01. 2022, sa vrátila späť ako neprevzatá v odbernej lehote. Ani vyhlásenie úveru za predčasne splatný
neobsahuje špecifikáciu splátky, pre ktorú veriteľ úver zosplatnil.

7. Lustráciou v registri obyvateľov SR, ako aj z fotokópie OP mal súd prvej inštancie osvedčené, že
žalovaný má trvalý na pobyt na adrese D. E. XXXX/XX, XXX XX C. F. od júla 2024, teda obe výzvy

(zo dňa 27.12.2021 aj 20.01.2022) mu ešte boli zasielané poštou na adresu trvalého pobytu uvedenú
v zmluve.

8. Na základe rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.11.2020 a žiadosti o postúpenie a
prevodzodňa07.03.2024vspojenísprílohoukzmluveopostúpenípohľadávokmalodôjsťkpostúpeniu

pohľadávky s príslušenstvom podľa stavu ku dňu 07.03.2024 na žalobcu. Postúpenie pohľadávky banka
oznámila žalovanému listom zo dňa 19.03.2024, bez dokladu o doručení.

9. Pokusom o zmier zo dňa 19.03.2024 vyzval právny zástupca žalobcu žalovaného na úhradu dlžnej
sumy spolu vo výške 17 565,36 Eur najneskôr do 10 dní od doručenia. K úhrade pohľadávky nedošlo.

10. Na základe takto zisteného skutkového stavu s poukazom na ust. § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1,
§ 53 ods. 9, § 565, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 2, § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v platnom znení (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o
bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej aj „zákon č. 483/2001 Z.z.“

alebo „zákon o bankách“), § 1 ods. 2 a 8, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, 4, 16 písm. b), 17 písm. b), 20, § 11
ods. 2, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia úverovej
zmluvy (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z.z.“ alebo „zákon o spotrebiteľských úveroch“) dospel súd prvej
inštancie k nasledovným záverom:

11. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že banka a žalovaný uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu
v zmysle § 52 OZ, ktorá je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010
Z.z.. Touto zmluvou bol teda založený spotrebiteľský zmluvný vzťah a spor z neho vyplývajúci je
spotrebiteľský.

12. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009 zo dňa 29.06.2010, rozsudok
NS SR sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.03.2018 a rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa
27.10.2021 súd prvej inštancie skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tomto spotrebiteľskom spore.

13. Nakoľko konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 14.01.2028, veriteľ mohol v zmysle § 17
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. platne postúpiť pohľadávku na tretiu osobu len v prípade, ak sa stala
predčasne splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Na platné vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru musia byť kumulatívne splnené podmienky uvedené v ust. § 53 ods. 9 OZv spojení s ust. § 565 OZ. Súd prvej inštancie mal za to, že aj keď dané zákonné ustanovenia výslovne
nevyžadujú ako obligatórnu náležitosť upozorňujúcej výzvy pred zosplatnením vymedzenie konkrétnej
splátky, s ktorou je dlžník v omeškaní a ktorá zakladá právo veriteľa na vyhlásenie predčasnej splatnosti

úveru, ide o nevyhnutnú náležitosť takejto výzvy z hľadiska jej určitosti, a teda platnosti v zmysle §
37 OZ. Takáto požiadavka plynie z účelu upozorňujúcej výzvy, nejedná sa len o formálnu požiadavku.
Len uvedenie výšky dlhu, s ktorým je spotrebiteľ v omeškaní, je podľa názoru súdu prvej inštancie
nepostačujúce, nakoľko bežný spotrebiteľ z tohto údaja nevie jednoznačne určiť, ktorá splátka môže
byť v budúcnosti dôvodom vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (kedy veriteľ k uplatneniu tohto práva

pristúpi), najmä ak spotrebiteľ v snahe vyhnúť sa zosplatneniu úveru dlh chce v rámci svojich možností
aspoň čiastočne uhradiť (nevie, zaplatením akej sumy z výšky dlhu zabráni zosplatneniu úveru). V tejto
súvislosti na podporu svojho názoru súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo/149/2021. V zmysle daných zákonných ustanovení má totiž veriteľ
právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru iba v prípade, ak je dlžník v omeškaní s niektorou
splátkou aspoň tri mesiace, upozorní dlžníka na uplatnenie tohto práva v lehote nie kratšej ako 15 dní

a môže tak urobiť výlučne do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky (splatnej ako prvej v poradí po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, pre ktorú úver zosplatňuje), inak toto právo
veriteľa zaniká. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/197/2022
zo dňa 26.06.2024, sp. zn. 5Cdo/188/2023 zo dňa 31.07.2024, sp. zn. 6Cdo/15/2023 zo dňa 25.09.2024,
ako aj rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/32/2024 zo dňa 18.12.2024.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené bol súd prvej inštancie názoru, že aj keď žalobca v konaní tvrdil, že
banka vyhlásila úver za predčasne splatný pri omeškaní so splátkou splatnou dňa 14.10.2021, samotná
výzva pred zosplatnením zo dňa 27.12.2021 adresovaná žalovanému neobsahuje identifikáciu splátky,
s ktorou bol žalovaný v omeškaní a ktorá zakladala dôvod na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru.

Preto považoval tento právny úkon za neurčitý a tým pádom neplatný v zmysle § 37 OZ. V dôsledku
neplatnosti tohto právneho úkonu banky ako veriteľa nemohol byť platný ani naň nadväzujúci následný
úkon - vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom listom zo dňa 20.01.2022, a to pre absenciu
výzvy pred zosplatnením v zmysle § 53 ods. 9 OZ ako jednej z kumulatívnych podmienok zosplatnenia.

15. Súd prvej inštancie ďalší dôvod neplatnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru videl v
nepreukázaní splnenia povinností banky ako veriteľa podľa § 7 ods. 1 a nasl. zákona č. 129/2010 Z.z. t.j.
skúmania schopnosti splácať úver dlžníkom s odbornou starostlivosťou, naopak mal za to, že banka túto
povinnosť hrubým spôsobom porušila, preto v zmysle ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov a banka zároveň nemohla platne využiť právo na predčasné

zosplatnenie úveru.

16. Keďže z vyššie uvedených dôvodov nebola pohľadávka banky s príslušenstvom platne zosplatnená
a konečná splatnosť úveru bola v zmluve o úvere určená na 14.01.2028, banka nemohla platne postúpiť
svoju pohľadávku z úveru v celosti na iný subjekt - žalobcu pre nesplnenie zákonných podmienok. Preto

je zmluva o postúpení pohľadávok pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 OZ neplatná. Na podporu
tejto argumentácie súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43CoCsp/2/2022 zo dňa 24.02.2022, ako aj judikát R 4/2021).

17. Napokon mal súd prvej inštancie za to, že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná aj z dôvodu,

že žalobca nepreukázal splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie
pohľadávky. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/90/2023 z 30.10.2024,
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31.03.2022 bol názoru, že z predmetného
zákonného ustanovenia vyplýva požiadavka výlučnej a samostatnej písomnej výzvy banky, že jej klient
je v omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku, oznámenie o mimoriadnej splatnosti úveru

podľa § 565 OZ nie je zároveň výzvou podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Rovnaký právny záver
je konštatovaný aj v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27.10.2022, či
rozhodnutiach odvolacieho Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11CoCsp/2/2024 zo dňa 30.
05. 2024, sp. zn. 11CoCsp/1/2024 zo dňa 17.09.2024, sp. zn. 14CoCsp/42/2023 zo dňa 30.04.2024,
sp. zn. 12CoCsp/24/2022 zo dňa 28. 06. 2023, sp. zn. 12CoCsp/36/2020 zo dňa 13.05.2021 a sp.

zn. 15CoCsp/23/2023 zo dňa 19. júla 2023. Žalobca v konaní nepreukázal, že by banka žalovanému
bola doručovala výlučnú a samostatnú kvalifikovanú výzvu vyhotovenú v zmysle § 92 ods. 8 zákona
o bankách, naviac keď výzvy z 27.12.2021 aj z 20.01.2022 súd prvej inštancie vyhodnotil ako neplatné
právne úkony.18. Keďže nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky s príslušenstvom z banky na žalobcu, súd prvej
inštancie nepovažoval žalobcu za aktívne vecne legitimovaného v tomto spore, t.j. za nositeľa práva

uplatneného v tomto konaní. Súd prvej inštancie preto žalobu v celom rozsahu zamietol.

19. Dodal, že vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu pre výsledok sporu už nebolo
potrebné sa zaoberať námietkami žalovaného o neplatnosti zmluvy o úvere z titulu neprijateľných
podmienok, o neúčinnom doručovaní písomností žalovanému od júla 2024. V tejto súvislosti poukázal na

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/145/2011 zo 16.11.2011, podľa ktorého
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

20. Napriek uvedenému sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou

žalovaným v konaní. Mal za to, že nakoľko k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru nedošlo, v
zmysle § 103 OZ trojročná premlčacia doba plynie od zročnosti jednotlivých splátok istiny. Vzhľadom na
to,žeúversapovažujezabezúročnýabezpoplatkovpozapočítanívšetkýchúhradžalovanéhovovýške
2 584,63 eur len na istinu v súlade s ust. § 566 ods. 2 OZ bolo podľa súdu prvej inštancie uhradených
18 celých splátok a časť 19. splátky splatných v období od 14.02.2020 do 14.08.2021, pričom vychádzal

z predpokladu, že pri úverovej istine 13 390,- eur a počte mesačných splátok 96, činí jedna mesačná
splátka 139,48 eur. Keďže žaloba bola doručená na súd prvej inštancie dňa 23.10.2024, premlčané sú
podľa súdu prvej inštancie neuhradené splátky istiny splatné pred 23.10.2021, t.j. časť splátky splatnej
dňa 14.08.2021 a splátky splatné 14.09.2021 a 14.10.2021.

21. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP vzhľadom
na plný úspech žalovaného v konaní. Dodal, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP.

22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca. Rozhodnutie označil za nesprávne

z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP, t.j. z dôvodov, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené

a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

23. Porušenie práva na spravodlivý proces videl žalobca v nasledovných skutočnostiach:

24. Napriek tomu, že dňa 28.01.2025 žalobca doručil súdu repliku (vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného

k žalobe), súd prvej inštancie dňa 04.02.2025 otvoril pojednávanie, (predvolanie na ktoré bolo žalobcovi
doručené dňa 20.01.2025), neodročil pojednávanie, čím nedodržal písomnú fázu konania, kedy po
replike žalobcu sa pre žalovaného vytvára priestor na dupliku. Z časového hľadiska bolo zásadne
nemožné, aby súd poskytol žalovanému spotrebiteľovi relevantný priestor na podanie dupliky. Napriek
tomu sa v bode 5 odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje: „Žalovaný v duplike vzniesol námietku

premlčaniaceléhonároku,aztohtodôvodužiadalžalobuzamietnuťvcelomrozsahu.“Žalobcapodotkol,
že neeviduje doručenie akejkoľvek dupliky žalovaného, po nahliadnutí do elektronického súdneho spisu
je zrejmé, že sa v ňom žiadna duplika žalovaného nenachádza. Nachádza sa v ňom zvukový záznam
zo súdneho pojednávania zo dňa 04.02.2025, z ktorého sa javí, že súdu bolo toho istého dňa doručené
doplnenie vyjadrenia žalovaného v písomnej forme, ktoré malo byť duplikou. Ak by tomu tak bolo, potom

súd prvej inštancie nerešpektoval zachovanie 5-dňovej procesnej lehoty na strane žiadnej zo strán
sporu, nakoľko žalobcovi bolo vyjadrenie žalovaného doručené dňa 04.02.2025 a nie je zrejmé, kedy
mala byť žalovanému doručená replika (žalobcu). Súd prvej inštancie túto skutočnosť neoznámil a
zároveň nevyžiadal súhlas od strán sporu s tým, aby pokračoval v pojednávaní aj bez zachovania 5-
dňovej procesnej lehoty na prípravu pojednávania (ktorú možno skrátiť alebo úplne vylúčiť len, ak s tým

dotknutá strana súhlasí).

25. Následne je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, že súd prvej inštancie zamietol žalobu
z dôvodu, že postupca nekonal s odbornou starostlivosťou čo do skúmania bonity žalovaného, hocižalovaný v konaní uvedenú skutočnosť nenamietal. Žalobca bol preto názoru, že súd postupoval
procesne nesprávne, ak nevytvoril žalobcovi v podstate žiaden procesný priestor na zodpovedanie
inak nespornej otázky, ktorá ale mala zásadný vplyv na posúdenie nároku, keďže viedla k zamietnutiu

žaloby ako takej. Súd prvej inštancie ani len náznakom nespomenul, či už vopred písomne, alebo
priamo na pojednávaní, že považuje otázku skúmania bonity žalovaného za spornú. Strany sporu sa
na predmetnom pojednávaní vyjadrovali len k premlčaniu, teda k tomu, čo medzi nimi bolo sporné.
Preto procesný postup súdu považoval žalobca nielen za zmätočný, ale aj nepredvídateľný a v
konečnom dôsledku nesprávny. Žalobca mal za to, že pokiaľ v otázke skúmania bonity spotrebiteľa

veriteľom súd prvej inštancie vzhliadol v žalobe nezrovnalosť, bol povinný v zmysle § 129 CSP
žalobcu vyzvať na doplnenie alebo opravu podania (žaloby) v lehote najmenej desať dní s poučením,
že inak podanie (žalobu) odmietne. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie mal a mohol žalobcu
vyzvať na zdokladovanie skúmania bonity, resp. zodpovedanie iných sporných otázok (vytvoriť mu
relevantný procesný priestor). Súd však neposkytol žalobcovi fakticky žiadnu šancu na vyjadrenie
k tejto otázke. Pomerne neštandardná je aj rýchlosť procesu, kedy z časového hľadiska došlo k

doručeniu žaloby na súd koncom októbra 2024, pričom už začiatkom februára 2025 bolo vo veci
rozhodnuté rozsudkom – teda prakticky tri mesiace (medzitým boli aj vianočné sviatky). Podľa žalobcu
súd prvej inštancie objektívne nesplnil parametre písomnej fázy súdneho sporového procesu, pričom
žalobcu ani len nevyzval na zdokladovanie čohokoľvek; nepostupoval procesne správne, ak žalobcu
nevyzval na doplnenie/opravu žaloby pod hrozbou odmietnutia (§ 129 CSP), ale rovno žalobu zamietol.

Nevyzval žalobcu ani na späťvzatie zjavne nedôvodnej žaloby (§ 138 CSP). Nevyzval na doplnenie
skutkových tvrdení ohľadom ním (v rozsudku stanovenej, inak nespornej) skutočnosti (§ 150 ods. 2
CSP), pričom reálne nevytvoril žalobcovi žiaden procesný priestor na doplnenie/opravu žaloby. Každá
zo strán sporu má právo sa oboznámiť s vyjadrením protistrany a má jej byť poskytnutá dostatočná
lehota na oboznámenie a prípadné vyjadrenie, k čomu taktiež nedošlo (poukázal na rozhodnutie

ESĽP vo veci K. vs. Slovenská republika, zásadu kontradiktórnosti civilného procesu). Podľa žalobcu
prišiel dňa 04.02.2025 takpovediac „na hotové“, nakoľko súd prvej inštancie hodlal žalobu od stola
zamietnuť v čo najkratšom možnom čase. Postup súdu prvej inštancie považoval žalobca za nevídaný
a nekorešpondujúci so zásadami právnej istoty na strane žalobcu. Podľa názoru žalobcu sa jedná
o flagrantné porušenie práva na spravodlivý súdny proces na jeho úkor v zákonom predpokladanej

intenzitezdôvodovvyššieuvedených.NapodporusvojejargumentáciepoukázalnarozsudokKrajského
súdu v Žiline sp. zn. 6CoCsp/28/2023 zo dňa 30.05.2024, či rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 6CoCsp/8/2024 zo dňa 13.06.2024.

26. Nakoľko žalobca mal za to, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, je podľa

jeho názoru nadbytočné ako odvolací dôvod uvádzať prípustnosť nových dôkazov, resp. uvádzania
ďalších skutočností v odvolacom konaní, nakoľko v prípade naplnenia odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, čo je o. i. dané aj právom
žalobcu na dvojinštančnosť konania. Rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní musí predchádzať
náležité konanie pred súdom prvej inštancie, náležité zistenie skutkového stavu a právne posúdenie

veci. Odôvodnenie rozhodnutia je základným a bezpodmienečným objektom prieskumnej činnosti
vykonávanej súdom vyššej inštancie, účelom odvolacieho konania je náprava skutkových a právnych
pochybení súdu prvej inštancie za predpokladu, že boli zrozumiteľne prezentované, t.j. preskúmavané
rozhodnutie musí spĺňať požiadavky zákona z hľadiska jeho odôvodnenosti (preskúmateľnosti). S
odkazom na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7CoCsp/30/2023 zo dňa 30.05.2024

poukázal na potrebu zachovania princípu kontradiktórnosti pri skúmaní vecnej legitimácie strán sporu
súdom z úradnej povinnosti, t.j. na potrebu zachovania stranám sporu možnosti vyjadrovať sa nielen
ku skutkovým tvrdeniam, návrhom na vykonanie dokazovania a právnej argumentácii strán sporu,
ale aj k právnym dôvodom uplatňovaným súdom ex offo, na ktorých chce založiť svoje rozhodnutie,
čím sa predchádza vydaniu prekvapivého rozhodnutia. Bez vytvorenia procesnej príležitosti strane v

prvoinštančnom konaní kontradiktórne sa vyjadriť a právne argumentovať, prípadne doplniť skutkové
tvrdenia, či predložiť nové dôkazy, ktoré sa z jej hľadiska javili ako významné, dochádza k porušeniu
príncípu právnej istoty a predvídateľnosti práva.

27. Žalobca preto považoval závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku ohľadne hrubého

porušenia povinnosti banky skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver
za zjavne predčasné. Podľa jeho názoru prichádza do úvahy zrušenie napadnutého rozsudku a
zopakovanie dokazovania v otázke skúmania bonity na súde prvej inštancie, pretože akékoľvek
dokladovanie skúmania bonity pred odvolacím súdom by prakticky znamenalo porušenie práva žalobcuna už spomínanú dvojinštančnosť súdneho konania. Odvolací súd by tým prakticky prevzal na seba rolu
súdu prvej inštancie, vykonal dokazovanie namiesto súdu prvej inštancie, čím by okrem iného žalobca
stratil možnosť revízie záverov dokazovania na nadriadenom súde.

28. Napriek vyššie uvedenému (zrejme z opatrnosti - poznámka odvolacieho súdu) žalobca uplatnil aj
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP. Argumentujúc práve tým, že v prvoinštančnom súdnom
konaní nikto bonitu nerozporoval, nikto na bonitu nevyzýval, je podľa žalobcu namieste uvádzanie
ďalších rozhodujúcich skutočností a predloženie ďalších dôkazov – žiadosti o úver a overovanie klienta

v odvolacom konaní, nejedná sa o neprípustné novoty s poukazom na § 366 písm. d) CSP. Žalobca
tvrdil, že z tejto dokumentácie vyplýva, že banka konala s odbornou starostlivosťou pri skúmaní
bonity žalovaného, overovala príjmy a výdavky žalovaného v zmysle jednotlivých ustanovení zákona
č. 129/2010 Z.z. platného v čase uzavretia zmluvy o úvere, vrátane na vec sa vzťahujúcich usmernení
dohliadajúceho orgánu - NBS. Žalovaný deklaroval a banka akceptovala z daňového priznania príjem
žalovaného 2 747,34 eur mesačne, jeho výdavky boli na úrovni 1 321,80 eur, finančná rezerva

žalovaného teda vysoko prevyšovala mesačnú splátku novoposkytnutého úveru vo výške 192,03
eur. Podotkol, že sa jedná sa o neúplnú dokumentáciu, nakoľko ohľadom bonity spotrebiteľa musí
kontaktovať banku za účelom doručenia výsledných informácií z jednotlivých aplikácií a softvéru banky,
čo s ohľadom na zákonnú lehotu na podanie odvolania nie je vždy možné. Nad rámec uvedeného
konštatoval, že v prípade žalovaného nejde o bežného spotrebiteľa v poňatí klasickej koncepcie tzv.

priemerného spotrebiteľa, ale o spotrebiteľa, ktorý dosiahol vysokoškolský titul Ing., teda žalovaný
absolvoval technický alebo inžiniersky študijný program, ktorý zahŕňa okrem iného aj matematiku.
Nemožno preto hovoriť o subjekte, ktorý by si nebol vedomý toho, čo veriteľovi pri splnení podmienok
na poskytnutie úveru uvádza, alebo ktorý by zákonnostiam, či obsahu kontraktu neporozumel.

29. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalobca v odvolaní vymedzil nasledovne:

30. Žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že nedodržal zákonné podmienky ust. § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 565 Občianskeho zákonníka pre platné zosplatnenie úveru. Trval
na tom, že výzvou zo dňa 27.12.2021 banka upozornila žalovaného, že ak neuhradí omeškané splátky,

vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru a učinila tak v lehote nie kratšej ako 15 dní pred zosplatením úveru.
Podaním zo dňa 20.01.2022 využila svoje právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka, t.j. vyhlásila
mimoriadnu splatnosť úveru za dodržania aj ďalšej podmienky ust. § 53 ods. 9 OZ, t.j. po omeškaní
žalovaného s platením splátok po dobu troch mesiacov. Toto právo banka využila pre nesplnenie splátky,
ktorápredchádzalazosplatneniutrimesiace,t.j.prenesplneniesplátkysplatnejdňa14.10.2021.Žalobca

mal teda za to, že došlo k účinnému zosplatneniu úveru zo strany banky.

31. Žalobca považoval za nesprávny právny názor súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého je vo výzve
podľa § 53 ods. 9 OZ, ako aj v oznámení o uplatnení práva podľa § 565 OZ potrebné špecifikovať,
s ktorou splátkou je žalovaný v omeškaní. V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie žalobca

poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo/123/2022 z 30.01.2024:
„Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom, ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre
ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu.
Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací
súd tiež nepovažuje za potrebné na tomto mieste viesť polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá

vyvolala zosplatnenie, skutkovou alebo právnou otázkou (skutkovou otázkou nesporne je označenie
takejto splátky vo výzve na zaplatenie alebo v samotnom zosplatnení; ak však tieto listiny vymedzenie
relevantnej splátky neobsahujú, je jej určenie na účely začatia počítania premlčacej doby len právnym
konštruktom).Považujevšakzavhodnéuviesť,žepokiaľsavykonanýmdokazovanímnepreukážeopak,
treba vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade

so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie § 565 druhej vety Občianskeho zákonníka je potrebné
predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace
po splatnosti.“

32. Žalobca poukázal na to, že súčasná rozhodovacia prax súdov na všetkých úrovniach je nejednotná

pri posudzovaní náležitostí zosplatňujúcej výzvy, resp. aj výzvy, ktorá zosplatneniu predchádza, čím
dochádza k právnej neistote subjektov súkromnoprávnych vzťahov.33. Žalobca ďalej poukázal na to, že platobná disciplína žalovaného sa po výzve podľa § 53 ods. 9 OZ
neobnovila, neuhradené splátky neuhradil, preto banka nebola povinná opätovne vyzývať žalovaného
podľa § 53 ods. 9 OZ, jej podmienky zostali splnené a teda aj v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti

boli splnené podmienky na uplatnenie práva podľa § 565 OZ, o čom svedčí aj už vyššie citované
uznesenie NS SR: „...toto právo sa mu zo zákona obnovuje pri každej ďalšej nezaplatenej splátke, ktorá
sa dostane do omeškania viac ako tri mesiace a pri každej splátke je potrebné po troch mesiacoch a
jednom dni omeškania začať počítať novú premlčaciu dobu na potenciálne zosplatnený dlh.“

34. Preto mal žalobca za to, že veriteľ nie je povinný uvádzať konkrétnu splátku, pre ktorú sa chystá,
prípadne pre ktorú pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, Občiansky zákonník takúto
podmienku v žiadnom jeho ustanovení neobsahuje. Žalobcovi preto nie je zrejmé, z akých zákonných
ustanovení súd prvej inštancie túto domnelú povinnosť veriteľa vytvoril. Zhrnul, že zo zákonných
ustanovení vyplývajú len nasledovné podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru: aby
bola táto možnosť dohodnutá (bez akýchkoľvek zákonných náležitostí tejto dohody), aby bol dlžník

v omeškaní aspoň 3 mesačné splátky, aby bol dlžník na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
veriteľom upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní pred uplatnením tohto práva. Žalobca bol názoru,
že určenie, pre nezaplatenie ktorej konkrétne určenej splátky nastalo zosplatnenie dlhu, je výhradne
vecou právneho posúdenia súdu, žalobca nemá povinnosť vec právne kvalifikovať, ale len skutkovo
vymedziť, čo napokon aj bezpochyby urobil.

35. Žalobca mal za to, že špecifikácia splátky by bola navyše nadbytočná, keďže z platnej právnej úpravy
a rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednoznačne vyplýva, že vždy môže ísť
len o jednu konkrétne vymedzenú splátku, pre nesplnenie ktorej veriteľ zosplatnil celý úver (v tomto
prípade splátku splatnú 14.10.2021), splátku, ktorej splatnosť predchádzala vyhláseniu mimoriadnej

splatnosti úveru po dobu viac ako tri mesiace. Zopakoval, že uvedené je výsostne právnou otázkou,
závisí od právneho posúdenia súdu.

36. Žalobca tiež s poukazom na nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 01.04.2015 mal za to, že v prípade
možného rozdielneho výkladu náležitosti právneho úkonu by mal byť preferovaný výklad v prospech

jeho platnosti. Taktiež poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 9/2017 z 27.05.2020
odkazujúce na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07, v zmysle ktorých podľa
ústavne konformného výkladu je preferovaná platnosť pred neplatnosťou právneho úkonu.

37. Na podporu svojho názoru žalobca citoval aj z viacerých rozhodnutí krajských súdov Slovenskej

republiky (o. i. aj z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoCsp/7/2023 zo dňa
24.10.2023), ktoré nevyžadovali ako podmienku zosplatnenia úveru uvedenie konkrétnej splátky vo
výzve podľa § 53 ods. 9 OZ, resp. v oznámení o zosplatnení úveru podľa § 565 OZ. Žalobca mal za to, že
predmetnúproblematikuposudzovaldovolacísúdpririešeníprávnejotázkypremlčania(výsledkomčoho
bol aj judikát publikovaný pod č. R 29/2023, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2020 z

29.11.2022), kedy podľa žalobcu nevyhnutne musel dovolací súd posudzovať aj náležitosti jednotlivých
výziev (ak posudzoval začiatok plynutia premlčacej doby), pričom nedospel k záveru o tom, že by zákon
veriteľovi ukladal povinnosť uviesť rozhodnú splátku v tej-ktorej výzve. Výklad vyžadujúci uvedenie
konkrétnej splátky v oznámení o zosplatnení úveru, resp. aj vo výzve pred zosplatnením nemôže obstáť
v praktickom živote úverových vzťahov, jednak preto, že takmer nikdy by nemohla nastať situácia, že

by veriteľ uvádzal v týchto právnych úkonoch totožnú splátku, teda nebolo by ani zrejmé, akú splátku
má vlastne uvádzať a jednak preto, že ak by sa malo jednať o tú istú splátku, banka by musela čakať
surobenímprávnehoúkonu–oznámeniaozosplatnení minimálne15dnípoupozornenípodľa§53ods.
9 OZ, tento úkon by sa stal právne účinným až dôjdením do dispozičnej sféry adresáta – dlžníka, pričom
úložná lehota pri poštovom doručovaní je až 18 dní, a teda v prípade, že by k prevzatiu oznámenia došlo

až v 18. deň, potom by po 33 dňoch (15+18) došlo nevyhnutne k splatnosti ďalšej splátky, čo by menilo
právne posúdenie toho, pre ktorú splátku došlo k uplatneniu práva na zosplatnenie. Uvedenie konkrétnej
splátky, pre ktorú sa veriteľ chystá zosplatniť úver v upozornení podľa § 53 ods. 9 OZ by teda nemalo pre
spotrebiteľa žiadnu informačnú hodnotu, mohol by len nadobudnúť mylnú domnienku, že uhradením
len tejto splátky zabráni zosplatneniu – čo by však v prípade omeškania s viacerými splátkami nemohlo

nastať, nakoľko pri úhrade (len) tejto splátky by podmienky podľa § 53 ods. 9 OZ zostali zachované
(spotrebiteľ by bol naďalej v omeškaní so splácaním dlhu po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, keďže zvyšné
splátky neuhradil a zároveň bol upozornený na možné uplatnenie práva na vyhlásenie splatnosti).38. Žalobca v odvolaní poukázal aj na novelizáciu ust. § 53 Občianskeho zákonníka účinnú od
01.11.2024:

39. Podľa § 53 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.11.2024, ak má
spotrebiteľ plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy v splátkach, môže obchodník požadovať vrátenie celého
plnenia, ak je spotrebiteľ celkom alebo čiastočne v omeškaní aspoň s tromi splátkami a suma splátok,
s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, je najmenej vo výške
a) desiatich percent poskytnutej sumy úveru alebo iného plnenia, na ktorého vrátenie je spotrebiteľ podľa

spotrebiteľskej zmluvy povinný, ak je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy dohodnutá najviac na tri roky,
b) piatich percent poskytnutej sumy úveru alebo iného plnenia, na ktorého vrátenie je spotrebiteľ podľa
spotrebiteľskej zmluvy povinný, ak je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy dohodnutá na viac ako tri roky
a najviac na desať rokov, alebo
c) dva a pol percenta poskytnutej sumy úveru alebo iného plnenia, na ktorého vrátenie je spotrebiteľ
podľa spotrebiteľskej zmluvy povinný, ak je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy dohodnutá na viac ako

desať rokov.

40. Podľa § 53 ods. 10 cit. zákona ak sú splnené podmienky podľa odseku 9, obchodník je povinný vo
výzve na vrátenie splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, poskytnúť spotrebiteľovi dodatočnú lehotu
na plnenie, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní od doručenia výzvy. Ak spotrebiteľ neuhradí splátky, s

ktorými je v omeškaní, v dodatočnej lehote poskytnutej mu obchodníkom, jej uplynutím sa stáva celé
plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy splatným; ustanovenie § 565 sa nepoužije. Obchodník je povinný vo
výzve na vrátenie splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, upozorniť spotrebiteľa na následok podľa
predchádzajúcej vety a uviesť sumu splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní.

41. Žalobca citoval aj z dôvodovej správu k tejto novelizácii, podľa ktorej: „Navrhovaná nová právna
úprava upravuje "možnosť" obchodníka požadovať úhradu celého plnenia, resp. celej dlžnej sumy
za zákonom ustanovených podmienok, ktoré zohľadňujú nielen počet omeškaných splátok, ale aj ich
celkovú "omeškanú" výšku vo vzťahu k výške poskytnutého úveru alebo iného plnenia, na ktoré je
spotrebiteľ podľa spotrebiteľskej zmluvy povinný, a vo vzťahu k dĺžke trvania spotrebiteľskej zmluvy.

Pokiaľ ide o iné plnenia, majú sa na mysli najmä plnenia odlišné od finančného plnenia (napr. zmluva
o dielo a pod.).“

42. Žalobca mal za to, že ani po novelizácii Občianskeho zákonníka nebude obligatórnou náležitosťou
výzvyuvedeniekonkrétnejsplátky,resp.jejšpecifikácia,alepostačujúcimúdajomnaplatnézosplatnenie

bude naďalej uvedenie sumy, s ktorou je dlžník v omeškaní. Veriteľ podľa právnej úpravy účinnej
od 01.11.2024, obdobne ako aj pri úprave účinnej pred 01.11.2024 je povinný vo výzve upozorniť
spotrebiteľa na následok zosplatnenia a uviesť sumu splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní.
Obligatórnou náležitosťou tejto výzvy teda ani po účinnosti novelizácie nebude špecifikácia konkrétnej
splátky, pre ktorú sa veriteľ chystá úver zosplatniť, resp. pre ktorú úver zosplatňuje.

43. Žalobca mal preto za to, že výzvy veriteľa sú pre spotrebiteľa dostatočným spôsobom určité,
netrpia vadou neurčitosti, obsahujú jasný prejav vôle veriteľa, ktorý využil svoje právo zosplatniť úver
po predchádzajúcej výzve na zaplatenie omeškaných splátok. Prejav vôle je neurčitý len v prípadoch,
keď je neistý jeho obsah, resp. je vnútorne rozporný. Z obsahu právneho úkonu zo dňa 27.12.2021 je

celkom zrejmý úmysel veriteľa, t.j. upozornenie dlžníka v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
na to, že je v omeškaní po dobu viac ako 3 mesiace, je z neho zrejmá aj celková výška jeho omeškania
a rovnako upozornenie na to, že v prípade, ak omeškané plnenie neuhradí v dodatočnej lehote, je
veriteľ oprávnený žiadať zaplatenie celej pohľadávky. Taktiež z obsahu zosplatnenia zo dňa 20.01.2022
je zrejmá vôľa veriteľa zosplatniť celú pohľadávku z dôvodu porušenia povinnosti na strane dlžníka -

nedodržania platobnej disciplíny. Z obsahu týchto úkonov je teda bez akýchkoľvek pochybností zrejmá
vôľa konajúcej osoby, čo vylučuje možné právne posúdenie uvedených právnych úkonov ako neurčitých,
resp. neplatných.

44. V odôvodnení napadnutého rozsudku podľa názoru žalobcu absentuje vysvetlenie, v čom súd prvej

inštancieidentifikovalneurčitosťprávnychúkonov,t.j.akokonkrétnesapriabsenciiurčeniasplátky,ktorá
vyvolala zosplatnenie (sa dodržania podmienok podľa § 53 ods. 9 a § 565 o z) uvedených právnych
úkonoch prejavil vnútorný rozpor takýchto úkonov. Vzhľadom na vyššie uvedené mal žalobca za to,že rozsudok súdu prvej inštancie je čiastočne nepreskúmateľný pre nedostatok odôvodnenia a právne
závery v ňom uvedené sú v celom rozsahu nesprávne.

45. Žalobca nesúhlasil ani s názorom súdu prvej inštancie, že z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
vyplýva, že výzva podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách musí byť samostatná, osobitná, výlučná. Citujúc
predmetné ustanovenie bol aj s poukazom na 1. vydanie komentára k zákonu o bankách z roku
2024 vydané nakladateľstvom C. H. Beck názoru, že zo znenia ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
vyplýva, že banka alebo pobočka zahraničnej banky má právo postúpiť postupníkovi svoju pohľadávku

za podmienky, že a) klient bol písomne vyzvaný na zaplatenie čo i len časti peňažného záväzku, s
ktorého zaplatením je v omeškaní a b) jeho omeškanie trvá nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní. Mal preto za to, že zo strany banky boli splnené zákonné podmienky na postúpenie pohľadávky
na žalobcu. V konaní pritom nebolo sporné, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky aj napriek
písomnej výzve banky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní. Na podporu svojho názoru poukázal taktiež na rozhodnutia NS SR, a to najmä

na uznesenie sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27.09.2023 citujúc o. i. z jeho odôvodnenia: „Výzvou v
zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru
za predpokladu, že dlžník mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom takéhoto adresovaného
jednostranného právneho úkonu (§ 45 ods. 1 OZ).“, uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/154/2020 zo dňa
27.02.2024,akoajnarozhodnutianiektorýchkrajskýchsúdovSR.Vzhľadomnauvedenémalžalobcaza

to, že výzvou v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách bola výzva zo dňa 20.01.2022. V tejto
výzve banka uviedla žalovanému aktuálnu dlžnú sumu a vyzvala ho na jej zaplatenie. K postúpeniu
pohľadávky na žalobcu došlo zmluvou zo dňa 07.03.2024, išlo zo strany žalovaného teda o podstatne
dlhšie omeškanie (vyše 2 roky), ako vyžaduje ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách.

46. Žalobca bol taktiež názoru, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyžaduje, aby bol dlžník
po odoslaní výzvy v omeškaní 90 dní a až následne mohol veriteľ postúpiť pohľadávku, t.j. podľa žalobcu
sa moment omeškania dlžníka 90 dní neviaže na moment odoslania, resp. doručenia výzvy podľa § 92
ods. 8 zákona o bankách. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo
dňa 28.03.2018, sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27.10.2021, z ktorých vyvodil záver, že plynutie lehoty

deväťdesiatich dní nenastáva od doručenia výzvy bankou klientovi, ale je nezávislé na výzve, plynie
odvtedy, čo sa dlžník dostal do omeškania s plnením dlhu.

47. Žalobca nepovažoval za správny ani názor, že vo výzve podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách musí
banka klienta informovať o možnosti postúpiť pohľadávku na tretiu osobu, t.j., že sa vyžaduje osobitná

výzva, preto vyhlásenie predčasnej splatnosti nemožno považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona
o bankách. Trval na tom tom, že výzvou podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj oznámenie
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru za predpokladu, že dlžník mal objektívnu možnosť oboznámiť
sa s obsahom takéhoto adresovaného jednostranného právneho úkonu, čo v konkrétnom prípade
preukázané nebolo. Opätovne s poukazom na prioritu výkladu platnosti oproti neplatnosti právneho

úkonu v súkromnej sfére mal žalobca za to, že ani spotrebiteľský status žalovaného nemôže znamenať
popretie účelu, významu a gramatického znenia právnej normy. Podľa názoru žalobcu zákonodarca
nevyžaduje osobitnú výzvu pred postúpením pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, inak by to
v znení predmetného ustanovenia výslovne uviedol. Preto takúto povinnosť nad rámec zákona nemožno
od banky ako postupcu požadovať. S poukazom na článok 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky mal

za to, že výklad smerujúci k sankcionovaniu za niečo, čo zákon neukladá, je rozporný s princípom
právnej istoty. Preferencia takéhoto výkladu zároveň neprimerane zvýhodňuje dlžníka a významným
spôsobom zasahuje do práv a právom chránených záujmov veriteľov. Napokon ani samotný dlžník si
v takej situácii nemôže byť istý, kto je jeho veriteľom, ak sa chce zbaviť záväzku splnením. Preto, ak
súdy vyžadujú od veriteľov niečo, čo zákon nevyžaduje, dochádza k značnému ohrozeniu právnej istoty

v súkromnoprávnych vzťahoch ako takých v širšom rozsahu.

48. Unifikujúcim prvkom v rozdielnom výklade na spôsob „iný kraj, iný mrav“ by mal byť práve Najvyšší
súd SR. Žalobca podotkol, že vie o tom, že právna otázka, či zosplatňujúcu výzvu možno považovať aj
za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, je aj z dôvodu rozporu výkladov jednotlivých senátov

dovolacieho súdu predmetom prieskumu zo strany veľkého senátu Najvyššieho súdu SR (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/18/2024 z 29.01.2025). Žalobca mal za danej
situácie (existujúcej v čase podania odvolania) za to, že právna otázka, či zosplatňujúca výzva môže
byť považovaná aj za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, samozrejme za splnenia ostatnýchzákonom predpokladaných kritérií, sa javí byť momentálne v súlade s novšou praxou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyriešená s výsledkom, že výzvou podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách môže
byť aj zosplatňujúca výzva za predpokladu, že obsahuje zároveň výzvu na splnenie záväzku a bola

preukázanáobjektívnamožnosťdlžníkasastoutovýzvouoboznámiť.Právnyzáversúduprvejinštancie,
podľa ktorého ani jednu z predložených výziev nemožno považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona
o bankách nie je preto podľa žalobcu správny.

49. Žalobca bol preto názoru, že preukázal aj splnenie podmienok vyžadovaných ust. § 92 ods. 8 zákona

o bankách na platné postúpenie pohľadávky z banky na neho, svedčí mu teda aktívna vecná legitimácia
v tomto spore.

50. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe
vyhovel, alternatívne aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

51. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku. Bol názoru,
že žalobca nepreukázal, že banka konala pri schvaľovaní úveru s odbornou starostlivosťou (poukázal na
proces pred uzatvorením zmluvy o úvere), hrubým spôsobom porušila svoju povinnosť určenú zákonom
č. 129/2010 Z.z., súhlasil preto s názorom súdu prvej inštancie, že úver sa považuje za bezúročný a bez

poplatkov a banka nemohla žiadať o predčasné zosplatnenie úveru.

52. Pokiaľ ide o dlžnú sumu uvedenú v tretej upomienke – pokuse o zmier zo dňa 27.12.2021, mal za to,
že táto sa nedá verifikovať, nebola preukázaná, najmä ak banka pri jej výpočte vychádzala z toho, že má
nárok aj na úrok a poplatky z úveru, táto suma nebola v danej listine priradená k žiadnym konkrétnym

splátkam. V tejto listine sa neuvádza žiadna konkrétna splátka, s ktorou by mal byť žalovaný v omeškaní
viac ako tri mesiace. Zhodne so súdom prvej inštancie ju preto pre neurčitosť považoval za absolútne
neplatnú.

53. Ďalej žalovaný vyčítal banke, že tým, že vo výzve na predčasné splatenie úveru nekonkretizovala

právny predpis, z ktorého tento právny úkon vyvodzuje, nemohol si overiť správnosť a zákonnosť
postupu banky a až v konaní tvrdený zo zákona odvodzovaný dôvod zosplatnenia úveru. Banka mala
určite a zrozumiteľne uviesť základ dôvodu zosplatnenia, ako aj konkrétne skutočnosti, ktorými sa mal
tento dôvod naplniť. Vo výzve na predčasné splatenie úveru mali byť preto podľa žalovaného uvedené
konkrétne omeškané splátky s dátumom ich splatnosti. Len tak si dlžník môže overiť tvrdenie veriteľa

o svojom omeškaní. Navyše keďže tejto výzve nepredchádzalo platné upozornenie podľa § 53 ods. 9
OZ, je taktiež absolútne neplatná pre porušenie zákona.

54. Žalobca v odvolacej replike trval na podanom odvolaní.

55. Žalovaný v odvolacej duplike trval na svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu.

56. Krajský súd v Banskej Bystrici funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34
ods. 1 CSP preskúmal vec v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, z dôvodov vymedzených v odvolaní
podľa § 380 ods. 1 CSP a mimo nich v zmysle § 380 ods. 2 CSP v rozsahu vád týkajúcich sa

procesných podmienok, ktoré vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP z dôvodu, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní
nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie je vo svojej výrokovej časti vecne správny a je

potrebné ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

57. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že žalobca v podanom odvolaní síce formálne označil (aj)
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, tento však v obsahu odvolania žiadnym spôsobom
nešpecifikoval, neuviedol konkrétne okolnosti, v ktorých má tento odvolací dôvod spočívať, konkrétne

k akým nesprávnym skutkovým zisteniam mal súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
dospieť. Žalobca v odvolaní nenapáda skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že vo výzve podľa § 53
ods. 9 OZ, ani v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 565 OZ nie je uvedená
splátka, pre ktorú veriteľ – banka využila právo podľa § 565 OZ, žalobca bol len na rozdiel od súduprvej inštancie názoru, že takáto náležitosť z OZ nevyplýva, a preto polemizuje a nesúhlasí s právnym
názorom súdu prvej inštancie na vec, konkrétne s názorom, že vo výzve podľa § 53 ods. 9 OZ, resp. v
oznámení o zosplatnení úveru podľa § 565 OZ musí byť ako jeho obsahová náležitosť konkretizovaná

splátka, pre ktorú veriteľ toto právo chce využiť, resp. využil, ak túto obsahovú náležitosť neobsahuje, je
zosplatnenie neplatné pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 OZ. Žalobca teda uplatnil odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Taktiež ohľadne skúmania bonity žalobca neoznačuje skutkové zistenia
súdu prvej inštancie na základe dôkazov obsiahnutých v spise a právne závery z nich vyplývajúce za

nesprávne, ale za predčasné majúc za to, že súd prvej inštancie ho mal vyzvať na doplnenie skutkových
tvrdení a prípadné predloženie dôkazov v tejto otázke, tým, že tak neurobil, porušil jeho právo na
spravodlivý proces (čím uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP) a podporne uplatnil
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP, t.j. zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené.
Tým, že v lehote na podanie odvolania žalobca nekonkretizoval, nevymedzil odvolací dôvod podľa §

365 ods. 1 písm. f) CSP, vlastne ho neuviedol. Rovnaký názor zastávajú aj autori Veľkého komentára
k Civilnému sporovému poriadku: „Odvolanie musí byť niektorou (prípadne viacerými) z uvedených
vád odôvodnené (§ 363), čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je
potrebné ho identifikovať, t.j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie
odvolacieho dôvodu.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,

M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, strana 1237). Taktiež v zmysle
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 05.11.2019 iba uvedenie
všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní
rozhodnúť vecným preskúmaním správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska uplatnených
odvolacích dôvodov.

58. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd uvádza nasledovné:

59. Z obsahu spisu yyplýva, že súd prvej inštancie doručil žalobu na vyjadrenie žalovanému dňa
07.12.2024, pričom vo výzve určil lehotu na vyjadrenie 15 dní od doručenia výzvy. Táto lehota

uplynula v pondelok 23.12.2024. Do tohto dátumu vyjadrenie žalovaného súdu nedošlo. Po tomto
dátume nie je súd prvej inštancie povinný vyčkávať na vyjadrenie strany sporu, preto pristúpil dňa
15.01.2025 k nariadeniu termínu pojednávania na 04.02.2025, pričom predvolanie na pojednávanie
bolo žalobcovi doručené dňa 20.01.2025 a žalovanému 16.01.2025, t.j. viac ako 5 dní pred vytýčeným
termínom pojednávania. Až po doručení predvolania na pojednávanie sa žalovaný k žalobe vyjadril

podaním podaným osobne na súde prvej inštancie dňa 17.01.2025. Súd prvej inštancie (nakoľko do
termínu pojednávania zostávalo ešte 17 dní a obe strany sporu mali aktívne elektronické schránky na
doručovanie písomností), následne doručil toto vyjadrenie žalovaného žalobcovi, resp. jeho právnemu
zástupcovi dňa 22.01.2025, pričom ho už nevyzval na vyjadrenie k nemu, hoci tak mal podľa dikcie ust. §
167 ods. 3 CSP urobiť (zrejme tak neurobil pre krátkosť času zostávajúceho do termínu pojednávania).

Toto procesné pochybenie však nemožno považovať za majúce intenzitu porušenia práva žalobcu
na spravodlivý proces, nakoľko, aj keď mu nebola súdom poskytnutá lehota na podanie repliky, túto
podal dňa 28.01.2025, t.j. vyjadril sa k vyjadreniu žalovaného ešte pred termínom pojednávania. Súd
prvej inštancie hneď na nasledujúci deň 29.01.2025 dal kancelárii pokyn na doručenie repliky žalobcu
žalovanému, ktorý si ju prevzal deň po termíne pojednávania, t.j. 05.02.2025. Žalobca však nemôže

namietať porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces tým, že mu súd prvej inštancie neumožnil
do termínu pojednávania vyjadriť sa k replike žalobcu, podať dupliku. To by mohol namietať len žalovaný,
na čo nemal dôvod, keďže bol v spore pred súdom prvej inštancie úspešný. Navyše z dikcie ust. §
167 ods. 4 CSP vyplýva, že nie je povinnosťou súdu vždy doručiť repliku žalobcu (vyjadrenie žalobcu
k vyjadreniu žalovaného k žalobe žalobcu) žalovanému na vyjadrenie. Súd tak môže urobiť, ak neurobí

iné vhodné opatrenia (napr. nariadi pojednávanie vo veci).

60. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 04.02.2025 predložil len písomné doplnenie vyjadrenia
kžalobedatovanédňom03.02.2025,vktoromdoplnilnámietkupremlčaniažalobouuplatnenéhonároku,
ktorú vzniesol už vo vyjadrení k žalobe, nevyjadroval sa k otázke splnenia povinnosti veriteľa skúmať

sodbornoustarostlivosťouschopnosťžalovanéhospotrebiteľasplácaťúver,tzv.bonituspotrebiteľa.Toto
podanie mal zrejme súd prvej inštancie na mysli, keď v odôvodnení rozhodnutia konštatoval: „Žalovaný
vduplikevzniesolnámietkupremlčaniaceléhonároku...“Jednásaoterminologickúnepresnosť,nakoľko
duplika je vyjadrením k replike žalobcu, ktorá bola žalovanému doručená až dňa 05.02.2025, t.j.po termíne pojednávania. K námietke premlčania sa žalobca vyjadril v replike a k jej doplneniu na
pojednávaní, považoval ju za nedôvodnú, nežiadal z dôvodu doručenia doplnenia námietky premlčania
krátkou cestou na pojednávaní o odročenie pojednávania za účelom jej vyhodnotenia a podania

vyjadrenia. Nebolo preto podľa názoru odvolacieho súdu potrebné osobitne sa dopytovať strán sporu,
či súhlasia s vykonaním pojednávania, resp. či žiadajú o jeho odročenie, nakoľko ani na pojednávaní
nebola vznesená žiadna nová pre spor podstatná argumentácia, ku ktorej by nemali možnosť sa vyjadriť
už pred pojednávaním. Navyše ustanovenie § 178 ods. 2 CSP viaže počiatok plynutia procesnej lehoty 5
dní na prípravu na pojednávanie na doručenie predvolania na pojednávanie strane alebo jej zástupcovi.

Táto lehota piatich dní na prípravu na pojednávanie nemusí byť bezvýhradne dodržaná, je daná pre
prípad, že by pred pojednávaním bola vznesená nová podstatná argumentácia, či vznesené relevantné
návrhy na doplnenie dokazovania, ku ktorým by protistrana nemala dostatočný časový priestor zaujať
kvalifikované stanovisko. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odbornú literatúru: „Ak sa strany
alebo ich zástupcovia na pojednávanie dostavia, a to aj napriek tomu, že súd nebude mať vykázané
doručenie predvolania na pojednávanie, prípadne predvolanie na pojednávanie im bolo doručené v dobe

kratšej ako 5 dní pred pojednávaním, nebude dôvod na to, aby súd osobitne skúmal, či a kedy im
predvolanie na pojednávanie bolo doručené alebo ich osobitne poučoval o tom, že majú byť predvolaní
tak, aby mali dostatok času, spravidla najmenej päť dní, na prípravu na pojednávanie. Dostavením sa
strán alebo ich zástupcov na pojednávanie v prípade, ak na pojednávaní o jeho odročenie nežiadajú,
treba mať za to, že strany s vykonaním tohto procesného úkonu súhlasia. Ak sa strana napriek tomu,

že predvolanie na pojednávanie jej nebolo doručené v lehote najmenej piatich dní pred pojednávaním,
na pojednávanie dostaví a bude žiadať o odročenie pojednávania, nemusí to vždy viesť k tomu, že
súd pojednávanie na žiadosť strany odročí. Pri rozhodnutí o tom, či pojednávanie odročí, súd zváži, či
nedodržanie päťdňovej lehoty mohlo negatívne ovplyvniť prípravu strany na pojednávanie. Dôvod na
odročenie pojednávania v takomto prípade nebude daný najmä v tých prípadoch, v ktorých súd dospeje

k záveru, že príprava na pojednávanie pre stranu nemohla byť spojená s vykonaním žiadnych osobitne
náročných činností ako napríklad ďalšia porada zástupcu strany so stranou a podobne. Pôjde najmä o
prípady skutkovo jednoduchých vecí, konaní, v ktorých skutkové tvrdenia strany, najmä žalobcu, neboli
druhou stranou spochybnené, alebo prípady pojednávaní odročených len z dôvodu vykonania stranami
už skôr navrhnutých dôkazov. Z uvedeného je zrejmé, že ustanovenie, podľa ktorého majú mať strany

spravidla najmenej päť dní na prípravu na pojednávanie, treba vyložiť v každom jednotlivom prípade
s ohľadom na osobitosť procesnej situácie. Pritom možno dospieť nielen k záveru, že dostatočnou
bude lehota kratšia ako 5 dní, ale aj lehota dlhšia, a to osobitne v takých prípadoch, ak sa nariaďuje
pojednávanie, na ktorom možno očakávať vykonanie rozsiahleho dokazovania o zložitých skutkových
tvrdeniach strán, alebo pojednávanie, ktoré sa plánuje s ohľadom na nariadené dokazovanie na niekoľko

dní.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 660 – 661). Odvolací súd taktiež
poukazuje na stanovisko NS sp. zn. Cpj 220/64 zo dňa 16.09.1964 publikované v Zborníku stanovísk,
záverov, rozborov a zhodnotenia súdnej praxe, správ a rozhodovania súdov a súdnych rozhodnutí NS
1964 – 1969, zv. III, vydanom NS ČSSR nákladom ŠEVT, Praha 1980, str. 329, podľa ktorého: „Hoci

v ustanovení § 115 ods. 2 OSP (teraz § 178 ods. 2 CSP – poznámka odvolacieho súdu) ide o lehotu
výslovne uvedenú v zákone, nemusí byť dodržaná, ak kratšia lehota na prípravu na pojednávanie vo veci
stačila.“, ktorého právny záver je aplikovateľný aj na súčasný právny stav, keďže v tejto otázke nedošlo
k zmene obsahu právnej úpravy oproti procesnému kódexu účinnému v tom čase – zákonu č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok vo vtedy platnom znení.

61. Pokiaľ žalobca namieta porušenie jeho práva na spravodlivý proces z dôvodu nepredvídateľnosti,
prekvapivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko v priebehu konania mu súd prvej inštancie
nedal možnosť vyjadriť sa k stranami sporu nerozporovanému splneniu povinnosti veriteľa skúmať
s odbornou starostlivosťou bonitu spotrebiteľa a ani súd prvej inštancie nenaznačil, že sa mieni touto

otázkou zaoberať, k tomu odvolací súd uvádza, že je pravdou, že žalovaný ani vo vyjadrení k žalobe,
ani v jeho doplnení netvrdil, že by si veriteľ poskytujúci mu úver nesplnil povinnosť podľa § 7 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z.z., v obsahu vyjadrenia k žalobe sa slovo „bonita“ spomína len v súvislosti s
neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, v zmysle ktorej si veriteľ za skúmanie bonity účtuje poplatok:
„administratívna agenda alebo posúdenie bonity predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa

a preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti.“ Ani na súdnom pojednávaní
konanom dňa 04.02.2025 okrem doplnenia námietky premlčania žiadnu ďalšiu argumentáciu (teda
ani ohľadne nesplnenia si povinnosti veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou bonitu spotrebiteľa)
žalovaný nevzniesol. Súd však môže posudzovať danú otázku ex offo a za účelom jej kvalifikovanéhoposúdenia v prípade potreby postupom podľa § 150 ods. 2 CSP požiadať strany sporu o ďalšie skutkové
tvrdenia ohľadne pre spor podstatných a rozhodujúcich skutočností. V tomto prípade však vyhodnotenie
otázky splnenia povinnosti veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou bonitu spotrebiteľa nebolo pre

výsledok sporu rozhodujúce, podstatné, pretože okrem záveru o porušení tejto povinnosti veriteľa súd
prvej inštancie založil zamietnutie žaloby prioritne na právnom názore o nesplnení podmienok podľa
§ 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ na vyhlásenie úveru za predčasne splatný, v dôsledku toho na
závere o nesplnení podmienok podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. na postúpenie pohľadávky
z banky na žalobcu a napokon na závere o nevyhnutnosti samostatnej, výlučnej, osobitnej výzvy banky

podľa § 92 ods. 8 OZ ako podmienky platného postúpenia pohľadávky. Za týchto okolností prípadu by
bolo formalistické zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie pre porušenie práva na spravodlivý proces
spočívajúce v neumožnení doplnenia skutkových tvrdení a vyjadrenia sa žalobcu k otázke splnenia
povinnostiveriteľaskúmaťsodbornoustarostlivosťoubonituspotrebiteľa,aknapadnutýrozsudokobstojí
z iných dôvodov. Inak povedané, nemá praktický význam zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie za
účelom vyjadrovania sa a doplnenia dokazovania k otázke, ktorej vyhodnotenie zo strany súdu prvej

inštancie nebolo v konečnom dôsledku pre výsledok sporu podstatné.

62. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že odvolaciu námietku podľa § 365 ods. 1 písm.
b) CSP uplatnenú žalobcom nevzhliadol ako spôsobilú privodiť zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

63. Z dôvodov uvedených vyššie nie je dôvodne uplatnenou ani odvolacia námietka podľa § 365 ods. 1
písm. g) CSP. Niet dôvodu na uvádzanie ďalších skutkových tvrdení, či doplnenie dokazovania ani pred
odvolacím súdom ohľadne pre výsledok sporu nepodstatnej otázky.

64. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza:

65. Senát 17CoCsp odvolacieho súdu v minulosti aj s poukazom na žalobcom citované uznesenie
tohto senátu sp. zn. 17CoCsp/7/2023 zo dňa 24.10.2023 zastával názor, že obsahovou náležitosťou
oznámenia o zosplatnení úveru nemusí byť určenie splátky, pre ktorú veriteľ právo na zosplatnenie
uplatnil. Od vydania daného rozhodnutia však došlo k zjednoteniu súdnej praxe v otázke, či oznámenie

o zosplatnení úveru musí ako obsahovú náležitosť obsahovať konkretizáciu splátky, pre ktorú veriteľ
vyhlásil predčasnú splatnosť úveru podľa § 565 OZ, a to uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/152/2022 z 13.02.2025, zverejneným v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov
SR pod č. R 34/2025, ktorého prvá časť právnej vety znie: „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza
zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom

určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný
neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).“ V podrobnostiach odvolací súd v zmysle §
393 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie daného rozhodnutia.

66. Preto právny názor uvádzaný v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa
30.01.2024 (ako rozhodnutí len jedného senátu NS SR, predchádzajúcom judikátu R 34/2025), ako aj v
niektorých rozhodnutiach krajských súdov, na ktoré v odvolaní poukázal žalobca, podľa ktorého sa pre
platnosť zosplatnenia úveru nevyžaduje v právnom úkone zosplatnenia určenie splátky, ktorá vyvolala
zosplatnenie, považuje odvolací súd za prekonaný.

67. K zjednoteniu súdnej praxe Najvyšším súdom SR došlo medzičasom (v období od podania odvolania
žalobcom do rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto veci) aj v otázke, či výzva banky podľa § 92 ods. 8
zákona o bankách musí byť samostatnou výzvou, alebo môže byť obsiahnutá v oznámení o predčasnom
zosplatnení úveru, ak toto zároveň obsahuje aj výzvu na zaplatenie pohľadávky. Druhý prezentovaný

názor vyjadrený v uznesení NS SR sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27.09.2023, na ktorý poukazuje
žalobca, bol prekonaný rozsudkom (veľkého senátu občianskoprávneho kolégia) Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/4/2025 z 30. júla 2025, zverejneným v Zbierke stanovísk NS a
rozhodnutí súdov SR pod č. R 38/2025, ktorého právna veta znie: „Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona
o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky

klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, pričom touto výzvou
nie je (nemôže byť) výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie
o vyhlásení úveru za predčasne splatný.“ Aj na tomto mieste odvolací súd v podrobnostiach poukazuje
na odôvodnenie daného rozhodnutia.68. Obstojí preto zamietnutie žaloby ako nedôvodnej pre neurčitosť oznámenia o zosplatnení úveru
bez konkretizácie splátky, pre ktorú k zosplatneniu došlo, a tým pre neplatnosť zosplatnenia a následnú

neplatnosť postúpenia pohľadávky na žalobcu pre jeho rozpor s ust. § 17 zákona č. 129/2010 Z.z., ako
aj pre neplatnosť postúpenia z dôvodu nedodržania požiadavky vyplývajúcej (podľa judikatúry) z ust. §
92 ods. 8 zákona o bankách - osobitnej, samostatnej výzvy banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách
pred postúpením. Neplatnosť postúpenia z týchto dôvodov postačuje pre záver o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu v tomto spore. Preto ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP

nebol uplatnený dôvodne.

69. Vzhľadom na vyššie uvedené už boli bez právneho významu pre výsledok sporu (okrem už
spomínaného záveru o (hrubom) porušení povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.)
závery súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako aj vyhodnocovanie námietky
premlčania vznesenej žalovaným. Tieto by boli podstatné, len ak by bol prijatý záver o aktívnej vecnej

legitimácii žalobcu v tomto spore.

70. Odvolací súd v zmysle § 379 písm. a) CSP aj bez návrhu preskúmal aj od I. výroku vo veci samej
závislý II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku žalovaného na náhradu trov konania. Žalovaný
malvkonaníplnýúspech,nakoľkožalobabolavcelomrozsahuzamietnutá.Súdprvejinštancierozhodol

v rozsudku o nároku žalovaného na náhradu trov konania voči žalobcovi vecne správne podľa pomeru
úspechu strán sporu vo veci (§ 255 CSP v spojení s § 262 CSP), vykonateľným výrokom, v ktorom uložil
žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania a uviedol, v akej lehote má byť náhrada trov
konania zaplatená (viď napr. uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/222/2016, sp. zn. 6Cdo/196/2016 a sp. zn.
7Cdo/123/2016). Preto odvolací súd aj tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správny

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

71. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% z dôvodu plného úspechu žalovaného v odvolacom

konanívzhľadomnato,žeodvolaniežalobcunebolospôsobiléprivodiťzmenuanizrušenienapadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262
ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil aj odvolací súd začiatok lehoty na plnenie
náhrady trov odvolacieho konania od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady

trov odvolacieho konania.

72. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať účastník konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou

o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch

neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).