Rozsudok – Dôchodky ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-7S/48/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200445
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:7021200445.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Darákovej a členov

senátu JUDr. Pavla Tkáča a Mgr. Bc. Mariána Haladeja (sudcu spravodajcu), v právnej veci žalobcu: K -
ENERGY,s.r.o.,sosídlomJužnátrieda82,04001Košice,Slovenskárepublika,IČO:44543140,právne
zastúpený: Advokátska kancelária Juristi s.r.o., so sídlom Krivá 3, 040 01 Košice - mestská časť Juh,
Slovenská republika, IČO: 51 941 244, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, 971 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, IČO: 42 499 500 o preskúmanie
rozhodnutia žalovaného č. 100718043/2021 zo dňa 29.04.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu zamieta.

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou zo dňa 02.07.2021, doručenou dňa 02.07.2021 pôvodne Krajskému súdu
v Košiciach, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 100718043/2021 zo dňa
29.04.2021, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice (ďalej
aj „správca dane“) č. 100099770/2021 z 21.01.2021 (ďalej aj „rozhodnutie správcu dane“), ktorým bol
podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej aj „Daňový poriadok“) žalobcovi vyrubený rozdiel dane na

dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie december 2019 v sume 2 109,00
EUR. Žalobca žiadal, aby súd zároveň zrušil aj rozhodnutie správcu dane a priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania.

2. Súčinnosťouod01.06.2023začalsvojučinnosťSprávnysúdvKošiciach(ďalejaj„správnysúd“alebo
„súd“). V súlade s § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v

Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od
01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je na konanie v predmetnej veci príslušný
Správny súd v Košiciach a podľa rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení
účinnomod01.06.2023, bolokonaniepridelenédňom23.06.2023senátusprávnehosúdu„6S.“,ktorývo
veci rozhodol v zákonnom zložení senátu v zmysle platného rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach.

Administratívne konanie

3. Správcadanenazákladeoznámeniaozačatídaňovejkontrolyč.101649151/2020zodňa30.10.2020
začal u žalobcu daňovú kontrolu vo vzťahu k DPH za viaceré zdaňovacie obdobia, v preskúmavanom
prípade išlo o zdaňovacie december 2019. Správca dane zaslal žalobcovi oznámenie na adresu sídlazapísanom v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I (v súčasnosti Mestský súd Košice), pričom
žalobca si oznámenie neprevzal, preto správca dane využil fikciu doručenia s poukazom na § 31 ods. 3
daňového poriadku. Správca dane vyzval žalobcu výzvou zo dňa 18.08.2020 na predloženie podkladov

pre účely daňovej kontroly, žalobca predmetnú výzvu si opätovne neprevzal. Správca dane sa pokúsil
skontaktovať so žalobcom aj prostredníctvom konateľa žalobcu, ktorému zaslal predvolanie na ústne
pojednávanie, na ktoré sa nedostavil a predmetnú výzvu neprevzal. Z dôvodu nekontaktnosti žalobcu
správca dane oznámil žalobcovi, že určí daň podľa pomôcok a to oznámením zo dňa 30.10.2020
(poznámka v rozhodnutí je uvedený dátum 30.10.2010, jedná sa o zrejmú nesprávnosť). Správca

dane zistil z inej daňovej kontroly, že žalobca na uvedenej adrese sídli (sídlo spoločnosti je označené
obchodným menom žalobcu a opatrené poštovou schránkou) a tieto zistenia prevzal vo forme úradného
záznamu ako listinný dôkaz. Správca dane ďalej zisťoval ďalšie skutočnosti k podnikaniu žalobcu,
pričom pri určení výšky dane správca nezistil žiadne okolnosti, z ktorých by vyplynuli výhody pre žalobcu.

4. Správca dane vyhotovil protokol č. 101875237/2020 zo dňa 01.12.2020, v ktorom určil daň

podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie december 2019. V protokole uviedol, že neboli zo strany
žalobcu predložené žiadne podklady, pričom vychádzal z podkladu, ktorý mal správca dane k dispozícii,
predovšetkým z predloženého daňového priznania za mesiac december 2019, v ktorom sám žalobca
v podanom daňovom priznaní k DPH za mesiac december 2019 uviedol celkovo zdaniteľné obchody vo
výške 11 375,00 EUR. Pretože neboli zo strany žalobcu predložené žiadne faktúry, na základe ktorých

by bolo možné odôvodniť právo na odpočítanie dane, určil výšku DPH v celkovej výške 2275,00 EUR.

5. V protokole správca dane vyzval žalobcu, aby sa vyjadril k uvedeným skutočnostiam, žalobca si
predmetný protokol neprevzal v odbernej lehote, k zisteným skutočnostiam sa nevyjadril.

6. Správca dane rozhodnutím č. 100099770/2020 zo dňa 21.01.2021 rozhodol o vyrubení rozdielu
dane na DPH v sume 2109,00 EUR za zdaňovacie obdobie december 2019, pričom podkladom
na vyrubenie dane bol spomínaný protokol, ktorý bol výsledkom daňovej kontroly a určením dane
na základe pomôcok. Uvedená suma predstavuje rozdiel medzi daňovou povinnosťou, ktorú uviedol
žalobca v daňovom priznaní vo výške 166,00EUR a daňou zistenou správcom dane vo výške 2275,00

EUR. Správca dane v protokole uviedol, že zohľadnil všetky skutočnosti, ktoré mohli mať dopad
na určenie daňovej povinnosti, žalobca neuniesol dôkazné bremeno na uplatnenie práva na odpočet
DPH, žalobca sa k protokolu nevyjadril, ani neposkytol reálnu súčinnosť a pri určení výšky dane, neboli
správcom dane zistené žiadne okolnosti, z ktorých by vyplynuli výhody pre žalobcu, vrátane možnosti
odpočítania dane.

7. Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 12.03.2021, v
ktorom žalobca s rozhodnutím správcu dane nesúhlasil, považoval ho za nesprávne a nezákonné.
Pochybenia správcu dane videl žalobca v procese doručovania listín, v spôsobe určenia dane
podľa pomôcok, nezistenia riadnych skutočností, pri ktorých by mohli plynúť výhody pre žalobcu,

v nedostatočne a nesprávne zistenom skutkovom stave. Žalobca uviedol, že správca dane nesprávne
doručoval dôležité dokumenty v priebehu daňovej kontroly prostredníctvom poskytovateľa poštových
služieb, nevyužil inštitút elektronického doručovania a rovnako nepokúsil sa doručovať listiny
prostredníctvom zamestnancov správcu dane. Uvedené bolo o to významnejšie, že v čase daňovej
kontroly boli vyhlásené opatrenia proti šíreniu pandémie COVID-19. Žalobca poukázal na skutočnosť,

že konateľ žalobcu bol v čase daňovej kontroly v nepriaznivej životnej situácii v dôsledku čoho, sa
nevyskytoval na adrese sídla spoločnosti a zásielky zo strany poštového podniku si neprevzal a preto sa
s nimi nemohol ani oboznámiť. Nevyužitie iných foriem doručovania listín mu spôsobilo, že mu boli
odňaté jeho práva, ktoré mu priznáva daňový poriadok. Pri určení dane podľa pomôcok správca dane
nezistil žiadne výhody pre žalobcu a preto mu nepriznal možnosť odpočítať si daň z dodávateľských

faktúr. Správca dane riadne nezdôvodnil, prečo žalobcovi neodpočítal daň z dodávateľských faktúr,
ani nezdôvodnil, prečo žalobcovi nepriznal prípadné výhody a nevyvinul žiadnu snahu o určenie
danie podľa pomôcok, tak aby skutočne odhadol daňovú povinnosť žalobcu, čoho dôsledkom mala
byť nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Žalobca namietal, že neboli ani splnené podmienky na určenie
dane podľa pomôcok, pretože samotný proces daňovej kontroly trpel vadou nezákonnosti v dôsledku

nezákonného doručovania listín. Žalobca na záver uviedol, že došlo k porušeniu viacerých ustanovení
daňového poriadku, čím došlo aj k porušeniu aj článku 2 ods. 2 Ústavy SR, tým pádom rozhodnutie
považoval za nezákonné a navrhol ho zrušiť a vrátiť vec správcovi dane na ďalšie konanie.8. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 29.04.2021 odvolaniu žalobcu nevyhovel a rozhodnutie správcu dane
potvrdil. Žalovaný preskúmal postup správcu dane, pričom zistil, že žalobca si nesplnil svoju dôkaznú
povinnosť,nepredložilúčtovné,daňovéaniinépodkladynato,abybolomožnévykonaťdaňovúkontrolu,

aby mohol preukázať, že daňová povinnosť uvedená v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie
december 2019 je uvedená v správnej výške. Správca dane pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok
a to až vtedy, keď objektívne bolo v konaní zistené, že je nemožné určiť daň z dôvodu, že podklady
na daňovú kontrolu neboli predložené zo strany žalobcu a žalobca bol nekontaktný. Žalovaný vo vzťahu
k namietanému nedostatku v procese doručovania, uviedol, že písomnosti doručoval prostredníctvom

poštového podniku - Slovenskej pošty, a.s., vysvetlil akým spôsobom je doručované prostredníctvom
poštového podniku pre prípad, že adresát nie je zastihnutý a akým spôsobom je adresát upovedomený
o uložení zásielky. Mal za to, že uvedené doručovanie bolo plne v súlade s ustanoveniami § 31 ods. 2
daňového poriadku. K možnosti zasielania písomností elektronicky do elektronickej schránky žalobcu,
žalovaný vyhodnotil uvedenú námietku ako nedôvodnú s poukazom na prechodné ustanovenia § 165b
ods. 3 daňového poriadku, ktoré upravujú povinnosť doručovania písomnosti elektronicky zo strany

správcu dane najskôr od 01.01.2016 vo vzťahu k jednotlivým druhom daní a to až od oznámenia, ktoré
bude zverejnené Finančným riaditeľstvom SR na webovom sídle, pričom oznámenie o elektronickom
doručovaní nebolo v čase daňovej kontroly ešte zverejnené. Žalovaný taktiež uviedol, že doručovanie
prostredníctvom zamestnancov správcu dane v čase vyhlásenej mimoriadnej situácie spôsobenej
pandémiou nebolo taktiež možné. Rovnako ďalšie námietky produkované zo strany žalobcu vo vzťahu

k nemožnosti doručovania považoval za nedôvodné. Žalovaný poukázal, že správca dane doručoval
zásielkuajnaadresutrvaléhopobytukonateľa,pričomzásielkasavrátilasprávcovidaneakoneprevzatá
v odbernej lehote, z uvedeného ustálil záver, že žalobca ako i konateľ žalobcu, so správcom dane
nekomunikoval. Žalovaný uviedol vo vzťahu k prípadným výhodám, ktoré by mohli byť poskytnuté
žalobcovi, že žalobca deklaroval v daňovom priznaní, že mu boli dodané tovary a služby, za čo si

uplatnil odpočítanie dane vo výške 2109,00EUR, žalobca však v priebehu daňovej kontroly nepredložil
žiadne doklady a správcovi dane sa nepodarilo získať počas výkonu daňovej kontroly pomôcky, ktoré by
preukázali splnenie podmienok na odpočítanie dane. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane,
že daňový subjekt si nesplnil svoje povinnosti a na základe jeho nečinnosti, nemohol vykonať správca
dane riadnu daňovú kontrolu, preto boli splnené podmienky na to, aby správca dane určil daň podľa

pomôcok. Žalovaný mal za to, že správca dane postupoval zákonne, odvolaniu nevyhovel a rozhodnutie
potvrdil.

Konanie pred správnym súdom

9. Dňa 02.07.2021 bola pôvodne Krajskému súdu v Košiciach doručená správna žaloba zo dňa
02.07.2021, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného. V správnej žalobe sa
pridržiavalužskôrprodukovanýchnámietok,ktoréuviedolvpodanomodvolanívočirozhodnutiusprávcu
dane. Žalobca v podanej žalobe argumentoval, že kontrola bola vykonaná v rozpore so zákonom a teda
aj výsledok kontroly - protokol o daňovej kontrole bol získaný nezákonne. Ako dôvod nezákonnosti

vzhliadol viaceré porušenia daňového poriadku, konkrétne poukázal na porušenie § 30 ods. 1,
ods. 2, § 32 ods. 3, § 24 ods. 2 a § 48 ods. 5 daňového poriadku. Ako dôvod nezákonnosti
videl predovšetkým to, že od počiatku sa doručovalo nesprávnym spôsobom, teda rozhodnutie je
odpočiatku nezákonné. Žalobca namietal taktiež porušenie dvoinštančnosti konania, ktoré spočívalo,
že žalovaný bez výhrad prijímal postup a argumenty správcu dane a žalovaný koordinoval postup

daňovej kontroly u žalobcu. Preskúmané žalované rozhodnutie predstavovalo podľa žalobcu len
formálne rozhodnutie s odvolaním sa na závery, ktoré boli zistené v rámci rozhodnutia správcu dane,
ako i záverov obsiahnutých v protokole. Ďalšie nedostatky boli podľa žalobcu v procese doručovania
v priebehu daňovej kontroly, kedy žalobcovi boli doručované viaceré písomnosti, ktoré boli zasielané
v listinnej podobe prostredníctvom poskytovateľa poštových služieb, pričom žalobca mal zato, že práve

v dôsledku existujúcej situácie spôsobenej pandémiou COVID-19 bolo omnoho vhodnejšie doručovať
písomnosti elektronicky do elektronickej schránky žalobcu. Poukázal na to, že žalovaný, ako i správca
dane doposiaľ nedoručoval rozhodnutia elektronicky, kedy účinné ustanovenie daňového poriadku
umožňovalo písomnosti doručovať elektronicky od 01.01.2016, pričom doručovanie elektronicky sa
do podania žaloby neaplikovalo. Nedostatok videl aj v tom, že písomnosti nedoručoval žalovaný

prostredníctvom zamestnancov správcu dane a teda došlo podľa žalobcu aj k porušeniu zásady
úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom - žalobcom. Žalobca v podanej žalobe
poukazoval na skutočnosť, že konateľ žalobcu sa nachádzal v nepriaznivej životnej situácii, preto
sa nemohol oboznámiť s písomnosťami. Práve nedostatok pri doručovaní, teda to, že správca daneakoižalovanýnedoručovalpísomnostielektronicky,respektívenedoručovalpísomnostiprostredníctvom
zamestnancov správcu dane považoval za nedostatok, ktorý spôsoboval nezákonnosť prvostupňového
rozhodnutia ako i rozhodnutia správcu dane. Ako ďalší nedostatok vzhliadol žalobca tú skutočnosť,

že správca dane nesprávne aplikoval § 48 ods. 5 daňového poriadku, kedy nebolo prihliadnuté
z okolností na výhody vyplývajúce pre daňový subjekt (žalobcu). Správca dane vo vzťahu ku skutočnosti,
že nezistil žiadne výhody pre žalobcu, tento záver nijako neodôvodnil a záver správcu dane je
v rozpore s podstatou podnikania a prieči sa reálnemu usporiadaniu obchodných vzťahov. Skutočnosť,
že na strane odpočítateľnej časti DPH určil správca dane výšku 0 €, je nelogická a nesprávna, žalobca

namietal, že nevyvinul správca dane žiadnu činnosť, aby vykonal odhad čo najreálnejšie, nevyvinul ani
žiadnu aktivitu, aby našiel pomôcky, ktoré by svedčali v prospech žalobcu, preto videl záver správcu
dane ako i žalovaného je v tomto ohľade nepreskúmateľný. Ako ďalší nedostatok žalobca vzhliadol aj
duplicitné pričítanie tej istej skutočnosti v neprospech žalobcu, mal za to že určenie dane podľa pomôcok
bolo samo osebe nezákonné, pretože žalobca nevidel dôvod a neboli splnené zákonné podmienky,
aby správca dane mohol určiť daň podľa pomôcok. Rozhodnutie považoval žalobca aj za zmätočné

a vnútorne rozporné z dôvodu, že žalovaný v nápadnom rozhodnutí na jednej strane uviedol, že určenie
dane podľa pomôcok sa aplikuje v prípade, kedy nebola možná realizácia zásady úzkej súčinnosti
s daňovým subjektom, no súčasne argumentácia žalovaného sa zakladala na dôvode, že žalovaný
vyhodnotil len pomôcky pretože, sám žalobca nedoložil správcovi dane žiadne podklady, aby mohol
správca dane overiť správnosť vyrubenej dane. Považoval rozhodnutie prvostupňové ako i žalované

za nezákonné, nesprávne a žiadal ich zrušiť.

10. Žalovaný sa k podanej správnej žalobe vyjadril podaním zo dňa 20.10.2021 a uviedol,
že rozhodnutie žalobcu v rámci odvolacieho konania preskúmal v rozsahu stanovenom v § 74
ods. 5 daňového poriadku, pretože v rámci daňovej kontroly bola určená daň pomocou pomôcok

a teda predmetom prieskumu žalovaného ako odvolacieho orgánu bolo dodržanie zákonných
podmienok v zmysle § 48 daňového poriadku. Žalovaný s podanou správnou žalobou v celom
rozsahu nesúhlasil a námietky žalobcu v podanej správnej žalobe považoval za nedôvodné.
Žalovaný zdôraznil, že sa ku všetkým odvolacím námietkam vyjadril vo svojom žalovanom rozhodnutí
a pri odôvodňovaní vychádzal z platných a účinných ustanovení daňového poriadku. Vo vzťahu

k námietke koordinovania postupu žalovaný uviedol, že ide o subjektívny názor žalobcu, ktorý zo strany
žalobcu nebol nijako podložený. Vo vzťahu k doručovaniu žalovaný uviedol, že doručovanie písomností
vykonával prostredníctvom poštového podniku, pričom elektronické doručovanie nebolo ku dňu
vyjadrenia žalovaného s poukazom na ustanovenie § 165b ods. 3 daňového poriadku oznámené,
preto správca dane ako i žalovaný doručoval písomnosti prostredníctvom poskytovateľa poštových

služieb. Doručovanie písomností iným spôsobom, napríklad prostredníctvom zamestnancov správcu
dane nevykonal a odkázal na svoje vyjadrenie v podanom odvolaní, pričom zdôraznil, že písomnosti
doručoval aj na adresu trvalého pobytu konateľa, kde takisto sa zásielka vrátila ako neprevzatá
v odbernej lehote. V otázke doručovania zdôraznil, že ako správca dane, tak i žalovaný postupoval
v súlade so zákonom a nemohlo dôjsť k porušeniu procesných práv žalobcu, teda k odopretiu

práv a nemožnosti doložiť doklady k daňovej kontrole. Žalovaný vo vzťahu k nedostatkom týkajúcich
sa nezistení výhod pre žalobcu pri určení dane podľa pomôcok poukázal nato, že správca dane
v rámci daňovej kontroly nemal k dispozícii žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali skutočne uskutočnené
zdaniteľné obchody, preto určil daň za zdaniteľné obchody v celkovej výške 2275,-EUR. Síce žalobca
v podanom daňovom priznaní deklaroval existenciu zdaniteľných obchodov, toto samo o sebe nezakladá

automaticky právo žalobcu na odpočítanie dane. Žalobca by mal preukázať skutočnosti deklarované
v daňovom priznaní a keďže v konaní neboli predložené žiadne podklady, správca dane vychádzal
iba z podkladov, ktoré mal k dispozícii. Ako pomôcky uplatnil správca dane daňové priznanie k DPH za
mesiac december 2019 a úradný záznam o miestnom zisťovaní. Žalovaný poukázal na to, že správca
dane vychádzal z deklarovaných skutočností žalobcu v podanom daňovom priznaní a ďalšia pomôcka

bolo zistenie, či na adrese sídla spoločnosti sa nachádzala poštová schránka, na ktorej bolo označenie
obchodného mena žalobcu. Žalovaný uviedol, že žalobca nepredložil podklady potrebné k výkonu
daňovej kontroly, pričom bol poučený, že ak ich nepredloží, tak správca dane určí daň podľa pomôcok.
Žalovaný mal za to, že základ dane bol určený podľa pomôcok v súlade s platnými predpismi, boli
dodržané zákonné podmienky na použitie tohto inštitútu, ako aj bol dodržaný zákonný postup na určenie

dane.

11. Žalobca bol vyzvaný výzvou zo dňa 27.10.2021, ktorá bola doručená žalobcovi dňa 28.10.2021,
aby sa vyjadril replikou, žalobca na výzvu súdu nereagoval.12. Krajský súd Košiciach uznesením sp.zn. 7S/48/2021 zo dňa 31.01.2022 zamietol návrh žalobcu
na priznanie odkladného účinku správnej žalobe.

13. Správny súd v danej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, rozsudok dňa 27.08.2025 verejne
vyhlásil podľa § 137 ods. 2 SSP, po splnení zákonnej podmienky podľa § 124 ods. 3 SSP a podľa
§ 137 ods. 4 SSP, keďže žalobca v žalobe a ani žalovaný vo svojom vyjadrení nežiadali nariadenie
pojednávania, a súčasne nenastal ani jeden zo zákonných dôvodov na nariadenie pojednávania.

Správny súd v danej veci nevykonával žiadne dokazovanie, ktoré by zohľadňoval ako podklad pre
svoje rozhodnutie a s ktorým by mal oboznámiť účastníkov konania. Oznámenie o verejnom vyhlásení
rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli Správneho súdu v Košiciach dňa 20.08.2025.

Relevantné právne predpisy

14. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“), „Konania
začaté a neskončené do 30. 06. 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna
2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“

15. Podľa § 177 ods. 1 SSP, v jeho znení účinnom do 30.06.2023, „Správnou žalobou sa žalobca môže

domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu
orgánu verejnej správy.“

16. Podľa § 134 ods. 1 SSP, v jeho znení účinnom do 30.06.2023, „Správny súd je viazaný rozsahom
a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.“

17. Podľa § 19 ods. 1 a 2 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase, „Podľa § 19 ods. 1 a
2 daňového poriadku, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď
kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti
je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o
dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8
ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.“

18. Podľa § 24 ods. 2, 3 a 4 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase, „Správca
dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo
najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo

známe správcovi dane z jeho činnosti.
Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a

evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.“

19. Podľa § 48 ods. 1 písm. a,b,c daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase,
„Správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt
a) nepodá daňové priznanie ani na výzvu správcu dane,

b) nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v
dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť, alebo
c) neumožní vykonať daňovú kontrolu; to neplatí, ak ide o daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 2.“

20. Podľa § 48 ods. 2 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase, „Správca dane

oznámi daňovému subjektu určovanie dane podľa pomôcok, ak nastanú skutočnosti uvedené v odseku
1, pričom dňom začatia určovania dane podľa pomôcok je deň po doručení oznámenia o určovaní dane
podľa pomôcok. Určovanie dane podľa pomôcok vykoná správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu
oznámenie podľa prvej vety.21. Podľa § 48 ods. 3 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase, „Správca dane
je pri určení dane oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez

súčinnosti s daňovým subjektom. Pomôckami môžu byť najmä listiny, daňové priznania, výpisy z
verejných zoznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede objasňujúce
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych
orgánov a obcí, záujmových združení, výpisy z účtov vedených u poskytovateľov platobných služieb
a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, alebo podobných

daňových subjektov.

22. Podľa § 48 ods. 4 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase, „Ak daňový subjekt
vpriebehuurčeniadanesprávcomdanepodľapomôcokpredložíúčtovnédokladyainédoklady,správca
dane ich môže využiť ako pomôcky. Na prevzatie a vrátenie zapožičaných dokladov sa primerane
vzťahuje § 46 ods. 6 a 7.

23. Podľa § 48 ods. 5 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase, „Pri určení dane podľa
pomôcok je správca dane povinný prihliadnuť tiež na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre
daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené.

24. Podľa § 48 ods. 1,2 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase,
„1) O určení dane podľa pomôcok správca dane vyhotoví protokol o určení dane podľa pomôcok,
ktorý doručí daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie. Na obsah tohto protokolu sa primerane
vzťahuje§47.Súčasťouprotokoluourčenídanepodľapomôcokjeajsúpispomôcok,nazákladektorých
správca dane určil daň.

2) Daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť len k dodržaniu zákonných podmienok na použitie
tohto spôsobu určenia dane a k dodržaniu postupu podľa § 48 ods. 5 najneskôr do 15 pracovných dní
odo dňa doručenia výzvy správcu dane na vyjadrenie sa k protokolu o určení dane podľa pomôcok.
Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť“.

25. Podľa § 74 ods. 5 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase, „Ak odvolanie smeruje
protirozhodnutiuodaniurčenejpodľapomôcok,skúmaodvolacíorgándodržaniezákonnýchpodmienok
na použite § 48. Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky boli dodržané, odvolaniu nevyhovie
a napadnuté rozhodnutie potvrdí.

26. Podľa § 165b ods. 3 daňového poriadku, „Podľa § 14 sa postupuje od 1. januára 2014 a podľa §
32, § 33 ods. 1 a 3 a § 56 sa postupuje najskôr od 1. januára 2016 vo vzťahu k jednotlivým druhom daní
podľa oznámenia finančného riaditeľstva uverejneného na jeho webovom sídle“.

27. Podľa § 32 ods. 8 daňového poriadku, „Doručovanie elektronickými prostriedkami sa vzťahuje aj

na finančné riaditeľstvo“.

28. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase, „ Právo odpočítať daň z tovaru
alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.“

29. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase, „Právo na odpočítanie
dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru
od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.“

30. Podľa § 190 SSP, v jeho znení účinnom do 30.06.2023, „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia

alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“

Právny názor správneho súdu

31. Správny súd v Košiciach konajúc podľa ust. § 177 a nasl. SSP, po zistení, že správna žaloba

bola podaná oprávnenou osobou a v zákonom stanovenej lehote na jej podanie, preskúmal žalobou
napadnuté rozhodnutie ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu a dospel k záveru, že správna
žaloba nie je dôvodná.32. Právny základ odpočtu DPH je ustanovený v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica 2006/112“). V zmysle uvedenej
smernice 2006/112 musí zdaniteľná osoba spĺňať nasledovné formálne a materiálne podmienky, aby si

mohlauplatniťprávonaodpočítanieDPHsplatnejalebozaplatenejvtomtočlenskomštátezatovar,ktorý
jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou:
- musí disponovať faktúrou vyhotovenou v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238, 239 a 240
smernice 2006/112 (formálna podmienka) a
- materiálne, resp. hmotnoprávne podmienky:

a) poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status osoby dodávateľa),
b) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie
c) prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.
Podmienky stanovené smernicou 2006/112 preberá aj slovenská vnútroštátna právna úprava. Platiteľ
dane si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň:
a. dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),

b. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď
kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, alebo dňom dodania služby (§ 19 ods. 1
a 2 zákona o DPH),
c. daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane
z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH),

d. zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1
písm. a) zákona o DPH).

33. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť
svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za

splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje
dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je verifikovať skutočnosti, ktoré daňový
subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane.
To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné
bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte

správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný
nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno
uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť
preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva

iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil. Zároveň je tiež potrebné pripomenúť,
žedaňovýsubjektjepovinnýpreukazovaťlenskutočnosti,ktorésámtvrdíadeklaruje.Dôkaznébremeno
sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania.

34. Správny súd vychádzajúc z predmetu správnej žaloby na doplnenie uvadza, že účelom daňovej

kontroly je zistenie, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok
obsahuje osobitnú právnu úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Špecifikom
preskúmavaného konania je, že dovýrubenie DPH bolo určené inštitútom, ktorý zákon dovoľuje a to

určenie dane na základe pomôcok. Tento inštitút sa aplikuje, až keď riadny spôsob overenia zlyhá
pre nespoluprácu alebo nekontaktnosť daňového subjektu a daňový subjekt je na túto skutočnosť
upozornený. Správca dane pritom žalobcu upozornil na to, že v prípade nepredloženia požadovaných
dokladov je oprávnený určiť daň podľa pomôcok v zmysle § 48 a § 49 Daňového poriadku.

35. Správny súd k nosnej námietke žalobcu a to vady doručovania, vady spôsobu doručovania a s tým
súvisiacou nezákonnosťou celého konania, uvádza, že správca dane a žalovaný doručovali písomnosti
zákonným spôsobom, prostredníctvom poštového podniku. Žalovaný, tak ako to uviedol v žalovanom
rozhodnutí a vo vyjadrení žalovaného, správca dane aplikoval prechodné ustanovenia k daňovému
poriadku uvedené v § 165b účinné od 30.12.2012, podľa ktorých sa povinnosť doručovať elektronicky

vzťahovala na správcu dane(teda i žalovaného) k jednotlivým druhom daní, a to až po zverejnení
oznámenia finančného riaditeľstva na svojom webovom sídle. Za účelom náležitého overenia tejto
skutočnosti správny sa súd oboznámil s webovým sídlom finančného riaditeľstva, konkrétne stránkou
A., na ktorej okrem iného je oznámenie o uplatňovaní obojsmernej komunikácie vo vzťahu ku všetkýmdruhom daní, teda aj povinností správcu dane a žalovaného konať s účastníkom konania elektronicky
od 01.01.2022. Z uvedeného je teda zrejmé, že zákonná povinnosť doručovať elektronicky písomnosti
žalobcovi zo strany správcu dane v čase daňovej kontroly, ako i v čase vydania žalovaného rozhodnutia

a rozhodnutia správcu dane nebola, dokonca nebola ani v čase podania správnej žaloby. Je možné
iba polemizovať o dôvodoch, prečo tento spôsob komunikácie bol implementovaný až tak neskoro
(t.j. od 01.01.2022), správny súd sa môže iba domnievať, že išlo zrejme o nasadenie technických a
informačných prostriedkoch na strane žalovaného a správcu dane a pred ich spusteným sa musela
overiť i funkčnosť, čo trvalo určitý čas. Na druhej strane je potrebné poznamenať, že naďalej existuje

zákonný spôsob doručovania písomnosti prostredníctvom poštového podniku, tak ako je to v zákone
uvedené a predpokladá sa, zákon to dokonca výslovne uvádza (napr. obchodný zákonník a pod.),
aby každý podnikateľský subjekt mal registrované sídlo, toto sídlo bolo zapísané vo verejne dostupnom
registri, na tomto sídle mal zabezpečené preberanie písomností. Uvedená povinnosť súži nielen
štátnym orgánom, aby sa vedeli s právnickou osobou „spojiť“, ale slúži aj ďalším subjektom, napríklad
obchodným partnerom, zákazníkom, aby mohli komunikovať s právnickou osobou, uplatňovať si práva

zo zmluvných vzťahov a pod. Povinnosťou žalobcu bolo zabezpečiť si preberanie zásielok na adrese
registrovaného sídla. Žalobca nepoprel, že by nemal vedomosť, že mu boli doručované zásielky, teda,
že mu poštový podnik nezanechal oznámenie o uložení zásielky, bol to práve žalobca, ktorý sa mohol
informovať o zásielke u správcu dane, čo sa nakoniec i stalo. Žalobca ako podnikateľský subjekt
nemal povinnosť zo zákona mať zverejnené webové sídlo, prípadne telefónne číslo, prípadne ďalšie

kontaktné údaje, jeho jediná zákonná povinnosť bolo označenie sídla spoločnosti. Z administratívneho
spisu vyplýva, že správca dane sa pokúsil kontaktovať žalobcu opakovane, zároveň ako vyplýva z
administratívneho spisu správca dane sa pokúsil kontaktovať aj konateľa žalobcu na adrese jeho pobytu
zapísaného vo verejnom registri, i tento pokus bol pokus neúspešný. Správca dane zisťoval, či žalobca
sa na adrese sídla skutočne nachádza, pričom zistenia prevzal z inej daňovej kontroly, kde mal

za preukázané, že na adrese sídla sa nachádza poštová schránka s označením žalobcu. I keď sídlo
žalobcu sa nachádza v rozsiahlom areály, označenie žalobcu bolo dostupné, tak ako to konštatoval
v úradnom zázname. Žalobca v rámci konania nevyvrátil, že by na uvedenej adrese nesídlil, resp. že
by mu nebolo oznámené doručovanie zásielok. Správny súd si uvedomuje zložitosti životných situácií,
na druhej strane však je to práve konateľ žalobcu, ktorý bol povinný konať za spoločnosť a pre prípad, že

nemohol vykonávať svoju funkciu, mohol vykonať vhodné opatrenia, napríklad oznámiť to spoločnosti,
ktorá by ustanovila prokúru, prípadne mohol splnomocniť, inú osobu na preberanie zásielok.

36. Zákonodarca navyše situáciu, že nedôjde k fyzickému doručeniu písomnosti, predvídal a stanovil
podmienky v daňovom poriadku, kedy je možné využiť zákonnú fikciu doručenia, tak ako sú uvedené v §

31 daňového poriadku, teda za splnenia zákonných podmienok (adresát má sídlo, bol mu oznámený
pokus o doručenie písomnosti a poučenie o mieste uloženia zásielky), považuje sa písomnosť po
uplynutí zákonom stanoveného času za doručenú. Okamih oznámenia podstatnej skutočnosti, (teda
okamih doručenia) je v rámci daňovej kontroly právne významný, pretože viažu sa s ním ako procesné
práva, tak i povinnosti pre daňový subjekt (ale i pre správcu dane). Ak by inštitút fikcie doručenia

neexistoval, nebolo by reálne možné zabezpečiť oznámenie právne významných skutočností v praxi.
Fikciu doručenia je možné vyvrátiť, ak neboli splnené podmienky na jej použite, v konaní pred správcom
dane, žalovaným, ani v súdnom konaní, neboli však neboli vznesené námietky zo strany žalobcu, ktoré
by preukazovali, že nedošlo k splneniu podmienok na využitie fikcie doručenia.

37. Nad rámec žalobných námietok, keď žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia s prihliadnutím,
že daňová kontrola prebiehala v čase existujúcich protipandemických opatrení proti šíreniu pandémie
COVID-19, správny súd overil aj prípadné výnimky na konanie uvedené v zákone č. 67/2020 Z. z., či
tieto nemohli byť aplikované na preskúmavaný prípad, pričom zistil, že tieto výnimky sa nevzťahovali
na doručovanie písomností zo strany správcu dane. Na základe vyššie uvedeného, s poukazom

na platný právny stav v čase daňovej kontroly a vydania žalovaného rozhodnutia, námietka vo vzťahu
k doručovaniu písomností, zákonnosti doručovania a námietka vo vzťahu k zákonnosti celého daňového
konania je teda z pohľadu súdu neopodstatnená.

38. Vo vzťahu k prípadnej koordinácii správcu dane zo strany žalovaného, táto námietka nebola bližšie

rozvinutá žalobcom, rozhodnutie žalovaného ako i správcu dane sú vydávané samostatne, správca
dane v rámci daňovej kontroly, tak ako to vyplýva z administratívneho spisu postupoval v medziach
zákona. Žalovaný sa s námietkami žalobcu v podanom odvolaní vysporiadal a v postačujúcej miere ich
aj zdôvodnil, preto i táto námietka nie je dôvodná.39. Správny súd k námietke použitia inštitútu určenia dane podľa pomôcok uvádza, že správca dane
v danej situácii nemohol byť nečinný, bol nútený konať a vykonať daňovú kontrolu, aby nespôsoboval

zbytočné prieťahy a rovnako, aby výkon daňovej kontroly netrval neprimeraný čas. V každej výzve bol
žalobca upozornený na následok neposkytnutia súčinnosti a možnosti určenia dane podľa pomôcok. Za
stavu, že správca dane nedisponoval dokladmi potrebnými na účel výkonu daňovej kontroly (na základe
ktorýchbypreukázaloprávnenosťuplatnenianárokunaodpočetDPH)možnokonštatovať,žeznemožnil
správcovi dane vykonať daňovú kontrolu a overiť tak správnosť daňového priznania k dani z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2019. Išlo tak o zistenie objektívnej nemožnosti určiť daň
„štandardným spôsobom“ v procese daňovej kontroly a to práve z dôvodu nepredloženia účtovných
dokladov. Uvedené nutne vyústilo do procesu určenia dane podľa pomôcok s tým, že správca dane
postupoval v zmysle § 48 daňového poriadku a pri tomto spôsobe určenia dane využil pomôcky, ktoré
mal k dispozícii, resp. ktoré si zadovážil bez súčinnosti so žalobcom a zároveň v súlade s § 48 ods. 5
daňového poriadku prihliadol na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňovníka – žalobcu,

aj keď ním neboli v konaní uplatnené.

40. Žalobca tým, že nereagoval na výzvy, ani nevyužil právo na vyjadrenie k protokolu, bol však
následne povinný znášať dôsledok tohto nekonania, ktorým je uplatnenie osobitného inštitútu zo strany
správcu dane a to určenie dane podľa pomôcok. Na druhej strane je potrebné poznamenať, že správca

dane, ak nemal k dispozícii účtovné podklady, nemal ako skontrolovať správnosť daňového priznania
k DPH za mesiac december 2019.

41. Správy súd na doplnenie uvádza, že výber pomôcok je na správcovi dane. Špecifickosť inštitútu
určenia dane podľa pomôcok je aj v tom, že jeho uplatnenie prichádza, až keď sa vyčerpajú možnosti

určenia dane v súčinnosti s daňovým subjektom (keď daňový subjekt nespolupracuje, nekomunikuje
a pod.) a to až po upozornení zo strany správcu dane, že bude tento inštitút použitý. Je potrebné
zdôrazniť, že zásah zo strany správcu dane do práv daňového subjektu je síce výraznejší a zákonom
dovolený, ide o určitý druh „sankcie“, na druhej strane by mala byť viditeľná aj snaha zo strany správcu
dane o získanie čo najvhodnejších pomôcok, podkladov, aby bolo možné určiť daň. V preskúmavanom

prípade tieto pomôcky zvolené správcom dane sú síce v minimálnom, ale zákonom vyžadovanom
rozsahu, tak aby bolo možné určiť daň. Správca dane vysvetlil, aké pomôcky použil a ako určil daň
z pomôcok, ktoré mal k dispozícii. Je možné len polemizovať, aké pomôcky si mohol ešte správca
dane zadovážiť, žalobca v podanom daňovom priznaní deklaroval poskytnutie služieb, rovnako požiadal
o odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, no bez ďalšieho nebolo možné tento nárok priznať

žalobcovi.

42. Správny súd konštatuje, že tak z preskúmavaného rozhodnutia, ako aj z rozhodnutia správcu
dane, aj zo samotného administratívneho spisu objektívne vyplýva logický záver správcu dane, že došlo
k naplneniu predpokladaných skutočností, ktoré sú uvedené v § 48 ods. 1 písm. c.) daňového

poriadku, teda že správca dane vykonal a určil daň podľa pomôcok. Rovnako platný zákon striktne
uvádza, že prípadný prieskum rozhodnutia správcu dane žalovaným, je obmedzený a zameria sa len
na dodržanie podmienok na určenie dane podľa pomôcok.

43. Posúdenie pomôcok je tak v konečnom dôsledku len na úvahe správcu dane. Vzhľadom na to,

že k určovaniu dane podľa pomôcok dochádza vtedy, ak daňovú povinnosť nebolo možné stanoviť
dokazovaním, v priebehu určenia dane podľa pomôcok už k dokazovaniu nedochádza spôsobom tak,
ako to predpokladá § 24 daňového poriadku a daňový subjekt už nemá povinnosť ani preukázať svoje
tvrdenia. Taktiež potom daňový subjekt ani nemá dosah na prípadnú úpravu/zmenu záverov správcu
dane vyvodených z týchto pomôcok. Použitie pomôcok teda predstavuje náhradný spôsob určenia

dane v tých prípadoch, keď nemožno stanoviť daň v rámci riadneho dokazovania. Pomôcky obstaráva
správca dane bez súčinnosti s daňovým subjektom a posúdenie pomôcok je ponechané na úvahe
správcu dane. Ide o prísnejší právny režim, keďže v zmysle ust. § 49 ods. 2 daňového poriadku sú
práva daňového subjektu obmedzené tak, že daňový subjekt je oprávnený sa vyjadriť len k dodržovaniu
zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane. Použitie pomôcok teda predstavuje

náhradný spôsob určenia dane, a to za situácie, keď nie je možné stanoviť daň v rámci riadneho
dokazovania.44. S poukazom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 2Afs/207/2005 zo dňa
27.06.2006, z ktorého vyplýva, že „... k použitiu pomôcok je ďalej vhodné uviesť, že sa jedná o nástroje
slúžiace ku kvalifikovanému odhadu daňovej povinnosti a musia preto mať racionálnu povahu a musia

v maximálne reálne v dostupnej miere usilovať o presnosť nimi určovaných povinností. Pomôcky nie sú
nástrojom k trestaniu daňového subjektu, ale predstavujú podklad pre kvalifikovaný odhad relevantných
skutočností.“

45. Správny súd dáva do pozornosti skutočnosť, že pri určení dane podľa pomôcok sa neuplatňuje

zásada súčinnosti (§ 3 ods. 2 Daňového poriadku) a preto ani nemohla obstáť argumentácia žalobcu,
že žalovaný napriek zákonnej povinnosti postupovať v súčinnosti s daňovým subjektom nepožiadal
o vysvetlenie žalobcu.

46. Správny súd preskúmal v medziach podanej žaloby žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z pohľadu, či sa správny orgán druhého stupňa -

žalovaný vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu, či správne
posúdil zákonnosť a správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia. Správny súd po preskúmaní oboch
rozhodnutí ako aj administratívnych spisov má za to, že tak prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný
pri svojom rozhodovaní vychádzali zo zisteného skutkového stavu, ktorý považovali pri ich právnom
posúdení veci za dostatočný, z oboch rozhodnutí je možné vyvodiť správnu úvahu oboch daňových

orgánov, dostatočným spôsobom sú uvedené ustanovenia zákonov podľa ktorých správne orgány vec
právne posúdili a z rozhodnutia žalovaného je zrejmé aj to, ako sa žalovaný vyrovnal s odvolacími
námietkami žalobcu.

47. Správny súd preto uzavrel, že žalobca správnou žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného,

ani ním potvrdeným rozhodnutím správcu dane nebol ukrátený na svojich právach. Rozhodnutia
žalovaného, ako aj správcu dane považuje správny súd za zákonné a správne a preto s poukazom na
§ 190 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

48. Podľa § 163 SSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.

49. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi
právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu
štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. Správny súd mu

nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal. Žalovaný v rámci konania vykonával činnosti, ktoré
predstavujú bežnú agendu zamestnancov žalovaného a ktoré priamo súvisia s jeho rozhodovacou
činnosťou a preto nevidel dôvod na ich priznanie.

50. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach
v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť. (§ 493e
SSP v spojení s § 443 ods. 1 a 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; aksa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP).

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na

preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).