Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. august 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Cob/31/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117215059
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1117215059.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Malichovej a členiek

senátu JUDr. Evy Fulcovej a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: KONTUR spol. s
r.o., so sídlom Bojnická 18, Bratislava, IČO: 30 777 518, zastúpený: CREDIS Law s.r.o., advokátska
kancelária, so sídlom Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341 proti žalovanej: Prima banka
Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpená: advokátskou kanceláriou
SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, v konaní
o zaplatenie 27.650 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu aj žalovanej proti rozsudku Mestského
súdu Bratislava III č. k. B1-28Cb/91/2017 - 556 zo dňa 1. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-28Cb/91/2017 - 556 zo dňa
1. júna 2023 v celom rozsahu p o t v r d z u j e.

II.Žalovanejsúdprotižalobcovi priznáva nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu20%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvým výrokom napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu
11.060,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 11.060,- eur od 13.10.2016 do
zaplatenia,dotrochdníodprávoplatnostirozsudku),druhýmvýrokomžalobuvozvyškuzamietolatretím
výrokom priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20%. Rozhodol tak

s poukazom na ust. § 151, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), na ust. § 1 ods. 2, § 269 ods. 2, § 266 ods. 1, 2, 3,
4, § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 397 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OBZ“), na ust. § 451 ods. 1, 2, § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“) a čl. I bod 1, 2, 3, čl. II. bod 1, čl. III. bod 2, 15, čl. IV. bod
1 Rámcovej zmluvy.

2. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na zaplatenie doplatku vo výške
25% z nominálnej hodnoty postúpených pohľadávok v zmysle rámcovej zmluvy a za rozhodujúcu súd
považoval otázku, či žalobcovi v predmetnej veci vznikol nárok na zaplatenie doplatku podľa čl. IV. bodu
1 rámcovej zmluvy.
3. Za nesporné súd v konaní považoval uzatvorenie rámcovej zmluvy o budúcom postúpení pohľadávok
č. 363 153 zo dňa 19.12.2014 medzi žalobcom ako postupcom a právnym predchodcom žalovanej ako
postupníkom. Predmetom zmluvy bolo odkúpenie (tzv. „bezregresný faktoring“) niektorých existujúcich/

budúcich neuhradených pohľadávok žalobcu vo vzťahu k tretím subjektom - obchodným partnerom.
Zmluvami o odplatnom postúpení pohľadávok žalobca postúpil na žalovanú pohľadávky voči spoločnosti
SCALDIS, so sídlom 374 Avenue Jaures, 59920 Quievrechain, Francúzsko, IČO: 402120596 z faktúry
č. 315010 a faktúry č. 315011 v súhrnnej výške istiny pohľadávok 80.600 eur (pozn. 1. postúpenie ) atiež z faktúry č. 315014 vo výške istiny pohľadávky 30.000 eur (2. postúpenie). Na základe 1. postúpenia
žalovaná uhradila žalobcovi odplatu vo výške 75% z nominálnej postúpenej sumy (t.j. 60.450 eur) a na
základe 2. postúpenia odplatu vo výške 75 % z nominálnej postúpenej sumy (t.j. 22.500 eur). Listom

zo dňa 09.09.2016 zaslal žalobca žalovanej potvrdenie insolvenčného správcu spoločnosti SCALDIS,
ktorý konštatoval, že žalobca, resp. žalovaná nemá žiadnu reálnu nádej na uspokojenie pohľadávok od
SCALDIS. Súčasne žalovaného vyzval na doplatenie neuhradenej 25% sumy doplatku definovaného
v zmluve.

4. V súlade s Rámcovou zmluvou bola výplata doplatku vo výške 15 % podmienená úplnou úhradou
postúpených pohľadávok zo strany dlžníka SCALDIS. Vznik nároku na jeho zaplatenie nebol viazaný
na možnosť domáhať sa uspokojenia pohľadávok v konkurze, ani na inkasovanie poistného plnenia.
Po začatí insolvenčného konania voči spoločnosti SCALDIS prihlásila žalovaná svoju pohľadávku
do konkurzu riadne a včas (čo nie je v konaní sporné). Samotný žalobca predložil do konania
potvrdenieinsolvenčnéhosprávcuspoločnostiSCALDIS,vktoromsprávcaskonštatoval,žeuspokojenie

pohľadávok v konkurze očakávať nemožno. Samotný žalobca uviedol, že postúpením pohľadávky sa
jej vlastníkom stala žalovaná a preto nedáva žiaden zmysel, aby úmyselne marila uspokojenie svojej
vlastnej pohľadávky. Súd na základe uvedeného vyhodnotil tvrdenie žalobcu, že žalovaná úmyselne
zmarila splnenie zmluvnej podmienky a súd by mal takéto konanie posudzovať v zmysle ust. § 36 ods.
3 OZ, ako nenáležité.

5. Ako neopodstatnenú vyhodnotil súd aj námietku žalobcu, že pojmy použité v Rámcovej zmluve
pripúšťajú rôzny výklad a majú byť interpretované v súlade so štandardne trhovo chápaným pojmom
„bezregresného faktoringu“. Význam jednotlivých zmluvných ustanovení je pritom nesporný. Podľa
podmienok dohodnutých v čl. IV bodu 1 rámcovej zmluvy, mala byť žalobcovi zaplatená odplata v dvoch

častiach, a to formou zálohy vo výške 75% z nominálnej hodnoty postúpených pohľadávok, ktorá bola
žalobcovi riadne vyplatená a doplatku vo výške 25%, výlučne vo vzťahu ku ktorému si zmluvné strany
jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom dojednali osobitné podmienky na jeho zaplatenie. Tieto
osobitnépodmienkysúpreobezmluvnéstranyprávnezáväznéaneodporujúcharakterubezregresného
faktoringu, ktorý pojem rámcová zmluva ani nedefinuje. Postúpenie pohľadávok na základe rámcovej

zmluvy nebolo podľa výpovede konateľa žalobcu J.. W. jediné, už dve alebo tri pohľadávky boli na
žalovanú postúpené tak, že podmienky uvedené v čl. IV rámcovej zmluvy boli splnené. Sporové strany
teda už na základe predmetnej zmluvy v minulosti bez problémov spolupracovali. Aj z uvedeného
dôvodu považoval súd námietku žalobcu týkajúcu sa ust. § 266 OBZ za nedôvodnú. Súd sa stotožnil s
názorom žalovanej, že pokiaľ žalobcovi vyplatil 75% z nominálnej hodnoty pohľadávok (teda prevažnú

časť ich hodnoty) a vo vzťahu k zvyšným 25% si zmluvné strany dojednali osobitné podmienky, nemožno
takúto dohodu považovať za odporujúcu zásadám poctivého obchodného styku podľa ust. § 265 OBZ.
Zásadám poctivého obchodného styku by naopak odporovalo nerešpektovanie takejto dohody, ktorú
medzi sebou autonómne uzavreli dva podnikateľské subjekty.

6. Vo vzťahu k samotnému pojmu bezregresného faktoringu súd poukázal na to, že podľa ust. § 264
ods. 1 OBZ, je na obchodné zvyklosti, na ktoré sa odvolával žalobca, možné prihliadať len vtedy, ak
nie sú v rozpore so zákonom alebo obsahom zmluvy. Dôkazné bremeno, že určitá obchodná zvyklosť
existuje, aký je jej obsah a či sa zachováva, zaťažuje stranu, ktorá sa tejto zvyklosti dovoláva. Z obsahu
reklamných ponúk iných bánk, ktoré žalobca do konania predložil, nemožno vyvodiť relevantné závery

ohľadom ustálenej obchodnej praxe, či trhovo štandardne chápaného pojmu „bezregresný faktoring.“
Zo žalobcom predložených reklamných materiálov vyplýva, že ani tieto neponúkajú prefinancovanie
100% nominálnej hodnoty faktúr v prípade, ak dlžník faktúry neuhradil. Súd prvej inštancie tak dospel k
záveru,žedôkaznébremenoohľadneexistencieobchodnejzvyklostimedzizmluvnýmistranamižalobca
neuniesol.

7. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že druhú časť doplatku vo výške 10%
z nominálnej hodnoty postúpených pohľadávok, mala žalovaná uhradiť realizáciou mimoriadnej
predčasnej splátky investičného úveru poskytnutého žalobcovi, k čomu jej žalobca zmluvne udelil
výslovný súhlas. Žalovaná splnenie tejto povinnosti stanovenej v čl. IV. bod 1 písm. b/ rámcovej zmluvy

v konaní nepreukázala, iba konštatovala, že žalobca jej tvrdenie o nepoužití časti doplatku vo výške
10% na dohodnutý účel žiadnym spôsobom nepreukázal. Neunesenie dôkazného bremena ani bremena
tvrdenia v tomto smere malo za procesný následok neúspech žalovanej v tejto časti sporu, t. j. v časti
doplatku vo výške 10% z nominálnej hodnoty akceptovaných pohľadávok.8. Námietku premlčania vznesenú žalovanou, súd vyhodnotil ako právne irelevantnú vzhľadom k tomu,
že predmetný úver, splatný dňa 20.07.2017, bol podľa jej vlastných tvrdení v celom rozsahu splatený.

Premlčacia doba by začala plynúť najskôr dňa 21.07.2017, kedy bolo nepochybné, že žalovaná si svoju
povinnosť vyplývajúcu z čl. IV bodu 1 písm. b/ rámcovej zmluvy nesplnila, pričom žaloba bola podaná
na príslušnom súde dňa 19.06.2017 a žalovanej doručená dňa 23.08.2017.

9. Súd ďalej konštatoval, že banka (žalovaná) uspokojovala investičný úver zo zablokovaného účtu

žalobcu podľa úverovej zmluvy, a keďže si nesplnila svoju povinnosť uhradiť žalobcovi doplatok vo výške
10% z nominálnej hodnoty akceptovaných pohľadávok, realizáciou mimoriadnej predčasnej splátky
investičného úveru došlo podľa jeho názoru k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej. Plnenie
žalobcu, spočívajúce v splátke úveru zodpovedajúcej výške 10% z nominálnej hodnoty akceptovaných
pohľadávok, bolo tak s poukazom na uvedené, plnením žalobcu bez právneho dôvodu.

10. Záverom súd uviedol, že čl. III bodu 15 a čl. IV bodu 1 rámcovej zmluvy si navzájom neodporujú,
keďže upravujú rozličné právne vzťahy a obstoja popri sebe. Námietka žalobcu v tomto smere preto
nebola spôsobilá ovplyvniť výšku priznaného nároku.

11. Na základe uvedeného uložil súd žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 11.060,-

eur ako doplatok z nominálnej hodnoty postúpených pohľadávok spolu s príslušenstvom a vo zvyšku
žalobu zamietol.

12. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, namietajúc s poukazom na odvolacie dôvody podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci)

jeho II. a III. výrokovú časť, aj žalovaná, namietajúc jeho I. a III. výrokovú časť, z odvolacích dôvodov
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP (iná vada konania, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne
právne posúdenie veci).

13.Súdprvejinštanciedospelpodľažalobcuknesprávnymskutkovýmzisteniamvbode17odôvodnenia

napadnutého rozsudku, v ktorom uviedol, že význam jednotlivých zmluvných ustanovení je nesporný,
a že osobitné podmienky neodporujú charakteru bezregresného faktoringu, ktorý pojem rámcová
zmluva ani nedefinuje. Nesúhlasil so záverom súdu, že z predložených reklamných ponúk nemožno
vyvodzovať relevantné závery ohľadom ustálenej obchodnej praxe, či trhovo štandardne chápaného
pojmu bezregresný faktoring. Poukázal aj na bod 3 a 9 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v

ktorom súd rekapituloval vyjadrenie žalobcu aj žalovanej, pričom všetky súdom prezentované zistenia
považoval za vzájomne si odporujúce. Dodal, že pokiaľ by medzi stranami konania neexistoval rozpor
o výklade pojmu bezregresný faktoring, do súdneho konania by nepredložil dôkazy o tom, ako je tento
pojem chápaný v obchodnej praxi a vo svojej výpovedi by ani nezmieňoval skutočnosť, že si nemyslel,
že zmluvne dohodnutý bezregresný faktoring, by mohol byť žalovanou zmenený na regresný.

14. Prezentoval názor, že súd vo svojom rozhodnutí neprihliadal na čl. III. bod 13 rámcovej zmluvy („Bez
toho, aby bolo dotknuté právo Postupníka neakceptovať akékoľvek Pohľadávky na odplatné postúpenie,
Postupník informuje Postupcu, že nevyhnutnou podmienkou pre odplatné postúpenie Pohľadávok je
uzatvorená platná a účinná poistná zmluva na poistenie pohľadávok medzi Postupníkom a poisťovňou

Coface Slovakia Insurance Service s.r.o. s dohodnutou úpravou výšky poistných limitov pre Dlžníka.“
a ani na čl. III. bod 15 rámcovej zmluvy („Ak sa Zmluvné strany v Zmluve o odplatnom postúpení
pohľadávky dohodli na bezregresnom type odplatného postúpenia Akceptovanej pohľadávky, Klient
neručí za splatenie Akceptovanej pohľadávky riadne a včas v zmysle § 303 a nasl. Obchodného
zákonníka a Banka nesie riziko nesplatenia odplatne postúpenej Akceptovanej pohľadávky.“).

15. K nesprávnym skutkovým zisteniam mal podľa žalobcu súd dospieť aj v bode 20 odôvodnenia
rozsudku, kde nesprávne a svojvoľne vyhodnotil predložené materiály o trhovom chápaní pojmu
bezregresný faktoring. Tvrdil, že žalovaná nepredložila žiadne protiargumenty k všeobecnému chápaniu
tohto pojmu, preto mal súd vychádzať z jeho tvrdení, a nie svojvoľne konštatovať, že dôkazné bremeno

neuniesol.

16. Naplnenie odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odôvodnil poukazom na čl.
IV ods. 1 písm. a/ rámcovej zmluvy, ktorý stanovoval časový okamih splatnosti doplatku za postúpenépohľadávky (prvá časť doplatku vo výške 16.590 eur bola splatná do 5 pracovných dní po úplnom splnení
postupovaných pohľadávok zo strany spoločnosti SCALDIS), pričom toto ustanovenie neobsahovalo
formuláciu o pomernom znížení doplatku podľa pomeru nesplatenej časti postúpenej pohľadávky. Tento

výklad podľa názoru žalobcu podporuje aj čl. III bod 15 a čl. III bod 2 ods. 9 rámcovej zmluvy.

17. V bode 7 odvolania žalobca uviedol definície pojmov odplata, záloha a doplatok v súlade s čl. II
bodu 1 rámcovej zmluvy, z čoho má vyplývať, že výška odplaty bola jasne stanovená a rámcová zmluva
nestanovovala mechanizmus na poníženie výšky odplaty za postúpené pohľadávky.

18. Uviedol, že v otázke splatnosti prvej časti doplatku súd nereflektoval na jeho tvrdenia, že splatnosť
tejto časti mohla byť kvalifikovaná ako nemožná podmienka, ani sa nezoberal skúmaním, či žalovaná
uspokojenie postúpenej pohľadávky nezmarila, nakoľko popri uzatváraní rámcovej zmluvy sa dalo
objektívne počítať aj s eventualitou, že postúpená pohľadávka nebude dlžníkom splatená, či už v časti
alebo v celku. Ak teda žalovaná svojím konaním objektívne zmarila uspokojenie postúpenej pohľadávky,

súd mal takéto konanie posudzovať v súlade s ust. § 36 ods. 3 OZ, ktorý jednoznačne určuje, že ak
účastník, ktorému je nesplnenie podmienky na prospech, jej splnenie zámerne zmarí, stane sa právny
úkon nepodmieneným. Uvedené takisto potvrdzuje, že ak žalovaná nebola pri vymáhaní postúpenej
pohľadávky aktívna, nakoľko premlčacia lehota na súdne vymáhanie poistného plnenia voči poisťovni
uplynula, musí súd takéto konanie kvalifikovať ako zmarenie odkladacej podmienky na vyplatenie

predmetnej časti odmeny.

19. Vzhľadom ku skutkovým okolnostiam prípadu (postúpenie pohľadávky, zmarenie jej vymoženia,
podmienenie vyplatenia odplaty vymožením pohľadávky), ako aj k procesnej obrane žalovanej, nemal
súd prvej inštancie žalovanej priznať súdnu ochranu, nakoľko predmetné ustanovenie zmluvy (čl. IV.

ods. 1 písm. a/) sa nemalo vykladať v neprospech strany, ktorá ho nevytvorila. Tiež pasivitu žalovanej
pri zabezpečovaní splnenia odkladacej podmienky (nevymáhaním poistného plnenia, ktoré by nahradilo
splnenie pohľadávky), by mal kvalifikovať ako konanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku podľa ust. § 265 OBZ.

20. Majúc na zreteli ustálenú obchodnú prax, je pojem bezregresného faktoringu potrebné vykladať
tak, že riziko vymoženia pohľadávky prechádza na banku, ktorá si zaň strháva vopred fixne dohodnutú
odplatu, pričom takýto výklad nemôže byť právne relevantne spochybnený úvahami o „bezbrehej“
zmluvnej voľnosti zmluvných strán, kedy si fakticky môžu dohodnúť potencionálne nesplniteľnú
odkladaciu podmienku. Pripustením takéhoto výkladu by súd spochybnil účel a existenciu výkladových

pravidiel obsiahnutých v Obchodnom zákonníku (§ 266 ods. 1 až 4), ako aj účel niektorých ustanovení
zákona (§ 36 ods. 3 OZ), ktoré mal na prejednávanú vec aplikovať. Vzhľadom ku všetkým vyššie
opísaným skutočnosti žalobca tvrdil, že súd mal na právnu vec aplikovať ust. § 266 ods. 1, 2, 4 a § 265
OBZ a ust. § 36 ods. 3 OZ a následne mal žalobe v celom rozsahu vyhovieť.

21. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie dospel podľa mienky žalobcu k nesprávnemu záveru o
nedôvodnosti podanej žaloby vo zvyšnej časti, žalobca týmto odvolaním napadol aj závislý III. výrok
rozsudku, ktorým súd žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20% a žiadal, priznanie
nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

22. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokových častiach zmenil
tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalovanú zaviaže na náhradu trov konania, alternatívne
rozhodnutie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

23. Žalovaná s dôvodmi uvádzanými v odvolaní žalobcu nesúhlasila, jeho dôvodnosť namietala a

žiadala, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil
a priznal jej proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

24. S poukazom na čl. IV. bod 1 písm. a/ rámcovej zmluvy podotkla, že za postúpenie pohľadávok
mala byť odmena žalobcovi vyplatená v dvoch častiach, a to formou zálohy (75 %) a doplatku (25

%). Vo vzťahu k doplatku vo výške 25% z nominálnej hodnoty postupovaných pohľadávok si zmluvné
strany dohodli osobitné podmienky. K úhrade prvej časti doplatku vo výške 15% malo dôjsť iba za
predpokladu úplného splnenia postupovaných pohľadávok zo strany dlžníka (spoločnosti SCALDIS),
ktorý ich doposiaľ neuhradil, a tak žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie danej časti doplatku.Odmietla špekulácie žalobcu o prípustnosti rôzneho výkladu dohody, ktorá by mala byť interpretovaná
tak, aby mu žalovaná zaplatila časť doplatku vo výške 15% aj napriek insolventnosti dlžníka. Takýto
prístup odporuje základným súkromnoprávnym zásadám (pacta sunt servanda) a deformuje účel

jednotlivých výkladových pravidiel. V súlade s rozhodovacou praxou súdov nemá byť prejav vôle
osobitne vykladaný vtedy, ak je dohoda zmluvných strán tak jasná a zrozumiteľná, že evidentne
nepripúšťarôznuinterpretáciu(rozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.10Sžr/125/2013zodňa20.8.2014
a sp. zn. 4 Obo 66/2002 zo dňa 01.01.2002).

25. Vzhľadom k uvedenému nemožno prvoinštančnému súdu vytknúť, že pri výklade ustanovení
rámcovej zmluvy, ktorých význam považoval za nesporný, neuplatnil interpretačné pravidlá podľa ust.
§ 266 a nasl. OBZ. Aj podľa právnej doktríny majú byť interpretačné pravidlá použité iba vtedy, ak
prejav vôle nie je dostatočne určitý, keďže ich účelom je odstrániť práve túto neurčitosť. Dohoda
dvoch podnikateľov, podľa ktorej má dôjsť k zaplateniu časti doplatku vo výške 15% až po úplnom
splatení postúpenej pohľadávky dlžníkom, je tak zrejmá, že žalobcovi ako profesionálovi musel byť jej

význam pri uzatváraní rámcovej zmluvy známy. Je absurdné, že po nesplnení dohodnutej podmienky,
sa žalobca snažil špekulatívne modifikovať jej jednoznačný zmysel. Ak zmluvné strany viažu vznik
nároku na zaplatenie danej časti doplatku na úplné splnenie pohľadávky dlžníkom, nemožno túto
dohodu interpretovať tak, že žalobcovi vznikne nárok na zaplatenie doplatku bez ohľadu na to, či dlžník
postúpenú pohľadávku reálne uhradí.

26. Žalovaná nesúhlasila ani s námietkou žalobcu, že rámcovú zmluvu je potrebné vykladať v súlade
so „štandardne trhovo chápaným pojmom bezregresného faktoringu. Zdôraznila, že v súlade s ust. §
264 ods. 1 OBZ možno na obchodné zvyklosti prihliadať iba vtedy, ak neodporujú obsahu zmluvy. To
znamená, že ak by aj takáto obchodná zvyklosť skutočne existovala, je pred jej použitím nevyhnutné

uprednostniť autonómnu dohodu dvoch podnikajúcich subjektov. Už v priebehu prvoinštančného
konania opakovane vyjadrila svoj nesúhlas so subjektívnym výkladom žalobcu. Obchodné zvyklosti je
potrebnépovažovaťzaskutkovúotázku,pričomdôkaznébremeno,žeurčitáobchodnázvyklosťexistuje,
aký je jej obsah a že sa zachováva, postihuje stranu, ktorá sa tejto zvyklosti dovoláva (rozsudok NS SR
sp.zn.1MObdoV/2/2009(R114/2014zodňa28.4.2011).Vtejtosúvislostižalobcapredložildokonaniatri

reklamnéponukyinýchbánk,zktorýchdokoncaaninevyplýva,žebankazaplatípostupcovicelúhodnotu
postúpenejpohľadávkyajvprípade,akdlžníkpohľadávkuneuhradí(ods.20napadnutéhorozsudku).Ak
sa teda žalobca dovoláva obchodnej zvyklosti ohľadom bezregresného faktoringu, neuniesol dôkazné
bremeno vo vzťahu k jej existencii, obsahu a zachovávaniu.

27. Rovnako žalovaná poprela aj tvrdenie žalobcu, že uspokojenie postúpených pohľadávok mohla
úmyselne zmariť. V prvoinštančnom konaní vyšlo najavo, že voči spoločnosti SCALDIS bolo začaté
insolvenčnékonanie,ažesi dokonkurzuprihlásilapohľadávkyriadneavčas.Samotnýžalobcapredložil
do konania potvrdenie insolvenčného správcu spoločnosti SCALDIS, v ktorom konštatoval, že nemožno
očakávať uspokojenie pohľadávok v konkurze. Nie jej je tak zrejmé, čo viac mohla urobiť, aby od dlžníka

postúpené pohľadávky vymohla. Postúpením pohľadávok sa stala ich vlastníkom, a preto nedáva vôbec
žiadny zmysel, aby úmyselne marila uspokojenie svojich vlastných pohľadávok. Navyše to, či sa v
dôsledku insolvencie dlžníka mohla domáhať poistného plnenia, nemá žiadnu relevanciu pre žalobcom
uplatnený nárok. V súlade s rámcovou zmluvou je totiž vznik nároku žalobcu na zaplatenie časti doplatku
vovýške15%viazanýnaúplnúúhradupostúpenejpohľadávkydlžníkom,anienainkasovaniepoistného

plnenia.

28. Námietka žalobcu, že súd prvej inštancie sa údajne nezaoberal tým, či podmienka na vyplatenie
časti doplatku vo výške 15 % nie je nemožná, vyznieva zmätočne. V súlade s čl. VII ods. 5 rámcovej
zmluvy bol totiž žalobca povinný konať pri postúpení pohľadávok s odbornou starostlivosťou a náležitou

opatrnosťou. Bolo by v rozpore so zmluvou, ako aj s dobrými mravmi, ak by žalobca postúpil žalovanej
pohľadávku napriek vedomosti, že nemôže byť dlžníkom riadne uspokojená. Ako súd v ods. 17
napadnutého rozsudku správne poznamenal, postúpenie pohľadávok na základe rámcovej zmluvy
nebolo podľa výpovede konateľa žalobcu prvé, už dve alebo tri pohľadávky boli na žalovanú postúpené
tak, že podmienky uvedené v čl. IV rámcovej zmluvy boli splnené (vrátane „spornej“ podmienky úplného

uspokojenia postúpenej pohľadávky dlžníkom).

29. Z uvedených dôvodov vyslovila žalovaná presvedčenie, že súd nekonal arbitrárne, s námietkami
žalobcu sa náležite a preskúmateľne vysporiadal, pričom svoj postup presvedčivo a pomerne rozsiahloodôvodnil. Súd prvej inštancie použil na zistený skutkový stav príslušnú právnu normu, ktorú správne
interpretoval a následne aplikoval. Ani jeden z odvolacích dôvodov namietaných žalobcom, preto nie
je daný.

30. V podaní zo dňa 30.08.2023 ktorým žalobca reagoval na vyjadrenie žalovanej k odvolaniu, zotrval
na dôvodoch podaného odvolania a žiadal zmenu v napadnutej časti rozsudku zmenil tak, že odvolací
súd žalobe v plnom rozsahu vyhovie a žalovanú zaviaže na náhradu trov konania.

31. Tvrdenie žalovanej, že žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie časti doplatku vo výške 15% z
nominálnej hodnoty akceptovanej pohľadávky aj napriek insolventnosti dlžníka, označil za nesprávne.
Naopak, objektívnym faktom zostáva, že žalobca postúpil celú pohľadávku voči dlžníkovi na žalovanú
v súlade so zmluvnými podmienkami. Postúpením pohľadávky žalobca byť jej vlastníkom, a teda v
prípade, ak by túto pohľadávku nebolo možné z akéhokoľvek dôvodu vymôcť, nemohla si žalovaná túto
pohľadávku účtovne odpísať a ponížiť si tak náklady v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalovaná

nebola pri vymáhaní postúpenej pohľadávky aktívna, a preto sa uvedené konanie malo kvalifikovať
ako zmarenie odkladacej podmienky na vyplatenie časti odmeny prislúchajúcej žalobcovi, ktorému
potom vznikol nárok na vyplatenie tejto časti odmeny vo výške 15% z nominálnej hodnoty akceptovanej
pohľadávky.

32. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej ohľadom aplikácie interpretačných pravidiel a opätovne tvrdil, že
rámcová zmluva je štandardizovanou zmluvou žalovanej, do obsahu ktorej nemohol žiadnym spôsobom
zasahovať, preto pri posudzovaní pojmov v nej obsiahnutých, mal súd zohľadňovať aj zaužívanú súdnu
prax. Sporné pojmy nemožno vykladať v neprospech žalobcu, ktorý si pojem bezregresný faktoring
vykladal v súlade s bežným trhovým štandardom, podľa ktorého v takomto prípade riziko nevymoženia

postúpenej pohľadávky zaťažuje banku. V danej súvislosti ďalej zopakoval už skôr uvedené skutočnosti
uplatnené vo svojom odvolaní zo dňa 13.07.2023.

33. Žalobca nesúhlasil ani s argumentáciou žalovanej, že neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k
existencii, obsahu a zachovávaniu obchodnej zvyklosti ohľadom bezregresného faktoringu. Žalovaná v

súdnom konaní nepoprela pojem bezregresný faktoring spôsobom vyžadovaným v ust. § 151 CSP a
nepredložila žiadne protiargumenty k všeobecnému chápaniu tohto pojmu. V nadväznosti na uvedené
neobstojí ani jej námietka, že neuniesol bremeno. Tvrdenie žalovanej, či sa v dôsledku insolvencie
dlžníka mohla domáhať poistného plnenia, nemá žiadnu relevanciu pre ním uplatnený nárok, žalovaná
v konkrétnych súvislostiach nevysvetlila, prečo nemá relevanciu, hoci ako už bolo uvedené, medzi

zmluvnými stranami bolo dohodnuté poistenie pohľadávok.

34. Žalovaná v úvode svojho odvolania zhrnula skutkový stav a zdôraznila, že druhá časť doplatku
vo výške 10% z nominálnej hodnoty postúpených pohľadávok nemala byť žalobcovi nikdy zaplatená,
nakoľko bola určená výlučne na realizáciu mimoriadnej splátky investičného úveru. Navyše ak žalobca

tvrdil, že túto časť doplatku nepoužila na určený účel, bolo jeho povinnosťou dotknuté tvrdenie v konaní
preukázať. Tvrdila, že bez procesnej aktivity žalobcu nebol súd prvej inštancie oprávnený preniesť
dôkazné bremeno na ňu, keďže negatívne dôsledky neobjasnenia žalobcom tvrdených skutočností
nemôže ad absurdum znášať žalovaná. Na podporu tohto tvrdenia poukázala na rozhodnutia českých
súdnych autorít, ktoré mali ustáliť, že dôkazné bremeno postihuje toho účastníka, ktorému je na

prospech existencia skutočnosti, o ktorej tvrdí, že nastala (rozsudok NS ČR sp. zn. 2 Odo 204/2005
zo dňa 15.11.2005). Najvyšší súd ČR opakovane judikoval, že v prípade tzv. dôkaznej núdze musí
súd rozhodnúť v neprospech toho účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať
tvrdenú skutočnosť (rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2682/2013 (RČR 93/2014) zo dňa 26.06.2014 a
sp. zn. 21 Cdo 3989/2011 (RČR 46/2013) zo dňa 20.12.2012).

35. Rovnaké právne závery rezonujú aj z rozhodovacej praxe slovenských súdov (uznesenie Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 9CoCsp/1/2020 zo dňa 19.01.2021, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
2Cob/75/2013 zo dňa 27.3.2014). Najvyššie súdne autority v SR v tejto súvislosti zhodne uzavreli,
že každá strana nesie dôkazné bremeno týkajúce sa tých skutkových predpokladov, ktoré sú pre ňu

priaznivé z pohľadu právnej normy, ktorej účinkov sa v sporovom súdnom konaní domáha. Tá strana,
ktorá sa domáha určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet, teda
neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti (uznesenie Najvyššiehosúdu SR zo dňa 27.10.2021 sp. zn. 5Cdo/28/2020, nález Ústavného súdu SR zo dňa 9.6.2020 sp. zn.
I. ÚS 24/2019).

36.Vkontextenačrtnutýchrozhodnutíjepovinnosťoužalobcu,ktorýsadomáhazaplateniačastidoplatku
vo výške 10% preukázať, že žalovaná nepoužila túto časť na realizáciu predčasnej splátky investičného
úveru. Práve od preukázania tejto skutočnosti závisí jeho úspech v konaní, a teda jej preukázanie je
výlučne v prospech žalobcu. Vo vzťahu k uvedenému potom namietala, že súd nesprávne presunul
dôkazné bremeno na ňu, pričom vychádzal z mylného predpokladu, že zo strany žalobcu by išlo o

preukazovanie negatívnej skutočnosti. Prezentovaný záver však neobstojí, keďže investičný úver bol
poskytnutý na účet žalobcu a jeho zostávajúci stav si mohol kedykoľvek overiť. Bezprostredne po
postúpení pohľadávok vedel zistiť, či došlo k zníženiu nesplatenej časti úveru o čiastku zodpovedajúcu
hodnote doplatku vo výške 10 %. Ak mal za to, že sa tak nestalo, nič mu nebránilo, aby do konania
predložil výpis z účtu preukazujúci stav úveru po postúpení pohľadávok (resp. výpis z účtu zobrazujúci
históriu splácania úveru).

37. Napokon sám žalobca sa na žalovanú obrátil listom zo dňa 09.09.2016, v ktorom ju žiadal o
zaplatenie celého doplatku, vrátane časti vo výške 10%. Ak teda ešte pred splatením investičného úveru
žiadal od žalovanej zaplatenie časti doplatku vo výške 10%, musel na základe konkrétnych skutočností
dospieť k presvedčeniu, že žalovaná danú časť doplatku na dohodnutý účel nepoužila. Žalobca preto

jednoznačne mal možnosť predložiť do konania dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. To, že tak neurobil,
má zásadný význam pre ďalší priebeh dokazovania. Ak totiž strana zaťažená dôkazným bremenom
nenavrhneaninepredložížiadnydôkaz,nemôžebyťpreukázanápravdivosťjejtvrdeníapretosanebude
vykonávať ani prípadný protidôkaz (LAVICKÝ, P.: Důkazní břemeno v civilním řízení soudním. Leges,
Praha 2017, s. 56 a 57). Uvedené potvrdzuje aj rozhodovacia prax súdov, podľa ktorých k presunu

dôkazného bremena na stranu, voči ktorej požiadavka uplatnená žalobou smeruje, môže dôjsť až v
dôsledku splnenia si dôkaznej povinnosti a unesenia dôkazného bremena žalujúcou stranou (rozsudok
Krajského súdu v Trnave zo dňa 26.3.2019 sp. zn. 25Co/49/2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove
zo dňa 29.4.2021 sp. zn. 22Co/15/2020 a pod).

38. Žalovanej nemožno vytknúť, že z vlastnej iniciatívy nepredložila do konania dôkazné prostriedky,
ktorými mala byť preukázaná opodstatnenosť žalobcom uplatneného nároku. Preukázanie týchto
skutočností bolo v záujme žalobcu, v dôsledku čoho bol primárne on nositeľom dôkazných povinností, a
keďže v tejto súvislosti žiadny dôkaz nepredložil, nebolo povinnosťou žalovanej vykonávať protidôkaz.
Žalovaná totiž nie je povinná dôkaznými prostriedkami vyvracať nepreukázané tvrdenia pasívneho

žalobcu. Opačný prístup, ktorý zvolil prvoinštančný súd, je zjavne nesprávny. Kvôli tomuto pochybeniu
bola neprávom sankcionovaná za neunesenie dôkazného bremena, hoci v skutočnosti dôkazné
bremeno neuniesol žalobca. Nepriaznivé dôsledky neobjasnenia skutkového stavu mal znášať žalobca,
osobitne ak súd v rámci predbežného právneho posúdenia jednoznačne označil žalobu v celom
rozsahu za nedôvodnú a do vydania napadnutého rozsudku nedošlo k predloženiu ďalších dôkazných

prostriedkov zo strany žalobcu. Ten sa v priebehu celého konania domáhal voči žalovanej zaplatenia
časti doplatku vo výške 10% z titulu rámcovej zmluvy. Až vo vyjadrení zo dňa 20.03.2023 prvýkrát
uviedol, že by mu mala byť vyplatená časť doplatku vo výške 10% z titulu bezdôvodného obohatenia.
Žalovanásavšakmohlanajehoúkorbezdôvodneobohatiťibazapredpokladu,žežalobcajejvrátilsumu
vyššiu ako sa zaviazal v zmluve o úvere. To však znamená, že od momentu, ako sa začal domáhať

vydania bezdôvodného obohatenia, vyplýva jeho domnelý nárok z iného skutkového základu (rozsudok
NS SR sp. zn. 1M Obdo V 19/2007 zo dňa 31.7.2008).

39. Zo strany žalobcu išlo evidentne o podstatnú zmenu skutkových okolností, od ktorých sa odvíja
uplatnený nárok, preto bolo povinnosťou súdu rozhodnúť o zmene žaloby v zmysle ust. § 142 ods. 1

CSP. Moment, od ktorého sa žalobca začal voči nej domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, má
zásadný vplyv aj na plynutie premlčacej lehoty. Investičný úver bol definitívne splatený dňa 10.04.2018,
keď žalobca uhradil celú zostávajúcu dlžnú sumu vo výške 39.381,54 eur. K prípadnému bezdôvodnému
obohateniu tak mohlo dôjsť najneskôr v tento deň, a keďže žalobca sa prvýkrát domáhal na súde jeho
vydaniaažvpodanízodňa20.03.2023,svojeprávoevidentneuplatnilpouplynutíštvorročnejpremlčacej

lehoty (ust. § 391 ods. 1 v spojení s § 397 OBZ).

40. Prvoinštančný súd uzavrel, že žalovaná sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila plnením získaným
bez právneho dôvodu. O plnenie bez právneho dôvodu ide iba vtedy, ak od počiatku neexistovalabsolútne žiadny právny dôvod tohto plnenia. Žalovaná ale „prijala“ plnenie spočívajúce v časti doplatku
vo výške 10% na základe rámcovej zmluvy, ktoré bolo určené na úhradu investičného úveru a preto
nemôže ísť o plnenie bez právneho dôvodu, ale hypoteticky len o plnenie z právneho dôvodu, ktorý

odpadol. Právnym dôvodom, na základe ktorého mala žalovaná právo prijímať od žalobcu plnenia, bola
zmluva o úvere. Až splatením úveru právny dôvod na ďalšie plnenia zo zákona odpadol (§ 324 ods. 1
OBZ). To však opäť potvrdzuje, že právnym základom na vydanie bezdôvodného obohatenia je zmluva
o úvere, a nie rámcová zmluva. Uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia tak mal súd
vyhodnotiť ako zmenu žaloby.

41. Podľa prvoinštančného súdu sa mala žalovaná bezdôvodne obohatiť najskôr dňom 21.07.2017
(najskôr od tohto momentu mala začať plynúť premlčacia doba na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia). Napriek tomu súd priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania už od 13.10.2016, čo
vyznieva zmätočne. Žalovaná nemohla byť v omeškaní s vydaním bezdôvodného obohatenia ešte skôr,
ako sa vôbec mohla bezdôvodne obohatiť.

42. Z uvedených dôvodov žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom rozhodne o zmene žaloby a následne sa v
kontexteuvedenýchskutočnostínáležitevysporiadastým,čijeprávožalobcunavydaniebezdôvodného
obohatenia premlčané.

43. Na odvolanie žalovanej reagoval žalobca podaním zo dňa 11.08.2023, v ktorom uvedenú odvolaciu
argumentáciu rozporoval s tým, že súd prvej inštancie sa vo výroku I. napadnutého rozsudku vecne
správne a zákonným spôsobom vysporiadal s jeho žalobným návrhom, pričom svoje rozhodnutie
logicky a správne vysvetlil. Námietky žalovanej, prostredníctvom ktorých sa snažila na neho preniesť

dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré sa vyskytujú v dispozičnej sfére žalovanej, resp. jej právneho
predchodcu, odmietol. Ak žalovaná nepoprela a neuviedla kedy a akým spôsobom malo dôjsť k
mimoriadnej predčasnej splátke investičného úveru, tak takéto popretie jeho tvrdenia je zo strany
žalovanej neúčinné, pričom aj súd považuje ním tvrdenú skutočnosť v súlade s ust. § 151 ods. 1 CSP
za nespornú.

44. Žalovaná v odvolaní fakticky argumentovala tým, že v spore žalobca nemal byť úspešný, nakoľko
nepreukázal skutočnosti o ktorých má mať evidenčné záznamy ona sama, pričom žalovaná sa k
existencii týchto záznamov nevyjadrila, a tvrdenia žalobcu relevantným spôsobom ani nevyvrátila. Ak
by žalovaná mala mať vo svojej obrane pravdu, tak by takéto záznamy mali existovať a nemala by
existovať žiadna prekážka, prečo by ich nemala predložiť súdu. Dokazovanie sa pred súdom vedie len

vo vzťahu k sporným, popretým skutočnostiam a ak žalovaná zákonným spôsobom skutkové tvrdenia
žalobcu nepoprela, nemal povinnosť akékoľvek dokazovanie k nepopretým skutočnostiam vykonávať.

45. V kontexte uvedených skutočností konštatoval, že súd prvej inštancie dôkazné bremeno na žalovanú
nepresunul, ale rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vykladať v tom zmysle, že žalovaná skutkové

tvrdenia žalobcu nepoprela spôsobom, ktorý predpokladá ust. § 151 ods. 2 CSP. Skutkové tvrdenia sú
v súlade s ust. § 149 CSP kvalifikované ako prostriedok procesného útoku či obrany, preto ak skutkové
tvrdenia žalobcu neboli žalovanou vyvrátené, nemohla byť v konaní úspešná.

46. Popretie skutkových tvrdení má priamy súvis s navrhovaním ďalších dôkazov zo strany žalobcu.

Argumenty žalovanej, že žalobca nenavrhol ďalšie dôkazy na podporu jeho tvrdení sú právne
irelevantné, nakoľko procesná situácia si takúto procesnú aktivitu nevyžadovala. Ak by bola žalovaná
predložila dôkaz o tom, že došlo k mimoriadnej predčasnej splátke investičného úveru, tak až v reakcii na
takto predložený dôkaz by navrhol ďalšie dôkazy na preukázanie opaku. Žalobca tiež odmietol tvrdenie
žalovanej, že od podania žaloby došlo k zmene skutkového základu, na základe ktorého sa domáha

svojich nárokov v tomto súdnom konaní. V žalobe jednoznačným spôsobom uviedol, že uplatnený nárok
je založený na rámcovej zmluve, a tento fakt je počas celého priebehu súdneho konania nemenný. To
však nemá vplyv na fakt, že právne posúdenie veci je vo výlučnej kompetencii súdu, kde platí právna
zásada „iura novit curia“ (rozsudok NS SR sp. zn. 1 C do 190/2004 zo dňa 31. mája 2005).

47. Na základe uvedených skutočností žalobca žiadal, aby odvolací súd výrok I. napadnutého rozsudku
ako vecne správny potvrdil, a vzhľadom k jeho odvolaniu podanému proti výrokom II. a III., rozsudok
v uvedenej časti podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalovanúzaviaže na náhradu trov konania, alternatívne rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa ust. § 389 CSP v spojení s ust. § 391 CSP.

48. Na vyjadrenie žalobcu reagovala žalovaná podaním zo dňa 14.09.2023, v ktorom zotrvala na svojich
predošlých vyjadreniach spolu s prezentovanou skutkovou a právnou argumentáciou, ktorú zastávala
od začiatku konania.

49. Na vyjadrenie žalovanej reagoval žalobca odvolacou duplikou zo dňa 25.10.2023, v ktorej zhrnul už

skôr uvádzané skutočnosti a zotrval na dôvodnosti podaného odvolania.

50. Na vyjadrenie žalobcu reagovala žalovaná podaním zo dňa 30.10.2023, v ktorom sa takisto pridŕžala
uplatnenej procesnej obrany a žiadala, aby odvolací súd rozsudok v žalobcom napadnutej časti ako
vecne správny potvrdil a jej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

51. Ďalšie vyjadrenia súdu doručené neboli.

52.KrajskýsúdvBratislaveakosúdodvolací(§34CSP)pozistení,žeodvolania bolipodanévčas(§362
ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu proti ktorému sú prípustné (§ 357 písm.
d/ CSP), po skonštatovaní, že obsahujú zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), po oboznámení sa

s obsahom spisu súdu prvej inštancie, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach rozsahu a dôvodov
odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny a v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 ho potvrdil.

53. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

54. Podľa § 266 ods. 1, 2, 3, 4 OBZ, prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento

úmyselbolstrane,ktorejjeprejavvôleurčený,známyalebojejmuselbyťznámy.Vprípadoch,keďprejav
vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla
prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku
sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. Pri výklade vôle podľa odsekov
1a2savezmenáležitýzreteľnavšetkyokolnostisúvisiacesprejavomvôle,včítanerokovaniaouzavretí

zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa
povaha vecí. Prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach
vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.

55. Podľa § 264 ods. 1 a 2 OBZ, pri určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu sa prihliada aj na

obchodné zvyklosti zachovávané všeobecne v príslušnom obchodnom odvetví, pokiaľ nie sú v rozpore
s obsahom zmluvy alebo so zákonom. Obchodné zvyklosti, na ktoré sa má prihliadať podľa zmluvy, sa
použijú pred tými ustanoveniami tohto zákona, ktoré nemajú donucovaciu povahu.

56. Podľa § 451 ods. 1, 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

57. Podľa § 563 OZ, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v

rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

58. Podľa § 387 ods. 1 OBZ, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.

59. Podľa § 388 ods. 1 OBZ, premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže

ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

60. Podľa § 397 OBZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.61. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a odôvodnením napadnutého rozsudku
odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom i žalovanou prezentované odvolacie dôvody nie sú
opodstatnené, nakoľko súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil

správne skutkové a právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku. V jeho
odôvodnení jasne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy
vyhodnotil, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a akými úvahami sa pri vyhodnotení vykonaných
dôkazov riadil. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vysporiadal so zásadnými skutkovými
tvrdeniami a procesnou obranou strán sporu. Odvolací súd tak nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal

od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, keďže ten sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
tvoriacimi základ pre vydanie meritórneho rozhodnutia precízne vysporiadal a odvolací súd sa s týmto
odôvodnením v plnej miere stotožnil.

62. Odvolací súd pri rozhodovaní o podaných odvolaniach sporových strán vychádzal zo zákonných
ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania.

Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a dôvodnosti
odvolaní boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo súdom prvej inštancie vykonaným dokazovaním, a ktoré
nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, resp. v čase podania odvolania. Odvolací súd sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku čo do veci samej v zmysle ust. §
387 ods. 2 CSP, preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku

a na doplnenie a zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie, ako aj k odvolacím námietkam
strán sporu uvádza nasledovné.
63. Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že predmetom konania v posudzovanej sporovej
veci je nárok žalobcu na zaplatenie neuhradenej časti odplaty (tzv. „doplatku“) za odplatné postúpenie
pohľadávok právnemu predchodcovi žalovanej vo výške 80.600,- eur a 22.500,- eur. Za obe postúpenia

uhradil právny predchodca žalovanej ku dňu podania žaloby žalobcovi len zálohu vo výške 75%. Na
budúcom postúpení pohľadávok sa žalobca s právnym predchodcom žalovanej dohodol v Rámcovej
zmluve č. 363 153 zo dňa 19.12.2014, ktorá bližšie upravovala podmienky bezregresného faktoringu,
t.j. odplatného postúpenia neuhradených pohľadávok žalobcu voči tretím subjektom bez ručenia, teda
zodpovednosti žalobcu za splatenie takto nadobudnutých pohľadávok žalovanej.

64. Zo znenia čl. IV. bodu 1 rámcovej zmluvy vyplýva, že doplatok vo výške 25% z nominálnej
hodnoty akceptovanej pohľadávky, ktorého zaplatenia sa žalobca v konaní domáha, bol rozdelený na
dve časti. V zmysle citovaného ustanovenia zmluvy sa žalovaný (banka) zaviazal uhradiť žalobcovi
15% z nominálnej hodnoty akceptovanej pohľadávky do 5 pracovných dní od úplného splatenia dlhu

dlžníkom(spoločnosťSCALDIS)azvyšných10%malobyťsosúhlasompostupcu(žalobcu)použitýchna
realizáciu mimoriadnej predčasnej splátky investičného úveru poskytnutého klientovi (žalobcovi) bankou
(viď aj bod 8 odôvodnenia rozsudku).

65. Podľa čl. II. rámcovej zmluvy (Definície a výklad pojmov), sa doplatkom rozumie druhá časť odplaty,

ktorú je banka povinná zaplatiť klientovi po splnení podmienok uvedených v rámcovej zmluve, resp.
použiť jeho časť na realizáciu mimoriadnej predčasnej splátky investičného úveru poskytnutého bankou
klientovi na základe Zmluvy o úvere č. 151 181 zo dňa 06.07.2006 v znení jej neskorších dodatkov.

66. Podľa čl. II. rámcovej zmluvy (Definície a výklad pojmov), sa odplatou rozumie cena za odplatné

postúpenie akceptovanej pohľadávky, ktorú je banka (žalovaná) povinná zaplatil klientovi (žalobcovi) v
zmysle podmienok dohodnutých v rámcovej zmluve. Pokiaľ nie je uvedené inak, vyplatenie odplaty za
odplatné postúpenie akceptovanej pohľadávky je uskutočnené v dvoch častiach, a to vo forme zálohy
a doplatku.

67. Podľa čl. II. rámcovej zmluvy (Definície a výklad pojmov), sa zálohou rozumie 1. časť odplaty, ktorú
je banka povinná zaplatiť klientovi po splnení podmienok uvedených v rámcovej zmluve.

68. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalobcu v ktorej tvrdil, že ustanovenia rámcovej
zmluvy súd nesprávne označil za nesporné a vylúčil prípustnosť rôzneho výkladu pojmov upravených v

rámcovej zmluve, majúc na zreteli štandardne trhovo chápaný pojem bezregresného faktoringu (bod 17
odôvodnenia rozsudku). Za nesprávne a protichodné žalobca primárne označil skutkové zistenie súdu
ohľadne skutočnosti, že osobitne dojednané podmienky úhrady 25% doplatku odmeny neodporovali
charakteru bezregresného faktoringu, na preukázanie ktorého žalobca doložil do konania tri reklamnéponuky iných bánk, resp. podnikateľských subjektov. Definícia doplatku, ako nároku, ktorého zaplatenia
sa žalobca v sporovom konaní domáha, je jasne a zrozumiteľne upravená vo vyššie citovanom
čl. II. rámcovej zmluvy. Toto ustanovenie určuje podmienky, za ktorých žalobcovi vznikne nárok

na zaplatenie doplatku, tieto podmienky sú následne dostatočne jasným, určitým a zrozumiteľným
spôsobom, nepripúšťajúcim možnosti jeho odlišného výkladu, špecifikované v čl. IV. bodu 1 rámcovej
zmluvy. Podľa tohto článku vznikne banke ako žalovanému subjektu povinnosť uhradiť žalobcovi prvú
časť doplatku vo výške 15% až po úplnom splatení dlhu dlžníkom (spoločnosť SCALDIS) a druhú
časť doplatku vo výške 10% je banka povinná použiť na realizáciu mimoriadnej predčasnej splátky

investičného úveru, ktorý bol žalobcovi poskytnutý na základe zmluvy o úvere.

69. Žalobca v tejto súvislosti namietal, že súd mal na vec aplikovať interpretačné pravidlo podľa ust. §
266 OBZ. Podľa ust. § 266 ods. 1 OBZ platí, že prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak
tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený známy, alebo jej musel byť známy. Výklad právneho
úkonu podľa ust. § 266 ods. 2 a nasl. OBZ je na mieste len vtedy, ak prejav vôle nemožno podľa ods.

1 vyložiť. Vzhľadom k jasnému a zrozumiteľnému zneniu rámcovej zmluvy sa aj odvolací súd stotožnil
s názorom, že pri výklade dotknutých ustanovení nebol dôvod aplikovať interpretačné pravidlá podľa
ust. § 266 ods. 1 a nasl. OBZ, keďže iný, ako súdom prvej inštancie prezentovaný výklad, z ich obsahu
nevyplýva. Z okolností prípadu je navyše zrejmé, že na základe predmetnej rámcovej zmluvy došlo už v
minulosti k postúpeniu pohľadávok žalobcu, za splnenia podmienok uvedených v čl. IV. bodu 1 rámcovej

zmluvy, z čoho možno usúdiť, že žalobcovi musel byť známy skutočný význam ustanovení zmluvy, ako aj
úmysel žalovanej, ktorý stanovil jednotlivé podmienky budúceho postúpenia neuhradených pohľadávok
žalobcu. Napokon pokiaľ žalobca nesúhlasil s prezentovaným znením rámcovej zmluvy, mal možnosť
vyjadriť svoj nesúhlas a žalovanej navrhnúť zmenu jednotlivých ustanovení, prípadne zmluvu odmietnuť.

70. Odvolací súd podporne poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 66/2002 zo dňa
01.11.2003: „Iba vtedy, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa úmyslu konajúcej osoby, ktorý by mal byť
známy aj osobe, ktorej bol určený, uplatnia sa ďalšie výkladové pravidlá. Výklad právnych úkonov podľa
týchto ustanovení Obchodného zákonníka je však potrebný len v prípade, keď prejav vôle konajúcej
osoby nie je celkom zrozumiteľný alebo určitý, a preto pripúšťa rôzny výklad. Komentované rozhodnutie

riešisituáciu,keďprejavvôleobochkonajúcichstránbolvyjadrenývpísomnejpodobetakzrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom, že nevzbudzoval pochybnosť o ich úmysle.“

71. Žalobca tiež prezentoval názor, že všeobecne zaužívanú definíciu pojmu bezregresného faktoringu
v konaní preukázal troma reklamnými ponukami (č. l.483 - 485). Už z obsahu prvej reklamy spoločnosti

Bibby Factoring Slovakia, a.s. vyplýva, že po uzatvorení zmluvy postupník vyplatí zálohu postupcovi s
tým, že k úhrade doplatku dôjde až po zaplatení faktúry klientom postupcu - dlžníkom. Rovnako ani z
ponuky spoločnosti UniCredit Factoring nevyplýva 100% úhrada hodnoty postúpenej pohľadávky, ale
len možnosť predfinancovania do určenej čiastky s garanciou úhrady doplatku po zaplatení faktúry
na účet faktoringu dlžníkom postupcu, pričom podmienky odkúpenia pohľadávok nie sú z poslednej

ponuky banky ani zrejmé. Z predložených reklamných ponúk iných podnikateľských subjektov tak
nemožno vyvodiť záver o výklade pojmu bezregresného faktoringu takým spôsobom, ktorý by bol
výlučne v prospech žalobcu. Aj v prípade reklamnej ponuky, ktorá by bola naformulovaná výhodne,
s možnosťou 100% úhrady postúpenej pohľadávky, ešte nemožno prijať žalobcom prezentovaný
výklad bezregresného faktoringu, keďže reklama neobsahuje všetky záväzné dojednania a podmienky

odkúpenia pohľadávok, ale len tie, ktoré potencionálneho klienta oslovia. Pri výklade tohto pojmu
sa žalobca odvolával na obchodné zvyklosti, ktoré však s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti
neuniesol. Ak sa žalobca domáhal určitého spôsobu výkladu pojmu bezregresného faktoringu, bolo
práve na ňom, aby existenciu takejto obchodnej zvyklosti súdu preukázal, a keďže dôkazné bremeno
neuniesol, je nedôvodná aj jeho námietka v časti, v ktorej tvrdil, že žalovaná ním prezentovaný význam

pojmu v súlade s ust. § 151 CSP účinne nepoprela. V daných súvislostiach odvolací súd odkazuje na
bod 20 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie konštatoval, že aj v prípade
existencie konkrétnej obchodnej zvyklosti, je pred jej použitím nutné uprednostniť autonómnu dohodu
zmluvnýchstránvpostavenípodnikateľskýchsubjektov,zktorejpodľanázoruodvolaciehosúduzreteľne
vyplývajú osobitné dojednania bezregresného faktoringu, a z ktorých nemožno dospieť k záveru, že

riziko spojené so zaplatením postúpenej pohľadávky nesie žalovaná.

72. Odvolací súd tiež poukazuje na odvolanie žalobcu, v bode 7 ktorého sám, v rozpore s uplatnenými
námietkami poukázal na definíciu pojmu odplata. V ňom je výslovne uvedené, že jej vyplatenie sauskutoční v dvoch častiach, a to forme zálohy a doplatku, pričom odplatou sa rozumie cena za odplatné
postúpenie akceptovanej pohľadávky, ktorú je žalovaná (banka) povinná zaplatiť žalobcovi (klientovi)
za podmienok dohodnutých v rámcovej zmluve (čl. IV. bod 1 rámcovej zmluvy). Z uvedeného dôvodu

neobstojí ani námietka žalobcu, že výška odplaty bola stanovená a rámcová zmluva nestanovovala
mechanizmus poníženia jej výšky.

73. V bode 4 podaného odvolania žalobca súdu vyčítal, že neprihliadol na čl. III. bodu 15 rámcovej
zmluvy, v ktorej je uvedené, že nevyhnutnou podmienkou pre odplatné postúpenie pohľadávok je

uzatvorenie platnej a účinnej poistnej zmluvy na poistenie pohľadávok s tým, že pri bezregresnom type
odplatného postúpenia akceptovanej pohľadávky, klient neručí za jej splatenie dlžníkom riadne a včas, v
zmysle ust. § 303 a nasl. OBZ, pričom riziko nesplatenia odplatne postúpenej akceptovanej pohľadávky
nesie banka (žalovaná). Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, čo touto námietkou žalobca sledoval, pričom
musí dať za pravdu žalovanej, že to, či sa v dôsledku insolvencie dlžníka mohla žalovaná domáhať
poistnéhoplnenia,nemážiadnurelevanciuprežalobcomuplatnenýnárok.Vsúladesrámcovouzmluvou

bol totiž vznik nároku žalobcu na zaplatenie časti doplatku vo výške 15% viazaný na úplnú úhradu
postúpenej pohľadávky dlžníkom, a nie na inkasovanie poistného plnenia.

74. Žalobca tiež namietal, že súd neskúmal, či žalovaná nezmarila uspokojenie postúpenej pohľadávky
vlastným konaním, tvrdiac, že už pri uzatváraní rámcovej zmluvy sa dalo objektívne počítať s

eventualitou, že postúpená pohľadávka nebude dlžníkom splatená, či už v časti alebo celku. Aj túto
námietku musel odvolací súd vyhodnotiť ako nedôvodnú, s poukazom na skutočnosť, že predmetom
rámcovej zmluvy bolo postúpenie len vopred neurčených pohľadávok žalobcu, nie konkrétnych
pohľadávok zahraničnej spoločnosti SCALDIS, k postúpeniu ktorých následne došlo na základe
samostatne uzatvorených zmlúv a tomu predchádzajúcej žiadosti o odkúpenie pohľadávok zo strany

žalobcu. Svoje tvrdenie napokon žalobca nepodložil žiadnym dôkazom, pričom ak by v čase
predchádzajúcom postúpeniu žalovaná vedela o nemožnosti splatenia dlhu dlžníkom, s najväčšou
pravdepodobnosťoubypredmetnépohľadávkyakopohľadávkyspôsobilénapostúpeniepodľarámcovej
zmluvy neakceptovala. S touto námietkou sa navyše súd prvej inštancie vysporiadal v bode 16
odôvodnenia rozsudku, v ktorom uviedol, že po začatí insolvenčného konania voči spoločnosti

SCALDIS, prihlásila žalovaná svoju pohľadávku do konkurzu riadne a včas (čo v konaní nebolo sporné),
pričomsamotnýžalobcadokonaniapredložilpotvrdenieinsolvenčnéhosprávcuspoločnostiSCALDIS,v
ktorom konštatoval, že nemožno očakávať uspokojenie pohľadávok v konkurze. Za daných okolností sa
javilo ako nelogické, aby žalovaná úmyselne marila uspokojenie vlastnej pohľadávky, a keďže v konaní
nebolo preukázané úmyselné zmarenie uspokojenia postúpenej pohľadávky žalovanou, nebol dôvod na

aplikáciu ust. § 36 ods. 3 OZ.

75. V zhode so súdom prvej inštancie potom odvolací súd konštatuje, že pokiaľ žalovaná vyplatila
žalobcovi 75% z nominálnej hodnoty postúpených pohľadávok a vo vzťahu k zvyšným 25% si zmluvné
strany dojednali osobitné podmienky, nemožno takúto dohodu považovať za odporujúcu zásadám

poctivého obchodného styku v zmysle ust. § 265 OBZ, ale naopak, zásadám poctivého obchodného
styku by odporovalo nerešpektovanie takejto dohody, ktorú medzi sebou autonómne uzavreli dva
podnikateľské subjekty. Odvolací súd opätovne poukazuje aj na možnosť žalobcu vyjadriť svoj nesúhlas
s predložením znením rámcovej zmluvy, navrhnúť zmenu jednotlivých ustanovení, prípadne uzavretie
zmluvy odmietnuť.

76. K odvolacej námietke žalovanej, že časť doplatku vo výške 10% z nominálnej hodnoty postúpených
pohľadávok, ktoré súd I. výrokom rozsudku žalobcovi priznal, mala byť použitá výlučne na realizáciu
mimoriadnej splátky investičného úveru a nemala byť žalobcovi vyplatená, odvolací súd v zhode so
súdom prvej inštancie konštatuje, že splnenie tejto podmienky zakotvenej v čl. IV. bodu 1 rámcovej

zmluvy, žalovaná v konaní netvrdila a ani nepreukázala. Nemožno sa stotožniť s jej tvrdením, že
dôkazné bremeno zaťažovalo výhradne žalobcu, nakoľko od preukázania tejto skutočnosti závisel
jeho úspech v konaní. Odvolací súd konštatuje, že od žalobcu nie je možné preukázanie negatívnej
skutočnosti vyžadovať, nakoľko ide o tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, ktorá vychádza z tvrdenia, že
od účastníka konania nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej

skutočnosti. Ide len o logickú požiadavku, na základe ktorej dochádza k preneseniu dôkazného bremena
v prejednávanej veci na žalovanú. V tomto smere odvolací súd plne odkazuje na bod 22 až 25
odôvodnenia napadnutého rozsudku.77. Navyše ak by žalovaná časť doplatku vo výške 10% nominálnej hodnoty postúpených pohľadávok
skutočne použila na realizáciu predčasnej splátky investičného úveru, túto skutočnosť mohla v konaní
jednoducho preukázať, čím by opodstatnenosť žalobcovho nároku v predmetnej časti účinne poprela.

Znenie rámcovej zmluvy, ako aj uvedenej povinnosti bolo žalovanej známe, a preto jej nič nebránilo, aby
v priebehu prvoinštančného konania predložila súdu dôkazy, ktoré by splnenie povinnosti použitia 10%
doplatku na realizáciu predčasnej splátky investičného úveru z jej strany preukázali. Ako irelevantné
odvolací súd vyhodnotil aj tvrdenie v ktorom namietala, že vzhľadom na list žalobcu zo dňa 09.09.2016,
musel žalobca dospieť k presvedčeniu, že žalovaná danú časť doplatku nepoužil na stanovený účel.

Z uvedeného však nemožno dospieť k záveru, že žalobca disponoval dôkazom na preukázanie tejto
skutočnosti.

78. Na podporu vysloveného záveru odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009
zo dňa 24.02.2010: „Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú
situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv.
negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne
nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexisteciu určitej
právnej skutočnosti. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný ešte
nevrátilpožičanépeniaze.Vtakomtoalebopodobnomprípadejenažalovanom,abytvrdilapreukazoval,

že pôžičku už vrátil.“ (obdobne uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 81/2010 zo dňa 31.05.2010).

79. Žalovaná ďalej namietala, že žalobca sa v priebehu celého konania domáhal zaplatenia časti
doplatku vo výške 10% z titulu rámcovej zmluvy, pričom až vo vyjadrení zo dňa 20.03.2023 uviedol, že
táto časť doplatku by mu mala byť vyplatená z titulu bezdôvodného obohatenia. Podľa jej názoru zo

strany žalobcu išlo evidentne o zmenu skutkových okolností, od ktorých sa odvíja uplatnený nárok a z
toho dôvodu mal súd rozhodnúť o zmene žaloby podľa ust. § 162 ods. 1 CSP, ktorá mala mať potom
zásadný vplyv aj na plynutie premlčacej lehoty. Odvolací súd sa s touto námietkou nestotožnil, zmenou
žaloby, resp. právneho titulu, nedošlo k zmene skutkových okolností, na základe ktorých si žalobca v
konaní nárok na zaplatenie časti 10% doplatku uplatňoval (porušenie povinnosti žalovanej v zmysle

čl. IV bod 1 písm. b/ rámcovej zmluvy) a žalovaná ani nešpecifikovala, v čom konkrétne mala zmena
skutkových okolností spočívať. Právne posúdenie veci navyše spadá do kompetencie súdu, a preto je
irelevantné, z akého právneho titulu si žalobca predmetný nárok v konaní uplatňoval.

80. Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym posúdením súdu o nedôvodnosti vznesenej námietky

premlčania, vysloveným v bode 26 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom začiatok plynutia
premlčacej doby určil najskôr odo dňa 21.07.2017, a to vzhľadom k nesplneniu povinnosti žalovanej
podľa vyššie uvedeného ustanovenia rámcovej zmluvy, dátumu splatnosti investičného úveru dňa
20.07.2017, dátumu podania predmetnej žaloby na súde dňa 19.06.2017 a dátumu doručenia žaloby
žalovanej dňa23.08.2017.Vtomtosmerepretojejodvolacienámietkypovažovalodvolacísúdzaprávne

irelevantné a rovnako aj tvrdenie, že právnym základom na vydanie bezdôvodného obohatenia mala byť
zmluva o úvere (viď bod 28 odôvodnenia napadnutého rozsudku).

81. Záverom odvolací súd uvádza, že pre splnenie povinnosti žalovanej podľa čl. IV. bodu 1 písm. b/
rámcovej zmluvy nebola stanovená lehota, preto súd v bode 31.1 odôvodnenia napadnutého rozsudku

správne určil nárok žalobcu na 9% ročný úrok z omeškania z priznanej sumy odo dňa 13.10.2016
do zaplatenia, t. j. odo dňa vyhotovenia listu, ktorým právny predchodca žalovanej reagoval na výzvu
žalobcu na úhradu doplatku vo výške 25% z nominálnej hodnoty postúpených pohľadávok zo dňa
09.09.2016, nakoľko žalobca neprodukoval dôkaz preukazujúci doručenie uvedeného listu (č. l. 90).

82. Súd prvej inštancie potom správne rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania, keď žalovanej
priznal nárok na náhradu trov konania pomerne podľa jej čistého úspechu vo veci vo výške 20% (bod
63 odôvodnenia rozsudku) s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s ust. § 262 ods.
2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.

83. Zhrnúc uvedené skutočnosti a konštatujúc neopodstatnenosť odvolacích námietok oboch strán
sporu, odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na
úhradu istiny vo výške 11.060,- eur s príslušenstvom, vo výroku II., ktorým žalobu vo zvyšnej častizamietol, ako aj vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania žalovanej, podľa ust. § 387 ods. 1 a
2 CSP ako vecne správny potvrdil.

84. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods.
1 CSP a prevažne úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
20% (žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v časti priznanej istiny 11.060 eur - 40% a žalovaná bola
úspešná v časti zamietnutej istiny 16.590 eur - 60%. Čistý úspech žalovanej v odvolacom konaní po
odrátaní úspechu žalobcu potom predstavuje 20%) s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania

rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

85. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).