Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Stk/10/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106279
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0823106279.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána

Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej
veci žalobcu (v kasačnom konaní sťažovateľ): PEGAS SECURITY s.r.o., so sídlom: Karpatská 8402/9A,
010 08 Žilina, IČO: 50 844 962, právne zastúpeného: Advokátska kancelária STEHURA & partners,
v.o.s., so sídlom: Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO: 47 246 863, proti žalovanému: Národný
inšpektorát práce, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. O-188/2023 zo dňa 1. augusta 2023, o
kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 2S/27/2023 zo dňa
28. mája 2025, ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106279.2, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Inšpektorát práce Žilina (ďalej len „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. IPZA/IPZA_PRODD/
ROZ/2023/862 z 12.05.2023 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) v nadväznosti na výkon inšpekcie
zameraný na kontrolu dodržiavania povinností zamestnávateľa vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov v zmysle zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Zákonník práce“) uložil žalobcovi pokutu vo výške 1.000 € za porušenie povinností vyplývajúcich z
predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce (ďalej len
„zákon o inšpekcii práce“), menovite za:
- porušenie § 120 ods. 3 Zákonníka práce tým, že ako zamestnávateľ ku dňu 21.07.2021 nepriradil
pracovnému miestu „informačná a bezpečnostná služba“, na ktorom sa dohodol so zamestnancami: A.
P., E. J., stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe
č. 1 Zákonníka práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje,

v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve;
- porušenie § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4 Zákonníka práce tým, že ako zamestnávateľ, u ktorého
nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, zamestnancom: A. P., E. J., ktorí
pre žalobcu vykonávali prácu „informačná a bezpečnostná služba“, a ktorých mzda v mesiacoch 9/2020
- 12/2020 nedosiahla sumu minimálneho mzdového nároku pre druhý stupeň náročnosti príslušných
pracovnýchmiest,neposkytoldoplatokvsumerozdielumedzidosiahnutoumzdouasumouminimálneho
mzdového nároku ustanoveného pre druhý stupeň patriaci príslušným pracovným miestam „informačná

a bezpečnostná služba“;
- porušenie § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4 Zákonníka práce tým, že ako zamestnávateľ, u ktorého
nie je dohodnuté odmeňovanie zamestnancov v kolektívnej zmluve, zamestnancom: A. P., E. J., ktorí
pre žalobcu vykonávali prácu „informačná a bezpečnostná služba“, a ktorých mzda v mesiacoch 1/2021- 2/2021 nedosiahla sumu minimálneho mzdového nároku pre druhý stupeň náročnosti príslušných
pracovnýchmiest,neposkytoldoplatokvsumerozdielumedzidosiahnutoumzdouasumouminimálneho
mzdového nároku ustanoveného pre druhý stupeň patriaci príslušným pracovným miestam „informačná

a bezpečnostná služba“.
2. Na základe odvolania žalobcu Národný inšpektorát práce (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č.
O-188/2023 zo dňa 01.08.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“)
rozhodol tak, že toto zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V napadnutom rozhodnutí opísal
skutkový stav veci, uviedol na vec sa vzťahujúce zákonné ustanovenia a konštatoval, že prvostupňový

orgán jednoznačne preukázal, že žalobca ako zamestnávateľ porušil vyššie identifikované povinnosti.
3. V odôvodnení akcentoval, že na daný prípad sa vzťahuje objektívna zodpovednosť žalobcu
za zistený správny delikt, ktorej by sa mohol zbaviť iba za predpokladu, ak by predložil dôkazy
jednoznačne potvrdzujúce, že správny delikt nespáchal. Zdôraznil, že zamestnávateľ je povinný priradiť
každému pracovnému miestu stupeň náročnosti práce v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti
pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka práce. Zaraďovanie sa pritom uskutočňuje podľa

najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon sa od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce
dohodnutého v pracovnej zmluve. Iné skutočnosti, ako napr. dosiahnuté vzdelanie alebo rozsah výkonu
iných „jednoduchších“ pracovných činností sú v tomto prípade irelevantné.
4. V zmysle predloženej evidencie pracovného času zamestnanci žalobcu zaznamenávali,
že vykonávajú bezpečnostnú a informačnú službu. Podľa žalovaného prvostupňový orgán pri

vyhodnocovaní porušenia relevantných ustanovení zákona celkom správne prihliadol nielen k pracovnej
činnosti tak, ako bola žalobcom opísaná, ale aj k pracovným zmluvám zamestnancov žalobcu v znení ich
dodatkov a zmien, kde bola zreteľne označená ich pracovná náplň spočívajúca v zabezpečení ochrany
majetku, života a zdravia. Tieto činnosti podľa žalovaného zodpovedali charakteristikám, ktoré kvalifikujú
strážnu službu v § 3 zákona č. 473/2005 Z. z. o súkromnej bezpečnosti v znení neskorších predpisov.

Súhrn pracovných činností dotknutých zamestnancov preto nebolo možné priradiť medzi základné,
manipulačné, pomocné či prípravné práce vykonávané podľa postupov a pokynov nadriadeného.
Konštatoval, že v tomto ohľade by prvý stupeň náročnosti práce podľa pracovných činností zodpovedal
povolaniu, ktoré zamestnanec vykonáva manuálne podľa jednoduchých a opakujúcich sa postupov
alebo pokynov, zväčša pod stálym dozorom, pričom v zásade samotný zamestnanec nebude niesť

žiadnu zodpovednosť na dosiahnutom výsledku práce (napr. upratovačka, dokladač tovaru, umývač
riadu).
5. Žalovaný tak nevyhovel odvolacím námietkam žalobcu a stručne ich spolu s dôkazmi v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia vyhodnotil. V podstate sa stotožnil so všetkými skutkovými aj právnymi
závermi prvostupňového orgánu.

II. Konanie pred správnym súdom

6. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Správny
súd v Banskej Bystrici (ďalej „správny súd“) a navrhoval zrušenie napadnutého, ako aj prvostupňového

rozhodnutia.Nosnýmdôvodomžalobnejargumentáciebolanámietkanesprávnehoprávnehoposúdenia
veci a nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného. Žalobca poukázal, okrem iného, najmä na
nezáväzný, informatívny a orientačný charakter špecifikácie stupňov náročnosti práce uvedených v
prílohe č. 1 Zákonníka práce. Rozdelenie pracovných miest do jednotlivých stupňov náročnosti práce
vníma ako kompetenciu zamestnávateľa, pri ktorej sa zohľadňuje rozsah a náročnosť vykonávaných

pracovných činností zamestnanca u zamestnávateľa. K charakteru pracovnej náplne dotknutých
zamestnancov namietal, že títo nevykonávali činnosť strážnej služby, ale len činnosť informátora
spočívajúcu v evidenčnej činnosti, usmerňovaní a vybavovaní návštev či vydávaní kľúčov.
7. Správny súd žalobu rozsudkom č. k. 2S/27/2023 z 28.05.2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
zamietol ako nedôvodnú.

8. Správny súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v prvom rade vysporiadal s návrhom žalobcu
na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho súdneho konania, predmetom ktorého bol prieskum
zákonnosti protokolu v spojení s Dodatkom č. 1 zo dňa 26.08.2021 (ďalej len „dodatok“), ktorý bol jedným
z podkladov práve v rámci konania o uložení sankcie žalobcovi za porušenie povinností vyplývajúcich
z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce (pozn. kasačného súdu:

rozsudkom Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1S/21/2024 z 12.09.2024 bol protokol v spojení
s dodatkom zrušený a vec vrátená Inšpektorátu práce Žilina na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci). Správny súd v súvislosti s opodstatnenosťou takéhoto prerušenia konaniakonštatoval, že v tu posudzovanej veci síce ide o správne konanie, ktorého podkladom bol aj onen
protokol v spojení s dodatkom, avšak nie jeho nariaďovacia časť.
9. Správny súd zároveň uviedol, že protokol v spojení s dodatkom nebol jediným podkladom v správnom

konaní o uložení sankcie (ako argumentoval aj sám žalobca v podanej žalobe), keď okrem neho správne
orgány v konaní preukázateľne vychádzali aj z ďalších podkladov, a to konkrétne z pracovných zmlúv
dotknutých zamestnancov v znení ich dodatkov a dohôd o zmene pracovných zmlúv, z výplatných pások,
z knihy služieb, zo zmluvy o poskytovaní strážnej služby, zo zmluvy č. 0105-1/2009 o poskytovaní
strážnejabezpečnostnejslužby,zoznámeniaozačatísprávnehokonania,zvyjadreniažalobcuktomuto

oznámeniu, zo stanoviska inšpektorky práce, ako aj z ďalších skutkových zistení a dôkazov. Na základe
uvedeného preto správny súd nevzhliadol dôvod na prerušenie súdneho konania z dôvodu zrušenia
tohto protokolu a návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.
10. Správny súd dospel k záveru, že súdne konanie v ním (tu) posudzovanej veci sa týka prieskumu
rozhodnutia žalovaného a prvostupňového orgánu, ktoré boli vydané v konaní o uložení pokuty za
porušenie povinností žalobcu v zmysle Zákonníka práce a v tomto konaní bol predmetný protokol

iba jedným z podkladov, pretože správne orgány pri posudzovaní porušenia povinností žalobcom a
následnom ukladaní pokuty vychádzali okrem protokolu aj z iných dôkazov (identifikované v bode
vyššie). Zrušenie protokolu preto samo o sebe podľa správneho súdu nespôsobilo nezákonnosť
rozhodnutí vydaných v konaní o uložení pokuty za porušenie povinností žalobcu v zmysle Zákonníka
práce, a teda automaticky nebolo dôvodom na zrušenie rozhodnutí správnych orgánov. Vzhľadom na

uvedené, ako aj s ohľadom na znenie § 135 SSP, kedy je pre rozhodnutie súdu rozhodujúci stav v čase
vyhlásenia rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré neobsahuje výnimku týkajúcu sa správnych žalôb
vo veci správneho trestania, správny súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce
rozhodnutie o uložení pokuty sú spôsobilým predmetom prieskumu.
11. Správny súd v posudzovanej veci ako kľúčovú identifikoval otázku, či prvostupňový orgán a žalovaný

náležite posúdili, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu povinností podľa § 120 Zákonníka práce, na
základe porušenia ktorých mu bola uložená pokuta vo výške 1.000,- Eur.
12. V tejto súvislosti správny súd zdôraznil, že zamestnávateľ je v zmysle § 43 ods. 1 písm. a)
Zákonníka práce povinný v pracovnej zmluve uviesť nielen druh práce, na ktorý zamestnanca prijíma,
ale aj stručnú charakteristiku druhu práce. Táto je podkladom aj pre určenie stupňa náročnosti práce

na pracovnom mieste. Zamestnávateľ je povinný zaradiť pracovné miesto zamestnanca do stupňa
náročnosti zodpovedajúceho najnáročnejšej činnosti, ktorú je zamestnanec podľa pracovnej zmluvy
povinný vykonávať. Jediným kritériom je teda náročnosť práce, ktorej vykonávanie zamestnávateľ od
zamestnanca vyžaduje na pracovnom mieste a iné skutočnosti (napr. odbornosť) sú v tomto prípade
irelevantné.

13. Správny súd v nadväznosti na argumentáciu žalobcu nespochybnil, že subjektom, ktorý má
oprávnenie (a povinnosť) priradiť každému pracovnému miestu stupeň náročnosti, je výlučne
zamestnávateľ. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že v priebehu inšpekcie zabezpečil
prvostupňový správny orgán k zamestnancom žalobcu (A. P., E. J.) ich pracovné zmluvy, na základe
ktorých mali zamestnanci žalobcu vykonávať okrem iných pracovných činností uvedených pod bodom

1. - 3. aj pracovné činnosti uvedené pod bodom 4. „preventívna činnosť v určenom objekte formou
celkovej obhliadky a vizuálnej kontroly objektu pred odchodom“ a bodom 5. „monitorovanie kamerového
systému, EZS a EPS, pričom v prípade narušenia objektu - vyrozumenie zásahovej skupiny PCO a
PZ SR a pri vzniku požiaru privolanie Hasičského zboru SR, týmto poskytovať potrebnú súčinnosť“. V
predložených pracovných zmluvách bol zároveň dohodnutý druh práce „strážna a informačná služba,

ochrana majetku, osôb a protipožiarna ochrana v určených objektoch v zmysle platných právnych
predpisov v SR“. Správny súd sa s ohľadom na uvedené nestotožnil s argumentáciou žalobcu o tom,
že jeho zamestnanci vykonávali len činnosť informátora.
14. Na základe uvedeného žalovaný podľa správneho súdu správne uzavrel, že súhrn pracovných
činností zamestnancov žalobcu tak, ako bol uvedený v pracovných zmluvách a ich dodatkoch a

zmenách,nebolomožnépriradiťmedzizákladné,manipulačné,pomocnéčiprípravnéprácevykonávané
podľa postupov alebo pokynov nadriadeného. Správny súd tiež zdôraznil, že zo žalobcom predloženej
evidencie pracovného času jeho zamestnancov na kontrolovanom pracovisku vyplynulo, že títo
vykonávali službu označenú ako „bezpeč. a infor. služba“, ktorá skutočnosť bola v rozpore s tvrdením
žalobcu o vykonávaní výlučne informačnej služby jeho zamestnancami. Žalovaný zároveň celkom

správne poukázal na nejasnosť ohľadne skutočnosti, v čom by spočívala výlučne informačná činnosť
zamestnancov žalobcu počas ich nočnej služby. V administratívnom konaní bolo tiež preukázané, že
zamestnanci žalobcu vykonávali prácu, ktorá nemohla byť zaradená do prvého stupňa náročnosti práce
vzhľadom k tomu, že si vyžadovala odbornú spôsobilosť, ako vyplynulo z pracovných zmlúv a evidencieslužieb predloženej ako evidencie pracovného času, v ktorej bolo uvedené číslo preukazu odbornej
spôsobilosti zamestnancov, ako aj číslo licencie zamestnávateľa. Správny súd zároveň podotkol, že
pokiaľ by títo zamestnanci žalobcu na kontrolovanom pracovisku nevykonávali činnosť v zmysle zákona

č. 473/2005 Z. z., teda i bezpečnostnú službu, na výkon ktorej je predpokladom splnenie podmienok
odbornej spôsobilosti, nie je podľa správneho súdu zrejmé (a zodpovedajúce logike), prečo by sa obaja
pri výkone svojej pracovnej činnosti identifikovali práve preukazom o dosiahnutí odbornej spôsobilosti,
ktorý pri výkone ich činnosti na základe vyjadrení žalobcu nebol potrebný.
15. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd i námietku, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav

s ohľadom na to, že nebolo vykonané ním navrhované dokazovanie (výsluch zástupcu odberateľa O..
C. E. SBS PEGAS, výsluchy zamestnancov a zástupkyne žalobcu O.. W. T.). Konštatoval, že pokiaľ
správne orgány na základe vykonaného dokazovania mali dostatočne a bezpochybne preukázaný
skutkový stav vo veci spáchania správneho deliktu žalobcom, neboli povinné vykonávať aj ďalšie
dokazovanie navrhované žalobcom, a teda nemohlo dôjsť k porušeniu, ktoré by zakladalo nezákonnosť
ich rozhodnutí, prípadne porušenie princípu materiálnej pravdy.

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanoviská účastníkov
A/
16. Sťažovateľ (žalobca) podal voči napadnutého rozsudku v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť
z dôvodov, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby
uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

(§ 440 ods.1 písm. f) SSP), nesprávne právne vec posúdil (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) a odklonil sa od
ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h) SSP). Navrhol, aby kasačný súd
zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
17. Kasačný súd v stručnosti rekapituluje sťažnostné body:
- z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, aké úvahy viedli správny súd k záveru, že

rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom. Ak sťažovateľ v konaní pred správnym súdom uplatnil
námietky, s ktorými sa správny súd v odôvodnení náležite nevysporiadal, je nutné napadnutý rozsudok
považovať za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov,
- správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Svoje rozhodnutie založil
na právnom názore, že zrušenie protokolu samo osebe nespôsobilo nezákonnosť rozhodnutí vydaných

v konaní o uložení pokuty za porušenie povinností sťažovateľa, a teda automaticky nebolo dôvodom
na zrušenie nadväzujúcich rozhodnutí správnych orgánov. Svoje závery rovnako nesprávne podložil
i znením § 135 SSP, v zmysle ktorého je pre rozhodnutie súdu rozhodujúci stav v čase vyhlásenia
rozhodnutia orgánu verejnej správy,
- sťažovateľ s uvedenými závermi správneho súdu nesúhlasí a zdôrazňuje, že z rozsudku Správneho

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.09.2024, sp. zn. 1S/21/2024-18 jednoznačne vyplýva nezákonnosť
protokolu v spojení s dodatkom, ktorý bol podkladom na vydanie napadnutého rozhodnutia. To znamená,
že dotknuté konanie o uložení pokuty sa začalo na základe nezákonného podkladu, resp. neexistuje
podklad, na základe ktorého sa začalo konanie o uložení sankcie voči sťažovateľovi,
- z ustanovení § 13 ods. 2, 14 ods. 4 písm. b) zákona o inšpekcii práce vyplýva, že výkon inšpekcie

je ukončený prerokovaním protokolu, pričom zákon presne stanovuje, aké náležitosti musí protokol o
vykonaní inšpekcie práce obsahovať. Zamestnávateľ ako subjekt podliehajúci inšpekcii práce má právo
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam uvedeným v protokole o výsledku inšpekcie práce,
- ak v prejednávanej veci nebol vydaný protokol v zmysle ustanovení zákona o inšpekcii práce, nemohli
byťusťažovateľazistenéanižiadnenedostatkyodôvodňujúcezačatiekonaniaprespáchaniesprávneho

deliktu. Zároveň ak protokol nebol vydaný, tento automaticky nebol so sťažovateľom ani prerokovaný,
a teda nemal možnosť vyjadriť sa k prípadným zisteným nedostatkom. Čo je však podľa sťažovateľa
kľúčové, v zmysle § 14 ods. 4 zákona o inšpekcii práce ani nemohlo dôjsť k ukončeniu výkonu inšpekcie
práce, a preto je napadnuté rozhodnutie v tomto smere predčasné,
- podkladom na vydanie správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného boli dôkazy získané

v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 a § 34 ods. 1 Správneho poriadku, ako aj ustanoveniami
Trestného poriadku. Správny súd sa v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nevyrovnal s
námietkou sťažovateľa, že vo veciach správneho trestania je nutné aplikovať základné zásady trestného
konania podľa Trestného poriadku a základné zásady ukladania trestov podľa Trestného zákona.
Nerešpektovanie zásady zákonnosti dôkazov získaných štátnymi orgánmi otvára dvere svojvôli a

nezákonnosti,
- sťažovateľ si je vedomý, že podľa § 135 ods. 1 SSP správny súd vychádza z takého právneho a
skutkového stavu, aký tu bol v čase rozhodovania orgánu verejnej správy. Je tomu však iba potiaľ,
pokiaľ sa nevezmú do úvahy širšie súvislosti rozhodovania správnych súdov v špecifickom skutkovomkontexte, ktorý nastal aj v práve rozhodovanej veci. Správne trestanie je v rámci správneho súdnictva
pritom špecifické tým, že sa uplatňuje plná jurisdikcia správneho súdu,
- citujúc relevantnú časť odôvodnenia rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 24.02.2022,

sp. zn. 5Svk/4/2021 publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NSS SR pod č. 21/2022 uvádza,
že ustanovenie § 135 ods. 1 SSP nedopadá na všetky situácie, ktoré môžu v správnom súdnom konaní
nastať. V tejto súvislosti Najvyšší správny súd príkladmo uviedol, cit: „...správny súd, napriek zneniu
ustanovenia § 135 ods. 1 SSP, nevychádza zo skutkového a právneho stavu v čase právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy ani v rámci správnej žaloby vo veciach správneho

trestania a to vzhľadom na uplatňujúcu sa plnú jurisdikciu v tomto osobitnom type správnej žaloby“,
- správny súd postupoval nesprávne, keď sa formalisticky pridŕžal § 135 ods. 1 SSP aj z dôvodu,
že rozhodovanie o správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti protokolu predstavovalo vo vzťahu k
rozhodovaniu o predmetnej správnej žalobe predbežnú otázku. Správny súd bol preto v posudzovanej
veci povinný zohľadniť aj svoj rozsudok zo dňa 12.09.2024, sp. zn. 1S/21/2024 týkajúci sa zákonnosti
protokolu v spojení s dodatkom. Vydanie označeného rozsudku mu pritom bolo v konaní známe a tento

obsahoval skutočnosti podľa názoru sťažovateľa spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie správneho súdu v tu
posudzovanej veci. Správny súd ich mal zohľadniť aj s poukazom na § 120 písm. a) SSP, kedy súd nie
je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže vykonať ďalšie dokazovanie,
ak to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci,
- správny súd nesprávne aplikoval závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 24.02.2022,

sp. zn. 5Svk/4/2021, ako aj závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 14.04.2022, sp.
zn. 1Sak/5/2021, čím sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.
B/
18. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s obsahom
odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý považuje za vecne správny a zákonný. Kasačnú sťažnosť

navrhuje zamietnuť ako nedôvodnú.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP);
kasačný súd neviazaný rozsahom a dôvodmi v prípadoch podľa § 195 SSP), pričom po zistení, že

kasačnásťažnosťbolapodanáoprávnenouosobouvzákonnejlehote(§442ods.1,§443ods.2písm.a)
SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), zohľadniac
§ 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že
kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol týmto rozsudkom, ktorý po
predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 29. októbra 2025.

20. Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti vymedzil predmet konania tak, že kasačný súd bol
postavený pred úlohu posúdiť správnosť záverov napadnutého rozsudku o zákonnosti preskúmavaného
rozhodnutia v súvzťažnosti na závery správneho súdu obsiahnuté v rozsudku (sp. zn. 1S/21/2024),
ktorým bol protokol z dotknutej inšpekcie práce vykonanej u sťažovateľa zrušený.
21. Kasačný súd v rámci teoretických východísk posudzovania sťažovateľovej námietky nesprávneho

právneho posúdenia veci v prvom rade zdôrazňuje, že inšpekcia je konaním a postupom správneho
orgánu, ktorým dochádza predovšetkým k zisťovaniu skutkového stavu. Inšpekciou zistené skutočnosti
slúžia ako podklad pre ďalší postup správneho orgánu, najmä pre rozhodnutie o tom, či má byť začaté vo
veci správne konanie, spravidla o uložení sankcie za zistené nedostatky. Výsledky inšpekcie sú zhrnuté
v protokole, ktorého náležitosti stanovuje § 14 zákona o inšpekcii práce.

22. Protokol je najzásadnejším z dôkazných prostriedkov, z ktorých orgán inšpekcie práce vychádza
v začatom správnom konaní. Z hľadiska formy ide o dokument obsahujúci zhrnutie dôkazov a zistení
z vykonanej inšpekcie, ich vyhodnotenie aj s právnou kvalifikáciou, a tiež opatrenia na odstránenie
zistených nedostatkov, ktoré sa ukladajú zamestnávateľovi. Vydanie protokolu a jeho prejednanie s
kontrolovanýmsubjektomsamozrejmenezbavujesprávnyorgánpovinnostivykonaťvnáslednezačatom

správnom konaní dokazovanie, ak sa ukáže potreba určité skutkové zistenia doplniť, objasniť, prípadne
odstrániť vzniknuté rozpory. Výsledky doplneného dokazovania a všetko čo vyšlo najavo, musí správny
orgán vyhodnotiť a vec v súlade so zákonom právne posúdiť.
23. Protokol (s prípadným dodatkom) obsahuje a kvalifikuje len predbežné zistenia, z ktorých a nielen
z ktorých následne vychádza ďalšie konanie, najmä konanie o uložení pokuty. Nemá formálne znaky

rozhodnutia a nie je vydaný v rámci správneho konania (por. rozsudky Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
10Sžk/47/2017 z 28.08.2018, sp. zn. 3Sžk/4/2018 z 21.11.2018).
24. Z uznesenia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 19SVs/2/2022 zo dňa 4.
decembra 2023, ako aj zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Ssk/142/2023zo dňa 28. marca 2024, ktorými bol správny súd v konaní o preskúmanie zákonnosti protokolu z
inšpekcie práce sp. zn. 1S/21/2024 viazaný, vyplýva, že aj protokol z inšpekcie práce môže podliehať
súdnemu preskúmaniu v tej časti, v ktorej ukladá konkrétnu povinnosť, ktorej splnenie by predstavovalo

bezprostredný zásah do právneho postavenia kontrolovaného subjektu. V záveroch rozsudku sp. zn.
1S/21/2024 zo dňa 12. septembra 2024 správny súd uvedené reflektoval a okrem iného konštatoval
nasledovné:
„Ako dôvodnú žalobnú námietku, ktorá odôvodňuje zrušenie Protokolu, však správny súd vyhodnotil
námietkuprekročeniaprávomocížalovanéhoprinariadeníopatreníodstrániťzistenénedostatky-vbode

3 a 4 Protokolu, t. j. povinnosti vyplatiť dotknutým zamestnancom rozdiel medzi poskytnutou mzdou
za obdobie september 2020 až február 2021 a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného
pre pracovné miesto v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Žalovaný pochybil pri
ukladaní opatrení, keď inšpektor práce v Protokole žalobcovi nariadil také povinnosti, pri ukladaní
ktorých prekročil rámec jeho oprávnení daných ustanovením § 12 ods. 2 písm. b) zákona č. 125/2006
Z. z., ako to vyplýva zo záväzného právneho názoru Najvyššieho správneho súdu SR vysloveného v

zrušujúcom rozsudku v tejto veci. V tejto súvislosti možno poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Sžk/3/2016 z 24.10.2019, v ktorom najvyšší súd zdôraznil, že „oprávnenia inšpektora majú
preventívny, nie sankčný charakter. Eventuálne vyvodzovanie administratívnej zodpovednosti za zistené
a preukázané nedostatky neprináleží inšpektorovi, ale správnemu orgánu na to príslušnému podľa §
19 zákona č. 125/2006 Z. z., ktorý nie je zisteniami uvedenými v protokole viazaný, tento je povinný

riadne zistiť skutkový stav“. Uložené opatrenia v Protokole vybočujú z rozsahu oprávnení inšpektora
práce podľa § 12 ods. 2 Zákona o inšpekcii práce, keď účelom tohto ustanovenia je síce zabezpečiť
dodržiavanie právnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne a štátnozamestnanecké vzťahy
(uložením povinnosti odstrániť zistené nedostatky), avšak nie takým spôsobom, ktorý zodpovedá skôr
autoritatívnemu uloženiu konkrétnej povinnosti v pracovnoprávnom spore civilným súdom (povinnosti

plniť) ako opatreniu preventívneho charakteru, a to navyše bez možnosti opravného prostriedku.
Najvyšší správny súd SR v zrušujúcom rozsudku uviedol: „Charakter protokolu ale najmä charakter
oprávnení inšpektora práce podľa § 12 ods. 2 zákona o inšpekcii práce indikuje jednak potrebu
akútneho riešenia inšpektorom zistených nedostatkov v záujme predchádzania väčším škodám,
jednak istú provizórnosť (v zmysle opaku definitívy) resp. dočasnosť ním nariadených opatrení. V

konečnom dôsledku, protokol je podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní, v ktorom však
správny orgán nemá kompetenciu uložiť kontrolovanému subjektu povinnosť obsahovo identickú s
predmetom konania v pracovnoprávnom spore. Správny orgán nemá napríklad právomoc rozhodnúť
ani o ne/platnosti skončenia pracovného pomeru, ani o nárokoch zamestnanca z neplatného skončenia
pracovnoprávneho vzťahu.“ Vzhľadom na povahu uložených opatrení (keď inšpektor práce žalobcovi

uložilpovinnosťvyplatiťzamestnancompeňažnéplnenievstanovenejdostatočneurčitej,resp.určiteľnej
výške s presne stanoveným termínom plnenia), povinnosti, ktoré inšpektor práce v Protokole žalobcovi
nariadil (v danej časti), prekročili rámec jeho oprávnení daných ustanovením § 12 ods. 2 písm. b) Zákona
o inšpekcii práce, teda Protokol je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci.
Správny súd, rešpektujúc vyslovený právny názor kasačného súdu, po preskúmaní Protokolu (v znení

jeho Dodatku č. 1) v časti opatrení v bode 2, 3 a 4 Protokolu, vzhľadom na povahu (obsahovú náplň)
opatrení uložených v bode 3 a 4 Protokolu, správnou žalobou napadnutý Protokol aplikujúc ustanovenie
§ 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie v zmysle § 191 ods. 4 SSP.“
25. Z citovaných bodov 25 a 26 rozsudku správneho súdu vo veci 1S/21/2024 zo dňa 12. septembra
2024 vyplýva, že hoci súd preskúmal a ako nezákonnú vyhodnotil len nariaďovaciu časť protokolu (podľa

bodov 3 a 4 protokolu), v ktorých uložil inšpektorát práce povinnosť vyplatiť dotknutým zamestnancom
zistený mzdový rozdiel, vo výroku rozsudku rozhodol o zrušení celého Protokolu Inšpektorátu práce
Žilina č. IZA-66-30-2.3/P-B24, 25-21 zo dňa 12. augusta 2021 v znení jeho dodatku č. 1 zo dňa 26.
augusta 2021 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
26. Kasačný súd s poukazom na závery uznesenia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu vo

veci sp. zn. 19SVs/2/2002 zo dňa 4. decembra 2023 zdôrazňuje, že v právomoci správneho súdu nie
je preskúmavať tie časti protokolu z inšpekcie práce, v ktorých sa kontrolovanému subjektu neukladajú
konkrétne povinnosti niečo plniť, dať, konať alebo niečoho sa zdržať, ktoré by sa bezprostredne dotýkali
alebo mohli dotýkať práv, právom chránených záujmov alebo povinností kontrolovanej fyzickej alebo
právnickej osoby. Protokol ako formalizovaný záznam zistení z vykonanej inšpekcie, identifikovaných

nedostatkov a prípadných postupov na zosúladenie kontrolovaných procesov s právnymi predpismi totiž
nie je spôsobilý zasiahnuť do právneho postavenia kontrolovanej fyzickej alebo právnickej osoby a preto
je zo súdneho preskúmania vylúčený (§ 7 písm. b/ SSP). Rozhodnutím o zrušení protokolu z inšpekciepráce v celom rozsahu, teda nad rámec povinností uložených kontrolovanému v prijatých opatreniach,
správny súd prekračuje svoje právomoci.
27. Kasačný súd sa stotožňuje so záverom správneho súdu, že neskoršie zrušenie predtým riadne

prerokovaného protokolu v správnom súdnom konaní v okolnostiach prípadu nerobí predchádzajúci
postup orgánov inšpekcie práce v sankčnom konaní zmätočným a porušujúcim právo sťažovateľa
na spravodlivý proces. Kasačný súd nevidí dostatočný dôvod, pre ktorý by spomenuté rozhodnutie
správneho súdu o zrušení celého protokolu (vydané čiastočne ultra vires) malo mať za následok
nezákonnosť rozhodnutí v konaní o uloženie pokuty. Najmä ak platí už uvedené, že protokol je len

jedným z podkladov konečného rozhodnutia v sankčnom konaní predstavujúci zhrnutie zisťovacej
časti vykonanej inšpekcie práce, ktorého účelom je okrem iného poskytnúť kontrolovanému subjektu
predbežný obraz o nedostatkoch zistených v priebehu inšpekcie a umožniť mu zaujať k nim stanovisko.
Paušálne zrušenie protokolu v správnom súdnom konaní neanuluje jednotlivé skutkové zistenia ani
dôkazy v protokole zaznamenané, ktoré mimo protokolu neprestávajú existovať. Zrušenie protokolu
preto neznamená zmarenie výsledkov vykonanej inšpekcie.

28. Kasačný súd v nadväznosti na uvedené zdôrazňuje, že zistenia smerodajné pre stotožnenie
charakterupracovnejčinnostidotknutýchzamestnancovanáslednéovereniesprávnostijejzaradeniado
konkrétneho stupňa náročnosti pracovných miest a z toho plynúce inšpektormi vytýkané nedostatky mali
svoj základ v širokom penze v konaní obstaraných písomných podkladov. Išlo najmä o pracovné zmluvy
dotknutých zamestnancov v znení ich dodatkov a dohôd o zmene pracovných zmlúv, výplatné pásky,

knihy služieb, evidenciu pracovného času, zmluvy o poskytovaní strážnej a bezpečnostnej služby či
existenciu preukazov zamestnancov o dosiahnutí odbornej spôsobilosti na výkon bezpečnostnej služby.
Na základe týchto dôkazov bolo možné skutkový stav bezpečne ustáliť.
29. Nemožno sa preto stotožniť s argumentáciou sťažovateľa, že ak bol v danej veci správnym
súdom zrušený protokol o inšpekcii práce, nemohli byť u sťažovateľa zistené ani žiadne nedostatky

odôvodňujúce začatie konania pre spáchanie správneho deliktu. Kasačný súd pripomína, že zrušením
protokolov sa na skutkovom stave nič podstatné nezmenilo, kontrolou zistené nedostatky zrušením
protokolu nepominuli, rovnako ako nezanikli ostatné podklady, o ktoré žalovaný svoje závery opiera.
30. Kasačný súd ďalej podotýka, že odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje v bodoch 35. -
36. vyčerpávajúcu úvahu správneho súdu o tom, prečo konanie, v ktorom sa preskúmaval protokol z

inšpekcie, nevytvorilo predbežnú otázku pre (tu) vedené konanie a ako zrušenie protokolu ako celku
dopadá na zákonnosť konečného rozhodnutia vo veci. Úvaha správneho súdu je v tomto ohľade
logická a preskúmateľná. Rovnaké platí aj pre ostatnú časť odôvodnenia, kde sa správny súd podrobne
vysporiadal s námietkami žalobcu ohľadne charakteru pracovnej činnosti dotknutých zamestnancov
v kontexte jej priradenia pod stupeň náročnosti práce. Správny súd v bodoch 38. - 39. odôvodnenia

priliehavoobjasnil,zakýchdôvodovsastotožnilsožalovanýmvzávere,žedokladyaskutočnostizistené
a získané v administratívnom konaní nepreukázali skutočnosť, že činnosť zamestnancov sťažovateľa
spočívala iba v informačnej službe, teda nevyvrátili skutočnosti zistené v priebehu vykonanej inšpekcie
práce. Kasačný súd preto neprisvedčil ani námietke sťažovateľa, že z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nie je zrejmé, aké úvahy viedli správny súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade

so zákonom.
31.Pokiaľideonámietkusťažovateľaonenáležitompoukazovanísprávnehosúdunadikciuustanovenia
§ 135 ods. 1 SSP, v zmysle ktorého správny súd vychádza z takého právneho a skutkového stavu, aký tu
bol v čase rozhodovania orgánu verejnej správy, kasačný súd znovu zdôrazňuje, že zrušením protokolu
z inšpekcie práce v časti presahujúcej uloženie povinnosti vyplatiť dotknutým zamestnancom rozdiel v

mzdových nárokoch, sa na rozhodnom skutkovom a právnom stave pre posúdenie veci nič podstatné
nezmenilo, pretože z materiálneho hľadiska neprestali jednotlivé dôkazy a zistenia zosumarizované
zrušením protokolu existovať a byť zákonným podkladom pre rozhodnutia o sankcii.
32. Námietku odklonu správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (naviazanú
na namietanú nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 135 ods. 1 SSP a absenciu viazanosti rozhodnutím o

predbežnej otázke) kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Predovšetkým rozhodnutie správneho súdu
o zrušení protokolu z inšpekcie práce v okolnostiach prípadu nie je rozhodnutím o predbežnej otázke
vo vzťahu ku konaniu o uloženie sankcie za zistené porušenia zákona. Kasačný súd nespochybňuje,
že konanie a rozhodnutie o uložení sankcie v predmetnej veci spadá do režimu správneho trestania,
a vzhľadom na uplatňujúcu sa plnú jurisdikciu, nie je správny súd v týchto veciach aj v zmysle

sťažovateľom citovaných rozsudkov kasačného súdu viazaný skutkovým a právnym stavom v čase
právoplatnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy. Závery správneho súdu o zákonnosti
napadnutého rozhodnutia o uložení sankcie však nestáli na tom, či bol protokol z inšpekcie práce
v čase rozhodnutia o sankcii v súlade so zákonom, ale vychádzali z posúdenia, či zhromaždenépodklady rozhodnutia mimo samotného protokolu dostatočne odôvodňovali záver o spáchaní správneho
deliktu sťažovateľom. Ak sťažovateľ namietal, že správny súd opomenul aplikovať judikatúru vo veci
viazanosti rozhodnutím o predbežnej otázke, kasačný súd opätovne pripomína, že pokiaľ správny

súd nedospel k záveru o previazanosti formálnej existencie protokolu so zákonnosťou konečného
rozhodnutia v administratívnom sankčnom konaní, rozhodnutie správneho súdu o zrušení protokolu ho
pri tu vyslovenom posúdení veci nezaväzovalo. To značí, že preskúmavané rozhodnutie a skutkový
stav tak, ako bol zistený, je spôsobilý obstáť aj po zrušení protokolu a je postačujúci na prijatie záveru
o porušení povinností sťažovateľom, rezultujúceho do vydania rozhodnutia o uložení pokuty vo výške

1.000 eur. Tento záver považuje kasačný súd z vyššie uvedených dôvodov za správny a náležite
zdôvodnený.
33. Kasačný súd konštatuje, že správny súd sa v rozhodnutí riadne vysporiadal so?všetkými pre
vec zásadnými námietkami a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na
kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako bezpredmetné, ktoré
neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Vzhľadom na to, že žiaden sťažnostný bod

nebol dôvodný, kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol.
34. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní
nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP) a
žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP
a analogicky podľa § 168 SSP).

35. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).
V právomoci správneho súdu nie je preskúmavať tie časti protokolu z inšpekcie práce, v ktorých sa
kontrolovanému subjektu neukladajú konkrétne povinnosti niečo plniť, dať, konať alebo niečoho sa
zdržať, ktoré by sa bezprostredne dotýkali alebo mohli dotýkať práv, právom chránených záujmov alebo

povinností kontrolovanej fyzickej alebo právnickej osoby. Protokol ako formalizovaný záznam zistení z
vykonanej inšpekcie, identifikovaných nedostatkov a určených spôsobov na zosúladenie kontrolovaných
procesov s právnymi predpismi totiž nie je spôsobilý zasiahnuť do právneho postavenia kontrolovanej
fyzickej alebo právnickej osoby a preto je zo súdneho preskúmania vylúčený (§ 7 písm. b/ SSP).
Rozhodnutím o zrušení protokolu z inšpekcie práce v celom rozsahu, teda nad rámec povinností

uložených kontrolovanému v prijatých opatreniach, správny súd prekračuje svoje právomoci.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.