Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-8S/100/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200422
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:7021200422.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Daráková (sudkyňa

spravodajkyňa) a členov senátu: JUDr. Pavol Tkáč a Mgr. Roman Die, v právnej veci žalobcu: JUDr.
Marek Radačovský, správca konkurznej podstaty úpadcu RB, Veľké Kapušany s.r.o. v konkurze, so
sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 35 553 961, právne zastúpený advokátskou kanceláriou:
ŽOLDOŠ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 53 540 964, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100673629/2021 z 22.04.2021 vo veci
určenia rozdielu v sume nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie august 2013 a jemu

predchádzajúceho administratívneho konania, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou doručenou 24.06.2021 pôvodne Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“), sa žalobca domáhal, aby po preskúmaní rozhodnutia žalovaného č. 100673629/2021 z
22.04.2021, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce (ďalej
len „správca dane“) č. 100027171/2021 z 11.01.2021, vo veci určenia žalobcovi rozdielu v nadmernom

odpočte na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 29 570,34 Eur (predstavujúci rozdiel medzi
žalobcom uplatneným nadmerným odpočtom v sume 182 100,22 Eur a správcom dane neuznaným
nadmerným odpočtom v sume 152 529,88 Eur) za zdaňovacie obdobie august 2013, aby boli tieto
rozhodnutia pre ich nezákonnosť zrušené a vec vrátená správcovi dane na nové konanie a rozhodnutie,
a žalobcovi aby bol priznaný nárok na náhradu trov konania.

2. Podľa § 1 písm. c) a § 3 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o

zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 01.06.2023 prešla právomoc výkonu súdnictva
v správnych veciach (čo je aj daný prípad) z Krajského súdu v Košiciach na Správny súd v Košiciach
(ďalej tiež aj len „správny súd“), z ktorého dôvodu bolo rozhodovanie o žalobe žalobcu, v zmysle rozvrhu
práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023, pridelené senátu
správneho súdu „6S.“

Administratívne konanie

3. Správca dane vykonal u žalobcu so začiatkom 04.11.2014 daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty
(DPH) aj za zdaňovacie obdobie august 2013 [daňová kontrola bola vykonaná celkovo za zdaňovacie
obdobia január až apríl a august až december 2013].Daňová kontrola bola z dôvodu potreby získania informácií v rámci medzinárodnej výmeny informácií
(MVI) opakovane prerušená a to:
- rozhodnutím č. 810401/5/395364/2015 z 23.02.2015 (prerušenie od 04.03.2015 do 20.11.2018);

- rozhodnutím č. 100014691/2019 z 03.01.2019 (prerušenie od 04.01.2019 do 09.05.2019).
Závery daňovej kontroly správca dane sumarizoval v protokole z daňovej kontroly č. 102489108/2019
z 05.11.2019 (ďalej len „protokol“), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole doručený žalobcovi 06.11.2019.
Počas vyrubovacieho konania došlo uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 32K/3/2020 z

23.06.2020 k vyhláseniu konkurzu na majetok dlžníka - RB, Veľké Kapušany s.r.o., v ktorom dôsledku
v mene kontrolovanej spoločnosti ďalej konal správca konkurznej podstaty JUDr. Radačovský (ďalej len
„žalobca“), ktorý 17.07.2020 žiadal o prerušenie daňového konania v súvislosti so šírením nebezpečnej
nákazlivej choroby COVID-19, ktoré prerušenie trvalo do 30.09.2020. V dôsledku správcovi dane
nadriadeným orgánom predĺženej lehoty na zopakovanie úkonu prejednania pripomienok, správca dane
16.11.2020 prerokoval so žalobcom pripomienky, dôkazy a výsledky dokazovania (zápisnica o ústnom

pojednávaní č. 101743378/2020 zo dňa 16.11.2020) a vydal prvostupňové rozhodnutie.

4. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. 100027171/2021 z 11.01.2021 správca dane určil žalobcovi za
zdaňovacie obdobie august 2013 rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 152 529,88 Eur na DPH,
o ktorú sumu správca dane znížil za toto zdaňovacie obdobie žalobcom uplatnený nadmerný odpočet

v sume 182 100,22 Eur, na sumu 29 570,34 Eur s tým, že správcom dane určený rozdiel dane v sume
152 529,88 Eur bol žalobca povinný uhradiť na účet správcu dane do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
Podľa zistení správcu dane v zdaňovacom období august 2013 žalobca figuroval v desiatich obchodných
reťazcoch, v ktorých tovar (plechové/oceľové zvitky; betonárska oceľ; profily – spolu ďalej tiež aj len

„tovar“) nadobudnutý jednako z tuzemska od spoločností U. S. Steel Košice s.r.o. alebo BE Group
Slovakia s.r.o. a jednako od zahraničných dodávateľov TRD-TechRessource Deutschland GmbH; MMB
Steel kft. alebo od ArcelorMittal Commercial, žalobca fakturoval vo všetkých desiatich prípadoch
obchodných reťazcov svojmu jedinému odberateľovi Vas-Ferro Kft. v Maďarsku, ktorá spoločnosť tento
tovar mala fakturačne dodávať ďalej spoločnostiam v Maďarsku – Budafer Kft.; Metal Trading Center

Kft.; JP Fémker Kft. a Dofon Kft..
Správca dane v zdaňovacom období august 2013 identifikoval a preveroval konkrétne tieto obchodné
reťazce:
- TRD-TechRessource Deutschland GmbH › žalobca › Vas-Ferro Kft. › Budafer Kft.;
- TRD-TechRessource Deutschland GmbH › žalobca › Vas-Ferro Kft. › Dofon Kft.;

- U. S. Steel Košice s.r.o. › žalobca › Vas-Ferro Kft. › Metal Trading Center Kft. (plechové/oceľové zvitky);
- U. S. Steel Košice s.r.o. › žalobca › Vas-Ferro Kft. › Metal Trading Center Kft. › IDL Sziget Depo Kft.
(plechové/oceľové zvitky);
- U. S. Steel Košice s.r.o. › BE Group Slovakia s.r.o. › žalobca › Vas-Ferro Kft. › Metal Trading Center
Kft. (plechové/oceľové zvitky);

- U. S. Steel Košice s.r.o. › BE Group Slovakia s.r.o. › žalobca › Vas-Ferro Kft. › IDL Sziget Depo Kft.
(plechové/oceľové zvitky);
- U. S. Steel Košice s.r.o. › žalobca › Vas-Ferro Kft. › Budafer Kft. (plechové/oceľové zvitky);
- Oam Ozdi Kft. › MMB Steel Kft. › žalobca › Vas-Ferro Kft. › JP Femker Kft. › SAS SPECIAL Kft. › žalobca
› Chemkostav a.s. (neopracovaná betonárska oceľ);

- AcelorMittal Commercial › žalobca › Vas-Ferro Kft. › Dofon Kft. › MVM Ovit (profily);
- AcelorMittal Commercial › žalobca › Vas-Ferro Kft. › Korolyi 25 Kft. › Dofon Kft. › MVM Ovit (profily);
Správca dane indikoval ako účelový fakturačný reťazec, v rámci ktorého žalobca nakupoval betonársku
oceľ z Maďarska od spoločnosti MMB Steel kft. za účelom jeho spätného predaja do Maďarska
s uplatnením DPH a spätným dodaním na Slovensko [zo správcom dane uvedených desiatich reťazcov

by sa malo jednať o reťazec: Oam Ozdi Kft. › MMB Steel kft. › žalobca › Vas-Ferro Kft. › JP Fémker Kft.
› SAS Special Kft. › žalobca › Chemkostav a.s.] a taktiež reťazec v ktorom časť tovaru nadobudnutého
od výrobcu U. S. Steel Košice s.r.o., žalobca síce fakturoval svojmu fakturačnému odberateľovi Vas-
Ferro Kft., avšak za tovar platila spoločnosť Budafer Kft., ktorá bola v poradí druhým/tretím odberateľom,
pričompoprepočítanífakturovanejcenytovarumedziVas-FerroKft.aA.B..došlokzníženiujednotkovej

ceny tovaru o cca 25 %, t.j. Budafer Kft. s ktorým žalobca nemal priamy obchodný vzťah vystavoval
prehlásenia v maďarčine a slovenčine, že fakturovaný tovar uhradí na účet odlišný od účtu jeho
dodávateľa [zo správcom dane uvedených desiatich reťazcov by sa malo jednať o reťazce: U. S.
Steel Košice s.r.o. › žalobca › Vas-Ferro Kft. › Budafer Kft. // TRD-TechRessource Deutschland GmbH ›žalobca › Vas-Ferro Kft. › Budafer Kft.]. Žalobca mal so spoločnosťou Ferroport Kft. v Maďarsku zmluvné
dojednanie o prenájme skladového priestoru a taktiež mal žalobca zmluvné dojednania s Budafer Kft.
(v Central Steel Logistik) a s JP Fémker Kft. (v IDL Sziget Depo Kft.) o zasielaní povolení žalobcom

k následnému pohybu tovaru, ktorý bol do skladu dovezený zo Slovenska.
Konateľ žalobcu uviedol, že sa zaoberá obchodovaním s hutným tovarom od roku 2006, štandardne
rieši objednávky v objeme 500 - 2000 ton; pri podnikaní používa vlastné priestory vo Veľkých
Kapušanoch alebo v Budapešti v sklade Ferroport Kft.; stabilne spolupracoval s obchodnými partnermi
Vas-Ferro Kft. a JP Fémker Kft. (uvádzané vo vzťahu k rozhodnému zdaňovaciemu obdobiu, pozn.

správneho súdu). K spoločnosti Vas-Ferro Kft. konateľ žalobcu uviedol, že si nepamätá kto koho
kontaktoval prvý; predmetom ich obchodných transakcií bola dodávka hutného tovaru, ktorý sa zvyčajne
nakladal priamo u výrobcu a bol dopravovaný priamo odberateľovi, išlo o trojstranné obchody s dodacou
podmienkou CPT (predávajúci znáša náklady na hlavnú prepravu tovaru do dohodnutého miesta
určenia, zatiaľ čo riziko straty alebo poškodenia tovaru prechádza z predávajúceho na kupujúceho v
momente, keď tovar odovzdá prvému dopravcovi, nie až pri dodaní do cieľa, pozn. správneho súdu)

pri všetkých obchodoch. K spoločnosti Ferroport Kft. konateľ žalobcu uviedol, že je to bezpečný sklad,
ktorý nevydá tovar dokiaľ žalobca nedal pokyn s tým, že miestom dodania tovaru z tohto skladu bolo
Maďarsko. K žalobcovmu dodávateľovi SAS Special Kft. konateľ žalobcu uviedol, že s ním prišiel
do kontaktu skrz JP Fémker Kft., ktorý žalobcovi dodával tovar do Bratislavy - Panorama City, k pôvodu
dodávanej ocele sa žalobca nevedel vyjadriť. Tovar od dodávateľa U. S. C. B. C. prepravoval tento

dodávateľ priamo do maďarského skladu žalobcu u Ferroport Kft., pričom správca dane z dokladov
žalobcu a dopravcov zistil, že časť tohto tovaru bola prepravená autami späť na Slovensko.
Konateľ Vas-Ferro Kft. D. E. (svedok) uviedol, že spoločnosť od žalobcu nakupovala materiál a mala
dvoch hlavných partnerov a to Budafer Kft. (jej obchodným riaditeľom bol 10 rokov svedkov brat
D. A.) a JP Fémker Kft.. Kontakt s Vas-Ferro Kft. nadviazal konateľ žalobcu, ktorý osobne prišiel

do kancelárie Vas-Ferro Kft. po jej založení v roku 2012 a konzultoval obchodnú spoluprácu; častokrát
tovar nadobudnutý od žalobcu bol predaný spoločnosti Budafer Kft., pričom o finančnom vyrovnaní tieto
tri spoločnosti spísali dohodu o postúpení, na základe ktorej Budafer Kft. zaplatila priamo žalobcovi
pretože Vas-Ferro Kft. na začiatku nemala dostatok zdrojov, do platieb zapojili faktoringovú spoločnosť
ktorá následne dostávala faktúry od Vas-Ferro Kft. v rámci vopred stanovenej alokácie s tým že faktúry

Budafer Kft. boli faktoringové. Obchodovanie medzi žalobcom a Vas-Ferro Kft. od zadania objednávky,
až po fakturáciu sa uskutočňovalo elektronicky; tovar nakúpený od žalobcu bol uskladňovaný v sklade
Ferroport Kft., z ktorého bol na pokyn žalobcu tovar uvoľnený po objednávke pre Vas-Ferro Kft. a tovar,
ktorý zo skladu nebol predaný, bol so súhlasom žalobcu prepravený naspäť na Slovensko; Vas-Ferro Kft.
nemala na Slovensku zákazníkov a preto žiaden tovar na Slovensko nemohla dodať a neuskutočňovala

na Slovensko žiadnu prepravu.
V rámci MVI maďarská finančná správa neposkytla žiadne informácie o výsledkoch kontroly u Vas-
Ferro Kft. za druhý polrok 2013. Správca dane z daňových priznaní Vas-Ferro Kft. zistil, že táto
spoločnosť v roku 2013 vykazovala stratovosť; na úrovni tejto spoločnosti dochádzalo k znižovaniu
jednotkových cien tovaru a k expedovaniu tovaru dovezeného zo Slovenska späť na Slovensko;

uskladniteľ F. B.. upozornil, že Vas-Ferro Kft. dodávala tovar na Slovensko, doklady dodané od Ferroport
Kft. preukazujú, že faktúry vystavené žalobcom na Vas-Ferro Kft. neodrážajú dodanie tovaru tak, ako sa
uskutočnilo keďže podľa evidencie Ferroport Kft. ten istý tovar bol prefakturovaný medzi personálne
prepojenými spoločnosťami a nasmerovaný ďalším maďarským a slovenským obchodníkom. Správca
dane uviedol „Poskytnuté informácie a doklady k skladovaniu vo Ferroporte Kft. kontrolovanou

spoločnosťou poukazovali na prevody tovaru, ktoré iniciovala samotná kontrolovaná spoločnosť a to na
maďarských obchodníkov bez vystavenia faktúr, a aj keď formálne vystavovala faktúry s oslobodením
od DPH na Vas-Ferro Kft.“ (vid čl. 20 rozhodnutia, pozn. správneho súdu). Správca dane konštatoval,
že v rozhodnom zdaňovacom období boli vytvorené premyslené fakturačné reťazce pri ktorých žalobca
fakturoval dodanie tovaru s oslobodením od DPH na maďarskú spoločnosť Vas-Ferro Kft., avšak

tovarový tok mal odlišný priebeh o čom žalobca nemohol nevedieť. Žalobca tiež dával maďarskému
skladu písomný pokyn na presun tovaru pre spoločnosť Metal Trading Center Kft., ktorej tovar však
nefakturovala o čom bezpochyby žalobca vedel. Žalobca vystavoval faktúry s oslobodením od DPH
na inú spoločnosť ako tú, na ktorú tovar previedol, t.j. tovar bol určený pre odlišného príjemcu. Na čl.
56 a nasl. svojho rozhodnutia správca dane uvádza, že žalobca expedoval v auguste 2013 hutný

tovar ukrajinského pôvodu do Maďarska s vykládkou v spoločnosti Budafér Zrt., ktorý tovar bol podľa
pripojeného tabuľkového prehľadu faktúr (nachádzajú sa v ňom aj faktúry z ktorých správca dane
žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet DPH, viď ďalej) fakturovaný žalobcom spoločnosti Vas-FerroKft. avšak dodaný pre Budafér Zrt., a tento tovar v auguste 2013 prepravovala zo Slovenska v Martine
spoločnosť BE Group Slovakia s.r.o..
Podľa správcu dane zistené skutočnosti svedčia o tom, že účelom nákupu hutného tovaru žalobcom

nebolo vykonávaním hospodárskej činnosti, ale išlo o vytváranie umelých podmienok na uplatnenie
práva na odpočet DPH na maďarských a slovenských spoločnostiach v účelovo tvorenom fakturačnom
reťazci so zapojením „stratených“ obchodníkov, ktorí neodviedli DPH. Podľa správcu dane žalobca bol
iniciátorom oslobodenia od DPH; účelovo uplatňoval oslobodenie od platenia DPH v zmysle § 43 a §
45 zákona č. 222/2004 Z.z. na takú spoločnosť (Vas-Ferro Kft.), ktorá nebola skutočným príjemcom

tovaru, ani neprijala tovar na sklade u Ferroport Kft., ktorej konateľ (D. A.) bol už v rokoch 2011
a 2012 aj konateľom žalobcových maďarských odberateľov – INKURENCIA Kft. a G. B., ktoré žalobcovi
za fakturovaný tovar neplatili; pričom na tomto odberateľovi (Vas-Ferro Kft.) došlo k neodvedeniu
DPH; vykazoval vysoko stratovú činnosť a cit. „... za fakturovaný tovar zasielala v roku 2013 na účet
kontrolovanej spoločnosti maďarská spoločnosť Vas-Ferro Kft., kde bol konateľom D. E. - brat D. A..“;
konateľVas-FerroKft.D.E.uviedol,ževšetkyobchodnézáležitostimalnastarostijehobratD.A.(zomrel

v roku 2018), ktorý bol v rokoch 2011 a 2012 aj konateľom žalobcových odberateľov INKURENCIA Kft.
a G. B., z čoho vyplýva, že konateľ Vas-Ferro Kft. nemal vedomosť o prebiehajúcej obchodnej činnosti.
Žalobca aj v roku 2013 vykazoval vysoký dlhový deficit fakturovaných tržieb vo vzťahu k maďarským
odberateľom; teda žalobca bol zapojený do fakturačných reťazcov z dôvodu vyhotovovania faktúr
na zmiznutých obchodníkov, nevykonával reálnu hospodársku činnosť a snažil sa iba vyvolať tento

dojem vyhotovovaním formálne správnych dokladov na pochybné maďarské spoločnosti s dlhodobým
deficitom tržieb zo strany maďarských odberateľov; žalobca teda zabezpečoval fakturačný vstup
tovaru do účelových fakturačných reťazcov, v ktorých mohlo dôjsť k uplatneniu práva na odpočítanie
DPH bez toho, aby DPH bola predtým odvedená. Žalobca mal v maďarských skladoch uzatvorené
zmluvné vzťahy na základe, ktorých mal vedomosť o následnom fakturačnom pohybe zasielaním

písomných povolení, pričom k následnému pohybu tovaru (prefakturácia) dochádzalo skôr, ako prvý
maďarský odberateľ za tovar zaplatil. Žalobca vystavoval pre Vas-Ferro Kft. faktúry s trojmesačnou
splatnosťou čo bol časový interval, v ktorom bol obvykle tovar určený pre slovenských zákazníkov už u
konkrétneho slovenského príjemcu. Žalobca zabezpečoval aj prepravu hutného tovaru z maďarského
skladu konečnému príjemcovi v Maďarsku alebo dával povolenia k nasledovnému expedovaniu tovaru,

pričom disponoval aj CMR dokladmi o tom, že tovar bude prepravený späť na Slovensko. Z uvedených
dôvodov, správca dane pre pochybnosť o podvodnom charaktere obchodov, nepriznal žalobcovi ním
uplatnené oslobodenie od dane z nasledujúcich sporných faktúr v hodnote 915 179,29 Eur a vyrubil
z nich žalobcovi daň za zdaňovacie obdobie august 2013 v sume 152 529,88 Eur, konkrétne za sporné
správca dane považoval tieto faktúry:

FV130185
64875,36
09.08.2013
ID13-011
64875,36

26.11.2013
FV130178
12198,9
01.08.2013
BV3/264

12198,9
19.11.2013
FV130179
104320,5
05.08.2013

BV3/264
104320,53
19.11.2013
FV130180
77998,75

06.08.2013
BV3/264
77998,75
19.11.2013FV130182
67034,6
07.08.2013

BV3/264
12483,18
19.11.2013
FV130184
38569,25

08.08.2013
BV4/36
11265,48
26.11.2013
FV130191
51266,8

21.08.2013
BV3/277
9935,11
03.12.2013
FV130190

13147,02
15.08.2013
BV3/277
13147,02
03.12.2013

FV130187
12580,41
12.08.2013
ID13-011
2372,03

26.11.2013
FV130188
87350,29
01.08.2013
BV3/272

22464,66
28.11.2013
FV130189
12834,75
13.08.2013

BV3/277
12834,75
03.12.2013

FV130197

29192,2
30.08.2013
BV3/291
29192,2
20.12.2013

FV130199
22471,96
22.08.2013
BV3/291
22471,96

20.12.2013
FV130194
321338,5
30.08.2013BV4/41
144696,55
20.12.2013

915179,29

Správca dane uzavrel, že formálne vystavovanie faktúr, dohôd o postúpení pohľadávok, vystavovanie
prepravných dokladov žalobcom pre pochybnú maďarskú spoločnosť predstavoval súhrn právne
irelevantných právnych úkonov, ktoré boli zamerané iba na splnenie formálnych náležitostí
požadovaných zákonom o DPH za účelom vytvorenia podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie

DPH za situácie, kedy DPH nebola v celom reťazci reálne odvedená (na úrovni Vas-Ferro Kft.).
V ďalšom správca dane zhrnul priebeh vyrubovacieho konania a vysporiadanie sa s námietkami
žalobcu proti zisteniam správcu dane počas daňovej kontroly s tým, že k pripomienkam k protokolu
neboli žalobcom predložené žiadne dôkazy ani identifikácia osôb, ktoré by mal správca dane vypočuť
ako svedkov. Správca dane v interakcii k námietkam žalobcu tiež uviedol, že v roku 2013 žalobca

deklaroval dodanie plechov do Maďarska s vykládkou u Budafér Zrt., avšak z preukázaných okolností
vyplýva, že žalobca mohol mať k tomuto tovaru iba ak certifikát z roku 2010 nie však samotný tovar,
keďže podľa skladovej evidencie žalobcu zásoby tovaru s daným priemerom mohli byť najneskôr v roku
2012 už vypredané, t.j. žalobca bol súčasťou aj účelových fakturačných reťazcov, ktorých hlavným
cieľom bolo získanie daňovej výhody na DPH bez faktického dodania tovaru. Podľa správcu dane

„Skutočnosť, že vo väčšine preverovaných dodávok tovar existoval, nie je v rozpore so zisteniami
správcu dane o tom, že vystavené faktúry s oslobodením od DPH pre Vas-Ferro Kft., nepredstavovali
reálnu hospodársku činnosť daňovým subjektom RB, Veľké Kapušany s.r.o., ale iba jej simuláciu.“
Správca dane indikoval dlhoročnú ochotu žalobcu vyhotovovať faktúry s oslobodením od DPH vo
vysokých objemoch v roku 2013 na maďarské spoločnosti (aj na Vas-Ferro Kft.), ktoré boli zastúpené

rovnakými osobami, o ktorých žalobca už od roku 2011 vedel, že nemali ekonomické zázemie už
ako zástupcovia iných jeho odberateľov pod názvom INKURENCIA Kft. a G. B., za ktoré tretie osoby
buď uhrádzali vysoké zálohy alebo platili za tovar po splatnosti odberateľských faktúr. Vo vzťahu k
druhému/tretiemu žalobcovmu odberateľovi Budafér Zrt. správca dane uviedol, že jej likvidácia bola
ukončená; v roku 2013 táto spoločnosť vyčerpala viac nadmerných odpočtov ako odviedla daň, pričom

nadmerné odpočty čerpala v období 01-08/2013; zaoberala sa skladovou činnosťou, ale záznamy
o skladovaní neboli poskytnuté; jej bývalý riaditeľ C. H. uviedol, že v mene žalobcu konajúci I. A.
kontaktoval Budafér Zrt. so zámerom predaja. Ohľadne žalobcovho odberateľa Vas-Ferro Kft. správca
dane uviedol, že v roku 2013 vykazovala vysoké obraty, nízke daňové povinnosti a nízke nadmerné
odpočty; bola personálne prepojená s TK-Vas Kft., ktorá nevykonávala riadnu ekonomickú činnosť,

jednalo sa o obchodníkov, ktorých jediným účelom bolo vystavovanie faktúr (prefakturácia hutného
tovaru) v simulovaných dodávateľských reťazcoch. Žalobca hradil náklady za skladovanie tovaru
u Ferroport Kft. v Budapešti, na tomto sklade odovzdával hutný tovar odlišným obchodníkom, než
na akých vystavoval faktúry. Správca dane na čl. 85 svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca v apríli
2013 až auguste 2013 vystavoval faktúry s oslobodením pre Vas-Ferro Kft. a to bez materiálneho

základu, o ktorých skutočnostiach žalobca nemohol nevedieť, keďže sklad v Maďarsku si prenajímal
a zasielal do tohto materského skladu pokyny, aby hutný tovar bol odovzdaný obchodníkom bez toho,
aby došlo k vystaveniu faktúry; že žalobca disponoval prehláseniami druhého odberateľa Budafér Zrt.
o tom, že za hutný tovar prevedie platby priamo na účet F. C. C., teda žalobca začal v auguste
2013 využívať Faktoring Slovenskej sporiteľne za okolností, že druhý odberateľ Budafér Zrt. bude za

tovar fakturovaný pre Vas-Ferro Kft. uhrádzať platby priamo na účet F. C. C., z čoho vyplýva, že Vas-
Ferro Kft. nebol reálnym odberateľom. Na spochybnenie uvedeného zistenia žalobca nepredložil vo
vyrubovacom konaní žiadny dôkaz ani neuviedol žiadne tvrdenie spôsobilé uvedené zistenie vyvrátiť,
t.j. vo vyrubovacom konaní podľa správcu dane, neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by mali vplyv
na zmenu rozdielu dane vyčíslenej správcom dane v sume 152 529,88 Eur. Záverom k vyrubovaciemu

konaniu správca dane poukázal na charakter obchodných vzťahov nadväzovaných žalobcom, kedy
na jednej strane žalobcovými dodávateľmi boli veľkí výrobcovia hutného tovaru (aj medzinárodné
spoločnosti) s tisíckami zamestnancov a materiálno technickým zabezpečením a na druhej strane to
boli odberatelia žalobcu, maďarské spoločnosti, ktoré mali virtuálne sídlo, bez materiálno technickéhovybavenia so zjavnými finančnými problémami, pričom žalobca jednal vo veľkom objeme opakovane,
t.j. niekoľko krát do mesiaca a niekedy aj niekoľkokrát do týždňa s v poradí ďalšími odberateľmi,
aby za tovar zaplatili. Zistenia správcu dane poukazujú aj na také skutočnosti, že žalobca vystavoval

faktúry s oslobodením od DPH bez materiálneho základu, avšak tovar na sklade odovzdával odlišným
obchodníkom bez faktúr, než na akých vystavoval faktúry; žalobca okrem toho určoval v ložných listoch,
že tovar bude vyložený priamo u určeného obchodníka (štvrtého - piateho) a žalobca tiež inicioval
obchodnú spoluprácu s v poradí druhým odberateľom Budafér Zrt.. Podľa správcu dane v danom
prípade išlo o reťazový karuselový obchod, v ktorom mala spoločnosť Vas-Ferro Kft. status zmiznutého

obchodníka (missing trader frauds), tj. nastrčený obchodník, u ktorého sa neodviedla DPH s dodatkom
charakteristiky reťazového obchodu, ktorý musí prebiehať minimálne v dvoch členských štátoch EÚ,
v rámci ktorého na niektorom stupni obchodného reťazca sa neprizná ani neodvedie daň a tento
ekonomický subjekt prestane existovať. Zmiznutý obchodník (missing trader frauds) obstaráva tovar
z iného členského štátu v rámci intrakomunitárnej dodávky a obratom ho predá v tuzemsku ďalšej
spoločnosti označovanej ako Buffer, ktorý status môže mať viacero obchodníkov v jednom reťazci s tým,

žeposlednýčlánokvreťazcioznačenýakoBroker,dodáspravidlatenistýtovardopôvodnéhočlenského
štátu s oslobodením od DPH a uplatňuje si nárok na odpočet DPH z týchto dodávok. V praxi existujú
rôzne kombinácie a modely reťazových obchodov, ktoré kombinujú neodvedenie DPH so znižovaním
základu dane na úrovni Missing trader, prípadne s opakovaným znižovaním ceny tovaru na pozícii Buffer
v kombinácii s čerpaním odpočtov na úrovni Broker.

V záverečnom zhrnutí rozhodnutia správca dane konštatoval, že žalobca zabezpečoval fakturačný
vstup hutného tovaru do účelových dodávateľských reťazcov, v ktorých boli umelo vytvorené podmienky
na uplatnenie si odpočtov DPH bez toho, aby DPH bola predtým odvedená. Pochybnosti svedčiace
o zapojení sa žalobcu do podvodných obchodných reťazcov vzbudzovalo: usporiadanie obchodných
vzťahov žalobcu, nákup tovaru od maďarských dodávateľov za účelom predaja do Maďarska

a s vykládkou priamo u druhého/tretieho odberateľa; odberateľmi boli neznáme maďarské spoločnosti
bez ekonomického zázemia, bez reklamných aktivít, bez skladových priestorov, bez zamestnancov;
konateľmi maďarských odberateľov žalobcu boli bratia D. A. a D. E., ktorí za vystavené faktúry žalobcovi
zväčša neplatili; žalobca realizoval obchody s maďarskými odberateľmi v rozpore so zmluvnými
dojednaniami, no aj napriek tomu každým rokom zvyšoval objemy dodávok pre rizikových odberateľov,

t.j. žalobca neukončil s nimi obchodnú spoluprácu, ak maďarský odberateľ riadne a včas nezaplatil,
nesankcionoval týchto odberateľov za oneskorené platby; na účte žalobcu boli zistené platby
od obchodníkov s ktorými žalobca nemal priamy obchodný vzťah. V auguste 2013 žalobca vykonával
takú ekonomickú činnosť, ktorá dlhodobo prinášala nižšie úhrady za fakturovaný tovar (deficitné tržby),
než aká bola hodnota nákladov, ktoré žalobca vynaložil na ich obstaranie (preprava, mzdy, energie);

žalobca v auguste 2013 obchodoval s rôznym hutným tovarom maďarského, slovenského či poľského
pôvodu a ten fakturoval ich cez zmiznutého obchodníka Vas-Ferro Kft. na určené skladové miesta, ktorý
tovarbolprepravenýspäťnaSlovenskodoskladuvMartine.Vas-FerroKft.vlikvidáciivykazovalavysoké
obraty, nízke daňové povinnosti, nízke nadmerné odpočty v roku 2013, jej cieľom nebolo dosahovanie
zisku, ale simulovanie ekonomickej činnosti - intrakomunitárne dodávky s vysokými obratmi, ktoré

boli okamžite predané v Maďarsku alebo prefakturované späť na Slovensko; vedomé znižovanie cien
hutného tovaru; znášanie nákladov na skladovanie bez ich premietnutia do predajnej ceny tovaru;
vykonávala ekonomickú činnosť na mieste odlišnom od sídla spoločnosti, bez materiálno-technického
vybavenia a ekonomického zázemia.
Záver - žalobca uskladnil tovar v maďarskom sklade na svoje meno bez registrácie na IČ DPH

v Maďarsku; tovar odovzdal inému obchodníkovi (t.j. previedol právo nakladať s tovarom ako vlastník
na iného obchodníka bez vystavenia faktúr), než na akého vystavoval faktúry s oslobodením od DPH;
druhý odberateľ Budafér Zrt. zasielal žalobcovi písomné prehlásenia, že za tovar neuhradí prvému
dodávateľovi Vas-Ferro Kft., ale uhradí na účet F. C. C., ktorý žalobca využíval, pričom na Faktoring
Slovenskej sporiteľne neboli postupované všetky faktúry vystavené pre Vas-Ferro Kft., iba faktúry

s vyššou fakturovanou sumou (200 000 – 500 000); žalobca nemohol nevedieť, respektíve mal
vedieť akých obchodov sa zúčastňuje, keďže odberatelia boli navzájom personálne prepojení (bratia
D. E. a D. A. boli konateľmi prvého a druhého odberateľa TK-vas Kft. a Vas-Ferro Kft.), nemali
ekonomické zázemie, za vystavené faktúry neuhrádzali v druhom polroku 2013 faktúry za Vas-Ferro
Kft. uhrádzal druhý odberateľ Budafér Zrt.; žalobca mal k dispozícii pečiatku Vas-Ferro Kft. a pečiatku

podpisu konateľa Vas-Ferro Kft.. Žalobca bez ťažkostí navyšoval počet ekonomicky silných dodávateľov
zvučných mien v oblasti obchodovania s hutným tovarom a na druhej strane žalobca vystavoval faktúry
s oslobodením od DPH vo vysokých objemoch maďarským odberateľom, o ktorých už od roku 2011
vedel, že nemajú ekonomické zázemie, že nie sú reálnymi odberateľmi hutného tovaru a že finančnévyrovnanie bude spojené s vysokým podnikateľským rizikom a diskonfortom, pričom s v poradí druhým
a tretím odberateľmi jednal priamo konateľ žalobcu. Keďže pri zvyšovaní počtu obchodníkov zapojených
do obchodovania s tým istým tovarom, je predpoklad, že fakturovaná cena tovaru sa bude iba zvyšovať,

tak v tomto prípade aj v poradí druhý a tretí maďarský odberatelia museli tiež vedieť, že ak by hutný
tovar nakúpili priamo od žalobcu alebo priamo o výrobcu, tj. bez sprostredkovateľa (Vas-Ferro Kft.), tak
im fakturovaná cena by bola výhodnejšia, ako keď tento tovar kupovali cez účelovo vytvorený fakturačný
reťazec. Správca dane tiež poukázal, že v niektorých obchodných vzťahoch žalobca bol ten, kto medzi
výrobcom a druhým alebo tretím odberateľom vybavoval reklamácie hutného tovaru, či poskytoval

parametreavýkresykopracovaniuocele(napr.maďarskejohybárniJPFémkerKft.)anievtomtoreťazci
medzi týmito subjektami vsunutá spoločnosť Vas-Ferro Kft., ktorá skutočnosť taktiež poukazuje na to,
že cieľom vytvorených fakturačných reťazcov bolo iba získanie daňovej výhody na určitej spoločnosti.
Žalobca nevykonal žiadne opatrenia k tomu, aby sa vyhol zapojeniu do podvodom poznačených
obchodných reťazcov, práve naopak žalobca disponoval dokladmi o pohybe tovaru v maďarských
skladoch; disponoval faktúrami maďarských odberateľov, podľa ktorých odberateľ znižoval jednotkovú

cenu toho istého tovaru.
Rozhodnutie správcu dane bolo žalobcovi (správcovi konkurznej podstaty) doručené 13.01.2021.

5. Žalobca svoje odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane č. 100027171/2021 z 11.01.2021 odôvodnil
námietkou; - že nebola dodržaná jednoročná zákonná lehota pre uskutočnenie daňovej kontroly, ktorá

trvala od 04.11.2014 do 06.11.2019, t.j. do doby kedy po viac ako 5 rokoch bol žalobcovi doručený
protokol z daňovej kontroly, z ktorého dôvodu je tento protokol z daňovej kontroly nezákonným dôkazom;
- že správca dane svojím účelovým a úmyselným postupom predlžoval daňovú kontrolu s dodatkom,
že keďže daňová kontrola je významným zásahom orgánu verejnej správy do súkromno-právnej sféry
kontrolovaného daňového subjektu (žalobcu), tá môže byť vykonávaná len zákonom ustanoveným

spôsobom a v zákon stanovenom čase; - že správca dane sa nevysporiadal s námietkou žalobcu,
že daňová kontrola bola prerušená skôr, ako bolo začaté konanie o MVI, teda skôr ako žiadosť
o vykonanie MVI bola správcom dane odoslaná zo strany správcu dane príslušnému orgánu; - že
daňová kontrola bola nezákonne prerušená, aj keď už uplynula lehota najviac 6 mesiacov, v ktorej
podľa § 6 ods. 5 zákona č. 442/2012 Z.z. (smernica Rady 2011/16/EU z 15.02.2011) má príslušný

dožiadaný orgán poskytnúť správcovi dane požadovanú informáciu; - že si odporuje záver správcu dane,
že žalobca bol zapojený do účelových fakturačných reťazcov aj keď s reálnym tovarom, pretože správca
dane tým potvrdil, že išlo o obchodovanie s reálnym tovarom od reálnych výrobcov, za ktorý tovar
musel žalobca zaplatiť a ktorý bol následne preukázateľne dodaný žalobcovým odberateľom (potvrdené
výsluchmi svedkov a prepravnými dokladmi); - že dôvodom pre rozhodnutie správcu dane nemôže byť

nepochopenie správcom dane dôvodov pre ktoré žalobca postupoval svojej pohľadávky voči svojim
dlžníkom, pretože žalobca v zmysle zásady zmluvnej autonómie sa môže dohodnúť za odplatu postúpiť
svoju pohľadávku komukoľvek; - že správca dane narušil systém neutrality DPH tvrdením, že žalobcovi
odberatelia neodviedli daň s tým, že cit. „Podstatné však je, že túto daň priznali, ale zrejme z dôvodov
na ich strane nezaplatili do štátneho rozpočtu.“ a tým, že správca dane túto daňovú pohľadávku štátu

vyrubuje žalobcovi dochádza k narušeniu neutrality DPH a k dvojitému zdaneniu; - že správca dane
pripísal na ťarchu žalobcu, že ku kontrole nespároval platby a vystavené faktúry, ktorú povinnosť však
žalobcovi zákon neukladá; - že správca dane vo svojom rozhodnutí používa pojmy ako „missing trader“
či „nastrčený subjekt“ a pod., používanie, ktorých predstavuje skôr dojmy správcu dane ako jeho
preukázané zistenia, pričom zistenia správcu dane nie sú jeho vlastnými, ale predstavuje iba citáciu

inéhosprávcudanezMaďarska;-žesprávcadanenemôžepripočítaťnaťarchužalobcunímrealizovaný
nesprávny výklad zmlúv uzavretých medzi žalobcom a jeho zmluvnými partnermi, v zmysle ktorých mal
žalobca uplatniť voči svojim obchodným partnerom zabezpečovacie prostriedky, avšak správca dane
nemôževočižalobcovivyvodiťdôsledkypreto,žežalobcaneuplatnilhocmoholjemuumožnenézákonné
možnostivočisvojimobchodnýmpartnerom;-žerozhodnutiesprávcudanejezaloženénanedostatočne

zistenom skutkovom stave, pretože správca dane nevykonal miestne zisťovanie ani dokazovanie; - že je
nepravdivým tvrdenie správcu dane, že žalobca nepostupoval s náležitou obozretnosťou pri preverovaní
obchodných partnerov s dodatkom, že označenie správcom dane „slabých“ a tzv. „silných“ obchodných
partnerov je neprijateľné, pretože je založené na správcom dane vymyslených pojmoch, ktoré nemajú
oporu v právnom poriadku; - že správca dane nepreukázal dávanie pokynov žalobcom na presun tovaru;

- že správcovi dane uplynula zákonná lehota na vyrubenie dane; - že protokol o daňovej kontrole
nemá zákonné náležitosti, keďže neobsahuje označenie sídla správcu dane s tým, že daňový poriadok
ako zákonnú náležitosť neuvádza sídlo pobočky daňového úradu, ale výlučne sídlo daňového úradua napokon; - že správca dane nevykonal žiadny vierohodný dôkaz o tom, že žalobca vedel alebo mal
vedieť, že sa zapája do podvodu v oblasti dane.

6. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. 100673629/2021 z 22.04.2021 žalovaný potvrdil odvolaním
žalobcu napadnuté rozhodnutie správcu dane č. 100027171/2021 z 11.01.2021, pričom po zopakovaní
správcom dane zisteného skutkového stavu a zdôvodnenia jeho vyhodnotenia správcom dane,
vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že sa nestotožňuje s odvolacou námietkou o
odporujúcich si tvrdeniach správcu dane o zapojení sa žalobcu do podvodných fakturačných reťazcov,

pričom žalovaný zopakoval dôvody uvádzané už v rozhodnutí správcu dane, ktorými správca dane
odôvodňoval zapojenie sa žalobcu to podvodných obchodných reťazcov (fakturovanie tovaru inému
subjektu než, ktorému bol tovar reálne dodaný; dávanie žalobcom pokynov na vyskladňovanie tovaru z
ním prenajatého skladu v Maďarsku skôr, ako previedol právo k tomuto tovaru na prvého odberateľa
a pod., viď vyššie, pozn. súdu). Žalovaný zdôraznil a opätovne zopakoval aj tvrdenia správcu dane,
kvôli ktorým žalobca vedel, resp. mal a mohol vedieť o podvodnom konaní v oblasti DPH, čím

žalovaný poukázal, že správca dane mal preukázaný svoj záver o zapojení sa žalobcu do podvodných
obchodov na úseku dane. Žalovaný podotkol, že v danom prípade nedošlo k narušeniu neutrality
DPH, ani k dvojitému zdaneniu, pretože bolo preukázané, že daň v preverovanom fakturačnom reťazci
odvedená nebola a to s poukazom na závery rozsudku SD EÚ v spojených veciach C-131/13,
C-163/13 a C-164/13, v zmysle ktorých zdaniteľnej osobe možno odmietnuť uplatnenie práva na odpočet

DPH alebo práva na oslobodenie od tejto dane alebo právo na jej vrátanie ak bolo preukázané, že táto
zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že obchodnou transakciou sa podieľa na podvode v oblasti
DPH a to bez ohľadu na to, či k tomuto podvodu došlo v inom členskom štáte než ako je členský
štát, v ktorom zdaniteľný subjekt o uplatnenie týchto práv požiadal. V reakcii na odvolaciu námietku,
podľa ktorej nie je povinnosťou daňového subjektu spárovať platby a vystavené faktúry, žalovaný

podotkol,žejezákonnoupovinnosťouúčtovnejjednotkyviesťúčtovníctvosprávne,úplne,preukázateľne
a zrozumiteľne, pričom preukaznosť znamená, že účtované záznamy budú doložené overiteľnými
dokladmi s dodatkom, že správca dane vyzval žalobcu na predloženie uvedených zostáv z dôvodu,
že v dokladoch žalobcu zistil nezrovnalosti [fakturované tovary odberateľská spoločnosť neplatila; v
evidencii žalobca vykazoval vysoké neuhradené pohľadávky; dochádzalo k postupovaniu neuhradených

pohľadávok na spoločnosti na ďalšom stupni dodávateľsko-odberateľských reťazcov a to v iných
zdaňovacích obdobiach ako v tých, kedy boli deklarované dodania tovaru; postúpenie pohľadávok bolo
v účtovníctve žalobcu účtované s odlišnými dátumami, ako bol dátum uvedený na dohodách a taktiež
platby za postúpené pohľadávky boli zasielané v odlišných mesiacoch alebo aj v odlišných sumách
a neobsahovali žiadnu identifikáciu smerom ku konkrétne uzavretej dohode], preto bola požiadavka

správcu dane legitímnou.
Za neopodstatnenú mal žalovaný aj odvolaciu námietku, že správca dane vychádzal len z tvrdení
maďarského správcu dane s odôvodnením, že maďarský správca dane vychádzal zo zistení z daňových
kontrol vykonaných v žalobcových odberateľských spoločnostiach s tým, že správca dane nemal
dôvod zistenia maďarskej finančnej správy spochybňovať a takisto ani žalobca, ktorý bol so zisteniami

vyplývajúcimi z odpovedí na žiadosti o MVI oboznámený, ani počas daňovej kontroly, ani počas
vyrubovacieho konania a ani k odvolaniu nepredložil také dôkazy, ktoré by spochybnili informácie
zistené maďarskou finančnou správou s tým, že tieto informácie nadväzovali na doklady žalobcu,
ako aj na doklady získané správcom dane od slovenských prepravcov.
V súvislosti s odvolacou námietkou, že správca dane uvádza nezákonné pojmy, žalovaný dôvodil

charakteristikou reťazových obchodov s poukazom na judikatúru SD EÚ používajúcu terminológiu
zteóriereťazovýchobchodovsvysvetlenímjejvýznamu[zmiznutýobchodník(missingtrader)-základný
subjekt podvodu, ide o registrovaného platiteľa DPH, neplní si daňové povinnosti, t.j. buď nepodá
daňové priznanie alebo prizná daň a napriek tomu ju neodvedie, prípadne neprizná daň vôbec alebo ju
prizná vo výrazne skreslenom rozsahu, neposkytuje súčinnosť správcovi dane, štatutárny orgán je

nekontaktný, neeviduje zamestnancov, nedisponuje prevádzkovými priestormi, nedisponuje aktívami
a zariadeniami, vykazuje vysoké obraty, absentuje účtovníctvo, na jeho vytvorenie sa požívajú nastrčené
osoby čo sťažuje prístup k účtom alebo k iným dokumentom; nárazník (buffer) - je registrovaným
platiteľom DPH, poskytuje súčinnosť správcovi dane, vystupuje ako daňovo spoľahlivý subjekt a jeho
cieľom je zneprehľadniť vzájomné väzby medzi jednotlivými subjektami v reťazci a sťažiť odhalenie

daňového podvodu, pôsobí ako bežný obchodník, ktorý nakupuje a dodáva tovar na domácom trhu,
vykazuje minimálnu daňovú povinnosť pri vysokom obrate, plní si zákonné povinnosti, účtovanie DPH
je spravidla v poriadku, splatná DPH je zvyčajne veľmi nízka v pomere k obratu, druhý alebo následný
nárazník môže byť známy obchodník, ktorému nemusia byť známe detaily o podvode, ale zvyčajne siuvedomuje,žesanapodvodepodieľa,vzávislostiodzložitostisystémumôžebyťdoreťazcazapojených
viacero nárazníkov; obchodník (broker) - obchodník je platiteľom DPH, uplatňujúci si nadmerný odpočet,
nachádza sa v tom istom členskom štáte ako zmiznutý obchodník a nakúpený tovar dodáva do iného

členského štátu.
Žalovaný mal za nedôvodnú odvolaciu námietku, podľa ktorej mal správca dane pripísať na ťarchu
žalobcu dôkaznú núdzu ohľadne nemožnosti preverenia zdaniteľných obchodov u maďarských
odberateľov žalobcu s odôvodnením, že správca dane nezaložil svoje rozhodnutie na spochybnení
tovaru alebo jeho prepravy, ale spochybnil účel vytvorených fakturačných reťazcov a uviedol dôvody,

pre ktoré tieto reťazce vyhodnotil ako poznačené podvodným konaním.
Nedôvodná je aj odvolacia námietka v zmysle ktorej je nepravdivým tvrdenie správcu dane, že žalobca
nepostupoval s náležitou obozretnosťou pri výbere svojich obchodných partnerov, pretože žalobca
ani v priebehu daňovej kontroly alebo vyrubovacieho konania a ani k podanému odvolaniu nepredložil
žiadny dôkaz, ani neposkytol vysvetlenie, aby ozrejmil z akého dôvodu už od roku 2011 udržiaval
obchodné vzťahy s maďarskými partnermi personálne prepojenými osobou D. A., ktoré nemali dlhé roky

ekonomickú spôsobilosť (za fakturovaný tovar nezaplatil obchodník, ktorému bola vystavená faktúra);
neozrejmil svoje zmluvné vzťahy k viacerým maďarským skladovým miestam; neobjasnil z akého
dôvodu v apríli až auguste 2013 vystavoval faktúry na maďarského odberateľa Vas-Ferro Kft., keď
v maďarskom sklade u Ferroport Kft. ten istý tovar odovzdával priamo tretej osobe s ktorou nemal žiadny
oficiálny fakturačný ani zmluvný vzťah; neozrejmil prečo disponoval pečiatkou odberateľa Vas-Ferro Kft.

a pečiatkou podpisu konateľa Vas-Ferro Kft. D. E.; neobjasnil z akého dôvodu sa v jeho dokladoch
nachádzali prepravné doklady (dodacie listy, CMR doklady) deklarujúc prepravu toho istého tovaru
z Maďarska späť na Slovensko. Žalovaný zdôraznil, že bez aktívnej účasti žalobcu vo fakturačných
reťazcoch by nedošlo k vytvoreniu umelých podmienok na získanie DPH s tým, že všetky preverované
obchodné transakcie boli charakteristické tým, že aj keď hutný tovar existoval, fakturačný tok bol

vytvorenýtak,abydošlokuplatneniuprávanaodpočítanieDPH,resp.naoslobodenieoddanesurčenou
spoločnosťou bez toho, aby bola DPH v celom preverovanou reťazci do štátneho rozpočtu odvedená.
Na adresu odvolacej námietky, že správca dane nemá právomoc na výklad zmluvných dojednaní
žalovaný poukázal, že obsah zmlúv si zvolil sám žalobca a správca dane ich iba preveroval,
keďže žalobca tvrdil, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili v súlade so zmluvnými dojednaniami.

Žalovaný podotkol, že námietku nedostatočného zistenia skutkového stavu žalobca uvádza iba vo
všeobecnej rovine, ale nekonkretizuje aké skutočnosti považuje za nedostatočne zistené a preukázané,
neuvádza ani u akého subjektu malo byť vykonané miestne zisťovanie ktoré by bolo schopné zvrátiť
závery správcu dane; žalobca k odvolaniu nepriložil žiadne nové dôkazy a ani takéto dôkazy správcovi
dane nenavrhol vykonať, preto je nepravdivé vyjadrenie žalobcu o jeho aktívnej spolupráci so správcom

dane, keďže aj zo spisového materiálu je zrejmé, že žalobca síce na výzvy správcu dane reagoval,
ale nie v požadovanom rozsahu (napr. na výzvu správcu dane z 12.08.2019 žalobca uviedol, že nie
je povinný viesť účtovné doklady duálne t.j. elektronickej aj v písomnej podobe), pričom žalobca bol
viackrát upovedomený zo strany správcu dane, že má možnosť nahliadať do zaistených dokladov, ktoré
sa nachádzajú na OČTK a robiť si z nich kópie a výpisy. Nedôvodnou mal žalovaný námietku, že správca

dane sa nevysporiadal s námietkami žalobcu na ústnom pojednávaní, a to s odôvodnením žalovaného,
že na pojednávaní 16.11.2020 sa správca dane podrobne vyjadril ku všetkým pripomienkam žalobcu,
ktoré uviedol vo svojom vyjadrení k protokolu zo 04.05.2020 s tým, že na tomto pojednávaní žalobca
vzniesol aj ďalšie dovtedy neuplatnené námietky, avšak bez opory v dôkazoch ktoré tak nemali takú
váhu, aby mohli zvrátiť alebo zmeniť závery správcu dane.

K odvolacej námietke, že protokol z daňovej kontroly je nezákonným dôkazom kvôli prekročeniu
zákonnej lehoty uskutočnenia daňovej kontroly, žalovaný uviedol, že daňová kontrola začala 04.11.2014
a keďže správca dane považoval za nevyhnutné preveriť všetkých zahraničných obchodných partnerov
žalobcu mimo územia Slovenska, využil inštitút medzinárodného dožiadania, z ktorého dôvodu bola
daňová kontrola opakovane prerušená a to: - od 04.03.2015 (rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly

č. 9810401/5/395364/2015 z 23.02.2015, doručené žalobcovi 04.03.2015) do 20.11.2018 (oznámenie
č. 102544876/2018 z 10.12.2018 doručené žalobcovi 03.12.2018) a - od 04.01.2019 (rozhodnutie
o prerušení daňovej kontroly č. 100014691/2019 z 03.01.2019 doručené žalobcovi 07.01.2019)
do 09.05.2019 (oznámenie č. 101813036/2019 z 25.07.2019 doručené žalobcovi 29.07.2019). Žalovaný
dodal,žeakjedaňovékonanieprerušenélehotypodľadaňovéhoporiadkuneplynú,pričomdoukončenia

prerušeniadaňovejkontrolynesmiesprávcadanepriamorealizovaťvýkondaňovejkontroly,tedanesmie
preverovať skutočnosti, ktoré vedú k správnemu určeniu dane; správca dane pokračuje vo vykonaní
daňovej kontroly, až keď pominú dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená, t.j. správca dane
ukončí prerušenie daňovej kontroly len z dôvodu, ktorý uviedol v rozhodnutí o prerušení daňovejkontroly, teda správca dane nemôže ukončiť prerušenie svojvoľne z iného dôvodu, ako bol uvedený
v rozhodnutí o prerušení a preto prerušenie daňovej kontroly trvá do doručenia poslednej odpovede
na žiadosť správcu dane o MVI a toto prerušenie nemohol správca dane ukončiť skôr. Žalovaný

poukázal, že Nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 upravuje postup pri administratívnej spolupráci pri
MVI a lehoty v tomto nariadení nemajú vplyv na lehotu výkonu daňovej kontroly s tým, že toto
nariadenie určuje lehotu pre dožiadaný zahraničný finančný orgán, nie pre správcu dane žiadajúceho
o informáciu s tým, že dožiadaný orgán finančnej správy má poskytnúť informáciu najneskôr do troch
mesiacov po dni prijatia žiadosti a táto lehota je určená len pre časť procesu získavania informácií

prostredníctvom MVI, pretože celý tento proces zahŕňa aj spracovanie žiadosti na území Slovenskej
republiky pred jej odoslaním dožiadanému zahraničnému orgánu, t.j. dátum prijatia žiadosti zahraničnou
správou nemôže byť totožný s dátumom, kedy správca dane požiada príslušný slovenský orgán o MVI.
Príslušný slovenský orgán po prijatí žiadosti od správcu dane o MVI, túto žiadosť musí posúdiť,
spracovať, preložiť a až následne zaslať zahraničnému orgánu a rovnako aj po prijatí odpovede
zo zahraničia túto spracuje a až následne ju predloží správcovi dane. Žalovaný dodal, že skutočnosť,

že dožiadaný orgán v trojmesačnej lehote požadovanú informáciu neposkytne, nemá vplyv na procesnú
lehotu na vykonanie daňovej kontroly s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS
s 116/2013. Žalovaný konkretizoval, že po prerušení daňová kontrola skončila doručením protokolu
z daňovej kontroly žalobcovi 06.11.2019, takže zákona jednoročná lehota na výkon daňovej kontroly
by z dôvodu opakovaných prerušení uplynula až 29.11.2019, t.j. správca dane ukončil daňovú kontrolu

v zákonnej jednoročnej lehote a teda aj protokol z nej získaný má povahu zákone získaného dôkazu.
Súčasne žalovaný podotkol, že zo spisu je zrejmé, že správca dane v období prerušenia daňovej
kontroly opakovane urgoval odpoveď zahraničnej finančnej správy na žiadosť o MVI a to v dňoch
08.07.2015, 03.11.2015, 19.01.2016, 06.05.2016, 30.11.2016, 28.02.2017, 01.06.2017, 22.08.2017,
27.11.2017, 20.02.2018, 04.06.2018 a 25.09.2018 s tým, že maďarská finančná správa zasielala každé

3 mesiace čiastočné odpovede týkajúce sa spoločnosti Vas-Ferro Kft., v ktorých uvádzala, že prebieha
kontrola u tejto spoločnosti a doklady nie sú k dispozícii, pretože sa nachádzajú na OČTK v Maďarsku
s tým, že konečná odpoveď vrátane cca 5000 dokladov Vas-Ferro Kft. bola doručená správcovi dane
20.11.2018.
Žalovaný tiež konštatoval, že sa nezakladá na pravde tvrdenie žalobcu, že správca dane sa

nevysporiadal s jeho námietkou, že daňová kontrola bola prerušená skôr ako sa začalo konanie
o MVI, pretože podľa žalovaného zo spisu je zrejmé, že s touto námietkou žalobcom vznesenou
04.05.2020 sa správca dane vysporiadal na ústnom pojednávaní 16.11.2020 (str. 17 zápisnice) s tým,
že žalovaný nad rámec argumentácie správcu dane ešte uviedol že v rozhodnutí o prvom prerušení
daňovej kontroly z 23.02.2015 správca dane riadne uviedol, že daňovú kontrolu prerušuje odo dňa

04.03.2015, pričom žiadosti o MVI v rámci tohto prvého prerušenia boli správcom dane odoslané
príslušnému slovenskému úradu už 23.02.2015. V rozhodnutí o druhom prerušení daňovej kontroly z
03.01.2019 správca dane uviedol, že daňovú kontrolu prerušuje od 04.01.2019, pričom v žiadosti o MVI
boli správcom dane odoslané príslušnému slovenskému orgánu ešte 12.12.2018, ktorý ich 14.12.2018
odoslal maďarskej finančnej správe. Žalovaný uzavrel, že pre prerušenie daňovej kontroly je rozhodujúci

deň, ktorý je uvedený v rozhodnutiach ako deň prerušenia daňovej kontroly, t.j. v danom prípade deň
04.03.2015 a 04.01.2019, ktorými dňami lehota na vykonanie daňovej kontroly až do pominutia dôvodov
pre ich prerušenie neplynula s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/46/2015.
Uvedenú tému žalovaný uzavrel konštatovaním, že bez informácií od zahraničných finančných správ
by skutočnosti týkajúce sa dodania tovaru neboli riadne zistené a správca dane by nemal dostatočné

podklady na vydanie rozhodnutia, preto tvrdenie žalobcu o neúčelnosti a neprimeranosti prerušení
daňovej kontroly sú nedôvodné s dodatkom, že počas prerušení daňovej kontroly správca dane
nevstupoval do súkromnej autonómie žalobcu, neuplatnil voči nemu žiadne práva, ani nepožadoval
od neho plnenie povinností pre účel výkonu daňovej kontroly.
Ohľadne odvolacej námietky o zániku práva vyrubiť daň, žalovaný s poukazom na § 69 ods. 1, 2 a 3

daňového poriadku uviedol, že ak v priebehu 5 ročnej lehoty na vyrubenie dane správca dane vykonal
úkon smerujúci na vyrubenie dane, ktorým úkonom je aj doručenie protokolu z daňovej kontroly, začína
5 ročná lehota na vyrubenie dane plynúť znova od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto
úkone vyrozumený s tým, že zo spisového materiálu je zrejmé že táto lehota by správcovi dane uplynula
01.01.2019, avšak keďže v tomto prípade bola daňová kontrola správcu dane 2x prerušená počas

obdobia ktorého lehoty neplynuli, tak správca dane vykonal úkon smerujúci k vyrubeniu dane doručením
protokolu 06.11.2019 v zákonom stanovenej 5 ročnej lehote, z toho dôvodu ani táto odvolacia námietka
nie je dôvodnou.Záverom v súvislosti s odvolacou námietkou o nedostatku zákonných náležitostí v protokole z daňovej
kontroly žalovaný uviedol, že daňovú kontrolu vykonával Daňový úrad Košice, pobočka Michalovce
a z toho dôvodu orgán, ktorý vypracoval protokol z daňovej kontroly je Daňový úrad Košice, ktorý je

orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov s dodatkom, že keďže daňová kontrola prebiehala
v priestoroch Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce a v sídle daňového subjektu, správca dane
nepostupovalvrozporesplatnýmiprávnymipredpismi,akvprotokoleuvádzalakosprávcudaneDaňový
úrad Košice pobočka Michalovce, preto je táto námietka daňového subjektu neopodstatnená a protokol
z daňovej kontroly je zákonným dôkaznom.

Vzhľadom na uvedené, žalovaný vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobcu ako neopodstatnené.
Rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi (správcovi konkurznej podstaty) doručené 26.04.2021.

Konanie pred správnym súdom

7. Žalobca [v mene žalobcu správca konkurznej podstaty, keďže uznesením Okresného súdu Košice

I. sp. zn. 32K 3/2020 z 23.06.2020 bol na majetok spoločnosti RB, Veľké Kapušany s.r.o. vyhlásený
konkurz], svoju včas podanú správnu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného č. 100673629/2021 z
22.04.2021, ako aj proti jemu predchádzajúcemu rozhodnutiu správcu dane č. 100027171/2021 z
11.01.2021 odôvodnil v podstate piatimi okruhmi žalobných námietok, v dôsledku ktorých by mali byť
žalobou napadnuté rozhodnutia nezákonnými.

1. Nezákonné prekročenie maximálnej zákonnej lehoty jedného roka na vykonanie dňovej kontroly,
keďže tá sa konala od 04.11.2014 do 06.11.2019, teda viac ako 5 rokov, pričom dôvodom na legitímne
predĺženiedaňovejkontrolynemohlibyťaniobdobiajejdvochprerušeníkvôliMVI,pretožepodľažalobcu
tieto MVI boli neefektívne, keďže správca dane v ich rámci požadoval jednako informácie, ktoré už
mal k dispozícii (zo skoršej daňovej kontroly v roku 2011) a tiež ktoré mu boli známe z jeho činnosti

(umelo prerušovaná daňová kontrola); jednako žiadal tieto informácie po častiach a nie naraz jednou
žiadosťou; jednako pri podávaní žiadostí správca dane tieto nevypracoval kompletne a z tohto dôvodu
ich bolo nutné opakovať a napokon prerušenie daňovej kontroly v dôsledku MVI bolo neúmerné lehotám
prípustným pre MVI. Daňová kontrola predstavuje zásah orgánov verejnej správy do súkromno-právnej
sféry subjektu, preto môže byť vykonaný len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom, t.j. cieľ

daňovej kontroly tak nie je možné dosahovať na úkor práva a právom chránených záujmov daňových
subjektov. Ak správca dane nerešpektuje maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, daňová kontrola v
takom prípade nie je vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej má povahu nezákonne získaného
dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Podľa žalobcu sa žalovaný v žalobou
napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s dôvodnosťou a teda aj zákonnosťou opakovaných prerušení

daňovej kontroly, pričom ak tvrdí, že dôvodom prerušenia daňovej kontroly bolo získanie informácií
prostredníctvom MVI, tak aj tento spôsob zabezpečenia informácii musí spĺňať zákonom vymedzené
limity. Konkrétne smernica Rady 2011/16/EÚ z 15.02.2011 určuje lehotu (najneskôr do šiestich mesiacov
odo dňa prijatia žiadosti a v prípade disponovania s požadovanými informáciami sa lehota skracuje na
dva mesiace), na poskytnutie informácie na základe žiadosti cudzieho štátu, a čl. 10 nariadenia Rady EÚ

č. 904/2010 zo 07.10.2010 vymedzuje lehotu 3 mesiace po dni prijatia žiadosti za súčasného uloženia
povinnosti poskytnúť informáciu tak rýchlo ako to je možné a ak dožiadaný orgán požadovanú informáciu
už má, lehota na jej poskytnutie je maximálne jeden mesiac. Z uvedených dôvodov preto nemôžu
prerušenia daňovej kontroly pre MVI mať vplyv na celkovú prípustnú jej zákonnú dĺžku (porušenie
nariadenia Rady EU č. 904/2010), pretože v nadväznosti na uplynutie uvedených lehôt je podľa žalobcu

potrebné vykladať aj slovné spojenie v § 61 ods. 4 daňového poriadku cit. „pominuli dôvody, pre ktoré sa
konanie prerušilo“, t.j. uplynutím uvedených maximálnych lehôt na vybavenie žiadosti zaniká aj dôvod
prerušenia daňovej kontroly. Podľa žalobcu správca dane tiež konal nezákonne, keď daňovú kontrolu
neprerušil dňom odoslania žiadosti o poskytnutie informácií príslušnému orgánu cudzieho štátu, ale ako
okamih prerušenia daňovej kontroly uviedol iný deň ako deň odoslania žiadosti o poskytnutie informácii,

čím dobu jej prerušenia predĺžil. V dôsledku prekročenia zákonom stanovenej maximálnej dĺžky daňovej
kontroly (1 rok) je podľa žalobcu potrebné aj protokol z tejto daňovej kontroly považovať za nezákonný
a aj rozhodnutie vychádzajúce z tohto protokolu.
2. Pochybenia správcu dane spočívajúce v tom (námietky sú absolútne identické, aké žalobca uvádzal
už v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, pozn. súdu, viď vyššie):

- že nedostatočne zistil skutkový stav, keďže po doručení vyjadrenia žalobcu k protokolu nevykonal
miestne zisťovanie ani dokazovanie a obmedzil sa iba na tvrdenie, že je pre neho zbytočné vykonávať
navrhnuté dôkazy, pričom žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí na túto odvolacou námietku nedal
žiadnu odpoveď. Správca dane vykonával dokazovanie tendenčne, zohľadňoval iba tie dokumenty, ktorésa mu hodili pre naplnenie jeho teórie a nevyhodnocoval aj dôkazy svedčiace v prospech žalobcu;
napr. správca dane vôbec nezohľadnil, že u žalobcu prebiehajúcich daňových kontrol za zdaňovacie
obdobia roka 2011 neboli zistené žiadne pochybenia žalobcu, preto žalobca navrhol, aby súd vykonal

dokazovanieoboznámenímsprotokolomzdaňovejkontrolyužalobcuzazdaňovacieobdobiaroka2011,
ktorý preukazuje rozdielnosť postupu toho istého správcu dane pri skutkovo obdobných prípadoch;
- že správca dane uviedol nepravdu o tom, že žalobca nepostupoval s náležitou obozretnosťou pri
preverovaní obchodných partnerov [žalobca si v roku 2013 overil svojich obchodných partnerov vo
verejne dostupných registroch, v ktorých ani jeden z nich v roku 2013 nemali žiadny negatívny záznam

o neplnení si povinností voči finančnej správe alebo voči štátu a správca dane nepreukázal opak] s
dodatkom, že označenie správcom dane „slabých“ a tzv. „silných“ obchodných partnerov je neprijateľné,
pretože je založené na správcom dane vymyslených pojmoch, ktoré nemajú oporu v právnom poriadku;
- že pričítal na ťarchu žalobcu, že žalobca nevystavoval odberateľom zálohovú faktúru s tým, že jej
vystaveniejeibazmluvnámožnosťaniezmluvnápovinnosťžalobcu,žežalobcadávalpokynynapresun
tovaru; že žalobca premazával údaje;

- že správca dane 02.07.2020 realizoval výsluchy svedkov, o ktorých neupovedomil správcu konkurznej
podstaty žalobcu, pričom s touto námietkou žalobcu sa správca dane na pojednávaní, na ktorom boli
prerokované pripomienky k protokolu vysporiadal iba konštatovaním, že splnil všetko čo mal a súčasne
na tomto pojednávaní sa správca dane nevyjadril ani k tej skutočnosti, že odberatelia žalobcu neboli v
čase uskutočnenia zdaniteľných plnení nekontaktní ako to tvrdí správca dane a cit. «Napokon samotný

správca dane ako aj žalovaný zistili, že žalobcovi boli pohľadávky titulom dodania tovarov uhradené,
a to aj prostredníctvom faktoringovej spoločnosti Slovenskej sporiteľne, a.s.. Vzhľadom na uvedené
neexistoval v roku 2013 jediný dôvod podozrievania odberateľov žalobcu ako ani akýkoľvek dôvod
nadobudnutia vedomosti o akomsi správcom dane tvrdenom „podvodnom reťazci".»;
- že sú protirečivé tvrdenia správcu dane o tom, že žalobca bol zapojený do účelových fakturačných

reťazcov, aj keď sám správca dane nespochybnil, že žalobca obchodoval s reálnym tovarom od reálnych
výrobcov, za ktorý tovar musel žalobca zaplatiť a ktorý bol následne dodaný žalobcovým odberateľom
(potvrdené výsluchmi svedkov a prepravnými dokladmi) s dodatkom, že dôvodom pre rozhodnutie
správcu dane nemôže byť nepochopenie správcom dane dôvodov pre ktoré žalobca postupoval svojej
pohľadávky voči svojim dlžníkom, pretože žalobca v zmysle zásady zmluvnej autonómie sa môže

dohodnúť za odplatu postúpiť svoju pohľadávku komukoľvek;
- že správca dane narušil systém neutrality DPH tvrdením, že žalobcovi odberatelia neodviedli daň
s tým, že cit. „Podstatné však je, že túto daň priznali, ale zrejme z dôvodov na ich strane nezaplatili
do štátneho rozpočtu.“ a tým, že správca dane túto daňovú pohľadávku štátu vyrubuje žalobcovi,
dochádzaknarušeniuneutralityDPHakdvojitémuzdaneniuvktorejsúvislostižalobcatiežuviedolcit.„...

maďarská finančná správa voči odberateľom žalobcu vymáha daňové nedoplatky, keďže títo odberatelia
daň priznali avšak zrejme neodviedli. Konaním slovenského správcu dane voči žalobcovi je nerušený
systém neutrality DPH, keďže z rovnakého zdaniteľného plnenia dvaja intrakomunitárni správcovia
dane vymáhajú sumu dane voči dvom subjektom. Z rovnakého zdaniteľného plnenia teda dochádza
k bezdôvodnému obohateniu na strane štátneho rozpočtu Maďarskej republiky ako aj Slovenskej

republiky“;
- že správca dane pripísal na ťarchu žalobcu, že ku kontrole nespároval platby a vystavené faktúry, ktorú
povinnosť však žalobcovi zákon neukladá;
- že zistenia správcu dane nie sú jeho vlastnými, ale predstavujú iba citáciu zistení iného správcu dane
z Maďarska;

- že správca dane nemôže pripočítať na ťarchu žalobcu ním realizovaný nesprávny výklad
zmlúv uzavretých medzi žalobcom a jeho zmluvnými partnermi, v zmysle ktorých mal žalobca
uplatniť voči svojim obchodným partnerom zabezpečovacie prostriedky, avšak správca dane nemôže
voči žalobcovi vyvodiť dôsledky preto, že žalobca neuplatnil hoc mohol jemu umožnené zákonné
možnosti voči svojim obchodným partnerom;

- že žalovaný sa nevysporiadal s námietkami žalobcu prednesenými na poslednom pojednávaní v
daňovom konaní, ale správca dane na tieto námietky nereflektoval priamo na pojednávaní, ale až v
napadnutom rozhodnutí;
-žesprávcadanevosvojomrozhodnutípoužívapojmyako„missingtrader“či„nastrčenýsubjekt“apod.,
používanie, ktorých predstavuje skôr dojmy správcu dane ako jeho preukázané zistenia. Na uvedené

námietky podľa žalobcu žalovaný nereagoval.
3.3. Neunesenie dôkazného bremena správcom dane spočívajúce v nepreukázaní podvodného
konania a že žalobca vedome participoval na tomto podvodnom konaní. Žalovaný a aj správca dane
zhodne potvrdili, že žalobca uniesol dôkazné bremeno ohľadom reálnosti uskutočnených zdaniteľnýchobchodov, ako aj prepravy tovarov, avšak nepreukázali, žeby žalobca mal alebo mohol mať v rámci
preverovaných zdaniteľných plnení akúkoľvek vedomosť o tvrdenom podvodnom konaní s úmyslom
získať neoprávnené daňové zvýhodnenie. V Tejto súvislosti žalobca tiež uviedol cit. „Správca dane

nepreukázal existenciu akéhokoľvek podvodného konania alebo existenciu daňového úniku, keďže
nepreukázal existenciu koordinovaného postupu subjektov zdaniteľného obchodu s cieľom získať
neoprávnené daňové zvýhodnenie a to tak, aby jeden z nich daň nedoviedol a druhý si uplatnil nárok na
odpočítanie tejto dane. Žalobca nemal vedomosť o tom, či jeho odberatelia odvedú alebo neodvedú daň,
pričom takáto vedomosť žalobcu nebola správcom dane preukázaná. Žalobca navyše nemá ani nemal

akýkoľvek vplyv na plnenie daňových povinností jeho odberateľmi po uskutočnení plnení.“ Žalobca
zdôraznil, že správca dane nezákonne pričítal na jeho ťarchu, že jeho obchodní partneri si neplnili
svoje daňové povinnosti a riadne neviedli účtovníctvo, čo však žalobca nemohol ovplyvniť a správca
dane mohol od neho vyžadovať iba také dokumenty, ktoré je žalobca povinný viesť a uchovávať iba
vo vzťahu k vlastným obchodom. Podľa žalobcu daňové orgány cit. „... nepreukázali vedomosť žalobcu
ani objektívnu možnosť žalobcu dozvedieť sa o údajnom podvodnom konaní.“ s dodatkom, že správca

dane nemôže tento záver vyvodzovať z toho, že žalobca neuplatnil voči svojim odberateľom všetky
zmluvné oprávnenia, pretože žalobca ich nemusel realizovať a ak by ich aj realizoval, tak ich uplatnenie
bynemaloobjektívnežiadenvplyvnaprávožalobcunaodpočetDPH.Skutočnosť,ženeuhradenéplatby
za dodané zdaniteľné plnenia sa u žalobcu pretavili do pohľadávok, ktoré boli následne postúpené za
odplatu taktiež nemá akýkoľvek vplyv na právo žalobcu na odpočet DPH a je to bežný jav vyskytujúci

sa pri podnikateľskej činnosti všetkých subjektov, ktorý vonkoncom nepreukazuje tvrdené podvodné
konanie. Žalobca uzavrel, že keďže aj daňové orgány potvrdili, že splnil hmotnoprávne podmienky pre
uplatnenie práva na odpočet dane, tak ani prípadné formálne účtovné nedostatky nemôžu predstavovať
dôvod pre zamietnutie tohto práva, pretože cit. „Formálne nedostatky účtovných podkladov môžu byť
členskými štátmi sankcionované, avšak nie vo forme zamietnutia práva na odpočítania dane z pridanej

hodnoty (rozsudok C - 518/14; rozsudok C - 516/14).“
4. Uplynutie lehoty na vyrubenie dane podľa § 69 daňového poriadku s dodatkom žalobcu, že v tomto
smere sa nie je možné stotožniť so žalovaným, že počas prerušení daňovej kontroly kvôli MVI táto
lehota na vyrubenie dane s ohľadom na § 61 daňového poriadku neplynula (spočívala), pretože podľa
žalobcu, ustanovene o prerušení plynutia lehôt sa vzťahuje iba na daňové konanie a nie aj na daňovú

kontrolu, ktorú nie je možné považovať za osobitný druh daňového konania, keďže jej výsledkom nie
je rozhodnutie, ktorým by sa osobe ukladali práva a povinnosti, ale výsledkom daňovej kontroly je
protokol, ktorý nie je rozhodnutím. Daňová kontrola je teda svojou povahou procesom kontrolným,
nie rozhodovacím a je podkladom pre začatie vyrubovacieho konania, ktoré už je osobitným druhom
daňového konania. Podľa žalobcu cit. «Ak by zákonodarca chcel, aby sa ustanovenie § 61 daňového

poriadku malo vzťahovať aj na daňovú kontrolu, muselo by to konkrétne ustanovenie daňového poriadku
aj obsahovať ako je to napríklad v ustanovení § 60 odsek 8 daňového poriadku: „Ustanovenia odsekov
1 až 7 sa vzťahujú aj na daňovú kontrolu."» Na uvedenom podľa žalobcu nič nemení ani druhá veta §
46 ods. 10 daňového poriadku, podľa ktorej sa na prerušenie daňovej kontroly primerane použije § 61,
pretože podľa žalobcu v tomto kontexte slovné spojenie „primerane použije“ je potrebné chápať tak, že

§ 61 sa na prerušenie daňovej kontroly nepoužije doslovne a v celosti, ale iba v rozsahu dôvodov na
prerušenie a čo do neplynutia jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly.
5. Nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly pre absentujúce zákonné náležitosti, keďže neobsahuje
označenie sídla správcu dane s tým, že daňový poriadok ako zákonnú náležitosť neuvádza sídlo
pobočky daňového úradu, ale výlučne sídlo daňového úradu.

Žalobca žiadal nariedenie pojednávania vo veci.

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe žalobcu v podstate v celom rozsahu zotrval na svojich
vyjadreniach uvedených už v žalobou napadnutom rozhodnutí, na ktoré v plnom rozsahu poukazoval
a ktoré replikoval, pričom vo vzťahu k žalobnej námietke ohľadne nedodržania lehoty daňovej kontroly

navyše žalovaný zdôraznil, že správca dane bol oprávnený v rámci MVI pre konkrétne zdaňovacie
obdobie požadovať informácie a to bez ohľadu na to, či v inom konaní bola zasielaná žiadosť o MVI
týkajúca sa zdaniteľných obchodov žalobcu aj v iných zdaňovacích obdobiach rokov 2011 a 2012
s dodatkom, že ak by správca dane žiadal v rámci MVI preveriť totožné skutočnosti, tak zahraničná
daňová správca by takú žiadosť správcu dane zamietla, čo sa však v tomto prípade nestalo; žiadosťami

o MVI boli správcom dane preverované skutočnosti rozhodné vo vzťahu k zdaňovacím obdobiam roku
2013 a nie k zdaňovacím obdobiam v iných rokoch. Žalovaný nad rámec svojej argumentácie uvedenej v
napadnutom rozhodnutí poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/46/2015 z 27.07.2016,
v zmysle záverov ktorého, ak dožiadaný orgán nebude môcť dodržať lehotu na poskytnutie správcomdane žiadanej informácie v zmysle nariadenia Rady EÚ č. 904/2010, v takom prípade by mal informovať
žiadajúci orgán o dôvodoch a o tom, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať, t.j. to, že nariadenie
počítaajsmožnosťounedodržanialehotynaposkytnutieinformáciíjedôkazom,želehotanaposkytnutie

informácií je procesnou lehotou a jej dodržanie nemôže správca dane relevantným spôsobom ovplyvniť,
pričom informačná aktivita v prípade nemožnosti dodržať lehotu na poskytnutie informácií má vzísť zo
strany žiadaného orgánu, takže ak by aj správca dane chcel vyvinúť aktivitu a informovať sa u žiadaného
orgánu o stave vybavovania jeho žiadosti, je otázne kedy by tak mal urobiť, pretože nie je známe, kedy
žiadosť o MVI dožiadaný orgán prijal. V ďalšom žalovaný zdôraznil, že sa nezakladá na pravde tvrdenie

žalobcu o tom, že žalovaný sa s jeho odvolacími námietkami nevysporiadal, práve naopak žalovaný
sa podrobne a náležite v žalobou napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu
a svoje závery v súvislosti s nimi vo svojom vyjadrení zopakoval. Oproti napadnutému rozhodnutiu,
k tvrdeniu žalobcu, že je jeho zmluvnou možnosťou a nie povinnosťou vystavovať zálohové faktúry,
žalovaný uviedol, že žalobca síce nebol povinný vyžadovať od odberateľov platby ešte pred samotným
dodaním tovaru, a ani vyhotovovať faktúry za platby vopred, avšak takýmto postupom sa vystavil

riziku, že mu za dodaný tovar zahraničný odberateľ nezaplatí, vzhľadom k čomu, bolo konanie žalobcu
nelogické a postrádajúce obozretný prístup, keďže konateľom maďarskej odberateľskej spoločnosti
bol D. A., ktorý bol konateľom maďarských spoločností INKURENCIA Kft. a G. B., s ktorými žalobca
obchodoval už v roku 2011 a 2012 a ktoré spoločnosti žalobcovi za fakturovaný tovar už v týchto rokoch
neplatili. Žalobca teda nielenže neukončil obchodnú spoluprácu so spoločnosťou, ktorá mu za dodaný

tovar nezaplatila, ale navyše jej navyšoval objemy dodaného tovaru, takže uvedený postup žalobcu
jednoznačne preukazuje, že v styku s maďarským odberateľom nekonal dostatočne obozretne, pretože
aj požadovaním zaplatenia za tovar vopred by eliminoval riziko vyplývajúce z obchodovania. Zistenia
o premazávaní údajov a o tom, že žalobca dával pokyny na presun tovaru, vyplynuli z dokladov, ktoré boli
zadržané OČTK. Žalovaný zopakoval, že na ťarchu žalobcu nepripísal dôkaznú núdzu v spoločnostiach,

ktoré so žalobcom obchodovali, len na základe výsledkov rozsiahleho dokazovania preukázal, že
žalobca sa zúčastnil obchodov v takých dodávateľsko-odberateľských reťazcoch, ktoré boli vytvorené za
účelom získania daňového zvýhodnenia na inom stupni reťazca a žalobca o tom preukázateľne mohol
vedieť. Zopakoval, že so všetkými námietkami prednesenými žalobcom sa správca dane podrobne
vysporiadal na ústnom pojednávaní dňa 16.11.2020.

K žalobnej námietke žalobcu (ktorá nebola aj odvolacou námietkou, pozn. súdu), že správca dane
neupovedomil jeho správcu konkurznej podstaty o plánovaných výsluchoch svedkov vo vyrubovacom
konaní, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie žalobcu je v rozpore s obsahom administratívneho spisu.
Správca dane vopred informoval žalobcu o plánovaných výsluchoch svedkov a to upovedomením
č. 100962176/2020 z 01.06.2020 (doručené žalobcovi 08.06.2020) a č. 100997482/2020 (doručené

žalobcovi 11.06.2020), pričom až 29.06.2020, teda až po tom, čo boli žalobcovi riadne doručené
upovedomenia o vypočutí svedkov, bolo v Obchodnom vestníku č. 123/2020 zverejnené uznesenie
Okresného súdu Košice I sp. zn. 32K/3/2020 zo dňa 23.06.2020, ktorým bol vyhlásený konkurz na
majetok dlžníka RB, Veľké Kapušany s.r.o. a zároveň bol za správcu podstaty ustanovený predbežný
správca JUDr. Marek Radačovský. Žalobca, RB, Veľké Kapušany s.r.o. podaniami č. 6/06123095/2020 a

č. 6/06123050/2020 z 01.07.2020 oznámil správcovi dane, že sa nemôže zúčastniť ústnych pojednávaní
sosvedkaminaplánovanýchna02.07.2020;následnedňa02.07.2020sauskutočniliústnepojednávania
so svedkami - vodičmi nákladných áut zistených z dokladov o následnom pohybe hutného tovaru z
Maďarska na Slovensko (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101100630/2020 z 02.07.2020 - Vojtech
Viola, zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101101601/2020 - J. K. a č. 101101694/2020 - K. C.). Z

uvedených listinných dôkazov je zrejmé, že v čase doručovania upovedomení o vypočutí svedkov
žalobcovi ešte nebol vyhlásený konkurz na majetok žalobcu, ktorý bol vyhlásený až 30.06.2020 (t.j.
nasledujúci deň po jeho zverejnení v Obchodnom vestníku), a teda správca dane postupoval pri
doručovaní písomností v súlade s daňovým poriadkom s tým, že žalobca bol povinný informovať správcu
podstaty o plánovanom výsluchu svedkov, čo však neurobil, ako to vyplýva aj z jeho ospravedlnení z

01.07.2020, ktoré podal priamo žalobca, a nie správca podstaty. Z uvedeného je zrejmé, že aj tento
žalobný dôvod žalobcu je neopodstatnený.
Žalovaný identicky, ako už aj vo svojom žalobou napadnutom rozhodnutí zdôraznil, že v danom prípade
správca dane nespochybnil dodanie tovaru, ani jeho prepravu, ale spochybnil účelovosť fakturačných
reťazcov, ktoré vyhodnotil ako podvodné. Ohľadne vyjadrenia k ďalším žalobným námietkam žalobcu,

žalovaný zotrval na svojej argumentácii uvádzanej už aj vo svojom žalobou napadnutom rozhodnutí.
Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť.
Žalovaný súhlasil s návrhom žalobcu vec prejednať na nariadenom pojednávaní.9. Žalobca vo svojom stanovisku (replika) k vyjadreniu žalovaného poukázal, že žalovaný sa podľa
neho nevyjadril k postupu správcu dane, ktoré sa vychyľuje sa elementárneho rámca právnej istoty,
ale tento postup správcu dane aproboval; poukázal, že žalovaný sa nevyjadril k skutočnosti, že správca

dane svojou nečinnosťou a zvolením takých prostriedkov, ktoré nemali žiadne opodstatnenie vzhľadom
na dovtedajšie vedomostí identického správcu dane vo vzťahu k žalobcovi, viedli k vzniku absurdného
stavu, kedy daňová kontrola u žalobcu trvala takmer päť rokov. Žalovaný sa nevyjadril k momentu,
ktorý je zákonom vymedzený ako okamih pominutia dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila
s tým, že maximálne trvanie prerušenia daňovej kontroly je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt

stanovených v nariadení pre poskytnutie vyžiadaných informácií. Podotkol, že v zmysle v žalobe
uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR je správca dane povinný ako moment prerušenia daňovej
kontroly označovať okamih kedy odosiela žiadosť na poskytnutie informácie príslušnému orgánu
dožiadaného štátu k čomu v danom prípade nedošlo s tým, že správca dane ako okamih prerušenia
daňovej kontroly uviedol iný deň ako deň odoslania žiadosti o poskytnutie informácií. Žalobca zopakoval,
že svojich obchodných partnerov si preveril vo verejne dostupných registroch, v ktorých ani jeden z nich

nemal negatívny záznam o neplnení si povinnosti voči finančnej správe alebo voči štátu, na ktoré
tvrdenie žalobcu správca dane ani žalovaný nijako nereagovali a o opaku uvedeného nemajú žiaden
dôkaz s dodatkom, že napokon všetky pohľadávky žalobcu za ním dodaný tovar mu boli uhradené a to
prostredníctvom faktoringovej spoločnosti Slovenskej sporiteľne a.s., preto neexistoval žiaden dôvod
domnievať sa, že by žalobca mal vedomosť o akomsi správcom dane tvrdenom podvodnom konaní.

Vyjadrenie žalovaného nedalo odpoveď ani na jednu z otázok nastolených žalobcom a to, že v danom
prípade išlo o reálne dodanie tovarov, za ktorý musel žalobca zaplatiť a ktorý následne bol dodaný
odberateľovi žalobcu. Opakovane poukázal na nemožnosť aplikácie v danom prípade § 61 daňového
poriadkunadaňovúkontrolustým,ževdanomprípadesprávcadaneneaplikoval§46ods.10daňového
poriadku a napokon tiež zopakoval svoju žalobnú námietku ohľadne neoznačenia sídla správcu dane

v protokole.

10. Žalovaný, k jemu na vyjadrenie 05.11.2021 doručenému stanovisku (replika) žalobcu, už svoje
vyjadrenie (duplika) nepredložil.

11. V dôsledku reorganizácie súdnictva a vzniku Správneho súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“;
viď vyššie) následne už konal vo veci od 01.06.2023 senát správneho súdu.

12. Na prejednanie veci správny súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 29.10.2025, na ktoré boli
riadne a včas predvolaní obaja účastníci konania, avšak keďže žalovaný svoju neprítomnosť včas

neospravedlnil, správny súd postupom podľa § 114 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok,
vec prejednal a vo veci rozhodol v neprítomnosti žalovaného.
Na pojednávaní prítomný právny zástupca žalobcu v celom rozsahu zotrval na podanej žalobe, ako aj
na svojich písomných vyjadreniach.

Právne východiská pre rozhodnutie

13. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Konania začaté
a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023;
ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“

14. Podľa § 177 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správnou žalobou sa žalobca môže
domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu
orgánu verejnej správy.“

15. Podľa § 190 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia
alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“

16. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „daňový poriadok“) v znení účinnom
k 11/2014, kedy začala daňová kontrola (ďalej len „v znení účinnom v rozhodnom čase“) „Správca

dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.“17. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „(1)
Daňový subjekt preukazuje (a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa

osobitných predpisov.
(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo

známe správcovi dane z jeho činnosti.“

18. Podľa § 45 ods. 1 písm. g); ods. 2 písm. c), d) a e) daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom
čase „(1) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový
subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo (g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov
u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

(2) Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: (c)
poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
(d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo

správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
(e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.“

19. Podľa § 46 prvej vety ods. 1; prvej vety ods. 8; ods. 9 písm. a) a prvých dvoch viet ods. 10 daňového
poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení

správcu dane o daňovej kontrole.
(8) Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej
kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov.
(9) Daňová kontrola je ukončená dňom (a) doručenia protokolu podľa odseku 8.
(10) Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie

daňovej kontroly sa primerane použije § 61.“

20. Podľa § 47 písm. a) daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „Protokol musí
obsahovať (a) názov a sídlo správcu dane.“

21. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) a ods. 3 až 5 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „(1)
Správca dane daňové konanie (b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej
na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.21a)
– odkaz na zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, nariadenie
Rady (EÚ) č. 904/2010.

(3) Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť
skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými
prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť
skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.
(4)Správcadanepokračujevdaňovomkonanízvlastnéhopodnetualebonapodnetúčastníkadaňového

konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku
2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.
(5) Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.“

22. Podľa § 69 prvej vety ods. 1; ods. 2 a ods. 3 písm. a) daňového poriadku v znení účinnom v

rozhodnom čase „(1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň
ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov1)-odkaz aj na Zákon č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla
povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti
podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa

osobitných predpisov.
(2) Ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo
uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca
roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebouplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov1)-odkaz aj na Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty možno najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať
daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové

priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných
predpisov.
(3) Za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa
osobitných predpisov1)-odkaz aj na Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty sa považuje
doručenie (a) protokolu z daňovej kontroly.“

23. Podľa § 19 prvých dvoch viet ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len
„zákon o DPH“) v znení účinnom ku dňu (31.08.2013) vzniku daňovej povinnosti (ďalej len „v znení
účinnom v rozhodnom čase“) „(1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru
je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.“

24. Podľa § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Oslobodené od dane je
dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim
alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v
inom členskom štáte.
(5) Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4

a) kópiou faktúry,
b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým
podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou
ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo
odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá,

prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom,
c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná
dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať
1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania,
prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava,

2. množstvo a druh tovaru,
3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ,
alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ,
4.menoapriezviskovodičapozemnéhomotorovéhovozidlauvedenépaličkovýmpísmomajehopodpis,
5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava tovaru, a

d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar,
dokladom o platbe za prepravu tovaru.“

25. Podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Právo odpočítať
daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová

povinnosť.
(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi

dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.“

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

26. V tomto prípade žalobca svoje námietky o nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia
žalovaného č. 100673629/2021 z 22.04.2021, ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia správcu
dane č. 100027171/2021 z 11.01.2021, vo veci určenia žalobcovi rozdielu v nadmernom odpočte

na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013, skoncentroval do piatich žalobných
bodov a to, (1) že správca dane prekročil zákonom povolenú jednoročnú dobu trvania daňovej kontroly
vykonávanej u žalobcu a to v príčinnej súvislosti s podľa žalobcu neúčelnými a neefektívnymi dvomi
jej prerušeniami kvôli získaniu informácií prostredníctvom ich medzinárodnej výmeny (MVI), keďžepodľa žalobcu správca dane už týmito informáciami mal disponovať zo skoršej daňovej kontroly (za
zdaňovacie obdobia rokov 2011 a 2012) vykonanej u žalobcu; informácie teda žiadal opakovane a po
častiach a v stave prerušenia daňovej kontroly zotrval aj napriek uplynutiu maximálnej zákonnej doby

jej prerušenia; (2) že postup správcu dane je poznačený viacerými procesnými i vecnými pochybeniami
spočívajúcimi v tendenčnom (v neprospech žalobcu vedenom) a nedostatočne vykonanom dokazovaní;
v bezdôvodnom kladení žalobcovi za vinu, že nezachoval potrebnú obozretnosť pri vstupe do
obchodných vzťahov s obchodnými partnermi; v na vec nemajúcom vplyv bezdôvodnom závere správcu
dane, že žalobca nevystavoval svojim obchodným partnerom zálohové faktúry a neuplatňoval voči nim

„sankčné“ postupy v prípade omeškania sa s plnením v zmysle ich zmluvných dojednaní; v tom, že
správca dane mal uskutočniť výsluch svedkov bez predchádzajúceho oboznámenia s týmto procesným
úkonom správcu konkurznej podstaty žalobcu; v nezohľadnení, v konaní preukázanej skutočnosti, že
žalobca obchodoval s reálne existujúcim tovarom, za ktorý zaplatil a ktorý aj reálne dodával svojim
odberateľom; v kladení žalobcovi za vinu, že jeho odberatelia neodviedli daň; v založený rozhodnutia
správcom dane výlučne na zisteniach maďarskej finančnej správy; v kladení žalobcovi za vinu, že

nepároval platby s ku kontrole predloženými faktúrami, hoc mu to zákon neukladá; v aplikovaní na vec
správcom dane zákonom nepoužívaných pojmov ako „missing trader“ a pod. a napokon, v tom, že
správca dane sa nevysporiadal so všetkými žalobcom proti záverom uvedeným v protokole uplatnenými
námietkami; (3) že správcom dane nebolo preukázané, žeby sa žalobca podieľal na podvodnom
obchodnom reťazci a že správca dane podľa žalobcu nezohľadnil, že pri skoršej daňovej kontrole

vykonanej u žalobcu za rok 2011 neboli zistené žiadne pochybenia na strane žalobcu; (4) že správca
dane vyrubil žalobcovi daň aj napriek uplynutiu zákonnej lehoty na jej vyrubenie podľa cit. § 69 daňového
poriadku, ktorá lehota podľa žalobcu počas jej prerušenia kvôli MVI nemohla spočívať (neplynúť)
v zmysle cit. § 46 ods. 10 daňového poriadku v spojení s cit. § 61 daňového poriadku, pretože neplynutie
lehôt sa môže týkať len daňového konania a nie daňovej kontroly, ktorá nie je konaním a „primeranosť“

aplikácie ustanovení o spočívaní, teda neplynutí lehôt v daňovom konaní v podmienkach daňovej
kontroly je treba chápať iba v rozsahu posudzovania existencie dôvodov na prerušenie daňovej kontroly
a nie aj v rozsahu neplynutia lehôt a (5) že protokol z daňovej kontroly trpí závažnou vadou, keďže
neobsahuje zákonom požadovanú náležitosť a to označenie adresy sídla správcu dane

27. Prv než by sa bol správny súd zaoberal jednotlivými žalobnými námietkami žalobcu je nutné
poznamenať, že správny súd skrz tieto námietky posúdil zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí
a to nie len v intenciách explicitného znenia zákonných mantinelov citovaných právnych predpisov, t.j.
daňového poriadku a zákona o DPH, ale aj Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty, ktorou bol v záujme budovania jednotného trhu v podmienkach EÚ

zavedený jednotný systém DPH, pričom tieto posúdil aj v rámci interpretačnej praxe týchto predpisov
podanej Súdnym dvorom EÚ, ktorého závery sú pre národné interpretačné verzie smerodajné a to práve
vzáujmeužvyššiezmienenéhozáujmubudovaniaspoločnéhoajednotnéhodaňovéhosystému[mutatis
mutandis rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 86/2022-12 z 15.02.2022; body
22 a 23].

Správny súd tiež poznamenáva, že jeho úlohou je skrze žalobné námietky iba posúdiť zákonnosť žalobu
napadnutých rozhodnutí z hľadiska zákonnej udržateľnosti v nich orgánmi verejnej moci prezentovaných
názorov, t.j. skúmať, ako a či sa orgán verejnej moci v rozsahu svojej kompetencie vysporiadal s už
pred ním žalobcom prednesenými námietkami v napadnutom rozhodnutí, a teda úlohou správneho
súdu nie je svojou argumentačnou činnosťou nahrádzať rozhodovaciu činnosť orgánov verejnej moci.

Inými slovami, správny súd skúma či sa orgán verejnej moci (žalovaný) s námietkami žalobcu
vysporiadal zákonne udržateľným spôsobom a nie je úlohu správneho súdu svojou činnosťou nahrádzať
odôvodňujúcu argumentačnú platformu žalobou napadnutých rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu bolo
nevyhnutným v časti tohto rozhodnutia, venovanej priebehu administratívneho konania v reakcii na
charakter žalobných námietok v podrobnostiach uviesť obsah žalobou napadnutých rozhodnutí (t.j.

nejedná sa o bezdôvodné zahlcovanie tohto rozhodnutia pre vec nepodstatným textom), ako aj podstatu
odvolacích námietok žalobcu pred orgánmi finančnej správy, aby bolo zrejmým, či žalobca svoje
námietky uplatnil už aj pred orgánmi finančnej správy a ako sa s nimi tieto orgány vysporiadali.
Okrem toho je nevyhnutným tiež na okraj poznamenať, že pri formulovaní svojej žalobnej argumentácie
sa žalobca uspokojil iba s en bloc zopakovaním svojich už odvolacích námietok, ním uplatnených už

proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane (žalobca pri formulácii svojich žalobných námietok
v podstate viac-menej iba nahradil slovné spojenie „správca dane“ slovom „žalovaný“) a to bez
konkretizácie tejto argumentácie na podmienky už rozhodnutia žalovaného, t.j. bez reakcie žalobcu
na konkrétnu argumentáciu žalovaného napr. o nevyhnutných procesných postupoch pri predkladanídožiadania v rámci MVI zahraničnej finančnej správe a o lehotách s tým spojenými; ku konkrétnym
vyjadreniam žalovaného o zachovaní lehôt pri prerušeniach daňovej kontroly v danej veci; k vyjadreniu
žalovaného, že správca dane nekládol žalobcovi za vinu, že voči svojim obchodným partnerom

neuplatňoval medzi nimi dojednané sankčné postupy, iba poukázal na správanie žalobcu, ktorý napriek
vedomosti už od roku 2011, že jeho dodávateľ mu za tovar neplatí, aj napriek tomu s ním žalobca
obchodoval naďalej; že správca dane okrem informácii od maďarskej finančnej správy vykonal aj svoje
vlastné konkrétne dokazovanie a pod. - k všetkým týmto konkrétnym argumentom žalovaného, žalobca
v žalobe nezaujal žiadne s nimi polemizujúce stanovisko, preto ich mal správny súd vo svojej podstate

za nesporné.
S odvolacími argumentami žalobcu, ktoré sú totožné so žalobnou argumentáciou sa v odvolacom konaní
vysporiadal už žalovaný, ktorého rozhodnutie žalobca žalobou napáda a teda ktoré je aj predmetom
súdneho prieskumu, preto bolo povinnosťou žalobcu žalobnými bodmi reagovať na spôsob, akým
sa s odvolacími jeho námietkami vysporiadal žalovaný a nie tieto námietky proti prvostupňovému
rozhodnutiu správcu dane iba mechanicky duplikovať aj na pomery druhostupňového rozhodnutia

žalovaného, bez ohľadu na jeho dôvody, ktorými sa už s týmto námietkami žalovaný vysporiadal.
Je predovšetkým v záujme žalobcu predniesť správnemu súdu žalobné argumenty spochybňujúce
správnosť záverov žalovaného (t.j. druhostupňového) orgánu verejnej správy.

1. K námietke prekročenia dĺžky daňovej kontroly

28. Pokiaľ ide o dĺžku u žalobcu správcom dane vykonanej daňovej kontroly pre daň z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013 [daňová kontrola bola vykonaná aj za zdaňovacie obdobia
január 2013 – apríl 2013 a september 2013 - december 2013], v konaní nebolo sporným a žalobca
ani nespochybňoval, že táto daňová kontrola, v súlade s cit. § 46 ods. 1 daňového poriadku začala

04.11.2014, t.j. dňom uvedeným v oznámení o začatí daňovej kontroly zo 14.10.2014 a v súlade s cit.
§ 46 ods. 9 psím. a) daňového poriadku skončila 06.11.2019, t.j. dňom doručenia žalobcovi protokolu
z daňovej kontroly č. 102489108/2019 z 05.11.2019 (č.l. 1655-1717 admin. spisu) spolu s výzvou na
vyjadrenie sa k tomuto protokolu, t.j. od 04.11.2014 do 06.11.2019 daňová kontrola vrátane jej dvoch
prerušení takto trvala celkovo 1827 dní [(5 x 365) + 2].

Z uvedeného je zrejmým, že v danom prípade na prvý pohľad daňová kontrola u žalobcu trvala skutočne
viac ako v cit. § 46 ods. 10 daňového poriadku, povolenú dobu 1 roka (t.j. 365 dní), avšak, už samotné
toto ustanovenie cit. § 46 ods. 10 daňového poriadku počíta s prípadom prerušenia tejto doby trvania
daňovej kontroly, o dobu prerušenia ktorú sa tak zákonite celková jednoročná doba trvania daňovej
kontroly predlžuje (nadstavuje), t.j. cit. „... výkon daňovej kontroly sa predĺžil o čas, po ktorý bola

prerušená...“ (m.m. Najvyšší správny súd SR sp. zn. 10 Sžfk/69/2019 z 28.07.2022, bod 88).

29. V súvislosti s trvaním prerušení daňovej kontroly a ich celkovej dĺžky, správny súd najsamprv
preskúmaním administratívneho spisu zisťoval, či v dôsledku týchto prerušení nedošlo z čisto
numerického hľadiska k prekročeniu jej celkovej zákonnej lehoty, v ktorej súvislosti je nutné uviesť, že

daňová kontrola bola 2x prerušená (celkovo v rozsahu 1481 dni) z dôvodu potreby získania informácii
správcom dane v rámci MVI a konkrétne sa jednalo o tieto prerušenia:
- rozhodnutím správcu dane č. 9810401/5/395364/2015 z 23.02.2015 (č.l. 664-665 admin. spisu) bola
daňová kontrola prerušená (celkovo v trvaní 1356 dní) a to od 04.03.2015 (vrátane) do 19.11.2018
(vrátane),keďžepodľaoznámeniasprávcudaneč.102544876/2018z10.12.2018(č.l.990admin.spisu)

dôvody prerušenia daňovej kontroly pominuli dňom 20.11.2018, t.j. v tento deň už dôvody prerušenia
daňovej kontroly neexistovali;
- rozhodnutím správcu dane č. 100014691/2019 zo 03.01.2019 (č.l. 1098-1099 admin. spisu) bola
daňová kontrola prerušená (celkovo v trvaní 125 dní) a to od 04.01.2019 (vrátane) do 08.05.2019
(vrátane), keďže podľa oznámenia správcu dane č. 101813036/2019 z 25.07.2019 (č.l. 1194 admin.

spisu) dôvody prerušenia daňovej kontroly pominuli dňom 09.05.2019, t.j. v tento deň už dôvody
prerušenia daňovej kontroly neexistovali.
Vzhľadom k uvedenému tak:
- od začatia daňovej kontroly 04.11.2014 (vrátane) do jej prvého prerušenia 03.03.2015 (vrátane, keďže
04.03.2015 už bola daňová kontrola prerušená), daňová kontrola trvala 120 dní;

- medzi koncom prvého prerušenia 20.11.2018 (vrátane, keďže prerušenie bolo ukončené deň pred
19.11.2018) a začiatkom jej druhého prerušenia 03.01.2019 (vrátane, keďže 04.01.2019 už bola daňová
kontrola prerušená) daňová kontrola trvala 45 dní;- medzi koncom druhého prerušenia 09.05.2019 (vrátane, keďže prerušenie bolo ukončené deň pred
08.05.2019) a dňom skončenia daňovej kontroly 06.11.2019 (vrátane) daňová kontrola trvala 182 dní.
Celkovo tak daňová kontrola trvala 347 dní (120 + 45 + 182), t.j. časovo čisto numericky, trvanie daňovej

kontroly neprekročilo zákonom maximálne limitovanú jej jednoročnú (365 dní) dĺžku trvania.

30. Samozrejme pre to, aby inštitút prerušenia daňovej kontroly nemohol byť svojvoľne zneužívaný
na umelé a neúčelné predlžovanie zákonnej dĺžky daňovej kontroly je nutné skúmať (i) či to ktoré
jej prerušenie bolo účelným a afektívnym k ním sledovanému cieľu, získať všetky potrebné podklady

správcom dane na správne určenie dane, t.j. či správca dane požadoval taký okruh informácií, ktoré
bezprostredne súvisia s daňovou kontrolou a či neboli informácie žiadané opakovane alebo po častiach;
(ii) či bolo toto prerušenie aj časovo primerané a napokon (iii) z formálneho hľadiska či rozhodnutie
o prerušení daňovej kontroly, ako aj oznámenie o pominutí dôvodov prerušenia boli vykonané zákonným
spôsobom a či boli doručené daňovému subjektu.

31. Keďže žalobca tak v odvolacom konaní pred žalovaným, ako aj v žalobe namietal porušenie iba
dvoch (i-ii) z vyššie uvedených troch aspektov podľa neho nezákonných prerušení daňovej kontroly [t.j.
nenamietal nedostatok formálnych náležitostí rozhodnutia o prerušení konania a oznámenia o pominutí
dôvodov tohto prerušenia, ani absenciu ich doručenia, pozn.], správny súd v ďalšom skúmal, či sa
žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal s odvolacou námietkou žalobcu o (i)

neúčelnosti,neefektívnostia(ii)časovejneprimeranostiprerušenípreverovanejdaňovejkontroly,vktorej
súvislosti sa správnemu súdu žiada dať do pozornosti, že žalobca túto odvolaciu námietku, ktorá je
identicky aj žalobnou námietkou, žiadnym spôsobom nekonkretizoval, t.j. žalobca iba všeobecne tvrdí,
že prerušenia daňovej kontroly boli neúčelné, pretože správca dane mal žiadať informácie nemajúce
súvissdaňovoukontrolou;žebolineefektívne,pretožesprávcadanemalpodľanehožiadaťoinformácie

po častiach a opakovane - správcovi dane známe už z inej daňovej kontroly u žalobcu (za roky 2011
a 2012) a že tieto prerušenia boli časovo neprimerané, pretože trvali viac ako prípustné zákonné lehoty
prerušenia kvôli MVI. Žalobca však neuviedol, ktoré konkrétne správcom dane v rámci MVI požadované
informácie nemali súvis s daňovou kontrolou a teda boli žiadané neúčelne; nekonkretizoval, ktoré
informácie a ohľadne ktorého z obchodných partnerov žalobcu už mal mať správca dane k dispozícii

a preto mali byť správcom dane takto duplicitne (opakovane) a teda neefektívne požadované a napokon
žalobca konkretizoval iba svoj tretí argument o prekročení zákonom prípustnej dĺžky prerušenia daňovej
kontroly kvôli MVI a to jednako odkazom na ich maximálne zákonné dĺžky, ako aj poukazom, že správca
dane neprerušil daňové konanie dňom odoslania žiadosti o MVI, ale neskôr a že nepokračoval v daňovej
kontrole ihneď po doručení odpovede z MVI, aj keď opäť nekonkretizoval, o prípad ktorého konkrétneho

prerušenia z dvoch prerušení daňovej kontroly sa uvedený postup mal týkať.
Vo vzťahu k žalobným námietkam žalobcu v tomto bode je nutné opakovane vo všeobecnej rovine
najsamprv uviesť, že tieto sú formulované v identickom znení ako boli aj odvolacie námietky žalobcu
v konaní pred žalovaným a v tomto smere nereflektujú spôsob vysporiadania sa s nimi žalovaným
v žalobou napadnutom rozhodnutí a jednako, že na všeobecne formulované odvolacie námietky

je len logickým, že aj žalovaný dal žalobcovi v žalobou napadnutom rozhodnutí iba všeobecnú
odpoveď. V tej súvislosti správny súd dáva do pozornosti, že bez konkretizácie niektorých námietok,
nie je možné posúdiť, či tvrdenie žalobcu napr. o neúčelnosti prerušení daňovej kontroly alebo o
nedostatočnezistenomskutkovomstave,súaleboniesúopodstatnené,pretoženiejeúlohousprávneho
súdu namiesto žalobcu vyhľadávať možné porušenia zákona zo strany žalovaného a správny súd

je oprávnený preskúmať rozhodnutie žalovaného len v rozsahu žalobných bodov. Pritom vo vzťahu
k v administratívnom spise sa nachádzajúcim podkladom pre rozhodnutie správcu dane, žalobcovi nič
nebránilo,abysvojenámietkykonkretizoval(napr.abykonkretizoval,ktorékonkrétneinformáciesprávca
dane mal mať už k dispozícii pred MVI a teda ktoré žiadal duplicitne a pod., pozn.), keďže v zmysle cit.
§ 45 ods. 1 písm. g) daňového poriadku mal žalobca právo nahliadať do administratívneho spisu.

32. So všeobecne formulovanou odvolacou námietkou žalobcu o, podľa neho, neúčelných dvoch
prerušeniach daňovej kontroly sa žalovaný podľa správneho súdu zákonne udržateľným spôsobom
vysporiadal taktiež, jednako iba všeobecným poukazom na účel MVI, ktorej cieľom je získanie správcom
danevšetkýchprerozhodnutierelevantnýchúdajovapodkladovohľadneobchodnýchpartnerovžalobcu

(daňového subjektu), s ktorými žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období august 2013 vstupoval
do obchodných kontraktov, a jednako sumarizáciou (identicky so správcom dane) údajov o tom, že
v rámci prvej MVI žiadosťami z 23.02.2015 správca dane žiadal zo zahraničia informácie celkovo
o 7-ich spoločnostiach a medzi nimi v súvislosti s v tomto konaní preskúmavaným zdaňovacímobdobím august 2013 (viď obchodné reťazce z tohto obdobia vyššie, pozn. súdu), žiadal z Maďarka
informácie aj ohľadne 6-tich spoločností - Budafer Kft.; HU Ferroport Kft. (sklad); HU Central Steel
Logistic Kft. (sklad); MVM Ovit Zrt.; IDL Sziget Depo Kft. (sklad) a Vas-Ferro Kft., s tým, že správca

dane v dňoch 08.07.2015, 03.11.2015, 19.01.2016, 06.05.2016, 30.11.2016, 28.02.2017, 01.06.2017,
22.08.2017, 27.11.2017, 20.02.2018, 04.06.2018 a 25.09.2018 urgoval vybavenie uvedených žiadostí,
avšak z dôvodu v spoločnosti Vas-Ferro Kft. maďarskou finančnou správou v tej dobe vykonávanej
daňovej kontroly, maďarská finančná správa zasielala správcovi dane každé 3 mesiace čiastočné
odpovede týkajúce sa spoločnosti Vas-Ferro Kft., v ktorých uvádzala, že prebieha kontrola u tejto

spoločnosti a doklady nie sú k dispozícii, pretože sa nachádzajú na OČTK v Maďarsku s tým, že konečná
odpoveď vrátane cca 5000 dokladov Vas-Ferro Kft. bola doručená správcovi dane 20.11.2018. V rámci
druhej MVI žiadosťami z 11.12.2018 správca dane žiadal zo zahraničia informácie celkovo o 3-och
spoločnostiach a medzi nimi v súvislosti s v tomto konaní preskúmavaným zdaňovacím obdobím august
2013 žiadal z Maďarka informácie aj o 2-och spoločnostiach a to Budafer Kft. a Vas-Ferro Kft. – výsluch
konateľa D. E..

Z uvedeného je zrejmým, že správca dane žiadal v rámci obidvoch prerušení kvôli MVI o informácie
bezprostredne súvisiace iba so žalobcom deklarovanými jeho obchodnými partnermi z obdobia
kontrolovaných zdaňovacích období roku 2013 a v ich rámci aj z času v tomto konaní preskúmavaného
zdaňovacieho obdobia august 2013 a teda účelne, pričom žalobca netvrdí ani neosvedčuje opak a,
ako už bolo uvedené, nie je v kompetencii správneho súdu v tomto smere iniciatívne vyhľadávať opak.

Okrem toho, správca dane počas prvého dlhšieho prerušenia daňovej kontroly nebol nečinný, ale vyvíjal
aktivity k urýchleniu poskytnutia mu žiadaných informácií. Z uvedených dôvodov dospel správny súd k
záveru, že uvedené obidve prerušenia daňovej kontroly boli účelné, t.j. týkali sa a súviseli s predmetom
vykonávanej daňovej kontroly.

33. V spojitosti s účelnosťou prerušení daňovej kontroly, na margo žalobcom naznačeného možného
zásahu v ich dôsledku (rozumej v dôsledku prerušení, pozn.), do jeho práv ako podnikateľského
subjektu, správny súd ešte uvádza, že samotné prerušenie daňovej kontroly nemá žiadny vplyv
na vykonávanie podnikateľskej aktivity kontrolovaného daňového subjektu (žalobcu), pretože počas
tohto prerušenia nie sú daňovému subjektu blokované ani finančné prostriedky, ani možnosti naďalej

vpodnikateľskýchaktivitáchpokračovať,animuniesúkladenézostranysprávcudanežiadnepovinnosti
či iné obmedzenia, v príčinnej súvislosti s ktorými by mohlo dôjsť k zásahu do jeho práva na slobodné
podnikanie.
V tomto smere správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.
k. III. ÚS 726/2016-20 z 25.10.2016 podľa ktorého cit. „... počas prerušenia daňovej kontroly nemožno

uvažovať o realizácii kontrolných úkonov správcu dane, ktoré svojou podstatou kontrolovaný daňový
subjekt zaťažujú, a tým ho v jeho slobode a základných právach obmedzujú.“ Obdobne tak, podľa
rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 8 Sžfk/38/2019
z 28.06.2022 (bod. 48) cit. „Prerušením daňovej kontroly za týmto účelom správca dane nevstupuje
do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od

neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona (pozri aj rozsudok NSSR sp. zn. 3Sžf/46/2015 zo
dňa 27.07.2016, zverejnený v Zbierke stanovísk NSSR a súdov SR č. 60/2016).“a napokon aj podľa
rozhodnutia najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2 Sžfk/16/2019 z 27.10.2021 (bod. 56) cit. „Kasačný
súd pre úplnosť uvádza, že počas prerušenia výkonu daňovej kontroly nie je možné uvažovať, a to
ani prostredníctvom dožiadaného správcu dane, o uskutočňovaní úkonov pri správe daní ktoré daňový

subjekt zaťažujú...“

34. Pokiaľ ide o žalobnú námietku o neefektívnosti správcom dane realizovaných prerušení daňovej
kontroly, opäť táto námietka žalobcu je viac-menej všeobecnou spočívajúcou v tvrdení o správcom
dane po častiach a opakovane vyžadovaných informáciách v rámci MVI, bez ďalšej jej špecifikácie,

o ktoré takto žiadané informácie by sa malo konkrétne jednať, okrem jednako opäť iba všeobecného
poukazu žalobcom na opakované vyžadovanie informácii správcom dane, s ktorými už mal správca
dane disponovať zo skorších daňových kontrol vykonaných u žalobcu v rokoch 2011 a 2012.
S touto, aj keď iba všeobecne odôvodnenou námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí
vysporiadal konštatovaním, že od zahraničných finančných správ v rámci MVI nežiadal žiadne

opakované informácie, pretože v tejto preverovanej daňovej kontrole [za zdaňovacie obdobia roku 2013]
nezisťoval totožné skutočnosti, aké boli zisťované pri skoršej daňovej kontrole [za zdaňovacie obdobia
rokov 2011 a 2012], dôkazom čoho je aj to, že ak by tak bol správca dane činil, t.j. ak by žiadal opakovane
identickú informáciu, tak dožiadaný orgán by správcovi dane toto vytkol a opakovane by mu informáciuneposkytoval, čo sa však nestalo. S uvedeným sa správny súd stotožňuje a súčasne dodáva, že v tomto
smere nie je spôsobilým obstáť argument žalobcu, že správca dane mal o žalobcovi a jeho obchodných
partneroch informácie už zo skoršej daňovej kontroly vykonanej u žalobu, pretože je zrejmým, že pri

DPH v súvislosti s ktorou správca dane u žalobcu daňovú kontrolu vykonával, je zdaňovacím obdobím
kalendárny mesiac, pričom v rámci toho ktorého kalendárneho mesiaca môžu obchody medzi hoc aj
identickými obchodnými partnermi a hoc aj s identickým tovarom prebiehať rôzne [napr. v jednom
mesiaci, je toto obchodovanie „čisté“ bez formálnych (bez nedostatkov vo faktúrach a sprievodných
podkladoch), či materiálnych (bez nedostatkov pri dodaní tovaru, napr. z hľadiska jeho deklarovaného

množstva,kvality,čiprepravyapod.)závad;novinommesiacitomutakbyťzákonitenemusíaobchodný
partneri sa môžu dopustiť napr. podvodného konania], preto správca dane musí preverovať každý,
daňovým subjektom v tom ktorom zdaňovacom období deklarovaný obchod samostatne s ohľadom na
jeho ad hoc formálne i materiálne okolnosti.
Okrem toho k tejto námietke o opakovanom a správcom dane údajne neefektívnom prerušení daňovej
kontroly, správny súd pre úplnosť veci nad rámec dodáva, že v uvedenom smere by nebol spôsobilým

obstáť ani prípadný argument (žalobcom aj tak neuplatnený, pozn.), o neefektívnosti druhého prerušenia
daňovej kontroly, v rámci prerušenia ktorého správca dane síce žiadal od maďarskej finančnej správy
opakovane informácie aj o spoločnostiach o ktorých tieto informácie pre zdaňovacie obdobia roku 2013
žiadal aj pri prvej MVI (Budafer Kft. a Vas-Ferro Kft.), pretože kým pri prvom prerušení správca dane
žiadal ohľadne týchto spoločností všeobecné informácie o ich obchodných aktivitách v rozhodnom

zdaňovacom období august 2013, tak pri druhom prerušení pri spoločnosti Budafer Kft. správa dane túto
žiadosť realizoval ako dôsledok už konkrétnych svojich zistení a podozrení na základe už skôr získaných
informácií, že táto spoločnosť uhrádzala platby za tovar priamo žalobcovi aj keď ohľadne tohto tovaru
s ním nemala žiadny priamy obchodný ani fakturačný vzťah, preto správcu dane logicky zaujímalo,
ako si táto spoločnosť plnila svoje odvodové (daňové) povinnosti a aké boli jej daňové priznania za

zdaňovacie obdobia roku 2013; a obdobne to bolo aj pri spoločnosti Vas-Ferro Kft., kedy správca dane
túto druhú žiadosť realizoval z dôvodu potreby už konfrontovania a potreby vysvetlenia ním už zistených
skutočností o obchodných aktivitách tejto spoločnosti a to vypočutím jej konateľa D. E., o výsluch
ktorého preto v rámci druhého prerušenia kvôli MVI správca dane žiadal, a to 1-krát a nie opakovane,
s naformulovaním pre maďarskú finančnú správu aj otázok pre tohto svedka. Takže podľa správneho

súdu, by teoreticky ani tieto skutočnosti neboli spôsobilé oslabiť efektívnosť druhého prerušenia daňovej
kontroly.
Navyše, ako už bolo aj žalovaným uvedené, v rámci druhého prerušenia daňovej kontroly, správca dane
okrem informácii o uvedených dvoch spoločnostiach (Budafer Kft. a Vas-Ferro Kft.) s ktorými žalobca
kooperoval v zdaňovacom období august 2013, správca dane žiadal o informáciu aj o spoločnosti

TK-Vas Kft., s ktorou žalobca taktiež obchodoval v preverovaných zdaňovacích obdobiach roku 2013,
takže obdobie tohto druhého prerušenia daňovej kontroly bolo časovo pohltené aj obdobím, kedy bola
zahraničnoufinančnousprávouvybavovanáďalšia,vrámcitohtoprerušeniasprávcomdanerealizovaná
žiadosť taktiež z 11.12.2018 , ktorá, ako už bolo uvedené, nebola k zdaňovacím obdobiam roku 2013
bez účelu (t.j. bez významu) a táto žiadosť bola maďarskou finančnou správou vybavená 09.05.2019,

ktorým dňom druhé prerušenie daňovej kontroly bolo správcom dane aj bezodkladne ukončené.
Z uvedených dôvodov mal správny súd za neopodstatnenú aj žalobnú námietku ohľadne žalobcom
tvrdenej neefektívnosti prerušení daňovej kontroly, kvôli ktorým mala byť prekročená maximálna
povolená jej dĺžka.

35. Napokon dĺžku daňovej kontroly žalobca v konaní pred žalovaným spochybnil aj námietkou
o neprimeranej dĺžke jednotlivých jej prerušení kvôli MVI a to jednako z dôvodu, že správca dane
neprerušil daňovú kontrolu dňom odoslania žiadosti o poskytnutie informácií príslušnému orgánu
cudzieho štátu a nepokračoval v nej ihneď dňom doručenia odpovede, čím dobu jej prerušenia umelo
predĺžil, a jednako z dôvodu, že dĺžka jednotlivých jej prerušení je v rozpore s čl. 10 nariadenia Rady

(EU) č. 904/2010), podľa ktorého dožiadaný finančný orgán cudzieho štátu poskytuje v oblasti daní
požadované informácie cit. „... ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti.
Pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac.“
S touto námietkou sa žalovaný vysporiadal tvrdením, že dátum prijatia žiadosti o MVI zahraničnou
správou nemôže byť identický s dátumom kedy správca dane požiada príslušný slovenský orgán

(Finančné riaditeľstvo SR) o MVI, pretože príslušný slovenský orgán, ktorý túto žiadosť od správcu dane
dostane ju musí ešte preložiť, spracovať a až tak zaslať zahraničnej správe a opačne s tým, že správca
dane nevie ovplyvniť lehotu, v ktorej zahraničné daňové orgány konajú. Vzhľadom na potrebu preverenia
všetkých skutočností pre správne určenie dane správca dane čakal na tieto odpovede a nemoholpokračovať v daňovej kontrole pred ich doručením, t.j. sám správca dane z vlastnej iniciatívy nemohol
prerušenie ukončiť, pretože tieto odpovede boli rozhodujúce pre kontrolu preverovaných obchodov,
a s dodatkom, že správca dane počas období prerušenia daňovej kontroly (prvého prerušenia) zasielal

pravidelné urgencie na vybavenie MVI.
Pokiaľ ide o prvú časť zdôvodnenia tejto námietky žalobcom, toto žalobca zopakoval aj v žalobe
nereflektujúc odpoveď žalovaného v žalobou napadnutom rozhodnutí, s ktorým zdôvodnením
žalovaného sa plne stotožňuje aj správny súd. Proces podávania žiadostí o MVI prebieha skrz Finančné
riaditeľstvo SR, ktoré žiadosť správcu dane spracuje pred jej postúpením zahraničnému finančnému

orgánu do jemu zrozumiteľnej podoby a ktorý proces si tak nepochybne vyžaduje časový priestor,
z ktorého dôvodu správca dane najsamprv logicky predkladá tieto žiadosti s časovým predstihom najprv
Finančnému riaditeľstvu SR a časovo až následne datovaným rozhodnutím dochádza k prerušeniu
daňovej kontroly a to tak, aby v ňom uvedený počiatočný deň prerušenia daňovej kontroly bol určený
v súlade s cit. § 61 ods. 3 daňového poriadku, t.j. aby nebol cit. „... skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie
odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami...“, t.j. prvý deň prerušenia

daňovej kontroly nie je automaticky zhodným s dátumom rozhodnutia, ale zhoduje sa buď s dátumom
odoslania tohto rozhodnutia o prerušení (ktorý môže, ale nemusí byť súčasne aj dátumom jeho vydania)
alebo je neskorší ako deň jeho odoslania, čo je pochopiteľným, keďže rozhodnutie o prerušení daňovej
kontroly by sa malo dostať do dispozičnej sféry kontrolovaného daňového subjektu, aby sa o tomto
prerušení aj on logicky včas dozvedel. Z uvedeného je zrejmým, že uvedený správcom dane zvolený

postup má svoje zákonné opodstatnenie a nie je svojvoľným postupom s cieľom umelého predlžovania
daňovej kontroly, ako sa mylne domnieva žalobca.
Aj v tomto prípade (i) pri prvom prerušení – žiadosti o MVI boli z 23.02.2015 a dokonca v ten
istý deň 23.02.2015 bolo rozhodnuté aj o prerušení daňovej kontroly počnúc dňom 04.03.2015, t.j.
správcom dane bol vytvorený časový priestor 9 dní na spracovanie týchto 7 žiadostí a ich doručenie

žalobcovi v období medzi vyhotovením žiadostí a rozhodnutia o prerušení a prvým dňom prvého
prerušenia daňovej kontroly; (ii) pri druhom prerušení - žiadosti o MVI boli z 11.12.2018, o prerušení bolo
rozhodnuté 03.01.2019 počnúc dňom 04.01.2019, t.j. správcom dane bol v období medzi vyhotovením
žiadostí a vydaním rozhodnutia o prerušení na spracovanie troch žiadostí vytvorený časový priestor
23 dní, po zohľadnení 4-och pracovných dní pracovného pokoja je to 19 dní a následne ešte 1 deň

medzi rozhodnutím o prerušení a prvým dňom druhého prerušenia daňovej kontroly (celkom 20 dní);
Z uvedeného prehľadu je zrejmým, že uvedené správcom dane stanovené procesné lehoty (9 a 20 dni)
na nevyhnutné procesné postupy, t.j. na doručenie a spracovanie viacerých žiadosti o MVI, pred ich
predložením zahraničnému orgánu, nie sú zjavne premrštené ani okolnostiam neprimerané a navyše
táto doba v zmysle vyššie uvedených výpočtov už bola zahrnutá do doby trvania daňovej kontroly a nie

do doby trvania jej prerušení, keďže doba prerušenia (viď. vyššie, pozn.) bola počítaná iba odo dňa
prerušenia a nie odo dňa vydania rozhodnutia, ktorým k prerušeniu došlo.
Obdobne tak pokiaľ ide o ukončenie jednotlivých prerušení daňovej kontroly – (i) pri prvom prerušení
bola správcovi dane z ním vyžiadaných informácii, posledná doručená 20.11.2018, ktorým dňom podľa
oznámenia správcu dane z 10.12.2018 aj pominuli dôvody prvého prerušenia daňovej kontroly; (ii) pri

druhom prerušení bola správcovi dane z ním vyžiadaných informácii, posledná doručená 09.05.2019,
ktorým dňom podľa oznámenia správcu dane z 25.07.2019 aj pominuli dôvody druhého prerušenia
daňovej kontroly. Z uvedeného je zrejmým, že v obidvoch prípadoch prerušenia daňovej kontroly, dôvody
prerušenia daňovej kontroly pominuli v ten istý deň, kedy bola správcovi dane doručená posledná z ním
požadovaných informácii.

Vzhľadom k uvedenému sa javí byť nedôvodným tvrdenie žalobcu, že správca dane mal umelo
neúmerne predlžovať dobu prerušenia daňovej kontroly a tým aj samotnú dobu daňovej kontroly, keď
v daňovej kontrole nepokračoval ihneď dňom doručenia mu odpovede.

36. Podľa správneho súdu je zákonne udržateľným aj vysporiadanie sa žalovaného s druhým zo

zdôvodnení žalobcu o neúmernej dĺžke jednotlivých prerušení daňovej kontroly vzhľadom na čl. 10
nariadenia Rady (EU) č. 904/2010, a to poukazom žalovaného na skutočnosť, že správca dane žiadajúci
zahraničnýorgánfinančnejsprávyoinformáciuvrámciMVIvzásadenemážiadnemožnostiovplyvnenia
rýchlosti konania dožiadanej strany.
V uvedených súvislostiach totižto správny súd podporne poukazuje na ustálený názor vyššej súdnej

autority, najvyššieho správneho súdu napr. v rozhodnutí sp. zn. 8 Sžfk/38/2019 z 28.06.2022 (bod 49)
podľa ktorého cit. «V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nedodržania lehoty daňovej
kontroly v zmysle Nariadenia Rady č. 904/2010, kedy sťažovateľka mala za to, že pominutie dôvodov,
pre ktoré sa daňová kontrola prerušila, je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v NariadeníRady č. 904/2010 pre poskytnutie požadovaných informácií, kasačný súd poukazuje najmä na rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20 Hydina SK s.r.o. zo dňa 30.09.2021, pre ktorý bolo predmetné
kasačné konanie i prerušené. V bode 35 tohto rozhodnutia Súdny dvor EÚ uviedol, že „lehoty stanovené

v článku 10 tohto nariadenia sa netýkajú vzťahov medzi príslušnými daňovými orgánmi, ktoré majú
spolupracovať v rámci mechanizmu zavedeného uvedeným nariadením a zdaniteľnými osobami, ale len
vzťahovmedzitýmitoorgánminavzájom.“Daňovésubjektytakaninemusiabyťoboznámenéopredĺžení
lehoty na vykonanie žiadosti, prípadne o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote. „Zo
znenia týchto ustanovení a následne z kontextu, do ktorého patrí tento článok 10, teda vyplýva,

že prekročenie niektorej z lehôt stanovených týmto článkom nezakladá dotknutej zdaniteľnej osobe
žiadne právo a nemá žiadny špecifický dôsledok, a to ani pokiaľ ide o zákonnosť prerušenia daňovej
kontrolystanovenéhovnútroštátnymprávomžiadajúcehočlenskéhoštátu,dovtedy,kýmžiadanýčlenský
štát neposkytne požadované informácie“ (bod 37 rozsudku). Kasačný súd, aj s ohľadom na citované
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, konštatuje, že prekročenie lehoty na poskytnutie informácii v rámci MVI,
ktorá je stanovená v Nariadení Rady č. 904/2010, nemá priame účinky na prerušenie daňovej kontroly v

zmysle § 61 Daňového poriadku a nespôsobuje ďalšie plynutie lehoty na jej vykonanie. Daňová kontrola
tak v predmetnej veci pokračovala obdržaním konečnej správy od dožiadaných daňových orgánov.»
Obdobne tak podľa rozhodnutia najvyššieho správneho súdu sp. zn.10 Sžfk/69/2019 z 28.07.2022
(body 89-91) cit. „Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia princípu proporcionality a
nezákonnosti rozhodnutí, keď mal za to, že nebola dodržaná zákonom stanovená lehota na vykonanie

daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 daňového poriadku v súvislosti s podanými žiadosťami o
medzinárodnú výmenu informácií, kasačný súd poukazuje na to, že uznesením Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 5Sžfk/34/2018 zo dňa 5. marca 2020 bolo konanie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti
rozsudku krajského súdu č.k. 6S/1/2017-284 zo dňa 18. januára 2018 postupom podľa § 100 ods. 1
písm. ) v spojení s § 452 ods. 1 SSP prerušené a Súdnemu dvoru EÚ boli predložené prejudiciálne

otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v nasledovnom znení: Ustanovenie bodu 25
NariadeniaRady(EÚ)č.904/2010zodňa07.10.2010oadministratívnejspolupráciabojiprotipodvodom
v oblasti dane z pridanej hodnoty ,,lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytnutie informácii
sa majú chápať ako maximálne lehoty“ je potrebné vykladať tak, že ide o lehoty, ktoré nemôžu byť
prekročené a v prípade, ak budú prekročené, spôsobuje to nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly?

Existuje následok (sankcia) za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií
stanovených Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji
proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu sa orgánu?
Je možné charakterizovať medzinárodnú výmenu informácií, ktorá presahuje lehoty určené Nariadením
Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti

dane z pridanej hodnoty za protiprávny zásah do práv daňového subjektu?
Súdny dvor Európskej únie rozsudkom vo veci C-186/20 zo dňa 30. septembra 2021 rozhodol
o predložených prejudiciálnych otázkach tak, že Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7.
októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v
spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie

môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského
štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu
administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.
Rešpektujúc právne záväzný názor Súdneho dvora EÚ dospel kasačný súd k záveru, že lehoty
stanovené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 pre orgány finančnej správy v

súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií nemožno v kontexte vnútroštátnej právnej
úpravy (ktorá v § 46 ods. 10 daňového poriadku stanovuje časový limit na vykonanie daňovej kontroly) a
vo väzbe na uplatnenie inštitútu prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu
informácií vykladať tak, že ide o lehoty, ktorých prekročenie by zakladalo nezákonnosť rozhodnutí a
porušenie princípu proporcionality na strane kontrolovaného daňového subjektu.“

37. Uvedené východiská boli podkladom pre konečný záver správneho súdu o neodôvodnenosti
prvej žalobnej námietky žalobcu o prekročení zákonnej jednoročnej dĺžky daňovej kontroly v
príčinnej súvislosti s ním tvrdeným neúčelným, neefektívnym a časovo neprimeraným opakovaným
jej prerušením, keďže podľa správneho súdu jednotlivé procesné úkony zo strany správcu dane v

rámci vykonaného dokazovania prebiehali v časovom slede bez zbytočných prieťahov; správca dane
pokračoval vo výkone daňovej kontroly akonáhle pominuli dôvody na jej prerušenie; predmetom žiadosti
o MVI a teda dôvodom prerušení daňovej kontroly, bolo poskytnutie informácií, za účelom preverenia
žalobcom deklarovaných obchodov v kontrolovanom zdaňovacom období august 2013 a nejednalo sa oneúčelné a nepodložené konanie správcu dane, ktorým by sledoval iba „umelé“ predlžovanie zákonnej
lehoty na výkon daňovej kontroly, naopak, správca dane si týmto konaním plnil svoje úlohy vyplývajúce
mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní, t.j. využitím MVI overoval podklady potrebné na správne

a úplné určenie dane.

2. K námietkam tvrdených procesných a vecných pochybení správcu dane

38.Vsúvislostisožalobnýminámietkamitejtoskupiny,ktorésúzhodnésodvolacíminámietkamižalobcu

a ktoré žalobca prezentuje v žalobe z dôvodu, ako sám uvádza, že žalovaný v žalobou napadnutom
rozhodnutí k nim nezaujal žiadne stanovisko, správny súd úvodom uvádza, že toto tvrdenie žalobcu sa
vôbec nezakladá na pravde, čo je zrejmým aj z nasledujúceho textu.

39. Podľa správneho súdu je nepravdivým tvrdenie žalobcu, že žalovaný v žalobou napadnutom
rozhodnutí nedal žiadnu odpoveď na odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej správca dane

nedostatočne zistil skutkový stav, pretože po doručení vyjadrenia žalobcu k protokolu nevykonal miestne
zisťovanie ani dokazovanie, ktoré mal správca dane viesť tendenčne a obmedzil sa iba na tvrdenie, že
je pre neho zbytočné vykonávať navrhnuté dôkazy.
Žalovaný na túto odvolaciu námietku totižto reagoval konštatovaním, že námietka žalobcu
o nedostatočne zistenom skutkovom stave je iba všeobecného charakteru bez konkretizácie, aké

skutočnosti považuje žalobca za nedostatočne zistené a preukázané, neuvádza ani u akého subjektu
malo byť vykonané miestne zisťovanie ktoré by bolo schopné zvrátiť závery správcu dane; žalobca
nepriložil ani žiadne nové dôkazy a ani takéto dôkazy správcovi dane nenavrhol vykonať s dodatkom
žalovaného, že zo spisového materiálu je zrejmé, že žalobca síce na výzvy správcu dane reagoval,
ale nie v požadovanom rozsahu (napr. na výzvu správcu dane z 12.08.2019 žalobca uviedol, že nie

je povinný viesť účtovné doklady duálne t.j. elektronickej aj v písomnej podobe), pričom žalobca bol
viackrát upovedomený zo strany správcu dane, že má možnosť nahliadať do zaistených dokladov, ktoré
sa nachádzajú na OČTK a robiť si z nich kópie a výpisy.
Vzhľadom na bezobsažnosť tejto žalobnej námietky, ktorá je aj podľa správneho súdu iba všeobecná
a nekonkrétna, t.j. žalobca neuvádza, aké konkrétne dôkazy v príčinnej súvislosti so zdaňovacím

obdobím august 2013 neúspešne navrhoval správcovi dane vykonať a čo malo byť týmito ním
údajne navrhovanými dôkazmi preukázané, správny súd konštatuje, že uvedené odôvodnenie žalobou
napadnutého rozhodnutia je adekvátnym. V súvislosti s navrhovaním dôkazov je pritom treba mať na
zreteli, že nie každý účastníkom konania navrhnutý dôkaz musí správny orgán (správca dane) aj vykonať
a k tomu, aby navrhovateľ dokazovania so svojim návrhom uspel, by mal správny orgán presvedčiť,

že ním navrhovaný dôkaz je s vecou súvisiaci a je súčasne spôsobilý mať vplyv na vecné posúdenie
veci a teda, že je potrebné dôkaz vykonať a to všetko v záujme zachovania zásady hospodárnosti
a účelnosti konania. V danom prípade však žalovaný uviedol, že žalobca síce tvrdí, že navrhoval
vykonanie miestneho zisťovania, avšak nekonkretizoval kde, u akého subjektu a za akým účelom by
malo byť vykonané, ktoré konštatovanie žalovaného, žalobca v žalobe ani nerozporoval (nenadniesol

jeho spornosť) a teda ho možno považovať za dôvodné. Na margo inštitútu miestneho zisťovania
správny súd ešte poukazuje, že tento je v zmysle § 37 daňového poriadku aplikovateľným ak pri výkone
daňovej kontroly je potrebné preveriť určité skutočnosti týkajúce sa iného ako kontrolovaného daňového
subjektu alebo ak je potrebné u iného ako kontrolovaného daňového subjektu zaistiť potrebné dôkazy,
napr. najvyšší správny súd sp. zn. 2Sžfk/16/2019 z 27.10.2021 cit. „Podstatným pre ďalšiu analýzu tohto

inštitútu je, že miestne zisťovanie sa vykonáva u iného ako kontrolovaného daňového subjektu a výkon
miestneho zisťovania nevyžaduje ingerenciu kontrolovaného daňového subjektu.“ Z uvedeného je teda
taktiež zrejmým, že pre vykonanie tohto dôkazu je priam nevyhnutným špecifikovať u akého subjektu
a za akým účelom má byť miestne zisťovanie vykonané.
Správny súd sa stotožňuje so žalovaným aj pokiaľ ide o konštatovanie, že žalobca mal možnosť počas

celej doby daňovej kontroly nahliadať do admin. spisu a priebežne sa oboznamovať s aktuálne správcom
dane zistenou skutkovou situáciou a v reakcii na ňu riadne navrhovať dôkazy a tým aj prípadne zvrátiť
podľa žalobcu tendenčne (iba v neprospech žalobcu) vykonávané dokazovanie, pričom správca dane by
mal zas povinnosť sa s týmito návrhmi na dokazovanie vysporiadať či už v tom smere, žeby navrhované
dôkazy vykonal alebo by musel odôvodniť prečo ich vykonanie nepovažoval za účelné či potrebné.

V danom prípade správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, či už z vlastnej iniciatívy,
prostredníctvom žiadostí o MVI alebo v spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní; o týchto
úkonoch bol žalobca informovaný a vyzývaný na vyjadrenie sa, či už k dôkazom, alebo k výpovediam
svedkov. Ako už bolo uvedené (viď vyššie, pozn. súdu), je absolútne irelevantný argument žalobcu, žesprávca dane u žalobcu vykonal daňové kontroly aj za roky 2011 a 2012 a nezistil žiadne pochybenia,
avšak správca dane uvedené nezohľadnil. Totižto samotná skutočnosť, že sa daňová kontrola u žalobcu
za iné zdaňovacie obdobia skončila s výsledkom nemajúcim vplyv na výšku jeho daňovej povinnosti

sama osebe ešte neznamená, že v tu súdenej veci postupoval správca dane neodôvodnene odlišne,
pretože posúdenie obchodných vzťahov žalobcu môže byť odlišné vzhľadom na konkrétne okolností
v tom ktorom zdaňovacom období. Z uvedených dôvodov, podľa správneho súdu tu nedošlo k porušeniu
§ 3 ods. 9 daňového poriadku, kedy je potrebné v skutkovo zhodných veciach rozhodovať identicky.

40. Žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí, podľa správneho súdu riadne odôvodnil svoje
stanovisko aj vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej správca dane mal uviesť nepravdu
o tom, že žalobca nepostupoval s náležitou obozretnosťou pri preverovaní obchodných partnerov a
označenia správcom dane „slabých“ a tzv. „silných“ obchodných partnerov je neprijateľné, pretože je
založené na správcom dane vymyslených pojmoch.
Žalovaný vo vzťahu k zachovaniu obozretnosti žalobcom dôvodil konštatovaním, že žalobca

ani v priebehu daňovej kontroly alebo vyrubovacieho konania a ani k podanému odvolaniu nepredložil
žiadny dôkaz, ani neposkytol vysvetlenie, aby ozrejmil z akého dôvodu už od roku 2011 udržiaval
obchodné vzťahy s maďarskými partnermi personálne prepojenými osobou D. A., ktoré nemali dlhé roky
ekonomickú spôsobilosť (za fakturovaný tovar nezaplatil obchodník, ktorému bola vystavená faktúra).
Vzhľadom k uvedenému je tak potrebné, uvedené konštatovanie správcu dane na adresu žalobcu

o nezachovaní si ním vo vzťahu k svojim obchodným partnerom náležitej obozretnosti, vnímať nie
izolovane, ako to činí žalobca, ale v kontexte okolností danej veci. Žalobca si síce mohol svojich
maďarských obchodných partnerov preveriť v jemu prístupných verejných registroch, avšak správca
dane aj skrz u žalobcu už vykonaných daňových kontrol aj za skoršie zdaňovacie obdobia rokov
2011 a 2012 majúc vedomosť, a nepochybne ju mal aj sám žalobca, že určití maďarskí obchodní

partneri žalobcu, mu za dodaný tovar už v minulosti neplatili a ich obchodné vzťahy so žalobcom
neboli štandardnými, resp. vykazovali znaky pochybných obchodov, no žalobca aj napriek tomu
s nimi obchodoval aj v roku 2013, preto správca dane s poukazom, že o uvedenom mal vedomosť
aj žalobca podotkol, že žalobca nezachoval náležitú obozretnosť, keď aj napriek tejto vedomosti
naďalej obchodoval s týmito subjektami vystavujúc sa nepochopiteľne nie len podnikateľskému riziku

finančnej straty, ale aj riziku zapojenia sa do pochybných, podvodom poznačených transakcií. Súčasne
z rozhodnutia správcu dane vyznieva, že označenie tzv. „silných“ obchodných partnerov použil iba
ako synonymum na označenie na jednej strane žalobcom na trhu s hutným tovarom vyhľadávaných
známych a etablovaných výrobcov, t.j. subjektov so „silným“ ekonomickým zázemím, a označenie tzv.
„slabých“ obchodných partnerov použil iba ako synonymum na označenie žalobcom vyhľadávaných

neznámych, bez ekonomického potenciálu či obchodnej histórie odberateľov v zahraničí s ktorými mal
žalobca navyše už v minulosti (rozumej pred dotknutým zdaňovacím obdobím august 2013) nie najlepšie
skúsenosti, keďže za tovar mu neplatili. Takže používanie týchto pojmov nemá vonkoncom žiadny vplyv
na vecné rozhodnutie správcu dane.

41. Nedôvodnou správny súd vzhliadol aj žalobnú námietku, že na ťarchu žalobcu mal správca dane
pripočítať, že žalobca nevystavoval odberateľom zálohovú faktúru v zmysle ich zmluvných dojednaní
s dodatkom žalobcu, že jej vystavenie bola iba zmluvná možnosť a nie zmluvná povinnosť žalobcu, ako
aj že žalobca mal dávať pokyny na presun tovaru a že žalobca premazával údaje.
S touto odvolacou námietkou sa žalovaný vysporiadal konštatovaním, že žalobca síce nebol povinný

vyžadovať od odberateľov platby ešte pred samotným dodaním tovaru, a ani vyhotovovať faktúry za
platby vopred, avšak takýmto postupom sa vystavil riziku, že mu za dodaný tovar zahraničný odberateľ
nezaplatí, vzhľadom k čomu, bolo konanie žalobcu nelogické a postrádajúce obozretný prístup, keďže
konateľom maďarskej odberateľskej spoločnosti bol D. A., ktorý bol konateľom maďarských spoločností
INKURENCIA Kft. a G. B., s ktorými žalobca obchodoval už v roku 2011 a 2012 a ktoré spoločnosti

žalobcovi za fakturovaný tovar už v týchto rokoch neplatili. Žalobca teda nielenže neukončil obchodnú
spoluprácu so spoločnosťou, ktorá mu za dodaný tovar nezaplatila, ale navyše jej navyšoval objemy
dodaného tovaru, takže uvedený postup žalobcu jednoznačne preukazuje, že v styku s maďarským
odberateľom nekonal dostatočne obozretne, pretože aj požadovaním zaplatenia za tovar vopred by
eliminoval riziko vyplývajúce z obchodovania. Zistenia o premazávaní údajov a o tom, že žalobca dával

pokyny na presun tovaru, vyplynuli z dokladov, ktoré boli zadržané OČTK.
Z uvedeného je zrejmým, že konštatovanie správcu dane a následne aj žalovaného o tom, že žalobca
nevystavoval svojim zahraničným odberateľom zálohové faktúry nič nemení na závere, že v danom
prípade došlo k podvodnému daňovému konaniu a uvedené konštatovanie je relevantným v súvislostiso skúmaním vedomostnej zložky žalobcu o tomto podvodnom konaní s poukazom, že svojej participácii
na ňom mohol žalobca zabrániť, ak by bol obozretnejším a prehodnotil by svoju obchodnú spoluprácu
s obchodnými partnermi, ktorí mu už v minulosti neplatili za dodaný tovar a aj napriek tejto vedomosti

žalobca sa nechránil ani len tým, aby im vystavoval zálohové faktúry za tovar, aby sa už opakovane
nevystavoval riziku, súc poučený skúsenosťou, že mu za tovar opäť nebude zaplatené, ktorý záver je
v uvedených okolnostiach, aj podľa správneho súdu, plne opodstatneným a nepostrádajúcim logiku.
Pokiaľ ide o pozmeňovanie (premazávanie) údajov v dokladoch žalobcu, tak v tomto smere vizuálne
ukážky obsahuje priamo rozhodnutie správcu dane, kde porovnaním údajov v identických dokumentoch

ktoré boli zadržané OČTK a tých, ktoré boli správcovi dane predložené žalobcom alebo jeho obchodnými
partnermi nebola zistená zhoda, avšak uvedené sa nachádza v tej časti rozhodnutia správcu dane,
v ktorej sumarizoval všetky svoje zistenia ohľadne všetkých kontrolovaných zdaňovacích období roka
2013, a keďže uvedené sa netýka v tomto konaní preskúmavaného zdaňovacieho obdobia august
2013, preto táto žalobná námietka v tomto konaní ani nemá relevanciu, čo je zrejmým aj z toho, že
argumentom pozmeňovania údajov v dokumentácii v tu žalobou napadnutých rozhodnutiach finančné

orgány ani nedôvodili. Pokiaľ ide o dávanie pokynov žalobcom na posun tovaru zo skladu, tak už
v rozhodnutí správcu dane je uvedené, že žalobca mal so spoločnosťou Ferroport Kft. v Maďarsku
zmluvné dojednanie o prenájme skladového priestoru a taktiež mal žalobca zmluvné dojednania s
Budafer Kft. (v Central Steel Logistik) a s JP Fémker Kft. (v IDL Sziget Depo Kft.) o zasielaní povolení
žalobcom k následnému pohybu tovaru, ktorý bol do skladu dovezený zo Slovenska. Uvedené zistenia

správcu dane žalobca vecne (dôkazmi) nijako nerozporoval a svoju žalobnú a odvolacou námietku
formuloval iba všeobecne v zmysle, že uvedené nie je pravdou. Konštatovania správu dane sa
však v súvislostiach veci javia byť dôvodnými, keďže žalobca, ktorý mal prenajatý sklad v Maďarsku
v ktorom naskladňoval jemu patriaci hutný tovar, ktorý nakúpil od jeho výrobcov, a ktorý následne
žalobca predával, tak je len pochopiteľné, že sám žalobca dával skladu pokyny komu má byť tovar

odovzdaný a keďže prevádzkovateľ skladu nemal vedomosť s kým žalobca obchoduje, tak vykonával
iba pokyny žalobcu, ako majiteľa predávaného tovaru, navyše ako vyplýva z vykonaného dokazovania
v dispozičnej sfére žalobcu bola zadržaná pečiatka, v zdaňovacom období august 2013, jeho jediného
odberateľa Vas-Ferro Kft. a pečiatka podpisu konateľa Vas-Ferro Kft. D. E., ktorej spoločnosti žalobca
síce fakturoval predaj tovaru, ale tovar bol odovzdaný v sklade inému subjektu (žalobca disponujúc

uvedenými pečiatkami mohol dávať pokyny na odsun tovaru konajúc aj ako Vas-Ferro Kft., pozn. súdu).

42. V súvislosti so žalobnou námietkou, že správca dane 02.07.2020 realizoval výsluchy svedkov,
o ktorých neupovedomil správcu konkurznej podstaty žalobcu, s ktorou námietkou sa podľa
žalobcu správca dane na pojednávaní o prerokovaní jeho pripomienok k protokolu vysporiadal iba

konštatovaním, že splnil všetko čo mal a súčasne na tomto pojednávaní sa správca dane nevyjadril ani
k tej skutočnosti, že odberatelia žalobcu neboli v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení nekontaktní
ako to tvrdí správca dane, správny súd poukazuje na tejto námietke zodpovedajúcu časť rozhodnutia
žalovaného cit. „K zisteniam správcu dane uvedeným v protokole sa daňový subjekt v stanovenej lehote
vyjadril podaním (zaevidované pod č. 604587515/2020 dňa 04.05.2020), ktorého znenie v značnej miere

korešpondovalo s podaním doručeným dňa 28.10.2019, s ktorým sa správca dane podrobne vysporiadal
v protokole (str. 61-73), ako aj v odvolaním napadnutým rozhodnutím (str. 33-46). Ďalej daňový subjekt
napr.namietalprerušeniedaňovejkontroly,dĺžkujejtrvania,rozloženiedôkaznéhobremenaspoukazom
na judikatúru Súdneho dvora EÚ a žiadal doplniť dokazovanie o vypočutie svedkov. Daňový subjekt
k podanému vyjadreniu nepredložil žiadne dôkazy, ani neuviedol bližšiu identifikáciu osôb, ktorých

navrhoval vypočuť ako svedkov.
Správca dane vo vyrubovacom konaní doplnil dokazovanie o výsluch svedkov - vodičov nákladných áut
zistených z dokladov o následnom pohybe hutného tovaru z Maďarska na Slovensko. Traja svedkovia
potvrdili, že ak vykladali hutný tovar v Martine, na adrese Čsl. Armády 3, vždy sa jednalo o ten istý
sklad. Všetci traja svedkovia verifikovali tento sklad podľa fotografie vyhotovenej správcom dane z

google.maps ako sklad, v ktorom končil tovar expedovaný z Maďarska na Slovensko, či už bol na CMR
doklade uvedený ako príjemca Rumex s.r.o., alebo Emona s.r.o. (zápisnica o ústnom pojednávaní č.
101100630/2020 zo dňa 02.07.2020 - Vojtech Viola, zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101101601/2020
- J. K. a č. 101101694/2020 - K. C.).
Daňový subjekt sa vypočutia svedkov nezúčastnil, hoci bol o týchto plánovaných úkonoch riadne

informovaný (upovedomenie č. 100962176/2020 zo dňa 01.06.2020 doručené daňovému subjektu dňa
08.06.2020 a č. 100997482/2020 doručené daňovému subjektu dňa 11.06.2020). (...) Daňový subjekt vo
svojom vyjadrení k zisteniam správcu dane uvedeným v protokole nepredložil žiadne nové dôkazy a ani
takéto dôkazy nenavrhol správcovi dane vykonať, napriek uvedenému správca dane vo vyrubovacomkonaní doplnil dokazovanie o výsluchy svedkov (vodičov prepravných spoločností), pričom o týchto
plánovaných úkonoch bol daňový subjekt včas upovedomený.“
Z uvedeného je nepochybným, že žalovaný predmetnú námietku registroval a náležite sa jej venoval

s logickým záverom, že daňový subjekt bol o výsluchoch svedkov (vodičov áut) naplánovaných
na 02.07.2020 riadne a včas informovaný a to upovedomením č. 100962176/2020 z 01.06.2020
doručeným daňovému subjektu 08.06.2020 a upovedomením č. 100997482/2020 doručené daňovému
subjektu 11.06.2020, pričom tak, ako žalovaný uviedol vo svojom vyjadrení k žalobe, správca dane
v čase nariaďovania výsluchov nemohol zasielať uvedené upovedomenia správcovi konkurznej podstaty

žalobcu, keďže v tom čase ešte nebolo zrejmým ani to, že na žalobcu (daňový subjekt) bude vôbec
vyhlásené konkurzné konanie a ani to, kto bude správcom konkurznej podstaty, pretože konkurzné
konanie na daňový subjekt bolo vyhlásené až 23.06.2020 a to uznesením Okresného súdu Košice I. sp.
zn. 32K 3/2020, takže bolo úlohou daňového subjektu, aby majúc o uvedenom vedomosť o tom sám
vo vlastnom záujme informoval správcu konkurznej podstaty. Navyše pokiaľ ide o samotné výsluchy
zmienených svedkov, z citovaného rozhodnutia vyplýva, že títo boli vypočúvaní v súvislosti s prepravou

tovaru späť z Maďarska na Slovensko v obchodných transakciách so spoločnosťami Rumex s.r.o.
alebo Emona s.r.o., pričom žiadna z nich nebola zapojená do správcom dane indikovaných obchodných
reťazcov v tu preskúmavanom zdaňovacom období august 2013, preto tieto výsluchy ani nemohli mať
vplyv na zistenia ohľadne zdaňovacieho obdobia august 2013.

43. Podľa správneho súdu je nedôvodnou aj žalobná námietka žalobcu o údajne protirečivých tvrdeniach
správcu dane o tom, že žalobca bol zapojený do účelových fakturačných reťazcov, aj keď sám správca
dane nespochybnil, že žalobca obchodoval s reálnym tovarom od reálnych výrobcov, za ktorý tovar
musel žalobca zaplatiť a ktorý bol následne dodaný žalobcovým odberateľom (potvrdené výsluchmi
svedkov a prepravnými dokladmi) s dodatkom, že dôvodom pre rozhodnutie správcu dane nemôže byť

nepochopenie správcom dane dôvodov pre ktoré žalobca postupoval svojej pohľadávky voči svojim
dlžníkom, pretože žalobca v zmysle zásady zmluvnej autonómie sa môže dohodnúť za odplatu postúpiť
svoju pohľadávku komukoľvek.
Suvedenýmargumentomžalobcu,ktorýbolajodvolacounámietkou,sažalovanývžalobounapadnutom
rozhodnutí vysporiadal konštatovaním, že správca dane nezaložil svoje rozhodnutie na spochybnení

tovaru alebo jeho prepravy, ale spochybnil účel vytvorených fakturačných reťazcov a uviedol dôvody,
pre ktoré tieto reťazce vyhodnotil ako poznačené podvodným konaním.
Z formulácie tejto žalobnej námietky možno vytušiť, že žalobca má mylnú predstavu o podstate pre
daňové účely „účelového fakturačného reťazca“, za ktorý žalobca zrejme považuje iba taký obchodný
reťazec v rámci ktorého dochádza k fingovaným obchodom, resp. k obchodom s reálne neexistujúcim

tovarom, preto žalobca vníma ako nesprávne rozhodnutie správcu dane o jeho zapojení sa do účelových
fakturačných reťazcov aj napriek tomu, že žalobca v rozhodnom zdaňovacom období august 2013
obchodoval s fakticky existujúcim hutným tovarom. V tejto súvislosti je však potrebné ozrejmiť, že
„účelovosť“ obchodného reťazca je nevyhnutné vnímať v príčinnej súvislosti so snahou daňového
subjektu vyhnúť sa alebo modifikovať svoju daňovú povinnosť, t.j. povinnosť zaplatiť a odviesť daň

a to hoc aj pri obchodovaní s reálne existujúcim tovarom. Inými slovami podstatou (účelom) vytvorenia
„zdravých“ obchodných reťazcov je záujem podnikateľských subjektov samozrejme dosiahnuť zisk
a to pri súčasnom plnení si svojich odvodových a daňových povinností, avšak podstatou (účelom)
vytvorenia „účelových fakturačných reťazcov“ je vytvoriť podmienky, aby sa daňový subjekt buď sám
vyhol alebo modifikoval plnenie týchto svojich daňových povinností, prípadne aby z nich nezákonne

ťažil alebo aby k tomu svojím konaním vytvoril podmienky na iných stupňoch obchodného reťazca,
u svojich obchodných partnerov. V danom prípade, ako to uviedol aj žalovaný, je síce pravdou, že
žalobca so svojimi obchodnými partnermi obchodoval síce s reálne existujúcim hutným tovarom, avšak
jeho pohyb bol práve žalobcom skrz strateného obchodníka (Vas-Ferro Kft.) v zahraničí fakturačne
účelovo usmernený tak, aby boli vytvorené umelé podmienky k tomu, aby umožnili jednako tomuto

stratenému obchodníkovi, ktorý na vstupe tohto tovaru z iného členského štátu (intrakomunitárne
dodanie) neodviedol daň, uplatniť si z jeho kúpy aj napriek tomu odpočet, keďže umelo žalobcom
vystavenými faktúrami tento stratený obchodník preukázal, že pri svojej činnosti tento fakticky existujúci
tovar kúpou (avšak bez faktického zaplatenia kúpnej ceny zaň) nadobudol a následne ho predal inému
(druhému) obchodníkovi (Budafer Kft.), a jednako aj na úrovni tohto druhého obchodníka (Budafer Kft.),

ktorý vďaka tomu, že sa nachádzal na území identického členského štátu, v akom sa nachádzal aj
stratený obchodník, nemusel na vstupe tovaru odvádzať z neho DPH a ani ju zaplatiť v cene stratenému
obchodníkovi (platil iba žalobcovi, ale iba za strateného obchodníka), avšak pri súčasnom uplatnení
si odpočtu dane z prefakturovanej nižšej ceny tohto tovaru nadobudnutého na vstupe. V intenciáchuvedeného je tak plne udržateľným názor žalovaného, že správca dane nespochybnil existenciu
tovaru ako takého, ale spochybnil účel obchodovania s ním, t.j. spochybnil dôvod pre ktorý sa s ním
obchodovalo,keďžeužalobcumožnomaťpochybnosti,žesnímobchodovalkvôlizisku,čojeprirodzený

a pochopiteľný a aj definičný znak existencie podnikateľského subjektu, keďže žalobca aj napriek tomu,
že vedel, že jeho odberateľ (Vas-Ferro Kft.) je insolventný a jeho záväzky za neho fakticky platí iná
spoločnosť (Budafer Kft.) a aj to nie v celej dlžnej sume, naďalej nelogicky a v rozpore s dôvodom
vykonávania podnikateľskej činnosti (dosahovanie zisku) s týmto obchodníkom obchodoval a dokonca
mu navyšoval dodávané množstvá tovaru, pričom sám žalobca hradil náklady skladovania tovaru, ako

aj jeho prepravy a za oneskorené alebo omeškané platby od neho aj napriek zmluvným dojednaniam
neuplatňoval žiadne sankcie (dlžné úroky, penále, zmluvná pokuta), k čomu mal samozrejme žalobca
právo, avšak v takom prípade je nepochopiteľným a je na mieste otázka, čo bolo motívom (účelom),
že žalobca s týmto obchodným partnerom vôbec obchodoval (?). Obdobne tak možno túto otázku
nastoliť aj na úrovni druhého odberateľa (Budafer Kft.), o ktorom žalobca nemohol nevedieť, keďže od
neho jednako prijímal hoc nie načas a nie úplné platby hradené ním za prvého odberateľa (Vas-Ferro

Kft.) a jednako žalobca vedel, že reálnym adresátom tovaru je Budafer Kft., a to, prečo Budafer Kft.
nenakupoval tovar priamo od žalobcu a žalobca nepredával priamo Budafer Kft., keď títo obchodníci
o sebe preukázateľne vedeli, ale mali za potrebné do svojich obchodných vzťahov zakomponovať
medzičlánok v podobe strateného obchodníka - Vas-Ferro Kft., ktorý bol insolventný a svoje záväzky
vôbec neplnil (?). Pri zodpovední aj na tieto otázky správca dane musel zákonite a pochopiteľne dospieť

k záveru, že medzi nimi bol vedome umelo vytvorený fakturačný reťazec iba s účelom vyhnúť sa plneniu
odvodových a daňových povinností, preto - „účelový fakturačný reťazec“.

44. Podľa žalobcu tým, že z rovnakého zdaniteľného plnenia dvaja intrakomunitárni správcovia dane
a to slovenský a maďarský, vymáhajú sumu dane voči dvom subjektom a to voči žalobcovi a aj

voči maďarským odberateľom žalobcu, bol narušený systém neutrality DPH s súčasne dochádza
k bezdôvodnému obohateniu na strane štátneho rozpočtu Maďarskej republiky, ako aj Slovenskej
republiky.
Túto, už odvolaciu námietku žalobcu vybavil žalovaný konštatovaním, že bolo preukázané, že daň
v preverovanom fakturačnom reťazci odvedená nebola a to s poukazom na závery rozsudku SD

EÚ v spojených veciach C-131/13, C-163/13 a C-164/13, v zmysle ktorých zdaniteľnej osobe možno
odmietnuť uplatnenie práva na odpočet DPH alebo práva na oslobodenie od tejto dane alebo právo
na jej vrátanie, ak bolo preukázané, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že obchodnou
transakciousapodieľanapodvodevoblastiDPHatobezohľadunato,čiktomutopodvodudošlovinom
členskom štáte než ako je členský štát, v ktorom zdaniteľný subjekt o uplatnenie týchto práv požiadal.

Žalovaný teda správne poukázal, že keďže v tomto prípade boli indikované účelové fakturačné
transakcie majúce za cieľ obchádzať jednotný európsky daňový systém, o existencii ktorých mal žalobca
nepochybne vedomosť a k existencii ktorých nepochybne svojou činnosťou aj prispel (viď ďalej), je plne
legitímnym, že správca dane aj žalobcovi odoprel právo priznať ním uplatnený nezákonný nadmerný
odpočet z týchto podvodom poznačených obchodných transakcií. Pričom je nutným dodať, že správca

dane neodmietol žalobcovi toto právo priznať výlučne z dôvodu na strane žalobcových odberateľov,
ktorí si neplnili svoje daňové povinnosti a na dôvod ktorý by žalobca nemal dosah, ako sa to mylne
domnieva žalobca, t.j. správca dane neodmietol žalobcovi toto právo priznať bez ďalšieho iba kvôli
zisteniu daňového podvodu u jeho odberateľov ako takého, ale toto právo mu odmietol priznať kvôli
zisteniu daňového podvodu o ktorom mal žalobca minimálne vedomosť, keďže v tomto prípade dokonca

na vytvorení vhodných podmienok naň žalobca aj iniciatívne participoval

45. Nedôvodnou bola podľa žalovaného aj odvolacia (aktuálne aj žalobná) námietka žalobcu, podľa
ktorej mu správca dane pripísal na ťarchu, že ku kontrole nespároval platby a vystavené faktúry,
ktorú povinnosť však žalobcovi zákon neukladá, v súvislosti s ktorou žalovaný poukázal na legitímnosť

tejto požiadavky správcu dane, keďže v dokladoch žalobcu zistil nezrovnalosti [fakturované tovary
odberateľská spoločnosť neplatila]; v evidencii žalobca vykazoval vysoké neuhradené pohľadávky;
dochádzalo k postupovaniu neuhradených pohľadávok na spoločnosti na ďalšom stupni dodávateľsko-
odberateľských reťazcov a to v iných zdaňovacích obdobiach ako v tých, kedy boli deklarované dodania
tovaru; postúpenie pohľadávok bolo v účtovníctve žalobcu účtované s odlišnými dátumami, ako bol

dátum uvedený na dohodách a taktiež platby za postúpené pohľadávky boli zasielané v odlišných
mesiacoch alebo aj v odlišných sumách a neobsahovali žiadnu identifikáciu smerom ku konkrétne
uzavretej dohode] a to, aj podľa správneho súdu s odôvodneným poukazom na zákonnú povinnosť
žalobcu ako účtovnej jednotky, viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne a zrozumiteľne, pričompreukaznosť znamená, že účtované záznamy budú doložené overiteľnými dokladmi. K uvedenému
správny súd súčasne dodáva, že uvedenú skutočnosť správca dane a ani žalovaný nepripísali na ťarchu
žalobcu, práve naopak, žalobca sa týmto svojim postojom sám ochudobnil o možnosť argumentovať

a preukazovať, že svoje podnikanie viedol transparentne, prehľadne a s čestným úmyslom.

46. Ohľadne odvolacej námietky žalobcu, podľa ktorej zistenia správcu dane nie sú jeho vlastnými,
ale predstavujú iba citáciu zistení iného správcu dane z Maďarska, žalovaný, aj podľa správneho súdu
zákonne udržateľným spôsobom dôvodil, že maďarský správca dane vychádzal zo zistení z daňových

kontrol vykonaných v žalobcových odberateľských spoločnostiach s tým, že správca dane nemal
dôvod zistenia maďarskej finančnej správy spochybňovať a takisto ani žalobca, ktorý bol so zisteniami
vyplývajúcimi z odpovedí na žiadosti o MVI oboznámený, ani počas daňovej kontroly, ani počas
vyrubovacieho konania a ani k odvolaniu nepredložil také dôkazy, ktoré by spochybnili informácie zistené
maďarskou finančnou správou s tým, že tieto informácie navyše nadväzovali na doklady žalobcu,
ako aj na doklady získané správcom dane od slovenských prepravcov.

Inými slovami, podľa správneho súdu tým, že žalobca okrem púheho tvrdenia, že správca dane prevzal
zistenia maďarského správcu dane, tieto zistenia, resp. ich správnosť žalobca nijakým spôsobom
nekonfrontoval (nepolemizoval s nimi), nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonný postup, ktorý
by mohol mať vplyv na vecnú stránku rozhodnutia správcu dane.

47. Správny súd, rovnako ako aj žalovaný (v odvolacom konaní), má za nedôvodnú aj námietku žalobcu,
podľa ktorej mu správca dane nemôže pripočítať na ťarchu správcom dane realizovaný nesprávny
výklad zmlúv uzavretých medzi žalobcom a jeho zmluvnými partnermi, v zmysle výkladu ktorého mal
žalobca uplatniť voči svojim obchodným partnerom zabezpečovacie prostriedky a správca dane nemôže
voči žalobcovi vyvodiť dôsledky preto, že žalobca neuplatnil hoc mohol jemu umožnené zákonné

možnosti voči svojim obchodným partnerom. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že obsah zmlúv si zvolil
sám žalobca a správca dane iba preveroval ich reálny dopad v ich obchodných vzťahoch, keďže sám
žalobca tvrdil, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili v súlade so zmluvnými dojednaniami. Správny súd
súhlasiac, naviac dodáva, že je samozrejme nesporným, že žalobca nemusel, ale len mohol (mal právo)
uplatniť voči svojim obchodným partnerom aj sankčné zmluvné dojednania, ktorých neuplatnenie tak

nie je možné klásť mu na ťarchu a na ťarchu mu ani kladené nebolo, ale tento postoj žalobcu k jeho
obchodenému partnerovi (Vas-Ferro Kft.), aj napriek tomu, že tento jeho obchodný partner si opakovane
neplnil svoje záväzky (opakovane a dlhodobo nakupoval bez platenia) je minimálne varovným signálom
o žalobcom neštandardne a účelovo nastavených jeho obchodných vzťahoch s týmto odberateľom a to
aj napriek ich zmluvnej regulácii o ktorej navyše sám žalobca tvrdil, a správca dane to iba preveroval,

že tento zmluvný regulatív bol akceptovaný, čo sa napokon ukázalo byť neopravdivým.

48. V žalobou napadnutom rozhodnutí žalovaný zaujal svoje stanovisko aj k námietke žalobcu, podľa
ktorej správca dane nereflektoval na všetky námietky žalobcu uplatnené voči protokolu priamo na
pojednávaní 16.11.2020, ale až v napadnutom rozhodnutí, pričom žalovaný uviedol, že na pojednávaní

sa správca dane podrobne vyjadril ku všetkým pripomienkam žalobcu, ktoré uviedol vo svojom
vyjadrení k protokolu zo 04.05.2020 s tým, že na tomto pojednávaní žalobca vzniesol aj ďalšie dovtedy
neuplatnené námietky, avšak bez opory v dôkazoch, ktoré tak nemali takú váhu, aby mohli zvrátiť
alebo zmeniť závery správcu dane. V uvedenej súvislosti správny súd dodáva, že predmetná námietka,
ktorá je aj žalobnou námietkou, sa javí byť v okolnostiach veci nie len všeobecnou a neodôvodnenou

(žalobca nekonkretizuje, s ktorou s pre vec kľúčovou námietkou sa správca dane nevysporiadal,
napriek jej uplatneniu), ale je aj neefektívnou (keďže na pojednávaní prítomný žalobca, v prípade jeho
nespokojnosti s rozsahom námietok, ku ktorým sa správca dane vyjadril, sa mohol a mal dovolávať
priamo na pojednávaní nápravy), ale je aj bezúčelnou, keďže ako sám žalobca uvádza, správca
dane sa s jeho všetkými námietkami vysporiadal napokon vo svojom rozhodnutí, takže žalobca nebol

ochudobnený o argumentačnú rovinu vo vzťahu k nim v odvolacom konaní a nemohol a nebol tak ani
ukrátený na svojich právach.

49. Napokon v súvislosti s poslednou žalobnou námietkou v tejto skupine žalobných námietok, žalobca
poukázal,žesprávcadanepoužívalpojmyako„missingtrader“či„nastrčenýsubjekt“apod., používanie,

ktorých predstavuje, podľa žalobcu, iba dojmy správcu dane a nie preukázané zistenia.
V súvislosti s touto námietkou sa žalovaný v rozsiahlej časti svojho rozhodnutia zaoberal vysvetlením
podstaty uvedených pojmov, ktoré sú praxou (aj s poukazom na rozhodovaciu činnosť SD EÚ)
zaužívanou terminológiou v daňovom konaní zaoberajúcom sa daňovým podvodným konaním, pričomich terminologickú definičnú podstatu konfrontoval s okolnosťami danej veci, t.j. napr. že definičné znaky
strateného obchodníka sú príznačné pre Vas-Ferro Kft., pričom žalobca opäť nekonkretizoval, ktoré
závery, resp. ktoré definičné znaky pripisované jednotlivým „hráčom“ v daňovom podvodnom konaní,

nekorešpondujú so správcom dane učineným ich pripísaním jednotlivým jeho obchodným partnerom.
Uvedenú námietku správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú a nemajúcu potenciál ovplyvniť vecné
rozhodnutie správcu dane.

3. K nepreukázaniu účasti žalobcu na daňovom podvode

50. V rámci tejto žalobnej námietky žalobca opätovne nereagoval na spôsob vysporiadania sa s ňou
žalovaným v žalobou napadnutom rozhodnutí, t.j, neuvádza prečo by názor žalovaného mal byť
nezákonným, ale opakovane, ako aj v odvolacom konaní pred žalovaným dôvodí tým, že (i) správca
dane nepreukázal, žeby žalobca mal participovať na daňovom podvodnom konaní, keďže žalobca
má za to, že predložením všetkých dokladov k preverovaným obchodom, svoje dôkazné bremeno

uniesol s poukazom, že správca dane nezohľadnil, že u žalobcu vykonané daňové kontroly v roku 2011
skončili bez zistenia akéhokoľvek pochybenia na strane žalobcu a teda žalobca má za to, že identický
správca dane postupoval v jeho identickom prípade rozdielne; (ii) že správca dane preniesol na žalobcu
nezákonne dôkazné bremeno ohľadne skutočností na strane jeho obchodných partnerov, ako napr.
neplnenie si odvodových povinností, o čom však žalobca nemohol mať vedomosť a nemohol ich ani

ovplyvniť a (iii) napokon, že správca dane nepreukázal vedomú účasť žalobcu na daňovom podvodnom
konaní.

51. V súvislosti s uvedeným správny súd v prvom rade vo všeobecnosti uvádza, že odmietnutie priznania
nadmerného odpočtu DPH, z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok a z dôvodu účasti na

podvodnom reťazci sú dva zásadne odlišné dôvody, ktoré nie je možné v žiadnom prípade kumulovať,
pretože sa vzájomne vylučujú. Inými slovami, ak by správca dane konštatoval, že u daňového subjektu
neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie nadmerného odpočtu DPH (napr. dodanie tovaru
je jednou z hmotnoprávnych podmienok), je neprípustné, aby správca dane súčasne (kumulatívne)
identickému daňovému subjektu za identické zdaňovacie obdobie odmietol tento nadmerný odpočet

DPH aj z dôvodu jeho účasti na daňovom podvode. Totižto pri preukazovaní zapojenia daňového
subjektu do podvodného reťazca sa spravidla vychádza z premisy, že hmotnoprávne podmienky pre
priznanie nadmerného odpočtu DPH boli splnené.
Taktiež v zmysle už bohatej judikatúry, je tiež potrebné mať na zreteli, že jedna a tá istá okolnosť
(napr. dodanie tovaru iným, ako vo faktúre deklarovaným dodávateľom) síce nemusí mať sama

o sebe vplyv pre odmietnutie priznať nadmerný odpočet DPH z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych
podmienok, avšak súčasne identická okolnosť už môže v spojení s inými skutočnosťami mať
význam pre posúdenie či objektívnej alebo aj subjektívnej vedomostnej zložky daňového subjektu o
jeho participovaní na dodávateľsko-odberateľskom obchodnom reťazci poznačenom podvodom. Iným
slovami vo všeobecnosti povedané, ak určitá skutočnosť nepostačuje na prijatie záveru o odmietnutí

priznania nadmerného odpočtu DPH pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok, to ešte automaticky
neznamená, že tá istá skutočnosť nemôže zavážiť pri hodnotení napr. vedomostnej zložky daňového
subjektu o jeho participovaní na daňovom podvode.
Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ
zisťujú prostredníctvom tzv. Axel Kittel testu, ktorého fázy boli špecifikované v rozhodnutiach C- 439/04

a C-440/04, Axel Kittel a Recolta Recycling. V rámci tohto testu musí správca dane v rámci svojho
dôkazného bremena kumulatívne preukázať - 1/ objektívnu existenciu podvodu na DPH (t.j. chýbajúcu
daň) a to v ktoromkoľvek článku obchodného reťazca; 2/ objektívne skutkové okolnosti na podklade
ktorých kontrolovaný daňový subjekt o podvode na ktoromkoľvek článku reťazca vedel alebo mohol
vedieť, pričom postačuje nevedomá nedbanlivosť a nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho

subjektu);3/čikontrolovanýdaňovýsubjektprijalopatrenia,ktoréjeodnehomožnérozumnevyžadovať,
aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence vedomostný
test konkrétneho subjektu).
Napokon v súvislosti s uvedeným, je pre zjednodušenie ďalšej argumentácie nevyhnutné tiež vo
všeobecnej rovine zjednodušene opísať princípy prenosu dôkazného bremena pri daňovej kontrole.

Dôkazné bremeno je primárne na daňovom subjekte (žalobcovi), ktorý musí v prvom rade preukázať
pravdivosť skutočností, na podklade ktorých si uplatňuje nárok na (v tomto prípade) nadmerný
odpočet; následne, dokazovanie zo strany správcu dane slúži na preverenie pravdivosti týchto daňovým
subjektom (žalobcom) tvrdených a dokladmi preukazovaných skutočností, t.j. v tomto štádiu dochádzak prenosu dôkazného bremena na správcu dane, aby preukázal, že daňovým subjektom (žalobcom)
tvrdené a preukazované je alebo nie je pravdivé, a až v prípade, že správca dane nepravdivosť tvrdení
daňového subjektu dôveryhodne vykonaným dokazovaním spochybní, dochádza k prenosu dôkazného

bremena opäť na daňový subjekt (žalobcu), aby tieto správcom dane preukázané dôvodné pochybnosti
v druhom kole oslabil, vyvrátil alebo zdôvodnil.

52. V okolnostiach danej veci sa tak prvá časť (í) tejto námietky žalobcu javí nedôvodnou a vnútorne
rozpornou, ako to ustálil aj žalovaný, ktorý v žalobou napadnutom rozhodnutí poukazom na konkrétne

správcom dane zistené skutočnosti (viď ďalej), zdôvodnil správnosť a opodstatnenosť jednoznačného
záveru správcu dane o existencii daňového podvodu a o účasti žalobcu na obchodných reťazcoch
zaťažených daňovým podvodom, z ktorého dôvodu správca dane za účelom indikovania daňového
podvodu napokon vykonával a s pozitívnym výsledkom aj vyhodnocoval tzv. Axel Kittel test, pričom aj
keď tento test správca dane vo svojom rozhodnutí vyslovene takto neoznačil (nepomenoval), to ešte
neznamená, žeby sa nezaoberal odôvodňovaním jednotlivých jeho bodov tak, ako boli vyšpecifikované

vyššie.
O vnútornej rozporuplnosti tejto časti žalobnej námietky svedčí to, že žalobca na jednej strane tvrdí,
že mu nie je zrejmým na akom základe správca dane založil svoje rozhodnutie o nepriznaní žalobcovi
nadmerného odpočtu DPH, avšak na strane druhej v tretej časti (iii) tejto svojej námietky paradoxne
žalobca tvrdí, že správca dane nepreukázal jeho vedomú účasť na daňovom podvode (?). Z uvedeného

je zrejmým, že žalobcovi v konečnom dôsledku musí byť tiež jasné, že podkladom pre rozhodnutie
správcu dane bol jednoznačný záver o existencii daňového podvodu a o participovaní žalobcu na ňom,
keďže sám žalobca sa bráni tvrdením o nepreukázaní svojej vedomosti práve o daňovom podvodnom
konaní.
Okrem toho námietka žalobcu o ním unesení dôkazného bremena tým, že správcovi dane

predložil všetky doklady o v rozhodnom zdaňovacom období august 2013 deklarovaných obchodoch,
v okolnostiach správcom dane ustáleného daňového podvodu, svedčí o nepochopení žalobcom
vyššie opísaných princípov prenosu dôkazného bremena. Žalobca totižto predložením dokladov
o deklarovaných obchodoch uniesol svoje dôkazné bremeno takpovediac iba v „prvom kole“
dokazovania, keďže podľa správcu dane tieto žalobcom predložené podklady postačovali síce na

preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok pre žalobcom uplatňovaný nadmerný odpočet
DPH, z ktorého dôvodu napokon správca dane preto svoje rozhodnutie ani nezaložil na nesplnení
hmotnoprávnych podmienok, avšak tieto žalobcom predložené doklady a tvrdenia už nepostačovali na
unesenie ním dôkazného bremena v akoby pre neho v „druhom kole“ dokazovania zameraného na
vyvrátenie či oslabenie dokazovaním sformovaných dôvodných pochybností správcu dane o daňovom

podvode a o vedomosti žalobcu o ňom. Z uvedeného je zrejmým, že správca dane a aj žalovaný
v žalobou napadnutých rozhodnutiach konštatovali síce žalobcom neunesenie dôkazného bremena,
avšak činili tak nie vo vzťahu k záveru o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na priznanie
nadmerného odpočtu DPH, tak ako sa mylne domnieva žalobca a ktorý záver napokon ani nebol
dôvodom rozhodnutia správcu dane, ale správca dane toto konštatoval vo vzťahu k žalobcom

nepreukázaniu resp. k nevyvráteniu vecného zistenia správcu dane o vedomosti žalobcu o daňovom
podvodnom konaní (dôvody viď ďalej), ktorý dôvod, t.j. daňový podvod, bol napokon aj podkladom
rozhodnutia správcu dane.
Inými slovami, unesením dôkazného bremena daňovým subjektom (žalobcom) vo vzťahu k preukázaniu
splnenia hmotnoprávnych podmienok na priznanie nadmerného odpočtu DPH, ešte dokazovanie

a prenos dôkazného bremena v daňovej kontrole nekončí, ale tento proces pokračuje do štádia
preverovania podvodného konania, v rámci ktorého sa v prípade jeho preukázania správcom dane,
prenáša dôkazné bremeno opäť na daňový subjekt v požiadavke preukázať, či tento daňový subjekt
(žalobca) o podvodnom daňovom konaní vedel alebo pri vynaložení všetkej starostlivosti a obozretnosti
poctivého obchodníka vedieť mohol a mal a či na jeho zamedzenie prijal dostatočné opatrenia.

53. Podľa žalovaného a aj podľa správneho súdu sa javí byť nedôvodnou aj druhá časť (ii) tejto žalobnej
námietky žalobcu o údajnom nezákonnom prenose na žalobcu dôkazného bremena ohľadne statusu
a správania sa jeho obchodných partnerov z hľadiska ustálenia záveru o daňovom podvode a z takto
formulovanej námietky opäť plyne neporozumenie žalobcom princípom a podstate prenosu dôkazného

bremena vo vzťahu k preukazovaniu daňového podvodu v príčinnej súvislosti s nárokmi daňového
subjektu na nadmerné odpočítanie DPH. Totižto nie každý správcom dane ustálený daňový podvod,
musí byť zákonite aj dôvodom pre následné nepriznanie daňovému subjektu nadmerného odpočítania
DPH a toto sa deje iba v prípade ak daňový subjekt neunesie dôkazné bremeno a nepreukáže, žeo existujúcom daňovom podvode nevedel ani vedieť nemohol. A contrario, ak daňový subjekt unesie
dôkazné bremeno a preukáže, že o existujúcom správcom dane zistenom daňovom podvode objektívne
nevedel ani vedieť nemohol, správca dane mu nemôže odoprieť nárok na (nadmerné) odpočítanie DPH

alebo na oslobodenie od DPH, čo sa v tomto prípade nestalo.
V danom prípade totižto správca dane nekládol žalobcovi za vinu skutočnosti, ako je zánik alebo
neplnenie si odvodových povinností jeho obchodnými partnermi (odberateľa – Vas-Ferro Kft.), ako
sa celkom mylne domnieva žalobca, pretože tieto skutočnosti sú napokon významnými pre unesenie
dôkazného bremena samotným správcom dane, ktorý musí zhromaždiť dostatok objektívnych dôkazov

indikujúcich existenciu v obchodnom reťazci podvodne konajúcich subjektov, a nie pre daňový subjekt
(žalobcu). Inými slovami správca dane netvrdil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide
o zistenie daňového podvodu (t.j. nekládol mu za vinu nemajetnosť alebo neplnenie si daňových
povinností jeho obchodnými partnermi), ale tvrdil, že žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol pokiaľ ide
o preukázanie jeho nevedomosti, že je zapojený do obchodného reťazca takýmto podvodným daňovým
konaním poznačeného, t.j. inými slovami, správca dane tvrdil, že žalobca nevyvrátil jeho dôvodné

pochybnosti o jeho participovaní na daňovom podvode a to je rozdiel, pričom pri vedomostnej zložke
daňového subjektu postačí aj nedbanlivosť, t.j. nielenže daňový subjekt vedel, ale aj vtedy keď vedieť
mohol a mal pri vynaložení všetkej ostražitosti a obozretnosti, ktorú v dôsledku nedbanlivosti však
daňový subjekt na svoju škodu nevynaložil (t.j. správca dane kládol žalobcovi za vinu, že vzhľadom na
všetky objektívne existujúce varovania na strane obchodného partnera (Vas-Ferro Kft.) žalobcu, žalobca

aj napriek tomu nebol obozretným, tieto nevyhodnotil ako rizikové pre participovanie na podvodnom
daňovom konaní a s týmito žalobcom neprevereným subjektom žalobca obchodoval).
Keďže žalobca v žalobe namietal iba nesprávnosť záveru správcu dane o svojej vedomosti o daňovom
podvodnom konaní (viď ďalej), avšak nenamietal nesprávnosť záverov správcu dane o existencii
daňového podvodného konania ako takého v obchodných reťazcoch so zapojením obchodíkov Vas-

Ferro Kft. a Budafer Kft., preto záver (rozumej o existencii daňového podvodu) tak správny súd,
súc viazaný žalobnými bodmi, nebol povinný ani preskúmavať, avšak len pre zjednodušenie ďalšej
argumentácie a pre komplexnosť veci správny súd v kocke poukazuje na objektívne dôvody, ktoré
správcu dane viedli k záveru o existencii daňového podvodu: - žalobcom od výrobcu nakúpený hutný
tovar bol presmerovaný do žalobcom prenajatého maďarského skladu u Ferroport Kft., ktorý žalobca

predával s oslobodením od dane na základe ním vystavených faktúr zmiznutému insolventnému
obchodníkovi Vas-Ferro Kft. avšak bez toho, aby si Vas-Ferro Kft. tento tovar v sklade vôbec prevzal
alebo aby mu bol dovezený a bez toho, aby Vas-Ferro Kft. z tohto intrakomunitárneho dodania zaplatil
daň, - tovar následne Vas-Ferro Kft., bez toho, aby predtým za tento tovar žalobcovi zaplatil, ho
predával na základe ním vystavených faktúr (prefakturácia tovaru) pre maďarský Budafér Kft., pričom

podľa vyjadrenia a dokumentácie predloženej uskladniteľom F. B.. tento tovar bol na pokyn žalobcu zo
skladu expedovaný priamo až k v poradí druhému odberateľovi Budafer Kft. s ktorým žalobca nemal
priamy obchodný vzťah; - k prefakturácii tovaru dochádzalo skôr, ako prvý maďarský odberateľ za
tovar zaplatil; - dopravu a skladovanie tovaru zabezpečoval a hradil žalobca, ktorý disponoval aj CMR
dokladmi; - žalobca mal k dispozícii pečiatku Vas-Ferro Kft. a pečiatku podpisu konateľa Vas-Ferro

Kft.; - spoločnosť Vas-Ferro Kft. daň na vstupe nezaplatila, ale uplatnila si odpočet dane; - spoločnosti
Vas-Ferro Kft. a A. B.. boli personálne prepojené skrz bratov Tóthovcov [D. E. bol konateľom Vas-
Ferro Kft. a D. A. bol 10 rokov obchodným riaditeľom Budafer Kft.]; - podľa vyjadrenia konateľa Vas-
Ferro Kft. D. E. všetky obchodné záležitosti mal na starosti jeho brat D. A. (zomrel v roku 2018),
ktorý v rokoch 2011 a 2012 bol aj konateľom žalobcových odberateľov INKURENCIA Kft. a G. B.,

ktoré mali mimochodom sídlo na identickom mieste ako Vas-Ferro Kft., t.j. konateľ Vas-Ferro Kft.
nemal vedomosť o prebiehajúcej obchodnej činnosti; - Vas-Ferro Kft. nevykonávala reálnu hospodársku
činnosť, nemala zamestnancov ani materiálno technické vybavenie a mala dlhodobo deficit tržieb;
- za tovar žalobcom fakturovaný pre Vas-Ferro Kft., z ktorého si žalobca uplatnil oslobodenie od
dane, žalobcovi platil kúpnu cenu skrz faktoring Slovenskej sporiteľne a.s. Budafér Kft. s oneskorením

alebo nižšie ako fakturované sumy, pričom na Faktoring Slovenskej sporiteľne neboli postupované
všetky faktúry vystavené žalobcom pre Vas-Ferro Kft., iba faktúry s vyššou fakturovanou sumou; -
žalobca napriek neuhrádzaniu ceny tovaru od Vas-Ferro Kft., nedokladoval predplatby za tovar od tohto
odberateľa Vas-Ferro Kft. v zmysle zmluvného dojednania v nimi uzavretej rámcovej zmluve, ktorá bola
iba formálnym dokumentom; - žalobca navyšoval množstvo tovaru fakturovaného pre Vas-Ferro Kft.,

hoc ten mu za tovar vôbec neplatil a na faktoring Budafér Kft. platila oneskorene a nie všetky platby
fakturované žalobcom pre Vas-Ferro Kft.; - Budafér Kft. vediac o žalobcovi a opačne, nenakupoval
hutný tovar priamo od žalobcu, t.j. bez sprostredkovateľa (Vas-Ferro Kft.) aj keď by tak cena tovaru bola
výhodnejšia, ako keď tento tovar kupoval cez účelovo vytvorený fakturačný reťazec, a opačne žalobcanepredával priamo pre Budafér Kft., ale obchody celkom nelogicky fakturačne smeroval cez zmiznutého,
absolútne insolventného obchodníka Vas-Ferro Kft., ktorý iba formálne vystavoval faktúry na personálne
spriaznenú spoločnosť Budafér Kft., ktorá síce s oneskorením a tiež nie v plnej výške hradila záväzky

voči žalobcovi namiesto Vas-Ferro Kft. s priamym dodaním jej tovaru, avšak už bez poznatku, aby
za tento tovar Budafér Kft. zaplatila cenu a daň aj spoločnosti Vas-Ferro Kft.; - žalobcom predložené
evidencie DPH neobsahovali rovnaké údaje, ako evidencie za rovnaké zdaňovacie obdobia, ktoré sa
nachádzaliuOČTK.Zuvedenéhosprávcadanevyvodil,žeVas-FerroKft.bolaibaformálnenastrčenádo
fakturačného reťazca medzi žalobcu a Budafér Kft.. Správca dane teda nespochybnil existenciu tovaru,

ale účel a priebeh fakturačných a obchodných vzťahov do ktorých bol žalobca zapojený realizovaných
za účelom využitia oslobodenia od DPH titulom dodávok do iného štátu zmiznutému obchodníkovi, ktorý
reálne DPH neodviedol.

54. Ako bolo vyššie už zmienené žalobca žalobou nespochybňoval závery správcu dane o zistení
daňového podvodu v rámci správcom dane indikovaných vyššie opísaných dôvodov, preto sa správny

súd opodstatnenosťou týchto záverov (dôvodov) bližšie nezaoberal, avšak žalobca namietal, že v rámci
testu daňového podvodu nebola správcom dane preukázaná jeho vedomá účasť na tomto podvodnom
konaní.
Zo žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s jemu predchádzajúcim rozhodnutím
správcu dane je zrejmým, že pre vedomosť (vedomú i nevedomú nedbanlivosť) žalobcu o jeho zapojení

sa do obchodného reťazca poznačeného podvodným konaním boli signifikantnými tieto skutočnosti:
- usporiadanie obchodných vzťahov žalobcu, ktorý fakturačne predával tovar odberateľovi Vas-Ferro
Kft., avšak s jeho expedovaním až priamo k druhému odberateľovi Budafér Kft., o ktorej skutočnosti
žalobca nemohol nevedieť, keďže sám zabezpečoval a hradil prepravu;
- žalobca (podľa dokladov predložených uskladniteľom Ferroport. Kft.), ktorý už fakturačne predal tovar

spoločnosti Vas-Ferro Kft., dával skladu ešte aj pokyny na odsun toho istého tovaru pre druhého
odberateľa Budafér Kft.;
- žalobca mal vedomosť o insolventnosti odberateľa Vas-Ferro Kft., ktorý za tovar vôbec neplatil a mal
vedomosťajovporadídruhomodberateľoviBudaférKft.,ktorýplatil(oneskoreneaniekedyvnižšíchako
fakturovaných sumách) za tovar namiesto Vas-Ferro Kft. - podľa vyjadrenia konateľa Budafér Kft. pána

H., žalobca sám nadviazal spoluprácu s Budafér Kft., takže o tejto spoločnosti žalobca mal vedomosť
a napriek tomu nepredával tovar priamo jej;
- podľa vyjadrenie konateľa Vas-Ferro Kft. D. E., žalobca k spolupráci sám kontaktoval Vas-Ferro Kft.,
keď konateľ žalobcu osobne prišiel do kancelárie Vas-Ferro Kft. po jej založení v roku 2012 a konzultoval
obchodnú spoluprácu;

- žalobca mal k dispozícii pečiatku Vas-Ferro Kft. a pečiatku s podpisom konateľa Vas-Ferro Kft. D. E.;
- žalobca mal vedomosť o personálnom prepojení Vas-Ferro Kft. a A. B.. skrz bratov D., keďže s nimi
obchodoval už aj v rokoch 2011 a 2012, pričom v tých rokoch obchodoval podľa identického scénara (t.j.
fakturovanie tovaru prvému odberateľovi, ktorý za tovar neplatil a daň neodviedol a s faktickým dodaním
tovaru v poradí druhému odberateľovi) aj so spoločnosťami Ácelkér Kft. a Inkurencia Kft., ktoré boli

prvými (nastrčenými) odberateľmi žalobcu pričom ich konateľom bol D. A.;
- žalobca akceptoval, že maďarský v poradí druhý odberateľ mu za tovar niekedy platil nižšie ako pre
Vas-Ferro Kft. fakturované sumy;
- žalobca napriek zmluvnému dojednaniu v rámcovej zmluve s odberateľom Vas-Ferro Kft., tomuto
v záujme predísť podnikateľskému riziku straty, nevystavoval preddávkové faktúry, t.j. žalobca

spolupracoval s odberateľom v rozpore s uzavretou zmluvou, pričom neukončil obchodnú spoluprácu,
ak odberateľ riadne a včas nezaplatil a ani ho nesankcionoval;
- v niektorých prípadoch dokonca sám žalobca vybavoval reklamácie hutného tovaru medzi výrobcom
a druhým odberateľom, s ktorým nemal priamy obchodný vzťah.
Uvedené správcom dane a žalovaným zistené a ustálené skutočnosti aj podľa správneho súdu

nepochybne evokujú nielenže nevedomú (zanedbanú) neznalosť, ale dokonca až vedomú nedbanlivosť
žalobcu hraničiacu až s iniciatívou samotného žalobcu, ktorý sám nadviazal spoluprácu s označenými
maďarským spoločnosťami, realizovať neštandardné obchodné praktiky pri intrakomunitárnom
obchodovaní s cieľom vytvoriť pre seba aj pre svojich zahraničných obchodných partnerov podmienky
na podvodné konanie v oblasti DPH spočívajúce v možnosti uplatniť si oslobodenie od DPH žalobcom

pri dodaní tovaru do Maďarska odberateľovi, ktorý nevykonával reálnu podnikateľskú činnosť a ktorý
napokon žalobcovi ani riadne za dodaný tovar neplatil, čo v rozpore so štandardom účelu podnikania,
ktorým je dosahovanie zisku, ponechalo nepochopiteľne žalobcu bez patričnej reakcie voči tomuto
jeho obchodnému partnerovi a paradoxne žalobca tomuto odberateľovi ešte navyšoval množstvododaného tovaru, aj keď vedel, že nemá ekonomické zázemie, že nie je reálnym odberateľom hutného
tovaru a že finančné vyrovnanie bude spojené s vysokým podnikateľským rizikom a diskonfortom,
pričom s v poradí druhým odberateľom jednal priamo konateľ žalobcu. Žalobca teda zabezpečoval

fakturačný vstup tovaru do účelových fakturačných reťazcov, v ktorých mohlo dôjsť k uplatneniu
práva na odpočítanie DPH bez toho, aby DPH bola predtým odvedená. Z uvedených skutočností
je v okolnostiach veci aj podľa správneho súdu pochopiteľná dôvodná pochybnosť správcu dane
o účelovom obchodnom reťazci s cieľom vytvorenia podmienok na uplatnenie si nároku na odpočet DPH
z intrakomunitárnych obchodov.

55. Vzhľadom k uvedenému správny súd konštatuje, že správca dane a aj žalovaný, vo vzťahu
kpreukázaniusubjektívnejstránkyvedomostižalobcuomožnomzapojenísadopodvodnéhokonaniana
úseku DPH, riadne a v logických súvislostiach odôvodnili vedomú nedbanlivosť žalobcu (vedel, ale bez
primeraných dôvodov sa domnieval, že škodlivý následok nenastane), a dokonca daňové orgány v tomto
kontexte riadne odôvodnili aj nevedomú nedbanlivosť žalobcu (nevedel, ale vedieť mohol a mal), keď

poukázali, že žalobca, pri vynaložení všetkej objektívnej starostlivosti, ktorú od neho ako starostlivého
hospodára bolo možné očakávať, neprijal žiadne preventívne opatrenia hoci tak učiniť mohol a mal, aby
zabránilhocajlensvojejnevedomejúčastinadaňovompodvodnomkonaní.Žalobcatotižtosámpotvrdil,
že nemal žiadne opatrenia na zabezpečenie straty vlastných príjmov od pochybných zahraničných
spoločnostíamožnosti,ktorémoholuplatňovaťzozmlúvospolupráci(napr.úrokyzomeškania,zmluvné

pokuty, odstúpenie od zmluvy o spolupráci) neuplatňoval; žalobca v konaní uviedol, že obchodného
partnera so overil iba vo verejne dostupných registroch, čo je v danom prípade podľa správneho súdu
nedostačujúce, keďže ako konateľ Vas-Ferro Kft. D. E. uviedol, k spolupráci ho oslovil sám žalobca
hneď po vzniku spoločnosti v roku 2012, t.j. žalobca sám kontaktoval k spolupráci spoločnosť, bez
podnikateľskej histórie, bez preferencii a aj bez kapitálu o čom žalobca vedel, keďže o spolupráci

iniciatívne sám rokoval aj s Budafér Kft, ktorý prehlásil, že bude uhrádzať platby namiesto insolventného
Vas-Ferro Kft., a súčasne žalobca poznal podnikateľské praktiky bratov D., skrz ktorých boli Vas-Ferro
Kft. a A. B.. prepojené, keďže s nimi obchodoval už aj v rokoch 2011 a 2012; žalobca nevysvetlil prečo
prijímal úhrady od iných spoločností k pohľadávkam voči svojim odberateľom; vierohodne nevysvetlil
rozpory v účtovných dokladoch.

Inými slovami, z uvedeného je zrejmým, že žalobca sa nedostatočne presvedčil (možno aj zámerne)
s kým obchoduje a to v nie malých materiálnych i finančných objemoch a svojich obchodných partnerov
si nielenže dostatočne nepreveril, ale ani po svojej negatívnej skúsenosti s nimi (napr. opakované
neplatenie za dodaný tovar; odlišný tok tovaru ako bol deklarovaný vo faktúre a pod), nevyvodil z tejto
svojej skúsenosti dôsledky, ale v neštandardnom obchodovaní pokračoval.

Na margo charakteru dôkazov, ktoré by mal daňový subjekt (žalobca) predložiť, aby preukázal, že prijal
opatrenia potrebné na zabránenie svojej čo i len nevedomej účasti na daňovom podvodnom konaní,
správnysúduvádza,žedávanieporadenstvaresp.inštruktážakéhokoľvekdaňovéhosubjektusprávcom
dane v naznačenom smere je neprijateľnou, pretože je jednako nemožné zovšeobecniť, aké dôkazné
prostriedky by mal daňový subjekt predložiť alebo navrhnúť na preukázanie ním tvrdeného, keďže

diapazón týchto dôkazných prostriedkov je odvodzovaný práve od charakteru tvrdeného a jednako
preukázanie tvrdeného by malo byť predovšetkým v záujme samotného daňového subjektu, keďže on
si uplatnil nadmerný odpočet DPH a nie správcu dane, ktorý v tomto smere svojou činnosťou nemôže
nahrádzať očakávanú a nevyhnutnú aktivitu daňového subjektu. V naznačenom smere správny súd
podporne poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/39/2021 z

22.08.2023, podľa ktorého cit. „... nebolo chybou správcu dane, že neuviedol akými inými dôkazmi mal
žalobca disponovať, prípadne predložiť na preukázanie nároku na odpočítanie dane, keďže správca
dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech kontrolovaného daňového subjektu“ (m.
m. Najvyšší súd SR sp. zn. 4 SŽfk/4/2019).“ alebo na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR
sp. zn. 10 Sžfk/69/2019 z 28.07.2022 podľa ktorého (body 48, 74 a 65 v uvedenom poradí z dôvodu

nesprávneho číslovania ods., pozn.) cit. „...daňový poriadok presne nešpecifikuje, aké dôkazy majú
byť predložené, akou dôkaznou silou tieto disponujú, a toto bude vždy závisieť od konkrétnej dôkaznej
situácie a charakteru dokazovaných skutočností. Určenie, aké dôkazy má na svoje tvrdenia daňový
subjekt predložiť, či ako má pri svojej podnikateľskej činnosti preverovať svojich obchodných partnerov,
však nie je úlohou správcu dane. (...)

Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby
subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil,
že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr.Teleos plc. a spol. C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno
v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej
osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené

podvodomzostranypredchádzajúcehosubjektu,závisípredovšetkýmodokolnostítohoktoréhoprípadu
vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).
(...)
K právu Európskej únie a jej judikatúre je potrebné ešte dodať, že vyžadovanie primeranej obozretnosti
podnikateľského subjektu je s ňou súladné. Daňový subjekt je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré

od neho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude
viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC
Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 52; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft.,
C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo
dňa 21. júna 2012, bod 54). Vymedzenie takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od daňového
subjektu požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie Súdneho

dvora Európskej únie vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 59).
Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto
uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej dodávateľa a tým
fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 51; vo veci

Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11
a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 57). Na druhej strane je potrebné dodať, že vyžadovanie
a zohľadňovanie primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu vo vzťahu k požiadavke prijímať
rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode je typické práve pre
dokazovanie daňového podvodu, resp. skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že

sa zúčastňuje na daňovom podvode (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo
Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3.septembra 2020, body 53, 54, 56 a 58).“

56. Všetky uvedené konštatovania boli podkladom pre záver správneho súdu o neopodstatnenosti aj
tejto tretej žalobnej námietky žalobcu o daňovými orgánmi údajnom nepreukázaní a neodôvodnení

podieľania sa žalobcu na podvodnom daňovom konaní v interakcii so samotným žalobcom
v zdaňovacom období august 2013 deklarovanými jeho obchodnými partnermi.

4. K námietke uplynutia lehoty na vyrubenie dane

57. Uplynutie prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane podľa cit. § 69 ods. 1, 2 a 3 písm. a) daňového
poriadku [5 rokov od konca roka, v ktorom vznikla žalobcovi povinnosť podať daňové priznanie + 5
rokov od konca roka, v ktorom bol žalobcovi doručený protokol z daňovej kontroly ako úkon smerujúci
na vyrubenie dane, za predpokladu, že tento protokol bol žalobcovi doručený do uplynutia lehoty
prvých 5 zmienených rokov], sa žalobca snažil spochybniť ním predloženým výkladom cit. § 46 ods. 10

daňového poriadku odkazujúceho v prípade prerušenia „daňovej kontroly“ na primeranú aplikáciu cit.
§ 61 daňového poriadku, ktorý zasa mimo iné pojednáva v ods. 5 o tom, že ak je „daňové konanie“
prerušené, tak lehoty podľa daňového poriadku neplynulú (spočívajú). Podľa výkladu žalobcu totižto cit.
§ 61 ods. 5 daňového poriadku nie je možné aplikovať aj na daňovú kontrolu, ktorá nie je konaním,
výsledkom ktorého by bolo rozhodnutie a jednako „primeranosť“ aplikácie § 61 daňového poriadku

je v podmienkach daňovej kontroly treba chápať iba v rozsahu posudzovania existencie dôvodov na
prerušenie daňovej kontroly a nie aj v rozsahu neplynutia lehôt. V dôsledku tohto výkladu potom podľa
žalobcu prekluzívna lehota na vyrubenie mu dane, počas dvoch prerušení daňovej kontroly nemohla
neplynúť.

58. Uvedená žalobná námietka bola bezo zmeny obsahu aj odvolacou námietkou v konaní pred
žalovaným, ktorý aplikujúc žalobcom zmienené ustanovenia tieto vyložil tak, že počas prerušenia
daňovej kontroly lehota na zánik práva vyrubiť daň neplynula, a teda správca dane vykonal včas
úkon smerujúci na vyrubenie dane, ktorým je doručenie žalobcovi protokolu z daňovej kontroly dňom
06.11.2019, t.j. pred uplynutím zákonom stanovenej lehoty 5 rokov na vyrubenie dane s dodatkom

žalovaného, že táto 5 ročná lehota na vyrubenie dane by správcovi dane uplynula 01.01.2019, ale táto
sa predĺžila o čas dvoch prerušení daňovej kontroly, kedy táto prekluzívna lehota neplynula.59. V súvislosti s uvedeným je nutné pozastaviť sa najsamprv pri znení cit. § 61 daňového poriadku,
ktorý pojednáva nie iba o dôvodoch obligatórneho (ods. 1) a fakultatívneho (ods. 2) prerušenia daňového
konania, či o začiatku a konci tohto prerušenia, ale nepochybne upravuje aj právny režim plynutia

všetkých lehôt upravených daňovým poriadkom a to tak, že tieto lehoty počas prerušenia daňového
konania neplynú (spočívajú). Právny režim plynutia lehôt podľa daňového poriadku, počas prerušenia
daňovej kontroly síce zákonodarca v daňovom poriadku explicitne neupravuje, ale v tomto smere si
vypomáha v cit. § 46 ods. 10 daňového poriadku en bloc odkazom na primeranú aplikáciu cit. § 61
daňového poriadku a to bez toho, aby tento odkaz nejakým spôsobom okliešťoval (obmedzoval) iba

vyslovene na niektoré otázky upravené § 61 daňového poriadku, z čoho možno vyvodiť, že § 61
daňového poriadku je možné aplikovať na prípad prerušenia daňovej kontroly aj v jeho časti upravujúcej
neplynutie lehôt počas tohto prerušenia daňovej kontroly tak, ako to správne ustálil aj žalovaný. A keďže
jednou z lehôt podľa daňového poriadku, ktoré neplynú tak počas prerušenia daňového konania, ako
ani počas prerušenia daňovej kontroly, je aj prekluzívna lehota na vyrubenie dane podľa cit. § 69 ods.
1, 2 a 3 písm. a) daňového poriadku, tak v danom prípade počas dvoch prerušení daňovej kontroly táto

prekluzívna lehota neplynula a o dobu týchto prerušení sa táto prekluzívna lehota nadstavila (predĺžila).
Na margo argumentu žalobcu, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, správny súd uvádza,
že s týmto sa dá len súhlasiť, avšak práve preto, že medzi týmito inštitútmi je rozdiel, zákonodarca
považoval za potrebné osobitne aj pri inštitúte prerušenia daňovej kontroly sa vyslovene zmieniť aj
o možnosti prerušenia daňovej kontroly za primeranej aplikácie bez výnimky celého cit. § 61 daňového

poriadku.

60. V danom prípade zdaňovacieho obdobia august 2013 začala 5-ročná prekluzívna lehota na
vyrubenie dane (§ 69 ods. 1 daňového poriadku) plynúť od 31.12.2013 a pri jej štandardnom
neprerušenom plynutí by uplynula 31.12.2018, avšak keďže počas jej plynutia bola daňová kontrola

1x prerušená v rozsahu celkovo 1356 dní [prvé prerušenie od 04.03.2015 (vrátane) do 19.11.2018
(vrátane)], takže po pripočítaní (nadstavení) tejto doby prerušenia, by správcovi dane táto 5 ročná
prekluzívnalehotanavyrubeniedaneuplynulaaž19.09.2022,avšakajpočastohtopredĺženéhoplynutia
lehoty bola daňová kontrola opäť ešte 1x prerušená v rozsahu celkovo 125 dní [druhé prerušenie
od 04.01.2019 (vrátane) do 08.05.2019 (vrátane)]], takže po pripočítaní aj tejto doby prerušenia, by

správcovi dane prvotná 5 ročná prekluzívna lehota na vyrubenie dane uplynula až 22.01.2023. Avšak
keďže ešte do uplynutia tejto prvotnej 5 ročnej lehoty bol žalobcovi 06.11.2019 doručený protokol z
daňovej kontroly, tak od 31.12.2019 začala správcovi dane plynúť nová 5 ročná subjektívna prekluzívna
lehota na vyrubenie žalobcovi dane [prvá veta § 69 ods. 2 a 3 psím. a) daňového poriadku], z čoho
je zrejmým, že žalobou napadnutým rozhodnutím správcu dane z 11.01.2021 v spojení so žalobou

napadnutýmrozhodnutímžalovanéhoz22.04.2021bolažalobcovivyrubenádaňzazdaňovacieobdobie
august 2013 včas a to aj pri zachovaní 10 ročnej objektívnej prekluzívnej lehoty na jej vyrubenie (druhá
veta § 69 ods. 2 daňového poriadku], ktorá by v tomto prípade od 31.12.2013 uplynula 31.12.2023.
Žalovaný v podstate vo svojom rozhodnutí dospel k zákonným záverom, aj keď nesprávne ukotvil záver
plynutia uvedených 5 ročných lehôt vždy k 01.01. toho ktorého roka, keďže do začiatku plynutia týchto

lehôt nepočítal 31.12. toho ktorého roka (t.j. lehotu nepočítal od konca roka, ako to predpokladá § 69
daňového poriadku), ale lehotu počítal až od 01.01, ktorý výpočet je nesprávny, pretože v danom prípade
a nejedná o lehotu určenú na dni do plynutia ktorej sa nepočíta deň v ktorom nastala skutočnosť určujúca
plynutie lehoty tak, ako to predpokladá § 27 ods. 2 daňového priadku, ale sa jedná o lehoty určené
na roky (§ 27 ods. 2 daňového priadku), avšak uvedený o jeden deň posunutý nesprávny výpočet nič

nemení na vyššie uvedených záveroch, že žalobcovi bola vyrubená daň v zákonnej lehote.
Zuvedenýchdôvodovmalsprávnysúdzato,žežalobcovibolažalobunapadnutýmrozhodnutímsprávcu
dane vyrubená daň včas a teda v súlade s § 69 daňového poriadku, preto aj túto štvrtú žalobnú námietku
vyhodnotil ako nedôvodnú.

5. K námietke nezákonnosti protokolu z dôvodu absencie zákonných náležitostí

61. Podľa žalobcu je protokol z daňovej kontroly nezákonným dôkazom, pretože v ňom absentuje
zákonná náležitosť v podobe uvedenia sídla správcu dane tak, ako to vyžaduje § 47 písm. a) daňového
poriadku, a protokol obsahuje iba označenie sídla pobočky správcu dane.

Z administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola a na ňu nadväzujúce vyrubovacie konanie bolo
vedené pobočkou Daňového úradu Košice, konkrétne pobočkou Michalovce, ktorá v zmysle § 5 ods. 1
v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 479/2009 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2019 a po tomto dátume podľa
§ 5 ods. 1 a 6 zákona č. 35/2019 Z. z. patrila do územnej pôsobnosti Daňového úradu Košice a bolaorganizačnou zložkou tohto správcu dane zriadenou prezidentom finančnej správy na zabezpečenie
výkonu jeho činnosti (kam spadá aj správa daní). V danej veci teda vykonával daňovú kontrolu miestne
príslušný správca dane, pričom neuvedenie adresy sídla správcu dane a zároveň uvedenie adresy sídla

oprávnene konajúcej pobočky, ktorá je organizačnou zložkou správcu dane je možné vnímať ako postup
síce nezodpovedajúci doslovnému zneniu § 47 písm. a) daňového poriadku, avšak nemajúci v danom
prípade žiaden negatívny dopad na subjektívne práva žalobcu a ani na zákonnosť protokolu. Uvedená
adresa(oprávnenekonajúcej)pobočkybolaadresouorganizačnejzložkysprávcudane,sktoroužalobca
v priebehu konania opakovane písomne komunikoval, kde sa tiež zúčastňoval procesných úkonov

a kam tiež adresoval svoje podania. Neuvedenie sídla správcu dane v protokole preto samo osebe
nepredstavujetakýnedostatok,ktorýbyakýmkoľvekspôsobompoškodilžalobcunajehoprávach(sťažil,
čidokoncaznemožnilichvýkon),čiužvrovinehmotnoprávnej,aleboprocesnoprávnej(žalobcauvedené
ani netvrdil) a nie je ani spôsobilý zmeniť alebo aspoň ovplyvniť správnosť meritórnych záverov správcu
dane.
Okrem toho správny súd podotýka, že v zmysle § 63 ods. 3 daňového poriadku, je vo výrokovej časti

rozhodnutia, ktorou sa ukladá povinnosť žalobcovi, je správne označený správca dane a nie jeho
pobočka.
V uvedenej súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
4Sfk/11/2022 z 25.04.2024, podľa ktorého cit. „V tejto súvislosti dáva kasačný súd do pozornosti, že
účelom správneho súdnictva je poskytovať ochranu právam a právom chráneným záujmom fyzických a

právnických osôb (§ 2 ods. 1 SSP), ak tieto môžu byť porušené nezákonným rozhodnutím/postupom/
(ne)činnosťou orgánov verejnej správy (§ 6 ods. 1 SSP). Pre potreby plnenia predmetných účelov
zákonodarca poskytuje správnym súdom penzum prostriedkov, ktoré sú oprávnené využiť - medzi inými
aj právomoc zrušiť právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej správy (§ 191 ods. 1 SSP). V tejto súvislosti
však sám zákonodarca v ustanovení § 191 ods. 1 SSP vykonal váženie a vymedzil povahu nedostatkov

(nezákonností), ktoré môžu viesť správny súd ku zrušeniu žalovaného rozhodnutia ako aj podmienky, za
ktorých tak správny súd môže urobiť. Kasačný súd sa nezhoduje so sťažovateľom v tom, že akákoľvek
nezákonnosť má byť správnym súdom bez ďalšieho sankcionovaná zrušením žalovaného rozhodnutia.“
Z uvedených dôvodov správny súd aj túto žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

62. Správny súd má za to, že po vykonaní rozsiahleho dokazovania daňové orgány v súlade s daňovým
poriadkom správne zistili skutkový stav, ktorý vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali;
dôkazy vyhodnotili vo vzájomných súvislostiach, ako aj z nich vyvodený právny záver. Podľa názoru
správneho súdu, preto žalobou napadnuté rozhodnutia daňových orgánov spĺňajú zákonné požiadavky
na ich formálne náležitosti i vecný obsah a správny súd v nich nezistil žiadnu nelogickú či nezákonnú

úvahu, ktorá bola podkladom pre ich skutkové a právne závery.

63. Čo sa týka ďalších prípadných žalobných námietok správny súd dáva do pozornosti, že právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania,
čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto

súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. rozsudok ESĽP Garcia
Ruiz v. Španielsko z 21.01.1999, taktiež uznesenia ÚSSR sp. zn. III. ÚS 95/06 a III. ÚS 260/06).

64. Po zhodnotení všetkých relevantných skutočností, dospel správny súd k záveru, že žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie správcu dane, vychádzajú
z dostatočne zisteného, logicky vyhodnoteného a riadne právne posúdeného skutkového stavu, preto
správny súd postupom podľa § 190 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023, správnu žalobu žalobcu
ako nedôvodnú zamietol tak, ako to je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia.

65. Podľa § 163 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Trovy konania sú všetky preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva
na správnom súde.“

66. Podľa § 168 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Žalovanému prizná správny súd podľa
pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania
iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia
možno priznať len výnimočne.“67. Podľa § 175 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „O nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

68. O náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným rozhodol správny súd podľa cit. § 168
SSP, pretože žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech, avšak keďže v konaní úspešnému
žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, úhradu ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo
požadovať (žalovaný vyjadrovaním sa v konaní vykonával iba činnosť na úseku jemu zverenej správy

vecí verejných), správny súd mu nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.

69. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Správneho súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach

v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v spojení s § 145 ods. 2 písm. a)
SSP v ich znení účinnom do 30.06.2023]. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť. (§ 493e SSP
v spojení s § 443 ods. 1 a 5 SSP)

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému

správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje

podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP).

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).