Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. október 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/126/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319207195
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Štiftová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1319207195.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov
JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: E. Q., F.. XX.X.XXXX, U. XX,
T., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivanou Igazovou, Mýtna 11, Bratislava, proti žalovanej: Obec Igram,
Igram 217, IČO: 800 252, zastúpenému advokátskou kanceláriou KRALIK & PARTNERS s.r.o., Ul. 29.
augusta 2B, Bratislava, IČO: 50 061 151, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalovaného proti

uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-17C/123/2019-197, zo dňa 24.6.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil a žiadnej zo strán sporu nepriznal

nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 20.12.2019 sa žalobca
voči žalovanej domáhal určenia, že žalobca je výlučným vlastníkom v celosti (1/1) parcely reg. „. P.
Č.. XXX/X zapísanej na liste vlastníctva číslo XXX pre k. ú. O., obec O., okres J., o výmere XXX
E.X, druh pozemku: záhrada, vedenom Okresným úradom v Senec, katastrálny odbor. Vzhľadom
na skutočnosť, že v priebehu konania strany sporu v zastúpení ich právnymi zástupcami, v záujme
zmierlivého vyriešenia sporu zhodne požiadali súd o odročenie pojednávania dňa 5.12.2024, z dôvodu

prebiehajúcich rokovaní medzi žalobcom a žalovaným a za účelom poskytnutia dostatočného priestoru
na ukončenie prebiehajúcich rokovaní smerujúcich k mimosúdnej dohode strán, ktorá si vyžaduje
schválenie obecným zastupiteľstvom, súd prvej inštancie konanie podľa § 163 ods. 1 C. s. p. uznesením
č. k. B3-17C/123/2019-192, zo dňa 5.12.2024, právoplatným 16.12.2024, prerušil.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého uznesenia (§ 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ďalej

len „C. s. p.“), súd prvej inštancie ozrejmil, že Civilný sporový poriadok v ustanovení § 163 upravuje
obligatórnu povinnosť súdu prerušiť konanie na základe zhodného návrhu strán sporu a to aj v prípade,
ak nebola daná žiadna prekážka postupu v konaní. Súd po takomto prerušení konania môže v konaní
pokračovať až po uplynutí najmenej troch mesiacov od prerušenia konania a len na návrh jednej zo strán
sporu. Ak takýto návrh nebol v lehote šiestich mesiacov od právoplatného prerušenia konania jednou
zo strán sporu podaný, súd je povinný podľa § 163 ods. 2 C. s. p. konanie zastaviť. Nakoľko ani jedna

zo strán sporu v lehote do šiestich mesiacov od právoplatného prerušenia konania uznesením zo dňa
5.12.2024, právoplatným 16.12.2024, tzn. do 16.6.2025 nepodala návrh na pokračovanie v konaní, súd
prvej inštancie konanie podľa § 163 ods. 2 druhej vety C. s. p. zastavil.

3. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 C. s. p. v súlade s princípom
procesného zavinenia, ktorého aplikácia prichádza do úvahy v prípade, ak konanie končí zastavením,

teda nie meritórnym rozhodnutím. Súd v takomto prípade musí skúmať, ktorá zo strán sporu zavinila, že
sa konanie muselo zastaviť a na základe toho strane, ktorá zastavenie zavinila, uloží povinnosť nahradiťprotistrane trovy konania. Nie vždy však súd zastaví konanie v dôsledku zavinenia niektorej zo strán
sporu (napr. v prípade zániku strany sporu počas konania bez právneho nástupcu podľa § 64 C. s.
p.), resp. je konanie zastavené v dôsledku zavinenia oboch strán sporu, teda žalobcom a žalovaným.

V danom prípade bolo konanie prerušené z dôvodu žiadosti o odročenie pojednávania a na návrh
oboch strán sporu, pre obojstranný záujem na vyriešenie veci dohodou, pričom ani jedna zo sporových
strán nepodala návrh na pokračovanie v konaní, preto konanie podľa § 163 ods. 2 C. s. p. zastavil.
Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že zastavenie konania zavinili obe strany sporu, pričom súdu nebol
známy obsah prípadnej mimosúdnej dohody o urovnaní sporného vzťahu, a preto nemohol konštatovať,

že by k zastaveniu konania došlo v dôsledku konania iba jednej strany sporu, nevznikol ani jednej strane
nárok na náhradu trov konania. Preto v súlade s citovaným ustanovením, podľa § 256 ods. 1 C. s. p.
rozhodol tak, že žiadnej strane sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania

3. Proti výroku o trovách konania podal odvolanie žalovaný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.
a žiadal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmeniť a priznať mu proti žalobcovi plnú

náhradu trov konania. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania
(§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že v priebehu konania poukazoval na skutočnosť, že žaloba
je nedôvodná. Aj keď podľa § 163 ods. 2 C. s. p. môže návrh na pokračovanie podať ktorákoľvek zo
sporovýchstrán,nemôžebyťzastaveniekonanianaťarchužalovanéhoakopasívnevecnelegitimovanej
strany sporového konania, ktorý v konaní prejavuje svoj nesúhlas so žalobou. Navyše v žiadosti o

odročenie pojednávania uviedol, že žalobca ho požiadal o odkúpenie pozemku, čím dal najavo, že nemá
záujem o bezodplatné odovzdanie pozemku žalobcovi, čo je v podstate predmetom žaloby. Z uvedeného
je zrejmé, že úmyslom žalovaného nebolo pokračovať v konaní o podanej žalobe ani vyhovieť žalobcovi
v zmysle podanej žaloby. Preto mu nie je možné pričítať zavinenie na zastavení konania. Naopak, je
povinnosťou žalobcu, pána sporu, v prípade záujmu na pokračovaní v konaní o podanej žalobe, podať

návrh na pokračovanie v konaní. Záujmom žalovaného bolo ukončenie konania, keďže pre neho nemá
žiaden racionálny dôvod pokračovať v konaní. Zastavenie konania pre neho predstavuje plný úspech
v konaní, ktoré sám neinicioval ani nevyvolal a z ktorého pokračovania by nemal žiadny prospech.
Namietal,žezmyslomaúčelomnáhradytrovkonaniajeposkytnúťúspešnejstranekonaniaalebostrane,
ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela

alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred
všeobecným súdom. V zmysle vyššie uvedeného mal za to, že žalobca zavinil zastavenie konania,
nakoľko nepodal návrh na pokračovanie v prerušenom konaní a preto je v zmysle § 256 ods. 1 C. s.
p. povinný uhradiť žalovanému trovy konania. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax súdov,
ktoré posudzovali rovnaký prípad (napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4CoZm/8/2021

zo dňa 27.10.2022, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/55/2020 zo dňa 26.1.2021). Mal
za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, nakoľko procesné zavinenie zastavenia
konaniamalprirozhodovaníonárokunanáhradutrovkonaniapričítaťvýlučnežalobcovi,atedavzmysle
ustanovenia § 256 ods. 1 C. s. p. mal nárok na náhradu trov konania priznať protistrane, t. j. žalovanému.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku ako vecne správne potvrdiť. Napadnutý výrok považoval za správny a súladný s judikatúrou
súdov v obdobných veciach. Pokiaľ žalovaný poukazoval vo svojom odvolaní na konkrétne dve
rozhodnutia krajských súdov, žalobca poukázal na to, že existujú aj presne opačné rozhodnutia, ktoré
naopak potvrdzujú správnosť záveru súdu prvej inštancie v tejto veci (napríklad uznesenie Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/186/2018, z 26.4.2019, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
14Cob/40/2023 z 26.5.2023). Mal za to, že prípadné rozhodnutie súdu prvej inštancie o tom, že za danej
situácie niektorej zo strán prizná právo na náhradu trov konania, by bolo v rozpore s § 163 C. s. p.,
keď podľa § 163 ods. 1 C. s. p. súd konanie prerušil na základe zhodného návrhu oboch strán a ich
súhlasného stanoviska s tým, že konanie bude prerušené z dôvodu mimosúdnych rokovaní o zmierlivom

riešení veci. Jeho výsledok žiadna zo strán do uplynutia doby prerušenia konania súdu nedoručila.
Ustanovenie § 163 ods. 2 C. s. p. potom dôvodne a legitímne uvádza, že ak je konanie prerušené,
súd v ňom pokračuje na návrh ktorejkoľvek strany, čo reflektuje zásadu rovnosti strán v zmysle Čl. 6
Základných princípov C. s. p., pokiaľ ide o ich procesné postavenie. Bol názoru, že práve argumenty
žalovanej v odvolaní by zakladali nerovnosť v procesnej pozícii strán, keďže k prerušeniu konania došlo

s jej súhlasom a zákon dáva explicitne možnosť podať ktorejkoľvek strane návrh na pokračovanie v
konaní. Súd prvej inštancie v odôvodnení správne uviedol, že zavinenie za prípadné zastavenie konania
tak nemožno podľa § 256 ods. 1 C. s. p. pričítať žiadnej zo strán. Je nepochybné, že žalovaná mohla,
musela v tejto veci po uplynutí 6 mesiacov od právoplatného prerušenia konania legitímne očakávať,že nie je v zmysle aplikovateľnej procesnej normy možné prijať iný záver, než zastaviť konanie, pokiaľ
žiadna zo sporových strán (teda ani ona sama), neurobí počas prerušenia konania úkon smerujúci k
jeho pokračovaniu.

5. Ak by bola žalovaná presvedčená o nedôvodnosti žaloby a ak nedisponovala podpísanou
mimosúdnou dohodou, mala mať záujem na pokračovaní v konaní práve napr. pre rozhodnutie o trovách
konania. Svojou nečinnosťou však prejavila, že jej nezáleží tak na meritórnom výsledku konania, ako
ani na prípadnej refundácii jej dovtedy vzniknutých trov. Inak by bola nepochybne podala (aspoň z
opatrnosti) návrh na pokračovanie v konaní minimálne do doby vyriešenia veci mimosúdne s konečnou

platnosťou. Tu však žalovaná napriek tomu, že jej zákon umožňoval disponovať ďalším priebehom
konania, ostala nečinná. Prerušenie konania podľa § 163 C. s. p. je osobitným prípadom obligatórneho
prerušenia konania, keď súd je povinný konanie prerušiť, ak takúto vôľu prejavia obidve (všetky)
strany sporu. Osobitný charakter spočíva v tom, že konsenzus strán sporu o prerušení alebo odročení
pojednávania je prejavom dispozície (oboch) strán s konaním. Toto ustanovenie má teda na zreteli
aktivitu všetkých účastníkov (strán) sporu (konania). Vychádzajúc z okolností tejto konkrétnej veci,

nemožno preto jednoznačne konštatovať, že zastavenie konania bolo na prospech jednej strany, pretože
až pokiaľ by sa žalovaná úspešne v spore bránila a žaloba by bola v konečnom dôsledku z akýchkoľvek
dôvodov zamietnutá, mala by nárok na náhradu všetkých trov konania. Tým, že v predmetnom spore
ani jedna zo strán nepodala návrh na pokračovanie v konaní po jeho prerušení, zavinili obe, rovnakou
mierou, zastavenie konania a je potom spravodlivé a bolo očakávateľné (a predpokladá sa, že strany

s tým boli stotožnené, inak by boli vyvinuli aktivitu smerom k pokračovaniu konania), že si dovtedy
vzniknuté im trovy ponesie každý z nich sám.

6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.), preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, prejednal odvolanie žalovanej

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je v napadnutom výroku vecne správne (§ 387 ods. 1 C. s. p.).

7. Podľa § 256 ods. 1 C. s. p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

8. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,

konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.).

9. Na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania,
odvolací súd pripomína, že pri zastavení konania a pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania
má zásada procesnej zodpovednosti za

zavineniesvojvýznam.Jejpodstatoujeto,žetrovykonanianahrádzaten,ktozavinilichvznik.Akdôjdek
zastaveniusporovéhokonania,jepovinnosťousúduprirozhodovaníotrováchkonaniaskúmaťprocesnú
zodpovednosť na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného.
Nakoľko nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim z procesného práva, je potrebné túto
otázku posudzovať výlučne z procesného hľadiska, teda je potrebné posúdiť, kto zavinil, že konanie

muselo byť zastavené.

10. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že uznesením Mestského súdu Bratislava IV č. k.
B3-17C/123/2019-192, zo dňa 5.12.2024 bolo konanie prerušené podľa § 163 ods. 1 C. s. p. Podľa §
163 ods. 2 C. s. p. ak je konanie prerušené, súd v ňom pokračuje na návrh ktorejkoľvek strany. Ak sa

návrh na pokračovanie konania nepodá do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení
konania, súd konanie zastaví.

11. Je zrejmé, že v danom prípade z hľadiska posúdenia procesného zavinenia zastavenia konania
nie je relevantné, či žalovaná nárok žalobcu popierala alebo nie, resp. že nebolo úmyslom žalovanej

pokračovať v konaní o podanej žalobe, ani vyhovieť žalobcovi v zmysle podanej žaloby, resp. že
pokračovanie v konaní nemá pre ňu žiaden racionálny dôvod a zastavenie konania pre ňu predstavuje
plnýúspechvkonaní,nakoľkotietoskutočnostinemajúžiadenvplyvnaposúdenieprocesnéhozavinenia
na zastavení konania podľa § 163 ods. 2 C. s. p.. Relevantné v danom prípade bolo zistenie, ktorá zosporových strán procesne (svojim konaním, či opomenutím) zavinila, že súd nemohol v konaní, ktoré
bolo prerušené podľa § 163 ods. 1 C. s. p. ďalej pokračovať. Ak potom ustanovenie § 163 ods. 2 C. s.
p. ukladá podať návrh na pokračovanie v konaní prerušenom podľa § 163 ods. 1 C. s. p. ktorejkoľvek

strane, potom v prípade ak žalobca ani žalovaná takýto návrh nepodali v lehote šiestich mesiacov
od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania a konanie muselo byť z tohto dôvodu zastavené,
potom procesná zodpovednosť na zastavení konania je na oboch stranách sporu, nakoľko konanie bolo
zastavené po márnom uplynutí lehoty šiestich mesiacov nielen pre pasivitu žalobcu, ale aj pre pasivitu
žalovanej. Majúc na zreteli, že predpokladom pre spočívanie konania bola existencia konsenzu oboch

sporových strán, pričom tento predpoklad mohol odpadnúť len v prípade, ak by jedna zo sporových strán
prejavila vôľu v konaní pokračovať, avšak takúto vôľu žalobca a ani žalovaná neprejavili, a to s vedomím,
že konanie bude obligatórne zastavené (o tomto následku boli obe sporové strany poučené v uznesení,
ktorýmbolokonanieprerušené),záversúduprvejinštancie,žeprocesnézavinenienazastaveníkonania
je nutné pričítať obom stranám sporu a z tohto dôvodu súd prvej inštancie žiadnej zo strán nepriznal
nárok na náhradu trov konania, je správne.

12. Na uvedenom základe odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C. s. p. rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku o trovách konania ako vecne správne potvrdil.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.

v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).