Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. august 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123216688
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123216688.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: práp. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
v C. D., E. XX, zastúpený Advokátskou kanceláriou prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom v
Košiciach, Ku Potoku 4, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. 65C/13/2023 zo dňa 31.
októbra 2024

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice č.k. 65C/13/2023 - 107 zo dňa 31. októbra 2024 vo výroku

I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.500,- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo
výroku III. o náhrade trov konania.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) zhora označeným rozsudkom
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.500,- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.
výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok) a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III. výrok).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 5.000,- € titulom náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla za obdobie od 17.2.2022 do 26.9.2023, porušením práva Európskej
únie (ďalej aj len „EÚ“), spočívajúceho v práci nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 04. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“).

3.Žalobuskutkovoodôvodniltým,žeakopríslušníkHasičskéhoazáchrannéhozboruSRmáopakovane
nariaďovaný výkon práce v 16,5 hodinových denných zmenách, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová
nočná služobná pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“
týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Takéto rozvrhnutie pracovných zmien
podľa vnútroštátneho práva je rozporné s úpravou maximálneho pracovného času garantovaného čl.
6 písm. b) smernice, v zmysle ktorého členské štáty majú povinnosť prijať opatrenia na zabezpečenie
toho, aby v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas u

každého pracovníka vrátane nadčasov v období 7 dní neprekročil 48 hodín. Okrem toho, že do zákona
o Hasičskom a záchrannom zbore nebolo prebraté ust. čl. 6 písm. b) smernice, stanovujúce maximálny
týždenný pracovný čas, pochybenie vidí aj v tom, že zákon nepovažuje služobnú pohotovosť za súčasť
týždenného pracovného času v zmysle Úniového práva. Žalobca má za to, že takto mu vznikla ujmavo forme straty možnosti odpočinku a bolo zasiahnuté aj do jeho práva na ochranu súkromia rodinného
života, pretože nemohol tráviť čas so svojimi mal. deťmi, museli sa upravovať rodinné oslavy a trávenie
sviatkov, voľný víkend mu vychádzal len raz do mesiaca. Žalobca tiež tvrdil, že v danom prípade boli

splnené podmienky založenia zodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR
za porušenie jeho práva vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice, čo opiera predovšetkým o rozhodnutie
SD EÚ C-429/09 G. Fuß. Na podporu svojich tvrdení žalobca predložil doklady Krajského riaditeľstva
Hasičského záchranného zboru v Košiciach preukazujúce jeho dochádzku do práce od februára 2022
do septembra 2023.

4. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa čl. 7 druhá a tretia veta, čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, čl.
1 bod 2, 3, čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b) smernice, § 13, § 21 Občianskeho zákonníka, §
85, § 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1, 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h), § 103 ods. 5 a § 122 ods. 1, 2
zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení a dospel k záveru o čiastočnej
dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu v rozsahu 2.500 €.

5.1.Knámietkežalovanéhotýkajúcejsanepríslušnostisúdusúdprvejinštancieustálil,žejehoprávomoc
na prerokovanie veci je daná podľa § 3 C.s.p., pretože žalobca si nárok uplatnil z náhrady škody,
ktorá mu mala vzniknúť porušením únijného práva, prípadne z analogickej aplikácie uplatnenia náhrady
nemajetkovej ujmy v zmysle ust. §13 Občianskeho zákonníka.

5.2. Medzi stranami bolo sporné, či u žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie Slovenskou
republikou v dôsledku nesprávneho prebratia smernice do slovenského právneho poriadku, konkrétne
či do zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore sa premietli ustanovenia smernice
v čl. 6 písm. b/ o 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičov, a či sa doň premietnuť
mali. Súd prvej inštancie porovnal tento článok s § 85 zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a

záchrannom zbore a dospel k záveru, že smernica nebola správne prebratá, hoci bola priamo
aplikovateľná v zmysle stabilizovanej judikatúry Európskeho súdneho dvora (C – 429/09, Fuß). Súd
prvej inštancie preto nepovažoval za relevantnú žalovaným zdôrazňovanú potrebu rozlíšenia medzi
zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa
žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného času v služobnom pomere žalobcu.

5.3. Pokiaľ ide o ďalšie podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody, ktoré sa na jeho priznanie
vyžadujú, súd prvej inštancie ustálil, že porušenie práva Únie je v predmetnej veci dostatočne závažné,
pretože je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti, z ktorej jasne vyplýva, že
pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý
pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice. Otázka

súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek „rozumné
pochybnosti“. Keďže žalobca v dotknutom období nepochybne pracoval nad stanovený limit v zmysle
čl. 6 písm. b) Smernice, ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora.
5.4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v tomto konaní si žalobca uplatnil nárok analogicky aj podľa
ustanovení upravujúcich náhradu nemajetkovej ujmy § 13 ods. 2 OZ, pričom podmienky sú dané vtedy,

ak existuje zásah ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení
či ohrození osobnosti fyzickej osoby, jej fyzickej a morálnej integrity (a/), neoprávnenosť tohto zásahu
(b/) a existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a jeho neoprávnenosťou (c/). Občiansky zákonník
nevyžaduje pre úspešnosť uplatnenia práva na ochranu osobnosti zavinenie toho, kto sa dopustil
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Zodpovednosť za zásah do ochrany osobnosti

sa preto nemôže nikdy vylúčiť dôkazom ospravedlniteľného omylu, predpokladom zodpovednosti nie je
ani vyvolanie následkov neoprávneného zásahu, stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo
ohroziť práva chránené týmto ustanovením. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že podmienky pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 OZ u žalobcu boli dané, nakoľko nesprávnym
prebratím Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z., došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostnej sféry

žalobcu zo strany žalovaného tým, že žalobca stratil čas na odpočinok, na ktorý by mal nárok, ak by bol
maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný.
5.5.Súdprvejinštanciepristanovenívýškynáhradyzazásahžalovanéhodonemajetkovejsféryžalobcu
prihliadol na závažnosť ujmy, ktorá takýmto zásahom žalobcovi vznikla a následky takýmto zásahom
vyvolané, resp. následky, ktoré by takýto zásah bol spôsobilý vyvolať, na okolnosti zásahu, ako aj na

doterajšiu súdnu prax pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy súdov aplikujúc ust. § 13 OZ. V tejto
súvislosti súd vzal do úvahy, že žalobca bol ukrátený o čas odpočinku, ktorý by mohol tráviť regeneráciou
svojich psychických a fyzických síl, ako aj budovaniu vzťahov v rámci rodiny, prípadne širších vzťahov,
keď tento čas musel tráviť výkonom pracovnej pohotovosti nad rámec stanovený smernicou. Z listinnýchdôkazov predložených žalobcom mal súd za preukázané, že tento stav trval dlhodobo. Keďže však
žalobca nenavrhol žiadne dokazovanie, ktoré by preukázalo reálny negatívny dopad tohto zásahu
na jeho medziľudské vzťahy, rodinné vzťahy, prípadne na zhoršený zdravotný stav, súd prihliadal

len na spôsobilosť zásahu narušiť zákonom chránené práva žalobcu (možnosť dopadu na rodinné a
medziľudské vzťahy, prípadne možnosť napr. pracovného úrazu v dôsledku nedostatku odpočinku).
Z uvedených dôvodov súd považoval za primeranú výšku nemajetkovej ujmy za posudzované obdobie
2.500 € berúc do úvahy súdmi priznanú výšku nemajetkovej ujmy v zásadnejších prípadoch zásahu
do práva na ochranu osobnosti spočívajúcich v porušení práva na súkromie a rodinný život (v prípade

ublíženia na zdraví, úmrtia rodinného príslušníka prípadne zverejňovanie nepravdivých skutočností)
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
5.6. Súd v súlade s ust. § 153 ods. 2, 3 CSP neprihliadol na žalovaným namietaný nesprávny spôsob
výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu v rámci referenčného obdobia a nevykonal
ani ním navrhovaný dôkaz o správnom výpočte pracovného času, pretože žalovaný túto námietku a
navrhovaný dôkaz neuplatnil včas, teda minimálne v takej lehote pred pojednávaním nariadeným na deň

1.10.2024, aby sa žalobca k nim mohol do dňa nariadeného pojednávania relevantne vyjadriť, pričom z
uvedenéhodôvodubysúdmuselnariadenépojednávanieodročovaťajvzhľadomnasamotnévyjadrenie
právneho zástupcu žalobcu, ktorý v prípade nutnosti vyjadrenia sa k uvedenému dôkazu žiadal o
odročenie nariadeného pojednávania. So zreteľom na tieto úvahy súd považoval výpočet priemerného
týždenného pracovného času zo strany žalobcu naďalej za nesporný.

5.7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 CSP tak, že priznal nárok na
ich náhradu žalobcovi v rozsahu 100 % pretože výška priznania nemajetkovej ujmy je závislá od úvahy
súdu a žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy
súdu (nález Ústavného súdu ČR III ÚS 170/99).

6.1. Proti tomuto rozsudku, okrem zamietavého výroku, v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný
(ďalej aj „odvolateľ“) z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací
súd rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu
náhradu trov celého konania v rozsahu 100%. Namietal, že súd prvej inštancie posudzoval súlad
slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území SR so

smernicou Európskej únie napriek tomu, že takáto činnosť nespadá do jeho kompetencie. Aby mohol
súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva Únie, musel by najskôr rozhodnúť, že zák.
č. 315/2001 Z. z. nesprávne prebral smernicu do slovenského právneho poriadku. Súd prvej inštancie
sa v konaní nevysporiadal ani s otázkou rozdielneho obsahu pojmov „služobný čas“ v zmysle zák. č.
315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore a „pracovný čas“ v zmysle smernice a vyslovil názor,

že tieto pojmy nie je možné stotožňovať, pretože sa nezhodujú.
6.2. Žalovaný ďalej uviedol, že z medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky nijakým
spôsobom nevyplýva, že by vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku mala upraviť problematiku
s použitím pojmu „referenčné obdobie“, pričom Slovenská republika referenčné obdobia v zmysle
smernice zaviedla v § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Prvostupňový

súd síce uvádza, že smernica nebola správne transponovaná, avšak nijakým spôsobom neuvádza
v čom spočíva táto nesprávnosť a zaoberá sa pritom len čl. 6 písm. b/ smernice ignorujúc pritom
právnu úpravu týkajúcu sa referenčných období. Okrem toho tiež namieta, že súd prvej inštancie odoprel
ustanoveniu § 86 ods. 1 veta druhá zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore akýkoľvek
účel a tým v podstate derogoval zákon, čo celkom iste nepatrí do jeho pôsobnosti a všeobecných súdov

celkovo. Zdôraznil tiež, že strany sporu a ani súd sa nemôžu svojvoľne odchýliť od ustanovení zákona
(§ 86 ods. 1). Vyjadril názor, že podstatou sporu nie je to, či žalobca v niektorom týždni prekročil 48
hodinovýpracovnýčas,aleto,akýpriemernýtýždennýpracovnýčasdosiaholvreferenčnýchobdobiach.
Zrozsudkuvšakniejemožnézistiťoakýchreferenčnýchobdobiachprvostupňovýsúdvôbecrozhodoval
a v ktorých referenčných obdobiach malo údajne dôjsť k porušeniu práv žalobcu v zmysle smernice,

ktoré uplatňoval predmetnou žalobou (teda nie len v koľkomesačných, ale celkom presne v ktorých).
Súd prvej inštancie pochybil, keď neprijal dôkaz, ktorý mu predložil, a to i napriek tomu, že mohol
dopomôcť k objasneniu skutočného priemerného týždenného pracovného času žalobcu za konkrétne
určené 6 mesačné referenčné obdobie. Navyše, argumentáciu o týchto 6 mesačných obdobiach uvádzal
už vo svojom vyjadrení zo dňa 28.2.2024, keď poukazoval na právnu úpravu plánovania služobného

času žalobcu. Súdu prvej inštancie vytýka i to, že neuviedol, prečo neprihliadal na ustanovenia čl.
17 ods. 3 písm. b/ bod iii/ smernice, stanovujúceho režim odchýlky od čl. 6 pre protipožiarne služby,
a že nepoužil ani § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý považuje
jednoznačne za prejav náležitej transpozície smernice do vnútroštátneho práva. Závery, ktoré prijal súdprvej inštancie nekorešpondujú s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (bod 98 C742/19), ktorá pri výklade
čl. 2 smernice predpokladá dvojkoľajnosť v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorý príslušník
strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na

vykonávanie štátnej služby, pričom nevykonáva skutočnú prácu. Napokon nesúhlasil s názorom súdu
prvej inštancie, že vykonávaním pohotovosti na pracovisku v čase od 22.00 do 6.00 hod. došlo k zásahu
do vzťahov, ktoré by mal žalobca v tomto čase budovať.
6.3. Odvolateľ prezentoval názor, že bez toho, aby sa jednoznačne ustálila otázka trvania referenčných
období nie je možné spor rozhodnúť, keďže ak nevieme o akom konkrétnom období hovoríme, nie

je možné určiť, či žalobca mal v tomto období právo na maximálny priemerný týždenný pracovný čas
48h/týždeň v rámci referenčného obdobia. V období odo dňa 16.03.2020 do dňa 13.06.2020, odo dňa
01.10.2020 do dňa 15.05.2021 a odo dňa 25.11.2021 do dňa 22.02.2022 bol na území Slovenskej
republiky vyhlásený núdzový stav. Žalovaný mal za to, že po náležitom zohľadnení teleologickej
redukcie vzhľadom na judikatúru SDEÚ je práve núdzový stav spôsobený celosvetovou pandémiou
ochorenia COVID-19 okolnosťou osobitnej závažnosti a rozsahu, ktorá si vyžaduje prijatie opatrení

nevyhnutných na ochranu života, zdravia ako aj bezpečnosti spoločnosti a vzhľadom na to bolo v týchto
obdobiach možné nedodržať pravidlá uvedené v smernici, nakoľko je odôvodnené priznať cieľu ochrany
obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení smernice. Vzhľadom na to v týchto
obdobiach žalobca nemal právo na maximálny priemerný týždenný pracovný čas 48h/týždeň v rámci
žiadnych referenčných období. Bez jednoznačne určeného referenčného obdobia nie je možné určiť

ani pracovný čas žalobcu (súčet hodín), ani počet týždňov referenčného obdobia (rozdiel medzi časom,
ktorýfyzikálneuplynulapočtomdní,ktorésadoreferenčnéhoobdobiavzmyslesmernicenezarátavajú),
ani priemerný týždenný pracovný čas (podiel prvých dvoch veličín). Vzhľadom na uvedené skutočnosti
nie je možné predmetný rozsudok považovať za dostatočne určitý, ani za preskúmateľný.
6.4. Odvolateľ vyjadril presvedčenie, že vyčíslenie priemerného týždenného pracovného času je

potrebné za také obdobie, na aké je rozvrhnutý nerovnomerne pracovný čas, t.j. 6 mesiacov. Žalovaný
ďalej konštatoval, že príslušníci Hasičského a záchranného zboru vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu
pri ochrane života a zdravia osôb a ochrane majetku. Je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité
odchýlky od ustanovení smernice. Jednu z nich ustanovuje smernica v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii),
cit: „V súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16: v prípade

činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä služby tlače, rádia, televízie,
filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a služby civilnej ochrany;“. Uvedené
ustanovenie podľa jeho názoru povoľuje, aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia čl. 16 smernice a
upravili si referenčné obdobie v zmysle čl. 19, cit.: „Možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej
v článku 18 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako

šesť mesiacov.“ S poukazom na § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníkov môže
byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na
obdobie šiestich mesiacov.
6.5. Okrem toho mal žalovaný za to, že žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady,
pretože neuviedol, v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol

vyvolať určitú reakciu, ale aby ju v živote fyzickej osoby aj skutočne vyvolal, čo v prípade žalobcu nie
je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa
na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné
práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Žalobca
pri svojom výsluchu nijakým spôsobom nepreukázal ani to, že u neho došlo k vzniku nemajetkovej

ujmy, ani to, že by tu bol súvis s porušením jeho práv tak, ako to tvrdí v žalobe. Žalovaný mal za
to, že žalobcovi sa v konaní vôbec nepodarilo dokázať vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by mala
akýkoľvek súvis s jeho tvrdeniami uvedenými v žalobe. Tiež tvrdil, že žalobca v konaní nepreukázal
zásahdosúkromného,rodinnéhoživotačineoprávnenýzásah,ktorýbysaodrazilnapr.vmedziľudských
vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej

miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Na podporu
svojich tvrdení poukázal žalovaný na rozhodnutia odvolacích súdov SR a zdôraznil, že žalobca sa
žalobou nedomáha aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho
osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný
protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Žalovaný

mal za to, že v konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom
preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik
nemajetkovej ujmy.6.6. Žalovaný namietol zmätočnosť uplatneného nároku, nakoľko žalobca namieta organizáciu
pracovného času a nie nesprávne prebratie smernice. Uvedené nie je žiaduce akokoľvek stotožňovať,
nakoľko sa jedná o odlišné kategórie. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si

predstavoval, rodine, priateľom a/alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, ktoré však nijako nepopísal
ani nemenoval, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia smernice; medzi
uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Súd prvej inštancie nijako bližšie
nevysvetlil, prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú, a to aj napriek jeho výsluchu, ktorým
žiadnu utrpenú ujmu, okrem bližšie nekonkretizovaných tvrdení, neuviedol a neosvedčil. Odvolateľ má

za to, že nesprávne prebratie smernice nie je samo osebe spôsobilé privodiť následky neoprávneného
zásahu do práva na ochranu osobnosti, pretože by vznikol stav, v ktorom by v takomto spore mohol
byť úspešný akýkoľvek príslušník Hasičského a záchranného zboru bez ohľadu na to, či k zásahu do
jeho práv došlo, alebo nie. Okrem toho platí, že keďže nejde o pracovnoprávny spor, otázka toho, či je
žalobca príslušníkom Hasičského a záchranného zboru nie je ani určujúca, a preto by rovnakú žalobu
mohla podať aj akákoľvek iná fyzická osoba.

6.7. Žalovaný ďalej namietol nepreskúmateľnosť rozhodnutia, pričom nedostatok riadneho a
presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia znamená porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a je
dôvodom pre zrušenie takého rozhodnutia.
6.8. Dodal, že ak by v dôsledku nesprávneho prebratia smernice neoprávnený zásah do práv žalobcu
skutočne existoval, tak tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo celkom prirodzené,

aby sa žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v
zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo však žalobca vo svojej žalobe nežiada, ale naopak sa
domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási kompenzácia, bez toho, aby bol tento
údajný protiprávny stav do budúcna napravený. Aj z tohto dôvodu nemožno hovoriť o vzniku škody, či
nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch.

6.9. Na záver uviedol, že súdy by pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu, mali
zohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale naďalej prihliadať napríklad na
osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Zavedenie princípu

primeranosti k iným formám finančných kompenzácií spolu s ponechaním možnosti prihliadať na
osobitosti konkrétneho prípadu umožňuje, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre
obohacovanie sa, ale na druhej strane umožňovala „spravodlivé zadosťučinenie.“
6.10. Žalovaný zároveň podal odvolanie aj proti výroku o nároku na náhradu trov konania majúc za to,
že aj ten bol nesprávne uplatnený. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel podanému odvolaniu, tak tento

výrok o trovách konania (ako závislý výrok) musí byť v celom rozsahu zmenený v prospech žalovaného.

7.1. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. K námietke právomoci súdu uviedol,
že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávnej

transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku, možno zaradiť medzi súkromnoprávne
spory, ktoré podľa § 3 zák. č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok) prejednávajú súdy. Taktiež
z judikatúry SDEÚ vyplýva, že tieto spory majú rozhodovať vnútroštátne súdy. Doplnil, že každý
vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci svojej právomoci a voľnej úvahy povinný vykladať
vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd

je povinný neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby vyčkal na predchádzajúcu
legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom.
Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a
nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou.
7.2. K údajným rozdielom medzi pojmami služobný čas a pracovný čas v kontexte smernice a

slovenského právneho poriadku uviedol, že smernica v čl. 2 bode 1. vymedzuje pojem „pracovný
čas“. Smernica vzhľadom na jej nadnárodný charakter a záväznosť určuje, ako majú byť určité pojmy
interpretované aj na úrovni vnútroštátneho práva. Súdny dvor rozhodol, že pojem „pracovný čas“ sa
nemôže vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, ale že predstavuje
pojem práva Spoločenstva, ktorý je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení

systému a cieľa uvedenej smernice, ktorým je stanovenie minimálnych požiadaviek určených na
zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Iba takýto nezávislý výklad totiž zaručí
smernici plnú účinnosť, ako aj jednotné uplatňovanie uvedených pojmov vo všetkých členských štátoch
(rozsudok vo veci C-14/04, Dellas a i., bod 44; rozsudok vo veci C-151/02, Jaeger, bod 58; uznesenie voveci C-437/05, Vorel, bod 26). To tiež znamená, že členské štáty nemôžu jednostranne určovať rozsah
týchto pojmov (C-14/04, Dellas a i., bod 45.). Potvrdzuje to i skutočnosť, že smernica neumožňuje žiadnu
odchýlku od jej článku 2 (C-14/04, Dellas a i., bod. 45), v ktorom sa o.i. stanovuje vymedzenie pojmu

„pracovný čas“. Pojem „pracovný čas“ je teda potrebné interpretovať jednotne na úrovni celej EÚ, pričom
členské štáty nemajú možnosť meniť jeho obsah prostredníctvom národnej legislatívy v neprospech
pracovníkov. Žalobca tak mal za to, že z pohľadu slovenskej právnej úpravy pojem „služobný čas“ v
prípade príslušníkov Hasičského a záchranného zboru musí byť chápaný v kontexte vyššie uvedených
štandardov stanovených smernicou. S poukazom na závery Súdneho dvora vo veci Matzak (C-518/15)

žalobca konštatoval, že „služobný čas“ hasičov podľa slovenského vnútroštátneho práva je potrebné
posudzovať ako „pracovný čas“ v zmysle smernice. Tvrdenie protistrany, že ide o obsahovo rozdielne
pojmy, nezodpovedá záväzným štandardom definovaným smernicou a judikatúrou Súdneho dvora EÚ,
ktoré majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi.
7.3. Pokiaľ sa žalovaný odvolával na výlučné použitie § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z., popiera tým
zásadu prednosti práva EÚ pred vnútroštátnou normou, z ktorej vyplýva povinnosť vnútroštátneho

súdu členského štátu EÚ v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy nielen vykladať vnútroštátne
ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ, ale pokiaľ táto interpretácia možná nie je, ukladá mu
povinnosť neaplikovať s právom únie nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenia bez toho, aby vyčkal na
predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa vnútroštátna právna norma mala uviesť do súladu
s úniovým právom.

8. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalejlen„CSP“)prejednalodvolaniežalovanéhoakopodanévčasoprávnenouosobouprotirozhodnutiu,

proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.
1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné
vyhovieť.

10. Predmetom odvolacieho prieskumu nebol výrok, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol,
keďže proti tomuto výroku rozsudku žalobca ako oprávnená osoba odvolanie nepodal a rozsudok
nadobudol v tomto výroku právoplatnosť.

11. Predmetom odvolacieho prieskumu bol vyhovujúci výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi

sumu 2.500,- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a súvisiaci výrok o náhrade trov konania.

12. Rozsudok je v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania vecne správny, preto
ho odvolací súd v týchto výrokoch v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26.augusta 2025 o 09.45
hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 19.08.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

14.Žalovanývodvolaníuplatnilodvolaciedôvodypodľaust.§365ods.1písm.d),f)ah)CSP,t.j.konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

15. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

16. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu

vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a nebolo zistené žiadne porušenie
procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
preto odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.17. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v napadnutej časti,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

18. Žalovaný v odvolaní prevažne argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom
prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu,
preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a
neumožňujú prijať iné závery.

19. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých
predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku
porušenia práva Európskej únie, keď čl. 6 písm. b) smernice bol nesprávne prebratý do zák. č. 315/2001
Z. z., v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na 48-hodinový týždenný pracovný čas, ktoré
právo mu vyplýva priamo zo smernice. Porušením práva Európskej únie došlo k zásahu do osobnostnej

sféry žalobcu, konkrétne do jeho práva na odpočinok a na súkromie a rodinný život, keď bol ukrátený o
čas odpočinku a psychickej a fyzickej regenerácie a o čas, ktorý by mohol tráviť s rodinou a budovaním
priateľských a obdobných vzťahov, pričom išlo o zásah trvajúci niekoľko rokov, ktorý sa nepodarilo
vyriešiť ani komunikáciou so zamestnávateľom. Vzhľadom na charakter a následky tohto zásahu v
osobnom i súkromnom živote žalobcu aj odvolací súd považuje za primerané priznanie sumy 2.500 €

titulom spôsobenej nemajetkovej ujmy.

20. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav, právne predpisy a judikatúru Súdneho
dvora EÚ, ktoré aplikoval, tieto úvahy sú správne, niet v nich žiadnych logických rozporov a odvolací

súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto mieste ich neopakuje.

21. Na zdôraznenie správnosti napadnutého výroku rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného
odvolací súd uvádza nasledovné:

22. K námietke žalovaného o nedostatku právomoci súdu posudzovať súlad slovenských právnych
predpisov so smernicou EÚ odvolací súd poukazuje na zásadu prednosti práva Európskej únie pred
vnútroštátnou normou, z ktorej vyplýva povinnosť vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ, a
pokiaľ táto interpretácia nie je možná, neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby

vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do
súladu s úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07). Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd je vždy
povinný vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom Európskej únie, a tým je nepochybne
daná jeho právomoc posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom Európskej únie
a aj právomoc v prípade zistenia tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu, odporujúcu

právu Európskej únie. Nedôvodná je preto odvolacia námietka žalovaného o prekročení právomoci
súdu, pokiaľ ako predbežnú otázku skúmal, či došlo k prevzatiu smernice do zák. č. 315/2001 Z. z.
a či došlo k prevzatiu spôsobom, ktorý zaručuje právo priznané jednotlivcovi touto smernicou na 48-
hodinový týždenný pracovný čas.

23. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SDEÚ vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, a ide o prípady porušenia práva
EÚ členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom EÚ a na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy,

ktorá je v rozpore s právom EÚ. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa
judikatúry SDEÚ nastáva, pokiaľ sú kumulatívne splnené jej tri predpoklady: a) porušenie úniovej normy,
b) porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi porušením úniového práva členským
štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť.

24. Naplnením všetkých vymenovaných predpokladov zodpovednosti členského štátu za vzniknutú
škodu vzniká poškodenej fyzickej alebo právnickej osobe nárok na náhradu škody, o ktorej rozhoduje
vnútroštátny súd.25. Odvolacia námietka nedostatku právomoci súdu preto nie je dôvodná.

26. Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície

smernice do zákona č. 315/2001 Z. z., pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť hasiča na
pracovisku počas jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna
transpozíciasmerniceEÚdonoriemvnútroštátnehoprávajevýsledkomzákonodarnéhoalegislatívneho
procesu. Ide teda o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny
verejný orgán sa porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa

vnútroštátnych noriem nahradiť.

27. Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie
sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ a v prejednávanej veci je týmto zodpovedným subjektom
Slovenská republika. Z rozsudku SDEÚ vo veci G. Fuß vyplýva, že v prípade porušenia práva na
dodržiavanie 48-hodinového pracovného času poškodený má právo domáhať sa náhrady škody proti

členskému štátu. Žalovaný disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca dôvodne uplatnil nárok na
náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie voči Slovenskej republike ako pasívne
legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti
patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR.

28. K tvrdeniu v odvolaní, že služobný čas v zmysle zák. č. 315/2001 Z. z. a pracovný čas v zmysle
Smernice 2003/88/ES nie je možné stotožňovať, odvolací súd uvádza nasledovné:

29. V prvom rade je potrebné poukázať na čl. 2 bod 1 smernice, v zmysle ktorého „pracovný čas“
je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju

činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

30.RozsudokSDEÚvoveciF.(C-518/15)poskytujedôležitývýkladpojmupracovnýčaspodľasmernice,
najmä v súvislosti so služobnou pohotovosťou. Podľa záverov tohto rozsudku možno konštatovať, že
čas, počas ktorého je zamestnanec povinný byť dostupný na určenom mieste (napr. v hasičskej stanici

alebo v určenom čase v blízkosti stanice), sa považuje za pracovný čas, ak zamestnanec je povinný
byť fyzicky prítomný na určenom mieste alebo v jeho blízkosti a zamestnanec je výrazne obmedzený v
možnosti venovať sa vlastným aktivitám počas pohotovosti.

31. Vzhľadom na závery vyššie citovaného rozsudku služobný čas hasiča (ako aj služobnú pohotovosť)

je potrebné považovať za pracovný čas v zmysle smernice, ktorá aj v čl. 2 bode 1 výslovne uvádza, že
pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa.

32. Čl. 6 písm. b) smernice ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy,

ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide
o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Ide teda o pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať
prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a
ochrany jeho zdravia. V článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na strane

druhej nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, pričom ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty rozsah pôsobnosti čl. 6
písm. b) smernice nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého pracovníka by
viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili.

33.Čl.1ods.3smernicedefinujesvojrozsahpôsobnostinavšetkyodvetviačinnosti,verejnéisúkromné,
pričom výslovne odkazuje na čl. 2 smernice 89/391/EHS. Spomínaná smernica podáva pritom výklad
rozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom slova zmysle, ale tiež v negatívnom slova zmysle, keď
stanovuje výnimky rozsahu svojej pôsobnosti. Smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb

civilnej ochrany. Z cieľa predmetnej smernice, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia čl. 2 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 prvého pododseku
(zakotvujúceho výnimku rozsahu pôsobnosti smernice) vyplýva, že rozsah pôsobnosti tejto smernice je
nutné chápať širšie a súčasne výnimku z pôsobnosti je potrebné vykladať zužujúco. Navyše čl. 2 ods.2 prvý pododsek smernice nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité
ostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení tejto smernice. Uvedené je potrebné vykladať spôsobom, že rozsah pôsobnosti smernice sa

obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť.
Upravená výnimka rozsahu pôsobnosti smernice má za úlohu zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku v prípade, že nastane osobitne
vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre zásahové a záchranné tímy.
Uvedené sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu

ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Aj keď nemožno pochybovať o tom, že by služba
žalobcu popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov zahrňovala (nezahrňovala) tiež úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane
pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Služba žalobcu sa teda
nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem únie v oblasti ochrany
bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčenie pôsobnosti, ktoré

vyplýva z čl. 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391/EHS, naopak na službu žalobcu sa predmetná
smernica použije v plnom rozsahu.

34. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 Personalrat
der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorých čl. 2 smernice 89/391/EHS a čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88/

ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej
služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti
uvedených smerníc, takže čl. 6 bod 2 smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej
hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný čas, vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho
prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne

prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých
verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v
zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek.
Súdny dvor EÚ aj v tomto uznesení dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v čl. 2 odsek
2 prvého pododseku smernice 89/391/EHS bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na

účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom
mimoriadnych okolností, napr. v prípade katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že
môžupracovníkovvystaviťrizikám,ktoréniesúzanedbateľné,pokiaľideoichbezpečnosťalebozdravie,
a ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a
bezpečnostných zložiek.

35. Kritérium, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS
sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti, ktoré sú uvedené v čl.
2 odsek 2 prvého pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia, civilná
ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami

v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu
absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to, že uvedené
činnosti sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria do
pôsobnosti smernice 89/391/EHS.

36. Služobná činnosť žalobcu tak patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

37. K odvolacej námietke, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody a k námietkam vo
vzťahu k aplikácii ust. § 13 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní v danej veci odvolací súd uvádza,
že súd prvej inštancie dôsledne posudzoval splnenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenúporušenímprávaEurópskejúnieanazákladevykonanéhodokazovaniadospelksprávnemu
záveru o naplnení predpokladov zodpovednosti štátu vo vzťahu k žalobcovi, keď vzal za preukázané
závažné porušenie právnej normy únie, ktorá jednotlivcovi priznáva právo, konkrétne čl. 6 písm. b)
smernice, ktorá ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času,
ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi. Podmienka dostatočne

závažného porušenia práva únie je splnená vtedy, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou SDEÚ v
danej oblasti. Zistený skutkový stav v prejednávanej veci je pritom možné kvalifikovať ako dostatočne
závažné porušenie práva únie, pretože pokiaľ žalobca nepochybne odpracoval v rozhodnom období
hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané do fondu pracovného času, pracoval nad povolený týždennýlimit 48 hodín služobného času, pričom medzi porušením práva a vznikom škody u žalobcu v dôsledku
straty času odpočinku a straty času, ktorý mohol tráviť s rodinou a priateľmi, je príčinná súvislosť.

38. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovaného
za škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy, čo vyargumentoval spôsobom
spĺňajúcim požiadavky kladené na zdôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Z jeho
rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s
blízkymi,fyzickyipsychickyregenerovať.VsúladesprincípomrovnocennostiprávaEÚavnútroštátneho

práva, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej
fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 11 Občianskeho zákonníka, zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom
a vyplývajúce z judikatúrnej praxe, ktorý postup možno považovať za správny.

39. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

40. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
odneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov

a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo.

41. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však
nepredstavujúohraničenývýpočetprípadov,uktorýchnároknanáhradunemajetkovejujmyvzniká.Teda

nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti,
ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

42. Žalobca svoj nárok spájal s porušením práva na odpočinok, a preto súd prvej inštancie správne
posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu smernice Rady

89/391/EHS a tiež smernice (Rady 2003/88/ES). Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia
výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne
opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany,
ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu
odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.j. dňoch, hodinách, resp.

ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.

43. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovaným, resp. jej intenzity je potrebné odkázať na

opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje sa splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti

na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad
to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Rozsudok vo veci Jaeger sa týkal nemocničného
lekára, ktorý musel byť na telefóne v priestoroch zamestnávateľa, mal pridelenú miestnosť s posteľou,
v ktorej mohol spať, keď jeho služby neboli potrebné. Súdny dvor vyslovil, že za takýchto okolností sa

nedá povedať, že pracovník v dotknutom čase odpočíva. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva,
že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov
zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále kdispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný
program je preto výrazne obmedzená.

44. Z uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovaného bez právneho významu. Je potrebné vziať
na zreteľ tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný
úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k
dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od

svojhovlastnéhosociálnehosúkromnéhoprostrediaarodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne
obmedzená, ale priam vylúčená.

45. Pokiaľ žalovaný spochybňoval, či došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas a v tomto smere považoval za potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného

času hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci nebolo
sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16,5 hodinovú riadnu službu
v služobný deň nadväzuje určená 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, že služobné
povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený
poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas, a že hasiči strávia

na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny, každý
tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna.
Z výpisu z dochádzkového systému, ktorý predložil žalobca spolu so žalobou je nesporné, že počas
rozhodného obdobia 02/2022 - 09/2023 u žalobcu pravidelne dochádzalo k prekračovaniu maximálneho
48 hodinového týždenného pracovného času.

46. Žalobca v dôsledku takto rozvrhnutého pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ,
nepochybne prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných,
rodinných,priateľskýchvzťahovifyzickejapsychickejrelaxácii.Nerešpektovanímčl.6písm.b)smernice
pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného,

rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané
odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry SDEÚ za závažný
zásah do práv, keď ide o nezvratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného
na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy.

Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú,
na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ súd prvej inštancie
rozsah peňažnej náhrady vo výške 2.500,- EUR odvodil od charakteru zásahu, jeho trvania, následkov
na živote žalobcu, nemožno týmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie založil
na právom predvídaných okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a

ním stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné
aj s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/60/2022, 6Co/69/2022, 6Co/89/2022, 6Co/102/2022, 6Co/129/2022,
6Co/113/2023, 6Co/24/2024, 6Co/1/2025).

47. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) smernice, odvolací súd
konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti je
nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby
bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona o Hasičskom a záchrannom zbore

nevyplýva, že Slovenská republika uvedené ustanovenie, ako aj ust. čl. 6 písm. b) smernice prevzala
do vnútroštátneho poriadku, a teda že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a
skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok
aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona
o Hasičskom a záchrannom zbore ani v inom zákone, upravujúcom právne postavenie príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného
času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku Slovenskej
republiky boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom
by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona o Hasičskom azáchrannom zbore sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí
s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené,
námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola nedôvodná,

nakoľkoustanovenieoreferenčnomobdobí,súvisiacomsmaximálnouvýmeroutýždennéhopracovného
času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný
nemôže dovolávať jeho aplikácie. Porušenie čl. 6 písm. b) smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne
závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a

súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (napr.
C-429/09).

48. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že počas žalovaného obdobia bol opakovane vyhlásený núdzový stav pre
celosvetovúpandémiuchorobyCOVID-19,kedysanemuselidodržiavaťpravidlásmernice,odvolacísúd
poukazuje na to, že žalobca sa v spore nedomáhal náhrady škody za prekročenie maximálne určeného

týždenného pracovného času z dôvodu väčšieho rozsahu pohotovosti v dôsledku pandémie COVID-19,
ale namietal rozporný postup, kedy sa jeho neaktívna časť služobnej pohotovosti nikdy nezarátavala do
jeho služobného času, čo má za následok prekračovanie maximálne určeného týždenného pracovného
času bez ohľadu na to, či pandémia je, alebo nie je. Zároveň je odvolací súd názoru, že za okolnosti
osobitnej závažnosti možno považovať len prírodné a technologické katastrofy, ktoré si okamžite a

bezprostredne vyžadujú prijatie nevyhnutných opatrení, kde v danom prípade pri ochorení COVID-19
išlo o dlhodobý stav, a preto bolo potrebné dodržiavanie smernice o stanovení maximálneho limitu
týždenného pracovného času aj počas tohto obdobia.

49. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku

I. ako vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

50. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania,
keď priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu vychádzajúc zo
záveru, že pokiaľ ide o základ nároku, žalobca bol v celom rozsahu úspešný a stanovenie výšky náhrady

nemajetkovej ujmy záviselo iba od úvahy súdu. Žalobca má tak nárok na plnú náhradu trov konania.

51. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá
preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Takýto nárok vznikol v odvolacom konaní úspešnému

žalobcovi, preto mu odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v
zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

52.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).