Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7CoPr/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4620200614
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4620200614.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek

senátu JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, E., zastúpená: Mgr. Vojtech Budaváry, advokát, so sídlom
Šafárikovo námestie 7, Bratislava, IČO: 42 447 917, proti žalovanej: Západoslovenská vodárenská
spoločnosť, a. s., so sídlom Nábrežie za hydrocentrálou 4, Nitra, IČO: 36 550 949, zastúpená:
FROLKOVIČ Legal s.r.o., so sídlom Námestie Mateja Korvína 1, 811 07 Bratislava – mestská časť Staré
Mesto, IČO: 50 106 228, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. TO-11Cpr/4/2020-416 zo dňa 12. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) určil, že výpoveď z pracovnoprávneho
pomeru zo dňa 17.02.2020 daná žalovanou žalobkyni je neplatná a žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov konania v plnej výške. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou
žalobou domáhala určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm.
d) bod 2 ZP zo strany žalovanej pod číslom 68/12/2020 zo dňa 17.02.2020, daná žalobkyni dňa

27.02.2020. Svoju žalobu odôvodnila tým, že so žalovanou uzatvorila dňa 28.10.2015 pracovnú zmluvu
s dohodnutým druhom práce obchodno-ekonomický riaditeľ. Dňa 28.10.2015 rozhodlo predstavenstvo
žalovanej v súlade s článkom V. ods. 1 štatútu predstavenstva a časti III. čl. 11 ods. 1 organizačného
poriadku žalovanej, že žalobkyňu menuje do funkcie obchodno-ekonomický riaditeľ. Dňa 12.02.2020
predstavenstvo žalovaného podľa článku V. ods. 1 štatútu predstavenstva odvolalo žalobkyňu z funkcie
obchodno-ekonomický riaditeľ s účinnosťou od 13.02.2020. Následne jej doručila žalovaná výpoveď z
pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. Zákonníka práce. Žalobkyňa považuje výpoveď

za neplatnú z dôvodu, že žiadny osobitný predpis a ani vnútorný predpis žalovanej neustanovuje
vymenovanie ako požiadavku na vykonávanie funkcie vedúceho zamestnanca, preto pracovný pomer
vedúceho zamestnanca možno založiť aj pracovnou zmluvou aj bez vymenovania. V žalobe tiež uviedla,
že pokiaľ nemá zamestnávateľ takúto požiadavku zakotvenú vo svojom vnútornom predpise nie je
vymenovanie do funkcie podmienkou k uzatvoreniu pracovnej zmluvy a následne ani podmienkou k
ukončeniu pracovnoprávneho vzťahu. Zdôraznila, že pracovnú zmluvu uzavrela skôr ako došlo k jej
menovaniu do funkcie obchodno-ekonomický riaditeľ. Oba doklady boli vytvorené síce v jeden deň, ale

pracovná zmluva bola vytvorená skôr ako menovanie čo vyplýva aj z evidenčných čísiel týchto dokladov.
Z toho je podľa názoru žalobkyne možno vyvodiť že v danom prípade nebolo viazané uzatvorenie
pracovnej zmluvy na predchádzajúce menovanie do funkcie. Ďalej namietala, že zamestnávateľ si
nesplnil svoju ponukovú povinnosť obsiahnutú v ustanovení § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce. Vtejto súvislosti poukázala na to, že výpoveď bola spísaná dňa 17.02.2020, záznam spísaný v súvislosti
s oznámením o odvolaní bol spísaný dňa 27.02.2020.

2. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, že v poradí prvým rozsudkom č. k. 11Cpr/4/2020-144 zo
dňa 17.09.2021 žalobu žalobkyne zamietol (výrok I.) a zároveň priznal žalovanej náhradu trov konania
v plnej výške (výrok II.). Na odvolanie žalobkyne odvolací súd, uznesením č. k. 7CoPr/1/2022-253 zo
dňa 28.02.2023 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Po opätovnom prejednaní veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že funkcia obchodno-

ekonomického riaditeľa, ktorú žalobkyňa u žalovanej zastávala, nebola v čase vymenovania do funkcie
v priamej riadiacej pôsobnosti predstavenstva žalovanej, a preto nemožno potom vymenovanie do tejto
funkcie považovať za podmienku pre uzatvorenie pracovného pomeru. Uviedol, že žalobkyňa nebola
v čase vzniku pracovného pomeru v priamej riadiacej pôsobnosti predstavenstva, ale generálneho
riaditeľa, a preto uzavrel, že odvolanie z funkcie nezakladalo platný výpovedný dôvod podľa ustanovenia
§ 63 ods. 1 písm. d) bod 2. v spojitosti s § 42 ods. 2 Zákonníka práce, a teda výpoveď z pracovného

pomeru zo dňa 17.02.2020 daná žalovanou žalobkyni je neplatná. O trovách konania rozhodol tak, že
konaní úspešnej žalobkyni priznal ich náhradu voči žalovanej v plnej výške.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalovaná (č. l. 445 -
456 spisu), ktorá navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobkyne

zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Uviedla, že odvolanie
podala z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f), h), b) CSP . Namietala, že
skutkové zistenie súdu prvej inštancie v tom, že žalobkyňa spadala do priamej riadiacej pôsobnosti
generálneho riaditeľa je nesprávne. Z vykonaných dôkazov (listinných a svedeckých výpovedí) mal
súd prvej inštancie pri ich správnom vyhodnotení dospieť k opačnému skutkovému zisteniu, a síce,

že žalobkyňa spadala do priamej riadiacej pôsobnosti predstavenstva. Žalovaná tvrdila, že hoci bol v
čase uzatvorenia pracovného pomeru účinný organizačný poriadok z 11.12.2013 (ďalej „OP 2013“),
aj v jeho zmysle bola žalobkyňa v priamej riadiacej pôsobnosti predstavenstva. To, že zo svedeckých
výpovedí vyplynulo, že predstavenstvo ukladalo úlohy generálnemu riaditeľovi nijako nevyvracia záver
o tom, že žalobkyňa bola v priamej riadiacej pôsobnosti predstavenstva. Žalovaná nikdy nepopierala, že

by predstavenstvo ukladalo úlohy generálnemu riaditeľovi. Tvrdí však, že aj v čase účinnosti OP 2013
predstavenstvo priamo riadilo aj odborných riaditeľov (vrátane žalobkyne), nielen generálneho riaditeľa.
To, že predstavenstvo zadávalo úlohy generálnemu riaditeľovi samo o sebe teda nijako nevyvracia to,
že by riadilo aj žalobkyňu ako obchodno-ekonomickú riaditeľku. V tejto súvislosti upriamila pozornosť
na výpoveď svedka A. F., ktorý zdôraznil, „že odborných riaditeľov riadil generálny riaditeľ na základe

úloh, ktoré boli prijaté na predstavenstve, čo potvrdil aj svedok A. G., ktorý uviedol, že odborných
riaditeľov riadil generálny riaditeľ, uznesenia z predstavenstva neboli priamo distribuované odborným
riaditeľom, ale generálnemu riaditeľovi, ktorý úlohy následne posúval odborným riaditeľom“. K výpovedi
svedka A. H. žalovaná uviedla, že z jeho vyjadrení, ktoré však už do odôvodnenia rozsudku neboli
zahrnuté, je pritom nespochybniteľné, že vypovedal o tom, že predstavenstvo mu zadávalo úlohy, že

sa zúčastňoval na pravidelnej báze jeho zasadnutí, že z nich dostával písomne zaznamenávané úlohy
a že predstavenstvo aj rozhodovalo o jeho odmenách a taktiež namietala, že súd prvej inštancie v
odôvodnení rozsudku vôbec nehodnotil svedeckú výpoveď I. B.. Na základe uvedeného, súd prvej
inštancievodôvodnenírozsudkuvytvárazdanie,akokebyzosvedeckýchvýpovedímalvyplývaťvýlučne
skutkový záver o spadaní žalobkyne do priamej riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa. Vôbec to tak

však nie je a opak je pravdou.

3.1. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj viaceré vykonané listinné dôkazy,
keď zohľadnil iba záznamy z vedenia spoločnosti, keď zas z iných listinných dôkazov tvoriacich
súčasť spisu – konkrétne zo zápisnice zo zasadnutí predstavenstva vyplýva, že ich ukladalo aj

predstavenstvo.Vtomtoprípadeideojasnézlyhanievovyhodnocovanídôkazovvovzájomnejsúvislosti.
Namietala, že z uvedených záznam jednoznačne nevyplýva, že pokyny ukladal výhradne generálny
riaditeľ tak, ako to bolo uvedené v odôvodnení rozhodnutia. Zdôraznila, že odborní riaditelia, a teda
žalobkyňa, sa pravidelne zúčastňovali zasadnutia predstavenstva, čo žalovaná preukázala prezenčnými
listinami zo zasadnutia predstavenstva a žalobkyňa bola pravidelnou účastníčkou zasadnutí. Táto

skutočnosť korešponduje so záverom, že predstavenstvo odborných riaditeľov riadilo a zadávalo im
inštrukcie a pokyny. Taktiež namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil obsah ďalšieho
listinného dôkazu a to obsah pracovnej náplne generálneho riaditeľa, z ktorého jasne vyplýva, že
ten „operatívne komunikuje záver, inštrukcie, pokyny prijaté na zasadnutia predstavenstva ostatnýmvedúcim zamestnancom na I. stupni riadenia – odborným riaditeľom“. Tento text nijako nevypovedá v
prospech záveru o riadení odborných riaditeľov generálnym riaditeľom. Naopak, hovorí iba o tom, že
ten im komunikuje pokyny, ktoré prijalo predstavenstvo (teda bez akýchkoľvek pochybností konvenuje

opačnému záveru, ktorý potvrdil aj samotný výsluch generálneho riaditeľa A. A., a síce, že odborných
riaditeľov riadilo predstavenstvo a generálny riaditeľ ich autonómne neriadil, maximálne pôsobil v rovine
určitej operatívy ako „styčný dôstojník“ z hľadiska tlmočenia pokynov predstavenstva, keďže s ním bol
v užšom kontakte). Aj v prípade listinných dôkazov je teda ich vyhodnotenie zo strany súdu zhmotnené
v rozsudku absolútne nedostatočné (keď opomína zásadné listinné dôkazy), vnútorne rozporné a

selektívne. Dôvodila, že súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov úplne opomínal listinné dôkazy v
podobe výňatkov zo zápisníc zo zasadnutí predstavenstva z rôznych období (2017, 2018 a 2019), z
ktorých jednoznačne vyplynulo, že predstavenstvo žalobkyňu inštruovalo, zadávalo jej pokyny, úlohy a v
konečnom dôsledku aj vyhodnocovalo ich splnenie (všetky tieto skutočnosti svedčia v prospech záveru,
že žalobkyňa bola v jeho priamej riadiacej pôsobnosti). Rozsudok teda z hľadiska ustálenia skutkového
stavu ignoroval zásadné listinné dôkazy, dezinterpretoval obsah tej časti listinných dôkazov, ktorým

sa stručne venoval a zaoberal sa aspektmi bez právnej relevancie. V žiadnom prípade preto na báze
vykonaných dôkazov (svedecké výpovede, listinné dôkazy) prezentované skutkové zistenie o priamej
riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa nemožno vyhodnotiť ako správne.

3.2. Ďalej žalobkyňa namietala, že v danom čase existovali vnútorné predpisy, ktoré jednoznačne

stanovovali vymenovanie ako požiadavku vykonávania funkcie obchodno-ekonomického riaditeľa (a
síce OP 2013 a štatút predstavenstva). Z jedného ustanovenia OP 2013 (ktoré súd nesprávne
interpretoval) vyplývalo, že žalobkyňa ako obchodno-ekonomická riaditeľka bola v organizačnej
podriadenosti generálneho riaditeľa, avšak nie v jeho riadiacej pôsobnosti. Naopak z iného ustanovenia
OP 2013 (ktorým sa súd vôbec nezaoberal, čo predstavuje vadu rozsudku a nesprávne právne

posúdenie) vyplývalo, že žalobkyňa ako obchodno-ekonomická riaditeľka bola v priamej riadiacej
pôsobnosti predstavenstva. Nesprávne právne posúdenie v rozsudku teda spočíva jednak v tom, že
súd prvej inštancie neaplikoval príslušné normy, ktoré aplikovať mal (t. j. opomenul aplikovať článok V.
štatútu predstavenstva a čl. 6 bod 1/ OP 2013) a zároveň obsah súvisiacej právnej normy nesprávne
interpretoval (konkrétne ustanovenie čl. 11 ods. 1/ OP 2013, pojednávajúce o tzv. organizačnej

podriadenosti). Žalovaná zdôraznila, že žalobkyňa dňa 28.10.2015 obdržala menovací dekrét do funkcie
obchodno-ekonomickej riaditeľky a dokonca ho sama podpísala, čím akceptovala jeho podmienky. Išlo
o výslovný a písomne zachytený prejav vôle, kde sa uvádza formulácia „menovanie príjmam“. Jej podpis
je potrebné vnímať ako jej akceptáciu tohto vymenovania aj s podmienkami, ktoré z neho vyplývajú.
Taktiež zdôraznila, že z textu ustanovenia vnútorného predpisu žalovanej jednoznačne vyplýva, že

na to, aby sa určitá osoba stala obchodno-ekonomickým riaditeľom, je potrebné jej vymenovanie
do tejto funkcie zo strany predstavenstva. Táto norma – o ktorej žalobkyňa mala pri vymenovaní
vedomosť, keďže je na ňu odkazované vo vymenovacom dekréte, ktorý podpísala – jasne uvádza, že
predstavenstvo obchodno-ekonomického riaditeľa vymenúva aj odvoláva a to v rámci svojej riadiacej
právomoci.Ajpretosižalobkyňamuselaužvdanomčasebyťvedomátoho,žetakakojupredstavenstvo

dňa 28.10.2015 do funkcie raz vymenovalo, tak ju môže jedného dňa v rámci svojej riadiacej právomoci
aj odvolať (k čomu aj prišlo dňa 12.02.2020). OP 2013 jednoznačne ustanovuje, že „odborných riaditeľov
určujepredstavenstvospoločnostinanávrhgenerálnehoriaditeľa“.Ajtátonormapredstavujezakotvenie
menovacej právomoci predstavenstva. Na výkon funkcie obchodno-ekonomickej riaditeľky sa vždy
vyžadoval (aj v zmysle OP 2013) aktívny úkon zo strany predstavenstva adresovaný v prospech

istej konkrétnej osoby a bez tohto aktu by daná osoba nemohla funkciu obchodno-ekonomického
riaditeľa zastávať. Je nepochybné, že na to, aby niekto obchodno-ekonomickým riaditeľom v spoločnosti
žalovanej mohol byť, musel byť predstavenstvom menovaný (určený). Žalovaná namietala, že súd
prvej inštancie nerozlišoval medzi pojmom „priama riadiaca pôsobnosť“ o ktorej hovorí § 42 ods. 2
Zákonníka práce a „organizačná podriadenosť“ o ktorej hovorí ustanovenie OP 2013 a zastáva názor,

že nato, aby vnútorný predpis zamestnávateľa mohol podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce ustanoviť
vymenovanie ako predpoklad vykonávania istej funkcie, musí sa jednať o vedúceho zamestnanca v
priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu (a nie v jeho organizačnej podriadenosti) a zdôraznila,
že z OP 2013 priamo vyplýva, že úsek obchodno-ekonomický bol v období vymenovania žalobkyne na
rovnakej hierarchickej úrovni, ako úsek generálneho riaditeľa.

3.3. V závere uviedla, že odôvodnenie rozsudku nespĺňa potrebné kvalitatívne požiadavky. Nie
je dostatočne presvedčivé, keď sa vôbec nezaoberá viacerými dôležitými a priam až kľúčovými
argumentmi žalovanej, resp. relevantnými právnymi aspektmi. Uviedla, že podľa ustálenej judikatúryriadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu vyžaduje,
aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a
právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS

14/07). V rovnakom kontexte poukázal aj na iné rozhodnutia Ústavného súdu SR napr. I ÚS 243/07,
I. ÚS 155/07, I ÚS 402/08 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/7/2020 zo dňa 28.01.2021.
Považovala za zarážajúce, že v odôvodnení súd prvej inštancie úplne odignoroval existenciu predpisov
(a noriem v nich obsiahnutých), ktorá bola počas konania jednoznačne zdokumentovaná, a preto
možno hovoriť, že prišlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaná si je samozrejme vedomá,

že sa súd nemusel stotožniť s jej právnou argumentáciou. Na základné právnych argumentov, ktoré
boli predmetom sporu však bol v rozsudku povinný reagovať, právne ich vyhodnotiť a zaujať k nim
stanovisko. Rozsudok však takéto pasáže vôbec neobsahuje. Odôvodnenie rozsudku je jednoznačne
nedostatočné, povrchné a nedáva odpovede na podstatné argumenty strán sporu.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že odvolanie žalovanej považuje za nedôvodné.

Poukázala na to, že žalovaná pravdepodobne neporozumela základnému zisteniu súdu, ktorý dospel
k záveru, že žiadny vnútorný predpis žalovanej v čase vzniku pracovného pomeru žalobkyne
neustanovoval voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca
v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu (bod 20. rozsudku). Absencia tohto predpisu bola
zjavná, keďže pri vydaní rozsudku v roku 2021 súd prvej inštancie vychádzal z Organizačného poriadku

zo dňa 22.01.2019, v ktorom už priama riadiaca pôsobnosť bola priamo ustanovená, avšak v zmysle
názoru odvolacieho súdu mal súd prvej inštancie aplikovať ustanovenia Organizačného poriadku zo dňa
11.12.2013. Žalobkyňa nerozumie, na základe akých skutočností by mal z dokazovania vyplývať opak,
ako tvrdí žalovaná, keď žiadny zo svedkov neuviedol, že by odborní riaditelia boli v priamej riadiacej
pôsobnosti predstavenstva. Podľa žalobkyne z vykonaného dokazovania vyplýva dôvodnosť jej žaloby.

V čase uzatvorenia pracovnej zmluvy žalobkyne bol u žalovanej účinný Organizačný poriadok zo dňa
11.12.2013 (č. l. 92 - 101 spisu), z ktorého vyplýva, že obchodno-ekonomický riaditeľ bol v čase vzniku
pracovného pomeru v priamej riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa a nie predstavenstva. V závere
vyjadrenia uviedla, že žiadny z argumentov alebo námietok žalovanej uvedený v odvolaní nemožno
kvalifikovať ako rozhodujúci (podstatný) pre rozhodnutie, na ktorý by sa vyžadovala špecifická odpoveď.

Žalobkyňa považuje rozsudok súdu prvej inštancie za zákonný a vecne správny, súd veľmi podrobne
odôvodnil všetky skutočnosti, ktoré vyšli v priebehu konania najavo a tiež jednoznačne uviedol, na
základe akých (listinných) dôkazov alebo výpovedí svedkov tieto skutočnosti považoval za preukázané.

5. Žalovaná v odvolacej replike uviedla, že aj naďalej zotrváva na tvrdeniach formulovaných v odvolaní

a jednoznačne tvrdí, že rozsudok je vecne nesprávny. Trvala na tom, že žalobkyňa vo svojom vyjadrení
k odvolaniu neprináša žiadne argumenty, ktoré by akokoľvek vyvracali napádané nedostatky rozsudku.
Opätovne v odvolacej replike vysvetľovala, že súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania
dospieť k záveru, že žalobkyňa bola v priamej riadiacej pôsobnosti predstavenstva a že vnútorný predpis
žalovanej (ako zamestnávateľa) ustanovoval vymenovanie do funkcie ako podmienku jej výkonu (čo

vo výsledku znamená, že žalovaná mohla využiť výpovedný dôvod, ktorý využila). Tento záver vyplýva
z viacerých vykonaných dôkazov (najmä listinné dôkazy a výsluch svedkov resp. strán sporu) a ich
interpretácie vo vzájomnej súvislosti.

6. Na základe podaného odvolania Krajský súd v Nitre rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 22.

augusta 2024 č. k. 7CoPr/3/2024 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyni
priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Odvolací súd vo
svojom rozhodnutí uviedol, že zaoberajúc sa náležitosťami odvolania, ktoré podal právny zástupca
žalovanej zistil, že v spise založenom odvolaní (č. l. 445 – 456 spisu), pozostávajúcom z dvoch
dokumentov (formulár a príloha), nebola KEP-om právneho zástupcu žalovanej podpísaná príloha

obsahujúca odvolanie, ale iba samotný formulár. Z výsledku informatívneho overenia podpisov a pečatí
v elektronickej správe zo dňa 29.04.2024 (č. l. 456 spisu) odvolací súd zistil, že platným KEP je
podpísaný iba dokument formulár (č. l. 445 - 446 spisu). Odvolací súd zistil, že odvolanie žalovanej k
veci vedenej pod sp. zn. TO-11Cpr/4/2020 bolo zaslané cez portál e-Žaloby dňa 29.04.2024 a obsahuje
formulár 31685e31-9cb6-4bdf-a944-a00002203208.asice, ktorý bol podpísaný platným kvalifikovaným

elektronickým podpisom (KEP) JUDr. Ľuboša Frolkoviča (použitý certifikát občianskeho preukazu s
čipom) a súbor Odvolanie.pdf, ktorý nie je elektronicky podpísaný Formulár (č. l. 445- 446 spisu), ktorý
bol podpísaný platným KEP právneho zástupcu žalovanej, neobsahuje žiadne dôvody odvolania. Podľa
názoru odvolacieho súdu preto pokiaľ samotné odôvodnenie odvolania - odvolacie dôvody a rovnakotak návrh na rozhodnutie odvolacieho súdu (odvolací návrh) neboli súčasťou samotného elektronicky
podaného a s KEP podpísaného podania „všeobecnej agendy“ - odvolania, bolo nevyhnutné, aby
samotné odvolanie tvoriace prílohu elektronického formulára obsahujúce odvolacie dôvody a odvolací

petit tiež bolo podpísané KEP vyhotoviteľa a osoby podávajúcej odvolanie. Je zrejmé, že samotný text
odvolania v prílohe vo formáte PDF pripojenej k formulárovému odvolaniu neobsahuje KEP právneho
zástupcu žalovanej. Z uvedeného vyplýva, že len formulár obsahujúci text podania vo veci samej
podpísaný kvalifikovaným elektronickým podpisom je riadnym elektronickým podaním. V tejto súvislosti
odvolací súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 220/2023-10

zo dňa 26. apríla 2023 a záver tohto rozhodnutia, že len formulár obsahujúci text podania vo veci
samej podpísaný kvalifikovaným elektronickým podpisom je riadnym elektronickým podaním. Pokiaľ
elektronický formulár neobsahuje odôvodnenie podania, bude považovaný iba za „sprievodný list“, hoci
aj kvalifikovane elektronicky podpísaný. Účel elektronickej komunikácie nachádza svoj obsah v prípade
konkrétneho systému práve vo formulári, o ktorom sa predpokladá, že bude primárnym obsahovým
prostriedkom elektronickej komunikácie. Inak by aj pole príloh muselo byť povinné. Prílohy sú však iba

nepovinnou časťou, preto sa pri nich nepredpokladá (no ani nevylučuje) povinná autorizácia. Jedinou,
avšak logickou výnimkou je plnomocenstvo. Inak povedané, v prípade podania vo veci samej má byť
elektronicky podpísaný formulár a jeho priamy obsah nosičom informácií, nemá slúžiť ako sprievodný
list k podaniu vo veci samej“. Odvolanie - 31685e31-9cb6-4bdf-a944-a00002203208.asice, ktoré bolo
podpísané platným kvalifikovaným elektronickým podpisom (KEP) JUDr. Ľuboša Frolkoviča (použitý

certifikát občianskeho preukazu s čipom) zaslané cez portál eŽaloby dňa 29.04.2024 (formulár), ktoré
neobsahuje žiadne odvolacie dôvody ani odvolací návrh, odvolací súd posúdil ako tzv. blanketové
odvolanie nespĺňajúce požiadavky zákona pre riadne odvolanie (§ 363 CSP). Odvolací súd sa zaoberal
splnením procesných podmienok a z úradnej moci preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v
rozsahu, či boli splnené vyššie uvedené procesné podmienky v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel

k záveru, že v konaní nezistil žiaden nedostatok v procesných podmienkach a tento ani nebol stranami
sporu v konaní tvrdený, preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 za použitia čl. 4 ods. 1 CSP
potvrdil, bez toho, aby došlo k vecnému prieskumu správnosti výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolacím súdom. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania voči žalovanej v celom rozsahu.

7. Rozsudok odvolacieho súdu bol zo strany žalovanej napadnutý dovolaním, ktorého prípustnosť
žalovaná vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, teda z dôvodu tzv. vady zmätočnosti. Žalovaná
v dovolaní zdôraznila, že odvolací súd potvrdil prvoinštančný rozsudok bez toho, aby došlo k vecnému

prieskumu správnosti výrokov tohto rozsudku. Uviedla, že nie je pochybnosť o tom, že formulár aj s
prílohou„Odvolanie.pdf“bolvzákonnejlehotedoručenýsúduprvejinštancie.Právnyzástupcažalovanej
vyplnil formulár „Odvolanie“, pričom v časti „Predmet a text návrhu“ uviedol - Predmet návrhu: Odvolanie
Žalovanej (v prílohe), v časti „Odôvodnenie návrhu“ uviedol – viď podanie (v prílohe), v časti „Návrh
rozhodnutia (petit)“ uviedol: viď podanie (v prílohe), a s ohľadom na krok (vi) vyššie už vo formulári

bola predvyplnená časť Prílohy k odvolaniu: 1. Odvolanie žalovanej proti rozsudku (Názov prílohy),
Odvolanie.pdf (názov súboru prílohy) a elektronicky (spôsob doručenia) – následne takto vyplnený
formulár uložil právny zástupca žalovanej, ďalej podpísal podanie platným kvalifikovaným elektronickým
podpisom (KEP). Podpísaním formulára došlo k „uzamknutiu podania“, teda právny zástupca žalovanej
kvalifikovaným elektronickým podpisom autorizoval autenticitu a nemennosť obsahu formulára vrátane

prílohy. Posledným krokom bolo odoslanie podania / Odvolania, o čom boli žalovanej cez portál eŽaloby
doručené aj príslušné notifikácie. Žalovaná je presvedčená, že nebolo potrebné osobitne (a teda
duplicitne) podpísať kvalifikovaným elektronickým podpisom aj PDF prílohu formulára a takto podané
odvolanie obsahovalo náležitosti v zmysle § 363 CSP. Nezákonnosť postupu odvolacieho súdu je podľa
jej názoru daná tým, že napriek vyššie uvádzanému, odvolací súd svojvoľne upustil od posudzovania

obsahu prílohy „Odvolanie.pdf“, a to aj napriek tomu, že žalobkyňa sa k odvolaniu (t. j. nie iba k formuláru
odvolania, ale aj k jeho prílohe) písomne vyjadrila. Následne poukázala na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 9Cdo/7/2021 zo dňa 14.04.2021 podľa ktorého, účelom civilného procesu je spory
riešiť (rozhodovať ich) a prinášať spravodlivosť, a nie ich odmietať (teda „nesúdiť“) cez rôzne arbitrárne
procedurálne rituály. Aj podľa rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 318/2018, II. ÚS 135/04, II.

ÚS 435/2014, prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania
a nadmerný (neadekvátny) tlak na dopĺňanie náležitostí ich procesných úkonov, ktoré nemajú oporu v
zákone, a ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú
v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. V prípade napadnutého rozsudku postupovalodvolací súd v absolútnom rozpore s týmito pravidlami resp. princípmi, vyplývajúcimi z konštantnej
judikatúry. Špecifikovala, že závažné procesné pochybenie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom
vyhodnotení náležitostí odvolania, konkrétne spôsobu jeho podpísania. Ďalej dôvodila, že vo vzťahu k

relevancii elektronických podaní, elektronické podanie má rovnaké účinky ako podanie v listinnej podobe
(§ 28 ods. 1 Zákona o e-Governmente), pokiaľ bolo autorizované podľa § 23 ods. 1 tohto zákona. Možno
teda povedať, že pokiaľ bolo realizované elektronické podanie, ktoré zároveň aj spĺňalo požiadavku
príslušných zákonných ustanovení a spolu s týmto podaním bola doručená aj príloha obsahujúca časť
odvolania, ktorá nebola takto autorizovaná, ak na ňu súd v tomto prípade neprihliadal, ide o prílišný

a neprimeraný formalizmus zo strany súdu. Vo vzťahu k naplneniu účelu príslušnej právnej normy
sa vyjadril aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 269/2022 zo dňa 12.01.2023, keď uviedol,
že: „Všeobecné súdy musia v prípade posudzovania splnenia určitých formálnych podmienok vždy
zohľadniť, či procesná strana naplnila účel, ktorý sleduje konkrétna právna norma. Bezpodmienečné
trvanie na splnení určitých podmienok bez zohľadnenia toho, či bol naplnený účel danej normy, môže
viesť k odopretiu práva na prístup súdu.“

8. V závere uviedla, že odvolanie žalovanej bolo podané na samostatnom elektronickom formulári
pre elektronické podanie odvolania, podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom, pričom priamo
v tomto odvolacom formulári, v kolónke predmet a text návrhu a návrh rozhodnutia žalovaná jasne
a určito odkázala na pripojenú prílohu k odvolaniu v podobe PDF súboru, v ktorej sú uvedené

odvolacie dôvody a odvolací návrh. Príloha teda bola súčasťou daného elektronického podania,
avšak už osobitne podpisovaná nebola v súlade s poučením uvedeným na stránke Ministerstva
spravodlivosti SR. Následne uviedla, že odvolací súd nesprávne poukázal na rozhodnutie veľkého
senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2023 zo dňa 08.11.2023,
nakoľko v odkazovanom prípade veľký senát občianskoprávneho kolégia NS SR vyjadril svoj právny

názor vo vzťahu posudzovania odvolania, ktoré neobsahuje odvolacie dôvody a teda ide o tzv.
blanketové odvolanie. V danom prípade však bolo odvolanie podané elektronicky s kvalifikovaným
elektronickým podpisom. Išlo teda o diametrálne odlišnú situáciu ako v posudzovanom prípade, kde
odvolací súd nepochybne vedel, že žalovaná priložila PDF súbor Odvolania, v ktorom sú jednoznačne
enumerované všetky náležitosti odvolania, vyžadované CSP. Záverom poukázala na uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.01.2022 sp. zn. 5Ndob/1/2022, zverejnené v Zbierke stanovísk NS
SR a rozhodnutí súdov SR č. 1/2023 pod č. 7, v zmysle ktorého „ keďže ustanovenie § 11 ods. 2 v
spojení s § 12 ods. 1 písm. c) zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých
zákonov viaže podanie odporu žalovaným v ním zvolenej elektronickej forme na predpísaný formulár,
potom pre akceptovanie odporu by jeho obsah mal byť zahrnutý do tohto predpísaného formulára

(elektronickej podoby). Ak aj súčasťou tohto formulára priamo textovo vyjadrené vecné odôvodnenie
odporu nebolo, postačoval odkaz v príslušnej rubrike formulára na jeho prílohu obsahujúcu celý text
odporu vrátane jeho vecného odôvodnenia. Takto podaný odpor, z ktorého sú zrejmé jeho náležitosti,
vrátane stanovených v § 11 ods. 1 zákon o upomínacom konaní, je potrebné považovať za odpor podaný
s vecným odôvodnením.“ Vzhľadom na uvedené žalovaná žiadala Najvyšší súd SR, aby ako dovolací

súd dovolaním napadnutý odvolací rozsudok zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň v zmysle § 444 ods. 2 CSP podala návrh na odklad
právoplatnosti odvolacieho rozsudku a to až do právoplatného skončenia konania.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, uznesením zo dňa 28. mája 2025 sp. zn.

6CdoPr/2/2025 rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 22. augusta 2024 sp. zn. 7CoPr/3/2024 zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obdo/19/2023
(R50/24) zo dňa 28. júla 2024, z ktorého vyplýva, že odvolanie podané elektronicky z elektronickej
schránky strany sporu na predpísanom formulári podpísanom kvalifikovaným elektronickým podpisom,
ktoré obsahuje dôvody odvolania len v pripojenej prílohe, na ktorú vo formulári výslovne odkazuje, avšak

ktorá nebola osobitne podpísaná kvalifikovaným elektronickým podpisom strany sporu, sa nedá bez
ďalšieho (t. j. bez posúdenia obsahu pripojenej prílohy) považovať za odvolanie podané bez odvolacích
dôvodov. Najvyšší súd pri tomto rozhodovaní vychádzal z doktríny materiálneho poňatia právneho štátu
a pridržiaval sa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 474/2023, II. ÚS 454/2023, III. ÚS 404/2023, I. ÚS
223/2021) v tejto otázke. Na základe uvedeného a obsahu spisu v prejednávanej veci dovolací súd

dospel k záveru, že odvolací súd takým výkladom príslušných ustanovení zákona o e-Governmente
a Civilného sporového poriadku, ktorý sa dostal do rozporu so závermi priblíženými zhora, založil
procesnú vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Konštatoval, že pokiaľ bolo
podané elektronické podanie, ktoré spĺňalo požiadavku autorizácie v zmysle zákonných ustanovení aspolu s týmto podaním bola súdu doručená aj príloha obsahujúca časť odvolania (vecné odôvodnenie
odvolania), ktorá nebola takto autorizovaná, postup odvolacieho súdu, ktorý na ňu neprihliadal, bol príliš
formalistický. Pri posudzovaní podania je nutné vo všeobecnosti skúmať, či procesná strana naplnila

účel, ktorý sleduje konkrétna právna norma. Vzhľadom na to, že formulár nazvaný „Odvolanie“ bol
podpísaný kvalifikovaným elektronickým podpisom, je podľa dovolacieho súdu možné jednoznačne
verifikovať osobu, ktorá ho podávala (právny zástupca žalovanej, resp. žalovaná), čím sa dosiahol
zákonom sledovaný účel a kvalifikovaný elektronický podpis dal tomuto formuláru podobu, na ktorú súd
musí prihliadnuť ako na podanie písomné, vrátane k nemu pripojenej prílohy „Odvolanie.pdf“.

10. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a 380 CSP) po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech
ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho
pojednávaniaadospelkzáveru,žerozsudoksúduprvejinštanciejepotrebnéakovecnesprávnevcelom
rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

11. Keďže odvolací súd dospel k tomu záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a dostatočne
odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 ods. 2
CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie
právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí uviedol. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový
a právny stav, pričom jeho závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Svoje rozhodnutie aj riadne
a dostatočne odôvodnil, pričom z odôvodnenia nepochybne vyplýva, akými myšlienkovými postupmi sa
súd riadil.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd s ohľadom na to, že spornou

otázkou v prejednávanej veci bolo konštatovanie, či žalobkyňa v čase vykonávania svojej pracovnej
činnosti bola v priamej riadiacej pôsobnosti predstavenstva, alebo bola podriadená generálnemu
riaditeľovi považuje za potrebné uviesť, že žalovaná v priebehu konania ako aj v podanom odvolaní
tvrdila, že žalobkyňa spadala do priamej riadiacej pôsobnosti predstavenstva, čo vyplýva aj
z organizačného poriadku z 11.12.2013 (č. l. 448 rub strany) a rovnako i zo svedeckých výpovedí.

V odvolaní zdôraznila výpoveď svedka I. B., z výsluchu ktorého vyplynula pravidelná účasť odborných
riaditeľov na zasadnutí predstavenstva, dostávanie úloh od predstavenstva (a to aj vo forme písomných
uznesení) a aj skutočnosť, že predstavenstvo hodnotilo pracovný výkon odborných riaditeľov, keď
rozhodovalo o ich odmenách. Rovnako tak v odvolaní zdôraznila, že súd prvej inštancie absolútne
odignoroval skutkové zistenia rezultujúce zo svedeckých výpovedí A. H. a A. B., ktorí jednoznačne

potvrdili pravidelnú účasť odborných riaditeľov na zasadnutiach predstavenstva, zadávanie úloh zo
strany predstavenstva, ako aj hodnotenie a rozhodovanie o odmenách zo strany predstavenstva. Ako
odvolaciu námietku uviedla, že súd prvej inštancie odignoroval výsluch svedka – generálneho riaditeľa
žalovanej,zktoréhovýpovedevyplýva,žeriaditeliasúriadenípredstavenstvom.Vodvolanípoukázalaaj
na listinné dôkazy, ktoré súd prvej inštancie odignoroval a z ktorých vyplýva, že sa žalobkyňa pravidelne

zúčastňovala na zasadnutiach predstavenstva (o čom svedčia prezenčné listiny) a zo zápisníc vyplýva,
že úlohy odborným riaditeľom zadávalo predstavenstvo. V závere zdôraznila, že súd prvej inštancie
opomenul, že z ustanovení organizačného poriadku 2013 týkajúcich sa riadenia spoločnosti jasne
vyplýva, že úsek obchodno-ekonomický bol v období vymenovania žalobkyne na rovnakej hierarchickej
úrovni, ako úsek generálneho riaditeľa.

14. Odvolací súd k jednotlivým námietkam uvedenými v podanom odvolaní žalovanej na úvod uvádza,
že vo všeobecnosti pracovný pomer vzniká uzavretím pracovnej zmluvy medzi zamestnávateľom
a zamestnancom. Zároveň § 42 ods. 2 Zákonníka práce pripúšťa, že pracovný pomer môže vzniknúť
aj na základe voľby alebo vymenovania, a to v prípade, ak to ustanovuje osobitný predpis (ide
najmä o prípady v režime zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme), alebo ak

vnútorný predpis zamestnávateľa ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku vykonávania
funkcie vedúceho zamestnanca, ktorý však je v priamej riadiacej pozícii štatutárneho orgánu. Ak sa
zamestnávateľ rozhodne do svojich vnútorných predpisov zakomponovať voľbu alebo menovanie ako
predpoklad vzniku pracovného pomeru, je potrebné, aby sa v takomto prípade jednalo o vedúcehozamestnanca. Kto sa považuje za vedúceho zamestnanca, upravuje § 9 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý
ustanovuje, že vedúci zamestnanci zamestnávateľa sú zamestnanci, ktorí sú na jednotlivých stupňoch
riadenia zamestnávateľa oprávnení určovať a ukladať podriadeným zamestnancom zamestnávateľa

pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im na ten účel záväzné pokyny.
Zároveň musí byť v priamej riadiacej pozícii štatutárneho orgánu. V prípade, ak zamestnanec vzhľadom
na svoju pracovnú náplň a postavenie v riadiacej a organizačnej štruktúre spoločnosti nenapĺňa vyššie
uvedené podmienky, nemá jeho menovanie alebo voľba účinky v zmysle Zákonníka práce. S takýmto
zamestnancomtedanemožnoplatneskončiťpracovnýpomerzvýpovednéhodôvodupodľaustanovenia

§ 63 ods. 1 písm. d) bod 2. Zákonníka práce.
15. Na základe vykonaného dokazovania, a to najmä z Organizačného poriadku z roku 2013, ktorý
bol platný a účinný od 1. januára 2014 (č. l. 92-101 spisu), teda v čase, kedy vznikol pracovný pomer
žalobkyni u žalovanej, odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie považoval za preukázané, že čl.
11 Odborní riaditelia, bod 1) ustanovuje, že odborných riaditeľov určuje predstavenstvo spoločnosti
na návrh generálneho riaditeľa. Odborní riaditelia sú organizačne podriadení generálnemu riaditeľovi.

Bod 2) odborní riaditelia riadia činnosť odborných úsekov a to technicko-investičného, výrobného
a obchodno-ekonomického. Organizačný poriadok spoločnosti schvaľuje jeho štatutárny orgán, teda
v tomto prípade predstavenstvo.
16. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v rámci vnútornej, hierarchicky upravenej organizačnej
štruktúry žalovanej, práve riaditeľ obchodno-ekonomického úseku organizačne spadal pod pôsobnosť

generálneho riaditeľa a nie predstavenstva. Nie je preto relevantná odvolacia námietka žalovanej, ktorá
v odvolaní uvádzala, že v uvedenom Organizačnom poriadku z roku 2013, úsek obchodno-ekonomický
bol v období vymenovania žalobkyne na rovnakej hierarchickej úrovni, ako úsek generálneho riaditeľa,
keď toto tvrdenie žalovanej priamo vyvracia článok 11, bod 1) Organizačného poriadku z roku 2013. Za
vedúceho zamestnanca v zmysle ust. § 9 ods. 3 Zákonníka práca sa považuje aj riaditeľ obchodno-

ekonomického úseku, avšak ten v zmysle vtedy platného organizačného poriadku nespadal pod
pôsobnosť štatutárneho orgánu, ktorým je u žalovanej predstavenstvo. Práve preto nebolo dôvodné,
aby žalovaná uzatvorila so žalobkyňou pracovný pomer v zmysle ust. § 42 ods. 2 Zákonníka práce,
nakoľko výkon tejto funkcie v zmysle vtedy platného organizačného poriadku žalovanej nespadal pod
výkon štatutárneho orgánu, čo je zákonnou podmienkou. Napokon ani zo samotnej pracovnej zmluvy

nevyplýva, resp. v nej nie je uvedené, že strany sporu uzatvorili pracovnú zmluvu v nadväznosti na
ust. § 42 ods. 2 Zákonníka práce, a preto v prípade ukončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 63
ods. 1 Zákonníka práce nemôže žalovaná ako výpovedný dôvod uviesť, že žalobkyňa prestala spĺňať
požiadavky podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce.
17. Skutočnosť, že žalovaná podpísala svoje menovanie do funkcie riaditeľky obchodno-ekonomického

úseku nepovažoval odvolací súd za právne významné a spôsobilé zmeniť vyššie uvedený záver súdu,
pretože tento úkon nebolo potrebné v tomto prípade realizovať (táto povinnosť žalovanej nevyplývala
z ust. § 42 ods. 2 ZP) a jednalo sa tak o nadbytočný úkon. Preto odvolací argument žalovanej v tom, že
žalobkyňa si musela byť vedomá skutočnosti, že jej pracovný pomer vzniká menovaním a tým pádom
zaniká odvolaním, keď menovanie sama podpísala, je irelevantný, ktorý nemôže vyvolať právne účinky

v zmysle ust. § 42 ods. 2 ZP . Iba na základe toho, že žalobkyňa podpísala menovací dekrét a s ním
vyjadrila súhlas nemôže bez splnenia ďalších zákonných podmienok uvedených v ust. § 42 ods. 2 ZP
založiť jej pracovný pomer menovaním.
18.Kodvolacejnámietkežalovanej,ktorátvrdila,žesúdprvejinštancieselektívnepristupovalksvedkom
a zohľadnil výpovede iba niektorých svedkov, odvolací súd uvádza, že judikatúra definuje hodnotenie

dôkazov ako činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismivtom,ako,asakýmvýsledkommázhľadiskapravdivostikonkrétnydôkazhodnotiť.Uplatňuje
sa zásada voľného hodnotenia dôkazov, pričom každý dôkaz hodnotí jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo,

v zmysle čl. 15 základných princípov CSP, podľa ktorého dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd
podľa svojej úvahy s tým, že žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.
19. S postupom súdu prvej inštancie, ktorý si splnil svoju povinnosť pri hodnotení dôkazov
a dôkazy riadne posúdil a na ich základe vydal napadnuté rozhodnutie, sa odvolací súd stotožňuje.
Z vykonaného dokazovania z hľadiska svedeckých výpovedí vyplynulo, že nebolo možné jednoznačne

potvrdiť, či riaditelia jednotlivých úsekov podliehali len pokynom predstavenstva ako štatutárneho
orgánu, alebo len generálnemu riaditeľovi, ako priamemu nadriadenému. Svedok A. D. H. na
pojednávaní konanom dňa 12.12.2023 (č. l. 402 rub strany) uviedol, že „ ak si dobre spomína,
v zmysle organizačného poriadku pokiaľ vykonával funkciu riaditeľa, generálny riaditeľ bol priamonadriadeným riaditeľom. Predstavenstvo menovalo a odvolávalo odborných riaditeľov“. Na otázku súdu,
kto mu zadával úlohy uviedol, že, „úlohy mu dával generálny riaditeľ, ale aj členovia predstavenstva“.
Ďalší svedok A. I. F. na pojednávaní z rovnakého dňa uviedol, že „odborných riaditeľov viedol

generálny riaditeľ, na základe úloh, ktoré boli prijaté na predstavenstve“ (č. l. 403 rub strany).
Taktiež zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že riaditelia jednotlivých úsekov sa zúčastňovali zasadnutí
predstavenstvapravidelne,neskôrvšakibavprípade,aksazasadnutietýkaloveci,ktoráspadalapodich
úsek. V zmysle uvedeného preto nemožno jednoznačne konštatovať, že práve svedeckými výpoveďami
bolonespornepreukázané,žeriaditeliajednotlivýchúsekovspadalivorganizačnejštruktúrepodriadiace

pôsobenie predstavenstva, resp. generálneho riaditeľa, keď v praxi nebolo zreteľne ustálené, kto a na
základe akého pokynu určuje pracovné povinnosti riaditeľom jednotlivých úsekov. V tomto smere
odvolací súd poukazuje aj na záznamy z rokovaní vedenia akciovej spoločnosti (č. l. 283 – 303 spisu),
zktorýchvyplýva,žerokovaniaviedolgenerálnyriaditeľazúčastňovalisahoriaditeliaúsekov.Generálny
riaditeľ, ktorý ich informoval a prejednával jednotlivé pracovné záležitosti a zadával pracovné úkony.
Z uvedených záznamov jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa, ako riaditeľka obchodno-ekonomického

úseku sa zúčastňovala rokovaní, na ktorých sa špecifikovali jednotlivé pracovné povinnosti, ktoré boli
zadávané zo strany generálneho riaditeľa a nie predstavenstva.
20. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že skutočnosť, že sa žalobkyňa priamo zúčastňovala
na rokovaniach predstavenstva, ešte sama o sebe nedokazuje, že bola aj predstavenstvu
podriadená. Predstavenstvo predstavuje najvyšší štatutárny a výkonný orgán spoločnosti, ktorý riadi

činnosť spoločnosti, zodpovedá za jeho obchodné vedenie a rozhoduje o všetkých podstatných
záležitostiach spoločnosti. V kompetenciách predstavenstva je delegovať pracovné úlohy aj nižším
článkom organizačnej štruktúry v spoločnosti. V praxi to znamená, že predstavenstvo môže
komunikovať a zadávať úlohy nielen generálnemu riaditeľovi, ktorý je hierarchicky zaradený hneď
pod predstavenstvom, ale aj s riaditeľmi jednotlivých úsekov. To, že predstavenstvo zadá konkrétnu

úlohu riaditeľovi úseku, ešte automaticky neznamená, že je jeho priamym nadriadeným. Ide len
o delegovanie a zadávanie pracovných úloh, pričom pre určenie hierarchickej štruktúry zamestnancov
je zásadná schéma vyjadrená v organizačnej štruktúre spoločnosti. V schéme Organizačnej štruktúry
zamestnancov žalovanej z roku 2013 je jednoznačne uvedené, že predstavenstvu podlieha generálny
riaditeľ a generálnemu riaditeľovi riaditelia jednotlivých úsekov. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením

žalovanej, že funkcia obchodno-ekonomickej riaditeľky bola v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho
orgánu - predstavenstvu akciovej spoločnosti a zároveň bola organizačne podriadená generálnemu
riaditeľovi. Ako je už vyššie uvedené z listinných dôkazov a to z organizačného poriadku účinného v
čase vzniku pracovného pomeru, zo záznamov z rokovania vedenia spoločnosti, svedeckých výpovedí
svedkov A. D. H., I. B. a A. I. F. na pojednávaní konanom dňa 12.12. 2023, ďalej A. J. G. na pojednávaní

konanom dňa 21.02.2024 jednoznačne vyplynulo, že jednotliví riaditelia boli podriadení generálnemu
riaditeľovi, ktorý zodpovedal predstavenstvu akciovej spoločnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu
chápanie pojmov „priama riadiaca pôsobnosť štatutárneho orgánu“ a „podriadenosť generálnemu
riaditeľovi“ žalovanou je účelová a tendenčná v snahe dosiahnuť kladný výsledok sporu. Rozhodujúcim
je, že štatutárny orgán žalovanej priamo riadil generálneho riaditeľa, pod ktorého organizačne

spadali riaditelia jednotlivých úsekov, pričom priamo generálny riaditeľ im ukladal úlohy, kontroloval aj
vyhodnocoval ich plnenie a to na pravidelných poradách vedenia, o čom svedčia zápisnice z týchto
porád. Skutočnosť, že riaditelia jednotlivých úsekov boli predvolaní na zasadnutia štatutárneho orgánu
za účelom bližšie objasniť prejednávanú problematiku a to za účasti generálneho riaditeľa, sama o sebe
neznamená, že boli v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu.

21. V závere odvolací súd vzhľadom na námietky žalovanej, že rozsudok súdu prvej inštancie je
arbitrárny s absenciou kľúčových aspektov uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne
odôvodnený a je z neho zrejmé, akými závermi a myšlienkovými postupmi sa súd prvej inštancie
riadil, pričom sa dôsledne vyporiadal so všetkými námietkami žalovanej ako aj tvrdeniami žalobkyne.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne

správny vrátane výroku o trovách konania potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na ich náhradu voči žalovanej
v celom rozsahu.
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).