Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4CdoR/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7221206711
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7221206711.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa T. P., narodenú XX. U.
XXXX, zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, Staničné
námestieč.9,dieťarodičov:matkyT..H.P.,narodenejXX.C.XXXX,W.,V.XXXX/XX,právnezastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466
a otca Y. P., narodeného X. H. XXXX, Š. T., Ž. XX, právne zastúpený advokátkou JUDr. Ľudmilou

Serra, Košice, Nerudova 6, v konaní o návrhu rodičov na zmenu úpravy styku a návrhu matky na
zvýšenie výživného na maloleté dieťa, vedenej na Mestskom súde Košice pod sp. zn. K2-17P/120/2021,
o dovolaní matky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 31. marca 2025 sp. zn. 15CoP/99/2024,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiadnemu z účastníkov n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II, v súčasnosti Mestský súd Košice (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný
súd“) rozsudkom z 3. októbra 2022, č. k. 17P/120/2021-336 rozhodol tak, že návrh otca a matky na
zmenu úpravy styku zamietol (I.), návrh matky na zvýšenie výživného zamietol (II.), zmenil rozsudok
Okresného súdu Košice II sp. zn. 14P/56/2020-440 z 11. mája 2021 v časti styku tak, že otec je

oprávnený v určenom čase dieťa od matky prevziať a povinný v určenom čase matke dieťa odovzdať v
mieste jej bydliska, ktoré je miestom obvyklého pobytu maloletého dieťaťa (III.) a pokiaľ sa styk otca s
dieťaťom neuskutoční z dôvodu choroby maloletej, matka je povinná umožniť styk otcovi v náhradnom
termínevrovnakomrozsahuvnajbližšomtermínepouzdravenímaloletej(IV.).Svojerozhodnutieprávne
odôvodnil ustanoveniami § 1, § 2 ods. 1, § 111 písm. b), § 121 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CMP“), § 217 ods. 1 prvá veta zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 62, § 75, § 76 ods. 1 a § 77 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o
rodine (ďalej len „ZoR“) a vecne tým, že návrhy oboch rodičov na zmenu rozhodnutia o úprave styku
neboli dôvodné. O úprave styku súd rozhodoval právoplatným rozhodnutím 15. mája 2021. Otec podal
návrh na rozšírenie styku po uplynutí necelých 4 mesiacov 6. septembra 2021. Z obsahu návrhu, ako
aj jeho výpovede bolo zrejmé, že dôvodom podania návrhu bola skutočnosť, že jeho styk s maloletou
sa riadne nerealizoval. Z uvedeného dôvodu podal na súde prvej inštancie v ten istý deň i návrh na

výkon rozhodnutia. Styk sa nerealizoval z dôvodu choroby dieťaťa, a taktiež z dôvodu účelovej zmeny
trvalého bydliska matky počas leta 2021. Súd prvej inštancie uviedol, že z pripojeného spisu so sp.
zn. 14P/56/2020 bolo zistené, že širšej úpravy styku s maloletou s prenocovaním sa domáhal už v
tomto konaní. Po uzavretí rodičovskej dohody sa na pojednávaní 11. mája 2021 vyjadril, že dohoda v
časti úpravy styku bola v záujme dieťaťa. Bolo potrebné, aby maloletá rozvíjala svoj vzťah s ním, aby
spoznávala jeho domácnosť a ich kontakt sa prehlboval. V tomto konaní taktiež potvrdil naviazanosť

maloletej na matku. Maloletá u otca doposiaľ neprenocovala. V pohovore pred kolíznym opatrovníkom
sa vyjadrila, že by jej bolo za matkou smutno. Súd prvej inštancie uviedol, že od posledného rozhodnutianeuplynula dostatočne dlhá doba odôvodňujúca rozšírenie styku otca s maloletou, a to s prihliadnutím
na skutočnosť, že jeho styk s maloletou sa riadne nerealizoval. Nebolo možné hovoriť o dostatočnom
prehĺbení kontaktu otca s maloletou, ktorý by odôvodňoval rozhodnutie o rozšírení styku. Uvedené

vyplývalo aj z vyjadrenia maloletej, ktorá sa k ockovi teší, ale iba trochu. Bol zrejmý čiastočný posun
oproti jej vyjadreniu z 26. novembra 2021, kedy sa s otcom chcela stretávať iba v utorok a v prípade
návštevy starej matky z otcovej strany. Súd prvej inštancie uviedol, že pre úvahy o rozširovaní styku
i s prenocovaním bola nevyhnutná jeho pravidelná realizácia. Problémy v komunikácii rodičov pri
realizácii styku neboli dôvodom pre rozhodnutie o jeho rozšírení. Súd prvej inštancie návrh otca na

rozšírenie styku zamietol. Rovnako zamietol návrh matky na zúženie styku. V konaní nemal preukázanú
existenciu skutočností odôvodňujúcich zúženie styku. Z aktuálneho vyjadrenia dieťaťa nevyplývali
okolnosti uvádzané matkou o strachu z otca či odmietaní styku s ním. Súd prvej inštancie uviedol,
že matka na jednej strane požadovala zúženie styku a spochybňuje schopnosť otca zabezpečovať
maloletej riadnu starostlivosť, na druhej strane však počas letných prázdnin v čase, keď si nemohla
vziať dovolenku, umožnila otcovi zabezpečovať maloletej starostlivosť počas celého dňa. Z vyjadrenia

dieťaťa, ako aj predložených fotografií či videozáznamov bolo zrejmé, že vzťah maloletej s otcom bol
dobrý. V konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti brániace styku otca s maloletou. Vyjadrenia
rodičov sú protichodné a pokiaľ mali rodičia vzájomné výhrady a rozdielne predstavy o zabezpečovaní
starostlivosti maloletej, dané bolo možné zosúladiť dostatočnou vzájomnou komunikáciou. V konaní súd
prvej inštancie v prvom rade prihliadal na najlepší záujem maloletého dieťaťa a apeloval na rodičov, že

si musia uvedomiť, že aj keď spolu nežijú, rodičovské práva a povinnosti majú obaja. S prihliadnutím na
práva rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti a dieťaťa, ako aj z dôvodu potreby
predchádzať vzniku konfliktných situácií z dôvodu nerealizácie styku vzhľadom na častú chorobnosť
dieťaťa súd prvej inštancie považoval za potrebné uložiť matke povinnosť umožniť styk otcovi v
náhradnom termíne pokiaľ sa jeho styk s dieťaťom neuskutoční z dôvodu choroby maloletej v rovnakom

rozsahu v najbližšom termíne po uzdravení maloletej. Z rovnakých dôvodov so zámerom eliminovať
vzniknedorozumeníakonfliktnýchsituáciíapredchádzaťúčelovýmzmenámbydliskasúdprvejinštancie
zmenil rozhodnutie súdu v časti styku s tým, že otec bol oprávnený v určenom čase dieťa od matky
prevziať v mieste jej bydliska, ktoré je miestom obvyklého pobytu maloletého dieťaťa. Návrh matky na
zvýšenie výživného súd vyhodnotil ako nedôvodný. Výživné zo strany otca na maloletú bolo naposledy

upravené rozsudkom právoplatným 15. mája 2021. Matka žiadala zvýšiť výživné otca počnúc od 1.
januára2022,t.j.pouplynutí7mesiacov.Súdprvejinštanciekonštatoval,ženastranerodičovpodstatná
zmena pomerov nenastala. Pomery sa zmenili na strane dieťaťa v súvislosti s nástupom na povinnú
školskú dochádzku. Vzhľadom však na dobu, ktorá od poslednej úpravy výživného uplynula, nebolo
možné konštatovať, že ide o takú zásadnú zmenu pomerov, ktorá odôvodňovala zmenu právoplatného

a vykonateľného rozhodnutia súdu o výživnom. V čase poslednej úpravy výživného maloletá mala
takmer 6 rokov a bolo zrejmé, že v blízkej dobe nastúpi na povinnú školskú dochádzku, nakoľko
výživné bolo súdnym rozhodnutím upravené na určitú dobu, ktorá bola v zmysle rozhodovacej praxe
súdov spravidla 3 roky s prihliadnutím na osobitosti prípadu. Uvedená skutočnosť teda bola pri určení
výživného čiastočne zohľadnená. Otec sa tiež na úhrade výdavkov spojených s nástupom maloletej

do školy podieľal úhradou sumy 75 eur, zakúpením školských potrieb poľa zoznamu školy, ako aj
zakúpením školskej tašky, peračníku, teplákovej súpravy do školy, čo matka potvrdila. Výdavky spojené
so zdravotným stavom maloletej a diétnym stravovaním boli zohľadňované v čase poslednej úpravy
výživného. Súd prvej inštancie uviedol, že výživné bolo podľa názoru súdu určené v dostatočnej výške,
nakoľko presahuje 30 % príjmu otca, ktorý sa aktuálne nezmenil. Výdavky otca s bývaním prevyšujú

polovicu jeho príjmu. Otec zabezpečoval potreby maloletej v čase realizácie styku. Zároveň súd prvej
inštancie konštatoval zvýšenie príjmu na strane matky, ktorá navyše dobu 2 mesiacov dosahovala príjem
od dvoch zamestnávateľov prevyšujúci 2 600 eur. S poukazom na uvedené skutočnosti súd návrh matky
na zvýšenie výživného vyhodnotil ako nedôvodný a tento zamietol.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“), na základe odvolania matky
rozsudkom z 8. augusta 2023 č. k. 15CoP/15/2023-396 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
I. tak, že otec bol oprávnený stretávať sa s maloletou T. každý párny týždeň kalendárneho roka v utorok
od 15.00 hod. do 18.00 hod. a v sobotu od 9.00 hod. do nedele do 19.00 hod., každý nepárny týždeň
kalendárneho roka v utorok a vo štvrtok od 15.00 hod. do 18.00 hod., počas letných prázdnin od 1. júla

od 9.00 hod. do 15. júla do 19.00 hod. a od 1. augusta od 9.00 hod. do 15. augusta do 19.00 hod., počas
vianočných prázdnin v párnom kalendárnom roku od 23. decembra od 9.00 hod. do 26. decembra do
9.00 hod. a od 2. januára od 9.00 hod do 6. januára do 19.00 hod., v nepárnom kalendárnom roku od
26. decembra od 9.00 hod. do 2. januára do 19.00 hod, počas jarných prázdnin každý nepárny rok odpondelka od 9.00 hod. do nedele do 15.00 hod., počas veľkonočných sviatkov každý kalendárny rok od
piatka od 9.00 hod. do soboty do 18.00 hod (I.), potvrdil rozsudok vo výrokoch II., III. a IV. (II.) a žiaden
z účastníkov nemal nárok na náhradu trov celého konania (III.).

3. Proti rozhodnutiu krajského súdu podala matka dovolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudok
krajského súdu z 8. augusta 2023 č. k. 15CoP/15/2023-396 vo výroku I., ktorým zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie tak, že otec bol oprávnený stretávať sa s maloletou T. každý párny týždeň kalendárneho
roka v utorok od 15.00 hod. do 18.00 hod. a v sobotu od 9.00 hod. do nedele do 19.00 hod., každý

nepárny týždeň kalendárneho roka v utorok a vo štvrtok od 15.00 hod. do 18.00 hod., počas letných
prázdnin od 1. júla od 9.00 hod. do 15. júla do 19.00 hod. a od 1. augusta od 9.00 hod. do 15. augusta
do 19.00 hod., počas vianočných prázdnin v párnom kalendárnom roku od 23. decembra od 9.00 hod.
do 26. decembra do 9.00 hod. a od 2. januára od 9.00 hod. do 6. januára do 19.00 hod., v nepárnom
kalendárnom roku od 26. decembra od 9.00 hod. do 2. januára do 19.00 hod, počas jarných prázdnin
každý nepárny rok od pondelka od 9.00 hod. do nedele do 15.00 hod., počas veľkonočných sviatkov

každý kalendárny rok od piatka od 9.00 hod. do soboty do 18.00 hod. zrušil a vec mu v zrušenej časti
vrátil na ďalšie konanie (I.) a výroku II., ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III.
a IV. a vo výroku III. rozsudku krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (II.)

4. Krajský súd, v poradí druhým rozsudkom z 31. marca 2025 sp. zn. 15CoP/99/2024 zmenil rozsudok

súdu prvej inštancie vo výroku I. tak, že otec bol oprávnený stretávať sa s maloletou T. každý párny
týždeň kalendárneho roka v sobotu od 9.00 hod. do nedele do 19.00 hod., každý nepárny týždeň
kalendárneho roka v utorok a štvrtok od 14.00 hod. do 18.00 hod., počas letných prázdnin od 1. júla
od 9.00 hod. do 15. júla do 19. 00 hod. a od 1. augusta od 9.00 hod. do 15. augusta do 19.00
hod., počas vianočných prázdnin v párnom kalendárnom roku od 23. decembra od 9.00 hod. do 26.

decembra do 9.00 hod. a od 2. januára od 9.00 hod. do 6. januára do 19.00 hod., v nepárnom
kalendárnom roku od 26. decembra od 9.00 hod. do 2. januára do 19.00 hod., počas jarných prázdnin
každý nepárny rok od pondelka od 9.00 hod. do nedele do 15.00 hod., počas veľkonočných sviatkov
každý kalendárny rok od piatka od 09.00 hod. do soboty do 18.00 hod. (I.), potvrdil rozsudok vo
výrokoch II., III. (II.), zrušil výrok rozsudku IV. (III.) a žiaden z účastníkov nemal nárok na náhradu

trov celého konania (IV.). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že preskúmaním napadnutého rozsudku,
ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci
porušil svojim rozhodnutím právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových
zistení absentovala relevantná skutočnosť pri vyhodnotení úpravy rodičovských práv a povinností
na strane otca. Súd prvej inštancie vôbec nebral do úvahy právo otca ako rodiča, ktorému nebolo

maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti s poukazom na ustanovenie § 62 ods. 5 a 6 ZoR. Súd
prvej inštancie sa vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal v
prevažnej miere argumentáciou matky maloletej ohľadom jej zdravotného stavu, s poukazom na školské
a mimoškolské povinnosti maloletej. Nezaoberal sa však dôsledne právom otca na realizáciu styku s
maloletou. Rozsudok súdu bol v časti výroku I. nepresvedčivý, odôvodnenia rozsudku, rovnako ako aj

závery, ku ktorým dospel neboli racionálne a spravodlivé. Odvolací súd konštatoval, že odôvodnenie
písomnéhovyhotoveniarozsudkunebolodostatočnevyčerpávajúceanezodpovedákritériámuvedeným
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by mal súhlasiť
s podstatnou argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu
ohľadom styku maloletej s otcom. Právo pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť

súdom prvej inštancie z dôvodov, ktoré tam uviedol, nepostačovalo pre konštatovanie správnosti
dôvodov. K matkou namietanému odvolaciemu dôvodu zúženia styku a nevykonaniu navrhovaného
dokazovania s poukazom na vyjadrenie kolízneho opatrovníka v správe z 28. septembra 2022, odvolací
súd argumentoval tým, že vykonané dôkazy zhodnotil súd prvej inštancie v súlade s tým, čo uviedla
maloletá pri jej vyjadreniach pred kolíznym opatrovníkom, pričom samotná maloletá argumentovala, že s

ockom chce byť v utorok, prípadne nejaký iný deň a neprespí u neho iba z toho dôvodu, že by jej by bolo
smutno za mamkou. V žiadnom prípade vyjadrenie dieťaťa nespochybňuje, že jej vzťah k otcovi je dobrý.
K tomuto záveru dospel aj odvolací súd potom čo maloletú osobne dňa 31. marca 2025 vypočul. Z úst
maloletej nezaznela jedna negatívna odpoveď na správanie sa otca voči nej. Argumentácia maloletej, že
ocko jej nedal dostatočne dlhý toaletný papier nebola dôvod, že je otec zlý. Maloletá nepotvrdila, že by ju

otec bil, že by na ňu kričal, či inak ju trápil. To, že nechal otvorené dvere na WC, resp. ju fotil na rôznych
miestach,neboloprejavomtýrania.Aokreminéhonafotografiáchpredloženýchotcomnebolozjavné,že
by maloletá pôsobila nešťastne, skôr naopak, na predložených fotografiách pôsobí maloletá uvoľnene,
veselo v spoločnosti sesterníc, ako aj otca. To, že medzi rodičmi existuje vzájomná nevraživosť akonflikty, do ktorých je vťahované veľakrát aj samotné maloleté dieťa ešte neznamená, že by súd prvej
inštancie musel nariadiť znalecké dokazovanie z odboru psychológie na to, aby mohol byť realizovaný
styk s maloletým dieťaťom. Preto výrok I., ktorým súd prvej inštancie návrh otca na zmenu úpravy

styku zamietol, zmenil, a to opätovne po zrušení pôvodného rozsudku odvolacieho súdu uznesením
Najvyššieho súdu SR. Styk otca k maloletej opätovne upravil, pričom vzal čiastočne do úvahy frekvenciu
krúžkov, ktoré navštevuje maloletá v utorok a štvrtok. Odvolací súd bol presvedčený, že ustanovenie §
43 ods. 1 ZoR, na ktoré poukázala matka maloletej v odvolaní a dovolaní, bolo bezpochyby v konaní
súdu tak prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu dodržané. Názoru maloletého dieťaťa bola dostatočne

venovaná pozornosť tak po stránke vekovej, ako aj po stránke rozumovej a aj po stránke zdravotnej.
V danej veci nemohol predsa súd rozhodovať vyslovene podľa názoru maloletého dieťaťa, tento názor
však musí v rámci vyhodnotenia dôkazov brať v úvahu. Odvolací súd po vykonaní výsluchu maloletej
a vyjadrení otca, matky, či už písomných alebo ústnych na pojednávaní dospel k záveru, že dieťa bolo
ovplyvnené matkou, bolo zakríknuté a svoje vyjadrenia veľmi koriguje ako náhle ide o osobu otca.
Sama kolízna opatrovníčka pri realizácii výsluchu maloletej uviedla, že úplne inak sa správa maloletá,

keď je s otcom sama, ako keď je prítomná matka. Otcovi prejavovala fyzickú náklonnosť, objímala ho
a nechala sa nosiť na rukách. Nebolo to nič, čo by bolo v rozpore so správaním sa dieťaťa a otca.
Čo sa týka výroku zamietnutia návrhu na zúženie styku otca s maloletou považoval odvolací súd za
správny a preto návrhu otca vyhovel a styk opätovne upravil. K návrhu matky na zúženie styku otca
s maloletou, odvolací súd dal do pozornosti, že v tomto konaní nemožno vziať do úvahy rozhodnutie

Okresného súdu Košice II. č. k. 25C/87/2020-31 z 27. novembra 2020, ktorým súd uložil otcovi zákaz
vstupovať do bytu č. 12 nachádzajúceho sa v W.Š. na ul. V. XX, vchod XX na 6. poschodí, ako aj
na pozemok nachádzajúci sa v kat. úz. W., zastavaná plocha a nádvorie. Ide o vzťah otca a matky,
nie otca k maloletej. Odvolací súd dospel k záveru, že otec uvedený zákaz neporušoval. Ak teda súd
videl potrebu zmeniť miesto preberania a odovzdania maloletej s otcom, matka bola toho názoru, že

tieto skutočnosti bolo potrebné zohľadniť s poukazom na rozhodnutie Okresného súdu Košice II. z 27.
novembra 2020. Odvolací súd zdôraznil, že výrokom III. súd prvej inštancie zmenil rozsudok Okresného
súdu Košice II. č. k. 14P/56/2020-440 z 11. mája 2021 v časti styku tak, že otec bol oprávnený v určenom
čase dieťa od matky prevziať a povinný v určenom čase matke odovzdať v mieste jej bydliska, ktoré je
miestom obvyklého pobytu maloletého dieťaťa. Daným výrokom v žiadnom prípade súd prvej inštancie

nerozhodol o tom, že dieťa má otec prevziať v budove, kde má zakázaný vstup, resp. v samotnom
byte alebo pred dverami bytu. Teda má odovzdať maloleté dieťa v mieste jej bydliska, ktoré je miestom
obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, t. j. výrok, ktorým bola matka zaviazaná odovzdať dieťa otcovi v
mieste jej bydliska, nie v budove, v ktorej je byt, do ktorého má otec zakázaný vstup. Z uvedeného znenia
výroku III. napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že v žiadnom prípade predmetným

rozsudkom nebol spochybnený rozsudok zo dňa 27. novembra 2020, ani nebolo v žiadnom prípade
porušené právo na ochranu práv matky maloletej predmetným rozsudkom. Odvolací súd uvedený výrok
po opätovnom posúdení v celom rozsahu zrušil. Z vykonaného dokazovania aj podľa odvolacieho súdu
bezpochyby vyplývalo, že návrhy oboch rodičov na zmenu rozhodnutia o úprave styku sú rozporuplné,
nakoľko o úprave styku súd prvej inštancie rozhodol rozhodnutím z 11. mája 2021 a v čase úpravy

výkonu rodičovských práv a povinností schválil dohodu rodičov, čo sa týka styku s maloletou vo veľmi
obmedzenom rozsahu, čo nepovažoval odvolací súd za správne rozhodnutie.

4.1. Odvolací súd dospel k záveru, že samotným rozhodnutím sa súd prvej inštancie podrobne vyrovnal
s návrhom matky na zvýšenie výživného, ako aj argumentov otca ku zvýšeniu nároku matky. Návrh

matky na zvýšenie výživného vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodný, pretože výživné zo strany
otca na maloletú bolo naposledy, upravované rozsudkom z 11. mája 2021. Čo sa týka argumentov
matky v odvolaní, že otec si môže nájsť prácu s vyšším príjmom, pričom poukázala na výpis z aplikácie
profesia.sk s tým, že sa môže zamestnať ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy, ako kuriér pre
bistro, ako vodič Prešov In car, s. r. o., ako vodič nákladného auta rozvoz kvetov a floristických doplnkov

v Bratislave, táto argumentácia zo strany matky aj podľa odvolacieho súdu nebola nedostatočná,
nepreukázateľná,nakoľkootecmaloletejargumentovalspoukazomnasvojpríjem,navýdavky,akoajna
úpravu výšky výživného v čase, keď bol zamestnaný s priemernou mzdou vo výške 490,54 eura v období
rokov 2020-2021. Vzhľadom však na dobu, ktorá od poslednej úpravy výživného súdom prvej inštancie
uplynula, nebolo možné konštatovať, že na strane rodičov maloletého dieťaťa, došlo k takej podstatnej

zmene, ktorú by bolo potrebné riešiť zmenou vyživovacej povinnosti zo strany otca voči maloletému
dieťaťu. V súčasnej dobe nebol dôvod na zmenu výživného tak, ako to navrhuje matka. Maloletá bola
žiačkou 3. ročníka základnej školy a jej náklady aj s poukazom na infláciu, ktorou matka argumentovala
sa nezvýšili v takej miere, aby bolo potrebné zvýšiť výživné na sumu 260 eur vzhľadom k tomu, žemaloletá T. navštevovala prvý stupeň základnej školy a jej výdavky sa od poslednej úpravy nezvýšili v
takom rozsahu, ako matka argumentovala. Na základe uvedených skutočností preto odvolaciu námietku
aj voči výroku IV. považoval odvolací súd za nedôvodnú s poukazom na tú skutočnosť, že súd prvej

inštancie sa vo svojom rozhodnutí bezpochyby vysporiadal s výškou výživného, ako aj príjmom zo strany
obidvoch rodičov v čase samotného rozhodnutia.

4.2. Čo sa týka odvolania voči výroku III. zo strany matky, pričom obvyklý pobyt maloletej je miesto
odovzdania a prijatia dieťaťa na styk s otcom. Obvyklý pobyt dieťaťa určený súdom nepovažovala matka

za správny. Ak súd podľa matky videl potrebu zmeny úpravy určenia miesta odovzdania a preberania
maloletej, skôr mal pozornosť zamerať na dvojkoľajnosť úpravy rozhodnutia Okresného súdu Košice,
teda z 11. mája 2021 a s poukazom na zákaz uložený otcovi rozhodnutím z 27. novembra 2020. Túto
námietku považoval odvolací súdu za nedôvodnú, pretože súd prvej inštancie vecne správne a zákonne
s dôrazom na to, že samotné miesto odovzdania je podľa výroku III. presne definované a otec maloletej
bol oprávnený v určenom čase dieťa od matky prevziať a povinný v určenom čase matke odovzdať v

mieste jej bydliska, ktoré je miestom obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, t. j. v W. na ul. V. XXXX/XX.
V žiadnom prípade vo výroku nebolo uvedené, že má otec maloleté dieťa odovzdať, resp. prevziať pred
bytom matky maloletého dieťaťa. V tomto prípade opätovne odvolací súd apeloval na obidvoch rodičov
a na samotnej dohode, čo sa týka prevzatia a odovzdania dieťaťa od matky maloletého dieťaťa otcovi
maloletého dieťaťa.

4.3. Odvolací súd z predloženého súdneho spisu, ako aj ústnych vyjadrení pred odvolacím súdom zistil
vážne narušené vzájomné vzťahy medzi rodičmi maloletej s premietnutím konfliktu rodičov vo vzťahu k
maloletej tak zo strany otca, ale predovšetkým zo strany matky. Styk otca s maloletou počas dlhšieho
časového obdobia v tomto prípade neprebiehal, a to aj napriek existencii rozhodnutia o úprave styku

otca s maloletou, nakoľko maloletá v čase určenom na styk s otcom bola zavalená krúžkovou činnosťou.
Neobstojí ani argumentácia matky, že sa vyjadrila maloletá, žeby jej bolo smutno za matkou, keby
spala u otca. Čo sa týka rozšíreného styku tak ako to navrhoval otec ani súd prvej inštancie k tomuto
nepristúpil, nakoľko v plnom rozsahu akceptoval právo maloletého dieťaťa na vyjadrenie sa kontaktu s
otcom. Odvolací súd opätovne podrobne preskúmal genézu rodinných vzťahov, ako aj osobnosť matky,

otca a maloletého dieťaťa, pričom vychádzal z vyjadrení tak kolízneho opatrovníka, ako aj z vyjadrenia
maloletého dieťaťa. Odvolací súd zmenil výrok súdu prvej inštancie, čo sa týka úpravy styku otca s
maloletou, aby do budúcna zabezpečil plnohodnotný a fungujúci styk otca nielen na niekoľko hodín
počas dňa, tak ako to chcela matka, ale aj na viacej dní, s umožnením pobytu u otca aj cez noc.
Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nemal pochybnosti o správnosti samotných záverov zo

strany kolízneho opatrovníka, ako aj samotných záverov súdu prvej inštancie, čo sa týka neakceptácie
znaleckého dokazovania psychológom, ako aj návrhu na zúženie styku maloletej s otcom a zvýšenie
výživného na maloletú na návrh matky. Z vyjadrenia kolízneho opatrovníka vyplývalo, že je tu schopnosť
oboch rodičov maloletej poskytnúť jej potrebnú starostlivosť, avšak čo sa týka pretrvávajúcej konfliktnej
komunikácie, navrhol aj znalecké dokazovanie, čo v danom prípade tak súd prvej inštancie, ako aj

odvolací súd v odvolacom konaní považoval za nedôvodné vzhľadom na vek dieťaťa a jeho súčasné
nastavenie pôsobením matky. Úprava styku maloletej s otcom bola nastavená už rozsudkom z 11.
mája 2021 a schválená rodičovská dohoda mala fungovať po dohode obidvoch rodičov ohľadom styku
maloletej s otcom a odovzdaní dieťaťa zo strany matky otcovi. Odvolací súd zistil také okolnosti, ktoré
svedčia o nevhodnosti tohto nastavenia z pohľadu záujmu maloletej vo vzťahu k obidvom rodičom.

Odvolací súd preto považoval za vecne správne prijať zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie čo sa
týka výroku I., nie ako to bolo formulované v samotnom rozhodnutí, ktoré bolo predmetom odvolacieho
konania vydané Okresným súdom Košice II. pod sp. zn. 17P/120/2021-336 z 3. októbra 2022, ale tak ako
to odvolací súd rozhodol, a to aj opätovne po zrušení pôvodného rozsudku z 8. augusta 2023. Dôvodná
nebola ani odvolacia, či dovolacia námietka ohľadom rastu cien zo strany matky maloletej a uviedol, že

nielen rastú náklady na život a bývanie na strane matky, ale aj na strane otca maloletého dieťaťa, čo bolo
potrebné akceptovať. Otec si zabezpečil bývanie v W. len preto, aby sa mohol stretávať s maloletou, tým
sa aj jemu zvýšili náklady. Odvolací súd vzal v úvahu vyjadrenie kolíznej opatrovníčky, ktorá potvrdila
predsedníčke senátu, že maloletá sa správa úplne inak, keď je s otcom sama, ako v prítomnosti matky,
keď je na styku s otcom. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedenú úlohu súd prvej inštancie dôvodmi v

rozsudku naplnil čiastočne, a preto odvolací súd zmenil jeho rozhodnutie vo výroku I.

4.4. Súd prvej inštancie pomenoval v dôvodoch rozhodnutia fakty a skutočnosti, z ktorých vychádzal
a na základe ktorých konštatoval súhrnne svoje závery svedčiace v prospech výrokov v rozhodnutí. Vnadväznosti na uvedené odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v časti napadnutého rozsahu ako
vecne správny postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením §
2 ods. 1 CMP vo výrokoch II. a III., okrem výroku I., ktorý zmenil v zmysle § 388 CSP. Odvolací súd

nevzhliadol dôvod na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie čo do výrokov II., III., pretože ani dovolací
súd neuviedol právne dôvody, prečo došlo z jeho strany k zrušeniu rozsudku Krajského súdu v Prešove
v tejto časti. Odvolací súd zrušil výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko dospel k záveru, že
jeho aplikáciou by dochádzalo ešte k väčším problémom v komunikácii rodičov, ktorá je i tak veľmi
problémová. Odvolací súd ohľadom samotného zrušenia výrokov II. a III. pôvodne vydaného rozsudku

krajského súdu z 8. augusta 2023 nevzhliadol ani dôvod dovolania matky podľa § 421 ods. 1 CSP,
nakoľko v konaní nebolo potrebné riešiť žiadnu právnu otázku. Pritom procesná situácia aplikácie § 421
ods.1CSPmámimoriadnyvýznampráveobsahpojmu„právnaotázka“.Kuvedenémuustanoveniuvšak
NS SR v zrušujúcom uznesení žiadny právny názor k porušeniu tohto ustanovenia odvolacím súdom
neuviedol. Odvolací súd záverom poukázal na uznesenie NS SR 7CdoR/1/2025 (v rozhodnutí krajského
súdu je nesprávne uvedené 7CdoR/1/20215, pozn.) z 26. februára 2025, v ktorom vyslovil dovolací súd

právny záver, ktorým sú súdy viazané. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle
§ 52 CMP v spojení s § 58 CMP.

5. Proti druhému rozsudku odvolacieho súdu podala matka (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a uviedla, že rozhodnutiu súdu chýba

presvedčivé odôvodnenie a jeho právne závery sú bez relevantného odôvodnenia. Vo veci konajúci súd
v absolútnom rozpore s názorom maloletej rozšíril styk otca s maloletou bez akéhokoľvek odôvodnenia.
Vo veci konajúci odvolací súd zásadným spôsobom (v poradí druhýkrát) zmenil výrok rozhodnutia I.
rozsudku Okresného súdu Košice II z 3. októbra 2022 č. k. 17P/120/2021-336 a poukázala na bod
38., 46., 50., 51. a 52. rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodnutie odvolacieho súdu podľa názoru

matky vykazovalo znaky arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a neodôvodnenosti, neboli v ňom premietnuté
individuálnosti prejednávaného prípadu a bolo v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania (najmä
výsluchom maloletej). Týmto rozhodnutím odvolací súd opätovne zmenil (rozšíril) styk otca s maloletou,
pričom otec maloletej sa vzdal podania odvolania voči rozhodnutiu súdu I. stupňa, a teda netrval na
rozšírení styku s maloletou. Tento návrh zo strany otca prišiel až po tom, čo odvolací súd svojím v poradí

prvým rozhodnutím z 8. augusta 2023 sp. zn. 15CoP/15/2023-396 úpravu styku rozšíril a po rozhodnutí
dovolacieho súdu bolo toto rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konania. Odvolací súd síce
vykonalvýsluchmaloletej,aletentosavrozhodnutíodvolaciehosúduneodzrkadlil,právenaopakvoveci
konajúci odvolací súd rozhodol v absolútnom rozpore s názorom maloletej a upravil styk otca s maloletou
proti vôli samotnej maloletej, ktorá prespávanie u otca odmietala napriek už druhému rozhodnutiu

odvolacieho súdu. Toto rozhodnutie bolo svojvoľné, pričom odvolací súd neprihliadol na individuálne
potreby maloletého dieťaťa a upravil styk takým spôsobom, ktorý je v rozpore s čl. 5 ZoR. Týmto, v
poradí svojím druhým rozhodnutím, odvolací súd absolútne odignoroval názor maloletej, ktorý vyjadrila
v rámci výsluchu - a to, že u otca nechce prespávať. Odvolací súd svojím nesprávnym procesným
postupom a prijatím rozhodnutia, ktorým rozšíril styk otca s maloletou bez zohľadnenia individuálnych a

konkrétnych skutočností znemožnil matke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto považovala za
nesprávne a nesúladné so zákonom, princípom právnej istoty a práva na spravodlivý proces opierajúc
sa o platnú právnu úpravu a judikatúru vyšších súdov. Dovolateľka poukázala na závery rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR so sp. zn. 7CdoR/1/2025 a uviedla, že zo strany odvolacieho súdu neboli

rešpektované. Odôvodnenie súdu bolo nepresvedčivé, chýbala mu opora vo vykonanom dokazovaní,
svoje závery súd opieral o tvrdenia, ktoré v konaní neuvádzala žiadna zo strán. Odvolací súd nevykonal
navrhnuté dokazovanie (nariadenie znalecké dokazovania v odbore psychológie), pričom v odôvodnení
rozhodnutia iba stroho uviedol, že to považoval za nedôvodné vzhľadom na vek dieťaťa a jeho súčasné
nastavenie pôsobením matky. Odvolací súd svojim rozhodnutím priam odignoroval povinnosť prihliadnuť

na názor maloletej rozhodol v rozpore s názorom maloletej, ktorá sa vyjadrila, že u otca prespávať
nechce. Vo veci konajúci súd tento názor maloletej nahradil svojim názorom, nekriticky stotožňujúcim
sa s názormi otca a týmto rozhodnutím opätovne zasiahol do psychickej stability maloletej. Výrok
I. rozsudku odvolacieho súdu bol najväčším pochybením súdu, nakoľko súd toto svoje rozhodnutie
napriek výslovnému nesúhlasu s prespávaním maloletej nijakým hodnoverným spôsobom neobjasnil.

Rozhodnutie súdu bolo arbitrárne a nepreskúmateľné. V rámci pojednávania konajúceho sa 31. marca
2025 bol vykonaný výsluch maloletej, ktorého sa zúčastnila len predsedníčka senátu (spolu s kolíznou
opatrovníčkou), pričom ďalší členovia senátu sa úkonu nezúčastnili, čím došlo k porušeniu ustanovení
Civilného sporového poriadku. Kolízna opatrovníčka svoju ponuku sudkyni byť prítomná pri výsluchuodôvodnila tým, že ide o osobu, ktorá je maloletej známa a pozná ju. Maloletá s kolíznou opatrovníčkou
strávila iba krátky čas, čo vôbec neznamená, že ju pozná (ide o prekrútené - účelové tvrdenie).

5.1. Vo veci konajúci súd nerešpektoval ustanovenie § 38 ods. 2 Civilného mimosporového poriadku,
ktorý jasne ustanovuje, že názor maloletého sa zisťuje bez prítomnosti iných osôb, a to za účelom
zistenia pravdivého názoru maloletého dieťaťa. Dlhodobo kolízna opatrovníčka naliehala na maloletú,
aby sa s otcom stretla a maloletá sa bojí ďalšieho tlaku z jej strany. Súd žiadnym spôsobom neprihliadol
na záujem maloletej, zúčastnené osoby ju tlačili do odpovedí, pričom maloletá mala 9 rokov a bolo

zjavné, že osoby prítomné na výsluchu nevedeli primerane veku rozprávať a vytvárali na ňu neprimeraný
nátlak, čo predstavovalo závažné porušenie noriem upravujúcich konanie s maloletým dieťaťom. Vo
veci konajúci súd nesprístupnil zvukový záznam ani zápisnicu z výsluchu maloletej, pričom len v rámci
pojednávania účastníkov konania oboznámil so závermi z tohto výsluchu. K pochybeniu na strane
súdu došlo, a to vzhľadom na to, že výsluch maloletej skončil po cca 30 minútach a maloletá sa
emocionálne zosypala. Odvolací súd sa nevysporiadal s otázkou prečo otec necháva otvorené dvere

na maloletú (keď už má takmer 10 rokov) a prečo jej dával málo toaletného papiera (a to s ohľadom na
okolnosti prejednávané prípadu a osobu otca). Pričom práve zodpovedanie týchto otázok bolo v záujme
maloletej. Dovolateľka v rámci svojho dovolania tiež poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR z 9.
októbra 2014 so sp. zn. II. ÚS 662/2014, na nález Ústavného súdu SR z 2. apríla 2020 so sp. zn. I.
ÚS 378/2019 a na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 4. októbra 2023 so sp. zn. 4CdoR/13/2023 a

ďalej uviedla, že v prejednávanom prípade odvolací súd celkom neopodstatnene konštatoval, že dieťa
bolo ovplyvnené matkou. Uvedené v konaní nebolo preukázané. Na základe nesprávneho právneho
posúdenia potom odvolací súd celkom nesprávne uprednostnil právo otca na styk s maloletou, a to
na úkor názoru a stanoviska maloletej. Otec ešte po rozhodnutí súdu prvej inštancie nemal záujem
na zmene styku (vzdal sa práva na podanie odvolania), čím tak súhlasil so zachovaním styku podľa

pôvodnej rodičovskej dohody. Napriek tomu odvolací súd už dvakrát rozhodol v prospech otca, ktorý o to
evidentne ani nejavil záujem. Kolízna opatrovníčka sa v priebehu pojednávania 31. marca 2025 v rámci
svojho prednesu vyjadrila slovami: „Nech sa rodičia pokúsia dohodnúť na postupnej realizácií styku
počasvíkendovsnejakoukrokovoupostupnosťoukprespatiu.“Ajztohtovyjadreniavyplýva,žemaloletá
nebola pripravená na takú razantnú zmenu styku, aká bola premietnutá v rozhodnutí súdu. Rozhodnutie

súdu tak nemalo akúkoľvek oporu vo vykonanom dokazovaní, bolo svojvoľné a nesledovalo záujmy
maloletej. Práve z oboznámenia predsedníčky senátu z výsluchu maloletej na pojednávaní 31. marca
2025 vyplývalo, že maloletá jej nechcela odpovedať na otázky, odpovedala váhavo a nenašla odpoveď
na otázku, prečo nechce prespávať. Práve v dôsledku nezodpovedania týchto otázok bolo na mieste
vykonanie znaleckého dokazovania z oblasti klinickej psychológie, ktoré zhodne navrhovali účastníci

konania, ako aj kolízny opatrovník. Súd sa však celkom iracionálne uspokojil so svojou nevedomosťou,
čo je v prejednávanom prípade zásadné pochybenie. Vo veci konajúci súd tiež pri posúdení maloletej
opakovane používal pojem „nastavenie maloletej“ pričom bližšie ho nešpecifikoval.

5.2. Matka apelovala na neskoré príchody otca, neskoré odovzdávanie maloletej bez toho, aby maloletá

mala vypracované domáce úlohy, pričom nasledujúci deň musela ísť do školy. V dôsledku čoho bola v
škole unavená. Uvedené vyplývalo aj zo samotného vyjadrenia maloletej, ktoré sa nachádza v súdnom
spise. Matka musela upozorňovať otca na základné veci v starostlivosti o maloletú, nerobil si s ňou
úlohy, dával jej jesť jedlá, ktoré maloletej nerobia dobre a ak maloletá s otcom odmietla ísť na styk,
kričal pred maloletou na matku, čo maloletú desilo a traumatizovalo. Tieto skutočnosti vytvárali potrebu

prehodnotenia úpravy styku otca s maloletou smerujúceho k jeho zúženiu, resp. k potrebe skúmania
podrobnejšieho stanoviska maloletej k nastaveniu styku s otcom spôsobom, ktorý bude pre ňu psychicky
a fyzicky zvládnuteľný, nebude negatívnym spôsobom zasahovať do jej školských povinností a nebude
ohrozovať jej zdravý vývoj. Odvolací súd svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení
veci a v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, konal arbitrárne a nenaplnil povinnosť

kladenú zákonodarcom - rozhodnúť v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. To, že rozhodnutie súdu
bolo arbitrárne vyplývalo aj z toho, že odôvodnenie rozhodnutia a skutkové okolnosti, ktoré predstavujú
skutkové zistenia sú neuveriteľne krátke (s ohľadom na to, že odvolací súd zmenil celý režim styku, ako
aj s ohľadom na celú hĺbku a rozsah sporu). Množstvo zo záverov súdu nebolo ani preukázaných, ani
tvrdených.

5.3. Dovolateľka poukázala na to, že prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II vstúpil do konania
vedeného Mestským súdom Košice pod sp. zn. K2-17P/120/2021 (prejednávané konanie) a zároveň
konštatoval podozrenie zo spáchania trestnej činnosti podľa § 326 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm.c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona (ďalej len „Trestný zákon“) a § 326a Trestného zákona,
pričom matku upovedomil o tom, že v tejto časti bude ďalej konať trestný úsek Okresnej prokuratúry
Košice II. Postup Okresnej prokuratúry Košice II potvrdzoval dôvodnosť uvedených pochybení zo strany

odvolacieho súdu. Konanie odvolacieho súdu preto vykazuje vady, ktoré vedú k potrebe zrušenia
dovolaním napádaného rozhodnutia.

5.4. Nesprávne právne posúdenie veci matka vidí aj vo výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
potvrdil rozsudok súdu I. stupňa, čo do výroku II., III. Nesprávne bolo rozhodnutie odvolacieho súdu aj vo

výroku,ktorýmpotvrdilvýrokrozsudkusúduI.stupňa,ktorýnávrhmatkynazvýšenievýživnéhozamietol.
Odvolací súd neprihliadol na nasledujúce pochybenia, ktoré nevykonal súd I. stupňa: nevykonal
dostatočné dokazovanie ohľadom príjmov a výdavkov otca a za týmto účelom si nezabezpečil potrebné
dôkazy, nerešpektoval prednosť princípu potenciality pred princípom fakticity, nerozhodol v najlepšom
záujme maloletej. Odvolací súd sa s návrhom matky na zvýšenie výživného sa zaoberal len v bode
51. rozhodnutia. Uvedené odôvodnenie súdu bolo tak opätovne ničím nepodložené a nedostatočné. Vo

veci konajúci súd opätovne bez akéhokoľvek racionálne odôvodnenia tento návrh zamietol z dôvodu,
že aj na strane otca dochádzalo k rastu nákladov na život a bývanie. Čo však vo veci konajúci súd
opomenul zohľadniť bola práve skutočnosť, že otec maloletej zdieľa spoločnú domácnosť s ďalšou
osobou, čo znamená, že spoločne zdieľajú aj svoje výdavky na chod domácnosti. Okrem uvedeného
otec maloletej ani netvrdil a nebránil sa týmto rastom cien a tobôž to ani nepreukázal. Uvedené si vo

veci konajúci súd opätovne sám vyabstrahoval bez ohľadu na individuálne okolnosti prejednávaného
prípadu, a to nekriticky v prospech otca. V kontexte s nákladmi na život odvolací súd uviedol, že „otec
si zabezpečil bývanie v W. len preto, aby sa mohol stretávať s maloletou.“ V dôsledku čoho sa mu tak
mali zvýšiť náklady na život. Nebolo zrejmé odkiaľ vo veci konajúci súd dospel k uvedenému záveru,
nakoľko otec maloletej býva v W. viac ako 10 rokov a už aj pred rozvodom v tomto meste býval.

Konajúci súd nezohľadnil ani len tú skutočnosť, ktorú otec aspoň tvrdil, že v dôsledku toho, že otec
býva v W. sa znížili náklady na cestovné do zamestnania, nakoľko sa podľa jeho vyjadrení prepravuje
MHD W.. Okrem nárastu výdavkov bolo potrebné poukázať aj na to, že každoročne rastie aj minimálna
a priemerná mzda a odvolací súd mal uprednostniť princíp potenciality pred princípom fakticity. Otec
maloletej je zdravý muž v strednom veku, v ktorého schopnostiach je nájsť si zamestnanie, ktoré by bolo

ohodnotené tak, aby sa podieľal na výdavkoch na maloletú vo vyššom rozsahu. Bolo preto v záujme
maloletej, aby súd prihliadol na potencialitu príjmu otca a nie na jeho reálny príjem. Adekvátne a pre
účastníkov konania potrebné stanovisko nezaujal odvolací súd ani k otázke miesta odovzdávania a
preberania maloletej otcom. Matka v podanom odvolaní apelovala na potrebu úpravy tak, aby otec
nevstupoval do bytového domu kde býva, ako ani na pozemok na ktorom sa nachádza, nakoľko takýto

postup je v rozpore s právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Košice II sp. zn. 25C/87/2020-31
z 27. novembra 2020. Uvedené nebolo odvolacím súdom riešené spôsobom, ktorý by bol pre strany
zrozumiteľný a následne otcom rešpektovaný. Otec opakovane porušoval zákaz vstupu do bytového
domu, kde má matka bydlisko a bolo vecou odvolacieho súdu, aby rešpektujúc výroky rozhodnutia
Okresného súdu Košice II sp. zn. 25C/87/2020-31 z 27. novembra 2020, upravil výrok rozhodnutia súdu

I. stupňa napádaného odvolaním matky v otázke odovzdávania a prevzatia maloletej otcom tak, aby bol
pre strany zrozumiteľný a právne vykonateľný.

5.5. K výroku o nároku na náhradu trov konania (IV. výrok dovolaním napádaného rozhodnutia)
dovolateľka poukázala na jeho nesprávnosť. Samotné konanie bolo iniciované na podklade návrhu otca.

Napriek tomu, že súd I. stupňa jeho návrhu nevyhovel, s rozhodnutím sa stotožnil, nežiadal jeho zmenu
v odvolacom konaní a preto jeho postup podaním návrhu necelé 4 mesiace po prvotnej úprave bolo
možné považovať za účelový. Namietala nesprávnosť a nezákonnosť výroku o nároku na náhradu trov
konania, a to z dôvodu, že odvolací súd o tomto nároku rozhodol nesprávne.

5.6. Navrhla, aby súd odložil vykonateľnosť napádaného rozhodnutia. Maloletá odmietla styk v takom
rozsahu, ako ho stanovil odvolací súd, odmietla u otca prespávať a rozšírenie styku ju traumatizuje.
Dovolateľka ďalej uviedla, že prvé rozhodnutie odvolacieho súdu bolo právoplatné viac ako jeden rok,
pričom k prespaniu maloletej u otca nedošlo ani jediný raz. Práve naopak vzťah maloletej k otcovi sa po
rozhodnutíodvolaciehosúduzmenilkhoršiemu,nakoľkomaloletáprežívalastrachztoho,žeuotcabude

musieť prespať, ktorý sa opätovne po ,v poradí druhým rozhodnutí odvolacieho súdu, vrátil. Navrhla,
aby dovolací súd odložil vykonateľnosť dovolaním napádaného rozhodnutia Krajského súdu v Prešove
z 31. marca 2025, č. k. 15CoP/99/2024-685 do právoplatného rozhodnutia dovolacieho súdu. Odvolací
súd k prejednávanej veci pristupoval mimoriadne povrchne, súd napriek zjavným pochybnostiam, ktorésúd vo svojom oboznámení z výsluchu maloletej konštatoval, rozhodol na tom istom pojednávaní, na
ktorom sa konal tento výsluch. Výsluch maloletej si ani nepremyslel, nepreskúmal, nezamyslel sa nad
ním,nezvážilpotrebuznaleckéhodokazovaniavodboreklinickejpsychológie,alenapriektomurozhodol

takmer totožne so svojim pôvodným rozhodnutím. Odobral len jeden deň styku v rozsahu 3 hodín.
Odôvodnenie rozhodnutia bolo nedostatočné a svojvoľné, a v mnohých veciach totožné s pôvodným
rozhodnutím.

5.7. Dovolateľka navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu v rozsahu I., II. a IV. výroku

a vec vrátil na ďalšie konanie, a rozhodol, že matka má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

6. K podanému dovolaniu sa vyjadril aj Úrad práce sociálnych vecí a rodiny, ktorý uviedol, že voči
rozhodnutiu odvolacieho súdu nemá žiadne výhrady a považoval ho za vecne správne a zodpovedajúce
najlepšiemu záujmu dieťaťa.

7. K podanému dovolaniu sa vyjadril otec maloletej, ktorý uviedol, že dovolanie matky považuje za
nedôvodné. Maloletá má s otcom krásny citový vzťah, chce sa k nemu túliť alebo nosiť sa na jeho
rukách. Samotná v byte neurobí krok, na rukách sa chce niesť aj na WC. Nebola pravda, že by otec
na maloletú na WC nechával otvorené dvere či na ňu nakukoval, nakoľko na žiadosť maloletej, ktorá
povedala: „tu zostaň pri mne“, ostával otec prítomný vonku, za dverami toalety. Keď si raz po malej

potrebe odtrhla 2 metre toaletného papiera, otec ju poučil, že takto sa môže upchať odtok a vysvetlil
jej, že keďže bol papier viacvrstvový, stačí len 2 až 3 útržky papiera. Toaletný papier bol zavesený na
stene vedľa WC a maloletá si ho od otca nemusela pýtať. Matka s prespávaním od začiatku zavádzala
a klamala súd, robí z toho neriešiteľný problém. Otec matke pred každým víkendovým stykom uviedol
v SMS, aj povedal osobne, že ak bude chcieť prísť maloletá na noc k nej, tak jej to vždy umožní a styk

môže pokračovať na druhý deň. Dlhodobo jej vysvetľoval, že nie je povinná ale oprávnená prespávať u
otca. Otec opakovane deklaroval ochotu spolupracovať s matkou pri zabezpečovaní výchovy maloletej,
obstarávaní jej každodenných potrieb a zdravotnej starostlivosti. Otec ďalej uviedol, že cieľom matky
bolo vykresliť ho ako neschopného postarať sa o maloletú, čo bolo v príkrom rozpore s realitou a čo bolo
šetrením kolízneho opatrovníka aj náležite preukázané. Otec ďalej uviedol, že matka maloletú často ako

bremeno odkladá k svojim rodičom, zo školy na krúžok vodia maloletú jej kamarátky, na prechádzky
chodí so súdne trestaným priateľom matky, bez prítomnosti matky. Maloletej zakázala si s otcom robiť
domáce úlohy, aby mala pre súd argument, že domov chodí nenaučená. Počas prázdnin, keď školské
povinnosti nie sú, styk umožniť úplne odmietla. To, že sa maloletej so stykom v týždni k matke nechce
bolo zapríčinené tým, že má potrebu doháňať zmarené víkendové styky. Viackrát sa stalo, že v týždni

po krúžku o 17:15 chcela ísť k sesternici do bazéna, kde len cesta tam aj späť trvá 90 minút. Aj keď
súd styk v nepárnom týždni v utorok a štvrtok rozšíril od 14:00 do 18:00, začína až po krúžku 17:15 a o
18:00 by maloletá mala byť podľa rozhodnutia súdu už doma, čo bolo nereálne a preto stále meškala,
nakoľko 45-minútový styk nebol nepostačujúci. Čo sa týka jedál pre maloletú, otec jej dával jesť len to
čo môže, navyše maloletá je v tomto smere uvedomelá, že v školskej jedálni si sama selektuje, čo jesť

môže a čo nie. Pri preberaní maloletej matka odmietala otvoriť vchodové dvere, otec musel zvýšiť hlas,
aby sa vôbec počuli. Otec si styk s maloletou nemienil vynucovať. Vynucovanie styku nemienil opierať
o existenciu súdneho rozhodnutia. Pri podávaní návrhu na úpravu styku s dcérou sa otec snažil zlepšiť
a najmä reálne realizovať styk s dcérou. Napriek snahe sa styk s nočným prespávaním nerealizoval
v zmysle súdneho rozhodnutia - otec nechcel vynucovať výkon rozhodnutia cestou ukladania pokút

a bol ohľaduplný k dcére, jej vývinu, že nechcel dieťa nalomiť alebo poškodiť svojím naliehaním na
stretávanie. Podľa otcovho názoru bolo výchovné vedenie matky smerujúce k potláčaniu otcovskej roly
a vplyvu nesprávne. Súčasne je zástancom nekonfliktnej a nenásilnej formy výchovy. Podľa názoru
otca, dieťa by nemalo nadobudnúť odpor k opačnému pohlaviu len preto, že jej otec si vynucoval
stretávanie. Podané dovolanie otec považoval za zbytočné, navonok svedčiace záujmom dieťaťa, avšak

bez skutočného poznania stavu medzi rodičmi a maloletou navzájom, a bolo výrazom nepochopenia
alebo neochoty pochopiť, že otec aj matka sú v živote maloletého dieťaťa dve najdôležitejšie osoby
a snaha matky vytlačiť otca zo život dieťaťa maloletej škodí a ubližuje. Na základe uvedeného otec
považoval rozhodnutie odvolacieho súdu, napadnuté dovolaním matky za vecne správne a žiadal, aby
dovolací súd dovolanie matky podľa § 447 písm. f) CSP odmietol.

8. Dovolateľka sa vyjadrila k vyjadreniu otca a uviedla, že na podanom dovolaní trvá v celom rozsahu
a považuje ho dôvodné. Vyjadrenie otca bolo založené len na skutkových tvrdeniach, pričom dovolanie
matky bolo založené na napádaní rozhodnutia (a tomu predchádzajúcemu procesnému postupu)odvolacieho súdu, ktorým bolo zasiahnuté do práva na spravodlivý proces maloletej, ako i matky a bolo
odňaté matke konať pred súdom. Otec odôvodnenie dovolania - tzn. obsah dovolania z hľadiska jeho
dôvodnosti nijako nespochybnil ani nevyvrátil. Vyjadrenie otca nebolo vyjadrením k obsahu dovolania

matky (ako mimoriadneho opravného prostriedku). Vyjadrenie otca v žiadnej časti neobsahovalo
vyjadrenie sa k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, na základe ktorého matka napadla
rozhodnutie odvolacieho súdu. Ustaľovanie skutkového stavu nebolo vecou dovolacieho súdu, pričom
matka v podanom dovolaní sa vyjadrovala len k podstatným okolnostiam, ktoré sa týkali napádaných vád
rozhodnutia. Matka k podanému vyjadreniu otca uviedla, že toto bolo založené na nepravdách, stálom

osočovaní matky, a bolo z neho evidentné, že bolo opätovne len pokusom vykresľovať sa ako ideálny
otec i v očiach súdu. Napriek pochybeniam odvolacieho súdu pri výsluchu maloletej, z ktorého maloletá
vyšla s plačom, sa k týmto otec žiadnym spôsobom nevyjadril, prehliadal ich a odvádzal pozornosť na
uvádzanie neprávd a skreslené opisovanie situácií. Po vykonanom výsluchu maloletá povedala matke
„mamka aj tak som tam bola zbytočne.“ Maloletá má 10 rokov a odvolací súd absolútne zlyhal pri
vykonaní jej výsluchu a absolútne nezohľadnil prezentované názory maloletej. Matka maloletú riadne

pripravuje na styk a núti ju, aby za otcom šla. Od prvého rozhodnutia odvolacieho súdu a následne i v
poradí druhého maloletá ešte väčšmi odmietala styk s otcom, nakoľko sa obávala, že ju prinúti prespať,
nedonesie ju domov a podobne. Maloletá matke opakovane uviedla, že „ja mu neverím, vieš, že tato
stále klame, čo keď ma domov nepustí.“ Ak by bolo pravdou, čo uviedol otec, a to, že má s maloletou
krásny citový vzťah, maloletá by sa na adresu otca takýmto spôsobom nevyjadrovala. Maloletá bola

pri stretnutiach s otcom vystresovaná, plakala, odmietala otvoriť dvere a podobne. Neverila otcovi, že
ju prinesie večer domov, čo bolo samo osebe opakom toho, čo sa snaží prezentovať otec v podanom
vyjadrení, ako i v doterajšom priebehu konania. Maloletá si počas manželstva účastníkov konania prežila
množstvo stresu a strachu v dôsledku toho, že bola svedkom množstva opakovaných násilných atakov
otca na matku. O čom svedčilo aj rozhodnutie súdu, ktorým bol otcovi uložený zákaz priblíženia k matke.

Rozšírený styk v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním bolo v rozpore
so záujmami maloletej, ktorá sa v rámci svojho výsluchu jednoznačne vyjadrila, že u otca prespávať
nechce (a to opakovane). V prejednávanom prípade boli preukázané také skutočnosti, ktoré by naopak
odôvodnili zúženie styku otca s maloletou, a to okrem iného aj s ohľadom na jeho správanie v rámci
stretnutí s kamarátmi maloletej a ich rodičmi. Otec týchto ľudí slovne napáda a osočuje a to všetko pred

očami maloletej, ktorá sa zaňho hanbí a je z toho nešťastná. Matka zotrvala na návrhu obsiahnutom v
dovolaníz3.júla2025,ato,abydovolacísúdodložilvykonateľnosťdovolanímnapadnutéhorozhodnutia
do právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu. To z dôvodu negatívneho vplyvu tohto rozhodnutia na
maloletú,akoajzdôvodu,žetotorozhodnutiebolopremaloletúnevykonateľné,nakoľkonebolaschopná
s otcom odísť na styk. Pre maloletú je výkon tohto rozhodnutia stresujúci a má na ňu traumatizujúci

vplyv. Uvedené bolo dôležitým aspektom hodným osobitného zreteľa, a to najmä s ohľadom na to, že
rozhodnutie nebolo v najlepšom záujme maloletej, bolo v rozpore s jej najlepším záujmom a ponechanie
vykonateľnostinapádanéhorozhodnutiabudemaťnamaloletúsohľadomnajejvek(10rokov)negatívne
následky.

9. Posúdením návrhu dovolateľky o odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia,
Najvyšší súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre vyhovenie návrhu v zmysle ustanovenia
§ 444 ods. 1 CSP, a preto v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné
rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný aj Ústavný
súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022).

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania
zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je

potrebné odmietnuť.

11. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.12. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

14. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na

nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.

Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

15. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá

rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

16. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,

8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na
spravodlivý proces.

17. Pokiaľ matka namietala vady zmätočnosti, keď odvolací súd nevzal do úvahy, že otec nenechá

maloletú samú na toalete, neskoré príchody otca a neskoré odovzdávanie maloletej či neprihliadnutie
na možnosti a schopnosti lepšie sa zamestnať u otca, dovolací súd v prvom rade uvádza, že
dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení
skutkového (resp. skutočného) stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové
skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už

len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov.
ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobenýchsúdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má
možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či

konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k
vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore
nezistil.

18. Navyše na základe obsahu celého dovolania možno uviesť, že ide zrejme o nespokojnosť
dovolateľky s výsledkom rozhodnutí súdov nižšej inštancie, keď z obsahu dovolacích námietok
matky (zastúpenej kvalifikovaným právnym zástupcom) vymedzených vo vzťahu k nepreskúmateľnosti,
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu je nanajvýš zrejmé, že v časti ňou
vymedzeného dovolacieho dôvodu, de facto spochybňuje nesprávne hodnotenie dôkazov, nesprávne
zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci.

19. Dovolateľka namietala, že súd upravil styk otca s maloletou proti vôli maloletej, nezobral do
úvahy záujem maloletej a rozšíril styk otca s maloletou bez zohľadnenia individuálnych a špecifických
skutočností. K uvedenému najvyšší súd uvádza, že s danými námietkami sa odvolací súd vysporiadal
v bode 33. a okrem iného uviedol, že „V danej veci nemôže predsa súd rozhodovať vyslovene podľa

názoru maloletého dieťaťa, tento názor však musí v rámci vyhodnotenia dôkazov brať v úvahu. Odvolací
súd preto zdôrazňuje, že je na obidvoch rodičoch, aby toto právo maloletého dieťaťa samostatne a
slobodne vyjadriť svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, aj mohlo realizovať. Pokiaľ rodičia
maloletej budú ovplyvňovať jej názor a negatívne hodnotiť správanie sa toho druhého rodiča, nebude
vyjadrenéprávomaloletéhodieťaťasamostatneaslobodnevpredmetnejveci.Odvolacísúdpovykonaní

výsluchu maloletej T. a vyjadrení otca, matky, či už písomných alebo ústnych na pojednávaní dospel k
záveru, že dieťa je ovplyvnené matkou, je zakríknuté a svoje vyjadrenia veľmi koriguje ako náhle ide
o osobu otca. Sama kolízna opatrovníčka pri realizácii výsluchu maloletej uviedla, že úplne inak sa
správa maloletá, keď je s otcom sama, ako keď je prítomná matka. Otcovi prejavuje fyzickú náklonnosť,
objíma ho a nechá sa nosiť na rukách. Nie je to nič, čo by bolo v rozpore so správaním sa dieťaťa

a otca. Nie každý názor dieťaťa však možno považovať za rozhodný a smerodajný. Je preto úlohou
súdu ho v každom jednotlivom prípade vyhodnotiť, prihliadnuť na vek, rozumovú a psychickú vyspelosť
dieťaťa, jeho komunikačné schopnosti a zobrať do úvahy aj konkrétnu situáciu dieťaťa (napr. či jeho
názor nie je ovplyvňovaný pôsobením a vplyvom niektorého z rodičov). Práve možnosť ovplyvňovania
názoru dieťaťa rodičom, narušenie lojality je veľmi významným faktorom, ktorý nesmie byť prehliadnutý

a musí sa nevyhnutne čo najskôr riešiť. Na názor maloletého dieťaťa súd prihliada práve s ohľadom na
jeho rozumovú a citovú vyspelosť. Nemožno pripustiť, aby sa prihliadalo výlučne na názor maloletého
dieťaťa bez zreteľa na všetky zistené skutočnosti. Je nevyhnutné vo veci získať objektívne podklady a
poznatky (najmä znaleckými posudkami, odbornými vyjadreniami), ktoré pri rozhodovaní všeobecných
súdov umožnia dosiahnuť spravodlivý rovnováhu.“.

20. Dovolací súd upriamuje na skutočnosť, že podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty,
ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné
názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom
sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni. Dieťaťu sa

poskytuje možnosť, aby bolo vypočuté v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka, a to
buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí
byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva. Niet sporu o tom, že maloleté
dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.
Akékoľvek rozhodnutie, ktoré nezohľadnilo názory dieťaťa alebo im nevenovalo primeranú pozornosť

zodpovedajúcu veku a úrovni dieťaťa, upiera dieťaťu možnosť ovplyvniť určenie jeho najlepšieho záujmu
(viď uznesenie najvyššieho súdu z 22. júna 2016, sp. zn. 5Cdo/492/2015). Treba ale zdôrazniť, že nie
je možné, aby všeobecné súdy stanovisko maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby založili svoje
rozhodnutia iba na jeho prianí a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov (rozsudok
ESĽP vo veci C. proti Fínsku zo dňa 9. mája 2006 č. 18249/02, body 57. - 59.).

21. Dovolací súd už opakovane (pozri rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/138/2021, či 5Cdo/141/2021) v tejto
súvislosti poukazuje aj na zásadnú skutočnosť, že je chybou, ak sa stotožňuje názor (prianie) maloletého
s pojmom „záujem dieťaťa“. V prípade, ak sa rodičia nevedia dohodnúť na úprave práv a povinností k ichmaloletým deťom, je to práve všeobecný súd, komu prináleží vyhodnotiť obsah pojmu najlepší záujem
dieťaťa v kontexte individuálnych okolností toho ktorého prípadu (uznesenie Ústavného súdu SR zo 16.
apríla 2020 sp. zn. I. ÚS 162/2020). Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že v konaní si vypočul

názor dieťaťa, ktorý následne vyhodnotil práve v kontexte prejednávanej veci.

22. Ťažiskovou námietkou dovolania bolo to, že odvolací súd nepostupoval v súlade s § 44 a §
46 CSP a v rozpore s § 38 ods. 2 CMP. Dovolateľka namietala, že výsluch maloletej sa vykonal v
prítomnosti len predsedníčky senátu a kolíznej opatrovníčky. K uvedenému najvyšší súd uvádza, že

právo dieťaťa vyjadriť svoj názor je veľmi úzko prepojené s ochranou jeho najlepšieho záujmu, ktorý je
možné vyhodnotiť práve prostredníctvom toho, čo dieťa vyjadrí. Treba uviesť aj to, že vyjadrený názor
nemusí byť vždy v záujme dieťaťa a dieťa nemusí vedieť vyhodnotiť, čo je v jeho najlepšom záujme.
Preto tieto dve zložky musia byť navzájom konfrontované, a to aj v kontexte práva na nediskrimináciu,
práva na život, ochranu súkromia, ochranu rodinného života. Otázka posudzovania spôsobilosti dieťaťa
je náročná odborná otázka a právne predpisy neurčujú konkrétne, ale len všeobecné determinanty,

ktoré súd vyhodnotí a podľa ktorých posúdi schopnosť maloletého vyjadriť svoj názor. Pre riadnu
implementáciu čl. 12 Dohovoru by súdy mali pri realizácii participačných práv vychádzať z predpokladu,
že dieťa je schopné vytvárať si vlastné názory a tieto aj vyjadriť. Treba zdôrazniť, že proces realizácie
priameho zisťovania názoru maloletého dieťaťa je potrebné odlíšiť od výsluchu maloletého. Výsluch
účastníka (strany sporu v sporovom procese), resp. výsluch svedka, sú druhy dôkazných prostriedkov

a slúžia na získanie právne relevantných poznatkov pre podklad rozhodnutia vo veci, a to v sumáre
ostatných dôkazných prostriedkov. Aj napriek skutočnosti, že absentuje osobitne upravený procesný
postup pri vykonávaní týchto dôkazných prostriedkov, pri ktorej sa realizuje výsluch osoby (aj keď s
rozdielnym procesným postavením), ak ide o maloletého, treba zdôrazniť, že súd by mal vykonávať
procesné úkony v zmysle základných zásad Civilného mimosporového poriadku a vo vzťahu k dieťaťu

zabezpečiť zachovanie všetkých garancií na účinný prístup k spravodlivosti, s využitím neformálnosti,
tak aby podkladom rozhodnutia bol skutočný stav veci. Zisťovanie názoru maloletého dieťaťa preto
možno považovať za procesný úkon sui generis. Pre eliminovanie negatívnych okolností, stresových
alebo iných faktorov, ktoré by dieťa mohli neúmerne zaťažovať, treba pri spôsobe zisťovania názoru
maloletého zvoliť osobitný postup, ak je to s ohľadom na vek dieťaťa opodstatnené. Nosným princípom

bymalbyťprincípneformálnosti,atovovzťahunielenkneformálnemuoblečeniusudcu,aleajvovzťahu
k priestorom, kde sa zisťuje názor dieťaťa alebo vo vzťahu k spôsobu komunikácie. Z uvedeného je
zrejmé, že je na samotnom súde, aké zvolí prostriedky na to, aby si vypočul názor dieťaťa a je následne
na úvahe súdu, ako ďalej zhodnotí dieťaťom uvádzané skutočnosti a z rozhodnutia odvolacieho súdu je
zrejmé,čonepopieraanidovolateľkavosvojomdovolaní,žesúdnázordieťaťavypočulatovneformálnej

rovine, zodpovedajúcej veku dieťaťa.

23. Dovolateľka vo svojom dovolaní namietala, že nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom, keď
uprednostnilprávootcanastyksmaloletouatiežnesprávneprávneposúdenieodvolacímsúdom,keďvo
výroku potvrdil výroky II. a III. súdu prvej inštancie. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420

písm. f) CSP nemožno považovať to, že dovolateľ sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka
so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí
a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420
písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

24. K námietkam matky týkajúcich sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého (rozhodnutie
odvolacieho súdu je krátke, príp. že súd dospel k záverom, ktoré ani jedna zo strán neuvádzala)
rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou
je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecnésúdy zistia skutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú
tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie
sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa
má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať

tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery,
ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a

návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne
Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument,ktorýjeprerozhodnutierozhodujúci,vyžadujesašpecifickáodpoveďprávenatentoargument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať
podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

25. Odvolací súd sa dostatočným spôsobom vyjadril aj k nevykonaniu dôkazu (znalecké dokazovanie z
odboru psychológie), keď uviedol (nielen dovolateľkou uvádzané skutočnosti), že „To, že medzi rodičmi
existuje vzájomná nevraživosť a konflikty, do ktorých je vťahované veľakrát aj samotné maloleté dieťa
ešte neznamená, že by súd prvej inštancie musel nariadiť znalecké dokazovanie z odboru psychológie
na to, aby mohol byť realizovaný styk s maloletým dieťaťom.“ (z bodu 33. rozhodnutia krajského súdu).

26. Vo svetle uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu napadnutý
dovolaním matky spĺňa kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto ho
nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odvolací
súd vo výrokoch II. a III. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387

ods. 1, 2 CSP. Z odôvodnení rozhodnutí obidvoch súdov nižších stupňov, chápaných v ich organickej
jednote ako celok (I. ÚS 259/2018) je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy
vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké
závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd prijaté
rozhodnutie náležite vysvetlil. Odôvodnenie jeho rozsudku zodpovedá aj základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia, vyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Odvolací súd sa primerane dostatočným spôsobom
vysporiadalsrelevantnýmiodvolacíminámietkamiotcamaloletýchdetí.Argumentáciaodvolaciehosúdu
je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné. Závery, ku ktorým odvolací súd dospel sú prijateľné pre

právnickúajlaickúverejnosť.Dovolacísúdpripomína,žeodôvodneniesúdnehorozhodnutiavopravnom
konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Dovolateľka v dovolaní neuvádza
relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v základnom konaní.

27. Najvyššiemu súdu neuniklo pozornosti, že 21. mája 2025 Okresná prokuratúra Košice II. oznámila
vstup do konania. Toto oznámenie bolo súdu prvej inštancie doručené po rozhodnutí odvolacieho súdu
a pred podaním dovolania. Dovolateľka v rámci príloh k dovolaniu doručila upovedomenie o vybavení
podnetu, resp. že tento podnet bol postúpený trestnému úseku prokuratúry, tieto skutočnosti však nie

sú predmetom dovolacieho konania.

28. Nad rámec vyššie uvedeného sa žiada najvyššiemu súdu poukázať na špecifickosť spoločenských
vzťahov, ktoré sú predmetom konania. Ide o veľmi citlivé vzťahy medzi rodičmi a maloletými, do ktorýchby zo strany štátnych orgánov malo byť zasahované čo najmenej, čo vyplýva ako z povahy týchto
rodinných vzťahov, tak z povahy samotnej štátnej moci. O to viac je treba apelovať na oboch rodičov,
aby sa snažili dosiahnuť dohodu o ďalších podmienkach výchovy svojho dieťaťa prirodzenou cestou,

aby ich komplikovaným vzťahom nebola poškodená ich dcéra, ktorá má k obom rodičom citový vzťah
(5Cdo/168/2021).

29. Najvyšší súd pripomína, že rozhodnutia všeobecných súdov o úprave práv a povinností k maloletým
deťom nemajú povahu rozhodnutí „absolútne konečných“, a teda nezmeniteľných, ako vyplýva i z

ustanovenia § 26 ZR, ktorý zmenu rozhodnutia podmieňuje „zmenou pomerov“. Uvedené platí tým skôr,
pokiaľ súdy svoje rozhodnutia zakladajú na okolnostiach, zmena ktorých je v budúcnosti predvídateľná
či aspoň reálne možná.

30. Vzhľadom na uvedené považoval dovolací súd námietky matky maloletej z hľadiska prípustnosti a
dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP za neopodstatnené.

31. So zreteľom na všetko vyššie uvedené dovolací súd dovolanie matky podľa § 420 písm. f) CSP
odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
dovolanie nie je prípustné.

32. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.