Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. marec 2024

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: SK-4C/26/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620201122
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Tomáš Saraka

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2024:8620201122.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobkyne A. B., C. D.,

nar.XX.XX.XXXX, bytom XXX XX E. XX zastúpenej JUDr. Matúšom Motykom, advokátom, so sídlom
Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov proti žalovanej A. F., nar.XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. XXX zastúpenej
JUDr. Silviou Turcsányiovou, advokátkou, so sídlom Košická 56, 821 08 Bratislava o určenie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu žalobkyne z a m i e t a .

II. Z r u š u j e neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Svidník č.k.3C/21/2020-32

zo dňa 05.05.2020.

III. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 % o výške ktorých
rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 10.06.2020 bola na Okresný súd Svidník ( z ktorého výkon súdnictva prešiel dňom 01.06.2023
na Okresný súd Bardejov, viď zákon č.150/2022 Z.z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti
s novými sídlami a obvodmi súdov v znení neskorších predpisov) doručená žaloba žalobcov A. B.
( pôvodný žalobca v 1./ rade) a E. H. ( pôvodná žalobkyňa v 2./ rade) ktorou sa domáhali, aby súd

určil, že žalobcovia ako vlastníci parciel registra „C“ evidovaných na katastrálnej mape pod parc.č.175-
zastavaná plocha a nádvorie vo výmere XXX m2, parc.č.176- záhrada vo výmere XXXX m2 a rodinného
domu I. J. XXX postaveného na parcele registra „C“ č.175, zapísaných na LV č.XX katastrálne územie
G. majú právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve prechodu a prejazdu motorovými
vozidlami cez parcelu registra „E“ evidovanú na katastrálnej mape pod parc.č.XXX/XX-XXXXXXXXX
plocha a nádvorie vo výmere XX m2, zapísanú na LV č.XXX katastrálne územie: G. vo výlučnom
vlastníctve žalovanej a aby uložil žalovanej povinnosť nahradiť im trovy konania.

2.Žalobuodôvodňovalitým,žesúpodielovýmispoluvlastníkmi(spodielomkaždý1)nehnuteľnostívk.ú.
G. zapísaných na LV č.XX, a to parcely reg. „C“ č.175 – zastavaná plocha a nádvorie vo výmere XXX m2
a parc.reg. „C“ J. vo výmere XXXX m2 a stavby – rodinného domu súpisné číslo XXX postaveného na
parcele registra „C“ č.175, pričom uvedené pozemky odkúpili manželia – K. E. ( rok narodenia XXXX) a L.
E. ( rok narodenia XXXX) od Miestneho národného výboru v Okrúhlom kúpno-predajnou zmluvou zo dňa
29.10.1957 a stavba rodinného domu na týchto pozemkoch manželom E. bola povolená rozhodnutím

Odboru pre výstavbu rady ONV v Giraltovciach zo dňa 13.06.1958. V žalobe tvrdili, že pre potreby
realizácie stavby ( vydania príslušných povolení) si manželia Kravčukoví nechali Oblastným útvarom
geodézie a kartografie v Prešove vyhotoviť geometrické plány na základe čoho im bola vyhotovená
kópia katastrálnej mapy ( situácia 1:2880 ) z roku 1957, ktorá je pripojená k rozhodnutiu Odboru prevýstavbu rady ONV v Giraltovciach zo dňa 13.06.1958. V žalobe uviedli, že po smrti manželov E. zdedili
popísané nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva ich deti L. J., K. E., M. B. a B. E., ktorí ich
kúpnou zmluvou zo dňa 20.11.2019 predali v celosti žalobcom. Ďalej v žalobe uviedli, že žalovaná

je okrem iného výlučnou vlastníčkou priamo susediacej nehnuteľnosti – parcely reg. „E“ č.XXX/XX-
XXXXXXXXX plocha a nádvorie vo výmere 67 m2 zapísanej na LV č.XXX pre k.ú, Okrúhle k vlastníctvu
ktorej sa podľa tvrdenia žalobcov dopracovala na základe problematického rozhodnutia Správy katastra
Svidník až v roku 2011, pričom táto parcela tvorí ako celok jedinú reálne a fakticky použiteľnú príjazdovú
cestu k rodinnému domu žalobcov. Žalobcovia v žalobe po citácii § 129 ods.1 a 2, § 130 ods.1, § 134

ods.1 až 4 a § 151o ods.1 Občianskeho zákonníka a vymenovaní zákonných podmienok vydržania
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu uviedli, že ich právni predchodcovia ( rodina E.) používali
príjazdovú cestu k ich rodinnému domu dobromyseľne, pokojne a nerušene preukázateľne od roku
XXXX,pričomichdobromyseľnosťjemožnécelkomjednoznačneobjektivizovať.Podľažalobcovopráve
prechodu a prejazdu po tejto príjazdovej ceste k ich rodinnému domu títo nemali žiadne dôvodné
pochybnosti, pretože ako vyplýva z katastrálnej mapy z roku 1957, takáto cesta tam za účelom prístupu

k ich rodinnému domu bola vytvorená ešte v čase, keď začali realizovať prípravy na stavbu svojho
rodinného domu, existuje tam fakticky aj v súčasnosti a svojmu jedinému účelu- prístupu k rodinnému
domu žalobcov a žalovanej slúži už viac ako 60 rokov. Je preto podľa nich dôvodné predpokladať,
že došlo k vydržaniu práva zodpovedajúceho bremenu spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu
motorovými vozidlami cez túto parcelu v prospech žalobcov ako vlastníkov parciel reg. „C“. č.XXX

a XXX a rodinného domu s.č.XXX, na preukázanie čoho navrhli vykonať obhliadku, vypočuť starostu
obce, občanov obce G. vo vyššom veku ako aj právnych predchodcov žalobcov. Poukazujúc na to, že
z dôvodu správania žalovanej, ktorá reálne blokovala príjazdovú cestu k ich rodinnému domu boli nútení
podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom uznesením Okresného súdu Svidník zo dňa
05.05.2020 č.k.3C/21/2020-32 bolo nariadené neodkladné opatrenie ukladajúce žalovanej povinnosť

umožniť a strpieť právo prechodu a prejazdu motorovými vozidlami cez danú parcelu v prospech
žalobcov do právoplatného skončenia konania vo veci samej a bola im uložená povinnosť podať v lehote
30 dní žalobu vo veci samej majú za to, že týmto je splnená procesná povinnosť preukázať naliehavý
právny záujem na určení práva z ich strany ( odstránenie spornosti existencie práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu, blokácia prístupovej cesty, neochota žalovanej na mimosúdnom riešení veci...).

Podaná žaloba je podľa žalobcov procesne vhodným nástrojom, pretože konečné rozhodnutie vo veci
samej vytvorí pevný právny základ pre usporiadanie vzťahov medzi sporovými stranami. Žalobcovia
žiadali, aby súd podľa § 137 písm. c) CSP po vykonanom dokazovaní žalobe vyhovel, lebo je podľa ich
názoru preukázané, že spolu so svojimi právnymi predchodcami, rodinou Kravčukovou splnili zákonné
podmienky pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve prechodu

a prejazdu motorovými vozidlami cez danú parcelu vo vlastníctve žalovanej.

3. Žalovaná k žalobe písomne vyjadrila sa tak, že táto je nedôvodná, navrhuje ju preto zamietnuť
a zrušiť nariadené neodkladné opatrenie. Poukázala na to, že v nariadenom neodkladnom opatrení
bolo žalobcom uložené podať žalobu vo veci samej, kde predmetom konania bude zriadenie vecného

bremena prechodu a prejazdu cez parcelu reg. „E“ č.575/27 – zastavaná plocha a nádvorie vo výmere
67 m2 v k.ú. G. zapísanej na LV č.XXX a i keď v neodkladnom opatrení absentujú hmotnoprávne normy,
z kontextu vyplýva, že neodkladné opatrenie bolo nariadené v zmysle § 151o odsek 3 Občianskeho
zákonníka vo vzťahu k čomu citovala bod 18 a 19 odôvodnenia neodkladného opatrenia. Zo žiadneho
žalobcami predloženého dôkazu podľa nej nevyplýva, že by právni predchodcovia žalobcov užívali

danú parcelu a boli oprávnení ju užívať a nevyplýva z nich ani záver o ich dobromyseľnosti. Rozsiahlo
poukazovala na odbornú literatúru a viaceré súdne rozhodnutia a tvrdila, že ani u žalobcov, ani
u ich právnych predchodcov nebola splnená podmienka dobromyseľnosti pre určenie vydržania práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, neexistuje žiadna právna skutočnosť, platný či neplatný právny
úkon, ktorý by zakladal domnelý právny titul o zriadení vecného bremena v prospech právnych

predchodcov žalobcov, na základe ktorého by boli presvedčení o svojom oprávnení a bol by dôvodný
záver o ich dobromyseľnosti a vydržaní práva a nie je ani len zdôvodnené, prečo by malo ísť o vydržanie
in rem a nie in personam a prečo aj vo vzťahu k parcele č.176- záhrade vo výmere XXXX m2, ktorá
nie je priľahlým pozemkom k parcele č.575/27 a na ktorej ani nie je žiadna stavba. Poukázala na to,
že samotné dlhoročné užívanie nehnuteľnosti, aj keby to žalobcovia preukázali, nie je dostatočným

dôvodom pre skonštatovanie dobromyseľnosti, práve tá je však určovacím kritériom, pričom dobrá viera
oprávneného držiteľa, ktorá má byť daná so zreteľom na všetky okolnosti veci, sa musí vzťahovať
aj k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu.
Žalobcovia dovolávajúci sa domnelého právneho dôvodu držby preto podľa nej mali uviesť, o ktorý inakspôsobilý titul nadobudnutia práva z vecného bremena by v ich prípade malo ísť, čo neurobili. Keďže
právni predchodcovia žalobcov nikdy nevlastnili motorové vozidlo, už z tohto dôvodu podľa žalovanej
ani nemohli v zákonnej lehote 10 rokov vykonávať právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce

v práve prejazdu motorovými vozidlami a 10 ročnú dobu nepretržitého výkonu práva ničím nepreukázali
a ani nemohli, lebo predchodcovia žalobcov, manželia E. na prístup k svojej nehnuteľnosti využívali
tzv. hornú cestu alebo skrátenú prístupovú cestu pozdĺž stavby bývalej Jednoty, na dôkaz čoho označili
pripojené čestné prehlásenia. Žalovaná žalobe vytýkala tiež to, že k nej nebol za účelom osvedčenia
vydržania predložený geometrický plán, čo bolo potrebné aj preto, že v dôsledku rozšírenia stavby

bývalej Jednoty- motorestu postavenej na priľahlých parcelách, najmä parcele reg. „C“č.174/2 zapísanej
na LV č.XX pre k.ú. G. sa zmenšila užívacia plocha spornej parcely a v súčasnosti už nie je 67 m2,
túto už nie je možné v celosti užívať, o čom žalobcovia boli a sú informovaní. I keď žalobcovia tvrdia
existenciu žalovaného nároku na základe vydržania, žalovaná pre úplnosť uviedla, že nie sú naplnené
ani podmienky pre zriadenie vecného bremena podľa § 151o odsek 3 Občianskeho zákonníka, lebo nie
je naplnená podmienka, že prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, keďže ten je možné

zabezpečiť cez tzv. hornú cestu – parcelu reg. „C“ č.387 o výmere XXXX m2, ktorá je priamo napojená
na pozemok žalobcov, ktorú dlhodobo využívajú aj iní vlastníci ďalších nehnuteľností, čo potvrdil aj
starosta obce a ktorá má výslovne ako spôsob využitia uvedené, že ide o pozemok na ktorom je
postavená inžinierska stavba- cesta. Žalovaná uviedla, že žalobcovia o prístupe k ich pozemku len
z tejto hornej cesty mali vedomosť už pred kúpou pozemkov do svojho vlastníctva, lebo sa u nej na

túto skutočnosť informovali. Vytkla žalobe tiež to, že pri jej podaní žalobcovia nesprávne uviedli, že
ich parcelám zodpovedá parcela označená na nimi predloženej katastrálnej mape ako parcela č.1041,
hoci v skutočnosti ide o parcelu dnes patriacu M. A., C. C. a pozemkom v ich vlastníctve v skutočnosti
zodpovedá časť parcely č.1018/52, keďže táto v roku 1957 bola rozdelená na parcely vo vlastníctve
žalovanej ( p.č.172, p.č.173/1- pôvodne ako p.č.XXX/XX) a na parcely v terajšom vlastníctve žalobkyne

– p.č.175 a p.č.176 a aj prístupová cesta, ktorá pôvodne viedla pred rokom 1957 k pozemku p.č.XXXX/
XX po rozdelení končila pri pozemku žalovanej a neviedla ďalej k pozemku žalobcov, o čom svedčí
aj to, že jej predchodcovia nadobudli svoju parcelu bez akejkoľvek ťarchy. Podľa žalovanej účelom
žaloby pre určenie- osvedčenie vydržania vecného bremena tu je len zabezpečenie pohodlnejšieho, nie
hospodárnejšieho prístupu pre žalobcov, a to na úkor žalovanej, aby nemuseli vykonať žiadne stavebné

úpravy, ako to urobil každý sused a aj žalovaná. Ohradila sa voči tomu, že by predmetnú parcelu
nadobudlaproblematickýmrozhodnutím,keďžesatakstalozákonnýmspôsobomvydanýmrozhodnutím
z dôvodu opravy chyby v katastrálnom operáte. Poukázala na to, že právni predchodcovia žalobcov sa
nikdy nepokúšali zriadiť vecné bremeno vo svoj prospech na užívanie jej pozemku, nikdy sa nepokúsili
zameniť časť svojho pozemku za časť jej pozemku, aby si tak zriadili prístup na pozemok a nikdy

netvrdili vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ani neurobili žiadne právne kroky na
jeho osvedčenie či zápis do katastra nehnuteľností. Nebola tiež podľa žalovanej preukázaná existencia
naliehavého právneho záujmu, lebo vydržanie a zriadenie vecného bremena rozhodnutím súdu sú dva
rozdielne a samostatné dôvody vzniku, pričom v neodkladnom opatrení súd právo žalobcov zakladal na
ust.§ 151o ods.3 Občianskeho zákonníka, no žalobcovia v žalobe svoje oprávnenie dôvodili vydržaním,

hoci predmetom súdneho konania podľa neodkladného opatrenia malo byť zriadenie vecného bremena
prechodu a prejazdu a nie určenie jeho existencie na základe vydržania. Preto existenciu naliehavého
právneho záujmu nemožno odvodzovať od neodkladného opatrenia a vecné bremeno navyše nemožno
zriadiť bez náhrady.

4. Žalobcovia písomnú repliku v lehote určenej im na to v uznesení zo dňa 03.12.2020 nepodali. Až
takmer po roku, v podaní zo dňa 24.11.2021 sa vyjadrili k vyjadreniu žalovanej, a to tak, že tvrdenia
žalovanej sa v mnohom zhodujú s tvrdeniami v jej odvolaní proti nariadenému neodkladnému opatreniu,
ktorým odvolací súd nevyhovel. Podľa nich parcela reg. „E“ č.575/27 tvorí jedinú reálne a fakticky
použiteľnú príjazdovú cestu k ich rodinnému domu, tzv. horná cesta je klasickou poľnou cestou v zlom

faktickom stave ktorá v prípade daždivého počasia, alebo v zimnom období je pre osobné motorové
vozidlá neprejazdná vo vzťahu k čomu navrhli vykonanie obhliadky ktorou sa podľa nich vyvrátia
jednotlivé argumenty žalovanej.

5. Na repliku žalobcov reagovala žalovaná tak, že na vyjadrenia a návrhy žalobcov v nej uvedené

žiadala neprihliadať z dôvodu sudcovskej koncentrácie konania, poukazujúc aj na zámer zákonodarcu
sledovaný zavedením inštitútu repliky a dupliky. K žalobcami navrhovanému dokazovaniu uviedla,
že v žalobe, skutkových tvrdeniach žalobcov v nej aj v jej petite žalobcovia tvrdia vydržanie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu ich právnymi predchodcami, v konaní tak možno vykonávaťvýlučne dôkazy týkajúce sa tvrdeného vydržania oprávnenia a nie skúmať, či dokazovať zákonné
predpoklady práva nevyhnutnej cesty podľa § 151o ods.3 Občianskeho zákonníka, lebo toto žalobcovia
neurobili predmetom žaloby a konania. Poukázala na to, že žalobcovia na jednej strane tvrdia vydržanie,

a na druhej strane navrhujú dôkazy, ktoré majú preukazovať odlišný spôsob nadobudnutia oprávnenia
z vecného bremena než aký tvrdia bez ohľadu na to, že nespĺňajú zákonné predpoklady vo vzťahu
ani k jednému spôsobu nadobudnutia požadovaného oprávnenia. Zopakovala, že samotné dlhoročné
užívanieprávakcudzejnehnuteľnosti,ajkebytožalobcoviapreukázali,čosanestalo,niejedostatočným
dôvodom pre skonštatovanie dobromyseľnosti. Poukazovala tiež na to, že predmetnú parcelu si ona

svojpomocne upravila pre prístup k svojmu domu, investovala do nej, žalobcovia ani ich predchodcovia
sa na jej údržbe nikdy nepodieľali, na jej návrhy, aby hradili čo i len minimálnu odplatu za jej užívanie
reagovali odmietavo, pričom bez oprávnenia umožňujú jej užívanie aj iným osobám a spôsobom svojho
užívaniabrániasamotnejžalovanejužívaťtentosvojpozemok,uzurpujúsioprávnenieužívaťhovďaleko
väčšom rozsahu ako ona ako jeho vlastníčka.

6. Nakoľko po podaní žaloby boli darovacími zmluvami spoluvlastnícke podiely pôvodných žalobcov na
ich nehnuteľnostiach prevedené na A. B., C. D., nar.XX.XX.XXXX, bytom XXX XX E. XX, po príslušných
procesných návrhoch žalobcov a po nadobudnutí právoplatnosti uznesení zo dňa 02.12.2021 a zo dňa
06.10.2023, ktorými o nich bolo rozhodnuté žalobkyňou stala sa A. B., C. D. ( ďalej len „žalobkyňa“).

7. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie na ktorom žalobkyňa prostredníctvom svojho
právneho zástupcu trvala na žalobe v zmysle jej písomného vyhotovenia. Poukazovala na to, že mala
snahu sa so žalovanou dohodnúť, navrhovala, nech si sama žalovaná vyberie spôsob spevnenia
príjazdovej cesty, či už asfaltom, zámkovou dlažbou, zatrávňovacími tvárnicami alebo akýmkoľvek
spôsobom s tým, že bude sa podieľať na nákladoch, aby táto príjazdová cesta slúžila svojmu jednému

jedinému účelu, a to príjazdu k domu žalovanej a žalobkyne, no žalobkyňa mala nereálne ekonomické
požiadavky. Tvrdila, že ten príjazd tam existuje viac ako 60 rokov, pričom vo vlastníctve žalovanej sa
nachádza rozhodnutím Katastrálneho úradu Svidník iba od roku 2011, a to evidentne problematickým
rozhodnutím, čo bolo konštatované aj advokátom v reportáži Občan za dverami, pretože ak by rodina
E. bola účastníkom tohto konania, tak by aj pri rovnakom rozhodnutí okresného úradu bolo rodine E.

automaticky zriadené vecné bremeno. V prípade zamietnutia žaloby podľa nej dom žalobkyne ostane
ako jediný dom v obci Okrúhle odstrihnutý od príjazdovej cesty, hoci rodina E. od r. 1957 do r.2011,
teda 54 rokov využívala túto príjazdovú cestu, ktorá nebola evidovaná na žalovanej. Podľa žalobkyne,
ak za 67 rokov nedošlo k vydržaniu vecného bremena a žaloba bude zamietnutá, dôjde k stretu
ústavou garantovaného práva na obydlie verzus ústavou garantovaného práva žalovanej na majetok,

hoci je evidentné, že právo na obydlie tu niekoľkonásobne prevyšuje právo na majetok prezentované
žalovanou, pretože ústavou garantované právo na obydlie je tu spojené napr. s ústavou garantovaným
právom na vzdelanie školopovinných vnúčat žalobkyne, resp. ústavou garantovaného práva na zdravie,
pretože manžel žalobkyne je invalidný dôchodca. Poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS
13/00 zo dňa 10.07.2001.

8. Žalovaná na pojednávaní prostredníctvom svojho zástupcu trvala na tom, že tá cesta je príjazdová
iba teraz, odkedy bolo právo prechodu a prejazdu zriadené neodkladným opatrením, pričom odkedy sa
tak stalo, je táto parcela, ktorá predtým bola využívaná žalovanou aj na iné účely neustále využívaná
na prejazd mnohých áut, a to aj áut cudzích osôb, ktoré chodia do danej nehnuteľnosti žalobkyne, je

rozjazdená, rozbahnená, dochádza k zneužívaniu práva, ktoré bolo dočasne priznané. Ani raz pritom zo
strany žalobkyne nebola vyvinutá ani minimálna snaha podieľať sa na údržbe, prispieť nejako na ňu, keď
o to žalovaná žiadala, vyústilo to do opakovaných konfliktov, aj krátko pred pojednávaním vyjadrili sa, že
im to právnik vybaví. Poukazovala na to, že predmetom sporu tak, ako ho skutkovo a právne vymedzila
žalujúca strana, je vydržanie vecného bremena, nedošlo k zmene, ktorá už ani možná nie je, preto len

k tomu možno koncentrovať dokazovanie. Uviedla, že pri nadobúdaní vlastníctva žalobkyňou prebehla
komunikácia ústna, táto vyslovene bola upozorňovaná, že daná nehnuteľnosť má príjazd len z hornej
cesty, napriek tomu túto nehnuteľnosť nadobudla, a to za zníženú cenu. Opakovane zdôrazňovala,
že chýba základný atribút dobromyseľnosti, ktorý naplnený nebol, ako vyplýva z listinných dôkazov
založených v spise, poukázala na rozhodnutie odboru pre výstavbu zo dňa 13.06.1958, ktoré predložila

sama žalobkyňa, kde sa pri udelení povolenia E. K. v bode 7 uložila povinnosť mať zriadenú príjazdovú
cestu na náklad stavebníka, takže aj to svedčí o absencii dobromyseľnosti, keď aj právny predchodca
žalobkyneužodroku58sibolvedomýtoho,žesimátupríjazdovúcestuzriadiťaneslúžinatosusediaca
parcela vo vlastníctve žalovanej. Upriamila pozornosť na to, že konanie o neodkladnom opatrení bolozaložené na odlišnom právnom a skutkovom základe než právom vydržania a žaloba teda síce bola
podaná, ale na úplne rozdielnom právnom a skutkovom základe a k zmene žaloby alebo jej právneho
základu počas celého konania procesne relevantným spôsobom nedošlo. Žalobkyňu podľa jej tvrdenia

nikto nenútil nadobudnúť uvedené nehnuteľnosti, rozhodla sa tak dobrovoľne s vedomím absencie
prístupovej komunikácie od strany žalovanej s jediným možným prístupom na pozemok z tzv. hornej
cesty, právni predchodcovia žalobkyne užívali práve pozemok, kde sa v súčasnosti nachádza motorest
na prístup k svojej parcele, a táto parcela slúžila aj na donášku stavebného materiálu v čase stavby,
ktorá sa realizovala prevažne na vozoch hospodárskymi zvieratami. Nielen chýbajúca dobromyseľnosť,

ale ani jednoduchšie riešenie, ekonomická výhodnosť pre žalobkyňu jej nezakladá žiadne práva užívať
parcelu, ktorú vlastní žalovaná. Opätovne žiadala žalobu žalobkyne zamietnuť a nariadené neodkladné
opatrenie zo dňa 05.05.2020 zrušiť.

9. Súd sa oboznámil s obsahom všetkých vyjadrení strán, vykonal dokazovanie oboznámením sa
s obsahom všetkých stranami predložených listinných dôkazov ako aj s obsahom spisu Okresného

súdu Svidník sp.zn.3C/21/2020 vrátane obsahu reportáže v RTVS v relácii Občan za dverami zo dňa
27.10.2019nakoľkosanaňutakstrany,akoajodvolacísúdvkonaníoneodkladnomopatreníodvolávali,
pričom zistil tento skutkový stav:

10. Medzi stranami nebolo skutkovo sporné, že žalobcovia v čase podania žaloby boli podielovými

spoluvlastníkmi ( každý v podiele 1) nehnuteľností zapísaných na LV č.XX pre k.ú. G., a to rodinného
domu so súpisným číslom XXX postaveného na parcele č.175 a pozemku, parcela reg. „C“ č.175 vo
výmere XXX m2-zastavaná plocha a nádvorie a pozemku, parcely reg. „C“ č.176 vo výmere XXXX m2-
záhrada, pričom titulom nadobudnutia nehnuteľností bola kúpna zmluva zo dňa 20.11.2019 č. V XXXX/
XX. Na základe darovacích zmlúv zo dňa 09.09.2021 a zo dňa 21.10.2022 sa výlučnou vlastníčkou

týchto nehnuteľností v priebehu konania stala žalobkyňa. Sporné nebolo ani to, že žalovaná je výlučnou
vlastníčkou susediacich nehnuteľností zapísaných na LV č.XXX pre k.ú. G., a to rodinného domu I. J.
XXX postaveného na parcele č.173/2, tam uvedených parciel registra „C“ ( 74/9, 172, 173/1, 173/2) vo
výmere a druhu uvedených na liste vlastníctva a tiež parcely registra „E“ č.575/27 vo výmere 67m2-
zastavaná plocha a nádvorie s titulom nadobudnutia podľa listu vlastníctva- Rozhodnutie X XXX/XXXX.

11. Z rozhodnutia Správy katastra Svidník zo dňa 26.01.2011 č. X 130/2010/Zd ( č.l.73 až 74
spisu) bolo zistené, že správa katastra Svidník ním podľa § 59 ods.1 písm. a) zák.č.162/1995 Z.z.
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších
zmien a doplnkov ( ďalej len „katastrálny zákon“) opravila údaje katastra v katastrálnom území G.

tak, že zapísala novovytvorenú parcelu registra „E“ KN č.XXX/XX, zastavaná plocha a nádvoria
o výmere 67 m2 na LV č.XXX v prospech A. F., C. E., nar.XX.XX.XXXX bytom G. XXX ( tu žalovaná)
v spoluvlastníckom podiele 1/1 a zapísala tiež novovytvorenú parcelu registra „E“ katastra nehnuteľností
číslo 83/9, zastavaná plocha a nádvoria o výmere 217 m2 na list vlastníctva č.XXX v prospech SR-
Slovenskéhopozemkovéhofonduvspoluvlastníckompodiele1/1vsúborepopisnýchinformáciíkatastra

nehnuteľností a zobrazila citované parcely v súbore geodetických informácií katastra nehnuteľností.
Vychádzajúc z jeho odôvodnenia toto rozhodnutie vydané bolo na základe návrhu žalovanej v ktorom
žiadala o opravu chyby v katastrálnom operáte v zmysle § 59 katastrálneho zákona z dôvodu
chybného zákresu a zápisu geometrického plánu číslo 9-00-25-57-922-412 „D“ zo dňa 18.05.1957,
katastrálne územie G. titulom nadobudnutia podľa kúpnopredajnej zmluvy z 29.10.1957 zapísanej do

pozemkovoknižnej zápisnice číslo XXX pod č.d.264 zo dňa 19.12.1957, parcela číslo 575/27, stavebný
pozemok v prospech A. E. a A. E., C. A. ( každý v spoluvlastníckom podiele 1). Podľa odôvodnenia
rozhodnutia v návrhu na opravu žalovaná dôvodila aj tým, že vznikla cesta na súkromnom pozemku
tam, kde nebola a zanikla tam, kde bola ( terajšia parcela č.388), pričom podľa písomného vyjadrenia
A. E. pre správu katastra ona a jej už zosnulý manžel si dňa 29.10.1957 odkúpili pozemok od bývalého

MNV z bývalého konfiškátu v pozemnoknižnom protokole č.6/a parc.č.575/1, z ktorého bola oddelená
parcela č.575/27 a pre ich suseda parc.č.575/28, pričom obe parcely boli totožné, omedzníkované,
neboli sporné, od roku 1957 ich užívali v dobrej viere ako vlastníci do roku 1991, kedy ju darovali dcére A.
F., C. E., ktorá v máji 2010 keď si plánovala nové oplotenie pozemku zistila, že geometrický plán zo dňa
27.04.1976 je úplne iný ako zákres z roku 1957 a na súkromnom pozemku vznikla cesta tam kde nebola

a zanikla tam kde bola ( terajšia parcela č.388). Správa katastra po vykonanom dokazovaní na základe
rozhodnutia Okresného úradu Svidník odboru PPaLH číslo 99/01888-027/ROEP zo dňa 21.09.1999
o schválení registra obnovenej evidencie pôdy, výsledkov technickohospodárskeho mapovania z roku
1965, náčrtu o miestnom vyšetrovaní číslo 22, geometrického plánu číslo 9-00-25-57-922-412 „D“ zodňa 18.05.1957, k.ú. G., kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 29.10.1957, výpisu z pozemkovej knihy č.136,
uznesenia č.d.XXX/XX, darovacej zmluvy a zmluvy o vecnom bremene RIV 635/91- číslo zmeny 5/92
zo dňa 25.11.1991 a po prešetrení uvedených skutočností dospela k záveru, že spracovateľ registra

neriešil parcely reg. EKN pre parcelu registra C KN číslo XXX- zastavané plochy – miestna komunikácia
o výmere XXX m2 ku ktorej nie je evidovaný právny vzťah na liste vlastníctva, kde v mape určeného
operátu bol vyznačený nulový objekt, čo znamená, že ju určil ako majetko- právne vysporiadanú, preto
správa katastra chybu opravila tak, že určila parcelu registra E KN číslo XXX/XX L. B. C. N. E. J. XX/X
a ich zobrazenie v mape určeného operátu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

12. Z kúpnej zmluvy zo dňa 20.11.2019 ( č.l.15 až 18 spisu ) bolo zistené, že pôvodní žalobcovia svoje
nehnuteľnosti nadobudli od predávajúcich L. J., C. E., K. E., M. B., C. E. a B. E., ktorí nadobudli uvedené
nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva ( každý so spoluvlastníckym podielom 1) na základe
Z-61/2018, Uznesenia 246/2017 zo dňa 16.01.2018, Z-384/09-Osvedčenia o dedičstve 5D 46/2009 ( viď
článok I bod 1 a 3 kúpnej zmluvy). Pôvodní žalobcovia ako kupujúci v zmluve ( článok II bod 4) prehlásili,

že pred jej uzavretím sa oboznámili so stavom nehnuteľností najmä na základe osobnej obhliadky, stav
je im dobre známy a nehnuteľnosti v tomto stave kupujú.

13. V predmetnej kúpnej zmluve, v článku IV. bod 1 označenom ako „Vyhlásenia zmluvných strán“ je
uvedené , cit. “Predávajúci oboznamuje kupujúceho, že prístupová cesta, parcela č. „E“-KN XXX/XX,

ktorá doposiaľ slúžila ako prístup k predávaným nehnuteľnostiam nie je predmetom predaja a je vo
vlastníctve inej osoby“.

14.ZospisuOkresnéhosúduSvidníksp.zn.3C/21/2020kdepredmetomkonaniabolnávrhnanariadenie
neodkladného opatrenia bolo zistené, že na návrh pôvodných žalobcov, A. B. a E. H. bolo uznesením zo

dňa 05.05.2020 č.k.3C/21/2020-32 nariadené neodkladné opatrenie, ktorým bola tu žalovanej uložená
povinnosť umožniť a strpieť právo prechodu a prejazdu motorovými vozidlami cez parcelu registra „E“
evidovanú na katastrálnej mape pod parc.č.XXX/XX-XXXXXXXXX plocha a nádvorie vo výmere 67 m2,
zapísanej na LV č.XXX, k.ú. G. vo výlučnom vlastníctve žalovanej v prospech žalobcov ako vlastníkov
parciel registra „C“ evidovaných na katastrálnej mape pod B. plocha a nádvorie vo výmere XXX m2, B.

vo výmere XXXX m2 a rodinného domu I. J. XXX postaveného na parcele registra „C“ č.175, zapísaných
na LV č.XX, katastrálne územie G., do právoplatného skončenia konania vo veci samej ( výrok č. I).
Žalobcom bola zároveň uložená povinnosť ( výrok č. II ) podať v lehote 30 dní žalobu vo veci samej,
v ktorej stranami budú oni ako žalobcovia a žalovaná a predmetom konania vo veci samej bude zriadenie
vecného bremena prechodu a prejazdu cez parcelu registra „E“ evidovanú na katastrálnej mape pod

parcelné číslo XXX/XX-XXXXXXXXX plocha a nádvorie vo výmere 67 m2 zapísanej na LV č.XXX, k.ú.
G. vo výlučnom vlastníctve žalovanej v prospech žalobcov.

15. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia žalobcovia odôvodňovali tam tým, že nedávno,
koncom roku 2019 kúpili rodinný dom s.č.XXX a parcely reg. „C“ č.175 a 176 ku ktorému jedinú reálne

a fakticky použiteľnú príjazdovú cestu tvorí parcela reg. „E“ č.575/27 vo vlastníctve žalovanej a že
právni predchodcovia žalobcov, rodina E. používali danú príjazdovú cestu k rodinnému domu pokojne
a nerušene takmer 50 rokov. Tvrdili, že po nadobudnutí rodinného domu ich žalovaná pri prechode cez
príjazdovú cestu začala upozorňovať, že prechádzajú cez jej súkromný pozemok, a hoci po viacerých
rozhovoroch ústne deklarovala, že prechod a prejazd motorovými vozidlami povolí, tak že vecné

bremeno si na list vlastníctva zapísať nedá, v skutočnosti však podľa nich príjazd k ich domu blokuje
a znemožňuje. V návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedli, že listom žalovanú vyzvali na
uzatvorenie dohody o zriadení vecného bremena, kde deklarovali ochotu uzavrieť zmluvu o zriadení
vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez pozemok žalovanej a dohodnúť sa
na podmienkach zmluvy, na čo žalovaná nereagovala. Poukazovali na to, že žalovaná blokuje vozidlami

príjazd k ich nehnuteľnostiam, odvolávali sa aj na reportáž RTVS relácia Občan za dverami zo dňa
29.10.2019 a tvrdili, že nakoľko ich právni predchodcovia využívali prístup k svojim nehnuteľnostiam
cez parcelu reg. „E“ č.575/27 nerušene desiatky rokov, je možné dôvodne predpokladať, že vecné
bremeno prechodu a prejazdu cez danú parcelu vydržali. Keďže daná parcela tvorí príjazdovú cestu
k domu žalobcov a žalovanej ako celok, nie je podľa nich potrebné vyhotovenie geometrického plánu

anariadenieneodkladnéhoopatreniajepodľanichdôvodné,lebozostranyžalovanejdochádzakreálnej
blokácii jedinej reálne použiteľnej príjazdovej cesty k ich rodinnému domu, čím im žalovaná bráni
v nerušenom výkone vlastníckeho práva.16. Vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia, súd pri jeho nariadení
mal za osvedčené, že žalobcovia prístup k svojim nehnuteľnostiam majú zabezpečený výlučne cez
túto priamo susediacu nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovanej, mal za osvedčené, že ide o jedinú

prístupovú cestu k nehnuteľnostiam žalobcov ale i žalovanej, že možno objektívne predpokladať, že ich
právni predchodcovia používali ako príjazdovú cestu danú parcelu, pričom po zmene vlastníka došlo
k zhoršeniu vzájomných susedských vzťahov, ktoré zo strany žalovanej vyústili k sťažovaniu prístupu
k nehnuteľnostiam žalobcov, čo títo osvedčili. Súd uviedol, že žalobcovia nedisponujú právom vedného
bremenavovzťahukparceleč.575/27akeďžeosvedčilipotrebuneodkladnejúpravy,ichnávrhuvyhovel.

Pre trvalú úpravu pomerov medzi stranami uložil žalobcom podať v určenej lehote žalobu o zriadenie
vecného bremena.

17. Proti uzneseniu o nariadení neodkladného opatrenia podala žalovaná odvolanie o ktorom Krajský
súd v Prešove uznesením zo dňa 25.06.2020 č.k.22Co/28/2020-112 rozhodol tak, že uznesenie
o nariadení neodkladného opatrenia potvrdil, toto tak nadobudlo právoplatnosť dňa 17.07.2020.

18. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, po právnom posúdení veci v zmysle nižšie
uvedených zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že žalobe žalobkyne nemožno vyhovieť, a preto
ju musel ako nedôvodnú zamietnuť.

19. Z obsahu, označenia a petitu žaloby, ktorú sami pôvodní žalobcovia označili ako žalobu podľa § 137
písm. c) CSP, ako aj z nasledujúcich vyjadrení žalujúcej strany v spore jasne a nepochybne vyplýva, že
ide o určovaciu žalobu. V konaní ako je toto, ktoré možno začať iba na návrh je súd viazaný žalobným
návrhom žalobcu ( § 216 ods.1 CSP) a nemôže účastníkom priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti
než sú navrhované.

20. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo určení, či tu právo je alebo
nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak
vyplýva z osobitného predpisu.

21. Žalobkyňa žiada určiť, že má právo zodpovedajúce vecnému bremenu in rem spočívajúce v práve
prechodu a prejazdu cez parcelu žalovanej reg. „E“ č.XXX/XX, a to z titulu vydržania. K zmene žaloby
počas celého konania nedošlo.

22. Podľa § 129 ods.1 a 2 aktuálneho Občianskeho zákonníka ( ďalej len „OZ“) držiteľom je ten, kto s

vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Držať možno veci, ako aj práva, ktoré
pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

23. Podľa § 130 ods.1 OZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

24. Podľa § 134 ods.1 až 4 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe
po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno
nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu
byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). Do doby podľa odseku

1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre začiatok a trvanie
doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

25. Podľa § 151o ods.1 až 3 OZ vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu
v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného

orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom
práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho
vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností. Zmluvou môže zriadiť vecné bremeno
vlastník nehnuteľnosti, pokiaľ osobitný zákon nedáva toto právo aj ďalším osobám. Ak nie je vlastník
stavby zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak,

súd môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby spočívajúce v
práve cesty cez priľahlý pozemok.26. Inštitút vecných bremien sa stal súčasťou vtedy ešte československého právneho poriadku od
počiatku 50-ych rokov, kedy došlo v Občianskom zákonníku číslo 141/1950 Sb. k zjednodušeniu
dovtedajšej úpravy služobností a reálnych bremien a na ich základe k zavedeniu vecných bremien

( § 166 a nasl.). Úprava vecných bremien zaradená do tohto Občianskeho zákonníka bola účinná od
01.01.1951 do 31.03.1964. K vzniku vecných bremien mohlo vtedy prísť aj vydržaním, za predpokladu
držby práva v zmysle § 143 ( výkonu práva pre seba), oprávnenej držby v zmysle § 145 ( držiteľ
musel byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu právo prináleží) a uplynutia stanovenej
doby držby – 10 rokov podľa § 116 ods.1. Občiansky zákonník č.40/1964 Zb. od 01.04.1964 úpravu

vecných bremien takmer vylúčil, ich problematike boli venované len dve stručné ustanovenia, kde v
§ 495 sa vymedzoval pojem vecných bremien ( ods.3) a dovolený spôsob ich vzniku ( ods.1) a §
506 obsahoval prechodné ustanovenia o možnosti ich obmedzenia alebo zrušenia. Po nadobudnutí
účinnosti zákona č.40/1964 Zb. sa mohol uplatniť len jediný všeobecný spôsob vzniku vecných bremien-
zo zákona ( § 495 ods.1), najmä nebolo možné ich zriaďovanie na základe zmluvy. Zákonom č.131/1982
Zb. ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník bola úprava vecných bremien podstatne rozšírená, bol

možný vznik vecného bremena výkonom práva, ďalšou etapou bolo spresnenie tejto regulácie zákonom
č.509/1991 Zb. ktorá je v súčasnosti ( s ďalšími drobnejšími zmenami) obsahom súčasného §151n
a nasl. Občianskeho zákonníka. V súvislosti so skoršími právnymi úpravami vo vzťahu k vzniku vecného
bremena je treba zdôrazniť všeobecne platnú zásadu, podľa ktorej pre vznik práva z vecného bremena
je rozhodujúci právny stav, ktorý tu bol v čase vzniku tohto práva. Iba vtedy, ak to zákon expressis verbis

ustanovil, je treba aplikovať novšiu právnu úpravu. Vo vzťahu k dobre potrebnej pre započítanie času
potrebného pre vydržanie vecného bremena treba spomenúť prechodné ustanovenie, § 865 ods.3 OZ
podľa ktorého do času uvedeného v ustanovení § 135a v znení zákona 131/1982 Zb. sa započíta aj
čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe ( §135a ods.1) alebo
nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu ( §135a ods.2 ) pred 1.aprílom 1983;

tento čas však neskončí skôr, než uplynutím jedného roka od tohto dňa.

27. Občiansky zákonník teda počíta s možnosťou vzniku vecného bremena vydržaním ( s výnimkou
vecného bremena k stavbe, či k pozemku ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu či zákonom
určených právnických osôb), keď uvádza, že vydržaním ( výkonom práva) možno nadobudnúť právo

zodpovedajúce vecnému bremenu s odkazom na § 134. Z tohto ustanovenia a okrem toho z úpravy
držby ( § 129 a nasl.) vyplývajú nasledujúce podmienky pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu vydržaním. Prvá podmienka je, že subjektom práva vecného bremena sa môže
stať ktorýkoľvek zo subjektov občianskoprávnych vzťahov, môže to však byť len osoba, ktorá požíva
ochranu v zmysle § 129 a nasl., teda tá, ktorá vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu pre

seba ( § 129 ods.1). Pritom podľa súdnej praxe platí, že skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom,
ktorý naplňuje možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ( napr. prechádza cez cudzí
pozemok) ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva a je so zreteľom ku všetkým okolnostiam
v dobrej viere o tom, že mu právo patrí, teda že je oprávneným držiteľom a to ani v prípade, že pozemok,
ku ktorému takéto právo vykonáva a ktorý je vo vlastníctve fyzickej osoby slúži k chôdzi a jazde tiež

iným osobám ( R 37/1992). Zároveň nestačí subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že právo mu
prináleží, ale je treba, aby držiteľ bol v dobrej viere so zreteľom k všetkým okolnostiam, čo nemôže
vychádzať len z posúdenia jeho subjektívnych predstáv. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj
k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné bremeno vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu ( titulu)
ktorý by mohol mať za následok vznik práva ( podporne rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn.22Cdo

2887/2004). Otázka existencie dobrej viery sa posudzuje z hľadiska objektívneho, teda podľa toho,
či držiteľ pri obvyklej opatrnosti, ktorú od neho možno požadovať nemal a nemohol mať pochybnosti,
že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží. Súčasne platí, že pokiaľ sa nadobúdateľ
nehnuteľnosti uspokojí iba s ústnym oznámením prevodcu, že s vlastníctvom nehnuteľnosti je spojené
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, pričom táto skutočnosť nie je uvedená v zmluve o prevode

nehnuteľnosti a nadobúdateľ sa o existencii tohto práva nepresvedčí, nemôže byť so zreteľom ku
všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu toto právo patrí, lebo pri obvyklej opatrnosti, ktorú po
ňom možno požadovať, by si existenciu tohto práva, prípadne právneho titulu, ktorý mal za následok
jeho vznik overil ( Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn.22Cdo/2044/2000). Oprávneným
držiteľom tohto práva je spravidla ten, kto vykonáva právo na základe právneho titulu, ktorý je neplatný,

pričom oprávnený ani pri zachovaní obvyklej opatrnosti o tejto neplatnosti, resp. skutočnostiach ktoré
ju spôsobujú nevie a nemusí vedieť a môže ísť aj o prípad tzv. domnelého právneho dôvodu držby,
keď tu titul vôbec nie je, ale držiteľ práva je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu
taký titul je. Súdna prax zároveň konštatuje, že o nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnémubremenu vydržaním nejde vtedy, keď sa ten, kto právo vykonáva domnieva, že pozemok ku ktorému
právo vykonáva a ktorý je vlastníctvom fyzickej osoby patrí obci aj keď tento pozemok slúži k chôdzi
a prejazdu aj iným fyzickým osobám. V takom prípade totiž údajný oprávnený nie je v dobrej viere,

že mu vo vzťahu k vlastníkovi pozemku, prípadne k jeho právnym predchodcom patrí právo chôdze
a prejazdu cez daný pozemok, nakoľko samotný faktický výkon tohto práva k vydržaniu nestačí. Ďalšou
podmienkou je nepretržitý desaťročný výkon práva, pričom po celú vydržaciu dobu musia byť stále
zachované podmienky držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a do desaťročnej doby môže
si držiteľ započítať aj dobu, po ktorú nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu

jeho právny predchodca. Keďže účinky vydržania nastávajú priamo zo zákona, ich splnením vzniká
nielen právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ale vzniká aj jemu korešpondujúca povinnosť vecného
bremena.

28. Užívanie veci na základe výprosy nemohlo viesť k vydržaniu. Výprosa predpokladá, že si „držiteľ“
neosobuje právo na vec, ale vykonáva držbu len preto, že si buď výslovne vyžiadal súhlas, alebo aspoň

ho predpokladá (k tomu pozri napr. JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax ( komentár)
Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP, vydavateľstvo EUROUNION, máj 2015, strana 1503 a tam
citované rozhodnutie NS ČR 22Cdo 15/2006.)

29. Povinnosť tvrdiť a preukázať okolnosti, ktoré svedčia pre záver o existencii dobrej viery ťaží toho,

kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním ( podporne
napr. NS ČR 22Cdo 1007/1998).

30. Keďže žalobcovia ( a po nich žalobkyňa) domáhali sa požadovaného určenia titulom vydržania,
vzhľadom na už uvedené predpoklady vydržania vecného bremena- práva cesty pre úspech ich žaloby

bolo nevyhnutne potrebné, aby okrem tvrdenia a preukazovania faktického stavu užívania ( držby práva)
tvrdili a preukázali aj naplnenie subjektívnej i objektívnej stránky, ktorá ako už súd uviedol je naplnená
vtedy, ak na strane držiteľa existuje právny dôvod, titul na takéto užívanie ( výkon ) alebo aspoň
objektívneospravedlniteľnýomyl,žetutakýtitulje.Totosapočasceléhokonanianestalo,keďžalobcovia
žiaden spôsobilý titul vstupu do oprávnenej držby napriek opakovanému poukazovaniu žalovanej na túto

skutočnosť ani len netvrdili. Keďže podmienkou pre to, aby bolo možné určitú skutočnosť dokazovať je
to, aby najskôr bola takáto skutočnosť ako predmet dokazovania tvrdená, a žalobcovia žiaden taký titul
netvrdili, nebolo v tomto smere ani čo ďalej dokazovať.

31. Jediným ich v konaní produkovaným tvrdením v tomto smere bolo tvrdenie, že dobromyseľnosť

ich právnych predchodcov je možné celkom jednoznačne objektivizovať tým, že o práve prechodu
a prejazdu po tejto príjazdovej ceste k ich rodinnému domu nemali žiadne dôvodné pochybnosti, lebo
ako vyplýva z katastrálnej mapy z roku 1957, takáto cesta tam za účelom prístupu k ich pozemkom bola
vytvorená ešte v čase, keď začali realizovať prípravy na stavbu svojho rodinného domu. Aj v konaní
o nariadenie neodkladného opatrenia ( viď napr. vyjadrenie žalobcov zo dňa 04.06.2020 k odvolaniu

žalovanej na č.l.99 až 102 spisu sp.zn.3C/21/2020) uviedli, že poukazujú na kópiu katastrálnej mapy,
ktorú si nechal v roku 1957 vyhotoviť právny predchodca žalobcov- K. E. pri stavbe rodinného domu
z ktorej je podľa nich zrejmé, že prístupová cesta k parcele 1041 tam existovala ešte v roku 1957, pričom
vtedajšej parcele XXXX podľa nich zodpovedajú terajšie parcely č.175 a 176.

32. Žalovaná v konaní opakovane poprela tvrdenie žalobcov, že parcele XXXX zodpovedajú terajšie
parcely č.175 a 176 a niekoľkokrát poukazovala na to, že parcela XXXX nikdy nepatrila žalobcom ani
ich právnym predchodcom, že parcele XXXX zodpovedá v súčasnosti parcela č.170 o výmere XXXX
m2 zapísaná na LV č.XX k.ú. G. vo vlastníctve M. A., C. C., a že v skutočnosti bola v roku 1957 na
parcely vo vlastníctve teraz žalovanej ( 172 a 173/1, pôvodne ako parc.č.575/27) a parcely vo vlastníctve

právnych predchodcov žalobcov ( p.č.175 a 176) rozdelená pôvodná parcela č.1018/52 uvedená aj
v kópii katastrálnej mapy predloženej samými žalobcami.

33. Žalobcovia na túto opakovanú námietku žalovanej absolútne nijako nereagovali, tvrdenia žalovanej
nespochybnili ani nepopreli. Nenavrhli ani dokazovanie za účelom identifikácie parciel. Z porovnania

máp nachádzajúcich sa v spise, a to kópie katastrálnej mapy 1:2880 kat. úz. G. predloženej žalobcami
s vyznačenou parcelou č.XXXX ( č.l.13 spisu) a geometrického ( polohopisného) plánu, snímky
z katastrálnej mapy z 18.5.1957 ( č.l.69 spisu) a kópie katastrálnej mapy na č.l.76 spisu je pritom
podľa názoru súdu zjavné a zrejmé, že parcele č.XXXX od vyznačenia cesty ku ktorej žalobcoviavyvodzujú svoju dobromyseľnosť v skutočnosti zodpovedá súčasná parcela č.170, resp.171/2 a 171/1
patriaca úplne inej osobe ako žalobcom či ich predchodcom a že parcelám žalobcov ( teraz žalobkyne)
zodpovedá v skutočnosti časť parcely, ktorá na nimi predloženej kópii katastrálnej mapy ( čl.13 spisu)

má číslo XXXX/XX. Zo zakreslenia uvedených parciel v daných mapách, zo zakreslenia ciest v nich
a ich lomenia ( na všetkých predložených mapách sa „horná“ cesta, súčasná parcela.č.XXX lomí na
konci pozemku žalovanej a nie na začiatku pozemku žalobkyne ako to vyznačili žalobcovia ) je potom
zrejmé, že už len na základe danej skutočnosti tento jediný dôvod z ktorého žalobcovia vyvodzovali svoje
presvedčenie, že k ich pozemku bola vyznačená ako prístupová cesta práve súčasná parcela reg. „ E“

č.575/27 nemohol obstáť, nemohol zakladať ich oprávnený vstup do držby. Predchodcovia žalobkyne
a predchodcovia žalovanej nehnuteľnosti nadobudli na základe kúpnopredajných zmlúv uzavretých v ten
istý deň – 29.10.1957. Z kúpnopredajnej zmluvy z 29.10.1957 predloženej žalobcami je zrejmé, že K.
E. a jeho manželke L. odpredaný bol zo strany MNV v Okrúhlom stavebný pozemok s býv. konfiškátu
v Okrúhlom číslo protokolné 6/a parcelné číslo 575/1 vo výmere 20 árov 22 m2. Žalovaná k svojim
pozemkom dostala sa na základe darovacej zmluvy zo dňa 20.11.1991 ( č.l.66 spisu 3C/21/2020) tak,

že jej ich darovali jej rodičia A. E., nar.XX.XX.XXXX a A. E., C. A., nar.XX.XX.XXXX, ktorí ich odkúpili
na základe kúpnopredajnej zmluvy z 29.10.1957 ( č.l.55 spisu 3C/21/2020) od MNV v G. ako stavebný
pozemok s býv. konfiškátu v pozemnoknižnom protokole / vložke/ obce G. číslo protokolné 6/a parcelné
číslo 575 vo výmere 20 árov 22 m2, pričom z uznesenia Ľudového súdu v Giraltovciach z 3.5.1958
č.d.264/57 ( č.l.75 spisu) vyplýva, že podľa predmetnej kúpnopredajnej zmluvy vystavenej v Okrúhlom

29.10.1957 odpisuje sa parcela č.575/27 a zapisuje sa do novej vložky číslo 136 tejto knihy a vkladá
sa v tejto novej vložke vlastnícke právo A. E. a A. E., C. A.. Keďže susedmi k parcele č.575/27 boli
právni predchodcovia žalobcov a v súčasnosti žalobkyňa odjakživa z pravej strany ( z pohľadu tejto
parcely), ich tvrdenie, že boli dobromyseľní preto, lebo z katastrálnej mapy vyplýva, že tam mala byť
vytvorená cesta k ich pozemku ( ktorá je v nimi predloženej mape z opačnej strany a len po začiatok

pozemku žalovanej) neobstojí. Nemohlo ísť ani o ospravedlniteľný omyl, keď aj z rozhodnutia Odboru
pre výstavbu rady ONV v Giraltovciach z 13.06.1958 predloženého žalobcami ( č.l.12 ) vyplýva, že ako
podmienka k stavbe rodinného domu bola právnym predchodcom žalobcov určená aj podmienka mať
zriadenú príjazdnú cestu na náklad stavebníka, pričom rozhodnutie výslovne sa odvoláva na pripojenú
situáciu 1:2880 ktorá bola k nemu pripojená.

34. Bez ohľadu na uvedené, toto zakreslenie cesty v mape tvrdené žalobcami titulom vstupu
do oprávnenej držby nemohlo byť ( teda podľa názoru súdu ako titul vstupu do držby bolo
absolútne nespôsobilé) aj z ďalšieho dôvodu, a to preto, lebo „samotná skutočnosť užívania pozemku
v presvedčení, že ide o pozemok verejný stačí na záver, že užívanie pozemku ( výkon tohto práva)

nemôže zakladať vznik vecného bremena v dôsledku absencie subjektívnej stránky na strane užívateľa
( presvedčenie, že mu toto právo patrí)“ citované z JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax
( komentár) Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP, vydavateľstvo EUROUNION, máj 2015, strana 1521.

35. O nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výkonom práva- vydržaním preto nejde

vtedy, keď ten, kto právo vykonáva sa domnieva, že pozemok, ku ktorému právo vykonáva a ktorý je vo
vlastníctvefyzickejosobypatríobci,akeďtentopozemokslúžikchôdziajazdeajinýmfyzickýmosobám.
To platí tým skôr, ak má ísť o užívanie verejnej cesty na pozemku obecnom. K tomu opäť JUDr. Jaroslav
Krajčo, Občiansky zákonník pre prax ( komentár) Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP, vydavateľstvo
EUROUNION, máj 2015, strana 1542 a tam citované rozhodnutie NS ČR 22Cdo 1141/1999 alebo 22Cdo

1728/1997 či 22Cdo/5272/2009 podľa ktorého kto užíva cudzí pozemok v domnení, že ide o verejnú
cestu, nie je v oprávnenej držbe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

36. Podľa názoru súdu preto záver o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v danom
prípade neprichádza do úvahy tak či tak. Ak by predchodcovia žalobcov, vzhľadom na ich tvrdenie, že

k vlastníctvu parcely sa žalovaná dopracovala podľa nich problematickým rozhodnutím až v roku 2011
mali pozemok za verejný, potom nemohli byť dobromyseľní, že im patrí právo z vecného bremena. A ak
by mali za to, že ide o pozemok súkromný, potom samotný výkon práva ( detencia) hoci aj nerušený
nezakladá dobromyseľnosť. Skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom, ktorý napĺňa možný obsah
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ešte neznamená, že je držiteľom vecných práv ( NS ČR

sp.zn.22 Cdo 1597/2011). K naplneniu dobrej viery nestačí ani to, keď tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo
dlhodobo vykonávané bez toho aby sa vlastník nehnuteľnosti výkonu bránil, prípadne že sa vykonávalo
„od nepamäti“ napr. aj inými obyvateľmi obce. Presvedčenie, že niekomu právo zodpovedajúce
vecnému bremenu patrí, že nekoná bezprávne musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim k takémupresvedčeniu, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivosti nadobudnutia. Vlastníkovi pozemku, ktorý
niektopoužívakpriechodualeboprejazdubytotižmuselobyťdanénajavo,žesatakrobíztituluvecného
bremena a vlastník tento stav musí trpieť, inak nemôže ísť o držbu práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu ale len o správanie, ktorí by síce mohlo byť obsahom držby práva, avšak je realizované z iného
právneho dôvodu ( napr, výprosy, obligácie, verejné užívanie) alebo bez právneho dôvodu. Takéto
správanie teda nemôže viesť k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. (opäť pozri JUDr.
Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax ( komentár) Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP,
vydavateľstvo EUROUNION, máj 2015, strana 1523, rozhodnutie NS ČR 22Cdo 1568/2012)..

37. Súd nie je orgánom moci zákonodarnej ale súdnej, zákon netvorí, len ho aplikuje, preto
nemôže ignorovať platnú právnu úpravu a k nej rokmi ustálenú súdnu prax pokiaľ ide o podmienky
a titul dobromyseľného vstupu do držby. Vyššie uvedené právne závery pritom vyplývajú aj
z ustálenej judikatúry slovenských súdov, viď napr. rozhodnutie NS SR 8Cdo/147/2018 zaoberajúce sa
predpokladmi vydržania v časovom období podobnom tu súdenej veci ( kde zároveň najvyšší súd riešil,

či v individuálnych okolnostiach daného sporu mohlo ísť o dobromyseľnú držbu práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu -prejazdu cez nehnuteľnosť v prípade toho, kto v roku 1965 začal prechádzať
cez pozemok vo vlastníctve žalovaného len na základe jeho súhlasu, resp. či takýto súhlas možno
považovať za tzv. domnelý právny titul uchopenia držby t. j. dohodu o zriadení práva prejazdu, keďže
pre nedostatok jej písomnej formy, bola táto neplatným právnym úkonom) alebo 3MCdo 7/2008 alebo

3MCdo/1/2010, ktoré vo vzťahu k tu súdenej veci aplikovateľné je aj pokiaľ ide o rozsah dokazovania
vzhľadom na predmet konania ( vydržanie). Najvyšší súd nesúhlasil s námietkou v mimoriadnom
dovolaní o nedostatočnom zistení rozhodujúcich skutkových okolností, keď súdy oboch stupňov podľa
neho správne posudzovali v danej veci splnenie podmienok vydržania práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu.

38. Žalobcovia a po nich žalobkyňa svoje tvrdenie o vydržaní opakovane opierali o to, že po niekoľko
desaťročí mali ako prístup k svojmu domu využívať výlučne parcelu, ktorú v súčasnosti predstavuje
parcela žalovanej reg. č. „E“ XXX/XX. Avšak, ako už súd uviedol, sama skutočnosť, že nehnuteľnosť
niekto užíva nerušene po dobu presahujúcu 10 rokov, nezakladá dobrú vieru o tom, že ide o výkon práva

zodpovedajúci vecnému bremenu ( rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.3Cdo/147/2016).

39. Súd podporne poukazuje napr. aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS
227/09 zo dňa 28.07.2009 kde tento posudzoval ústavnú sťažnosť podanú sťažovateľkou, ktorá bola na
základe podanej žaloby „o ochranu práva vecného bremena“ účastníčkou konania na strane žalobkyne

vedeného Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“). Domáhala sa ochrany
práva vyplývajúceho z vecného bremena týkajúceho sa prechodu cez parcelu patriacu žalovanému,
ktoré získala podľa jej tvrdenia na základe vydržania. Spor sa týkal parcely, ktorá tvorí najmenej sto
rokov jediný možný prístup k sťažovateľkiným rodinným domom, ku garáži a ku všetkým ostatným
nehnuteľnostiam. V konaní bolo vydané aj predbežné opatrenie, ktorým bol žalovaný zaviazaný

umožniť sťažovateľke prechod cez predmetnú parcelu a ktoré bolo potvrdené nadriadeným súdom.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 180/2004 z 26. septembra 2005 bola žaloba sťažovateľky
zamietnutá, tento rozsudok bol uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 344/2005 zo 4. apríla 2007
zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd vec opätovne prerokoval
a podanú žalobu rozsudkom sp. zn. 5 C 180/2004 z 8. októbra 2007 opätovne zamietol dôvodiac,

žesťažovateľkanepreukázala,žespornúplochuužívaladobromyseľne.Krajskýsúdrozsudkomsp.zn.5
Co 8/2008 z 15. októbra 2008 prvostupňové rozhodnutie potvrdil a v dôvodoch uviedol, že aj keď právna
úprava inštitútu vydržania podliehala v priebehu času zmenám, vo všeobecnosti možno konštatovať,
že zákonnými podmienkami vydržania boli vždy oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej doby
a spôsobilý predmet vydržania. Medzi základné podmienky vydržania teda patrí oprávnená držba práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu. Oprávnenosť držby znamená, že osoba, ktorá právo vykonáva
(drží), je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu, v skutočnosti
domnelého, jej na jednej strane patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že
nadruhejstranejeniektoinýpovinnýstrpieťvýkontohtopráva.Podľakrajskéhosúduvprerokúvanejveci
podmienka oprávnenosti držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sťažovateľkou preukázaná

nebola, pretože na preukázanie dobrej viery nestačí len dokázať skutočnosť, že sťažovateľke, resp. jej
právnym predchodcom určitú dobu nikto nebránil prechádzať cez pozemok žalovaného. Je potrebné
preukázať aj to, že obsahom domnelého právneho vzťahu okrem výkonu práva je aj povinnosť vlastníka
pozemku trpieť výkon sťažovateľkou tvrdeného práva. Vykonaným dokazovaním táto skutočnosť nebolapreukázaná, v dôsledku čoho nemožno kvalifikovať držbu práva sťažovateľkou ako oprávnenú, ktorá je
predpokladom vydržania práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu. Ústavný súd tieto závery označil
za ústavne konformné.

40. Súd vníma a chápe naliehavosť potreby žalobkyne mať zjazdný prístup k svojmu domu. Na
naplnenie tejto potreby však žalobkyňa, resp. jej predchodcovia nezvolili v danom prípade správny
procesný prostriedok ochrany, správnu žalobu, a súd bez aktivity žalobcov, resp. teraz žalobkyne
( zmeny žaloby) tento nedostatok v tomto konaní sám napraviť nemohol. Tento záver pre žalobkyňu

nemôže byť v žiadnom prípade prekvapivý, keďže aj v neodkladnom opatrení súdu zo dňa 05.05.2020
vychádzajúcom z opísania rozhodujúcich skutočností pôvodnými žalobcami títo odkázaní boli práve na
podanie žaloby o zriadenie vecného bremena. Práve v konaní o zriadenie vecného bremena boli by
relevantné dôkazné návrhy žalobkyne na posúdenie, či ide o jedinú reálnu prístupovú cestu, zjazdnosti
„hornej“ cesty a podobne, tam by malo miesto tiež posúdenie námietok ohľadom žalobkyňou tvrdených
nereálnych ekonomických požiadaviek žalovanej a podobne. Pre konanie o tejto určovacej žalobe

však vzhľadom na absentujúci titul dobromyseľného vstupu do držby boli tieto návrhy a vyjadrenia
nepoužiteľné. Pri nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo veci samej, ktorým
nemožno zabezpečiť trvalú úpravu pomerov medzi stranami je súd povinný uložiť povinnosť podať
v určenej lehote žalobu a aj preto je obligatórnou náležitosťou návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia v zmysle § 326 ods.1 CSP aj opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť

atrvanienároku,ktorémusamáposkytnúťochrana,keďžeztohosúdvychádzaprivymedzenípredmetu
budúcej žaloby, kde musí jasne uviesť, akú žalobu má žalobca podať ( § 137 CSP), čoho a proti
komu sa ňou má domáhať. Aj proti výroku o uložení žalobnej povinnosti má navrhovateľ neodkladného
opatrenia právo sa odvolať, a to aj pre nesprávne uvedenie žalobnej povinnosti čo do predmetu budúcej
žaloby ( k tomu bližšie pozri Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku- Števček, M., Ficová, S.,

Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie.
Komentár. Praha: C.H.Beck, 2022, s. 1281, komentár k § 336). Žalobkyňa správne poukazuje na to, že
základnou metódou výkladu práva je logická metóda. Ak ale boli žalobcovia súdom výslovne inštruovaní
na podanie žaloby o zriadenie vecného bremena, pričom daný výrok neodkladného opatrenia nenapadli
odvolaním a nežiadali ho zmeniť a určiť povinnosť podať inú žalobu ( aj vo všeobecných plných

mociach pre advokáta na č.l.7 a 8 spisu je pritom uvedené podanie žaloby o zriadenie vecného bremena
a aj výzva na uzatvorenie dohody zo dňa 19.02.2020 na č.l. 10 spisu 3C/21/2020 týkala sa zmluvy o
zriadení vecného bremena) a nakoniec podali úplne inú žalobu, bez toho, aby čo i len tvrdili spôsobilý,
prípustný titul dobromyseľného vstupu do držby práva, potom ani ich poukaz na túto metódu výkladu
neobstojí. Určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) nemožno stotožňovať so žalobou o zriadenie vecného

bremena podľa § 151o ods.3, ktorá patrí medzi iné, v § 137 neuvedené súkromnoprávne žaloby. Ide
o logicky protichodné a vzájomne sa vylučujúce rozhodnutia. Žalobkyňa určovacou žalobou domáhala
sa vydania rozhodnutia, ktoré má deklaratórne účinky, tvrdí, že právo tu už je, že vzniklo vydržaním,
len ho treba deklarovať, zatiaľ čo rozhodnutie súdu o zriadení vecného bremena má konštitutívne
účinky, konštituuje úplne nový, dosiaľ neexistujúci hmotnoprávny vzťah, vecné bremeno vzniká až

právoplatnosťou rozhodnutia súdu o jeho zriadení a vyžaduje sa naň preto nevyhnutne iná, samostatná
žaloba, alebo zmena pôvodnej žaloby, čo sa nestalo. Nič nebránilo žalobcom domáhať sa primárnym
petitom požadovaného určenia a eventuálnym petitom ( pre prípad, ak by vykonaným dokazovaním
nebolopreukázané,žeimtotoprávozodpovedajúcevecnémubremenupatrí)požadovaťzriadeniepráva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, čo sa takisto nestalo. Konštitutívne rozhodnutie nedeklaruje už

existujúce práva a povinnosti, ale zasahuje do hmotnoprávnej sféry účastníkov tak, že zakladá, mení
alebo ruší subjektívne práva a povinnosti a ide preto o úplne iný typ žaloby, ako bola podaná. Treba
preto podľa názoru súdu súhlasiť so žalovanou, že žalobcovia a teraz žalobkyňa nemohli odvodzovať
naliehavýprávnyzáujemnapožadovanomurčeníakopodmienkuúspechusvojejžalobyzneodkladného
opatrenia, keďže to im uložilo podať úplne inú žalobu- žalobu o zriadenie vecného bremena, teda žiadať

konštitutívne rozhodnutie.

41. Vo všeobecnosti platí, že osoba, ktorá tvrdí, že je oprávnená z vecného bremena a ktorej práva
vyplývajúce z vecného bremena sú porušované môže sa domáhať nápravy žalobou na všeobecnom
súde, žalobný petit môže v závislosti na tom, k porušovaniu akých práv dochádza formulovať rôzne

( napr. odstrániť prekážku, ktorá neumožňuje výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu,
vypratania nehnuteľnosti, uloženia povinnosti vlastníkovi, prípadne iným osobám umožniť jej výkon
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu alebo zdržať sa rušenia výkonu tohto práva). Okrem žalôb
na plnenie nie je vylúčená ani žaloba na určenie podľa § 137 písm. c/ CSP, či tu právny vzťah aleboprávo je alebo nie je, v takom prípade však musí preukázať naliehavý právny záujem na takomto určení
( k tomu podporne viď napr. Veľký komentár k Občianskemu zákonníku autorov Števček, M., Dulak, A.,
Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1– 450, 2. vydanie,

Praha: C.H.Beck, 2019. s.1375 komentár k § 151n).

42. V konaní ako je toto, ktoré možno začať iba na návrh je súd viazaný žalobným návrhom žalobcu ( §
216 ods.1 CSP) a nemôže účastníkom priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti než sú navrhované.
Abysúdmoholposudzovaťadokazovať,čimážalobkyňainýriadnyazjazdnýprístupknehnuteľnostiam,

alebo či je žalovanou žiadaná odplata primeraná a podobne, musela by byť podaná žaloba o zriadenie
vecného bremena, čo sa nestalo. Preto súd nemohol vykonávať ani dokazovanie k niečomu, čo nie
je predmetom konania. Nebola tu podaná žaloba o zriadenie vecného bremena ani žaloba o plnenie,
kde by súd vydržanie mohol riešiť ako predbežnú otázku. Podaná bola samostatná určovacia žaloba.
V civilnom sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičným a prejednacím princípom je to výlučne
žalobcaktovymedzujepredmetsvojhokonaniaatojednakpokiaľideokonkrétnyprávnyvzťah,oktorom

tvrdí, že existuje a je ohrozený alebo porušený a konkrétny nárok z tohto právneho vzťahu, ktorému
žiada poskytnúť súdnu ochranu, ako aj pokiaľ ide o druh, výšku či rozsah plnenia ktoré žiada z daného
nároku priznať. „Súd sa teda v sporovom konaní nebude vecne zaoberať iným právnym vzťahom, iným
právom, ani iným plnením ( čo do druhu alebo výšky), než aké sú uvedené v žalobe a nemôže priznať iné
plnenie, ako je žiadané v petite“ ( citované z Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku- Števček,

M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový
poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2022, s. 867, komentár k § 216). Zároveň je súdu
daná povinnosť postupovať v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s
prihliadnutím na povahu konania ( § 157 ods.1 CSP).

43.Súdneopomínapožiadavkunamateriálneposkytovaniespravodlivostivmateriálnomprávnomštáte,
nie je zástancom prílišného formalizmu, zároveň však ako štátny orgán konať môže iba v medziach,
v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon ( článok 2 ods.2 Ústavy SR) a preto musí dodržiavať
platné právne a procesné predpisy a rozhodovať iba o tom, čo je predmetom konania. Súd si je vedomý
toho, že môže petit vyjadriť aj inými slovami ako to navrhuje žalobca, avšak žiadnym spôsobom táto

úprava petitu nemôže viesť k priznaniu niečoho úplne iného ako sa domáha žalobca, navyše zastúpený
advokátom a navyše potom, čo bol súdom výslovne v neodkladnom opatrení inštruovaný akú žalobu
má podať, pretože by tým došlo k porušeniu predmetu konania ale aj rovnosti strán a nestrannosti súdu.
Preformulovanie žaloby a jej petitu na úplne iný typ žaloby zo strany súdu by bolo rozhodnutím o inom
predmete konania, čo je neprípustné. Súd, keďže musí ostať nezávislý a nestranný nemôže v klasickom

sporovom kontradiktórnom konaní, kde za svoj výsledok sporu zodpovedá výlučne strana a nie súd
žalobcu v priebehu sporu ani navádzať na zmenu žaloby. Odhliadnuc od zastúpenia žalobcov a teraz
žalobkyne po celý čas advokátom, poučovacia povinnosť v zmysle § 160 CSP nedopadá na takéto
prípady. Súd nemôže žalobcu poučením inštruovať, ako by mal zmeniť žalobu, aby bol úspešný, lebo
by tým došlo k porušeniu princípu rovnosti strán, nestrannosti súdu a zásady, že v klasickom sporovom

kontradiktórnom konaní je za svoj výsledok sporu zodpovedná výlučne strana sporu. Podľa rozhodnutia
NS SR sp. zn. 9Cdo/245/2020 –Akákoľvek poučovacia povinnosť o tom, akým spôsobom by mal žalobca
formulovať žalobný návrh, aby mohol byť v spore úspešný, presahuje rámec poučovacej povinnosti
zakotvenej v Civilnom sporovom konaní. Najvvšší súd dodal, že otázka voľby procesného nástroja, ktorý
zvolí žalobca na ochranu alebo uplatnenie svojich práv a oprávnených nárokov, ako aj jeho obsah, t.j.

vymedzenie čoho konkrétne sa bude žalobca v konaní domáhať, sú otázky, ktoré zasahujú do hmotného
práva a preto sa na nich poučovacia povinnosť súdu nevzťahuje. Podaná žaloba je totiž vždy vyjadrením
predstáv žalobcu o jeho práve vyplývajúcom z hmotnoprávnej normy, rovnako ako záver súdu o tom, či
môže takejto žalobe vyhovieť alebo nie, je výsledkom aplikácie hmotnoprávnej normy. Preto poučenie
súdu nemôže reagovať na nevhodne zvolený procesný prostriedok, ktorý neobstojí z hľadiska hmotného

práva, či omyl strany (účastníka) pri výbere spôsobu ochrany svojich práv, ktorý nepovedie k cieľu
ním sledovanému, ak inak možno na základe takejto žaloby konať a rozhodovať, hoci s negatívnym
výsledkom pre stranu sporu (účastníka konania) tak, ako tomu bolo v prejednávanej veci.

44. Vzhľadom na predmet konania a žalobný návrh, ktorým súd bol viazaný, nakoľko už z

tvrdení žalobcov je zrejmé, že nemohla vzniknúť tu na strane predchodcov žalobcov oprávnená držba,
keďže u nich neexistoval žiaden právny titul, a to ani domnelý, súd danú žalobu musel zamietnuť.
Nakoľko žalobcovia podľa názoru súdu ani svojimi tvrdeniami dobromyseľnosť neodvodzovali od
žiadneho titulu spôsobilého vyvolať v nich objektívne presvedčenie o práve vyplývajúcom im z vecnéhobremena, záver o vydržaní neprichádzal tu do úvahy. Keďže taký titul ani netvrdili ( tým ako už bolo
uvedené nemohla byť daná mapka, na ktorú poukazovali ), potom nebolo možné a dôvodné vykonávať
ďalšie nimi navrhované dokazovanie, nakoľko dokazovanie nemožno vykonávať na neexistujúce

tvrdenia a toto ani nemá nahrádzať nesplnenie povinnosti tvrdenia u žalobcov. Opísanie rozhodujúcich
skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy ( § 132 ods.2 CSP) a vykonávanie
dokazovania napr. obhliadkou na mieste samom, aj vzhľadom na odôvodnenie tohto dôkazného návrhu
vzhľadom na predmet konania ( ktorým nebolo zriadenie vecného bremena ale určenie existencie
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu in rem, ktorého nositeľmi sa mali žalobcovia stať z titulu

vydržania tohto práva ich právnymi predchodcami ) vo vzťahu k titulu vstupu do držby ( ani netvrdenému)
nebolo potrebné ani možné. Toto prichádzalo by do úvahy len v inom type konania, napr. o zriadenie
vecného bremena. Ak v súvislosti s obhliadkou na pojednávaní zástupca žalobkyne tvrdil, že by ňou
„vo vzťahu k vydržaniu dokázali preukázať, že tam žiadna iná cesta od hlavnej cesty neexistuje, že
tá horná cesta je neudržiavanou poľnou cestou a ten príjazd tam existuje viac ako 60 rokov“ tak súd
opäť pripomína, že faktický výkon práva nedokazuje dobromyseľný vstup do držby. Keďže žiaden titul

dobromyseľného vstupu do držby na preukázanie ktorého by dokazovanie mohlo byť vedené pôvodní
žalobcovia a následne žalobkyňa netvrdili, nebola dôvodná obhliadka a nebolo dôvodné ani vykonanie
dokazovania výsluchom starostu obce, či ich právnych predchodcov, alebo občanov obce Okrúhle vo
vyššom veku, čo je navyše dôkazný návrh neurčitý, nespĺňajúci zákonné podmienky návrhu na výsluch
svedka v zmysle § 197 ods.2 CSP, keď nebolo ani uvedené o ktorých konkrétnych občanov má ísť.

Aby bolo čo dokazovať, muselo by byť najskôr produkované tvrdenie ako predmet dokazovania, čo tu
vo vzťahu k titulu vstupu do oprávnenej držby nebolo a keďže predmetom konania bolo len určenie
práva titulom vydržania, nebolo takéto dokazovanie možné pripustiť a preto súd takéto dôkazné návrhy
žalobkyne zamietol. Bola preto dôvodná námietka žalovanej, že žalobkyňa navrhovala dôkazy, ktoré
majú preukazovať odlišný spôsob nadobudnutia oprávnenia z vecného bremena, než aký tvrdí v žalobe

a aký je predmetom konania.

45. Aj vzhľadom na tvrdenia žalobkyne že zamietnutím žaloby dôjde k zásahu do jej Ústavou
garantovaných práv súd uvádza, že zamietnutie žaloby nijako nebráni tomu, aby sa žalobkyňa prístupu
knehnuteľnostidomáhalanovou,správnoužalobou,prípadneajsnávrhomnanariadenieneodkladného

opatrenia. Ak žalobkyňa poukazovala na reportáž RTVS Občan za dverami ( vysielanú dňa 27.10.2019)
tak k tomu súd uvádza, že aj z uvedenej reportáže vyplýva, že pôvodní žalobcovia nehnuteľnosti kúpili
potom, čo ich pôvodní vlastníci - L. J. a spol. nevedeli pre prístup cez súkromný pozemok predať viac
ako dva roky a že každý zo záujemcov bol informovaný, že prístup je len cez parcelu žalovanej alebo
z hornej cesty, aj v kúpnej zmluve (článok IV bod 1) to mali pôvodní žalobcovia výslovne uvedené,

pričom aj advokát vystupujúci v reportáži, na ktorého odvolával sa tu právny zástupca žalobkyne ako
riešenie uvádzal žalobu o zriadenie vecného bremena, nie určovaciu žalobu. Preto za takej situácie
argumentácia žalobkyne ústavnými právami nič nemení na tom, že takému typu jej žaloby vyhovieť
možné nebolo, lebo na vydržanie musia byť splnené zákonné podmienky, ktoré tu podľa názoru súdu
evidentne splnené byť nemohli. Preto ak žalobkyňa napriek inštruovaniu o tom, akú žalobu má podať

na ochranu svojich práv podala inú žalobu, túto za celý čas nezmenila a trvala na nej, na námietky
žalovanej ohľadom absentujúceho titulu vstupu do držby nereagovala, potom rozhodnutie súdu nemôže
byť pre ňu objektívne prekvapivé. Ak žalobkyňa poukazuje na to, že je pripravená podieľať sa na
nákladoch na udržiavanie parcely, tak ani na tieto tvrdenia v tomto type konania prihliadať nemožno,
lebo pokiaľ by skutočne bola oprávnenou z vecného bremena z titulu vydržania, potom povinnosť znášať

primerane náklady na zachovanie a opravy cesty mala priamo na základe zákona plniť ( resp. ešte jej
predchodcovia) už dávno ( § 151n ods.3 OZ).

46. Keďže žaloba bola zamietnutá, súd musel podľa § 336 ods.4 CSP v spojení s § 335 ods.1 CSP aj bez
návrhu zrušiť neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Svidník č.k.3C/21/2020-32

zo dňa 05.05.2020 ( druhý výrok rozsudku).

XX. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP v spojení s § 262 ods.1 a 2 CSP. V danom
prípade plný úspech v spore mala žalovaná, keďže žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, preto
podľa § 255 ods.1 CSP jej vznikol nárok na priznanie plnej náhrady trov konania. Vzhľadom na uvedené

súd v súlade s § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodol v treťom výroku tohto
rozsudku tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust.§ 262 ods.2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Súd nezistil žiaden dôvod na výnimočnúaplikáciu § 257 CSP, čoho sa tu žalobkyňa ani nedomáhala. Nepreukázala, ale ani netvrdila žiadne
skutočnosti odôvodňujúce také rozhodnutie, či nepriznanie náhrady trov konania žalovanej. Za daných
okolností veci preto bolo dôvodné priznať žalovanej náhradu trov, ktoré jej vznikli v súvislosti s nutnosťou

brániť sa nedôvodnej žalobe.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníoddňajehodoručenianaOkresnýsúdBardejov.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

napáda,zakýchdôvodovsarozhodnutiepovažujezanesprávne(odvolaciedôvody)ačohosaodvolateľ
domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah , v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.