Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/33/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318207050
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1318207050.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov

senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobkyne: H. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/X, B., zastúpená SODOMA VULGAN, spol. s r.o., Kominárska 2, 4,
Bratislava, IČO: 47 254 084, proti žalovaným: 1./ F. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. X. F. XX/XX, Q.,
zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., Záhradnícka 51, Bratislava, IČO: 47 234
318, 2./ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00
585 441, zastúpený JUDr. Felix Neupauer, advokát, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, 3./ D.. M. U.,
nar. X.X.XXXX, bytom Z.. X. F. XX/XX, Q., o zaplatenie 25.000,- €, na odvolanie žalovaných 1./,2./,3./

proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C/130/2018-281 zo dňa 2. februára 2022
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (výrok I., III.) potvrdzuje.
Žalobkyňa má voči žalovaným 1./,2./,3./ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že: I. Žalovaný 1./, žalovaný 2./ a žalovaný
3./ sú povinní zaplatiť žalobkyni 10.000,- €, pričom žalovaný 1./ a žalovaný 3./ sú zaviazaní spoločne a
nerozdielne s tým, že plnením žalovaného 1./ alebo žalovaného 3./ zaniká do výšky nimi poskytnutého
plnenia povinnosť žalovaného 2./, resp. plnením žalovaného 2./, zaniká do výšky ním poskytnutého

plnenia povinnosť žalovaných 1./ a 3./. II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta. III. Žalobkyni súd priznáva
voči žalovaným 1/, 2/, a 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré sú žalovaní 1/, 2/,
a 3/ povinní žalobkyni zaplatiť spoločne a nerozdielne do pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia
vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania.
1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že príslušnosť Okresného súdu Bratislava III je daná ustanovením
§ 13 C.s.p., spojení s nariadením európskeho parlamentu a rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o
rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) Čl. 4 ods. 3, podľa ktorého ak je zo všetkých

okolností veci zrejmé, že civilný delikt má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená
v odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny. Hoci k autonehode, pri ktorej zahynul
syn žalobkyne došlo na území Rakúskej republiky vzhľadom na to, že všetky strany sporu majú úzku
väzbusoSlovenskourepublikou,jedanápríslušnosťtunajšiehosúdunaprejednanieveci.Zvykonaného
dokazovania súd prvej inštancie zistil a to z rozsudku Okresného súdu Bruck an der Leitha 1 U 27/17m,
že žalovaný 1./, dňa 27.10.2016 ako vodič osobného automobilu so zanedbaním pozornosti a povinnej
starostlivosti potrebnej v cestnej premávke privodil z nedbanlivosti smrť X. A. tým, že sa dostal do

protismeru a zasiahol osobný automobil X. A., čím menovaný zišiel z jazdného pruhu, zrútil sa cez svah
a bol vymrštený z vozidla; F. U. a G. O. boli z nedbanlivosti poškodení na tele aj, že sa v prvom opísanom
skutku dostal do šmyku a v pravom uhle kolidoval s oproti prichádzajúcim osobným automobilom G. O.,
čím menovaný utrpel zlomeninu nosovej kosti a tržnú ranu a pomliaždeninu v oblasti pravého kolennéhokĺbu, F. U. utrpel pomliaždeninu pľúc, trieštivú zlomeninu hrudnej kosti a sériové zlomeniny rebier.
Žalovaný 1./ spáchal priestupok zabitia z nedbanlivosti a priestupok ublíženia na tele z nedbanlivosti, za
čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke troch mesiacov podmienečne odložený so stanovením

skúšobnej doby v dĺžke troch rokov. Poľahčujúce dôvody na vymeranie trestu bol doteraz riadny spôsob
života, vlastné ťažké poranenia a čiastočná náhrada škody, priťažujúce boli súbeh dvoch priestupkov. V
rozsudku je uvedené, že žalovaný 1./ zanedbal starostlivosť, ku ktorej je ako vodič osobného automobilu
povinný a ku ktorej bol podľa svojich duševných a telesných pomerov schopný a ktoré boli pre neho
prijateľné, nakoľko napriek znakom únavy nezastavil ním vedené vozidlo, ale jazdil ďalej. Z tohto

dôvodu objektívne spôsobil skutkový stav uvedený vo výroku rozsudku. Zanedbal svoju starostlivosť,
ku ktorej bol ako vodič osobného automobilu povinný a považoval za možné, zrealizovať skutkový stav,
ktorý zodpovedá obrazu trestného činu, pričom takýto nechcel uskutočniť. Zároveň bola žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť G. O. 2000,- € a žalobkyni 500,- € do štrnástich dní. S ďalšími nárokmi súd
odkázal účastníkov na občianskoprávne konanie. Z lekárskej správy zo dňa 17.09.2018 bolo zistené,
že žalobkyňa sa od roku 2016, kedy jej zomrel tragicky syn lieči na depresiu, úzkosť. Snaží sa s touto

udalosťou vysporiadať sama, k psychiatrovi ani psychológovi nechodí. Pri liečbe Serlift 50 mg 1-.0-0 a
Lexaurin 1.5 mg 0-0-1 stav stabilizovaný. Stále sa vracia v spomienkach na tragickú udalosť, často chodí
na políciu, pomáha k objasneniu tragickej smrti syna, čo zintenzívňuje spomienky na syna. Žalovaný 1./
a 3./ poukázali na záver znalca Ing. Alfreda Schmidta, pribratého do trestného konania pred rakúskym
súdom, ktorý dňa 30.08.2017 na hlavnom pojednávaní uviedol, že vodič vozidla T. bol zrejme pod

vplyvom alkoholu, avšak na základe polohy stôp nie je možné spraviť žiaden záver. Súd prvej inštancie
následne uviedol skutočnosti zistené výsluchom žalobkyne, svedkyne V. E., F.. B.M. K., T. A. (pozri
odseky 16. až 19. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 4 ods. 1,4, § 15

ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001
Z.z.),ustanoveniami§420ods.1,2,3,§427ods.1,2Občianskehozákonníka31.Vkonanínebolosporné
medzi stranami, že žalovaný 1./ ako vodič zavineným konaním spôsobil motorovým vozidlom, ktorého
prevádzkovateľom bol právny predchodca žalovanej 3./ (F. U. nar. X.X.XXXX, zomr. X.XX.XXXX),

poisťovateľom žalovaný 2./ dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k usmrteniu syna žalobkyne. V zmysle
citovaného ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. poškodený si môže právo na náhradu škody uplatniť
buď u osoby, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (prevádzkovateľ a
vodič) alebo priamo u poisťovateľa škodcu alebo u škodcu a jeho poisťovateľa súčasne.

1.3. V otázke posudzovania premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy existuje ustálená
judikatúra (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/265/2009, 5Cdo/278/2007) kedy premlčacia
doba začína dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.
V prípade nároku uplatneného žalobkyňou nedošlo k jeho premlčaniu a námietka žalovaného 2/ je
nedôvodná.

1.4. K náhrade nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 11, §
13 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka a nato, že žalobkyňa preukázala všetky predpoklady priznania
nemajetkovejujmyzasmrťsynapridopravnejnehodespôsobenejžalovaným1./,tedaexistenciuzásahu
objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu vo forme nemajetkovej ujmy za zásah do práva na

súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením syna žalobkyne, neoprávnenosť (protiprávnosť) tohto
zásahu, teda porušenie právnej povinnosti konštatované v rozsudku príslušného súdu v Rakúsku), ako
aj príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a neoprávneným zásahom do osobnostných
práv žalobkyne.

1.5. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie vychádzal zo svedeckých výpovedí, že
žalobkyňa sa v zosnulom synovi videla, jeho stratu niesla mimoriadne ťažko. Následky tejto citovej
traumy sú stále prítomné a nie je predpoklad, že by sa plynutím času zmiernili. U žalobkyne došlo v
značnej miere k zhoršeniu kvality citového a rodinného života, k zhoršeniu jej psychického zdravia a
preto jej súd priznal nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- € (výrok I.). Vo zvyšku súd žalobu zamietol

(výrok II.). Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prihliadol aj na skutočnosť (bez toho, že by súd
bagatelizoval stratu jedného z potomkov žalobkyne), že žalobkyňa má ešte možnosť rozvíjať rodinné
vzťahy s dcérou, vnučkou ako aj s vnukmi po zomrelom synovi, teda má okolo seba blízkych, s
ktorými zdieľa svoj veľký žiaľ nad stratou syna. Súd ďalej prihliadol aj na okolnosti, za ktorých došlo kneoprávnenému zásahu a síce, že išlo o neúmyselný zásah - dopravnú nehodu, ktorú síce žalovaný
1./ zanedbaním potrebnej starostlivosti spôsobil, avšak ako súd v trestnej veci konštatoval, urobil tak
bez toho, že by chcel privodiť nehodu. Pri nehode sám žalovaný 1./ utrpel ťažké poranenia. V zmysle

judikatúry nemajetková ujma nemá byť pre škodcu likvidačná a v tomto smere súd prihliadol aj na ďalšie
nároky, ktoré si v súvislosti s touto dopravnou nehodou uplatnili potomkovia zomrelého (synovia E. A. a
O. A.) na Okresnom súde Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/60/2019 z titulu nemajetkovej
ujmy spôsobenej stratou otca, každý vo výške 20.000,- €. Pokiaľ žalovaní poukazovali na spoluzavinenie
zomrelého tvrdením o tom, že nebol pripútaný a sám mal byť pod vplyvom alkoholu v čase dopravnej

nehody, v tomto smere prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalovaní tieto svoje tvrdenia dôkazmi
nepreukázali, keď z výňatkov z výpovede znalca D.. T. Q. na hlavnom pojednávaní dňa 30.08.2017
takéto závery nevyplývali. Súd pri rozhodovaní zohľadnil aj rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov
v porovnateľných veciach. Priznávaná suma nemajetkovej ujmy sa pohybuje v rozmedzí od 5.000,-
€ do 30.000 € v závislosti od konkrétnych okolností prípadu (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
2Cdo/164/2011, 1Cdo/77/2009, 1MCdo/10/2013, 4Cdo/139/2011, Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn.

17Co/135/2018, Krajský súd Trnava sp. zn. 27Co/160/2018). Pokiaľ žalovaní 1./ a 3./ poukazovali na
to, že v trestnom konaní bol žalovaný 1./ zaviazaný zaplatiť žalobkyni čiastku vo výške 500,-€, v tomto
smere nepreukázali súdu, že išlo o plnenie z totožného nároku, ako je nárok uplatnený žalobkyňou v
tomto konaní. Žalobkyňa o tejto sume uviedla, že išlo o jej náklady v súvislosti s tým, že sa zúčastnila
rekonštrukcie nehody v rámci trestného konania pred rakúskym súdom.

1.6. Žalovaných 1./ a 3./ súd zaviazal na spoločné plnenie s poukazom na ustanovenie §
511 ods. 1 Občianskeho zákonníka , nakoľko u oboch ide o záväzok zo zodpovednosti za škodu voči
žalobkyni. Vzhľadom na to, že zdrojom záväzku škodcu na náhradu škody je zodpovednosť za škodu
(§ 420 Občianskeho zákonníka, resp. u prevádzkovateľa § 427) Občianskeho zákonníka a zdrojom
záväzku poisťovateľa plniť z povinného zmluvného poistenia je poistná zmluva, nemôže súd škodcu

a jeho poisťovateľa zaviazať na solidárne plnenie záväzku. V prípade poisťovateľa ide o originálny
nárok na plnenie založený osobitným právnym predpisom, ktorým je zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení.

1.8. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia §

255 ods. 1, 2 C.s.p. , keď zásada úspechu vo veci sa vždy skúma čo do právneho základu veci a čo
do výšky priznaného nároku. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konanie, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku (rozhodnutie Ústavného
súdu SR zo dňa 08.02.2017, sp. zn. I. ÚS 56/2017). V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho

totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu alebo
znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba riešiť, čo je základné
a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté.
Otázka výšky nemajetkovej ujmy je potom druhoradá a nadväzujúca. V prejednávanom prípade rozsah
úspechužalobkynezáviselodúvahysúdu,nakoľkovýškanemajetkovejujmybolaustálená,resp.určená

rozhodnutím súdu. S poukazom na uvedené, žalobkyňa, hoci mala v časti uplatňovaného nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v spore úspech len čiastočný, patrí jej plná náhrada trov
konania, keďže konečné rozhodnutie o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisí od úvahy
súdu. Žalovaní1./a3./žiadali,abysúdvzmysleustanovenia§257C.s.p.nezaviazalžalovaných1./a3./
na náhradu trov konania. Súd konštatoval, že pre uplatnenie § 257 C.s.p., podľa ktorého výnimočne súd

neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, neboli splnené zákonné
predpoklady. V tomto smere žalovaní neuviedli a dôkazne nepreukázali, v čom by mali spočívať v tomto
prípade dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nepriznal žalobkyni nárok náhradu trov
konania.

2.ProtitomutorozsudkuatoprotivýrokomI.aIII.podalivzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalovaní
1./,2./,3./.
3.Žalovaní1./a3./svojeodvolanieodôvodniliustanoveniami§365ods.1písm.f),h)C.s.p.ažiadaliaby
odvolací súd rozsudok v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná
im plnú náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania. Pre prípad, že odvolací súd potvrdí

nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, žiadali odvolací súd, aby výrok I. prvoinštančného súdu
v zmysle § 232 ods. 3 C.s.p. zmenil tak, že prizná lehotu na plnenie v prípade žalovaných 1./ a 3./ aspoň
o 60 dní dlhšiu ako v prípade žalovaného 2./.3.1. Žalovaní 1./,3./ sa nestotožnili s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého nebolo v
prejednávanejvecimožnézabezpečiťúčinnúochranuporušenýchprávžalobkynevýlučneprostriedkami
morálnej satisfakcie. Zastali názor, že v predmetnom spore nebola vykonaným dokazovaním spoľahlivo

preukázaná citová ujma zapríčinená ich nedbanlivostným konaním. Nepopierajú, že úmrtie blízkej osoby
nepriaznivo zasiahlo do života žalobkyne, avšak táto svoje tvrdenia nepodporila prakticky žiadnym
dôkazným prostriedkom a žiadnym spôsobom neosvedčila, v akej miere bola znížená jej dôstojnosť
či vážnosť v spoločnosti, respektíve akú negatívnu reakciu vyvolalo úmrtie nebohého X. A., nar.
XX.X.XXXX (ďalej len „p. A.“) v jej rodinnom, pracovnom či inom prostredí, keď trauma žalobkyne sa im

javí ako „bežný“ prejav zo straty blízkej osoby.

3.2. Ďalej namietali výšku súdom priznanej majetkovej kompenzácie nemajetkovej ujmy, ktorú považujú
za neprimeranú, keď súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške relutárnej náhrady nemajetkovej
ujmy nebral zreteľ na to, že žalobkyňa je plnoletá a nebola odkázaná na výživu zo strany nebohého
syna. Z dikcie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka možno abstrahovať, že podmienkou priznania

peňažnej satisfakcie nemajetkovej ujmy je výnimočnosť posudzovaného prípadu. To znamená, že súd
môže tento nárok priznať výlučne v prípade, ak by sa inými prostriedkami právnej ochrany nepodarilo
zabezpečiť obnovu porušených subjektívnych práv. V tejto súvislosti uviedli, že určitou satisfakciou
spôsobilou zmierniť nepriaznivé následky tragickej udalosti bolo pre žalobcov právoplatné odsúdenie
vinníka dopravnej nehody - žalovaného 1./, zo dňa 16.1.2018, príslušným súdom Bruck an der Leitha

(sp. zn. 1U 27/17m) pre trestný čin usmrtenia podľa § 80 ods. 1 Trestného zákona Rakúskej republiky
a pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 88 ods. 1 a 4 Trestného zákona Rakúskej republiky, za
čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní tri mesiace s podmienečným odkladom v trvaní troch
rokov a zároveň mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 500,- € v zmysle § 369 ods. 1
Trestného poriadku Rakúskej republiky, čo nepochybne predstavuje zadosťučinenie za neoprávnený

zásah do súkromnej sféry žalobcov. Zároveň žalovaní poukázali na skutočnosť, že súd prvej inštancie
sa nijakým spôsobom nevysporiadal s ich argumentmi ktorí mi namietali dôvodnosť nároku, resp. jeho
výšku z dôvodu, že p. A. mal mať v čase dopravnej nehody 1,23% alkoholu v krvi, nemal byť pripútaný
a mal viesť kradnuté motorové vozidlo, čo má podľa tvrdení žalovaných potvrdzovať aj skutočnosť, že
p. A. bol po nehode vymrštený z vozidla.

3.3. Záverom uviedli, že ak ani odvolací súd nevzhliadne postačujúcimi výlučne prostriedky morálnej
satisfakcie i trestnoprávnej represie a prizná žalobkyni peňažnú kompenzáciu, je potrebné zohľadniť, že
žalovaný 1./ dňa 17.4.2016 uzavrel, ako poistník, so žalovaným 2./, ako poisťovateľom, poistnú zmluvu
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Z uvedeného dôvodu

majú žalovaní 1./,3./ v súlade s uzavretou poistnou zmluvou a zákonom č. 381/2001 Z.z. legitímne
právo očakávať, že v prípade škodovej udalosti budú finančné nároky poškodených (žalobcov) uhradené
prostredníctvom žalovaného 2./ z titulu povinného zmluvného poistenia. Žiadali súd prvej inštancie
o predĺženie lehoty na plnenie oproti žalovanému 2./, nakoľko v prípade, ak by došlo ku plneniu z
ich strany, by si následne uplatňovali predmetné plnenie v konaní vedenom proti žalovanému 2./,

čím by podľa nášho názoru došlo ku zbytočnému, nehospodárnemu konaniu. Súd prvej inštancie sa
predmetnými argumentami a ich návrhom na predĺženie lehoty na plnenie v prípade, ak na plnenie budú
zaviazaní, vôbec nezaoberal, keď v zmysle § 232 ods. 3 C.s.p. súd môže v odôvodnených prípadoch
určiť dlhšiu lehotu na plnenie.

4. Žalovaný 2./ svoje odvolanie odôvodnil ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. d), h) C.s.p. keď poukázal
nato, že súd prvej inštancie po tom, ako konštatoval jeho pasívnu vecnú legitimáciu v konaní, mal za to,
že nárok žalobcu premlčaný nie je. Žalovaný 2./ mal za to, že rozsudok v napádanej časti vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k premlčaniu nároku na náhradu škody vo všeobecnej
trojročnej premlčacej dobe. Poukázal na odseky 33. a 36. odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď

súd mal za to, že nemajetková ujmy pozostalých je pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. škodou a nie
samostatným inštitútom ako namietal, avšak paradoxne pre účely premlčania už má tvoriť samostatný
inštitút, ktorý sa premlčiava vo všeobecnej trojročnej dobe, a nie dvojročnej subjektívnej premlčacej
dobe. Pokiaľ teoreticky pripustil, že nároky na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých sa na účely
zákona č. 381/2001 Z.z. považujú za užšiu kategóriu škody (na zdraví) - a to v dôsledku výlučne vývoja

judikatúry, nie je žiadny legitímny dôvod na to, aby sa aj tento nárok ako škoda nepremlčiaval, t. j. v
dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ako koniec koncov predpokladá aj sám zákon č. 381/2001
Z.z. v § 15 ods. 2. Pokiaľ v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia NS SR spred
obdobia rozhodnutia sp. zn. 6MCdo/1/2016, považoval takúto argumentáciu za neudržateľnú, nakoľkoje v rozpore s vyššie uvedeným „ustálením“, že pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. nemajetková ujma
sa rovná škoda, o ktorom možno hovoriť najskôr od roku 2017. Vzhľadom na všetku vyššie uvedenú
právnu argumentáciu, mal za to, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci čo do

otázky premlčania vo vzťahu k nemu a žiadal aby odvolací súd rozsudok zmenil v napádanom rozsahu
tak, že žalobu voči nemu zamietne.

5. K odvolaniu žalovaných sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať
je náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. K odvolaniu žalovaných 1./ a 3./ uviedla, že

súd v rámci rozhodovania reflektoval všetky kritéria, od ktorých sa v zmysle ustálenej judikatúry ako aj
doktríny odvíja výška náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázal na všeobecne rešpektovaný nález českého
Ústavného súdu z 22.12.2015 sp. zn. I. ÚS 2844/14 v ktorom okrem iného uviedol, že „Jiná forma
satisfakce než peněžitá (např. omluva odpovědné osoby) sice nemůže být sama o sobě dostačující,
její poskytnutí a následné posouzení jejího významu však může promluvit do snížení peněžitého
zadostiučinění.“. Z rovnakých kritérií takisto vychádza dr. I. vo svojom príspevku „Kritériá pre určenie

výšky náhrady za nemajetkovú ujmu sekundárnych obetí v slovenskej súdnej rozhodovacej praxi“
publikovanom v zborníku „Náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých a osobitosti nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v medicínskom práve v podmienkach slovenského a českého práva“. Žalobkyňa
mala za to, že v rámci konania boli riadne vykonané početné dôkazy, ktorými bola nespochybniteľne
preukázaná značná ujma ako aj všetky vyššie uvedené kritériá. Dokazovanie v tejto otázke bolo

vykonané jej lekárskou správou a jej výsluchom ako aj výsluchmi viacerých osôb, ktoré ju dlhodobo
poznajú a boli spôsobilé opísať súdu, aký mala vzťah so svojim jediným synom, ako žila pred úmrtím
syna, ako prežívala traumatizujúce udalosti, keď sa o úmrtí syna dozvedela, a ako žije v súčasnosti, čo
je možné považovať za absolútne adekvátne vzhľadom na povahu preukazovaných skutočností ako aj
dôkazný stav v konaní. Na základe vykonaných dôkazov súd dospel k jedinému možnému záveru, že

mala mimoriadne blízky vzťah k svojmu synovi a jeho smrť nesie nesmierne ťažko. Súd prvej inštancie
sa v rámci konania takisto riadne vysporiadal aj s tvrdeniami žalovaných 1./,3./ o údajom nahradení ujmy
zaplatením sumy 500 € (na základe rozhodnutia rakúskeho súdu v rámci trestného konania) a tvrdeniami
o údajnom spoluzavinení syna žalobkyne, keď uvedené tvrdenia súd nereflektoval z toho dôvodu, že
žalovaný neuniesli dôkazné bremeno. V otázke pasívnej legitimácie žalovaného 2./ sa žalobkyňa v

plnom rozsahu stotožnila so stanoviskom žalovaného 1./ a 3./.

5.1. K odvolaniu žalovaného 2./, ktorý sa nestotožnil s tým, ako súd posúdil uplatnenú námietku
premlčania uviedla, že právny názor žalovaného 2./ nemá žiadnu oporu v platnej právnej úprave ako
aj rozhodovacej praxi súdov (Uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009). Ak by aj akceptovala

právny názor žalovaného 2./ (ktorý nemôže akceptovať), jej nárok by napriek tomu nebol premlčaný.
Subjektívna premlčacia lehota je viazaná na dve skutočnosti, a to vedomosť o škode a vedomosť o tom,
kto za škodu zodpovedá. V čase, keď sa dozvedela o smrti svojho syna, nemala informácie o tom, kto je
vinníkom nehody a už vôbec nemala informácie (a ani ju v danom čase nezaujímali), s ktorým subjektom
má vinník nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej

lehoty by aj v takomto prípade bolo potrebne viazať buď na niektorý z úkonov v rámci trestného konania,
kedy sú uvedené skutočnosti objasnené, alebo až na moment právoplatnosti trestného rozsudku
rakúskeho súdu.

6. Žalovaní 1./,3./ vo svojej replike k vyjadreniu žalobkyne uviedli, trvajú na svojom odvolaní. Inštitút

nemajetkovej ujmy je právny inštitút, ku ktorému sa pristupuje výnimočne vtedy, ak sa nepovažuje
za dostačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pod pojmom primerané
zadosťučinenie možno v praxi rozumieť ospravedlnenie sa, oľutovanie skutku či odsúdenie v trestnom
konaní, pričom to vždy závisí od konkrétneho prípadu. Pravidlá určenia výšky náhrady nemajetkovej
ujmy sú na úvahe súdu, ktorá však podlieha istým kritériám hodnotenia. Žalovaní zotrvali na stanovisku,

že žalobkyňa žiadnym spôsobom neosvedčila, v akej miere bola znížená jej dôstojnosť či vážnosť v
spoločnosti, respektíve akú negatívnu reakciu vyvolalo úmrtie nebohého X. A., nar. XX.X.XXXX (ďalej
len „p. A.") v jej rodinnom, pracovnom či inom prostredí. Osobitne dali do pozornosti, že aj v prípade
naplnenia predpokladov je možné priznať náhradu vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, len ak sa
morálna satisfakcia javí ako nedostačujúca. Poukázali aj na osobitné povinnosti vyplývajúce zo zákona

o cestnej premávke, predovšetkým na všeobecné povinnosti účastníka cestnej premávky (rozsudok
Krajského súdu České Budejovice R 30/1957 sp. zn. Co 441/1956 podľa ktorého „Je nutné prihliadať
aj ku spoluzavineniu osob, od kterého odvodzujú svoj nárok pozostalí poškodeného.“) a nato, že
skutočnosti na strane zosnulého p. A. však žiadnym spôsobom neboli skúmané a následne zohľadnené.6.2. Žalovaný 2./ nevyužil svoje právo a repliku nepodal.

7. Žalobkyňa v duplike k nedostatočnosti morálnej satisfakcie zdôraznila, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy pozostalých osôb po úmrtí blízkej osoby zavinenej treťou osobou je dotvorený
bohatou judikatúrou súdov Slovenskej republiky. Predmetom ochrany nie je, dôstojnosť vážnosť a česť
fyzickej osoby v rámci spoločnosti, ale právo na súkromný a rodinný život, ktoré zahŕňa právo vytvárať
si a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami. Akékoľvek protiprávne narušenie takýchto vzťahov

predstavujeneoprávnenýzásahdoprávanasúkromnýarodinnýživot. Smrťblízkejosobyjetakzásadný
zásah do osobnostných práv príbuzných, že nám ani nie je známe akékoľvek súdne rozhodnutie,
v ktorom by ktorýkoľvek slovenský súd vôbec uvažoval nad tým, či má najbližším príbuzným obete
priznať satisfakciu v nemajetkovej podobe alebo v peniazoch. Tragická smrť blízkej osoby predstavuje
nesmierne závažnú citovú ujmu spočívajúcej v strate milovanej osoby, pričom následky sú trvalé a
neodstrániteľné. Z tohto dôvodu je morálna satisfakcia prakticky nemožná a súdy vždy priznávajú ako

satisfakciu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd sa v rozsudku riadne vysporiadal so všetkými
všeobecne uznávanými kritériami pre určenie výšky nemajetkovej ujmy, a to intenzita vzťahu medzi
ňou a jej zosnulým synom, vek žalobkyne a jej zosnulého syna a existenčná závislosť žalobkyne ako
sekundárnej obete od syna ako primárnej obete. Výška nemajetkovej ujmy bola určená po starostlivom
zvážení všetkých skutkových okolností, a to najmä: a. mimoriadne blízka citová väzba medzi Žalobkyňou

a jej zosnulým synom; b. intenzívne prežívanie straty dieťaťa a stála prítomnosť následkov intenzívnej
citovej traumy; c. ďalšie sekundárne obete (deti zosnulého); d. skutočnosť, že zosnulý syn nebol jediným
blízkym príbuzným žalobkyne.

7.1. K údajnému spoluzavineniu jej syna žalovaní 1./,3./ namietali, že skutočnosti na strane zosnulého

p. A. však žiadnym spôsobom neboli skúmané a následne zohľadnené. Žalobkyňa poukázala na čl.
8 C.s.p. podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov
súdu. Súd pri rozhodovaní môže zohľadňovať výlučne tie dôkazy, ktoré navrhli sporové strany, pričom
akákoľvekiniciatívasúduvrámciprocesudokazovaniajezásadnýmspôsobomlimitovanáv§185C.s.p..

Napriek skutočnosti, že súd poskytol žalovaným veľkorysý priestor na doloženie dôkazov podporujúcich
ich tvrdenie o spoluzavinení jej syna ako primárnej obete, toto tvrdenie neboli schopní preukázať
akýmkoľvek relevantným dôkazom. Jediným predloženým dôkazným prostriedkom bol výňatok zo
zápisnice z hlavného pojednávania v trestnej veci zo dňa 30.08.2017. Uvedený výňatok zápisnice
však nebol súdom považovaný za dôkaz preukazujúci tvrdenia žalovaných 1./ a 3./, pretože tvrdená

skutočnosť z uvedeného výňatku nevyplývala. Žalobkyňa mala za to, že neexistujú žiadne procesné ani
hmotnoprávne dôvody na zmenu rozsudku a žiadala rozsudok potvrdiť.

8. Počas odvolacieho konania pôvodne žalovaný 3./ F. U., s miestom podnikania Senec, Nám. 1. mája
33, IČO: 33 717 311(prevádzkovateľ motorového vozidla) zomrel dňa 3.12.2022. Súd prvej inštancie

uznesením č.k. B3-44C/130/2018-371 zo dňa 31.1.2024 rozhodol, že pokračuje v konaní s dedičom
žalovaného 3./: D.. M. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q., Z.. X. F. XX/XX, ako žalovanou 3./.

9. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní t.j. vyhovujúci výrok a výrok
o náhrade trov konania (výrok I., III.) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219
ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania žalovaných 1./,2./,3./ nie súd dôvodné.
10. V predmetnom konaní sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala zaplatenia sumy vo výške
25.000,-€ z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby (syna), ktorá bola usmrtená
pri dopravnej nehode. Žalovaný 1./ bol vodič motorového vozidla, ktoré zavinilo dopravnú nehodu,

prevádzkovateľom tohto vozidla bol právny predchodca žalovanej 3./ (F. U. nar. X.X.XXXX, zomr.
X.XX.XXXX) a poisťovateľom podľa zákona č. 381/2001 Z.z. bol žalovaný 2./.

11. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania
a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil,
dôsledne rozviedol ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citovalustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č. 381/2001 Z.z. ktoré aplikoval na prejednávaný prípad
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie s ohľadom na vykonané dokazovanie
odôvodnil prečo považoval nárok žalobkyne v časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,-€ za
dôvodný. Čo sa týka výroku I. po vyriešení otázky pasívnej legitimácie žalovaných 1./,2./,3./ podrobne
a detailne uviedol (pozri odsek 42. až 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku) ako dospel k záveru,
že žalobkyňa preukázala všetky predpoklady priznania nemajetkovej ujmy za smrť syna pri dopravnej

nehode spôsobenej žalovaným 1./, teda existenciu zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú
ujmu vo forme nemajetkovej ujmy za zásah do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením
syna žalobkyne, neoprávnenosť (protiprávnosť) tohto zásahu ako aj príčinnú súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti a neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobkyne. Rovnako primerane
vysvetlil(pozriodsek45.až49.odôvodnenianapadnutéhorozsudku)akopostupovalpristanovenívýšky
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal aj s

obranou žalovaných, ktorý vzniesli námietky premlčania nároku resp. poukazovali na spoluzavinenie
syna žalobkyne pri dopravnej nehode, keď odôvodnil (pozri odseky 34. a 47. odôvodnenia napadnutého
rozsudku) prečo nepovažoval túto ich obranu za dôvodnú. Odôvodnenie odvolaním napadnutého
rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd
prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré
odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p.
v celom rozsahu stotožňuje. K podstatným dôvodom odvolania žalovaných považuje potrebné uviesť
nasledovné fakty.

12. Žalovaní 1./ a 3./ namietajú, že bolo možné zabezpečiť účinnú ochranu porušených práv žalobkyne
výlučne prostriedkami morálnej satisfakcie, ako aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy, ktorú považovali
za neprimeranú (pozri odsek 3.1., 3.2.).

12.1. Judikatúra súdov sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady
nemajetkovej ujmy, resp. na zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu (keďže
nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá
odškodniťarozsahvzniknutejnemajetkovejujmynemožnoexaktnekvantifikovaťavyčísliť).Ústavnýsúd
Českej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 2844/14 na ktorý poukazovala aj žalobkyňa vo svojom vyjadrení k

odvolaniam sformuloval aj kritériá pre určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Pre výšku náhrady je
kľúčová najmä kvalita vzájomného vzťahu osôb narušená neoprávneným zásahom, psychická bolesť zo
straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity
pozostalého, často prerastajúca do duševného ochorenia. Pri zohľadnení veku zomrelého sa odlišuje
nakoľko je prežívaná strata novorodenca jeho rodičmi, strata rodiča jeho deťmi, alebo strata osoby v

dôchodkovom veku jej vnúčatami. Dôležitú úlohu má aj pocit zodpovednosti rodiča za svoje deti. Strata
osoby, na ktorej je pozostalý existenčne závislý sa prejaví aj vo sfére osobnostného prežívania. Iná
forma satisfakcie než peňažná (napr. ospravedlnenie škodcu) nemôže byť sama osebe dostačujúca a
preto sú námietky žalovaných o postačujúcej morálnej satisfacie nedôvodné. Morálna satisfakcia a jej
poskytnutie a následné posúdenie jej významu však môže mať za následok zníženie peňažnej náhrady.

Za okolnosti, ktoré je potrebné skúmať na strane pôvodcu zásahu (škodcu, žalovaného) za predpokladu,
akmajúzároveňvplyvnavnímanieujmyoprávnenýmiosobamisúpovažovanénajmäpostojžalovaného
(ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a pod.), dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu fyzickej
osoby, jeho majetkové pomery, miera zavinenia škodcu eventuálne miera spoluzavinenia usmrtenej
osoby. Postoj škodcu môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými, ústretové

správanie, ospravedlnenie alebo prejavená ľútosť škodcu môžu zmierniť dopady nemajetkovej ujmy,
naopak jeho ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť môže ujmu pozostalých osôb ešte prehĺbiť.
Potrebné je prihliadať aj k majetkovým pomerom škodcu, tak, aby bola daná možnosť reálneho
uspokojenia priznaných nárokov a aj v tom zmysle, aby uložená povinnosť nahradiť spôsobenú škodu
nemala pre škodcu doživotné likvidačné následky a jeho majetkovou likvidáciou neznemožňovala mu

viesť znesiteľný a ľudsky dôstojný život.

12.2. Vychádzajúc z téz uvedených v predchádzajúcom odseku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú
ani námietku žalovaných 1./ a 3./ o neprimerane vysokej výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal zo správne zisteného
skutkového stavu. Z vykonaného dokazovania mal preukázanú značnú citovú väzbu žalobkyne voči jej
zosnulému synovi a že jeho smrť trvalo negatívne poznamenala život žalobkyne, z čoho vyvodil, že

ide o nenávratnú ujmu a traumu pre pozostalú matku. Psychická bolesť zo straty blízkeho človeka je
vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého, veľakrát prerastajúca až
do duševného ochorenia čo v danom prípade bolo preukázané lekárskymi správami zo dňa 26.7.2018,
24.9.2018 (č.l. 15, 16 spisu). Smrť syna žalobkyne bola nepochybne nečakaná, tragická, žalobkyňou
nezavinená udalosť, ktorá do jej života zasiahla a nenávratne pretrhla doterajšie väzby, čím žalobkyňa

stratila možnosť realizovať a ďalej rozvíjať svoj rodinný život vo vzťahu k nebohému. Vzťah rodičov s
deťmi je charakterizovaný starostlivosťou a vzájomnou pomocou, úzka citová väzba medzi rodičmi a
deťmi nezaniká iba z dôvodu, že deti opustia rodičovský dom a založia si vlastnú rodinu. Výpoveďou
žalobkyne (č.l. 156 spisu) ako aj svedkov V. E. ( č.l. 252 spisu), F.. B. K. ( č.l. 253 spisu), T. A.( č.l.
253 spisu) bola preukázaná úzka citová väzba medzi žalobkyňou a synom, žalobkyňa sa v zosnulom
synovi videla, jeho stratu niesla mimoriadne ťažko došlo u nej v značnej miere k zhoršeniu kvality

citového a rodinného života. Následky tejto citovej traumy sú stále prítomné a nie je predpoklad, že
by sa plynutím času zmiernili. Priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy na žalovaného 2./ nemôže
pôsobiť ani likvidačne, ale predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobkyne
v prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Preto nemožno konštatovať, že
by priznanie takejto náhrady vo výške 10.000,-€ súdom prvej inštancie bolo prostriedkom bezdôvodného

obohatenia žalobkyne. Naopak náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle zásad slušnosti a naplnenia
požiadavky morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť
reštitučnú podstatu kompenzácie. Majetkové pomery žalovaného 1./ a 3./ v zásade nie sú vzhľadom na
výšku priznanej náhrady škody rozhodujúce pre odstupňovanie výšky priznaného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, pretože miera subjektívne prežívaných duševných útrap pozostalej matky nie je

nijako závislá od majetkových pomerov pôvodcu zásahu, ale od následkov týmto neoprávneným
zásahom spôsobených. Výška priznanej náhrady ako to už konštatoval aj súd prvej inštancie by
však nemala mať likvidačné dôsledky pre žalovaného 1./ a 3./. Vzhľadom na dedičské rozhodnutie po
zomrelom pôvodnom žalovanom 3./ F. U. a čistú hodnotu dedičstva 60.980,58€ (č.l. 366 spisu) výška
priznanej náhrady umožňuje žalovanému 1./ a 3./ v budúcnosti uhradiť vzniknutú ujmu odhliadnuc od

súčasnej povinnosti žalovaného 2./ ako poisťovateľa zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni za
žalovaných 1./ a 3./ pri súčasnom zachovaní možnosti viesť znesiteľný a dôstojný život.

12.3. Na zdôraznenie správnosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy naviac odvolací súd
dodáva, že kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia

tzv. „statusu obete“ podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské
práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v
prípade Q. v.Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd
pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nesmie byť zjavne
neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať

aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej
krajine. Odvolací súd v kontexte týchto rozhodnutí s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť súdov
SR považuje priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za náhradu primeranú s tým, že takáto náhrada
nemajetkovej ujmy žalobcom v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky o morálnej správnosti,
ktoré je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti je spôsobilá naplniť inštitučnú podstatu kompenzácie.

Stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho
úvaha musí byť ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových
zisteniach súdu, ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na
ne sú relevantné pre posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/153/2009, 3Cdo/106/2012, 4Cdo/171/2005,

5Cdo/126/2007, 7Cdo/180/2012), požiadavkám ktorým napadnuté rozhodnutie vyhovuje. V zmysle
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy primeraná
utrpenej ujme na povesti (napr. K. F. v. Spojené kráľovstvo) a má zohľadňovať tak výšku náhrady
priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Flux
v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo), ako aj výšku náhrad, ktorá je priznávaná za telesné

zranenia alebo obetiam násilných činov, pričom by bez existencie závažných a dostatočných dôvodov
nemala prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr.
Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Odvolací súd zastáva názor, že rozsudok súdu prvej inštancie
zohľadňuje vyššie uvedené interpretačné východiská. Požiadavku, aby pri určovaní výšky náhrady zaporušenie osobnostných práv bola zohľadnená aj výška náhrady, ktorá je priznávaná obetiam násilných
činov alebo za telesné zranenia, a aby priznaná náhrada za porušenie iných osobnostných práv bez
existencie závažných a dostatočných dôvodov neprevyšovala maximálnu výšku náhrady priznávanú

za telesné zranenia alebo násilné činy, treba považovať za jedno z viacerých významných hľadísk
usmerňujúcich úvahu súdu pri riešení otázky primeranosti priznávanej náhrady za ujmu spôsobenú na
osobnostných právach, avšak nie za stanovenie hranice, prekročenie ktorej je vylúčené aj tam, kde
to inak zodpovedá vyššie uvedeným funkciám relutárnej satisfakcie. Právne posúdenie primeranosti
morálneho zadosťučinenia poskytnutého v danom prípade žalobkyni súdom prvej inštancie forme

relutárnej satisfakcie považuje odvolací súd aj z týchto hľadísk za správne.

13. Za nedôvodnú odvolací súd považuje námietku žalovaných 1./,3./, že súd prvej inštancie sa nijakým
spôsobom nevysporiadal s ich argumentmi že p. A. mal mať v čase dopravnej nehody 1,23% alkoholu
v krvi, nemal byť pripútaný a mal viesť kradnuté motorové vozidlo (pozri odsek 3.2.).

13.1. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku ( pozri odsek 47. napadnutého rozsudku),
k týmto argumentom žalovaných vyjadril, s tým, že žalovaní tieto tvrdenia dôkazmi nepreukázali,
keďže z výňatkov z výpovede znalca Ing. Alfréda Schmidta na hlavnom pojednávaní dňa 30.08.2017
takéto závery nevyplývali. Žalovaní cestou svojho právneho zástupcu predložili do spisu podklady z
trestného konania v nemeckom jazyku (č.l. 181 spisu). Na pojednávaní konanom dňa 27.10.2021 (č.l.

255 spisu) súd uložil žalovaným 1./,3./ aby zabezpečili preklad v tejto časti predložených dôkazov, z
ktorých vyvodzujú skutočnosti vo vzťahu k tvrdeniam o spoluzavinení poškodeného p. A. na dopravnej
nehode.Žalovanípredložilisúduprvejinštancie(č.l.264spisu)prekladprvejstranyZápisnicezhlavného
pojednávaniapredOkresnýmsúdomBruckanderLeithasp.zn.1U27/17m-53ačasťzvýpovedeznalca
Ing. Alfréda Schmitda, ktorý na otázky obhajcu uviedol : „ Je potrebné povedať, že vodič Audi bol zrejme

pod vplyvom alkoholu, avšak na základe polohy stôp nie je možné spraviť žiaden záver.“ Odvolací súd
sa zo závermi súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalovaných stotožňuje, nakoľko
tieto argumenty zostali len v rovine ničím nepodložených tvrdení; z uvedených dokladov, ktoré do spisu
založili žalovaní 1./,3./ a ani zo samotnej výpovede znalca tieto skutočnosti o spoluzavinení neboli
preukázané.

14. Žalovaní 1./,3./ v odvolaní upozornili tiež nato, že súd prvej inštancie sa s návrhom na predĺženie
lehoty na plnenie v prípade, ak na plnenie budú zaviazaní, vôbec nezaoberal a žiadali aby odvolací súd
v zmysle § 232 ods. 3 C.s.p. určiť dlhšiu lehotu na plnenie v prípade žalovaných 1./ a 3./ aspoň o 60
dní dlhšiu ako v prípade žalovaného 2./.

14.1. Odvolací súd nerozporuje ich tvrdenie, že odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie absentujú
dôvody, prečo nebolo ich žiadosti o predlženie lehoty na plnenie vyhovené, skutočnosť ktorá ale sama
o sebe nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia v tejto časti a nepredstavuje ani také porušenie
procesných práv žalovaných 1./,3./, ktoré by mali za následok porušenia práva na spravodlivý proces.

14.2. V zmysle § 232 ods. 3 C.s.p. lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku.
Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Predmetné ustanovenie neobsahuje žiadne
konkrétne predpoklady, pre uplatnenie tohto inštitútu, súd by preto mal prihliadať na špecifické okolnosti
konkrétneho sporu a to najmä na preukázanú sociálnu, majetkovú, príjmovú či zdravotnú situáciu osoby,

ktorá je na základe súdneho rozhodnutia povinná na plnenie. Súd však musí brať do úvahy i pomery
osoby oprávnenej z rozsudku, uplatňujúc zásadu rovnosti strán sporu. Zákon taktiež nevymedzuje,
na akú dlhú dobu je možné predĺžiť lehotu na plnenie nad minimálnu zákonnú trojdňovú lehotu. Aj
pri stanovení dĺžky tohto odkladu je potrebné zohľadniť pomery oboch strán sporu. Predĺžená lehota
nesmie byť v rozpore s účelom súdneho konania, ktorým je v tejto súvislosti potrebné rozumieť najmä

dosiahnutie rýchlej a efektívnej ochrany ohrozených alebo porušených práv. Vzhľadom na samotný
predmet konania (náhrada nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby), majetkové pomery žalovaných
1./,3./, ktoré boli v konaní preukázané aj vyššie spomenutým dedičským rozhodnutím po zomrelom
pôvodnom žalovanom 3./ Miroslavovi Gabrielovi (pozri odsek 12.4.), samotnú výšku priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy a osobitné postavenia žalovaného 2./, ktorý je povinný plniť s poukazom na

ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z. odvolací súd v prejednávanej veci nezistil žiadne dôvody na
predlženie lehoty na plnenie zo strany žalovaných 1./,3./. Predlžená lehota na plnenie na 60 dní by
podľa názoru odvolacieho súdu aj vzhľadom na samotnú dĺžku konania (konanie prebieha od roku 2018)narúšala rovné postavenie strán sporu,. V konaní úspešná žalobkyňa by sa nemohla po dlhý čas reálne
domôcťprisúdenéhoplneniaaneprípustnebysaoddialilonaplneniesamotnéhoúčelusúdnehokonania.

15. Za neopodstatnenú považuje odvolací súd námietku žalovaného 2./ ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia otázky premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (viac pozri odsek 4.). K právnej
otázke premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri
dopravnej nehode odkazuje odvolací súd na posledné rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/252/2021 z
31.marca 2022, publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod R 3/2022, z

ktorého právna veta znie: ,,Právo na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného
života (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode
motorovým vozidlom je nárokom hradeným z povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001
Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Premlčacia doba na jeho uplatnenie začína plynúť rok po poistnej udalosti (§ 104 Občianskeho
zákonníka)“. Nakoľko k dopravnej nehode došlo dňa 27.10.2016 a žaloba bola podaná na súde

16.11.2018, nárok žalobcov premlčaný nie je, keďže premlčacia doba začala plynúť až dňa 27.10.2017
a žaloba bola podaná na súde prvej inštancie pred uplynutím 3 ročnej premlčacej doby. Z tohto dôvodu
prvoinštančný súd postupoval správne, keď neprihliadol na námietku premlčania zo strany žalovanej 2./
aj keď vychádzal z iného plynutia premlčacej doby v zmysle dovtedy rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/265/2009, 5Cdo/278/2007), ktorý právny názor

vyslovený v týchto rozhodnutiach bol prekonaný práve vyššie spomínaným rozhodnutím NS SR č. R
3/2022.

16. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) potvrdil a vrátane výroku o nároku náhrady trov

konania (výrok III.).

16.1. V danom spore mala žalobkyňa plný procesný úspech, preto jej súd prvej inštancie správne
priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v 100 % rozsahu proti žalovanej podľa ust. §
255 ods. 1 C.s.p.. Rozsah jej úspechu totiž závisel od úvahy súdu, nakoľko súd na základe vlastnej

úvahy stanovil výšku nemajetkovej ujmy, čím bola v konečnom dôsledku znížená suma odškodnenia
priznaná žalobkyni. Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy v zmysle ust. §
255 ods.1 C.s.p. je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“, keďže ten
sa skúma čo do právneho základu, a nie do výšky priznaného nároku. Odvolací súd poznamenáva v
tejto súvislosti, že pokiaľ predchádzajúci procesný predpis - Občiansky súdny poriadok vo svojom ust.

§ 142 ods. 3 výslovne upravoval, že ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku
alebo od úvahy súdu, mala strana nárok na plnú náhradu trov konania aj pokiaľ bola v spore čiastočne
neúspešná, v súčasnosti platný Civilný sporový poriadok takého ustanovenie nemá, čo na prvý pohľad
evokuje predstavu, že od tohto usporiadania zákonodarca cielene ustúpil. V právnej teórii a už aj v
právnej praxi sa však takéto nazeranie na zmenu procesnej úpravy neujalo na podklade názoru, že nová

procesná úprava predstavuje len iný spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého normatívneho
usporiadania. Tento názor je vystavaný na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí na úvahe súdu alebo
na znaleckom posudku, strany nevedia výsledok sporu ovplyvniť a preto prípadné nevyhovenie žalobe v
celom jej rozsahu nemožno považovať za čiastočný neúspech (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, vyd C. H.

Beck v Prahe, 2016, str. 926). O výške prisúdenej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
v lehote do 60 po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.), zohľadniac ust. § 251 C.s.p., pričom pri vyčíslení výšky náhrady trov
konania bude vychádzať iba z prisúdenej sumy 10.000,-€ a nie zo žalovanej sumy.

17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa a preto jej vznikol voči
žalovaným 1./,2./,3./ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431

ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).