Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce, Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/54/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121334689
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:6121334689.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov
JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Romana Majerského v spore žalobcu: X. R. T. I. P., S.: XX XXX XXX,
Y. V. X, P., proti žalovanému: S.. R. Q.Ý., Y. P. Q. XX, P., zastúpenému Q. &. Y. D. Q.Á., T..I..N.., S.: XX
XXX XXX, T. X, P. P., o zaplatenie 703 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava III zo dňa 26.10.2022, č. k. 12C/56/2021-97, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku I., v časti, v ktorej uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 190 eur p o t v r d z u j e, vo
zvyšnej časti, v ktorej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi špecifikovaný úrok z omeškania a
v súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia
vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 26.10.2022, č. k. 12C/56/2021-97, uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu istiny 190 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur

od 16.05.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.06.2019
do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.07.2019 do zaplatenia,
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.08.2019 do zaplatenia, úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.09.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.10.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 19 eur od 16.11.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur

od 16.12.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.01.2020
do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.02.2020 do zaplatenia,
do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a
žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46 % (výrok III.).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 06.05.2021 domáhal
voči žalovanému zaplatenia sumy 703 eur spolu s príslušenstvom, a to úrokom z omeškania vo výške 5

% ročne zo sumy 19 eur 16.02.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19
eurod16.03.2017dozaplatenia,úrokomzomeškaniavovýške5%ročnezosumy19eurod16.04.2017
do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.05.2017 do zaplatenia,
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.06.2017 do zaplatenia, úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.07.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.08.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5

% ročne zo sumy 19 eur od 16.09.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 19 eur od 16.10.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur
od 16.11.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.12.2017do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.01.2018 do zaplatenia,
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.02.2018 do zaplatenia, úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.03.2018 do zaplatenia, úrokom z omeškania

vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.04.2018 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 19 eur od 16.05.2018 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 19 eur od 16.06.2018 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur
od 16.07.2018 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.08.2018
do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.09.2018 do zaplatenia,

úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.10.2018 do zaplatenia, úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.11.2018 do zaplatenia, úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.12.2018 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 19 eur od 16.01.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 19 eur od 16.02.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur
od 16.03.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.04.2019

do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.05.2019 do zaplatenia,
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.06.2019 do zaplatenia, úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.07.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.08.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 19 eur od 16.09.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo

sumy 19 eur od 16.10.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur
od 16.11.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.12.2019
do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.01.2020 do zaplatenia a
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 eur od 16.02.2020 do zaplatenia. Dôvodil, že je
vlastníkom pozemku nachádzajúceho sa v Bratislave, na ulici Y. P. Q., katastrálne územie V. R., parcela

č. XXXXX/X, o výmere 19 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, ktorý je zapísaný na LV č.
X (ďalej aj ako „pozemok“). Na predmetnom pozemku je umiestnená stavba garáže s evidenčným č.
XXX, zapísaná na LV č. XXXX (ďalej aj ako „garáž“), vo vlastníctve žalovaného. Žalobca listom zo dňa
03.02.2015, č. R. T. XXXXX/XX-XXXXX, žalovanému oznámil, že jeho pozemok užíva bez zmluvného
vzťahu a súčasne ho vyzval na úhradu bezdôvodného obohatenia za obdobie od 06.03.2014 do dňa

doručenia výzvy, najneskôr do 30 dní od jej obdržania, s tým, že počnúc dňom nasledujúcim po doručení
výzvy ho žiadal o úhradu odplaty za užívanie pozemku pod stavbou garáže v pravidelných mesačných
splátkach, resp. vo výške pomeru podľa počtu dní užívania v príslušnom kalendárnom mesiaci, a to
najneskôr k 15. dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalobca výzvu zopakoval podaním zo dňa
19.02.2020, č. R. T. XXXXX/XXXX, na ktoré žalovaný nereagoval. Žalobca podotkol, že Okresný súd

Bratislava III mu rozsudkom vydanom v konaní sp. zn. 21C/32/2017, právoplatným dňa 06.03.2019 a
vykonateľnýmdňa12.03.2019,priznalvočižalovanémupohľadávkatotožnéhocharakteruzaobdobieod
06.03.2014 do 31.12.2016. Pokiaľ išlo o výšku úhrady, túto žalobca stanovil na základe Rozhodnutia č.
33/2015 primátora hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej len „rozhodnutie č. 33/2015“),
ktorým sa ustanovujú ceny prenájmov a ceny predbežnej odplaty za vecné bremeno sumou á 12 eur/

m2/rok, t. j. v sume 228 eur ročne, zodpovedajúcej výške obvyklého nájomného. Na uvedenom základe
žiadal o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume celkom 703 eur spolu so špecifikovaným úrokom z
omeškania, splatným za každý kalendárny mesiac v 15. deň od 15.02.2017 do 15.02.2020.

3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu poprel v celom rozsahu nárok žalobcu a tento,

rovnako ako tvrdenia žalobcu týkajúce sa údajného bezdôvodného obohatenia, neuznával. Uviedol, že
pozemok pod garážou neužíva bez právneho dôvodu, resp. právneho titulu, keďže stavbu realizoval jeho
predchodca so súhlasom predchádzajúceho vlastníka pozemku (zrejme ONV Bratislava III, resp. MNV),
ktorý za zastavanie a užívanie pozemku nikdy od vlastníkov garáže nežiadal žiadnu náhradu. Jeho
právni predchodcovia tak k pozemku vydržali právo bezodplatného užívania zodpovedajúce vecnému

bremenu, ktoré prešlo na neho, a preto sa žalobca nemôže voči nemu domáhať finančnej náhrady
za užívanie pozemku. V situácii, keď predchádzajúci vlastník pozemku súhlasil so zriadením stavby
- garáže na ňom a s jeho následným bezodplatným užívaním, považoval žalovaný uplatnenie nároku
žalobcu v konaní za zneužitie výkonu práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods.
1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).

Cieľom žalobcu je totiž len využitie odlišného vlastníctva k pozemku na vymáhanie plnení titulom
bezdôvodného obohatenia bez toho, aby sa pokúšal o konečné usporiadanie práv s ním ako vlastníkom
garáže.Nabezodplatnéužívaniepozemkupritomžalovanéhooprávňujeprávozodpovedajúcevecnému
bremenu, ktoré vzniklo vydržaním. Žalobca sa potom nemôže domáhať vydania plnenia, ktorého sadobrovoľnevzdaljehoprávnypredchodcavčasezriadeniagaráže,resp.radovýchgarážívdanejlokalite
a následne niekoľko desiatok rokov. Bolo výlučne rozhodnutím pôvodného vlastníka pozemku, či si
nárok na prípadnú finančnú náhradu za zastavanie pozemku garážami a jeho následné užívanie uplatní

alebo či sa ho vzdá; ak si ho neuplatňoval aj niekoľko desiatok rokov po zriadení garáže, tento nárok
neprešiel na žalobcu ako nového vlastníka pozemku. Naviac, žalobca ani po nadobudnutí pozemku do
svojho vlastníctva po období rozsiahlych spoločenských, politických a hospodárskych zmien po roku
1989 nežiadal žiadne finančné, či iné plnenie za užívanie pozemku od predchádzajúcich vlastníkov
garáže.

4. Žalovaný považoval výšku údajného bezdôvodného obohatenia, ktorú žalobca ustálil na základe
rozhodnutia č. 33/2015 vzhľadom na lokalitu, účel a možnosti využitia pozemku za neprimerane vysokú.
Vo všeobecnosti treba pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzať z porovnateľných
údajov, t. j. v akom rozsahu a hodnotovom vyjadrení sa pohybuje suma náhrady v obdobných prípadoch
a zohľadniť aj ďalšie faktory a skutkové zistenia. Rozhodnutie primátora č. 33/2015 zjavne vychádzalo

len z generálneho a plošného určenia cien nájmu pre katastrálne územia na území mesta Bratislava,
bez zohľadnenia špecifických podmienok toho-ktorého pozemku, či dokonca konkrétneho katastrálneho
územia. Žalovaný vzniesol z opatrnosti voči nároku žalobcu uplatneného za obdobie od 01.01.2017 do
05.05.2019 námietku premlčania. Pokiaľ išlo o požiadavku na úhradu príslušenstva žalovaný mal za to,
že nárok na jeho zaplatenie sa odvíja od prvého dňa omeškania a nemôže trvať dlhšie, než trvá záväzok

hlavný, ktorého predmetom je pohľadávka veriteľa a jej zodpovedajúci dlh dlžníka.

5. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a zistil, že žalovaný je podľa výpisu z LV č. XXXX,
katastrálne územie V. R., výlučným vlastníkom garáže s evidenčným č. XXX, postavenej na parcele
č. XXXXX/X, zapísanej na LV č. X, katastrálne územie V. R., a to na základe kúpnej zmluvy zo dňa

06.03.2014, č. L.-XXXX/XX, kým žalobca je podľa výpisu z LV č. X, katastrálne územie V. R.,
vlastníkom parcely č. XXXXX/X, o výmere 19 m2, zastavané plochy a nádvoria, na ktorom stojí stavba
žalovaného.

6. Primátor hlavného mesta SR Bratislavy (ďalej len „primátor“) rozhodnutím č. 33/2015, ktorým sa

stanovujú ceny prenájmov a ceny predbežnej odplaty za vecné bremeno, určil podľa § 2 ods.
1, Prílohy č. 1, Tabuľky č. 100, položky č. 17, za prenájom garáže nachádzajúcej sa v katastrálnom
území V. R. (totožne ako v rozhodnutí č. XX/XXXXX) sumu 12 eur/m2/rok. Žalobca výzvou zo dňa
03.02.2015 vyzval žalovaného na úhradu bezdôvodného obohatenia v zmysle rozhodnutia č. 28/2011
za užívanie pozemku pod stavbou garáže vo výške 12 eur/m2/rok, v sume 228 eur ročne; výzva bola

žalovanému doručená dňa 10.02.2015. Následne, výzvou zo dňa 19.02.2020, doručenou žalovanému
dňa 26.02.2020, ho vyzval na zaplatenie sumy 871,47 eura za užívanie pozemku parcela č. 22074/4,
katastrálne územie V. R., v období od apríla 2016 do januára 2020 s tým, aby tak učinil v lehote 15
dní. Žalovaný pohľadávku žalobcu neuhradil, hoci si podľa mienky konajúceho súdu svoju povinnosť
uvedomoval, čo napokon vyplynulo nepriamo z jeho vyjadrení. Namietal pritom neprimeranú výšku

požadovaných úhrad, ako aj premlčanie časti nároku žalobcu.

7. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie ustálil, že v konaní nebolo sporné užívanie
pozemku vo vlastníctve žalobcu zo strany žalovaného, keď na tomto je postavená garáž patriaca
žalovanému, ktorú nadobudol kúpnou zmluvou dňa 06.03.2014. Pozemok žalobcu pritom žalovaný

užíval od počiatku bez zmluvného vzťahu s ním, pričom z jeho vyjadrení bolo zrejmé, že si bol toho
vedomý, keďže vedel o tom, že spolu s kúpou garáže nenadobudol i vlastníctvo k pozemku pod ňou.
Konajúci súd ozrejmil, že užívanie cudzej veci bez zmluvy o nájme, príp. bez iného právneho titulu
oprávňujúceho cudziu vec užívať, predstavuje typický príklad plnenia bez právneho dôvodu, kedy vzniká
majetkový prospech tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenie bez toho, že by sa jeho majetkový stav

zmenšiloprostriedkyvynaloženévsúvislostisprávnymvzťahom,ktorýzakladáužívateľsképrávokveci.
Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia a je založené
na tom, že medzi zúčastnenými osobami od počiatku absentuje právny vzťah, ktorý by zakladal právny
nároknaplnenie.Akniejeužívateľschopnývrátiťspotrebovanéplnenievpodobevýkonuprávaužívania
cudzej veci, je povinný poskytnúť bezdôvodné obohatenie v peňažnej forme. Na uvedenom základe,

keď žalovaný užíval pozemok pod garážou, ktorý mu nepatril, bez zmluvného vzťahu so žalobcom,
bezdôvodne sa na jeho úkor obohatil.8. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, garáž bola spolu s ostatnými garážami vybudovaná v radovej
zástavbe za socializmu, so súhlasom predchádzajúceho vlastníka, ktorý za zastavanie a užívanie
pozemku nepožadoval žiadnu úhradu a toto právo bezodplatného užívania pozemku na neho prešlo

titulom vydržania, a preto sa žalobca voči nemu nemôže úspešne domáhať svojho nároku na platby
za užívanie pozemku pod garážami, nakoľko jeho právny predchodca sa tohto práva v čase výstavby
dobrovoľne vzdal, súd prvej inštancie upriamil pozornosť na vedomosť žalovaného, že pri kúpe garáže
nenadobudol aj pozemok pod ňou. Jeho argumentáciu o vydržaní práva vecného bremena bezplatného
užívania pozemku pod garážou potom vyhodnotil za nedôvodnú, nakoľko ju žalovaný nepodložil ani

žiadnymi dôkazmi.

9. Súd prvej inštancie označil za spornú výšku bezdôvodného obohatenia a spôsob jej určenia, nakoľko
žalovaný spochybňoval rozhodnutie č. XX/XXXX a z neho vyplývajúce nájomné za užívanie pozemku
pod garážou v katastrálnom území Nové Mesto v sume 12 eur/m2/rok, ako neprimerane vysoké.
Konajúci súd poukázal na to, že žalovaný bol v spore po celý čas zastúpený zástupcom z radov

advokátov a na preukázanie svojho tvrdenia o neprimeranosti požadovaného bezdôvodného obohatenia
za užívanie nehnuteľnosti v danom mieste a čase nepredložil žiaden relevantný dôkaz, a to i napriek
tomu, že už výzvou zo dňa 03.02.2015 od neho žalobca žiadal platenie úhrad v sume 12 eur/m2/rok.
Žalovaný na túto nereagoval žiadnym spôsobom a dokonca ani nekonkretizoval sumu, ktorá by podľa
neho bola reálna a zodpovedala by obvyklému nájomnému.

10.Vtejtosúvislostisúdprvejinštancieuviedol,žezamietolnávrhžalovanéhonadoplneniedokazovania
nariadením znaleckého dokazovania na určenie obvyklej ceny nájmu nehnuteľnosti, na ktorej je
postavená garáž žalovaného, z dôvodu nehospodárnosti, ako i z dôvodu, že žalovaný mal možnosť
zabezpečiťsisúkromnýznaleckýposudoknaurčenieobvyklejcenynájmunehnuteľností,ktorúsporoval,

na čo ho súdy viackrát vyzývali v iných konaniach, čo však žalovaný ani v tomto spore neurobil.

11. Na uvedenom základe, keď užívanie pozemku je možné riešiť formou nájomnej zmluvy, súd prvej
inštancie pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal z rozhodnutia č. 33/2015, a to z ceny
nájmu určenej pre „radové a samostatné garáže“, čo podľa Prílohy č. 1, tabuľky č. 100, Položky č. 17

predstavuje v lokalite II. (katastrálne územie V. R.) sumu 12 eur/m2/rok. Zohľadniac výmeru pozemku
žalobcu, na ktorom je postavená garáž patriaca žalovanému, a to 19 m2, ročná sadzba za celý pozemok
predstavovala sumu 228 eur.

12. Súd prvej inštancie reflektoval i na námietku premlčania vznesenú žalovaným. Ozrejmil, že žalobca

sa žalobou domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku za obdobie od 01.01.2017
do 31.01.2020. V takom prípade je v zmysle § 107 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „Občiansky zákonník“) premlčacia doba na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
dvojročná. O tom, či došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie
vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať získanie bezdôvodného obohatenia

na jeho úkor, a to aspoň v takej výške, že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde.
Z listinných dôkazov mal za preukázané, že žalobca mal už dňa 10.02.2015, keď si výzvou zo dňa
03.02.2015 uplatnil od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku za dva roky
spätne, t. j. od 03.02.2013 do 03.02.2015, v sume 456 eur, vedomosť o užívaní pozemku bez právneho
dôvodu, preto subjektívna premlčacia doba začala plynúť najneskôr od tohto okamihu; žalobca podal

žalobu na súd prvej inštancie až dňa 06.05.2021. Na uvedenom základe považoval súd prvej inštancie
za nepochybné, že nárok žalobcu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 16.02.2017
do 16.02.2019 je premlčaný v súlade s § 107 ods. 1 a § 100 Občianskeho zákonníka, čomu zodpovedal
nárok v sume 513 eur s príslušenstvom, v ktorej časti žalobu žalobcu zamietol.

13. Zohľadniac vykonané dokazovanie a jeho vyhodnotením súd prvej inštancie priznal žalobcovi za
súčasnej aplikácie § 134 ods. 1, § 151n ods. 1, ods. 2, § 151o ods. 1, § 451 ods. 1 a ods. 2, 671 ods. 1
Občianskeho zákonníka nárok za obdobie od 16.03.2019 do 31.01.2020 v sume 190 eur; zohľadnil, že
pri výške obvyklého nájomného za užívanie pozemku podľa rozhodnutia č. 33/2015 v sume á 12 eur/
m2/rok, predstavuje ročná úhrada s výmerou pozemku 19 m2 sumu 228 eur.

14. Konajúci súd priznal žalobcovi v súlade s § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka i
príslušenstvo pohľadávky a žalovaného zaviazal na zaplatenie zákonného úroku z omeškania podľa
§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskehozákonníkavovýške5%ročnedozaplateniazpriznanejsumyododňasplatnostijednotlivýchmesačných
úhrad.

15. Záverom konajúci súd poukázal i na iné právoplatne skončené súdne konania týkajúce sa totožných
sporových strán, podotýkajúc, že hoci sa vzťahovali k iným garážam žalovaného v totožnej radovej
zástavbe a v totožnej lokalite a boli postavené na parcelách žalobcu, žalobca bol v nich úspešný, keď
súdy akceptovali a vychádzali z rozhodnutí primátora; žalovaný sa i v týchto konaniach snažil svoju
obhajobu založiť na vzniku práva vecného bremena bezplatného užívania pozemku vydržaním, avšak s

touto argumentáciou neuspel (rozsudky Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 21C/32/2017, Okresného
súduNámestovo, sp. zn.10C/75/2014). Konajúcisúd osobitne zdôraznil i právoplatne skončené konanie
medzi totožnými stranami vedené na Okresnom súde Bratislava III vo veci sp. zn. 21C/32/2017, týkajúce
sa „nájomného“ za predošlé obdobie od 06.03.2014 do 31.12.2016; i v tomto prípade preto rozhodol
rovnako s poukazom na článok 2, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„C.s.p.“), a princíp právnej istoty, nakoľko nezistil žiadne iné skutkové a právne osobitosti tohto prípadu.

16. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 2 C.s.p., keď žalobca mal
vo veci úspech v rozsahu 27 % (190 eur zo sumy 703 eur) a žalovaný úspech v rozsahu 73 % (513
eur zo sumy 703 eur); čistý úspech v prospech žalovaného teda predstavoval 46 % (73 % - 27 %). O
výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

17. Proti zaväzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie (výrok I.) a súvisiacemu výroku o náhrade
trov konania (výrok III.) podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. Po sumarizácii skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie

zdôraznil, že v priebehu celého konania namietal nielen vznik a existenciu žalobou uplatneného nároku,
ale i jeho výšku, ktorú žalobca určil ako ekvivalent obvyklého nájomného, a to len na základe rozhodnutia
č. 33/2015; takto stanovenú výšku obvyklého nájomného žalovaný považoval za neprimerane vysokú s
ohľadom na lokalitu, účel a možnosti využitia pozemku. Zároveň precizoval argumentáciu, že pozemok
pod garážou neužíva bez právneho dôvodu, keď mu, rovnako ako aj jeho právnym predchodcom,

prislúcha oprávnenie tento bezodplatne užívať, pretože garáž bola na ňom vybudovaná v období
socializmu, za súhlasu predchádzajúceho vlastníka pozemku, ktorý za jeho zastavanie a užívanie
nikdy priamo alebo sprostredkovane nevyžadoval od vlastníkov garáží žiadnu náhradu. Žalobca potom
nemôže s úspechom žiadať o vydanie plnenia, ktorého sa dobrovoľne vzdal jeho právny predchodca
v čase zriadenia stavby a neskôr i v období jej užívania. Ak by na jeho strane aj prípadne vzniklo

bezdôvodné obohatenie, bol žalovaný toho názoru, že za stavu konkludentného a dlhodobého súhlasu
predchádzajúceho vlastníka pozemku so zriadením stavby garáže na jeho pozemku a jeho následného
bezodplatného užívania bez akýchkoľvek výhrad, a to i zo strany súčasného žalobcu, predstavuje
uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia zneužitie výkonu práva žalobcu a je v rozpore
s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na uvedenom základe mal žalovaný za

to, že žalobca nepreukázal vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku;
právnym dôvodom užívania jeho pozemku bez peňažného protiplnenia bol súhlas jeho právneho
predchodcu v podobe jeho dlhodobého faktického správania sa k vlastníkom stavby po roku 1989,
naviac daný bez časového obmedzenia; jeho právny predchodca tak vydržal k pozemku žalobcu právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré následne na neho prešlo.

18. V nadväznosti na uvedené podľa mienky žalovaného súd prvej inštancie dostatočne neskúmal
danosť hmotnoprávneho základu nároku žalobcu a či vôbec mohlo na jeho strane vzniknúť bezdôvodné
obohatenie a ak áno, či výkon jeho práva je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi, všetko i s
poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR (zrejme sp. zn. II. ÚS 120/2014); také úvahy konajúceho

súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentujú. Rovnako nie je možné z napadnutého
rozhodnutia zistiť, akým spôsobom konajúci súd vyhodnotil správnosť a opodstatnenosť určenej
výšky bezdôvodného obohatenia. Na túto malo podľa žalovaného nepochybne vplyv umiestnenie
garáže v ochrannom pásme železníc a vodovodu, čo treba považovať za faktor ovplyvňujúci výšku
odplaty za užívanie akejkoľvek nehnuteľnosti. Žalovanému tak nebolo zrejmé, z akého dôvodu sa

konajúci súd stotožnil práve s výškou nájomného podľa rozhodnutia č. 33/2015. Pri stanovení rozsahu
bezdôvodného obohatenia sa pritom musí vychádzať z porovnateľných údajov, t. j. v akom rozsahu a
hodnotovom vyjadrení sa vo všeobecnosti pohybuje rozsah náhrady v obdobných prípadoch a zohľadniť
aj ďalšie skutkové zistenia, ktoré môžu mať na jej stanovenie vplyv. Nepochybne sa na určenie výškybezdôvodného obohatenia vyžadujú určité odborné znalosti, ktorými konajúci súd nedisponoval, pričom
takými nedisponoval ani primátor hlavného mesta. Na tomto základe žalovaný pripomenul, že v priebehu
konania navrhol, aby súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť predložiť znalecké posudky, z ktorých

rozhodnutie primátora č. 33/2015 vychádzalo, pričom až na súdnom pojednávaní dňa 26.10.2022
žalobca ozrejmil, že žiaden taký znalecký posudok vypracovaný nebol; vo svetle týchto skutočností
nemohol žalobca opierať svoj nárok len od autoritatívneho rozhodnutia orgánu žalobcu, ktorý nemá
odborné znalosti, ani spôsobilosť stanoviť trhovú hodnotu nájmu ako odplatu za užívanie pozemku. Ide
pritom len o paušálne určenie výšky odplaty, naviac pre mnohé katastrálne územia v Bratislave, čo má

nepochybne dopad na objektívne určenie odplaty za užívanie pozemku. Žalovaný zopakoval, že pre
správne ustálenie výšky odplaty za užívanie pozemku trval na nariadení nestranného a nezávislého
znaleckého dokazovania, resp. vypracovania odborného posúdenia, ktoré jediné by bolo možné vnímať
ako rozhodujúce pre ustálenie hodnoty bezdôvodného obohatenia. Rozhodnutie konajúceho súdu totiž
záviselo od posúdenia skutočností, na ktoré treba v zmysle § 206 C.s.p. odborné znalosti. Jeho
návrh však konajúci súd zamietol dôvodiac, že si mal znalecký posudok vyhotoviť na vlastné náklady,

čo žalovaný označil za nedostatočné; v odôvodnení napadnutého rozsudku tak absentujú úvahy a
ozrejmenie, prečo konajúci súd nenariadil znalecké dokazovanie. Pritom práve vykonanie dokazovania
postupom podľa § 206 C.s.p. by vytvorilo presvedčivý a objektívny základ pre meritórne rozhodnutie,
kedy také znalecké dokazovanie by nemohol účinne spochybniť ani samotný žalobca. Napokon, ani
všeobecný odkaz konajúceho súdu na článok 2 ods. 2 C.s.p. žalovaný nepovažoval za prípustný.

19. Žalovaný podotkol, že rozhodnutie č. 33/2015 bolo vydané mimo kompetencie primátora. Je
totiž otázne, či táto otázka nemala byť predmetom rozhodovania mestského zastupiteľstva, ktorého
výsledkombybololenvšeobecnezáväznénariadenieobcepodľa§6zákonač.369/1990Zb.oobecnom
zriadení; v tomto smere bez povšimnutia konajúceho súdu ostal i článok 7 ods. 6 písm. d) štatútu

hlavného mesta. Rozhodnutie primátora č. 33/2015 tak bolo evidentne vydané v rámci tých vecí, ktoré
sú najmä štatútom hlavného mesta vyhradené mestskému zastupiteľstvu; vydaním rozhodnutia mohol
primátor konať ultra vires. Súd prvej inštancie bol v zmysle zásady „iura novit curia“ povinný sám ex offo
sa zaoberať otázkou absolútnej neplatnosti rozhodnutia primátora č. 33/2015.

20. Žalovaný hodnotil napadnutý rozsudok ako založený na ľubovôli, keď konajúci súd vykonal
len dôkazy navrhnuté a predložené žalobcom, čím porušil zásadu rovnosti zbraní, a tým i princíp
kontradiktórnosti konania. Nezohľadnil, že jeho právny vzťah k pozemku pod garážou bol od počiatku
založený ako bezodplatný a nepodmienečný, keď právny predchodca žalobcu umožnil stavebníkovi
vybudovať na jeho pozemku garáž a túto bezodplatne užívať, čím stavebníkovi fakticky umožnil

vykonávať právo zodpovedajúce vecnému bremenu, tým, že strpel stavbu na jeho pozemku bez
poskytnutia finančného protiplnenia.

21. Pokiaľ išlo o súdom prvej inštancie priznané príslušenstvo žalovaný mal za to, že v dôsledku
popretia základu bezdôvodného obohatenia žalobcovi nemohlo vzniknúť ani právo žiadať úroky z

omeškania. Vo všeobecnosti pritom platí, že prvý deň, kedy sa dlžník dostáva do omeškania s vydaním
bezdôvodného obohatenia, je deň nasledujúci po dni doručenia výzvy na jeho vydanie, resp. doručenie
žaloby žalovanému. Pri záväzku vydať bezdôvodné obohatenie je pritom časom plnenia prvý deň po
tom, kedy ten, na úkor ktorého bol získaný (veriteľ) požiada toho, kto je povinný bezdôvodné obohatenie
vydať (dlžník) o splnenie. Splatnosť dlhu nadväzuje na veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil, pritom

iná splatnosť dlhu musí byť medzi účastníkmi dohodnutá, stanovená právnym predpisom alebo súdnym
rozhodnutím. V danej veci nemohol žalobca považovať za rozhodujúcu výzvu zo dňa 03.02.2015,
pokiaľ relevantné obdobie bezdôvodného obohatenia vymedzil od 01.01.2017 do 31.01.2020; v čase
doručenia uvedenej výzvy potom nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Účinky výzvy veriteľa na
vydanie bezdôvodného obohatenia sa vzťahujú na už získané bezdôvodné obohatenie, pôsobia spätne,

a teda nie do budúcnosti, na potenciálne možné ďalšie obohatenie. Súd prvej inštancie nesprávne určil
začiatok omeškania vo väzbe na dni splatnosti jednotlivých mesačných úhrad, čo je typické pre práve
vzťahy založené nájomnými zmluvami; uložil mu tak povinnosť v rozpore s ustanoveniami Občianskeho
zákonníka.

22. Napokon žalovaný namietal i správnosť výroku III. o náhrade trov konania, ktorý považoval za
nevykonateľný.23. Záverom, zdôrazňujúc nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku, jeho
prekvapivosť, žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku
I. a III. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

24. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu plne pridržal svojich písomných vyjadrení a ústnych prednesov,
majúc za to, že napadnutý rozsudok je vecne, ako aj právne správny, reflektujúci všetky okolnosti
veci. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného o nadobudnutí práva bezodplatného užívania jeho pozemku,
ktoré zjavne opieral o súhlas jeho právneho predchodcu s vybudovaním stavby garáže; tento však

nemožno stotožniť i so súhlasom s bezodplatným užívaním pozemku; taký nezakladá ani skutočnosť,
že od vlastníkov stavieb na jeho pozemkoch nepožadoval žiadnu odplatu. Privolenie na umiestnenie
stavby nie je totožným aktom ako súhlas s bezodplatným užívaním pozemku, čo napokon konštatoval
i Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 6Co/75/2012. Výsledok dokazovania pritom nepreukázal
existenciu akejkoľvek dohody medzi pôvodným vlastníkom pozemku pod stavbou a vlastníkom stavby,
ktorej predmetom by bolo bezodplatné užívanie pozemku, ani že sa on alebo jeho právny predchodca

takého plnenia vzdali. Teória práva a aplikačná prax pritom nezaznamenali existenciu vôle dôležitej pre
vznik právneho úkonu na základe nekonania. Konkludentný súhlas a nekonanie treba považovať za
dve odlišné kategórie súkromného práva. V tejto súvislosti sa žalobca nestotožnil ani s argumentáciou
žalovaného o vydržaní vecného bremena spočívajúceho v práve bezodplatne užívať pozemok pod jeho
stavbou, keď citujúc odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co/47/2020, mal za

to, že nie je možné vydržať bezodplatnosť užívať pozemky; nejde totiž o žiadne právo, ktoré by mohol
vydržať. V takom prípade nie je potrebné sa zaoberať ani otázkou prípadnej dobromyseľnosti.

25. Žalobca odmietol, že by uplatnením práva na vydanie bezdôvodného obohatenia konal v rozpore s
dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Je celkom v dispozícii vlastníka pozemku,

či bude žiadať odplatu za jeho užívanie alebo nie. Rovnako je bezpredmetné, či prípadne žalovanému
ponúkol možnosť odpredať svoj majetok, príp. s ním vstúpiť do nájomného vzťahu.

26. Pokiaľ išlo o samotnú výšku bezdôvodného obohatenia žalobca upriamil pozornosť na to, že na
pojednávaní dňa 26.10.2022 síce potvrdil, že podkladom k vydaniu rozhodnutia č. 33/2015

neboli znalecké posudky, avšak následne uviedol, že predmetné rozhodnutie vypracoval na základe
cenovej mapy, čo žalovaný opomenul v odvolaní uviesť. Zároveň dodal, že rozhodnutie č. 33/2015 bolo
vypracované pre rôzne lokality a nehnuteľnosti s rôznym druhom využitia. Pre rozhodnutie o veci nebolo
potrebné vykonať dokazovanie navrhované žalovaným, nakoľko žalovaný mal v zmysle § 209 C.s.p.
dostatočný priestor zabezpečiť si vlastný súkromný znalecký posudok; ak tak neurobil a rozhodol sa pre

obštrukčné a nehospodárne navrhovanie znaleckého dokazovania, musel počítať i s tou možnosťou, že
konajúci súd jeho návrh odmietne. Žalobca zopakoval, že je obcou v zmysle zákona č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení a jeho štatutárny orgán, t. j. primátor je oprávnený vydávať rozhodnutia, okrem iného
aj o stanovení ceny prenájmov a predbežnej odplaty za vecné bremená. Preto určenie takej odplaty i v
danom prípade nemôže byť chápané ako jednostranne určené.

27. Pokiaľ žalovaný poukazoval na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 120/2014, zjavne
svoju argumentáciu vytrhával z kontextu; v predmetnom rozhodnutí išlo o pozemok pod stavbou cestnej
komunikácie, a teda súdy museli pri rozhodovaní zohľadniť verejný záujem. Naproti tomu, stavba vo
vlastníctvežalovanéhoječistosúkromnouažalovanýjuvyužívapreosobnéúčely,atedanemôžespĺňať

atribúty stavby vo verejnom záujme. V rozhodnutí Ústavného súdu bol pritom podstatný i ten okamih, že
medzi sporovými stranami existovala písomná dohoda o bezodplatnom užívaní, čo nebolo preukázané
v prejednávanej veci.

28. Naostatok bol žalobca toho názoru, že ani jedno z konaní medzi sporovými stranami o vydanie

bezdôvodnéhoobohateniasaneskončilovydanímzamietavéhosúdnehorozhodnutia,apretomunebolo
zrejmé, ako sa mohlo rovnaké rozhodnutie ako v súdenej veci stať pre žalovaného prekvapivým a ako
potom mohlo zasiahnuť do jeho legitímnych očakávaní. Na uvedenom základe žalobca navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

29. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní, považujúc tvrdenia žalobcu vo vyjadrení
k odvolaniu za účelové a nesprávne. S ohľadom na dlhodobé faktické správanie predchádzajúceho
vlastníka pozemku považoval za bez akýchkoľvek pochybností preukázané jeho bezodplatné užívanie
i v súčasnosti. Ak teda pôvodný vlastník pozemku faktickým správaním súhlasil s obmedzením svojhovlastníckeho práva k nemu tým, že súhlasil s bezodplatným vybudovaním garáže a následne i s jej
užívaním bez náhrady, potom z jeho správania možno vyabstrahovať nepísanú dohodu subjektov o
bezodplatnomužívanípozemku;zatýchtookolnostípotomžalobcazneužívalvýkonsvojhopráva,pokiaľ

sa od neho domáhal relutárnej náhrady; žalovaný totiž neužíva pozemok bez právneho dôvodu, keď
na také ho oprávňuje právo zodpovedajúce vecnému bremenu k pozemku, ktoré vzniklo vydržaním už
jeho právnym predchodcom. V tomto smere žalobca nedôvodne poukazoval na uznesenie Krajského
súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 6Co/47/2020, vydané v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p., nakoľko
z neho nie je zrejmé, ktoré dôkazy súd prvej inštancie nevykonal a mal vykonať, ani ako mal súd prvej

inštancie po vrátení veci ďalej postupovať. Naviac, jeho závery popierali tie, vyslovené Ústavným súdom
SR v uznesení, sp. zn. II. ÚS 120/2014. Žalobca sa pritom nedôvodne odvolával i na závery rozsudku
Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 6Co/75/2012, ktoré boli prijaté viac ako rok pred označeným
rozhodnutím Ústavného súdu. Práve toto rozhodnutie zjednotilo rozhodovaciu prax súdov v obvode
Krajského súdu v Prešove a prihliadajúc na špecifiká vecí vyhodnotilo uplatnenie náhrady za užívanie
nehnuteľností za zneužitie výkonu práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1

Občianskeho zákonníka.

30. Žalovaný zotrval na svojej odvolacej argumentácii i vo vzťahu k výške bezdôvodného obohatenia,
ktorú tak žalobca, ako i súd prvej inštancie odvíjali od rozhodnutia č. 33/2015. Rozhodnutie
primátora pritom predstavuje len interný autoritatívny akt organizačnej povahy, ktorým bez zohľadnenia

konkrétneho prípadu určuje výšku odplaty. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobca poukazoval na ustanovenie
§ 13 ods. 4 písm. d) v spojení s § 16 ods. 2 písm. d) zákona č. 369/21990 Zb. o obecnom zriadení,
jeho argumentácia je nesprávna, nakoľko od nich nemôže vyvodzovať oprávnenie primátora vydávať
rozhodnutia. V ďalšom žalovaný zopakoval argumentáciu uvedenú v odvolaní.

31. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 12.04.2024, pridržiavajúc sa svojich písomných vyjadrení a ústnych
prednesov, zotrval na tom, že žalovaný v konaní nepreukázal existenciu dohody o bezodplatnom užívaní
jeho pozemku, ktorý nemožno vyvodiť len zo súhlasu s vybudovaním stavby na ňom. Uplatnenie nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia pritom nepovažoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi.
Pokiaľ išlo o jeho výšku, mal za to, že hoci v konaní predložil rozhodujúce listinné dôkazy preukazujúce

jeho rozsah, žalovaný sa obmedzil len na tvrdenie o jeho neprimeranosti, bez predloženia akéhokoľvek
dôkazu. Civilné sporové konanie je pritom ovládané zásadou prejednacou, v súlade s ktorou je úspech
sporovej strany definovaný nielen povinnosťou tvrdenia, ale i dôkaznou povinnosťou, ktorú si žalovaný
nesplnil. V tomto smere žalobca poukázal i na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v
obdobnej právnej veci sp. zn. 15Co/82/2022. V ostatnom zopakoval predchádzajúcu skutkovú a právnu

argumentáciu.

32. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch (výroky
I. a III.), prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.
a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k

záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa
18.12.2024 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

33. Odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia rozviedol
rozhodujúciskutkovýstav,opísalpriebehkonaniaauviedolstanoviskáprocesnýchstránkprejednávanej

veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania, citujúc pritom ním aplikované právne predpisy, z ktorých
vyvodil právne závery a tieto i patrične vysvetlil. Konajúci súd v miere postačujúcej objasnil dôvody, pre
ktoré vyhodnotil žalobu žalobcu, čo do základu a výšky nároku, po zohľadnení námietky premlčania, za
dôvodnú len v rozsahu sumy 190 eur; ním prijaté skutkové a právne závery vo väzbe na priznanie sumy
190 eur, i keď pomerne stručnejšie, nemožno považovať za zjavne neodôvodnené, zakladajúce danosť

odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.

34. Pokiaľ žalovaný konajúcemu súdu vytýkal, že nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.) a tým porušil i zásadu rovnosti
strán, odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie v bode 33. odôvodnenia ozrejmil dôvody, pre

ktoré zamietol jeho návrh na doplnenie dokazovania. Hodno uviesť, že návrhu žalovaného, aby
konajúci súd nariadil znalecké dokazovanie na určenie obvyklej ceny nájmu pozemku, na ktorom
stojí garáž v jeho vlastníctve, predchádzal jeho iný návrh na uloženie povinnosti žalobcovi predložiť
znalecké posudky, ktoré mali byť podkladom pre prijatie rozhodnutia č. 33/2015. Žalovaný pritompredniesol dôkazný návrh evidentne v spojení s jeho tvrdením, že žalobcom požadované bezdôvodné
obohatenie, odvíjajúce sa od cien nájmu podľa rozhodnutia jeho primátora, je neprimerane vysoké
vzhľadom na danú lokalitu, účel a možnosti využitia pozemku. Odvolací súd je toho názoru, že

žalovaný už pri formulovaní skutkového tvrdenia označujúceho žalobcom požadovanú sumu 228 eur/
rok ako nezodpovedajúcu trhovým cenám nájomného, musel vychádzať z určitých a konkrétnych
informácií a údajov, po vyhodnotení ktorých vyvodil svoj úsudok; v opačnom prípade by bez
akýchkoľvek relevantných podkladov predniesol len svoju ničím neoverenú domnienku o neprimeranosti
výšky požadovaného bezdôvodného obohatenia. Žalovaný, na ktorého sa v dôsledku ním použitej

procesnej obrany presunulo dôkazné bremeno, bol na podporu svojich tvrdení povinný predložiť, resp.
minimálne označiť konkrétny dôkaz verifikujúci jeho tvrdenie, že žalobcom požadované bezdôvodné
obohatenie (ako obvyklé nájomné za obdobné pozemky) je neprimerane vysoké. Žalovaný, hoci
spochybnil rozsah bezdôvodného obohatenia, nepredložil žiaden dôkaz podporujúci jeho tvrdenie,
pričom uplatnením návrhu na doplnenie dokazovania sa snažil preniesť svoju dôkaznú povinnosť
smerom k prvoinštančnému súdu, ktorý však v civilnom sporovom konaní nie je povinný a ani nemôže

nahrádzať úkony sporových strán, ktoré primárne zaťažuje nielen povinnosť tvrdenia, ale i dôkazná
povinnosť a z toho prameniace zvýšenie požiadaviek na ich procesnú aktivitu. Žalovaný sa zároveň
mylne domnieval, že jediným procesným nástrojom preukazujúcim ním tvrdenú neoprávnenosť a
neprimeranosť výšky bezdôvodného obohatenia je znalecký posudok; s jeho názorom sa však nemožno
stotožniť. Podľa ustálenej súdnej praxe zodpovedá výška bezdôvodného obohatenia založeného

na užívaní pozemku bez právneho dôvodu peňažnej čiastke obvykle vynakladanej za porovnateľné
užívanie veci v danom mieste a čase, prihliadajúc na účel a spôsob užívania, ako aj právny dôvod (k
tomu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 252/2007, sp. zn. 3Cdo 298/2006). Keďže ide
o majetkové vyjadrenie zodpovedajúce čiastkam obvykle vynakladaným v danom mieste a čase na
užívanie obdobného predmetu nájmu, ktoré by za obvyklých okolností bol povinný platiť nájomca podľa

nájomnej zmluvy, na účely jej preukázania môže slúžiť akýkoľvek dôkaz preukazujúci túto hodnotu, a
teda nie len znalecký posudok ako mylne uvádzal žalovaný. Žalovaný pritom v priebehu konania na súde
prvej inštancie, a napokon ani v odvolaní, netvrdil nemožnosť zabezpečiť taký dôkaz, resp. v prípade
prijatia jeho tvrdení o potrebe znaleckého dokazovania, netvrdil, že by nebolo v jeho možnostiach
predložiť znalecký posudok v zmysle § 209 C.s.p. príp. odborné vyjadrenie podľa § 206 C.s.p.

35. S poukazom na vyššie uvedené možno potom uzavrieť, že súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ,
za stavu keď si žalovaný za účelom preukázania ním tvrdených skutočností nesplnil svoju primárnu
dôkaznú povinnosť, nevykonal ním navrhované dokazovanie. Napokon, vychádzajúc z odôvodnenia
napadnutého rozsudku, je zrejmé, že v prejednávanej veci nejde o prvý súdny spor, v ktorom sa žalobca

voči žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie jeho pozemku
pod garážou žalovaného a ktorého výšku žalovaný sporoval; žalovaný tak bol nepochybne súdmi
oboznámený o potrebe preukázania svojich tvrdení o neprimeranosti požadovaného bezdôvodného
obohatenia pomocou podporného dôkazu. Žalovaný si teda musel byť vedomý svojich procesných
povinností, dôkaznej povinnosti nevynímajúc, ako aj následkov spojených s ich nesplnením.

36. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného, ktorou spochybnil správnosť
skutkových zistení a následne i právneho posúdenia danosti základu žalobcom uplatneného nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia namietajúc, že mu k pozemku žalobcu prislúcha vecné bremeno
spočívajúce v práve jeho bezodplatného užívania, ktoré vydržal.

37. V prvom rade hodno uviesť, že konajúci súd žalovaným prednesenú argumentáciu vyhodnotil v
celom rozsahu za nedôvodnú, keďže žalovaný nepreukázal vydržanie práva vecného bremena. I keď
mu treba prisvedčiť, že súd prvej inštancie v tomto smere uviedol pomerne stručnú úvahu a z nej plynúci
záver, odvolací súd, považujúc tieto za správne, a súčasne reflektujúc na právnu úpravu § 387 ods. 3

C.s.p., sa k týmto skutočnostiam považoval za potrebné vyjadriť.

38. Dodáva, že vychádzajúc z rozhodujúcich skutkových tvrdení žalovaného v konaní pred súdom prvej
inštancie je zrejmé, že žalovaný bol v presvedčení, že neužíva pozemok pod garážou bez právneho
dôvodu, keď za taký označil nadobudnutie práva jeho bezodplatného užívania. Dôvodil pritom tým, že

jeho garáž bola postavená v 70. rokoch minulého storočia, so súhlasom predchádzajúceho vlastníka
pozemku, a keďže ten za jeho užívanie nežiadal od jej originárnych vlastníkov náhradu, vyvodil z
toho, že pôvodný vlastník pozemku konkludentne súhlasil s obmedzením svojho vlastníckeho práva,
resp. sa práva na peňažné plnenie vzdal svojim faktickým správaním, a to na dobu neurčitú. Z tvrdenížalovaného možno usudzovať, že existenciu práva bezodplatného užívania pozemku žalobcu vnímal
cez vyjadrenie súhlasu predchádzajúceho vlastníka s vybudovaním garáže a na neho nadväzujúceho
faktickéhopostupu,vrámciktoréhoodmajiteľovgarážezadispozíciusňounepožadovalžiadnuodplatu.

39. Žalobca v konaní nesporoval, že jeho predchodca v minulosti privolil pôvodným vlastníkom
garáže k jej umiestneniu na jeho pozemok; danosť súhlasu s bezodplatným užívaním pozemku a
následné vydržanie takého práva však nemožno prezumovať len čisto z privolenia vlastníka pozemku
s vybudovaním garáže na ňom, príp. z dodržania iných postupov v rámci predpisov verejného práva.

Žalobca existenciu akéhokoľvek súhlasu jeho predchodcu s bezodplatným užívaním pozemku v jeho
vlastníctve výslovne poprel, uvádzajúc, že taký neudelil. Žalovaný bol za tohto stavu povinný najskôr
tvrdiť skutočnosti, za ktorých malo k prejavu súhlasu pôvodného vlastníka pozemku s jeho užívaním bez
poskytnutia protiplnenia dôjsť, t. j. uviesť kedy, za akých okolností a akým spôsobom bol taký súhlas
vyjadrený a následne jeho existenciu i preukázať. Žalovaný však len zo skutočnosti, že pôvodný vlastník
pozemku využil svoje právo a nedomáhal sa ochrany svojho vlastníctva z dôvodu obmedzenia jeho

užívacieho práva, vyabstrahoval existenciu akejsi konkludentnej a neformálnej dohody o bezodplatnom
užívaní nehnuteľnosti žalobcu; za týchto okolností treba prisvedčiť konajúcemu súdu, že nielenže
nepreukázal, ale ani nešpecifikoval ním predostreté neurčité tvrdenie o nadobudnutí práva bezodplatne
užívať pozemok vo vlastníctve žalobcu.

40. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že i keď nie je vylúčené, aby sa vlastník pozemku zaviazal voči
vlastníkovi stavby niečoho sa zdržať a niečo strpieť (napr. nežiadať odplatu za užívanie pozemku),
avšak z takého záväzkového právneho vzťahu, ak by bol dostatočne verifikovaný, by smerovali práva
a povinnosti len voči konkrétnej osobe, a nie všeobecne voči ostatným subjektom, t. j. i vo vzťahu k
žalovanému.

41. Zároveň, len samotnú skutočnosť, že žalobca až s určitým časovým odstupom od nadobudnutia
vlastníckeho práva oslovil žalovaného za účelom usporiadania právnych vzťahov, konkrétne na
poskytnutie peňažného plnenia za užívanie jeho pozemku, nemožno bez ďalšieho hodnotiť ako výkon
práva v rozpore s dobrými mravmi. V prvom rade nemožno prehliadnuť, že žalovaný v konaní

pred prvoinštančným súdom označil za výkon práva contra bonos mores požiadavku žalobcu na
vydanie majetkového prospechu za stavu, keď disponoval súhlasom predchádzajúceho vlastníka s
bezodplatným užívaním pozemku, ktorú okolnosť, ako bolo vyššie uvedené, však nepreukázal. V
druhom rade mal žalovaný v čase nadobudnutia vlastníckeho práva k stavbe garáže sám vedomosť
o tom, že jej predmetom nie je i pozemok pod touto garážou, čo nepochybne vyplýva nielen z kúpnej

zmluvy, ale i z výpisu z listu vlastníctva č. 2772, katastrálne územie Nové Mesto; i napriek tomu tento stav
neriešil. To, že si žalobca uplatnil voči nemu, ako osobe neoprávnene zasahujúcej do jeho vlastníckych
práv, zodpovednostné nároky nemožno automaticky považovať za konanie nepožívajúce ochranu v
zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za určitých okolností, najmä s ohľadom na správanie
sa subjektu oprávneného, príp. povinného z bezdôvodného obohatenia, môže síce nastať situácia,

kedy je na mieste zaoberať sa tým, či požiadavka na vydanie neoprávneného majetkového prospechu
(ne)prekračuje hranicu dobrých mravov, avšak o takú situáciu, po zohľadnení všetkých aspektov, v
skúmanej veci nešlo.

42. V tomto smere vyhodnotil odvolací súd za nedôvodný poukaz žalovaného na uznesenie Ústavného

súdu SR, sp. zn. II. ÚS 120/2014, v domnienke, že tento v ňom riešil rovnaký skutkový stav ako
v prejednávanej veci. V prvom rade treba uviesť, že Ústavný súd nepodrobil ústavnému prieskumu
správnosť skutkových zistení a na ich základe prijatých záverov Krajského súdu v Prešove o
existencii neformálnej dohody medzi pôvodným vlastníkom pozemku a stavebníkom, ako aj o jeho
dlhodobom dobromyseľnom bezodplatnom užívaní pozemku a vydržaní práva vecného bremena, ktoré

zaujal v rozhodnutí sp. zn. 9Co/78/2012, keďže sa zaoberal otázkou uplatnenia nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Naviac, z odôvodnenia označeného uznesenia Ústavného súdu je zrejmé, že všeobecné súdy mali
vykonaným dokazovaním (z listinných dôkazov a rokovaní medzi právnymi predchodcami
sporových strán) za nepochybne preukázané uzavretie dohody o bezplatnom prevode správy pozemku,

ku ktorej došlo síce neformálne, avšak v konkrétnom čase, a od tejto následne odvodzovali i počiatok
plynutia premlčacej doby v súvislosti s vydržaním práva vecného bremena. Ako uviedol odvolací súd
vyššie,žalovanýnetvrdilanáslednenepreukázalokolnosti,zaktorýchmalodôjsťkprivoleniupôvodného
vlastníka pozemku s jeho bezplatným užívaním; neoznačil tak konkrétnu právnu skutočnosť, existenciukonkrétneho právneho titulu, na základe ktorého by mu malo svedčiť právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, pričom v konaní netvrdil a nepreukázal ani existenciu konkrétneho skutkového alebo právneho
omyluotom,žejeoprávnenýmdržiteľomtakéhopráva.Priabsenciioprávneniažalovanéhobezodplatne

užívať pozemok žalobcu potom nemôže predstavovať jeho požiadavka na vydanie bezdôvodného
obohatenia konanie v rozpore s dobrými mravmi.

43. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že žalovaný skutočne nepreukázal existenciu právneho
titulu (či už vecného alebo záväzkového charakteru), ktorý by ho oprávňoval na bezplatné užívanie

pozemku žalobcu. Žalobca ako jeho vlastník bol pritom oprávnený predmet svojho vlastníctva držať,
užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, pričom Občiansky zákonník mu priznáva(l) právo na
ochranu proti neoprávnenému zásahu do jeho vlastníckeho práva, a to i súdnou cestou, čo nepochybne
zahŕňa i požiadavku (žalobu) na vydanie odplaty za užívanie jeho majetku bez právneho dôvodu;
žalobcovi preto vznikol voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a
nasl. Občianskeho zákonníka, tak ako ustálil i súd prvej inštancie.

44. Základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik objektívne merateľného
majetkového prospechu u obohateného, ku ktorému došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi.
Predpoklady vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia preukazuje v súdnom konaní ten,
kto sa domáha jeho vydania, t. j. žalobca. Ten musí uniesť dôkazné bremeno v tom, že medzi ním a

žalovaným vznikol právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, čo zahŕňa preukázanie, že 1/ žalovaný
získal bezdôvodné obohatenie v konkrétnej výške, 2/ žalobcovi vznikla majetková ujma v konkrétnej
sume a 3/ existuje príčinná súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej
ujmy (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 92/2010, a sp. zn. 7Cdo 117/2011).

45. Pokiaľ ide o jednotlivé skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia, právna úprava Občianskeho
zákonníka k nim nepochybne zaraďuje i plnenie bez právneho dôvodu, čo zahŕňa prípady, keď právny
dôvod plnenia od začiatku neexistoval. Obohatenie potom spočíva v tom, že sa plnením dostane
majetkovej hodnoty tomu, komu bolo plnené, takže v jeho majetku dôjde buď k zvýšeniu jeho aktív
alebo naopak k zníženiu jeho pasív, prípadne sa jeho majetkový stav nezmenší, hoci by k tomu inak

došlo, keby si plnil svoje povinnosti. Plnením bez právneho dôvodu je aj užívanie cudzieho pozemku bez
nájomnej zmluvy, či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec; prospech vzniká tomu, kto realizuje
užívateľské oprávnenie bez toho, aby za to platil náhradu a bez toho, aby sa jeho majetkový stav
zmenšil o prostriedky vynaložené inak v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá právo vec užívať.
Takýto užívateľ nie je schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu práva užívania cudzej veci

vrátiť, a preto je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, ktorá musí zodpovedať
finančnému oceneniu prospechu, ktorý účastníkovi užívaním veci vznikol. Majetkovým vyjadrením tohto
prospechu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase
na užívanie veci, s prihliadnutím k druhu právneho dôvodu, ktorým sa spravidla právo užívania veci
realizuje; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, a preto výška náhrady by mala zodpovedať obvyklému

nájomnému, ktoré by bol obohacujúci sa ako nájomca za bežných okolností povinný platiť, ak by vec
užíval na základe platnej nájomnej zmluvy.

46. Je zrejmé, že žalobca od žalovaného požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré mu, po
zohľadnení žalovaným dôvodne vznesenej námietky premlčania, v sume 190 eur súd prvej inštancie

priznal; žalovaný pritom v odvolaní použitou argumentáciou nenamietal nesprávnosť posúdenia
premlčania zo strany konajúceho súdu, keď spochybňoval výšku priznanej sumy odvíjajúcej sa od
základu 228 eur/rok. Pri jej ustálení pritom konajúci súd akceptoval dôkaz predložený žalobcom -
rozhodnutie č. XX/XXXX, v rámci ktorého boli stanovené ceny prenájmov nehnuteľností v závislosti od
lokality, v ktorej sa nachádzali, ako aj účelu ich využívania (viď Príloha č. 1, Tabuľka 100), a to v sume á

12 eur/m2/rok. Uvedené napokon potvrdila i splnomocnená zástupkyňa žalobcu na súdnom pojednávaní
dňa 26.10.2022, ozrejmujúc tiež, že konkrétne hodnoty nájmu vychádzali z vytvorenej cenovej mapy pre
konkrétnu lokalitu a druh využitia pozemku, čo žalovaný nesporoval. Neobstojí preto jeho argumentácia,
že konajúcim súdom ustálená výška odplaty nezohľadnila špecifiká konkrétnej lokality, resp. spôsob
užívania nehnuteľnosti. Napokon, ako uviedol odvolací súd vyššie, bolo na žalovanom, aby tvrdenia

o (ne)oprávnenosti, resp. neprimeranosti takto určenej hodnoty podporil konkrétnymi dôkazmi, ktorú
povinnosť si však žalovaný nesplnil. Za tejto situácie súd prvej inštancie nepochybil, keď vychádzal z
dôkazov predložených žalobcom.47. Pokiaľ žalovaný v súvislosti s rozhodnutím č. 33/2015 konajúcemu súdu vytýkal, že sa nezaoberal
tým, či primátor hlavného mesta vôbec disponoval oprávnením prijať také rozhodnutie, poukazujúc
pritom na štatút hlavného mesta SR Bratislavy, ako aj na ustanovenie § 6 zákona č. 369/1990 Zb.

o obecnom zriadení, odvolací súd udáva, že uvedenú argumentáciu žalovaný predostrel (použil) prvý
krát až v podanom odvolaní; táto potom predstavuje neprípustné novoty v zmysle § 366 C.s.p., na ktoré
odvolací súd nebol povinný prihliadať.

48. Sumarizujúc vyššie uvedené, keď sa žalovanému pomocou argumentácie uvedenej v odvolaní

nepodarilo spochybniť správnosť myšlienkovej úvahy a na jej základe prijatých právnych záverov
konajúcehosúduohľadnedanostizákladunárokužalobcuajehopriznanejvýške,odvolacísúdrozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zaväzujúceho výroku, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi istinu 190 eur podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

49. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že v tejto časti nejde o prekvapivé rozhodnutie, pod ktorým sa

v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od
súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp.
ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho
súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (k tomu
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov

konania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných „nových“ dôvodoch, než
na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii
nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (k
tomu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 46/2011). Súd prvej inštancie posudzoval a vzal
za rozhodujúce len tie skutkové tvrdenia a dôkazy, ktoré sporové strany predniesli a predložili v priebehu

konania a nevyvodil z nich „nečakane“ nové právne závery. Napokon, žalovaný ani bližšie neozrejmil v
čom vzhliadol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za prekvapivé, založené na skutočnostiach,
ktoré v priebehu prvoinštančného konania nik netvrdil.

50. Za opodstatnenú odvolací súd však vyhodnotil tú časť odvolacej argumentácie žalovaného, ktorá sa

týkala zvyšnej časti napadnutého zaväzujúceho výroku, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanému
zaplatiť žalobcovi i bližšie špecifikovaný úrok z omeškania. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia (bod 32. veta druhá) je zjavné, že súd prvej inštancie nijako nevysvetlil
dôvody a neozrejmil úvahu, nadväzujúcu na zistenie skutkového stavu, podporenú i odkazom na
príslušné zákonné ustanovenie, vedúce k záveru, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou

bezdôvodného obohatenia v sume á 19 eur vždy od 16. dňa toho ktorého kalendárneho mesiaca
počnúc od 16.05.2019. V tejto časti potom trpí odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
vadou nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti, čoho dôsledkom je i nemožnosť odvolacieho prieskumu
správnosti jeho záverov, vyjadrených vo výroku I. vo vzťahu k priznanému príslušenstvu. Na uvedenom
základeneostaloodvolaciemusúduinéakorozsudoksúduprvejinštancievozvyšnejčastizaväzujúceho

výroku I., ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi jednotlivo špecifikovaný úrok z omeškania a
v súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušiť a v rozsahu
zrušenia vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie
bude opakovane skutkovo a právne posúdiť ostávajúci predmet konania, t. j. žalobu žalobcu v časti
špecifikovaného úroku z omeškania zo sumy á 19 eur od 16. dňa toho ktorého kalendárneho mesiaca

počnúcod16.05.2019anasl.Natentoúčelbudepotrebné,abysúdprvejinštancieriadneustálilmoment,
od ktorého sa žalovaný dostal s plnením bezdôvodného obohatenia do omeškania.

51. Odvolací súd dáva do pozornosti, že časom splnenia záväzku vydať bezdôvodné obohatenie je prvý
deň po tom, kedy ten, na úkor ktorého bol získaný (veriteľ) požiada toho, kto bezdôvodné obohatenie je

povinný vydať (dlžník) o splnenie. Vo všeobecnosti tak platí, že splatnosť dlhu nadväzuje na veriteľovo
požiadanie, aby dlžník plnil; iná splatnosť dlhu musí byť medzi účastníkmi dohodnutá, stanovená
právnym predpisom alebo súdnym rozhodnutím. Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka ukladá
dlžníkovi povinnosť plniť deň nasledujúci po tom, ako ho o plnenie veriteľ požiadal. Ak veriteľ vo výzve
určí čas plnenia, pohľadávka sa stane splatnou uplynutím tejto doby. Za výzvu sa považuje aj návrh na

začatie súdneho konania (žaloba) podaný veriteľom. V takomto prípade sa dlh stane splatným deň po
doručení návrhu (žaloby) dlžníkovi. K omeškaniu dochádza uplynutím lehoty splatnosti, ktorá sa riadi
hmotný právom. Vo vzťahu k hlavnému záväzku je úrokový záväzok vedľajší, akcesorický. Povinnosťdlžníka platiť úroky z omeškania začína prvého dňa omeškania a nemôže trvať dlhšie, než trvá záväzok
hlavný, ktorého predmetom je pohľadávka veriteľa a jej zodpovedajúci dlh dlžníka.

52. Súd prvej inštancie svoje nové rozhodnutie dostatočne odôvodní (§ 220 ods. 2 C.s.p.), pričom v ňom
rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).