Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/130/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7222211207
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7222211207.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov
senátu Mgr. Miloša Greguša a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobkyne: A. B., C. D., nar.
XX.X.XXXX, E. XXX/X, XXX XX F., práv. zast.: JUDr. Ingrid Repkovou, advokátkou so sídlom Ružová
33, 040 11 Košice, IČO: 31 309 861, proti žalovanému v 1. rade: G. F., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom
H. XXX/XX, XXX XX F., žalovanému v 2. rade: I. F., C. F., nar. XX.X.XXXX, H. XXX/XX, 040 22, práv.

zast.: JUDr. Stanislavou Majerovou, advokátkou, so sídlom Kuzmányho 1189/33, 040 01 Košice, IČO:
42 321 786, o určenie neplatnosti závetu, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku Mestského
súdu Košice, č. k. K2-29C/47/2022-144 zo dňa 21.02.2024 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým

rozsudkom určil, že závet poručiteľky J. D., C. K., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom F., L. XXXX/X, ktorá
zomrela XX.XX.XXXX (ďalej len „poručiteľka“), napísaný dňa 28.5.2019 je neplatný (výrok I.) a žalobkyni
priznal voči žalovaným v 1. a v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške
trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.).

2. Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že poručiteľka závetom zo dňa 28.5.2019 zanechala svojmu

vnukovi - žalovanému v 2. rade byt na L. M. X N. F., č. bytu 101 na LV č. XXXXX a všetky úspory
uložené v banke. V priebehu dedičského konania žalobkyňa napadla platnosť závetu, preto Okresný
súd Košice II uznesením sp. zn. 22D/8/2022, Dnot 14/2022 zo dňa 28.9.2022 odkázal žalobkyňu ako
dedičku, aby v lehote 35 dní od právoplatnosti uznesenia podala žalobu o určenie neplatnosti závetu.
Žalobkyňa skutkovo odôvodnila žalobu tým, že či závet bol skutočne podpísaný poručiteľkou, nakoľko
podpisporučiteľkypodľanázoružalobkynenalistinenezodpovedápodpisunadokumentoch,ktorévtom

čase poručiteľka podpisovala a aj v prípade, ak by poručiteľka závet podpísala, nebola pri jeho podpísaní
v takom vedomí, aby vedela rozpoznať, na aký právny úkon udeľuje svoj podpis, resp. aké právne
následky tento právny úkon vyvolá a to z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu a/alebo závet z jej
strany nebol podpísaný bez nátlaku b/alebo závet bol podpísaný bez prítomnosti pozvaných svedkov,
resp. prítomnosti spôsobilých svedkov, ktorí mohli svojím podpisom prejaviť pravosť a dôveryhodnosť
podpisu poručiteľky tak, ako je to uvedené v poslednej vôli a ako to vyžaduje príslušné ustanovenie

OZ. Poukázala na to, že od roku 2014 poručiteľka trpela poruchami vnímania, správania, ktoré boli
potvrdenédiagnózouF00.2DemenciapriAlzheimerovejchorobe,atypickáalebozmiešanáforma,F22.0
Porucha s bludmi a na liečenie týchto chorôb boli predpisované lieky ovplyvňujúce centrálny nervový
systém poručiteľky. Poukázala na lekárske správy, z ktorých je možné vyvodiť vážne obavy a strach
poručiteľky z neželanej prítomnosti cudzích osôb v jej byte, ako aj obavy z krádeže jej osobných vecí.
Dodala, že nikoho cudzieho do bytu nepúšťala a preto má žalobkyňa vážne pochybnosti o tom, že by

poručiteľka pustila do bytu žalovaného v 2. rade za prítomnosti ďalších troch cudzích osôb. Žalobkyňa
poukázala na prepúšťaciu správu zo dňa 24.7.2014, 14.12.2016, lekárske správy zo dňa 14.1.2015,7.8.2015,3.10.2016,7.7.2017,25.2.2019,14.10.2020,dekurzzdravotníckehozariadeniaArcus,prehľad
vyúčtovania Arcus, list poručiteľky adresovaný žalovanej v 1. rade v roku 2005, odpoveď žalovanej
v 1. rade adresovanej poručiteľke, potvrdenie o obdŕžaní finančných prostriedkov, dohodu o vyplatení

podielu z bytu uzatvorenú medzi žalovanou v 1. rade a žalovaným v 2. rade, vyjadrenie k vyjadreniam
žalovaných v 1. a 2. rade zo dňa 31.1.2023.

3. Súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že listinou označenou ako „Posledná vôľa“ zo dňa 28.5.2019
J. D., t.j. poručiteľka vyhlásila, že posledná vôľa bola vytvorená na jej žiadosť a touto určila dediča

svojho jednoizbového bytu č. XXX nachádzajúci sa na L. M. X N. F. na 13. L., zapísanej na LV č.
XXXXX do výlučného vlastníctva vnukovi I. F., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XX, XXX XX F. a zároveň
mu nechala všetky úspory, ktoré sú uložené v banke na jej účte, pričom čestne vyhlásila, že v plnom
rozsahu súhlasí s touto poslednou vôľou ktorú uviedla, porozumela jej a potvrdzuje ju svojím podpisom
pri plnom vedomí a bez nátlakov, za prítomnosti prizvaných svedkov, ktorí svojím podpisom potvrdia
pravosť a dôveryhodnosť poslednej vôle. Zo závetu ďalej vyvodil, že ako svedkovia sú tam uvedení

menom, dátumom narodenia, bydliskom, číslom občianskych preukazov a podpisom C. K., K. O. a H.
P.. Z lustrácie katastra nehnuteľností súdu prvej inštancie vyplynulo, že poručiteľka bola podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných v Q. R. S. O., kat. úz. R. S. O. na LV č. XXX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXXX a z LV č. XXXXX, okres Košice IV, obec F. - H., kat. úz. R.
vyplýva, že bola výlučnou vlastníčkou bytu č. 101 na 13. posch. na L. M. X N. F., súp. č. XXXX s podielom

priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a prislúcha jej
spoluvlastnícky podiel k pozemku 662/100000, čo vyplynulo z LV č. XXXXX. Zároveň z lustrácie v
elektronickom systéme bánk zo dňa 31.1.2022 vyplynulo, že poručiteľka mala vedené účty v Q. P. R., T.,
so zostatkom na účte 151,38 €, R. R., T., so zostatkom na účte 13 € a I., T., so zostatkom na účte 0.01 €.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 137 písm. d) zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) , § 194 ods. 1 zák. č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len
„CMP“), ako aj ust. § 34, § 37, § 39, § 460, § 461 ods. 1, § 476 ods. 1, § 476 ods. 2, § 476b, § 476f
zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), a § 5 ods. 1 zák. č. 182/1993 Zb. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov a na ich základe dospel k záveru, že závet poručiteľky je neplatný pre

rozpor s ust. § 37 a § 479 OZ. Dôvodil tým, že posledná vôľa poručiteľky je nejasná a neurčitá jednak
v časti presnej identifikácie nehnuteľnosti, pretože absentujú ďalšie náležitosti ako okres, obec, kat.
úz., kde sa predmetný byt nachádza a nezohľadnil, že súčasťou vlastníctva bytu v bytovom dome je
aj podiel priestorov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve domu a
spoluvlastníckypodielkpozemku.Zprávnejúpravyobsiahnutejzák.č.182/1993Z.z.ovlastníctvebytov

a nebytových priestorov v platnom znení (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“)
vyvodil, že pri prevode vlastníctva bytu zákon stanovuje obligatórne náležitosti zmluvy, preto nie je
dôvod s použitím analógie, aby obdobné náležitosti neobsahoval aj závet, keďže obidvoma formami
dochádza k nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu. V prípade zmluvy ide o prevod vlastníctva a v
prípade závetu o prechod vlastníctva. Zároveň označenie hnuteľných vecí, ako „všetky moje úspory,

ktoré sú uložené v banke na mojom účte“ je takisto nejasné, neurčité, keďže nie je z neho zrejmé, v
akých peňažných ústavoch mala poručiteľka finančné prostriedky uložené a na akých účtoch. Naviac
závet „pripravil“ žalovaný v 2. rade, ktorý bol zároveň závetom povolaný dedič, čo je v rozpore s ust.
§ 476f OZ. Poukázal tiež na skutočnosť, že žalobkyňa a žalovaná v 1. rade sú dcérami poručiteľky,
teda potomkami poručiteľky, poručiteľka svojich potomkov nevydedila, a preto musia v zmysle ust. §

479 OZ dostať aspoň polovičný podiel pripadajúci im dedením zo zákona. Podľa názoru súdu prvej
inštancie spoluvlastnícke podiely poručiteľky na nehnuteľnostiach kat. úz. R. S. O., obec R. S. O., okres
Košice – okolie tak, ako sú zapísané na jednotlivých LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX, XXXX predstavujúce druh pozemku-orná pôda, resp. trvalé trávne porasty, v celkovej
výške nedosahujú polovicu všeobecnej hodnoty jednoizbového bytu v centre mesta v Košiciach, na ktorú

by mali obe dcéry poručiteľky, t.j. žalobkyňa a žalovaná v 1. rade zákonný nárok. Aj z tohto dôvodu
považoval súd prvej inštancie predmetný závet v tejto časti za neplatný, keďže nielen žalobkyňa, ani
žalovaná v 1. rade ako potomkovia poručiteľky nedostanú z dedičstva to, čo na nich pripadá v zmysle
ust. § 479 OZ. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na § 255 ods.
1 CSP, výlučným procesným úspechom žalobkyne v spore.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v 2. rade odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil
tak, že žalobu zamieta, eventuálne, aby ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. V úvode odvolania uviedol, že s rozsudkom nesúhlasí a považuje ho za nesprávny.V odvolaní uplatnil nasledovné odvolacie dôvody: súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) a súd prvej inštancie nesprávne
alebo neúplne zistil skutočný stav veci (§ 62 ods. 1 CMP). Namietal nepreskúmateľnosť rozsudku,
pričom sa argumentačne oprel o tvrdenie citujúc „dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
je základným predpokladom legitimity každého rozhodnutia súdu. Len také rozhodnutie súdu, ktoré

je dostatočne, racionálne a presvedčivo odôvodnené, možno vynucovať a jeho adresáti ho akceptujú
a cítia sa ním viazaní. Ak súd nie je schopný odôvodniť svoje rozhodnutie takýmto spôsobom, teda
argumentačne presvedčiť aj neúspešnú stranu o jeho akceptovateľnosti, potom sa také rozhodnutie
javí ako svojvoľné, prijaté bez opory v práve.“ Uviedol, že aj podľa ustálenej judikatúry, povinnosť
súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi

uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany
sporu (a tomu zodpovedajúcej povinnosti súdu) sa strane sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Do pozornosti dal právny názor vyjadrený v uzneseniach Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/98/2017 zo dňa 31.1.2019 a sp. zn. 4Mcdo/24/2012 zo dňa 31.októbra

2013. V súvislosti s odôvodnením ďalej namietal, že sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia nevysporiadal s viacerými skutočnosťami, ktoré vo svojich vyjadreniach uviedli strany
sporu. Poukázal na rozpor tvrdení žalobkyne v žalobe spočívajúci v tom, že na jednej strane tvrdí,
že poručiteľka by k sebe do bytu nikoho nepustila, pretože mala strach z toho, že jej byt vykradnú
a že pochybuje dokonca aj o tom, že by k sebe vpustila žalovaného v 2. rade, pričom na druhej

strane tvrdí, že posledná vôľa, ktorej platnosť sa v konaní posudzuje, je výsledkom jeho nečestného
a falošného vplyvu. Ďalej poukázal na konštatovanie súdu prvej inštancie, že závet je v rozpore s ust.
§ 476f OZ, a to z dôvodu, že ho „pripravil“ žalovaný v 2. rade. Podľa jeho názoru, však súd žiadnym
spôsobom nespresnil, ako k tomuto záveru dospel a na základe čoho konštatoval skutočnosť, ktorá by
mohla mať za následok neplatnosť závetu. Takáto skutočnosť nevyplýva zo žiadnych písomných podaní

strán (skutkové tvrdenie) a nevyplýva ani zo žiadnych dôkazov, ktoré boli súdu predložené. Keďže k
dokazovaniu ani pristúpené nebolo, je pre odvolateľa v skutku zložité stotožniť sa s takýmto názorom
súdu prvej inštancie, ktoré by z dokazovania malo vyplynúť, preto ho považuje za skutkové zistenie,
ktoré z dokazovania vôbec nevyplynulo. Odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie nevysvetlil
ako vníma pojem „príprava závetu“ a prečo nemôže povolaný dedič vykonať prípravu závetu, resp.

byť jeho pisateľom. Samotný Občiansky zákonník v súdom uvedenom ustanovení pritom zakazuje,
aby zákonom či závetom povolaný dedič pôsobil, okrem iného, ako pisateľ závetu. Pojem prípravy
závetu (širší pojem) v tomto ustanovení nie je obsiahnutá, pričom súd nevysvetlil ako vníma pojem
„príprava závetu“ a prečo ho subsumuje pod toto ustanovenie. Odvolateľ sa domnieva, že pri takto
prísne formálnom právnom úkone, akým je závet, je nevyhnutné, aby súd používal pri odôvodnení

presné zákonné termíny pre to, aby bolo možné jednoznačne a nespochybniteľne porozumieť tomu,
čo konkrétne súd vidí ako nedostatok a v akom konkrétnom konaní vidí porušenie tohto konkrétneho
ustanovenia. Strohé konštatovanie: „Naviac závet pripravil žalovaný v 2.rade, ktorý bol zároveň závetom
povolaný dedič, čo je v rozpore s ust. § 476f OZ,“ nepovažuje za vysvetlenie postupu, ktorým súd k
takémuto záveru dospel. Nie je mu zrejmé, na základe čoho súd uzavrel, že závet pripravil žalovaný,

v čom vidí prípravu (interpretácia pojmu) a v čom vidí rozpor súdom vnímanej prípravy so zákonom.
Uvedený postup súdu v tomto dôsledku možno posúdiť ako situáciu správnej aplikácie správneho
právneho predpisu, ale jeho nesprávna interpretácia, i keď z odôvodnenia rozhodnutia mu nie je
vôbec zrejmý spôsob, akým si súd ustanovenia § 476f OZ vyložil. Odvolateľ ďalej argumentoval, že
súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tvrdením žalobkyne, podľa ktorého si poručiteľka pri podpise

poslednej vôle neuvedomovala dôsledky, ktoré má táto vôľa vyvolať a spochybnila možnosť vyvolania
zamýšľaných účinkov poslednej vôle, ktorú poručiteľka podpísala. Tvrdenie žalobkyne o nespôsobilosti
poručiteľky posúdiť dôsledky svojho konania považuje v priamom rozpore so skutočnosťou, že krátko
po spísaní poslednej vôle žalobkyňa nenamietala, keď ju jej matka splnomocnila na jej zastupovanie vo
všetkých úkonoch a nijako nespochybnila, že by poručiteľka takýto právny úkon mohla urobiť a zároveň

si byť vedomá dôsledkov svojho konania. Poukázaním na generálnu plnú moc, boli možné omnoho
rozsiahlejšiedôsledkykonaniažalobkyneakosplnomocnenkyne,nakoľkosajednáoširokokoncipované
oprávnenie na zastupovanie a ich vykonanie nebolo viazané na ďalšiu, inými neovplyvniteľnú právnu
skutočnosť, ktorou je smrť splnomocniteľky/poručiteľky. Ako tendenčné a účelové pôsobí na žalovanéhotvrdenie žalobkyne, že poručiteľka si neuvedomovala dôsledky svojho konania len pri závete, a je to
zaňho nepresvedčivé. Vzhľadom k tomu by mal súd takéto zásadné rozpory odstrániť v odôvodnení
svojho rozhodnutia. Súdu prvej inštancie vytýka, že sa nevysporiadal s tvrdeniami žalobkyne, ktoré

spochybnili obaja žalovaní ohľadom prejavov jej choroby, spôsob, akým sa o ňu starali – kladením
jedla pred dvere, čo spochybnili obaja žalovaní, prístup do poručiteľkinho bytu, narušené vzťahy
poručiteľky k dcéram, záujem o poručiteľku, či samotnú prípravu pohrebu. Za neprijateľné považuje
aj porušenie ústavného práva na zachovanie listového tajomstva, podľa ktorého nikto nesmie porušiť
listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo

zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon (článok 22 ods. 2
Ústavy SR). Napadnutý rozsudok ďalej považuje za nezrozumiteľný aj v časti, kde súd odôvodňuje svoje
rozhodnutie pre aplikáciu zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov na posúdenie platnosti
závetu, čo tiež zakladá naplnenie ďalšieho odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP,
teda k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Vyjadril presvedčenie, že zákon o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov upravuje úplne iný druh právnych vzťahov ako normy dedičského práva a

nie je možné tieto normy automaticky použiť na posúdenie platnosti závetu len preto, že dochádza k
disponovaniu vlastníckym právom. Zmluvy o prevode vlastníctva bytu sú právnymi úkonmi inter vivos,
dvoj/viacstranné. Závet je jednostranným právnym úkonom urobeným mortis causa. Závet je právny
úkon prísne formalistický, pri ktorom nedodržanie formy má za následok jeho neplatnosť, na rozdiel
od zmlúv, ktoré sú v zásade neformálnymi právnymi úkonmi. Domnieva sa, že v tomto prípade nebol

dôvod pre použitie zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, preto napadnutý rozsudok trpí
aj vadami, ktoré spôsobujú existenciu odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h. ) CSP, lebo
súd na danú skutkovú situáciu, ktorá bola predmetom konania aplikoval nesprávne právne predpisy.
Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov ako lex specialis k Občianskemu zákonníku upravuje
veľmi úzky okruh právnych vzťahov, ktoré vznikajú pri prevode (nie prechode) vlastníctva konkrétneho

typu nehnuteľného majetku - bytov a nebytových priestorov. K uvedenému zaujal právne stanovisko
aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze sp. zn. I.ÚS/242/07. V uvedenom náleze sa
konštatuje, že z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov
je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako
dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov zohľadniť aj

zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája právny následok v
podobe jeho neplatnosti. Z postupu súdu má za to, že súd pri rozhodovaní o merite veci nerozhodoval
podľa týchto ústavno-právnych pravidiel. Podľa ustanovení § 476 a nasl. OZ, závet možno zriadiť
viacerými spôsobmi, dokonca ho je možné aj vlastnoručne napísať. S poukazom na predmetný nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky, je možné konštatovať, že nehnuteľnosť, a to byt, ktorý poručiteľka

označilavzávete,boldostatočneidentifikovanýprepotrebydedičskéhokonania.Prehnanéformalistické
požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú preto ústavne neakceptovateľné.
Náležitosti, ktoré sú požadované katastrálnym zákonom pri označovaní nehnuteľností, pri ich zápise,
zabezpečí napr. notár v osvedčení o dedičstve, ale samotný závet nie je predmetom zápisu do
katastra, preto v závete označená nehnuteľnosť môže byť jednoduchším spôsobom, ale zároveň

zrozumiteľným a presným, čo v danom prípade tak bolo. Ďalej poukazuje, že právnym posúdením
závetu,jeajkonštatovaniejehoplatnosti,čineplatnosti,čojedôsledkom,čivlastnosťouprávnehoúkonu,
a nie samotnou spornou skutočnosťou. Spornou skutočnosťou, ktorú namietala žalobkyňa, bol podpis
poručiteľky. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu zamieta a prizná plnú náhradu trov
konania žalovaným, eventuálne zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade uviedla, že rozsudok považuje za
zákonný a vecne správny, zodpovedajúci príslušnej právnej úprave, riadne a náležite odôvodnený,
pričom procesným postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
odvolateľa. Odvolanie považuje za nedôvodné a neopodstatnené, pričom poukázala na argumentáciu

odvolateľa v bodoch X. a XI. odvolania, v ktorom namieta (i) nesprávnosť formulácie žalobného
návrhu a (ii) nesúladnosť samotného prejednania a rozhodnutia právnej veci súdom prvej inštancie
keď tento konštatoval neplatnosť závetu poručiteľky. Ako vyplýva priamo z odvolateľom poukazovanej
komentárovej spisby: „Žalobný návrh (je v týchto prípadoch) vymedzený uznesením dedičského súdu.“
Obdobne, komentárová spisba k ustanoveniu § 194 CMP uvádza: „Dedičský súd (notár ako súdny

komisár) vo výroku uznesenia podľa § 194, ktorým účastníka odkáže, aby určenie spornej skutočnosti
uplatnil žalobou, formuluje žalobný petit, respektíve presne uvedie, čoho sa má žalobca domáhať.“ V
zmysle uvedeného je účastník dedičského konania povinný pri formulovaní žalobného petitu vychádzať
z uznesenia vydaného súdnym komisárom povereným príslušným súdom prvej inštancie v tej ktorejdedičskej veci. To v konečnom dôsledku uznal aj sám odvolateľ. Tvrdenia odvolateľa v tomto smere
preto podľa žalobkyne nemôžu zakladať dôvodnosť ani jedného z uplatnených odvolacích dôvodov.
Uviedla, že žiadna z uvádzaných námietok nebola zo strany odvolateľa vznesená v rámci konania na

súde prvej inštancie. Poukázala tiež na to, že súd prvej inštancie sa otázkou prípustnosti žaloby a
splnenia jej formálnych náležitostí zaoberal, a tieto vo svetle príslušných zákonných ustanovení podrobil
náležitému posúdeniu, čo jednoznačne vyplýva z bodov 11 až 16 napadnutého rozsudku, preto súd prvej
inštancie považoval žalobu za podanú riadne a včas, t.j. v súlade príslušným legislatívnym postupom.
Žalobkyňa ďalej nepovažovala za dôvodnú námietku odvolateľa, podľa ktorej má byť napadnutý

rozsudok nepreskúmateľný z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia, resp. z dôvodu, že súd
prvej inštancie sa v tomto nevysporiadal so všetkými tvrdeniami prezentovanými sporovými stranami.
Žalobkyňa na rozdiel od odvolateľa zastáva názor, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku zreteľne
uviedol,akýskutkovýstavzistilazakýchdôvodovpovažovalžalobuzadôvodnú.Súdprvejinštancietiež
odkázal na relevantné zákonné ustanovenia, ktoré v napadnutom rozsudku primerane vyložil a aplikoval
na konkrétnu vec. Napadnutý rozsudok preto z pohľadu žalobkyne nemožno považovať za svojvoľný ani

za arbitrárny, keďže celkom zjavne objasňuje podstatu sporu a závery prijaté súdom prvej inštancie, to v
rozsahu vyžadovanom ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie napadnutého rozsudku ako celok
podľa jej názoru zodpovedá zákonným náležitostiam, keďže z neho je možné zistiť ako skutkové, tak aj
právne závery súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k vyhoveniu podanej žaloby. Skutočnosť, že jednotlivé
právne závery súdu prvej inštancie odvolateľ nepovažuje za správne alebo úplné, nemožno bez

všetkého a automaticky posúdiť ako jeho nepreskúmateľnosť. V tej súvislosti odkázala na právny názor
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý príkladmo v Náleze, sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. septembra
2008 zdôraznil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.

Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere
uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že
vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže
obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21.
januára 1999). V tomto prípade sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou súladnosti závetu poručiteľky, a

to ako vo svetle všeobecných náležitostí tohto právneho úkonu, tak aj z pohľadu osobitných náležitostí
zakotvených v ustanoveniach § 476 a nasl. OZ. Podľa príslušnej komentárovej spisby: „Pokiaľ ide o
všeobecné náležitosti, tie sa týkajú: a) Osoby závetcu b) Náležitosti vôle (§37) a jeho prejavu (§35 OZ),
c) Listiny, na ktorej je obsah závetu zachytený d) Náležitosti predmetu závetu (pozri § 37 ods. 2 a §
39 OZ) V tomto smere súd prvej inštancie jednoznačne konštatoval neplatnosť závetu poručiteľky v

zmysle ust. § 39 OZ pre rozpor s ustanovením § 37 a § 479 OZ. Z pohľadu istej teoreticko-právnej
roviny uviedla, že následkom naplnenia dikcie ust. § 39 OZ je absolútna neplatnosť právneho úkonu.
Predmetné zákonné ustanovenie sa aplikuje nie len na zmluvy, ale na akékoľvek právne úkony – vrátane
závetu.Absolútnaneplatnosťpôsobípriamo(automaticky)zozákona(exlege),atoodpočiatku(extunc)
a bez ohľadu, či sa tejto neplatnosti ten-ktorý subjekt dovolá. Právne účinky takéhoto právneho úkonu

ani nevzniknú, a teda nedôjde k vzniku, zmene ani zániku práv a povinností, ktoré s nimi zákon spája.
Absolútnu neplatnosť právneho úkonu nie je možné zhojiť ani dodatočným schválením (ratihabíciou),
ani odpadnutím vady vôle alebo jeho prejavu (t. j. tak ako to odvolateľ naznačuje keď poukazuje na to,
že zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v spojení s katastrálnym zákonom nesankcionujú
nedostatok splnenia určených náležitostí neplatnosťou). Súd prihliada na absolútnu neplatnosť z úradnej

povinnosti (ex offo) v prípade, ak skutočnosti, ktoré sú spojené s absolútnou neplatnosťou právneho
úkonu, vyjdú v konaní najavo. V nadväznosti na vyššie príkladmo uvedený právny názor Ústavného
súdu Slovenskej republiky tak považuje za vecne správne a súladné, ak sa súd prvej inštancie v
prvom rade vysporiadal s otázkou absolútnej (ne)platnosti závetu poručiteľky vo svetle ustanovení
zakotvujúcich všeobecné náležitosti závetu. V zmysle vyššie uvedeného považuje za nesporné, že súd

bol na (ne)splnenie/rozpor závetu s uvádzanými zákonnými ustanoveniami povinný prihliadať z úradnej
povinnosti, a to aj bez námietky strán sporu. Zo žalobného návrhu podľa jej názoru jednoznačne vyplýva,
že sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu – závetu poručiteľky. Súčasne, súd prvej
inštanciesavodôvodnenínapadnutéhorozsudkuvysporiadalajsotázkourelatívnej(ne)platnostizávetu
poručiteľky pre porušenie ustanovenia § 479 OZ, zakotvujúceho obmedzenie poručiteľovej voľnosti v

prospech tzv. neopomenuteľných dedičov, t. j. žalobkyne (a žalovanej v I. rade) ako dcér poručiteľky.
S rozporom závetu s predmetným zákonným ustanovením sa súd prvej inštancie riadne a dôkladne
vysporiadal, pričom svoj právny názor s ohľadom na skutkový stav veci náležite odôvodnil (body 29
a 30 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyňa podotkla, že odvolateľ v odvolaní voči vecnej správnosti azákonnosti záveru súdu prvej inštancie o rozpore závetu s ust. § 479 OZ nemal žiadne výhrady a tento
rozpor ani okrajovo nenamietal, z čoho podľa jej názoru vyplýva, že sa s nim v celom rozsahu stotožňuje.
Na margo uvedeného poznamenala, že odvolateľ v tomto smere rovnako nenamietal ani nedostatočnosť

a nepresvedčivosť poskytnutého odôvodnenia súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Žalobkyňa
ako v závete nezákonne opomenutá dedička napadla relatívnu a absolútnu neplatnosť závetu, a to z
viacerých dôvodov. Podľa relevantnej komentárovej spisby pritom má platiť: „V prípade konkurencie
viacerých vád právnych úkonov zakladajúcich dôvody absolútnej neplatnosti a relatívnej neplatnosti
právneho úkonu má prednosť posúdenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu.“ Ak súd prvej inštancie

zistil absolútnu neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s ustanovením § 37 OZ – konkrétne z dôvodu
nejasnosti a neurčitosti právneho úkonu, v spojení s rozporom s ustanovením § 479 OZ, nie je potom
nevyhnutné, aby (i) všeobecný súd posudzoval a vysporiadaval sa s ostatnými, hoc aj namietanými
dôvodmi neplatnosti právneho úkonu. Za daných okolností by tento postup súdu bolo možné označiť
ako neúčelný a nehospodárny, t.j. rozporný so základnou zásadou civilného sporového konania. V
neposlednom rade si dovolila uviesť, že sa v celom rozsahu stotožňuje a súhlasí s právnym posúdením

súdu prvej inštancie, ktorý za aplikácie ust. § 34, § 37 ods. 1, § 39 OZ v spojení s ustanovením § 5
ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov konštatoval nejasnosť a neurčitosť závetu
poručiteľky. Argumentáciu odvolateľa v tomto smere v celosti považuje za zavádzajúcu a účelovú, keď
je zrejmé, že v tzv. poslednej vôli poručiteľky absentuje riadna špecifikácia nehnuteľnosti, ktorá má
byť predmetom dedenia. Na margo uvedeného zdôraznila, že zo závetu poručiteľky nevyplýva riadna

identifikácia nehnuteľnosti ani len v rozsahu údajov evidovaných na príslušnom liste vlastníctva, keď
v tomto úplne absentuje vymedzenie spoluvlastníckeho podielu poručiteľky k spoločným častiam a
spoločným zariadeniam domu, a prípadne aj pozemku – nie to ešte v analogicky aplikovateľnom ust. § 5
ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Odvolateľ považuje za „nedôvodné očakávať,
že akýkoľvek poručiteľ, bez prislúchajúceho vzdelania, či dostatočných vedomostí ako aj vzhľadom na

svoje možnosti a schopnosti, by bol spôsobilý presne identifikovať nehnuteľnosť, ktorú vlastní tak, ako
to vyžaduje zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“. Túto námietku vznesenú odvolateľom
považuje za irelevantnú a zavádzajúcu z dôvodu, že textové znenie závetu poručiteľky vyhotovoval –
pripravoval sám odvolateľ (žalovaný v 2. rade), a to dokonca 2x ako vyplýva z bodu 6 napadnutého
rozsudku. Vzhľadom na samotným odvolateľom vytýkaný charakter závetu ako „prísne formalistického

právneho úkonu“ nemôže žalobkyňa súhlasiť s názorom, že na jeho obsah nie sú právnym poriadkom
kladené v zásade žiadne požiadavky, a jeho prípadnú nezrozumiteľnosť je nutné za každých okolností
preklenúť aplikáciou výkladových pravidiel podľa ustanovenia § 35 ods. 2 OZ. Vzhľadom na zásadnú
nejasnosť a neurčitosť obsahu závetu v časti vecí, ktoré mala poručiteľka zanechať odvolateľovi,
namietala, že uplatnením tohto postupu by došlo k neakceptovateľnému a arbitrárnemu dotváraniu vôle

poručiteľky. Súdom prvej inštancie použitý pojem „pripravil“ vzhľadom na zistený skutkový stav veci
detailne opísaný v tomto bode napadnutého rozsudku, z jej pohľadu nevyvoláva žiadne pochybnosti
o jeho výklade. Rovnako sa stotožnila s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru o nejasnosti a neurčitosti hnuteľných vecí uvádzaných v
závete ako: „všetky moje úspory, ktoré sú uložené v banke na mojom účte.“ Zo závetu nemožno

vyvodiť o aké úspory sa má jednať, a v ktorej banke mal byť spomínaný účet vedený. Rovnako
ako vo vyššie uvedenom prípade, považovala uvedenie údajov o bankovom účte poručiteľky za také
informácie, ktoré je možné dôvodne vyžadovať. Všetky tieto skutočnosti z pohľadu žalobkyne jasne a
spoľahlivo odôvodňujú prijatie záveru o neplatnosti závetu tak, ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku.
Napadnutý rozsudok podľa žalobkyne, ako taký obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,

ktoré nemožno označiť za svojvoľné ani za zjavne neodôvodnené, pričom z týchto rovnako nevyplýva
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia rozhodnutia podľa jej názoru je možné vyvodiť odpoveď súdu
prvej inštancie na všetky podstatné okolnosti prípadu. Mala tiež za to, že súd prvej inštancie sa
v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami

podstatnými pre rozhodnutie vo veci, a to v plne postačujúcom rozsahu. Rozsudok súdu prvej inštancie
je zrozumiteľný a riadne odôvodnený, pričom tento nemožno považovať za nepreskúmateľný ako to
naznačuje odvolateľ. Odkázala na názor najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, do obsahu
práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný
súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní (II. ÚS77/06). Ak sa odvolateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, tento nesúhlas nemôže
sámosebeviesťkzáveruozjavnejneodôvodnenostialeboarbitrárnostiriadneodôvodnenéhoprávneho
názoru súdu prvej inštancie (I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012). Z daných dôvodov trvala

na tom, že súd prvej inštancie si splnil svoje zákonom stanovené povinnosti, a to povinnosť (i) náležite
zistiť skutkový stav, (ii) právne ho posúdiť, (iii) zaujať autoritatívny názor na predmet konania, a (iv) tento
dostatočneodôvodniť.Vdôsledkutohopovažovalapodanéodvolaniezanedôvodnéavecnenesprávne.
Záverom navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalobkyni priznal voči žalovanému
v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

7. Žalovaný v 2. rade v odvolacej replike zotrval na dôvodoch uvedených v odvolaní a dodal,
že základným nedostatkom spôsobujúcim nesprávnosť rozhodnutia po prvotnom nedostatočnom
posúdení procesnej prípustnosti žaloby je aplikácia nesúvisiaceho predpisu (Zákon o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov), ktorou súd prvej inštancie zásadne pochybil, preto nemožno akceptovať jeho
rozhodnutie ako správne. V tejto spojitosti uviedol, že analógia legis pripadá do úvahy len vtedy, ak

konkrétna situácia nie je upravená inými právnymi normami a je potrebné použiť zmyslom a okruhom
upravených vzťahov predpis najbližší. Závet ako právny úkon nie je prejavom zmluvnej voľnosti, ale
je formálnym jednostranným právnym úkonom. Je toho názoru, že sa súd prvej inštancie dôsledne
nevysporiadal so spornými skutočnosťami, kvôli ktorým dedičský súd odkázal na podanie žaloby. Dal do
pozornosti Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 92/21 z 19.05.2021. Už samotná

aplikácia nesprávneho právneho predpisu spôsobuje, že rozhodnutie súdu nemôže byť správne, preto
súd prvej inštancie nemal vychádzať analogicky zo zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.
Poukázal tiež na to, že súd vie objektívne zistiť, aké nehnuteľnosti poručiteľka vlastnila, podobne aj aké
úspory mala v bankových inštitúciách a vo vzťahu k neopomenuteľným dedičom, je potrebné posúdiť
to, či napriek závetu nenadobudnú títo dedičia podiel na dedičstve vo výške zákonného podielu podľa

§ 479 OZ na základe jeho hodnoty a ak nie, potom posúdiť jeho platnosť v danej časti. Súdu prvej
inštancievytýkal,žerovnakoakožalobkyňa,ajondospelkzáveru,žezávetvyhotovilodvolateľakodedič
povolaný závetom, no nevysvetlili, ako došli k tomuto záveru, a z akých dôkazov táto skutočnosť vyplýva.
Súd na rozdiel od žalobkyne sa nemôže riadiť vnútorným presvedčením, ale musí svoj právny záver
oprieť o zistený skutkový stav a svoje rozhodnutie dať s ním do súvislosti. Žalovaný v 2. rade uviedol, že

podané odvolanie nie je založené na nesúhlase s odôvodnením rozhodnutia, ale na existencii pochybení
súdu pri právnom posúdení veci, nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení svojho rozhodnutia, či
nevykonaní všetkých potrebných dôkazov.

8. Žalobkyňa v odvolacej duplike úvodom opätovne zotrvala na svojom tvrdení o zákonnom a vecne

správnom rozsudku, zodpovedajúcom príslušnej právnej úprave, dostatočne odôvodnenom, a vydanom
spôsobom zachovávajúcim práva odvolateľa, ako aj ostatných strán sporu na spravodlivý proces. S
tvrdeniami žalovaného v 2. rade v odvolaní naďalej v celom rozsahu nesúhlasí a považuje ich za vecne
nesprávne, nedôvodné a zavádzajúce. Poznamenala, že žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení zo dňa
09.06.2024 neuviedol žiadnu novú argumentáciu, či tvrdenia, než tie, ktoré prezentoval v samotnom

odvolaní. Žalobkyňa už k týmto svoje stanovisko vo vyjadrení zo dňa 17.05.2024 zaujala, a preto
v súlade s princípom hospodárnosti zotrvala na tvrdeniach v ňom obsiahnutých, na tieto odkazuje
a považuje ich v celom rozsahu za dôvodné. Zotrvala na tom, že súd prvej inštancie sa riadne a dôkladne
zaoberal v bodoch 11 až 16 rozsudku prípustnosťou žaloby. Jednoznačne uviedol, že išlo o žalobu
o určenie právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu, pri ktorej súd neskúma existenciu

naliehavého právneho záujmu. Žalobkyňa bola súdom prostredníctvom súdneho komisára odkázaná
podľa § 194 ods. 1 CMP na podanie príslušnej žaloby. V súlade s pokynom súdneho komisára žalobkyňa
formulovala petit žaloby a žaloba bola podaná v určenej lehote. Rovnako správne označila z hľadiska
vecnej legitimácie všetkých účastníkov dedičského konania, teda aj žalovanú v 1. rade, ktorá závet
nerozporovala.Pretožalobkyňapovažujezákonomstanovenépodmienkypreprejednaniearozhodnutie

predmetnej právnej veci za splnené. Dala do pozornosti právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo 254/2009 zo dňa 28.09.2010. Záverom zdôraznila, že aj
za súčasnej právnej úpravy sa súdom autoritatívne vyslovená neplatnosť závetu vyskytuje naprieč
početnými rozhodnutiami súdov prvej inštancie, ktoré potvrdzujú aj súdy vyššieho stupňa. Trvá na tom,
že súd prvej inštancie sa náležite a dôkladne zaoberal súladom závetu so všeobecnými zákonom

stanovenými náležitosťami závetu a tiež s ohľadom na osobitné náležitosti zakotvené v § 476 a nasl. OZ,
pričom konštatoval neplatnosť závetu pre rozpor s ust. § 37 a § 479 OZ. Následkom naplnenia niektorej
zo skutkových podstát ust. § 39 OZ je absolútna neplatnosť právneho úkonu. S týmto záverom sa
stotožnil aj sám žalovaný v 2. rade. Ďalej sa nestotožnila s tvrdeniami žalovaného v 2. rade o neexistenciidôvodov, preukazujúcich absolútnu neplatnosť závetu, a rovnako nesprávne právne posúdenie veci zo
strany súdu vo vzťahu k relatívnej neplatnosti závetu. Zotrvala na tom, že ako absolútnu, tak relatívnu
neplatnosť závetu zakladá nejasnosť, neurčitosť a zákonná nesúladnosť tohto právneho úkonu. Naďalej

sa stotožnila s právnym posúdením súdu prvej inštancie, ktorý vyslovil, že v poslednej vôli absentuje
riadna špecifikácia predmetu dedičstva – nehnuteľnosti, v dôsledku čoho je závet neurčitý a nejasný.
Rovnako za nejasné a neurčité považuje aj vymedzenie hnuteľných vecí v závete, nakoľko podľa
lustrácie mala byť poručiteľka klientkou troch bánk – Q. P. R., T., R. R., T. a I., T.. Uviedla, že nie je preto
zrejmé, ku ktorým úsporám prejavila vôľu tieto zanechať žalovanému v 2. rade. Podľa názoru žalobkyne

tieto nejasnosti nemožno preklenúť aktivitou súdnych orgánov za súčasného uplatnenia svojvoľného
a jednostranného výkladu vôle poručiteľky, ktorý by aj tak v konečnom dôsledku odporoval zákonom
stanovenýmpodmienkam–ust.§479OZ.Opätovneuviedla,ževovzťahukrelatívnejneplatnostizávetu
poručiteľky pre rozpor s ust. § 479 OZ, žalovaný v 2. rade nevzniesol žiadne námietky. Na základe vyššie
uvedených skutočností navrhla, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potvrdené ako vecne správne
a súčasne, aby žalobkyni bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v 2.

rade v plnom rozsahu.

9. Žalovaný v 2. rade podal vyjadrenie k odvolacej duplike, v ktorom uviedol, že žalobkyňa iba opätovne
zhrnula svoje právne argumenty a právny názor, ktorým podporila rozhodnutie prvostupňového súdu
ako vecne správne. Zotrval na dôvodoch odvolania uvedených v predchádzajúcich podaniach a dal do

pozornosti článok N. F. uverejnený v časopise Právnik vydávanom Ústavem státu a práva Akadamie
viěd České republiky č. 7/2013 str. 664-676, v ktorom sa zaoberá analýzou dvoch rozhodnutí najvyšších
súdov SR a ČR (NSČR sp. zn. 21Cdo 1859/2006, NSSR sp. zn. 6Cdo 167/2010). Taktiež poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.03.2024, sp. zn. 4Cdo 112/2023, kde
je konštatované, že otázka platnosti závetu v sebe zahŕňa posúdenie skutkových, aj právnych otázok.

Žalobný návrh je vymedzený uznesením dedičského súdu, ktoré by malo podľa § 194 CMP vymedziť
predmet budúceho sporu tak, aby obsahom petitu bola otázka skutková a nie otázka, ktorá zahŕňa
aj právne posúdenie veci. Petitom žaloby podľa § 194 CMP preto nemá byť určenie platnosti alebo
neplatnosti závetu. Skutková otázka, ktorá sa ma určiť žalobou podľa § 194 CMP sa má týkať výlučne
spôsobilosti poručiteľa na právne úkony. Až na základe rozsudku o určení právnej skutočnosti bude

úlohou dedičského súdu vec právne posúdiť a vyhodnotiť, že závet je platný alebo neplatný. Vzhľadom
na vyššie uvedené je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne a predchádzal mu
nesprávny postup súdu po podaní žaloby a následne aj nesprávne právne posúdenie veci.

10.Žalobkyňavosvojomvyjadreníkvyjadreniužalovanéhozodňa31.07.2024uviedla,žetrvánasvojich

doterajších vyjadreniach v celom rozsahu a považuje ich za dôvodné.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného v 2. rade ako
podané včas (§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až 361 CSP), proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania

(§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a v intenciách odvolaním
uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), h) a f) CSP, s prihliadnutím na vady,
ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie je dôvodné, preto rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, nakoľko neboli splnené
podmienky ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozhodnutia.

12. Žalovaný v 2. rade namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP, t.j. súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

13.Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.h/CSPodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje

zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu.
Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav(skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.14. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej
inštancie v konaní v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a odvolaním vymedzeného zamerania

odvolacieho prieskumu a dospel k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods.
1 písm. b), e), f) nie sú v posudzovanom spore naplnené, s výnimkou odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. h), ktorý naplnený bol.

15. Odvolací súd k odvolacej námietke odvolateľa, ktorá poukazuje na nedostatky odôvodnenia

napadnutého rozsudku uvádza, že právo účastníka procesu na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivé súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva
z ustálenej judikatúry ESĽP, ako aj Ústavného súdu SR. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi
vady konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

16. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

17. Rozsudok musí obsahovať odôvodnenie v súlade s cit. § 220 ods. 2 CSP, pretože povinnosť súdu
riadne odôvodniť rozhodnutie, je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami strany sporu. V odôvodnení

sa súd, rozhodujúci o uplatnenom nároku, musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v
ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie musí preto obsahovať stručný a jasný výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku. Odôvodnenie má byť prostriedkom

kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho bude preskúmavať
v dôsledku opravného prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

18. Odôvodnenie rozsudku musí byť úplne v zmysle, že sa vysporiada so všetkými otázkami riešenými
v konaní a musí byť v súlade s výrokom. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je dostatočné,

pretože sa v ňom jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné. Stranám sporu neozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, zo
skutkových zistení nevyvodil právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol
jasný,zrozumiteľnýadostatočneodôvodnený.Zároveňnepodalvýkladprávnehoposúdeniaskutkového

stavu, ktorý riadne ani nezistil podľa relevantných hmotnoprávnych zákonných ustanovení.

19. Odvolací súd dodáva, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nehnuteľnosť,
v posudzovanom prípade byt, ktorý bol predmetom dedenia, nebol dostatočne jasne identifikovaný a je
toho názoru, že nie je potrebné v tomto prípade použiť analógiu ohľadom identifikácie bytu v zmysle

zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Byt poručiteľka jasne popísala, že sa nachádza v F.
S. L. U. M. X, na XX. L., zapísanej na LV č. XXXXX, čo je podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne
konkrétne popísaná nehnuteľnosť, keďže poručiteľka nevlastnila viac bytov, čo by mohlo viesť k určitej
zameniteľnosti. Taktiež ani skutočnosť, že závet neobsahoval údaje o neopomenuteľných dedičov ako
aj konkrétne bankové inštitúcie, kde mala mať poručiteľka uložené úspory, nerobí závet absolútne

neplatným.

20. Odvolací súd k druhej odvolacej námietke odvolateľa, ktorou namietal nesprávnu interpretáciu
aplikácie právneho predpisu ust. § 476f OZ súdom prvej inštancie a nie je podľa odvolateľa zrejmé, akým
spôsobom si dané ustanovenie vyložil, uvádza nasledovne posúdenie.

21. Podľa § 476 ods. 1, 2 OZ poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v
inej písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice. V každom závete musí byť
uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný.22. Podľa § 476b OZ závet, ktorý poručiteľ nenapísal vlastnou rukou, musel vlastnou rukou podpísať
a pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejaviť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu.

Svedkovia sa musia na závet podpísať.

23. Podľa § 476c ods. 1, 2 OZ poručiteľ, ktorý nemôže čítať alebo písať, prejaví svoju poslednú vôľu
pred tromi súčasne prítomnými svedkami v listine, ktorá musí byť prečítaná a prítomnými svedkami
podpísaná. Pritom musí pred nimi potvrdiť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Pisateľom a

predčitateľom môže byť aj svedok; pisateľ však nesmie byť zároveň predčitateľom. V listine sa musí
uviesť, že poručiteľ nemôže čítať alebo písať, kto listinu napísal a kto nahlas prečítal a akým spôsobom
poručiteľ potvrdil, že listina obsahuje jeho pravú vôľu. Listinu musia svedkovia podpísať.

24. Podľa § 476f OZ závetom povolaný, ani zákonný dedič a osoby im blízke nemôžu pri vyhotovovaní
závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci alebo predčitatelia.

25. Vo vzťahu k uplatnenému odvolacieho dôvodu odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru,
v zmysle ktorej ustanovenie § 476f OZ sa aplikuje iba v prípade zriadenia závetu podľa ust. § 476c
OZ, týkajúceho sa prípadu, keď poručiteľ nemôže čítať alebo písať. Závet zriadený podľa § 476b OZ
nie je neplatný (§ 39 OZ) len preto, že dedič, resp. osoby mu blízke, pôsobili ako pisateľ závetu (alebo

svedok). V rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 153/2002 (stanovisko 31/2005) Najvyšší súd
SR zohľadnil aj obdobnú právnu úpravu obsiahnutú v § 543 a § 547 zákona č. 141/1950 Zb. (tzv. Stredný
Občiansky zákonník) a vyvodil právny záver, že ust. § 476f OZ o tom, že pisateľom závetu nesmie byť
závetom povolaný dedič ani zákonný dedič a osoby im blízke, sa nevzťahuje na prípady zriadenia závetu
podľa § 476b OZ, ale iba na prípady zriadenia závetu podľa § 476c OZ, ktorý obsahuje sprísnenú formu

alografného závetu v prípade, ak zriaďovateľ závetu nemôže čítať alebo písať.

26. S poukazom na uvedené je nevyhnutné dôsledne rozlišovať závet zriadený podľa § 476b OZ a podľa
§ 476c OZ a v danom prípade bolo preto nevyhnutné náležite sa najprv vysporiadať s otázkou, o ktorú
z uvedených foriem závetu sa malo jednať (vychádzajúc z posúdenia spornej okolnosti či poručiteľ v

čase spísania závetu vedel čítať a písať). Až následne v závislosti od vyriešenia tejto otázky je možné
posúdiť, či sa na daný závet vzťahuje aj úprava obsiahnutá v ustanovení § 476f OZ (v súlade s vyššie
uvedenou judikatúrou).

27. V danom prípade z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd určil predmetný

závet za neplatný právny úkon z dôvodu formálnych nedostatkov pri písaní závetu, a to konkrétne
v dôsledku porušenia ust. § 476f OZ, pretože povolaný dedič pôsobil alebo mal pôsobiť ako pisateľ
závetu, že závet neobsahoval neopomenuteľných dedičov a nehnuteľnosť – byt, ktorý mal zdediť
povolaný dedič nebol označený v zmysle zákona č. 182/1993.

28. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje tiež na absenciu vykonania dokazovania súdom prvej inštancie
so zreteľom na nepriaznivý zdravotný stav poručiteľky, vzhľadom na žalobkyňou deklarované ochorenia,
ktorý v žalobe namietala v súvislosti so spôsobilosťou poručiteľky vnímať dôsledky podpisu poslednej
vôle.Tietotvrdeniažalobkyňapodporiladoloženýmilekárskymisprávamiaprepúšťacímisprávami,ktoré
aj vyčerpávajúco opísala. Žalobkyňa spochybňovala, že by poručiteľka v čase podpisu poslednej vôle

bola pri takom vedomí, že by bola schopná plne vnímať právne následky, ktoré podpisom poslednej
vôle a rovnako, že listina nebola urobená bez nátlaku a ňou udeleným podpisom v prítomnosti svedkov.
Taktiež spochybnila aj samotný podpis poručiteľky. Spôsobilosť poručiteľky na vnímanie dôsledkov
podpisuposlednejvôlebolatedavkonanísporná.Súduprvejinštancienavrhovalavykonaťdokazovanie
ohľadom vyššie uvedených skutočností, ale tento dôkaz nevykonal a na predložené listiny žiadnym

spôsobom nebral zreteľ.

29. Vzhľadom na vyššie skutočnosti, ako aj citované zákonné ustanovenia dospel odvolací súd k záveru,
že neboli splnené podmienky pre potvrdenie ani zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie a preto v súlade
s § 389 ods. 1. písm. b) CSP rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Úlohou

súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní riadne zistiť skutkový stav naznačeným spôsobom a vec
opätovne posúdiť vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu a rozhodnutie
náležite odôvodniť tak, aby zodpovedalo požiadavkám na rozhodnutie a aby bolo presvedčivé a úplne.
V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.