Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/119/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121538392
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6121538392.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD.

a členiek senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jany Haluškovej v spore žalobcov: 1/ Ľ. G., nar. XX.
X. XXXX, Y. - Y.V. T. D., O.. G.. W. Č.. XX 2/ I. I., nar. XX. XX. XXXX, Y. - Y. T. D., I. Č.. XX, 3/ B. G.,
nar. XX. X. XXXX, T. I., I. T. Č.. XX, žalobcovia 1/ až 3/ zastúpení JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD.,
s.r.o., Južná trieda 28, Košice, IČO: 52 858 774, proti žalovanému: Mesto Košice, Košice, Tr. SNP 48/
A, IČO: 00 591 135, o zaplatenie 7.698,48 eur s prísl., vedenom na bývalom Okresnom súde Košice II
pod sp. zn. 29C/45/2021, o dovolaní žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 16.
novembra 2023 sp. zn. 2Co/37/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 21. novembra 2022 č. k.
29C/45/2021 - 114 žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia istiny s príslušenstvom zamietol.
Vyslovil, že žalovaný má voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade nebolo medzi stranami

sporné, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX a
žalovaný je vlastníkom stavieb „Športové ihrisko s tribúnou Košická Nová Ves“, postavených na parcele
registra „C“, parcelné číslo 1117/1, ktorá nie je zapísaná na LV. Žalovaný užíva parcely žalobcov tým, že
na nich bez súhlasu žalobcov ako podielových spoluvlastníkov a bez právneho dôvodu postavil stavbu
- futbalové ihrisko.
1.2. Za účelom preukázania prechodu vlastníctva k Športovému ihrisku s tribúnou Košická Nová Ves na
žalovanéhopodľaosobitnéhopredpisu,žalovanýpredložilsúduprotokoloprechodevlastníctvamajetku,

majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zo dňa 29. 10. 1992 (ďalej
ako „delimitačný protokol zo dňa 29. 10. 1992“). Predmetným delimitačným protokolom bol deklarovaný
prechodzoštátu,zastúpenéhoOkresnýmúradomKošice,namestoKošice,atokudňuúčinnostizákona
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (01. 05. 1991).
1.3. K preukázaniu oprávnenosti, resp. povolenia stavby športového areálu v Košickej Novej Vsi
sa žalovanému šetrením v Štátnom archíve v Košiciach podarilo dohľadať rozhodnutie Okresného
národného výboru v Košiciach, odboru výstavby č. výst. 10226/1962-Du zo dňa 09. 10. 1962 o

určení stavebného obvodu pre novostavbu športového areálu v k. ú. Y. T. D.. V zmysle predmetného
rozhodnutia bol v súlade s vtedy platným a účinným zákonom č. 84/1958 Zb. o územnom plánovaní
určený stavebný obvod pre výstavbu športového areálu, ktorý sa vzťahoval na parcely č. 791-781 v k.
ú. Y. T. D.. Investorom predmetnej výstavby športového areálu bol MNV v Košickej Novej Vsi.1.4. Na základe vyššie uvedených a predložených dokumentov má súd za to, že športový areál prešiel z
vlastníctva štátu do vlastníctva žalovaného na základe osobitného predpisu (zákona č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí) a že samotná výstavba športového areálu bola realizovaná v súlade s platnými právnymi

predpismi. Keďže na časti žalovaného pozemku sa nachádza aj miestna cesta C., žalovaný za účelom
preukázania jej prechodu na žalovaného podľa osobitného predpisu, predložil súdu protokol o prechode
nehnuteľného majetku v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zo dňa 11. 01. 1993 (ďalej
ako „delimitačný protokol zo dňa 11. 01. 1993“). Predmetným delimitačným protokolom zo dňa 11. 01.
1993 bol deklarovaný prechod komunikácií v meste zo Správy mestských komunikácií Košice na mesto

Košice,atokudňuúčinnostizákonač.138/1991Zb.omajetkuobcí(01.05.1991).Prílohudelimitačného
protokolu tvorí zoznam komunikácií podľa jednotlivých obvodov, pričom spomenutá miestna cesta C. je
uvedenávzoznamemestskýchkomunikáciíII.triedyvobvode14.-Y.T.D..Športovýareálajcestaprešli
do vlastníctva žalovaného v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. V prípade, ak sa žalovanému
nepodarilo, vzhľadom na plynutie času, dohliadať v archívoch všetky listiny preukazujúce vybudovanie
stavieb podľa vtedy platných predpisov, táto nemožnosť nemôže ísť na ťarchu žalovaného s tvrdením,

že stavby boli postavené nie v súlade s vtedy platnými predpismi.
1.5. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že v prípade sporných pozemkov ide o nehnuteľnosti,
na ktorých sa nachádza futbalové ihrisko s tribúnou, preto je podľa súdu potrebné na právne vzťahy
z toho vyplývajúce aplikovať ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z., keďže v takomto prípade by
nepochybne platilo, že k pozemkom, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve žalobcov vzniklo zo zákona

č. 66/2009 Z. z. vecné bremeno v prospech žalovaného, ktoré mu zakladá právny titul k ich užívaniu.
1.6. Predmetom konania teda bolo, či žalobcom patrí náhrada za žalovaným užívané nehnuteľnosti, a
ak áno, aká je výška tejto náhrady a či táto náhrada má byť jednorazová alebo opakovaná.
1.7. Uvedená argumentácia obsiahnutá a plne prevzatá z uznesenia NS SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo
dňa 30. 11. 2020 vyvracia názor o možnosti priznávania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho

práva aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom
predpokladaným v § 2 a v § 3 Zák. č. 66/2009 Z. z.
1.8. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na najnovšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo/99/2019 zo dňa 26. 1. 2022, ktoré si plne osvojilo vyššie uvedenú argumentáciu a vychádzalo z
nej, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/78/2022.

1.9. Žalovaný s poukazom na vyššie uvedené uznesenia ako Najvyššieho, tak aj Ústavného súdu SR
vzniesol námietku premlčania, keďže aj prípadná jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena
vznikla vlastníkovi zaťaženého pozemku ex lege ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009 Z. z.
1.10. V zmysle § 4 ods. 1 Zák. č. 66/2009 Z. z. zo zákona vzniká vlastníkovi pozemku povinnosť strpieť
výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a to do vykonania pozemkových úprav v príslušnom

katastrálnom území. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá
charakter opakujúceho sa plnenia. Opačný výklad by bol v rozpore so zákonom, keďže zo žiadnych
ustanovení žiadneho zákona nie je možné vychádzať, že by v rámci pozemkov, na ktorých sú stavby
podľa Zák. č. 66/2009 Z. z. mohlo dochádzať k nájomnému vzťahu, resp. k bezdôvodnému obohateniu,
resp. k akémusi opakovanému náhradnému plneniu za takto zriadené vecné bremeno. Ani úmyslom

zákonodarcu nemohlo byť vytvorenie takého stavu, že sa bude opakovane platiť za toto vecné bremeno,
pretože odplata za vecné bremeno je jednoznačne stanovená ako jednorazová v zmysle OZ a nie ako
opakujúce sa plnenie. Vlastník predmetných pozemkov si mohol uplatniť náhradu za uvedené vecné
bremeno, avšak len v zákonom stanovenej lehote, a to do 3 rokov (§ 101 OZ) od nadobudnutia účinnosti
zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. od 1. 7. 2009, kedy nadobudli účinnosť články I. až III. zák. č. 66/2009 Z. z.

Žaloba však nesmerovala k zaplateniu odplaty za zriadenie vecného bremena, ale k tomu, že žalovaný
je povinný platiť opakujúce sa plnenie za určité obdobie, t. j. od 3. 11. 2020 do 3. 11. 2021. Na základe
vyššie uvedeného je teda námietka premlčania žalovaného dôvodná, keďže nárok žalobcu na takúto
jednorazovú náhradu sa premlčal v zákonom stanovenej 3 ročnej premlčacej lehote, ktorá uplynula dňa
1. 7. 2012.

1.11. Súd teda vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nemohol právo žalobcom priznať a žalobu
ako nedôvodnú zamietol.
1.12. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanému náhradu trov
konania v plnej výške, keďže rozhodnutie súdu o výške plnenia záviselo od znaleckého dokazovania.
1.13. Súd nerozhodol o trovách konania podľa ust. § 257 CSP, pretože na rozhodnutie o trovách konania

podľa tohto ustanovenia nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by výnimočne náhradu
celkom alebo z časti nepriznal. Výnimočnosť týchto okolností súd nevidel ani v okolnostiach danej veci
ani v okolnostiach na strane strán sporu.2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov 1/ až 3/ rozsudkom zo 16.
novembra 2023 sp. zn. 2Co/37/2023 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Stranám sporu náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

2.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že odvolací súd po preskúmaní napadnutého
rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov a v rozsahu námietok žalobcov vymedzených v podanom odvolaní dospel k záveru, že
odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nie je opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody nie
sú preukázané. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie

skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP,
z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj
správne závery o právach a povinnostiach sporových strán, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a
odvolací súd nezistil ani pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné
práva strán alebo právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky odvolateľov boli už predmetom

dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej
veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto ho odvolací súd ako vecne správny
potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
2.2. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, odkazuje na
nich a na zdôraznenie správnosti rozsudku uvádza:
2.3. Odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k argumentom žalobcov, uplatnených vo vyjadrení

k odvolaní a viažúcich sa k výkladu žalobcov, že sa na športové areály nevzťahujú ustanovenia zákona
č. 66/2009 Z. z. o vzniku vecného bremena k pozemkom pod nimi a že nejde o stavby. Pre právne
posúdenie, či ide o stavbu a o akú stavbu, sú podstatné kritériá uvedené v stavebnom zákone, nie názov
stavby. V zmysle ustanovenia § 43a zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebný zákon) sa členia stavby na pozemné a inžinierske podľa stavebnotechnického vyhotovenia a

účelu. Podľa ods. 3 písm. o) nekryté športové ihriská sú inžinierskymi stavbami.
2.4. Ustanovenie § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. počíta aj so športoviskami a analogicky preto platí aj
pre ne. V tejto súvislosti poukazuje napr. aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 14Co/45/2013
zo dňa 19. 12. 2013, ktoré sa síce týkalo sporu o vydanie nehnuteľností pod športovým areálom, ktorého
vydania sa domáhali vlastníci pozemku proti obci, vo vlastníctve ktorej bol športový areál, je v ňom však

prezentovaný záver, že nemožno žalobe o vydanie nehnuteľnosti vyhovieť, pretože na nej vzniklo podľa
§ 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. Je nutné pripomenúť, že na LV č. XXXX, k. ú. Y. T. D. sú zapísané stavby
s. č. XXXX na parc. č. 1117/3 Tribúna so šatňami, druh stavby 20 (iná budova podľa prílohy k vyhl. č.
461/2009 Z. z.) , tiež súp. č. XXXX - kolkáreň, druh stavby 19 (budova pre šport a rekreačné účely podľa
prílohy k vyhl. č. 461/2009 Z. z.), vo vlastníctve žalovaného, ide teda o stavby, ktoré prešli na žalovaného

zo zákona č. 138/1991 Zb., o čom je spísaný Protokol o prechode vlastníctva zo dňa 29. 10. 1992, do
vlastníctva žalovanej prešlo športové ihrisko s tribúnou a kolkáreň. Na par. reg. C, k. ú. Y. T. D. nie je
založený list vlastníctva, z informatívnej kópie z pozemkovej mapy a výpisu z katastra nehnuteľností
vyplýva, že uvedená parcela je vedená ako ostatné plochy, spôsob využitia 30 - t. j. pozemok, na ktorom
je ihrisko, čo nebolo v konaní sporné. Skutočnosť, že na liste vlastníctva č. XXXX, k. úz. Y.V. T. D. je parc.

reg. „E“ vedená ako orná pôda nič nemení na tom, že ide o pozemok, na ktorom je areál futbalového
ihriska s tribúnou a kolkáreň, ktoré prešli do vlastníctva Mesta Košice.
2.5. Námietky žalobcov, že nebolo preukázané, že ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov odvolací súd taktiež považuje za nedôvodné. Súd prvej inštancie správne poukazuje na
rozhodnutie Okresného národného výboru v Košiciach, Odboru výstavby č. výst. 10226/1962-Du zo

dňa 9. 10. 1962 o určení stavebného obvodu pre novostavbu stavebného areálu a ak sa iné doklady
o tejto stavbe nepodarilo nájsť, je to len pochopiteľné vzhľadom na cca 60-ročný odstup. Tunajší súd
ohľadne areálu futbalového ihriska Košická Nová Ves už posudzoval a právne kvalifikoval nárok, aj keď
iných vlastníkov pozemkov pod týmto areálom napr. v konaní sp. zn. 2Co/141/2022, keď pre nesprávne
právne posúdenie veci zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, v ktorom tento súd namiesto zák. č. 66/2009

Z. z. aplikoval na prejednávaný prípad ustanovenia o bezdôvodnom obohatení. Napokon, žalobcovia
sami odvolaciemu súdu predložili uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. 27C/10/2020-155 zo dňa
21. 5. 2020 o zastavení konania pre späťvzatie žaloby, z odôvodnenia ktorého vyplynulo, že žalovaný
žalobcom uhradil žalovanú sumu s prísl., pričom žalovanú sumu si uplatnili titulom odplaty za vecnébremeno za užívanie uvedených pozemkov za iné obdobie. Žalobcovia v žalobe požadovali uvedenú
sumutitulombezdôvodnéhoobohatenia,alepripojiliknejakodôkazznaleckýposudokč.68/2016znalca
Ing. W. T., kde bola suma za užívanie pozemkov určená ako trhová hodnota zodpovedajúca vecnému

bremenu, ktorého obsahom je užívanie a držba parc. č. 117/1 (za predchádzajúce obdobia u iných
spoluvlastníkov zaberaných parciel ihriskom).
2.6. Neobstojí ani polemizovanie právneho zástupcu žalobcov s platnou judikatúrou Najvyššieho
súdu SR v spojení s rozhodnutiami Ústavného súdu SR. Odvolací súd musí len zopakovať správne
konštatovanie prvoinštačného súdu, že právne posúdenie náhrady za zriadenie vecného bremena podľa

zák. č. 66/2009 Z. z. v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR bolo vyriešené s poukazom najmä na
uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 a aj s poukazom na rozhodnutie 2Cdo/194/2019. Ani zákon
č. 182/1993 Z. z., ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za
náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon
č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu,
je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s

právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší
súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo
všeobecneuznávanýchprincípov,príkazomnaochranuzákladnýchprávaslobôd,tedaajzozákladného
práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/89/2008). I v prípade
zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je primeraná náhrada namieste.

Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami
patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad
upravujúcich inštitút vecného bremena. Ak judikatúra Najvyššieho súdu SR akceptovaná Ústavným
súdom SR dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23
ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého

pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena
podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Zákonné vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.
j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru
s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a
nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za

obmedzenie vlastníckeho práva. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval,
že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je
nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné
bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na
spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého

nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada a vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka
mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.
Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp.
zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti

finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých
posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS
227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.
2.7. Ak sa žalobcovia domáhajú zmeny napadnutého rozsudku odvolávaním sa na princíp právnej
istoty, keďže už za minulé obdobia im bola náhrada za užívanie týchto pozemkov žalovaným súdom

priznaná,akoajnaužprekonanújudikatúru,odvolacísúdpoukazujenaprincípprávnejistotyspočívajúci
práve v najnovšej judikatúre najvyšších súdnych autorít (t. j. že ide o jednorazovú náhradu) a legitímne
očakávania žalovaného, že súdy nižšej inštancie ju budú rešpektovať a v zmysle nej rozhodovať.
2.8. Odvolatelia v odvolaní tvrdili, že o tom, že im patrila iba jednorazová odplata sa žalobcovia
prvýkrát dozvedeli až z rozhodnutia, proti ktorému smeruje toto odvolanie, preto premlčacia doba

nároku na jednorazovú náhradu môže začať plynúť najskôr odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Takáto interpretácia začiatku plynutia prelmčacej doby v posudzovanom prípade neobstojí, pretože
judikatúra uzavrela, že prípadná jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena vznikla vlastníkovi
zaťaženého pozemku ex lege ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009 Z. z. a vlastník predmetných pozemkov
si mohol uplatniť náhradu za vecné bremeno v zákonom stanovenej lehote, a to do troch rokov od

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t. j. od 1. 7. 2009.
2.9. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu (vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania) ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.
1 CSP.2.10.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1,2CSPvspojení
s § 225 ods. 1 CSP. Žalobcovia neboli so svojím odvolaním úspešní, žalovanému v odvolacom konaní
preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 3/ (ďalej aj ako „dovolatelia“)
dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a ustanovenia § 421 ods.
1 písm. a), b) CSP.

3.1. K dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP uviedli, že súčasťou odvolania
žalobcov proti rozsudku súdu prvej inštancie bola podstatná námietka týkajúca sa porušenia princípu
právnej istoty. Nakoľko žalobcovia sa v tomto konaní domáhali vydania odplaty za užívanie ich
nehnuteľnosti len za ďalšie obdobie, pričom odplata za predchádzajúce obdobia im bola súdnymi
rozhodnutiami priznaná (viac v článku II.).
Napriek uvedenému venoval porušeniu princípu právnej istoty odvolací súd v odôvodnení napádaného

rozhodnutia len jedinú vetu v bode 22, ktorej obsahom nebola objektívne zrozumiteľná odpoveď na
špecifický argument žalobcov. Prvostupňový súd sa touto námietkou nezaoberal vôbec.
Odvolacísúdnapriekvýslovnémupríkazuszmysle§387ods.3CSPnevysporiadalvodôvodnenísvojho
rozsudku s tvrdeniami žalobcov, uvedenými v odvolaní, ktoré nemožno označiť za nepodstatné. V tomto
prípade došlo k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP

a dovolanie musí byť z tohto dôvodu nielen prípustné, ale tiež dôvodné.
3.2. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm a) CSP uviedli:
Máme však za to, že v konaní proti ktorému smeruje toto dovolanie nastali špecifické okolnosti
spočívajúce v právoplatne vyriešenej otázke hmotnoprávneho vzťahu účastníkov. Preto sa odvolací súd
v rozhodnutí proti ktorému smeruje dovolanie odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu vyjadrenej v judikáte R 40/2013.
Právna otázka doposiaľ neriešená Najvyšším súdom Slovenskej republiky: Ak už právoplatne súdy
rozhodli, že odplata za vecné bremeno je opakovaná, teda vo forme renty, medzi tými istými účastníkmi
konania a pri tých istých nehnuteľnostiach, tak pri ďalšej žalobe za ďalšie obdobie je všeobecný súd
viazaný právoplatným rozhodnutím o opakovanej náhrade a už bude rozhodovať iba o výške odplaty

za ďalšie obdobie?
3.3. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedli, že napriek uvedenému súdy
oboch inštancií úplne arbitrárne dospeli k záveru, že rozhodnutím o určení stavebného obvodu bolo
preukázané, že futbalové ihrisko bolo postavené v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi, bez
akéhokoľvek dôkazu. Nemôže súd predpokladať, že keď ide o ihrisko, automaticky ide o legálne ihrisko.

Načo potom zákonodarca zdôraznil, že musí ísť o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov.
Žalobcovia v konaní namietali, že ihrisko a cesta nie sú stavbou povolenou podľa platných právnych
predpisov. Stavebné povolenie ani nemôže byť vydané nakoľko pozemky nie sú majetkovoprávne
vysporiadané. Ak žalovaný tvrdí, že ide o stavby povolené podľa právnych predpisov, dôkazné bremeno
tohto tvrdenia leží na žalovanom. Toto dôkazné bremeno žalovaný neuniesol. Napokon iba žalovaný

- ako štátny orgán disponuje možnosťami ako vyhľadať a predložiť stavebné povolenie. Nemožno sa
pri tom vyhovárať ani na časový odstup. Zákonodarca stanovil túto podmienku pre vznik zákonného
vecného bremena (povolenie stavby podľa platných právnych predpisov), pričom mu bolo známe, že
ide o stavby postavené pred mnohými rokmi.
V článku II. bod 9. tohto dovolania uvádzame známe rozhodnutia týkajúce sa problematiky odplaty za

vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Nie je nám známe rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
v ktorom by bola riešená ako sporná otázka povolenia stavieb podľa platných právnych predpisov v
zmysle § 4 zákona 66/2009 Z. z. Rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
V prípade, ak nie je naplnená podmienka povolenia stavby podľa platných právnych predpisov

vecné bremeno na daných pozemkoch nevzniklo. Žalovaný povolenie stavby podľa platných právnych
predpisov nepreukázal, preto súd nemohol vychádzať zo záveru, že zákonné vecné bremeno na daných
pozemkoch vzniklo. Preto je zrejmé, že odvolací súd v rozhodnutí proti ktorému smeruje toto dovolanie
vec nesprávne právne posúdil.
Žalobcovia navrhujú, aby súd podľa § 449 ods. 1 CSP vydal nasledujúce

UznesenieNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16. novembra 2023, sp.
zn. 2Co/37/2023 a rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 21. novembra 2022, sp. zn. 29C/45/2021
v celom rozsahu ruší a vec vracia Mestskému súdu Košice na ďalšie konanie

Žalobcovia majú voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadeniapojednávania(§443CSP),dospelkzáveru,

že dovolanie je potrebné zamietnuť.

5. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

6. Posudzujúc dovolanie podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) má dovolací súd za to, že dovolatelia

namietajú aj existenciu vady zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

8. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne

konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov [porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03]. Pod porušením práva
na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné

prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

9. V súvislosti s námietkou dovolateľov o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací
súduvádza,žepodľastabilizovanejjudikatúryústavnéhosúduriadneodôvodneniesúdnehorozhodnutia
ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a

právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa
musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne
závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho
rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho
argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda
inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchtopremís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

10. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou
sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní

nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).

11. V súdenej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387

ods. 1 CSP, keď mal za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre
posúdenie danej veci, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s §
220 ods. 2 CSP. Odvolací súd skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods.
2 CSP). Dovolací súd je toho názoru, že odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, ktoré
ho viedli k prijatému rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu

prvej inštancie nemožno považovať za zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia má náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov.
Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v
odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie

veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa, po obsahovej stránke, odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie. Aj stabilná rozhodovacia činnosť Ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS
324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. V súdenej veci sú z

rozhodnutia odvolacieho súdu zrejme úvahy, ktoré ho viedli k potvrdeniu záveru súdu prvej inštancie o
zamietnutí náhrady za užívanie nehnuteľností pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z. z. Odvolací súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a s
odvolacími námietkami dovolateľov. Náležite vysvetlil, že sa na športové areály vzťahuje ustanovenie § 4
ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o vzniku vecného bremena k pozemkom pod nimi, že nebolo preukázané,

že ide o stavbu nepovolenú podľa platných právnych predpisov, čo preukazuje aj rozhodnutie okresného
národného výboru v Košiciach, Odboru výstavby č. výst. 10226/1962 - Du zo dňa 09. 10. 1962 o
určení stavebného obvodu pre novostavbu športového areálu. Poukázal na skutočnosť, že všeobecné
súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom parciel pod stavbami
patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad

upravujúcich inštitút vecného bremena. Jednorázovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku
dňu účinnosti tohto zákona. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová,
nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový
majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.
11.1. Odvolací súd dal náležitú odpoveď aj na námietky dovolateľov týkajúce sa princípu právnej istoty,

keď uviedol, že aj keď im za minulé obdobie bola náhrada za užívanie týchto nehnuteľností žalovaným
súdom priznaná, princíp právnej istoty spočíva práve v najnovšej judikatúre najvyšších súdnych autorít
(t. j., že ide o jednorazovú náhradu) a legitímne očakávania žalovaného, že súdy nižšej inštancie ju
budú rešpektovať a v zmysle nej rozhodovať. Uviedol, že judikatúra uzavrela, že prípadná jednorazová
náhrada za zriadenie vecného bremena vznikla vlastníkovi zaťaženého pozemku ex lege ku dňu

účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. a vlastník predmetných pozemkov si mohol uplatniť náhradu za vecné
bremeno v zákonom stanovenej lehote, a to do troch rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona t.
j. od 01. 07. 2009.

12. Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné dodať, že dovolanie nepredstavuje opravný

prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací
súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a nie je oprávnený prehodnocovať
skutkové závery odvolacieho súdu, pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd
(§ 442 CSP). Prieskum skutkových zistení zo strany dovolacieho súdu spočíva iba v kontrole postupusúdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má
možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či

konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k
vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak tieto vady v súdenej veci nezistil.

13. Keďže konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté dovolateľmi namietanou vadou

vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP, dovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania aj z hľadiska ďalšieho
uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

14. Dovolatelia vyvodzujú prípustnosť dovolania aj z § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP, pričom nastolili dve
právne otázky, ktoré mal odvolací súd vyriešiť nesprávne (bod 3.2., 3.3. tohto rozsudku).

15. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

16. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

17. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia
odvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej
otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho

konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi
a spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP.

18. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o

skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť
o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.

Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom).

K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

19. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v
zmysle § 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľmi nastolená prvá právna otázka „ak

už právoplatne právom súdy rozhodli, že odplata za vecné bremeno je opakovaná, teda vo forme
renty, medzi tými istými účastníkmi konania a pri tých istých nehnuteľnostiach, tak pri ďalšej žalobe
za ďalšie obdobie je všeobecný súd viazaný právoplatným rozhodnutím o opakovanej náhrade a už
bude rozhodovať iba o výške odplaty za ďalšie obdobie?“ uvedené kritérium nespĺňa a jej formulácia
opomína základné závery rozhodujúce pre právne úvahy odvolacieho (aj prvoinštančného) súdu. Pre

záver o tom, že ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a pre posúdenie prípustnosti
dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor sporovej strany, že daná právna otázka môže byť pre ňu
rozhodujúca. Právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca
pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktorénemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie a ani otázky, ktoré vôbec
nesúvisia s rozhodovaným sporom. Sama polemika dovolateľov s právnymi závermi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval

k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu vymedzenia dovolacieho dôvodu v
zmysle § 432 CSP.

20. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolací súd uvádza, že toto
ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil, t. j. vysvetlil jej podstatu a

uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil právne riešenie, na ktorom založil svoje
rozhodnutie a zároveň sa týmto rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.

21. Dovolatelia položili v dovolaní právnu otázku, od vyriešenia ktorej podľa ich názoru záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci a ktorú mal odvolací súd vyriešiť nesprávne. Tvrdili, že pri riešení

tejto otázky sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolatelia
síce jasným a zrozumiteľným spôsobom uviedli v dovolaní konkrétnu právnu otázku, avšak dovolací
súd zastáva názor, že takúto právnu otázku odvolací súd neriešil. Vyriešenie danej otázky by malo iba
akademický charakter a vo vzťahu k predmetnej veci ju nemožno považovať za rozhodujúcu, keďže na
jej riešení nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Je nevyhnutné pripomenúť, že cieľom konania

pred dovolacím súdom je poskytnúť dotknutej strane reálnu ochranu jej práva. Dovolateľmi nastolená
právna otázka má v danom prípade iba právno - teoretickú povahu a jej zodpovedanie dovolacím súdom
by neviedlo k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Bolo by preto nadbytočné
podrobne sa zaoberať jednotlivými rozhodnutiami Najvyššieho súdu, na ktoré dovolatelia poukázali
v dovolaní a od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť. Dovolací súd preto uzatvára, že predložená

argumentácia nepredstavuje vymedzenie podstatnej právnej otázky tak ako to predpokladá § 421 ods.
1 písm. a) spojení s § 432 ods. 2 CSP. Uplatnený dovolací dôvod tak nie je vymedzený spôsobom
uvedeným v § 431 až 435 CSP.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

22. Otázkou relevantnou v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP je právna otázka, ktorá ešte
nebola riešená dovolacími senátmi Najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla vytvoriť a
ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Právne posúdenie či konkrétna otázka už bola alebo nebola
dovolacím súdom vyriešená je totiž jadrom dovolacieho konania. Dovolatelia za takúto otázku označili

„otázku povolenia stavieb podľa platných právnych predpisov zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z.“

23. Podľa § 11 zákona č. 84/1958 Zb. o územnom plánovaní:

(1) Pre riešenie jednotlivých otázok v odbore územného plánovania vydávajú výkonné orgány

kompetentných národných výborov územné rozhodnutia. V územných rozhodnutiach sa určujú
podmienky pre projektovú prípravu stavieb a pre vykonanie požadovaných zmien v území, prípadne pre
ochranu dôležitých záujmov v území.

(2) Územným rozhodnutím sa rozhoduje najmä:

a) o umiestnení jednotlivých stavieb alebo ich súborov,
b) o vymedzení chránených území a objektov a ochranných pásiem v prípadoch, keď táto pôsobnosť
neprislúcha podľa osobitných predpisov iným orgánom,
c) o stavebnej uzávere, d/ o zmenách vo využití pozemkov

(3) Územné rozhodnutia vydáva výkonný orgán okresného národného výboru, pokiaľ si výkonný orgán
krajského národného výboru nevyhradil vydanie územného rozhodnutia uvedeného v odseku 2 písmena
a), b).

(4) Výkonné orgány miestnych národných výborov, ktorým sa zverila pôsobnosť stavebných úradov

prvého stupňa, vykonávajú na nimi spravovanom území pôsobnosť výkonných orgánov okresných
národných výborov podľa odseku 3. Vykonávacie predpisy určujú, v ktorých prípadoch budú túto
pôsobnosť vykonávať výkonné orgány miestnych národných výborov, ktorým sa nezverila pôsobnosť
stavebných úradov I. stupňa.(5) Ak ide o územné rozhodnutie v obvode niekoľkých výkonných orgánov národných výborov, vydá
rozhodnutie najbližšie spoločne nadriadený orgán. Tento orgán môže určiť, že rozhodnutie vydá niektorý

z podriadených výkonných orgánov národných výborov.

24. Podľa § 10 zákona č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku
(1) pred začatím stavebných prác je stavebník povinný požiadať stavebný úrad o vydanie rozhodnutia
o prípustnosti stavby a predložiť predpísanú dokumentáciu.

25. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona
k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane
práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych

predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

26. V prvej vete § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. sú stanovené podmienky, ktorých existenciou

(splnením) je podmienený vznik vecného bremena, a jeho obsah. Keďže vecné bremeno vzniká v
prospech obce vo verejnom záujme, druhá veta tohto ustanovenia predpokladá, že ho uplatní zákonným
spôsobom. Teda, že obec požiada o zápis vecného bremena do katastra nehnuteľností len k tým
pozemkom, na ktorých sa nachádzajú legálne postavené, od štátu delimitáciou nadobudnuté stavby v
jej vlastníctve, nevyužívané na podnikanie.

27. Z uvedeného je zrejmé, že základným predpokladom toho, aby si niekto postavil na pozemku stavbu
je, že stavebník má občianskoprávne oprávnenie (titul) na pozemku stavať. Takýmto občianskoprávnym
titulom je predovšetkým vlastnícke právo a ako je uvedené vyššie, aj a iné právo umožňujúce zriadenie
stavby trvalého charakteru.

28. V konaní bolo preukázané, že žalobcovia sú podieloví spoluvlastníci každý v 1/3 k celku
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území Y. T. D., okres Košice III, obec Y. - Y. T. D.,
zapísaných na liste vlastníctva číslo XXXX ako parcela registra E, parcelné číslo 784/501, druh pozemku
orná pôda o výmere 1771 m2. Žalovaný je vlastníkom stavieb „Športové ihrisko s tribúnou Košická

Nová Ves“ postavených na parcele registra „C“, p. č. 1117/1, ktorá nie je zapísaná na liste vlastníctva. K
prechodu vlastníctva k športovému ihrisku s tribúnou Košická Nová Ves zo štátu zastúpeného Okresným
úradom Košice na Mesto Košice prešlo v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zo dňa 29.
10. 1992 delimitačným protokolom. Rozhodnutím okresného národného výboru v Košiciach, Odbor
výstavby č. výst. 10226/1962 - Du zo dňa 09. 10. 1962 bol určený stavebný obvod pre novostavbu

športového areálu v katastrálnom území Y. T. D.. V zmysle predmetného rozhodnutia bol v súlade s
vtedy platným a účinným zákonom č. 84/1958 Zb. o územnom plánovaní, určený stavebný obvod pre
výstavbu športového areálu, ktorý sa vzťahoval na parcely č. 791 - 781 v katastrálnom území Y. T. D.,
pričom investorom výstavby bol miestny národný výbor v Košickej Novej Vsi.

29. Skutočnosť, že sa žalovanému nepodarilo vzhľadom na uplynutie času dohliadať v archívoch
všetky listiny preukazujúce vybudovanie stavieb podľa vtedy platných predpisov (že sa nezachovali
neznamená, že neboli vydané a ide o stavby nepovolené), keď bolo vydané územné rozhodnutie podľa
§ 11 ods. 3 hore citovaného zákona, nemôže ísť na ťarchu žalovaného s prijatím záveru, že tieto stavby
boli postavené nie v súlade s vtedy platnými predpismi.

30. Žalobcovia nepreukázali, že takéto rozhodnutia neboli vydané, resp. nenavrhli žiadne dôkazy, že
neboli vydané, s odstupom času sa ťažko preukazujú listinné dôkazy, predmetný stav bol dlhé roky
nespornýarešpektovaný,ktorýžalobcoviaanivpredchádzajúcichkonaniachnespochybňovali,keďmali
vyplácanú opakovanú náhradu za vecné bremeno.

31. Dovolací súd má z uvedených dôvodov za to, že odvolací súd ani prvoinštančný súd nepochybili pri
riešení nastolenej otázky a konštatuje, že vec správne právne posúdili, svoje rozhodnutie aj dostatočneodôvodnili, pričom sa dostatočne vyporiadali so všetkými dôležitými okolnosťami prejednávanej veci a
dôsledne sa vyporiadali aj s podstatnými argumentami a námietkami strán sporu.

32. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie v časti namietajúcej vadu zmätočnosti konania podľa § 420
písm. f) CSP je prípustné, ale nie je dôvodné a v časti namietajúce nesprávne právne posúdenie veci v
zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je prípustné a v časti namietajúce nesprávne právne posúdenie
veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je dôvodné. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie
zamietol (§ 448 CSP).

33. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP) dovolací
súd trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.

34. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.