Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/140/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111206171
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1111206171.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a

členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej v spore žalobcu: Mgr. Ing. A.H. K.,
nar. X. XX. XXXX, F., F. X, zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Pezinok, Malacká 2/B,
protižalovanej:Slovenskárepublika,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSR,Bratislava,Račianska
71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV
pod sp. zn. B1-14C/30/2011,o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. marca
2024 sp. zn. 16Co/17/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanej voči žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „mestský súd“) rozsudkom č. k.
B1-14C/30/2011-363 zo dňa 21. novembra 2023 rozhodol (v poradí druhým) tak, že zamietol žalobu
(prvý výrok) a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania.(druhý výrok).
1.1. Súd prvej inštancie zhrnul, že predmetom konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy voči štátu,
ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku postupu súdneho exekútora JUDr. Jakubca v exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. Ex 365/2002 a postupu sudkýň Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenompodsp.zn.32Exre/16/2005.Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
je upravená v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov. Samotnému súdnemu konaniu v prípade zodpovednosti štátu za škodu
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. obligatórne predchádza konanie o predbežnom prerokovaní nároku
na náhradu škody, v rámci ktorého štát môže dobrovoľne (bez súdneho konania) nárok na náhradu
škody uspokojiť za predpokladu, ak uplatnenú škodu uzná za dôvodnú a preukázanú. Konanie sa začína
doručením žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a príslušný orgán štátu má

lehotu 6 mesiacov od doručenia žiadosti, aby o uplatnenom nároku rozhodol. Ak v tejto lehote nárok
žiadateľa neuspokojí, vznikne žiadateľovi oprávnenie domáhať sa uspokojenia nároku cestou súdu.
V prejednávanej veci žalobca pred podaním žaloby podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Z nesporných tvrdení sporových strán vyplynulo, že do podania žaloby žalovaná
uplatnenúškoduneuspokojilaanivčasti.Nazákladetýchtoskutočnostísúdprvejinštancieskonštatoval,
že boli splnené zákonom ustanovené podmienky na to, aby sa žalobca domáhal uspokojenia nároku
na náhradu škody na súde.

1.2. K náhrade ušlého zisku uviedol, že podaním zo dňa 31. 8. 2011, doručeným súdu dňa 16. 9. 2011,
žalovaná vzniesla námietku premlčania v časti uplatneného nároku na náhradu ušlého zisku vo výške
2.633.926,56 eura. Žalobca v žalobe uviedol, že škoda titulom ušlého zisku mu vznikla znemožnením
uzatvorenia zmluvy, na základe ktorej mala byť prefinancovaná pontónová mostová súprava riečnehotypu v objeme 3.200.000 eur bez DPH v prospech spoločnosti F.S.CANARIAS Treving S.L., ktorá
mala byť uzatvorená na podklade zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy zo dňa 5. 5. 2003, na základe
ktorej malo dôjsť k uzatvoreniu leasingovej zmluvy najneskôr dňa 4. 5. 2005. Nemožnosť uzatvorenia

tejto zmluvy bola podľa žalobcu spôsobená vydaním rozhodnutia o výmaze VENUS z obchodného
registra Slovenskej republiky. Uznesením zo dňa 28. 3. 2006 sp. zn. 32Exre/16/2005, sp. zn. Sro 4397/
B, Okresný súd Bratislava I síce začal konanie o výmaz VENUS z obchodného registra Slovenskej
republiky, avšak uznesením zo dňa 24. 4. 2006 sp. zn. 32Exre/16/2005, sp. zn. Sro 4397/B, bolo toto
konanie z dôvodu späťvzatia exekučného príkazu zastavené. K výmazu VENUS z obchodného registra

teda nikdy nedošlo. Žalobca uviedol, že škoda mu vznikla neuzatvorením leasingovej zmluvy, ktorá mala
byť uzatvorená na základe zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 5. 5. 2003. Podľa zmluvy o budúcej zmluve
mala byť leasingová zmluva uzatvorená najneskôr dňa 4. 5. 2005. Keďže k uzatvoreniu zmluvy nedošlo,
žalobca sa o tvrdenej škode musel dozvedieť najneskôr dňa 5. 5. 2005. Nakoľko trojročná premlčacia
lehota podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uplynula dňa 5. 5. 2008 a žaloba bola súdu doručená
dňa 25. 2. 2011; teda je nepochybné, že nárok žalobcu na náhradu škody bol v čase podania žaloby

premlčaný. K náhrade nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že žalobca označil ako nesprávny
úradný postup (i) postup súdneho exekútora spočívajúci vo vydaní exekučného príkazu zo dňa 19. 1.
2005 pre rozpor s 113b ods. 5 Exekučného poriadku, (ii) postup sudkýň Okresného súdu Bratislava I
v konaní vedenom pod sp. zn. 32Exre/16/2005 spočívajúci vo vydávaní nezákonných uznesení od 19.
5. 2005 a antidatovaním právoplatnosti na uznesení vydanom dňa 19. 5. 2005. Označený nesprávny

úradnýpostupčasovospadádoobdobiado31.12.2008,pretosapodľa§27bods.1zákonač.514/2003
Z. z. zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup spravuje predpismi účinnými do 31. 12. 2008.
1.3. Súd prvej inštancie po právnej stránke ozrejmil, že k základným predpokladom vzniku nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sa vyžaduje kumulatívne splnenie nasledujúcich
predpokladov: (i) nesprávny úradný postup resp. nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci pri

výkone verejnej moci, (ii) vznik škody (nemajetkovej) ujmy, (iii) príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou/nemajetkovou ujmou. Na to,
aby mohol byť žalobca v konaní úspešný musí uviesť všetky rozhodujúce skutkové okolnosti (splniť si
povinnosť tvrdenia) vo vzťahu ku všetkým zákonným predpokladom uplatneného nároku a k tvrdeným
skutkovým okolnostiam si musí splniť aj dôkaznú povinnosť, t. j. predložiť alebo označiť dôkazy na

preukázanie vlastných tvrdení. Vo vzťahu k dôkazným prostriedkom je naviac povinný už k žalobe
pripojiť rozhodujúce listinné dôkazy, s výnimkou tých, ktoré bez vlastnej viny nemohol pripojiť. Súd
prvej inštancie sa prednostne zaoberal tým, či označené úradné postupy bolo možné vyhodnotiť ako
nesprávne a preukázané v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Postup sudkýň Okresného súdu Bratislava
I v konaní vedenom pod sp. zn. 32Exre/16/2005 spočívajúci vo vydávaní nezákonných uznesení od

19. 5. 2005 nemožno považovať za nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. V
tejto súvislosti súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že nesprávny úradný postup je možné
definovať ako porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho
činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Pre formu zodpovednosti
za nesprávny úradný postup je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu

rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Z tohto
hľadiska je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napríklad nevydanie
či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe
vedenia konania. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenie a nedostatky
spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojim rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho

vydania a že v dôsledku tohto je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané. V
prejednávanej veci žalobcom vytýkaný postup zrejme vyústil do prijatia rozhodnutia (keďže žalobca
výslovne označil za nesprávny postup súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 32Exre/16/2005). Vo vzťahu k tomuto nesprávnemu úradnému postupu
uzatvoril, že prípadné hoci aj chybné posúdenie predpokladov a podmienok na vydanie rozhodnutia;

nepredstavuje nesprávny úradný postup, ale (prípadnú) nesprávnosť samotného rozhodnutia (napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/115/2010). Žalobca netvrdil ani nepreukázal, že ním
označené nesprávne úradné postupy sa v obsahu rozhodnutia neodrazili.
1.4. Poukázal na skutočnosť, že zákonom č. 412/2012 Z. z. bol do zákona č. 514/2003 Z. z. s účinnosťou
od 1. 1. 2013 vložený ods. 2, ktorý ako predpoklad priznania nároku na náhradu škody voči štátu

ustanovil povinnosť, aby nesprávny úradný postup skonštatoval príslušný orgán, ktorý je v zákone
výslovne uvedený. Zákon č. 412/2012 Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenia, avšak nadobudol
účinnosť až po podaní žaloby, preto splnenie podmienky ustanovenej v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať. V dôvodovej správe k zákonu č. 412/2012 Z. z.vzťahujúcej sa k súčasnému zneniu § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je uvedené: „Návrh vychádza
z platnej úpravy, nakoľko existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej
sťažnosti v súlade s § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo

porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
jekompetentnýpreskúmaťústavnýsúd,ktorýjuvsúladesosvojouustálenoujudikatúroupreskúmavždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. sp. zn. I. ÚS 41/02). Súdne konanie
nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale

len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom
istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných
súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne

príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak
súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa
zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil

zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov
v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR. Vzhľadom na vyššie uvedené návrh zákona výslovne
dopĺňa, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č.
514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov bolo rozhodnuté týmto oprávneným orgánom.“

Dôvodová správa k zákonu č. 412/2012 Z. z. reflektuje okrem iného aj na aplikačné problémy zákona
č. 514/2003 Z. z. a nejednotnosť súdnych rozhodnutí súdov rôznych stupňov v otázke oprávnenia
všeobecného súdu preskúmať postup iného orgánu štátu, vrátane súdu, z hľadiska dĺžky konania,
prípadne aj z iných hľadísk. Na túto otázku už reagovali viaceré súdy, napr. Najvyšší súd ČR v rozhodnutí
sp. zn. 30Cdo/57/2005 zo dňa 31. 10. 2005, ktorý v odôvodnení rozhodnutia uviedol: Pravomoc soudu

v občanském soudním řízení je upravená zejména v ustanovení § 7 o.s.ř. tak, že v tomto řízení soudy
projednávají a rozhodují spory a jiné právní věci, které vyplývají z občanskoprávních, pracovních,
rodinných a obchodních vztahu, pokud je podlé zákona neprojednávají a nerozhodují o nich jiné orgány
(odst. 1). Jiné věci soudy projednávají a rozhodují v občanském soudním řízení, jen stanoví-li to zákon
(odst. 3). Neexistuje žádné zákonné ustanovení, které by opravňovalo soud, aby v občanském soudním

řízení (v řízení o ochranu osobnosti) zasahoval do řízení trestního tím, že by např. aproboval postup
orgánu činných v trestním řízení z hlediska rychlosti a účelnosti řízení (obdobné srovnej i odvolacím
soudem zmíněné usnesení Ústavního soudu České republiky ze dne 2. března 2004 sp. zn. II. US
299/03).
1.5.Ajnapriekskutočnosti,žekonanieonáhradeškodyvočištátuniejeprávnympredpisompodmienené

predchádzajúcim konaním na Ústavnom súde, prípadne inom orgáne, žalobcovia sú povinní preukázať,
svoj nárok, vrátane toho, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Súd konajúci o nároku o náhrade
škody nie je oprávnený preskúmavať postup iného orgánu štátu z hľadiska zákonnosti jeho postupu,
ani z hľadiska rýchlosti a účelnosti konania. A teda nie je oprávnený urobiť záver o tom, postup iného
orgánu vrátane súdu bol nezákonný. Všeobecný súd má bez pochyby právomoc rozhodovať o návrhu

na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu
verejnej moci, nemá však oprávnenie preskúmavať postup dotknutého orgánu verejnej moci a tento
postup hodnotiť. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu
úradnému postupu a k tomu, že žalovaný existenciu nesprávneho úradného postupu namietal, prihliadol
iba na dôkazy spôsobilé nesprávny úradný postup preukázať - a to rozhodnutia a vyjadrenia orgánov,

ktoré boli podľa nášho právneho poriadku oprávnené nesprávny úradný postup hodnotiť. Nesprávny
úradnýpostupsúdprvejinštanciepovažovalzapreukázanýzOznámeniaSlovenskejkomoryexekútorov
zo dňa 17. 4. 2007 v rozsahu, že súdny exekútor JUDr. Jakubec v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. EX 365/2002 začal výkon exekúcie spôsobom, ktorý odporuje zákonu tým, že v exekúcii začatej
pred dňom 1. 2. 2002 vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie na obchodný podiel podľa §

113b Exekučného poriadku, hoci tento spôsob exekúcie bolo možné použiť len v konaní začatom
po dni 1. 2. 2002. Iný rozsah nesprávneho úradného postupu súd prvej inštancie nepovažoval za
preukázaný. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie považoval za splnený prvý predpokladvzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup súdneho exekútora v konaní
vedenom pod sp. zn. EX 365/2002.
1.6. Vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť s nesprávnym úradným postupom súd

prvej inštancie ozrejmil, že náhrada nemajetkovej ujmy je satisfakciou za protiprávny stav, ktorý zapríčinil
nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. V zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. môže súd
priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch len za predpokladu, ak ju nie je možné uspokojiť inak. Nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy aj za predpokladu nesprávneho úradného postupu nevzniká automaticky.
Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je predovšetkým to, aby

si žalobca splnil povinnosť tvrdenia (§ 132 zákona Civilného sporového poriadku), t. j. aby dostatočne
konkretizoval vzniknutú nemajetkovú ujmu a jej prejavy v oblastiach jeho života, resp. pôsobenia a
následne svoje tvrdenia aj preukázal. Žalobca si žalobou uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
1.500.000 eur titulom poškodenia jeho dobrého mena; následne podaním zo dňa 1. 11. 2011 zobral
žalobu späť v časti nemajetkovej ujmy vo výške 1.450.000 eur, a preto súd prvej inštancie uznesením
zo dňa 3. 12. 2012 č. k. 14C/30/2011-166, konanie v tejto časti zastavil. Okrem všeobecných skutkový

tvrdení, uvedených vyššie, žalobca nešpecifikoval, akou konkrétnou formu malo byť poškodené jeho
dobré meno, vo vzťahu k akému konkrétnemu právnemu subjektu sa tak stalo, ako konkrétne dôsledky
tohto poškodenia nastali, v akom rozsahu sa tak stalo a ako tvrdené poškodenie súvisí so žalobcom
tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Absenciu skutkových tvrdení nemožno nahradiť vykonaným
dokazovaním. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca vo vzťahu k tvrdenej

nemajetkovej ujme neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné usúdiť, že v príčinnej
súvislostispreukázanýmnesprávnymúradnýmpostupombolopoškodenékonkrétnymspôsobomdobré
meno žalobcu, resp. v časti v ktorej takéto tvrdenia uviedol, svoje tvrdenia nepreukázal; súd prvej
inštancie preto nárok žalobcu zamietol aj v časti tvrdenej nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur.
Na žalobcovi spočívalo dôkazné bremeno preukázania takého zásadného zásahu do jeho práv, ktorý

by priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodňoval. Samotné subjektívne
konštatovanie žalobcu o vzniknutej nemajetkovej ujme nie je pre priznanie takéhoto nároku postačujúce.
Podľa názoru súdu prvej inštancie však ani v tomto smere, pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy
žalobca nepreukázal takými skutočnosťami, ktoré by mali za následok priznanie nemajetkovej ujmy.
Žalobca nepreukázal dôkazmi náhradu nemajetkovej ujmy tak ako si ju požadoval. Ďalšou podmienkou

pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy, je preukázanie
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Existencia
príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi škodnou udalosťou (nezákonným úradným postupom či
nezákonným rozhodnutím) a vzniknutou ujmou je ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti za
škodu. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba vzťahov (objektívnych súvislostí), v

rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak
je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku; ak bola príčinou škody
iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou,
ide o jej skutkové posúdenie vo všetkých konkrétnych súvislostiach, pritom nie je rozhodujúce časové
hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej

súvislosti (R 21/1992). O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide
vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny
a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda
ako majetková ujma. V prejednávanej veci žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania vzniku
škody ako ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu. Strany sporu znášajú zodpovednosť

za skutkový stav a musia dokazovať svoje tvrdenia. Konanie je založené na kontradiktórnej zásade,
podľa ktorej strana svoje tvrdenia musí preukazovať dôkazmi.
1.7. Na uvedenom základe za použitia § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17
ods. 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008, súd prvej inštancie žalobu v
celomrozsahuzamietol.Otrováchkonaniarozhodolpodľa§255ods.1CSPažalovanej,ktorásícemala

v konaní plný úspech, nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko jej zo súdneho spisu žiadne
trovy konania nevyplývajú; a preto jej náhradu trov konania s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti
konania nepriznal (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 2. 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018).

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 26. marca 2024 sp. zn. 16Co/17/2024

rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. (prvý výrok) Žalovanej priznal proti
žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. (druhý výrok)
2.1. V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností; odvolací súd konštatoval, že žalobca síce vyčítal súdu prvejinštancie nevykonanie dôkazov vypočutím očitých a kľúčových svedkov, avšak vôbec neuvádzal, akí
sú to svedkovia, či a kedy ich v základnom konaní navrhol vykonať a v čom spočíva nevyhnutnosť
ich vypočutia na zistenie rozhodujúcich skutočností v posudzovanom spore, t. j. že ich nevypočutie

súdom prvej inštancie má za následok vady v skutkových zisteniach. Úplne irelevantnou bolo preto aj
jeho tvrdenie o existencii tzv. opomenutého dôkazu, t. j. dôkazu, ktorého vykonanie má pre rozhodnutie
vo veci zásadný význam, avšak vo veci konajúci súd jeho vykonanie bez adekvátneho odôvodnenia
nezrealizoval, prípadne jeho vykonanie opomenie bez akéhokoľvek odôvodnenia. Nevedno potom,
akým spôsobom mal odvolací súd vykonať tzv. Perna test slúžiaci práve na zistenie toho, či sa o

opomenutýdôkazjednáalebonie(rozhodnutiePernavs.Talianskoč.48898/99,zo6.mája2003),aktorý
spočíva na zodpovedaní troch otázok: (i) Je návrh na realizáciu dokazovania dostatočne odôvodnený
a týka sa podstaty veci? (ii) Bol posúdený význam určitého dôkazu a v tejto súvislosti boli súdom
poskytnuté dostatočné dôvody, prečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania? (iii) A či toto
rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť konania.
2.2. Zastúpenie žalobcu v konaní advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou na základe plnej moci zo

dňa 4. 9. 2016 nevykazovalo žiadne vady, na ktoré by mal súd prvej inštancie v konaní z úradnej
moci prihliadať a odstraňovať, t. j. žalobcu vyzývať na predloženie splnomocnenia na zastupovanie
žalobcu na celé konanie, ako argumentoval žalobca v odvolaní, nakoľko už odvolací súd v uznesení
zo dňa 30. 11. 2022 č. k. 16Co/128/2022-340, uviedol, že žalobca splnomocnil menovanú advokátku
„k zastupovaniu vo veci vypracovania a podanie návrhu na zastavenie konania iniciovaného žalovanou

Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR podaním zo dňa 07. 02. 2012, ktorým
sa domáhala proti navrhovateľovi 1/ Mgr. P.. A. K. uloženia povinnosti zložiť preddavok na trovy dôkazu
podľa § - 141a OSP, v prípade jeho nezloženia na účet súdu, zastavenia konania.“ V čase udelenia
tohto splnomocnenia však Občiansky súdny poriadok v § 25 ods. 1 upravoval, že ako zástupcu si
účastník môže vždy zvoliť advokáta; plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť, pričom

na túto právnu úpravu nadviazal Civilný sporový poriadok v § 92 ods. 2, že splnomocnenie udelené na
celé konanie a splnomocnenie udelené advokátovi nemožno obmedziť; zástupca, ktorému bolo také
splnomocnenie udelené, je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť strana. Teda odvolací
súd už vo svojom zrušujúcom rozhodnutí neidentifikoval žiadnu vadu predloženého plnomocenstva.
Dôvodnou nebola ani odvolacia námietka, že spor rozhodovala vylúčená sudkyňa, pretože opäť zo

všeobecnýchtvrdenížalobcuonevraživostisudkynevočinemuaintenziteverbálnychútokovnažalobcu
zo strany zákonnej sudkyne, nebolo možné ustáliť, kedy sa žalobca uplatňujúci námietku o dôvode
vylúčenia dozvedel a zároveň nepredkladá dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha
to pripúšťa; teda odvolacia námietka žalobcu spochybňujúca nezaujatosť zákonnej sudkyne nespĺňala
podmienky určené § 49 ods. 2 CSP, v dôsledku čoho sa na námietku neprihliada. Napokon bez

akéhokoľvek zdôvodnenia ostali žalobcom uplatnené odvolacie dôvody, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Na uvedenom základe odvolací súd dospel k záveru, že žiadne zo žalobcom
uvádzaných tvrdení v odvolaní neboli spôsobilé zmeniť správnosť záverov súdu prvej inštancie v

napadnutom rozsudku; odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
2.3. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný
úspech, priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť
ktorého odôvodňoval § 420 písm. e), CSP § 420 písm. f) CSP, § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP.
3.1. Dovolanie podal proti opätovne svojvoľnému a arbitrárne, nepresvedčivo, neracionálne,
nekonzistentne odôvodnenému potvrdzujúcemu, nepreskúmateľnému nie vecne správnemu a krajne

nespravodlivému rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. 3. 2024 č. k. 16Co/17/2024-389, ktorý
bol doručený „prekvapivo“ advokátke elektronicky dňa 28. 05. 2024 (vinou mestského súdu bez
splnomocnenia na celé konanie bez obmedzenia, porušením ust. §§ - u 92 ods. 2 CSP, porušením
ust. §§-u 161 ods. 1 a ods. 3 CSP vid. nižšie), a to všetko po tomu predchádzajúcom arbitrárnom
zrušujúcom uznesení krajského, súdu č. k. 16Co/128/2022-340 z 30. 11. 2022, ktorý je doposiaľ

nedoručený splnomocnenej advokátke JUDr. E. Korčekovej, ktorá tak nemala vedomosť o jeho
existencii a o vadnej právnej argumentácii krajského súdu bezbreho tvrdiaceho, že dovolateľ udelil
splnomocnenie advokátke za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, vec nesprávne právne posúdil
v zlom úmysle a tak neprípustne zlegalizoval na str. 11 v bodoch č. 37, 38, 39 prekrúcaním právanezákonné konanie Okresného súdu Bratislava I a sudkyne JUDr. E. Tulejovej, teda sudkyne, ktorá
sa advokátke prostredníctvom tretej osoby advokátke JUDr. E. Korčekovej nebezpečne vyhrážala za
podanie sťažnosti na ústavnom súde v prospech dovolateľa a jeho úspešné zastupovanie, vyhrážala sa

jej disciplinárnym konaním na SAK, požadovala od nej plnenie bez právneho titulu. Hoc toto rozhodnutie
krajského súdu sa jej ako advokátky dotýkalo, bolo vydané nesúladne s platnými ustanoveniami CSP,
navyše dľa zákonnej úpravy dovolateľ, resp. advokátka nedisponujúca plnomocenstvom na celé konanie
vinou nezákonného konania Okresného súdu Bratislava I po 08. 09. 2016 a svojvoľného konania
Krajského súdu v Bratislave nemohli voči nemu podať opravný prostriedok (uznesenie krajského súdu

bolo síce vydané v prospech dovolateľa, ale bolo a je nesprávne právne odôvodnené nabádajúc okresný
súd, mestský súd na pokračovanie v nezákonnom konaní bez vysporiadania sa s ust. §§-u 92 ods. 2
CSP, postupom súdu podľa §§-u 161 ods. 1, ods. 3 CSP, v zmysle ktorého platí, že do odstránenia
vady splnomocnenia udeleného advokátke výzvou na predloženie splnomocnenia na celé konanie bez
obmedzenia súd síce môže vo veci konať, avšak nesmie rozhodnúť vo veci samej, dovolateľ nemohol
voči nemu podať opravný prostriedok, keďže platná právna úprava podľa CSP mu to neumožňuje - čo

vytvorilo ústavne nekonformný priestor pre ďalšie nezákonné a protiústavné konanie prvostupňového
súdu.
3.2. Napadnutý rozsudok prvostupňového súdu vydaný zneužitím práva, a to aj vzhľadom k námietke
nestrannosti súdu (viď námietka dovolateľa z 02. 03. 2020 - viď príloha k odvolaniu zo 14. 04. 2022
príloha č. 8), námietke nestrannosti a zaujatosti voči sudkyni JUDr. E. Tulejovej podanej (bezodkladne)

potom, čo sa nebezpečne vyhrážala advokátke za podanie ústavnej sťažnosti, vyhrážala disciplinárnym
konaním voči nej na SAK, požadovala od nej plnenie bez právneho titulu. Dochádza/lo k závažnému
porušovaniu princípu právnej istoty, práva na zákonného sudcu a nestranný súd, k porušovaniu práva
dovolateľa na spravodlivé súdne konanie. Z odôvodnení arbitrárnych rozsudkov nižších súdov nie je
vôbec zjavné, prečo sa nižšie súdy domnievali, že predpoklady zodpovednosti štátu neboli splnené, hoci

bolo nutné tieto dve podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú štátom (škodu a príčinnú
súvislosť) dôsledne a nie iba formalisticky porušením záruk zohľadniť, ktoré sťažovateľom garantuje čl.
6 ods. 1 Dohovoru rozlišovať.
3.3. Vzhľadom na uvedené navrhol dovolaciemu súdu rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvej
inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na
rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou

CSP), v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. e) CSP

5. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo

nesprávne obsadený súd. Vylúčenie sudcu upravujú § 49a nasl. CSP, v zmysle ktorých je sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám,
ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Vylúčený je aj sudca, ktorý prejednával a rozhodoval ten istý spor na súde inej inštancie.
Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho

rozhodovacej činnosti.

6. Súčasťou práva na súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) je aj právo na to, aby vec
prejednal a rozhodol nezávislý a nestranný sudca. Zároveň toto ústavné právo na súdnu ochranu na
strane druhej zahŕňa aj právo na to, aby právna vec účastníka (resp. strany konania) nebola odňatá

zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Keďže inštitút vylúčenia sudcu z
prejednávaniaarozhodovaniavecipredstavujevýnimkuzústavnejzásady,podľaktorejnikohonemožno
odňať jeho zákonnému sudcovi, vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania veci preto možno len
výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť nezaujato a nestranne.

7. Pri posudzovaní dôvodnosti námietky žalobcu, ktorý namietal porušenie práva na zákonného sudcu,
ako aj zaujatosť sudkyne JUDr. E. Tulejovej, ktorú odôvodnil tým, že sudkyňa JUDr. E. Tulejová sa
nebezpečne vyhrážala advokátke za podanie ústavnej sťažnosti, vyhrážala sa disciplinárnym konaním
voči nej na SAK, požadovala od nej plnenie bez právneho titulu, dovolací súd vychádzal zo zákonnejprezumpcie nestrannosti sudcu a z toho, že výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Zákonná
sudkyňa JUDr. E. Tulejová na prvostupňovom súde nebola v spore vylúčená z prejednávania a
rozhodovania veci v zmysle ustanovenia § 49 a nasl. CSP. Dovolací súd zhodne so súdom odvolacím

konštatuje, že zo všeobecných tvrdení žalobcu o nevraživosti sudkyne voči nemu a intenzite verbálnych
útokov na žalobcu zo strany zákonnej sudkyne, nebolo možné ustáliť, kedy sa žalobca uplatňujúci
námietku o dôvode vylúčenia dozvedel a zároveň nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, ktorých povaha to pripúšťa.

8. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd nepovažoval za opodstatnený uplatnený dovolací dôvod
v zmysle ustanovenia § 420 písm. e) CSP.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP

9. Dovolateľ považoval rozhodnutie odvolacieho súdu za svojvoľné a arbitrárne, nakoľko bolo doručené

„prekvapivo“ advokátke elektronicky dňa 28. 05. 2024 (vinou mestského súdu bez splnomocnenia na
celé konanie bez obmedzenia, porušením ust. §§-u 92 ods. 2 CSP, porušením ust. §§-u 161 ods. 1 a ods.
3 CSP viď nižšie), a to všetko po tomu predchádzajúcom arbitrárnom zrušujúcom uznesení krajského,
súdu č. k. 16Co/128/2022-340 z 30. 11. 2022, ktorý je doposiaľ nedoručený splnomocnenej advokátke
JUDr. E. Korčekovej, ktorá tak nemala vedomosť o jeho existencii. Vyjadril nesúhlas so skutkovými a

právnymizávermikonajúcichsúdovzdôvodu,žepodľanehosatietozáverynezhodujúsoskutočnosťou,
s vykonanými dôkazmi a boli nesprávne právne posúdené. Dovolací súd preto, vychádzajúc z obsahu
dovolania, skúmal existenciu tzv. vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Ak totiž dovolanie z
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,
alebo ktorým sa konanie končí, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených

v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. zmätočnosť rozhodnutia) neznamená len splnenie podmienky
prípustnosti dovolania, ale zakladá bez ďalšieho aj jeho dôvodnosť. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu
argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že
výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), teda takého práva strany sporu na
odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces i práva na súdnu

ochranu.

10. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení
sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať
vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných

ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)
arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a
závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne
akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že
arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom

súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho
rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,
ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,naktorýchjezaložené
súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.

ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

11. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej
inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP
z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových

a právnych otázok. Pokiaľ dovolateľ namietal, tú skutočnosť, že JUDr. Emílii Korčokovej bolo jednak
prekvapivo doručené rozhodnutie, a tiež to, že jej následne v poradí ďalšie doručené nebolo, dovolací
súd považuje túto námietku za nedôvodnú. Po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, v ktorom bolo
konštatované nasledovné:„37. Procesne nesprávne postupoval tiež súd prvej inštancie, ak predvolanie na pojednávanie dňa 19.
1. 2022 nedoručoval advokátke JUDr. Emílii Korčekovej hoci zo splnomocnenia zo dňa 4. 9. 2016 (č. l.
206 spisu) vyplýva, že žalobca splnomocnil menovanú advokátku „k zastupovaniu vo veci vypracovania

a podanie návrhu na zastavenie konania iniciovaného žalovanou Slovenská republika v zastúpení
Ministerstvom spravodlivosti SR podaním zo dňa 07. 02. 2012, ktorým sa domáhala proti navrhovateľovi
1/ Mgr. Ing. A.H. K. uloženia povinnosti zložiť preddavok na trovy dôkazu podľa §-141a OSP, v prípade
jeho nezloženia na účet súdu, zastavenia konania.“
38.VčaseudeleniatohtosplnomocneniavšakObčianskysúdnyporiadokv§25ods.1upravoval,žeako

zástupcusiúčastníkmôževždyzvoliťadvokáta;plnomocenstvoudelenéadvokátovinemožnoobmedziť,
pričom na túto právnu úpravu nadviazal Civilný sporový poriadok v § 92 ods. 2, že splnomocnenie
udelené na celé konanie a splnomocnenie udelené advokátovi nemožno obmedziť; zástupca, ktorému
bolo také splnomocnenie udelené, je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť strana.“ Z
obsahu spisu taktiež vyplýva (č. l. 358, 373, 396), že oba konajúce súdy so zvolenou advokátkou konali,
a preto dovolací súd opätovne uzatvára, že je predmetná námietka dovolateľa neopodstatnená.

12.Pokiaľdovolateľnamietal,žezodôvodneníarbitrárnychrozsudkovnižšíchsúdovniejevôbeczjavné,
prečo sa nižšie súdy domnievali, že predpoklady zodpovednosti štátu neboli splnené, hoci bolo nutné
tieto dve podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú štátom (škodu a príčinnú súvislosť)
dôsledne a nie iba formalisticky zohľadniť, dovolací súd poukazuje na body 54 - 58 rozhodnutia súdu

prvej inštancie, v zmysle ktorých bolo konštatované:
„54. Okrem všeobecných skutkový tvrdení, uvedených v predchádzajúcom odseku žalobca
nešpecifikoval akou konkrétnou formu malo byť poškodené jeho dobré meno, vo vzťahu k akému
konkrétnemu právnemu subjektu sa tak stalo, ako konkrétne dôsledky tohto poškodenia nastali, v akom
rozsahu sa tak stalo a ako tvrdené poškodenie súvisí so žalobcom tvrdeným nesprávnym úradným

postupom. Absenciu skutkových tvrdení nemožno nahradiť vykonaným dokazovaním.
55. Z vykonaného dokazovania v danej veci možno uviesť, že žalobca vo vzťahu k tvrdenej nemajetkovej
ujme neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné usúdiť, že v príčinnej súvislosti s
preukázaným nesprávnym úradným postupom bolo poškodené konkrétnym spôsobom dobré meno
žalobcu, resp. v časti v ktorej takéto tvrdenia uviedli, svoje tvrdenia nepreukázali, súd nárok žalobcu

zamietol aj v časti tvrdenej nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur. Na žalobcovi spočíva dôkazné
bremeno preukázania takého zásadného zásahu do jeho práv, ktorý by priznanie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodňoval. Samotné subjektívne konštatovanie žalobcu o vzniknutej
nemajetkovejujmeniejeprepriznanietakéhotonárokupostačujúce.Podľanázorusúduvšakanivtomto
smere pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy žalobca nepreukázal takými skutočnosťami, ktoré by mali

za následok priznanie nemajetkovej ujmy. Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal dôkazmi náhradu
nemajetkovej ujmy tak ako si ju požadoval. Preto súd v tejto časti nárok žalobcu zamietol.
56. Ďalšou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody resp. náhradu nemajetkovej
ujmy je preukázanie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej
ujmy. Existencia príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi škodnou udalosťou (nezákonným

úradným postupom či nezákonným rozhodnutím) a vzniknutou ujmou je ďalším predpokladom
vzniku zodpovednosti za škodu. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba vzťahov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku;
ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti

nie je otázkou právnou, ide o jej skutkové posúdenie vo všetkých konkrétnych súvislostiach, pritom nie
je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť ale napomáha
pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992).
57. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda
vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri

ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda ako majetková
ujma.
58. V prejednávanej veci žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania vzniku škody ak ujmy
v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu. Strany sporu znášajú zodpovednosť za skutkový
stav a musia dokazovať svoje tvrdenia. Konanie je založené na kontradiktórnej zásade, podľa ktorej

strana svoje tvrdenia musí preukazovať dôkazmi. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne
úvahy odvolacieho i prvoinštančného súdu, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru v prejednávanom
spore. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnili objektívneuspokojivým spôsobom, pričom to rozhodne nie je tento prípad. V tejto súvislosti považuje dovolací súd
za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na
všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní

podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať
odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj
z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).“

13. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania bola aj ďalšia dovolacia námietka žalobcu, ktorá mala
spočívať v tom, že súdy oboch inštancií nesprávne vyhodnotili dôkazy vykonané a nepripustili mu dôkazy
navrhované. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí v bode 28 uviedol:
„28. V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností; odvolací súd konštatuje, že žalobca síce vyčíta súdu prvej

inštancie nevykonanie dôkazov vypočutím očitých a kľúčových svedkov, avšak vôbec neuvádza, akí
sú to svedkovia, či a kedy ich v základnom konaní navrhol vykonať a v čom spočíva nevyhnutnosť
ich vypočutia na zistenie rozhodujúcich skutočností v posudzovanom spore, t. j. že ich nevypočutie
súdom prvej inštancie má za následok vady v skutkových zisteniach. Úplne irelevantnou je preto aj
jeho tvrdenie o existencii tzv. opomenutého dôkazu, t. j. dôkazu, ktorého vykonanie má pre rozhodnutie

vo veci zásadný význam, avšak vo veci konajúci súd jeho vykonanie bez adekvátneho odôvodnenia
nezrealizoval, prípadne jeho vykonanie opomenie bez akéhokoľvek odôvodnenia. Nevedno potom,
akým spôsobom mal odvolací súd vykonať tzv. Perna test slúžiaci práve na zistenie toho, či sa o
opomenutýdôkazjednáalebonie(rozhodnutiePernavs.Talianskoč.48898/99,zo6.mája2003),aktorý
spočíva na zodpovedaní troch otázok: (i) Je návrh na realizáciu dokazovania dostatočne odôvodnený

a týka sa podstaty veci? (ii) Bol posúdený význam určitého dôkazu a v tejto súvislosti boli súdom
poskytnuté dostatočné dôvody, prečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania? (iii) A či toto
rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť konania.“

14. V súvislosti s uvedenou námietkou dovolateľa treba zdôrazniť, že dovolaním nie je zásadne možné

úspešne napadnúť hodnotenie dôkazov. Napadnúť možno len výsledok činnosti súdu pri hodnotení
dôkazov, pričom nesprávnosť hodnotenia dôkazov, ako to vyplýva zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov, možno vyvodzovať len zo spôsobu, ako k výsledku súd dospel. Dovolací súd poznamenáva,
že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri
ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové

závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z
toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom súde nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním
sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie
ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a

zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy
a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd
a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole
postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce
má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní

(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod), a
či konajúci súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd uvádza, že tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

15. V posudzovanej veci z rozhodnutia odvolacieho súdu (rovnako aj súdu prvej inštancie) je zrejmý
jeho myšlienkový postup pri hodnotení dôkazov, výsledkom ktorého bol určujúci skutkový záver, podľa
ktorého žalobca nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s
nesprávnym úradným postupom vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní
dôkazne nepodložené. Vznik tejto nemajetkovej ujmy ani bližšie nešpecifikoval (len stavom neistoty), z

ktorého dôvodu ani nebolo potrebné vykonať dokazovanie výsluchom ním navrhnutých svedkov. Podľa
názoru dovolacieho súdu spôsob, akým odvolací súd dospel k tomuto rozhodujúcemu skutkovému
zisteniu, zodpovedá ustanoveniu § 191 CSP v spojení s ustanovením § 185 CSP. Úvahy, ktorými sa vrámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v súlade so zásadami formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia
dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi zistené.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP

16. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

17. Aby na základe dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho
súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho
posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce
niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne

odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach §
431 až § 435 CSP.

18. V súvislosti s tým, že dovolateľ vymedzil prípustnosť dovolania poukazom na ustanovenie § 421 ods.
1 písm. a), b) a c) CSP je potrebné uviesť, že pre všetky procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP

pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“, a to ako dovolateľ túto otázku
v dovolaní zadefinuje a špecifikuje. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom
len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie
tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj

o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

19. Právnou úpravou dovolania v Civilnom sporovom poriadku sa sleduje náprava nesprávností
v individuálnom spore dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska celkového
rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa

takto sleduje zámer minimalizovať nežiaduce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu. Účelom ustanovenia § 421 ods.
1 písm. b) CSP je dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte nevyriešenej právnej otázky a prispieť k vytvoreniu
ustálenej rozhodovacej praxe. Ustanovenie § 421 ods. 1 písm. c) CSP má za cieľ dosiahnutie jednoty
v rozhodovaní dovolacích senátov.

20. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický
„odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide
tu teda o situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie jeho senátov sa
ustálilo na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Otázkou relevantnou v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b)
CSPjeprávnaotázka,ktoráeštenebolariešenádovolacímisenátminajvyššiehosúdu,takževovzťahuk
nej sa ani nemohla vytvoriť a ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje
prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím
súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) podať svoje vysvetlenie, ako mala byť táto otázka správne

riešená. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP je relevantná
právna otázka, pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi vyskytla nejednotnosť navonok prejavená v
prijatí odlišných právnych názorov. Ide teda o otázku, ktorú už dovolací súd riešil, ale v jej riešení senátmi
dovolacieho súdu sa prezentuje nejednotnosť (právne názory senátov dovolacieho súdu sa pri jej riešení
neustálili a nezjednotili), brániaca vytvoreniu ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V prípade,

ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, je jeho (procesnou) povinnosťou: a)
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) označením
konkrétnych (odlišných, napríklad aj navzájom si protirečiacich) rozhodnutí dovolacieho súdu doložiť, že
predmetná právna otázka je dovolacím súdom skutočne rozhodovaná rozdielne.21. Dovolací súd posúdil dovolanie podľa uvedených hľadísk a uzatvára, že dovolateľ nevymedzil ani
jednu právnu otázku.

22. Z uvedených dôvodov preto dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobcu uplatnené podľa
ustanovení § 421 ods. 1 písm. a), § 421 ods. 1 písm. b) a § 421 ods. 1 písm. c) CSP nebolo odôvodnené
prípustnými dôvodmi a dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom uvedeným v ustanoveniach §
431 až § 435 CSP.

23. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolanie dovolateľa nie je dôvodné a z uvedeného dôvodu preto
ho dovolací súd podľa ustanovenia § 448 CSP zamietol.

24. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá Civilného sporového poriadku).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.