Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. november 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/60/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620202010
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Krochtová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8620202010.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX,
bytom D. XX, XXX XX E., zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sov. hrdinov
163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody za
užívanie bytu vo výške 50 800 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9 958,18 eura, o odvolaní
žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. SK-3C/42/2020-67 zo dňa
29.02.2024, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ a „súd“) napadnutým medzitýmnym rozsudkom
vo výroku I. vyslovil, že právny nárok žalobcu je čo do základu daný. Vo výroku II. vyslovil, že o výške
nároku a o trovách celého konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil § 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“); § 2 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 78 ods.

5 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore (ďalej len „zákon č. 171/1993 Z. z.“); čl. 19 ods. 2, čl. 21
ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR; čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; § 60,
§ 73, § 135 ods. 1, § 214 ods. 1 až 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Z odôvodnenia napadnutého medzitýmneho rozsudku vyplýva, že pôvodní žalobcovia A. B. C.,
D. C. a F. G. C. sa žalobou podanou dňa 11.11.2009 domáhali proti žalovanej zaplatenia škody a
nemajetkovej ujmy. Žalobu odôvodnili tým, že žalobca A. B. C. dňa 18.5.2006 uzavrel so spoločnosťou

Danubia Financial s.r.o., Svetlá 1, 811 02 Bratislava, zmluvu o úvere č. XXXXXX znejúcu na sumu
50 000,- Sk. V skutočnosti prevzal žalobca od veriteľa sumu 47 000,- Sk. Zmluva bola zabezpečená
Zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom práva, t. j. prevodom vlastníckeho práva k bytu na ul.
H. XX (t. č. po premenovaní názvu ulíc a prečíslovaní č. domu, na ul. D. XX), ktorého vlastníkom
bol žalobca. Žalobca previedol svoje vlastnícke právo na účel zabezpečenia záväzku na veriteľa.
Žalobca splatil celkovo 2 splátky po 2 500,- Sk. Z dôvodu finančnej tiesne ďalšie splátky neuhrádzal.
V predmetnom byte pred uzatvorením zmluvy o pôžičke, ako aj v čase jej splácania, t. j.

10.10.2006, nepretržite býval. Dňa 27.10.2006 vstúpili do bytu žalobcu neznámi muži, z ktorých jeden
sa predstavil ako A. I. J., ktorý telefonicky privolal asistenciu polície. Následne došlo k deložovaniu
zariadenia bytu, ktorého prevažná časť bola majetkom rodičov žalobcu. Napriek príchodu matky žalobcu
na miesto neznámi muži vedení A. I. J., za asistencie dvoch príslušníkov polície, vynášali z predmetnéhobytu veci patriace členom rodiny C.. Otec žalobcu, F. G. C., K., telefonicky informovaný manželkou
a synom o prebiehajúcom deložovaní zariadenia bytu svojho syna, opakovane 3 krát telefonicky
žiadal službukonajúceho operačného dôstojníka na linke 158 o ochranu a prešetrenie skutočností

prebiehajúcich v byte svojho syna. Napriek ubezpečovaniu operačného dôstojníka na linke 158, že
hliadku vyslal, hliadka PZ sa na miesto nedostavila. Vypratanie bytu sa uskutočnilo bez toho, aby o
vyprataní rozhodol súd a aby sa výkon takéhoto súdneho rozhodnutia realizoval súdnou exekúciou.
Hodnota bytu predstavovala cca 2 000 000,- Sk a oproti úveru 50 000,- Sk ide o výrazný nepomer.
Veriteľ odpredal byt J. mladšiemu, ten daroval byt J. staršiemu a ten odpredal byt manželom D..

Týmito prevodmi sa situácia žalobcu skomplikovala. Nepochybne by mal lepšiu právnu pozíciu proti
manželom, súčasne zapísaným ako vlastníkom v katastri nehnuteľností, ak by býval v byte, a to pokiaľ
ide o namietanie ich dobromyseľnosti. Aby to mal znemožnené, prevodcovia potrebovali „čistý byt“ a
k tomu im servilným spôsobom dopomohla polícia vyprataním žalobcu z obydlia. Príslušníci polície
na výzvu A. I. J. doslova násilím vyvliekli D. C. z bytu žalobcu. Žalobca sa do predmetného bytu už
vrátiť nemohol, nakoľko na byte A. I. J. vymenil patentné zámky a ak by žalobcu neprichýlili rodičia,

je dnes na ulici ako bezdomovec. Žalobca podal na Okresnom riaditeľstve PZ, Oddelení skráteného
vyšetrovania oznámenie o neoprávnenom vysťahovaní z bytu. Nekonaním polície, t. j. policajnej hliadky,
ktorej asistenciu si privolal A. I. J., ale aj hliadky, ktorej zásahu sa telefonicky dožadoval otec žalobcu,
došlo k porušeniu celého radu zákonov. Je zarážajúce, že dvaja príslušníci PZ SR, ktorých si privolal
A. I. J., asistovali nielen pri neoprávnenej činnosti cudzích osôb v obydlí žalobcu, ale aj pri násilnom

vyvliekaní matky žalobcu, D. C.. Príslušníci PZ nevykonali žiaden potrebný služobný zákrok. Došlo k
nesprávnemu úradnému postupu, keď stáli na strane A. I. J., ktorého činnosť nebola nijako podopretá
súdnym rozhodnutím, či prítomnosťou pracovníka notárskeho, či exekučného úradu. Žalobcovi tak bola
spôsobená nemajetková ujma nečinnosťou orgánov Policajného zboru Slovenskej republiky, a to hliadky
asistujúcej A. I. J., ako aj hliadky zabezpečujúcej zákrok po tiesňovom volaní na linku 158, a to vo výške

9 958,18 eura (300 000,- Sk) a majetková ujma za stratu bytu vo výške 66 387,84 eura (2 000 000,-
Sk). Okrem toho bola žalobcovi spôsobená ujma aj tým, že v predmetnom byte od 27.10.2006 nemôže
bývať a v jeho byte bývajú iné osoby bez toho, aby za to žalobcovi niečo platili. Túto ujmu žalobca
vyčíslil na 400 eur mesačne od 27.10.2006, čo do 27.10.2009 predstavuje 14 400 eur a uplatňuje si aj
do budúcna za každý ďalší mesiac po 400 eur až do sprístupnenia bytu na bývanie. Návrh na predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody bol žalovanej doručený dňa 21.5.2009. Žalovaná odmietla návrh
listom č. p.: J./L. zo dňa 30.10.2009.

4. Nároky žalobcu boli uznesením Okresného súdu Svidník pod č. k. 3C/41/2018-38 zo dňa 6.10.2020
vylúčenénasamostatnékonanie,ktoréjevedenénatunajšomsúdepodsp.zn.3C/42/2020.Predmetom

konania je zaplatenie sumy 50 800 eur ako náhrady škody a sumy 9 958,18 eura ako nemajetkovej ujmy
s príslušenstvom.

5. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 27.10.2006 vstúpili do bytu
žalobcu neznámi muži, z ktorých jeden sa predstavil ako A. I. J.. Ten následne privolal hliadku polície,

podľa vyjadrenia žalovanej z dôvodu, že v byte sa nachádzajú cudzie osoby a cudzie veci pochádzajúce
z trestnej činnosti (drogy). Po príchode polície muži vedení A. I. J. začali deložovať zariadenie bytu.
Žalobca poprel tvrdenie žalovanej, že sa na vysťahovaní bytu s I. J. dohodol a aj z výsluchov rodičov
žalobcu bolo preukázané, že žalobca ich hneď telefonicky informoval o situácii, ktorá v byte nastala a
dožadoval sa od nich pomoci. Bolo preukázané a žalovaná to nepoprela, že otec žalobcu telefonicky

informovaný manželkou a synom o prebiehajúcom deložovaní zariadenia bytu svojho syna, opakovane
3-krát telefonicky žiadal službukonajúceho operačného dôstojníka na linke 158 o ochranu, ale hliadka sa
nedostavila, podľa vyjadrenia žalovanej z toho dôvodu, že jedna hliadka už tam bola. Z výsluchu matky
žalobcu D. C. bolo preukázané, že tá sa počas deložovania opakovane dožadovala pomoci prítomných
príslušníkov polície proti postupu deložujúcej skupiny vedenej A. I. J.. Z bytu ju policajti vyvliekli, čo

žalovaná nepoprela, pričom uviedla, že voči matke žalobcu boli použité mierne donucovacie prostriedky.
Následne neznámi muži vymenili patentný zámok na dverách bytu, byt uzamkli a odišli. Keď na miesto
došiel otec žalobcu, F. G. C., po vizuálnom vyhodnotení vzniknutej škody šiel na najbližšie oddelenie
PZ, kde podal trestné oznámenie a požiadal policajnú fotografickú dokumentáciu stavu deložovaného
a poškodeného majetku. Túto bez možnosti spoluúčasti F. G. C. amatérsky zabezpečili náčrtom miesta

uloženia a stručným zoznamom deložovaných vecí policajti z PZ na Jahodovej ul. Bratislava III. Bolo
preukázané, že rodičia žalobcu večer v deň deložovania podali ďalšie trestné oznámenie na neznámych
páchateľov. Neskôr o 3 dni podali tiež trestné oznámenie na činnosť v byte prítomných príslušníkov PZ,
ktorí počas celého deložovania sa zdržiavali v byte žalobcu.6. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že sporným ostal postup príslušníkov polície. Súd mal za
preukázané, že príslušníci polície, a to aj napriek uzneseniu Ministerstva vnútra SR, sekcie kontroly a

inšpekčnej služby zo dňa 1.10.2009, ktorým bolo trestné oznámenie otca žalobcu o tom, že príslušníci
PZ boli účastní pri vypratávaní bytu žalobcu, pričom mali aktívne napomáhať novému vlastníkovi bytu
pri jeho vypratávaní, odmietnuté, a výsluchu svedka F. M., ktorý si pre značný odstup času na priebeh
vypratávania bytu žalobcu nespomínal, sa dopustili nesprávneho úradného postupu.

7. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná, ale
aj ak spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických
osôb. Pretože úradný postup nie je možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností tak,
aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci orgánu verejnej moci vykonať, treba správnosť
úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu verejnej moci
smeruje.

8. Podľa názoru súdu prvej inštancie príslušníci policajnej hliadky po zistení, že v byte žalobcu sa
nenachádzajú cudzie osoby a cudzie veci pochádzajúce z trestnej činnosti (drogy) a po zistení, že by
mali asistovať pri deložovaní bytu žalobcu, sa mali dožadovať od I. J., na základe čoho ide vypratávať byt
žalobcu takým spôsobom, že z bytu, kde niekto býva, bez akéhokoľvek rozhodnutia vynáša nábytok na

ulicu. Museli vidieť, že ani jednou zo strán nebolo zabezpečené žiadne auto, ktoré by nábytok odviezlo,
nábytok bol na ulici, kde zavadzal, kde to rušilo verejný poriadok. Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu,
že príslušníci polície pasívne sledovali to, ako sa ničí, znehodnocuje majetok tým, že sa vynáša z bytu,
kde žalobca býval a necháva sa na ulici bez toho, aby bol zabezpečený a že na ulici zostáva aj žalobca,
a to všetko bez súdneho rozhodnutia. Podľa vyjadrenia žalovanej na miesto nebola poslaná ďalšia

policajná hliadka, pretože už prítomná hliadka mala dohliadať na zákonnosť postupu pri vypratávaní. Aj z
odpovedežalovanejnadotazmatkyžalobcujezrejmé,žeI.J.nedodržalzákonnýpostupprivypratávaní.
Súd teda konštatoval, že príslušníci polície svojím konaním, keď neupozornili I. J. na tento nezákonný
postup a celý čas počas vysťahovávania žalobcu sa v byte zdržiavali, ako keby dohliadali, a
tým asistovali pri tomto nezákonnom vysťahovaní, postupovali jednoznačne nesprávne, pričom porušili

ustanovenia § 2 a § 8 Zákona o policajnom zbore ako lex specialis.

9. Nesprávnym úradným postupom príslušníkov polície bola žalobcovi spôsobená škoda, a to za
znemožnenie užívať byt, ktorý mu bol protiprávne odňatý a nemajetková ujma v súvislosti so zhoršením
jeho psychického stavu. Žalobca písomnou žiadosťou svoj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom predbežne prerokoval, žalovaná žalobcovi v odpovedi uviedla, že
jeho žiadosti nie je možné vyhovieť, nakoľko nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia a ani k
nesprávnemu úradnému postupu. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody žalobcu treba vychádzať
zo skutočnosti, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003
Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu

(poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí
preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok).
Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom).

10. Súd mal za preukázanú aj otázku príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
žalovanéhoaškodou.Tátootázkajeotázkouskutkovou.Pririešeníotázkypríčinnejsúvislostijeprávnym
posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou)
tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto

určujúci význam, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.
Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu
(ak je protiprávne) sa príčinná súvislosť zisťuje. V posudzovanej veci žalobca označil majetkovú aj
nemajetkovú ujmu, ktorú požadoval od žalovanej a za príčinu vzniku tejto ujmy považoval nesprávny
úradný postup príslušníkmi PZ. Otázku príčinnej súvislosti bolo preto potrebné skúmať práve vo vzťahu

uvedeného nesprávneho úradného postupu príslušníkmi PZ a špecifikovanej škody a nemajetkovej
ujmy. Je nepochybné, že vznik škody bol spôsobený výlučne konaním žalovanej, a preto žalovaná
zodpovedá za škodu, ktorú žalobca požaduje.11. Z dôvodu hospodárnosti konania súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že riešil otázku základu
uplatneného práva žalobcu, keď právoplatné vyriešenie otázky, či právo žalobcu na náhradu škody je
dané, je dôležité z hľadiska ďalšieho priebehu konania vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si uplatňuje

právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorých výšku bude následne nutné ďalším dokazovaním
zisťovať, čo si vyžiada s určitosťou ďalšie trovy konania, pričom v prípade, ak by bolo právoplatne
rozhodnuté, že právo žalobcu na náhradu škody nie je dané, potom ďalšie dokazovanie vo vzťahu k
výške škody by nebolo potrebné.

12. Pokiaľ ide o námietku žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, súd konštatoval, že k
škode žalobcu došlo v súvislosti s plnením úloh príslušníkov PZ a v takom prípade za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej (štátnej) moci je zodpovedným subjektom priamo štát. Naviac zákon č. 171/1993 Zb.
o Policajnom zbore ako lex specialis vo svojom ustanovení § 78 ods. 5 rozširuje, resp. precizuje nad
rámec predpokladaný zákonom č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť štátu aj na škody spôsobené Policajným
zborom, alebo policajtmi v súvislosti s plnením ich úloh ustanovených týmto zákonom. Uvedené neplatí

len v prípade, ak k spôsobeniu škody došlo v dôsledku protiprávneho konania osoby, alebo oprávneného
zákroku policajta. Tieto východiská sú významné aj pre záver o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného
v tomto súdnom konaní. Zodpovednosť štátu za škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú pri výkone
štátnej moci realizovanom v rozpore s princípom legality (najmä s požiadavkou jej výkonu spôsobom
ustanoveným zákonom) je zodpovednosťou upravenou v osobitnom predpise verejného práva, najmä v

zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, podľa ktorého aj
súd rozhodoval. Ak je stranou súdneho konania štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho názvu a názvu
štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná (§ 135 ods. 1 CSP). Kto za štát pred súdom
koná, určuje osobitný predpis o konaní za štát (§ 73 CSP). Na základe uvedeného žalovaný subjekt je
účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, a teda je pasívne vecne legitimovaným v spore.

13. Vo vzťahu k trovám konania súd uviedol, že o výške nároku a o trovách celého konania bude
rozhodnuté v konečnom rozsudku.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.

b) CSP, keďže súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa § 365 ods. 1
písm. d) CSP, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci,podľa§365ods.1písm.f)CSP,pretožesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, pretože rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Žalovaná argumentovala tým, že Hliadka OO PZ Bratislava Nové Mesto - východ OR PZ Bratislava
III (ďalej len „hliadka“) bola vyslaná na preverenie oznámenia na D. N. XX I. E., kde sa mala nachádzať
osoba, ktorá neoprávnene užíva byt. Po príchode na miesto udalosti hliadka zistila, že oznamovateľom

bol A. I. J., ktorý oznámil, že je vlastníkom bytu, v ktorom sa v tom čase nachádzal a zároveň sa
preukázal aj listom vlastníctva. Do predmetného bytu sa dostavil, aby ho riadne užíval a zároveň žiadal
predchádzajúceho vlastníka - žalobcu, aby ho vypratal a opustil. Žalobca však nechcel byt opustiť. A.
I. J. oznámil hliadke, že má obavu, že sa v byte nachádzajú osoby a veci z trestnej činnosti (drogy) a
požiadal hliadku, aby boli na mieste prítomní. Na mieste sa zároveň nachádzali aj osoby, ktoré si A. I. J.

zavolal na pomoc pri vysťahovávaní predmetného bytu. Hliadka poučila všetky prítomné osoby v zmysle
§ 72 zákona č. 171/1993 Z. z. a zároveň ich poučila o tom, za akých podmienok im bude poskytnutá
ochrana útvarom Policajného zboru.

16. Počas plnenia služobných úloh sa následne A. I. J. dohodol so žalobcom, že začnú s vysťahovaním

bytu, s čím žalobca súhlasil a sám sa podieľal na vypratávaní bytu a dobrovoľne ho odovzdal novému
vlastníkovi A. I. J.. Hliadka počas vypratávania bytu nezistila, že by sa v byte nachádzali osoby, prípadne
veci pochádzajúce z trestnej činnosti. Po následnej dobrovoľnej dohode oboch strán o odovzdaní bytu,
vstúpila do bytu matka predchádzajúceho vlastníka (žalobcu), nebohá D. C., ktorá bola požiadaná A.
I. J., aby opustila byt, čo odmietla. Na toto konanie bola vyzvaná hliadkou na opustenie bytu, nakoľko

sa svojím konaním mohla dopustiť trestného činu. Z dôvodu, že nebohá D. C. kládla pasívny aj aktívny
odpor, hliadka citlivo, vzhľadom k jej veku, použila donucovacie prostriedky v zmysle § 51 ods. 1 písm.
b) zákona č. 171/1993 Z. z. a vyviedla ju z bytu. Zároveň hliadka poučila prítomné strany, že daný sporje potrebné riešiť súdnou cestou s tým, že v tejto veci môžu podať oznámenie o priestupku, prípadne
trestné oznámenie na ktoromkoľvek útvare Policajného zboru.

17. Podľa vyjadrenia žalovanej hliadka do procesu sťahovania nijakým spôsobom nezasahovala,
nedávala žiadne pokyny týkajúce sa sťahovania, pričom len preverovala oznámenie o tom, že v byte sa
nachádzajú veci a/alebo osoby pochádzajúce z trestnej činnosti.

18. O. D. C. podala na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru v Bratislave I sťažnosť vedenú pod č. p.:

KRP-488/K-Sť-2006, ktorá bola vyhodnotená ako neopodstatnená. V danom prípade nedošlo zo strany
orgánu verejnej moci k vydaniu nezákonného rozhodnutia a ani k nesprávnemu úradnému postupu, čím
neboli naplnené základné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Z uvedeného dôvodu nie je možné postupovať v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z.

19. Žalobca v samotnej žalobe odkazoval na zákon č. 171/1993 Z. z. v súvislosti s hliadkou, ktorá na

miesto v daný deň prišla. Oprávnenia a súčasne povinnosti, ktoré z citovaného zákona pre hliadku
PZ vyplývali, neboli vyhodnotené žiadnym na to oprávneným dozorujúcim orgánom ako nezákonné.
Podľa žalovanej žaloba smerovala proti subjektu, ktorý nie je v tejto veci pasívne vecne legitimovaný.
Pokiaľ žalobca mal dojem, že škoda vznikla v súvislosti s nesprávnym postupom polície v súvislosti s
vykonávaním jej oprávnení podľa zákona č. 171/1993 Z. z., bolo potrebné žalovať Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, čo je subjekt odlišný od štátu – Slovenskej republiky. Hliadka nevykonávala verejnú
moc, a teda sa nemohla dopustiť nesprávneho úradného postupu. Hliadka realizovala svoje oprávnenia
asúčasnepovinnostivzmyslezákonač.171/1993Z.z.aprišlapreveriťoznámenie,žesavpredmetnom
byte nachádzajú osoby a/alebo veci pochádzajúce z drogovej trestnej činnosti a zároveň dohliadala na
dodržiavanie verejného poriadku. Stieranie rozdielov medzi zákonom č. 514/2003 Z. z., t.j. nesprávnym

úradným postupom a zákonom č. 171/1993 Z. z., t. j. výkonom oprávnení policajta, nie je podľa žalovanej
žiadúce. Podľa žalovanej sa súd prvej inštancie s námietkou o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
nedostatočne vysporiadal a nevyhodnotil ju správne, čím zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

20. Na podporu svojich tvrdení o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaná poukázala na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 192/2004, podľa ktorého, cit.: „Z
hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo
právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to,
či účastníkom objektívne je alebo nie je. ... O nedostatok pasívnej vecnej legitimácie... ide vtedy, ak ten,

o kom navrhovateľ - žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný) nie je nositeľom
tej hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. “

21. Súd prvej inštancie si nesprávnosť, resp. nezákonnosť úradných postupov hliadky vyhodnotil sám
v rámci konania o náhradu škody, avšak všeobecný súd nie je oprávnený sám posudzovať zákonnosť,

resp. nezákonnosť rozhodnutí, prípadne správnosť, resp. nesprávnosť úradného postupu, pretože to
priamo vylučuje § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MCdo 7/2010, 5MCdo 18/2010 zo dňa 23.02.2011, v
ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky jednoznačne konštatoval, že cit. „legálnosť konania alebo
procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale

iba na základe podmienok stanovených zákonom pre ich začatie a priebeh. Pokiaľ teda je v súlade
so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané
rozhodnutie, nie je vydanie takéhoto rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv
účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne.
Nemožno pritom opomenúť, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu

ako otázku predbežnú. Súd vychádza z toho, že rozhodnutie je nezákonné iba vtedy, ak rozhodnutie bolo
príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné.“ Podľa rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 250/2010 zo dňa 03.10.2011, cit. „ ... Rozhodnutie vydané vo
veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd, rozhodujúci o náhrade škody, záväzné (§
4 ods. 1 zákona) a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp. musí

sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti za
štátu nemôže sám otázku jeho nezákonnosti v žiadnom smere preskúmavať.“22. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení obmedzil len na konštatovanie
nesprávnosti postupu hliadky, avšak bez bližšieho preskúmateľného zhodnotenia právnej úvahy. Svoj
úsudok o nesprávnosti postupu polície si vytvoril sám, nevzal do úvahy žalovaným opakovane

predkladanédôkazyoopaku,t.j.osprávnostipostupuorgánovpolície,resp.oneexistenciinezákonnosti
alebo nesprávnosti postupov polície. Hliadka vykonávala prešetrenie oznámenia (drogová trestná
činnosť) a zároveň dohliadala na dodržiavanie verejného poriadku. Pán J. sa hliadke preukázal a
predložil im list vlastníctva k predmetnému bytu. Hliadka nedisponovala oprávnením preverovať a
posudzovať nadobudnutie vlastníckeho práva, na to je výlučne súd. Na liste vlastníctva figuroval p. J.,

a teda hliadka ho považovala legitímne za vlastníka, ktorý chce svoj majetok užívať.

23. Z úradného záznamu zo dňa 27.10.2006 je zrejmé, že žalobca sa s novým majiteľom (p. J.) dohodli,
že začnú s vysťahovaním bytu, pričom žalobca sa sám podieľal na vynášaní vecí z bytu. Dobrovoľné
konanie žalobcu súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil a nijako ho nebral do úvahy, čím konanie zaťažil
vadou nepreskúmateľnosti a nesprávnosti záverov rozhodnutia.

24. Žalovaná súčasne namietala, že skutočnosť, či bolo alebo nebolo zabezpečené sťahovacie auto,
nebola predmetom konania, a teda nemôže mať žiaden súvis s otázkou nesprávnosti postupov hliadky.
Žalobca v konaní netvrdil, že by napádal skutočnosť, že nábytok bol na ulici, uvedené napádali jeho
rodičia tvrdiac, že sa jedná o ich majetok. Polícii zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, aby

riešila otázku sťahovania nábytku, čakania na sťahovacie auto alebo aby sa dopytovala žalobcu, či
má kde prespať. V rámci konania tiež nebolo riešené a žalobca ani uvedené netvrdil, že by nábytok
na ulici akokoľvek zavadzal a narúšal verejný poriadok. Súd toto konštatovanie nepodložil žiadnym
konkrétnym ustanovením, pričom nesprávnosť postupu založil na základe vlastnej úvahy neberúc do
úvahy predložené nesporné fakty.

25. Žalovaná tiež upriamila pozornosť na to, že všetky trestné oznámenia na operačného dôstojníka v
súvislosti s nevyslaním ďalšej hliadky na miesto, boli odmietnuté, pričom dozorujúci prokurátori sťažnosti
podanéprotiodmietavýmuzneseniamzamietli.Ajsťažnosťnebohejmatkyžalobcunapostupvsúvislosti
sjejvynesenímzbytu,bolavyhodnotenáakoneopodstatnená.Zuvedenéhopretonemožnokonštatovať

záver o nesprávnosti alebo nezákonnosti postupov hliadky, nakoľko žiaden na to oprávnený orgán
nezákonnosť alebo nesprávnosť postupu hliadky nekonštatoval a nevyslovil.

26. Podľa názoru žalovanej v konaní nebolo preukázané, aby k nejakej škode alebo ujme na strane
žalobcu došlo. Ak nejaká škoda žalobcovi vznikla, tak vznikla len v súvislosti s jeho vlastným

nezodpovedným konaním. Súd sa týmto nezaoberal, čím zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom tým bolo žalovanej zároveň znemožnené, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

27. Žalovaná tiež namietala, že žalobca nepreukázal, aby túto škodu spôsobila výlučne ona. Žalobca
v tomto smere neuniesol bremeno tvrdení a ani bremeno dôkazu, s čím sa súd prvej inštancie
nevysporiadal. Žalovaná nemôže zodpovedať za nezodpovedné a vedomé konanie jednotlivca.
Prenášaniezodpovednostiahľadanievinníkazavlastnépochybenieprostredníctvomkonaniaonáhradu
škody, kedy sa jediným subjektom, ktorý by prichádzal do úvahy ako subjekt, od ktorého možno vymôcť

nejaké peniaze, javí práve (alebo už iba jedine) štát, je neprípustná a je zároveň obchádzaním zákona.
Žalovaná súčasne namietala, že nebolo preukázané, aby došlo aj k nejakej nemajetkovej ujme žalobcu.

28. Na základe uvedených skutočností žalovaná žiadala, aby odvolací súd zmenil medzitýmny rozsudok
súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne.

29. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia,
že príslušníci PZ umožnili súkromným osobám ho deložovať a vypratať z jeho obydlia bez platného
právneho titulu, nezákonným spôsobom a nezakročili proti nezákonnému postupu súkromných osôb.
Takouto činnosťou PZ mu vznikla škoda a nemajetková ujma.

30. Žalobca tiež uviedol, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/220/2016 zo dňa
15.3.2017 bol zmenený zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie a bolo určené, že vlastníkom bytu,o vysťahovanie ktorého šlo, je on - žalobca. Žalobca poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 1 Cdo 127/2022 z 13.12.2022 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 431/2023 z 5.9.2023.

31. Z priebehu celej akcie vypratávania bytu A. J. bolo bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že žalobca
bol zbavovaný práva na obydlie, v ktorom mal trvalé bydlisko. Právo na obydlie patrí k základným
ľudským právam podľa medzinárodného a vnútroštátneho práva. Priebeh celej udalosti mal vyvolať
u PZ minimálne pochybnosti o dovolenosti vypratávania bytu súkromnými osobami, bez akéhokoľvek
úradného povolenia a bez účasti úradnej osoby a mali vypratávaniu bytu zabrániť, podľa poučenia, ktoré

dali prítomným, že: „Každý má právo obracať sa na policajtov a útvary Policajného zboru so žiadosťou
o pomoc, policajti a útvary Policajného zboru sú povinné v rozsahu tohto zákona pomoc poskytnúť“.

32. Ak bolo nahlásené podozrenie na drogovú trestnú činnosť, ktorá patrí k najzávažnejším druhom
trestnej činnosti, tak zo spisu nevyplýva, že by sa týmto podozrením polícia vôbec zaoberala. Každému
bolo zrejme jasné, že ide len o vymyslenú zámienku na zastrašenie žalobcu a podvolenie sa vyprataniu

bytu, keď prítomnosť PZ mala len vytvoriť zdanie legálnosti postupu A. J..

33. Hliadka svojim konaním, resp. nekonaním sama a svojvoľne rozhodla o tom, že A. J. a spol., je
oprávnený žalobcu vysťahovať, že je oprávnený z bytu vypratať jeho zariadenie a zrejme aj o tom, že
žalobcovi rodičia nie sú vlastníkmi žiadnych vecí v byte sa nachádzajúcich. K tomuto nesprávnemu

úradnému postupu prispela aj skutočnosť, že operačným dôstojníkom boli odignorované telefonické
žiadosti otca žalobcu o vyslanie policajtov, ktorí by zabránili deložovaniu a vyprataniu bytu. Príslušníci
polície mali na vzniknutú situáciu reagovať minimálne aj tým, že ich malo zaujímať, či má A. J. povolenie
na užívanie verejného priestranstva na uskladnenie.

34. Žalobca dodal, že ust. § 9 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. je na súdenú vec nepoužiteľné, nakoľko
postup hliadky PZ nebol ani postupom vyšetrovateľa, ani povereného príslušníka.

35. K námietke žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie poukázal na ust. § 4 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je

príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§
15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.
Nakoľko k žiadnemu postúpeniu nedošlo, žaloba smerovala proti žalovanej, za ktorú koná Ministerstvo
vnútra SR.

36. Na základe uvedených skutočností žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý medzitýmny
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

37.Vodvolacejreplikežalovanáuviedla,ževyjadreniežalobcukjejodvolaniuneobsahuježiadneprávne
ani skutkovo relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé narušiť dôvodnosť podaného odvolania

a ktoré by boli súčasne spôsobilé podporiť tvrdenia žalobcu o dôvodnosti ním uplatneného nároku
na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca sa vo svojom vyjadrení nijakým spôsobom
nevyjadril k odvolacím dôvodom.

38. Žalovaná zotrvala na tom, že za vznik prípadnej škody na strane žalobcu je zodpovedný výlučne

žalobca, a to v dôsledku vlastného vedomého, avšak nezodpovedného konania. Okrem toho žalobca
objektívnu zodpovednosť len tvrdil, nijako ju bližšie nevysvetlil v kontexte zákona č. 514/2003 Z. z.
a v kontexte skutkového a predovšetkým právneho stavu.

39. Akékoľvek pochybnosti ohľadom vlastníckeho práva nemohla hliadka PZ posudzovať (z dôvodu

absencie oprávnenia, keďže o vlastníckom práve rozhoduje výlučne súd), čo však nemožno vyhodnotiť
ako nesprávny úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Tým je vylúčená akákoľvek, aj objektívna,
zodpovednosť štátu za škodu.

40. Polemika k hliadke PZ a jej pôsobnosti, k otázke drogovej trestnej činnosti a jej preverovania, k

oprávnenosti zakročenia vo vzťahu k nebohej matke žalobcu už bola predmetom vyjadrení v priebehu
konania, navyše uvedené je vo vzťahu k meritu veci bezpredmetné.41. Žalovaná opakovane poukázala na námietku o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a na
skutočnosť, že postup príslušníkov polície nebol vyhodnotený žiadnym na to oprávneným dozorujúcim
orgánom ako nezákonný.

42. Vo vzťahu k argumentu žalobcu o tom, že ust. § 9 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. je pre danú vec
neaplikovateľné, nakoľko postup hliadky PZ nebol postupom vyšetrovateľa ani povereného príslušníka
PZ, žalovaná uviedla, že tento názor nepredstavuje dostatočné vysvetlenie a javí znaky obchádzania
zákona.

43. Pokiaľ žalobca argumentoval § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., žalovanej nie je zrejmé, aký to
má súvis s predmetom konania, keďže žalobca nevysvetlil, čo tým myslel, resp. o postúpenie akému
orgánu má ísť a čo uvedené má riešiť.

44. Žalovaná vyslovila názor, že právny nárok žalobcu čo do základu nie je daný, a preto zotrvala na

odvolacom návrhu.

45. Ďalšie vyjadrenia neboli do odvolacieho konania podané.

46. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
jeodvolanieprípustné(355CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutie,akoajkonaniemupredchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario)
a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku
bolo v súlade s § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP zverejnené na úradnej tabuli a webovej

stránke Krajského súdu v Prešove.

47. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

48. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav,
zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie zdôvodnil v rozsahu, ktorý

obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si
osvojil náležité odôvodnenie súdu prvej inštancie. Vzhľadom na to, že odôvodnenia rozhodnutí súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV.
ÚS 372/08), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku a len na
zdôraznenie dodáva:

49. Predmetom odvolacieho prieskumu je odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej
inštancie o danosti nároku žalobcu na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho

úradného postupu, ktorého sa dopustili príslušníci PZ, ktorí boli prítomní pri vysťahovávaní žalobcu
z jeho bytu s tým, že voči tomuto postupu adekvátne nezasiahli, čím umožnili vysťahovanie žalobcu
z jeho obydlia bez akéhokoľvek súdneho rozhodnutia.

50. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je potrebné uviesť, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávana
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia

námietka naplnená nebola. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil podľa právnych noriem
označených v bode 2. odôvodnenia tohto rozhodnutia, najmä pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho
úradného postupu hliadky PZ v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., vykonávajúcej oprávnenia a povinnosti
podľa zákona č. 171/1993 Z. z.51.Zistenieskutkovéhostavu,ktorýobjektívnezodpovedástavuvecijejednouznajdôležitejšíchčinností
v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi

overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a
unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní
(primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.
Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav. Zistil
existenciu nesprávneho úradného postupu, pričom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody

v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. sa vyžaduje kumulatívne splnenie troch zásadných predpokladov,
a to existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi konaním
a následkom (kauzálny nexus). V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie preukázané splnenie
všetkých predpokladov, k čomu sa odvolací súd bližšie vyjadrí v ďalšom texte odôvodnenia tohto
rozsudku, a to v kontexte námietok odvolateľky.

52. Žalovaná namietala nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, keďže išlo o namietanie postupu
príslušníkov PZ (hliadky PZ), ktorá bola vyslaná na miesto, kde došlo k deložovaniu žalobcu z jeho
obydlia. Žalovaná tvrdila, že pasívne vecne legitimovaným subjektom je ústredný orgán štátnej správy,
a teda Ministerstvo vnútra SR, do ktorého pôsobnosti patrí aj Policajný zbor SR. Namietala, že postup
príslušníkov PZ nebol postupom orgánu verejnej moci, a preto na danú vec nemožno aplikovať zákon

č. 514/2003 Z. z. týkajúci sa zodpovednosti štátu za škodu (ujmu) spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

53. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd uvádza, že policajt vykonáva svoje oprávnenia na základe
zákonač.171/1993Z.z.aprivýkoneslužbyjenositeľomverejnejmoci.Môženapríkladvydávaťzáväzné

pokyny, pričom jeho úkony sú vynútiteľné štátnou mocou. Navyše adresát týchto úkonov nie je oproti
policajtoviprivýkoneslužby,ktorývočinemuautoritatívneuplatňujezákonnéprostriedky,vrovnocennom
postavení. Policajt je orgánom verejnej moci, pokiaľ koná v rámci zákonom zverených právomocí.

54. V kontexte námietok odvolateľky je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v bode 32. odôvodnenia

rozsudku dôvodil tým, že privolaní príslušníci PZ po zistení, že v byte sa nenachádzajú cudzie osoby,
ani drogy a po zistení, že dochádza k deložovaniu bytu žalobcu, ktorý v ňom býval, mali požadovať
od I. J., aby preukázal súdne rozhodnutie, na základe ktorého tak činí. Ak žalovaná namietala, že
pán J. sa hliadke preukázal listom vlastníctva, daná skutočnosť nemôže byť rozhodujúca. Obydlie je
nedotknuteľné a nemožno doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Iné zásahy možno realizovať

len zákonom a za splnenia podmienok uvedených v článku 21 Ústavy SR. K vyprataniu bytu môže
dôjsť len na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, pričom v rámci konania
ovyprataniebytusúdakopredbežnúotázkuposudzujeajotázkuvlastníckehopráva.Vdanejvecinebolo
preukázané, aby k deložovaniu žalobcu z jeho obydlia došlo na základe rozhodnutia súdu. Príslušníci
hliadky PZ teda boli oprávnení a povinní v záujme ochrany majetku (§ 2 ods. 1 písm. a) zákona č.

171/1993Z.z.)autoritatívnezakročiťvočiosobámvykonávajúcimdeložovaniežalobcuažiadaťpredložiť
súdne rozhodnutie. Príslušníci polície tak neučinili a svojím prístupom tak umožnili vypratanie žalobcu
z bytu, ktorý bol jeho obydlím.

55. Policajná hliadka je orgánom verejnej moci, ak vykonáva dohľad nad verejným poriadkom, čo bez

pochyby je jej prítomnosť na mieste, na ktorom dochádza k vysťahovaniu osoby z obydlia fyzickými
osobami svojpomocne bez súdneho rozhodnutia. Príslušníci PZ spadajú do pôsobnosti Ministerstva
vnútra SR a ako orgán vykonávajúci svoje oprávnenia a povinnosti podľa zákona č. 171/1993 Z. z. sú
orgánom verejnej moci, za ktorých pochybenia zodpovedá štát, v mene ktorého koná práve Ministerstvo
vnútra SR. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie v otázke pasívnej vecnej legitimácie

rozhodol správne, pretože žalovaná je zodpovedná za činnosť svojich orgánov pri výkone verejnej moci,
a tým aj za ich nesprávny úradný postup.

56. Žalovaná súčasne tvrdila, že pokiaľ by aj došlo k nejakej škode, súd mal aplikovať zákon č. 171/1993
Z. z., a nie zákon č. 514/2003 Z. z. V takom prípade žalovaným subjektom mal byť ústredný orgán štátnej

správy, t. j. Ministerstvo vnútra SR ako subjekt so samostatnou právnou subjektivitou, a nie žalovaná
ako štát.57. V danej veci mal súd prvej inštancie preukázané, že k škode a ujme žalobcu došlo pasivitou polície,
ktorá nezakročila voči deložovaniu žalobcu z jeho obydlia, čím porušila § 2 a § 8 zákona č. 171/1993
Z. z., čo vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod 32.), s čím sa odvolací súd stotožňuje.

V tom súd prvej inštancie vzhliadol nesprávny úradný postup policajnej hliadky. Tým je bezpochyby daná
objektívna zodpovednosť žalovanej v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

58. Otázka príčinnej súvislosti je vo svojom základe otázkou skutkovou, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam

otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, resp. nemajetková ujma, za ktorú je náhrada požadovaná, a
práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu
(ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie túto
otázku dostatočne zodpovedal v bodoch 33. a 34. odôvodnenia. Z tohto pohľadu je námietka žalovanej
o tom, že súd prvej inštancie nesprávny úradný postup len tvrdil, ale bližšie právne ho nezdôvodnil,
neopodstatnená. Majetkovú škodu mal súd preukázanú v znemožnení žalobcovi užívať byt, ktorý mu

bol protiprávne odňatý a ku ktorej nemuselo dôjsť, aby si policajná hliadka dôsledne plnila úlohy, ktoré
jej vyplývajú z § 2 a § 8 zákona č. 171/1993 Z. z. a nedovolila pánovi J. a spol. vysťahovať žalobcu
z jeho obydlia. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, túto súd vzhliadol v zhoršení psychického stavu žalobcu,
čo žalovaná namietala, keď tvrdila, že nemajetková ujma bola v konaní tvrdená, ale nebola preukázaná.
Podľa žalovanej mal žalobca duševné problémy a priznal závislosť na alkohole. Táto skutočnosť však

nemôže znamenať, že polícia je výlučným faktorom vzniknutej ujmy. K tomu odvolací súd dodáva, že
uvedenú okolnosť je potrebné vnímať v kontexte všetkých súvislostí. Tretie osoby pristúpili k deložovaniu
žalobcu bez súdneho rozhodnutia. Žalobca žiadal o poskytnutie ochrany na to najpovolanejší orgán –
políciu. Ak by polícia poskytla ochranu žalobcovmu majetku pred vysťahovaním a jemu samému pred
stratouobydlia,knásledkubynedošlo.Vnaznačenýchsúvislostiachnepostačovalo,žepolicajnáhliadka

na mieste vysťahovania poučila prítomných v zmysle zákona č. 171/1993 Z. z., čím dôvodila žalovaná,
pretože formálne splnenie povinností nie je dostatočné.

59. Taktiež dôvodnou nie je ani námietka žalovanej o tom, že súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil,
že žalobca s vysťahovaním bytu dobrovoľne súhlasil. Súd prvej inštancie v bode 32. odôvodnenia

konštatoval, že bolo preukázané, že žalobca aj prostredníctvom svojich rodičov sa počas deložovania
domáhal ochrany zo strany polície.

60. V súvislosti s námietkou žalovanej o tom, že súd prvej inštancie sa nezaoberal faktom, že ak aj
došlo k nejakej ujme žalobcu, tak jedine jeho nezodpovedným konaním, za ktoré žalovaná nemôže

niesť zodpovednosť. Žalovaná tiež tvrdila, že nárok žalobcu je z tohto pohľadu obchádzaním zákona,
keďže od štátu možno vymôcť peniaze. Podľa názoru odvolacieho súdu je tento argument žalovanej
nenáležitý. Ak žalovaná mala na mysli skutočnosť, že žalobca nesplácal poskytnutý úver, v dôsledku
čoho došlo k prevodu vlastníckeho práva žalobcu k bytu na veriteľa, je potrebné uviesť, že ani
daná okolnosť nezbavuje žalovanú poskytnúť ochranu osobe, do ktorej práv a právom chránených

záujmov sa neoprávnene zasahuje. Akokoľvek sa žalovaná bráni, je potrebné zdôrazniť, že nečinnosťou
polície, na ktorú sa žalobca obrátil s cieľom poskytnutia ochrany, došlo k situácii, že tretie osoby
vysťahovali v prítomnosti policajnej hliadky žalobcu z bytu na ulicu bez toho, aby im svedčal právoplatný
a vykonateľný právny titul. V tejto súvislosti žalovaná správne argumentovala, že policajná hliadka
nemohla posudzovať vlastnícke právo k bytu, pretože o tom rozhoduje súd. Paradoxné však je, že pri

tomto uvedomení policajná hliadka žiadnym rozhodnutím súdu o tom, že tretie osoby sú oprávnené
vypratať byt, nedisponovala. Za daných okolností má žalobca k dispozícii uplatniť svoj nárok v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z., čo aj učinil, pričom dané zistenie nemožno považovať za obchádzanie zákona.
Otázka zodpovednosti žalovanej bola v konaní preukázaná a zodpovedaná.

61. Podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom k 27.10.2006, keď došlo k vyprataniu
bytu žalobcu), štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických

osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda.62. Zákon č. 514/2003 Z. z. bol s účinnosťou od 01. januára 2013 novelizovaný zákonom číslo 412/2012
Z. z., a to tým, že precizoval posudzovanie nesprávneho úradného postupu podľa § 9 ods. 3 a 4 v
tom zmysle, že pri nesprávnom úradnom postupe je potrebné vychádzať z rozhodnutia nadriadeného

orgánu, ktorý tento nesprávny úradný postup definoval.

63. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nebol oprávnený sám posúdiť otázku nesprávneho
úradného postupu a že žiaden nadriadený alebo dozorujúci orgán nekonštatoval nesprávnosť,
resp. nezákonnosť postupu policajnej hliadky. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR z roku 2010 a 2011. Z týchto rozhodnutí vyplynulo, že otázku nezákonnosti
rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. V prejednávanej veci však
nejde o nezákonnosť rozhodnutia, ale o nesprávny úradný postup. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na aktuálnejšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/127/2018 z
23.06.2020, v ktorom dovolací súd konštatoval, že cit.: „V spore o náhradu škody spôsobenej výkonom
verejnej moci je civilný súd oprávnený prejudiciálne vyriešiť otázku, či v žalobe uvedený úradný postup

orgánu verejnej moci je nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 ods. 1 veta prvá zákona číslo
514/2003 Z.z. Prijatie zákona číslo 412/2012 Z. z. na tomto pravidle nič nezmenilo“.

64. S prihliadnutím na uvedené sa súd prvej inštancie správne zaoberal nesprávnym úradným postupom
spočívajúcim v ne/konaní hliadky PZ, ktorá svojím postojom umožnila tretím osobám deložovať žalobcu

z jeho príbytku, hoci v konaní nevyšiel najavo pozitívny výsledok prešetrenia sťažnosti na uvedený
postup. Z tohto pohľadu potom vybavenie sťažnosti na nesprávny úradný postup, či iného prostriedku
na ochranu práv dotknutej osoby (napr. trestné oznámenie) v zmysle, že sú dôvodné, nie je určujúca.

65. Žalovaná ďalej namietala, že súd prvej inštancie si na základe vlastných úvah vyvodil, že polícia

si mala všimnúť, že pri deložovaní žalobcu nie je pripravené sťahovacie auto na odvoz nábytku
a že ponechaný nábytok na ulici rušil verejný poriadok. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetná
konštatácia súdu prvej inštancie nie je rozhodujúca. Podstatným a zásadným je zistenie a preukázanie
toho, že k deložovaniu žalobcu z bytu došlo nezákonným spôsobom a polícia, ktorá dohliada aj na
dodržiavanie verejného poriadku a na ochranu majetku, nezakročila a neposkytla ochranu osobe, ktorá

takýmto spôsobom prišla o obydlie.

66. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.

67. Žalovaná však namietala aj inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a tiež namietala, že súd svoje rozhodnutie nedostatočne zdôvodnil.

68.Knámietkeinejvady,ktorábymohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievovecipodľaust.§365
ods.1písm.d)CSPjepotrebnéuviesť,žetentoodvolacídôvoddopadánataképochybeniavprocesnom

postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod zostávajúce odvolacie dôvody. Takéto pochybenia sa
stávajú relevantnými až za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Takouto vadou môže byť napríklad nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu, vykonanie
nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP, porušenie
viazanosti súdu inými rozhodnutiami v zmysle ust. § 193 CSP alebo napríklad posúdenie predbežnej

otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP,
alebo akékoľvek iné pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nespadajú pod ostatné odvolacie
dôvody a mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V postupe súdu prvej inštancie odvolací súd
naznačené ani iné vady neidentifikoval.

69. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého súd prvej inštancie
svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky
práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,

právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenierozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci

realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania. Daná odvolacia námietka naplnená nebola, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je
presvedčivé, nie je zaťažené vadou nepreskúmateľnosti a odvolací súd nezistil ani iné procesné excesy
súdu prvej inštancie, ktoré by mohli znamenať porušenie práva na spravodlivý proces.

70. Porušením práva na spravodlivý proces nie je skutočnosť, že súd sa nestotožnil s názormi strany
a nerozhodol v súlade s jej očakávaniami. Podstatné je, že v rozhodnutí reagoval na zásadné argumenty
strany (pasívna vecná legitimácia, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinnej súvislosti
medzi konaním a následkom, existencia škody a nemajetkovej ujmy, zodpovednosť za vzniknutú ujmu,
podstataaplikáciezákonač.514/2003Z.z.vovzťahukpostupupolícieneplnenímsipovinnostívzmysle

zákona č. 171/1993 Z. z.).

71. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako
vecne správny postupom podľa § 387 CSP.

72. Toto rozhodnutie neobsahuje výrok o trovách odvolacieho konania, nakoľko predmetom odvolacieho
prieskumu bol medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie a o trovách aj tohto konania bude rozhodnuté
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

73. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2
CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).