Rozsudok – Exekúcia a výkon rozhodnutí ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. október 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/185/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123217937
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Novotná Mlinárcsiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123217937.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej

a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a Mgr. Miloša Greguša v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX,
bývajúceho v B. C. B. B. D. E. F. XX/X, zastúpeného JUDr. Petrom Zoľákom, advokátom so sídlom
advokátskej kancelárie v Košiciach na Štúrovej ulici č. 27 proti žalovanej maloletej G. H., nar. X.X.XXXX,
bývajúcej v I. B. D. J. F. XXXX/X, zastúpenej zákonnou zástupkyňou D. I., nar. X.X.XXXX, bývajúcej
v I. B. D. J. F. XXXX/X, zastúpenej Advokátskou kanceláriou VOLČKO & PARTNERS, s.r.o. so sídlom
v Košiciach na Mlynskej ul. č. 27, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. Vladimír Volčko, PhD.
o zaplatenie 3.300 Eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k.

68C/16/2023-86 zo dňa 7.6.2024 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku I.
O d m i e t a odvolanie žalovanej proti rozsudku vo výroku II.
Z r u š u j e rozsudok v napadnutom výroku III. o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným rozsudkom
rozhodol nasledovne:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.300 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %

ročne, počnúc od 25.1.2023 do zaplatenia, všetko spolu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti príslušenstva žalobu zamieta.
III. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť sumu 3.300
Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 9.6.2022 do zaplatenia a náhrady trov konania.
V žalobe uviedol, že ako veriteľ dňa 19.10.2020 uzavrel s dlžníkom D. H., nar. XX.X.XXXX, zomrelým

dňa 31.5.2021, zmluvu o pôžičke, na základe ktorej mu požičal peňažné prostriedky v sume 4.300 Eur
v hotovosti, ktoré mu dlžník nevrátil. Po smrti dlžníka žalobca svoju pohľadávku z uvedenej zmluvy o
pôžičke písomne prihlásil do dedičského konania, vedeného pred Notárskym úradom K. D. L. v I. B.
M. J. F. XX. V dedičskom konaní bolo dňa 1.6.2022 vydané uznesenie, právoplatné dňa 8.6.2022, na
základe ktorého sa dedičkou po poručiteľovi D. H. stala mal. G. H., nar. X.X.XXXX. Žalovaná po zomr.
D. H. nadobudla dedičstvo v čistej hodnote 82.832,09 Eur. To, že uvedená pohľadávka nebola dedičkou
v zastúpení jej zákonnou zástupkyňou uznaná a uvedená v uznesení o dedičstve, však nič nemení

na skutočnosti, že na dedičov poručiteľa priamo zo zákona prechádzajú smrťou poručiteľove dlhy (§
470 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a to do výšky aktív dedičstva. Po dlžníkovej smrti, matka dlžníka
uhradila z uvedenej pôžičky 1.000 Eur prevodom na účet žalobcu, preto žaluje len zvyšnú sumu 3.300
Eur. Dňa 14.1.2023 zaslal žalobca žalovanej prostredníctvom právneho zástupcu predžalobnú výzvuna zaplatenie uvedeného dlhu. Následne zákonná zástupkyňa - matka žalovanej telefonicky a osobne
komunikovala s právnym zástupcom žalobcu za účelom mimosúdneho riešenia uvedeného sporu,
pričom opakovane prejavila ochotu písomne prevziať a uznať uvedený dlh a splácať ho v splátkach,

pričom žalobca čakal po dobu viac ako 7 mesiacov, kým si matka žalovanej nájde prácu. Táto však
následne pod rôznymi zámienkami odkladala podpis už vypracovanej mimosúdnej dohody ďalší mesiac,
a do podania žaloby k uzavretiu dohody nedošlo. Zároveň si uplatňuje aj úroky z omeškania vo výške
5% ročne odo dňa nasledujúceho po dni právoplatnosti uznesenia o dedičstve, t.j. odo dňa 9.6.2022,
lebo nevrátením dlhu žalobcovi sa dlžník dňom 16.2.2021 dostal do omeškania s tým, že žalovaná sa o

uvedenom dlhu, ktorý zdedila po dlžníkovi, mala možnosť dozvedieť až v dedičskom konaní, do ktorého
svoju pohľadávku riadne prihlásil.

3. Súd prvej inštancie vec právne posudzoval podľa § 488, § 489, § 657, § 658 ods. 1, § 470 ods. 1, § 451
zák.č.40/1964Z.z.Občianskehozákonníka(ďalejlenOZ),§151,§153ods.1,2,§157zák.č.160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) a konštatoval, že z požičanej sumy 4.300 Eur bola

žalobcovi uhradená suma 1.000 Eur (matkou dlžníka) a zvyšok pôžičky vo výške 3.300 Eur nebol
doposiaľ uhradený. Konečná splatnosť uplynula 15.4.2024, preto súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi uvedený dlh. V odôvodnení uviedol, že dlžník zomrel dňa XX.X.XXXX a žalovaná ako jediná
dedička nadobudla čistú hodnotu dedičstva 82.832,09 Eur v celosti. Smrťou dlžníka zo zákona prešli
jeho dlhy na žalovanú, a to do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Žalovaná tak má pasívnu legitimitu

podľa§470ods.1OZdovýškynadobudnutéhodedičstva.Vykonanýmdokazovanímmalzapreukázané,
že dňa 19.10.2020 žalobca ako veriteľ a D. H., nar. XX.X.XXXX (zomrelý dňa 31.5.2021) ako dlžník,
uzavreli zmluvu o pôžičke. V zmysle uvedenej zmluvy, žalobca dňa 19.10.2020 poskytol žalovanému
bezúročnú pôžičku vo výške 4.300 Eur v hotovosti a žalovaný prevzatie uvedenej sumy potvrdil svojim
úradne overeným podpisom a zároveň sa zaviazal dlh vrátiť žalobcovi v 43 mesačných splátkach po

100 Eur vždy do 18.tého dňa v mesiaci, v období od 15.10.2020 do 15.4.2024 s tým, že ak sa dlžník
omešká o viac ako tri splátky, stáva sa splatným celý dlh. Uzavretie zmluvy mal súd preukázané aj jej
originálom úradne overeného podpisu (až) na pojednávaní, lebo právny zástupca žalovanej uvedené
namietal až na pojednávaní. Súd dodal, že originál má aj matka zomrelého dlžníka, ktorá na základe
zmluvy už čiastočne aj plnila (1.000 Eur). Platnosť uvedenej zmluvy bola nesporná do pojednávania,

nakoľko napriek už raz odročenému pojednávaniu na žiadosť právneho zástupcu žalovanej, ten až na
pojednávaní navrhol doplniť dokazovanie (neurčitým návrhom) v súvislosti so zdravotným stavom D. H.
od všeobecnej lekárky s tým, že pokiaľ by bol sporný jeho zdravotný stav, navrhol vypočuť jeho matku.
Právnyzástupcažalovanejtvrdil,žeD.H.maldlhodobocirhózupečeneamalproblémsvnímanímokolia
a bol po porážke, avšak svoje tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal. Vzhľadom na to, že prostriedky

procesnej obrany neboli stranou, ktorá je právne zastúpená, predložené včas, súd neprihliadol na
uvedený návrh, nakoľko by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu (§ 153 CSP). Okrem toho súd dodáva, že prevzatie žalovanej sumy a jeho nevrátenie bolo
nesporné, teda aj keby bola zmluva o pôžičke neplatná, došlo by k bezdôvodnému obohateniu (§ 451
OZ).

4. Súd priznal žalobcovi úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z. vo výške 5% ročne od 25.1.2023 s poukazom, že žalobca žalovaného vyzval
na zaplatenie žalovanej sumy listom zo dňa 14.1.2023, doručeným zákonnému zástupcovi žalovaného
dňa 23.1.2023. Z tohto dôvodu mal súd za to, že bol povinný plniť od nasledujúceho dňa (24.1.2023),

teda je v omeškaní od 25.1.2023. V prevyšujúcej časti príslušenstva žalobu zamietol.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní v celom
rozsahu úspešný, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% preukázaných, odôvodnených a účelne
vynaložených výdavkov vzniknutých v tomto konaní.

6. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1
písm. b/, d/, e/, f/, h/ CSP a navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu
zamieta. Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. Súdu prvej inštancie vytkla, že sa

nedostatočne vysporiadal so skutkovým stavom a nesprávne právne vec posúdil, pričom nepostupoval
v súlade s požiadavkami, ktoré sú kľúčové k dodržaniu práva na spravodlivý proces. Poukázala na
to, že predmetná vec vykazuje špecifické okolnosti, na ktoré súd vôbec neprihliadol. V prvom rade
uviedla, že pôvodný dlžník, jej otec, zomrel, pričom ani jej zákonná zástupkyňa nemali vedomosť o jehodlhoch. V ďalšom poukázala na okolnosť, že ide o konanie voči maloletej osobe. Súd postupoval v tomto
prípade rigidne a formalisticky, pričom je potrebné si uvedomiť, že ide o maloleté dieťa a rozhodnutie
súdu zasiahne aj do majetkovej sféry rodiča, pričom v takomto prípade môže byť zabezpečenie potrieb

maloletého dieťaťa vážne ohrozené. Nie je zrejmé, ako na túto skutočnosť súd prihliadol, resp. akú
právnu ochranu súd maloletému dieťaťu v tomto konaní poskytol a ako na túto skutočnosť vzhliadal.
Žalovaná, ako maloletá, ani jej zákonná zástupkyňa, sa na vzniku dlhu žiadnym spôsobom nepričinili.
Teda nie je zrejmé, ako k tejto skutočnosti súd pristupoval a ako zohľadnil najlepší záujem maloletého
dieťaťa. Rovnako nemenej závažnou skutočnosťou bol aj zdravotný stav pôvodného dlžníka v čase

podpisu zmluvy, pričom v rámci konania z výpovedí sporových strán vyplynulo, že trpel zdravotnými
problémami, bol po porážke, bolo mu ťažko rozumieť, mal problém s vnímaním reality, trpel cirhózou
pečeneastýmspojenýmčastýmzavodnením.Smrťpôvodnéhodlžníkamalazanásledokajskutočnosť,
že nebolo inej osoby, okrem samotného žalobcu, ktorý by mohol verifikovať ním uvedené tvrdenie, že
preukázateľne malo dôjsť k odovzdaniu finančných prostriedkov v prospech pôvodného dlžníka. Z tohto
dôvodu preukázanie skutočností, že finančné prostriedky boli odovzdané, súd založil výlučne na tvrdení

žalobcu, bez akéhokoľvek ďalšieho zisťovania. Preto v tomto konaní nebolo bezpochyby preukázané,
že skutočne došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov pôvodnému dlžníkovi. V ďalšom namietala,
že súd sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s reálnym odovzdaním peňazí. Žalobca nepreukázal,
že bol v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke solventný, teda že disponoval finančnými prostriedkami,
ktoré mali byť predmetom pôžičky. V tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR

sp. zn. 33Cdo/472/2007, 25Cdo/98/2020. Dôkazné bremeno ohľadne existencie právnej skutočnosti,
ktorá mala za následok vznik zmluvy o pôžičke, zaťažuje veriteľa. V ďalšom namietala neúplné
a nedostatočné zistenie skutkového stavu a absenciu odôvodnenia procesu dokazovania. Poukázala na
to, že nedisponuje žiadnou zdravotnou dokumentáciou vo vzťahu k pôvodnému dlžníkovi a navrhovala,
aby táto zdravotná dokumentácia bola vyžiadaná od všeobecného lekára za účelom preukázania

jeho nepriaznivého stavu. Návrh na vykonanie dokazovania považovala za dostatočne určitý ako aj
včas uplatnený. Rovnako považuje za nedoriešenú otázku aj preukázanie odovzdania finančných
prostriedkov zo strany žalobcu a neochotu žalobcu riadne preukázať, že týmito finančnými prostriedkami
disponoval, ako aj skutočnosť, že došlo k reálnemu odovzdaniu. Podľa jej názoru súd zamietnutím
návrhov na vykonanie dokazovania sa sám diskvalifikoval z dostatočného zistenia skutkového stavu,

vylúčil tak všetky dôkazy, ktoré by mohli objasniť okolnosti uzatvorenia zmluvy o pôžičke, čo v konečnom
dôsledku vyústilo do nedostatočného a neúplného zistenia skutkového stavu. V ďalšom sa mal súd
v odôvodnení rozsudku náležite vysporiadať so všetkými návrhmi na vykonanie dokazovania, najmä
so skutočnosťou, z akého dôvodu nebolo potrebné ten – ktorý dôkaz vykonať a z akého dôvodu
by vykonanie toho – ktorého dôkazu nemohlo mať relevantný význam na zistenie skutkového stavu

tejto veci. Súd sa odvolal na sudcovskú koncentráciu a vykonanie ďalšieho dokazovania považoval
za nehospodárne. Uvedené konanie súdu považuje za neprimerane tvrdé, ako aj rozporné v otázke
aplikácie sudcovskej koncentrácie. Taktiež za nedostatočne zdôvodnenú považovala argumentáciu
súdu, z akého dôvodu sa priklonil výlučne tvrdeniam žalobcu, resp. aké dôkazy ho viedli k úvahe, že
zmluva o pôžičke bola platná, a či došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov. Nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia spôsobuje, že bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. Záverom
zhrnula, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy, nedostatočne odôvodnil proces dokazovania, resp. ani
nezistil skutkový stav potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, čo zakladá odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP, pričom na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, keďže v prvom rade nebol ani dostatočne skutkový stav zistený, čo zakladá odvolací dôvod

podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Taktiež pochybil aj pri nedostatočnom vyporiadaní sa s návrhmi na
vykonanie dokazovania, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

7. Vo vzťahu k trovám konania považovala za potrebné uviesť, že súd pri rozhodovaní je povinný
z úradnej povinnosti preskúmať, či vzhľadom na všetky okolnosti danej veci existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa. Práve vysporiadanie sa s existenciou či neexistenciou dôvodov hodných osobitného
zreteľa, podľa jej názoru, má tvoriť prvok presvedčivosti súdneho rozhodnutia, pričom v tomto prípade
tomu tak nie je. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nenachádza žiadne konštatovanie a ani
úvaha súdu o tom, či tieto podmienky skúmal, a ak áno, z akého dôvodu mal za to, že v tejto
veci takéto dôvody neexistujú. Predmetné skutočnosti preto zakladajú nepreskúmateľnosť posúdenia

tejto otázky. Súd ani len nezobral do úvahy všetky okolnosti, pričom je toho názoru, že aj v prípade
zamietnutia žaloby existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Nie je podľa jej
názoru spravodlivé a v súlade s dobrými mravmi, že súd ani len neprihliadol na skutočnosť, že sa jedná
o spor voči maloletej osobe, pričom je nutné dať do pozornosti, že vznik pohľadávky nespôsobila, alepráve naopak, táto vznikla za života jej otca, pričom ako maloletá o predmetnom nemala vedomosť.
V tomto prípade, vzhľadom na jej vek, ako aj okolnosti tejto veci, aj pri zamietnutí žaloby, existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa a z tohto dôvodu nepovažuje ani výrok III. rozsudku súdu za správny, resp.

spravodlivý a v súlade s dobrými mravmi.

8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol, aby odvolací súd rozsudok potvrdil ako vecne
správny. Žalovaná sa v časti svojho odvolania venuje údajnému nedostatočnému vysporiadaniu súdu
s jej právnou a skutkovou argumentáciou. Otázka vedomosti žalovanej o dlhoch dlžníka je v tomto

prípade celkom bezpredmetná, keďže zákonná zásada prechodu dlhu na dedičov dlžníka do výšky aktív
dedičstva, vyjadrená v § 470 ods. 1 OZ žiadnu takúto podmienku neobsahuje. Taktiež je zavádzajúca
jej argumentácia v konaní voči maloletej osobe, keďže v tomto prípade nešlo o konanie vo veciach
starostlivosti súdu o maloletých podľa Civilného mimosporového poriadku, ani o spor s ochranou slabšej
strany podľa Civilného sporového poriadku. Bolo by aj popretím účelu a zmyslu právnej úpravy prechodu
dlhu na dedičov, ak by mal byť úspech v civilnom konaní podmienený tým, aby dedičia mali vedomosť

o dlhoch poručiteľa, alebo ak by maloleté deti boli z takéhoto prechodu dlhov automaticky vylúčené.
Občiansky zákonník, ani iné hmotnoprávne, či procesnoprávne predpisy takéto podmienky neobsahujú.
Poukazovanie na čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa je pritom zjavne zavádzajúci. Je zavádzajúce
vykladať si ustanovenie o najlepšom záujme maloletého dieťaťa tak široko, ako to robila žalovaná,
pretože pri takomto excesívnom výklade by žiadne maloleté dieťa nemohlo byť neúspešné v žiadnom

súdnom konaní, keďže jeho „najlepším záujmom“ by bol jeho plný úspech v spore. Nie je pritom jasné,
ako by mal súd, podľa názoru žalovanej, v tomto konaní prípadne zohľadniť najlepší záujem maloletého
dieťaťa, teda či by mal postupovať v priamom rozpore s hmotnoprávnym ustanovením § 470 ods.
1 OZ o prechode dlhov a bez zákonného dôvodu žalobu zamietnuť, alebo ju zamietnuť len z časti
a podľa akých kritérií by sa mal pritom riadiť. Žalovaná upozorňuje aj na zdravotný stav pôvodného

dlžníka v čase podpisu zmluvy, ktorý považuje za nemenej závažnú skutočnosť. K tomu uviedol, že
pôvodný dlžník bol dlhoročný alkoholik a celkom pochopiteľne mal aj tieto fyzické zdravotné problémy,
avšak vôbec nie v takom rozsahu, aby bolo možné čo len uvažovať o jeho obmedzení spôsobilosti
na právne úkony. Samozrejme, že napríklad v telefonátoch mu občas nebolo rozumieť (najme keď
bol pod väčším vplyvom alkoholu) a pod vplyvom alkoholu iste mohol mať aj problém s vnímaním

reality, avšak tieto problémy matka žalovanej na pojednávaní zjavne účelovo a nepravdivo zveličila.
Sama matka žalovanej pritom na pojednávaní uviedla, že chcela, aby bol pôvodný dlžník pozbavený
spôsobilosti na právne úkony, avšak on to nechcel, z čoho okrem iného vyplýva aj to, že k žiadnemu
pozbaveniu, či obmedzeniu nedošlo. V konaní pred súdom bolo pritom preukázané, že dlžník uzavrel
zmluvu o pôžičke na notárskom úrade a došlo aj k osvedčeniu jeho podpisu, k čomu by akiste nemohlo

dôjsť, ak by javil príznaky vážnej duševnej poruchy a ak by boli pochybnosti o jeho spôsobilosti na
takýto právny úkon. Tieto argumenty matky žalovanej nemožno označiť inak ako zavádzajúce, účelové
a vzhľadom na to, že dlžník mal až do svojej smrti plnú spôsobilosť na právne úkony, aj ako celkom
irelevantné. V odvolaní žalovaná poukazuje na to, že v dôsledku smrti dlžníka nebolo inej osoby, okrem
samotného žalobcu, ktorá by mohla verifikovať jeho tvrdenia, že preukázateľne malo dôjsť k odovzdaniu

finančných prostriedkov v prospech pôvodného dlžníka. K uvedenému pripomína, že na pojednávaní
uviedol, že k odovzdaniu peňazí došlo bezprostredne po podpise predmetnej zmluvy, čo je aj v súlade
s obsahom zmluvy, v ktorej dlžník výslovne prehlasuje a svojim podpisom potvrdzuje, že mu boli
peniaze odovzdané v hotovosti pri podpise zmluvy. Prvým dôkazom o skutočnom odovzdaní peňazí je
preto písomná zmluva s notársky overeným podpisom, obsahujúca vyššie uvedené vyhlásenie dlžníka

a druhým dôkazom o skutočnom odovzdaní peňazí je jeho výpoveď, podľa ktorej k odovzdaniu peňazí
skutočne došlo. Z pohľadu dokazovania pred súdom bolo podstatné, že svojou výpoveďou potvrdil to,
čo dlžník uviedol v písomnej zmluve a osvedčeným podpisom, teda že peniaze dlžníkovi skutočne
odovzdal. Súd preto správne vyhodnotil uvedené dôkazy, ktoré boli vo vzájomnom súlade a nepovažoval
za potrebné ich ďalej osobitne verifikovať, ako to požaduje žalovaná v odvolaní, a to len na základe ničím

nepredloženého spochybňovania týchto dôkazov. K názoru žalovanej, že podpísanie zmluvy o pôžičke
so všeobecnou klauzulou, že pôžička bola poskytnutá dlžníkovi v hotovosti a dlžník svojim podpisom
potvrdzuje prevzatie sumy, nemožno považovať za dostatočný dôkaz uviedol, že takéto spochybňovanie
a zľahčovanie akejkoľvek časti obsahu písomnej zmluvy je celkom neprimeraná. Takto by sa predsa
dala akákoľvek časť zmluvy spochybniť a označiť za všeobecnú klauzulu, čo nedáva zmysel a bolo by

to popretím samotného zmyslu písomnej formy zmlúv. Žalovaná taktiež spochybňuje jeho solventnosť,
čo by azda malo byť dôkazom o nemožnosti skutočného odovzdania peňazí dlžníkovi, čo je však
celkom nezmyslená úvaha. Potvrdil, že jednoducho v tom čase peniaze mal, pričom aj emotívne dodal,
že mu „nepadli z neba“. Súd sa správne nevenoval dokazovaniu tejto skutočnosti, keďže to nebolovôbec potrebné pre jeho rozhodnutie, nič také nevyžaduje ani zákonná úprava zmluvy o pôžičke podľa
Občianskeho zákonníka a odovzdanie peňazí bolo preukázané.

9. V odvolaní sa žalovaná venuje aj zamietnutiu jej návrhov na doplnenie dokazovania, v čom
vidí neúplné a nedostatočné zistenie skutkového stavu. Žalovaná v rámci pojednávania formulovala
niekoľko návrhov na vykonanie dokazovania, pričom každý jeden bol súdom zamietnutý. Argumentáciu
žalovanej uvedenú v odvolaní považuje za zavádzajúcu, účelovú a miestami aj zjavne nepravdivú.
Otázku zdravotného stavu pôvodného dlžníka a jeho schopnosť uzatvoriť zmluvu o pôžičke, bola

spochybňovaná matkou žalovanej viditeľne účelovo a účelový bol aj jej návrh na doplnenie dokazovania
vyžiadaním zdravotnej dokumentácie pôvodného dlžníka od jeho všeobecného lekára, a to jednak preto,
že matka žalovanej dobre vedela o tom, že pôvodný dlžník nemal súdom obmedzenú spôsobilosť na
právne úkony, a jednak preto, že matka žalovanej sa nenachádzala na notárskom úrade pri podpise
uvedenej zmluvy, preto nemohla mať ani žiadnu vedomosť o aktuálnom psychickom stave pôvodného
dlžníka pri podpise zmluvy. Spochybňovanie spôsobilosti na uzavretie zmluvy na základe zdravotného

stavu pôvodného dlžníka tak nemalo žiaden reálny základ a súd nemal dôvod vykonávať v tomto smere
dokazovanie. Navyše takýto návrh nebol ani včas uplatnený, keďže právny zástupca žalovanej mohol
tento návrh urobiť písomným vyjadrením v lehote danej mu súdom na vyjadrenie k žalobe. Právny
zástupcatakneurobilnapriektomu,žesúdvyhoveljehonávrhunaodročeniepojednávaniapreprevzatie
právneho zastupovania žalovanej a následne bol vyzvaný na vyjadrenie a riadne poučený o následkoch

nevyjadrenia sa, čo však nesplnil a nepodal žiadne vyjadrenie k žalobe, ani ospravedlnenie, či žiadosť
o predĺženie lehoty. Návrh žalovanej na doplnenie dokazovania vyžiadaním zdravotnej dokumentácie,
vznesený jej právnym zástupcom celkom bezdôvodne až na pojednávaní, súd celkom správne zamietol
aj z procesných dôvodov, odvolávajúc sa na koncentráciu konania a hospodárnosť konania. Tvrdenie
v odvolaní žalovanej, že tento návrh bol uplatnený včas, je preto nepravdivé a až zarážajúce. Žalovaná

celkom absurdne poukazuje na údajný dvojitý meter súdu pri aplikácii sudcovskej koncentrácie.
K uvedenému poznamenáva, že predloženie originálu zmluvy o pôžičke na pojednávaní bol reakciou na
spochybnenie pravosti zmluvy právnym zástupcom žalovanej na pojednávaní. Keďže dovtedy platnosť
zmluvy nespochybňovala, nebola táto skutočnosť sporná až do momentu jej spochybnenia právnym
zástupcom žalovanej na pojednávaní. Priamo na pojednávaní predložil originál zmluvy, nežiadal

oodročeniekvôlijehopredloženiu,aninenavrhovalvsúvislostistýmtopredloženýmdôkazomžiadneiné
dokazovanie.Súdpretoúplnepochopiteľneasprávnetakýtodôkazvzaldoúvahyaakýkoľvekinýpostup
bybolnesprávnyanepochopiteľný.Vďalšomžalovanázavádzajúcopoukazujenato,žepodľajejnázoru
nebola dostatočne zdôvodnená ani argumentácia súdu, z akého dôvodu sa priklonil výlučne k jeho
tvrdeniam, resp. aké dôkazy viedli súd k úvahe, že zmluva o pôžičke bola platná a či došlo k reálnemu

odovzdaniufinančnýchprostriedkov.Kuvedenémupoznamenal,žesúdsacelkomlogickypriklonilkjeho
tvrdeniam, keďže boli aj v súlade s predloženým dôkazom - písomnou zmluvou o pôžičke s notársky
osvedčeným podpisom. Názor žalovanej o tom, že súd rezignoval na zisťovanie skutočného stavu veci,
je tak opäť ničím nepodložený a je v rozpore so skutočným priebehom konania. K poukazu žalovanej na
§ 132 CSP uviedol, že žalovaná nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by odporovali dôkazom

ním predloženým. Neurčité spochybňovanie spôsobilosti pôvodného dlžníka na uzavretie zmluvy len
na základe jeho fyzických zdravotných problémov, na základe čoho mohol mať problém s vnímaním
reality, ako to formulovala matka žalovanej, pričom sama na pojednávaní potvrdila, že pôvodný dlžník
nemal súdom obmedzenú spôsobilosť na právne úkony, nemožno považovať za relevantný dôkaz, ktorý
by vyvolal rozpor s inými dôkazmi. Ak sa žalovaná venuje údajnému nedostatočnému odôvodneniu

rozhodnutia súdom prvej inštancie uviedla, že jej formulácia odvolania vyznieva až úsmevne, ak ňou
žalovaná (resp. jej matka a právny zástupca), mali na mysli svoju nekorektnú, účelovú, nelogickú
a zavádzajúcu argumentáciu, prezentovanú v priebehu konania, ktorú popísal v tomto konaní. Súd,
podľa jeho názoru, v konaní správne zhodnotil skutkový stav a svoje rozhodnutie aj dostatočne a logicky
odôvodnil. V ďalšom žalovaná namietala, že súd neskúmal prípadnú existenciu dôvodov hodných

osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Nevie sa vyjadriť, či takéto dôvody na strane žalovanej existujú,
podľajehonázorujevšakzarážajúce,ževpriebehukonaniaanimatkažalovanej,anijejprávnyzástupca
žiadnetakétodôkazynetvrdiliaaninenavrhli,abysúdnáhradutrovžalovanejneuložil.Podľajehonázoru
je nesprávne vidieť pri takejto pasivite strany v tomto chybu v postupe súdu, keďže súd nemal žiaden
dôvod na vyhľadávanie prípadných dôkazov o existencii takých dôvodov, za situácie, keď ich žalovaná

strana ani len netvrdila. Nepriznanie náhrady trov podľa § 257 CSP má pritom byť len výnimočný, a nie
bežnýpostupsúdu,ktorýsauplatníažvtedy,akdôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,vyjdúvkonanínajavo.10. Žalovaná v odvolacej replike ťažiskovo zotrvala na dôvodoch svojho odvolania a nestotožňuje sa
s právnymi ako aj skutkovými argumentmi prezentovanými žalobcom v jeho vyjadrení k odvolaniu.
V plnom rozsahu odkazuje na jej obšírnu a dôkladnú argumentáciu uvedenú v odvolaní zo dňa

16.8.2024, v ktorom sa podrobne zaoberala všetkými pochybeniami súdu, či už v skutkovom ako aj
v právnom hodnotení veci, ako aj nesprávnym vyhodnotením dôkazov, nedostatočným odôvodnením
rozhodnutia a absenciou vyporiadania sa s relevantnými skutočnosťami.

11. Žalobca v odvolacej duplike rovnako zotrval na vyjadrení k odvolaniu a nepovažoval za potrebné

opätovne podrobnejšie reagovať na zavádzajúcu argumentáciu žalovanej, resp. jej matky a poukazuje
na svoje doterajšie vyjadrenia.

12. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

13. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 31.10.2025 o 10,00 hod.,
v pojednávacej miestnosti č. d. 207/II. poschodie, trakt D, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 23.10.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP.

15. Žalovaná v podanom odvolaní uplatnila odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V ďalšom, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku
a nedodržanie princípu rovnosti strán. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (namietané nevykonanie dokazovania vyžiadaním zdravotnej
dokumentácie o zdravotnom stave pôvodného dlžníka D. H. a následne prípadný výsluch jeho matky ).

16. K žalovanou namietanému odvolaciemu dôvodu vo vzťahu k výroku I. rozsudku uvádza, že hlavnými
znakmi, ktoré charakterizujú procesné vady v § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces), sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/nesprávny
procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala

jej patriace procesné oprávnenie.

17. Z obsahu odvolania žalovanej je zrejmé, že namieta porušenie jeho práva na spravodlivý proces.
Súdu prvej inštancie vytýka najmä to, že sa dostatočne nevysporiadal s jej argumentáciou prednášanou
v konaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany, aby sa súd

stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecných záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov. Rozdielny názor
strany vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku súdu preto nečiní jeho rozsudok nesprávnym či nezákonným.
Je nepochybné, že právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným

z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy aj právo
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na
riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak,

že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú
svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa
má uskutočňovať aj ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu. Jedným z týchto princípov vylučujúcich ľubovôľu pri

rozhodovaní je povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite
odôvodniť (§ 220 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, vrátane toho čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermina strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí
rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale i laickú) verejnosť

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09,
I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07,

obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29.4.1993). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva nevyžaduje, aby na každý argument strán, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994, Hiro
Balani c/a Španielsko z 9.12.1994).

18. Pokiaľ ide o odvolací dôvod ohľadne nevykonania navrhovaného dôkazu rozhodujúceho pre jej
obranu v dotknutom spore ( § 365 ods. 1 písm. e/ CSP ), odvolací súd uvádza, že judikatúra Ústavného
súdu SR a Najvyššieho súdu SR bola ustálená (napríklad rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/100/2018,
5Cdo/202/2018, 5Cdo/138/2018) v tom smere, že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy

zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazov) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ
im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie
dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len troma dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého
tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti
s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť,

čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť
dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz
navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak
tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s článkom 46 ods. 1 a článkom 48 ods. 2 Ústavy
SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada

takzvané opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia
pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť. V súvislosti s predmetnými odvolacími
námietkami odvolací súd poukazuje na to, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si
súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh týka, v
sebe obsahuje jej právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým

spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/2003). Súd nie je v civilnom konaní viazaný
návrhmi strán (účastníkov) na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované
dôkazy. Posúdenia návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu, a nie účastníkov konania (strán sporu). V tomto
smere sa odvolací súd stotožnil s nevykonaním navrhovaného dôkazu žalovanou vyžiadaním zdravotnej

dokumentácie pôvodného dlžníka a následne prípadným výsluchom jeho matky, nakoľko ho považoval
za nadbytočný z dôvodu, že skutkový stav mal súd overený v priebehu konania. Súd v odôvodnení
rozhodnutia dal odpoveď z akého dôvodu tieto dôkazy nevykonal.

19. Podstatou odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva v nesprávnom

postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledku dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

20. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

21. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhalzaplatenia sumy 3.300 Eur titulom zmluvy o pôžičke zo dňa 19.10.2020. Jeho skutkové zistenia majú
oporuvovykonanomdokazovaní,keďvzaldoúvahyvšetkyrozhodujúceskutočnosti,ktorézvykonaných
dôkazov, a z obsahu spisu vyšli najavo, pričom správne vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného

v konaní vedenom na súde prvej inštancie a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval
príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými
argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.

22. Odvolací súd preto konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre
odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný,
neodôvodnený či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a jeho obsahová
(materiálna) náplň zakladá súhrne jeho zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdil a náležite vyhodnotil. Jeho argumentácia je koherentná a rozhodnutie konzistentné,
logické a presvedčivé, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe dospel sú prijateľné pre

právnickú aj laickú verejnosť. Žalovaná v odvolaní neuvádza relevantné skutočnosti, ktoré by neboli
zistené a vyhodnotené v konaní pred súdom prvej inštancie.

23. Odvolací súd takto dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

24. Podstata odvolacích argumentov žalovanej bola sústredená na tvrdenie ohľadne špecifických
okolností v tom, že žalovaná a ani zákonná zástupkyňa nemali vedomosť o dlhoch žalobcu, pričom
žalovaná je maloletá osoba a bolo potrebné prihliadať na jej najlepší záujem. V ďalšom namietala
nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku, keď sa súd nevysporiadal s okolnosťami vo
vzťahu k požičaným finančným prostriedkom a porušení princípu rovnosti strán v hodnotení dôkazov,

o nevykonanie dôkazu v súvislosti so zdravotným stavom pôvodného dlžníka a v prípade spornosti jeho
zdravotného stavu navrhla vypočuť jeho matku.

25. Odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo
a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcom z § 191
CSP. Žalobca jednoznačne preukázal, že dňa 19.10.2020 ako veriteľ a D. H. nar. XX.X.XXXX (N.. L.
XX.X.XXXX) ako dlžník, uzavreli zmluvu o pôžičke. V zmysle uvedenej zmluvy žalobca dňa 19.10.2020,
t.j. v čase uzavretia zmluvy poskytol žalovanému bezúročnú pôžičku vo výške 4.300 Eur v hotovosti

a žalovaný prevzatie uvedenej sumy potvrdil svojim úradne overeným podpisom a zároveň sa zaviazal
dlh vrátiť žalobcovi v 43. mesačných splátkach po 100 Eur vždy do 18. dňa v mesiaci, v období od
15.10.2020 do 15.4.2024 s tým, že ak sa dlžník omešká o viac ako tri splátky, stáva sa splatný celý
dlh. Z požičanej sumy 4.300 Eur bola žalobcovi uhradená suma 1.000 Eur (matkou dlžníka) a zostatok
pôžičky vo výške 3.300 Eur nebol doposiaľ uhradený, pričom konečná splatnosť uplynula 15.4.2024.

V priebehu konania na súde prvej inštancie žalovaná žiadala predložiť originál zmluvy o pôžičke zo dňa
19.10.2020, ktorú žalobca predložil.

26. Strana sporu má v sporovom konaní okrem práva aj určité povinnosti. Medzi základné povinnosti
strany sporu patrí povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a tomu zodpovedajúce dôkazné bremeno,

t.j. povinnosť svoje tvrdenia preukázať. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že žalovaná suma nebola poskytnutá,
nebola preskúmaná bonita žalobcu a dostatočne overený zdravotný stav pôvodného dlžníka, bol
povinný tieto svoje tvrdenia preukázať. Žalovaná však žiadne z uvedených tvrdení ničím nepreukázala.
Naopak žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniam o uzavretí konkrétnej zmluvy
o pôžičke, pričom žalobca toto bremeno uniesol (predložením originálu zmluvy o pôžičke).

27. Podľa § 191 ods. 1 CSP súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Súd prvej inštancie postupoval pri hodnotení dôkazov v súlade s týmito ustanoveniami a zároveň zasúčasného rešpektovania rovnosti strán sporu dôkazy vyhodnotil jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti,
a to logickým spôsobom, keď jednotlivé dôkazy svedčiace v prospech verzie žalobcu tvoria spolu
ucelenú, logickú štruktúru vedúce k jedinému záveru, ktorým je ten, ku ktorému dospel súd prvej

inštancie.

28. Podľa žalovanej žalobca nepreukázal reálne odovzdanie peňazí. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že strany sporu uzavreli zmluvu o pôžičke v písomnej forme dňa 19.10.2020 podľa §
657 a nasl. Občianskeho zákonníka a pôvodný dlžník prevzatie uvedenej sumy potvrdil svojim úradne

overeným podpisom. Zároveň sa zaviazal pôžičku vrátiť v splátkach od 15.10.2020 do 15.4.2024.
K námietkam žalovanej, že žalobca nepreukázal reálne odovzdanie peňazí, odvolací súd dáva do
pozornosti,žepriuzavretízmluvypôvodnýdlžníktútopodpísal(úradneoverenýmpodpisom)ajprevzatie
požičaných peňazí, preto je jej argumentácia v tomto smere nedôvodná. Rovnako nie je dôvodná ani
argumentácia v tom smere, že žalovaná nemala vedomosť o dlhoch pôvodného dlžníka, napokon
uvedené je pochopiteľné, keďže zákonná zástupkyňa žalovanej a pôvodný dlžník nežili v spoločnej

domácnosti. Pôvodný dlžník žil v pôvodnej domácnosti so svojimi rodičmi, o čom svedčí aj skutočnosť,
že matka pôvodného dlžníka mala k dispozícii originál zmluvy o pôžičke z 19.10.2020, na základe ktorej
žalobcovi zaplatila 1.000 Eur, pričom zaplatili i pohrebné náklady.

29. K odvolacej argumentácii žalovanej, že sa nepričinili (spolu s matkou) na vzniku dlhu, odvolací súd

poukazuje na § 470 OZ. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že dedičia zodpovedajú za všetky dlhy
poručiteľa, a to až do výšky ceny nadobudnutého dedičstva bez ohľadu na to, či takéto dlhy boli alebo
neboli do pasív dedičstva; prechod dlhov poručiteľa na dedičov vyplýva aj z § 579 ods. 1 OZ, podľa
ktorého smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, iba že jej obsahom bolo plnenie, ktoré mal osobne vykonať
dlžník. Pokiaľ teda nedôjde k vyporiadaniu dlhu medzi dedičmi a veriteľmi dlhu dohodou, spôsob, akým

zodpovedajú za poručiteľove dlhy vyplývajú priamo z § 470 ods. 2 OZ; ide o tzv. delenú zodpovednosť,
podľa ktorej dedičia zodpovedajú za dlhy poručiteľa v pomere k hodnote, v akej nadobudli dedičstvo
(zodpovednosť má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol). Z uznesenia Okresného súdu
Košice I č. k. 14D347/2021-51, Dnot145/2021 z 1.6.2022 bola určená všeobecná hodnota majetku
poručiteľa84.087,32Eur,výškadlhovporučiteľa1.255,23Eur,ktorétvorilinákladysúvisiacespohrebom

poručiteľa po odpočítaní príspevku na pohreb, ktoré hradil otec poručiteľa, ktoré boli medzi dedičmi
vysporiadané. Čistá hodnota dedičstva bola 82.832,09 Eur. Následným schválením právneho úkonu
spočívajúcim v potvrdení dedičstva jedinej dedičke, maloletej dcére poručiteľa, ktorý za maloletú dedičku
G. H. nar. X.X.XXXX v dedičskej veci po poručiteľovi D. H. urobil kolízny opatrovník, pričom dedičstvo
nadobudol jediný dedič, a to práve maloletá G. H.. Z uvedeného preto vyplýva, že žalovaná bez ohľadu

na to, či sa pričinila, resp. nepričinila k vzniku dlhu v zmysle § 470 OZ zodpovedá za dlh poručiteľa,
nakoľko po poučení podľa § 189 CMP a podľa § 463-467, § 469 a § 484 OZ dedičstvo neodmietla.

30. Pokiaľ žalovaná považovala za závažnú skutočnosť zdravotný stav pôvodného dlžníka v čase
podpisu zmluvy, pričom svoje tvrdenie ničím nepreukázala i napriek tomu, že navrhla doplniť

dokazovanie vyžiadaním zdravotnej dokumentácie pôvodného dlžníka, musela túto skutočnosť
preukázať. Iba samotné spochybnenie zdravotného stavu právneho predchodcu žalovanej v čase
podpisu zmluvy bez preukázania akejkoľvek skutočnosti, ktorá by zakladala dôvodnosť tohto
predpokladu, nemôže ísť na ťarchu žalobcu. V uvedenom smere odvolací súd považuje i jej obranu
o možnosti obmedzenia spôsobilosti na právne úkony pôvodného dlžníka za neopodstatnené, pretože

ak mala vedomosti, že jeho zdravotný stav je natoľko závažný, nič jej nebránilo takýto návrh podať.
Napokon zákonná zástupkyňa žalovanej uviedla, že nežili v spoločnej domácnosti. Taktiež z výpovede
žalobcu vyplynulo, že mal vedomosť o zdravotnom stave právneho predchodcu žalovanej, avšak
uvedená skutočnosť automaticky neznamená, že takáto osoba majúca zdravotné problémy nemôže
byť účastníkom záväzkovo právnych vzťahov. Opačný výklad by znamenal, že osoba so zdravotnými

problémami je vylúčená z akéhokoľvek zmluvného vzťahu.

31. V ďalšej odvolacej argumentácii žalovanej, že súd neprihliadal na špecifiká prípadu spočívajúcej
v tom, že stranou sporou je maloleté dieťa, odvolací súd upriamuje pozornosť žalovanej, že v danom
prípade ide o konanie sporové a nie konanie podľa § 2 ods. 1 CMP tzv. mimosporové konanie.

Z uvedeného dôvodu argumentácia žalovanej poukazujúca na to, že je maloletá osoba a je potrebné
na túto skutočnosť prihliadať, je nedôvodná.32. Odvolací súd v ďalšom poukazuje na § 215 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd vo veci rozhoduje
na základe zisteného skutkového stavu veci. Predmetom zisťovania v civilnom procese nie je celá
objektívna realita, ktorá bola a je prítomná od vzniku právneho vzťahu, o ochranu ktorého v konaní

ide, do času rozhodovania súdu prvej inštancie, teda skutočný stav veci. V civilnom sporovom konaní
sa uplatňuje princíp tzv. formálnej pravdy. V sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho
vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania
dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa
o poznanie objektívnej, či materiálnej pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej

aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje-uzavrie
proces vytvárania skutkového stavu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne. Neúspešnej strane sa
tak môže skutkový stav javiť ako zistený nedostatočne, avšak jeho zisťovanie bolo v súlade s koncepciou
sporového konania ukončené ako dôsledok nedostatočnej procesnej aktivity tejto strany sporu. Súd teda
rozhoduje na základe takého rozsahu skutkového stavu, aký je v konaní zistený v čase, keď dochádza
k rozhodovaniu. Z pohľadu úspechu v spore tak ide o to, ktoré sa z objektívne relevantných skutočností

svedčiacich v prospech strany na tejto strane do vyhlásenia rozsudku podarilo súdu preukázať do
skončenia dokazovania pred súdom prvej inštancie. S poukazom na uvedené v danom prípade je
preto rozhodujúce ako správne uzavrel súd prvej inštancie, že žalovaná zodpovedá za dlhy poručiteľa
v zmysle § 470 ods. 2 OZ, ktorý dlh vznikol zo zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a poručiteľom
(právnym predchodcom žalovanej), pričom k zaplateniu dlhu v uplatnenom rozsahu nedošlo. Napriek

snahe žalobcu dohodnúť sa so žalovanou mimosúdne bol nútený svoj nárok uplatniť podanou žalobou,
nakoľko žalovaná dlh nezaplatila. Odvolací súd v preskúmavanej veci nezdieľa názor žalovanej, že súd
prvejinštancienekritickyprijalinterpretáciužalobcu,pretožejehoprávnyzávervyplynulzvyhodnotených
vykonaných dôkazov.

33. Pokiaľ žalovaná argumentuje inými súdnymi rozhodnutiami vydanými v inom konaní, je potrebné
zdôrazniť,žerozhodovanievkaždejkonkrétnejveci jevždyvýsledkomposúdeniavysokoindividuálnych
jedinečných skutkových okolností každej veci, nezameniteľných s okolnosťami relevantnými v iných
veciach, a tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov z iných
rozhodnutí.

34. V kontexte vyššie uvedeného odvolací súd takto dospel k záveru, že obsah odvolania žalovanej
nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích
dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej

inštancie založil svoje rozhodnutie.

35. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutom výroku I. podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny a podľa § 387 ods. 2 CSP na zdôraznenie správnosti doplnil ďalšie
dôvody.

36.Zobsahuodvolaniažalovanejvyplýva,žepodalaodvolanieprotirozsudkuvcelomrozsahu.Odvolací
súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie výrokom II. zamietol žalobu v prevyšujúcej časti
príslušenstva.

37. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

38. Podľa § 386 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou
osobou.

40. Odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, ktorým strana sporu môže napadnúť rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak to zákon nevylučuje, resp. ak to zákon pripúšťa (§ 355 ods. 1 a 2 CSP). Preto
sa tento opravný prostriedok považuje za univerzálny procesný úkon, ktorým sa strana sporu môže
brániť proti výsledku postupu a konania súdu prvej inštancie v riadnom opravnom konaní. Prípustnosť
odvolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na

osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje
proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné.41. Subjektívna stránka prípustnosti odvolania sa naproti tomu viaže na osobu konkrétneho odvolateľa
a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie, či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje
podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom).

Takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvej inštancie bol odvolateľ po procesnej
stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Toto subjektívne
procesné oprávnenie ale nemá účastník, v neprospech ktorého rozhodnutie súdu nevyznelo a ktorý
týmto rozhodnutím nebol dotknutý vo svojich právach. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné,
predpokladá zaujatie záveru o oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej, ako aj subjektívnej),

posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania, ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej
prípustnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 130/2009 zo dňa 26.01.2010).

42. Nakoľko žalovaná napadla rozsudok súdu v celom rozsahu, dospel odvolací súd k záveru, že v
danom prípade žalovaná nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti výroku II., ktorým súd
žalobu v prevyšujúcej časti príslušenstva zamietol. Žalovanú totiž nemožno považovať za stranu, v ktorej

neprospech bolo tento výrok rozsudku vydaný (§ 359 CSP), nakoľko jej v súvislosti s týmto výrokom
nebola uložená žiadna povinnosť.

43. Odvolací súd preto odmietol odvolanie žalovanej proti výroku II. rozsudku v zmysle § 386 ods. 1
písm. b) CSP ako odvolanie, ktoré bolo podané neoprávnenou osobou.

44. Žalovaná podala odvolanie proti rozsudku vo výroku III. o trovách konania, pričom odvolací súd
preskúmalrozhodnutievnapadnutomvýrokuotrováchkonaniaspoluskonaním,ktorémupredchádzalo
v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je v tejto časti
dôvodné.

45. Odvolací súd poznamenáva, že aj keď bolo povinnosťou súdu zvážiť (a to aj bez návrhu žalovanej),
či nie sú splnené podmienky v zmysle § 257 CSP pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi,
vzhľadom na osobné, majetkové a zárobkové pomery žalovanej, prípadne aj v vzhľadom na okolnosti
prejednávanej veci, zároveň bolo jeho povinnosťou jasne vysvetliť svoje úvahy, keďže odôvodnenie

o trovách konania v bode 34 (spočívajúce v jednej vete) je nepreskúmateľné.

46. V zmysle § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

47. Citované ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od
zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Zákon, ktorý rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok,
a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočnéokolnostizákonbližšienešpecifikuje.Výkladtýchtopodmienokponechávanasúdnuprax.Ide

pritom o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. K dôvodom osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania
alebo určitej procesnej situácií, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto
konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii vyššie citovaného zákonného ustanovenia

dochádza aj z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné
pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku
na súde a ich postoj v konaní. Dôvody hodné osobitného zreteľa teda buď spočívajú v dôvodoch na
strane sporovej strany alebo v okolnostiach prejedávaného sporu.

48. Aplikácia vyššie citovaného zákonného ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch
a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

49. Dôvody rozhodnutia v časti týkajúcej sa výroku III. o trovách konania nemôžu zistiť nielen strany
sporu, ale ani odvolací súd pri svojej prieskumnej činnosti v rámci odvolacieho konania. Rozsudok je tak

vo výroku III. o trovách konania nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

50. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP,
pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriaceprocesné práva, (konkrétne právo účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím
súdom. Tým je naplnený dôvod pre zrušenie rozsudku vo výroku III. o náhrade trov konania podľa §

389 ods. 1 písm. b/ CSP.

51. Vychádzajúc z vyššie uvedeného úlohou súdu po vrátení veci bude dôsledne skúmať, či v danom
prípade (nie) sú splnené podmienky v zmysle cit. § 257 pre úplné alebo čiastočné nepriznanie náhrady
trov žalobcovi a v súvislosti od výsledkov týchto zistení opätovne rozhodnúť o nároku na náhradu trov

konania sporových strán. Pri rozhodnutí je potrebné zohľadniť aj výšku trov konania, ktoré žalobcovi
patria z toho hľadiska, či ich priznaním ne/bude neprimerane zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu.
Súd vezme do úvahy aj ostatné okolnosti konkrétneho prípadu, t.j. okolnosti, ktoré viedli k súdnemu
uplatneniu nároku, okolnosti, ktoré predchádzali podaniu žaloby, postoj sporových strán v priebehu
konania a prípadne ďalšie relevantné okolnosti.

52. Až po dôslednom posúdení celého komplexu okolností relevantných pre rozhodnutie o náhrade trov
konania v zmysle § 257 CSP tak, ako sú vyššie uvedené, bude možné posúdiť, či ide o výnimočný prípad
pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi. Svoje rozhodnutie súd riadne a presvedčivo odôvodní
tak, aby malo všetky náležitosti v zmysle § 220 CSP.

53. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3
CSP).

54. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).