Uznesenie – Ostatné ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. november 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8719202793
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marian Hoffmann, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8719202793.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a
členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, XXX XX A., právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Jozef
Madej s.r.o., Tomášikova 30, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 56 138 768, proti žalovanej:
D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/X, XXX XX F. G., právne zastúpenej: JUDr. Jaroslav Sidor,

advokát, H. XXXX/X, XXX XX A., o určenie vlastníckeho práva k bytu s príslušenstvom, o odvolaní
žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Poprad, č.k. 9C/23/2019-415 zo dňa 31.10.2023, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok súdu I. inštancie a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd I. inštancie“) rozsudkom č.k. 9C/23/2019-415 zo dňa 31.10.2023
rozhodol tak, že:

I. Súd u r č u j e, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom o veľkosti spoluvlastníckeho podielu
1/2 bytu číslo XX nachádzajúceho sa na X. poschodí, blok F., I. XX, XX, XX, XX, XX, XX F. J. XXXX,
orientačné číslo XX, postaveného na pozemku parc. č. XXXX/XXX – zastavené plochy a nádvoria
o výmere 1358 m2 a spoluvlastníckeho podielu XXXXX/XXXXXX na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach bloku F., súpisné číslo XXXX, orientačné číslo XX K. L. I. M. A. a spoluvlastníckeho podielu
XXXXX/XXXXXX na pozemku parc. č. XXXX/XXX, zastavené plochy a nádvoria o výmere 1358 m2 ,

všetkoevidovanénalistevlastníctvačísloXXXX,vedenomprekatastrálneúzemie:A.,obec:A.,okres:A.

D.. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Z rozsudku súdu I. inštancie vyplýva, že zistil tento skutkový a právny stav:

3. Podľa sobášneho listu (čl.4) žalobca a žalovaná uzavreli manželstvo dňa 13.06.1992.

4. Mesto Poprad, ako budúci prenajímateľ a A. B. a manželka D. B. ako budúci nájomcovia uzavreli
zmluvu o budúcej zmluve o nájme bytu zo dňa 22.10.2001 (čl. 95). Predmetom nájmu mal byť trojizbový
byt s príslušenstvom nachádzajúci sa v A. K. L. A. J. XXXX/XX, J. C. XX, A. X, pozostávajúci z troch
izieb, kuchyne a príslušenstva.

5. Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 19.10.2004 (čl.109) predávajúci A. B. predal kupujúcemu ESPERANZA
GROUP, a. s., M. X, XXX XX A. X, J. I., IČO: 60 792 311 v článku 1 predmetnej zmluvy citované
nehnuteľnosti za kúpnu cenu 132.170 eur.

6. Zmluvné strany I. B. nar. XX.XX.XXXX, bytom A., L. I. XXXX/XX, ako predávajúci a N. B., I. I., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom, A., L. C. XXXX/X, ako kupujúca uzavreli kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva
bytu zo dňa 23.03.2005 (čl. 409). Podľa čl. I. predmetom prevodu bol po a) byt. č. XX K. X. poschodíbytového domu, súpisné číslo XXXX, orientačné č. XX s príslušenstvom tohto bytu (príslušenstvo bytu
bolo špecifikované v čl. II. tejto zmluvy); po b) spoluvlastnícky podiel vo výške XXXXX/XXXXXX k
spoločným častiam a zariadeniam domu súpisné číslo XXXX; po c) spoluvlastnícky podiel vo výške

XXXXX/XXXXXX k pozemku parc. č. XXXX/XXX o výmere 1.358 m2 zastavanej plochy, to všetko v k.ú.
A.. Uvedené skutočnosti preukázal predávajúci výpisom z LV č. XXXX pre obec a katastrálne územie A..
Podľa čl. III. kúpna cena bola dohodnutá vo výške 1.300.000 Sk s tým, že celú dohodnutú kúpnu cenu v
uvedenej výške kupujúca zaplatila predávajúcemu do rúk pred uzavretím tejto zmluvy, ktorú skutočnosť
potvrdzuje predávajúci podpísaním tejto zmluvy. Vklad do katastra bol povolený dňa 12.04.2005 pod č.

V: XXXX/XXXX.

7. Žalobca predložil súdu príjmový pokladničný doklad zo dňa 23.3.2005 podľa ktorého I. B., Rázusova
2672/13, prijal od B. N., C. X, A. za predaj bytu sumu 1.300.000 Sk (čl.9)

8. Rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 7C/248/2005 – 18 zo dňa 22.02.2006 právoplatným dňa 11.04.2006

(čl.14) bolo zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo žalobcu a žalovanej, ktoré vzniklo uzavretím ich
manželstva, dňa 13.6.1992 počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku.

9. Zmluvné strany N. B., I. I., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/X, XXX XX A., ako predávajúci a D. B., I.
O., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/X, XXX XX A., ako kupujúci, uzavreli zmluvu o prevode vlastníctva

bytu zo dňa 11.06.2007 (čl.12) na tie isté nehnuteľnosti. Podľa čl. VI. kúpna cena, bod 1) predávajúci
predáva kupujúcemu do výlučného vlastníctva byt uvedený v čl. I ods. 1, písm. a) spoluvlastnícky
podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu uvedený v čl. I ods. 1, písm. b) a
spoluvlastnícky podiel na pozemku uvedený v čl. I, ods. 1 písm. c) tejto zmluvy za dohodnutú kúpnu
cenu vo výške 1.300.000 Sk a kupujúci ich kupuje do výlučného vlastníctva v celosti v podiele 1/1 za

dohodnutú kúpnu cenu vo výške 1.300.000, - Sk. Podľa čl. VI. kúpna cena, bod 2) kupujúci sa zaväzuje,
že dohodnutú kúpnu cenu 1.300.000 Sk zaplatí predávajúcemu pri podpise tejto kúpnej zmluvy, a to v
celosti. Predávajúci svojimi podpismi na tejto zmluve potvrdzujú prevzatie dohodnutej kúpnej ceny vo
výške 1.300.000 Sk. Vklad do katastra bol povolený dňa 15. jún 2007 pod č. V: XXXX/XX.

10. Rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 14P/307/2011 – 99 zo dňa 03.04.2012 právoplatným dňa
17.04.2012 (čl. 5) bolo manželstvo žalobcu a žalovanej rozvedené.

11. Podľa čiastočného výpisu z LV č. XXXX (čl.10), kedy ako vlastník predmetného bytu s prísl.
bola zapísaná žalovaná, bol v poznámke poznamenaný návrh na zápis začatia súdneho konania na

vyslovenie neplatnosti právneho úkonu zo dňa 14.08.2017 vedeného na Okresnom súde Poprad pod
č. k. 7C/39/2017 zo dňa 14.08.2017 podľa A. XXX/XX, kde titulom nadobudnutia mala byť darovacia
zmluva M. XXX/XX zo dňa 15.03.2012; rozsudok KS v Prešove o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
V 907/2012, č. k. 3S 42/2012 právoplatný dňa 23.11.2012, H. XXXX/XX.

12. V písomnom podaní vtedajšieho právneho zástupcu žalovanej zo dňa 13.11.2012 k č. V XXX/XX vo
veci konania o povolenie vkladu vlastníckeho práva č. M. XXX/XX a záznamové konanie č. H. XXXX/
XXXX–vyjadreniedotknutéhoúčastníkakonania,adresovanéhoSprávekatastraPopradjeokreminého
uvedené, že N. B. kupovala predmetný byt na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod č.
M. XXXX/XX H. finančné prostriedky A. B. a D. B.. Preto v kúpnej zmluve zo dňa 11.06.2007 v čl. VI, bod

2. predávajúca iba formálne vyhlásila prevzatie kúpnej ceny pri podpise kúpnej zmluvy. Uzavretie kúpnej
zmluvy zo dňa 11.6.2007 bolo výsledkom dohody D. B. a A. B., aby po zrušení BSM rozsudkom súdu
zostal byt vo výlučnom vlastníctve D. B. bez jej povinnosti vyplácať A. B. akúkoľvek finančnú náhradu.

13. Rozsudkom č.k. 20C/83/2013 – 186 zo dňa 17. marca 2014 Okresný súd Poprad určil, že právne

úkony, a to dodatok č. 1 zo dňa 11.6.2007 ku kúpnej zmluve zo dňa 11.06.2007, uzavretej medzi
predávajúcou N. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., C. XXXX/X a kupujúcou D. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A., I. XXXX/XX, predmetom ktorej bol prevod vlastníctva bytu č. XX K. X. poschodí, vchod XX
bytového domu súp. č. XXXX, blok F. K. I. L. M. A., postaveného na pozemku C KN parc. č. XXXX/
XXX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu a na pozemku, ktorý

pripadá na byt vo veľkosti XXXXX/XXXXXX, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX, k.ú. A. a odstúpenie
predávajúcej N. B. zo dňa 12.01.2012 od kúpnej zmluvy uzavretej dňa 11.06.2007, ktoré bolo kupujúcej
D. B. doručené dňa 14.02.2012 a odstúpenie N. B. zo dňa 12.01.2012, ktoré je prílohou darovacej
zmluvy zo dňa 9.3.2012, o ktorej prebieha na Správe katastra Poprad konanie pod č. M. XXX/XX, súneplatné a neúčinné. Zároveň súd určil, že na základe dodatku č. 1 zo dňa 11.6.2007 ku kúpnej zmluve
zo dňa 11.06.2007 a odstúpenia predávajúcej N. B. zo dňa 12.01.2012 od kúpnej zmluvy uzavretej dňa
11.06.2007, účinky kúpnej zmluvy uzavretej dňa 11.06.2007, ktorej vklad bol povolený Správou katastra

Poprad pod č. M. XXXX/XX, nezanikli. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 4Co/236/2014 – 246 zo
dňa 10.06.2015 citovaný rozsudok potvrdil.

14. Rozsudkom č. k. 17C/390/2015 – 178 zo dňa 15.12.2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k.
17C/390/2015 – 245 zo dňa 07.05.2019 Okresný súd Poprad určil, že žalobca (A. B., nar. XX.XX.XXXX)

je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností v podiele 1 garáže súpisné č. XXXX nachádzajúcej sa na
pozemku parc. č. XXXX/XXX, pozemku parc. č. XXXX/XXX – zastavaná plocha a nádvoria o výmere
18 m2, nachádzajúcej sa v k.ú. A. zapísaných na LV č. XXXX na Okresnom úrade odbor katastrálny,
Poprad.

15. V bode 23. citovaného rozsudku je uvedené, že strany sporu nadobudli nehnuteľnosti do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré zaniklo dňom 11.04.2016. Pri zániku bezpodielového
spoluvlastníctva manželov nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov dohodou
ani súdom. V zmysle § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka preto platí, že nehnuteľnosti sú v podielovom
spoluvlastníctve strán sporu v podiele 1. Ako je uvedené v bode 20. citovaného rozsudku, nebolo
sporné, že strany sporu za trvania manželstva nadobudli predmetné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou z

22.03.2005. Pričom stranou uvedenou v zmluve bola iba žalovaná.

16. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 23Co/105/2019 – 263 zo dňa 23.10.2019 potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom.

17. V bode 6. citovaného rozsudku je okrem iného uvedené, že podstatné pre rozhodnutie v danej veci
bola skutočnosť, že nehnuteľnosť bola nadobudnutá kúpnou zmluvou za trvania manželstva, čo má
podľa § 143 Občianskeho zákonníka za následok, že táto vec patrí do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov. Na to, aby nevzniklo bezpodielové spoluvlastníctvo k prejednávanej nehnuteľnosti, by muselo
byť preukázané, že nehnuteľnosti boli zakúpené z výlučných prostriedkov žalovanej. V konaní však táto

skutočnosť preukázaná nebola.

18. Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 7T/185/2006 zo dňa 27.10.2020 rozhodol tak, že
obžalovaných medzi ktorými bol aj žalobca A. B. spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku
oslobodil, pretože nebolo preukázané, že sa stali skutky pre ktoré boli obžalovaní stíhaní.

19. Krajský súd v Trnave následne uznesením č.k. 5To /76/2021 - 6528 podľa § 319 Trestného poriadku
odvolanie prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava proti citovanému rozsudku súdu prvej inštancie
zamietol.

20. Žalobca uviedol, že predmetný byt nadobudli v roku 2005 (t.j. kúpnou zmluvou zo dňa 23.03.2005)
zo spoločných prostriedkov, ktoré vyplatil priamo žalobca predávajúcemu, pričom poukázal na príjmový
pokladničný doklad a na konanie vo veci sp. zn. 17C/390/2015 s tým, že sa jedná o obdobné právne
posúdenie (predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva žalobcu ku garáži). Všetky ostatné
právne úkony boli zastieracie a ďalší prevod vlastníckeho práva k predmetnému bytu z matky žalobcu

na žalovanú bol formálny bez vyplatenia kúpnej ceny.

21. Žalovaná uviedla, že nadobudla byt po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov (zaniklo
v roku 2006 rozhodnutím súdu za trvania manželstva). Kúpnou zmluvou z roku 2005 matka žalobcu
nadobudla vlastnícke právo k bytu na základe platnej a účinnej kúpnej zmluvy pričom aj kúpna zmluva z

roku 2007 je platná a účinná. Namietala tvrdenie žalobcu, že byt nadobudli do BSM v roku 2005 prípadne
vydržaním s tým, že uvedené žalobca nepreukázal.

22. Na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 137 písm. c) a d) CSP a ust. § 143 a § 149 ods. 4
Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov. Predmetnú vec právne posúdil

tak, že žalobca sa domáha v tomto konaní určenia vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu o
veľkosti 1/2 k bytu s prísl. zapísanom na LV č. XXXX.23. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že prvá zmluva o prevode vlastníckeho práva k
predmetnému bytu s prísl. bola uzavretá dňa 23.03.2005 medzi I. B. a matkou žalobcu N. B.. K tomu
žalobca predložil predmetnú kúpnu zmluvu, príjmový pokladničný doklad a kúpnu zmluvu, ktorou predal

iné svoje nehnuteľnosti na preukázanie, že disponoval za trvania manželstva finančnými prostriedkami
na kúpu bytu s príslušenstvom. Samotná žalovaná opakovane uviedla, že byt s prísl. bol nadobudnutý
zo spoločných finančných prostriedkov, teda počas trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
čo potvrdila aj dcéra strán sporu D. E..

24. Druhá zmluva o prevode vlastníckeho práva k predmetnému bytu s prísl. bola uzavretá dňa
11.06.2007 medzi citovanou matkou žalobcu a žalovanou t. j. v čase, keď bolo BSM síce zrušené ( v
roku 2006), ale nebolo vyporiadané (manželstvo bolo právoplatne rozvedené v roku 2012). Kúpna cena
reálne vyplatená nebola.

25. Nie je podstatné, či bol byt s prísl. nadobudnutý po zániku bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, ale z akých finančných prostriedkov ( súd poukazuje na konanie vo veci sp.zn. 17C/390/2015
tunajšieho súdu a rozhodnutie súdu druhej inštancie citované v bode 6. tohto odôvodnenia). Z
uvedeného dôvodu sa stal predmetný byt s prísl. súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov
v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka bez ohľadu na zápis v katastri nehnuteľností. Nakoľko
bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo dohodou alebo rozhodnutím súdu vyporiadané, nastala

fikcia v zmysle § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka a uplynutím trojročnej prekluzívnej lehoty platí
nevyvrátiteľná domnienka transformácie bezpodielového spoluvlastníctva manželov k nehnuteľnostiam
v podielové spoluvlastníctvo. Existuje teda rozpor medzi zápisom v katastri nehnuteľností a skutočným
stavom a žalobca nemá toho času možnosť domáhať sa zosúladenia inými prostriedkami.

26. V zmysle citovaných zákonných ustanovení súd priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanej právo
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

27. Proti rozsudku súdu I. inštancie podala odvolanie žalovaná, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b), f) a h) CSP. Ako odvolacie dôvody uvádzala, že rozsudok súdu I. inštancie je arbitrárny, nie

je dostatočne odôvodnený, a to až v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
pretože súd I. inštancie nedal odpoveď na podstatné argumenty žalovanej.

28. Ďalej dôvodila, že súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Príjmový pokladničný doklad ku kúpnej zmluve z 23.03.2005 vôbec nepreukazuje, že kúpna

cena za byt bola zaplatená žalobcom a už vôbec nie, že by kúpnu cenu zaplatili účastníci konania. Ako
je uvedené v bode 31. odôvodnenia Rozsudku podľa príjmového dokladu z 23.03.2005 I. B. prijal od
N. B. za predaj bytu sumu 1.300.000,- Sk. Teda tento dôkaz nepochybne preukazuje, že kúpnu cenu
zaplatila N. B. a súčasne môže preukazovať skutočnosť, že na kúpu bytu jej poskytli finančné prostriedky
žalobca resp. účastníci konania.

29. Žalovaná v tomto konaní nikdy neuviedla, že „Byt s prísl. bol nadobudnutý zo spoločných finančných
prostriedkov.“ . Žalovaná opakovane uviedla len to, že na kúpu bytu poskytli matke žalobcu spoločné
finančné prostriedky, čo tvrdí aj sám žalobca na strane 1. žaloby, že on poskytol finančné prostriedky
na kúpu sporného bytu. D. E. nikdy nepotvrdila uvedenú skutočnosť, ani nie je obsahom jej vyhlásenia

z 19.09.2022. Súd zrejme vychádzal iba z výpovede žalovanej v trestnej veci, no žalovaná v priebehu
tohto konania preukázala, že jej výpoveď v trestnej veci je v rozpore so skutočnosťou, keď opak tvrdil nie
len žalobca, ale aj jeho matka v inom súdnom konaní a listinnými dôkazmi bolo preukázané, že v roku
2005 vlastnícke právo k bytu nadobudla matka žalobcu vkladom na katastra. Nanajvýš jej výpoveď z
trestného konania by mohla byť posudzovaná len vo vzťahu k tzv. domnelému právnemu úkonu o ktorý

svoj nárok v tomto konaní opiera žalobca, na čo žalovaná podrobnejšie poukazuje v odvolacom dôvode
podľa ust. § 365 ods. 1, písm. h) CSP.

30. Oporu vo vykonanom dokazovaní nemá ani ten skutkový záver, že „BSM nebolo vyporiadané“
lebo v tomto smere súd nevykonal žiadne dokazovanie a preto jeho záver je aj predčasný.

Dohodu o vyporiadaní BSM možno uzavrieť písomne, ústne alebo konkludentne. Dohoda týkajúca sa
nehnuteľnéhomajetkumusímaťpísomnúformu.SúdnapraxakceptujevyporiadanieBSMajčiastkovými
dohodami k veciam, majetkovým právam atď. Keďže žalovaná považovala od počiatku podanú žalobu
za zjavne nedôvodnú z podstatného dôvodu, že sporný byt pred zánikom BSM nadobudla do vlastníctvaN. B. a žalovaná tento nadobudla až po zániku BSM, a preto byt do nevyporiadaného BSM nepatrí,
tak považovala za irelevantné dokazovať, či po zániku BSM mal byť byt predmetom vyporiadania BSM.
Iný nehnuteľný majetok do BSM nepatril, ani sporný byt, ktorého vlastníčkou v čase zániku BSM bola

matka žalobcu N. B.. Preto ohľadom sporného bytu ani nemohli uzavrieť žiadnu dohodu lebo dohoda by
odporovala údajom katastrálneho operátu o vlastníkovi vyporiadavanej nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu
by katastrálny úrad musel návrh na vklad dohody zamietnuť. Odhliadnuc od argumentácie žalovanej a
za situácie, že súd mal za preukázané, že kúpna cena nebola pri uzavretí „druhej zmluvy“ v roku 2007
uhradená, čo tvrdil aj žalobca a pri tom poprel, že by došlo k započítaniu pohľadávky voči jeho matke na

kúpnu cenu, tak potom do nevyporiadaného BSM by mohla nanajvýš ešte patriť pohľadávka voči matke
žalobcu N. B., lebo súd mal za preukázané príjmovým pokladničným dokladom, že kúpnu cenu zaplatila
pri uzavretí „prvej zmluvy“ v roku 2005 a nie účastníci konania, ktorí zhodne potvrdili, že na kúpu bytu
poskytli matke žalobcu svoje finančné prostriedky na splnenie jej záväzku uhradiť kúpnu cenu.

31. Ďalej v podanom odvolaní poukazovala na nesprávne právne posúdenie veci súdom I. inštancie,

pretože tak prvá, ako aj druhá zmluva uzavretá v predmetnej veci sú perfektné, platné a účinné právne
úkony, ktorých platnosť súd nijako nespochybnil. Súd nesprávne aplikoval na uvedenú vec ust. § 143 a
§ 149 Občianskeho zákonníka. Správne mal súd aplikovať ust. § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka
v spojení s ust. § 132, § 34, § 35, § 40 ods. 1 a 3, § 46 ods. 1 a § 47 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z uvedených dôvodov je potom nesprávny aj súvisiaci výrok o trovách konania, kde poukazovala

žalovaná na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa aj v prípade úspechu žalobcu. Vo veci
sú podľa nej tieto dôvody hodné osobitného zreteľa. Preto je aj výrok o trovách konania nesprávny.
Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná navrhovala, aby odvolací súd zmenil po vykonanom dokazovaní
rozsudok súdu I. inštancie tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná jej nárok na náhradu trov
konania, resp. aby rozsudok súdu I. inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

32. K podanému odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca listom zo dňa 10.04.2024, v ktorom uviedol
k bodu 1/ Z celého textu uvedeného pri tomto odvolacom dôvodu nie je zrejmé, akým spôsobom súd
prvého stupňa znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva. Odvolateľka napáda súd
prvého stupňa, že odôvodnenie rozsudku trpí vadami, že má nedostatky odôvodnenia, že neuviedol v

odôvodnení všetky vyjadrenia odvolateľky, že nedal odpovede na všetky otázky odvolateľky. Súčasne sa
ale odvoláva na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, ktoré sú v príkrom protiklade
k tomu, čo uvádza odvolateľka. Skutočnosť, že odvolateľka považuje niečo „za podstatné“ argumenty a
dôkazy, ešte neznamená, že tieto sú aj v skutočnosti podstatné pre rozhodovanie vo veci. Odvolateľka
žiadala pripojiť súdne spisy a vykonať z nich dôkazy, hoci už v konaní pred súdom prvého stupňa bola

upozornená, že tieto nie sú z rozhodného obdobia a preto nemajú v danej veci žiadnu relevanciu v
porovnaní s dôkazmi z rozhodného obdobia t.j. od roku 2005 do roku 2012, kedy bola nehnuteľnosť
medzi sporovými stranami nesporná. Odvolateľka v ďalšom napáda rozsudok, že je nepreskúmateľný,
ale rovnako ako pri predošlom napádaní nie je zrejmé v čom má spočívať nepreskúmateľnosť rozsudku.
Skutočnosť, že odvolateľka považuje niektoré svoje vyjadrenie za podstatné ešte neznamená, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. To, že odvolateľka v honbe za majetkom sa dostala do sporu
ešte aj s vlastnou dcérou (svedkyňou D. E.), ktorá len mala snahu ozrejmiť skutočnosti, o ktorých má
vedomosť, kde odvolateľka „napáda“ ešte aj dcéru, že je nevierohodná, rovnako nepreukazuje, že jej boli
znemožnené jej patriace práva. Jediné čo to dokazuje, je skutočnosť, že odvolateľka má iné vnímanie
situácie ako žalobca a aj ako ostatní svedkovia. Následné konštatovanie o arbitrárnosti je v danom

prípade len prázdna floskula s cieľom, aby bolo odvolanie obsahovo plnšie.

33. K bodu 2/ uviedol, že uvedený odvolací dôvod opiera odvolateľka o fabuláciu o existencii nejakej
fiktívnej pohľadávke voči nebohej matke odporcu. Rovnako ako v predošlom prípade pri pripájaní
množstva civilných spisov, ak v tomto prípade bolo odvolateľke pred súdom prvého stupňa vysvetlené,

že žiadna takáto pohľadávka nikdy neexistovala a fikciu o existencii nejakej pohľadávky prezentoval
len v jednom vyjadrení právny zástupca odvolateľky. Preto je až zarážajúce, že sa k tejto hypotéze
vrátil, hoci nikdy žiadna pohľadávky neexistovala a nebola ani predmetom konania pred súdom prvého
stupňa. Preto argumentácie, že pokiaľ to nebolo tak, v tom prípade to bolo inak, ale určite to nebolo
tak, ako tvrdí žalobca je vyslovene v zmysle topiaci sa slamky chytá. Skutočnosť, že odvolateľka v

tomto konaní popierala aj svoje konanie a vyjadrenia z rozhodného obdobia, dokonca aj pred OČTK,
prázdnoufrázou,ževtomtokonanínikdyničtakénepovedala,všaknemenískutočnosť,ženehnuteľnosť
je sporná od roku 2012 a nie od začiatku konania. Preto je v danej veci potrebné posudzovať vôľu a
prejav odvolateľky v rozhodnom období a nie špekulatívne naformulované vyjadrenia v tomto konanís cieľom poprieť aj vlastné vyjadrenia. Žalovaná v tejto časti odvolania napáda aj spôsob uhradenia
kúpnejcenyzaspornýbyt.Pokiaľsatoneudialo,akotvrdížalobca,takmalaodvolateľkaprávoprocesnej
obrany na preukázanie opaku, dokonca bola na to opakovane aj vyzývaná. Skutočnosť, že tak neučinila

nepotrebujekomentár.Rovnakoakonapádaniesúduprvéhostupňa,žedospelknesprávnymskutkovým
zisteniam. Na margo uvedeného uvádzame, že súd mohol vychádzať len zo skutkových tvrdení, kde
odvolateľka mala v kontexte predmetu sporu len tvrdenia, ktoré však neboli skutkové, preto nie je zrejmé,
čo má byť obsahom tohto odvolacieho dôvodu.

34. K bodu 3/ uviedol, že pri tomto odvolacom dôvode odvolateľka napáda súd prvého stupňa z
nesprávneho právneho posúdenia. Skutočnosť, že odvolateľka nie je schopná pochopiť rozdiel medzi
formálnym zápisom a vlastníckym právom nie je chybou žalobcu, a keďže je odvolateľka právne
zastúpená, tak predmetné ani nebudeme podrobnejšie riešiť. Odvolateľka opakovane uvádza formálne
prepisy, ktoré boli jednak predmetom podrobných vyjadrení pred súdom prvého stupňa a jednak bolo
preukázané, že sa jednalo len o formálne prepisy. Taktiež bola v priebehu konania pred súdom prvého

stupňa viackrát spomínaná zásada „nemo plus iuris .....“, a to najmä na margo tvrdení odvolateľky, že
matka žalobcu nebola vlastníčkou, byt bol sporných strán., ale na druhej strane odvolateľka nadobudla
vlastnícke právo od nevlastníčky, teda matky žalobcu. V ďalšej časti odvolateľky dokonca napáda súd
prvého stupňa , že rieši finančné prostriedky, ktoré boli uhradené za sporný byt. Nie je zrejmé, či si
odvolateľka uvedomuje, čo je predmetom sporu, lebo podľa tohto vyjadrenia zrejme nie. Predmetom

sporu bolo určenie vlastníckeho práva, kde je podstatné kto, kedy, za akých okolností a za aké finančné
prostriedky kupoval byt. Následné poučovanie súdu o právnych úkonoch, ako aj existencii a neexistencii
právnych úkonov je minimálne nevhodné, zvlášť pokiaľ je urobené účelovým spôsobom, aby odvolateľka
mohla nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníčky. Navyše lavírovanie odvolateľky medzi domnelým
úkonom, ústnou dohodou, vydržaním a ďalšími kreatívnymi variáciami nemá oporu v skutkovom stave.

Preto opakované útoky na súd prvého stupňa ani pri použití spomenutých rozhodnutí Najvyššieho súdu
a rovnako Ústavného súdu (ktoré navyše riešia úplne iné situácie), nezakladá odvolací dôvod, tak
ako je formulovaný. Záverom odvolateľka napáda aj výrok o trovách konania, resp. uvádza dôvody
hodné osobitného zreteľa. Okrem toho, že v danej časti uvádza odvolateľka nepravdivé informácie,
tak predmetné ňou uvedené skutočnosti nie sú spôsobilé byť dôvodmi hodnými osobitného zreteľa

Predmetnélenpreukazuje,žeajsamotnáodvolateľkasijevedomá,žepredmetnéňoupodanéodvolanie
zrejme nie je dôvodne a preto zároveň poukazuje na dôvody hodné osobitného zreteľa.

35. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd podľa § 387 CSP potvrdil rozsudok súdu I. inštancie
a priznal mu aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

36. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaná už ďalej nevyjadrila.

37. Krajský súd v Prešove ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP,
preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) z dôvodov

vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP a rozsudok súdu I. inštancie v zmysle § 389 ods.
1 písm. b), c) CSP zrušil a vec podľa § 391 ods. 1, 2, 3 CSP vrátil súdu I. inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

38. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene

alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

39. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje
zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

40. Podľa § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka, písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť
iba písomne.

41. Podľa § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka, písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch
nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.

42. Podľa § 41a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ak neplatný právny úkon má náležitosti iného
právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu
konajúcej osoby. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak tozodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu
sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

43. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou
alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom.

44. Podľa § 132 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho

orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti
rozhodnutia.

45. Podľa § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd na návrh zruší bezpodielové spoluvlastníctvo
manželov v prípade, že jeden z manželov získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Návrh môže

podať ten z manželov, ktorý nezískal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Pokiaľ toto oprávnenie majú
obaja manželia, môže návrh podať ktorýkoľvek z nich.

46. Podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu I. inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

47. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
I. inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhnuté dôkazy, ak nie je

účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

48. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

49. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd I. inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

50. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu I. inštancie a vráti mu vec na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd I. inštancie
vo veci ďalej postupovať.

51. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu musí odvolací súd konštatovať, že súd I. inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali im patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo zakladá odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP, ako aj dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia (§ 389 ods. 1 písm.
b) CSP).

52. Odvolací súd zistil dôvodnosť odvolacej námietky týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia.

53. V tomto smere poukazuje na judikatúru najvyšších súdnych autorít, a to konkrétne na judikát
publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí č. 1/2021 pod poradovým číslom 1, a to uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/43/2019 zo dňa 23.06.2020, ktorého právne závery sú
priamo aplikovateľné aj na tú posudzovanú právnu vec. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení

svojho uznesenia, okrem iného, uviedol: „Na základe ústavnej sťažnosti žalovanej Ústavný súd
Slovenskejrepubliky(ďalejtiežlen„ústavnýsúd“)nálezomz25.novembra2015č.k.III.ÚS288/2015-57
(ďalej tiež len „nález 1“) rozhodol tak, že základné právo sťažovateľky na ochranu vlastníckeho práva
podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného
zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej tiež len „Ústava“) a čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (uvedenej ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej tiež len
„Listina“), ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí
ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej tiež len „Dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 13. júna2013 sp. zn. 5Co/82/2013 bolo porušené, tento rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na
ďalšie konanie; rozhodol tiež o povinnosti odvolacieho súdu nahradiť žalovanej (sťažovateľke) trovy
právneho zastúpenia. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel. V odôvodnení nálezu 1 ústavný súd

poukázal na to, že vzhľadom na preukázané skutkové okolnosti veci sa javí ako extrémne nelogický
záver odvolacieho súdu o úmysle žalobcu stať sa spoluvlastníkom nehnuteľnosti, keď aj samotný
žalobca súhlasil s tým, aby sa napriek jeho finančným investíciám výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti
stala žalovaná (sťažovateľka), čo potvrdila aj výpoveď svedka Ing. W. U.. Ďalej uviedol, že akceptovanie
výkladu odvolacieho súdu by v konečnom dôsledku znamenalo, že ktokoľvek, kto poskytol tretej osobe

peňažné prostriedky, aby nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti prevodom, by sa mohol súdnou
cestou domáhať vydania rozhodnutia o jeho spoluvlastníctve k tejto nehnuteľnosti len z tohto titulu.
Takýto výklad nielenže nenachádza oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale prieči sa
zmyslu a účelu striktnej právnej úpravy nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, bytom
derivatívnym spôsobom, písomnou zmluvou, za zákonom ustanovených podmienok a vkladom do
katastra nehnuteľností. Ústavný súd konštatoval, že závery odvolacieho súdu nie sú dostatočne

odôvodnené, pretože odvolací súd nezohľadnil všetky okolnosti a špecifiká prerokúvaného prípadu,
z namietaného rozsudku odvolacieho súdu nie je zrejmé, akými právnymi predpismi sa súd pri
rozhodovaní v merite veci riadil, a vzhľadom na to nie je možné ani zistiť úvahu súdu pri aplikácii
zisteného skutkového stavu na relevantnú právnu úpravu. Odvolací súd teda neposkytol žalovanej
(sťažovateľke) dostatočnú ochranu jej základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy najmä z toho

dôvodu, že interpretoval príslušné ustanovenia O. z. o nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
(k bytu) natoľko extrémne, že svojím rozhodnutím vybočil z medzí ústavnosti. Vychádzajúc z toho, že
odvolací súd ústavne neakceptovateľným rozsudkom porušil základné právo žalovanej (sťažovateľky)
na súdnu ochranu, ústavný súd dospel k záveru, že tým zasiahol aj do jej základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy. V závere ústavný súd konštatoval, že postup najvyššieho súdu v

predmetnej veci bol v súlade s procesnoprávnou úpravou (v danom prípade s O. s. p.), keď po zistení,
že nie je daný žiaden z dôvodov podľa § 237 a § 238 O. s. p., dovolanie odmietol pre neprípustnosť.

54. Ďalej najvyšší súd v odôvodnení tohto uznesenia uviedol: Z dovolania v takejto časti vyplýva,
že dovolateľka považuje napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (potvrdzujúci rozsudok súdu prvej

inštancie) za rozhodnutie spočinuvšie na nesprávnom posúdení veci pre nesprávne vyriešenie
odvolacím súdom hneď troch takých v doterajšej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neriešených
právnych otázok, od ktorých vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.
b/ C. s. p.). Týmito otázkami sú I. otázka možnosti uzavretia dohody o podielovom spoluvlastníctve
k existujúcej nehnuteľnosti ústnou formou, II. otázka možnosti simulácie právneho úkonu v časti

účastníkov právneho vzťahu alebo inak otázka možnosti dojednania platného dissimulovaného úkonu
medzi iným okruhom účastníkov, než aký je tu v prípade úkonu simulovaného a III. otázka platnosti
dissimulovanéhoprávnehoúkonu,týkajúcehosanehnuteľnosti,pokiaľjetentourobenývústnejforme.U
všetkých týchto troch otázok sa možno stotožniť s dovolateľkou nielen v tom, že ide o otázky dovolacím
súdom takto priamo neriešené, ale i v tom, že všetky tri boli naozaj otázkami pre rozhodnutie odvolacieho

súdu v prejednávanej veci rozhodujúcimi a práve spôsob ich zodpovedania, žalovanej prinášajúcej
diametrálne odlišný pohľad na ich riešenie nekonvenujúci, bol aj dôvodom tvrdenia, že právne posúdenie
veci odvolacím súdom nie je správne.

55. K prvej otázke nemožno inak, než prisvedčiť dovolateľke v tom, že platný právny poriadok Slovenskej

republiky pri nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zmluvami predpisuje obligatórnu
písomnú formu právnych úkonov, pri prevodoch vlastníckeho práva sprísnenú navyše požiadavkou
na prejavy účastníkov na tej istej listine (§ 46 ods. 2 O. z.) a zapisovanie zmien vlastníckych práv
v katastri nehnuteľností. Práve takáto pomerne jednoznačná právna úprava je tiež dôvodom, pre
ktorý pri už nálezom 1 spomínanom derivatívnom nadobúdaní vlastníckeho práva (o aké ide aj v

prípade nadobudnutia existujúcej nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva i spoluvlastníctva) nemôžu
platiť závery formulované vo vzťahu k nadobúdaniu originárnemu (tu por. R 16/1983), najmä ale
prípadná ústna dohoda o spoluvlastníctve (podľa odvolacieho súdu možná) sa nemôže stať spôsobilým
podkladom zápisu v katastri, ale by nanajvýš mohla viesť k započatiu oprávnenej držby smerujúcej k
nadobudnutiu práva inak a to vydržaním (to samozrejme len vtedy, ak by boli splnené všetky zákonné

podmienky takéhoto nadobudnutia, najmä dobromyseľnosť so zreteľom na všetky okolnosti, ktorú treba
považovať pri snahe tvrdiť neznalosť povinnej písomnej formy úkonu za prakticky vylúčenú a ak by
šlo vydržať aj spoluvlastnícky podiel). Len zdanlivo tu pritom ide o prípad obdobný nadobúdaniu do
bezpodielového spoluvlastníctva, spomínanému odvolacím súdom, pri ktorom odvolací súd pomlčal(nevedno či nevedomky alebo zámerne) o tom, že pri nadobúdaní do bezpodielového spoluvlastníctva
ide o zákonný následok zmluvnej aktivity hoc aj len jedného manžela (so zákonom ustanovenými
výnimkami z pravidla, tu por. § 143 O. z.). V tomto prípade tak podľa dovolacieho súdu správna odpoveď

na dovolaním položenú otázku znie tak, že dohodu (zmluvu) o vzniku (nadobudnutí) podielového
spoluvlastníctva k existujúcej nehnuteľnosti, spôsobilú poslúžiť ako podklad pre vyznačenie zmeny
zápisu vlastníckeho práva v katastri, možno uzavrieť (platne) len písomne (a to v súlade s ust. § 46 ods. 2
O. z. za podmienky sústredenia prejavov vôle všetkých účastníkov prevodného úkonu na tej istej listine).

56. Ani v prípade druhej otázky nejde podľa názoru dovolacieho súdu dať odvolaciemu súdu za pravdu.
Otázka odvolania sa na iný než výslovne dojednaný právny úkon (§ 41a ods. 1 O. z.) aj otázka simulácie
(a dissimulácie) právnych úkonov (odsek 2 rovnakého ustanovenia) spravidla súvisí s problémom
neplatnosti právnych úkonov pre obchádzanie zákona či dokonca výslovný rozpor s ním (§ 39 O. z.), ak
sa však má uplatniť úprava o simulácii a dissimulácii, treba trvať na tom, že - ako to ostatne namietala
i dovolateľka - simulácia sa môže týkať len obsahu právneho vzťahu, teda z neho plynúcich práv a

povinností jednotlivých účastníkov (subjektov) právneho vzťahu a nie aj samotných subjektov. Ak by mal
platiťopakpráveuvedenéhoanešlobyozákonompripustenúvýnimkuzpravidla(viďpoznámkuvyššieo
nadobúdaní do bezpodielového spoluvlastníctva úkonom i len jedného manžela, kedy sa ale o simuláciu
ani dissimuláciu nejedná), prinášalo by to do právnych vzťahov značnú neistotu predstavovanú či už
neschopnosťou samotných zmluvných strán identifikovať všetkých svojich partnerov alebo legalizáciou

i takého počínania, pri ktorom by niektorý zo subjektov právneho vzťahu bol prakticky donútený stať sa
účastníkom zmluvného vzťahu s niekým, koho vo vzťahu nechce alebo pri vedomosti o kom by nemusel
mať záujem vstúpiť do vzťahu ani s tým, koho účasť v ňom je nepochybná, pominúc na tomto mieste i
riziko praktickej bezcennosti princípu dôvery v zápise v katastri a iných verejných registroch (ak by údaje
tam zapísané šlo spochybniť i spôsobom zamýšľaným v prejednávanej veci).

57. Napokon i u tretej dovolaním položenej otázky, teda u otázky možnosti platnosti zastretého právneho
úkonu týkajúceho sa nehnuteľnosti, pokiaľ je tento urobený len ústne, je podľa názoru dovolacieho súdu
namieste stotožniť sa s dovolateľkou a teda naopak nesúhlasiť s odvolacím súdom. Ak totiž výslovne
v zákone ustanovenou podmienkou náhrady zastieracieho (simulovaného) právneho úkonu úkonom

zastretým (dissimulovaným) je okrem zhody takého úkonu s vôľou účastníkov aj splnenie všetkých jeho
náležitostí, nemôže byť predmetom akejkoľvek (nieto ešte zmysluplnej) polemiky fakt, že práve splnenie
tejto druhej podmienky neprichádza do úvahy u tých právnych úkonov, pre ktoré zákon ustanovil povinnú
písomnú formu (nakoľko v týchto prípadoch - ak ide o nehnuteľnosti - po výpadku jedného právneho titulu
pre jeho vady neexistuje a z povahy veci ani nemôže existovať žiaden iný alternatívny bezvadný právny

titul - ktorý ak by tu bol, neexistoval by žiaden rozumný dôvod nepoužiť práve ten). Odpoveď na tretiu
dovolaním položenú otázku preto možno formulovať i tak, že náležitosťou vyžadovanou pre platnosť
zastretého právneho úkonu, týkajúceho sa nehnuteľnosti (§ 41a ods. 2 O. z.), je aj písomná forma úkonu.
15. Ak odvolací súd problém nastolený i dovolaním neposudzoval aj z týchto uhlov pohľadu, založenie
jeho rozhodnutia vyznievajúceho v neprospech žalovanej (ktorej výlučné vlastnícke právo k spornému

bytu malo byť v dôsledku žalobe vyhovujúceho rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s napadnutým
rozsudkom odvolacieho súdu „degradované“ na spoluvlastníctvo a neobstojí preto tvrdenie o nedostatku
zásahu do jej práva podľa čl. 20 Ústavy) bolo výsledkom nesprávneho (nedostatočne úplného) právneho
posúdenia veci. 16. Dovolací súd preto o prípustnom aj dôvodnom dovolaní žalovanej rozhodol podľa §
449 ods. 1 C. s. p. spôsobom uvedeným vo výroku tohto svojho uznesenia. V súlade s úpravou pojatou

do odseku 2 rovnakého ustanovenia pritom nepovažoval za potrebné zrušenie tiež odvolacím súdom
potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie, keďže tu nebola (ani v čase začatia dovolacieho konania)
splnenápodmienkanemožnostidosiahnutianápravyinaknežzrušenímrozhodnutíobochnižšíchsúdov.

58. V tu odvolacím súdom posudzovanej právnej veci bol zistený nesporný skutkový stav spočívajúci

v tom, že dňa 23.03.2005 bol povolený vklad kúpnej zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi I. B. a matkou
žalobcu N. B.. Následne došlo k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov počas trvania
manželstva, a to rozsudkom právoplatným 11.04.2006 a následne bola uzavretá v poradí druhá kúpna
zmluva medzi matkou žalobcu N. B. a žalovanou zo dňa 15.06.2007, v ktorej došlo k prevodu vlastníctva
bytu, ktorý je predmetom sporu v tejto veci o určenie vlastníckeho práva. Prvá zmluva teda bola uzavretá

medzitreťouosobouamatkoužalobcuadruházmluvabolauzavretámedzimatkoužalobcuažalovanou
v čase, kedy už medzi sporovými stranami neexistovalo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.59. V zhode s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom sa podľa odvolacieho súdu javí, že
tak prvá, ako aj druhá zmluva sú platné právne úkony, ktorých platnosť nijako nebola spochybnená.
Ani na prvú, ani na druhú zmluvu, podľa názoru odvolacieho súdu, nie je možné aplikovať ust. §

143, ani § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, pretože sa nejednalo o nadobúdanie sporného bytu
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, preto ani byt nemohol byť predmetom vyporiadania
zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov a neprichádzala do úvahy ani zákonná fikcia
podľa ust. § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Následná druhá zmluva uzavretá dňa 11.06.2007
bola uzavretá medzi matkou žalobcu a žalovanou v čase, kedy už bolo bezpodielové spoluvlastníctvo

manželovzrušené,apretosúdsprávnemalaplikovaťlenust.§148aods.2Občianskehozákonníka,kde
je daný zákonný dôvod vylúčenia veci z nadobúdania do BSM v spojení s ust. § 132 a nasl. Občianskeho
zákonníka § 34, § 35, § 40 ods. 1 a 3, § 46 ods. 1 a § 47 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právny
záver súdu, že nie je podstatné, či bol byt s príslušenstvom nadobudnutý po zániku bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, ale z akých finančných prostriedkov, je v tomto smere neudržateľný, nemá
oporu v ustanovení zákona.

60. Odvolací súd je toho názoru, že po zániku BSM už je možné veci medzi manželmi nadobúdať
len do výlučného alebo podielového spoluvlastníctva, keďže režim bezpodielového spoluvlastníctva
manželov právoplatnosťou rozsudku súdu o jeho zrušení počas trvania manželstva zanikol. Žalobca
v danom prípade nemal vôľu nadobudnúť predmetný byt do podielového spoluvlastníctva manželov

a takto prejavenú vôľu neprejavil v žiadnom právnom úkone, ktorý zo zákona musí mať písomnú
formu. Jeho vôľou bolo, aby byt nadobudla do výlučného vlastníctva žalovaná, a to z dôvodov, ktoré
prezentoval v súdnom konaní (súvisiacich s jeho trestným stíhaním a ochranou rodiny za tejto situácie).
Žalovaná vôľu nadobudnúť výlučné vlastníctvo k bytu rovnako prejavila aj písomne uzavretím kúpnej
zmluvy. Pokiaľ súd I. inštancie poukazoval na totožné dôvody v konaní pod sp.zn. 17C/390/2015-178

zo dňa 15.12.2027, kde bolo právoplatne určené, že je žalobca podielovým spoluvlastníkom garáže so
žalovanou a odkazoval analogicky na použitie odôvodnenia tohto rozsudku, tu odvolací súd uvádza,
že v predmetnej veci sa jedná o skutkovo a právne rozdielnu vec, pretože kúpna zmluva na garáž
bola uzavretá v roku 2005 za trvania manželstva, ale pred zánikom bezpodielového spoluvlastníctva
rozhodnutím súdu, pričom účastníkom kúpnej zmluvy bola len žalovaná, avšak v takomto prípade

zákonným následkom zmluvnej aktivity, hoc aj len jedného manžela je, že takáto vec patrí do masy BSM
ku dňu zániku BSM. Teda v tam uvádzanej veci sa jednalo o rozdielnu právnu situáciu s rozdielnymi
právnymi následkami.

61. V tomto smere preto neobstojí odôvodnenie uvádzané v ods. 48 odvolaním napádaného rozsudku

súdu I. inštancie, že nie je podstatné, či bol byt s príslušenstvom nadobudnutý po zániku BSM alebo
pred jeho zánikom, ale podstatné je len to, z akých finančných prostriedkov, pretože z vyššie uvedených
dôvodov je moment zániku BSM pre právne posúdenie veci rozhodujúci. Pokiaľ teda vo veci aplikoval
súd I. inštancie ust. § 143 Občianskeho zákonníka a § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, vec z vyššie
uvedených dôvodov nesprávne právne posúdil.

62. Súčasne odvolací súd zistil, že súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov aj
k nesprávnym skutkovým zisteniam a aj táto odvolacia námietka odvolateľky je dôvodná. V bode 31.
rozsudku súdu I. inštancie súd konštatuje, že žalobca predložil súdu príjmový pokladničný doklad zo
dňa 23.03.2005, ktorý je založený na čl. 9 súdneho spisu, v ktorom I. B. prijal od N. B. za predaj sumu

1.300.000 Sk. V bode 48. potom nejasným spôsobom súd uvádza, že bol byt nadobudnutý z finančných
prostriedkov žalobcu, nie jeho matky. V skutočnosti však príjmový pokladničný doklad, založený na čl.
9 súdneho spisu, nepreukazuje, že by kúpna cena za byt bola zaplatená žalobcom, prípadne, že by
zaplatili kúpnu cenu účastníci konania. Preukazuje len tú skutočnosť, že I. B. prijal od matky žalobcu
sumu 1.300.000 Sk. Nie je teda zrejmé, ako súd I. inštancie dospel k týmto skutkovým zisteniam. Súd

I. inštancie zrejme vychádzal z výpovede žalovanej v trestnej veci s tým, že pokiaľ to bolo tak, mal súd
I. inštancie svoje úvahy riadne odôvodniť, pretože odvolací súd môže len domýšľať, akými právnymi
úvahami sa súd I. inštancie pri zistenom skutkovom stave a jeho právnom posúdení riadil.

63. Rovnako nezostalo bez povšimnutia odvolacieho súdu skutočnosť, že súd I. inštancie vychádzal zo

skutkového zistenia, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo vysporiadané, a preto nastala
zákonná fikcia. V tomto smere však súdom I. inštancie nebolo vykonané žiadne dokazovanie a jeho
právny záver v tomto smere je predčasný, bez opory vo vykonanom dokazovaní.64. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré odborne, jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom žiadanej súdnej

ochrany. „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. („nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 330/2013).
„Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých

svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako
i právnej stránky rozhodnutia“ (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných
skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba
takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochraneľudskýchprávaslobôd(I.ÚS243/07).“„Súdbymalbyťpretovosvojejargumentáciiobsiahnutej
v odôvodnení koherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť

príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). „Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy,
keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, podstatných pre rozhodnutie

súdu.Zanedostatokzásadnéhovysvetleniadôvodovpodstatnýchprerozhodnutiesúdutrebapovažovať
predovšetkým úplnú absenciu dôvodov, vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej
bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku, ako aj vnútornú rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia,
priečiacu sa pravidlám logického uvažovania. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia,
nastávajú obdobné následky ako tie, ktoré vedú k nezákonnosti, ale hlavne k nepresvedčivosti

rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale aj tiež so
zásadami spravodlivého procesu (Najvyšší súd SR, sp.zn. 1Cdo/66/2023 z 29.05.2024).“

65. Súd I. inštancie preto bude pri svojom novom rozhodovaní zvlášť dbať na presvedčivosť svojho
rozhodnutia, aby sa vysporiadal s jednotlivými námietkami strán konania a tieto riadne odôvodnil, aby

jeho skutkové zistenia mali oporu vo vykonanom dokazovaní, a aby jeho právne odôvodnenie bolo
zrozumiteľné a presvedčivé.

66. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ostatné odvolacie námietky pre rozhodnutie vo veci neboli
podstatné.

67.Sumarizujúcvyššieuvedené,odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvejinštancienesprávnymprocesným
postupom znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces – okresný súd nevykonal dokazovanie dôkazmi, (aj) na
ktorých založil zistenie skutkového stavu a svoje právne závery, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

nedáva odpoveď na všetky podstatné skutkového tvrdenia žalovanej (nie je dostatočné a presvedčivé)
a záver okresného súdu o určení vlastníckeho práva k bytu je predčasný; sú tak dané odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP; z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie
postupom podľa §389 ods.1 písm. b), c) CSP zrušil a v zmysle § 391 ods. 1, 2 CSP vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom súd prvej inštancie: doplní predpísaným spôsobom

dokazovanie (pokiaľ bude potrebné riešiť skutkový stav v otázke vyporiadavania BSM medzi účastníkmi
konania , skutkové zistenia je potrebné mať v konaní preukázané), následne na základe už pôvodne
vykonaného dokazovania a na základe doplneného dokazovania opätovne a komplexne posúdi vec
v zhode s judikovanými právnymi názormi najvyšších súdnych autorít, vysporiada sa s podstatnými
skutkovými tvrdeniami strán sporu, vrátane tých, ktoré uviedli v odvolacom konaní; opätovne meritórne

rozhodne, vrátane rozhodnutia o povinnosti zaplatiť náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ako
aj o povinnosti zaplatiť náhradu trov (tohto) odvolacieho konania (§ 396 ods.3 CSP) a svoje rozhodnutie
dôsledne vo všetkých výrokoch odôvodní tak, aby bolo presvedčivé a dávalo odpovede na všetky
podstatné skutkové tvrdenia strán sporu.

68. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta
druhá CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).