Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. november 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 42Ek/951/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125272640
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Rošková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6125272640.3

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25,81109Bratislava-StaréMesto,IČO:35807598,práv.zast.:JUDr.KatarínaHegedüšová,advokátka
sosídlomMajerníkova3/A,84105Bratislava-KarlovaVes,IČO:42185190,protipovinnému:A.B.,nar.
XX.X.XXXX, bytom: C. D. XXX/XX, XXXXX E., o vymoženie 136,34 Eur s prísl., o sťažnosti oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 42Ek/951/2025 zo dňa 20. 06. 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 42Ek/951/2025
zo dňa 20. 06. 2025 z a m i e t a .

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 42Ek/951/2025 zo dňa 20. 06. 2025.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 42Ek/951/2025 zo dňa 20. 06. 2025 vyššia
súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 písm. f)
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“)
zamietla, keď dospela k záveru, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný
titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo
veci konať a rozhodovať. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že oprávnený navrhuje vykonanie exekúcie

na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v spotrebiteľskom spore. Z pripojených listín, najmä
rozhodcovského rozsudku, zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy zistila, že v danom prípade nie je
možné formuláciu rozhodcovskej zmluvy považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu. Rozhodcovskú
zmluvu uzatvorenú v takom znení, ako bola predložená, právne posúdila ako neprijateľnú, a s poukazom
na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým za absolútne neplatnú, a to z dôvodu, že spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pre vyslovenie

absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy je podstatné to, že so spotrebiteľom nebola individuálne
dojednaná. Skutočnosť, že dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu netvorila súčasť
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej
zmluvy v ten istý deň ako zmluva o úvere ešte neodôvodňuje záver, že táto dohoda bola individuálne
dohodnutáasvedčíovôlipovinnéhopristúpiťnatútoosobitnúzmluvnúpodmienku.Povahuformulárovej
zmluvy totiž majú nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predtlačené znenia rôznych variant

zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Tomuto typu zmluvy nasvedčuje aj vyhotovenie rozhodcovskej
zmluvy v danej veci, ktoré má povahu formulára obdobného tomu, ktorého prostredníctvom zmluvné
stranyuzavrelisamotnúzmluvuoúvere.Dojednaniezmluvnýchstránoprávomocirozhodcovskéhosúdu
by malo charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy, ak by oprávnený predložil povinnému návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takej podobe, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinný mal
možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská

zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí
byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Význam posudzovania kritérií, či sa jednáo neprijateľnú podmienku je práve pri rozhodcovskej zmluve zvýraznený tým, že na jej základe sa
deleguje právomoc prejednať spor súkromnou osobou a spotrebiteľ sa ďalej nemôže domáhať ochrany
svojich práv pred všeobecným súdom. V danom prípade z návrhu rozhodcovskej zmluvy nevyplýva, že

spotrebiteľ mal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp.
niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská zmluva navyše nebola, napriek jej formulácii,
skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu na začatie konania na rozhodcovský súd uskutočnil
výber predpokladaný v čl. II bode 1, písm. a) rozhodcovskej zmluvy. Po tomto výbere už povinný
nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, musel sa podrobiť

rozhodcovskému konaniu, čím došlo k porušeniu Ústavou Slovenskej republiky garantovaného práva
každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti
vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú zmluvu, navyše vyvoláva i skutočnosť, že
priamo v predtlačenej časti rozhodcovskej zmluvy je vopred určený konkrétny rozhodcovský súd, ktorý
je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Súd zdôrazňuje
aj skutočnosť, že rozhodcovská zmluva sa navyše nestáva individuálne dohodnutou ani tým, že

spotrebiteľ má v úzkej časovej lehote hneď po jej podpise právo od tejto zmluvy odstúpiť. Uvedené
tiež nemení nič na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej zmluvy, keď v posudzovanom prípade
bola spotrebiteľovi v konečnom dôsledku odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným
súdom vo všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči nemu žalobu na rozhodcovskom súde. Takouto
formuláciou rozhodcovskej zmluvy bolo povinnému ako spotrebiteľovi odňaté právo slobodnej voľby

uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, ale
aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor rozhodol.
Ustanovenie rozhodcovskej zmluvy, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc je v tomto
prípade neprijateľné, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzatvorenia zmluvy neplatné. Právomoc rozhodcovského súdu bola v tomto prípade založená na

absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní a preto je nesporné, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný
v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom. Ak v určitej
veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a
vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným
titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Pri preskúmavaní

toho či je predložené rozhodnutie vykonateľným exekučným titulom sa súd zameral najmä na to, či
predložený rozsudok bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné po formálnej a materiálnej stránke.
V zmysle uvedeného súd zistil, že predložené rozhodnutie v tomto konaní ako exekučný titul nespĺňa
náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a

rozhodovať. Možno preto vychádzať z toho, že ak neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý
byť exekučným titulom, či už z hľadiska formálneho alebo materiálneho, je exekúcia neprípustná, čo je
dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie.

2. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie podal oprávnený včas sťažnosť a

žiadal, aby Okresný súd Banská Bystrica napadnuté uznesenie zrušil a následne vydal súdnemu
exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Je nepochybné, že rozhodcovská doložka, dohodnutá
medzi oprávneným a povinným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej
zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo
súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od povinného, aby spory

s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Poukázal na to, že podľa neho rozhodcovská
zmluva je v spotrebiteľských zmluvách prípustná a nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keď je
možnosť riešenia sporov aj pred všeobecným súdom.

3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,

ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

4. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,

prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.5. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

6. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

7. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

8. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná

dôvodne, a preto ju zamietol.

9. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení,
pre ktoré vyššia súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietla, a preto naň v
podrobnostiachodkazuje.Odôvodnenienapadnutéhouzneseniapovažujezapresvedčivé,dostatočnéa

jasné, pričom vyššia súdna úradníčka sa vysporiadala so všetkými, pre rozhodnutie vo veci relevantnými
skutočnosťami.

10. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie nad rámec k
celkovému obrazu prejednávanej veci dopĺňa, že zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých

exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“) dal zákonodarca
možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného
vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu. Preto oprávnený môže podať
opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené
jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-u a nebola vymožená pohľadávka oprávneného, pričom

§ 9 ods. 2 ZoUNEK zároveň uvádza, že pohľadávka oprávneného vymáhaná v starej exekúcii sa po
skončení exekučného konania nepremlčí skôr ako ubehne rok. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci
sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie, exekučný súd aj v tomto „novom“ exekučnom
konaní začatom na základe opätovného návrhu oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu
vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej povinnosti, a to ešte pred vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie konkrétnemu súdnemu exekútorovi, t.j. pred začatím exekúcie (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/164/1996), kde jednou z podmienok formálnej
stránky vykonateľnosti exekučného titulu je aj právomoc, orgánu, ktorý exekučný titul vydal (rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV.ÚS 78/2011-17 zo dňa 17. 03. 2011 č.k. III. ÚS 86/2010-19
zo dňa 18. 02. 2010; č. k. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 09. 12. 2010; č.k. III. ÚS 125/2011-17 zo dňa 29.

03. 2011; č.k. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011; č.k. I. ÚS 379/2012-19 zo dňa 22. 08. 2012,
sp. zn. IV. ÚS 104/2019 zo dňa 05. 11. 2019, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 3 Cdo
164/96 zo dňa 27. 01. 1997; 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009; sp. zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13.
09. 2010; sp. zn. 4 Cdo 11/2011 zo dňa 23. 06. 2011; 1 MCdo 15/2012 zo dňa 22. 05. 2013). Rovnako
tak z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že predpokladom pre vedenie

exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia. Ide o predpoklad, na ktorý súd prihliada z úradnej
povinnosti. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať či exekučný titul bol vydaný orgánom
vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt
nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval (R 56/1995, R 58/1997, R
70/1998, R 72/1998). Pokiaľ teda oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudokrozhodcovskéhosúdu,jeexekučnýsúdoprávnenýazároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012).

Exekučný súd je však povinný zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ak pri jeho posudzovaní vyjde
najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.11. S poukazom na vyššie uvedenú ustálenú rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít možno
jednoznačne konštatovať, že ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z

príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.
Rozhodcovský rozsudok je totiž explicitne normovaný ako predmet prieskumu zo strany exekučného
súdu (§ 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku) a za nevykonateľný sa považuje aj rozhodcovský
rozsudok vychádzajúci z neplatnej (vrátane neprijateľnej) rozhodcovskej zmluvy, pričom samotná
rozhodcovská zmluva má byť pritom predmetom prieskumu (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného

poriadku). Súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky konštatuje,
že táto náležite vykonala prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorý predložený exekučný titul
vydal a v rámci tohto prieskumu bolo učinené zadosť ustálenej rozhodovacej praxi vyšších súdnych
autorít, v súlade s ktorou vyššia súdna úradníčka dospela správne k právnemu záveru, že rozhodcovská
zmluva, od ktorej právomoc odvodzoval rozhodcovský súd, nebola platne uzatvorená, pretože sa jedná
o neprijateľnú zmluvnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy.

12.Kmerituvecisťažnostnýsúdnepovažovalzasporné,žeoprávnenýtunajšiemusúdudoručilnávrhna
vykonanie exekúcie proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok
sp.zn.SR14035/14zodňa27.11.2014.Taktiežnebolosporné,žepredmetomrozhodcovskéhokonania
bol spor medzi oprávneným a povinným zo Zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 16. 01. 2013, ktorá je

zmluvou spotrebiteľskou, pretože pri jej uzatváraní bez pochybností oprávnený vystupoval v pozícii
dodávateľa a povinný v pozícii spotrebiteľa. Uvedené napokon v konaní nebolo ani sporné. Právomoc
rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu medzi zmluvnými stranami bola založená Rozhodcovskou
zmluvou uzatvorenou dňa 16. 01. 2013. Exekučný súd tak bol povinný bez návrhu preskúmať či
exekučný titul, ktorý oprávnený predložil s návrhom na vykonanie exekúcie, spĺňa podmienky formálnej

a materiálnej vykonateľnosti, a teda či je spôsobilým exekučným titulom so zameraním na preskúmanie
nekalej povahy sankcií obsiahnutých v zmluve o úvere, na preskúmanie rozporu rozhodcovskej zmluvy
s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku a tiež so zameraním na preskúmanie nekalej
povahy tejto doložky v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/EHS, ktorého ods. 1 smernice má
kogentnú povahu. Súd uvedené posudzoval najmä z rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovského rozsudku,

prípadne z iných listín tvoriacich prílohu podaného návrhu na vykonanie exekúcie.

13. Pokiaľ ide o samotné posudzovanie nedostatku právomoci súdu, resp. iného orgánu pri vydaní
rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom, súd poukazuje na ustálenú judikatúru v tomto smere,
najmä na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 02. 2011, uznesenie Ústavného

súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. 03.
2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 20/2008, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo 146/2011. Nedostatok právomoci súdu (všeobecného aj rozhodcovského) sa považuje za
neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci
samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok.

14. Všeobecne platí, že rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky
alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom

vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve. Pokiaľ má byť rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom
právom akceptovateľná ako prejav jeho zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch
zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami
a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. 01. 2013).

15. V nadväznosti na vyššie uvedené a po preskúmaní obsahu exekučného spisu, sťažnostný
súd jednoznačne súhlasí so záverom prezentovaným vyššou súdnou úradníčkou v napadnutom
uznesení, že v prípade predmetnej rozhodcovskej zmluvy sa jedná o neprijateľnú, a teda neplatnú

zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože v rozpore s § 53 ods.
3 Občianskeho zákonníka oprávnený nepreukázal, hoci to tvrdil, že rozhodcovská zmluva bola
individuálne dojednaná. Zmluvná podmienka, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá
vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, abyna základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom a
tým aj podkladom pre vykonávanie exekúcie. Sťažnostný súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v
rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený

podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu vopred veriteľom vo formulári predtlačenej
zmluvy určeného rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke
spotrebiteľskej zmluvy. Individuálnosť vyjednania spočíva v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť
znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu dodávateľom. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. 01. 2013, rozhodcovská zmluva uzavretá so

spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby
medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Občiansky
zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také,
s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich
obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi

dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka). Predpokladom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je teda
stav, ak zmluvné podmienky v rozhodcovskej zmluve boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich
obsah, čo je daný prípad.

16. Pokiaľ teda nebola preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne si dohodnúť, aby prípadné spory zo
zmluvnéhovzťahuboliriešenévrámcirozhodcovskéhokonania,nazávereoneindividuálnomdojednaní
nemení nič ani skutočnosť, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená na samostatnej listine, pretože
sa jednalo o tlačivo pripravené dodávateľom vopred na formulári, ktoré sa predkladá spotrebiteľovi na
podpis, čo má vyvolať dojem, že si rozhodcovskú zmluvu vyžiadal spotrebiteľ. Vychádzajúc z obsahu

rozhodcovskej zmluvy je ale zrejmé, že jediné skutočnosti, ktoré sa do rozhodcovskej zmluvy dodatočne
dopisovali (t.j. tie, ktoré neboli vopred formulárovo pripravené dodávateľom), boli: číslo zmluvy, údaje o
dlžníkovi (meno, priezvisko, adresa trvalého bydliska a dátum narodenia), deň a miesto podpisu zmluvy
a podpisy zmluvných strán. Samotný obsah a jednotlivé náležitosti rozhodcovskej zmluvy boli vopred
pripravené a predtlačené dodávateľom - oprávneným. Naopak, o individuálnom dojednaní by skôr

svedčilo, keby dodávateľ do rozhodcovskej zmluvy priamo zahrnul možnosť pre spotrebiteľa výslovne
prijať alebo odmietnuť uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, čo ale v danom prípade rozhodcovská zmluva
neobsahovala. Rovnako, z jej znenia nevyplýva, či jej uzatvorenie resp. neuzatvorenie zmluvy by
malo dopad na uzatvorenie zmluvy o úvere. Vychádzajúc z takto koncipovanej rozhodcovskej zmluvy
je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval riešenie prípadných sporov cestou rozhodcovského

konania za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Sťažnostný súd v danom prípade
nadobudol reálne pochybnosti o tom, či spotrebiteľ sa skutočne oboznámil s obsahom rozhodcovskej
zmluvy a následkami jej uzavretia (hoci to zmluva deklarovala predtlačeným vyhlásením dlžníka), čo
umocňuje i skutočnosť, že zmluva bola podpísaná v rovnaký deň ako zmluva o úvere, a teda nie
v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale už na samom začiatku zmluvného vzťahu,

kedy jej spotrebiteľ nemusel prikladať vyšší význam, keď jeho vôľa smerovala primárne k uzavretiu
zmluvy o úvere a získaniu úveru. Preto predformulovanie určitých náležitostí dodávateľom v písomnej
forme do rozhodcovskej zmluvy na samostatnej listine ešte neznamená, že tomu skutočne tak aj je,
a že spotrebiteľ mal možnosť odmietnuť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu. Z okolností vyplývajúcich z
predložených listín, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že zmluva o úvere i rozhodcovská zmluva

boli podpísané predtým ako povinný obdržal finančné prostriedky, má súd práve za to, že podmienkou
poskytnutia finančných prostriedkov bolo práve podpísanie všetkých zmlúv a možnosť podpísania iba
jednej z nich, keď obidve majú rovnaké čísla, bola iba iluzórna. Za uvedených okolností, mal súd za to,
že je potrebné a žiaduce a takýmto spôsobom, t.j. preskúmaním súdu, vyvážiť postavenie dodávateľa
a spotrebiteľa v spotrebiteľskom vzťahu, ak sa tento vzťah dostal v dôsledku neprijateľnej zmluvnej

podmienky do nerovnovážneho postavenia, resp. ak sa spotrebiteľ v dôsledku nej ocitol v zjavne
nevýhodnejšom postavení, ako keby tejto zmluvnej podmienky nebolo.

17. Je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvolá nepomer v
spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ však je zmluvná podmienka

až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo
štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý je právnou teóriou aj praxou navyše označený za fakticky
nerovný a nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa
prieči dobým mravom. V tomto smere aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24.02. 2011 konštatoval, že: „zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na
absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd
exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou

zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takom prípade ide
o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom
je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu. Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6
ods. 1 smernice - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života
bežných ľudí nezaťažovali“. Súd nechráni spotrebiteľa do tej miery, aby neplnil záväzok, ktorý uzavrel,

ako to naznačuje oprávnený, súd poskytuje ochranu spotrebiteľovi ako už bolo uvedené, iba pokiaľ ide
o neprijateľné zmluvné podmienky, nie všetky zmluvné podmienky.

18. V § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka je zakotvená vyvrátiteľná právna domnienka, že zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom v rámci spotrebiteľského vzťahu sa
nepovažujú za individuálne dojednané, ak dodávateľ nepreukáže opak. Bolo tak úlohou oprávneného

ako dodávateľa preukázať, že rozhodcovská zmluva ako zmluvné ustanovenie bola medzi ním a
povinným individuálne dojednaná, pretože právnu domnienku v zmysle uvedeného ustanovenia nie je
povinnývyvracaťspotrebiteľanisúd,aleprávedodávateľ.Vychádzajúczpodanéhonávrhunavykonanie
exekúcie, podanej sťažnosti ako i predloženej rozhodcovskej zmluvy však súd prvej inštancie musí
konštatovať, že oprávnený bez pochybností nepreukázal individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy,

a preto s poukazom na § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie musel prijať záver o tom,
že v zmluvnom vzťahu medzi účastníkmi konania k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej zmluvy
nedošlo.

19. Súčasne súd prvej inštancie musel konštatovať aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti,

že rozhodcovská zmluva je v danom prípade zmluvnou podmienkou, ktorá spôsobuje nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Hoci zo znenia rozhodcovskej
zmluvyvyplýva,žesporymedziúčastníkmizmluvnéhovzťahunemusiabyťriešenélenvrozhodcovskom
konaní, ale aj v súdnom konaní, ide ale len o zdanlivú alternatívu, pretože výber spočíva na žalobcovi,
ktorým je vo väčšine prípadov práve dodávateľ, ako veriteľ. Ten sleduje riešenie sporov práve v

rozhodcovskom konaní, čo je aj dôvod, pre ktorý rozhodcovskú zmluvu naformuloval. O doložku,
ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Dôsledkom rozhodcovskej zmluvy, ktorá je svojou podstatou

taktiež spotrebiteľskou zmluvou je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred
všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči spotrebiteľovi žalobu na ním vopred
vybranom rozhodcovskom súde. Spotrebiteľovi je tak odopretá možnosť brániť svoje práva vo všetkých
sporoch, v ktorých sa domáha svojich práv v rozhodcovskom konaní dodávateľ. Tu súd prvej inštancie,
rovnako ako vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení, zdôrazňuje, že znenie rozhodcovskej

doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje
ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). O
obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce nie je so zákonom v
priamom rozpore, avšak svojimi dôsledkami sleduje cieľ, aby zákon nebol dodržaný (nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 16/95 zo dňa 24. 05. 1995). Obchádzanie zákona spočíva

vo vylúčení právne záväzného pravidla správania sa zámerným použitím prostriedkov, ktoré samy
osebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stav javí z hľadiska pozitívneho práva
ako nenapadnuteľný. Konanie in fraudem legis predstavuje postup, keď sa niekto správa formálne
podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný alebo nepredvídaný a
nežiaduci (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 314/07 zo dňa 16. 12. 2008).

20. Rozhodcovská zmluva núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vo
všetkých prípadoch ak bude vystupovať na strane žalovaného a vzdať sa tak ústavného práva na
spravodlivý proces pred nezávislým súdom, ak sa dodávateľ bude voči spotrebiteľovi domáhať svojich
práv pred rozhodcovským súdom. Práve tu vidí súd prvej inštancie hrubú jednostrannú výhodu pre

dodávateľa (oprávneného), ktorá spočíva v tom, že dodávateľ, ktorý pripravuje rozhodcovskú zmluvu, je
ten, ktorý určuje konkrétne rozhodcovské súdy oprávnené rozhodnúť spor medzi zmluvnými stranami a
len z rozhodcovských súdov určených dodávateľ možno následne vybrať ten, ktorý rozhodne spor medzi
zmluvnými stranami. V tejto súvislosti súd prvej inštancie považuje za vhodné zdôrazniť aj skutočnosť,že zriadenie rozhodcovského súdu je upravené zákonom, avšak neznamená to, že rozhodcovský súd je
zriadený zákonom. Rozhodcovské súdy nepredstavujú zložku verejnej moci, ale ide o súkromnoprávne
orgány. Ich právomoc nie je daná zvrchovanou mocou štátu, ale je odvodená od výslovnej a slobodnej

vôle zmluvných strán takýmto spôsobom (alternatívnym k sporovému súdnemu konaniu) prejednať
prípadný spor medzi nimi, pričom na základe takejto ich vôle uzavrú rozhodcovskú zmluvu, resp.
rozhodcovskú doložku, v ktorej svoj súhlas vyjadria obe strany dohody. Voľa strán je rozhodujúca.
Vôľa strán pritom nesmeruje iba k dohode o spôsobe riešenia sporu v rozhodcovskom konaní, ale
smeruje aj k výberu konkrétneho rozhodcovského súdu alebo rozhodcu. Len ak je daná vôľa strán,

môže byť daná právomoc súkromnoprávneho orgánu prejednať spor medzi nimi, v opačnom prípade by
mohol akýkoľvek subjekt vydať rozhodnutie a prezentovať ho ako exekučný titul. Aj keď rozhodcovská
zmluva je tzv. nevýhradná, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna. Pokiaľ má spotrebiteľ
postavenie žalovaného, tak v prípade žaloby na rozhodcovskom súde si už nemôže zvoliť všeobecný
súd. Vychádzajúc zo znenia rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že dodávateľ už od počiatku sleduje
jej koncipovaním riešenie prípadných sporov rozhodcovským súdom za účelom reálneho sťaženia

uplatnenia práv spotrebiteľa. Uvedené tak spôsobuje, že rozhodcovská zmluva vyvoláva značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

21. Čo sa týka argumentu oprávneného o tom, že súd v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru,
ktorý je v rozpore s rozhodovacou činnosťou s poukazom na iné rozhodnutia všeobecných súdov,

k tomuto súd prvej inštancie poznamenáva, že ide o rozhodnutia záväzné len v tých konkrétnych
konaniach, v ktorých sa rozhodovalo, pričom judikatúra okresných či krajských súdov nie je v Slovenskej
republike záväzným prameňom práva. Žiadny právny predpis explicitne neukladá všeobecnému súdu
povinnosť byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vydaným v inej veci a tobôž
nie rozhodnutím krajského súdu či okresného súdu. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri

výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene práva, ktoré
je povinný suda rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v
konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných
prameňov práva je sudca pri rozhodovaní v konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného

súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1
Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu v konkrétnej
veci. Navyše, podľa názoru sťažnostného súdu sa nejedná o konštantnú judikatúru predkladanú zo
strany oprávneného, keď opačný právny názor je prezentovaný napr. v rozhodnutiach Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 6CoE/117/2016 a sp. zn. 3CoE/115/2016, v rozhodnutiach Krajského súdu v

Nitre sp. zn. 26CoE/119/2017 či sp. zn. 4CoE/27/2016 či v rozhodnutiach Krajského súdu v Košice sp.
zn. 13CoE/135/2019 či sp. zn. 14CoE/131/2019.

22. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený ani v priebehu
sťažnostného konania nepreukázal individuálnosť dojednania rozhodcovskej zmluvy, súd prvej inštancie

nemohol inak než sťažnosť oprávneného v celom rozsahu zamietnuť, keď sa stotožnil so záverom,
že oprávneným predložený exekučný titul je nevykonateľný, a preto podľa § 53 ods. 3 písm. f) bod 1
Exekučného poriadku je daný dôvod pre zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie.

23. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262

ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o oprávneným
podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu, keď jeho sťažnosť bola v celom
rozsahu zamietnutá. Nárok na náhradu trov konania nebolo možné priznať povinnému, pretože do
vydaniapoverenianavykonanieexekúciejeúčastníkomkonanialenoprávnený(§35ods.1Exekučného
poriadku) a navyše o podanej sťažnosti povinný nemal ani vedomosť.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).

Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).