Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoCsp/17/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121577770
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Holická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6121577770.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov

senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Jany Vlčkovej, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO:
35 724 803, so sídlom Prievozská 2, Bratislava, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739,
so sídlom Prievozská 2, Bratislava, proti žalovanému: Y. T., nar. XX.XX.XXXX, Y. XXX/X, L. Y. R., o
zaplatenie 539,56 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky
z 24. februára 2023, č. k. 27Csp/23/2022-91, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 539,56 € s príslušenstvom a žalovanému nárok na náhradu trov konania
nepriznal. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 39, §
52 ods. 1 a 2, § 52 ods. 3 a 4, § 54 ods. 2, § 524 ods. 1, § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka;
§ 497 Obchodného zákonníka; § 1 ods. 2, § 2 písm. a) a b), § 2 písm. d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1
písm. b), § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy; § 2 písm. g) a i) zákona č. 129/2010 Z.z.; § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001

Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej
inštancie zistil, že právny predchodca žalobcu, spoločnosť Tatra banka, a.s. uzavrela dňa 27.10.2014 so
žalovaným Zmluvu o vydaní súkromnej kreditnej karty VISA, na základe ktorej poskytla žalovanému úver
(revolvingový) s úverovým rámcom 650,- €. Žalovaný sa zaviazal úver splácať v mesačných splátkach,
výška mesačnej splátky je podľa zmluvy voliteľná, avšak musí byť zaplatená aspoň minimálna výška
splátky. Podľa zmluvy, minimálna výška splátky je bankou stanovená minimálna suma vyjadrená pevnou
sumou alebo percentom z celkovej dlžnej sumy. Termín splatnosti pravidelných mesačných splátok je v

závislosti od typu karty štandardne 17. deň kalendárneho mesiaca alebo 21. deň kalendárneho mesiaca.
Konkrétny termín splatnosti mal byť uvedený v mesačnom výpise z kartového účtu, ktorý je klientovi
zasielaný. Žalovaný úver riadne a včas nesplácal, a tak právny predchodca žalobcu vypovedal zmluvu
listom zo dňa 14.01.2019. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 09.11.2021 právny predchodca
žalobcu ako pôvodný veriteľ postúpil predmetnú pohľadávku na žalobcu, pričom postúpenie oznámil
žalovanému oznámením zo dňa 12.11.2021. Súd prvej inštancie posúdil primárny vzťah, ktorý medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovaným na základe Zmluvy o vydaní súkromnej kreditnej karty

VISA vznikol, ako vzťah spotrebiteľský a uvedenú zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú. Predmetom tohto
vzťahu bol úver (revolvingový), ktorý možno označiť za bankový, keďže právny predchodca žalobcu, s
ktorým žalovaný zmluvu uzatváral bola banka. Bankový úver na rozdiel od úverov, napr. od nebankových
spoločností, je regulovaný aj osobitnou právnou úpravou vyplývajúcou zo zákona o bankách. V danejveci súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok žalobcu voči žalovanému nie
je dôvodný z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore, keď neboli pri postúpení
pohľadávky na žalobcu naplnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca tvrdil, že

úverový vzťah bol ukončený výpoveďou zo zmluvy zo dňa 14.01.2019 a doložil výpoveď zo zmluvy s
podacím hárkom. Súd prvej inštancie z hľadiska obsahu úkon právneho predchodcu žalobcu označený
ako výpoveď zo zmluvy zo dňa 14.01.2019 vyhodnotil, že ide o úkon vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
úveru.Zobsahutohtoúkonujezrejmé,žeúmyslomprávnehopredchodcužalobcubolomimoriadneúver
zosplatniť, a to ako sa uvádza v texte výpovede „pre nesplatenie dlžnej sumy riadne a včas“, bez ohľadu

na jeho označenie. Žalobca k predmetnému úkonu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru priložil len
podací hárok. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je jednostranný adresovaný právny úkon, ktorý
na to, aby mal účinky musí byť aspoň doručený do sféry možného vplyvu jeho adresáta, t.j. v tomto
prípade žalovaného. Žalobca predložením podacieho hárku podľa súdu prvej inštancie nepreukázal,
či tento úkon označený ako výpoveď bol doručený do sféry žalovaného a že žalovaný mal možnosť
sa s ním oboznámiť. Podací hárok bez riadnej identifikácie o akú zásielku ide (na podacom hárku je

uvedené podacie číslo, ale z dokumentu výpoveď nie je zrejmé, že týmto podacím číslom sa označuje
práve tento dokument) nepreukazuje bez ďalšieho, že sa mohol žalovaný v týmto úkonom oboznámiť.
Nie je teda splnená podmienka účinnosti tohto jednostranného právneho úkonu podľa § 45 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Žalobca tak podľa súdu prvej inštancie nepreukázal, že by právny predchodca
žalobcu úver riadne zosplatnil. Zároveň nebolo preukázané, že boli splnené podmienky zosplatnenia

úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalobca súdu prvej inštancie predložil listinný dôkaz
- Upozornenie zo dňa 08.11.2018, ktorým mal byť žalovaný upozornený na omeškanie splátok, avšak
v upozornení absentovalo poučenie o možnosti vyhlásiť úver za predčasne splatný v zmysle § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka, teda žalobca nepreukázal, že predtým, ako vyhlásil úver za predčasne
splatný, splnil podmienky podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Na preukázanie

účinnosti tohto jednostranného právneho úkonu tiež žalobca nepredložil žiaden dôkaz. Nemohlo tak
dôjsť platne k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, teda pohľadávka, ktorá bola predmetom zmluvy
o postúpení pohľadávky medzi Tatra banka, a.s. a žalobcom zo dňa 09.11.2021 nebola splatná a
zmluvou o postúpení pohľadávky neprešla na žalobcu. V danej veci tak súd prvej inštancie dospel k
názoru, že postúpenie pohľadávky z banky na inú osobu, a to aj na osobu, ktorá nie je bankou, je

možné realizovať len v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Predpoklady ustanovené zákonom o
bankách musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove
vo veci 6Co 119/2013, 19Co 194/2015, 4Co 145/2014, Okresného súdu Trenčín sp. zn. 11C 233/2014,
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12C 152/2014). Ak zákonné predpoklady nie sú splnené, ide
o právny úkon postúpenia contra legem a z toho dôvodu je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom

(§ 39 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách umožňuje banke postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou za predpokladu doručenia písomnej
výzvy klientovi banky a po tom, čo je dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len
časti svojho peňažného záväzku pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť spôsobilým predmetom

postúpenia pohľadávky zo strany banky len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú už splatnými.
Aj z dôvodovej správy k zákonu o bankách (§ 92 ods. 7) vyplýva, že sa upravuje možnosť použiť
inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je
bankou. Podľa názoru súdu prvej inštancie, zákonodarca mal na mysli oprávnenie banky postúpiť časť
peňažného záväzku, ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v

omeškaní. Tento záver vyplýva z gramatického, ale aj logického výkladu znenia citovaného ustanovenia,
pretože zákonodarca umožňuje peňažný záväzok klienta banky alebo časť peňažného záväzku, s
ktorým je dlžník v omeškaní postúpiť. Pod formuláciou pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému
záväzku treba rozumieť nesplácaný zročný dlh. Ak by banka mohla postúpiť akýkoľvek živý úver po
uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktoré sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú,

na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad Národnej
banky Slovenska, bolo by to v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k vytvoreniu právne
neúnosného vzťahu, kedy by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou neočakávane
ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Týmto sa nijako nespochybňuje právo banky
postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné pristúpiť

v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti
celého úveru. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je však výlučným oprávnením banky,
pričom toto oprávnenie môže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky. Z uvedených dôvodov
považoval súd prvej inštancie zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 09.11.2021 za neplatnú. Súdprvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že nebolo možné vyhovieť žalobe z dôvodu, že žalovaný
skutkové tvrdenia žalobcu nepoprel a teda sú nesporné. Na prejednanie veci súd prvej inštancie nariadil
pojednávanie, hoci v danej veci by sa mohlo javiť, že sú splnené podmienky na konanie bez nariadenia

pojednávania v zmysle § 297 CSP, vytvoril tak dostatočný priestor pre žalobcu, aby v prípade, že by
sa pojednávania zúčastnil, sa po oboznámení s predbežným právnym posúdením súdu prvej inštancie
mohol k veci vyjadriť a uplatniť prípadné prostriedky procesného útoku. Ďalej uviedol, že nemal žiadny
dôvod na odročenie pojednávania, keď sa žalobca zastúpený advokátom dobrovoľne rozhodol nevyužiť
svoje právo zúčastniť sa pojednávania a žalobca nie je oprávnený určovať procesný postup súdu prvej

inštancie. V prípade, že by súd nariadené pojednávanie odročil, konal by súčasne nehospodárne a
spôsobilprieťahyvkonaní.Pojednávaniebolonariadenéprávezaúčelomvykonaniaúkonovpodľa§181
ods. 2 CSP, preto k žiadnemu zásahu do práv žalobcu týmto procesným postupom nemohlo dôjsť. Podľa
názoru súdu prvej inštancie nejde ani o prekvapivé rozhodnutie, nakoľko žalobcovi právne zastúpenému
advokátom, musí byť zrejmé, že bez existencie vecnej legitimácie v konaní nemôže byť úspešný v
spore. S poukazom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, nakoľko

dospel k záveru, že žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný. Na základe uvedeného sa už
ďalej dôvodnosťou nároku žalobcu z pohľadu dodržania náležitostí zmluvy podľa § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch nezaoberal. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodoval
v zmysle § 255 ods. 2 CSP. Keďže bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá, úspešný v konaní
bol žalovaný. Vznikol mu teda nárok na náhradu trov konania. V súvislosti s týmto konaním mu však

žiadne trovy konania nevznikli, a tak mu v súlade so zásadou hospodárnosti nárok na náhradu trov
konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáha jeho
zmeny tak, že odvolací súd vyhovie žalobe a prizná žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov

prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu, resp. ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Žalobca namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo prekvapivé. Poukazoval
na to, že súd prvej inštancie rozhodol s nariadením pojednávania, pričom však pred nariadením
pojednávania došlo za nezmenených skutkových a právnych okolností k vyhoveniu žaloby, a to vydaním
platobného rozkazu Okresným súdom Banská Bystrica. K zrušeniu tohto súdneho rozhodnutia došlo z
dôvodu, že platobný rozkaz nebolo možné doručiť žalovanému do vlastných rúk. Nakoľko Okresný súd

Banská Bystrica vyhovel podanej žalobe v skrátenom konaní, žalobca nadobudol legitímne očakávanie,
že uplatnený nárok považuje súd za preukázaný a uplatnený dôvodne, pričom s ohľadom na pasivitu
žalovaného je rozhodnutie okresného súdu pre žalobcu prekvapivé, a zároveň nepreskúmateľné (s
ohľadom na nespornosť všetkých skutkových tvrdení žalobcu), čím sa súd prvej inštancie dopustil
nesprávneho procesného postupu. Rovnako v priebehu konania neprezentoval spornosť uplatneného

nároku, napr. výzvou na preukázanie skutočností, ktoré by považoval za sporné. Je zároveň potrebné
zdôrazniť, že konanie sa riadi zásadou kontradiktórnosti konania a pokiaľ by žalovaný nesúhlasil
s podanou žalobou alebo s inými tvrdeniami či dôkazmi žalobcu, mohol v konaní svoje tvrdenia
predniesť a preukázať. Nárok žalobcu, ako i všetky ním predložené dôkazy, neboli zo strany žalovaného
rozporované, a zároveň sa nejavil žiadny reálny dôvod považovať akúkoľvek skutočnosť ohľadom

doručovania písomností a splnenia podmienok pre platné zosplatnenie za nepreukázané alebo sporné,
a to i s ohľadom na skutočnosť, že ten istý nárok žalobcu bol už Okresným súdom Banská Bystrica
posúdený ako uplatnený dôvodne (vydaním vyššie uvedeného platobného rozkazu). V tejto súvislosti
žalobca nepopiera, že právna úprava umožňuje súdu v prípade splnenie zákonných podmienok
pokračovať v konaní aj v neprítomnosti účastníkov konania, aj v takomto prípade musí súd dbať na

skutočnosť, aby nedochádzalo k porušeniu práv a právom chránených záujmov účastníkov konania,
ktoré by malo za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Súd by mal dbať na takýto postup
aj s ohľadom na § 181 ods. 2 CSP, s tým že má určiť, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné,
a ktoré za nesporné, ktoré dôkazy vykoná, a ktoré nevykoná. Pokiaľ súd až v rozhodnutí konštatuje
neunesenie dôkazného bremena, resp. porušenia povinnosti vo vzťahu k platnému zosplatneniu a

doručovaniu písomností, tak s ohľadom na to, že žalobca nemôže predvídať myšlienkové postupy
súdu, súd mal na pojednávaní uviesť svoje predbežné právne posúdenie, pojednávanie odročiť a
žalobcu vyzvať na doplnenie skutočností, ktoré mal súd za sporné/nepreukázané. Nemožno súhlasiť
so súdom tvrdenou skutočnosťou, že súd na pojednávaní uvádza predbežné právne posúdenie,kde má žalobca vytvorený priestor na vyjadrenie k takémuto predbežnému právnemu posúdeniu,
pričom žalobca zastúpený advokátom sa sám a dobrovoľne rozhodol nezúčastniť pojednávania a
odročenie pojednávania by bolo nehospodárne a spôsobilo prieťahy v konaní. Žalobca s ohľadom

na predchádzajúce vyhovenie žalobe prostredníctvom platobného rozkazu, ktorý bol zrušený len z
dôvodu nemožnosti jeho doručenia do vlastných rúk, mal za to, že žaloba je dôvodná čo do rozsahu
a výšky, a že ide o nesporné skutkové tvrdenia, nakoľko žalovaný bol absolútne pasívny. Zároveň
žalobca nepredkladal ďalšie dôkazy a ospravedlňoval svoju neúčasť na pojednávaní aj z dôvodu
hospodárnosti konania a nenavyšovania trov konania voči žalovanému. Uvedený postup súdu prvej

inštancie považuje žalobca za porušenie princípu právnej istoty, kedy mal žalobca legitímne očakávanie,
že súd nemôže zamietnuť uplatnený nárok z dôvodov, ktoré neboli medzi stranami sporu sporné.
Žalovaný v danom prípade nevyjadril pochybnosť o žalobcom uplatnenom nároku, urobil tak napokon
len konajúci súd na základe svojvoľného postupu a nerešpektovania základných ustanovení CSP a
jeho zásad a princípov, v zmysle ktorých je koncipovaný. Na podporu svojej argumentácie poukázal na
uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9CoCsp/55/2022 z 23.11.2022. Z postupu konajúceho súdu

pred vydaním rozsudku preto nebolo vôbec zrejmé, že by okresný súd hodlal žalobcov nárok čo i len
v časti zamietnuť, pričom žalobca z uvedených dôvodov objektívne nemohol predpokladať konkrétny
dôvod, pre ktorý by súd považoval nárok za uplatnený nedôvodne. Na základe uvedeného je preto pre
žalobcu rozhodnutie súdu veľmi prekvapivé, nespravodlivé a arbitrárne, pričom v súvislosti s uvedeným
je preto možné označiť takýto postup konajúceho súdu pred vydaním daného rozhodnutia za svojvoľný,

zmätočný a najmä nesprávny. Ak preto okresný súd považoval preukázanie splnenia podmienok pre
platné zosplatnenia a doručovania písomností, za nepreukázané, resp. sporné mal žalobcu vyzvať na
doplneniedôkazov,prípadedopytovaťžalobcuzaúčelomvyjadreniavkonaní.Súdvšakvprejedávanom
prípade žalobcu na doplnenie dôkazov, resp. vyjadrenie sa k skutočnostiam, ktoré považoval za sporné,
nevyzval, v dôsledku čoho mu odňal možnosť konať pred súdom, nakoľko mu neumožnil vyjadriť sa

k skutočnostiam, ktoré napriek nespornosti medzi stranami sporu sám považoval za sporné. Ďalej
namietal, že súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie na prejednávanú vec. Medzi
zmluvnými stranami nebolo dohodnuté plnenie v splátkach, v dôsledku čoho nemožno aplikovať § 565
OZ, resp. § 53 ods. 9 OZ. Medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola dňa 17.10.2014
uzatvorená Zmluva o vydaní súkromnej kreditnej karty VISA č. XXX-XXXXXXX, v zmysle ktorej bol

žalovanému poskytnutý bezúčelový revolvingový úver s výškou úverového rámca 650,- €. Žalovaný
neplnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy a tak právny predchodca žalobcu podaním zo dňa
14.01.2019 vyzval žalovaného v zmysle § 563 OZ na splatenie celého zostávajúceho dlhu. Žalobca má
za to, že z dôkazov v súdnom konaní jednoznačne vyplýva, že v zmluve absentovala medzi pôvodným
veriteľom a žalovaným dohoda o plnení v splátkach na dobu určitú. Čo sa týka dojednaného úveru,

tak medzi stranami bol dojednaný revolvingový úver vo forme kreditnej karty - a nie klasický splátkový
úver. Ide o úver, ktorý umožňuje klientovi čerpať poskytnuté zdroje opakovane, bez nutnosti žiadať
o povolenie čerpania banku. Ak klient vyčerpá časť alebo celý úverový rámec a následne vyčerpanú
sumu splatí jednorazovo, hneď po pripísaní tejto úhrady má opäť k dispozícii celý úverový rámec. Ak
vyčerpanú sumu spláca postupne, bude mať stále k dispozícii tú časť úverového rámca, ktorá nie je

vyčerpaná a ktorá sa zároveň s každou splátkou zvyšuje. V predmetnom prípade tak nebolo dojednané
plnenie v splátkach. Štandardná splátka, ktorú bol žalovaný povinný plniť bola v tomto prípade len
dojednaným opakujúcim sa plnením v existujúcom záväzkom vzťahu na dobu neurčitú. Na podporu
svojej argumentácie odkázal na Občiansky zákonník II. § 451-880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H.
Beck. Števček M... [et al.] 2019, 2131 s. V súlade s § 563 OZ preto došlo výzvou zo dňa 14.01.2019

zo strany pôvodného veriteľa k uplatneniu si svojho práva, keď od dlžníka požadoval splatenie dlhu,
nakoľko v čase trvania dlhu nebol dohodnutý čas jeho úplného splatenia a až touto výzvou pôvodný
veriteľ určil splatnosť predmetného záväzku žalovaného. Žalobca je preto názoru, že pôvodný veriteľ
si stanovil čas povinnosti pre vyplatenie dlhu dlžníkom, a to zaslaním podania zo dňa 14.01.2019.
Na základe výpovede zo dňa 14.01.2019 právny predchodca žalobcu vypovedal uzatvorenú zmluvu,

čím mu zároveň vznikol voči žalovanému nárok domáhať sa poskytnutých finančných prostriedkov v
zmysle § 563 OZ. Opäť na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie NS SR, sp. zn.
3Cdo/250/2014. Ku dňu vyhotovenia výpovede predstavoval dlh sumu vo výške 542,06 €. Žalobca
zároveň poukázal na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko podľa jeho názoru nie je
vôbec zrejmé, aké úvahy viedli súd k aplikácií predmetných zákonných ustanovení a nevysporiadaní

sa s vyjadrením žalobcu, kde na túto skutočnosť poukazoval, a na podklade čoho posúdil, že nedošlo
k platnému zosplatneniu úveru a ani k platnému postúpeniu pohľadávky. Napadnuté rozhodnutie
je tak nepreskúmateľné, čím súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a porušil žalobcove
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s porušením právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Rovnako je žalobca toho názoru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci podľa § 45 ods. 1 OZ. V tomto smere poukázal na právnu vetu judikátu R4/2021 a

dostupnú literatúru Občiansky zákonník 1. zväzok (Všeobecná časť). Bratislava: Eurokódex, FEKETE
I. 2017., str. 686. K obdobným právnym záverom dospel najvyšší súd aj v sp. zn. 5Cdo/129/2010
z 28.01.2011 a sp. zn. 1ObdoV 63/2005 z 30.04.2007. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia
napadnutého rozsudku poukazuje na to, že žalobca nepreukázal doručovanie výzvy do dispozičnej sféry
žalovaného. Vhodenie oznámenia o uložení tejto zásielky na pošte do poštovej schránky s možnosťou

si jej vyzdvihnutia v odbernej lehote (porovnaj uznesenie NS SR sp.zn. 4Obdo 73/2016 uverejnené v
časopise zo Súdnej praxe pod č. 45/2018, príp. uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo 129/2010 uverejnené
v systéme ASPI pod č. 27/2011), predsa žalobca preukázal priložením podacieho hárku k výzve. Súd
prvej inštancie sa s touto skutočnosťou v odôvodnení - či je podací hárok dostatočným dôkazom
doručovania do dispozičnej sféry, vrátane následkov takéhoto doručovania - vôbec argumentačne
nevysporiadal. Nie je potom zrejmé, prečo nedal ani odpoveď na kľúčovú otázku v tomto konaní,

či a akým spôsobom doručovanie prostredníctvom podacích hárkov vyhodnocoval, resp. ako by mal
preukazovať doručovanie. Podľa názoru žalobcu totiž neexistuje žiaden logický ani právny argument,
pre ktorý podací hárok nemá kvalitu dôkazu preukazujúceho doručovanie do dispozičnej sféry adresáta.
Podľa názoru žalobcu je v konaní právne nesporné, že žalobca relevantne preukázal odoslanie
predmetnej výzvy (výpovede) na adresu žalovaného podľa dohody zmluvných strán - a to poštovým

podacím hárkom. Žalobca poukazuje, že Slovenská pošta, a.s. od určitého mesiaca roku 2019 umožňuje
tzv. online sledovanie zásielok. Napriek tomu, že pre dotknuté výzvy táto služba nefunguje, v čase
kedy právny predchodca oznamoval žalovanému postúpenie pohľadávky podaním zo dňa 12.11.2021,
táto služba už riadne funguje. Z výpisu online sledovania zásielok Slovenskej pošty dostupnej online
(po zadaní napr. RF585279587SK na webovej stránke sledovania zásielok Slovenskej pošty, a.s.:

https://tandt.posta.sk/) vyplýva, že zásielka bola vrátená, s tým, že adresát je neznámy. Na tomto
mieste ale žalobca poznamenáva, že ide o adresu na doručovanie, ktorú uviedol samotný žalovaný,
pričom zmenu adresy na doručovanie neoznámil - čím porušil zmluvné podmienky, konkrétne článok
IX, bod 9.4. Obchodných podmienok Tatra banky, a.s. pre medzinárodné súkromné kreditné karty.
Ako dôkaz odkázal na online web Slovenskej pošty. Uvedené skutočnosti nepovažuje za novoty v

konaní, nakoľko za daného skutkového stavu, kedy žalobca preukazoval doručovanie výziev listinnými
dôkazmi (podacími hárkami), nemohol rozumne predpokladať, že súd žalobu zamietne, naviac za stavu
nepopretiajedinéhoskutkovéhotvrdeniažalovanýmvovzťahukakémukoľvekdoručovaniu.Zároveňmu
nie je zrejmé, akým spôsobom súd dospel k popretiu základnej zásady doručovania - fikcie doručenia,
pričom nie je právne sporné, že sa jedná o zákonom výslovne predpokladaný režim doručovania

písomnostívakýchkoľvekprávnychvzťahochnapriečsúkromným(iverejným)právom.Súdzaťažilsvoje
rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti a nepredvídateľnosti, v dôsledku čoho nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Na podporu svojho názoru vo vzťahu k podaciemu hárku
poukázal na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, a to uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 2 Sžf 8/2009 zo dňa 06.07.2010, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 174/09-19 zo dňa
24.06.2009; ako aj rozhodnutia krajských súdov, a to uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
13CoCsp/43/2020z18.05.2021,rozsudokKrajskéhosúduvŽiline,sp.zn.9CoCsp/9/2021z22.04.2021,
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 6CoCsp/8/2022 zo 17.05.2022, uznesenie Krajského
súdu v Trenčíne, sp. zn. 17CoCsp/15/2021 z 28.10.2021. Podľa názoru žalobcu je zjavné, že súdna

prax konštantne akceptuje podací hárok ako relevantný dôkaz preukazujúci doručovanie zásielky do
dispozičnej sféry adresáta, či už sa jedná o doručovanie v režime verejného práva alebo súkromného
práva (aj spotrebiteľského charakteru). Na základe uvedeného žalobca považuje za preukázané, že
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu je zmätočné

a arbitrárne. Zároveň súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a vec nesprávne právne posúdil, keď bez relevantného dôvodu nevzal do úvahy žalobcom predložené
podacie hárky vo vzťahu k preukázaniu dôjdenia podstatných podaní do dispozičnej sféry žalovaného.
Žalobca preukázal doručovanie výzvy do dispozičnej sféry žalovaného, čím postupca splnil všetky
podmienky pre platné postúpenie pohľadávky a žalobca je aktívne vecne legitimovaným subjektom v

tomto konaní.

3. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu nevyjadril.4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom

tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Z obsahu spisu ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie pri
posudzovaní dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku proti žalovanému na zaplatenie sumy 539,56
€ s príslušenstvom vychádzal zo skutkových tvrdení žalobcu uvedených v žalobe a v jeho podaní zo

dňa 20.02.2023, ako aj z predložených listinných dôkazov. Odvolací súd dospel k záveru, že vykonané
dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 CSP
v spojení s § 191 CSP) a dospel tak k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil aj správne
právne závery. Pri svojom právnom posúdení vychádzal zo zodpovedajúcich ustanovení Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zák. č. 483/2001
Z. z. o bankách, ktoré aj správne vyložil. Svoje úvahy vedúce k zamietnutiu žaloby riadne odôvodnil v

súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 CSP, keď s poukazom na zodpovedajúcu právnu
úpravu uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil po skutkovej aj
právnej stránke, a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne
posúdenie veci. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie preto nemožno považovať za svojvoľné,
či zjavne neodôvodnené. V konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k nesprávnemu procesnému

postupu súdu, ktorým by žalobcovi znemožnil uskutočňovať patriace mu procesné práva v takej miere,
že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

6. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil moment splatnosti dlhu
a zároveň dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, nakoľko medzi stranami nebolo dohodnuté

plnenie v splátkach, ale boli dojednané opakujúce sa plnenia. Na úvod odvolací súd považuje za
potrebnéozrejmiť,aképovinnostivyplývajústranámsporuzpovinnostitvrdeniaazdôkaznéhobremena.
Odvolacie konanie je vybudované na systéme neúplnej apelácie. „Neúplnosť apelácie znamená,
že právo odvolateľa (ale aj protistrany) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je

obmedzené. Strany sporu mali v doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky
použiť a boli opakovane súdom poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia
v podobe nových skutkových tvrdení a dôkazných návrhov (novoty) je takto prípustná len za splnenia
zákonom stanovených podmienok.“ (porovnaj ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana,
MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2.

vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1398). Uplatnenie novôt v odvolacom konaní upravuje § 366 CSP.
Žalobca v odvolaní tvrdil, že medzi stranami nebolo dojednané plnenie v splátkach, ale boli dojednané
opakujúce sa plnenia. Nepochybne sa jedná o prostriedok procesného útoku v podobe skutkového
tvrdenia, tak ako to predpokladá § 149 a § 150 CSP. Ustanovenie § 150 zakotvuje jednu zo základných
procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. „Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia

(onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus
probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti
„relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce)
má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu. Táto sankcia má podobu prehry sporu. Prejaví sa
teda v meritórnom rozhodnutí veci. Povinnosť strany sporu tvrdiť má kľúčový význam a predstavuje

jeden zo základných princípov civilného procesu (článok 8). V sporovom konaní je súd limitovaný
skutkovými tvrdeniami strán sporu. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy. Rozsudok
v sporovom konaní (v zásade) zodpovedá tomu, čo strany sporu zhodne tvrdili (§ 186 ods. 2) a (v
zásade) nezohľadňuje to, čo žiadna zo strán sporu netvrdila. Súd však má možnosť v materiálnom
zmysle určitej korekcie. Súd môže strany vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2),

výnimočne môže vykonať dôkaz, ktorý strany nenavrhli, a takto zistiť skutočnosť, ktorá nebola stranami
tvrdená (§ 185 ods. 2 a 3), prípadne sa môže výnimočne odkloniť od zhodných tvrdení strán (§ 186
ods. 2). Tento materiálny korektív však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť
tvrdiť. Jeho účelom je v rozumnej miere zmierniť prísne formálne následky nesplnenia povinnosti
tvrdiť. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti sa v právnej teórii označuje ako povinnosť

substancovane tvrdiť, resp. povinnosť uviesť substancované tvrdenia. Substancované tvrdenie je také
skutkové tvrdenie, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a je k nemu možné
vykonať dokazovanie. Následkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť je zamietnutie
žaloby bez dokazovania. Rovnako platí, že následkom porušenia povinnosti žalovaného substancovanetvrdiť je, že súd bez toho, aby vykonal dokazovanie, nezohľadní jeho procesnú obranu. Súd nemá
čo dokazovať, ak tvrdenie nie je substancované. Nesubstancované tvrdenie sa nedá substancovane
poprieť.“ (porovnaj ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa,

BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck,
2022, s. 615-618).

7. Žalobca v žalobe k vzájomnému vzťahu so žalovaným skutkovo tvrdil, že dňa 17.10.2014 právny
predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným zmluvu, na základe ktorej mu boli poskytnuté peňažné

prostriedky, pričom žalovaný napriek opakovaným výzvam postupcu neplnil pohľadávku riadne a včas,
čímporušilsvojupovinnosťpodľazmluvy,atakpostupcapodanímzodňa14.01.2019vypovedalzmluvu.
Na výzvu súdu žalobca doplnil skutkové tvrdenia o výpočet dohodnutých poplatkov, vykonaných operácií
na karte a skutkové tvrdenie, že žalovanému bolo poskytnuté povolené prečerpanie vo výške 650,- €.
Pokiaľ teda žalobca až v odvolaní tvrdil, že v prejednávanom prípade nebolo medzi zmluvnými stranami
dohodnuté plnenie v splátkach, ale boli dojednané opakujúce sa plnenia, ide o nový argument, ktorý

žalobca neuplatnil pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na to, že nie je známy dôvod,
ktorýbymuobjektívneznemožňovaljehouplatnenievkonanípredsúdomprvejinštancie,atedanespĺňa
podmienky uvedené v ustanovení § 366 CSP. Predmetná argumentácia žalobcu je skutková, obsahuje
aj skutkové tvrdenie o tom, že medzi stranami boli dojednanie opakujúce sa plnenia a nie plnenie v
splátkach. Uvedené závery platia obdobne aj pre námietku nesprávneho posúdenia momentu splatnosti

dlhu z dôvodu, že na vec nemožno aplikovať § 565, resp. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pretože
medzi stranami nebolo dohodnuté plnenie v splátkach. Okrem toho žalobca pred súdom prvej inštancie
nikdy skutkovo netvrdil, kedy sa dlh žalovaného stal splatným. Jediné skutkové tvrdenie bolo, že právny
predchodca žalobcu podaním zo dňa 14.01.2019 vypovedal zmluvu. Žalobca netvrdil, ani po výzve súdu,
kedy došlo k splatnosti dlhu. Uvedené skutkové tvrdenia začal produkovať až v odvolaní, t. j. že sa

nejedná o úver so splátkami, ale o opakujúce sa plnenie a že výpoveďou určil veriteľ dátum splatnosti.
Žalobca v žalobe a ani neskôr v konaní pred súdom prvej inštancie neuviedol všetky podstatné skutkové
tvrdenia, uviedol iba že vypovedal zmluvu, ale netvrdil kedy bola výpoveď doručená žalovanému, ani
vôbec kedy bola odoslaná. Je síce pravdou, že žalobca k žalobe priložil podací hárok, avšak už z
ustanovenia § 132 ods. 2 CSP vyplýva, že opísanie rozhodných skutočností nemožno nahradiť odkazom

na pripojené dôkazy. Námietky sú tak nedôvodné, pretože neexistovala objektívna skutočnosť, ktorá
by mu bránila splniť si povinnosť uviesť skutkové tvrdenia podstatné pre rozhodnutie vo veci, už pred
súdom prvej inštancie. Uplatnené námietky žalobcu tak nespĺňajú podmienky pre uplatnenie novôt v
odvolacom konaní tak, ako to predpokladá ustanovenie § 366 CSP.

8. Odvolací súd však považuje za potrebné sa vyjadriť aj k žalobcom tvrdenému druhu úveru. Žalobca
zastával v odvolacom konaní názor, že poskytnutý revolvingový úver (úver, ktorý umožňuje klientovi
čerpať poskytnuté zdroje opakovane, bez nutnosti žiadať o povolenie čerpania banku) nie je splácaný v
splátkach, ale plnenie dlžníka je opakujúce sa plnenie v existujúcom záväzkom vzťahu na dobu neurčitú.
S uvedeným názorom sa nemožno stotožniť z niekoľkých dôvodov. V prvom rade, už v samotnej zmluve

sa operuje so splátkami, aj keď je ich výška voliteľná, musí byť minimálna suma určená v zmluve (čl.
V. ods. 5.6. zmluvy). Ďalej súdna prax ohľadom spotrebiteľských úverov dospela k záveru, že: „Ide
o postupné čiastkové plnenie, ktoré nie je ani opakujúcim sa, či trvajúcim plnením, ani čiastočným
plnením. V prípade takéhoto čiastkového plnenia, ktoré je v literatúre prevažne označované ako plnenie
v splátkach, je plnenie vopred rozvrhnuté do čiastkových úsekov, ktoré až ako spoločný celok tvoria dlh.

Splatnosťtýchtoúsekovjevšakdanásamostatne(oddelene),tedakaždýdielmáurčenúsvojukonkrétnu
splatnosť. Celkový predmet záväzku je však vopred kvantitatívne určený, pričom jednotlivo plnenými
dielmi sa rozsah celej pohľadávky postupne znižuje. Ide teda o rozloženie zamýšľaného jednorazového
plnenia v niekoľkých postupných čiastkových plneniach, taktiež jednorazových, pričom dobu splnenia
treba rozlišovať jednak pre plnenie celého záväzku, jednak pre jednotlivé čiastkové plnenie. Dobou

splnenia čiastkového plnenia je doba jednorazového splnenia jednotlivej dávky, dobou splnenia celého
záväzku je doba splnenia poslednej dávky - teda poslednej splátky. V prípade čiastkového plnenia
veriteľ nemôže žiadať dlžníka o splnenie jednorazové; to však neplatí pre situáciu uvedenú v ustanovení
§ 565 OZ, v ktorej dlžník včas a riadne nesplnil niektorú zo splátok, ak to bolo dohodnuté alebo
určené v rozhodnutí - tu je veriteľ oprávnený žiadať dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky, s ktorou

sa dlžník ocitol v omeškaní, pričom toto oprávnenie môže veriteľ uplatniť iba do splatnosti najbližšej
budúcej splátky. V takomto prípade dlžník stráca výhodu čiastkového plnenia.“ (ods. 15.1 R 29/2023;
ods. 47. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/209/2022 zo dňa 25.01.2024).
Právne závery týkajúce sa vnútorného zloženia splátky a náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úverenepochybne platia i v zmluvách o spotrebiteľskom úvere, vyznačujúcim sa revolvingovým charakterom,
nakoľko charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere zostáva zachovaný (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/37/2020 zo dňa 29.03.2022 a uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/205/2021 zo dňa 23.11.2022). Zároveň ani žalobca si nie je istý
charakterom úveru, keď v konaní pred súdom prvej inštancie poskytnutý úver označuje ako povolené
prečerpanie a v odvolaní už používa označenie revolvingový úver. Ďalej je potrebné uviesť, že aj zákon
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31.12.2014 pri povolenom prečerpaní
používa pojem splátka [§ 10 ods. 2 písm. e)]. Z vyššie uvedených právnych záverov vyplýva, že sa

nejednáoopakovanéplnenie,aleoplnenievsplátkach,takakotopredpokladázákonospotrebiteľských
úverochaObchodnýzákonník.Nauvedenomničnemeníanito,žeúverjeoznačenýakoúverovýrámec.
Pokiaľ spotrebiteľ vyčerpá určitú sumu v tomto rámci za dané obdobie, je povinný ju vrátiť, pričom musí
zaplatiť pravidelnú minimálnu splátku v dohodnutej sume. Táto splátka potom znižuje celý dlh, ktorý pri
pravidelnom splácaní dosiahne nulu, pričom na uvedené nemá vplyv, že v ďalšom období spotrebiteľ
čerpá ďalšiu sumu z úverového rámca. Mechanizmus splatenia dlhu zostáva rovnaký. Na záver je už

len potrebné dodať, že súd nevidí žiadny rozumný dôvod prečo by sa celá ochrana spotrebiteľa pri
poskytovaní spotrebiteľských úverov, najmä mechanizmu zosplatnenia, mala dodržiavať pri všetkých
ostatných typoch úveru s výnimkou revolvingového úveru.

9. Žalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie otázky, či sa výpoveď dostala do dispozičnej sféry

žalovaného. Zastával názor, že vhodenie oznámenia o uložení tejto zásielky na pošte do poštovej
schránky s možnosťou si jej vyzdvihnutia v odbernej lehote preukázal priložením podacieho hárku
k výzve. Na podporu správnosti tohto názoru poukázal na množstvo (najmä starších) rozhodnutí
najvyššieho súdu a ústavného súdu. Súd prvej inštancie uzavrel, že podací hárok bez riadnej
identifikácie o akú zásielku ide, nepreukazuje bez ďalšieho, že sa mohol žalovaný s týmto úkonom

oboznámiť. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvej inštancie stotožňuje. Najnovšia súdna
prax dospela k záveru, že podací hárok bez ďalšieho nepreukazuje doručenie do dispozičnej sféry
adresáta. Najvyšší súd v judikáte R 4/2021, na ktorý odkazuje aj žalobca sa najmä venoval možnosti
dojednania fikcie doručenia v spotrebiteľských zmluvách, avšak okrem iného uviedol, že je potrebné
poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle

oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal
možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný.
Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil. Je potrebné si však
uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať
odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi

zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať. „Obdobne nie je možné bez ďalšieho relevantného
vyvodiť, že by výzva nebola obsahom zásielky s podacím číslom F., na obálke ktorej je identifikovaná
označením XXXX/LC_ovms_XXXX, zhodným s označením priamo i na danej výzve, doručovanej
žalovanému doporučenou zásielkou prostredníctvom pošty s oznámením, že adresát si zásielku v
odbernej lehote neprevzal“. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/191/2021

z 30.06.2022). „Skutočnosť oboznámenia sa žalovanej s vôľou právneho predchodcu žalobcu by mohla
byť preukázaná v prípade, ak by žalobca predložil doručenku podpísanú žalovanou, príp. oznámenie od
pošty, že žalovaná si zásielku v odbernej lehote neprevzala. V danom prípade odvolací súd dostatočne
zrozumiteľne uviedol, prečo zo žalobcom predloženého dôkazného prostriedku (podacieho hárku) podľa
neho nevyplynul dôkaz o oboznámení sa žalovanej s vôľou právneho predchodcu žalobcu realizovať

právo vyplývajúce z § 565 OZ. Je teda zrejmé, prečo sa odvolací súd stotožnil s konštatovaním súdu
prvej inštancie o nemožnosti akceptovať podací hárok ako relevantný dôkazný prostriedok preukazujúci
doručenie zásielky do dispozičnej sféry žalovanej, keď zároveň žalobca v rámci odvolacieho konania
nepredložil žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Cdo/182/2022 z 29.05.2023). Otázku podacieho hárku dostatočne vysvetlil najvyšší súd

aj v rozsudku sp. zn. 2Cdo/182/2022 z 29.05.2023, kde sa venuje teoreticko-právnym aspektom
preukazovania dôjdenia úkonu do dispozičnej sféry adresáta aj s ohľadom na možnosť uplatnenia
fikcie doručenia. Pre prejednávaný spor je však podstatný záver, že: „Taktiež zásielku nebolo možné
považovať za doručenú dňom jej vrátenia odosielateľovi, lebo žalobca síce na preukázanie svojho
tvrdenia predložil poštový podací hárok, avšak z obsahu spisu nevyplýva, že by predložil vrátenú

zásielku s oznámením od doručovateľa, že si adresátka zásielku v odbernej lehote neprevzala, resp.
že j u odmietla prevziať, alebo potvrdenie o doručení podpísané žalovanou, keď žalovaná doručenie
poprela.“ (ods. 26 rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/182/2022 z 29.05.2023). K námietke
dovolateľa, že odvolací súd bez reálneho odôvodnenia neakceptoval podací poštový hárok, ako dôkazžalobcu o doručení písomnosti do dispozičnej sféry žalovaného a žiadnym spôsobom neodôvodnil
odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšší súd uvádza, že z rozhodnutí súdov nižšej inštancie v
ich kompletizujúcej jednote dostatočne jasne vyplýva, že poštový hárok môže byť iba dôkazom o podaní

zásielky pošte na prepravu, nie však aj o tom, že sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného, a teda,
že by žalovaný mal objektívne možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle právneho predchodcu
žalobcu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/46/2022 z 31.07.2024). Žalobca
v odvolacom konaní ďalej poukázal na to, že Slovenská pošta, a.s. od určitého mesiaca roku 2019
umožňuje tzv. online sledovanie zásielok, ktorá však pre dotknuté výzvy nefunguje, v čase kedy právny

predchodca oznamoval žalovanému postúpenie pohľadávky podaním zo dňa 12.11.2021, táto služba už
riadne funguje. Z výpisu online sledovania zásielok Slovenskej pošty dostupnej online (po zadaní napr.
RF585279587SK na webovej stránke sledovania zásielok Slovenskej pošty, a.s.: https://tandt.posta.sk/)
vyplýva,žezásielkabolavrátená,stým,žeadresátjeneznámy.Uvedenénepovažujezanovoty,nakoľko
nepredpokladal, že súd žalobu zamietne, navyše za stavu nepopretia skutkových tvrdení žalovaným.
Na tomto mieste je potrebné uviesť, že žalobcove úvahy nie sú správne. Z jeho skutkových tvrdení

prednesených v konaní pred súdom prvej inštancie nevyplýva, že by tvrdil dátum splatnosti, dátum
doručenia ani to, že úver mimoriadne zosplatnil. Jediné skutkové tvrdenie žalobcu je, že žalovaný
napriek opakovaným výzvam postupcu neplnil pohľadávku riadne a včas, čím porušil svoju povinnosť
podľa zmluvy, a tak postupca podaním zo dňa 14.01.2019 vypovedal zmluvu. Žalobca netvrdil, či doručil
žalovanému výpoveď, ani kedy sa tak malo stať. Zároveň odvolací súd pripomína, že skutkové tvrdenia

niejemožnénahradiťodkazomnapripojenédôkazy.Žalobcataknemôženamietať,žeskutkovétvrdenie
o tom, že výpoveď bola žalobcovi doručená nie je popreté, pretože také tvrdenie ani nebolo z jeho
strany urobené. Z uvedeného hľadiska tak tvrdenie žalobcu o tom, že výpoveď sa dostala do dispozičnej
sféry žalovaného je novým skutkovým tvrdením a nie je v zmysle § 366 CSP prípustné ako novota v
odvolacom konaní.

10. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď uzavrel, že
nebolopreukázanédoručenielistinyoznačenejakovýpoveďdodispozičnejsféryžalovaného.Vzhľadom
na to sú námietky žalobcu, že nebolo dohodnuté plnenie v splátkach, ale opakujúce sa plnenia a že
dátum splatnosti určil výpoveďou, aj irelevantné, pretože pokiaľ nebolo preukázané doručenie výpovede

žalovanému,taknebolopreukázanéaniriadnezosplatnenieúveruprávnympredchodcomžalobcupodľa
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ani určenie dátumu splatnosti dlhu výpoveďou, ako tvrdil žalobca v
odvolaní. Teda pohľadávka, ktorá bola predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky medzi Tatra banka,
a.s. a žalobcom zo dňa 09.11.2021 nebola splatná a zmluvou o postúpení pohľadávky neprešla na
žalobcu. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu názoru, že postúpenie pohľadávky z banky

na inú osobu, a to aj na osobu, ktorá nie je bankou, je možné realizovať len v súlade s § 92 ods. 8
zákona o bankách, ktorému sa podrobne venoval v ods. 34. a 35 rozsudku a s ktorým sa odvolací súd
stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd poukazuje na to, že z ustálenej rozhodovacej praxe
najvyššíchsúdnychautorítvyplýva,ženásledkompostupupohľadávky,ohľadomktorejniejecesiapodľa
§ 525 OZ alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre

jej rozpor so zákonom (§ 39 OZ), pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia musí prihliadnuť súd aj
bez námietky (z úradnej povinnosti). Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon
vylučuje,ideocesiuneplatnúextuncajejneplatnosťniejemožnézhojiť(porovnajrozsudokNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/46/2022 zo dňa 31.07.2024). Rozhodujúcou okolnosťou v
prejednávanom prípade je primárne zásadná skutočnosť (ktorú nemožno opomínať), že sa jedná

o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o
bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (zákonnými podmienkami) platného postúpenia pohľadávky z
úveru je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné
nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené
v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o

bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť
splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta zák. č. 483/2001 Z. z.),
aby nedošlo k jeho porušeniu (porovnaj R 4/2021). Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k
správnemu záveru, že žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaný.

11. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie rozhodol o zamietnutí žaloby na pojednávaní, pričom
pred nariadením pojednávania došlo za nezmenených skutkových a právnych okolností k vyhoveniu
žaloby, a to vydaním platobného rozkazu Okresným súdom Banská Bystrica, pričom súd v priebehu
konania neprezentoval spornosť uplatneného nároku. Pokiaľ súd až v rozhodnutí konštatuje neuneseniedôkazného bremena, resp. porušenia povinnosti vo vzťahu k platnému zosplatneniu a doručovaniu
písomností, tak s ohľadom na to, že žalobca nemôže predvídať myšlienkové postupy súdu, súd mal
na pojednávaní uviesť svoje predbežné právne posúdenie, pojednávanie odročiť a žalobcu vyzvať na

doplnenie skutočností, ktoré mal súd za sporné/nepreukázané. Žalobca s ohľadom na predchádzajúce
vyhovenie žalobe prostredníctvom platobného rozkazu, ktorý bol zrušený len z dôvodu nemožnosti jeho
doručenia do vlastných rúk, mal za to, že žaloba je dôvodná čo do rozsahu a výšky, a že ide o nesporné
skutkové tvrdenia, nakoľko žalovaný bol absolútne pasívny. Uvedeným postupom mal byť porušený
princíp právnej istoty. S ohľadom na závažnosť tejto námietky odvolací súd poukazuje na priebeh

konania pred súdom prvej inštancie. Žalobca podal dňa 20.12.2021 žalobu s návrhom na vydanie
platobného rozkazu v rámci upomínacieho konania. Okresný súd Banská Bystrica dňa 10.01.2022 vydal
platobný rozkaz. Platobný rozkaz nebolo možné doručiť žalovanému do vlastných rúk, preto bol spor
postúpený na Okresný súd Malacky. Okresný súd Malacky výzvou zo dňa 16.01.2023 vyzval žalobcu na
doplnenie skutkových tvrdení o tom, koľko žalovaný na úvere čerpal a koľko uhradil. Na výzvu žalobca
reagoval podaním doručeným súdu dňa 20.01.2023. Na predvolanie na pojednávanie žalobca reagoval

ospravedlnením svojej neúčasti a súhlasom s pojednávaním bez jeho účasti zo dňa 17.02.2023, a
to z dôvodu hospodárnosti konania s prihliadnutím na skutkový a právny stav veci. Z uvedeného
možno uzavrieť, že žalobca zastúpený kvalifikovaným zástupcom - advokátom bez toho, aby mu v tom
bránila objektívna prekážka si sám vybral, že sa pojednávania nezúčastní. V tejto súvislosti odvolací
súd uvádza, že nespornosť skutkových tvrdení nie je zárukou úspechu v spore a aj pri nespornosti

skutkových tvrdení môže právne posúdenie viesť k neúspechu žalujúcej strany. V zásade platí, že
postup súdu podľa § 181 ods. 2 CSP je pre strany sporu a ich zástupcov na základe uvedených úkonov
predvídateľný a transparentný, avšak zároveň sa kladie väčší dôraz na zodpovednosť strany za jej
vlastnú procesnú aktivitu a transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. To,
že žalobca vzhľadom na vydaný platobný rozkaz predpokladal iné meritórne rozhodnutie, ho nezbavilo

povinnosti predložiť potrebné dôkazy na preukázanie oprávnenosti a dôvodnosti uplatneného nároku.
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods.
1 CSP), berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 CSP) a pri
zisťovaní skutkového stavu vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť
o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 CSP). Súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak

pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným
právnymposúdením(porovnajuznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.1Obdo/92/2018
z 20.11.2019). „Skutočnosť, že ani okresný súd a ani krajský súd neupozornil sťažovateľov na to, aby
preukázali určitý predpoklad, na ktorý sa má viazať určitý právny následok, nemôže znamenať, že by
im, slovami sťažovateľov „odopreli... možnosť splniť dôkaznú povinnosť... a následne uniesť dôkazné

bremeno“. Tvrdené nepoužitie rýdzo procesného § 118 ods. 2 OSP v okolnostiach daného prípadu
nemohlo predstavovať opísaný protiprávny zásah do v sťažnosti označených práv sťažovateľov.“ (pozri
uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 16/2012 z 12. januára 2012). Neuvedenie predbežného právneho
názoru pred pojednávaním nemôže znamenať zásah do práv strany sporu, ktorá sa dobrovoľne rozhodla
nezúčastniť sa daného pojednávania. Naopak postup, ktorý naznačuje žalobca, že súd na pojednávaní,

na ktorom vykoná dokazovanie a následne pojednávanie odročí, aby umožnil žalobcovi, ktorý je
kvalifikovanezastúpený,abypodalnovénávrhynavykonaniedokazovania,abymohlodôjsťkvyhoveniu
žaloby,považujeodvolacísúdzaporušenieprincípurovnostistránvkonaní.Navyšenauvedenúrovnosť
musí súd osobitne dbať v prípadoch sporov s ochranou slabšej strany, ako je to v tomto prípade.
Ak by súd prvej inštancie postupoval tak, ako navrhuje žalobca, porušil by tým zásadu rovnosti strán

v neprospech spotrebiteľa. Zároveň odvolací súd nesúhlasí s tým, že súd prvej inštancie rozhodol
prekvapivo za nesporného skutkového stavu. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, žalobca v konaní pred
súdom prvej inštancie neuviedol všetky podstatné skutkové tvrdenia, odkazoval na pripojené dôkazy (čo
odporuje úprave CSP), neuviedol kedy zosplatnil úver, iba tvrdil, že vypovedal, netvrdil dátum splatnosti,
uvedené začal tvrdiť až odvolacom konaní, rovnako ako to, že nebolo dohodnuté plnenie v splátkach.

V sporovom konaní je zodpovednosť strany za vedenie sporu, ktorá sa prejavuje v povinnosti skutkovo
tvrdiť a v dôkaznej povinnosti. Žalobca, navyše zastúpený advokátom si musel byť vedomý týchto
povinností, ako aj následkov nezúčastnenia sa pojednávania. Podstatné skutkové tvrdenia (týkajúce sa
splatnostiadoručeniavýpovede)neboližalobcomtvrdenévkonanípredsúdomprvejinštancie,žalovaný
ich tak nemohol poprieť. Odvolací súd tak nevzhliadol pochybenie súdu prvej inštancie pri prejednaní

veci na pojednávaní v neprítomnosti žalobcu.

12. Záverom odvolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). K obdobným záverom dospel pri
interpretácii čl. 6 ods. 1 dohovoru i ESĽP, ktorý napr. vo veci Torija v. Španielsko (sťažnosť č. 18390/91)
konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy uviesť dôvody pre svoje rozhodnutia, čo však na
druhej strane neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná a
vyčerpávajúca odpoveď v rozsahu uspokojujúcom samotného sťažovateľa (III. ÚS 257/2014).

13. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy
nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania
nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod
R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.

2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).