Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoCsp/10/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1121205784
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1121205784.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobkyne: E.. S. O., N.. XX C. X/A, L.,
proti žalovaným: 1. FINAL - CD Bratislava, spol. s r. o., IČO: 45 960 470, Škultétyho 18, Partizánske,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Consiliaris, s. r. o., IČO: 47 248 301, Ružová dolina 8, Bratislava,
2. P Automobil Import s.r.o., IČO: 35 818 425, Prievozská ulica 4/C, Bratislava, zastúpeného advokátom
Mgr. Milošom Kachaňákom, Ferienčíkova 7, Bratislava, o náhradu škody, porušení práv spotrebiteľa a
práve na finančné zadosťučinenie, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava
IV zo dňa 28.01.2025, č. k. B1-21Csp/64/2021-322, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúceho výroku a vo výroku o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne (výrok I.) a žalovanému v 1.
rade a žalovanému v 2. rade priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%
(výrok II.).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 20.08.2021 domáhala
proti žalovaným 1/ náhrady škody v sume 1.860,83 eura, určenia, že 2/ zmluvná
dokumentácia žalovaného v 1. rade obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku o dodržiavaní programu
servisných prehliadok, ktorá je nezrozumiteľná a nejasná a spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne, 3/ zmluvná dokumentácia žalovaného
v 1. rade obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky o vykonávaní systematických a doplnkových

operácii, ktoré sú nezrozumiteľné a nejasné a spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech žalobkyne, 4/ žalovaný v 1. rade sa voči žalobkyni dopustil nekalej
obchodnej praktiky, keďže pri uzatváraní kúpnej zmluvy jej neposkytol všetky potrebné informácie
ohľadne správnej údržby, potrebe servisu, výmeny alebo opravy vozidla, 5/ kúpna zmluva zo dňa
14.10.2015 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade je neplatná, 6/ žalovaný v 2. rade sa
dopustil voči žalobkyni nekalej obchodnej praktiky, keď jej neposkytol pri vybavovaní reklamácie všetky
potrebné informácie, 7/ žalovaní sa voči žalobkyni dopustili konania v rozpore s dobrými mravmi, a

napokon sa voči žalovaným domáhala 8/ priznania i práva na finančné zadosťučinenie v sume 15.490
eur z dôvodu porušenia jej práv ako spotrebiteľa. Dôvodila, že dňa 14.10.2015 si od žalovaného v
1. rade, koncesionára J., zakúpila osobné motorové vozidlo zn. J. XXX, R. X.X J. V., Y.: Y. (ďalej len
„vozidlo“), za kúpnu cenu 15.490 eur, ktoré prevzala dňa 16.10.2015. Po obdržaní výzvy žalovanéhov 1. rade zo dňa 29.12.2015 sa dňa 21.01.2016 dostavila do servisu z dôvodu kontroly zámkov dverí.
Následne ju žalovaný v 1. rade listom zo dňa 17.03.2016 vyzval na ďalšiu kontrolu zámkov dverí, s
nutnosťou zásahu i do ďalších súčastí v motorovej časti vozidla a jeho riadenia; taký zásah považovala

žalobkyňa za závažný, preto žalovaného v 1. rade požiadala o výmenu vozidla, s ktorou však tento
nesúhlasil a jej žiadosti nevyhovel. Žalobkyňa odovzdala dňa 18.10.2016 motorové vozidlo spoločnosti
FRANCE-TECH Bratislava s.r.o. (ďalej len „servis L.“) na vykonanie zásahu; v tom čase malo vozidlo
najazdených 14.322 km. Začiatkom augusta 2017, krátko po natankovaní, vozidlo hlásilo poruchu
motora, s nutnosťou jeho okamžitého zastavenia, preto ho žalobkyňa nechala odtiahnuť do servisu J. Y.

J. (ďalej len „servis J.“) na vykonanie opravy. Žalobkyňa vozidlo prevzala dňa 18.08.2017, pričom podľa
popisu v záručnom protokole zistila, že boli vymenené zapaľovacie sviečky, motorový olej, olejový filter
a vykonané ďalšie činnosti; v tom čase malo vozidlo najazdených cca 23.000 km a užívala ho 1 rok
a 10 mesiacov. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na to, že podľa plánu pravidelných servisných
prehliadok, ktorý prevzala pri kúpe vozidla, v rámci normálnej údržby sa výmena zapaľovacích sviečok
uskutočňuje každých 50.000 km, resp. každé 4 roky. Dňa 09.10.2017 žalobkyňa s vozidlom absolvovala

povinnúzáručnúservisnúprehliadkuakeďžejejkončilazmluvnázáruka,upozornilaservisL.naporuchu
motora v auguste 2017; servis, nezistiac žiadnu závadu, konštatoval štandardné podmienky, pričom
ju ubezpečil, že pokiaľ by sa vada opätovne objavila, bude sa na túto skutočnosť pri jej odstraňovaní
prihliadať. Dňa 08.04.2019 žalobkyňa absolvovala s vozidlom, s počtom najazdených 47.059 km,
tretiu servisnú prehliadku; v jej rámci servis konštatoval štandardné podmienky, opäť nezistil žiadnu

závadu,pričom vykonal i zásah v rámci zvolávacej akcie JF. Dňa 27.10.2019, teda 6 mesiacov po
servisnej kontrole, po natankovaní vozidlo oznámilo poruchu motora s nutnosťou jeho okamžitého
zastavenia, čo žalobkyňa vyhodnotila ako zopakovanie situácie z roku 2017. Žalobkyňa nechala vozidlo
odtiahnuť do autorizovaného servisu Peugeot - Wagon Trading spol. s. r. o Poprad (ďalej len „servis
J.“), kde po 3 týždňoch konštatovali potrebu výmeny rozvodového remeňa a vyčistenia sacích ventilov,

nakoľko z rozvodového remeňa sa odlupovali malé čiastočky, ktoré následne spôsobili upchávanie
sacích ventilov a zanesenie olejového čerpadla. Podľa plánu pravidelných servisných prehliadok sa
v rámci normálnej údržby pritom vykonáva výmena sady rozvodov každých 175.000 km, resp. po 10
rokoch užívania vozidla. Za opravu vozidla žalobkyňa zaplatila 1.860,83 eura. Servis Poprad odmietol
zohľadniť, že išlo o opakujúcu sa vadu, ktorá sa prejavila už počas plynutia záručnej doby v roku

2017 dôvodiac, že tieto vady spolu „pravdepodobne“ nesúvisia; zároveň žalobkyni vytkol, že v roku
2018 neabsolvovala pravidelnú ročnú servisnú prehliadku po uplynutí jedného roka. V nadväznosti na
to žalobkyňa dňa 26.11.2019 kontaktovala žalovaného v 2. rade uplatniac reklamáciu vady vozidla.
Žalovaný v 2. rade jej v pozícii importéra listom zo dňa 03.12.2019 oznámil, že na vozidle bolo
závažným spôsobom zanedbané vykonávanie bežnej údržby, keďže na základe odborného posúdenia

technickými expertami spoločnosti Peugeot dôvodne predpokladal, že poškodenie rozvodového remeňa
vozidla malo priamu príčinnú súvislosť s prekročením určeného intervalu výmeny motorového oleja.
Podľa predložených dokladov bol motorový olej vymenený počas opravy vozidla dňa 09.08.2017 a
následne až pri servisnej prehliadke dňa 08.04.2019 (pri servisnej prehliadke dňa 09.10.2017 olej
menený nebol); žalobkyňa tak prekročila výrobcom stanovený interval výmeny motorového oleja o dobu

8 mesiacov. Žalovaný v 2. rade nezistil skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by porucha na vozidle bola
spôsobená alebo súvisela s akoukoľvek výrobnou vadou vozidla. Dňa 11.09.2020 žalobkyňa opätovne
navštívila autorizovaný servis, z dôvodu poruchy v motorovej časti vozidla. Servis Prešov po vykonaní
diagnostiky vozidla konštatoval jednu trvalú, neodstrániteľnú vadu motora, s potrebou jeho výmeny a
dve odstrániteľné vady týkajúce sa komunikácie so snímaním uhla volantu a zariadenia na fázový posun

vačkového hriadeľa sacích ventilov. V servise L. jej dňa 18.09.2020 po vykonanej diagnostike hlásiacej
trvalú vadu motora, ktorá však nemala vplyv na užívanie vozidla, oznámili, že vozidlu nič nie je, je len
potrebné tankovať drahší a kvalitnejší benzín.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobkyňa obdržala list žalovaného v 1. rade zo dňa 13.11.2020,

v ktorom ju informoval o vykonávaní kontroly systému komponentov brzdového asistenčného systému
vozidla, ktoré môžu byť spôsobené deformáciou rozvodového remeňa. Z obsahu listu sa dozvedela,
že jej vozidlo je vybavené rozvodovým remeňom mazaným motorovým olejom (tzv. „mokrý remeň), na
zachovanie vlastností a dlhej životnosti motora sa odporúča vymeniť tento remeň každých 100.000 km
alebo každých 6 rokov, pričom žalobkyňa bola oboznámená i s tým, že od decembra 2020 je kontrola

rozvodového remeňa zaradená do úkonov údržby. Žalovaný v 1. rade žalobkyňu vyzval, aby dôkladne
dodržiavala odporúčania výrobcu týkajúce sa motorového oleja a pravidelnej údržby a dbala na to, že
do oleja sa nesmú pridávať iné prípravky (typu aditív).4.Podľamienkyžalobkyneopísanýmpostupomžalovanízávažneporušilijejprávaspotrebiteľa,nakoľko
zmluvná dokumentácia žalovaného v 1. rade obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky; žalovaní
sa zároveň dopustili nekalej obchodnej praktiky. Z popisu v zmluvnej dokumentácii žalovaného v

1. rade nepochybne vyplývala jej povinnosť dodržiavať predpísaný program prehliadok vozidla len
počas trvania záručnej doby, t. j. do 2 rokov od kúpy vozidla, a teda nie počas celej doby užívania
vozidla. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na to, že servisná a záručná knižka na str. 14 uvádzala,
že pre optimálne fungovanie vozidla v oblasti bezpečnosti, výkonu a pohodlia je nutné dodržiavať
program servisných prehliadok predpísaný pre konkrétny typ vozidla. Program prehliadok sa pritom

členil na normálnu a sprísnenú (špeciálnu) údržbu. Normálna údržba pri každej servisnej prehliadke
vozidla zahŕňala systematické operácie vykonávané pri všetkých typoch vozidiel, ako i doplnkové
operácie, určené pre každý typ vozidla v závislosti od jeho veku a kilometrovom priebehu. Systematické
operácie zahŕňali okrem iného aj výmenu motorového oleja a pri normálnej údržbe sa mali realizovať
každých 25.000 km/1 rok. Doplnkové operácie zahŕňali výmenu zapaľovacích sviečok každých 50.000
km/4 roky a výmenu sady rozvodov každých 175.000 km/10 rokov. Periodicita servisných prehliadok

závisela od veku vozidla a od počtu najazdených kilometrov, podľa toho, ktorá z podmienok nastane
ako prvá. Žalobkyňa absolvovala s vozidlom počas plynutia dvojročnej záručnej doby každú povinnú
servisnú prehliadku, a teda dodržala výrobcom predpísaný program; na rozdiel od nej však zmluvný
servis nevymenil v rámci povinnej servisnej prehliadky dňa 09.10.2017 motorový olej, t. j. nevykonal
systematickú operáciu, ktorá sa mala v zmysle zmluvnej dokumentácie vykonávať pri každej prehliadke.

Pritom zo stanoviska žalovaného v 2. rade vyplynulo, že výmena motorového oleja po roku je absolútne
zásadnou skutočnosťou majúcou vplyv na fungovanie sady rozvodov a príslušenstva. Táto informácia
však nebola zachytená v servisnej knižke, rovnako ani to, že opomenutie výmeny motorového oleja
môže spôsobiť závažné poškodenie rozvodového remeňa. Žalobkyňa v tejto súvislosti ozrejmila, že i
keď s vozidlom absolvovala servisnú prehliadku vozidla v roku 2019, t. j. po 1 roku a 6 mesiacoch, bolo to

z dôvodu, že v zimnom období jazdila veľmi málo; pravidelne však kontrolovala hladinu oleja a jej vozidlo
nehlásilo žiaden problém, z čoho dovodila, že postupovala v súlade s informáciami od žalovaného v 1.
rade. Žalovaný v 1. rade ju pritom až listom zo dňa 13.11.2020 informoval o vplyve motorového oleja
na životnosť rozvodov a vyzval ju na kontrolu komponentov brzdového asistenčného systému; tieto
dôležité informácie týkajúce sa údržby vozidla v zmluvnej dokumentácii absentovali. Zároveň jej dal na

vedomie, že na zachovanie vlastností a dlhej životnosti motora sa odporúča vymeniť rozvodový remeň
každých 100.000 km/6 rokov, ako i to, že od decembra 2020 je kontrola remeňa zaradená do úkonov
údržby. Motorové vozidlo bolo pritom zaradené do kategórie sprísnenej údržby. Žalobkyňa považovala
tieto informácie za nejasné a zavádzajúce, dôvodiac tým, že žalovaní požadovali striktné dodržiavanie
programu prehliadok počas celej doby užívania vozidla, označujúc jej porušenie za závažné zanedbanie

údržby, na čo nebola pri kúpe vozidla upozornená. Pritom, podľa programu prehliadok bola plánovaná
výmena zapaľovacích sviečok každých 50.000 km, resp. po 4 rokoch veku vozidla, avšak v jej vozidle
bolo nutné meniť zapaľovacie sviečky už po 23.000 km a necelých 2 rokov veku vozidla. Doplnková
operácia týkajúca sa výmeny sady rozvodov sa mala vykonať po každých 175.000 km, resp. 10 rokoch,
pričom v jej vozidle sa menili rozvody už po 54.919 km a 4 rokov veku vozidla. Na uvedenom mala

žalobkyňa za to, že pokiaľ ten istý dokument vo vzťahu ku kupujúcemu ukladá povinnosť dodržiavať
dobu systematických operácii, rovnako by mal ukladať povinnosť predávajúcemu rešpektovať dobu
doplnkových operácií, teda očakávanú kvalitu a životnosť jednotlivých dielov vozidla. Dňa 18.09.2020,
teda takmer 5 rokov od kúpy vozidla, jej servis odporučil tankovať iba drahší benzín 100 plus, ktorý
má špeciálne zloženie a čistiace účinky; vzhľadom na to, že o tejto skutočnosti nebola informovaná pri

kúpe vozidla, ani pri predošlých servisných prehliadkach, resp. opravách, nepovažovala tento postup za
súladný s požiadavkami odbornej starostlivosti žalovaného v 1. rade.

5. Podľa žalobkyne žalovaní pri kúpe vozidla porušili jej právo na výrobky a služby v bežnej kvalite,
právo na informácie a právo na ochranu ekonomických záujmov podľa § 3 ods. 1 zákona č. 250/2007

Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.“). Servisná knižka a program
prehliadok žalovaného v 1. rade obsahovali nesprávne informácie a uvádzali bežného spotrebiteľa
do omylu ohľadne správnej údržby, potreby servisu, výmeny alebo opravy vozidla; tieto informácie
mohli ovplyvniť jej rozhodnutie a obchodné správanie. Servisná knižka žalovaného v 1. rade tak
obsahovala zmluvnú podmienku o dodržiavaní programu servisných prehliadok, ktorá je nezrozumiteľná

a nejasná a spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa; ten je totiž povinný znášať všetky vady a poruchy vozidla bez preukázania príčinnej
súvislosti. Neprijateľnými boli i zmluvné dojednania ohľadne povinnosti žalobkyne dodržiavať stanovenú
dobu systematických operácii, bez rešpektovania jej práva na deklarovanú dobu bezporuchovostivozidla. Naviac, žalobkyňa pri reklamácii neobdržala od žalovaného v 2. rade žiaden odborný posudok,
ani informáciu, koho môže požiadať o odborné posúdenie, čím boli porušené jej práva spotrebiteľa podľa
§ 18 zákona č. 250/2007 Z. z. Žalobkyňa uzavrela, že zo strany žalovaných došlo ku konaniu v rozpore

s dobrými mravmi, vykazujúceho znaky diskriminácie a vybočujúce z pravidiel morálky, keďže využili
výraznú nerovnosť strán, jej neznalosť a neodbornosť v oblasti automobilového priemyslu a ich konanie
jej privodilo ujmu.

6. Žalovaný v 1. rade považoval žalobu za nedôvodnú a navrhol ju zamietnuť. Zdôrazniac, že nijako

nezasahuje do obsahu servisnej a záručnej knižky, v ktorej sa nachádza i plán servisných prehliadok,
tento je zostavený na základe záväzných pokynov výrobcu a vychádza z aktuálnych poznatkov praxe a
technického vývoja. Poukázal na ustanovenie § 619 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), v rámci ktorého zodpovedá za vady, ktoré má vec pri
prevzatí kupujúcim a tiež za tie, ktoré sa vyskytujú v rámci záručnej doby, a preto po jej uplynutí
jeho zodpovednosť zaniká; na uvedenom základe nemohlo byť ani dodržiavanie programu servisných

prehliadok naďalej formulované ako povinnosť kupujúceho. Účelom pravidelných servisných prehliadok
je pritom zistenie aktuálneho technického stavu vozidla, stanovenie nevyhnutných odporúčaní a opráv
vo väzbe na individuálne potreby konkrétneho vozidla. V tomto smere bolo podľa žalovaného v 1.
rade potrebné vnímať i list zo dňa 13.11.2020 obsahujúci aktualizované odporúčania výrobcu, ktoré
sa v dobe jeho zaslania považovali za najvhodnejší spôsob starostlivosti o vozidlo, pričom je na jeho

majiteľovi, či sa nimi bude riadiť. Žalobkyňa nedodržala servisný interval stanovený výrobcom pre režim
normálnej údržby, preto mu nebolo zrejmé, z akého dôvodu namietala porušenie jeho povinností, keď
pri servisnej prehliadke dňa 09.10.2017 nezrealizoval výmenu oleja; k jeho výmene pristúpil pritom len 2
mesiace predtým, počas opravy vozidla dňa 18.08.2017. Pri servisnej prehliadke vozidla žalobkyne dňa
09.10.2017 tak neexistoval ani jeden z predpokladov pre výmenu oleja stanovený výrobcom. Akcentujúc

na systém zodpovednosti za výrobné vady a záruky za akosť v rámci plynutia záručnej doby, žalovaný v
1. rade nemohol objektívne vylúčiť potrebu skoršej výmeny niektorých komponentov vozidla; po uplynutí
tejto doby však prechádza riziko poškodenia vozidla na kupujúceho. V tejto súvislosti žalovaný v 1.
rade podotkol, že na životnosť dielov vozidla má nepochybne vplyv spôsob jeho užívania, vrátane jeho
pravidelnej údržby, ktorá zo strany žalobkyne preukázateľne dodržaná nebola.

7. Vo vzťahu k neprijateľným zmluvným podmienkam žalovaný v 1. rade zopakoval, že výrobca, a
napokon ani on sám, negarantujú životnosť jednotlivých dielov a súčastí vozidla nad rámec záruky.
Počas jej plynutia je pritom štandardnou povinnosťou kupujúceho podstúpiť v stanovených intervaloch
servisnú prehliadku. Žalovaný v 1. rade bol toho názoru, že v rámci procesu uzatvorenia kúpnej zmluvy,

pri plnení záväzkov z nej vyplývajúcich, ako i pri následnej komunikácii so žalobkyňou postupoval v
súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti, poskytol jej všetky potrebné informácie, a to vo forme
zrozumiteľnej priemernému spotrebiteľovi; nedopustil sa ani konania v rozpore s dobrými mravmi.
Žalobkyňa nepreukázala existenciu zákonných podmienok pre vyvodenie jeho zodpovednosti za škodu,
keďže z jej žaloby nevyplývalo akékoľvek porušenie jeho povinnosti, a teda ani príčinná súvislosť so

vznikom škody, ktorej existenciu popieral. Žalobkyni potom nevzniklo ani právo na primerané finančné
zadosťučinenie.

8. Žalovaný v 2. rade, ako zástupca výrobcu motorových vozidiel značky Peugeot v Slovenskej republike
a súčasne dovozca oprávnený obchodovať v Slovenskej republike s novými vozidlami, s náhradnými

dielmi, výbavou, príslušenstvom a službami súvisiacimi s predmetnými motorovými vozidlami, ozrejmil,
že zveril distribúciu všetkých výrobkov a poskytovanie služieb distribútorom vybraným podľa určených
kritérií. Vo vzťahu k vozidlu žalobkyne konal výlučne v rozsahu pozície zástupcu výrobcu motorových
vozidiel a dovozcu, a teda nemal postavenie predávajúceho, opravára vykonávajúceho záručný alebo
pozáručný servis, a ani subjektu určeného na uplatnenie práva zo zodpovednosti za vady, keď so

žalobkyňou ho spájala výlučne komunikácia po viac ako 4 rokov od predaja vozidla. V jej rámci
ho žalobkyňa, vedomá si uplynutia všetkých zmluvných a zákonných lehôt na uplatnenie nárokov
z prípadných vád vozidla, požiadala o osobitnú participáciu na pozáručnom servise vozidla. Po
preskúmaní jej podnetu zistil, že na jej vozidle bol poškodený rozvodový remeň, nakoľko žalobkyňa
zásadným spôsobom prekročila výrobcom odporúčaný interval výmeny motorového oleja, a to až o

dobu 8 mesiacov. Na uvedenom základe zamietol jej žiadosť. V súvislosti s informáciami o pravidelných
servisných prehliadkach a údržbe vozidla žalovaný v 2. rade uviedol, že tieto predstavujú súbor
pravidiel, ktoré výrobca motorových vozidiel značky Peugeot vyhodnotil s odbornou starostlivosťou
ako nevyhnutné na zabezpečenie riadnej funkčnosti, optimálnej životnosti a bezpečnosti vozidiel. Tietopriebežne aktualizuje na základe hodnotenia prevádzky vozidiel, technického vývoja alebo zmeny
vonkajších faktorov (napríklad špecifické vlastnosti palív dodávaných v jednotlivých štátoch a pod.),
pričom nie sú v zjavnom rozpore s dokumentáciou vozidla. Tá pritom jasným a zrozumiteľným spôsobom

poskytuje užívateľom, a teda i žalobkyni, informáciu o intervaloch a úkonoch pravidelných servisných
prehliadok, ako aj poučenie o tom, že ich dodržanie je nevyhnutné na zabezpečenie riadneho výkonu
vozidla a jeho bezpečnosti Podľa žalovaného v 2. rade sú užívatelia vozidiel oprávnení poveriť
vykonaním mimozáručných opráv a servisných prehliadok opravovňu, ktorá je súčasťou autorizovanej
siete alebo nezávislú opravovňu; tá vykoná konkrétny opravársky alebo údržbársky úkon, zodpovedajúc

za to, že ho realizuje správnym spôsobom a s použitím kvalitných náhradných dielov. Žalovaný v 2. rade
zdôraznil, že žalobkyňa priamo v žalobe, ako aj v komunikácii s ním potvrdila, že sa na základe vlastného
uváženia rozhodla odložiť jednotlivé úkony v rámci pravidelných servisných prehliadok a údržby vozidla;
netvrdila teda, že by k nim nepristúpila z dôvodu, že by jej informácie o intervaloch a pravidelných
servisných prehliadkach neboli poskytnuté. Keďže pravidlá stanovené pre riadne užívanie vozidla,
vrátane pravidelných servisných prehliadok, platia aj po uplynutí záručnej doby, žalovaný v 2. rade

vyhodnotil ako neprimeraný argument žalobkyne, že vozidlo, ktoré má objektívne povahu komplexného
technického výrobku a je určené na dlhodobé použitie, možno užívať i bez týchto prehliadok. Podľa
jeho mienky žalobkyňa neuviedla žiadnu ucelenú argumentáciu preukazujúcu predpoklady vzniku
jeho zodpovednosti za škodu, neidentifikovala a nepreukázala konkrétne konanie odporujúce dobrým
mravom alebo ktoré by zapríčinilo alebo mohlo zapríčiniť prijatie rozhodnutia o obchodnej transakcii

(kúpe vozidla), ktoré by inak neurobila. Žalobkyni tak nevzniklo právo na náhradu škody alebo právo na
primerané finančné zadosťučinenie.

9. Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že žalobkyňa sa po ostatnej pripustenej zmene žaloby domáhala
voči žalovaným nároku na 1/ náhradu škody v sume 11.168 eur, keď pôvodný nárok rozšírila o cenu

opravy vozidla dňa 14.11.2023 v sume 1.306,56 eura a o sumu 8.000 eur ako znehodnotenie vozidla,
2/ vyslovenia neprijateľnosti zmluvných podmienok o dodržiavaní programu servisných prehliadok a
o vykonávaní systematických a doplnkových operácií, nakoľko tieto spôsobujú hrubú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v jej neprospech, 3/ určenia, že žalovaný v 1. rade sa voči nej dopustil
nekalej obchodnej praktiky, 4/ určenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 14.10.2015, ako aj 5/ priznania

finančného zadosťučinenia v sume 15.490 eur.

10. Vykonaným dokazovaním a jeho vyhodnotením súd prvej inštancie ustálil, že medzi procesnými
stranami nebolo sporné, že žalobkyňa dňa 14.10.2015 zakúpila od žalovaného v 1. rade
nové motorové vozidlo zn. J. XXX, R. X.X J., v celkovej hodnote 15.490 eur, ktoré od jeho kúpy po

podanie žaloby vykazovalo viacnásobne chybové hlásenia týkajúce sa poruchy motora s nutnosťou
odstavenia motorového vozidla a následnej opravy v autorizovaných servisoch. Žalobkyňa nedodržala
servisný interval stanovený výrobcom pre režim normálnej údržby, v zmysle ktorého sa mala dostaviť na
servisnú prehliadku vozidla, vrátane výmeny motorového oleja, každých 25 000 km /1 rok, podľa toho,
ktorázuvedenýchpodmienoknastaneskôr,pričomvýrobcomstanovenýintervalvýmenyolejaprekročila

o 8 mesiacov. Spornou skutočnosťou nebola výbava motorového vozidla tzv. mokrým remeňom, ktorého
kontrola bola do úkonov údržby zaradená od decembra 2020.

11. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne ohľadne zodpovednosti žalovaných za
porušenieprevenčnejpovinnostivzmysle§415Občianskehozákonníka,zdôvodu,žejuprikúpevozidla

neinformovali o vybavení vozidla mokrým remeňom a vzhľadom na jeho špecifickosť nezaradili jeho
pravidelnú kontrolu do úkonov údržby od momentu predaja vozidla. V prvom rade nebolo konajúcemu
súdu zrejmé, z čoho žalobkyňa usúdila, resp. nadobudla presvedčenie, že žalovaní informáciou o vplyve
mokrého remeňa na činnosť motora disponovali už v čase jeho predaja, nakoľko taká skutočnosť
nevyplývala zo žiadneho listinného dôkazu a napokon ani z vykonaného dokazovania. Opaku pritom

nasvedčoval list žalovaného v 1. rade zo dňa 13.11.2022 (správne má byť zo dňa 13.11.2020 - pozn.
odvolacieho súdu), z ktorého vyplývalo, že výrobca požiadal o aktualizáciu programového vybavenia
(softvér) motorového vozidla zn. J. XXX II s cieľom zlepšiť diagnostiku asistenčného systému brzdenia a
zabrániť akémukoľvek riziku zníženia alebo straty účinnosti brzdového asistenčného systému; nadväzne
na to mala nasledovať kontrola komponentov brzdového asistenčného systému motorových vozidiel,

ktoré mohli byť poškodené z dôvodu deformácie rozvodového remeňa. Podľa názoru konajúceho
súdu vedomosť o možných rizikách (mokrého remeňa) na danom type vozidiel mohol nadobudnúť
výrobca so značným odstupom po predaji motorového vozidla žalobkyni. Podotkol pritom, že v každom
jednom smere technologického vývoja dochádza praxou k prehodnocovaniu použitých materiálov atechnologických postupov, a inak tomu nie je ani v automobilovom priemysle. Súd prvej inštancie potom
tvrdenie žalobkyne ohľadne porušenia prevenčnej povinnosti žalovaných založenej na tom, že v čase
predaja mali bezpečne vedomosť o rizikách spojených s rozvodovým remeňom v jej vozidle, pričom až

do decembra 2020 nevykonali žiadnu aktivitu na zabezpečenie správneho chodu motora, na zachovanie
jeho dlhej životnosti a vlastností, nemal za preukázané.

12. Na obdobnom skutkovom a právnom základe súd prvej inštancie nepovažoval za opodstatnenú
námietku žalobkyne o nekalej obchodnej praktike, ktorej sa mal dopustiť žalovaný v 1. rade tým,

že ju neinformoval o vybavení vozidla mokrým remeňom, o vplyve motorového oleja na životnosť
a správnu činnosť mokrého remeňa, o rizikách spojených s jeho vybavením, o nebezpečenstve
vyvolaného nesprávnou údržbou, ako i o potrebe jeho pravidelnej kontroly a výmeny. Na uvedené
pritom nadväzovala i námietka žalobkyne ohľadne porušenia informačnej povinnosti žalovaných v
zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., odvíjajúca sa od skutočnosti, že pri predaji motorového
vozidla ju žalovaný v 1. rade neinformoval o vybavení motorového vozidla mokrým remeňom, o

spôsobe jeho údržby a vplyve motorového oleja na jeho životnosť a správnu funkciu, a napokon ani o
nebezpečenstve vyplývajúcom z jeho nesprávnej údržby, pričom tieto informácie neboli obsiahnuté ani
v záručnej knižke, príp. v inom dokumente odovzdanom pri predaji vozidla; o týchto skutočnostiach sa
dozvedela až dňa 13.11.2020. Súd prvej inštancie k uvedenému ozrejmil, že žalobkyňa síce vystupuje
v zmluvnom vzťahu ako slabší subjekt - spotrebiteľ, u ktorého je reálny predpoklad, že nemá vedomosti

a skúsenosti týkajúce sa technickej stránky kupovaného motorového vozidla v rozsahu vedomostí
a skúseností žalovaných, ako subjektov pôsobiacich v rámci svojej podnikateľskej činnosti, avšak aj
od bežného spotrebiteľa možno dôvodne očakávať, že v rámci všeobecnej povinnosti predchádzať
vzniku škody vyvinie dostatočnú aktivitu na zistenie všetkých informácií potrebných na to, aby sa
slobodne rozhodol, že má záujem nadobudnúť práve konkrétne kupovanú vec, najmä pokiaľ touto nie je

predmet jednorazovej spotreby. Aplikujúc uvedené na daný prípad, ak žalobkyňa pri kúpe motorového
vozidla požiadala predajcu o poskytnutie relevantných informácií, za bežného chodu vecí možno
dôvodne predpokladať, že tieto aj obdržala; iné v konaní preukázané nebolo. Súd prvej inštancie v
tejto súvislosti tiež ozrejmil, že z predložených listinných dôkazov vyplynulo, že v záručnom liste sa
nachádzala informácia o type motora vozidla žalobkyne, jeho výkone, ako aj o druhu použitého paliva.

Samotnú skutočnosť, že výrobca nadobudol vedomosť o možných rizikách spojených s výbavou motora
v neskoršom období, a teda tieto neposkytol žalobkyni v čase kúpy motorového vozidla, nemožno
kvalifikovať ako porušenie „informačnej povinnosti“ žalovaných.

13. Podľa mienky konajúceho súdu žalobkyňa v konaní nepreukázala ani porušenie právnej povinnosti

žalovaných v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z., keď zo žiadneho listinného dôkazu
nemožno vyvodiť, že by jej motorové vozidlo bolo predané v nižšej ako bežnej kvalite, príp. vykazovalo
vady znižujúce jeho kvalitu. Takú skutočnosť nemohol vyvodiť z tvrdení žalobkyne o tom, že vozidlo
hlásilo poruchu motora s nutnosťou jeho okamžitého zastavenia v auguste 2017, t. j. takmer 2 roky po
kúpe, príp. z toho, že žalobkyňa už pri prvej servisnej prehliadke autorizovanému servisu avizovala, že

pri rýchlej jazde vozidlo samé brzdilo a strácalo rýchlosť; chybovosť motora bola spoľahlivo zistená až
v mesiaci august 2017, v čase aktívneho používania motorového vozidla, kedy malo najazdených cca
23.000 km. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti doplnil, že pokiaľ by i žalobkyňa preukázala opak, t. j.
kazovosťvozidla,naochranujejprávslúžiainéprávneinštitúty,akonapr.zodpovednosťzavýrobnévady
a záruka za akosť. Napokon, predaj výrobku v inej ako bežnej kvalite súd prvej inštancie nemohol vyvodiť

ani z tvrdenia žalobkyne, že krátko po kúpe motorového vozidla obdržala výzvu žalovaného v 1. rade zo
dňa 29.12.2015 a nadväzujúcu výzvu zo dňa 17.03.2016 dostaviť sa do servisu. Obsahom oboch výziev
bola potreba pristaviť motorové vozidlo z dôvodu kontroly a prípadnej výmeny zámkov dverí vozidla,
nakoľko zistenou nekonformitou vnútorného prvku zámku by mohlo dôjsť k poruche zatvárania jedných
alebo viacerých dverí; ani v jednom prípade pritom nedošlo k akémukoľvek zásahu do motorovej časti

vozidla žalobkyne. Zvolávaciu akciu žalovaného v 1. rade na odstránenie možných nedostatkov pritom
súd prvej inštancie kvalifikoval ako postup súladný s vykonávaním činnosti s odbornou starostlivosťou,
rešpektujúc záujem spotrebiteľa na riadnom chode motorového vozidla.

14. Na uvedenom základe súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala porušenie

právnej povinnosti žalovaných, majúcej za následok vznik nároku na náhradu škody. Jej existenciu
pritom odvodzovala od úhrady faktúry za opravu motorového vozidla dňa 16.01.2020 v sume 1.860,83
eura, dňa 14.11.2023 v sume 1.306,56 eur, stanoviac i trvalé znehodnotenie vozidla sumou 8.000 eur;
vo vzťahu k uvedenému nároku však žalobkyňa neprodukovala žiadne prostriedky procesného útoku(odborné posúdenie, znalecký posudok na určenie zostatkovej hodnoty motorového vozidla a pod.).
Žalovaní pritom ohľadne nároku na náhradu majetkovej ujmy (straty) v sume 8.000 eur vzniesli námietku
premlčania, ktorej posúdeniu sa súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné bližšie venovať, nakoľko

nemal za preukázané porušenie právnej povinnosti žalovaných a ani kauzálny nexus s tvrdenou škodou;
na vyvodenie zodpovednosti sa pritom vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých predpokladov. Naviac,
na posúdenie dôvodnosti námietky premlčania by musel vykonať dokazovanie, čo vyhodnotil v danej
veci ako nehospodárne.

15. V ďalšom súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa pri prevzatí
motorového vozidla obdržala servisnú a záručnú knižku s plánom pravidelných servisných prehliadok.
V jeho rámci mala počas záručnej doby povinnosť dodržiavať plán pravidelných servisných prehliadok,
súčasťou ktorých bola i výmena motorového oleja. Žalobkyňa nedodržala odporúčaný termín rozpätia
medzi druhou a treťou servisnou prehliadkou, keď tento prekročila o 8 mesiacov; v tom čase
nedošlo k výmene motorového oleja. Konajúci súd považoval za irelevantné dôvody, pre ktoré

žalobkyňa nepristúpila k servisnej prehliadke (išlo o zimné mesiace, počas ktorých motorové vozidlo
využívala minimálne, pravidelne pritom sledujúc hladinu oleja v motorovom vozidle). Napokon, uvedené
rozhodnutie žalobkyne vyhodnotil žalovaný v 2. rade pri oprave, resp. výmene mokrého remeňa
za rozporné s dojednanými podmienkami, konštatujúc priamu príčinnú súvislosť medzi poškodením
rozvodového remeňa a prekročením výrobcom stanoveného intervalu výmeny motorového oleja, s

ktorou okolnosťou bola žalobkyňa uzrozumená majúc za to, že postačujúca je jeho výmena až v
jarných mesiacoch; žalobkyňa tak prevzala plnú zodpovednosť za riziko a dôsledok s týmto rozhodnutím
spojený. Konajúci súd podotkol, že ak by žalobkyňa neporušila zmluvné dojednania a neprekročila by
výrobcom stanovený interval výmeny motorového oleja, bolo by možné skúmať, či k poškodeniu motora
došlo z iných príčin.

16. Ohľadne nároku žalobkyne na vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa povinnosti
a intervalu dodržiavania servisných prehliadok, ktoré považovala za nezrozumiteľné a nejasné,
spôsobujúce hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech a ktorý
žalobkyňa zdôvodňovala tým, že ju žalovaný v 2. rade, zneužijúc i svoje dominantné postavenie,

obvinil z poškodenia vozidla a zanedbania bežnej údržby, konajúci súd poukázal na str. 14 servisnej
a záručnej knižky. Výrobca optimálne fungovanie vozidla v oblasti bezpečnosti, výkonu a pohodlia
podmienildodržiavanímprogramuservisnýchprehliadokpredanýtypvozidla,jasnestanoviacpovinnosť
podrobiť sa mu počas plynutia záručnej doby; interval prehliadok závisel od veku vozidla a kilometrového
priebehu. Program servisných prehliadok podľa mienky súdu prvej inštancie nespôsoboval nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán, nakoľko v jeho rámci sa dodávateľ zaviazal poskytnúť
záručný servis počas plynutia záručnej doby; inak by tomu bolo, pokaľ by dodávateľ od spotrebiteľa
vyžadoval dodržovanie tohto plánu i po ukončení záručnej doby, nakoľko také dojednanie by
nekorešpondovalo so záujmami spotrebiteľa a jeho slobodnou vôľou navštíviť autoservis preventívne
alebo až vtedy, keď vznikne na motorovom vozidle nejaká vada, prípadne škoda. Takýto postup však

so sebou nesie aj zodpovednosť spojenú s rizikom, že vada, ktorá mohla byť odstránená, bude mať za
následok vznik škody. Konštatujúc, že i priemernému spotrebiteľovi musí byť zrejmé, že pre optimálne
fungovanie motorového vozidla je nutné podstúpiť pravidelné servisné prehliadky, súd prvej inštancie
nevzhliadol dôvody na vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Rovnako dôvodil, pokiaľ išlo
o neprijateľnosť zmluvnej podmienky týkajúcej sa zmluvnej dokumentácie žalovaného v 1. rade o

vykonávaní systematických a doplnkový operácií, pri ktorej poukázal tiež na to, že žalobkyňa ani po
doplnení skutkových tvrdení bližšie neozrejmila, v čom mala spočívať hrubá nerovnováha v právach a
povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech.

17. Pokiaľ išlo o nárok žalobkyne na finančné zadosťučinenie v sume 14.590 eur, ktorý bližšie

nešpecifikovala, keď v tomto smere len poukazovala na všetky okolnosti posudzovanej veci, súd
prvej inštancie konštatoval, že tento nárok možno spotrebiteľovi priznať len v prípade, ak na súde
úspešne uplatní porušenie svojho práva alebo povinnosti vyplývajúcej zo zákona. Vzhľadom na to, že
z vykonaného dokazovania nevyplynulo porušenie zákonnej povinnosti žalovaných, a tým ani úspešné
uplatnenie práv žalobkyne, nemohol jej konajúci súd uplatnený nárok priznať.

18. Súd prvej inštancie zamietol i žalobu žalobkyne na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej
medzi sporovými stranami dňa 14.10.2015, keďže žalobkyňa nepreukázala použitie nekalej obchodnej
praktiky zo strany žalovaných, pričom ňou označené zmluvné podmienky nevyhodnotil ako neprijateľné.Vo vzťahu k nároku na náhradu škody nemal za preukázané porušenie právnej povinnosti zo strany
žalovaných ako jeden zo základných predpokladov na priznanie uplatneného nároku; pre vyvodenie
zodpovednosti žalovaných sa pritom vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých predpokladov.

19. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a úspešným žalovaným priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p.; žiadala napadnutý rozsudok zmeniť tak, že odvolací
súd 1/ zaviaže žalovaných k povinnosti zaplatiť jej náhradu škody v sume 11.168 eur, určí, že 2/ zmluvná
dokumentácia žalovaného v 1. rade obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky podľa § 53 Občianskeho
zákonníka o vykonávaní systematických a doplnkových operácií, ktoré sú nezrozumiteľné a nejasné a
spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech, 3/ žalovaný

v 1. rade sa voči žalobkyni dopustil nekalej obchodnej praktiky podľa § 8 ods. 1 písm. b) a písm. e)
zákona č. 250/2007 Z. z., keďže pri uzatváraní kúpnej zmluvy jej poskytol nesprávne informácie
a uviedol ju do omylu ohľadne vybavenia, vlastností, správnej údržby, potrebe servisu alebo opravy
vozidla a 4/ zaviazal žalovaných na poskytnutie finančného zadosťučinenia v sume 15.490 eur, príp. aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

21. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie porušil princíp právnej istoty tým, že i keď sa na neho obrátila
so žalobou dňa 20.08.2021, prvé pojednávanie vo veci vytýčil až po podaní sťažnosti na nečinnosť dňa
14.05.2024, t. j. po takmer 3 rokoch. Na uvedenom pojednávaní ju po vyjadreniach procesných strán
k predmetu sporu konajúci súd vyzval na podrobnejšiu špecifikáciu ňou uplatňovaných nárokov, na čo

reagovalapodanímzodňa13.06.2024.Vrámcidruhéhopojednávaniadňa15.11.2024,naktoromstrany
sporu opätovne prezentovali svoje vyjadrenia, konajúci súd oznámil, že rozhodne vo veci samej, a preto
procesné strany vyzval na predloženie záverečných rečí, s tým, že ich osobná účasť na nasledujúcom
pojednávaní nie je potrebná. Žalobkyňa si konajúcim súdom uloženú povinnosť splnila podaním zo
dňa 27.12.2024, ktoré však tento nepojal do odôvodnenia rozsudku; žalovaní záverečné reči písomne

nepredložili. Podľa mienky žalobkyne súd prvej inštancie pochybil, keď v rámci dokazovania nevyvinul
absolútne žiadnu aktivitu, napriek tomu, že v spotrebiteľských sporoch, t. j. v sporoch s ochranou slabšej
strany,moholvsúlades§295C.s.p.vykonaťajtiedôkazy,ktoréakospotrebiteľnenavrhla,aktobolopre
rozhodnutie vo veci nevyhnutné; v tomto smere pritom poukázala na bod 71. odôvodnenia napadnutého
rozsudku, podľa ktorého súd prvej inštancie konštatoval, že vo vzťahu k nároku na náhradu škody v

sume 8.000 eur nepredložila odborné vyjadrenie alebo znalecký posudok. Súd prvej inštancie vyhodnotil
ňou predložené dôkazy výlučne v prospech žalovaných, dospejúc pritom k nesprávnym skutkovým
zisteniam, keď v odôvodnení jeho rozhodnutia dominovalo porušenie zmluvných dojednaní týkajúcich
sa prekročenia výrobcom stanoveného intervalu výmeny motorového oleja, ktorého sa mala dopustiť;
to pritom s posúdením zodpovednosti žalovaných vôbec nesúviselo a nemalo ani žiaden vplyv na

vznik škodovej udalosti. Naopak, súd prvej inštancie sa nezaoberal porušením zmluvných a zákonných
povinností žalovaných, dokonca pristúpil k akejsi obhajobe ich konania, všetko bez opory vo vykonanom
dokazovaní. Zároveň, stranám neoznámil predbežné právne posúdenie veci, a preto pre ňu napadnutý
rozsudok ostal prekvapivým; napokon súd prvej inštancie prezentoval ako dôvod zamietnutia žaloby
nepreukázanie vzniku škody.

22. Použijúc argumentáciu uplatnenú v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorú v prevažnej miere
zopakovala, žalobkyňa zotrvala na porušení prevenčnej a informačnej povinnosti žalovaných, porušení
zákonnej povinnosti žalovaného v 1. rade predávať vozidlá v bežnej kvalite a kvalifikovaní konania
žalovaných ako nekalej obchodnej praktiky, pričom sa nestotožnila s posúdením týchto otázok súdom

prvej inštancie, označujúc ním prijaté závery za rozporné s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít a s podstatou zodpovednosti.

23. Súd prvej inštancie bezdôvodne spochybnil dôležitosť listu žalovaného v 1. rade zo dňa 13.11.2020,
ktorého význam zúžil iba na aktualizáciu softvéru vozidla. Jeho obsahom pritom boli 4 zásadné

informácie, z ktorých sa konajúci súd zameral na vyhodnotenie tej najmenej dôležitej, ohľadne
aktualizácie softvéru. Pritom prvá informácia sa týkala oznámenia žalovaného v 1. rade o vykonávaní
kontroly komponentov brzdového asistenčného systému vozidla, ktoré môže byť poškodené z dôvodu
deformácie rozvodového remeňa; vyplynulo teda z nej, že vo vozidlách dochádza k deformáciirozvodového remeňa, dokonca k poškodeniu komponentov brzdového asistenčného systému. Druhá
informácia sa týkala vybavenia vozidla rozvodovým remeňom mazaným motorovým olejom, t. j. tzv.
mokrým remeňom a upozornenia na dôležitosť dodržiavania plánu údržby motora, odporúčaní výrobcu

týkajúcich sa motorového oleja a jeho pravidelnej údržby, vrátane toho, že do oleja sa nesmú pridávať
iné prípravky (typu aditív); tieto skutočnosti žalobkyni neboli pri kúpe vozidla poskytnuté, keď o vybavení
vozidla mokrým remeňom sa dozvedela až listom žalovaného v 1. rade zo dňa 13.11.2020. Tretia
informácia sa vzťahovala k vlastnostiam a dlhej životnosti vozidla, za účelom ktorej výrobca odporúčal
vymeniť mokrý remeň každých 100.000 km/6 rokov, pričom od decembra 2020 zaradil kontrolu remeňa

do úkonov údržby. Z uvedeného podľa žalobkyne bez pochýb vyplýval zásadný vplyv mokrého remeňa
nazachovanievlastnostiaživotnostivozidla,akoajabsolútnadôležitosťanevyhnutnosťjehopravidelnej
kontroly. Podotkla pritom, že ak bola kontrola mokrého remeňa nevyhnutná od decembra 2020, uvedené
muselo platiť aj pred týmto dátumom. V tejto súvislosti žalobkyňa ozrejmila, že v jej vozidle bolo dňa
27.10.2019 diagnostikované poškodenie rozvodového remeňa, ktoré spôsobilo upchatie sacích ventilov
a zanesenie olejového čerpadla; nasledovala oprava vozidla zahrňujúca vyčistenie sacích ventilov a

kompletnú výmenu rozvodového remeňa, vrátane olejovej vane motora, ktorá trvala 3 mesiace a za jej
vykonanie žalobkyňa zaplatila 1.860,83 eura; v tom čase malo vozidlo najazdených 54.919 km. Súd
prvej inštancie podľa žalobkyne zľahčil príčiny prijatia vozidla do servisu, keď poukázal na rozsvietenie
kontrolky motora a stratu jeho výkonu.

24. Zdôrazňujúc, že zodpovednosť za škodu nemožno zužovať len na zodpovednosť za tú škodu,
ktorá už vznikla, ale je potrebné ju vnímať aj ako zodpovednosť za to, že škoda vôbec nevznikne,
žalobkyňa poukázala na odborný článok zo dňa 10.10.2024, o ktorom sa zmienila v záverečnej reči
zo dňa 27.12.2024. Podľa článku bola technológia mokrého remeňa prvýkrát predstavená už v roku
2007 spoločnosťou Ford. Citujúc časti tohto odborného článku vo vzťahu k možným poruchám vozidla

nesúhlasila s tvrdením konajúceho súdu v bode 65. odôvodnenia rozsudku, nakoľko práve článok
mal potvrdiť, že poruchy vyvolané technológiou mokrého remeňa sa prejavili i na jej vozidle; uvedené
pritom potvrdil žalovaný v 1. rade v liste zo dňa 13.11.2020. V nadväznosti na obsah článku žalobkyňa
nadobudla presvedčenie, že žalovaní disponovali informáciou o vplyve mokrého remeňa na činnosť
motora už v čase dovozu, resp. predaja motorového vozidla. Asi ťažko totiž možno pripustiť, že žalovaný

v 1. rade, v postavení predajcu, predáva a žalovaný v 2. rade, ako dovozca, dováža vozidlá, o ktorých
technológii nemá zásadné informácie, najmä pokiaľ ide o vplyv mokrého remeňa na činnosť motora.
Majúc vedomosť o vybavení jej vozidla mokrým remeňom, žalovaní museli mať pri predaji jej vozidla
v roku 2015 informácie o vplyve motorového oleja na jeho životnosť a následne i na činnosť motora
a predvídať, že uvedená technológia zvyšuje riziko poškodenia motorového vozidla; mali byť preto

obozretní a zabezpečiť, aby pravidelná kontrola mokrého remeňa bola zaradená do úkonov údržby už od
predaja vozidla. Na uvedenom základe považovala žalobkyňa zodpovednosť žalovaných za porušenie
ich prevenčnej povinnosti a vznik škody v sume 3.167,39 eura za opravu vozidla, za preukázané. Pokiaľ
išlo o škodu v jej majetkovej sfére v sume 8.000 eur žalobkyňa ozrejmila, že pri servisnej kontrole
dňa 11.09.2023 jej bola odporúčaná výmena bloku motora a piestov. Dňa 11.01.2024 musela opätovne

navštíviť autorizovaný servis z dôvodu hlásenia poruchy vozidla, čo sa zopakovalo aj dňa 12.02.2024.
Oprava nebola úspešná, nakoľko servis potvrdil, že dňa 27.10.2019 došlo k trvalému poškodeniu celého
motora. Na uvedenom základe mala žalobkyňa za to, že až dňa 22.09.2023, kedy vozidlo pristavila
do autorizovaného servisu, bolo zistené trvalé a nezvratné poškodenie celého motora, čím jej vznikla
skutočná majetková strata na vozidle v sume 8.000 eur; túto si voči žalovaným uplatnila podaním zo

dňa 12.06.2024, ktorým rozšírila svoju žalobu, a teda v lehote podľa § 106 Občianskeho zákonníka. S
poukazom na § 443 Občianskeho zákonníka, ako i nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 266/2014,
v zmysle ktorých sa výška škody určuje z bežnej ceny poškodenej veci a je daná rozdielom medzi
hodnotou veci pred poškodením a po jej poškodení, žalobkyňa ozrejmila, že jej motorové vozidlo malo
v čase poškodenia najazdených cca 54.919 km, nebolo havarované, bolo bez škrabancov a málo

užívané. Pri stanovení majetkovej straty postupovala v súlade s IFP kalkulačkou na určenie hodnoty
jazdených automobilov, uverejnenej na webovej stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky. Na
uvedenomzákladenesúhlasilasnázoromkonajúcehosúdu,žektejtoskutočnostineprodukovalažiadne
prostriedky procesného útoku.

25. Žalobkyňa ďalej dôvodila, že vystupujúc v postavení spotrebiteľa už pri uzatváraní kúpnej zmluvy so
žalovaným v 1. rade ako profesionálom v automobilovom priemysle mala právo na oznámenie všetkých
podstatných informácií týkajúcich sa technického vybavenia a funkcionality vozidla tak, aby mohla urobiť
informované a kvalifikované rozhodnutie o jeho kúpe. Pritom informácia o vybavení vozidla mokrýmremeňom bola pre ňu absolútne zásadná, keďže sa týkala technológie majúcej zásadný vplyv na činnosť
motora; konštrukcia klasického rozvodového remeňa je pritom odlišná od tej vzťahujúcej sa k mokrému
remeňu, a to z hľadiska údržby, vplyvu na činnosť motora a jeho životnosť. Žalovaný v 1. rade ju tak

uviedol do omylu ohľadne technického vybavenia vozidla, v dôsledku čoho urobila rozhodnutie o jeho
kúpe, ktoré by inak neurobila; obchodná praktika žalovaného v 1. rade pri predaji vozidla tak naplnila
znaky klamlivého konania podľa § 8 ods. 1 písm. b) a e) zákona č. 250/2007 Z. z.

26. Podľa mienky žalobkyne ona sama neporušila žiadne zmluvné dojednania. Na uvedenom základe

konajúcemu súdu vytkala, že v bode 61. a 75. odôvodnenia nesprávne konštatoval, že prekročila interval
servisnej prehliadky o 8 mesiacov. Z predložených dôkazov pritom vyplynulo, že v poradí druhú servisnú
prehliadku absolvovala dňa 09.10.2017, na ktorú nadväzovala tretia prehliadka dňa 08.04.2019, a teda
rozdiel v ročnom odporúčanom termíne prehliadok predstavoval 6 mesiacov; žalobkyňa pritom podotkla,
že interval servisných prehliadok závisel od veku vozidla a jeho kilometrového priebehu, a teda nemal
súvis s ostatnou výmenou motorového oleja, ku ktorej došlo dňa 18.08.2017. Naviac, zo servisnej

knižky pre ňu nevyplývala povinnosť dodržiavať plán pravidelných prehliadok aj po skončení záručnej
doby, preto nerozumela dôvodom, pre ktoré súd prvej inštancie podmienil skúmanie príčiny poškodenia
motora vozidla práve touto skutočnosťou. Nedodržanie programu servisných prehliadok po skončení
záručnej doby pritom mohol, ale i nemusel viesť k zodpovednosti majiteľa vozidla za prípadne vzniknuté
následky. Žalobkyňa tiež považovala za nevyhnutné odlíšiť termíny konania servisných prehliadok a

termíny výmeny motorového oleja, keďže tieto sa nemuseli zhodovať, najmä ak bol motorový olej
menený skôr. V tomto smere žalobkyňa doplnila, že v servisnej a záručnej knižke úplne absentovala
informácia o výrobcom stanovenom intervale výmeny motorového oleja, ktorý nemohla prekročiť, tento
jej nebol oznámený, čo označila za zásadný údaj pre správnu údržbu vozidla. Zmluvné dojednanie
týkajúce sa servisu vozidla vybaveného mokrým remeňom preto považovala za nezrozumiteľné a

nejasné, pripúšťajúce viacero výkladov, čo spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v jej neprospech; uvedené pritom umožnilo žalovaným interpretovať jej konanie ako
závažné zanedbanie zmluvných podmienok.

27. A napokon, vo vzťahu k požiadavke na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré si uplatnila v

zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., žalobkyňa zdôraznila, že prináleží spotrebiteľovi za každé
porušenieprávaajehojedinýmkritériomjeprimeranosť;jehopriznaniepritomplnínielensatisfakčnú,ale
aj sankčnú funkciu, aby odradilo dodávateľov od nekalého konania. Vzhľadom na to, že z rozhodovacej
praxe súdov možno vyvodiť kritériá určujúce adekvátne finančné zadosťučinenie, ako je posúdenie
zásahu z hľadiska objektívnej akceptovateľnosti v spoločnosti, spôsob a rozsah zásahu, závažnosť jeho

následkov v nemajetkovej sfére dotknutej osoby, význam a hodnota zasiahnutého statku, intenzita a
dĺžka protiprávneho konania a podobne, bola toho názoru, že ňou požadované plnenie vo výške ceny
motorového vozidla je adekvátne.

28. Žalovaný v 1. rade považoval odvolanie žalobkyne za v celom rozsahu nedôvodné. Podľa neho

žalobkyňa v ňom len rekapitulovala tvrdenia, ktoré odzneli pred konajúcim súdom, ťažko pritom
špecifikujúc odvolacie dôvody. Žalobkyňa opakovane menila žalobu, tak z kvantitatívnej stránky, ako i
z pohľadu ňou deklarovaných rozhodných skutkových tvrdení a následnej kvalifikácie uplatňovaného
nároku, čím výrazne ovplyvnila dĺžku konania; jej postup označil žalovaný v 1. rade za chaotický a
jej niektoré tvrdenia za nepravdivé, tak ako napríklad ohľadne nepredloženia záverečnej reči, ako i

nevyslovenia predbežného právneho posúdenia veci zo strany konajúceho súdu. Súd prvej inštancie
pritom na pojednávaní dňa 14.05.2024 uviedol predbežné právne posúdenie, poskytujúc súčasne
žalobkyni dostatočný časový priestor na predloženie písomného vyjadrenia, v rámci ktorého mala
možnosť vysvetliť a argumentačne podložiť ňou uplatnené nároky, prípade navrhnúť dôkazy. Len
samotná skutočnosť, že žalobkyňa v konaní vystupovala ako spotrebiteľ, ju nezbavilo povinnosti

tvrdenia, ani povinnosti označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, a to najmä pokiaľ je osobou
s vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa v odbore právo. Podľa mienky žalovaného v 1. rade
žalobkyňa neoznačila a nepredložila ani najelementárnejšie dôkazy preukazujúce dôvodnosť jej nároku,
a to i napriek tomu, že ju na túto okolnosť upozornili nielen žalovaní, ale i konajúci súd v rámci vyslovenia
predbežného právneho názoru. Súd prvej inštancie pritom nebol povinný nachádzať dôkazy na podporu

jej tvrdení, keď v tomto smere bolo potrebné vnímať ustanovenie § 295 C.s.p. v súlade s ostatnými
princípmi súdneho konania; napokon súd prvej inštancie disponoval dostatkom dôkazov na rozhodnutie
o veci.29. Žalobkyňa podľa žalovaného v 1. rade nepreukázala splnenie podmienok vzniku zodpovednosti za
škodu. Vo vzťahu k nej si pritom splnil všetky zákonné, i zmluvné povinnosti ako deklaroval v priebehu
celého konania pred súdom prvej inštancie. Zdôraznil, že žalobkyni pri kúpe vozidla poskytol kompletnú

informáciu o motorovom vozidle a jeho vlastnostiach, neskreslil ani nezamlčal žiaden podstatný údaj,
pričom žalobkyňa v konaní nepreukázala opak, t. j. že by nemala vedomosť o vlastnostiach vozidla,
napríklad o type remeňa. Žalovaný v 1. rade podotkol, že rovnakými informáciami o vozidle, ako mal on,
disponovali i autorizované servisy, vykonávajúce prehliadky motorového vozidla žalobkyne; ak by teda
mokrý remeň mal spôsobiť technické problémy, aké sa snažila navodiť žalobkyňa, autorizované servisy

by ju na to upozornili a navrhli by jej vhodné opatrenia. Žalobkyňa obdržala vozidlo v bežnej kvalite, ňou
zakúpený typ prešiel procesom homologizácie tak, aby spĺňal regulačné a technické normy stanovené
riadiacimi orgánmi, resp. úradmi; pokiaľ sa žalobkyňa domnievala, že vozidlo malo výrobné vady, platná
legislatívajejumožňovalatietosiuplatniťspôsobomavlehotáchstanovenýchprávnymipredpismi,čosa
vzťahovaloikprípadnýmvadámposkytovanýchslužieb.Boltohonázoru,ženemožnoobchádzaťinštitút
zodpovednosti z vád a nároky z neho vyplývajúce si uplatňovať prostredníctvom nároku na náhradu

škody. Podľa žalobkyňou popisovaných problémov pri používaní vozidla sa pritom žalovanému v 1. rade
javilo, že tieto mali väzbu a pôvod v spôsobe, akým ho užívala.

30. Žalovaný v 1. rade poprel, že by sa voči žalobkyni dopustil akejkoľvek nekalej obchodnej praktiky a
úvahy o ich existencii vyhodnotil za v celom rozsahu nedôvodné. Naviac, i žalobný petit v znení, v akom

ho žalobkyňa naformulovala, bol neurčitý a nevykonateľný. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ani k
ďalšiemu predpokladu zodpovednosti za škodu, ktorým bol vznik škody; nepreukázala, že úhrady faktúr
za opravy vozidla boli v príčinnej súvislosti s ňou deklarovanými porušeniami povinností, keď v celom
rozsahuišloosubjektívnedomnienkyakonštrukciezaloženénavšeobecnýchčlánkochzinternetu,ktoré
nemali žiadnu výpovednú hodnotu. Žalovanému v 1. rade nebolo tiež zrejmé, v čom žalobkyňa videla

neprijateľnosť zmluvnej podmienky, keďže po uplynutí záručnej doby sa na ňu nevzťahovala povinnosť
dodržiavať interval servisných prehliadok; jeho dodržanie bolo výrobcom len odporúčané a žalovaný v 1.
rade do neho nemal kompetenciu zasahovať. Pokiaľ išlo o nárok na primerané finančné zadosťučinenie,
žalovaný v 1. rade bol toho názoru, že žalobkyňa nesplnila predpoklady v zmysle v zmysle § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z..

31. Žalovaný v 2. rade označil odvolanie žalobkyne za nedôvodné, nakoľko žalobkyňa v ňom
prevažne prezentovala argumentáciu z prvoinštančného konania, dovolávajúc sa bezhraničnej ochrany
spotrebiteľa, ktorá je však neprípustná a nemožno ju poskytnúť. Obsah odvolania preto vnímal ako
prejav jej snahy o zneužitie predpisov na ochranu spotrebiteľa vo svoj prospech. V ďalšom žalovaný v

2. rade poukázal na to, že žalobkyňa sa v odvolacom návrhu domáhala zmeny napadnutého rozsudku
v znení, ktorý nebol totožný so znením naposledy pripusteného žalobného petitu; aktuálne sa voči
nemu domáhala len nároku na náhradu škody v sume 11.168 eur a práva na finančné zadosťučinenie
v sume 15.490 eur. Za bezpredmetné označil tvrdenia žalobkyne o porušení princípu právnej istoty s
ohľadom na dĺžku sporu, nakoľko tieto nemali žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutých výrokov.

Túto nijako neovplyvnili ani tvrdenia ohľadne nepredloženia záverečných rečí, ktoré sa však v súdnom
spise nachádzali; napokon, sama žalobkyňa predložila svoju záverečnú reč až po súdom stanovenej
lehote.

32. Žalovaný v 2. rade nesúhlasil s námietkou žalobkyne týkajúcou sa povinnosti súdu prvej inštancie

vykonať ex offo dokazovanie; v predmetnej veci také dokazovanie nebolo nevyhnutné, nakoľko obsah
súdneho spisu navodzoval neoprávnenosť jej žaloby; v spojení i s vykonanými listinnými dôkazmi
odpadol potom dôvod, aby konajúci súd iniciatívne vyhľadával dôkazy v prospech žalobkyne. V tejto
súvislosti žalovaný v 2. rade podporne poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v
uznesení, sp. zn. 4Cdo 233/2021. Konajúci súd na pojednávaní dňa 14.05.2024 predniesol predbežný

právny názor, v súlade s ktorým napokon vo veci i rozhodol. Pokiaľ išlo o žalobkyňou prednesené
tvrdenia ohľadne porušenia povinností mal žalovaný v 2. rade za to, že opätovne len zopakovala
svoju argumentáciu a tvrdenia prednesené pred súdom prvej inštancie. Prevažná časť jej odvolania
potom predstavovala ozrejmenie skutkového a právneho stavu, bez konkrétnych výhrad voči konajúcim
súdom prijatým záverom. Žalobkyňa mala pritom povinnosť vzniesť konkrétne námietky voči rozhodnutiu

konajúceho súdu. Žalovaný v 2. rade nepovažoval za potrebné sa zaoberať tvrdeniami žalobkyne
o výške škody, keďže v konaní nepreukázala splnenie ostatných zodpovednostných predpokladov.
Záverom žalovaný v 2. rade zhrnul, že je presvedčený, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
vo výrokoch vecne správy, a preto ho navrhol potvrdiť.33. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúceho výroku, prejednal odvolanie žalobkyne

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.09.2025 v zmysle § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
219 ods. 3 C.s.p.

34. V prvom rade odvolací súd udáva, že hoci žalobkyňa v úvode odvolania uviedla, že napáda rozsudok

súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu, s ohľadom na skutkové a právne zdôvodnenie pochybení
konajúceho súdu, ktoré našli vyjadrenie i v ňou požadovanom návrhu na rozhodnutie odvolacieho súdu,
je zrejmé, že nežiadala rozhodnúť v intenciách pôvodnej, resp. konajúcim súdom naposledy pripustenej
zmeny žaloby; žalobkyňa nežiadala určiť neprijateľnosť zmluvných podmienok ohľadne dodržiavania
programu servisných prehliadok, ani neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným v 1. rade.
Vymedzením odvolacieho návrhu žalobkyňa pritom určila rozsah, v akom mal odvolací súd pristúpiť k

odvolaciemu prieskumu napadnutého prvoinštančného rozhodnutia.

35. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobkyne ohľadne porušenia princípu právnej
istoty konajúcim súdom. I keď tento pojem je definovaný v článku 2 civilného sporového kódexu, v rámci
základných princípov, ako stav, v ktorom môže každý legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý

v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak jej niet tak spravodlivo,
žalobkyňa jeho porušenie vnímala najmä z hľadiska dĺžky a priebehu samotného konania. Skutočnosť,
žekonajúcisúduskutočnilprvépojednávanievpredmetnejvecitakmerpo3rokochodpodaniažalobyaž
na základe jej sťažnosti na nečinnosť, možno síce vnímať v ústavnej rovine vo väzbe na článok 48 ods.
2 Ústavy SR, avšak pre taký prípad sú dostupné konkrétne spôsoby nápravy. Na správnosť rozhodnutia

nemalavplyvargumentáciažalobkynetýkajúcasazáverečnýchrečí,nakoľkokonajúcisúdnebolpovinný
uviesť obsah záverečného prednesu, či žalobkyne alebo žalovaných, ktorí ho do súdneho spisu založili
v písomnej forme, v odôvodnení napadnutého rozsudku. V tomto smere pritom správne vychádzal z
ustanovenia § 220 C.s.p. determinujúceho obsahové náležitosti meritórneho rozhodnutia súdu, vrátane
jeho odôvodnenia. Súd prvej inštancie jasne a výstižne uviedol, čoho sa žalobkyňa vo veci domáhala,

ako sa k jej žalobe vyjadrili žalovaní, ktoré dôkazy vykonal, aké skutkové zistenia z nich zistil, pričom
ozrejmil, ako vyhodnotil vykonané dôkazy bez toho, aby jeho hodnotenie smerovalo výlučne v prospech
jednej strany, resp. žalovaných; zároveň dostatočným spôsobom rozviedol ako vec posúdil po právnej
stránke. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa súd prvej inštancie pritom zaoberal dôvodnosťou
uplatneného nároku, keď v jeho rámci skúmal, či sa žalovaní dopustili porušenia zákonných a zmluvných

povinností podľa skutkového opisu žalobkyne; žalobkyňa potom nepravdivo uvádzala, že uvedenému
konaniu nevenoval žiadnu pozornosť, keď taký záver nemožno vyvodiť len z toho, že konajúci súd
nerozhodol v súlade s jej očakávaniami.

36. Podľa zápisnice zo súdneho pojednávania dňa 14.05.2024 súd prvej inštancie pristúpil k postupu

podľa§181ods.2C.s.p.,ktorýbližšiezaznamenalnazvukovomzáznamezpredmetnéhopojednávania.
Z jeho obsahu vyplýva, že konajúci súd poukázal na to, že žalobkyňa nedostatočne špecifikovala
porušenie právnych povinností zo strany žalovaných, vo väzbe na ktoré dostatočne neozrejmila
vzniknutú škodu a jej výšku, ktorá preto nebola poznateľná z predložených dôkazov; v dôsledku toho
potom neosvedčila ani príčinnú súvislosť medzi porušením povinností žalovaných a požadovanou

škodou. Vo vzťahu k argumentácii ohľadne neprijateľných zmluvných podmienok konajúci súd vysvetlil
potrebu ich bližšej, nielen opisnej, špecifikácie žalobkyňou. Podotýkajúc, že v danej fáze konania nevie
dostatočne vyhodnotiť oprávnenosť nároku žalobkyne, následne súd prvej inštancie konštatoval, že na
vec bude aplikovať a túto posudzovať podľa ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z., ako i Občianskeho
zákonníka vzťahujúcich sa k právam spotrebiteľa. Žalobkyňa v odvolaní nenamietala nesprávnosť,

neúplnosť, prípadne neurčitosť predbežného právneho posúdenia veci konajúcim súdom, keď dôvodila
jeho absenciou, a v nadväznosti na to namietala i prekvapivosť súdneho rozhodnutia, čím malo podľa
nej dôjsť k porušeniu jej procesných práv, a tým i k porušeniu princípu právnej istoty; tieto žalobkyňou
namietané skutočnosti však z obsahu zápisnice a zvukového záznamu zo súdneho pojednávania dňa
14.05.2024 nevyplývajú. Hodno pritom uviesť, že súdna judikatúra ustálila, že dôvod podľa § 365 ods.

1 písm. b) C.s.p. nezakladá len samotné porušenie procesných práv strany sporu, ale musí k nemu
nevyhnutne pristúpiť i kritérium intenzity. Na naplnenie tohto odvolacieho dôvodu teda musí mať zásah
do procesných práv strany také dôsledky, že sa bude celé konanie javiť ako nespravodlivé. Pokiaľ
však strana sporu má možnosť dovolať sa nápravy v odvolacom konaní a žiadať o možnosť revízie,nejde o procesnú vadu dosahujúcu dostatočnú intenzitu, aby spôsobila porušenie práva na spravodlivý
proces; o porušenie práva na spravodlivý proces preto nepôjde v situácii, keď súd prípadne nerešpektuje
ustanovenie § 181 ods. 2 C.s.p. nakoľko tým nelimituje stranu pri realizácii jej procesných práv (k tomu

rozhodnutie Najvyššie súdu SR sp. zn. 3Cdo 3/2016). Naviac, striktné nedodržanie postupu podľa § 181
ods. 2 C.s.p. zo strany súdu možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.),
a nie ako porušenie práva na spravodlivý proces (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 2Obdo 56/2020). Žalobkyňa však vadou konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.
neargumentovala.

37. Odvolací súd sa nestotožnil ani s ďalšou námietkou žalobkyne, v rámci ktorej konajúcemu súdu
vytýkala nesprávnosť posúdenia zodpovednosti žalovaných v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka,
ako i porušenia ich zákonnej informačnej povinnosti podľa § 11 a nasl. zákona č. 250/2007 Z. z.

38. Hodno uviesť, že prevenčná povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka znamená, že každý

je povinný zachovávať vždy taký stupeň opatrnosti (pozornosti), ktorý možno od neho vzhľadom na
konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať a ktorý - objektívne posúdené - je spôsobilý
zabrániť alebo aspoň čo najviac znížiť riziko vzniku škôd na živote, zdraví, či majetku. Prevenčná
povinnosť nie je absolútna a nezaisťuje, aby ku škodám nikdy nedochádzalo. Toto ustanovenie pritom
predpokladá bežnú mieru opatrnosti zodpovedajúcu obvyklým pomerom v danej konkrétnej situácii,

nie však už bezbrehú povinnosť predvídať a predchádzať všetkým v budúcnosti možným škodám.
Zároveň,tzv.generálnaprevenciaprichádzadoúvahylenvprípadoch,akniejekonkrétnaprávnaúprava
vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Podľa tohto ustanovenia nemožno teda
posudzovať situácie porušovania povinností, pokiaľ sú tieto podrobne upravené právnymi predpismi.
Inak povedané, aplikácia § 415 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy vtedy, ak nie je konkrétna

právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Konanie v rozpore s týmto
ustanovením sa potom považuje za porušenie právnej povinnosti v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25Cdo 1427/2001).

39. Žalobkyňa prezentovala v spore skutkové tvrdenia, v ktorých sa prelínalo porušenie informačnej,

ako aj prevenčnej povinnosti žalovaných, keď tieto mali rovnaký skutkový základ; žalobkyňa nimi
zdôvodňovala i tvrdenia o tom, že žalovaný v 1. rade sa voči nej dopustil nekalej obchodnej praktiky.
Jadrom skutkových tvrdení žalobkyne bola pritom argumentácia, že žalovaný v 1. rade ju pri predaji
motorového vozidla neinformoval o jeho vybavení mokrým remeňom, o jeho správnej údržbe, rizikách
a vlastnostiach mokrého remeňa a s tým spojeným nebezpečenstvom jeho použitia, pričom tieto

informácie jej neposkytol ani žalovaný v 2. rade ako zástupca výrobcu vozidiel zn. Peugeot, a to i napriek
tomu, že o vybavení vozidla mokrým remeňom obaja mali vedomosť, pričom mali poznatky i o jeho
vplyve na činnosť motora, rizikách a nebezpečenstvách s tým spojených, a preto porušili povinnosti v
zmysle § 11 zákona č. 250/2007 Z. z. Žalobkyňa teda namietala porušenie konkrétnej právnej povinnosti,
ktorá pre žalovaných vyplývala z ustanovení § 11 zákona č. 250/2007 Z. z. Z predmetného ustanovenia

pritom vyplýva, že predávajúci je povinný informovať spotrebiteľa o vlastnostiach výrobku, spôsobe jeho
použitia, montáže a údržby, o nebezpečenstve z jeho nesprávneho použitia, montáže alebo údržby, o
jeho uchovávaní a skladovaní. Je zrejmé, že na predávajúceho sa nevzťahuje informačná povinnosť
ohľadne všetkých aspektov výrobku, čo v okolnostiach prejednávanej veci, aplikujúc na motorové
vozidlo žalobkyne znamená, že žalovaný v 1. rade, resp. žalovaný v 2. rade nebol povinný v súvislosti

s kúpou motorového vozidla informovať žalobkyňu, ani iného spotrebiteľa, ohľadne jeho detailného
zloženia a konštrukcie jeho jednotlivých častí, vrátane rozvodového remeňa. Ako správne uviedol
súd prvej inštancie, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný v 1. rade si splnil povinnosť
v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., keď žalobkyni pri kúpe vozidla poskytol
podstatné informácie týkajúce sa typu vozidla, jeho verzie, farby, výbavy, a teda informácie adekvátne

potrebám bežného užívateľa vozidla. Konkrétny spôsob používania motorového vozidla a jeho údržba
boli bližšie popísané v servisnej knižke, ktorú žalobkyňa obdržala pri prevzatí motorového vozidla; podľa
preberacieho protokolu jej bola ponúknutá i skúšobná jazda. Žalovaný v 1. rade pritom podľa mienky
odvolacieho súdu ani nemal povinnosť oboznamovať žalobkyňu o type rozvodového remeňa, ktorý sa
v ňom nachádzal, nakoľko je nepochybné, že tento, ako súčasť konštrukcie motora, nemožno zaradiť

pod kategóriu „vlastnosť“ motorového vozidla. Naviac, z pohľadu priemerného spotrebiteľa - užívateľa
motorového vozidla, nemá typ rozvodového remeňa vplyv na jeho prevádzku a údržbu, keďže túto
vykonáva a zabezpečuje autoservis v pravidelných a vopred predpísaných servisných intervaloch, ktoré
mala žalobkyňa dodržiavať. Žalobkyňa pritom bola v servisnej knižke relevantne oboznámená i s typommotorového oleja, ktorý jej výrobca odporúčal používať za účelom bezporuchového chodu jej vozidla,
bez nutnosti vymedzenia, k akým možným nebezpečenstvám by v tejto súvislosti mohlo v budúcnosti
dôjsť. Pokiaľ žalobkyňa v konaní argumentovala tým, že ak by mala vedomosť o vybavení jej vozidla

mokrým remeňom, nepristúpila by k jeho kúpe, hodno uviesť, že ak považovala informáciu o mokrom
remeni za natoľko rozhodujúcu, že ovplyvnila jej ekonomické správanie, nič jej nebránilo osobitne sa
žalovaného v 1. rade na detailnú konštrukciu motora dopytovať. Žalovaný v 1. rade pritom nemohol
mať vedomosť a ani nijako predpokladať (predvídať), že špecifická konštrukcia motora je pre žalobkyňu
mimoriadne dôležitá, aby ju v tomto smere podrobnejšie informoval.

40. Odvolací súd dodáva, že hoci možno usudzovať, že žalovaní z konštrukčného hľadiska museli
mať vedomosť o type rozvodového remeňa nachádzajúceho sa v motorovom vozidle žalobkyne, z
vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by disponovali informáciou o možných rizikách súvisiacich
s jeho deformáciou a s tým spojeným neskorším skrátením intervalu jeho výmeny už pri uzavretí
záväzkového vzťahu so žalobkyňou; taká okolnosť nevyplýva z listín tvoriacich obsah súdneho spisu,

na ktoré sa žalobkyňa odvolávala. Uvedené nepotvrdzuje list žalovaného v 1. rade zo dňa 13.11.2020,
ktorým ako uviedol i súd prvej inštancie žalobkyňu primárne informoval o aktualizácii softvéru jej
vozidla, s cieľom zlepšiť diagnostiku asistenčného systému brzdenia a jeho komponentov, ktoré by
mohli byť poškodené deformáciou rozvodového remeňa. I keď obsahom predmetného listu bola
informácia žalobkyne o type rozvodového remeňa, ako i odporúčanie jeho výmeny počas kratšej

doby užívania vozidla, resp. počtu najazdených kilometrov, uvedené bez ďalšieho ešte nespôsobuje
vznik nebezpečenstva jeho použitia v motorovom vozidle žalobkyne, príp. existenciu iných, rozšírených
požiadaviek na jeho údržbu zo strany žalobkyne, pričom už vôbec nepotvrdzuje, že by použitá
technológia mokrého remeňa zvyšovala riziko poškodenia jej vozidla, ako sa snažila navodiť žalobkyňa.
Žalobkyňa pritom bola v servisnej knižke upozornená na dôsledok prípadného poškodenia rozvodového

remeňa, ktorý mohol spôsobiť i vyradenie motora z jeho prevádzky, čo možno považovať za informáciu
dostatočnú pre priemerného spotrebiteľa na označenie rizika spojeného s užívaním motorového vozidla.

41. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobkyňa poukazovala na obsah záverečnej reči a jej odkaz na odborný
článok portálu autonoviny.sk, týkajúceho sa technológie mokrého remeňa a rizík súvisiacich s jeho

používaním, ktorý ani nezaložila do súdneho spisu, nemožno z neho podľa mienky odvolacieho súdu
automaticky a bez relevantného dôkazu vyvodiť, že v článku prezentované informácie boli výrobcom
automobilov, resp. žalovanému v 2. rade ako zástupcovi výrobcu, príp. i žalovanému v 1. rade známe
už v čase predaja motorového vozidla a tieto mal žalobkyni sprostredkovať, resp. mal prezentované
dôsledky predvídať a zaradiť kontrolu mokrého remeňa do úkonov údržby; žalovaných nemožno zaťažiť

povinnosťou predvídať každý možný do úvahy pripadajúci vznik škody v spojení s používaním určitého
komponentu vozidla do budúcnosti. Pritom len samotná skutočnosť, že podľa autora článku mala byť
technológia mokrého remeňa známa a používaná už od roku 2007 spoločnosťou Ford neimplikuje,
že žalovaní v rozhodnom čase disponovali relevantnými informáciami o prípadných nedostatkoch tejto
technológie; ako uviedol i autor článku, tieto sa zistili a prejavili až v praxi. I v automobilovom priemysle

dochádza postupom času, a najmä praxou, k prehodnocovaniu technologických postupov, čo v danom
prípade mohlo viesť i k listu žalovaného v 1. rade zo dňa 13.11.2020. Práve týmto listom plnil žalovaný v
1. rade podľa mienky odvolacieho súdu svoju prevenčnú povinnosť a informoval žalobkyňu o skrátených
intervaloch týkajúcich sa výmeny mokrého remeňa v snahe zabezpečiť čo najdlhšiu životnosť jej vozidla
a zachovanie jeho jazdných vlastností. Žalovaný v 1. rade pritom žalobkyňu upozornil i na potrebu

zodpovedania položených otázok, s cieľom zistiť konkrétny plán údržby pre jej motorové vozidlo, a teda
nezaradil jej vozidlo automaticky do sprísneného plánu údržby ako chybne uviedla v odvolaní žalobkyňa.
Tvrdenia o tom, že pokiaľ by kontrola rozvodového remeňa bola zaradená do úkonov údržby už od kúpy
motorovéhovozidla,kjehopoškodeniuanáslednejvýmenedňa28.10.2019bynedošlo,resp.žetakému
poškodeniu, ktoré muselo existovať už pri tretej servisnej prehliadke, by sa predišlo, ostalo len v rovine

hypotetických a ničím nepreukázaných tvrdení žalobkyne.

42. Možno teda konštatovať, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že v konaní nebolo preukázané
žalobkyňounamietanéporušenieinformačnejpovinnostižalovaných;voväzbenauvedené,priexistencii
konkrétnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na konanie žalovaných, ktorého protiprávnosť žalobkyňa

namietala a bola zároveň predmetom posudzovania, neprichádzala do úvahy ani zodpovednosť
žalovaných v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. Ako uviedol odvolací súd vyššie, aplikácia § 415
Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy vtedy, ak nie je daná konkrétna právna úprava vzťahujúcasa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Uvedené platí o to viac, že žalobkyňou namietané
porušenieinformačnejaprevenčnejpovinnostižalovanýchvychádzalozrovnakéhoskutkovéhozákladu.

43. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané a konajúci súd správne konštatoval, že žalovaný v
1. rade neporušil povinnosť v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z.,
keď nepredal žalobkyni motorové vozidlo v inej ako bežnej kvalite, teda v kvalite, ktorá zabezpečovala
zachovanievšetkýchpodstatnýchvlastnostívýrobku,ktorépodmieňovalijehobezprostrednépoužívanie
a mali naplniť i predpokladané očakávania spotrebiteľa. Je pritom nepochybné, že žalobkyňa prevzala

nepoužitý, novo vyrobený automobil, s ňou požadovanou špecifikáciou a výbavou, čo napokon potvrdila
svojim podpisom i na preberacom protokole; tento bol bez akýchkoľvek závad.

44. I keď žalobkyňa v priebehu konania tvrdila, že jej motorové vozidlo vykazovalo vady a poruchy
od momentu jeho zakúpenia, pristavila vozidlo z dôvodu prvej a následne i druhej zvolávacej akcie
na kontrolu zámkov, v rámci ktorých mal byť vykonaný i zásah do motorovej a riadiacej časti motora,

pričomautoservisvtomčaseinformovalaoproblémochtýkajúcichsafunkčnostimotora,tietojejtvrdenia
nenašli oporu vo vykonanom dokazovaní. Zo žiadneho listinného dôkazu predloženého žalobkyňou
nevyplýva, že by sa v období od kúpy motorového vozidla do augusta 2017 sťažovala na poruchovosť
motorovéhovozidla,konkrétnejehomotora,azatýmto,prípadneinýmúčelom,vykonalautoserviszásah
do motorovej alebo riadiacej časti vozidla. Ako správne ustálil súd prvej inštancie zvolávacie akcie boli

zamerané výlučne na kontrolu zámkov dverí vozidla žalobkyne, pričom z ničoho nevyplývala existencia
akéhokoľvek iného zákroku do jeho motorovej časti. Pritom, prvá porucha vozidla dňa 08.08.2017 bola
zistená až s odstupom času, keď vozidlo pri aktívnom používaní najazdilo cca 23.000 km, pričom v jej
dôsledku došlo k výmene sviečok zapaľovania, motorového oleja, olejového filtra a skrutiek; v tomto
štádiu nebola zistená žiadna chybovosť motora, ani mokrého remeňa. Tá nastala z dôvodu odlupovania

jeho častí až dňa 28.10.2019, vyústiac do potreby jeho výmeny, t. j. 4 roky po kúpe motorového
vozidla. Za výrobnú vadu, resp. vadu v čase dodania výrobku sa štandardne pritom považuje vada
obvykle sa prejavujúca v rámci plynutia záručnej doby (§ 620 Občianskeho zákonníka), čo pri poškodení
rozvodového remeňa nebol prípad žalobkyne. Žalobkyňa predloženými dôkazmi rovnako nepreukázala
deklarovanú súvislosť medzi poruchou vozidla dňa 08.08.2017, v rámci ktorej boli vymenené sviečky

zapaľovania, motorový olej, olejový filter a skrutky a dňa 28.10.2019, pri ktorej boli vyčistené sacie ventily
a vymenený rozvodový remeň; uvedenému nenasvedčuje nielen značný časový odstup od vzniku týchto
porúch, ale ani ich odlišný charakter. V priebehu konania tak nebolo preukázané, že by žalobkyňa od
žalovaného v 1. rade kúpila motorové vozidlo v inej ako bežnej kvalite, a teda že by tento
porušil povinnosti v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z., ako napokon konštatoval súd

prvej inštancie.

45. Možno súhlasiť i so záverom konajúceho súdu, že žalovaní sa nedopustili konania, ktoré možno
označiťzanekalúaleboklamlivúobchodnúpraktikuvzmysle§7a§8ods.1písm.e)zákonač.250/2007
Z. z. Za takú nemožno považovať konanie žalovaných, ktorí neoboznámili žalobkyňu o konštrukcii

motora, a teda o prítomnosti mokrého remeňa v motore ako jedného z jeho komponentov, o jeho
údržbe a rizikách spojených s jeho používaním; ako uviedol a dôvodil odvolací súd vyššie, povinnosť s
daným obsahom žalovaní v prvom rade nemali, pričom pre účely oboznámenia žalobkyne postačovala
informácia v servisnej knižke o tom, že poškodenie sady rozvodov alebo príslušenstva môže ovplyvniť
činnosť motora , resp. vozidla. Žalobkyňa potom nedôvodne vytýkala, že jej žalovaný v 1. rade pri predaji

motorového vozidla poskytol nepravdivé informácie, resp. uviedol ju do omylu. Žalovaný v 1. rade by
sa takého konania mohol dopustiť za predpokladu, že by žalobkyňu ubezpečil, že z konštrukčného
hľadiska sa v jej motorovom vozidle nachádza iný typ rozvodového remeňa ako mokrý, resp. podal jej
informáciu, ktorá by sa neskôr ukázala ako mylná a nepravdivá; také konanie žalovaného v 1. rade však
nebolo preukázané. Za klamlivú obchodnú praktiku nemožno označiť ani informáciu žalovaného v 1.

rade v liste zo dňa 13.11.2020 ohľadne skrátenia odporúčaného intervalu výmeny rozvodového remeňa
z pôvodných 175.000km/10 rokov na 100.000km/6 rokov. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že
by o potrebe zmeny intervalu stanoveného na výmenu uvedeného komponentu motora žalovaný v 1.
rade mal vedomosť už pri predaji motorového vozidla žalobkyni a že by ju v tomto smere uviedol do
omylu ohľadne jeho životnosti. Stanovením odporúčanej doby výmeny sady rozvodov, t. j. i rozvodového

remeňa, výrobca, v zastúpení žalovaným v 2. rade, a napokon ani žalovaný v 1. rade, negarantoval
žalobkyni jeho bezporuchovať, a tým ani nemožnosť jeho výmeny skôr ako uplynie nimi určená doba
výmeny ako sa mylne domnievala žalobkyňa; potreba výmeny rozvodového remeňa je totiž závislá
od individuálnych okolností, ako je spôsob používania motorového vozidla, jeho prevádzka a údržba.Predmetný list zo dňa 13.11.2000 teda nepreukazuje existenciu výrobnej vady mokrého remeňa, príp.
jeho chybovosť ako sa snažila navodiť žalobkyňa.

46. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný prvý
predpokladzodpovednostižalovanýchzaškodu,atožalobkyňoutvrdenéporušenieprávnychpovinností
žalovaných. V nadväznosti na to možno prisvedčiť konajúcemu súdu, že nebolo potrebné sa bližšie
zaoberať otázkou preukazovania vzniku škody, za ktorú žalobkyňa označila nielen náklady vynaložené
na opravu motorového vozidla v sume 1.860,83 eura a 1.306,56 eura, ale i majetkovú ujmu spočívajúcu

v znehodnotení vozidla v sume 8.000 eur. I keď v tomto smere konajúci súd poznamenal, že vo vzťahu
k tvrdeniam o tzv. majetkovej strate žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, napríklad predložením
odborného posudku alebo vyjadrenia, nijako nepochybil, keď taký dôkaz nezabezpečil; súd je totiž
povinný vykonať dôkaz vo väzbe na § 295 C.s.p. len, pokiaľ je na prospech spotrebiteľa a len, ak
je to pre rozhodnutie o veci nevyhnutné. V situácii, keď žalobkyňa prostriedkami procesného útoku
nepreukázala prvotný predpoklad zodpovednosti žalovaných za škodu, javilo sa nehospodárne obstarať

dôkaz týkajúci sa výšky uplatňovanej majetkovej ujmy žalobkyne. Napokon, ustanovenie ukladajúce
súdu povinnosť z vlastného podnetu zabezpečiť a vykonať dôkaz v zmysle § 295 C.s.p. je potrebné
vykladať eurokonformne v súlade so smernicou Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) a súvisiacou judikatúrou Súdneho
dvora EU (viď rozhodnutia C-137/08 VB Pénzügyi Lízing Zrt., C-618/10 Banco Espaňol de Crédito alebo

C-472/11 Banif Plus Bank Zrt.). V tomto smere i Najvyšší súd SR konštatoval, že nie je vecou súdu prvej
inštancie, aby za žalobcu obstarával a vykonával dôkazy z vlastného podnetu (viď citácia § 295 C.s.p.:
„súd môže vykonávať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz“), ktorá možnosť súdu v spotrebiteľskom
spore nie je neobmedzená a má byť zameraná na zistenie pôsobnosti smernice ohľadom ustanovení

nachádzajúcich sa v spotrebiteľskej zmluve a až v prípade kladného zistenia, vykoná súd dokazovanie
a posudzuje prípadnú nekalú povahu takého ustanovenia. Nebolo úlohou súdu prvej inštancie vykávať
dokazovanie ohľadne každej žalobkyňou tvrdenej alebo dokonca ani nevyslovenej skutočnosti (k
tomu i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 55/2024, sp. zn. 4Cdo 233/2021). Napokon,
nemožno prehliadnuť, že konajúci súd žalobkyňu upovedomil o potrebe preukázania majetkovej škody

a jej výšky, ohľadne ktorej mala v prvom rade uviesť dostatočné substancované tvrdenia.

47. Odvolací súd nemohol priznať úspech ani ďalšej odvolacej argumentácii žalobkyne, ktorou namietala
existenciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, konkrétne vychádzajúc z jej odvolacieho návrhu, týkajúcej
sa vykonávania systematických a doplnkových operácií, ktorú považovala za nezrozumiteľnú a nejasnú,

spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech ako
spotrebiteľa. Žalobkyňa vo vzťahu k tomuto nároku v odvolaní neozrejmila a skutkovo nevymedzila
konkrétne dôvody nespokojnosti s jeho zamietnutím, keď poukazovala na nesprávnosti v zisteniach
súdu prvej inštancie o prekročení termínu tretej servisnej prehliadky, ozrejmovala dôvody, pre ktoré
sa na ňu nedostavila, opätovne pritom upriamujúc pozornosť na porušenie informačnej povinnosti

žalovaných. Je pritom nepochybné, že konajúci súd, zistiac, že ku výmene motorového oleja vo vozidle
žalobkyne došlo dňa 08.08.2017 a následne až dňa 08.04.2019, pričom jeho výmena štandardne
prebiehala v rámci pravidelných servisných prehliadok raz ročne, resp. v závislosti od počtu najazdených
kilometrov, konštatoval, že žalobkyňa nedodržala odporúčaný termín servisnej prehliadky a tento
prekročila o 8 mesiacov. I keď je pravdou, že medzi druhou a treťou servisnou prehliadkou uplynula len

doba 6 mesiacov, uvedená nesprávnosť nemohla spochybniť závery konajúceho súdu, podľa ktorých
stanovenie povinnosti dodržiavať program servisných prehliadok počas plynutia záručnej doby nijako
nespôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, keď z ničoho nemožno
vyvodiť, že táto povinnosť pretrváva i po uplynutí záruky a už vôbec nie, že by vymedzenie intervalu
prehliadok bolo nejasné alebo nezrozumiteľné pre bežného spotrebiteľa. Ako správne poznamenal

i súd prvej inštancie, po uplynutí záručnej doby stanovenej zákonom, zodpovednosť predávajúceho
za vady výrobku zaniká, a preto ani dodržiavanie programu servisných prehliadok nemôže byť pre
spotrebiteľa naďalej formulované ako povinnosť. Účelom pravidelných servisných prehliadok je okrem
iného zistenie aktuálneho technického stavu vozidla, stanovenie nevyhnutných odporúčaní a opráv
a to v nadväznosti na individuálne potreby konkrétneho vozidla; po uplynutí záručnej doby ostalo

na rozhodnutí žalobkyne, či sa na servisnú prehliadku v pravidelnom intervale dostaví alebo nie. Z
dotknutého zmluvného ustanovenia v servisnej knižke nevyplývala napokon ani závislosť servisných
prehliadok od termínu výmeny motorového oleja, nakoľko k tejto dochádza práve počas uvedenej
prehliadky (viď prehľad systematických operácii); z jeho znenia nemožno pritom nijako dovodiť ani to, žeby oprávňovalo žalovaného v 1. rade, príp. žalovaného v 2. rade obviniť žalobkyňu ako spotrebiteľa zo
zodpovednosti za škodu bez ohľadu na príčinu jej vzniku, pokiaľ by servisnú prehliadku neabsolvovala.
Na uvedenom základe konajúci súd správne uzavrel, že žalobkyňa nedôvodne namietala neprijateľnosť

zmluvnej podmienky.

48. A napokon, v situácii, keď vykonaným dokazovaním žalobkyňa nepreukázala porušenie žiadnej
zákonnej povinnosti žalovaných, a tým ani porušenie svojho práva, konajúci súd nepochybil, keď
zamietol i jej žalobu v časti požadovaného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č.

250/2007 Z. z.

49. So zreteľom na vyššie uvedené a jeho sumarizáciou možno uzavrieť, že žalobkyni sa v odvolaní
použitou argumentáciou nepodarilo spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov konajúceho
súdu vedúcich k zamietnutiu jej žaloby. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti zamietajúceho výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, ktorý vychádzal z posúdenia

celkového úspechu žalovaných vo veci, ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

50. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2.
rade, ktorí mali (každý) v odvolacom konaní úspech, priznal proti žalobkyni, ktorá úspech nemala, plný

nárok na ich náhradu.

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).