Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/102/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1419200502
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1419200502.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. X, E., zastúpenej: JUDr. Martin Landl, advokát, so sídlom Čajkovského 16,
Lučenec proti žalovanému: Lidl Slovenská republika, s.r.o., IČO: 35 793 783, so sídlom Prievozská
2, Bratislava (predtým Lidl Slovenská republika, v.o.s., IČO: 35 793 783, so sídlom Ružinovská
1E, Bratislava), zastúpenému: Advokátska kancelária ECKER – KÁN & PARTNERS, s.r.o., IČO:
35 886 625, so sídlom Zelená 2, Bratislava o zaplatenie 124 179,10 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 8.3.2023, č.k.

11C/5/2019-463, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobkyni sa proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 104
029,10 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 104 029,10 eur od 16.3.2019 do
zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok
II.), vyslovil, že žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 66% (výrok

III.) a že o výške nároku na náhradu trov konania rozhodne samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom (výrok III.).

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci právne odôvodnil ust. § 420a ods. 1, 2, § 442 ods. 1, § 489,
§ 517 ods. 1, 2 a § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“)
a vecne tým, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dňa 16.2.2017 došlo v prevádzke
žalovaného k poškodeniu zdravia žalobkyne, pričom k uvedenému došlo v súvislosti s prevádzkovou

činnosťou žalovaného (použitie paletového vozíka pri výkone činnosti žalovaného). Žalobkyňa bola
následne dočasne práceneschopná od 17.2.2017 do 19.3.2019. Počas obdobia práceneschopnosti
od 17.2.2017 do 25.1.2019 žalobkyňa absolvovala celkom 50 lekárskych návštev, vyšetrení, kontrol,
operácie; z toho v období od 17.2.2017 do 2.6.2017 bola na 14 lekárskych vyšetreniach, kontrolných
vyšetreniach, na rehabilitácii, absolvovala operáciu kolena. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa
vykonávala pred vznikom daného úrazu činnosť autorizovaného architekta ako SZČO podľa zákona
č.138/1992 Zb. o autorizovaných architektoch a autorizovaných stavebných inžinieroch a v tejto

súvislosti v období pred vznikom úrazu uzatvorila tri zmluvy o dielo v pozícii zhotoviteľa, o.i. na
vyhotovenie architektonickej - urbanistickej štúdie; na vypracovanie projektovej dokumentácie pre
stavebnékonanieavýkonstavebnéhoaautorskéhodozoru;naposúdeniemožnostiefektívnehovyužitia
pozemku podľa územnoplánovacej dokumentácie, komplexné posúdenie účelu budúcej funkčnostinehnuteľnosti s dôrazom na jej ekonomické využitie v danej lokalite a vypracovanie architektonickej
štúdie na nadstavbu, rekonštrukciu alebo prestavbu nehnuteľnosti za účelom maximalizácie využitia
územia v rámci možností daných územným plánom. Žalobkyňa sa v dôsledku svojho úrazu a zranenia,

dočasnej práceneschopnosti dostala s plnením svojich záväzkov do omeškania, čo viedlo k ukončeniu
zmluvných vzťahov vo vzťahu ku Zmluve o dielo I. a Zmluve o dielo II. odstúpením od zmluvy zo strany
samotnej žalobkyne ako zhotoviteľky, a zo strany objednávateľa. Zmluva o dielo III. bola ukončená
dohodou zúčastnených strán o ukončení zmluvy. Svedok F. A. G. potvrdil ukončenie uvedených zmlúv
o dielo so žalobkyňou písomným odstúpením, potvrdil aj skutočnosť, že došlo k prevzatiu listín o

odstúpení medzi účastníkmi Zmluvy o dielo I. a Zmluvy o dielo II., ako aj to, že žalobkyni nebola z
jeho strany titulom uvedených zmlúv vyplatená žiadna odmena/odplata. Rovnako pri ukončení Zmluvy o
dielo III. nebola žalobkyni vyplatená žiadna odmena. Podľa daňového priznania žalobkyne ako fyzickej
osoby bol jej príjem v roku 2017 vo výške 5 216 eur, a daňová povinnosť vychádzala zo základu
dane 2 086,40 eur. Žalobkyňa je zároveň spoločníčkou a konateľkou v obchodnej spoločnosti Arch
Space BA s.r.o. a ARCH SPACE, s.r.o. Z výsluchu svedka H., životného druha žalobkyne, vyplynulo, že

podľa mandátnych zmlúv uzavretých v r. 2016 vykonával pre tieto obchodné spoločnosti činnosť, nemá
kvalifikáciu ako žalobkyňa, tieto spoločnosti nevykonávali v r. 2017 činnosť autorizovaného architekta.
Vo vzťahu k činnosti spoločností na základe uzavretých mandátnych zmlúv došlo k poklesu tržieb v
daných spoločnostiach v r. 2017. Žalobkyňa si v konaní uplatnila škodu vo forme ušlého zisku vo výške
124 179,10 eur s príslušenstvom. Vo veci vzhľadom na procesnú obranu žalovaného boli sporné škoda

a príčinná súvislosť medzi škodou ako ušlým ziskom žalobkyne a prevádzkovou činnosťou.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že zodpovednosť za škodu podľa § 420a Občianskeho zákonníka
je svojou povahou objektívnou zodpovednosťou pri ktorej sa nevyžaduje protiprávnosť konania,
pre vznik ktorej je potrebné skúmať naplnenie predpokladov, a to vznik škody, spôsobenie škody

prevádzkovou činnosťou, existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a prevádzkovou činnosťou. V
prejednávanej veci prvoinštančný súd vyvodil, že je jednoznačne daná zodpovednosť žalovaného
podľa § 420a Občianskeho zákonníka, vzhľadom k tomu, že k úrazu a poškodeniu zdravia žalobkyne
došlo použitím paletovacieho vozíka v predajni žalovaného - vecou, ktorú pri svojej prevádzkovej
činnosti používa žalovaný. Tým je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného v konaní. Súd prvej

inštancie vychádzal z toho, že ušlý zisk je majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom rozmnožení
majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, keby nedošlo ku škodovej udalosti, s
ohľadom na pravidelný beh udalostí. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného, ale
stratou očakávaného prínosu. Pre určenie výšky ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku
ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, teda o aký konkrétny reálne dosiahnuteľný, nie

hypotetický prospech poškodený prišiel. O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak vznikla škoda ako následok
určitej udalosti, teda, ak je doložené, že nebyť tejto udalosti ku škode by nedošlo. Nepostačuje pritom
len samotná pravdepodobnosť zvýšenia majetkového stavu do budúcnosti. Ušlý zisk teda nemôže
predstavovať len zmarenie zamýšľaného zámeru, ak nie je takýto majetkový prínos podložený už
existujúcimi alebo reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že nebyť škodovej

udalosti, ku zamýšľanému zisku by došlo. Ušlým ziskom podľa § 442 Občianskeho zákonníka, je totiž
majetková ujma spôsobená tým, že škodová udalosť zasiahla do priebehu deja, vedúceho k určitému
zisku. Ušlým ziskom je nepochybne aj akákoľvek strata na odmene, ktorú možno odškodniť, ak škoda,
ktorá bola spôsobená na zdraví znemožnila poškodenému vykonávať činnosť vedúcu k dosiahnutiu
prospechu,ktorýmupodľazmluvypatrilaktorýbysabolzaistedosiaholvprípade,akbykprotiprávnemu

konaniu nedošlo. Nie je pritom podstatné, ako je tento prospech, vyplývajúci zo zmluvného vzťahu
definovaný a štruktúrovaný. Preto nie je dôležité, či ide napr. o hodinovú mzdu alebo dennú odmenu,
o odmenu v závislosti od množstva vykonanej práce, či na jej vykonaní v určitom termíne; preto napr. i
strata nároku na zaplatenie zmluvnej odmeny za dielo v dôsledku nemožnosti splniť svoje zmluvné
záväzky predstavuje ušlý zisk poškodeného, bez ohľadu na mieru podnikateľského rizika plynúceho zo

zmluvy, a to v rozsahu, v akom je v príčinnej súvislosti so zavineným protiprávnym konaním škodcu,
a zakladá tak zodpovednosť za škodu. Popri dohode, ktorá poškodenému zaručuje určitú odmenu za
pracovnú činnosť, musí tu byť spravidla aj spomínaný pravidelný chod vecí, teda taká skladba okolností
svedčiacich o tom, že dohoda sa už začala alebo aspoň nepochybne mala začať realizovať. Ušlým
ziskom totiž nie je automaticky strata predpokladaného zárobku, ktorý bol síce dohodnutý, avšak

činnosť na jeho dosiahnutie sa bez súvislostí so škodovou udalosťou ani nezačala realizovať, lebo
poškodený predpokladanú činnosť v dohodnutej dobe nevykonával, prípadne v dobe pred škodnou
udalosťou ju nevykonával. To znamená, či zranenie poškodeného bolo skutočnou príčinou toho,
že nezväčšil svoj majetkový stav o sumu, ktorú by pri obvyklom chode udalostí získal. Prvoinštančnýsúd konštatoval, že v súdenej veci bolo pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobkyne tiež podstatné, či
žalobkyňapreukázala,žetobolibaúraz,čojej znemožnilvykonaniezáväzkov,naktorésavjednotlivých
zmluvách o dielo zaviazala.

4. V prejednávanej veci bolo zistené, že žalobkyňa uzavrela dňa 12.12.2016 Zmluvu o dielo I.,
predmetom ktorej bolo vykonanie diela pre F. A. B. G., resp. výkon odbornej činnosti zhotoviteľa
ako architekta pre Architektonicko- urbanistickú štúdiu v lokalite Vojenský dvor na G. I. E. vo forme:
a) vypracovania projektovej dokumentácie architektonicko - urbanistickej štúdie, b) iných činností

spojených s arch. činnosťou (Dielo) na základe odsúhlasenej štúdie, za čo objednávateľ zaväzuje
zaplatiť odmenu. Žalobkyňa ako zhotoviteľ mala zabezpečiť realizáciu predmetu zmluvy do 6 mesiacov
od právoplatnosti zmluvy a doručení všetkých podkladov. Z uvedenej zmluvy vyplýva, že žalobkyňa
mala možnosť získať odmenu vo výške 62 729,10 eur. K úrazu žalobkyne došlo dňa 16.2.2017, pričom
žalobkyňa s dohodnutou činnosťou začala pred úrazom, avšak v dokončení diela jej bránila bolesť,
mobilita a stretávanie sa s profesistami, ktorí projektujú siete v danom území, stretnutie s developerom,

pričom uvedené nebolo možné absolvovať písomne, telefonicky, lebo architektúra sa deje v priestore
a vo výkresoch. Objednávateľ jej neuhradil po dohode o odstúpení žiadnu sumu. Súd prvej inštancie
ustálil, že žalobkyňa po tom, ako jej začala plynúť ako zhotoviteľovi doba na vykonanie diela, začala na
dohodnutom diele vykonávať činnosti spojené s činnosťou autorizovaného architekta.

5. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že žalobkyňa uzavrela dňa 8.2.2017 Zmluvu o dielo
II., predmetom ktorej bol jej záväzok ako zhotoviteľa vypracovať pre objednávateľa F. A. B. G. dielo:
Vypracovanie PD pre Stavebné povolenie SLAVÍN II a výkon stavebného a autorského dozoru, pre
určený objekt v k.ú. J. B., pričom podľa čl. III 1. sa žalobkyňa zaviazala predmet zmluvy vypracovať
a odovzdať: a) dielo do 90 dní odo dňa účinnosti zmluvy, b) stavebný a autorský dozor do 30 dní

od vydania kolaudačného rozhodnutia. Z uvedenej zmluvy vyplýva, že žalobkyňa mala možnosť získať
odmenu vo výške 43 000 eur. Žalobkyňa pred úrazom, ktorý nastal dňa 16.2.2017 začala s dohodnutou
činnosťou, pričom vykonaniu diela bránilo, že nevedela ísť na stavbu a robiť tam stavebný a autorský
dozor. Aj vo vzťahu k tejto zmluve súd prvej inštancie ustálil, že žalobkyňa po tom, ako jej začala plynúť
ako zhotoviteľovi doba na vykonanie diela, začala na dohodnutom diele vykonávať činnosti spojené s

činnosťou autorizovaného architekta.

6. Žalobkyňa napokon uzavrela aj Zmluvu o dielo III. dňa 4.1.2017, predmetom ktorej bolo: a) posúdenie
možností efektívneho využitia pozemku v zmysle aktuálnej ÚP dokumentácie; b) komplexné posúdenie

účelu budúcej funkčnosti nehnuteľnosti s dôrazom na jej ekonomické využitie v danej lokalite; c)
vypracovanie arch. štúdie na nadstavbu, rekonštrukciu alebo prestavbu nehnuteľností označenej v bode
1. za účelom max. využitia v rámci možností daných územným plánom. Podľa zmluvy mala dielo
vykonať do I. fázy do 20.2.2017 a mala získať odmenu 3 000 eur a dielo mala vykonať do II. fázy do
30.4.2017 a mala získať odmenu 18 000 eur. Súd prvej inštancie vzal do úvahy, že úraz sa stal takmer

5 týždňov po tom ako začala plynúť doba na vykonanie prác, a len tri dni pred vykonaním prvej fázy. V
súvislosti s uvedenou zmluvou nezískala žalobkyňa žiadnu odmenu.

7. Na základe vykonaného dokazovania a zhodnotenia dôkazov súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalobný návrh žalobkyne je čiastočne dôvodný. V konaní bolo nepochybné, že žalobkyňa utrpela pri

prevádzkovej činnosti žalovaného ujmu na zdraví, čo potvrdzujú početné lekárske správy, potvrdenie o
dočasnej práceneschopnosti, ktoré preukazujú jej diagnózy, ktoré podľa názoru prvoinštančného súdu
objektívne obmedzili jej fyzické a duševné dispozície do takej miery, že nemohla riadne a včas plniť
požadované pracovné úlohy a úkony vzťahujúce sa na predmet zmlúv o dielo vyplývajúce jej z činnosti
ako autorizovaného architekta a zhotoviteľa.

8. Prvoinštančný súd konštatoval, že činnosť architekta predstavuje tvorivú duševnú a mnohovrstevnú
činnosť, ku ktorej je nevyhnutne potrebné sústredenie, ktoré v danom prípade v dôsledku závažného
úrazu dolnej končatiny a s ním spojených ďalších poúrazových prejavov a následkov žalobkyni
nebolo umožnené. K otázke zdravotného stavu a schopnosti žalobkyne vykonávať prácu, pohyb, na

návrh žalovaného súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie. Zo záverov znalca vyplýva, že znalec
úraz žalobkyne hodnotí ako závažné poranenie femoropatelárneho kĺbu pravého kolena s trvalými
následkami. Ide o recidivujúce vyklbovanie pravého jabĺčka, poruchu chôdze v dôsledku nesprávnej
funkcie femoropatelárneho kĺbu a oslabenej svalovej sily štvorhlavého svalu stehna. V dôsledkuuvedeného má žalobkyňa aj ľahké obmedzenie hybnosti pravého kolena. Tiež uviedol, že žalobkyňa
bola v súvislosti s následkami úrazu a ich liečbou obmedzená v bežnom spôsobe života, keďže
jabĺčko môže vyskočiť v neočakávanej chvíli, pri nesprávnej polohe končatiny spôsobí náhlu bolesť

a podlomenie kolena. Tiež konštatoval, že žalobkyňa bola v dôsledku úrazu a liečby následkov
úrazu fyzicky obmedzená v pohybe - chôdzi, v tomto období mala doporučené fyzické šetrenie a bola
odoslaná na rehabilitáciu, bola obmedzená i pri dlhšom sedení so zohnutým kolenom a šoférovaní,
pohyb bez opory mala od 20.6.2017 do 1.8.2017. Súd prvej inštancie uzavrel, že znalecký posudok
B. B. má všetky formálne náležitosti, jeho závery sú náležite odôvodnené a sú podložené podrobným

obsahom nálezu, znalec vyčerpal zadanú úlohu v rozsahu ako mu bola zadaná, jeho závery sú
podložené výsledkami dokazovania a nie sú v rozpore s výsledkami ostatných vykonaných dôkazov.
Súd prvej inštancie preto nemal pochybnosti o vecnej správnosti znaleckého posudku a závery
súdneho znalca neboli spochybnené ani žalovaným. V tejto súvislosti súd prvej inštancie okrem záverov
súdneho znalca k závažnosti zranenia žalobkyne prihliadol aj na lekárske správy o zdravotnom stave
žalobkyne, ktoré objektívne dokumentujú a potvrdzujú tvrdenie žalobkyne o tom, ako sa v danom

období zdravotne fyzicky a psychicky cítila, aké boli jej možnosti a schopnosti sa pohybovať, vykonávať/
nevykonávať a aké činnosti v domácom aj vonkajšom prostredí, t.j. v období, ktoré bolo práve
z časového hľadiska relevantné ako obdobie, v ktorom mala ako autorizovaný architekt realizovať
činnosť na plnenie predmetu zmlúv o dielo. Z nich vyplýva, že žalobkyňa bola v období od 17.2.2017
do konca mája 2017 zameraná na svoj úraz, bolesti, že jej zdravotný stav nebol v danom období

vôbec ustálený, naopak sa jej zhoršoval/komplikoval, čo vyústilo do prvej operácie v máji 2017, boli
jej odporučené rehabilitácie, cvičenie. To znamená, že žalobkyňa v období od uzavretia Zmluvy o
dielo I. a II. riešila predovšetkým svoje zranenie, bolesti, ktoré utrpela v dôsledku úrazu v prevádzke
žalovaného, rehabilitácie, opakované lekárske vyšetrenia a kontroly zdravotného stavu. Podľa názoru
súdu prvej inštancie vzhľadom na uvedené bolo žalobkyni pri činnosti na predmete Zmluvy o diela I. a II.

znemožnené sa riadne koncentrovať a vykonávať mnohovrstevnú činnosť autorizovaného architekta.
Samotný úraz a jeho následky, ktoré sa prejavili v každodennom živote žalobkyne a preniesli sa aj
do jej pracovnej činnosti, boli natoľko závažného charakteru, že jej znemožnil/li splnenie záväzkov z
jednotlivých zmlúv o dielo, ktoré mala uzavreté pred úrazom a z toho dôvodu nemohla splniť ani uzavreté
predmety plnenia podľa Zmluvy o dielo I. a Zmluvy o dielo II. Prvoinštančný súd na základe uvedeného

vyvodil, že je tu daná príčinná súvislosť medzi prevádzkovou činnosťou žalovaného a škodou/ušlým
ziskom žalobkyne. Uviedol, že je nepochybné, že žalobkyňa pred úrazom s dohodnutou činnosťou
smerujúcou k naplneniu predmetu jednotlivých zmlúv o dielo I. a II. začala a vykonala časť prác, k
zhotoveniu a odovzdaniu diela však nedošlo pre ukončenie zmlúv odstúpením od zmluvy, z dôvodu
spočívajúcom v jej zdravotnom stave, práceneschopnosti. V zmluvách o dielo je jednoznačne zachytený

predmet činnosti, aj výsledok, ktorý sa mal touto činnosťou dosiahnuť a ku ktorému v dôsledku úrazu
na zdraví žalobkyne nedošlo. Súd prvej inštancie mal preto za preukázanú príčinnú súvislosť medzi
vznikom škody vo výške 62 729,10 eur pri Zmluve o dielo I. a vo výške 43 000 eur pri Zmluve o dielo II.
ako ušlým ziskom a prevádzkovou činnosťou žalovaného. V oboch prípadoch ustálil, že úraz žalobkyne
bol jedinou príčinou, prečo dielo nedokonala, a v dôsledku čoho došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu

pri Zmluve o dielo I. a Zmluve o dielo II.. Z každej z uvedených zmlúv žalobkyňa odpočítala sumu 850
euro ako náklady s nimi spojené z jej strany. Pri Zmluve o dielo III. súd prvej inštancie žalobkyni nárok
na priznanie ušlého zisku nepriznal. Mal za to, že k uvedenému neboli splnené predpoklady. Medzi
účastníkmi zmluvy došlo ku dohode o ukončení zmluvného vzťahu, t.j. sama žalobkyňa sa dohodla s
objednávateľom na ukončení diela bez nároku na odmenu. Tiež nemohlo ostať bez povšimnutia, že

žalobkyňa mala prvú fázu diela odovzdať do 20.2.2017, úraz sa jej stal len tri dni pred termínom, keď
mala mať už dielo v podstate hotové a podľa jej tvrdenia jej chýbala digitalizácia. Neuviedla, čo jej
objektívne bránilo k odovzdaniu I. časti diela k termínu. Prvoinštančný súd jej preto nárok v danej časti
vo výške 21 000 eur nepriznal. Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal žalobkyni nárok na zaplatenie
sumy 62 729,10 eur + 43 000 eur - 2 x 850 eur = 104 029,10 eur titulom ušlého zisku zo zmlúv o dielo I. a

II. a vo zvyšku (v súvislosti so Zmluvou o dielo III.) žalobný návrh zamietol. Pokiaľ ide o uplatnené úroky z
omeškania, súd prvej inštancie konštatoval, že žaloba bola doručená dňa 15.3.2019 žalovanému, ktorý
v priebehu konania nárok žalobkyne dobrovoľne neuhradil s tým, že od nasledujúceho dňa po doručení
žaloby bol žalovaný v omeškaní s plnením. Súd prvej inštancie žalovaného zaviazal na zaplatenie úroku
z omeškania z prisúdenej časti istiny a vo zvyšnej časti úroku z omeškania žalobný návrh zamietol. O

trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“) v spojení v § 255 ods. 2 C.s.p. podľa zásady čiastočného úspechu, pričom celkový
úspech žalobkyne bol 66 %.9. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v rozsahu výrokov I. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Vo vzťahu k nedostatku priameho vzťahu príčiny a následku v súvislosti so spôsobom ukončenia
zmlúv o dielo uviedol, že predmetom súdneho konania bol nárok na náhradu škody z titulu ušlého zisku,
ktorý mal žalobkyni vzniknúť v dôsledku ukončenia zmlúv o dielo. Podľa ustálenej judikatúry je ušlým

ziskomstratanárokunazaplateniezmluvnejodmeny,avšaklenvrozsahu,vakomjevpríčinnejsúvislosti
so zavineným protiprávnym konaním škodcu, teda v tomto prípade žalovaného. V uvedenej súvislosti
žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.1.2007, sp.zn.
2Cdo 73/2006 v zmysle ktorého „jedným zo základných predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti
za škodu je okrem porušenia právnej povinnosti, existencie škody a zavinenia aj príčinná súvislosť
medzi porušením právnej povinnosti a škodou. Tento predpoklad musí byť splnený bez ohľadu na to,

či ide o povinnosť k náhrade škody vyvodzovanú zo zodpovednosti založenej na princípe zavinenia
alebo na základe objektívnej zodpovednosti. Existencia tohto predpokladu je nevyhnutná aj vtedy, ak sa
uplatňuje škoda spôsobená na zdraví. Subjekt môže byť zodpovedným za škodu len za predpokladu, že
určitá skutočnosť, teda protiprávny úkon alebo zákonom kvalifikovaná zvláštna udalosť, škodu skutočne
spôsobila. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nepostačuje, ak tento vzťah je

iba sprostredkovaný, teda ak následok škody už vzniknutej vyvolá ďalšiu škodu, ku ktorej protiprávny
úkon škodcu vôbec nesmeroval. Zákon totiž existenciu príčinnej súvislosti vyžaduje práve a len medzi
protiprávnym úkonom a v súvislosti s ním vzniknutou škodou a nie medzi udalosťou, ktorá je už
následkom porušenia právnej povinnosti a ďalšou škodou.“ Vzhľadom k uvedenému bolo podľa názoru
žalovaného potrebné v rámci aplikácie judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky skúmať, či

vzťah medzi príčinou, teda protiprávnym konaním žalovaného spočívajúcom v porušení povinností pri
prevádzkovej činnosti a následkom, teda škodou v podobe ušlého zisku na základe ukončených zmlúv
o dielo, je bezprostredný resp. priamy, alebo či ide o vzťah sprostredkovaný, kedy následok škody
už vzniknutej (v tomto prípade poškodenie zdravia) vyvolá ďalšiu škodu (v tomto prípade ušlý zisk z
ukončených zmlúv o dielo), ku ktorej však úkon škodcu, teda žalovaného vôbec nesmeroval. Žalovaný

malzato,ževprípadežalobkyňouuplatňovanéhonárokunanáhraduškodyidepráveosprostredkovaný
a nie priamy vzťah príčiny a následku tak, ako to na vyvodenie zodpovednosti za škodu vyžaduje platná
právna úprava. V tejto súvislosti podotkol a zdôraznil, že nakoľko príčinná súvislosť nemôže byť v zmysle
platnej judikatúry daná medzi udalosťou, ktorá je až následkom porušenia právnej povinnosti škodcu
a ďalšou škodou, nemôže byť príčinná súvislosť, ako jeden z nevyhnutných zákonných predpokladov

pre založenie nároku na náhradu škody, právne daná ani medzi ukončením zmlúv o dielo v dôsledku
odstúpenia od týchto zmlúv (keďže ide o udalosť, ktorá je až následkom porušenia právnej povinnosti
žalovaného a vzniku škody na zdraví) a ďalšou škodou v podobe ušlého zisku. Dôvodom, pre ktorý v
prípade žalobkyňou uplatňovaného nároku ide o sprostredkovaný a nie priamy vzťah príčiny a následku,
je podľa názoru žalovaného spôsob ukončenia zmluvy o dielo uzatvorenej dňa 12.12.2016 medzi F.

A. B. G. ako objednávateľom a žalobkyňou ako zhotoviteľom (Zmluva o dielo I.) a zmluvy o dielo
uzatvorenej dňa 8.2.2017 medzi F. A. B. G. ako objednávateľom a žalobkyňou ako zhotoviteľom (Zmluva
o dielo II.). Žalovaný uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že skutočnosť, že žalobkyni
nebola zaplatená zmluvná odmena, nebola následkom jej úrazu, ale následkom toho, že zmluvy o
dielo boli ukončené na základe vzájomnej dohody zmluvných strán, čo viacnásobne potvrdil vo svojej

výpovedi aj svedok A. F. B. G.. Svedok na pojednávaní dňa 2.12.2020 vo vzťahu k Zmluve o dielo I.
výslovne uviedol: „Dohodli sme sa, že odstúpi od zmluvy“, „Telefonicky sme sa dohodli, že ukončíme
zmluvu, ale nebol som s ňou, bol pre to p. H., partner žalobcu“ a vo vzťahu k zmluve o dielo II.
výslovne uviedol „Dohodli sme sa telefonicky, po vzájomnej dohode sme odstúpili“, pričom na otázku
súdu spoločne k Zmluve o dielo I. a Zmluve o dielo II. uviedol, že „po troch mesiacoch sme sa dohodli

na ukončení. Bola to dohoda džentlmenská, ak by aj meškala mesiac, by mu to nevadilo.“ Skutočnosť,
že zmluvné strany sa na ukončení zmlúv o dielo dohodli, deklaroval aj súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého vo vzťahu k Zmluve o dielo I. uviedol, že po úraze bol u
žalobcu objednávateľ, „dohodli sa na ukončení, aj jej to dal do schránky“ a zároveň, že F. A. G. ako
objednávateľ a svedok „potvrdil, že bola vypracovaná štúdia umiestnenia objektov v 2-3 variantoch,

poslala mu to rozpracované aj s vizualizáciou. Neuhradil jej po dohode o odstúpení žiadnu sumu ...“ Z
uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že zmluvné strany sa na ukončení zmlúv o dielo dohodli,
teda sama žalobkyňa sa dobrovoľne dohodla s druhou zmluvnou stranou na ukončení predmetných
zmlúv a dobrovoľne súhlasila s tým, že zmluvy ukončia bez nároku na odmenu. Z formálnej stránky takzmluvné strany urobili konkrétnym úkonom - odstúpením od zmluvy. Žalobkyňa listom zo dňa 22.5.2017
adresovaným druhej zmluvnej strane oznámila, že odstupuje od Zmluvy o dielo I. Objednávateľ listom
zo dňa 17.06.2017 oznámil žalobcovi, že odstupuje od Zmluvy o dielo II. Žalovaný v tejto súvislosti

podotkol, že odstúpenie od zmluvy predstavuje iba formálnu stránku ukončenia predmetných zmlúv,
avšak z vykonaného dokazovania jasne a nepochybne vyplýva, že zmluvné strany sa pred doručením
listov o odstúpení od zmlúv o dielo na ich ukončení vzájomne dohodli. Príčina toho, že žalobcovi nebola
vyplatená odmena, bola teda dohoda žalobkyne a druhej zmluvnej strany - vo forme odstúpenia od
zmlúv o dielo. Žalobkyňa počas súdneho konania tvrdila, že sa dohodla na ukončení zmlúv o dielo,

svedok potvrdil že sa so žalobkyňou dohodol na ukončení zmlúv o dielo a žalovaný toto skutkové
tvrdenie žalobkyne nepoprel. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie mal
toto tvrdenie o dohode o ukončení Zmluvy o dielo I. a Zmluvy o dielo II. považovať za nesporné podľa
§ 150 ods. 1 C.s.p. v zmysle ktorého „Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu“, na rozdiel od formálnych úkonov – odstúpení
od zmlúv o dielo, ktoré žalovaný počas celého konania namietal a tieto zostali sporné. Žalovaný mal

vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti za to, že odstúpenie od zmlúv o dielo ako jednostranný právny
úkon smerujúci k predčasnému ukončeniu predmetných zmlúv predstavuje simulovaný právny úkon,
ktorým bol zastieraný disimulovaný právny úkon – a to v konaní preukázaná vzájomná slobodná a
dobrovoľná dohoda žalobkyne a druhej zmluvnej strany o ukončení oboch zmlúv o dielo. Žalovaný si v
tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.10.2010, sp.zn.

5M Cdo 11/2009, v zmysle ktorého „ak má byť určitým právnym úkonom, t.j. konkrétne právnym úkonom
predstieraným, resp. urobeným naoko (tzv. simulovaným právnym úkonom), zastieraný iný právny úkon
(tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon pre nedostatok potrebnej vôle subjektov ho
skutočne uzavrieť neplatný. V takých prípadoch platí tento iný, t.j. zastieraný právny úkon. Podmienkou
však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné

náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza,
resp. sa neprieči dobrým mravom).“ V rámci aplikácie judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
je preto podľa názoru žalovaného potrebné považovať za platné zastierané právne úkony (dohody
o ukončení zmlúv o dielo), nakoľko práve tieto zodpovedali skutočnej vôli subjektov a zároveň boli
splnené i ostatné zákonom požadované náležitosti, neobchádzali zákon a nepriečili sa dobrým mravom.

Žalovaný mal za to, že prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil a právne posúdil uvedené právne
úkony, čo je pre danú vec rozhodujúce. Odstúpenie od zmlúv o dielo totiž vzhľadom na všetky vyššie
uvedené argumenty a závery z vykonaného dokazovania nemožno podľa jeho názoru považovať za
výsledok skutočnej vôle zmluvných strán. Naopak, zmluvné strany jednoznačne prejavili vôľu smerujúcu
k vzájomnej dohode o tom, že zmluvy o dielo ukončia. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že

škoda v podobe ušlého zisku nie je a ani nemôže byť v bezprostrednej resp. priamej príčinnej súvislosti
s konaním žalovaného, ale naopak, je výsledkom udalosti spočívajúcej v dobrovoľnom, vedomom a
slobodnom rozhodnutí samotnej žalobkyne, ktorá na základe vzájomného konsenzu oboch zmluvných
strán pristúpila k ukončeniu zmlúv o dielo a spôsobila tak na svojej strane vznik straty v podobe ušlého
zisku. Žalovaný sa nestotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci prvoinštančným

súdom, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku deklaroval, že mal za preukázanú príčinnú súvislosť
medzi vznikom škody pri Zmluve o dielo I. a aj pri Zmluve o dielo II. ako ušlým ziskom a prevádzkovou
činnosťou žalovaného, pričom v oboch prípadoch ustálil, že úraz žalobkyne bol jedinou príčinou, prečo
dielo nedokonala a v dôsledku čoho došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu pri Zmluve o dielo I. a
Zmluve o dielo II. Žalovaný zároveň upozornil, že prvoinštančný súd v súvislosti so Zmluvou o dielo

III. zo dňa 4.1.2017, vo vzťahu ku ktorej žalobu zamietol, konštatoval, že došlo medzi účastníkmi k
dohode o ukončení zmluvného vzťahu, teda sama žalobkyňa sa s objednávateľom na ukončení diela
dohodla bez nároku na odmenu a nárok v požadovanej výške žalobkyni nepriznal. Žalovaný poukázal
na podstatnú skutočnosť, a to, že ak súd prvej inštancie vo vzťahu k Zmluve o dielo III. uplatnený
nárok nepriznal, nakoľko ustálil, že išlo o ukončenie zmluvy dohodou, nie je možné vo vzťahu k Zmluve

o dielo I. a Zmluve o dielo II. žalovaný nárok priznať, nakoľko samotný súd v odôvodnení rozsudku
deklaroval a z vykonaného dokazovania jasne vyplýva, že Zmluva o dielo I. a Zmluva o dielo II. boli
ukončené na základe dohody žalobkyne a objednávateľa s tým, že následne po uzatvorení dohody o ich
ukončení si formálne vložili do schránky list s názvom odstúpenie od zmluvy. Žalovaný mal vzhľadom
na uvedené za to, že právny záver súdu prvej inštancie nemôže obstáť. V prípade, ak by aj odvolací

súd pristupoval k danej veci čisto formalisticky a mal by za to, že zmluvy o dielo neboli ukončené na
základe dohody žalobkyne a druhej zmluvnej strany, žalovaný poukázal na to, že v prípade Zmluvy
o dielo I. išlo o odstúpenie zo strany samotnej žalobkyne. Vo vzťahu k odstúpeniu od Zmluvy o dielo
I. ide teda o dobrovoľný úkon žalobkyne, ktorej v dôsledku tohto úkonu nebola vyplatená odmena. Zuvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že škoda v podobe ušlého zisku nie je v bezprostrednej,
resp. priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného, ale naopak, je výsledkom udalosti spočívajúcej
v dobrovoľnom, vedomom a slobodnom rozhodnutí žalobkyne, ktorá na základe svojho dobrovoľného

rozhodnutia pristúpila k ukončeniu Zmluvy o dielo I. a spôsobila tak na svojej strane vznik straty v
podobe ušlého zisku. V uvedenej súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo
dňa 17.4.2014, sp.zn. 14Cob/46/2013, v zmysle ktorého „odstúpenie od zmluvy je chápané primárne
ako právo účastníka zmluvného vzťahu a nie ako povinnosť. I v prípade, že na základe žalobcom
uvádzaného správania žalovaného by bol vytvorený priestor pre prípadné odstúpenie žalobcu od zmluvy

na základe ním uvádzaného správania žalovaného, bolo predovšetkým na jeho vôli a slobodnom
rozhodnutí, či toto právo aj skutočne využije.“ Z uvedeného vyplýva, že odstúpenie od zmluvy bolo
právom žalobkyne, nie jej povinnosťou, a bolo teda na jej vôli a slobodnom rozhodnutí, či toto právo
využije. Žalobkyňa toto právo využila a od Zmluvy o dielo I. odstúpila – teda dobrovoľne, na základe jej
vlastnej slobodnej vôle, bez toho aby išlo o jej povinnosť a bez nároku na odmenu.

11. Vo vzťahu k výške škody žalovaný uviedol, že v prípade, ak by bol súd hypoteticky toho názoru,
že všetky zákonné predpoklady vzniku uplatňovaného nároku na strane žalobkyne sú dané, čo však
žalovaný zásadne popiera, je potrebné sa zaoberať otázkou výšky škody, nakoľko z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že v prípade Zmluvy o dielo I. aj Zmluvy o dielo II. žalobkyňa vykonala časť prác
a tieto práce boli druhej zmluvnej strane odovzdané, pričom však žalobkyňa nepožadovala za vykonanie

týchto prác žiadnu odmenu. Žalobkyňa sa teda dobrovoľne a slobodne vzdala nároku na odmenu a
ani v prípade vykonania a odovzdania časti prác/diela nepožadovala od objednávateľa ani len časť
odmeny za prácu už vykonanú a to bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu. Žalovaný mal za to, že tento
postup žalobkyne nemožno pričítať na ťarchu žalovaného v tom zmysle, že žalovaný v dôsledku toho,
že sa žalobkyňa dobrovoľne vzdala celej odmeny (aj keď na jej časť nárok nepochybne mala, nakoľko

časť prác odovzdala), túto musí uhradiť žalovaný v celej výške ako ušlý zisk. Uvedené skutočnosti
žalovaný namietal už v rámci prvoinštančného súdneho konania, avšak súd prvej inštancie sa s nimi v
rámci odôvodnenia rozsudku riadne nevysporiadal. Z odôvodnenia rozsudku totiž v uvedenej súvislosti
vyplýva iba to, že žiaden architekt nechce dokončovať po inom, čo má predstavovať dôvod na to, že
žalobkyni nebola uhradená ani časť odmeny za vykonanú prácu. Vzdanie sa nároku na odmenu navyše

nezdôvodnila ani samotná žalobkyňa. S týmto právnym posúdením sa žalovaný nestotožnil, nakoľko
mal za to, že žalobkyňa mala nárok na vyplatenie časti odmeny zo strany objednávateľa, ktorému
vykonanú prácu odovzdala. Skutočnosť, že žalobkyňa skutočne časť prác zo Zmluvy o dielo I. ako aj
Zmluvy o dielo II. vykonala a odovzdala, potvrdila samotná žalobkyňa ako aj výpoveď svedka a v rámci
odôvodnenia rozsudku to deklaroval aj samotný súd prvej inštancie, ktorý to však vo výroku rozsudku

nijakým spôsobom nezohľadnil. Vo vzťahu k Zmluve o dielo I. žalobkyňa v rámci súdneho konania
deklarovala, že dielo mala v čase od uzatvorenia zmluvy do vzniku úrazu hotové asi na 10 %, preto
uvedené nemožno pričítať na ťarchu úrazu. Žalovaný vo vzťahu k Zmluve o dielo I. zdôraznil, že k úrazu
žalobkyne došlo vyše dva mesiace po uzatvorení zmluvy, takže žalobkyňa mala dostatok času na to, aby
aspoň časť diela/prác vykonala. Zmluva o dielo I. bola uzatvorená dňa 12.12.2016, realizácia predmetu

zmluvy bola zmluvnými stranami dohodnutá na 6 mesiacov, úraz sa žalobkyni stal dňa 16.2.2017, teda
približne po tretine času z celkového času realizácie zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa mala
maťvčaseúrazuaspoňtretinudielavykonanú.Skutočnosť,žedielomalažalobkyňavčaseúrazuhotové
iba na 10 %, žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala. Naopak, z vykonaného dokazovania vyplýva,
že „žalobkyňa pred úrazom, ako súd zistil z jej výsluchu, s dohodnutou činnosťou začala. Uviedla, že v

12/2016 navštívila úrady, oboznámila sa s priestorom, čakala na územnoplánovaciu informáciu, štúdiu
rozpracovala do štádia základného konceptu, z dôvodu, že nestihla úrady – územný rozvoj, elektrárne,
vodárne, umiestnenie sietí do februára 2017 – mala rozpracovanú len časť. ... Svedok F. A. G. potvrdil,
že bola vypracovaná štúdia umiestnenia objektov v 2 -3 variantoch, poslala mu to rozpracované aj s
vizualizáciou. Nehradil jej po dohode o odstúpení žiadnu sumu, žiaden architekt nechce dokončovať

po inom. Súd tak ustálil, že žalobkyňa po tom, ako jej začala plynúť ako zhotoviteľovi doba vykonania
diela začala na dohodnutom diele vykonávať činnosti spojené s činnosťou autorizovaného architekta.“
Vo vzťahu k Zmluve o dielo II. žalobkyňa potvrdila vykonanie časti diela: „Žalobkyňa pred úrazom,
ako súd zistil z jej výsluchu, s dohodnutou činnosťou začala a uviedla, že mala riešiť napojenie na
jeho rodinný dom, štúdiu na stavebné povolenie, postaviť nový trojpodlažný rodinný dom, napojiť na

pôvodný. Mala vyhotoviť celý projekt. Do úrazu vyhotovila len základnú štúdiu. ... Vizualizáciu vykonala
na google, urobila dom na miernom rovinatom teréne.“ Vykonanie časti diela rovnako potvrdil aj svedok:
„Svedok G. uviedol, že bola vyhotovená jedna varianta projektu aj vizualizácia, bola to prvá fáza. ...
Boli vyhotovené pôdorysy podlaží, rez a čelný pohľad. ... Nič jej nehradil, robota nebola dokončená.Pre neho boli podklady nevyužiteľné, lebo žiaden architekt to nechce.“ Vykonanie časti diela mal
preukázané aj súd prvej inštancie, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku deklaroval, že „je tiež
nepochybné, tak ako súd uviedol vyššie, že žalobkyňa pred úrazom s dohodnutou činnosťou smerujúcou

ku naplneniu predmetu jednotlivých zmlúv o dielo I., II. začala, a vykonala časť prác. Súd mal za
preukázané výsluchom žalobkyne, výsluchom svedka G., že žalobkyňa pristúpila k začatiu prác, a tieto
vykonala v úvodnej časti v rozsahu ako to opísala.“ Z uvedeného vo vzťahu k obom zmluvám o dielo
podľa názoru žalovaného vyplýva, že žalobkyňa a svedok deklarovali a potvrdili a súd prvej inštancie
mal za preukázané, že žalobkyňa vykonala do vzniku úrazu časť diela. Z uvedeného zároveň vyplýva,

že žalobkyňa sa nároku na odmenu vzdala dobrovoľne. Nesprávne právne posúdenie veci zo strany
prvoinštančného súdu videl žalovaný v tom, že napriek všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam súd
priznalžalobkynináhraduušléhoziskuzoZmluvyodieloI.aZmluvyodieloII.vplnejvýške(tedaneznížil
ju ani pomerne), aj keď je nepochybné, že časť prác bola zo strany žalobkyne odovzdaná a že žalobkyňa
za ne žiadnu odmenu dobrovoľne nepožadovala, i keď mala na ňu nárok. Súd prvej inštancie navyše
v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „žalobkyňa v období od uzavretia Zmluvy o dielo I. a

II. riešila predovšetkým svoje zranenie ...“. S uvedenými skutkovými zisteniami sa žalovaný nestotožnil,
nakoľko Zmluva o dielo I. bola uzatvorená dňa 12.12.2016, teda viac ako dva mesiace pred úrazom a
Zmluva o dielo II. dňa 8.2.2017, teda tak isto v čase pred vznikom samotného úrazu. Záverom žalovaný
zhrnul, že ak mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyňa už v období od uzatvorenia zmlúv o dielo riešila
predovšetkým svoje zranenie, nie je možné s takýmto záverom súhlasiť a tento záver zároveň nevyplýva

ani z vykonaného dokazovania. Z vykonaného dokazovania naopak vyplýva, že žalobkyňa mala určitý
čas na vykonanie časti diel, a to od uzatvorenia zmlúv o dielo do vzniku úrazu, pričom odovzdanie časti
prác deklarovala aj samotná žalobkyňa a svedok. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací
súd výrok I. napadnutého rozsudku zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a súvisiaci výrok
III. napadnutého rozsudku zmenil tak, že prizná žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

12. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa podaním zo dňa 15.5.2023, v ktorom uviedla,
že napadnutý rozsudok považuje za správny a zákonný a argumentáciu žalovaného uplatnenú v
podanom odvolaní za nesprávnu a nedôvodnú. K argumentácii žalovaného o neexistencii príčinnej
súvislosti poukázala žalobkyňa na ustálenú judikatúru (rozhodnutie publikované v Zbierke rozhodnutí

a stanovísk Najvyššieho súdu ČSFR pod č. R 7/1992) - skutkové skúmanie príčinnej súvislosti ako
jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu predpokladá posúdenie, či v danom prípade existuje
medzi konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) a konkrétnou škodou vzťah príčiny a následku
(kauzálny nexus). Škodu pritom treba izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina škodu
vyvolala. Má sa za to, že príčinná súvislosť je daná vtedy, ak škodná udalosť skutočne spôsobila

škodu, o ktorej náhradu ide. Zároveň platí, že časové hľadisko (vzniku škody) nie je rozhodujúcim a
jediným kritériom, pretože škoda môže byť následkom škodnej udalosti aj keď nevznikla v čase škodnej
udalosti, ale neskôr. Časovú súvislosť preto nemožno stotožniť s príčinnou súvislosťou. Rozhodujúcou
je iba vecná súvislosť (Rozhodnutie publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
ČSFR pod č. R 21/1992). V danom prípade bolo v konaní nesporné, že žalobkyňa dňa 16.2.2017 v

predajni žalovaného utrpela vážny úraz v dôsledku čoho bolo vážne poškodené jej zdravie, pričom zo
znaleckého posudku vykonaného v priebehu konania vyplynulo, že žalobkyni boli v dôsledku úrazu
spôsobené zranenia – vykĺbenie jabĺčka pravého kolena, pomliaždenia a odreniny ľavej časti tela –
ľavého ramena, predlaktia, bedra, stehna a predkolenia s vytvorením krvných podliatin a natiahnutie
prednéhoskríženéhoväzupravéhokolena.Znalecďalejvznaleckomposudkuuviedol,žeišloozávažné

poranenie femoropatelárneho kĺbu pravého kolena s trvalými následkami a potvrdil, že žalobkyňa bola
obmedzená aj v bežnom spôsobe života, že bola v dôsledku úrazu obmedzená v chôdzi, nebola
schopná chodiť po schodoch a/alebo nerovnom teréne a rovnako bola obmedzená pri dlhšom sedení so
zohnutým kolenom a šoférovaní. Vzhľadom na rozsah zranení a preukázanie tvrdení žalobkyne, že bol
skutočne obmedzený jej obvyklý spôsob života vrátane pracovného, kedy nebola schopná dlhšie sedieť

so zohnutým kolenom, bola obmedzená v šoférovaní ako aj v chôdzi a po schodoch alebo nerovnom
teréne nebola schopná chodiť vôbec, a to výsluchom žalobkyne, výsluchom svedka – B. H. ako aj
znaleckým posudkom; mala žalobkyňa za to, že je daný jasný príčinný vzťah medzi tým, že nebola
schopná Zmluvu I. a Zmluvu II. splniť a diela zhotoviť.

13. V súvislosti s argumentáciou žalovaného ohľadom spôsobu ukončenia Zmluvy I. a Zmluvy II.
žalobkyňa zdôraznila, že v danom prípade boli Zmluva I. a Zmluva II. ukončené odstúpením, pričom
z výsluchu svedka F. A. B. G. vyplýva, že jednak nemal záujem na čiastočnom výsledku zo Zmluvy
I. a Zmluvy II., keďže nový architekt nebol ochotný prebrať časti diel, ale chcel všetko naplánovať odpočiatku s tým, že po tom ako ju navštívil uznali, že žalobkyňa nie je schopná diela zo Zmluvy I. a
Zmluvy II. dokončiť, preto je nevyhnutné zmluvy ukončiť. Nešlo teda o dohodu o ukončení Zmluvy I. a
Zmluvy II., ale zhodu na tom, že sa zmluvy z dôvodu zdravotného stavu žalobkyne pre úraz v predajni

žalovaného musia ukončiť, pričom ukončenia zmlúv boli vykonané (v oboch prípadoch) jednostranným
právnym úkonom - odstúpením od zmluvy. Z tohto dôvodu mala žalobkyňa za to, že argumentácia
žalovaného o simulovanom právnom úkone je nesprávna a nedôvodná. Podľa jej názoru súd prvej
inštancie pri hodnotení dôkazov dospel jednoznačne k správnemu právnemu posúdeniu, keď posúdil
uplatnený nárok na zaplatenie ušlého zisku v prípade Zmluvy I. a Zmluvy II. ako dôvodný, keď medzi

úrazom a ukončením týchto zmlúv v dôsledku úrazu je jednoznačne daná príčinná súvislosť. Vo vzťahu k
argumentácii žalovaného ohľadne ukončenia tretej zmluvy o dielo žalobkyňa poukázala na skutočnosť,
že súd prvej inštancie jej nepriznal nárok na ušlý zisk z tejto zmluvy okrem iného aj z dôvodu, že dielo
malo byť odovzdané dňa 20.2.2017 (t.j. len 3 kalendárne dni po úraze), teda mal za to, že dielo malo byť
už takmer hotové (teda dielo malo byť skoro úplné) a preto v tomto prípade nárok na ušlý zisk nepriznal
vzhľadom na dobu, kedy sa úraz stal. Preto poukázanie na ukončenie tretej zmluvy dohodou nie je na

mieste, keďže diela podľa Zmluvy I. a Zmluvy II. boli na začiatku realizácie a kvôli úrazu (čo bola jediná
príčina) nevedela žalobkyňa dielo podľa Zmluvy I. a Zmluvy II. dokončiť, čím je daná príčinná súvislosť
medzi úrazom (porušením povinnosti žalovaného) a škodou v podobe ušlého zisku, ktorý vzhľadom
na úraz nemohla žalobkyňa dosiahnuť. Žalobkyňa zároveň zdôraznila, že Zmluva I. a Zmluva II. boli
na rozdiel od poslednej zmluvy, pri ktorej si uplatňovala nárok na zaplatenie ušlého zisku, na začiatku

zhotovovania diel na rozdiel od zmluvy, pri ktorej prvoinštančný súd nárok na zaplatenie ušlého zisku
nepriznal.

14. K argumentácii žalovaného ohľadom výšky ušlého zisku žalobkyňa zdôraznila, že súd nemusí
dať strane sporu odpoveď na všetky nastolené otázky, ale len tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie

vo veci samej. Okrem uvedeného však mala za to, že súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou
žalovaného v rozhodnutí vysporiadal, keď poukázal na výsluch F. A. B. G., ktorý uviedol, že nemal
záujem na čiastočnom plnení (pričom v prípade Zmluvy II. mala žalobkyňa vykonávať aj stavebný dozor,
teda bola potrebná jej osobná prítomnosť na stavbe, čo nebola schopná splniť), preto nebol ochotný
nič zaplatiť a zároveň tiež uviedol, že čiastočné výsledky diela, ktoré mu žalobkyňa odovzdala nebolo

možné použiť. Z tohto dôvodu mala žalobkyňa za to, že táto argumentácia žalovaného je nedôvodná. Na
základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal
jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

15. Žalovaný reagoval podaním zo dňa 15.6.2023, v ktorom uviedol, že trvá na tom, že vzťah medzi

príčinou, teda protiprávnym konaním žalovaného spočívajúcim v porušení povinností pri prevádzkovej
činnosti a následkom, teda škodou v podobe ušlého zisku na základe ukončených zmlúv o dielo, nie
je priamy, ale iba sprostredkovaný, kedy následok škody už vzniknutej (v tomto prípade poškodenie
zdravia) vyvolal ďalšiu škodu (v tomto prípade ušlý zisk z ukončených zmlúv o dielo), ku ktorej však
úkon žalovaného vôbec nesmeroval. Zopakoval, že podľa ustálenej judikatúry je potrebné skúmať, ktorá

príčina škodu vyvolala. Žalovaný mal za to, že konkrétnou príčinou, ktorá priamo vyvolala vznik škody v
podobe poškodenia zdravia, je porušenie povinností žalovaného pri prevádzkovej činnosti. Konkrétnou
príčinou, ktorá ale priamo vyvolala škodu v podobe ušlého zisku, už však nie je porušenie povinností
žalovaného pri prevádzkovej činnosti, ale rozhodnutie samotnej žalobkyne spočívajúce v tom, že zmluvy
o dielo ukončí, navyše bez nároku na odmenu napriek tomu, že časť diel vykonala, na čom sa s druhou

zmluvnou stranou dohodla. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne, že časové hľadisko nie je rozhodujúcim
kritériom, pretože škoda môže byť následkom škodnej udalosti, aj keď v čase škodnej udalosti nevznikla,
žalovaný uviedol, že netvrdí, že vzťah príčiny a následku absentuje z dôvodu, že škoda v podobe
ušlého zisku vznikla až neskôr. Žalovaný naopak tvrdil, že príčinou vzniku škody v podobe ušlého zisku
bez ohľadu na časové hľadisko nemôže byť konanie žalovaného, a to z dôvodu, že ušlý zisk nebol

žalobkyni vyplatený iba a výlučne preto, že na jeho nevyplatení (ukončenie zmlúv o dielo bez nároku na
akúkoľvek odmenu napriek vykonanej časti diela) sa žalobkyňa dohodla s druhou zmluvnou stranou, bez
akéhokoľvek pričinenia sa o toto nevyplatenie zo strany žalovaného. Žalovaný teda netvrdil, že vzťah
príčiny a následku nie je priamo daný preto, lebo škoda nevznikla v čase škodnej udalosti, ale preto, že
ide o celkom inú, od konania žalovaného nezávislú príčinu. Žalovaný poukázal na závery obsiahnuté v

rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 30.11.1976, sp.zn. 2 Cz 36/76, publikovaného v Zbierke pod R
7/1979:„príčinnúsúvislosťmedzikonanímškodcuavzniknutouškodounemožnovyvodiťzoskutočnosti,
ktorá je už sama následkom, za ktorý škodca zodpovedá z iného právneho dôvodu. Tak je tomu napr.
vtedy, ak niekto utrpel škodu v dôsledku reakcie (šoku) na správu o smrteľnom úraze inej osoby, ktorýškodca spôsobil a za škodu z ktorého zodpovedá.“ Z uvedeného vyplýva, že príčinnú súvislosť medzi
konaním žalovaného (porušenie povinnosti pri prevádzkovej činnosti) a vzniknutou škodou (ušlý zisk
žalobcu) nemožno vyvodiť z poškodenia zdravia žalobkyne, teda zo skutočnosti, ktorá je už sama

následkom, za ktorý žalovaný zodpovedá. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.10.2007,
sp.zn. 2 Cdo 292/2006: „O vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením prevenčnej povinnosti a škodou
v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka ide, ak je medzi porušením povinnosti predchádzať škodám
a škodou vzťah príčiny a následku. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na
následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny

a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.“ Z
uvedeného vyplýva, že keďže žalobkyňa dobrovoľne, slobodne na základe konsenzu s druhou zmluvnou
stranou ukončila zmluvy o dielo, pričom napriek tomu, že preukázateľne vykonala a odovzdala časť prác
nadielach,nepožadovalažiadnuodplatu,nepostupovalavsúlades§415Občianskehozákonníka,ktorý
ustanovuje povinnosť každého počínať si tak, aby predchádzal škodám. Medzi porušením prevenčnej
povinnosti zo strany žalobkyne a škodou v podobe ušlého zisku preto nepochybne existuje priamy vzťah

príčinnej súvislosti – priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne)
predchádza následku a vyvoláva ho. Uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa
28.11.2000, sp.zn. 25 Cdo 562/1999, v zmysle ktorého: „reťazec príčin nezakladá príčinnú súvislosť
medzi konaním škodcu a vzniknutou škodou vtedy, ak do deja vstupuje iná, od konania škodcu nezávislá
skutočnosť, ktorá je pre vznik škody rozhodujúca. Príčinná súvislosť je prerušená aj v prípadoch, keď

bezprostrednou príčinou škody je skutočnosť, ktorá je už sama následkom, za ktorý škodca zodpovedá
z iného právneho dôvodu.“ Podľa názoru žalovaného v tomto prípade predstavuje inú, od konania
žalovaného nezávislú skutočnosť rozhodujúcu pre vznik škody to, že žalobkyňa sa s druhou zmluvnou
stranou dohodla na ukončení zmlúv o dielo bez nároku na odmenu, čím zároveň porušila prevenčnú
povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Uvedené predstavuje bezprostrednú príčinu škody

v podobe ušlého zisku a zároveň ide o skutočnosť, ktorá je už sama následkom, za ktorý žalovaný
zodpovedá (poškodenie zdravia žalobkyne – úraz). Skutočnosť, na ktorú žalobkyňa vo vyjadrení
poukázala, a to, že utrpela úraz v predajni žalovaného, žalovaný nerozporuje a uvedené nebolo sporné
ani v rámci prvoinštančného súdneho konania. K tvrdeniam žalobkyne o tom, že sa s druhou zmluvnou
stranou zhodli iba na tom, že žalobkyňa nebola schopná zmluvy o dielo dokončiť, a nie na tom, že

zmluvy o dielo ukončia odstúpením, žalovaný opätovne poukázal na výpoveď svedka A. F. B. G.. Svedok
a zároveň objednávateľ ani raz v rámci svojich vyjadrení neuvádzal, že so žalobkyňou dohodol iba
na tom, že žalobkyňa nie je schopná dokončiť zmluvy o dielo, ale naopak, viackrát výslovne uviedol,
že sa so žalobkyňou dohodli na odstúpení od zmlúv o dielo. Konkrétne svedok na pojednávaní dňa
2.12.2020 vo vzťahu k Zmluve o dielo I. výslovne uviedol: „Dohodli sme sa, že odstúpi od zmluvy“,

„Telefonicky sme sa dohodli, že ukončíme zmluvu“ a vo vzťahu k Zmluve o dielo II. výslovne uviedol:
„Dohodli sme sa telefonicky, po vzájomnej dohode sme odstúpili“, pričom na otázku súdu spoločne k
Zmluve o dielo I. a Zmluve o dielo II. uviedol, že „po troch mesiacoch sme sa dohodli na ukončení.
Bola to dohoda džentlmenská, ak by aj meškala mesiac, by mu to nevadilo.“ Súd prvej inštancie zhodne
v odôvodnení rozsudku uviedol, že F. A. G. ako objednávateľ a svedok „Neuhradil jej po dohode o

odstúpení žiadnu sumu ...“. Z uvedeného vyplýva jednak to, že na ukončení zmlúv o dielo sa zmluvné
strany dohodli a zároveň tiež to, že príčina neuhradenia odmeny spočíva v „dohode o odstúpení“ medzi
žalobkyňou a objednávateľom. Žalovaný vzhľadom na vyššie uvedené trval na tom, že odstúpenie od
zmlúv o dielo predstavuje simulovaný právny úkon, ktorým bol zastieraný iný právny úkon – vzájomná
slobodná a dobrovoľná dohoda žalobkyne a objednávateľa o ukončení zmlúv o dielo, ktorá zodpovedala

skutočnej vôli zmluvných strán (na rozdiel od odstúpenia od zmlúv o dielo, ktoré nemožno považovať
za výsledok skutočnej vôle zmluvných strán). Škoda v podobe ušlého zisku je preto podľa názoru
žalovaného výsledkom slobodného rozhodnutia žalobkyne, ktorá sa dohodla na ukončení zmlúv o dielo
bez nároku na odmenu napriek vykonanej časti diel a spôsobila tak na svojej strane vznik straty v podobe
ušlého zisku. Danosť vôle v tomto prípade podľa názoru žalovaného chýba na strane žalobkyne ako aj

objednávateľa, teda ide o dvojstranné predstieranie (dvojstrannú simuláciu), keďže obe zmluvné strany
na základe vzájomného dorozumenia zhodne prejavujú niečo iné, čo chcú. Z uvedeného vyplýva, že
medzi spoločnou vôľou žalobkyne a objednávateľa a ich vzájomne zhodnými prejavmi vznikla nezhoda.
Simulácia sa prejavila v tom, že účastníci predstierali urobenie určitého (simulovaného) úkonu a to za
tým účelom, aby ním zastreli iný (disimulovaný) právny úkon – vzájomnú dohodu na ukončení zmlúv

o dielo, ktorý v skutočnosti chcú. Simulovaný právny úkon je preto neplatný, nakoľko v ňom absentuje
vážnosť vôle. Naopak platným právnym úkonom je dohoda zmluvných strán na ukončení zmlúv o dielo,
t.j. disimulovaný právny úkon. Žalovaný vo vzťahu k Zmluve o dielo I. poukázal na podstatnú skutočnosť,
a to, že realizácia predmetu zmluvy bola zmluvnými stranami dohodnutá na 6 mesiacov, pričom k úrazužalobkyne došlo vyše dva mesiace po uzatvorení Zmluvy o dielo I., teda po uplynutí viac ako tretiny času
na vykonanie diela. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa by teda mala mať v čase úrazu minimálne tretinu
diela hotovú. Žalobkyňa navyše v rámci prvoinštančného konania nepreukázala a nič nenasvedčovalo

tomu, že s dielami by bola iba na začiatku ich zhotovovania. Skutočnosť, že žalobkyňa sa následne
dobrovoľne vzdala nároku na odmenu, nemožno pričítať na ťarchu žalovaného v tom zmysle, že
žalovaný v dôsledku toho musí odmenu uhradiť žalobkyni v celej výške ako ušlý zisk. Uvedené platí
aj vo vzťahu k Zmluve o dielo II., kde z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa určité
konkrétne práce na diele urobila, a teda časť diela bola zo strany žalobkyne vykonaná, avšak odmeny

ako celku sa dobrovoľne vzdala. S tvrdeniami žalobkyne o tom, že ušlý zisk má nahradiť žalovaný
z dôvodu, že objednávateľ sa vyjadril, že žiaden architekt nechce dokončovať po inom, v dôsledku
čoho žalobkyni nezaplatil, sa žalovaný nestotožnil. Žalobkyňa akceptovala nevyplatenie odmeny tým,
že sa sama dohodla dobrovoľne s objednávateľom na tom, že zmluvy o dielo bez nároku na odmenu
ukončia a následne si uplatnila celkovú výšku odmien z oboch zmlúv o dielo u žalovaného. Žalovaný
by teda bol v prípade úspechu žalobkyne v súdnom spore nútený akceptovať, že žalobkyňa sa napriek

vykonanej práci na dielach vzdala dobrovoľne svojej odmeny a túto jej má namiesto objednávateľa
uhradiť žalovaný. Žalovaný navyše zároveň už zodpovedá za škodu v podobe poškodenia zdravia
žalobkyne. Žalovaný zároveň nesúhlasil s tvrdeniami žalobkyne o tom, že súd nemusel dať žalovanému
odpoveď na nastolenú otázku, ktorou bolo, že žalobkyňa vykonala časť prác a tieto práce boli druhej
zmluvnejstraneodovzdané,pričomsavšakžalobkyňadobrovoľneaslobodnevzdalanárokunaodmenu

a ani v prípade vykonania a odovzdania časti prác/diela nepožadovala od objednávateľa ani len časť
odmeny za prácu už vykonanú, bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. je súd
povinný v odôvodnení rozsudku jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a
právne argumenty strán. Žalovaný mal za to, že jeho tvrdenie o tom, že žalobkyňa časť prác vykonala a
napriek tomu sa vzdala nároku na odmenu, ktorú žiada uhradiť od žalovaného, je podstatným skutkovým

tvrdením a nie je možné považovať za jasné a výstižné vysvetlenie posúdenia tohto tvrdenia to, že
žiaden architekt nechce dokončovať po inom, čo má predstavovať dôvod na to, že žalobkyni nebola
uhradená ani časť odmeny za vykonanú prácu. Vzdanie sa nároku na odmenu navyše nezdôvodnila ani
samotná žalobkyňa. Žalovaný v uvedenej súvislosti opätovne zdôraznil, že má za to, že žalobkyňa mala
nárok na vyplatenie časti odmeny zo strany objednávateľa, ktorému vykonanú prácu odovzdala, a to, že

sa jej dobrovoľne vzdala neznamená, že žalovaný je povinný jej ju nahradiť. Zároveň tak argumentáciu
objednávateľa o tom, že žiaden architekt nechce dokončovať po inom a že odovzdané časti diela nebolo
možnépoužiť,považovalžalovanýzaúčelové,vsnahevyhnúťsazaplateniuodmenyaspoňzačastidiel.
Uvedené nebolo žiadnym spôsobom preukázané. S ohľadom na uvedené žalovaný zotrval na podanom
odvolaní a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu

zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

16. Žalobkyňa v podaní zo dňa 17.7.2023 k argumentácii žalovaného o tom, že príčinnú súvislosť
nemožno vyvodiť zo skutočnosti, ktorá je sama následkom, za ktorý škodca zodpovedá z iného
právneho dôvodu zdôraznila, že je potrebné odlišovať následok spočívajúci v poškodení zdravia

žalobkyne (škoda vzniknutá v dôsledku bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia a nákladov na
liečenie) od následku prejavujúceho sa v tom, že nebola pre úraz v prevádzke žalovaného schopná
vykonávať činnosť autorizovaného architekta, ktorou sa živila (bez ohľadu na to, že toto bolo spôsobené
poškodením jej zdravia) a nemohla preto zhotoviť diela podľa jednotlivých zmlúv, ktoré by nebyť tohto
úrazu bola schopná zhotoviť. Práve druhý z uvedených následkov úrazu (že pre úraz v prevádzke

žalovaného žalobkyňa nebola schopná ďalej vykonávať činnosť autorizovaného architekta pre trvalé
poškodenie jej zdravia) je príčinou toho, že ako poškodená prišla o zisk zo Zmluvy I. a Zmluvy II., ktorý
by inak za obvyklých okolností, nebyť úrazu v prevádzke žalovaného, dosiahla. Z uvedeného dôvodu
mala za to, že rozhodnutie R 7/1979 nie je možné vzťahovať na daný prípad, keďže poškodenie zdravia
žalobkyne nepredstavuje samostatne odškodniteľný následok v zmysle rozhodnutia R 7/1979, ktorý by

nemohol samotný obstáť ako podstatná príčina reťazca vedúceho k vzniku škody. V danom prípade
je podľa názoru žalobkyne potrebné na posúdenie jej nároku na zaplatenie ušlého zisku aplikovať
teóriu reťazenia príčin a následkov rozpracovanú v právnej teórii a judikatúre súdov (napr. rozsudok
NajvyššiehosúduČRzodňa24.5.2001,sp.zn.25Cdo/1946/2000alebouznesenieNajvyššiehosúduČR
zo dňa 30.11.2011, sp.zn. 23Cdo/2408/2010). Príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a

existenciou škody je daná vtedy, ak vznikne škoda v dôsledku protiprávneho konania škodcu, teda inak
povedané, je daná vtedy, ak by za pravidelného priebehu vecí bez škodcovho konania vôbec nenastala.
Príčinou škody môže byť len taká okolnosť, bez ktorej existencie by škodný následok nevznikol. Nemusí
ísť pritom o jedinú príčinu, ale postačuje, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivomnásledku, o ktorého odškodnenie ide, a to príčinu podstatnú. V zmysle právnej teórie platí, že ak je viac
príčin, pôsobia z časového hľadiska buď súbežne alebo následne, bez toho aby sa časovo prekrývali; v
takomto prípade je pre existenciu príčinnej súvislosti nevyhnutné, aby reťazec postupne nastupujúcich

príčin a následkov bol vo vzťahu k vzniku škody natoľko prepojený (prvotná príčina bezprostredne
vyvolala ako následok príčinu inú a tá postupne prípadne ďalšiu), že už z pôsobenia prvotnej príčiny
možno dôvodne odvodzovať vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku. Žalobkyňa uviedla, že
v danom prípade preukázala existenciu Zmluvy I. a Zmluvy II., v rámci ktorých mala zhotoviť diela,
a za ktoré mala dosiahnuť odmenu uvedenú v jednotlivých zmluvách mínus náklady, ktoré uviedla v

rámci žaloby a svojich jednotlivých ústnych a písomných prednesov počas konania pred prvoinštančným
súdom.Zároveňpokiaľbynedošlokúrazuvprevádzkežalovanéhodňa16.2.2017,zabežnéhopriebehu
vecí by túto odmenu zo svojej činnosti dosiahla a preto úraz je základnou, podstatnou a hlavnou príčinou
nedosiahnutého ušlého zisku zo Zmluvy I. a Zmluvy II. Súd prvej inštancie tak podľa názoru žalobkyne
vec správne posúdil, keď jej priznal voči žalovanému nárok na zaplatenie ušlého zisku z uvedených
zmlúv. Žalobkyňa zároveň v tejto súvislosti poukázala na už uvedený rozsudok Najvyššieho súdu ČR

zo dňa 24.5.2001, sp.zn. 25Cdo/1946/2000, podľa ktorého: „Na druhej strane reťazec príčin nezakladá
príčinnú súvislosť medzi konaním škodcu a vzniknutou škodou vtedy, ak vstupuje do deja iná, na konaní
škodcu nezávislá skutočnosť, ktorá je pre vznik škody rozhodujúca. Príčinná súvislosť je prerušená aj
v tých prípadoch, kedy bezprostrednou príčinou škody je skutočnosť, ktorá je už sama následkom, za
ktorý škodca zodpovedá z iného právneho dôvodu. Bývalý Najvyšší súd ČSR v rozhodnutí publikovanom

pod č. 7 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1979, túto všeobecnú zásadu formuloval na
skutkovom základe, kedy niekto utrpel škodu v dôsledku reakcie (šoku) na správu o smrteľnom úraze
inej osoby, ktorý škodca spôsobil a za škodu z ktorého zodpovedá. V danej veci sa však o uvedené
prípady prerušenia príčinnej súvislosti nejedná. Zo skutkových zistení súdov oboch stupňov vyplýva, že
bezprostrednou príčinou ušlého zisku žalobcu bola okolnosť, že nedošlo k uzatvoreniu zmlúv, na ktorých

základe mal získať určitý prospech; nedostavil sa totiž na obchodné stretnutie k tomu nevyhnutné.
Ďalej nie je pochýb o tom, že žalobca sa hodlal tejto schôdzky zúčastniť, avšak zabránilo mu v tom
poškodenie vozidla pri dopravnej nehode zavinenej žalovaným práve pri ceste do určeného miesta.
Poškodenie vozidla žalobcu teda nie je novou a v rámci reťazca príčin a následkov natoľko izolovanou
skutočnosťou, ktorá by do pôsobenia príčin a následkov vstúpila nezávisle na konaní žalovaného.

Zároveň nepredstavuje ani taký samostatne odškodniteľný následok v zmysle citovaného rozhodnutia,
aby nemohol obstáť ako jedna z príčin v reťazci vedúcom k vzniku škody. Je totiž potrebné odlišovať
následok spočívajúci vo fyzickom poškodení veci (škoda vzniknutá zmenšením majetkového stavu
poškodeného, ktorý musel vynaložiť prostriedky na uvedenie veci do predošlého stavu) od následku
prejavujúceho sa tým, že vec (bez ohľadu na rozsah poškodenia) bola vyradená z prevádzky a nemohla

slúžiť účelu, pre ktorý ju poškodený práve používal, prípadne v dohľadnej dobe používať chcel. Práve
posledný uvedený následok zavinený poškodením veci spočívajúci v nefunkčnosti veci je príčinou toho,
že poškodený prichádza o prospech, ktorého by inak za obvyklých okolností dosiahol, pokiaľ by k
poškodeniu veci nedošlo a on ju mohol užívať. S prihliadnutím ku konkrétnym skutkovým zisteniam
v posudzovanej veci je preto potrebné dôvodiť, že ani okolnosť, že žalovaný zároveň zodpovedá za

škodu na vozidle žalobcu, nevylučuje príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti ústiacim
v poškodenie vozidla, ktorým cestoval žalobca na obchodné rokovanie, a škodou, ktorá žalobcovi v
podobe ušlého zisku vznikla tým, že nedošlo k uzatvoreniu zmlúv, z ktorých mu mal vzniknúť prospech;
ak znemožnil totiž žalovaný zavineným poškodením vozidla žalobcovi, aby sa dostavil k rokovaniu
nevyhnutnému k uzatvoreniu zmlúv, zodpovedá aj za ušlý zisk, pokiaľ vznikol absenciou žalobcu u

obchodného rokovania. Z pohľadu príčinnej súvislosti je porušenie právnej povinnosti vo vecnej aj
časovej súvislosti so vznikom škody.“ K argumentácii žalovaného o tom, že si mala časť ušlého zisku
uplatniť od objednávateľa F. A. G. za časti zhotoveného diela, žalobkyňa uviedla, že túto právnu
argumentáciu považuje za nesprávnu, a to z dôvodu, že jej voči objednávateľovi F. A. B. G. zo Zmluvy I.
a Zmluvy II. nevznikol nárok na požadovanie zaplatenia ani len časti diela, resp. určitých zrealizovaných

častí a rovnako je nevyhnutné zdôrazniť, že náklady na vytvorenie (celých) diel podľa jednotlivých
zmlúv boli už zohľadnené v rámci výpočtu ušlého zisku, keď tieto boli od požadovaného ušlého zisku
už odpočítané. V zmysle Zmluvy I. nebola dohodnutá odchylná splatnosť ceny v tejto zmluve, než tá,
ktorá je uvedená v zákone (článok IV a článok V Zmluvy 1, kedy cena je naviazaná na vystavenie
faktúry z jej strany, ktorú bola oprávnená vystaviť na základe písomných objednávok, vychádzajúcich zo

Zmluvy I., ktorými sa zadávajú konkrétne požiadavky na dielo), preto sa aplikujú príslušné ustanovenia
Obchodného zákonníka. Žalobkyňa poukázala na znenie § 548 ods. 1 druhá veta, v zmysle ktorého:
„Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo iné, vzniká nárok na cenu vykonaním diela.“
Podľa § 554 ods. 1 prvá veta: „Zhotoviteľ splní svoju povinnosť vykonať dielo jeho riadnym ukončeníma odovzdaním predmetu diela objednávateľovi v dohodnutom mieste, inak v mieste ustanovenom týmto
zákonom.“ Podľa názoru žalobkyne jej v zmysle citovaných zákonných ustanovení vznikol nárok na
zaplatenie ceny diela podľa Zmluvy I. len v prípade riadneho odovzdania diela podľa Zmluvy I., k čomu

nedošlo, pričom svedok F. A. B. G. naviac sám vo výsluchu uviedol, že nemal záujem na čiastkovom
plnení a potvrdil, že mu bola odovzdaná len prvotná verzia projektovej štúdie, ktorá preňho ďalej nebola
použiteľná. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo len o základné podklady, ktoré pre svedka G. nemali
využitie, mala žalobkyňa za to, že z jej strany neboli splnené predpoklady na požadovanie zaplatenia
akejkoľvek sumy od svedka G., a preto je žaloba na zaplatenie ušlého zisku voči žalovanému zo Zmluvy

I. v plnom rozsahu dôvodná, tak ako to v napadnutom rozsudku uviedol aj prvoinštančný súd. V zmysle
Zmluvy II. bolo dohodnuté zaplatenie ceny odchylne od zákona, a to tak, že suma 25 000 eur mala
byť zaplatená v lehote 14 dní od vystavenia faktúry, ktorá sa mohla vystaviť až po riadnom, včasnom,
bez vád a nedorobkov protokolárnom odovzdaní diela a zvyšná časť mala byť zaplatená mesačne vo
výške 1 500 eur po riadnom absolvovaní autorského a stavebného dozoru minimálne 8x mesačne, teda
v danom prípade bolo dohodnuté zaplatenie prvej časti ceny diela za riadne a bez vád dodanie finálnej

projektovej dokumentácie, k čomu nedošlo, preto žalobkyni nevznikol nárok na zaplatenie ani len časti
diela. Zároveň Zmluva II. bola na úplnom začiatku realizácie diela, keď bola uzatvorená 8.2.2017 a úraz
v prevádzke žalovaného sa stal dňa 16.2.2017, teda len 8 dní po podpise Zmluvy II., pričom termín na
odovzdanie projektovej dokumentácie (ako prvej časti Zmluvy II.) bol 90 dní od účinnosti (t.j. podpisu)
ZmluvyII.Napriektomu,žežalobkyňaajsvedokG.potvrdili,žeurčitáčasťdielamusícebolaodovzdaná,

v tomto prípade prvá verzia projektovej štúdie (pôdorysy podlaží, rez a pohľad čelný) bez projektovej
dokumentácie, pričom svedok G. vo svojej výpovedi dňa 2.12.2020 potvrdil, že odovzdaná časť diela
preňho nebola ďalej využiteľná, a že k týmto podkladom mal výhrady aj magistrát mesta Bratislava ako
aj on sám, čo už však žalobkyňa z dôvodu úrazu v prevádzke žalovaného nestihla opraviť. Preto svedok
G. oslovil iného architekta, ktorý v čase výsluchu 2.12.2020 predkladal svedkovi ako objednávateľovi v

poradí už 7 verziu projektovej štúdie. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo len o základné podklady, ktoré
pre svedka G. nemali využitie žalobkyňa mala za to, že z jej strany aj vzhľadom na dojednanie v zmluve,
neboli splnené predpoklady na požadovanie zaplatenia akejkoľvek sumy od svedka G., preto je žaloba
na zaplatenie ušlého zisku voči žalovanému zo Zmluvy II. podľa názoru žalobkyne opäť v plnom rozsahu
dôvodná. V tejto súvislosti žalobkyňa zdôraznila, že k ukončeniu zmlúv došlo v dôsledku odstúpenia od

zmluvy z dôvodu, že nebola pre úraz v prevádzke žalovaného schopná splniť svoje záväzky zo Zmluvy
I. a Zmluvy II., teda z dôvodu porušenia jej povinností vyplývajúcich zo zmlúv – dokončiť jednotlivé
diela riadne a včas a v prípade Zmluvy II. vykonávať aj stavebný dozor. Keďže došlo k ukončeniu
zmlúv odstúpením, Obchodný zákonník upravuje, ako sa postupuje v prípade odstúpenia od zmluvy,
pričom si strany majú vrátiť vzájomne poskytnuté plnenia, k čomu ale nedošlo, keďže žalobkyni nárok

na zaplatenie akejkoľvek odmeny zo Zmluvy I. a Zmluvy II. nevznikol a žalobkyňa odovzdala projektové
štúdie v rozsahu, ktoré neboli ďalej pre svedka G. podľa jeho vyjadrenia ďalej využiteľné, a teda práca
na dielach nebola ani z ďaleka dokončená, v dôsledku čoho boli zmluvy ukončené. Zároveň ustanovenia
zmluvyodielopodľaObchodnéhozákonníkaneobsahujúobdobnéustanoveniaObčianskehozákonníka
upravené v § 642 ods. 1, kedy zákon modifikuje nároky v prípade odstúpenia od zmluvy, a to tak, že

objednávateľ je povinný zaplatiť zhotoviteľovi sumu za vykonané práce, ak zhotoviteľ nemôže výsledky
použiť inak a nahradiť zhotoviteľovi účelne vynaložené náklady. Vzhľadom na uvedené skutočnosti,
keďže realizácia diel v prípade oboch zmlúv bola v počiatočnom štádiu (v prípade Zmluvy I. 2 mesiace
zo 6, a v prípade Zmluvy II. len 8 kalendárnych dní), nevznikol žalobkyni nárok na zaplatenie diela (a ani
jeho časti) a čiastočné výsledky neboli pre objednávateľa relevantné, ako aj vzhľadom na právnu úpravu

v prípade odstúpenia od zmluvy podľa Obchodného zákonníka žalobkyňa nemala nárok požadovať od
objednávateľa svedka F. A. G. žiadnu náhradu za zhotovené časti diela, preto je táto procesná obrana
žalovaného podľa názoru žalobkyne nedôvodná a prvoinštančný súd vec správne posúdil, keď jej voči
žalovanému priznal v rozsudku nárok na zaplatenie ušlého zisku. Vo vzťahu k námietkam žalovaného
týkajúcich sa simulovaného úkonu – dohody o odstúpení od zmlúv s F. A. G., žalobkyňa naďalej zotrvala

nasvojejargumentáciiuvedenejvovyjadreníkodvolaniu,žesosvedkomF.A.G.sazhodlilennatom,že
žalobkyňa nedokáže zmluvy dokončiť a preto budú musieť byť ukončené, k čomu došlo prostredníctvom
odstúpenia od zmluvy (v prípade oboch zmlúv, pričom dôvodom na ukončenie zmlúv odstúpením
bola neschopnosť žalobkyne zmluvy dokončiť v dôsledku úrazu v prevádzke žalovaného), preto nie je
možné hovoriť o simulovanom právnom úkone. Z tohto dôvodu túto argumentáciu žalovaného v rámci

vymedzených odvolacích dôvodov nepovažovala žalobkyňa za relevantnú pre tento prípad. Na základe
uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.17. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 a § 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže
sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie

pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
je nedôvodné.

18. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac

v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.),
dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne (387 ods. 1 C.s.p.).

19. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

20. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 19.2.2019 domáhala náhrady ušlého
zisku spočívajúceho v ušlej odmene dohodnutej v troch zmluvách o dielo v dôsledku úrazu v prevádzke
žalovaného. Vo vzťahu k uplatňovanému ušlému zisku v súvislosti s nevyplatenou odmenou vo výške 20
150 eur (z pôvodnej odmeny 21 000 eur po odpočítaní nákladov spojených s plnením zmluvy vo výške
850 eur) vyplývajúcou zo Zmluvy o dielo III. zo dňa 4.1.2017 spolu s príslušným úrokom z omeškania

bola žaloba žalobkyne v tejto časti zamietnutá. Vzhľadom k tomu, že proti zamietajúcej časti rozsudku
nebolo podané odvolanie, v tejto časti sa stal rozsudok súdu prvej inštancie právoplatným. Predmetom
odvolacieho prieskumu tak zostal prisudzujúci výrok prvoinštančného rozsudku, t.j. priznaná suma 104
029,10 eur s príslušným úrokom z omeškania, ktorá predstavuje nevyplatenú odmenu vo výške 61
879,10 eur zo Zmluvy o dielo I. (z pôvodnej odmeny 62 729,10 eur po odpočítaní nákladov spojených s

plnením zmluvy vo výške 850 eur) a nevyplatenú odmenu vo výške 42 150 eur zo Zmluvy o dielo II. (z
pôvodnej odmeny 43 000 eur po odpočítaní nákladov spojených s plnením zmluvy vo výške 850 eur).

21. Podľa § 420a ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému
prevádzkovou činnosťou.

22. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

23. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobkyne ako nárok na

náhradu škody vo forme ušlého zisku v dôsledku úrazu žalobkyne v súvislosti s prevádzkovou činnosťou
žalovaného použitím paletového vozíka pri výkone činnosti žalovaného. Prvoinštančný súd zároveň
vychádzal zo správnych teoretických východísk platných pri priznávaní uvedeného nároku. Skutočnosť,
že žalobkyňa utrpela úraz v predajni žalovaného pritom nebola v konaní sporná. Odvolací súd sa
stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi konaním

žalovaného pri svojej prevádzkovej činnosti a vznikom škody vo forme ušlého zisku.

24. Žalovaný v odvolaní namietal neexistenciu priameho vzťahu príčiny a následku v súvislosti so
spôsobom ukončenia zmlúv o dielo, nakoľko podľa jeho názoru ide o sprostredkovaný vzťah príčiny
a následku, keďže nezaplatenie zmluvnej odmeny nebolo následkom úrazu, ale následkom toho, že

zmluvy o dielo boli ukončené na základe vzájomnej dohody zmluvných strán, ktorá skutočnosť vyplynula
z tvrdení žalobkyne a z výpovede svedka G.. Žalovaný z uvedeného vyvodil, že samotná žalobkyňa
sa dobrovoľne dohodla s druhou zmluvnou stranou na ukončení predmetných zmlúv a dobrovoľne
súhlasila s tým, že zmluvy ukončia bez nároku na odmenu. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že
v konaní bolo preukázané, že následky úrazu žalobkyne boli také závažné, že jej znemožnili splnenie

záväzkov z jednotlivých zmlúv o dielo, ktoré boli uzatvorené pred jej úrazom. Uvedené závery vyplynuli
z vykonaného dokazovania, a to predovšetkým zo záverov znaleckého posudku, z lekárskych správ a
nálezov v spojení so svedeckou výpoveďou A. G.. Ak teda žalovaný argumentoval vzťahom príčiny a
následku, tak v danom prípade možno jednoznačne vyvodiť, že v dôsledku úrazu žalobkyne došlo k
nemožnosti plniť jej záväzky zo zmlúv a zároveň získať za toto plnenie dohodnutú odmenu. Bez ohľadu

na to, akým spôsobom došlo k ukončeniu zmluvných vzťahov žalobkyne, možno konštatovať, že tento
stav nebol výsledkom jej dobrovoľného rozhodnutia, ale bol v priamej príčinnej súvislosti so škodovou
udalosťou a vzniknutou škodou. Poškodená ukončením zmluvných vzťahov (odstúpením od zmluvy
alebo dohodou o ukončení zmluvného vzťahu) len riešila dôsledky zapríčinené poistnou udalosťoua odstraňovala nepriaznivý stav, a to za súčasnej objektívnej nemožnosti získať dohodnutú odmenu
za vykonanie diela. V danom prípade je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa sa dobrovoľne nevzdala
dohodnutej odmeny, túto by nezískala ani vtedy, ak by k odstúpeniu od zmlúv (k ich ukončeniu) nedošlo,

nakoľko nebola schopná splniť svoje záväzky v dohodnutej dobe a druhá zmluvná strana nemala záujem
na neskoršom plnení ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania. Pokiaľ ide o výšku škody (ušlého
zisku), žalobkyňa si uplatnila nárok vo výške dohodnutej zmluvnej odmeny, ktorá bola splatná po úplnom
dokončení diela. Z obsahu zmlúv o dielo zároveň vyplýva, že odmena bola dohodnutá ako jednorazová
peňažná čiastka bez možnosti vyplatenia čiastočnej odmeny (odmeny za vykonanú časť diela). So

zreteľom na uvedené potom nebolo možné priznať argumentácii žalovaného úspech.

25. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej prisudzujúcej
časti podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.

26.Otrováchkonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§255ods.1vspojenís§378ods.1C.s.p.,avkonaní

plne úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým,
žeovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepodľa§262ods.2C.s.p.poprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.

2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).