Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. november 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/38/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217010228
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Žovinec

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2217010228.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca a sudcov Mgr.

Kristíny Ferencziovej a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci obžalovaných: 1/ A. B., nar.
XX.XX.XXXX, 2/ C. A., nar. XX.XX.XXXX, 3/ D. A., nar. XX.XX.XXXX, 4/ E. F., nar. XX.XX.XXXX,
5/ G. H., nar. XX.XX.XXXX, pre pokus zločinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 14
ods. 1 Trestného zákona, § 155 ods. 1, § 20 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom
výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 364 ods. 1 písm. a/, § 20 Trestného zákona, o odvolaní
prokurátora Okresnej prokuratúry Dunajská Streda proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo
dňa 6.12.2024 č.k. 4T/54/2017 - 853, na verejnom zasadnutí konanom dňa 06.11.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku sa zrušuje napadnutý rozsudok vo
výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, vo vzťahu k obžalovaným: A. B., nar. XX.XX.XXXX v D. I., trvale
bytom J. K. L. XX a C. A., nar. XX.XX.XXXX v D. I., trvale bytom M., N. L. XXX/XX.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaní:

A. B., nar. XX.XX.XXXX v D. I., trvale bytom J. K. L. XX a

C. A., nar. XX.XX.XXXX v D. I., trvale bytom M., N. L. XXX/XX.
odsudzujú:
Obžalovaný A. B.:
Podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, §§ 36 písm. l), 37 písm. h), 38
ods. 2, § 39 ods. 3, písm. e), ods. 5 Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 na úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 sa obžalovanému výkon
trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od

06.08.2024 sa určuje skúšobná doba v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov.

Obžalovaný C. A.:
Podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, §§ 36 písm. l), 37 písm. h), 38
ods. 2, § 39 ods. 3, písm. e), ods. 5 Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 na úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 sa obžalovanému výkon

trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od
06.08.2024 sa určuje skúšobná doba v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom zo dňa 6.12.2024 č.k. 4T/54/2017 – 853 rozhodol takto:Obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX, obžalovaný C. A., nar. XX.XX.XXXX, obžalovaný D. A., nar.
XX.XX.XXXX, obžalovaný E. F., nar. XX.XX.XXXX, obžalovaný G. H., nar. XX.XX.XXXX
sa uznávajú za vinných, že

dňa 16. augusta 2012 v čase okolo 17,00 hod., pri O. A. H. L. X - XXXX-X-X, 150 metrov od cesty č. 63,
okres Dunajská Streda, spoločne napadli P. K. tak, že ho ostriekali neznámou látkou a udierali doposiaľ
nezistenými predmetmi do ľavého zápästia a ľavej strany hrudníka, P. K. následne privolal na miesto
za účelom svojej obrany poškodených E. K., Q. R. a G. K., na ktorých počas ich príchodu na osobnom
motorovomvozidlezn.BMWCabriolet,začalobvinenýA.B.strieľaťzdoposiaľnezistenejstrelnejzbrane

kalibru cca 9 mm, v dôsledku čoho s vozidlom narazili do kríkov a po tom ako z vozidla vystúpili, obvinení
ichspoločnenapadli,pričomobvinenýA.B.spolusG.H.pribehlikpoškodenémuE.K.,ktoréhoobvinený
A. B. udrel pištoľou do zadnej časti hlavy, následkom čoho spadol na koleno a keď sa chcel postaviť,
obvinený C. A. ho udrel teleskopickým obuškom do hlavy, vtedy na neho zaútočil i obvinený D. A., tak
že ho najmenej raz udrel, obvinený C. A. následne udrel poškodeného Q. R. viperou do oblasti rebier
na ľavej strane tela a poškodeného G. K. udrel do hlavy kameňom, obvinený E. F. zo vzdialenosti asi

dvoch metrov vystrelil smerom na poškodeného G. K. z doposiaľ nezistenej plynovej pištole a následne
na neho i zaútočil, v dôsledku čoho P. K. utrpel zlomeninu ľavého zápästia a 9. rebra vľavo, pričom bol
obmedzovaný v obvyklom spôsobe živote po dobu 5 týždňov, poškodený G. K. utrpel tržnú ranu na hlave
o dĺžke asi 3 cm, ktorá si vyžiadala liečbu v trvaní 7 dní, poškodený E. K. utrpel pomliaždenie hlavy a
ranu na hlave, pomliaždenie zápästia vľavo, oboch kolien s odreninou vpravo a odreninu na 5. prste

ruky vpravo, ktoré si vyžiadali liečbu v trvaní 14 dní, a poškodený Q. R. utrpel zlomeninu 7. rebra vľavo
bez posunutia úlomkov, ktoré si vyžiadalo liečbu asi 4 týždne podľa znaleckého posudku,
teda
obžalovaný A. B. a obžalovaný C. A., spoločným konaním sa dopustili konania, ktoré bezprostredne
smerovalo k dokonaniu trestného činu, ktorého sa dopustili v úmysle inému úmyselne spôsobiť ťažkú

ujmu na zdraví, avšak k dokonaniu činu nedošlo,
spoločným konaním sa dopustili fyzicky, na mieste verejnosti prístupnom hrubej výtržnosti tým, že
napadli iného,
obžalovaní D. A., E. F. a G. H., spoločným konaním sa dopustili fyzicky, na mieste verejnosti prístupnom
hrubej výtržnosti tým, že napadli iného,

čím spáchali
obžalovaný A. B. a obžalovaný C. A., pokus zločinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 14
odsek 1 Trestného zákona, § 155 odsek 1, § 20 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom
výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 364 odsek 1 písmeno a/, § 20 Trestného zákona,
obžalovaní D. A., E. F. a G. H., prečin výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 364 odsek 1 písmeno

a/, § 20 Trestného zákona.
Za to boli odsúdení:
Obžalovaný A. B.: Podľa § 155 odsek 1 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písmeno l/, § 37
písmeno h/, § 38 odsek 2, § 39 odsek 5, § 56 odsek 2 Trestného zákona úhrnný peňažný trest vo výške
2.000,- (dvetisíc) eur. Podľa § 57 odsek 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu

mohol byť úmyselne zmarený, sa ustanovuje náhradný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky.
Obžalovaný C. A.: Podľa § 155 odsek 1 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písmeno l/, § 37
písmeno h/, § 38 odsek 2, § 39 odsek 5, § 56 odsek 2 Trestného zákona úhrnný peňažný trest vo výške
2.000,- (dvetisíc) eur. Podľa § 57 odsek 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu
mohol byť úmyselne zmarený, sa ustanovuje náhradný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky.

Obžalovaný D. A.: Podľa § 364 odsek 1 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písmeno l/, § 38 odsek
2, § 39 odsek 5, § 56 odsek 2 Trestného zákona peňažný trest vo výške 500,- (päťsto) eur. Podľa § 57
odsek 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, sa
ustanovuje náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) mesiace.
Obžalovaný E. F.: Podľa § 364 odsek 1 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písmeno l/, § 38 odsek

2, § 39 odsek 5, § 56 odsek 2 Trestného zákona peňažný trest vo výške 500,- (päťsto) eur. Podľa § 57
odsek 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, sa
ustanovuje náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) mesiace.
Obžalovaný G. H.: Podľa § 364 odsek 1 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písmeno l/, § 38 odsek
2, § 39 odsek 5, § 56 odsek 2 Trestného zákona peňažný trest vo výške 500,- (päťsto) eur. Podľa § 57

odsek 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, sa
ustanovuje náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) mesiace.
Všetkým obžalovaným: Podľa § 287 odsek 1, odsek 2 Trestného poriadku povinnosť nahradiť škodu
poškodeným spoločne a nerozdielne: G. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. A. L. XXXX/X vo výške 78,60eur. E. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. A. L. XXXX/X vo výške 550,20 eur. Q. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. Q. XXX/XX vo výške 393,- eur.
Podľa § 60 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona trest prepadnutia vecí: 2 ks papuče z umelej gumenej

látky,čiernejfarby,značkyNIKE,1kskovovýteleskopickýobušok.Podľa§60odsek5Trestnéhozákona
sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor, proti výrokom o treste, ktoré boli uložené
obžalovaným A. B. a C. A., v ich neprospech. Odvolanie odôvodnil nasledovne (skrátene):
2.1. Z citovaných ustanovení Trestného zákona (§§ 34 ods. 6, 56, ods. 1, ods. 2, ods. 3) je zrejmé, že

aj keď je peňažný trest možné, za splnenia podmienok ustanovených v § 56 ods. 2 a ods. 3 Trestného
zákona, uložiť ako trest samostatný i za zločin, ktorý nie je zločinom obzvlášť závažným a i bez toho,
aby išlo o úmyselný trestný čin, ktorým obžalovaný získal alebo sa snažil získať majetkový prospech, z
obsahu§34ods.6Trestnéhozákonavyplýva,ževšaknesmieísťozločin,ktoréhohornáhranicatrestnej
sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti Trestného zákona prevyšuje osem rokov.
2.2. V predmetnej trestnej veci, keďže sa jednalo o ukladanie trestu za zločin, ktorého horná hranica

trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje osem rokov, bol
preto súd obsahom § 34 ods. 6 Trestného zákona viazaný k uloženiu trestu odňatia slobody, a to hoc
aj s podmienečným odkladom jeho výkonu.
2.3. Z uvedených dôvodov preto navrhujem, aby Krajský súd Trnava v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1
písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku zrušil časť mnou napadnutého rozsudku Okresného súdu

Dunajská Streda vo výroku o treste a aby podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku obžalovaným A. B. a
C. A. uložil tresty odňatia slobody s podmienečnými odkladmi ich výkonov na primerané skúšobné doby
za súčasného uloženia probačných dohľadov nad ich správaním v skúšobných dobách za súčasného
uloženia primeraných obmedzení alebo povinností.
3. K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril obžalovaný A. B. prostredníctvom svojho obhajcu, pričom

vo svojom vyjadrení uviedol:
3.1. Z odvolania prokurátora je zrejmé, že jeho výklad ustanovenia § 34 ods.6 Trestného zákona je
založený na závere, že pri zločine, ktorého horná hranica v osobitnej časti zákona prevyšuje osem rokov,
nie je možné uložiť peňažný trest ako samostatný trest.
3.2. V prvom rade obhajoba poukazuje na to, že súd prvého stupňa túto zákonnú skutočnosť pri

ukladaní peňažného trestu riadne odôvodnil (str. 9 rozsudku). Obhajoba má v zhode s názorom súdu
prvého stupňa za to, že je nutné použiť súdnou praxou ustálený výklad všeobecnej časti Trestného
zákona s použitím systematického výkladu. Obidve ustanovenia tak § 34 ods.6 Trestného zákona ako
aj ustanovenie § 56 ods.2 Trestného zákona sú ustanoveniami všeobecnej časti Trestného zákona, a
preto pri ich výklade a vzájomnej konkurencii je nutné ich vkladať s poukazom na príslušný výklad aj

systematický. Ustanovenie § 34 ods.6 Trestného zákona obsahuje odkaz na celú časť Trestného zákona
a to spojením za čiarkou v znení „ak tento zákon neustanovuje inak“.
3.3. Uvedená právna formulácia znamená, že z limitou uloženie peňažného trestu ako samostatného
trestu, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení § 34 ods.6 Trestného zákona môžu prichádzať do úvahy
aj iné v tomto zákone (tak vo všeobecnej ako aj osobitnej časti) inak upravené limity pre uloženie

peňažného trestu ako samostatného trestu. Z ustanovenia § 56 ods.2, ods.3 Trestného zákona je zrejmý
tento inak upravený limit pre skutok s právnou kvalifikáciou zločinu, pre uloženie peňažného trestu
ako samostatného trestu, a to pri splnení v týchto ustanoveniach § 56 ods.2, ods.3 Trestného zákona
uvedenýchokolnostínajmäprípadu,osobypáchateľa,pomery,možnosťnápravyzasúčasnéhosplnenia
podmienky, že súd nevzhliadne potrebu uloženia iného trestu.

3.4. Súd prvého stupňa všetky tieto skutočnosti a okolnosti uvedené v § 56 ods.2, ods.3 Trestného
zákona riadne v odôvodnení uviedol, a preto je v tejto časti tak výrok o treste ako aj jeho odôvodnenie
ako súdne rozhodnutie dostatočné a presvedčivé.
3.5. Na záver obhajoba iba uvádza, že v danej trestnej veci bola obžaloba podaná v roku 2017,
pričom od roku 2017 do 06.12.2025 nebolo vykonané ani jedno hlavné pojednávanie, pričom všetky

nariadené hlavné pojednávania boli zmarené. Okrem jedného hlavného pojednávania za osem rokov,
z ktorého som sa ako obhajca ospravedlnil (pre operáciu obžalovaného a jeho zdravotný stav), sa
všetky ostatné (bolo ich desiatky nariadených) nekonali výlučne vždy z dôvodu prekážky jeho konania
na strane konajúceho súdu prvého stupňa (v pôvodnom zložení senátu). Z uvedeného je nepochybné,
že obžalovaný na dĺžke konania nenesie žiadnu vinu. V tejto súvislosti po zmene senátu obžalovaný v

podstate pod ťarchou času vedenia konania vyhlásil vinu aj s prihliadnutím na novelu Trestného zákona.
Z dovtedajších vyhlásení obžalovaného je zrejmé, že od počiatku spochybňoval nad kvalifikovanie
skutku podľa § 14 ods.1 Trestného zákona, § 155 ods. 1 Trestného zákona, § 20 Trestného zákona,
a mal za to, že skutok dokonca aj tak ako je uvedený v obžalobe, mal byť správne kvalifikovaný podľa§ 156 Trestného zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené obhajoba navrhuje, aby bolo odvolacím súdom
odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuté podľa § 319 Trestného poriadku.
4. K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril tiež obžalovaný C. A., prostredníctvom svojho obhajcu,

pričom vo svojom vyjadrení uviedol:
4.1. Vo všeobecnosti obžalovaný uvádza, že považuje odvolanie prokurátora za nedôvodné a rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o treste za zákonný a súdom prvého stupňa riadne
odôvodnený. Prokurátor v podanom odvolaní namieta zákonnosť odvolaním napadnutého rozsudku vo
výroku o treste pre rozpor s ustanovením § 34 ods. 6 Trestného zákona, ktorý podľa právneho názoru

prokurátora neumožňuje uloženie peňažného trestu ako trestu samostatného v prípade zločinu, ktorého
horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody v osobitnej časti Trestného zákona prevyšuje osem
rokov.
4.2. S právnym názorom prokurátora obžalovaný C. A. nesúhlasí. Obžalovaný zároveň poukazuje na
tú skutočnosť, že prokurátor v podanom odvolaní nenamieta splnenie zákonných podmienok podľa
ustanovenia § 56 ods. 3 Trestného zákona, teda argumentuje výhradne ustanovením § 34 ods. 6

Trestného zákona. Obžalovaný v úvode tejto časti svojho vyjadrenia poukazuje na to, že ani z rozsudku
súdu prvého stupňa ani z odvolania prokurátora výslovne nevyplýva s akou časovou verziou Trestného
zákona, s poukazom na ustanovenie § 2 Trestného zákona, pracovali. Z textácie jednotlivých zákonných
ustanovení, ktoré sú uvedené v rozsudku a odvolaní (najmä § 34 ods. 6 Trestného zákona) možno
vyvodiť, že súd prvého stupňa rozhodol podľa Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 a

prokurátor pracoval pri odôvodnení odvolania s Trestným zákonom v znení účinnom od 17.12.2024.
Z dátumu vydania rozsudku súdu prvého stupňa (06.12.2024) je zrejmým, že súdu prvého stupňa
nemožno vytýkať, že nerozhodoval podľa ustanovení Trestného zákona v znení, ktoré nadobudlo
účinnosť po vydaní rozsudku. Táto nepresnosť, ktorej sa prokurátor pri odôvodnení odvolania dopustil,
však nemení nič na podstate právnej otázky, ktorú je potrebné v odvolacom konaní riešiť a obhajoba na

ňu poukazuje len z toho dôvodu, že v tomto vyjadrení pracuje s Trestným zákonom v znení účinnom
od 06.08.2024 a znením ustanovenia § 34 ods. 6 Trestného zákona, ktoré je mierne odlišné od znenia,
ktoré prokurátor uvádza v odvolaní. Podľa názoru obhajoby sú pre právne posúdenie veci rozhodné
zákonné ustanovenia Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024.
4.3. Ustanovenie § 34 ods. 6 Trestného zákona je ustanovením všeobecným pre ukladanie všetkých

trestov podľa Trestného zákona. Zákonná úprava zároveň výslovne počíta s tým, že z pravidla
zakotveného v druhej vete bude existovať pri niektorých druhoch trestov výnimka, čo vyplýva z textácie:
„ak tento zákon neustanovuje inak“. Táto výnimka sa uplatní napríklad pri peňažnom treste, kde
pri trestných činoch, pri ktorých páchateľ nezískal alebo sa nesnažil získať majetkový prospech (aj
posudzovaný prípad), možno peňažný trest ako samostatný uložiť len pri prečinoch a zločinoch, okrem

obzvlášť závažného zločinu, pri splnení podmienok podľa § 56 ods. 3 Trestného zákona. Podobne
je tomu aj pri treste domáceho väzenia, kde znenie ustanovení § 34 ods. 6 a § 53 ods. 1 vylučujú
súčasnú aplikáciu. Ustanovenie § 34 ods. 6 Trestného zákona predstavuje všeobecnú právnu úpravu a
ustanovenie§56ods.2vspojenís§56ods.3Trestnéhozákonapredstavujeosobitnúúpravu,pričompri
ich aplikácii je potrebné uplatniť výkladové pravidlo lex specialis derogat legi generali. Takémuto výkladu

zodpovedá aj systematické zaradenie týchto ustanovení v rámci druhej hlavy prvej časti Trestného
zákona, keď ustanovenie § 34 ods. 6 je zaradené do základných zásad ukladania sankcií (druhý diel)
a ustanovenia § 56 ods. 2,3 Trestného zákona do ukladania a výkonu jednotlivých sankcií (tretí diel).
Súd prvého stupňa tak postupoval správne, keď za splnenia podmienok vyplývajúcich z ustanovenia
§ 56 ods. 2 Trestného zákona neuložil nepodmienečný trest odňatia slobody a zároveň za splnenia

podmienok podľa § 56 ods. 3 Trestného zákona uložil peňažný trest ako trest samostatný. Podľa názoru
obhajoby, prokurátor zákonné ustanovenia § 34 ods. 6, § 56 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona (v znení
účinnom od 06.08.2024) vykladá nesprávne, opomínajúc, že ustanovenie § 34 ods. 6 Trestného zákona
priamo vo svojom texte predpokladá odchylnú (osobitnú) právnu úpravu.
4.4. Obžalovaný C. A. navrhuje, aby odvolací súd podľa ustanovenia § 319 Trestného poriadku zamietol

odvolanie prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 06.12.2024, sp.zn.
4T/54/2017, pretože nie je dôvodné.
5. Na verejnom zasadnutí, ktoré nariadil Krajský súd v Trnave na rozhodnutie o odvolaní prokurátora,
prokurátor navrhol, aby odvolací súd v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2
Trestného poriadku zrušil napadnutú časť napadnutého rozsudku a aby podľa § 322 ods. 3 Trestného

poriadku sám rozhodol tak, že obžalovanému A. B. a C. A. uloží podmienečné tresty odňatia slobody
s odkladom na primeranú skúšobnú dobu za súčasného uloženia probačného dohľadu nad ich
správaním v skúšobných dobách, uložením primeraných obmedzení a povinností tak, ako v rozsudku
prvostupňového súdu, uloží im nahradiť spôsobenú škodu spoločne a nerozdielne a uloží im trestprepadnutia veci tak, ako bolo uložené v napadnutom rozsudku. Obaja obhajcovia navrhli odvolanie
prokurátora zamietnuť ako nedôvodné. Verejné zasadnutie vykonal odvolací súd v neprítomnosti oboch
obžalovaných, ktorí boli o jeho termíne upovedomení a požiadali o jeho vykonanie v ich neprítomnosti.

6. Podľa § 315 Trestného poriadku, o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým

výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné

podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku, odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku, ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3,
odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací
súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré

majú vo výroku o vine svoj podklad.
Podľa § 321 ods. 3 Trestného poriadku, ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť
napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti;
ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky,
ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.

7. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý
rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle
§ 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného
poriadku. Odvolanie podal prokurátor ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výrokom, proti
ktorým je tento opravný prostriedok prípustný.

8. Po preskúmaní napadnutých výrokov a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, dospel odvolací
súd k nasledovným záverom.
9. Prvostupňový súd odôvodnil odvolaním napadnuté výroky o treste tak, že obžalovaným A. B. a C. A.
uložil peňažný trest vo výške 2.000,- eur, ktorý považoval za primeraný a dostatočný na naplnenie účelu
trestu. U obžalovaných bola zistená jedna poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona,

teda že sa k spáchaniu trestného činu priznali a jeho spáchanie oľutovali a jedna priťažujúca okolnosť
podľa § 37 písm. h/ Trestného zákona, že spáchali viac trestných činov. Súd ukladal peňažný trest,
ktorý vzhľadom na pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, osoby obžalovaných, ich osobné a
zárobkové pomery, doterajší život, spôsob, následky spáchanej trestnej činnosti a najmä na skutočnosť,
že od skutku uplynulo už viac ako 12 rokov považoval za adekvátny. Súd vzal do úvahy okolnosti

spáchaniatrestnejčinnosti,ktorámalacharakterneprimeranejsebaobrany(použitímzbrane)akoodvety
za napadnutie zo strany poškodených v rovnaký deň na rovnakom mieste. Súd určil obžalovaným
náhradný trest odňatia slobody na 4 roky pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne
zmarený.10. Prvostupňový súd pri ukladaní trestu obžalovaným A. B. a C. A. postupoval podľa § 56 ods.
2 Trestného zákona a neukladal (podmienečný) trest odňatia slobody v zmysle § 34 ods. 6 druhej
vety Trestného zákona. Súd ukladal peňažný trest, ktorý je možné uložiť aj za zločin (okrem obzvlášť

závažného zločinu), pretože vzhľadom na povahu a závažnosť spáchaného trestného činu, okolnosti
prípadu, osoby oboch obžalovaných, ich súčasné osobné a majetkové pomery a možnosti ich nápravy
takýto trest postačuje. S poukazom na ustanovenie § 33a ods. 3 Trestného zákona má súd za to, že
postačuje uloženie sankcie v podobe peňažného trestu s určením náhradného trestu odňatia slobody
pre prípad jeho zmarenia. Vzhľadom na to, že ide o skutok spáchaný pred viac ako 12 rokmi a na oboch

obžalovaných sa v súčasnosti hľadí akoby neboli odsúdení, postačuje uloženie sankcie postihujúcej ich
menej citeľne a nespojenej s možnosťou ujmy na osobnej slobode. Ukladanie trestu odňatia slobody by
v súčasnosti vzhľadom na značný odstup času nemalo žiaden účinok, či prevýchovný efekt na osoby
obžalovaných. Uložený trest potom súd považuje za súladný s požiadavkou na zabezpečenie ochrany
spoločnosti tým, že obžalovaným zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Na vytvorenie podmienok na
výchovu obžalovaných a na to, aby viedli riadny život a zároveň nepokračovali v páchaní ďalšej trestnej

činnosti postačí uloženie peňažného trestu s určením náhradného trestu odňatia slobody pre prípad
zmarenia výkonu peňažného trestu.
11. Z tej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorá je citovaná v bodoch 9. a 10. tohto rozsudku
odvolacieho súdu, je zrejmé, že prvostupňový súd vychádzal z právneho názoru, že ustanovenie § 34
ods. 6 Trestného zákona tomto prípade neprikazuje súdu uložiť obžalovaným trest odňatia slobody,

naopak pri aplikácii ustanovení § 56 ods. 1 až ods. 3 Trestného zákona je možné obžalovaným uložiť
peňažný trest a to ako trest samostatný.
12. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd nesprávne vyložil a aplikoval ustanovenia §§ 34
ods. 6 a 56 ods. 2 ods. 3 Trestného zákona, čo malo za následok nesprávne a nezákonné rozhodnutie
o treste pre obžalovaných.

13. Odvolací súd súhlasí s názorom prokurátora, že v predmetnej trestnej veci, keďže sa jednalo o
ukladanie trestu za zločin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v
osobitnej časti zákona prevyšuje osem rokov, bol súd obsahom § 34 ods. 6 Trestného zákona viazaný
k uloženiu trestu odňatia slobody, a to hoc aj s podmienečným odkladom jeho výkonu.
14.Obajaobžalovaní,ktorýchsatýkaodvolanieprokurátora,boliuznanízavinnýchzospáchaniaskutku,

ktorý bol právne kvalifikovaný ako pokus zločinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 14
ods. 1 Trestného zákona, § 155 ods. 1, § 20 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom
výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 364 ods. 1 písmeno a), § 20 Trestného zákona. Trestná sadzba
trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti Trestného zákona za spáchanie zločinu ublíženia
na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, je 4 až 10 rokov, pričom novela Trestného zákona a

účinná od 06.08.2024 sa tohto ustanovenia Trestného zákona nedotkla. Z pohľadu ustanovenia § 34
ods. 6, druhá veta Trestného zákona teda ide v prípade zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods.
1 Trestného zákona o ten druh trestného činu (ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia
slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje 8 rokov), za ktorý súd vždy uloží trest odňatia
slobody, ak tento zákon neustanovuje inak.

15. Ustanovenie § 34 ods. 6 Trestného zákona, ktoré aplikoval prvostupňový súd, sa v priebehu obdobia
od spáchania trestného činu do vyhlásenia napadnutého rozsudku prvostupňového súdu niekoľko krát
zmenilo.
Podľa § 34 ods. 6 Trestného zákona v znení účinnom do 31.7.2019 (v čase spáchania skutku) tresty
uvedené v § 32 možno uložiť samostatne alebo možno uložiť viac týchto trestov popri sebe. Za trestný

čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona
prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody.
Podľa § 34 ods. 6 Trestného zákona v znení účinnom do 16.12.2024 (v čase vydania napadnutého
rozsudku) tresty uvedené v § 32 možno uložiť samostatne alebo možno uložiť viac týchto trestov popri
sebe.Zatrestnýčin,ktoréhohornáhranicatrestnejsadzbytrestuodňatiaslobodyustanovenávosobitnej

časti zákona prevyšuje osem rokov a v prípade trestných činov podľa § 213, § 233 až 234, § 237, §
254, § 261 až 263, § 266, § 276 až 277a, § 278a, § 326, § 328 až 336 alebo § 336c a 336d, ktorých
spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie šesť rokov, musí súd uložiť
trest odňatia slobody, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 34 ods. 6 Trestného zákona v znení účinnom od 17.12.2024 (aktuálne znenie) tresty uvedené

v § 32 možno uložiť samostatne alebo možno uložiť viac týchto trestov popri sebe. Ak tento zákon
neustanovuje inak, súd musí uložiť trest odňatia slobody za trestný čin podľa § 213, § 233, § 237, §
254, § 261, § 262, § 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorého
spáchanímdochádzakpoškodzovaniufinančnýchzáujmovEurópskejúnieapriktoromrozsahtrestnéhočinu, spôsobená škoda alebo získaný majetkový prospech prevyšuje 50 000 eur, a za trestný čin, ktorého
horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje
osem rokov.

16. Z prehľadu vyššie uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že za spáchanie zločinu podľa § 155
ods. 1 Trestného zákona, bol súd povinný v každom období, ktorého zohľadnenie by prichádzalo do
úvahy pri rozhodovaní o treste, v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona, ukladať trest odňatia
slobody. Prvostupňový súd správne postupoval podľa ustanovenia § 34 ods. 6 Trestného zákona v znení
účinnom v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku, teda v znení účinnom od 06.08.2024, pričom túto

skutočnosť nerozporuje žiadna zo strán trestného konania.
17. Tú časť ustanovenia § 34 ods. 6 Trestného zákona, ktorá hovorí o výnimke z povinnosti ukladať
trest odňatia slobody a ktorá je vyjadrená formuláciou „ak tento zákon neustanovuje inak“, vyložil
prvostupňovýsúdnesprávne,keďpodtútovýnimkupodradilajustanovenia§56ods.2,ods.3Trestného
zákona.
18. Ustanovenia § 56 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona dávajú súdu možnosť zvážiť uloženie peňažného

trestu, aj bez splnenia podmienok uvedených v § 56 ods. 1 - teda, že páchateľ získal alebo sa snažil
získať majetkový prospech, respektíve možnosť uložiť peňažný trest ako samostatný trest.
19. Naproti tomu ustanovenie § 34 ods. 6 Trestného zákona, prípadoch, ak ide o trestný čin, ktorého
horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti prevyšuje 8 rokov,
nedáva súdu možnosť zvážiť uloženie trestu odňatia slobody, teda nedáva ani možnosť súdu neuložiť

trest odňatia slobody a namiesto toho napríklad uložiť peňažný trest ako samostatný trest. Naopak,
dáva súdu príkaz uložiť trest odňatia slobody. Výnimkou z tohto pravidla je, ak Trestný zákon ustanovuje
inak. Pojem „ustanovuje inak“ v tomto kontexte znamená, že ide o ustanovenie Trestného zákona, ktoré
ruší povinnosť súdu ukladať trest odňatia slobody. Možnosť zvažovať uloženie trestu odňatia slobody,
prípadne trestu odňatia slobody a peňažného trestu, alebo iba samostatného peňažného trestu, nie je

tak postavená na roveň zákonného príkazu uložiť trest odňatia slobody. Ustanovenie Trestného zákona,
ktoré by zakotvovalo výnimku z pravidla povinnosti súdu uložiť trest odňatia slobody („ak tento zákon
neustanoví inak“), musí byť formulované ako odlišný zákonný príkaz, napríklad príkaz na uloženie iného
trestu, alebo ako výslovné zrušenie tohto zákonného príkazu.
20. Aplikácia ustanovení § 56 ods. 2 ods. 3 Trestného zákona tak, ako to urobil prvostupňový súd v

napadnutom rozsudku a ako ju vykladá obhajoba vo svojich vyjadreniach k odvolaniu prokurátora, by
v konečnom dôsledku znamenala, že zámer zákonodarcu prísnejším spôsobom trestať závažnejšie
trestné činy, za ktoré Trestný zákon v osobitnej časti umožňuje uložiť trest odňatia slobody s hornou
hranicou prevyšujúcou 8 rokov, by stratila svoj zmysel, by bol nevykonateľný, pretože by vždy existovala
možnosť súdu rozhodnúť o uložení miernejšieho druhu trestu (nespojeného s odňatím slobody

páchateľa), než aký zamýšľal zákonodarca. V prípade trestných činov, pre ktoré zákonodarca vyžaduje
obligatórne uloženie trestu odňatia slobody v zmysle ustanovenia § 34 ods. 6, druhá veta Trestného
zákona,jemožnéuplatňovaťmoderačnéoprávneniavovzťahukukladaniutrestu(prizohľadnenípovahy
a závažnosti spáchaného trestného činu, okolnosti prípadu, osoby páchateľa, jeho pomerov a možnosti
nápravy), prostredníctvom aplikácie príslušných ustanovení § 39 Trestného zákona.

21. Úvahy a závery z nich plynúce, uvedené v bodoch 17. až 20. tohto rozsudku odvolacieho súdu,
vyplývajú zo systematického výkladu dotknutých ustanovení Trestného zákona (ktorého uplatnenia sa
správne dožaduje aj obhajoba), ako aj ich z teleologického výkladu. Zásada systematického výkladu,
ktorá sa dá v tomto prípade uplatniť, spočíva v posúdení vzťahu medzi všeobecnou a osobitnou právnou
normou - lex specialis derogat legi generali. Podľa názoru odvolacieho súdu medzi ustanovenia §§ 34

ods. 6 a 56, ods. 2, resp. ods. 3 Trestného zákona tento vzťah nie je. Ustanovenia § 56 ods. 2, ods.
3 Trestného zákona nie sú špeciálnymi ustanoveniami vo vzťahu k § 34 ods. 6, druhá veta Trestného
zákona. Ustanovenia § 56 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona sú systematicky zaradené do tej časti
Trestného zákona, v ktorej sú upravené sankcie, ktoré sú svojou povahou miernejšie (menej prísne),
ako trest odňatia slobody a ich ukladanie prichádza do úvahy pri trestných činoch, ktoré sú svojou

povahou menej závažné. Na druhej strane ustanovenie § 34 ods. 6, druhá veta Trestného zákona rieši
spôsob ukladania zo svojej povahy najprísnejšieho druhu sankcie, trestu odňatia slobody ako trestu
obligatórneho a to práve v súvislosti s páchaním trestnej činnosti, ktorej vyššia závažnosť a spoločenská
nebezpečnosť je vyjadrená práve pomerne vysokou hornou hranicou trestnej sadzby. Ďalšie základné
zásady systematického výkladu vyjadrené zásadách „lex superior derogat legi inferiori“ a „lex posterior

derogat legi priori“ sa v tomto prípade uplatniť nedajú.
22. Z pohľadu odvolacieho súdu je v tomto prípade potrebné uplatniť najmä teleologicky výklad, ako
jednu z metód správnej interpretácie právnych noriem. Pri teleologickej interpretácii sa zohľadňuje
predovšetkým zamýšľaný zmysel a účel interpretovaného ustanovenia. Ten môže byť obsiahnutý už vprávnej norme samotnej, možno ho však zistiť tiež podporných zdrojov, akými sú dôvodovej správy, či
záznamyzlegislatívnehoprocesu.Postupujúcuvedenéhometodológiouodvolacísúdzohľadnilajobsah
dôvodovej správy ustanoveniam §§ 34 a 35 Trestného zákona.

23. Podľa dôvodovej správy: „V porovnaní s ustanoveniami platného Trestného zákona o všeobecných
zásadách pre ukladanie trestu, návrh nového Trestného zákona kladie dôraz predovšetkým na zásadu
humanity a vychádza pritom z medzinárodne prijatých zásad proti mučeniu neľudskému zaobchádzaniu
týraniu alebo trestaniu. Návrh zdôraznil aj zásadu „nulla poena sine lege“ (nijaký trest bez zákona),
aj zásadu úmernosti sankcie spáchanému trestnému činu. S prihliadnutím na rozšírenie systému

trestov návrh novo koncipuje nezlučiteľnosť sankcií, ktoré postihujú rovnaké práva odsúdeného. Okrem
toho zákon v tom istom paragrafe zakotvuje aj základné zásady pre ukladanie ochranných opatrení.
Ide skutočne len o základné zásady, ktoré sú ďalej doplnené a upresnené napríklad ustanoveniami
o poľahčujúcich a priťažujúcich okolnostiach, o ukladaní trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby
stanovenej zákonom a i. Zakotvuje sa širšia možnosť ukladania iných trestov než je trest odňatia slobody
a to ako trestov samostatných, pričom trestné sadzby u jednotlivých trestných činov osobitnej časti

Trestného zákona budú obsahovať len sadzbu trestu odňatia slobody. Takéto samostatné uloženie iného
trestu bude však vylúčené za trestné činy, ktorých horná hranica trestu odňatia slobody prevyšuje päť
rokov.“
24. Uvedená dôvodová správa sa vzťahuje k zneniu Trestného zákona číslo 300/2005 Z.z., ktorý
nahrádzal dovtedy platný Trestný zákon číslo 140/1961 Zb. (znenie účinné od 1.1.2006 do 31.7.2019).

Z tejto dôvodovej správy vyplýva jednoznačný úmysel zákonodarcu osobitným, prísnejším spôsobom
trestať kategóriu trestných činov, ktorej závažnosť je daná hornou hranicou trestu odňatia slobody,
ktorého uloženie umožňuje trestný zákon v jeho osobitnej časti. Postupom času, pri opakovaných
novelizáciách tohto ustanovenia, sa menil spôsob vymedzenia skupiny trestných činov, ktoré sa
zákonodarca rozhodol trestať prísnejšie, avšak kategória trestných činov, ktorá je vymedzená hornou

hranicou trestu odňatia slobody zostala zachovaná.
25. Preto aj pri uplatnení teologického výkladu uvedených právnych noriem, dospel odvolací súd k
záveru, že pri aplikácii ustanovenia § 34 ods. 6, druhá veta Trestného zákona nie je možné postupovať
spôsobom, ako to urobil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku, pri rozhodnutí o treste pre
obžalovaných A. B. a C. A..

26. Odvolanie prokurátora preto vyhodnotil tunajší súd ako dôvodné, čo malo za následok potrebu
zrušenia napadnutých výrokov o treste uvedených obžalovaných, z dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm. d),
písm. c) Trestného poriadku. Nakoľko prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie,
ktoré je potrebné na rozhodnutie o primeranom a zákonom treste pre oboch obžalovaných, mohol
odvolací súd postupom podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodnúť o treste a nahradiť tak

zrušené výroky.
27. Pri úvahe nad výmerou trestu, odvolací súd zohľadnil u oboch obžalovaných rovnaké poľahčujúce a
priťažujúceokolnostiakoprvostupňovýsúd,keďvtomtosmerebolpostupprvostupňovéhosúdusprávny
a tento nebol ani namietaný v odvolaní. Obom obžalovaným ukladal trest odňatia slobody, ktorého
uloženie je podmienené vyššie uvedeným výkladom ustanovenia § 34 ods. 6, druhá veta Trestného

zákona a tento trest im ukladá ako úhrnný, za spáchanie dvoch trestných činov. Rovnako odvolací súd u
oboch obžalovaných uplatnil ustanovenie § 39 ods. 3 písm. e), ods. 5 Trestného zákona, keď vyhlásenie
oboch obžalovaných o vine na hlavnom pojednávaní, spoločne s dĺžkou trestného konania, na ktorú
správne poukazuje prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, odôvodňujú mimoriadne
zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 155 ods. 1

Trestného zákona. Zároveň dĺžka trestného konania odôvodňuje rozhodnutie o uložení trestu odňatia
slobody v minimálnej výmere 6 mesiacov, ktorá je ustanovená v § 39 ods. 3 písm. e) Trestného zákona.
Vyhlásenie obžalovaných o vine, spoločne so zohľadnením dĺžky trestného konania, odôvodňuje aj
rozhodnutie o podmienečnom odklade výkonu uloženého trestu odňatia slobody a určenie skúšobnej
doby pri dolnej hranici zákonnej sadzby, v tomto prípade 18 mesiacov. Určenie skúšobnej doby v tejto

výmere zohľadňuje závažnosť trestnej činnosti, ktorá je kategorizovaná ako zločin, preto súd považoval
za potrebné určiť dĺžku skúšobnej doby vo väčšej výmere ako minimálnej.
28. Prvostupňový súd uložil všetkým obžalovaným podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona aj trest
prepadnutia veci, ktorý sa týkal: 2 ks papuče z umelej gumenej látky čiernej farby značky NIKE a 1 ks
kovový teleskopický obušok. Uvedený výrok a o treste bol vo vzťahu k obom obžalovaným rozsudkom

odvolacieho súdu tiež zrušený, nebol však nahradený novým výrokom. Spôsob uloženia uvedeného
trestu všetkým obžalovaným, ako to urobil prvostupňový súd napadnutým rozsudkom, neumožňoval
odvolaciemu súdu urobiť nový výrok, ktorý by sa týkal iba dvoch z piatich obžalovaných. Absencia
nového výroku vo vzťahu k obžalovaným A. B. a C. A. však nespôsobuje žiadnu ujmu na verejnomzáujme. Uvedené veci, na základe tej časti rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť vo výrokoch o vine
aj o treste vo vzťahu k ostatným obžalovaným, prepadajú a ich vlastníkom sa stáva Slovenská republika.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.