Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. október 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2ObdoK/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5120212364
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Miničová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5120212364.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej a
členieksenátuMgr.SonePekarčíkovejaJUDr.JaroslavyFúrovejvsporežalobcu:Ing.M.I.,narodenýX.
C. XXXX, A. XXXX, XXX XX A., zastúpený JUDr. Ivanom Glovniakom, advokátom, D. Dlabača 2748/28,
010 01 Žilina, IČO: 42 433 665, proti žalovanej: C. Q., narodená XX. U. XXXX, E. XX, XXX XX E.,
zastúpenáJUDr.IvanouTomkówou,advokátkou,Kvačalova1,01004Žilina,IČO:42071381,ozrušenie

oddlženia pre nepoctivý zámer, v konaní o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici, č. k. 41CoKR/1/2023-200, zo dňa 24. mája 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41CoKR/1/2023-200 zo dňa 24. mája 2023 spolu s
obsahovo nadväzujúcim uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 9Odi/4/2020-241 zo dňa 9. novembra
2023 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“), ako súd prvej inštancie,
rozsudkom, č. k. 9Odi/4/2020-160, zo dňa 8. júla 2022, zamietol žalobu a rozhodol, že žalovaná má voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 18. novembra 2020 sa žalobca domáhal

zrušenia oddlženia žalovanej pre nepoctivý zámer s tým, že je veriteľom pohľadávky voči žalovanej
titulom pôžičky zo dňa 8. augusta 2013, ktorá mu bola priznaná v konaní vedenom pred Okresným
súdom Žilina pod sp. zn. 6C/130/2015. Voči žalovanej bolo vedené aj exekučné konanie. Uznesením
Okresného súdu Žilina, sp. zn. 8OdK/189/2018, bol vyhlásený konkurz na majetok žalovanej a žalovaná
bola oddlžená. Žalovaná podľa žalobcu pri oddlžení nemala poctivý zámer a nikdy nemala snahu
riešiť svoj dlh v rámci svojich možností, od počiatku nemala v úmysle vrátiť požičané peniaze a

dobrovoľne nevrátila žalobcovi ani jedno euro. Jediné úhrady žalobcovej pohľadávky boli vykonané v
rámci exekučných zrážok. Žalobca poukázal na životopis žalovanej, v ktorom uviedla, že si neuváženým
spôsobom kúpila nejaké zariadenia na splátky, následne si požičiavala ďalšie peniaze a dostala sa
do kolotoča dlhov. Z toho podľa žalobcu vyplýva, že žalovaná mala minimálne nepriamy úmysel,
vedela, že nebude vedieť svoje záväzky plniť a že sa takto neoprávnene obohatí na úkor veriteľov. Zo
správaniažalovanejpredpodanímnávrhunaoddlženiepodľažalobcuvyplýva,žežalovanásaúmyselne

priviedla do platobnej neschopnosti, aby bola oprávnená podať návrh na oddlženie. Ako ďalšiu možnosť
preukazujúcu nepoctivý zámer žalovanej pri oddlžení žalobca uviedol, že v zozname majetku, ktorý
tvoril prílohu jej návrhu na vyhlásenie konkurzu nepriznala žalovaná majetok v nie nepatrnej hodnote,
a to pohľadávku na opakované vyplácanie dôchodku. Ak by sa v konkurze uspokojovali prihlásené
pohľadávky z tohto zamlčaného majetku, mohla byť v dohľadnej dobe uspokojená podstatná časť dlhov
žalovanej, keďže podľa súpisu pohľadávok bolo do konkurzu prihlásených päť pohľadávok v celkovej

výške 10.568,73 eura. Žalovaná ďalej v zozname veriteľov úmyselne uviedla nesprávnu adresu žalobcu,
a to z dôvodu, aby sa žalobca o vyhlásení konkurzu nedozvedel, z čoho je zrejmý úmysel žalovanejneuspokojiť pohľadávku žalobcu. Žalobca tiež v žalobe poukázal na skutočnosť, že žalovaná od 1.
januára 2012 do 4. januára 2018 vykonávala podnikateľskú činnosť, v dôsledku čoho musí súd prihliadať
na skutočnosti ovplyvňujúce poctivý zámer žalovanej prísnejšie. V priebehu konania žalobca doplnil

žalobu o ďalší dôvod, ktorý má preukazovať nepoctivý zámer žalovanej pri oddlžení. V roku 2021 došlo
k úmrtiu otca žalovanej, ktorý zanechal závet, v ktorom celý svoj majetok odkázal matke žalovanej.
Žalovaná sa ako neopomenuteľný dedič nedovolala relatívnej neplatnosti závetu, v dôsledku čoho
nezdedila ani polovicu zákonného podielu, ktorý by jej inak patril, a teda neponúkla aspoň polovicu
dedičstva veriteľom na uspokojenie vymáhateľných dlhov. Po zistení tejto skutočnosti sa relatívnej

neplatnosti závetu otca žalovanej dovolal žalobca ako osoba závetom dotknutá. Žalovaná je tak podľa
žalobcu dedičkou svojho otca.

3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca v konaní uvádzal v zásade štyri skutočnosti, ktoré
majú preukazovať nepoctivý zámer žalovanej pri oddlžení. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaná v zozname
majetku, ktorý podávala spolu s návrhom na vyhlásenie konkurzu, nepriznala existenciu pohľadávky na

opakované vyplácanie invalidného dôchodku, teda že túto zamlčala, súd prvej inštancie po oboznámení
sa s predloženými dôkazmi uviedol, že žalovaná poberanie invalidného dôchodku nezamlčala, nakoľko
ho uviedla vo svojom životopise a v priebehu konkurzu jeho poberanie oznámila správcovi, ako vyplýva
z daného úradného záznamu. Ak by teda žalovaná podľa názoru súdu aj mala povinnosť pohľadávku
titulom invalidného dôchodku v zozname majetku uviesť, keďže na dopyt jej existenciu správcovi

oznámila, nemožno hovoriť o nepoctivom zámere podľa § 166g ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. o
konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „ZKR“).
Súd na rozdiel od žalobcu zastáva názor, že informácia o poberaní invalidného dôchodku sa v zozname
majetku dlžníka neuvádza, keďže budúce príjmy dlžníka sa v zozname majetku vôbec neuvádzajú. V
zozname majetku sa uvádza majetok dlžníka v čase podávania návrhu na vyhlásenie konkurzu, k tomuto

záverumožnodôjsťajspoukazomnaskutočnosť,žekonkurzupodľaštvrtejčastiZKRpodliehavzásade
iba majetok, ktorý patril dlžníkovi ku dňu vyhlásenia konkurzu (§ 167h ods. 1 ZKR). Majetok, ktorý dlžník
nadobudol po vyhlásení konkurzu podlieha konkurzu iba v prípade, že išlo o majetok, ktorý nadobudol
dlžník v dôsledku splnenia povinnosti správcom po vyhlásení konkurzu v prípadoch podľa § 45 a) ZKR, t.
j. v prípade dohodnutej výhrady vlastníctva a finančného lízingu. Podľa názoru okresného súdu žalovaná

ani nemala povinnosť v zozname majetku právo na výplatu invalidného dôchodku uviesť s tým, že ak by
aj žalovaná túto povinnosť mala, dodatočne si ju aj splnila. Podľa názoru súdu, keďže budúci majetok
dlžníka konkurzu nepodlieha, nie je správny názor žalobcu, že pohľadávky prihlásené do konkurzu mohli
byť (čiastočne) uspokojené z invalidného dôchodku.

4. K ďalšiemu dôvodu, ktorý mal svedčiť o nepoctivom zámere žalovanej, a to nesprávne uvedenie
adresy žalobcu v zozname veriteľov súd prvej inštancie uviedol, že uvedenie nesprávnej adresy veriteľa
-fyzickejosobyvzoznameveriteľovspravidlabudemaťzanásledokneinformovanieveriteľaovyhlásení
konkurzu zo strany správcu s tým, že ak by si takýto veriteľ v dôsledku toho svoju pohľadávku do
konkurzu neprihlásil, bolo by možné prezumovať nepoctivý zámer dlžníka. Žalobca si však svoju

pohľadávku do konkurzu prihlásil, preto negatívny dôsledok nesprávne uvedenej adresy v zozname
veriteľov nenastal. Podľa súdu opísaný skutkový stav preto nemožno podradiť pod definíciu nepoctivého
zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. b) ZKR. Z uvedeného dôvodu potom nebolo potrebné skúmať, či išlo
o úmysel žalovanej alebo chybu v písaní.

5. Ďalším dôvodom pre zrušenie oddlženia bola podľa žalobcu skutočnosť, že žalovaná sa úmyselne
priviedla do platobnej neschopnosti, aby mohla podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Podľa súdu prvej
inštancie žalobca neuvádzal žiadne skutkové tvrdenia, ktoré by o úmyselnom uvedení sa žalovanej
do stavu platobnej neschopnosti svedčili. Žalobca netvrdil a nepreukázal, že by žalovaná účelovo
prestala plniť svoje záväzky za účelom vytvorenia stavu svojej platobnej neschopnosti, poukazoval iba

na skutočnosť, že žalovaná dobrovoľne neuhradila ani jedno euro zo svojho záväzku voči žalobcovi,
mala čakať na začatie exekučného konania a následne podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Súd
uviedol, že žalovaná je dlhodobo poberateľkou invalidného dôchodku, živnostenské oprávnenie od roku
2015 nevykonávala a podľa životopisu bolo posledné zamestnanie žalovanej v mesiacoch február až
apríl 2015 na pozícii operátorky výroby. Podľa zoznamu veriteľov má žalovaná osemnásť veriteľov, do

konkurzu si svoje pohľadávky prihlásili traja, v sume spolu presahujúcej 10.000 eur. Žalovaná návrh
na vyhlásenie konkurzu podala v auguste 2018 a podľa názoru okresného súdu je vylúčené, aby v
čase uzatvárania zmluvy o pôžičke so žalobcom počítala s neskorším oddlžením, keďže právna úprava
vstúpila do účinnosti až 1. marca 2017. Samotné tvrdenie žalobcu, že žalovaná si vzala pôžičky a dostalasa do kolotoča dlhov nemožno kvalifikovať ako úmyselné uvedenie sa do stavu platobnej neschopnosti
so zámerom podať návrh na konkurz. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaná nikdy nemala v úmysle vrátiť
mu požičané peniaze, bolo nutné podľa názoru okresného súdu podozrenie zo spáchania trestného činu

podvodu riešiť prostriedkami trestného práva.

6. Podľa žalobcu o nepoctivom zámere žalovanej pri oddlžení svedčí, že žalovaná mu ako veriteľovi
neponúkla na uspokojenie nevymáhateľného dlhu aspoň polovicu majetku, ktorý zdedila, resp. ako
neopomenuteľný dedič by zdedila po svojom otcovi. K úmrtiu otca žalovanej došlo v priebehu konania.

Žalobca po tom, čo zistil, že otec žalovanej zanechal závet a žalovaná sa nedovolala jeho relatívnej
neplatnosti, dovolal sa relatívnej neplatnosti závetu sám, tvrdiac, že je závetom dotknutý, v dôsledku
čoho sa podľa neho žalovaná stala dedičkou svojho otca. Podľa názoru súdu prvej inštancie však
žalobca vychádza z nesprávneho výkladu § 166g ods. 1 ZKR a to, že na poskytnutie plnenia z
prípadného daru či dedenia oddlženého dlžníka majú veritelia nevymáhateľných pohľadávok právny
nárok. Podľa názoru súdu je poskytnutie plnenia z daru či dedenia dlžníkom po oddlžení postavené na

dobrovoľnej báze a dlžník dobrovoľne poskytnutím plnenia veriteľom preukazuje v súlade s § 166g ods.
1 ZKR svoj poctivý zámer v oddlžení. A v prípade, že sa veriteľovi podarí preukázať nepoctivý zámer
dlžníka, nastupuje dôkazná povinnosť dlžníka, ktorú si splní aj poukázaním na niektorú zo skutočností
uvedených v § 166g ods. 1 ZKR. Neposkytnutie plnenia veriteľom nevymáhateľných pohľadávok z
neskoršieho daru alebo dedenia nie je uvedené v § 166g ods. 2 ZKR a teda neprezumuje nepoctivý

zámer dlžníka pri oddlžení /na rozdiel napríklad od neposkytnutia súčinnosti správcovi v konkurze, ktoré
môže svedčiť o poctivom i nepoctivom zámere dlžníka pri oddlžení (§ 166g ods. 1, § 166 ods. 2 písm.
d) ZKR)/. Skutočnosť, že žalovaná, ak by aj nadobudla majetok dedením, tento dobrovoľne neponúkla
na úhradu nevymáhateľných dlhov, teda nepreukazuje jej nepoctivý zámer.

7. Knámietkežalobcu,žežalovanásapovyhláseníkonkurzunezamestnala,hocisamohla,okresnýsúd
uviedol, že získaním zamestnania opäť primárne preukazuje svoj poctivý zámer dlžník. Bez ohľadu na
to však žalovaná predloženými lekárskymi správami dostatočne preukázala, že jej možnosť zamestnať
sa je výrazne sťažená a nateraz skôr vylúčená. Iná námietka žalobcu, a to, že žalovaná naopak
svoje zamestnanie zatajuje, aby sa vyhla plneniu svojich záväzkov, nemá vo vzťahu k tomuto konaniu

opodstatnenie, nakoľko príjmy dlžníka konkurzu nepodliehajú a existencia zamestnania, prípadne iného
zdroja príjmov je skutočnosťou svedčiacou v prospech dlžníka.

8. Na odvolanie žalobcu, Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)
rozsudkom, č. k. 41CoKR/1/2023-200, zo dňa 24. mája 2023, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a

priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

9. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že preskúmaním obsahu spisu zistil,
že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi
strán sporu a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver s poukazom na ním citované

zákonné ustanovenia. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „CSP“) a svoje
rozhodnutienáležitýmspôsobomodôvodnilpodľaustanovenia§220ods.2CSP.Sdôvodmirozhodnutia
súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožnil a v podrobnostiach na tieto dôvody odkázal. Predovšetkým
sa súd prvej inštancie s dôvodmi, pre ktoré žiadal žalobca zrušiť oddlženie žalovanej, vysporiadal v

odsekoch 20 až 24 napadnutého rozhodnutia, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožnil a na
tieto dôvody odkázal.

10. Na zdôraznenie správnosti právneho záveru súdu prvej inštancie odvolací súd doplnil, že ak aj
žalovaná neuviedla existenciu pohľadávky - vyplácanie invalidného dôchodku v zozname majetku, v

životopise poberanie invalidného dôchodku nezamlčala, keď v časti sociálne postavenie dlžníka uviedla,
že je poberateľkou invalidného dôchodku a jeho poberanie oznámila aj správcovi. Ak teda žalovaná
oznámila uvedenú skutočnosť v životopise a aj správcovi, stotožnil sa odvolací súd s názorom súdu prvej
inštancie, že v tomto prípade nemožno hovoriť o nepoctivom zámere podľa § 166g ods. 2 písm. a) ZKR.
Tu správne uviedol súd prvej inštancie, že podľa ustanovenia § 167h ods. 1 ZKR konkurzu podlieha

majetok, ktorý patril dlžníkovi ku dňu vyhlásenia konkurzu.

11.Pokiaľžalobcanamietal,žežalovanáúmyselneuviedlanesprávnuadresujehoakoveriteľasprávcovi
v zozname veriteľov z dôvodu, aby sa o vyhlásení konkurzu veriteľ ani nedozvedel, odvolací súdkonštatoval, že je pravdou, že adresa, ktorá je uvedená v zozname veriteľov nie je správnou adresou
žalobcu, čo by mohol byť dôvod zrušenia oddlženia v zmysle § 166g ods. 2 písm. b) ZKR, teda že
v zozname veriteľov ani na dopyt správcu neuviedol veriteľa fyzickú osobu, v čoho dôsledku veriteľ

neprihlásil svoju pohľadávku, aj keď o ňom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť.
Správne skonštatoval súd prvej inštancie, že ak by si takýto veriteľ v dôsledku toho svoju pohľadávku
do konkurzu neprihlásil, bolo by možné prezumovať nepoctivý zámer dlžníka avšak v danom prípade
si žalobca svoju pohľadávku do konkurzu prihlásil, a preto negatívny dôsledok nesprávne uvedenej
adresy v zozname veriteľov nenastal v dôsledku čoho nemožno povedať, že by v tomto prípade došlo

k naplneniu ustanovenia § 166g ods. 2 písm. b) ZKR. Potom neobstojí tvrdenie žalobcu v odvolaní, že
súd neposudzoval skutočnosti zistené v súdnom konaní vo vzájomných súvislostiach ale izolovane a
nesprávne, keď podľa jeho názoru aj keby sa uvedené konanie posudzovalo izolovane, tak je potrebné
toto konanie podradiť pod ustanovenie § 166g ods. 2 písm. c) ZKR, keďže ako už bolo uvedené, nedošlo
k naplneniu ustanovenia § 166g ods. 2 písm. b) ZKR teda, že by si v dôsledku nesprávne uvedenej
adresy žalobca ako veriteľ svoju pohľadávku do konkurzu neprihlásil.

12. Ďalším dôvodom pre zrušenie oddlženia bola skutočnosť, že žalovaná sa úmyselne priviedla do
platobnej neschopnosti, aby mohla podať návrh na vyhlásenie konkurzu. K uvedenému odvolací súd
udáva, že pohľadávka žalobcu vznikla v roku 2013, exekučný titul bol vydaný 12. februára 2016 a
exekučne začal žalobca svoju pohľadávku vymáhať 30. decembra 2016. Je pravdou, že žalovaná v

životopise dlžníka, aktuálnej životnej situácie a zozname spriaznených osôb uviedla, že niekoľko rokov
dozadu si neuváženým spôsobom kúpila nejaké zariadenie na splátky, ale zároveň uviedla, že pracovala
a myslela si, že splátky si bude poriadne a načas platiť, ale pritrafili sa jej vážne zdravotné problémy,
dlhodobo ostala práceneschopná, znížil sa jej príjem, v dôsledku čoho nebola schopná riadne platiť.
Potvrdila, že žiadala o zníženie a o odloženie splátok, čomu nebolo vyhovené, a preto sa rozhodla vziať

si ďalšie menšie pôžičky na vykrytie predchádzajúcich záväzkov. Uviedla, že to bola chyba a zamotala
sa do kolotoča dlhov, z ktorých sa už nedokázala dostať. Zároveň uviedla, že prišla úplne o zamestnanie,
zostala takmer bez financií, stala sa z nej invalidná dôchodkyňa. Z uvedeného nemožno podľa názoru
odvolacieho súdu v žiadnom prípade vyvodiť záver žalobcu, že by žalovaná mala minimálne nepriamy
úmysel - teda, že vedela, že pokiaľ sa takto správa nebude vedieť svoje záväzky plniť. V súčasnej

dobe žalovaná nevykonáva ani živnostenské oprávnenie, podľa životopisu dlžníka bolo jej posledné
zamestnanie od 2/2015 - 4/2015 ako operátorka výroby. Z uvedeného je zrejmé, že od tohto obdobia
žalovaná nie je zamestnaná, je výlučne poberateľkou invalidného dôchodku. Teda už v čase podania
návrhu na oddlženie (rok 2018) žalovaná tri roky predtým (rok 2015) nebola zamestnaná. Ak teda
pohľadávka žalobcu vznikla v roku 2013, návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný v roku 2018,

nemožno v žiadnom prípade podľa názoru odvolacieho súdu hovoriť o úmyselnom uvedení sa do stavu
platobnej neschopnosti so zámerom podať návrh na konkurz.

13. K tvrdeniu žalobcu, že o nepoctivom zámere žalovanej pri oddlžení svedčí, že žalovaná mu ako
veriteľovi neponúkla na uspokojenie nevymáhateľného dlhu aspoň polovicu majetku, ktorý zdedila, resp.

ako neopomenuteľný dedič by zdedila po svojom otcovi, konštatoval konajúci súd, že ani tento dôvod nie
jedôvodom,prektorýbymalodôjsťkzrušeniuoddlženiažalovanej.Konkurznažalovanúbolvyhlásenýv
roku 2018, zrušený v roku 2019 a k úmrtiu otca žalovanej došlo dňa 11. júna 2021, teda vyše dva roky po
zrušení konkurzu na žalovanú z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu. Žalovaná
sa relatívnej neplatnosti nedovolala avšak v danom prípade podľa vyjadrenia žalobcu sa tento relatívnej

neplatnosti dovolal a to podaním zo dňa 11. apríla 2022, ktoré priložil do súdneho spisu (č. l. 139), keď
sa relatívnej neplatnosti predmetného závetu dovolával v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka ako
osoba dotknutá týmto závetom a to v časti, v ktorej sa dlžníkovi nedostala polovica zákonného podielu
dlžníka na dedičstve. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal jednak na ustanovenie § 166f ods. 1 ZKR
podľa ktorého sa môže veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením domáhať zrušenia oddlženia návrhom na

zrušenie oddlženia ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak súd príde k záveru, že
dlžník nesledoval pri oddlžovacom konaní poctivý zámer, rozhodne o zrušení oddlženia. K úmrtiu otca
žalovanej došlo až dva roky po zrušení konkurzu, a preto nemožno v danom prípade hovoriť o tom, že
by žalovaná pri oddlžení nemala poctivý zámer, a preto neobstojí ani tento dôvod na zrušenie oddlženia.

14. A tiež odvolací súd poukázal na ustanovenie § 40a Občianskeho zákonníka podľa ktorého je
relatívna neplatnosť právneho úkonu založená na vyvrátiteľnej domnienke platnosti tohto právneho
úkonu. Znamená to, že dokiaľ oprávnené osoby neuplatnia svoje právo dovolať sa neplatnosti právneho
úkonu, bude sa naň pozerať ako na platný, hoci bol postihnutý dôvodom relatívnej neplatnosti.Relatívna neplatnosť právneho úkonu pôsobí až od okamihu, keď sa jej oprávnený účastník dovolá.
Osobami oprávnenými dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sú dotknutí účastníci zmluvy
(tí ktorí sami neplatnosť zmluvy spôsobili) a tiež tretie osoby, pokiaľ sú z takéhoto úkonu vo svojich

právach a oprávnených záujmoch dotknuté (opomenuté). Pokiaľ sa neplatnosti dovolá tretia osoba
dotknutá úkonom, svoj prejav adresuje ostatným účastníkom právneho úkonu. Právne účinky dovolania
nastanú okamihom, keď prejav oprávneného dôjde druhému účastníkovi, resp. ostatným účastníkom
právneho úkonu; v takom prípade sa nevyžaduje výrok súdu o neplatnosti právneho úkonu. V tejto
súvislosti poukázal odvolací súd napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

3Cdo/187/2006, zverejnenom v ZSP 1/2008, podľa ktorého sa osoba dotknutá napadnutým právnym
úkonom musí dovolať relatívnej neplatnosti vadného právneho úkonu voči všetkým účastníkom a
teda právne účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu nastávajú doručením prejavu
vôle všetkým subjektom (účastníkom) neplatného právneho úkonu. V danom prípade však žalobca
nepreukázal, že doručil svoje dovolanie sa relatívnej neplatnosti závetu všetkým účastníkom dedičského
konania, teda najmä žalovanej, pretože súdu predložil len podacie lístky a dôkazy o doručení zásielok

pre Y. C., Y. Q. a G. W., avšak nepreukázal, že by predmetné dovolanie sa relatívnej neplatnosti závetu
zo dňa 11. apríla 2022 doručil aj žalovanej. To, že jej meno uviedol na predmetnom liste neznamená, že
jej tento list bol aj doručený, o čom žalobca ani žiaden dôkaz nepredložil.

15. V neposlednom rade dal odvolací súd za pravdu súdu prvej inštancie, že vzhľadom na zdravotný

stav je možnosť žalovanej zamestnať sa výrazne sťažená. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

16. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (v ďalej texte aj „dovolateľ“), prípustnosť
ktorého odvodzuje od § 420 písm. f) a eventuálne od § 421 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. c) CSP teda,

že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola
vyriešená, resp. je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

17. Dovolateľ v podanom dovolaní namieta, že odvolací súd skonštatoval, že žalobca nepreukázal,
že doručil dovolanie sa relatívnej neplatnosti závetu všetkým účastníkom dedičského konania. Pre
dovolateľa je rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti prekvapivý. Súd prvej inštancie neposúdil túto
skutkovú okolnosť ako spornú, žalovaná nikdy netvrdila, že by jej dovolanie nebolo doručené a k

uvedenému ani nebolo pred súdom prvej inštancie vykonávané dokazovanie. Odvolací súd podľa
dovolateľa vykonával dokazovanie k nespornej skutočnosti a to bez toho, aby žalobca mal možnosť
sa k tejto skutočnosti vyjadriť. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nie je dostatočne zrejmé, či
odvolací súd zopakoval dokazovanie pred súdom prvej inštancie alebo nie. Ak odvolací súd dokazovanie
nezopakoval sám, tak podľa názoru žalobcu nemohol dospieť k odlišnému skutkovému zisteniu s

poukazom na § 383 CSP, v zmysle ktorého je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Dovolateľ nemal možnosť
sa vyjadriť k novému skutkovému zisteniu odvolacieho súdu o nedoručení dovolania sa relatívnej
neplatnosti právneho úkonu žalovanej aj v dôsledku toho, že odvolací súd nenariadil pojednávanie podľa
§ 385 ods. 1 CSP a napriek tomu dospel k rozdielnemu skutkovému zisteniu ako súd prvej inštancie.

Dovolateľ má za to, že týmto nesprávnym procesným postupom mu bolo znemožnené uskutočňovať
jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu právna na spravodlivý proces.

18. Vykonávanie dokazovania oboznámením podacích lístkov je podľa dovolateľa v tomto štádiu sporu
nadbytočné. Závery odvolacieho súdu o doručovaní právneho úkonu dovolania sa relatívnej neplatnosti

žalovanej vychádzajú podľa neho z nesprávneho právneho posúdenia. Odvolací súd podľa dovolateľa
musel zistiť, že voči žalovanej ako strane sporu sa ako žalobca dovolal relatívnej neplatnosti právneho
úkonu tak, že v konaní pred súdom prvej inštancie v rámci podania podaného dňa 17. mája 2022,
doručeného na súd dňa 18. mája 2022, uviedol, že sa voči žalovanej dovoláva relatívnej neplatnosti
závetu, ako ten, kto je takýmto závetom priamo dotknutý. K podaniu priložil aj samotný právny úkon

dovolania sa relatívnej neplatnosti adresovaný nesporne a nepochybne aj žalovanej. Toto podanie bolo
následne doručené aj s jeho prílohou žalovanej súdom prvej inštancie. Na nasledujúcom pojednávaní
sa následne žalovaná k podaniu vyjadrila a netvrdila, že by jej dotknutý právny úkon nebol doručený.19. Dovolateľ ďalej poukázal na to, že zákon pre to, aby nastali účinky tzv. relatívnej neplatnosti
právneho úkonu neustanovuje žiadnu formu dovolania sa tejto relatívnej neplatnosti. Možno tak urobiť
i žalobou (vzájomnou žalobou) podanou na súde alebo námietkou v rámci obrany proti uplatnenému

právu (nároku) v konaní pred súdom. Podľa dovolateľa odvolací súd teda vôbec nemal skúmať
existenciu podacieho lístku alebo iného dôkazu vo vzťahu k tomu, či dovolanie sa relatívnej neplatnosti
právneho úkonu došlo do dispozičnej sféry žalovanej, keďže do jej dispozičnej sféry nepochybne došiel
prostredníctvom činnosti súdu. V zmysle § 186 CSP sa táto skutočnosť nemala vôbec preukazovať.

20. Odvolací súd podľa dovolateľa nesprávne právne posúdil aj právnu otázku, či na základe zisteného
skutkového stavu žalovaná mala alebo nemala poctivý zámer pri oddlžení. Podľa dovolateľa odvolací
súd správne na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 166f a § 166g ZKR, ale tieto nesprávne
interpretoval, a teda zo skutkových zistení mal vyvodiť správny právny záver, že v tomto prípade
žalovaná mala nepoctivý zámer pri oddlžení. Z ustanovenia § 166g ods. 1 podľa dovolateľa logicky
vyplýva, že dlžník nemá poctivý zámer, pokiaľ po podaní návrhu je z jeho správania zrejmé, že

nevynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností. Účelom tohto
ustanovenia bolo zdôrazniť, že oddlžením dlhy nezanikajú, ale stávajú sa nevymáhateľné a dlžník na
to, aby bolo možné dospieť k záveru, že mal poctivý zámer, tak musí aj po podaní návrhu vynaložiť
úprimnúsnahuriešiťsvojdlhvmedziachsvojichschopnostíamožností.Podľadovolateľajenesprávnym
právnym posúdením ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že poskytnutie plnenia z dedičstva je na

dobrovoľnej báze a dlžník nie je povinný plniť svoje dlhy po podaní návrhu. Dovolateľ zdôrazňuje,
že dlhy oddlžením nezanikajú. Pokiaľ si po oddlžení dlžník svoje dlhy neplní napriek tomu, že mohol
svoje dlhy riešiť v rámci svojich schopností a možností, tak takýto dlžník nemá poctivý zámer a je to
dôvod na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer. S poukazom na uvedené podľa dovolateľa nedáva
zmysel ani právne posúdenie, že by dlžník mal preukazovať svoj poctivý zámer až vtedy, keď veriteľ

preukáže, že dlžník poctivý zámer nemá. Ustanovenie § 166g je potrebné vykladať ako jeden celok,
ktorým zákonodarca stanovil iba príkladmo skutočnosti, na ktoré má súd prihliadať. Správnym výkladom
nie je možné dospieť k inému záveru, že zákonodarca tým, že stanoví v odseku 1 tohto ustanovenia,
a teda nevynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, tak potom
dlžník poctivý zámer nemá. Súd však nezisťuje skutočnosti uvedené v § 166g ods. 1 ZKR iba po podaní

návrhu, ale ako to vyplýva aj z odseku 2 tohto ustanovenia, súd skúma poctivý zámer dlžníka logicky
aj zo skutočností pred podaním návrhu.

21. Dovolateľ zdôraznil, že bolo nesporné, že žalovaná dedila majetok v hodnote, ktorý by postačoval
na úhradu jej dlhov, v rámci tohto dedičského konania neponúkla veriteľom na uspokojenie nič, nie to

polovicu z tohto zdroja a následne sa ešte rozhodla, že si svoje práva na nadobudnutie majetku dedením
z opatrnosti neuplatní. Majetok, ktorý dedila, sa rozhodla nezdediť, aby do budúcna nebola povinná
svoje dlhy plniť aj pre prípad zrušenia jej oddlženia. Z takéhoto konania je nutné jednoznačne dospieť
k záveru, že žalovaná mala nepoctivý zámer.

22. Ďalej podľa názoru dovolateľa ustanovenie § 166 ods. 1 ZKR časovo neobmedzuje hodnotenie
konania dlžníka tak, že by mal dlžník ponúknuť zdroj z dedenia na uspokojenie nevymáhateľného dlhu
iba do zrušenia konkurzu. Takýto právny záver odvolacieho súdu je nesprávny. Zákonodarca časovo
ohraničil iba možnosť veriteľa podať návrh na zrušenie oddlženia, ale neohraničil časový úsek, počas
ktorého by mal dať dlžník najavo navonok svojim konaním, že mal poctivý zámer pri oddlžení. Poctivý

zámer dlžníka môže byť podľa dovolateľa preukázaný aj konaním napríklad 5 rokov po podaní návrhu.

23. Dovolateľ ďalej poukazuje na skutočnosť, že žalovaná účinne nepoprela tvrdenie žalobcu, že
pracovala, ale túto skutočnosť nikde nepriznala, čo vyplýva aj z jej zdravotnej dokumentácie. To, že
dlžník má v súlade s § 166 ods. 1 ZKR poctivý zámer, ak sa zamestnal, nemožno vykladať izolovane,

ale vo svetle prvej vety tohto ustanovenia, ktorá stanovuje, že dlžník má poctivý zámer, ak po podaní
návrhu vynaložil úprimnú snahu svoje dlhy riešiť, v medziach svojich schopností a možností. Pokiaľ
teda bolo preukázané, že žalovaná sa zamestnala, ale toto svoje zamestnanie zatajovala, neplatila z
neho odvody a dane, ani čiastočne neuspokojila svojich veriteľov z tohto príjmu a z dôvodu vedeného
konkurzného konania a exekučných konaní svoje príjmy aj voči štátu zamlčala, tak z týchto skutočností

jednoznačne vyplýva práve nepoctivý zámer dlžníka. Z toho, že žalovaná bola zamestnaná aj vyplýva,
že mala možnosť sa zamestnať napriek jej psychickým problémom.24. Podľa dovolateľa o nepoctivom zámere žalovanej svedčí aj to, že uviedla v zozname veriteľov
nesprávnu adresu žalobcu, aby sa o vyhlásení konkurzu nedozvedel. To, že sa zámer žalovanej
nepodaril, nemá vplyv na to, že žalovaná svoj zámer už prejavila. Aj keby sa uvedené konanie

posudzovalo izolovane, tak je potrebné ho podradiť pod ustanovenie § 166g ods. 2 písm. c) ZKR.

25.Súdprvejinštanciepodľadovolateľataktieždospelknesprávnemuprávnemuzáveru,žežalovanása
nepriviedla do platobnej neschopnosti úmyselne. Pokiaľ si žalovaná iba požičiavala peniaze a tieto dlhé
roky vôbec nesplácala, dovolateľovi nevrátila ani len jedno euro z požičaných peňazí, tak takéto konanie

jednoznačne svedčí o tom, že sa žalovaná úmyselne priviedla do platobnej neschopnosti. Dovolateľ sa
nestotožňuje s právnym posúdeným súdu prvej inštancie, že sa žalovaná nemohla úmyselne priviesť
do platobnej neschopnosti, pretože právna úprava oddlženia vstúpila do účinnosti až 1. marca 2017
a žalovaná si peniaze od žalobcu požičala v roku 2013. Poctivý a nepoctivý zámer dlžníka je podľa
dovolateľa možné skúmať aj na základe skutočností, ktoré nastali pred 1. marcom 2017. Žalovaná sa
nemusela spoliehať len na oddlženie, ale súd zistil aj tú skutočnosť, že žalovaná nemala žiadny majetok,

pričom aj táto samotná skutočnosť zistená súdmi mala byť vzatá do úvahy, lebo žalovaná sa minimálne
spoliehala na to, že v exekúcii sa uvedené nevymôže a následne, keď sa jej zhoršil zdravotný stav a
získala oficiálny príjem, z ktorého mohli byť vykonávané zrážky, tak si už iba poistila svoj zámer od
počiatku nevrátiť požičané peniaze.

26. Podľa dovolateľa pokiaľ sa všetky uvedené skutočnosti spoja do jedného celku, jednoznačne z
nich vyplýva, že súdy mali právne posúdiť skutkový stav tak, že žalovaná nemala poctivý zámer pri
oddlžení. Dovolateľ preto navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.
41CoKR/1/2023-200, zo dňa 24. mája 2023 zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

27. K podanému dovolaniu sa na výzvu súdu vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že dovolanie žalobcu je z
jejpohľaduneprípustné,vzhľadomnaustanovenia§431CSPa§432CSP,keďžeodôvodniťprípustnosť
dovolania možno výlučne s poukazom alebo na vady zmätočnosti podľa § 420 CSP, alebo na právne
posúdenie podľa § 421 CSP, kumulácia oboch je neprípustná a dovolanie by malo byť odmietnuté v
zmysle § 447 písm. f) CSP.

28. Podľa žalovanej pred odvolacím súdom nedošlo k dokazovaniu spornej skutočnosti, že žalovanej
bolo zo strany žalobcu doručené dovolanie sa relatívnej neplatnosti závetu jej otca, odvolací súd iba
konštatoval, že z predložených dôkazov a vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by žalobca
žalovanej doručil svoje dovolanie sa relatívnej neplatnosti. Žalovaná uvádza, že v posudzovanom

prípade je dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých
skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval
odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. V odôvodnení napadnutého rozsudku
odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z týchto
dôvodov podľa žalovanej nemôže byť naplnený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP,

nakoľko za vadu zmätočnosti nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa
predstáv dovolateľa.

29. Žalovaná konštatuje, že dovolanie je skrytým odvolaním, keďže v ňom žalobca uvádza obdobné
skutočnosti ako v podanom odvolaní, pričom sa žiadnym spôsobom nezameral na položenie právnej

otázky, ktorá mala byť odvolacím súdom vyriešená, prípadne od akej ustálenej judikatúry sa odvolací
súd odklonil alebo bola rozhodnutá dovolacím súdom rozdielne. V prípade uplatnenia dovolacieho
dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil
odvolací súd nesprávne, umožňuje posúdiť, či skutočne ide o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu. Žalovaná poukazuje, že otázka relevantná podľa § 421 ods. 1 CSP musí mať zreteľné

charakteristické znaky, predovšetkým musí ísť o právnu otázku, o otázku ktorú odvolací súd riešil a
na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť
procesnou stranou v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje
posúdiť prípustnosť dovolania.

30. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) by teda dovolateľ mal a)
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť
(a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím
súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť ako by mala byť tátootázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP

(2Cdo/203/2015, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017).

31. Pokiaľ dovolateľ v podanom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú súdnu prax
dovolacieho súdu, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch a domnienkach (o
tom, ktorú právnu otázku mal dovolateľ na mysli), v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo byť

neefektívne a nedosahujúce zákonom určený cieľ. V prípade absencie uvedeného nemožno pristúpiť ani
k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil súd prvej
inštancie a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré
sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil dovolací prieskum priečiaci
sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP,
ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Žalovaná preto uvádza, že žalobca

nevymedzil dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP spôsobom uvedeným v § 431 až §
435 CSP. Vo vzťahu k namietanej rozhodovacej praxi v mysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP žalovaná
uvádza, že žalobca nekonkretizoval právnu otázku ani neoznačil konkrétne rozhodnutia dovolacieho
súdu vyjadrujúce právne názory, v ktorých dovolací súd rozhodoval rozdielne.

32. Vzhľadom na uvedené žalovaná navrhla, aby dovolací súd v zmysle § 447 písm. f) CSP dovolanie
žalobcu odmietol a žalovanej priznal náhradu trov konania v 100 % výške.

33. Najvyšší súd, ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu,
v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané, zastúpená v dovolacom konaní v súlade so

zákonom (§ 429 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že
dovolanie žalobcu je čiastočne dôvodné a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

34. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované
v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za
ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď
napr. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení

predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 CSP (I. ÚS 438/2017).

35. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 2 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

36. Dovolateľ odvodzuje prípustnosť svojho dovolania od § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie
prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú
túto procesnú vadu, sú: a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup

súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné
oprávnenia.

37. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.38. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03).

39.Zobsahupodanéhodovolaniavyplýva,žedovolateľnapádanesprávnyprocesnýpostupodvolacieho

súdu, ktorý mal spočívať v tom, že odvolací súd nepostupoval v súlade s § 383, § 384 a § 385 CSP
napriek tomu, že ohľadne doručenia dovolania sa relatívnej neplatnosti závetu mal v odvolacom konaní
dospieť k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvej inštancie.

40. Podľa § 383 CSP, je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

41. Podľa § 384 ods. 1 CSP, ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje
sám.

42. Podľa § 385 ods. 1 CSP, na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

43. Viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), sa
vzťahuje na skutkové zistenia uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd ich

môže zmeniť alebo doplniť, prípadne inak modifikovať iba po vykonaní, t. j. po opakovaní alebo doplnení
dokazovania.

44. Odvolací súd musí zopakovať dôkazy vykonané súdom prvej inštancie, ak vykonané dôkazy mali
byť podľa názoru odvolacieho súdu hodnotené odlišne, ako sa stalo v konaní pred súdom prvej

inštancie (napr. II. ÚS 506/2013). Pokiaľ odvolací súd založil odôvodnenie svojho rozhodnutia aj na
ním vykonanom dokazovaní, ktoré ale nevykonal procesne predpísaným spôsobom - na pojednávaní,
prípadne aj mimo pojednávania so zachovaním práva strán sporu byť prítomnými na takto vykonanom
dokazovaní (§ 188 ods. 1 CSP), znemožnil tým strane vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, čím bolo
porušené jej právo na spravodlivý proces (m. m. uznesenie najvyššieho súdu z 25. októbra 2017, sp.

zn. 6Cdo/155/2017).

45. Odvolací súd teda nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne
posúdiť skutkový stav v prejednávanej veci. Táto zásada vyplýva z princípu neúplnej apelácie, pričom
výnimku z tejto zásady predstavuje prípad, v ktorom odvolací súd dokazovanie v potrebnom rozsahu

zopakuje. Urobí tak v prípade, ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ak sa má vykonať pred odvolacím súdom
dokazovanie, je potrebné nariadiť pojednávanie. Touto úpravou sa sleduje dôsledné rešpektovanie
procesných práv strán sporu.

46. Z hľadiska skutkového stavu možno uviesť, že pokiaľ odvolací súd vychádza z iných skutkových
záverov ako súd prvej inštancie, musí jeho rozhodnutiu predchádzať pojednávanie, na ktorom sa
zopakujú dôkazy alebo sa dokazovanie doplní vykonaním ďalších dôkazov (uznesenie najvyššieho súdu
z 20. júna 2018 sp. zn. 2Obdo/33/2017). Ak odvolací súd procesným postupom odporujúcim zákonnej
úprave (§ 383 CSP) bez toho, aby za účelom zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 384 ods.

1 CSP) nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385 ods. 1 CSP), prehodnocoval dôkazy vykonané súdom
prvej inštancie a v otázke rozhodujúcej pre rozhodnutie vo veci prijal odlišný skutkový záver než súd
prvej inštancie, týmto nesprávnym procesným postupom - okrem iného odporujúcim zásade priamosti
a ústnosti súdneho konania, znemožnil strane realizáciu jej patriacich procesných práv, pričom miera
tohto zásahu do procesných práv mala za následok porušenie práva na spravodlivý proces (rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/34/2018 a 3Obdo/79/2019).

47. V posudzovanej veci odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď vo veci
verejne vyhlásil 24. mája 2023 rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (zápisnica overejnom vyhlásení rozsudku na č. l. 199 spisu). Odvolací súd v odôvodnení písomného vyhotovenia
svojho rozsudku skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom,
zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán sporu a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny záver

s poukazom na ním citované zákonné ustanovenia. Ďalej súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu
vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom
odôvodnil podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd
stotožnil a v podrobnostiach na ne odkázal (bod 32 napádaného rozhodnutia).

48. V ostatnom odvolací súd zdôrazňoval správnosť právnych záverov a skutkových zistení súdu prvej
inštancie (body 36 až 44 napádaného rozhodnutia). Zároveň odvolací súd v bode 45 napádaného
rozhodnutia poukázal na ust. § 40a Občianskeho zákonníka v spojení s rozhodnutím NS SR sp. zn.
3Cdo/187/2006 zverejnené v ZSP 1/2008, kedy mal za to, že žalobca v súdenej veci nepreukázal, že
doručil svoje dovolanie sa relatívnej neplatnosti závetu všetkým účastníkom dedičského konania, teda
najmä žalovanej, pretože súdu predložil len podanie lístky a dôkazy o doručení zásielok pre Y. C., Y.

Q. a G. W., avšak nepreukázal, že by predmetné dovolanie sa relatívnej neplatnosti závetu z 11. apríla
2022 doručil aj žalovanej.

49. Zo zistených skutkových záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že tento konštatoval tú
skutočnosť, že žalobca po tom, čo zistil, že otec žalovanej nechal závet a žalovaná sa nedovolala jeho

relatívnej neplatnosti, dovolal sa relatívnej neplatnosti sám, tvrdiac, že je závetom dotknutý, v dôsledku
čoho sa podľa neho žalovaná stala dedičkou svojho otca (bod 23 prvoinštančného rozsudku).

50. Odvolací súd tak vo svojom rozhodnutí, v časti dovolania sa relatívnej neplatnosti závetu,
vychádzal z odlišného skutkového záveru ako súd prvej inštancie, pričom rozhodnutiu odvolacieho súdu

nepredchádzalo pojednávanie, na ktorom by dôkazy vykonané pred súdom prvej inštancie zopakoval.

51. Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmý záver, že postup odvolacieho súdu bol v rozpore s
ust. § 383, § 384 ods. 1 a § 385 ods. 1 CSP a rovnako tak s vyššie citovanou ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít (body 44. a 46. tohto uznesenia). Preto dovolací súd konštatuje, že

žalobca dôvodne namietal existenciu vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f/ CSP, keď v
dôsledku procesného postupu odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.

52. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že konanie pred odvolacím súdom bolo z
hľadiska procesného postupu poznačené existenciou vady zmätočnosti uvedenej s ustanovení § 420

písm. f/ CSP, podané dovolanie žalobcu je preto v tejto časti dôvodné.

53. Dovolateľ ďalej odôvodňuje prípustnosť podaného dovolania s poukazom na ustanovenie § 421 ods.
1 písm. a), b), c) CSP. K tomu najvyšší súd uvádza, že dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods.

1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

54. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na
základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť

dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)
kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,
ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto
ustanovenie.

55. Dovolací súd uvádza, že v prípade dovolania podaného pre nesprávne právne posúdenie veci
môže byť jeho prípustnosť založená na viacerých dôvodoch, t. j. na odklone od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, na neexistencii rozhodovacej praxe, resp. na rozdielnosti tejto praxe, keďže
dovolací súd nie je viazaný konkrétne označeným dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods.

1 CSP. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu a ktorej právne posúdenie považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením,
pod ktorý konkrétny prípad prípustnosti dovolania (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Prípustnosť
podaného dovolania teda dovolací súd posudzuje vždy autonómne podľa jeho obsahu, keďže povinnounáležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 432 CSP nie je
uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť podaného dovolania (I. ÚS 51/2020).

56. Právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky prípustnosti dovolania
podľa § 421 ods. 1 CSP, sa rozumie otázka hmotnoprávna, ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine, ako aj otázka
procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení (k tomu viď
aj 3Cdo/158/2017). Zároveň právnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu)

je potrebné koncipovať jednak spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 CSP, no zároveň aj
dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej
otázke skutočne existuje, alebo neexistuje ustálená/rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu.
Tento záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 123/2020, zo
dňa 15. apríla 2020, podľa ktorého už zo samotného znenia § 421 CSP je možné vyvodiť, že vzhľadom
na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum, a to v rozsahu, či sa od nej

odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne, alebo ju ešte neriešil, je pri jej formulácii
nevyhnutný predpoklad jej „zovšeobecnenia“.

57. Dovolací súd poukazuje, že právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. 59. Môže ísť aj o predpis procesný, ak výklad právnej otázky predstavuje
dosiaľ neriešený prípad judikatúrou, alebo má byť vyriešený inak. Prichádza k tomu však len vtedy, ak

konkrétne procesná právna otázka je súdom vyriešená a jej záver odôvodnený, nemožno si to mýliť s
niektorou z tzv. procesných vád, ktoré majú svoj prípadný základ v namietanom nesprávnom procesnom
postupe súdu.

58. Dovolateľ v podanom dovolaní vytkol súdu prvej inštancie, že ten akoby vychádzal z toho, že § 166g

ods. 2 ZKR je úplným - taxatívnym vymedzením prípadov, kedy dlžník nemá poctivý zámer. Okresný súd
v rozsudku uvádza, že „neposkytnutie plnenia veriteľom nevymáhateľných pohľadávok z neskoršieho
daru alebo dedenia nie je uvedené v § 166g ods. 2 ZKR, a teda neprezumuje nepoctivý zámer dlžníka
pri oddlžení /na rozdiel napríklad od neposkytnutia súčinnosti správcovi v konkurze, ktoré môže svedčiť
o poctivom i nepoctivom zámere dlžníka pri oddlžení (§ 166g ods. 1, § 166g ods. 2 písm. d) ZKR)/.

Skutočnosť, že žalovaná, ak by aj nadobudla majetok dedením, tento dobrovoľne neponúkla na úhradu
nevymáhateľných dlhov, teda nepreukazuje jej nepoctivý zámer.“ Odvolací súd v tejto časti poukázal na
odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie (pozri č. l. 206, bod 37. rozsudku odvolacieho súdu).

59.Zobsahudovolaniaďalejvyplýva,žedovolateľnamietalspoukazomnadovolacídôvodnesprávneho

právneho posúdenia veci aj odvolacím súdom konštatovaný ďalší dôvod pre neprihliadnutie na
namietané konanie žalovanej v dedičskom konaní ako na dôvod preukazujúci jej nepoctivý zámer pri
oddlžení, a to že k úmrtiu otca žalovanej došlo až dva roky po zrušení konkurzu. Rovnako súd prvej
inštancie neprihliadol ani na skutkové tvrdenia žalobcu týkajúce sa toho, že žalovaná sa úmyselne
priviedla do platobnej neschopnosti okrem iného s odôvodnením, že žalovaná nemohla počítať s

neskorším oddlžením, keďže právna úprava oddlženia vstúpila do účinnosti až 1. marca 2017. Na
základe uvedeného je podľa dovolateľa dôvodné predpokladať, že súdy z ustanovení ZKR vyvodzujú
právny záver, že relevantné konanie dlžníka preukazujúce jeho nepoctivý zámer musí byť rámcované
obdobím od 1. marca 2017 do skončenia oddlženia.

60. Dovolateľ v súvislosti s dovolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci taktiež namietal
právne posúdenie jeho skutkových tvrdení o zatajovaní zamestnania žalovanou.

61. Najvyšší súd z obsahu podaného dovolania sumarizuje, že dovolateľ napáda nesprávne právne
posúdeniekonajúcichsúdovspočívajúcevtom,žesúdyneposúdiliskutkovézisteniaaskutkovétvrdenia

dovolateľa ako nepoctivý zámer žalovanej, pričom dovolateľ konkrétne nevymedzil žiadnu právnu
otázku. Dovolateľova argumentácia spočíva na polemizovaní so skutkovými zisteniami a ich následným
právnym posúdením, čo však nemožno považovať za relevantné vymedzenie dovolacieho dôvodu v
súlade s § 432 ods. 1 a 2 CSP.62. Pre úplnosť najvyšší súd dodáva, že dovolateľ v podanom dovolaní v súvislosti s uplatneným
dovolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci neoznačil ani konkrétne rozhodnutia

dovolacieho súdu, ktoré by mali preukazovať odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
alebo rozdielne rozhodovanie dovolacieho súdu o predložených právnych otázkach.

63. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je podľa ustanovenia
§ 420 písm. f) CSP prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné napádaný rozsudok Krajského

súdu v Banskej Bystrici, č. k. 41CoKR/1/2023-200, zo dňa 24. mája 2023 zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie
konanie (ustanovenie § 449 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 450 CSP).

64. Dovolací súd zrušil aj uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o výške trov konania
(uznesenie Okresného súdu Žilina, č. k. 9Odi/4/2020-241, zo dňa 9. novembra 2023),
keďže v danom prípade nebol viazaný rozsahom podaného mimoriadneho opravného prostriedku s

poukazom na ustanovenie § 439 písm. a) CSP. V prípade závislosti výrokov
môže dovolací súd prejednať aj závislý výrok bez toho, aby bol dovolateľom napadnutý. Judikatúra
najvyššieho súdu (R 73/2004) sa ustálila na tom, že závislým výrokom
môže byť nielen dovolaním nedotknutý výrok tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia,
ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci.

65. Vydanie uznesenia o výške trov konania bolo jednostranne závislé od existencie rozhodnutia vo veci
samej. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu, uznesenie o výške trov konania ako závislé rozhodnutie
stratilosvojpodklad.Beznadväznostinapredchádzajúce(zrušené)rozhodnutievovecisamejbyzostalo
uznesenie o výške trov konania osamotené, strácalo by rozumný zmysel a odporovalo by to princípu

právnej istoty
(obdobne aj I. ÚS 549/2015, 1Cdo/36/2011, 6Cdo/201/2012 a 2MObdoV/4/2012).

66. Podľa § 453 ods. 3 CSP o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie alebo odvolací
súd v konečnom rozhodnutí.

67. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.