Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Cob/210/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4222201881
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:4222201881.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členiek senátu

JUDr. Andrey Haitovej a Mgr. Evy Vallovej, v spore žalobcu: Porsche Finance Slovakia s. r. o., so sídlom
Digital Park II, Eisteinova 23, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 31 341 438, v konaní zast.
advokátkou JUDr. Elenou Štefančíkovou, Veternicová 1, Bratislava - mestská časť Dúbravka, IČO: 42
360 340 proti žalovaným: v 1. rade Rascon Europe central s. r. o, so sídlom Tolstého 5, 811 06 Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 333 836 (pôvodne GOOD ROADS, s. r. o., Kravany nad Dunajom
534, Kravany nad Dunajom, IČO: 50 333 836) a v 2. rade RADIX FORTIS, s. r. o., 534, 946 36 Kravany
nad Dunajom, IČO: 53 046 510 v konaní zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Roman BLAŽEK, s.

r. o., Pohraničná 4, 945 01 Komárno, IČO: 36 721 123 o vydanie hnuteľnej veci, o odvolaní žalovaných
1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/25/2022-157 zo dňa 06.03.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/25/2022-157 zo dňa 06.03.2023
mení vo výroku I tak, že žalovaný v 2 rade je povinný vydať žalobcovi motorové vozidlo VOLKSWAGEN
TIGUAN Comfortline, rok výroby 2016, so zdvihovým objemom 1968 cm3, výkonom 110 kW, číslom VIN:
J., farby biela, evidenčné číslo G. XXX I. a žalobu voči žalovanému v 1 rade zamieta.
II. Krajský súd v Bratislave mení rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/25/2022-157 zo dňa

06.03.2023 vo výroku II tak, že žalovanému 1/ voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100% a žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 2/ v rozsahu 100%.
III. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%.
IV. Krajský súd v Bratislave priznáva žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (ďalej aj len súd prvej inštancie) svojím rozhodnutím - rozsudkom č. k.
4Cb/25/2022-157 vydaným dňa 06.03.2023 (ďalej aj len napadnutý rozsudok) rozhodol tak, že (1)

žalovaný 1/ a žalovaný 2/ sú povinní vydať žalobcovi motorové vozidlo VOLKSWAGEN TIGUAN
Comfortline, rok výroby 2016, so zdvihovým objemom 1968 cm3, výkonom 110 kW, číslom VIN: J.,
farby biela, evidenčné číslo G., s tým, že splnením povinnosti jedného zo žalovaných zaniká povinnosť
druhého žalovaného a to všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku, (2) žalobcovi priznal proti
žalovanému 1/ a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne v rozsahu 100%,
(3) a žalobcovi priznal proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z titulu
nariadenia neodkladného opatrenia.

2. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že žalobca podal dňa 19.05.2022 žalobu, v
ktorej žiadal, aby súd vydal rozsudok, ktorým by zaviazal žalovaného (t. č. žalovaný 1/ - pôvodne spol.
GOOD ROADS s. r. o.) vydať mu motorové vozidlo VOLKSWAGEN TIGUAN Comfortline, rok výroby2016, so zdvihovým objemom 1 968 cm3, výkonom 110 kW, číslom VIN: J., farby biela, evidenčné číslo
G. (ďalej len „motorové vozidlo“) jeho pristavením do sídla spoločnosti žalobcu a to do 3 dní od doručenia
rozhodnutia súdu. Zároveň s predmetnou žalobou žalobca podal aj návrh na nariadenie neodkladného

opatrenia.
3. V žalobe žalobca uviedol, že žalovaný 1/ listom zo dňa 23.02.2018 označeným ako Oznámenie
(ďalej len „oznámenie“) upovedomil žalobcu o skutočnosti, že v jeho prevádzke na adrese Kravany
nad Dunajom 534, 946 36 Kravany nad Dunajom sa nachádza motorové vozidlo, ktoré pravdepodobne
patrí do vlastníctva spol. VWFS a že si na toto vozidlo uplatňuje zádržné právo na zabezpečenie

svojej pohľadávky na náhradu škody vo výške 120.100 eur voči spol. VWFS. V tejto súvislosti žalobca
konštatoval, že vlastnícke právo k vozidlu skutočne svedčí žalobcovi. Žalobca ďalej uviedol, že v
postavení veriteľa uzavrel dňa 22.07.2016 so spol. AM - TRADE SK, s. r. o., so sídlom Kravany nad
Dunajom 319, 946 36 Kravany nad Dunajom v postavení klienta/dlžníka (ďalej len „dlžník“) Zmluvu o
AutoKredite č. XXXXXX (ďalej len „úverová zmluva“). Na základe povinnosti vzniknutej z predmetného
záväzkovo- právneho vzťahu poskytol žalobca dlžníkovi finančný úver vo výške 39.500 eur účelovo

určený na financovanie obstarávacej ceny motorového vozidla, ktoré je zadržiavané žalovaným 1/ a
ktoré spol. AM - TRADE SK, s. r. o., ako dlžník protokolárne prevzala dňa 28.07.2016. Dlžník následne
rozhodnutím jediného spoločníka zo dňa 28.10.2016 zanikol bez likvidácie zlúčením a jeho právnym
nástupcom sa stala obchodná spol. KALERESO s. r. o., so sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava,
(ďalej len „nastupujúci dlžník“ alebo aj „KALERESO s. r. o.“). Oprávneným držiteľom vozidla sa tak v

danom čase stal nastupujúci dlžník. Na zabezpečenie pohľadávky žalobcu z úverovej zmluvy uzavreli
strany dňa 22.7.2016 Zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č. XXXXXX (ďalej len
„zabezpečovacia zmluva“), podpisom ktorej dlžník v súlade s ustanovením § 553 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) previedol na žalobcu ako veriteľa vlastnícke právo k vozidlu tak, ako je
evidované v Osvedčení o evidencii - časť II (Technický preukaz) vozidla, a to do času splatenia

pohľadávky žalobcu vzniknutej titulom úverovej zmluvy. K uvedenému však nedošlo, ani do podania
žaloby na súd. Keďže spol. KALERESO, s. r. o., si svoje povinnosti z úverovej zmluvy prestala plniť
a dostala sa tak do omeškania s plnením svojho zmluvného záväzku voči žalobcovi, žalobca stanovil
poskytnutý úver predčasne splatným z dôvodu porušenia zmluvných povinností uhrádzať dohodnuté
mesačné splátky zo strany nastupujúceho dlžníka, a to písomným oznámením zo dňa 15.12.2017

(ďalej len „oznámenie o predčasnej splatnosti úveru“) a voči nastupujúcemu dlžníkovi v rovnaký deň
uplatnil a začal výkon zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k financovanému vozidlu (ďalej
len „oznámenie o uplatnení zabezpečovacieho práva“), ale bezúspešne. Z uvedeného bolo podľa
názoru žalobcu zrejmé, že do času stanovenia poskytnutého úveru titulom úverovej zmluvy predčasne
splatným bol s vozidlom oprávnený disponovať výlučne dlžník, resp. následne spol. KALERESO s.

r. o., t. j. osoba odlišná od spol. GOOD ROADS, s. r. o., a že do riadneho splatenia pohľadávky
žalobcu voči nastupujúcemu dlžníkovi titulom úverovej zmluvy bol vlastníkom vozidla výlučne žalobca.
Žalobca ďalej uviedol, že pre neho nebolo zrejmé, akým spôsobom sa motorové vozidlo dostalo do
dispozície žalovaného 1/, ale žalobca vyzval žalovaného 1/ listom zo dňa 14.02.2022 označeným ako
„Výzva na vydanie hnuteľnej veci - motorového vozidla“, aby mu predmetné vozidlo vydal v lehote

3 dní ako jeho vlastníkovi. Žalovaný 1/ prostredníctvom osoby menom F. O., reagoval listom zo dňa
21.02.2022 označenom ako „Odpoveď na výzvu“, v ktorom vyjadril súhlas s vydaním vozidla, no toto
podmienil uhradením akýchsi nákladov spojených s uskladnením vozidla, ktoré údajne realizuje „externá
spoločnosť“ a podľa žalovaného 1/ predstavovali sumu 32.851,48 eur bez DPH ku dňu 21.02.2022.
Žalobca považoval predmetné stanovisko žalovaného 1/ nielen za právne bez významu, ale aj za

zjavne nekompetentné. Poukázal na ustanovenie § 151s OZ, pričom podľa jeho názoru z dikcie tohto
zákonného ustanovenia upravujúceho inštitút zádržného práva možno odvodiť jednotlivé podmienky
pre uplatnenie zádržného práva, vrátane toho, kto je oprávnený tento inštitút uplatniť, pričom z týchto
podmienok vyplýva, že v žiadnom prípade nie je možné oprávnene zadržiavať vec, ktorá bola zadržaná
ľstivoalebosvojvoľne.Zadržiavaťvecmôželenten,komuvzniklapovinnosťtakútovecvydať,pričommá

hnuteľnú vec vo svojej faktickej moci (držbe) a do tejto faktickej moci sa dostala zákonným spôsobom.
Zádržné právo ako vecné právo k cudzej veci tak nesvedčí osobe, ktorá určitú vec zadržiava protiprávne.
Okrem samotnej skutočnosti, že podľa žalobcu neexistuje (a ani v minulosti neexistovala) žiadna splatná
či nesplatná pohľadávka žalovaného 1/ proti žalobcovi, nebol naplnený ani jediný zákonný predpoklad
pre oprávnené uplatnenie inštitútu zádržného práva. Žalobca na túto skutočnosť upozornil žalovaného

1/ už v liste zo dňa 14.02.2022 „Výzva na vydanie hnuteľnej veci motorového vozidla“. Žalovaný 1/
nebol oprávnený mať zadržiavané motorové vozidlo v dispozícii, na podklade čoho zadržiaval motorové
vozidlo zjavne neoprávnene a v rozpore s platnou legislatívou. Z vyššie uvedených okolností považoval
žalobca podmienku vydania motorového vozidla, ktorú si svojvoľne stanovil žalovaný 1/ za neoprávnenúa nedôvodnú. V tejto spojitosti žalobca poukázal zároveň aj na jednu zo základných rímskoprávnych
zásad: „Ex iniuria ius non oritur“, t. j. z nepráva nemôže vzniknúť právo. Žalovaný 1/ nielenže zadržiaval
vozidlo vo vlastníctve žalobcu neoprávnene, ale dokonca vozidlo zadržal zjavne ľstivo. Žalobca

považoval v tejto spojitosti za nevyhnutné zdôrazniť, že evidentná neznalosť práva a danej problematiky
zo strany žalovaného 1/ neospravedlňuje jeho nezákonné konanie. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca
je preukázateľným vlastníkom motorového vozidla, ktoré je predmetom rei vindicatio prináleží žalobcovi,
žalovaný 1/ nebol oprávnený s motorovým vozidlom disponovať a mal ho tak vo svojej neoprávnenej
dispozícii, preto boli podľa názoru žalobcu naplnené všetky zákonné predpoklady pre jeho vydanie, na

podklade čoho sa žalobca v postavení vlastníka motorového vozidla domáhal v predmetnom konaní
ochrany svojich vlastníckych práv prostredníctvom vindikačnej žaloby. Žalobca poukázal na ustanovenia
§ 126 ods. 1 OZ a s poukazom na ustanovenia § 324 ods. 1, § 325 ods. 1, ods. 2 písm. d) Civilného
sporového poriadok (ďalej len „CSP“) žiadal aj o vydanie neodkladného opatrenia. Z písomného podania
žalovaného 1/ zo dňa 16.05.2022 adresovaného a doručeného právnemu zástupcovi žalobcu dňa
19.05.2022 opätovne žalovaný 1/ „vyzval“ žalobcu na prevzatie vozidla v lehote do 20.05.2022, no

výlučne za predpokladu, že žalobca „vyrovná náklady spojené s uskladnením“, ktoré údajne realizuje
„externá spoločnosť“. Právny zástupca žalobcu bezodkladne po prevzatí tohto podania kontaktoval
osobu F. O. s tým, aby si strany dohodli dobrovoľné odovzdanie a prevzatie motorového vozidla v
snahe doriešiť vzniknutú situáciu mimosúdnou cestou. Osoba F. O. ako poverený zástupca spol. GOOD
ROADS s. r. o., však vyslovil, že motorové vozidlo bude vydané žalobcovi výlučne za podmienky

uhradenia žalovaným 1/ tvrdených nákladov, ktoré údajne vznikli „externej spoločnosti“. Napriek tomu,
žežalovaný1/bolopakovanezostranyžalobcuoboznamovanýotom,žeideonedôvodnúanelegitímnu
požiadavku z jeho strany, zároveň tiež neoprávnené domnelé náklady akejsi „externej spoločnosti“
údajne uplatňované voči žalobcovi a z uvedeného dôvodu tieto žalobca neuhradí, zotrval žalovaný 1/ na
svojom stanovisku, že motorové vozidlo žalobcovi bez naplnenia tejto podmienky nevydá a že vozidlo

dokonca následne premiestni na žalobcovi neznáme miesto. Podľa názoru žalobcu žalovaný 1/ vedome
porušuje jeho vlastnícke právo, konaním, ktoré žalobca považoval za hrubý nátlak a snažil sa získať zo
strany žalobcu neoprávnené peňažné prostriedky a navyše, vysloveným úmyslom premiestniť motorové
vozidlo na žalobcovi neznáme miesto žalovaný 1/ ohrozoval aj prípadný výkon rozhodnutia. Z opísaného
skutkového stavu a z predložených dôkazov vyplývala odôvodnená obava žalobcu v postavení vlastníka

motorového vozidla, že žalovaný 1/ ako subjekt, ktorý neoprávnene zadržiaval motorové vozidlo, môže
v dôsledku svojho nezákonného konania toto vozidlo zničiť alebo poškodiť, čím by došlo k závažnému
a len ťažko odstrániteľného zásahu do vlastníckeho práva žalobcu. Na základe uvedeného, ako aj z
dôvodu, že žalovaný 1/ sa netajil tým, že zadržiavané motorové vozidlo mal v úmysle umiestniť na
neznáme miesto a nemal zjavne skutočne úmysel dobrovoľne vydať vozidlo jeho vlastníkovi, žalobca

žiadal konajúci súd, aby vydal neodkladné opatrenie, ktoré bolo špecifikované v samotnej žalobe,
ako jej súčasť. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 4Cb/25/2022-41 zo dňa 06.06.2022, návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel a vydal neodkladné opatrenie, ktorým žalovanému 1/ (v
čase rozhodnutia bol stranou sporu iba pôvodná spol. GOOD ROADS s. r. o. a preto označenie
„žalovaný“) zakázal akokoľvek nakladať s motorovým vozidlom, najmä zdržať sa užívania motorového

vozidla, akýchkoľvek zásahov do motorového vozidla a to všetko do právoplatného rozhodnutia vo
veci samej. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný 1/ odvolanie, o ktorom rozhodol ako súd odvolací
Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 26Cob/43/2022-73 zo dňa 11.08.2022 a to tak, že uznesenie, ktorým
bolo nariadené neodkladné opatrenie potvrdil. Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutí o nariadení
neodkladného opatrenia a vykonaní určitého dokazovania, ako aj po predložení nových dôkazov, podal

žalobca dňa 03.11.2022 návrh na pristúpenie ďalšieho subjektu do konania na strane žalovaného 1/, a to
obchodnej spol. RADIX FORTIS, s. r. o., 534, Kravany nad Dunajom, v súlade s ustanovením § 79 CSP.
Žalobca uviedol, že na pojednávaní vo veci samej dňa 26.10.2022 predložil právny zástupca žalovaného
1/ konajúcemu súdu aj žalobcovi listinu označenú ako „Čestné vyhlásenie“ zo dňa 21.10.2022 spol.
RADIX FORTIS, s. r. o., (ďalej len „Čestné vyhlásenie“), obsahom ktorej bolo vyhlásenie predmetnej

spoločnosti, že motorové vozidlo, „... sa nachádza v areáli spoločnosti“. Žalobca tak bol priamo na
pojednávaní dňa 26.10.2022 zo strany žalovaného 1/ oboznámený o tom, že motorové vozidlo sa údajne
nachádza od počiatku v dispozícii tretej osoby, a to v dispozícii žalovaným svojvoľne určeného subjektu
- spol. RADIX FORTIS, s. r. o., so sídlom 534, 946 36 Kravany nad Dunajom, údajne z dôvodu napĺňania
všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa ustanovenia § 415 OZ. Vo vzťahu k tretej osobe, v dispozícii

ktorej sa údajne podľa tvrdení žalovaného 1/ motorové vozidlo nachádzalo, uviedol, že podstatnou
bola skutočnosť, že sídlo žalovaného 1/, ako aj sídlo spol. RADIX FORTIS, s. r. o., boli totožné, preto
tvrdenie uvádzané v Čestnom vyhlásení, že motorové vozidlo „... sa nachádza v areáli spoločnosti“,
reálne neurčovalo subjekt, v ktorého dispozícii sa motorové vozidlo údajne nachádzalo. O existenciiobchodnej spol. RADIX FORTIS, s. r. o., ako o subjekte, ktorému by eventuálne mohla svedčiť pasívna
vecná legitimácia v tomto konaní, sa teda žalobca dozvedel priamo na pojednávaní vo veci samej
dňa 26.10.2022, pričom podľa názoru žalobcu obsah samotného predloženého Čestného vyhlásenia

nerozporoval pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 1/, ani nespochybnil doterajšie tvrdenia žalobcu.
Všetky vyjadrenia a podania žalovaného 1/ v spore k merite veci, potvrdzovali jeho vedomosť o tom,
že ním zadržiavané motorové vozidlo bolo vo vlastníctve žalobcu a rovnako potvrdzovali vedomosť o
tom, že sa nachádzalo na mieste, ktoré nebolo žalobcovi známe. Žalobca bol toho názoru, že pasívna
vecná legitimácia bola na strane žalovaného 1/, keďže sám od roku 2018 preukázateľne disponoval s

motorovým vozidlom, čo potvrdil aj písomne v listoch adresovaných žalobcovi, sám motorové vozidlo
odovzdal údajne za účelom stráženia tohto vozidla spol. RADIX FORTIS, s. r. o. a v súdnom konaní
tvrdenia žalobcu nepopieral. Napriek tomu, že žalobca považoval predložené Čestné vyhlásenie výlučne
za účelovú obranu žalovaného 1/ v spore a mal za to, že pasívna vecná legitimácia svedčí od začiatku
tohtosúdnehokonaniažalovanému1/,zdôvoduprávnejistotyvsúladesustanovením§79CSPnavrhol,
abydoprebiehajúcehokonaniavstúpilsubjekt,oktoromžalovaný1/tvrdil,žemotorovévozidlosaúdajne

nachádza v jeho sídle a svedčala mu tak pasívna vecná legitimácia.

4. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 4Cb/25/2022-117, zo dňa 29.11.2022 rozhodol o pripustení
pristúpenia obchodnej spol. RADIX FORTIS, s. r. o., 534, Kravany nad Dunajom, do konania ako ďalšej
strany sporu na strane žalovaného (t. č. žalovaného 1/) s označením „žalovaný 2/“. Následne žalobca

s poukazom na to, že konajúci súd pripustil, aby do konania vstúpila aj spol. RADIX FORTIS s. r. o.,
ako žalovaný 2/ požiadal o zmenu petitu žaloby s tým, aby konajúci súd vydal rozsudok, v ktorom
rozhodne, že ukladá žalovanému 1/ a žalovanému 2/ povinnosť vydať žalobcovi motorové vozidlo, s
tým, že splnením povinnosti jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného a to všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žiadal tiež priznať žalobcovi voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a to spoločne a nerozdielne. Súd prvej inštancie na
pojednávaní konanom dňa 01.02.2023 pripustil zmenu petitu žaloby v celom rozsahu tak, ako to žalobca
žiadal.
5. Žalobca namietal oprávnenosť a zákonnosť údajne zriadeného zádržného práva zo strany
žalovaného 2/ na motorovom vozidle vo vlastníctve žalobcu, a to z dôvodu absentujúcich zákonných

predpokladov pre jeho legitímny vznik. Z dikcie zákonného ustanovenia § 151s OZ, upravujúceho
inštitút zádržného práva, podľa názoru žalobcu možno odvodiť jednotlivé podmienky pre legitímny
vznik tohto práva, medzi ktoré tiež patrí existencia splatnej peňažnej pohľadávky veriteľa. Žalovaný
1/ a ani žalovaný 2/ nielenže nepreukázali existenciu akejkoľvek pohľadávky voči žalobcovi, či už
splatnej alebo nesplatnej, ale navyše nepreukázali ani splatnosť domnelej pohľadávky. Vo vzťahu

k žalovaným 2/ predloženej zálohovej faktúre, žalobca túto opakovane v celom rozsahu namietal
ako nedôvodnú a zároveň opakovane konštatoval, že táto mu nebola doručená ani do rozhodnutia
konajúceho súdu. Žalobca zdôraznil, že na rozdiel od riadnej, vyúčtovacej faktúry, zálohová faktúra
nevstupuje do účtovníctva a nie je daňovým dokladom. Žalobca vystavenie zálohovej faktúry zo strany
žalovaného 2/ považoval výlučne za účelové konanie a procesnú obranu v prebiehajúcom súdnom

konaní.Vtejtospojitostipoukázalnazmyselzálohovýchčipreddavkovýchfaktúr,atožezálohovéfaktúry
sa zvyčajne vystavujú pred poskytnutím žiadanej služby z dôvodu krytia potrebných nákladov, nie ex
post, čo podporuje jeho tvrdenia o účelovosti konania oboch žalovaných, keď vedome nevystavia tzv.
riadnu faktúru, ktorú by boli povinní evidovať v účtovníctve a odviesť DPH. Žalobca poukázal na znenie
predmetnej zálohovej faktúry, z ktorého jednoznačne vyplývalo, že domnelá pohľadávka účtovaná

práve touto zálohovou faktúrou nebola splatná, t. j. nebol splnený jeden zo základných zákonných
predpokladov pre legitímne uplatnenie inštitútu zádržného práva. Žalovaný 2/ tak v domnelom postavení
veriteľa nebol oprávnený zadržiavať motorové vozidlo. Žalobca taktiež uviedol, že z priebehu súdneho
konania bolo zrejmé, že žalovaný 1/ sám upovedomil žalobcu o skutočnosti, že v jeho prevádzke sa
nachádza vozidlo, ktoré pravdepodobne patrí do vlastníctva spoločnosti žalobcu. Nebolo zrejmé, akým

spôsobom sa malo vozidlo do dispozície žalovaného 1/ dostať. Žalobca naposledy vyzval žalovaného
1/ listom zo dňa 14.02.2022 označeným ako „Výzva na vydanie hnuteľnej veci - motorového vozidla“,
aby mu predmetné motorové vozidlo vydal. Žalovaný 1/ listom zo dňa 21.02.2022 označenom ako
„Odpoveď na výzvu“ vyjadril súhlas s vydaním motorového vozidla, čím potvrdil dispozíciu s daným
vozidlom, no samotné vydanie podmienil uhradením akýchsi nákladov spojených s jeho uskladnením.

Žalovaný 2/ listinou zo dňa 26.01.2023 označenou ako „Upovedomenie“ potvrdil dispozíciu s motorovým
vozidlom a súhlas s jeho vydaním, pričom rovnako podmienil jeho vydanie uhradením domnelej
pohľadávky za údajné uskladnenie predmetného vozidla. Podľa presvedčenia žalobcu bolo v celom
rozsahu preukázané, že motorové vozidlo sa nachádza v dispozícii žalovaného 1/ a žalovaného2/. Z dikcie zákonného ustanovenia upravujúceho inštitút zádržného práva možno odvodiť jednotlivé
podmienky pre uplatnenie zádržného práva, vrátane toho, kto je oprávnený tento inštitút uplatniť. Z
týchto podmienok vyplýva, že v žiadnom prípade nebolo možné oprávnene zadržiavať vec, ktorá bola

zadržaná ľstivo alebo svojvoľne. Zadržiavať vec môže len ten, komu vznikla povinnosť takúto vec
vydať, pričom má hnuteľnú vec vo svojej faktickej moci (držbe) a do tejto faktickej moci sa dostala
zákonným spôsobom. Zádržné právo ako vecné právo k cudzej veci tak nesvedčí osobe, ktorá určitú vec
zadržiava protiprávne. Žalovaný 1/ a ani žalovaný 2/ neboli oprávnení mať zadržiavané motorové vozidlo
v dispozícii, na podklade čoho ho zadržiavali neoprávnene a v rozpore s platnou legislatívou. Žalovaní

1/, 2/ preukázateľne mali vedomosť o tom, že zadržiavajú motorové vozidlo vo vlastníctve žalobcu,
pričom ani jeden z nich nepreukázal legitímny právny dôvod, pre ktorý by dané vozidlo mohlo byť
oprávnene v jeho dispozícii. Z listín v súdnom spise bolo zrejmé, že žalovaní 1/, 2/ odmietali dobrovoľne
vydať motorové vozidlo jeho vlastníkovi, pričom vydanie predmetného vozidla podmieňovali úhradou
akýchsi domnelých a nepreukázaných nákladov v spojení s jeho údajným uskladnením za obdobie,
počas ktorého toto vozidlo zjavne nezákonne zadržiavali. Vyššie popísané konanie oboch žalovaných

bolo nielen bezpochyby v rozpore s platnou legislatívou a podľa žalobcu by mohlo mať dokonca znaky
niektorého z trestných činov definovaných v Trestnom zákone.
6. Žalovaný 1/ a neskôr aj žalovaný 2/ (po pristúpení do konania ako ďalšej strany sporu) v rámci svojej
procesnej obrany uviedli, že pôvodný nájomca predmetného vozidla spol. AM - TRADE SK, s. r. o.,
sa zlúčila bez likvidácie so spol. KALERESO s. r. o., a motorové vozidlo zostalo bez dozoru. Žalovaný

1/ sa o vozidlo postaral tak, že bolo zabezpečené jeho stráženie v uzatvorenom areáli spol. RADIX
FORTIS s. r. o., pretože sa riadil ustanovením § 415 OZ. Žalovaný 1/ od začiatku tvrdil, že vozidlo nemal
k dispozícii, že ho dal strážnej službe. V skutočnosti podľa tvrdení konateľa žalovaného 1/ od roku 2018
motorové vozidlo nebolo v jeho dispozícii. V rámci dokazovania predložil súdu prvej inštancie originál
„Čestného prehlásenia konateľa spol. RADIX FORTIS s. r. o., Š. O.“, ktorý vyhlásil, že sa predmetné

vozidlo nachádza v areáli tejto spoločnosti, t. j. žalovaného 2/. Počas dokazovania žalovaný 2/ predložil
ako nový dôkaz list zo dňa 26.01.2023, t. j. upovedomenie o zriadení zádržného práva podľa § 151s OZ
na motorové vozidlo. Zároveň predložil aj zálohovú faktúru č. 0032022 vystavenú dňa 17.10.2022 na
sumu 50.400.- eur a doklad o zaslaní predmetných dôkazov zo dňa 30.01.2023, ako aj doklad o tom, že
to bolo doručené žalobcovi. Žalovaní 1/, 2/ žalobu navrhli zamietnuť voči žalovanému 1/ z dôvodu, že ten

nedisponoval predmetom sporu a voči žalovanému 2/ z dôvodu, že ten zriadil zákonne zádržné právo.

7. Po vykonanom dokazovaní, a citácii zákonných ustanovení § 179 ods. 1, § 191 ods. 1, ods. 2 CSP
a § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka (ObZ), § 126 ods. 1 a § 151s Občianskeho zákonníka (OZ) súd
prvej inštancie ustálil nasledovný skutkový a právny záver.

8. V rámci dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že z predložených listinných dôkazov
nebolo sporné, že žalobca bol vlastníkom motorového vozidla, čo nenamietali ani strany sporu. Pre
žalobcu nebolo zrejmé, akým spôsobom sa motorové vozidlo dostalo do dispozície žalovaného 1/, resp.
neskôr žalovaného 2/, ale žalobca vyzval žalovaného 1/ listom zo dňa 14.02.2022 označeným ako
„Výzva na vydanie hnuteľnej veci - motorového vozidla“, aby predmetné vozidlo vydal v lehote 3 dní jeho

vlastníkovi, t. j. žalobcovi. Žalovaný 1/ prostredníctvom splnomocnenej osoby a to F. O., reagoval listom
zo dňa 21.02.2022 označenom ako „Odpoveď na výzvu“, v ktorom vyjadril súhlas s vydaním motorového
vozidla, čo opätovne iba potvrdzuje tvrdenia konajúceho súdu o tom, že vlastnícke právo žalobcu k
predmetnému motorovému vozidlu nebolo protistranou namietané.

9. Žalovaný 1/ však podmienil vydanie motorového vozidla uhradením nákladov spojených s
uskladnením vozidla, ktoré realizovala „externá spoločnosť“ a podľa žalovaného 1/ predstavovali sumu
32.851,48 eur bez DPH ku dňu 21.02.2022, čo bolo aj procesnou obranou žalovaného 1/ a v konečnom
dôsledku aj žalovaného 2/. Žalobca však správne považoval predmetné stanovisko žalovaného 1/ nielen
za právne bez významu, ale aj za zjavne nekompetentné. Správne poukázal na výklad ustanovenia

§ 151s OZ, pričom podľa jeho názoru z dikcie tohto zákonného ustanovenia upravujúceho inštitút
zádržného práva možno odvodiť jednotlivé podmienky pre uplatnenie zádržného práva, vrátane toho,
kto je oprávnený tento inštitút uplatniť, pričom z týchto podmienok vyplýva, že v žiadnom prípade nie je
možné oprávnene zadržiavať vec, ktorá bola zadržaná ľstivo alebo svojvoľne.

10. Zadržiavať vec môže len ten, komu vznikla povinnosť takúto vec vydať, pričom má hnuteľnú vec vo
svojej faktickej moci (držbe) a do tejto faktickej moci sa dostala zákonným spôsobom. Zádržné právo
ako vecné právo k cudzej veci tak nesvedčí osobe, ktorá určitú vec zadržiava protiprávne, pričom s
týmito závermi vyjadruje súhlas aj prvoinštančný súd a považuje ich za skutkovo aj právne preukázanév rámci dokazovania. Okrem samotnej skutočnosti, že neexistuje (a ani v minulosti neexistovala) žiadna
splatná či nesplatná pohľadávka žalovaného 1/, ako aj žalovaného 2/ proti žalobcovi, podľa právneho
názoru súdu prvej inštancie nebol naplnený ani jediný zákonný predpoklad pre oprávnené uplatnenie

inštitútu zádržného práva. Žalobca na túto skutočnosť správne upozornil žalovaného 1/ už v liste zo
dňa 14.02.2022 „Výzva na vydanie hnuteľnej veci motorového vozidla“. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/
trvali na svojich tvrdeniach bez akejkoľvek právnej argumentácie a tú v rámci dokazovania žiadnym
procesnerelevantnýmspôsobomaninepreukázali.Žalovaný1/,aleanižalovaný2/nebolioprávnenímať
zadržiavané motorové vozidlo v dispozícii, na základe čoho zadržiavali toto vozidlo zjavne neoprávnene

a v rozpore s platnou legislatívou. Z vyššie uvedených okolností považoval žalobca podmienku vydania
motorového vozidla, ktorú si svojvoľne stanovil žalovaný 1/, neskôr aj žalovaný 2/ za neoprávnenú a
nedôvodnú. V tejto spojitosti súd prvej inštancie dal za pravdu tvrdeniam žalobcu o tom, že z nepráva
nemôže vzniknúť právo. Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že žalovaný 1/ zadržiaval motorové
vozidlo vo vlastníctve žalobcu neoprávnene, dokonca zjavne ľstivo a bolo preukázané, že motorové
vozidlo sa nachádzalo v čase rozhodovania konajúceho súdu v dispozícii žalovaného 1/ a žalovaného

2/. Z dikcie zákonného ustanovenia upravujúceho inštitút zádržného práva možno odvodiť jednotlivé
podmienky pre uplatnenie zádržného práva, vrátane toho, kto je oprávnený tento inštitút uplatniť. Z
týchto podmienok vyplýva, že v žiadnom prípade nie je možné oprávnene zadržiavať vec, ktorá bola
zadržaná ľstivo alebo svojvoľne. Zadržiavať vec môže len ten, komu vznikla povinnosť takúto vec
vydať, pričom má hnuteľnú vec vo svojej faktickej moci (držbe) a do tejto faktickej moci sa dostala

zákonným spôsobom. Zádržné právo ako vecné právo k cudzej veci tak nesvedčí osobe, ktorá určitú vec
zadržiava protiprávne. Žalovaný /1 a ani žalovaný 2/ neboli oprávnení mať zadržiavané motorové vozidlo
v dispozícii, na podklade čoho zadržiavali dané vozidlo neoprávnene a v rozpore s platnou legislatívou.
Žalovaný 1/ a aj žalovaný 2/ obaja preukázateľne majú vedomosť o tom, že zadržiavali motorové vozidlo
vo vlastníctve žalobcu, pričom ani jeden zo žalovaných nepreukázal legitímny právny dôvod, pre ktorý by

dané vozidlo mohlo byť oprávnene v jeho dispozícii, t. j. zadržiavali motorové vozidlo ľstivo a svojvoľne
za celkom zjavným účelom sa obohatiť na úkor žalobcu. Z vykonaného dokazovania, ako aj z listinných
dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu aj v čase skončenia dokazovania a rozhodovania súdu
vyplývalo, že žalovaní 1/ a 2/ odmietali dobrovoľne vydať motorové vozidlo jeho vlastníkovi, pričom
vydanie predmetného vozidla podmieňovali úhradou akýchsi domnelých a nepreukázaných nákladov

v spojení s údajným uskladnením motorového vozidla za obdobie, počas ktorého toto vozidlo zjavne
nezákonne zadržiavali.

11. Zo zákonných ustanovení CSP (čl. 8, § 132 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 150 ods. 1, ods. 2, § 151
ods. 1, ods. 2, § 186 ods. 2) vyplýva, že jednou zo základných procesných povinností strany sporu

je povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno
tvrdeniaspolusdôkaznýmbremenomjepredpokladompreúspechvspore.Nesplneniepovinnostitvrdiť,
má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, a to v podobe prehry v spore. Prejaví sa v meritórnom
rozhodnutí. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť,
teda, kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Strana sporu je povinná tvrdiť

skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Procesnej
povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť
tvrdené skutočnosti. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia
dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,

ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje
povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané,
žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.
12. Žalovaní 1/ a 2/ nie sú procesnými subjektmi, ktorých by sa v predchádzajúcom bode tohto
rozsudku uvedené procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chceli v konaní úspešne brániť, museli

poprieť skutkové tvrdenia a na svoje tvrdenie museli označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí
o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena
medzi stranami v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma
vymedzuje práva a povinnosti strán hmotnoprávneho vzťahu. Dôkazné bremeno ohľadom určitých
skutočností zaťažuje tú stranu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé

právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch
však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá a nemôže mať k dispozícii informácie o
skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, pričom protistrana má tieto informácie k dispozícii.
V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu azvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany.
Nesplnenie tejto povinnosti má za následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá vysvetľovaciu
povinnosť nesplnila. Zároveň tiež platí, že uvedenú vysvetľovaciu povinnosť nemožno zamieňať s

obrátením dôkazného bremena (rozsudok NS SR z 11. apríla 2017 sp. zn. 3 Cdo 2/2016).
13. Súd prvej inštancie právne posúdil vec v zmysle zákonných ustanovení (bod 7 odôvodnenia tohto
rozsudku) a to v súlade aj s právnou argumentáciou žalobcu, ako aj ustálenou rozhodovacou praxou.
Súd prvej inštancie považoval argumenty uvedené žalobcom v jeho procesnom útoku za preukázané, s
poukazomnavyššieuvedené,akoajcitovanézákonnéustanovenia,ktorébolizároveňpodloženénajmä

listinnými dôkazmi, pričom žalovaný 1/ a ani žalovaný 2/ v rámci dokazovania ani svojou procesnou
obranou nepreukázali opak tvrdení žalobcu o tom, že žalovaný 1/ a ani žalovaný 2/ neboli oprávnení
zadržiavať motorové vozidlo, t. j. disponovať s ním, nakoľko ho zadržiavali neoprávnene a v rozpore s
platnou legislatívou. Žalovaný 1/ uvádzal, že s motorovým vozidlom nedisponuje, ale nepoprel, že ním
disponoval, pričom žiadnym spôsobom neosvedčil, že daným vozidlom disponoval oprávnene a že by
disponoval, alebo disponuje pohľadávkou voči žalobcovi. Takéto tvrdenie obstojí aj voči žalovanému 2/.

Žalovaný 1/ ako aj žalovaný 2/ mali preukázateľne vedomosť o tom, že zadržiavali motorové vozidlo vo
vlastníctve žalobcu, pričom ani jeden zo žalovaných nepreukázal legitímny právny dôvod, pre ktorý by
dané vozidlo mohlo byť oprávnene v jeho dispozícii, zadržiavali motorové vozidlo ľstivo a svojvoľne za
celkom zjavným účelom sa obohatiť na úkor žalobcu. Z listín, ktoré sú súčasťou súdneho spisu bolo
zrejmé, že žalovaní 1/ a 2/ odmietali dobrovoľne vydať motorové vozidlo jeho vlastníkovi, pričom vydanie

predmetného vozidla podmieňovali úhradou akýchsi domnelých a nepreukázaných nákladov v spojení
s údajným uskladnením motorového vozidla a to práve za obdobie, počas ktorého toto vozidlo zjavne
nezákonne zadržiavali. Nakoľko pre rozhodnutie konajúceho súdu nebolo potrebné vykonať už ďalšie
dokazovanie, po takto vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie vyhovel žalobe v celom jej rozsahu.
Súdom určená povinnosť vydania v petite rozsudku špecifikovaného motorového vozidla, bude splnená

tým, že ho ktorýkoľvek zo žalovaných (t. j. žalovaný 1/ alebo žalovaný 2/) vydá žalobcovi, pretože
prvoinštančný súd rozhodol, že splnením povinnosti jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého
žalovaného.
14. Podľa záverov súdu prvej inštancie, mal žalobca plný úspech v spore proti žalovanému 1/, ako
aj žalovanému 2/, preto mu súd priznal náhradu trov konania voči obom spoločne a nerozdielne a to

vo výške 100 %. Nakoľko žalobca mal plný úspech proti žalovanému 1/ aj pri nariadení neodkladného
opatrenia, súd mu aj v tejto časti priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. Na základe uvedeného
súd prvej inštancie rozhodol o celom nároku na náhradu trov konania a to s poukazom na ustanovenie §
262 ods. 1 CSP v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Argument právneho zástupcu žalovaných 1/, 2/
o tom, že nakoľko žalovaný 2/ vstúpil do konania neskôr a preto nemôže niesť náklady spojené s týmto

konaním spoločne a nerozdielne so žalovaným 1/ bol podľa názoru súdu právne bezvýznamným.

15. Voči napadnutému rozsudku podali v zákonnej lehote dňa 05.04.2023 žalovaní 1/, 2/ (ďalej aj len
žalovaní) odvolanie a navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

16. Žalovaní mali za to, že súd prvej inštancie
• nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovaným, aby uskutočňovali im patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

• dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
• napadnutý rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.
17. Súd prvej inštancie podľa žalovaných nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočniť im
patriace procesné právo v takej miere, že došlo ku porušeniu práva na spravodlivý proces. Jedná sa o
procesné právo žalovaných na riadne a zákonné odôvodnenie rozsudku.

18. Poukázali na to, že mimo vyhodnocovacej pozornosti súdu prvej inštancie zostala skutočnosť, že
žalovaný 1/ preukázal svojím oznámením zo dňa 23.02.2018, ktoré žalobca v zmysle jeho prezentačnej
pečiatky nachádzajúcej sa na uvedenom oznámení prevzal dňa 01.03.2018, existenciu držby sporného
motorového vozidla. Obdobne súd prvej inštancie nevenoval pozornosť konaniu žalobcu, ktorý sporné

motorové vozidlo ponechal v držbe žalovaného 1/ a o jeho vydanie sa začal zaujímať po viac ako
štyroch rokoch od doručenia vyššie uvedeného oznámenia žalovaného 1/. Žalobu vo veci podal až dňa
19.05.2022.19.Občianskyzákonníkvustanovení§415upravujevšeobecnúpreventívnupovinnosťkaždéhopočínať
si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Jedná sa o
základnú úpravu prevencie pred vznikom škôd a možno ju charakterizovať ako spôsob predchádzania

ohrozeniu, resp. porušeniu práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov. Zásadu
prevencie zdôrazňuje Občiansky zákonník v celom svojom obsahu, napríklad v § 3, § 6 alebo v § 43 OZ,
najvýraznejšie sa však princíp prevencie v Občianskom zákonníku prejavuje pri úprave zodpovednosti
za škodu, keďže Občiansky zákonník ustanovuje jednak všeobecnú (generálnu) preventívnu povinnosť
(§ 415 OZ) a jednak osobitné (konkrétne, špeciálne) preventívne povinnosti uložené v § 417 až 419 OZ.

V ustanovení § 415 OZ je ustanovená povinnosť každého počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám
na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Ustanovenie § 415 OZ sa považuje za generálnu
normu občianskoprávnej prevencie, je však potrebné otvorene povedať, že zásada občianskoprávnej
prevencie vzniku škôd je jednou zo základných zásad občianskeho práva.

20. Každý je povinný pri akomkoľvek svojom počínaní zachovávať vždy taký stupeň pozornosti, ktorý

možno vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu od neho rozumne požadovať. Každé konanie,
ktoré má za následok vznik škody, sa považuje za porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 415 OZ a
je teda protiprávnym úkonom. Prevenčná povinnosť všeobecne definovaná v § 415 OZ však musí
mať v jednotlivých prípadoch vyvodzovania zodpovednosti za škodu konkrétny obsah, teda v každom
jednotlivom prípade vyvodzovania zodpovednosti za škodu je nevyhnutné argumentačne pomenovať a

aj dôkazné preukázať, na akú aktivitu bol zodpovedný subjekt povinný -t. j. niečo dať, konať, opomenúť
alebo strpieť, aby sa predišlo vzniku škody.
21. Zo servera hakasystem.eu vyplývalo, že v roku 2018 bolo na Slovensku odcudzených vyše tisíc
motorových vozidiel, z toho v Nitrianskom kraji 146 s 51,37 %-ou objasnenosťou.
22. Z dôvodu pasivity žalobcu bol žalovaný 1/ nútený ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka

uloženou povinnosťou vyvinúť aktivitu za účelom zabezpečenia motorového vozidla či už voči
poškodeniu, alebo odcudzeniu. Nebol však žiadny dôvod na to, aby zabezpečoval žalobcove vozidlo
na svoje náklady.
23. Okrem nákladov spojených s uskladňovaním vozidla je tu aj s tým spojené ustanovenie § 419
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Kto odvracal hroziacu škodu, má právo na náhradu účelne

vynaložených nákladov a na náhradu škody, ktorú pritom utrpel, aj proti tomu, v koho záujme konal, a
to najviac v rozsahu zodpovedajúcom škode, ktorá bola odvrátená“.
24. Preto tiež nebol dôvod na to, aby súd prvej inštancie neakceptoval vo veci žalovaným 2/ zriadený
inštitút zádržného práva (§ 151s ods. 1 OZ).
25. Pre nedostatok dôvodov napadnutého rozsudku nebolo možné zistiť na základe akých dôkazov

dospel súd prvej inštancie ku konštatovaniu uvedenému v odseku 15. odôvodnenia napadnutého
rozsudku, podľa ktorého žalovaní 1/ a 2/ zadržiavali sporné vozidlo ľstivo a svojvoľne.
26. V prvom rade žiadnym dôkazom nebolo preukázané „odňatie“ vozidla z dispozície žalobcu
žalovanými 1/ a 2/. Odňatie je prejavom aktívneho konania, ktoré preukázané nebolo. Sporné vozidlo
žalobca zanechal, zostalo u žalovaného 1/ po skončení zmluvného vzťahu s posledným užívateľom

vozidla. Vozidlo zostalo bez dozoru, bezprizorné, ponechané napospas osudu a v nebezpečí vzniku
škody. Ujal sa ho žalovaný 1/ nie však so zlým úmyslom. Nejedná sa preto ani o svojvoľné alebo ľstivé
odňatie.
27. Nakoľko nebolo preukázané svojvoľné alebo ľstivé odňatie sporného vozidla žalobcovi, pre
nedostatok dôvodov napadnutého rozsudku nebolo možné zistiť dôvod vyhovenia žalobe.

28. Tým, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok riadne neodôvodnil, odňal žalovaným právo
konať pred súdom a tým bolo porušené ich právo na spravodlivý proces. Konal a rozhodol tak v
rozpore so stanoviskom Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 5Sžf/82/2011, podľa ktorého: „Súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS/115/03, či sp. zn. III.ÚS/60/04 - www.concourt.sk ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre
aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces
zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že

na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z
29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v
súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro
Balani/Španielsko, oba z 09. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry
ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veciach sp. zn. III. ÚS/209/04, sp. zn. IV. ÚS/112/05, sp. zn. I. ÚS/3 80/08, sp. zn. III. ÚS/172/2010,

či sp. zn. II. ÚS/537/2010)“

29.ŽalovanípoukázaliajnaprávnynázorÚstavnéhosúduuvedenývnálezeI.ÚS33/2012:„Nezávislosť
rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci; procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a

spravodlivého procesu. Princíp práva na spravodlivý proces zodpovedá povinnosti všeobecných
súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, pričom sa musia vysporiadať so všetkými relevantnými
námietkami uplatnenými účastníkmi konania, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Ak
tak všeobecný súd neurobí, založí tým nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak
aj jeho protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho-ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v

súdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci
zakazuje; len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutie a náležíte, t. j. zákonom
vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného
postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy. Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v
oblastinedostatočnevyloženejazdôvodnenejprávnejargumentácie(subsumpciaskutkovéhostavupod

zvolené právne normy) nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti
rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so
zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pripomína, že porušením
práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, keď v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá
časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne alebo tým skôr - pokiaľ ich účastník konania

namietal, no napriek tomu ich všeobecný súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných
skutočností nezhodnotil bez toho, že by napr. dodatočným spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť či
irelevantnosť. Pokiaľ všeobecný súd postupuje takto, dopúšťa sa okrem iného i ľubovôle zakázanej v
čl. 2 ods. 2 ústavy.“

30. Pre nedostatok dôvodov napadnutého rozsudku nebolo možné zistiť ani to, prečo bol zaviazaný na
vydanie sporného motorového vozidla aj žalovaný 1/, ktorý preukázateľne ku dňu vydania napadnutého
rozsudku vozidlo nemal v držbe. V držbe ho mal a má žalovaný 2/, ktorý si uplatnil zádržné právo.
31. K podanému odvolaniu žalovaných 1/, 2/ sa vyjadril žalobca písomným podaním zo dňa 22.05.2023
a toto považoval v celom rozsahu za nedôvodné a nesúvisiace s meritom veci a napadnutý rozsudok za

správny po vecnej i právnej stránke vo všetkých výrokoch, riadne odôvodnený a navrhol ho potvrdiť a
priznať mu voči žalovaným 1, 2, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

32. Pokladal dôvody odvolania, ktoré žalovaní videli v domnelom pochybení súdu prvej inštancie, keď
súd prvej inštancie údajne (i) nesprávnym procesným postupom im znemožnil, aby uskutočňovali im

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (ii) dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a (iii) jeho rozhodnutie vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci, tieto nemôžu obstáť. Žalobca poukázal na skutočnosť, že
v súdnom konaní sa ako vlastník motorového vozidla domáhal vydania predmetného vozidla, ktoré
žalovaný1/,neskôrajžalovaný2/neoprávnenezadržiavajú.Vosvojejžalobeavprebiehajúcomsúdnom

konaní nielen tvrdil, ale aj preukázal listinnými dôkazmi, že je vlastníkom motorového vozidla, a rovnako
aj skutočnosť, že žalovaný 1/ ani žalovaný 2/, nie sú subjektami, ktoré by boli oprávnené disponovať
s motorovým vozidlom. V celom rozsahu tak žalobca uniesol nielen bremeno tvrdenia, ale aj dôkazné
bremeno.33. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca v postavení veriteľa uzavrel dňa 22.07.2016 so
spol. AM - TRADE SK, s. r. o., so sídlom Kravany nad Dunajom 319, v postavení klienta/dlžníka Zmluvu o

AutoKredite č. XXXXXX (Úverová zmluva). Na základe povinnosti vzniknutej z predmetného záväzkovo-
právneho vzťahu poskytol Dlžníkovi finančný úver vo výške 39 500,00 € účelovo určený na financovanie
obstarávacej ceny motorového vozidla, ktoré je zadržiavané žalovanými, a ktoré spol. AM - TRADE
SK, s. r. o., protokolárne prevzala dňa 28.07.2016. Dlžník následne rozhodnutím jediného spoločníka
zo dňa 28.10.2016 zanikol bez likvidácie zlúčením a jeho právnym nástupcom sa stala obchodná spol.

KALERESO s. r. o., ktorá sa v danom čase stala oprávneným držiteľom motorového vozidla, t. j. osoba
odlišná od spoločnosti žalovaného 1/, resp. žalovaného 2/.
34. Na zabezpečenie pohľadávky žalobcu z Úverovej zmluvy uzavreli strany dňa 22.07.2016 Zmluvu
o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č. XXXXXX (ďalej len „Zabezpečovacia zmluva“),
podpisom ktorej Dlžník v súlade s ustanovením § 553 ods. 1 OZ previedol na žalobcu ako veriteľa
vlastnícke právo k motorovému vozidlu tak, ako je evidované v Osvedčení o evidencii - časť II (Technický

preukaz) vozidla, a to do času splatenia pohľadávky žalobcu vzniknutej titulom Úverovej zmluvy. K
uvedenému splateniu pohľadávky však do dnešného dňa nedošlo a žalobca túto eviduje vo svojom
účtovníctve v súlade s príslušnou legislatívou.

35. Žalovaní 1/ a 2/ v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nepopreli

žiadne zo skutkových tvrdení žalobcu. S poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP sa tak všetky
predmetné tvrdenia žalobcu považovali za nesporné. V konaní tak od počiatku nebolo sporné, že
vlastnícke právo k motorovému vozidlu svedčí žalobcovi, že motorové vozidlo nebolo v dispozícii
žalovaných so súhlasom žalobcu, t. j. oprávnene, pričom žalovaní odmietali dobrovoľne vydať motorové
vozidlo žalobcovi.

36. Pokiaľ žalovaní v odvolaní tvrdili, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nebolo možné zistiť
dôvod vyhovenia žalobe, uvedené v celom rozsahu neobstojí a išlo zjavne o účelové konanie žalovaných
s cieľom predĺžiť súdne konanie.
37. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného 1/ o tom, že voči nemu je žaloba nedôvodná, keďže motorové
vozidlo údajne nie je v jeho dispozícií, ale v dispozícii žalovaného 2/, toto nebolo v konaní preukázané.

Naopak, pasívna vecná legitimácia bola nespochybniteľne aj na strane žalovaného 1/, keďže tento
od roku 2018 preukázateľne disponoval s motorovým vozidlom, čo potvrdil aj písomne v listoch
adresovaných žalobcovi. V listine zo dňa 23.02.2018 označenej ako Oznámenie žalovaný 1/ sám
upovedomil žalobcu o skutočnosti, že motorové vozidlo sa nachádza v jeho prevádzke. Následne
žalovaný 1/ listom zo dňa 21.02.2022 označenom ako „Odpoveď na výzvu“ vyjadril súhlas s vydaním

vozidla, čím opätovne potvrdil dispozíciu s daným vozidlom, no samotné vydanie podmienil uhradením
akýchsi nákladov spojených s uskladnením predmetného vozidla.
38. Rovnako žalovaný 2/ listinou zo dňa 26.01.2023 označenou ako „Upovedomenie“ potvrdil dispozíciu
s motorovým vozidlom a súhlas s jeho vydaním, pričom rovnako podmienil jeho vydanie uhradením
domnelej pohľadávky za údajné uskladnenie predmetného motorového vozidla vyúčtovanej Zálohovou

faktúrou.
39. Ako podstatná bola skutočnosť, že sídlo žalovaného 1/ i sídlo žalovaného 2/ boli totožné, preto
tvrdenie uvádzané v listine predloženej v konaní žalovaným 2/ označenej ako Čestné vyhlásenie, a
ktorej obsahom bolo tvrdenie, že: vozidlo „... sa nachádza v areáli spoločnosti“, reálne neurčuje subjekt,
v ktorého skutočnej dispozícii sa vozidlo nachádza a v žiadnom prípade nerozporuje pasívnu vecnú

legitimáciu žalovaného 1/, ani nespochybňuje doterajšie tvrdenia žalobcu, ktoré neboli v konaní sporné.
40. Súd prvej inštancie tak mal za preukázané, že motorové vozidlo sa nachádzalo v dispozícii
žalovaného 1/ a žalovaného 2/ a obaja boli tak spôsobilí vydať motorové vozidlo jeho vlastníkovi -
žalobcovi.
41. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaných v súvislosti s údajne oprávneným zriadením zádržného práva k

motorovémuvozidlu,jehooprávnenosťazákonnosťnebolazichstranyžiadnymspôsobompreukázaná.
Žalovaní v priebehu celého konania nepreukázali jediný zákonný predpoklad pre jeho legitímny vznik.
42. Z dikcie zákonného ustanovenia (§ 151s OZ) upravujúceho inštitút zádržného práva je zrejmé,
že ide o vecno-právny prostriedok, ktorý slúži veriteľovi na zabezpečenie jeho splatnej pohľadávky.
Zároveň možno odvodiť jednotlivé podmienky pre uplatnenie zádržného práva, vrátane toho, kto je

oprávnený tento inštitút uplatniť. Zadržiavať vec môže len ten, komu vznikla povinnosť takúto vec vydať,
pričom má hnuteľnú vec vo svojej faktickej moci (držbe) a do tejto faktickej moci sa dostala zákonným
spôsobom. Zádržné právo ako vecné právo k cudzej veci tak nesvedčí osobe, ktorá určitú vec zadržiavaprotiprávne a rovnako nesvedčí ani osobe, ktorá zjavne nemá postavenie veriteľa so splatnou peňažnou
pohľadávkou voči vlastníkovi zadržiavanej veci.

43. Žalovaní 1/, 2/ nepreukázali existenciu splatnej pohľadávky voči žalobcovi. S poukazom na vykonané
dokazovanie súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalovaní 1/ a ani 2/ neboli oprávnení mať
zadržiavané motorové vozidlo v dispozícii titulom zádržného práva, na podklade čoho zadržiavali vozidlo
zjavne neoprávnene a v rozpore s platnou legislatívou.
44. Vo vzťahu k žalovaným 2/ predloženej Zálohovej faktúre, na podklade ktorej si žalovaný 2/

podľa jeho presvedčenia uplatňuje domnelé zádržné právo k motorovému vozidlu, podľa presvedčenia
žalobcu išlo o fiktívnu listinu, ktorej obsah bol nedôvodný. Žalobca zdôraznil, že na rozdiel od riadnej,
vyúčtovacej faktúry, zálohová faktúra nevstupuje do účtovníctva a nie je daňovým dokladom. V tejto
spojitosti poukázal na samotné znenie predmetnej Zálohovej faktúry, z ktorého jednoznačne vyplývalo,
že domnelá pohľadávka účtovaná práve Zálohovou faktúrou nebola splatná, t. j. nebol splnený jeden zo
základných zákonných predpokladov pre legitímne uplatnenie inštitútu zádržného práva. Žalovaný 2/ tak

v domnelom postavení veriteľa nebol a ani v súčasnosti nie je oprávnený zadržiavať motorové vozidlo.
45. Tvrdenia žalovaných uvedené v odvolaní o tom, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku údajne
„nie je možné zistiť dôvod vyhovenia žalobe“, alebo „nie je možné zistiť ani to, prečo bol zaviazaný na
vydanie sporného motorového vozidla aj žalovaný 1/, ktorý preukázateľne ku dňu vydania napadnutého
rozsudku vozidlo nemal v držbe. V držbe ho mal a má žalovaný 2/, ktorý si uplatnil zádržné právo.“, boli

v celom rozsahu nepravdivé a v rozpore s vykonaným dokazovaním .
46. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie rozhodol vo výroku vecne správne, a to vzhľadom na
skutočnosť, že v konaní bolo bezpochyby preukázané, že (i) žalobca bol preukázateľným vlastníkom
motorového vozidla, t. j. vlastnícke právo k motorovému vozidlu, ktoré je predmetom rei vindicatio
prináleží žalobcovi, že (ii) žalovaní 1/ a 2/ neboli oprávnení s motorovým vozidlom disponovať a že

(iii) žalovaní 1/, 2/ nedisponovali akoukoľvek splatnou pohľadávkou voči žalobcovi a zádržné právo tak
zjavne nesvedčilo ani jednému z nich.

47. Záverom žalobca konštatoval, že samotná skutočnosť, že žalovaní sa nestotožňujú s odôvodnením
napádaného rozsudku a nesúhlasia s právnym názorom súdu prvej inštancie, nepostačuje na

spochybňovanie súdom prijatého záveru o dôvodnosti žaloby. Aj stabilná rozhodovacia činnosť
ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s
procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a
právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
48. Ďalšie vyjadrenie strany sporu do rozhodnutie odvolacieho súdu nepredložili.

49. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal spor podľa § 378 ods. 1, § 379 a §
380 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a to bez nariadenia pojednávania (termín verejného
vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej
tabuli Krajského súdu v Bratislave) a po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, pričom
vychádzal zo zisteného skutkového stavu, ktorý nebolo potrebné ani doplniť a ani zopakovať dospel

k záveru, že odvolanie žalovaného 1/ je dôvodné, odvolanie žalovaného dôvodné nie je a napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 2/ je vecne správny.
50. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
51. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré proti strana výslovne nepoprela, sa považujú

za nesporné.
52. Podľa § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
53.Podľa§186ods.2CSP,súdvychádzazozhodnýchtvrdenístrán,akneexistujedôvodnápochybnosť
o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.

54. Podľa § 1 ods. 1, ods. 2 veta prvá a druhá Obchodného zákonníka, (1) Tento zákon upravuje
postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s
podnikaním.(2)Právnevzťahyuvedenévodseku1saspravujúustanoveniamitohtozákona.Akniektoré
otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva.
55. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho

vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.56. Podľa § 151s Občianskeho zákonníka, kto je povinný vydať hnuteľnú vec, môže ju zadržať, aby
zabezpečil svoju splatnú peňažnú pohľadávku voči tomu, komu je inak povinný vec vydať. Nemožno
však zadržiavať vec svojvoľne alebo ľstivo odňatú.

57. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám
na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
58. Podľa § 419 Občianskeho zákonníka, kto odvracal hroziacu škodu, má právo na náhradu účelne
vynaložených nákladov a na náhradu škody, ktorú pritom utrpel, aj proti tomu, v koho záujme konal, a
to najviac v rozsahu zodpovedajúcom škode, ktorá bola odvrátená.

59. Predmetom sporu je v zmysle podanej žaloby nárok žalobcu na vydanie motorového vozidla, ktorého
je vlastníkom a ktoré nie je v jeho držbe, ale postupne sa nachádzalo v držbe pôvodného žalovaného
1/ a neskôr žalovaného 2/ (v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku). Medzi stranami sporu v konaní
nebolaspornáskutočnosť,žežalobcabolajevlastníkommotorovéhovozidla,ktorýmlegálnedisponoval
pôvodný leasingový užívateľ tohto motorového vozidla spol. AM TRADE SK, s. r. o., a následne spol.
KALERESO s. r. o., Taktiež nebolo sporné, že motorové vozidlo sa vo februári 2018 nachádzalo v držbe

spol. GOOD ROADS, s. r. o. (pôvodného žalovaného 1/), čo vyplýva z jeho písomného Oznámenia zo
dňa 23.02.2018 adresovaného žalobcovi. Sporným bola skutočnosť v koho držbe sa motorové vozidlo
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nachádzalo ako aj to či bolo motorové vozidlo v oprávnenej
držbe pôvodného žalovaného 1/ a žalovaného 2/, ktorí potom boli oprávnení uplatniť si zádržné právo
voči žalobcovi ako aj to či títo mali voči žalobcovi splatnú pohľadávku.

60. Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky žalovaných 1/, 2/ voči napadnutému rozsudku
v odvolaní uvedenom rozsahu, k odvolaciemu dôvodu - nesprávnemu procesnému postupu súdu
prvej inštancie, ktorým malo byť znemožnené žalovaným 1/, 2/ uskutočňovať im patriace procesné
práva, čím malo dôjsť k porušeniu ich práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP) z
hľadiska absencie riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza, že Civilný sporový poriadok

určuje základné obsahové podmienky a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Obsahom hodnotenia dôkazov je opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje za
hodnoverný a ktorý nie, ktoré zistenia si z celkového dokazovania odporujú a ktoré sa vylučujú. Tiež je
potrebné uviesť, ktoré dôkazy neboli vykonané a z akých dôvodov. Nie je pritom prípustný eklektický a
neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (pozri napr. nález I.ÚS 114/2008).

Správnosť a úplnosť odôvodnenia rozsudku je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti
rozhodnutia. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom podľa
ust. § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k nepreskúmateľnosti rozsudku, ale aj k tomu, že základné
právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia

sa strane sporu odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy,
nakoľko je problematické zaujať stanovisko k argumentom konajúceho súdu. Ide o nesprávny procesný
postup súdu v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Samotné súdne
rozhodnutie má byť logickým a právnym vyústením celého priebehu konania a hodnotenia všetkých
vykonaných dôkazov, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne aj obsahové náležitosti s dôrazom

na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k
výroku daného rozhodnutia.

61. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny

prístup k súdu a tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť, keď právo na
spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecný súd po zistení skutkového stavu a po výklade
a použití adekvátnych právnych noriem rozhodne a jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľnéaleboprijatévomyle,ktorýbypoprelzmyselapodstatuprávanaspravodlivýproces.Práve
odôvodnenie súdneho rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (II.ÚS

383/06, I.ÚS 117/07). V súlade s § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného
dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Podľa čl. 15 základných princípov CSP,
dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva

tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.
62. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy súd hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich
vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti činepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli
tvrdené, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon (CSP) nepredpisuje pravidlá, z ktorých

by mal súd vychádzať pri hodnotení jednotlivých dôkazov a ich hodnotení vo vzájomnej súvislosti.
Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery
konajúceho sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.

63. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá

logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť
určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane a jednak v porovnaní s
poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s
poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné
či protichodné, vzájomne sa doplňujúce, príp. vylučujúce sa a pod. Výsledkom celkového hodnotenia

dôkazných prostriedkov je záver konajúceho súdu o pravdivosti tvrdených skutočností stranami sporu,
ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery tá ktorá strana sporu splnila svoju povinnosť
preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových
tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre stranu
sporu, ktorej pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

64. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať,
len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani
polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu súd uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz
nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).

65. Je síce pravdou, že podľa ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo
účastníkakonania (stranysporu),abysavšeobecnýsúdstotožnilsjehoprávnyminázormi,navrhovaním
a hodnotením dôkazov (rozhodnutie IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom
úspešnýaabysarozhodlovsúladesjehopožiadavkami(rozhodnutieI.ÚS50/2004),avšakkonajúcisúd
je rozhodne povinný v rámci odôvodnenia vo veci vydaného rozhodnutia zaoberať sa právne podstatnou

argumentáciou strany sporu vyjadrenou v rámci jej procesného útoku alebo jej procesnej obrany a
právne posúdiť jej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť.
66. Osoby dotknuté rozhodnutím príslušného súdu majú právo na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých konajúci súd vo

veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného
základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto súdneho rozhodnutia.
67. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potom musí konštatovať, že nezistil v rámci konania pred
súdom prvej inštancie žiadne procesné pochybenia a napadnutý rozsudok spĺňa všetky zákonom (§ 220
CSP) naň kladené požiadavky a má za to, že je riadne v dostatočnom rozsahu odôvodnený, súd prvej

inštancie logicky, jasne a zrozumiteľne podal vysvetlenie všetkých pre posúdenie sporu rozhodujúcich
skutočností, vysporiadal sa s protichodnými tvrdeniami oboch strán sporu, jasne uviedol, ktoré dôkazy
považoval za preukázané a ktoré nie a tiež ako ich vyhodnotil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
spĺňa všetky zákonné náležitosti a možno uzavrieť, že napadnutý rozsudok bol riadne a zákonne
odôvodnený a táto odvolacia námietka neobstojí.

68. Odvolací súd uvádza k uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.
j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na
základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti

oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas
konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané,
alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie

založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov,
prípadnepoznatkov,ktorévyplynulizprednesovsporovýchstrán,aleboktorévyšlinajavoinakzhľadiska
závažnosti(dôležitosti),zákonnosti,pravdivosti,eventuálnejvierohodnostialeboakvýsledokhodnotenia
dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a § 193CSP. Odvolací súd v prejednávanom spore dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod je naplnený.
Napadnutému rozsudku je možné vytknúť, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán vyplynuli, resp. vyšli za konania najavo.

Súd prvej inštancie nesprávne ustálil skutkový stav vyplývajúci z priebehu dokazovania a výpovedí
strán sporu ohľadom aktuálneho držiteľa motorového vozidla v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku,
kedy motorové vozidlo bolo vo výlučnej držbe len žalovaného 2/ a pôvodne označený žalovaný 1/ s
motorovým vozidlom v tom čase už nenakladal.

69. K námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl konajúceho súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom spore je zrejmé, že súd prvej
inštancie aplikoval na spor správny právny predpis (Obchodný zákonník a Občiansky zákonník) a na
základe vykonaného dokazovania aj dospel k správnym skutkovým záverom vo vzťahu k žalovanému
1/ ako aj žalovanému 2/ ohľadom neoprávnenosti ich držby motorového vozidla v období kedy s ním
títo disponovali a z toho vyplývajúcej neoprávnenosti ich deklarovaného zádržného práva k motorovému

vozidlu.

70. Odvolací súd uvádza, že na základe súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania v konaní pred
ním, dokazovanie v odvolacom konaní nebolo potrebné opakovať, a bolo možné odvolacím súdom
posúdiť spor na základe predloženého spisového materiálu a v ňom sa nachádzajúcich dôkazov a

potom odvolací súd dospel k inému právnemu posúdeniu zisteného skutkového stavu vo vzťahu k
žalovanému 1/ - jeho pasívnej legitimácie. Skutkový stav súd prvej inštancie síce zistil v dostatočnom
rozsahu na posúdenie sporu, avšak vyvodil z neho nesprávny právny záver voči žalovanému 1/,
ktorý v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku motorové vozidlo už nemal vo svojej výlučnej držbe,
ale toto sa nachádzalo vo výlučnej držbe iba žalovaného 2/. Takýto záver je možné jednoznačne

vyvodiť z vykonaného dokazovania - výpovede právneho zástupcu žalovaných 1/, 2/ ako aj v spise
založených listinných dôkazov, a to písomného vyhlásenia pôvodného žalovaného 1/ Oznámenia zo dňa
23.02.2018 adresovaného žalobcovi, ktorým mu oznámil, že motorové vozidlo sa nachádza na adrese
prevádzky jeho spoločnosti a podmienil jeho vydanie žalobcovi, ktorého uvádzal ako jeho vlastníka
uhradením sumy 120 100 eur - pohľadávky označenej ako náhrada škody. Na žalobcovu Výzvu na

vydanie hnuteľnej veci - motorového vozidla zo dňa 14.02.2022, prevzatej pôvodným žalovaným 1/
dňa 18.02.2022 tento reagoval písomne dňa 21.02.2022 a súhlasil s vydaním motorového vozidla, čo
však podmienil úhradou sumy 32 851,48 eur ako nákladov spojených s uskladnením tohto motorového
vozidla externou spoločnosťou a to po vystavení faktúry. Žalovaný 1/ oznámením zo dňa 16.05.2022
oznámil žalobcovi, že uskladnenie motorového vozidla vykonáva bližšie neoznačená externá spoločnosť

a jeho stráženie a uskladnenie dokončí do 20.05.2022. Žalovaný 1/ v podaní odvolania (01.07.2022)
voči v spore vydanému uzneseniu súdom prvej inštancie č. k. 4Cb/25/2022-41 zo dňa 06.06.2022,
ktorým mu bolo zakázané s motorovým vozidlom nakladať formou neodkladného opatrenia uviedol, že
svoje zádržné právo motorového vozidla ukončil dňa 02.03.2018 a vozidlo uložil do bližšie neurčenej
externej firmy na uskladnenie. Žalovaný 2/ vystavil dňa 21.10.2022 Čestné vyhlásenie, v ktorom tvrdil,

že motorové vozidlo sa nachádza v areály spoločnosti na adrese Kravany nad Dunajom 534. Na
základe písomného podania žalovaného 2/ - Upovedomenie zo dňa 26.01.2023 vyplýva, že tento k
tomuto dátumu disponoval s motorovým vozidlom, na ktoré týmto oznámením zriadil zádržné právo
podľa § 151s OZ, pričom podmieňoval jeho vydanie žalobcovi uhradením v zmysle zálohovej faktúry
č. 0032022 zo dňa 17.10.2022 vyčíslenej pohľadávky voči žalobcovi vo výške 50 400 eur, a to titulom

úhrady nákladov spojených s uskladnením motorového vozidla v jeho areáli. Potom je potrebné prijať
jednoznačnýzáverotom,žemotorovévozidlomalžalovaný2/ včasevyhlásenianapadnutéhorozsudku
vo svojej výlučnej držbe. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôkazov nachádzajúcich sa v spise
je možné prijať jednoznačný záver o tom, že žalovaný 1/ nebol pasívne legitimovaným subjektom v
danom spore, voči ktorému si mohol žalobca úspešne uplatniť svoj nárok vlastníka motorového vozidla

na jeho vydanie. Potom, nakoľko žalovaný 1/ nebol v konaní pasívne legitimovaný odvolací súd zmenil
napadnutý rozsudok v časti jeho výroku I a žalobu voči nemu zamietol.71. Voči žalovanému 2/ odvolací súd rozhodol tak, že mu uložil povinnosť motorové vozidlo vydať
žalobcovi, keďže z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie jednoznačne vyplynul záver,
ku ktorému sa odvolací súd prikláňa, a to, že žalovaný 2/ v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku

bol tým subjektom, ktorý mal vo svojej výlučnej dispozícii motorové vozidlo ako aj to, že toto motorové
vozidlo zadržiaval bez akéhokoľvek relevantného titulu a preto nebol na jeho zadržiavania oprávnený. Z
vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že motorové vozidlo mal vo svojej výlučnej držbe neoprávnene,
neexistoval žiadny zákonný dôvod pre to, aby ním disponoval a zadržiaval ho a nevydal oprávnenému
vlastníkovi - žalobcovi, ktorý si vydanie motorového vozidla voči nemu uplatňoval v predmetnom súdnom

spore.

72. Žalovaní 1/, 2/ mali predmetné motorové vozidlo v priebehu konania sporu postupne vo svojej držbe
celkom zjavne neoprávnene (najskôr pôvodný žalovaný 1/ a neskôr v čase vyhlásenia napadnutého
rozsudku iba žalovaný 2/) a preto si ani nemohli zákonne uplatniť zádržné právo voči žalobcovi a
to ani jeden z nich. Žalobca bol počas celého obdobia trvania súdneho sporu riadnym vlastníkom

motorového vozidla, nemal žiadny dlh voči žalovaným 1/, 2/ a ich vyčíslené pohľadávky voči nemu
formou nimi vystavených zálohových faktúr nemajú žiadny reálny základ, tieto pohľadávky si žalovaní
nijakým spôsobom neuplatnili voči žalobcovi a to ani v tomto konaní a ani v žiadnom inom súdnom
konaní a ani nijako nepreukázali takýto svoj odôvodnený nárok voči žalobcovi. Motorové vozidlo mali
vo svojej držbe neoprávnene a mali zákonnú povinnosť ho bez ďalšieho vydať jeho vlastníkovi, ktorého

obaja správne identifikovali v osobe žalobcu. V zálohových faktúrach vyčíslené pohľadávky titulom
uskladnenia motorového vozidla boli čiste hypotetické a fiktívne bez reálneho základu a plnenia a nebolo
možné ich úhradou podmieňovať vydanie motorového vozidla. Preto ani zádržné právo žalovaných na
motorové vozidlo nemalo žiadny reálny základ a neexistovalo. Zádržné právo ako vecno-právny inštitút
slúži veriteľovi na zabezpečenie jeho splatnej peňažnej pohľadávky a vzniká jednostranným prejavom

veriteľa a spočíva vo faktickom ovládaní a zadržaní dotknutej hnuteľnej veci patriacej dlžníkovi, ktorú
by bol inak mu povinný vydať. Aby mohol veriteľ zadržiavať hnuteľnú vec legitímne je potrebné, aby
danú vec mal v dispozícii v súlade s právom. Zádržné právo neprináleží osobe, ktorá hnuteľnú vec
zadržiava protiprávne. Legitímnym dôvodom zadržania môže byť iba splatná peňažná pohľadávka.
V konaní pôvodný žalovaný 1/ a ani žalovaný 2/ hodnoverným spôsobom nepreukázali existenciu

splatnej peňažnej pohľadávky voči žalobcovi. Predloženie zálohových faktúr za uskladnenie motorového
vozidla podľa odvolacieho súdu takúto splatnú pohľadávku nepredstavovalo. Žalovaní 1/, 2/ nemali
žiadne oprávnenie motorové vozidlo napriek výzvam žalobcu mu nevydať a ich poukazovanie na §
415 OZ (prevenčnú povinnosť) je treba vyhodnotiť ako účelové, nijako nepodložené tvrdenia, nakoľko
nepreukázali, že by na motorovom vozidle mohla vzniknúť škoda, ak by si ho prevzal žalobca, ktorý

sa jeho vydania domáhal od posledného oprávneného držiteľa - spol. KARELESO s. r. o. Už pôvodný
žalovaný 1/ mal bez ďalšieho povinnosť motorové vozidlo vydať žalobcovi ako jeho vlastníkovi o čom
mal preukázateľne vedomosť. Taktiež poukazovanie žalovaných na § 419 OZ - odvracanie hroziacej
škody je jednoznačne účelové. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie je možné
jednoznačne prijať záver (identický zo záverom súdu prvej inštancie), že žalovaní sa motorového vozidla

zmocnili svojvoľne a ľstivo, nemali žiadne oprávnenie ho zadržiavať a ani zriadiť zádržné právo. Nebola
žalovanýmipreukázaná žiadnasplatnápeňažnápohľadávkavočižalobcovi,existenciazálohovejfaktúry
bez ďalšieho sama osebe nepredstavuje povinnosť fakturovanej strane (žalobcovi) na jej základe plniť,
v danom prípade za údajné uskladnenie motorového vozidla, ktorú službu si od žalovaných neobjednal
a títo nepreukázali dodanie tejto služby vo fakturovanom rozsahu žalobcovi.

73. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v časti výroku I,
(§ 388 CSP) a zamietol žalobu voči žalovanému 1/ a uložil povinnosť iba žalovanému 2/ vydať žalobcovi
motorové vozidlo. Prijatý záver súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku v otázke oprávnenosti
držby motorového vozidla žalovanými a nimi uplatneného zádržného práva vychádzal z v spore riadne
vykonaného dokazovania, ktoré bolo uskutočnené v potrebnom rozsahu pre posúdenie tejto spornej

skutočnosti, pričom súd prvej inštancie vyvodil správny právny záver v tejto časti voči obom žalovaným.
Zároveň odvolací súd zmenil ako súvisiaci výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie a potom v
spore úspešnému žalovanému 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%
a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 2/ v rozsahu 100%. (§ 396 ods. 2,
§ 255, § 262 CSP).

74. O trova´ch odvolacieho konania rozhodol odvolaci´ su´d podlˇa § 396 ods. 1 CSP v spojeni´ s § 255
ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, zˇe zˇalobcovi, ktorý bol úspešný v odvolacom konani´ priznal na´rok
na na´hradu trov odvolacieho konania v plnej vy´sˇke voči žalovanému 2/ s ty´m, zˇe v súlade s § 262
ods. 2 CSP o vy´sˇke tejto na´hrady rozhodne su´d prvej insˇtancie po pra´voplatnosti tohto rozsudkusamostatny´m uzneseni´m, ktore´ vyda´ su´dny u´radni´k. Zároveň odvolací súd priznal žalovanému 1/
voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, nakoľko tento bol plne úspešný
v odvolacom konaní (zamietnutá žaloba voči nemu).

75. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta
druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusatotorozhodnutienapáda,zakých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428
CSP).