Uznesenie – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108227645
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1108227645.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsporežalobcuF.V.,bývajúcehovF.č.XX,XXXXJ.,U.,zastúpeného
JUDr. Lenkou Senčákovou, advokátkou, Košice, Európska trieda 9, proti žalovanej Slovenskej republike,
v mene ktorej konaná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71, IČO:
00166073, o náhradu škody, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. BI-8C/147/2008
(pôvodne na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8C/147/2008), o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 20. augusta 2019 sp. zn. 5Co/132/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej proti žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „prvoinštančný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) (v poradí prvým)

rozsudkom z 2. júla 2010 č. k. 8C/147/2008-350 vo výroku I. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu
289.363,57 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8, 5 % ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do
zaplatenia,atovšetkodotrochdníododňaprávoplatnostitohtorozsudku,vovýrokuII.zaviazalžalovanú
zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 20.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 %
ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku, vo výroku III. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku IV. rozhodol, že o trovách

konania rozhodne súd samostatným rozhodnutím až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
1.1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu i žalovanej (v poradí
prvým) rozsudkom z 18. júna 2012 sp. zn. 3Co/78/2011 odvolacie konanie o odvolaní žalobcu zastavil,
späťvzatie žaloby v časti 6.189,82 eura pripustil, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v časti, ktorou bola
žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.189,82 eura a konanie v tejto časti zastavil, žalovanej
nepriznal náhrada trov odvolacieho konania v časti, v ktorej bolo odvolacie konanie zastavené a v časti,

ktorou bolo konanie ohľadom sumy 6.189,82 eura zastavené, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil v časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 738,10 eura s príslušenstvom
a vo zvyšku rozsudok zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
1.2. Okresný súd Bratislava I (v poradí druhým) rozsudkom z 30. júna 2015 č. k. 8C/147/2008-791 vo
výroku I. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.991,64 eura ako náhradu škody na zdraví spolu s
úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, a to všetko do

troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku II. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu
252.350,87 eura ako náhradu škody za stratu na zárobku spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 %
ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku, vo výroku III. žalobu vo zvyšnej časti zamietol, vo výroku IV. zastavil konanie o návrhu
v časti príslušenstva z nemajetkovej ujmy a vo výroku V. rozhodol, že o trovách konania rozhodne súd
samostatným rozhodnutím až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

1.3. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“), v poradí druhým rozhodnutím, na odvolanie
žalobcu i žalovanej uznesením z 31. januára 2017 sp. zn. 5Co/136/2016 zrušil druhý rozsudok súduprvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd odôvodnil zrušenie rozsudku súdu prvej
inštancie jeho nepreskúmateľnosťou, keď výroky rozsudku nekorešpondovali s jeho odôvodnením a
odôvodnenie druhého rozsudku súdu prvej inštancie je totožné s odôvodnením jeho prvého rozsudku.

2. Okresný súd Bratislava I (v poradí tretím) rozsudkom z 11. januára 2018 č. k. 8C/147/2008-868
v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 29. mája 2018 č. k. 8C/147/2008-907 zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi sumu 1.991,64 eura predstavujúcu nárok na náhradu škody na zdraví titulom rozhodnutia o
väzbe a nezákonného rozhodnutia spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od

01. 03. 2008 až do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 eur titulom rozhodnutia o väzbe, a to do
3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol, určil, že žiadna
zo strán nemá nárok na náhradu trov konania a konanie o návrhu v časti príslušenstva z nemajetkovej
ujmy zastavil.
2.1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 30. 08. 2007 domáhal proti žalovanej

zaplatenia náhrady škody 5.082.847 Sk (168.719,61 eura), nemajetkovej ujmy 1.000.000 Sk (33.193,92
eura) a platenia mesačnej renty od 01. 09. 2007 vo výške 142.002,97 Sk (4.713,64 eura), a to podľa
zákona č. 58/1969 Zb. Počas celého konania súd pripustil tri zmeny žaloby. Tretiu (ostatnú) zmenu
žaloby uvedenú v odseku 9 tohto rozsudku, súd pripustil na pojednávaní dňa 30. 06. 2015 (čl. 774, 776
spisu), tak že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.991,64 eura spolu s úrokom z omeškania

vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, sumu 252.350,87 eura spolu s
úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, nemajetkovú
ujmu vo výške 20.000 eur, sumu 35.020,96 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z
tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia.
2.2. Súd prvej inštancie na vec aplikoval ustanovenia § 1 ods. 1, § 2, § 5 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1

zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom (ďalej aj „zákona o zodpovednosti za škodu“). Žalobca sa nároku na
náhradu škody na zdraví (vo výške 1.991,64 eura spolu s úrokom z omeškania 8,5 % ročne z tejto
sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia) domáha titulom rozhodnutia o väzbe podľa ustanovenia §
5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a titulom nezákonného rozhodnutia podľa ustanovenia § 1, § 3, §

4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorým je podľa žalobcu, s poukazom na právny názor vyslovený v
prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, uznesenie o vznesení obvinenia. Žalobca v tejto časti
uplatneného nároku uviedol, že dlhotrvajúce trestné stíhanie (od 27. 01. 1999 do 30. 08. 2006) a jeho
pobytvoväzbe(od26.01.1999do09.09.1999),malozanásledokpoškodeniejehoduševnéhozdravia.
Poškodenie zdravia žalobca preukazoval najmä listinným dôkazom znaleckým posudkom znalkyne Y.,

odbor zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, č. 19/2007 z 09. 08. 2007, ktorý žalobca predložil
spolu so žalobou. Znalkyňa, s ohľadom na trvalé následky poškodenia zdravia, ohodnotila žalobcove
poškodenie zdravia na 1.000 bodov, čo predstavuje sumu 1.991,64 eura. Žalovaná v tejto časti žaloby
namietala, že žalobca nemá právo na náhradu škody titulom rozhodnutia o väzbe podľa ustanovenia
§ 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., pretože si väzbu žalobca zavinil sám. Žalovaná ďalej namietala

dôveryhodnosť listinného dôkazu znaleckého posudku znalkyne Y. č. 19/2007 zo dňa 09. 08. 2007,
pretože znalkyňu za účelom vyhotovenia znaleckého posudku objednal sám žalobca, čím sa stala
znalkyňa nedôveryhodná a nedôveryhodným sa stal následne i samotný listinný dôkaz, ktorý znalkyňa
vyhotovila. Poukazovala na to, že poškodenie zdravia žalobcu bolo znalkyňou bodovo ohodnotené v
maximálnej možnej miere (200 až 1.000 bodov). Žalovaná ďalej namietala i nepreukázanie príčinnej

súvislosti medzi vznikom tejto škody a žalobcom uvádzanými titulmi, na základe ktorých sa domáha
náhrady škody. Žalovaná ďalej namietala, že už pred vznesením obvinenia žalobcovi a vzatím do väzby,
mal žalobca zdravotné problémy.
2.3. Súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom uvedeným v zrušujúcim rozhodnutí odvolacieho
súdu, počas konania zisťoval príčinnú súvislosť medzi trestným konaním, výkonom väzby a poškodením

zdravia žalobcu. Súčasne súd prvej inštancie vypočul ako svedkyňu znalkyňu Y.. V. L., ktorá na
objednávkužalobcuvyhotovilaznaleckýposudokč.19/2007zodňa09.08.2007,ktomu,akojemožnés
časovým odstupom 8 rokov od výkonu väzby žalobcu diagnostikovať vážnu duševnú poruchu vzniknutú
pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií.
Súd pri uvedenom nároku, ktorého sa domáha žalobca, má za to, že je dôvodný titul rozhodnutie

o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., pretože na žalobcovi bola vykonaná
väzba od 26. 01. 1999 do 09. 09. 1999 a bol spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Bratislava
III č. k. 2T/61/1999 zo dňa 26. 06. 2006, právoplatným dňa 30. 08. 2006, oslobodený. Súd námietku
žalovanej, že žalobca nemá právo na náhradu škody titulom rozhodnutia o väzbe s poukazom naustanovenie § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. pretože si väzbu žalobca zavinil sám, na základe
vykonaného dokazovania ustálil ako nedôvodnú. Žalobca bol vzatý do väzby uznesením Okresného
súdu Bratislava III č. k. 3Nt/3/1999 zo dňa 28. 01. 1999, a to z dôvodu uvedeného v ustanovení §

67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (kolúzna väzba, pôsobenie na svedkov), v spojení s opravným
uznesením č. k. 3Nt/3/99 zo dňa 09. 03. 1999. Proti tomuto uzneseniu o vzatí do väzby podal žalobca
sťažnosť ktorá bola Krajským súdom v Bratislave uznesením č. k. 6Nto/49/1999-51 zo dňa 19. 04.
1999 zamietnutá. Uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. 3Nt/686/1999 zo dňa 17. 05. 1999 súd
vyhovel návrhu príslušného prokurátora a rozšíril tzv. väzobné dôvody o dôvody uvedené v ustanovení

§ 67 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku (úteková a pokračovacia väzba). Okresný súd Bratislava
III uznesením č. k. 2T/61/1999 zo dňa 21. 07. 1999, právoplatným dňa 09. 09. 1999 vo vzťahu ku
žalobcovi, prepustil žalobcu z väzby na slobodu. Z odôvodnenia tohto uznesenia súd zistil, že po
oboznámení sa so spisovým materiálom dňa 20. 05. 1999 požiadal žalobca o prepustenie z väzby a
ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby podal písomne dňa 30. 06. 1999. Trestný súd v odôvodnení tohto
prepúšťajúceho uznesenia uviedol, že zo spisu bolo zrejmé, že žalobca má trvalý pobyt v Slovenskej

republike. Ak má žalobca súčasne povolený pobyt i vo U. tak orgánu činnému v trestnom konaní nič
nebráni, aby žalobcovi ako občanovi trestne stíhanému odňal pas a ďalšími úkonmi prostredníctvom
colných orgánov jeho vycestovaniu zabránili. Žalobca nemal pokus skrývať sa alebo ujsť, aby sa vyhol
trestnému stíhaniu, teda dôvod väzby je založený na ničím nepodloženom predpoklade. V odôvodnení
tohto uznesenia je ďalej uvedené, že trestná vec bola vyšetrovateľom ukončená dňa 20. 05. 1999, teda

v čase vydania tohto uznesenia, podľa názoru súdu, nie je daný dôvod väzby podľa ustanovenia § 67
ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Obžalovaní, svedkovia boli vypočutí, vo výpovediach obžalovaných
nie sú spory. Súd ďalej v odôvodnení uznesenia uviedol, že pozadie trestnej činnosti je nepochybne
vysoko spoločensky nebezpečné. Toto sa však v rámci prípravného konania nevyšetrilo čo je zrejmé
z právnej kvalifikácie konania žalobcu a dokumentačného materiálu. Ak by sa prípravné konanie

vyvíjalo v naznačenom smere, súd by neuvažoval a neprepustil žalobcu z väzby. Zo spisu nevyplýva
dôvod väzby u žalobcu, že bude v trestnej činnosti pokračovať. Ide o ojedinelé špecifikum predmetnej
trestnej činnosti, ktoré nezakladá obavu z pokračovania. Z vyššie uvedených skutočností uvedených
v odôvodnení prepúšťajúceho uznesenia súd ustálil (vychádzajúc iba z obsahu všetkých trestných
vyššie uvedených uznesení a nie z dokazovania realizovaného v tomto civilnom konaní), že dôvodný od

začiatku vzatia do väzby bol dôvod tzv. kolúznej väzby, zatiaľ čo ostatné dva dôvody vyhodnotil samotný
trestný súd ako nedôvodné. Vzhľadom na tieto skutočnosti, súd s poukazom na ustálenie dôvodnosti
dôvodov väzby podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku, vyhodnotil, že námietka
žalovaného, že žalobca nemá právo na náhradu škody titulom rozhodnutia o väzbe s poukazom na
ustanovenie § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., pretože si väzbu žalobca zavinil sám, je nedôvodná.

Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil súd námietku žalovanej o nedôveryhodnosti listinného dôkazu
znaleckého posudku znalkyne Y. z dôvodu, že znalkyňu za účelom vyhotovenia znaleckého posudku
si objednal sám žalobca, čím sa stala znalkyňa nedôveryhodná a nedôveryhodným sa stal následne
i samotný listinný dôkaz, ktorý znalkyňa vyhotovila. Skutočnosť, že znalkyňu za účelom vyhotovenia
tohto listinného dôkazu oslovil sám žalobca, sama o sebe automaticky, nezakladá nedôveryhodnosť

žalobcom vybratej znalkyne a následne i nedôveryhodnosť ňou vyhotoveného znaleckého posudku.
Žalovaný, toto svoje tvrdenie, ktorým rozporuje tento listinný dôkaz však počas celého konania žiadnym
spôsobom nepreukázal (napr. žalobca si vybral znalkyňu, pretože je jej príbuzný, priateľ, pozná ju
atď...). Predmetný znalecký posudok predstavuje, tak ako to uvádzal žalovaný, listinný dôkaz predložený
žalobcom. Nejde o znalecký posudok ako výsledok znaleckého dokazovania nariadeného súdom,

ani o súkromný znalecký posudok podľa ustanovenia § 209 Civilného sporového poriadku. Žalovaná
mala možnosť posudok spochybniť (napr. mohla sama predložiť súkromný znalecký posudok, mohla
navrhnúť znalecké dokazovanie realizované súdom), čo však žalovaná neurobila. Žalobca sa tohto
nároku domáhal i titulom nezákonného rozhodnutia podľa ustanovenia § 1, § 3, § 4 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb., ktorým je podľa žalobcu, s poukazom na právny názor vyslovený v prvom zrušujúcom

rozhodnutí odvolacieho súdu, uznesenie o vznesení obvinenia. Súd prvej inštancie, s poukazom na
právny názor uvedený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, na strane 5, uvádza, rovnako
ako odvolací súd, že v danej veci formálne nedošlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia proti
žalobcovi príslušným orgánom. Podľa ustálenej judikatúry, podľa ktorej pri posudzovaní nároku na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie

trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného konania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. MCdo/15/2009). Takýto
záver sa uplatní aj v prípade, že obžalovaný bol právoplatným rozsudkom oslobodený spod obžaloby,ako tomu bolo u žalobcu v prejednávanej veci a nie je žiadny dôvod pre to, aby sa v prípade oslobodenia
spod obžaloby vyvodzovali pre účely náhrady škody odlišné závery ako v prípade zastavenia trestného
stíhania.Súdprvejinštancie,spoukazomnazáveruvedenývprvomzrušujúcomrozhodnutíodvolacieho

súdu, ustálil, že nezákonným rozhodnutím v prejednávanej veci je uznesenie o vznesení obvinenia
žalobcovi, a oslobodzujúci rozsudok v trestnej veci vedenej proti žalobcovi má teda rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného konania a uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
Keďže súd prvej inštancie ustálil, oba tituly, na základe ktorých sa žalobca domáha tohto nároku, ako
dôvodné, vyhodnocoval ďalej i ďalšie zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to vznik

škody a príčinnú súvislosť medzi nimi. Žalobca počas konania preukazoval poškodenie zdravia žalobcu
ako dôsledok väzby a celého trestného stíhania (listinným dôkazom) znaleckým posudkom znalkyne
Y.., odbor zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, č. 19/2007 z 09. 08. 2007 a výsluchom tejto
znalkyne ako svedkyne. Podľa súdu, súhlasne s názorom žalobcu, zo záverov uvedených v znaleckom
posudku a z výsluchu uvedenej znalkyne, ktoré súd považuje za smerodajné dôkazy v tejto časti žaloby,
vyplýva, že k vzniku duševnej poruchy u žalobcu došlo v priamej kauzálnej súvislosti s trestným stíhaním

a jeho pobytom vo väzbe a toto poškodenie zodpovedá položke 253 - vážne duševné poruchy vzniknuté
pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií,
žiadny iný zdroj poškodenia zdravia žalobcu nebol počas konania žalovanou jednoznačne preukázaný
(napr. už pred vzatím do väzby existujúce zdravotné problémy, osobné problémy). Znalkyňa vyhodnotila
zdravotný stav žalobcu a jeho poškodenie v tomto listinnom dôkaze a vo svojom výsluchu. Znalkyňou

uvádzané skutočnosti týkajúce sa poškodenia zdravia žalobcu predstavujú odborné skutočnosti, na
preskúmanie ktorých by súd musel mať odborné znalosti, čo nemá. Preto akékoľvek pochybnosti o
týchto skutočnostiach mohla žalovaná spochybniť alebo vyvrátiť rovnako iba odbornými skutočnosťami
založenými na odborných znalostiach, a nie iba na všeobecnom spochybnení tohto listinného dôkazu.
Vzhľadom na trvalé následky poškodenia zdravia ohodnotila znalkyňa žalobcove poškodenie zdravia na

1.000 bodov, čo predstavuje maximálne bodové ohodnotenie tejto položky. Keďže podľa ustanovenia §
7 ods. 1 príslušnej vyhlášky je hodnota jedného bodu 60 Sk (1,99 eura), po prepočte, tak predstavuje
nárok žalobcu v tejto časti žaloby sumu 1.991,64 eura. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti tak
súd tento nárok žalobcovi priznal v celom rozsahu a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 1.991,64 eura predstavujúcu nárok na náhradu škody na zdraví titulom rozhodnutia o väzbe ako

nezákonného rozhodnutia spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 01. 03.
2008 až do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
2.4. Nárok na náhradu škody predstavujúcej stratu na zárobku počas výkonu väzby od 26. 01. 1999
do 09. 09. 1999. Žalobca sa tohto nároku vo výške 35.020,96 eura spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, domáhal titulom rozhodnutia o

väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb. má žalobca právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, pretože bol spod
obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 2T/61/1999 zo dňa 26. 06. 2006,
právoplatným dňa 30. 08. 2006.
2.5. Žalobca uviedol, že v čase od 26. 01. 1999 do 09. 09. 1999 (226 dní) bol vo väzbe. Jeho denná

strata na zárobku, keďže počas výkonu väzby nemohol pracovať, podľa žalobcu predstavovala sumu
226,47 CHF, čo v prepočte na eura predstavuje sumu 154,96 eura. Strata na zárobku za jeho celý
pobyt vo väzbe tak podľa žalobcu predstavuje sumu 41.217,54 CHF, čo v prepočte na eura predstavuje
sumu 35.020,96 eura. Žalobca v tejto časti žaloby uvádzal, že škoda mu vznikla tým, že počas výkonu
väzby nemohol pracovať, nemohol za prácu dostať mzdu, nemohol vykonávať akúkoľvek pracovnú inú

činnosť, na základe ktorej by získal nejaký príjem. Ďalej uvádzal, že pred začatím trestného stíhania
dňa 27. 01. 1999 a vzatím do väzby dňa 26. 01. 1999 žil vo U., nevykonával tam živnostenskú činnosť,
ani tam žiadnym právnym spôsobom nepodnikal, nebol zamestnaný v pracovnom, ani inom pomere.
V Slovenskej republike v spoločnosti E. bol spoločník a konateľ, ale pre nezhody so spoločníkom z
nej vystúpil. Papierovo bol síce vo firme kým nezanikla, avšak v skutočnosti v nej nevyvíjal žiadnu

činnosť. Žalovaná v tejto časti žaloby namietala, že žalobca nemá právo na náhradu škody titulom
rozhodnutia o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., pretože si väzbu žalobca
zavinil sám. V tejto časti žaloby, súd rovnako ako v odseku 26 tohto rozhodnutia, s rovnakou právnou
argumentáciou, uvádza, že táto námietka žalovanej je nedôvodná. Súd má za to, že titul rozhodnutie
o väzbe, na základe ktorého sa žalobca domáha proti žalovanej zaplatenia tohto nároku, je dôvodný.

Žalovaná v tejto časti žaloby ďalej namietala, že vychádzajúc z ustanovenia § 21 zákona č. 58/1969 Zb.
a ustanovenia § 445 Občianskeho zákonníka sa pri výpočte straty na zárobku vychádza z priemerného
zárobku poškodeného, ktorý dosiahol pred poškodením. Pri náhrade ušlého príjmu osoby, ktorá bola vo
väzbe sa vychádza zo stavu, aký tu bol pred poškodením, pred vzatím do väzby, lebo tým okamžikompoškodený začal strácať príjem, čím mu vznikla škoda. Podľa žalovanej je potrebné pri stanovení výšky
tohto nároku vychádzať z priemerného zárobku, ktorý poškodený žalobca dosahoval pred vznikom
škody. Žalovaná poukazovala na to, že žalobca celý rok 1998 a v januári 1999 (vzatý do väzby bol 26.

01. 1999) nemal žiadny príjem, zárobok, preto žalobu v tejto časti považovala za nedôvodnú. Podľa
prvého zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, súd prvej inštancie mal najprv ustáliť, či žalobcovi
vznikol nárok na náhradu škody podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a až následne
porovnať zárobok, ktorý žalobca dosahoval pred vzatím do väzby, teda v roku 1998, so zárobkom, ktorý
dosahoval po prepustení z väzby, teda po 09. 09. 1999. Súd na základe vykonaného dokazovania ustálil,

súladne s názorom žalovanej, že žalobca celý rok 1998 a v januári 1999 (vzatý do väzby bol 26. 01.
1999) nemal žiadny zárobok, dokonca ho nemal od októbra 1997. Túto skutočnosť uvádzal i samotný
žalobca, pričom žiadal, aby súd do zárobku, ktorý žalobca dosahoval pred vzatím do väzby pojal sumu
200.000 CHF, ktorú mohol žalobca zarobiť ako odmenu na základe v januári 1999 nakontrahovaných
sponzorských zmlúv, avšak k ich realizovaniu nedošlo, pretože bol vzatý do väzby. Po prepustení z
väzby dňa 09. 09. 1999 sa vrátil do U., kde sa snažil začleniť do pracovného života. Od novembra

1999 pracoval v spoločnosti X., kde však pre vážne zdravotné problémy musel prestať pracovať a od
19. 09. 2003 prestal úplne pracovať, bol úplne práceneschopný a bol odkázaný na sociálnu výpomoc
od U. obecného úradu, ktorú poberal až do priznania invalidného dôchodku od 01. 05. 2005. Podľa
názoru súdu, súhlasne s názorom žalovanej, pri stanovení výšky tohto nároku je potrebné vychádzať
z priemerného zárobku, ktorý žalobca ako poškodený dosahoval pred vznikom škody. Keďže súd prvej

inštancie ustálil, titul, na základe ktorého sa žalobca domáha tohto nároku, ako dôvodný, vyhodnocoval
ďalej i ďalšie zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nimi. Keďže súd na základe vykonaného dokazovania nezistil, že by žalobca pred vznikom
škody mal nejaký zárobok, alebo akýkoľvek iný príjem, a to preukázateľne od jesene 1997 a žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal akýkoľvek zárobok v čase pred vznikom škody, súd považuje zákonný

predpoklad - vznik škody za nedôvodný, a preto žalobu v tejto časti zamietol. Súd má za to, že do
zárobku, ktorý žalobca dosahoval pred vzatím do väzby nie je možné pojať sumu 200.000 CHF, ktorú
mohol žalobca zarobiť ako odmenu na základe v januári 1999 nakontrahovaných sponzorských zmlúv,
tak ako to uvádzal žalobca, pretože tu nejde o konkrétny existujúci zárobok, príjem, ale o virtuálny ušlý
zisk, ktorý tak nemôže predstavovať reálny finančný zdroj, z ktorého by mohol súd vychádzať pri výpočte

straty na zárobku ako príjmu poškodeného, ktorý dosahoval poškodený pred poškodením.
2.6. Nárok na náhradu škody predstavujúcej stratu na zárobku od 01. 04. 2005 (dátum od kedy bol
žalobcovi priznaný čiastočný invalidný dôchodok U. Sociálnou poisťovňou) až do 01. 01. 2010 (od 01.
01. 2010 si žalobca tento nárok uplatnil na tunajšom súde samostatnou žalobou). Žalobca sa tohto
nároku dovolával vo výške 252.350,87 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z

tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia. Žalobca sa tohto nároku domáhal titulom nezákonného
rozhodnutia podľa ustanovenia § 1, § 3, § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorým je podľa žalobcu,
s poukazom na právny názor vyslovený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, uznesenie
o vznesení obvinenia. Súd prvej inštancie, s poukazom na právny názor uvedený v prvom zrušujúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu, na strane 5, uvádza, rovnako ako odvolací súd, že v danej veci formálne

síce nedošlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia proti žalobcovi príslušným orgánom, ale podľa
ustálenej judikatúry, podľa ktorej pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
začatítrestnéhostíhaniaavzneseníobvinenia,zastavenietrestnéhostíhania,akktakémutorozhodnutiu
došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného konania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. MCdo/15/2009). Takýto záver sa uplatní aj v prípade, že obžalovaný bol
právoplatným rozsudkom oslobodený spod obžaloby, ako tomu bolo u žalobcu v prejednávanej veci a
nie je žiadny dôvod pre to, aby sa v prípade oslobodenia spod obžaloby vyvodzovali pre účely náhrady
škody odlišné závery ako v prípade zastavenia trestného stíhania. Súd prvej inštancie, s poukazom na
záver uvedený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ustálil, že nezákonným rozhodnutím

v prejednávanej veci je uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi, a oslobodzujúci rozsudok v trestnej
veci vedenej proti žalobcovi má teda rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
konania a uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Žalobca odôvodňoval tento nárok tým, že
v dôsledku celého trestného konania došlo k jeho invalidizácii, následkom ktorej tak nemohol pracovať
a vznikla mu tým škoda predstavujúca stratu na zárobku. Žalobca v tejto časti žaloby uvádzal, že po

prepustení z väzby dňa 09. 09. 1999 sa vrátil do U., kde od novembra 1999 pracoval v spoločnosti
X., kde však pre vážne zdravotné problémy musel prestať pracovať a od 19. 09. 2003 prestal úplne
pracovať, pretože bol práceneschopný a bol odkázaný na sociálnu výpomoc od U. obecného úradu,
ktorú poberal až do priznania invalidného dôchodku. Žalobca však žiadnym relevantným spôsobomnepreukázal, že zdravotné problémy, ktoré v danom čase mal, a ktoré ho nakoniec doviedli k invalidite,
vznikli alebo sa zintenzívnili pod vplyvom trestného konania alebo väzby. Naopak, z rozhodnutia U.
Sociálnej poisťovne vyplýva, že obmedzenia pri vykonávaní pôvodnej práce má žalobca až od apríla

2004 a nie po návrate z väzby 09. 09. 1999 a v nasledujúcich rokoch. A z výpočtov príjmu samotného
žalobcu vyplýva, že v rokoch 2000 až 2003 dosiahol príjmy, ktoré nemal pred trestným konaním a vzatím
do väzby. Sociálna poisťovňa kantónu A., rozhodnutím zo dňa 05. 10. 2005 od 01. 04. 2005 uznala
žalobcu za čiastočného invalidného dôchodcu, stupeň invalidného poistenia mu bol určený na 55 %, a
to z dôvodu zdravotných problémov - psychické problémy, artróza na pravej nohe, problémy s chrbticou.

V tejto časti žalovaná namietala, že z tohto rozhodnutia nevyplýva, že by zdravotné problémy, ktoré
viedli k čiastočnej invalidizácii žalobcu boli dôsledkom trestného konania. Po oboznámení sa s týmto
listinným dôkazom, má súd za to, že táto námietka žalovanej je dôvodná. Zo znenia tohto rozhodnutia,
ani zo žiadneho ďalšieho dôkazu predloženého žalobcom počas konania jednoznačne nevyplýva, že
by zdravotné dôvody, pre ktoré sa žalobca stal invalidným boli dôsledkom trestného konania. Sociálna
poisťovňa kantónu A., U., rozhodnutím zo dňa 05. 10. 2005 priznala žalobcovi čiastočný invalidný

dôchodok vo výške 424 CHF mesačne od 01. 04. 2005. Sociálna poisťovňa súčasne uviedla, že od
apríla 2004 žalobca bol pri výkone svojej práce ako správca bytového domu, z dôvodu zdravotných
problémov, obmedzený. Sociálna poisťovňa mu odporučila z medicínskeho hľadiska činnosť so stredne
ťažkým fyzickým zaťažením, prácu bez dlhšieho kľačania, zohýbania kolien, dlhšej chôdzi po nerovnom
povrchu, po schodoch. Žalobca ďalej uvádzal, že dňa 03. 05. 2007 si v slovenskej Sociálnej poisťovni

uplatnil nárok na invalidný dôchodok z dôvodu poškodenia jeho zdravia. Sociálna poisťovňa o jeho
žiadosti rozhodla dňa 13. 05. 2008 a od 03. 05. 2007 mu priznala invalidný dôchodok mesačne vo
výške 2.546 Sk, a to z rovnakých dôvodov ako švajčiarska sociálna poisťovňa. Rozhodnutím zo dňa
26. 06. 2008 rozhodla Sociálna poisťovňa o zvýšení invalidného dôchodku žalobcu od 01. 07. 2008
na sumu 2.842 Sk mesačne a rozhodnutím zo dňa 18. 12. 2008 rozhodla opäť o zvýšení na sumu

104,10 eura od 01. 01. 2009. Vzhľadom na uznanie invalidity vo U. mu vznikol vo U. i nárok na invalidný
dôchodok z druhého dôchodkového piliera E. L. N. - J. , ktorá mu dňa 20. 05. 2007 priznala invalidný
dôchodok z druhého dôchodkového piliera za obdobie od 01. 04. 2005 do 18. 09. 2005 vo výške
2.127 CHF, od 19. 09. 2005 do 30. 06. 2007 vo výške 9.513,15 CHF, od 01. 07. 2007 dôchodok vo
výške 301,96 eura, od 01. 01. 2008 štvrťročne vo výške 310,48 eura a od 01. 01. 2009 štvrťročne

vo výške 318,96 eura. Prvé zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu vytklo súdu prvej inštancie, že
počas konania nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi trestným konaním žalobcu, jeho vzatím do
väzby a zhoršením jeho zdravotného stavu, ktoré malo podľa žalobcu viesť k jeho invalidizácii a jej
následkom k nemožnosti pracovať a k strate zárobku. Žalovaná v tejto časti žaloby namietala, že žalobca
nepreukázal počas celého konania existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím ako

titulom, na základe ktorého sa tohto nároku žalobca domáha a škodou, ktorá predstavuje stratu na
zárobku za obdobie od 01. 04. 2005 až do 01. 01. 2010. Súd na základe vykonaného dokazovania
ustálil, že táto námietka žalovanej je dôvodná. Žalovaná namietala i to, že žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal, že by žalobcova invalidita vznikla v dôsledku trestného konania. Táto skutočnosť nie je
preukázaná ani rozhodnutím švajčiarskej Sociálnej poisťovne zo dňa 05. 10. 2005, z ktorého vyplýva, že

žalobcovi bol priznaný polovičný invalidný dôchodok z dôvodu ortopedického ochorenia, ktoré žalobca
nepreukázal ako dôsledok trestného konania. Žalovaná ďalej namietala, že tento nárok od 01. 09. 2007
do 31. 12. 2009 žalobca podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. predbežne so žalovaným
neprerokoval, pričom toto predbežné prerokovanie je zákonnou podmienkou pre možnosť domáhať
sa priznania nároku na súde. Žalovaná v tejto časti žaloby namietala, že v žalobe doručenej súdu

dňa 30. 08. 2007 si uplatnil žalobca nárok na náhradu škody predstavujúcej stratu na zárobku iba za
obdobie od 01. 04. 2005 do 30. 08. 2007. Dňa 05. 02. 2010 žalobca doručil súdu druhú zmenu žaloby,
v ktorej žiadal rozšírenie žaloby o predmetný nárok za obdobie od 01. 09. 2007 do 31. 12. 2009. Táto
druhá zmena žaloby bola súdom pripustená na pojednávaní dňa 11. 06. 2010. Žalovaný namietal podľa
ustanovení § 22 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. premlčanie predmetného nároku od 30. 08. 2009

(oslobodzujúce rozhodnutie súdu bolo právoplatné dňa 30. 08. 2006), pričom druhá zmena žaloby bola
pripustená dňa 11. 06. 2010, teda po zákonnej trojročnej premlčacej lehote. Žalobca k tejto námietke
žalovanej uvádzal, že ku dňu podania žaloby na súd, si uplatnil žalobca všetky nároky, ktoré boli zročné.
V priebehu súdneho konania následkom plynutia času, sa rozsah predmetného nároku rozšíril na ďalšie
časové obdobie, avšak pri zachovaní podstaty právneho dôvodu tohto nároku. Súd po vyhodnotení

právnych argumentácií oboch strán, má za to, že námietka žalovanej, že žalobca nepreukázal príčinnú
súvislosť medzi právnym titulom a škodou je dôvodná, pretože žalobca skutočne počas celého konania
nepreukázal, že by jeho invalidita, v dôsledku ktorej mu mala vzniknúť škoda predstavujúca stratu
na zárobku, pretože už nemohol pracovať, vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutí. Súd ďalejvyhodnotil námietku žalovanej o premlčaní nároku, ktorý si žalobca uplatnil za obdobie od 01. 09. 2007
do 31. 12. 2010 za dôvodnú, pretože nárok za toto obdobie si uplatnil žalobca až 11. 06. 2010, teda
po trojročnej premlčacej lehote podľa ustanovenia § 22 ods. 1 druhá veta zákona č. 58/1969 Zb., ktorá

začala plynúť 01. 09. 2006 a skončila 01. 09. 2009. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody, tak
súd žalobu v tejto časti zamietol.
2.7. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur (bez príslušenstva). Tohto nároku sa
žalobca domáha podľa ustanovenia čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
keďže zákon č. 58/1969 Zb. uplatnenie takého si nároku neupravuje. Žalobca si tento nárok uplatnil

s poukazom na titul rozhodnutie o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to
vzhľadom na právny názor vyslovený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, podľa ktorého,
ak je daný titul rozhodnutie o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., potom je možné
s poukazom na ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takýto
nárok žalobcovi priznať. Žalobca sa tohto nároku domáhal i titulom nezákonného rozhodnutia, ktorým
podľa žalobcu je uznesenie o vznesení obvinenia, a to s poukazom na právny názor uvedený v prvom

zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, na strane 5 tohto rozhodnutia. Žalobca vo svojej žalobe,
ani počas celého konania, nevyšpecifikoval, keďže sa tohto nároku domáhal na základe dvoch titulov,
akej výšky nemajetkovej ujmy sa domáha z jednotlivých titulov, preto mal súd za to, že sa domáha z
jednotlivých titulov rovnakej výšky, z každého po 10.000 eur. Žalobca poukazoval na to, že pri uvedenom
nároku ide o odškodnenie za stres, úzkosť, frustráciu a akúkoľvek inú škodu, ktorá mu bola väzbou a

celým trestným konaním spôsobená. Žalobca nesúhlasil, že ním uplatnená výška nemajetkovej ujmy
je neprimeraná, tak ako to namietala žalovaná s poukazom na limity určené zákonom č. 215/2006
Z. z. o odškodňovaní obetí násilných trestných činov. Poukazoval na to, že žiadny právny predpis
v takýchto prípadoch neustanovuje žiadne limity, naopak, výšku nemajetkovej ujmy určuje iba súd.
Jediným limitom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy je jej primeranosť, ktorú určuje súd s poukazom

na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, okolností, pri ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do
osobnosti fyzickej osoby, a to či pôvodca zásahu neposkytol už mimosúdne morálne alebo finančné
zadosťučinenie. Žalobca v tejto časti uvádzal, že trestné konanie i jeho pobyt vo väzbe, ovplyvnili jeho
súkromný, rodinný život, jeho vtedajšie manželstvo, ktoré sa následkom toho i rozpadlo, dňa 29. 10.
2011, kedy sa s vtedajšou manželkou rozviedli, pretože jeho manželka s ním už nechcela žiť, pretože

bol vo väzbe. Kvôli trestnému konaniu mal problémy i s ďalšou manželkou, s ktorou sa oženil v roku
2002. Táto manželka sa z ich spoločnej domácnosti odsťahovala v roku 2006, a spoločne dňa 22. 11.
2006 podali návrh na rozvod na súd v A. ktorý však následne zobrali späť a U. súd dňa 17. 01. 2007
konanie zastavil. Avšak ani toto jeho manželstvo neustálo jeho psychické problémy (depresie, psychické
napätie, bolesti hlavy, podráždenosť, nespavosť) spôsobené väzbou a trestným konaním, a nakoniec

sa dňa 09. 11. 2011, právoplatne dňa 09. 12. 2011, rozviedli. Pod vplyvom celej situácie sa prerušili
a naštrbili jeho vzťahy s najbližšou rodinou, dcérami (tri dcéry), kamarátmi a známymi. Ovplyvnilo to i
jeho profesný život, pretože stratil vo U. i na L. kredit slušného človeka. Po prepustení z väzby, ktorá
zanechala na ňom veľkú traumu, sa u neho objavili psychické problémy, ktoré sa snažil pred svetom
skryť, aby neprišiel o prácu a pred svetom o dôveryhodnosť. Psychické zdravotné problémy sa začali

prejavovať i na fyzickom zdraví (psychosomatika), objavila sa u neho artróza na hornom a dolnom
priehlavkovom kĺbe. Psychické zdravotné problémy znášal o to ťažšie, že U., kde po prepustení z väzby
žil, je konzervatívna spoločnosť, ktorá prísne posudzuje každého prisťahovalca a jeho výkon práce
(občianstvo U. konfederácie získal až 06. 02. 2001). Psychické problémy trvali u žalobcu počas celého
trestného konania i po jeho právoplatnom oslobodení, pretože išlo o hlbokú a zjavne už nevyliečiteľnú

psychickú traumu. Žalovaná i v tejto časti žaloby namietala, že žalobca nemá právo na náhradu škody
titulom rozhodnutia o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., pretože si väzbu
žalobca zavinil sám. V tejto časti žaloby, súd rovnako ako v odseku 26 tohto rozhodnutia, s rovnakou
právnou argumentáciou, uvádza, že táto námietka žalovanej je nedôvodná. Súd má za to, že titul
rozhodnutie o väzbe, na základe ktorého sa žalobca domáha proti žalovanému zaplatenia tohto nároku,

je dôvodný. Súd, súhlasne s právnou argumentáciou žalobcu uvádza, že žalobca si tento nárok uplatnil
s poukazom na titul rozhodnutie o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to
vzhľadom na právny názor vyslovený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, podľa ktorého,
ak je daný titul rozhodnutie o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., potom je
možné s poukazom na ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

takýto nárok žalobcovi priznať. Žalobca sa tohto nároku domáhal i titulom nezákonného rozhodnutia,
ktorým podľa žalobcu je uznesenie o vznesení obvinenia, a to s poukazom na právny názor uvedený v
prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, na strane 5 tohto rozhodnutia. Podľa názoru súdu titul
tzv. nezákonného rozhodnutia, nie je právnym základom pre priznanie tohto nároku žalobcovi, pretožezákon č. 58/1969 Zb. neupravuje priznanie poškodenému nemajetkovej ujmy titulom nezákonného
rozhodnutia. Žalovaná namietala neprimeranosť uplatnenej výšky s poukazom na iné právne predpisy,
ktoré odškodňujú osoby, na ktorých bol spáchaný násilný trestný čin, kde maximálna výška nemajetkovej

ujmy je 5 násobok minimálnej mzdy, čo predstavuje sumu okolo 16.000 až 17.000 eur. Súd má za to,
že žalobca počas celého konania preukázal dostatočným spôsobom stres, úzkosť, frustráciu, ktorá mu
bola väzbou spôsobená, preukázal, že jeho pobyt vo väzbe, ovplyvnil jeho súkromný, rodinný život,
vzťahy s kamarátmi, známymi. Súd po ustálení, že v tejto časti žaloby je daný titul, priznal žalobcovi
nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 eur titulom rozhodnutia o väzbe, a vo zvyšnej časti žalobu v tejto

časti zamietol (titul rozhodnutie o väzbe zamietol v časti nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur a titul
nezákonné rozhodnutie zamietol v celej časti nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur).
2.8. V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku súd uviedol, že boli splnené podmienky na zastavenie konania
v časti príslušenstva z nemajetkovej ujmy, pretože žalobca svojím dispozitívnym úkonom zobral voči
žalovanej žalobu v tejto časti späť v celom rozsahu a žalovaná na pojednávaní vedenom dňa 26. 02.
2015 so späťvzatím v tejto časti súhlasila. Súd postupom podľa § 145 ods. 2 CSP konanie zastavil.

3. Krajský súd v Bratislave (v poradí tretím rozhodnutím) na odvolanie žalobcu i žalovanej rozsudkom z
20. augusta 2019 sp. zn. 5Co/132/2019 vo výroku I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti a žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
3.1. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu

potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 CSP) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,
jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 CSP).
3.2. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387
ods. 2 CSP.
3.3. Ohľadom priznanej nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur odvolací súd poukazuje na to, že túto
súd prvej inštancie žalobcovi priznal ako kompenzáciu titulom rozhodnutia o väzbe v súlade s § 5

ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a ustanovením čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na už skoršie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
v predmetnej veci sp. zn. 3Co/78/2011 zo dňa 18. 06. 2012, ktorý sa otázke priznania nemajetkovej
ujmy žalobcovi venuje obšírnejšie a usmerňuje v danej oblasti súd prvej inštancie, pričom ukladá súdu
prvej inštancie povinnosť za účelom zistenia výšky peňažnej sumy nemajetkovej ujmy vykonať ďalšie

dokazovanie. Z obsahu predloženého spisu, je zrejmé, že súd prvej inštancie v tejto časti postupoval
v súlade s pokynmi a usmerneniami odvolacieho súdu a priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške
5.000 eur. V tomto smere súd poukázal na žalobcom dostatočne preukázaný stres, úzkosť, frustráciu,
ktorá mu bola spôsobená väzbou, taktiež preukázal, že jeho pobyt vo väzbe ovplyvnil jeho súkromný a
rodinný život, vzťahy s kamarátmi a známymi.

3.4. V súvislosti s nárokom na náhradu škody predstavujúcej stratu na zárobku počas výkonu väzby
od 26. 01. 1999 do 09. 09. 1999, odvolací súd opätovne upozorňuje na prvé zrušujúce rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorým uložil súdu prvej inštancie okrem iného aj povinnosť zistenia a porovnania
zárobku, ktorý dosahoval žalobca pred vzatím do väzby (v roku 1998) so zárobkom, ktorý dosahoval po
prepustení z väzby, po 09. 09. 1999. V tomto smere je potrebné vychádzať zo súdom prvej inštancie

vykonaného dokazovania, z ktorého je zrejmé, že žalobca počas roku 1998 a v rozhodnom čase januára
1999 (do času vzatia do väzby 26. 01. 1999) nedosahoval žiaden príjem, ktorý by bolo možné žalobcovi
v súlade s § 21 zákona č. 58/1969 Zb. a § 445 Obč. zákonníka priznať ako náhradu za stratu na zárobku
počas výkonu väzby (§ 445 Obč. zákonníka, strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví,
uhradzuje sa peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý

pred poškodením dosahoval). Vzhľadom na čo, je možné uzavrieť, že predpokladom priznania náhrady
je to, že v dôsledku straty alebo zníženia pracovnej spôsobilosti prichádza poškodený sčasti alebo
celkom o zárobok, ktorý by dosiahol, ak by nedošlo k poškodeniu zdravia. Rovnako tak nebolo možné
do ušlého zisku žalobcu zahrnúť ani čiastku 200.000 CHF, ako odmenu na základe nakontrahovaných
sponzorských zmlúv v januári 1999, nakoľko v danom prípade ide iba o určitý možný virtuálny zisk,

ktorého dosiahnutie by bolo pri slede normálneho behu udalostí možné dôvodne očakávať. Ušlý zisk
je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu
majetkovýchhodnôt,hocisatosohľadomnapravidelnýbehvecídaloočakávať.Ušlýzisksaneprejavuje
zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávanéhoprínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto
postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti)
mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku

konania škodcu (uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/319/2008, zo dňa 28. apríla 2010).
3.5. Nárok na náhradu škody titulom straty na zárobku od 01. 04. 2005 do 01. 01. 2010 v dôsledku
priznanej invalidity, nie je možné žalobcovi priznať, keďže počas celého konania nepreukázal príčinnú
súvislosť s invaliditou, a teda znížením pracovnej spôsobilosti a nezákonným rozhodnutím. Žalobca
počas konania nepredložil súdu na vykonanie žiaden dôkaz, ktorý by priamo spojoval trestné konanie,

vzatie žalobcu do väzby a zhoršením zdravotného stavu žalobcu, ktoré viedlo k jeho invalidizácii a
nemožnosti pracovať, teda k strate na zárobku.
3.6. V súvislosti s nárokom na náhradu škody vo výške 1.991,64 eura a príslušenstva odvolací súd
poukazuje na to, že pri stanovení náhrady škody na zdraví vychádzal súd z predloženého znaleckého
posudku Y. č. 19/2007 zo dňa 09. 08. 2007 a výsluchu znalkyne ako svedka. V konaní bolo preukázané,
že poškodenie zdravia žalobcu, bolo ako dôsledok väzby a trestného stíhania ako takého. Nakoľko

súd nemá dostatočné odborné znalosti na posúdenie otázky, na riešenie ktorej sú potrebné odborné
znalosti, musí pri posudzovaní poškodenia zdravia žalobcu vychádzať z vyjadrení, posudkov osôb, ktoré
na posúdenie tejto otázky tieto vedomosti majú, pričom skutočnosť, že predmetný znalecký posudok bol
vypracovaný znalkyňou na objednanie žalobcu nie je prekážkou.

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (v žalobe zamietajúcej časti) podal dovolanie žalobca, v
ňom označil dovolacie dôvody - § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhol zrušiť rozsudky
odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti i súdu prvej inštancie a vec v rozsahu zrušenia vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4.1. V dovolaní sa venoval opisu doterajšieho priebehu sporu. Dovolateľ v dovolaní nerozlišuje medzi

uplatnenými dovolacími dôvodmi, zrozumiteľne ich nevymedzuje. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420
písm. f) CSP a súčasne aj k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietal porušenie
princípu právnej istoty - lebo bez dokazovania (zmeny skutkového stavu) súd prvej inštancie rozhodol
inak, a tak jeho rozhodnutie označuje za nepredvídateľné. Vysvetlil prečo nepovažoval za správny záver
súdu prvej inštancie, že väzobný dôvod v prípade tzv. kolúznej väzby bol daný. V ďalšom dovolateľ

opisuje vlastnú právnu argumentáciu vo vzťahu k výške škody spôsobenej výkonom väzby a k výške
škody spôsobenej po prepustení z väzby. Namietal, že súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy,
a že na niektoré dôkazy neprihliadli. Za nesprávny záver súdu prvej inštancie označil premlčanie jeho
práva na náhradu škody spôsobenej stratou na zárobku po prepustení z väzby.

5. K dovolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (č. l. 1025 a nasl. spisu), ktorá žiadala dovolanie žalobcu
odmietnuť, pretože neuviedol skutočnosti, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Dovolateľ neoznačil právnu otázku ani nepoukázal na ustálenú prax
dovolacieho súdu, od ktorej sa mal odvolací súd odchýliť. Odvolací súd i súd prvej inštancie pri riešení
otázok relevantných pre konanie postupovali predvídateľným spôsobom.

6. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca (č. l. 1057 a nasl.), v ktorom zotrval na svojich dovolacích
dôvodoch a opätovne sa vyjadril k žalobou uplatneným nárokom.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 13. decembra 2022 sp. zn. 9Cdo/306/2020 dovolanie

žalobcu odmietol a žalovanej proti žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
7.1. Dovolací súd predovšetkým uviedol, že žalovaná správne konštatuje, že žalobca pri dovolacom
dôvode v zmysle § 420 písm. f) CSP neoznačuje nesprávny procesný postup, (teda neuvádza súvisiace
ustanovenie CSP, ktoré malo byť súdmi porušené, a to ani v spojení s princípom právnej istoty).
Hlavným znakom charakterizujúcim vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, je nesprávny procesný

postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Pri
dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobca nevymedzil právnu otázku, pri riešení
ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, neuviedol z akých
dôvodov považuje právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom za nesprávne, aké je podľa jeho
názoru správne riešenie a v tejto súvislosti neoznačil ani ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,

od ktorej sa mal odvolací súd odkloniť. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že zo strany dovolateľa
nebol preukázaný (ani náležite vymedzený) nesprávny procesný postup súdu v žiadnom jeho aspekte,
ktorým by bol vylúčený z uskutočňovania jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP.7.2. Dovolací súd pripomenul, že dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 419
a § 421 CSP). Námietky dovolateľa smerujúce voči procesnému postupu i právnemu posúdeniu veci
súdom prvej inštancie sú prípustným dovolacím argumentom iba vtedy, ak ich dovolateľ namietal v

odvolaní a odvolací súd sa ich opodstatnenosťou nezaoberal alebo ich nesprávnosť neeliminoval. Tieto
súvislosti je povinný tvrdiť a preukazovať dovolateľ v dovolaní, dovolací súd ex officio tieto skutočnosti
sám nevyhľadáva, neskúma ani nevyhodnocuje. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP). V dovolaní dovolateľ vo veci samej

nemá možnosť namietať skutkové zistenia, prípadne ich popierať, navrhovať dôkazy a pod. Dovolací
súd zdôraznil, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie
nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Preto napríklad nedostatočne zistený skutkový stav
veci, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu
nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm.
f) CSP (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2018, 3Cdo/94/2018,

6Cdo/69/2020, 9Cdo/209/2020). Pri posudzovaní ústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný
súd (II. ÚS 465/2017) k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. Pokiaľ dovolateľ vyvodzoval prípustnosť
dovolania aj z nesprávnosti právnych záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie,
dovolací súd uviedol, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym
posúdením veci (viď R 54/2012 a tiež 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011,

5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010, 8ECdo/170/2014, 9Cdo/86/2020). Na tom, že ani
prípadné nesprávne právne posúdenie veci nezakladá dovolateľom tvrdenú vadu zmätočnosti zotrval
aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017,
3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018, 9Cdo/86/2020). Právne
posúdenie môže zakladať dovolací dôvod v zmysle § 421 CSP cez prizmu niektorej zo skutkových

podstát uvedených pod písmenom a) až c) (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ síce v podanom dovolaní
označil dovolací dôvodov v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, tento však náležite nevymedzil. Ex officio
ingerencia dovolacieho súdu majúca za následok reštauráciu dovolacieho dôvodu s novým vymedzením
jeho obsahu, patričným komentárom i hľadaním a označením vhodnej judikatúry dovolacieho súdu,
by mohla byť neprípustným súdnym zásahom narúšajúcim samú materiálnu podstatu spravodlivého

procesu garantujúceho nestrannosť a nezávislosť sudcov i princípov rovnosti (vrátane „rovností zbraní“)
a kontradiktórnosti civilného sporového konania. Z uvedeného plynie, že dovolací súd nemôže svoje
rozhodnutie založiť na vlastných domnienkach alebo predpokladoch, nemôže nahradzovať kvalifikovaný
servis poskytovaný právnym zástupcom, lebo vymedzenie predmetu a rozsahu dovolania patrí do
výlučnej sféry dovolateľky (porovnaj IV. ÚS 372/2020). Dovolací súd pritom vyslovil, že rešpektuje limity

práva na prístup k súdu, v zmysle ktorých právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesným
obmedzeniam a formalitám, pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti obmedzenia,
aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol narušený jeho účel. Dovolací
súd v tomto prípade nerezignoval na svoju povinnosť vykladať podmienky prípustnosti dovolania tak,
aby bola naplnená ústavou ustanovená povinnosť súdov poskytovať jednotlivcom ochranu základných

práv a slobôd (k tomu porovnaj napr. I. ÚS 186/08, I. ÚS 164/2012). Dovolací súd sa pokúsil autenticky
porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako celku, ale na druhej strane, nemožno dotvárať vec na úkor
procesnej protistrany. Má ísť o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“,
čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu uplatneného dovolacieho dôvodu
(porovnaj III. ÚS 223/2021).

7.3. Dovolací súd sa stotožnil s názormi ústavného súdu, že cieľom pravidiel týkajúcich sa prípustnosti
dovolania je zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá
bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá
budú aplikované. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania
s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv dovolateľov v prípade, ak bolo

toto posúdenie vykonané v súlade so zákonom. Ústavný súd v uznesení sp. zn.: I. ÚS 215/2022-15
zo 14. apríla 2022, bod 15. odôvodnenia (tiež I. ÚS 214/2022-14 zo 14. apríla 2022 bod 20.) k
odmietnutiu dovolania pre nesplnenie náležitostí zadefinovania dôvodu prípustnosti mimoriadneho
opravného prostriedku uviedol, že aj keď jeho súčasná judikatúra uprednostňuje materiálny prístup k
vymedzeniudovolacíchdôvodovzostranynajvyššiehosúdu(I.ÚS336/2019,IV.ÚS479/2021),dovolací

súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom nemôže túto otázku vyabstrahovať z
dovolania sám (II. ÚS 291/2021). Ústavne konformné riešenie vyžaduje, „aby právna otázka z dovolania
jasne vyčnievala, a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ
za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť..“ Sťažovateľ, resp. jeho advokát„preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho právneho
posúdenia spornej právnej otázky“ (I. ÚS 115/2020). Za jasné nemožno považovať dovolanie v tejto veci,
ktoré vzájomne zmiešava a nerozlišuje vymedzenie dovolacieho dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP od

dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
7.4. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol v zmysle § 447 písm. f) CSP, ako
dovolanie v ktorom dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.
7.5. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP tak, že
žalovanej ich náhradu nepriznal, pretože aj keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu

zavinil žalobca (§ 256 ods. 1 CSP), žalovanej žiadne preukázané trovy dovolacieho konania nevznikli
(R 72/2018).

8. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo 14. decembra 2023 sp. zn. I. ÚS 311/2023 zrušil
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/306/2020 z 13. decembra 2022.
8.1. V odôvodnení nálezu mimo iného uviedol: „21. Po detailnom oboznámení sa s dôvodmi

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a obsahom vyžiadaného dovolania sťažovateľa ústavný
súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa nevysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa ústavne
akceptovateľným spôsobom.
22. Najvyššiemu súdu možno predovšetkým vytknúť už na prvý pohľad značnú neadresnosť
odôvodnenia jeho uznesenia, keďže v podstate celá jeho časť je venovaná teoretickým východiskám

týkajúcim sa posudzovania splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s
viacerými odkazmi na judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu a tiež definovaniu povinností
dovolateľov pri formulovaní obsahu dovolania tak, aby nevykazovalo nedostatky vedúce k jeho
odmietnutiu. K obsahu dovolania sťažovateľa sa pritom dovolací súd konkrétne vyjadril iba v bode 17.
napadnutého uznesenia, keď konštatoval, že sťažovateľ pri dovolacom dôvode v zmysle § 420 písm.

f) CSP neoznačil nesprávny procesný postup súdu, ktorým by mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval
svoje procesné oprávnenia (neuviedol súvisiace ustanovenie Civilného sporového poriadku, ktoré malo
byť súdmi porušené, a to ani v spojení s princípom právnej istoty) a pri dovolacom dôvode podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP nevymedzil právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, neuviedol, z akých dôvodov považuje právne posúdenie tejto

otázky odvolacím súdom za nesprávne, aké je podľa jeho názoru správne riešenie, a v tejto súvislosti
neoznačil ani ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.

24. Napriek tomu, že s dovolacím súdom je potrebné súhlasiť v tom smere, že sťažovateľ v dovolaní
skutočne presne nerozdelil, ktoré dovolacie dôvody spadajú pod uplatnený dôvod prípustnosti dovolania

podľa § 420 písm. f) CSP, a ktoré pod § 421 ods. 1 písm. a) CSP, nemôže len táto skutočnosť
ich „vzájomného zmiešavania“, (čo najvyšší súd definuje ako znak nejasnosti a neurčitosti dovolania,
pozn.) bez ďalšieho obstáť ako dôvod na odmietnutie dovolania za situácie, ak z jeho textu je možné
identifikovať konkrétne dovolacie námietky, ktoré najvyšší súd dokáže podradiť pod ten-ktorý uplatnený
dôvod prípustnosti dovolania. Samozrejme, ako správne uviedol najvyšší súd, jeho úlohou nie je hádať a

domýšľať si, čo mal dovolateľ na mysli, avšak súčasne nemožno opomenúť jeho povinnosť porozumieť
textu dovolania ako celku. ...

26. Z dovolania je pritom zrejmé, že sťažovateľ jeho prípustnosť založil na dôvodoch podľa § 420 písm.
f) CSP a tiež podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pričom v jeho obsahu sú jasne rozpoznateľné námietky

(i) nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, čo má podľa sťažovateľa za následok jeho
arbitrárnosť, (ii) nesprávneho právneho posúdenia (či právneho vyhodnotenia) nároku na náhradu straty
na zárobku v otázke existencie príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním sťažovateľa, rozhodnutím o
jeho vzatí do väzby a zhoršením jeho zdravotného stavu vedúcim k vzniku invalidity, (iii) nesprávneho
posúdenia otázky premlčania predmetného nároku straty na zárobku uplatneného aj za obdobie od 1.

septembra 2007 do 31. decembra 2010, (iv) nedostatkov a svojvôle v procese hodnotenia dôkazov, (v)
porušenia predvídateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.

27. Podľa názoru ústavného súdu nie je správne, ak sa najvyšší súd zameria len na jednu vetu, ktorú
dovolateľ prípadne v dovolaní označí ako právnu otázku, a izoluje sa od toho, ako je vymedzený dovolací

dôvod. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod, vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421
CSP a až následne možno posúdiť, (a) či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide
o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písm. a) až c) v § 421 ods. 1 CSP. Ide o to pokúsiť sa autenticky
porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako celku, ale druhej strane ani dotvárať vec na úkor procesnejprotistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu ,,hádať“, čo povedal
dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (I. ÚS 336/2019). ...

28. Najvyšší súd však ani na jednu z prezentovaných námietok sťažovateľa nereagoval, ale ako už bolo
zmienené, iba vo všeobecnej rovine po poskytnutí viacerých teoretických úvah o charaktere dovolania
ako mimoriadneho opravného prostriedku a predpokladoch jeho prípustnosti skonštatoval absenciu
vymedzenia dovolacích dôvodov spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

29. Odôvodnenie, ktoré len všeobecným spôsobom konštatuje nesplnenie podmienok prípustnosti
dovolania bez akejkoľvek odpovede na konkrétne námietky sťažovateľa v dovolaní, nemôže učiniť
zadosť požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v súlade s právom na spravodlivý
proces (obdobne I. ÚS 145/2023). ... V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej dovolací súd nie je vymedzením prípustnosti viazaný a
skúma ju aj sám (I. ÚS 51/2020). Namietaná právna otázka môže vyplynúť aj z textu dovolania a

nemusí byť formálne vymedzená v jeho konkrétnej časti. Ústavný súd pritom pripomína, že súd má
poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátov) toho istého súdu, a túto
judikatúrumusízohľadniťbezohľadunato,činaňusamotnéstranysporupoukazujú.Súčasnekvýhrade
dovolacieho súdu, že sťažovateľ si nesplnil ani svoju povinnosť uviesť v dovolaní ustálenú rozhodovaciu
prax, od ktorej sa mal odvolací súd odchýliť, uvádza, že označenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry)

najvyššieho súdu nie je v zmysle § 428 CSP obligatórnou náležitosťou dovolania. Z uvedeného vyplýva,
že dovolanie prípustné podľa § 421 CSP dovolateľ obligatórne odôvodní tým, že rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP), pričom dotknutý dovolací dôvod vymedzí
tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a súčasne uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Argumentácia dovolateľa konkrétnou

rozhodovacou praxou najvyššieho súdu je tak nad rámec zákonných požiadaviek a dovolací súd ňou
nie je viazaný (III. ÚS 76/2021).

33. Povedané inak, povinnou obsahovou náležitosťou dovolania odôvodneného nesprávnym právnym
posúdením veci nie je uvedenie konkrétneho rozhodnutia, teda referenčnej judikatúry dovolacieho

súdu. V dovolaní podľa § 421 CSP je potrebné venovať sa iba otázke nesprávneho právneho
posúdenia, nie referenčnej judikatúre. Tej sa môže najvyšší súd zmocniť celkom autonómne, a teda
vziať pri posudzovaní prípustnosti dovolania do úvahy i takú judikatúru, ktorou dovolateľ neargumentuje
(obdobne III. ÚS 163/2021).

34. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd uzatvára, že v posudzovanej veci napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu nedáva dostačujúcu odpoveď na sťažovateľom jednoznačne formulované námietky
tvoriace obsah jeho dovolania. Závery najvyššieho súdu nenapĺňajú požiadavky kladené na rozhodnutia
súdov v zmysle základného práva na súdnu ochranu, a preto je potrebné vysloviť porušenie základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ... Po vrátení veci bude úlohou najvyššieho súdu opätovne posúdiť
námietky sťažovateľa, ktoré smerovali k nespokojnosti s rozhodnutím krajského súdu a vyhodnotiť, či
sú uvedené námietky spôsobilé založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm.
a) CSP.“

9. Najvyššísúdvzmysleustanovenia§134ods.1zákonač.314/2018Z.z.oÚstavnomsúdeSlovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, je viazaný právnymi
názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto zrušujúcom náleze.

10. Najvyššísúdakosúddovolací(§35CSP),poopakovanomzistení,žedovolaniepodalavstanovenej

lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej
neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP)
dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

Medze dovolacieho konania (prieskumu):

10.1. Medze dovolacieho konania predstavujú vlastnú justifikačnú činnosť premietajúcu sa v dlhodobo
ustálenej a rešpektovanej judikatúre dovolacieho súdu o zásadných otázkach dovolania a dovolacieho
konania (prieskumu), ktorá ani v súčasnosti nestratila svoj charakter a význam mimoriadnostitohto prostriedku právnej ochrany. Cieľom zostáva náprava fundamentálnych vád konania (tzv. vád
zmätočnosti) a zjednocovanie (i tvorba) judikatúry, ktorá neslúži k náprave bežných nesprávnosti a
omylov pri nachádzaní práva. Medze dovolacieho konania (prieskumu), či už ich dovolací súd explicitne

(ne)uvádza v odôvodnení svojich rozhodnutí, alebo z nich (“len“) implicitne pri svojej činnosti vychádza,
posilňujú právnu kontinuitu a stabilitu dovolacieho procesu, zabezpečujú právnu istotu i predvídateľnosť
postupu dovolacieho súdu a jeho rozhodovania.
10.2. Zhľadiskaústavnéhoaspektutrebarešpektovaťprávomocnajvyššiehosúduústavnekonformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade

je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.
10.3. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia

inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.
10.4. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán,ktorýchprávnavecbolaprávoplatneskončená,musíbyťvyváženésprísnenýmiajasnečitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže

byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.
10.5. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom

sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.
10.6. Dovolací súd vychádza z toho, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal
slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom

konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy,
pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť
vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať
revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie ani prieskumu nimi vykonaného

dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy
prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný
skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov.
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie

je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní, (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).
10.7. V dôsledku viazanosti dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dovolací súd neprejednáva (ex officio)

dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod; ide o posilnenie
dispozičného princípu v dovolacom konaní (deetatizáciu dovolania), pri plnom rešpektovaní autonómie
a zodpovednosti dovolateľa, pri rozhodovaní o tom, či podá dovolanie, aký dovolací dôvod uplatní a
akým spôsobom ho vymedzí. S tým súvisí aj procesná pasivita dovolacieho súdu, ktorý pri prípadných
vadách dovolania tieto pri riadnom zastúpení dovolateľa nenapráva.

10.8. Dovolací súd konštantne poukazuje i na to, že dovolacie konanie má od účinnosti Civilného
sporového poriadku povahu typického „advokátskeho procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie
sporového poriadku. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát,
dovolateľ, ktorý má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ale aj zamestnanec dovolateľa,
ktorý je právnická osoba nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní

s predchádzajúcou právnou úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska
posúdenia prípustnosti dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom
upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania apredpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.
10.9. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá

dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447
písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení
s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
10.10. Dovolací dôvod nemožno vymedziť s odkazom na podania uskutočnené pred súdom prvej

inštancie alebo odvolacím súdom (§ 433 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP). Nesprávne právne posúdenie veci nie
je úspešným vymedzením dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP (R 24/2017). Iným
(zmeneným) skutkovým stavom v zásade nie je možné úspešne odôvodniť nesprávne právne posúdenie
veci v zmysle § 421 CSP. V dovolacom konaní nemožno preskúmavať hodnotenie dôkazov súdmi (R

42/1993). Nevykonanie navrhnutých dôkazov súdom nie je postupom zakladajúcim vadu zmätočnosti v
zmysle § 420 písm. f) CSP (R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000).
10.11. Dovolací súd prihliada na tie dovolacie námietky, ktoré dovolateľ uplatnil v odvolaní, a ktorými
sa odvolací súd zaoberal avšak ich nepovažoval za opodstatnené, čo musí vyplývať z dovolania. Na
dovolacie námietky uplatnené až (len) v dovolaní dovolací súd neprihliada (princíp subsidiarity), viď napr.

sp. zn. 8Cdo/159/2020, 9Cdo/132/2020, 7Cdo/27/2023, 3Cdo/39/2024, IV. ÚS 526/2024.
10.12. Dovolací súd svojou justifikačnou činnosťou o tzv. monolitickej argumentácii v dovolaní (viď napr.
9Cdo/12/2022, 9Cdo/72/2021 a iné) za vadu zmätočného dovolania považuje také, ktoré vo svojom
argumentačnom obsahu nerozlišuje dovolacie dôvody v zmysle § 420 písm. f) CSP (vady zmätočnosti)
od dovolacích dôvodov § 421 CSP (nesprávneho právneho posúdenia veci) a tieto navzájom zmiešava,

lebo tým trpí zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť, súladnosť a právna konzistentnosť prejavu dovolateľa i
keď tento je zastúpený kvalifikovaným zástupcom (napr. advokátom), ktorým bolo dovolanie spísané.

11. Po vrátení veci na ďalšie konanie dovolací súd viazaný právnym názorom ústavného súdu pristúpil k
posúdeniu námietok dovolateľa, tak ako ich identifikoval a vyabstrahoval ústavný súd v náleze a súčasne

dovolací súd ich vyhodnotil, či tieto sú spôsobilé založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) a
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP; išlo o tieto námietky: (i) nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského
súdu, čo má podľa sťažovateľa za následok jeho arbitrárnosť, (ii) nesprávneho právneho posúdenia (či
právneho vyhodnotenia) nároku na náhradu straty na zárobku v otázke existencie príčinnej súvislosti
medzi trestným stíhaním sťažovateľa, rozhodnutím o jeho vzatí do väzby a zhoršením jeho zdravotného

stavu vedúcim k vzniku invalidity, (iii) nesprávneho posúdenia otázky premlčania predmetného nároku
straty na zárobku uplatneného aj za obdobie od 1. septembra 2007 do 31. decembra 2010, (iv)
nedostatkov a svojvôle v procese hodnotenia dôkazov, (v) porušenia predvídateľnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu.

12. K námietke ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, čo má podľa
sťažovateľa za následok jeho arbitrárnosť:
12.1. Pokiaľ dovolateľ namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, či jeho
arbitrárnosť, tu dovolací súd poukazuje na zjavnú protichodnosť takého tvrdenia s tým, čo vyplýva
z dôvodov súdnych rozhodnutí. Z odôvodnení rozhodnutí (za situácie, kedy odvolací súd potvrdil

rozhodnutie súdu prvej inštancie) je zrejmé z akých dôvodov súd prvej inštancie žalobe v časti o
náhradu nemajetkovej a v časti náhrady škody na zdraví vyhovel, a prečo túto v zostávajúcej časti
(škody na zdraví, nemajetkovej ujmy a náhrady straty na zárobku) zamietol. Sťažovateľ si mal nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy uplatniť vo výške 20.000 eur na základe dvoch titulov (rozhodnutie
o väzbe a rozhodnutie o vznesení obvinenia), čo nepoprel. Súd prvej inštancie považoval nárok za

dôvodný do výšky 5.000 eur s poukazom na rozhodnutie o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb., a to vzhľadom na právny názor vyslovený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho
súdu, podľa ktorého, ak je daný titul rozhodnutie o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969
Zb., potom je možné s poukazom na ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd takýto nárok žalobcovi priznať. Vo zvyšku - čo do výšky uplatnenej nemajetkovej

ujmy nad sumu 5.000 eur - súd považoval žalobcov nárok za nedôvodný, keď vychádzal z toho,
že „jediným limitom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy je jej primeranosť“, a to bez ohľadu na jej
titul. V tomto smere súd poukázal na žalobcom dostatočne preukázaný stres, úzkosť, frustráciu, ktorá
mu bola spôsobená väzbou, taktiež preukázal, že jeho pobyt vo väzbe ovplyvnil jeho súkromný arodinný život, vzťahy s kamarátmi a známymi. V súvislosti so zamietnutím nároku na náhradu škody
predstavujúcej stratu na zárobku počas výkonu väzby od 26. 01. 1999 do 09. 09. 1999 súdy uviedli,
že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca počas roku 1998 a v rozhodnom čase januára

1999 (do času vzatia do väzby 26.01.1999) nedosahoval žiaden príjem, ktorý by bolo možné žalobcovi
v súlade s § 21 zákona č. 58/1969 Zb. a § 445 Obč. zákonníka priznať ako náhradu za stratu na
zárobku počas výkonu väzby (§ 445 Obč. zákonníka, strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na
zdraví, uhradzuje sa peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného,
ktorý pred poškodením dosahoval). Predpokladom priznania náhrady je to, že v dôsledku straty alebo

zníženia pracovnej spôsobilosti prichádza poškodený sčasti alebo celkom o zárobok, ktorý by dosiahol,
ak by nedošlo k poškodeniu zdravia. Rovnako tak nebolo možné do ušlého zisku žalobcu zahrnúť
ani čiastku 200.000 CHF, ako odmenu na základe nakontrahovaných sponzorských zmlúv v januári
1999, nakoľko v danom prípade ide iba o určitý možný virtuálny zisk, ktorého dosiahnutie by bolo pri
slede normálneho behu udalostí možné dôvodne očakávať. Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom,
že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa

to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu).
Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri
pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený
dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu

(uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/319/2008, zo dňa 28. apríla 2010). Zamietnutie nároku
na náhradu škody titulom straty na zárobku od 01. 04. 2005 do 01. 01. 2010 v dôsledku priznanej
invalidity súdy odôvodnili tým, že žalobca počas celého konania nepreukázal príčinnú súvislosť s
invaliditou, a teda znížením pracovnej spôsobilosti a nezákonným rozhodnutím. Žalobca počas konania
nepredložil súdu na vykonanie žiaden dôkaz, ktorý by priamo spojoval trestné konanie, vzatie žalobcu do

väzby a zhoršením zdravotného stavu žalobcu, ktoré viedlo k jeho invalidizácii a nemožnosti pracovať,
teda k strate na zárobku. Súdy poukazujúc na rozhodnutia sociálnych poisťovní predložené žalobcom
poukazovali na (iné) možné príčiny o priznaní čiastočnej a úplnej invalidity (napr. ortopedické ochorenia)
nesúvisiace s výkonom väzby a trestným stíhaním. Navyše nárok na priznanie straty na zárobku po
prepustení z väzby súdy považovali za premlčaný. V súvislosti s priznaným nárokom na náhradu

škody na zdraví vo výške 1.991,64 eura a príslušenstva súdy uviedli, že vychádzali z predloženého
znaleckého posudku Y. L. č. 19/2007 zo dňa 09. 08. 2007 a výsluchu znalkyne ako svedka. V konaní bolo
preukázané, že poškodenie zdravia žalobcu, bolo v dôsledku väzby a trestného stíhania. Dovolací súd
zdôrazňuje, že otázkou správneho právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi pri dovolacom dôvode v
zmysle § 420 písm. f) CSP sa nemal možnosť zaoberať.

12.2. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny
(svojvoľný), a či je zachované právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Ústavný súd
Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS
44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať vo dvoch

podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení
právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť
sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi
orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne
akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že

arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom
súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej

relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho
rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,
ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,naktorýchjezaložené
súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,

prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.
ÚS305/08,IV.ÚS150/03,I.ÚS301/06).Knámietkamdovolateľatýkajúcimsanedostatkovodôvodnenia
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho
konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia,je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z
rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú

aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a
právnymi závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán významnými pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05,
II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
19. februára 1998). V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd

svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420
písm. f) CSP. Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV.
ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu
v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v
zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie

všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé
právne úvahy odvolacieho aj súdu prvej inštancie, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru, a to i v
kontexte viazanosti skôr vyslovených záverov v zrušujúcich a zrušených rozhodnutiach. Súd prvej
inštancie spolu s odvolacím súdom uviedli, čo je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové
strany, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzali, ako ich vyhodnotili, jasne a zrozumiteľne vysvetlili,

ktoré skutočnosti vzali za preukázané, teda z akého skutkového stavu veci vychádzali, ktoré ustanovenia
zákona aplikovali a ako vec právne posúdili a zároveň sa vysporiadali s podstatnými vyjadreniami strán
konania i odvolacími námietkami.
12.3. Dovolateľ v odvolaní namietal porušenie princípu právnej istoty súdom prvej inštancie, na
ktorú námietku nedostal od odvolacieho súdu odpoveď v odôvodnení jeho rozhodnutia (viď čl. VI.

dovolania). Dovolateľ uvádza, že bez zmeny skutkového stavu súd prvej inštancie rozhodol odlišne,
než v predchádzajúcom rozhodnutí (prekvapivé rozhodnutie). Takú námietku podľa názoru dovolacieho
súdu nie je možné považovať pre vec za právne významnú, či rozhodnú (zásadnú), na ktorú by mal
odvolací súd dať výslovnú odpoveď. Postup súdu prvej inštancie nie je spôsobilý narušiť princíp právnej
istoty (k tomu porovnaj aj bod 15.1. nižšie), pretože voči jeho rozhodnutiu je prípustné odvolanie (riadny

opravný prostriedok), ktoré slúži na nápravu nesprávne zisteného skutkového stavu i nesprávneho
právneho posúdenia veci, ktorý dovolateľ mal možnosť využiť a aj ho podaním odvolania využil. Z
pohľadu zachovania princípu právnej istoty má význam konečné rozhodnutie vo veci samej. Z pohľadu
prejednávanej veci ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, nie súdu prvej inštancie. Civilný sporový
poriadok totiž v ustanovení § 382 ustanovuje, že ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému použitiu tohto
ustanovenia vyjadrili. Vyššie citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí,
vychádza z princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu
právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty. V súvislosti s uvedenou námietkou dovolateľa

o prekvapivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie dovolací súd poukazuje, že pod „prekvapivým
rozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu rozumie rozhodnutie odvolacieho súdu
„nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj
3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“
založené na iných „nových“ dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie,

pričom účastník konania (teraz strana sporu) v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať
(ne)správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (porovnaj 5Cdo/46/2011,
7Cdo/102/2011, 2Cdo/226/2011). Je teda celkom zrejmé, že dovolacia námietka ohľadom vydania
prekvapivého rozhodnutia súdom prvej inštancie nie je pre tento prípad rozhodujúca. A ak odvolací
súd založil svoje potvrdzujúce rozhodnutie vo veci samej na rovnakých právnych záveroch (i rovnakých

aplikovaných zákonných ustanovení) ako súd prvej inštancie, (voči ktorým žalobca mal možnosť
namietať a tak podaním odvolania aj učinil) vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej
inštancie, rovnako rozhodnutie odvolacieho súdu preto nemohlo byť pre dovolateľa prekvapivé.13. K námietke ohľadom nesprávneho právneho posúdenia (či právneho vyhodnotenia) nároku na
náhradu straty na zárobku v otázke existencie príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním sťažovateľa,
rozhodnutím o jeho vzatí do väzby a zhoršením jeho zdravotného stavu vedúcim k vzniku invalidity:

13.1. Kuvedenejnámietkesúdprvejinštancievbode2.6.mimoinéhouviedol,že:„Žalobcaodôvodňoval
tento nárok tým, že v dôsledku celého trestného konania došlo k jeho invalidizácii, následkom ktorej
tak nemohol pracovať a vznikla mu tým škoda predstavujúca stratu na zárobku. Žalobca v tejto časti
žaloby uvádzal, že po prepustení z väzby dňa 09. 09. 1999 sa vrátil do U., kde od novembra 1999
pracoval v spoločnosti D., kde však pre vážne zdravotné problémy musel prestať pracovať a od 19.

09. 2003 prestal úplne pracovať, pretože bol práceneschopný a bol odkázaný na sociálnu výpomoc
od U. obecného úradu, ktorú poberal až do priznania invalidného dôchodku. Žalobca však žiadnym
relevantným spôsobom nepreukázal, že zdravotné problémy, ktoré v danom čase mal, a ktoré ho
nakoniec doviedli k invalidite, vznikli alebo sa zintenzívnili pod vplyvom trestného konania alebo väzby.
Naopak, z rozhodnutia U. Sociálnej poisťovne vyplýva, že obmedzenia pri vykonávaní pôvodnej práce
má žalobca až od apríla 2004 a nie po návrate z väzby 09. 09. 1999 a v nasledujúcich rokoch. A z

výpočtov príjmu samotného žalobcu vyplýva, že v rokoch 2000 až 2003 dosiahol príjmy, ktoré nemal
pred trestným konaním a vzatím do väzby. Sociálna poisťovňa kantónu A., rozhodnutím zo dňa 05.
10. 2005 od 01. 04. 2005 uznala žalobcu za čiastočného invalidného dôchodcu, stupeň invalidného
poistenia mu bol určený na 55 %, a to z dôvodu zdravotných problémov - psychické problémy, artróza na
pravej nohe, problémy s chrbticou. V tejto časti žalovaná namietala, že z tohto rozhodnutia nevyplýva,

že by zdravotné problémy, ktoré viedli k čiastočnej invalidizácii žalobcu boli dôsledkom trestného
konania. Po oboznámení sa s týmto listinným dôkazom, má súd za to, že táto námietka žalovanej
je dôvodná. Zo znenia tohto rozhodnutia, ani zo žiadneho ďalšieho dôkazu predloženého žalobcom
počas konania jednoznačne nevyplýva, že by zdravotné dôvody, pre ktoré sa žalobca stal invalidným
boli dôsledkom trestného konania. Sociálna poisťovňa kantónu A. rozhodnutím zo dňa 05. 10. 2005

priznala žalobcovi čiastočný invalidný dôchodok vo výške 424 CHF mesačne od 01. 04. 2005. Sociálna
poisťovňa súčasne uviedla, že od apríla 2004 žalobca bol pri výkone svojej práce ako správca bytového
domu, z dôvodu zdravotných problémov, obmedzený. Sociálna poisťovňa mu odporučila z medicínskeho
hľadiska činnosť so stredne ťažkým fyzickým zaťažením, prácu bez dlhšieho kľačania, zohýbania
kolien, dlhšej chôdzi po nerovnom povrchu, po schodoch. Žalobca ďalej uvádzal, že dňa 03. 05. 2007

si v L. Sociálnej poisťovni uplatnil nárok na invalidný dôchodok z dôvodu poškodenia jeho zdravia.
Sociálna poisťovňa o jeho žiadosti rozhodla dňa 13. 05. 2008 a od 03. 05. 2007 mu priznala invalidný
dôchodok mesačne vo výške 2.546 Sk, a to z rovnakých dôvodov ako švajčiarska sociálna poisťovňa.
Rozhodnutím zo dňa 26. 06. 2008 rozhodla Sociálna poisťovňa o zvýšení invalidného dôchodku žalobcu
od 01. 07. 2008 na sumu 2.842 Sk mesačne, a rozhodnutím zo dňa 18. 12. 2008 rozhodla opäť o

zvýšení na sumu 104,10 eura od 01. 01. 2009. Vzhľadom na uznanie invalidity vo U. mu vznikol vo
U. i nárok na invalidný dôchodok z druhého dôchodkového piliera E. L. N. - J. , ktorá mu dňa 20.
05. 2007 priznala invalidný dôchodok z druhého dôchodkového piliera za obdobie od 01. 04. 2005
do 18. 09. 2005 vo výške 2.127 CHF, od 19. 09. 2005 do 30. 06. 2007 vo výške 9.513,15 CHF,
od 01. 07. 2007 dôchodok vo výške 301,96 eura, od 01. 01. 2008 štvrťročne vo výške 310,48 eura

a od 01. 01. 2009 štvrťročne vo výške 318,96 eura. Prvé zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu
vytklo súdu prvej inštancie, že počas konania nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi trestným
konaním žalobcu, jeho vzatím do väzby a zhoršením jeho zdravotného stavu, ktoré malo podľa žalobcu
viesť k jeho invalidizácii a jej následkom k nemožnosti pracovať a k strate zárobku. Žalovaná v tejto
časti žaloby namietala, že žalobca nepreukázal počas celého konania existenciu príčinnej súvislosti

medzi nezákonným rozhodnutím ako titulom, na základe ktorého sa tohto nároku žalobca domáha a
škodou, ktorá predstavuje stratu na zárobku za obdobie od 01. 04. 2005 až do 01. 01. 2010. Súd na
základe vykonaného dokazovania ustálil, že táto námietka žalovanej je dôvodná. Žalovaná namietala i
to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by žalobcova invalidita vznikla v dôsledku trestného
konania. Táto skutočnosť nie je preukázaná ani rozhodnutím U. Sociálnej poisťovne zo dňa 05. 10.

2005, z ktorého vyplýva, že žalobcovi bol priznaný polovičný invalidný dôchodok z dôvodu ortopedického
ochorenia, ktoré žalobca nepreukázal ako dôsledok trestného konania.“ Odvolací súd sa s uvedenými
skutkovýmiiprávnymizávermisúduprvejinštanciestotožnil.Vyššieodôvodnenýzáverkonajúcichsúdov
ohľadom nepreukázania i neexistencie príčinnej súvislosti medzi trestným konaním a vznikom invalidity
vedúci k zamietnutiu žaloby o náhradu mzdy po prepustení žalobcu z väzby zodpovedá právnej úprave v

tom zmysle, že tu ide o nenaplnenie jedného z troch kumulatívne určených základných predpokladov pre
úspešné uplatnenie zodpovednosti za škodu (popri nezákonnom rozhodnutí a škode) v zmysle zákona
č. 58/1969 Zb. Súdy vysvetlili prečo medzi invaliditou žalobcu a jeho psychickým stavom nevzhliadli
právne relevantnú kauzalitu.14. K námietke ohľadom nesprávneho posúdenia otázky premlčania predmetného nároku straty na
zárobku uplatneného za obdobie od 1. septembra 2007 do 31. decembra 2010:

14.1. K uvedenej námietke je potrebné uviesť, že pokiaľ túto dovolateľ uplatnil ako dovolací
dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP, tak podľa konštantnej judikatúry dovolacieho súdu realizácia
procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci (viď R 54/2012
a tiež 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 7Cdo/26/2010,
8ECdo/170/2014). Na tom, že ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci nezakladá dovolateľom

tvrdenú vadu zmätočnosti, zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu (1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017,
8Cdo/76/2018, 9Cdo/86/2020 a iné). Napokon nárok na stratu na zárobku za obdobie po skončení
väzby žalobcu (od 1. septembra 2007 do 31. decembra 2010) súdy zamietli z dvoch právnych dôvodov;
z dôvodu nepreukázania príčinnej súvislosti i v dôsledku premlčania práva. V prípade naplnenia
predpokladu o nepreukázaní príčinnej súvislosti obstojí bez ďalšieho záver o zamietnutí žaloby v tejto

častiatobezohľaduna(ne)naplnenieďalšíchdôvodovprezamietnutiežaloby(vrátanenapr.premlčania
nároku). Všetky ďalšie dôvody zamietnutia žaloby nie sú samé osebe rozhodujúce, a teda spôsobilé
privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej a tak predstavujú pre taký prípad už len
otázky, ktoré majú akademický (hypotetický) charakter (bez možnosti a/ vyvodzovania z nich prípustnosti
dovolania a b/ zaujímania k takým otázkam vecné stanoviska dovolacím súdom). Dovolacie konanie

totiž neslúži na riešenie takých otázok (viď napr. 3Cdo/261/2018, 7Cdo/74/2017 a ďalšie).

15. K námietke ohľadom nedostatkov a svojvôle v procese hodnotenia dôkazov:
15.1. K namietanému pochybeniu dovolací súd konštatuje, že pokiaľ súd nesprávne vyhodnotil niektorý
dôkaz a tým nedostatočne zistil skutkový stav, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu

konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou
najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP (viď
R 125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti, (čo
v konečnom dôsledku môže viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale
v zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993

a rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/888/2015, 4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/60/2012, 7Cdo/86/2012).
Predmetná judikatúra dovolacieho súdu bola a je akceptovaná aj ústavným súdom napr. v rozhodnutiach
sp. zn. I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019, II. ÚS
465/2017, IV. ÚS 511/2020.
15.2. Hodnotenie dôkazov súdom je vecou jeho vnútorného presvedčenia z hľadiska ich pravdivosti

a dôležitosti pre rozhodnutie, ako aj jeho logického myšlienkového postupu. Súd vyhodnocuje dôkazy
samostatne ale i vo vzájomnej súvislosti. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového
stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle
§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd a jeho prieskum skutkových
zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho

zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a
posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní, (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi
prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), o taký prípad v prejednávanej veci

nešlo.Súdyprihliadalinadôkazy,ktorýmiargumentovalžalobca(najmänaznaleckýposudokpredložený
žalobcom, či rozhodnutia sociálnej poisťovne o priznaní čiastočnej a úplnej invalidity a iné ), avšak
ich nevyhodnotili podľa predstáv dovolateľa, čo však nezakladá tvrdenú svojvôľu a ani vadu konania
v zmysle § 420 písm. f) CSP. Za neopodstatnenú z uvedených hľadísk dovolací súd považoval aj
vysvetľujúcu námietku dovolateľa v ústavnej sťažnosti, že jeho argumentácia nesmerovala k nesúhlasu

s hodnotením dôkazov, ale ku skutočnosti, že súdy na tieto dôkazy vôbec neprihliadli.

16. K námietke ohľadom porušenia predvídateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu:
16.1. Dovolací súd zdôrazňuje, že z dovolania predmetnú výhradu neidentifikoval vo vzťahu k
napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale len k rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Ak dovolateľ

v dovolaní tvrdí, že súd prvej inštancie po zrušení veci bez rešpektovania záväzného právneho
názoru odvolacieho súdu a bez dokazovania inak rozhodol vec, dovolací súd navyše poukazuje, že
prezentované tvrdenia podporujúce dovolateľov záver nekorešpondujú a sú v rozpore s tým, čo uviedol
v rozhodnutí súd prvej inštancie, porovnaj bod 26. a bod 28. jeho rozhodnutia (č. l. 868 a násl. spisu) vktorých sa uvádza: „Súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom uvedeným v zrušujúcim rozhodnutím
odvolacieho súdu, počas konania zisťoval príčinnú súvislosť medzi trestným konaním, výkonom väzby
a poškodením zdravia žalobcu. ...

...Súd prvej inštancie, s poukazom na právny názor uvedený v prvom zrušujúcom rozhodnutí
odvolacieho súdu, na strane 5, uvádza, rovnako ako odvolací súd ...
... Súd prvej inštancie, s poukazom na záver uvedený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu,
ustálil, že nezákonným rozhodnutím v prejednávanej veci je uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi
a oslobodzujúci rozsudok v trestnej veci vedenej proti žalobcovi má teda rovnaké dôsledky ako zrušenie

uznesenia o začatí trestného konania a uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. ...
Prvé zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu vytklo súdu prvej inštancie, že počas konania nebola
preukázaná príčinná súvislosť medzi trestným konaním žalobcu, jeho vzatím do väzby a zhoršením jeho
zdravotného stavu, ktoré malo podľa žalobcu viesť k jeho invalidizácii a jej následkom k nemožnosti
pracovať a k strate zárobku.“
Z uvedeného vyplýva, že v zrušujúcich rozhodnutiach odvolací súd vyslovil záväzné právne závery, ktoré

súd prvej inštancie pri ďalšom rozhodovaní rešpektoval a pri rozhodovaní z nich vychádzal. Zo zápisníc
o pojednávaní súdu prvej inštancie zo 6. decembra 2017, 9. januára 2018 a 11. januára 2018 vyplýva,
že súd prvej inštancie opätovne otvoril dokazovanie (zrušením uznesenia o skončení dokazovania z
25. októbra 2017), oboznámil strany so zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu, uložil žalobcovi,
aby sa písomne vyjadril k príjmom v roku 1998 v spoločnosti Autoplast s.r.o., a či disponoval v tomto

roku živnostenským oprávnením, následne strany oboznámil s písomným stanoviskom žalobcu z 11.
decembra 2017 (č. l. 857 - 859 spisu), toto doručil žalovanej, zadovážil si otázkami staviská strán k veci
a pred vyhlásením rozsudku vyhlásil dokazovanie za skončené (viď č. l. 853 až 865 spisu). Za dôkaz
môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom
z dôkazných prostriedkov (§ 187 ods. 1 CSP)

Podľa § 187 ods. 2 CSP výpočet dôkazných prostriedkov je demonštratívny. Dôkazným prostriedkom je
všetko to, čím možno preukázať alebo vyvrátiť opodstatnenosť uplatneného nároku. Teda aj obsah listín
(písomných vyjadrení a stanovísk sporových strán na žiadosť súdu ohľadom predloženia dôkazov, alebo
potvrdenia, resp. vyvrátenia skutočnosti súvisiacich s dokazovaním). Z uvedeného vyplýva, že dovolateľ
nepreukázalopodstatnenosťsvojichtvrdeníonerešpektovanízáväznýchprávnychnázorovvyslovených

odvolacím súdom a o nevykonaní dokazovania súdom prvej inštancie, preto v tejto súvislosti nemohlo
rozhodnutím súdu (prvej inštancie ani odvolacieho) dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty v zmysle
predvídateľnosti rozhodovania, ani k porušeniu procesných práv, tak ako to uvádzal dovolateľ.

17. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 420 písm.

f) CSP prípustné, preto ho v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

18. Dovolací súd sa ďalej zaoberal s namietaným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
18.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
18.2. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
18.3. V zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. K tomu dovolací súd uvádza nasledovné:
18.4. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický odklon jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu,vktorejsaužrozhodovaniesenátovdovolaciehosúduustálilonaurčitomriešeníprávnejotázky,
odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.

V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mohol dovolateľ: a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť
(a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa
riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (k tomu pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 3Cdo/6/2017; podobne tiež napr. 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017).
18.5. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým
nahrádzať aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa. V
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu je tiež ustálený názor, v zmysle ktorého sama polemika dovolateľa
s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len

kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú
kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
18.6. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, čo sa považuje za ustálenú súdnu prax dovolacieho
súdu. Do tohto pojmu patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré
sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane

vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017).
Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj

naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

18.7. Zhrnúc vyššie uvedené, z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP
je relevantná len taká otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky nižšie uvedené znaky: a/ musí ísť o
otázku riešenú odvolacím súdom, ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b/
spôsob jej vyriešenia odvolacím súdom zakladá „odklon“ od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, c/ odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie, d/ uvedená otázka musí byť procesnou

stranou nastolená v dovolaní, e/ vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov
chýba, dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP prípustné (k tomu pozri R 1/2018).
18.8. Dovolacísúdvtejtosúvislostipoukazuje,ženajvyššísúdmôžepriposúdeníprípustnostidovolania
zohľadňovaťajtiesvojestanoviskáarozhodnutia,ktorédovolateľneoznačil(ktomupozriI.ÚS51/2020).
18.9. Dovolateľ pri vymedzení dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa nestotožnil

so skutkovými závermi ohľadom neexistencie dôkazov spôsobilých preukázať existenciu príčinnej
súvislosti. Dovolateľ naopak vychádzajúc z ním predložených listinných dôkazov (najmä z rozhodnutí
sociálnej poisťovne) mal za preukázané skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru preukazujú existenciu
príčinnej súvislosti. Zmenou skutkových okolnosti (vyhodnotenia dôkazov žalobcom) sa dovolateľovi
nepodarilo spochybniť správnosť právneho posúdenia veci. Taktiež je zrejmé, že dovolateľ v dovolaní

nevymedzil v čom vidí odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nepoukázal na žiadne
rozhodnutie najvyššieho súdu, od ktorého by sa súdy nižších inštancií v tejto veci odklonili a ani dovolací
súd také rozhodnutia vo svojej rozhodovacej činnosti neidentifikoval. Žalobca tak náležite nevymedzil
dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 421 CSP. Sama polemika s právnymi
závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu

odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v
ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP (porovnaj aj rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/6/2017).

19. Pokiaľ dovolateľ v kontexte § 421 ods. 1 písm. a) CSP súdom vyčíta, že nesprávne právne
posúdili otázku príčinnej súvislosti medzi jeho trestným stíhaním a invaliditou, ktorá mala mať dopad

na vznik škody v podobe straty na zárobku. K tomu sudy v podstate uviedli, že žalobca nepreukázal
príčinnú súvislosť. Otázka príčinnej súvislosti je otázkou skutkovou, vymedzenie medzi akou ujmou
a akou skutočnosťou má byť príčinná súvislosť, predstavuje právne posúdenie (5Cdo/126/2009,
2Cdo/195/2019, 8Cdo/110/2019). Skutkové otázky príčinnej súvislosti nie sú spôsobilými pre uplatnenie
dovolacích dôvodov v zmysle § 421 CSP.

19.1. Pokiaľ však dovolateľova argumentácia o nesprávnom hodnotení dôkazov súdmi v tomto spore
nebola preukázaná ako dôvodná (viď bod 14. a násl. vyššie), nemohol byť preto dôvodný ani dovolateľov
súvisiaci a nadväzujúci záver o preukázaní príčinnej súvislosti, potom v danom prípade nebola dôvodne
spochybnenáaniotázkasprávnehoprávnehoposúdeniasúdmi(§421CSP)ohľadomabsenciepríčinnejsúvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou/ušlým ziskom, pre chýbajúcu priamosť príčiny k
následku (poznámka dovolacieho súdu). Záver o priamosti príčinnej súvislosti nebol v dovolaní výslovne
napadnutý. Súdy pri rozhodovaní vo všeobecnosti vychádzajú z toho, že atribútom príčinnej súvislosti

je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho (napr. 8Cdo/110/2018). Deficitu priamosti, tak ako ju v judikačnej činnosti
vymedzujú súdy však dovolateľ pri vymedzení dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) a § 421
CSP v dovolaní nevenoval náležitú pozornosť. Pre ozrejmenie toho, čomu sa mal dovolateľ v dovolaní
venovať možno ozrejmiť postup pri zisťovaní existencie príčinnosti tak, že po zistení škody je potrebné

sa zamerať na to, či medzi skutočnosťami, ktoré prichádzajú do úvahy ako príčiny vzniku škody a
škode predchádzajú je protiprávny úkon, príp. určitým spôsobom kvalifikovaná škodná udalosť, alebo
také skutočnosti, s ktorými sa podľa zákona spája zodpovednosť. Pri kladnom závere sa zisťuje,
vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, či táto skutočnosť skutočne a bezprostredne (priamo) vznik
škody spôsobila, či by škodlivý následok nebol nastal aj bez tejto skutočnosti (príčiny). Za pozornosť
stojí, že ak išlo o priamosť príčinnej súvislosti ušlého zisku, to si vyžaduje oproti škode odlišný zreteľ

(5Cdo/195/2015, 4Obdo/53/2020 - Ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti
zhodnotenia majetku, no len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je
s ohľadom na existujúce okolnosti toho-ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca
sakistote.).Spochybnenímjepredovšetkýmtakáodbornáargumentácia,ktoráeliminujerozhodnýzáver
na ktorom stojí dovolaním napadnuté rozhodnutie. V naznačenom smere k spochybneniu nedostatku

právne relevantnej kauzality (absencie atribútu priamosti) medzi invaliditou žalobcu a jeho psychickým
stavom dovolateľom dovolaním nedošlo. Súdom žalobca neposkytol také argumenty, ktoré by ich
presvedčili, že psychický stav z obdobia trestného stíhania po niekoľkých rokoch bol skutočnou a
bezprostrednou (priamou i jedinou) príčinou vzniku ortopedických ochorení vedúcich k invalidite. Súdy
mohli mať dôvodné pochybnosti, že ortopedické ochorenia mohli byť dôsledkom inej kauzality (napr.

dedičnej predispozície, veku človeka, reakcie organizmu na ortopedické choroby). K preukázaniu príčiny
medzi psychickým a fyzickým stavom (ortopedickým ochorením, artrózou kĺbu, ochorenie chrbta) práve
vdôsledkutrestnéhostíhaniaastratounazárobkupoprepustenízväzbypodľasúdovnedošlo.Pokiaľsa
dovolateľivdovolaníopierallenovšeobecnúkonštatáciuoexistenciípríčinnejsúvislostiajejpreukázaní
z dôkazov, ktoré súdy po stránke skutkovej a následne i právnej vyhodnotili inak ako dovolateľ, nie je

taká argumentácia dovolateľa spôsobilá účinne vymedziť a ozrejmiť dovolací dôvod v zmysle § 420
písm. f) ani v zmysle § 421 CSP, lebo odlišnosťou skutkových záverov nemožno opodstatnene uplatniť
dovolací dôvod ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci. Iný skutkový stav spravidla vedie aj
k inému právnemu posúdeniu veci. A napokon nesprávne právne posúdenie veci nezakladá dovolací
dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP.

20. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu, ktorým prípadne mienil uplatniť dovolací
dôvod v zmysle § 421 CSP, odmietol v zmysle § 447 písm. f) CSP, ako dovolanie, v ktorom dovolacie
dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

21. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP tak, že žalovanej
ich náhradu nepriznal, pretože aj keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinil
žalobca (§ 256 ods. 1 CSP), žalovanej žiadne preukázané trovy dovolacieho konania nevznikli (R
72/2018).

22. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.