Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoCsp/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1622202262
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Mészárosová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1622202262.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov
senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobkyňa: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Bratislava, Prievozská č. 2, zastúpený Remedium Legal, s.r.o., IČO:
53 255 739, Bratislava, Prievozská č. 2, v mene ktorej konajú Mgr. Martina Klačanová, JUDr. Marek
Baraník a JUDr. Ján Dolejš, proti žalovanej: X. B. T. Y. Á. N. T. O. Á. , I. X. XX.X.XXXX, G. Z. Q.,

E.K. Č.. XXX/XX, o zaplatenie sumy 1.852,66 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Malacky zo dňa 8. marca 2024, č. k. 4 Csp 72/2022-147, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 8. marca 2024, č. k. 4 Csp 72/2022-147, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 8.3.2024, č. k. 4 Csp 72/2022-147, zamietol žalobu
žalobkyne a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne

ustanoveniami § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonníka"), §
39, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 9, § 565, § 254 ods. 1, ods. 2, § 525
ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník"), § 92 ods.
8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o
bankách"), § 2 písm. a/, písm. b/, písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z."). Pokiaľ ide o vecné
odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že pôvodná žalobkyňa BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so
sídlom Boulevard Haussmann 1, 750 09 Paríž, Francúzska republika, zapísaná v parížskom Registri
obchodu a spoločností pod č. 542 097 902, konajúca prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL
FINANCE SA, pobočky zahraničnej banky, so sídlom v Bratislave, Karadžičova 2, IČO: 47 258 713, sa
žalobou domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy 1.852,66 € (1.565,10 € z titulu zvyšku dlžnej úverovej
istiny, 249,78 € z titulu dlžných zmluvných úrokov z úveru, 17,78 € z titulu dlžného poistného z úveru,

20,00 € z titulu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky), spolu so zmluvnými úrokmi vo výške 27
% ročne zo sumy 1.565,10 € od 17.1.2020 do zaplatenia a s úrokmi z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 1.832,66 € od 17.1.2020 do zaplatenia. V žalobe uviedla, že dňa 22.3.2019
uzavrela ako veriteľ so žalovanou ako dlžníkom zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom
úvere a vydaní kreditnej karty. Obsahom úverovej zmluvy bol záväzok žalobkyne poskytnúť žalovanej
revolvingový úver vo forme úverového rámca do výšky 5.000,- €. Žalovaná po dobu trvania úverového

vzťahu vyčerpala z poskytnutého úverového rámca peňažné prostriedky v celkovej výške 1.627,98
€. Uvedené potvrdzuje výpis z úverového účtu žalovanej a potvrdenie o odfinancovaní peňažných
prostriedkov. Žalovaná svoj záväzok splácať úver včas a riadne neplnila. Napriek zmluvne dohodnutýmsplátkam poskytnutého úveru uhradila žalobkyni do podania žaloby len časť dlžnej sumy a to 144,56
€. V dôsledku neplnenia dohodnutých splátok zo strany žalovanej žalobkyňa vyhlásila dňa 16.1.2020
mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stal dlh žalovanej splatný v celom rozsahu.

1.2. Žalovaná sa k podanej žalobe písomne nevyjadrila.
1.3. Súd uznesením zo dňa 25.8.2023 č. k. 4 Csp 72/2022-125, v zmysle § 80 C.s.p. pripustil, aby na
miesto pôvodnej žalobkyne do konania vstúpila terajšia žalobkyňa. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
4.10.2023.
1.4. V priebehu konania žalovaná uviedla, že po tom, čo stratila prácu, prestala úver splácať. Má 3

maloleté deti. Požiadala súd o splátky vo výške 20,- € mesačne.
1.5.1. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zo Zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere
a vydaní kreditnej karty a Rámcovej zmluvy o poskytovaní služieb zo dňa 23.3.2019 zistil, že žalobkyňa
poskytla žalovanej úverový rámec vo výške 5.000,- € s aktuálnou výškou úverového
rámca 1.600,- € a vydala jej kreditnú kartu. Výška prvého čerpania úveru prestavovala sumu 1.559,- €,
ktorá bola poukázaná predajcovi tovaru označenému v zmluve v celkovej cene 1.559,- €. Žalovaná sa

zaviazala splácať čerpaný úver a príslušné náklady v pravidelných mesačných splátkach vo výške
minimálne 3 % z aktuálnej výšky úverového rámca. Termín splatnosti prvej splátky sa dohodol na 10.
deň v mesiaci nasledujúci po mesiaci, v ktorom bolo uskutočnené prvé čerpanie revolvingového úveru,
splatnosť splátok vždy 10. deň v mesiaci, úroková sadzba bola 27 % ročne, fixná. RPMN predstavovala
30,61 %, priemerná RPMN 23,58 %. Celková čiastka k zaplateniu pri výške čerpania úverového rámca

1.600,- € s výškou mesačnej splátky 153,63 € bola 1.843,56 €. Strany si taktiež dohodli výšku poplatku
za poistenie úveru 5,29 %.
1.5.2. Z písomnosti žalobkyne zo dňa 23.1.2020 označenej ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru č. XXXXXXXXXXXXXX" súd zistil, že z dôvodu omeškania žalovanej so splácaním
úveru (i napriek opakovaným výzvam na úhradu), veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu

16.1.2020 a vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 1.852,66 €, zloženej z úverovej istiny
vo výške 1.565,10 €, dlžných úrokov, poplatkov a poistného vo výške 267,56 € a
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 20,- €. Žalovanej bolo toto oznámenie
doručené 27.1.2020.
1.5.3.Zprehľadusplácaniaúverovéhoprípaduč.XXXXXXXXXXXXXXspracovanéhoveriteľomvyplýva,

že žalovaná na úver čerpala celkom sumu 1.614,08 €. Ďalej z tohto výpisu vyplýva, že žalovaná
veriteľovi uhradila do zosplatnenia úveru sumu 144,56 €. Do omeškania sa dostala so splátkou splatnou
10.7.2019. Z potvrdenia veriteľa o odfinancovaní peňažných prostriedkov registrovaných na vyššie
uvedenomúverovomprípadežalovanejzodňa11.8.2022jezrejmé,žežalovanejbolafinancovanásuma
1.614,08 €.

1.5.4.Súdprvejinštancieďalejvodôvodneníkonštatoval,žedňa21.6.2023uzavrelapôvodnážalobkyňa
akopostupcaažalobkyňaakopostupníkzmluvuopostúpenípohľadávokznesplácanýchúverov,pričom
z prílohy k tejto zmluve vyplýva, že predmetom postúpenia bola aj pohľadávka, ktorú si žalobkyňa
uplatňuje voči žalovanej v tomto konaní.
1.5.5. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi pôvodnou

žalobkyňou ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom bola uzavretá Zmluva o
revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty, na základe ktorej bol žalovanej
poskytnutý úverový rámec. Právny vzťah založený predmetnou úverovou zmluvou je právnym vzťahom
založenýmspotrebiteľskouzmluvouajenevyhnutnéposudzovaťhonielenpodľapríslušnýchustanovení
Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy

spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákon č. 129/2010 Z. z.), keďže
pôvodná žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupovala ako veriteľ s poukazom na predmet
podnikania a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala
v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal
otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. Vo všeobecnosti platí, že pod vecnou legitimáciou

sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého je určitá osoba subjektom práva
alebo povinnosti, ktoré sú predmetom konania. Pre posúdenie, kto je v spore vecne legitimovaný je
rozhodujúce výlučne právo hmotné. V prípade dvojstranných právnych vzťahov, v ktorých strany stoja
navzájom v spore, sa rozlišuje vecná legitimácia aktívna (na strane žalobcu) alebo pasívna (na strane
žalovaného). Z hľadiska vecnej legitimácie je teda podstatné, že ten, kto žaluje, je aj v skutočnosti

podľa hmotného práva nositeľom oprávnenia, o ktoré v konaní ide (aktívna vecná legitimácia), resp.
ten, kto je žalovaný, je aj reálne nositeľom povinnosti, ktorá je predmetom konania. Nedostatok vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto tvrdí svoje hmotnoprávne oprávnenie, alebo o kom sa tvrdí, že je
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, v skutočnosti toto oprávnenie nemá, alebo nie jenositeľom tvrdenej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Súd konštatoval, že
žalobkyňa svoju aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore vyvodzuje zo Zmluvy o postúpení pohľadávok
z nesplácaných úverov zo dňa 21.6.2023, uzavretej medzi pôvodnou žalobkyňou ako postupcom a

terajšou žalobkyňou ako postupníkom, v spojení s prílohou k tejto zmluve, na základe čoho malo dôjsť k
postúpeniu pohľadávky voči žalovanej, ktorá je predmetom tohto konania, na žalobkyňu. Hoci v konaní
už bolo na návrh pôvodnej žalobkyne právoplatne rozhodnuté o pripustení zmeny na strane žalobkyne,
súd prvej inštancie poukázal na to, že v súlade s § 80 C.s.p. predmetný návrh posudzoval len z hľadiska
toho, či bol podaný oprávnenou osobou, ďalej či po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou

sa spája prevod práva, o ktorom sa koná, a či ten, kto mal do konania vstúpiť na strane žalobkyne, so
svojim vstupom súhlasí (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.8.2018 sp.
zn. 8Cdo/28/2017). Uviedol, že v tomto štádiu konania nebol oprávnený hodnotiť, či sú inak naplnené
predpokladypretakétoprávnenástupníctvozpohľaduhmotnoprávnejúpravy.Otázkou,čitvrdenéprávo,
ktoré malo byť prevedené, skutočne prešlo na iný subjekt sa totiž súd môže zaoberať len v rozhodnutí
vo veci samej a nie pri skúmaní procesného nástupníctva (k tomu porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 30.5.2018 sp. zn. 1Cdo/163/2017, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 32 Odo 743/2006). Skutočnosť, že súd už pripustil zmenu strany sporu na strane
žalobkyne mu preto nijako nebránila v tom, aby skúmal, či v danom prípade došlo k
platnému postúpeniu pohľadávky z pôvodnej žalobkyne na terajšiu žalobkyňu a v nadväznosti na to, či
je žalobkyňa v tomto spore aktívne vecne legitimovaná.

1.5.6. Súd prvej inštancie dôvodil, že postúpenie pohľadávky je upravené v § 524 a nasl. Občianskeho
zákonníka. So zreteľom na to, že veriteľom pohľadávky v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok
bola banka, na platné postúpenie pohľadávky na žalobkyňu bolo taktiež nevyhnutné splnenie zákonných
podmienok pre postúpenie pohľadávky vyplývajúcich z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách. V
tejto spojitosti poukázal na judikát R 60/2018, z ktorého právnej vety vyplýva, že postúpenie pohľadávky

banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. V odôvodnení tohto
rozhodnutia dovolací súd zdôraznil, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno
uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Poukázal
taktiež na právnu vetu judikátu R 6/2022, v ktorej sa uvádza: „V sporoch s ochranou slabšej strany
súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok

podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj
v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa." Krajský súd v Bratislave
v rozsudku z 29.11.2022 sp. zn. 3Co/84/2021, vychádzajúc z uvedenej právnej vety skonštatoval, že
postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je povinný nielen tvrdiť, ale i preukázať, že pred
postúpením bola predmetná pohľadávka splatná, že banka dlžníka písomne vyzvala na splnenie jeho

záväzku a klient i napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90
kalendárnych dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nepreukázanie aktívnej vecnej
legitimácie postupníka, a to i v prípade, keď sa spotrebiteľ svojich práv v konaní výslovne nedovoláva,
nakoľko v takom prípade sa ustanovenie § 151 ods. 1 C.s.p. o nespornosti nepopretých skutkových
tvrdení neuplatní. Samotná pasivita žalovanej strany v tomto smere preto nemôže viesť k aplikácii

ustanovenia § 151 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. a zakladať povinnosť súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok
(k tomu aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 246/2019).
1.5.7. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie dôvodil, že žalobkyňa bola povinná v konaní
preukázať, že pôvodná žalobkyňa žalovanú v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách písomne vyzvala
na splnenie jej splatného záväzku a táto i napriek tomu zostala v omeškaní so splatením svojho záväzku

aspoň 90 kalendárnych dní pred postúpením pohľadávky. V súvislosti s písomnou
výzvou podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách poukázal súd prvej inštancie na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 31.3.2022 sp. zn. 2 Cdo 266/2020, v ktorom dovolací
súd v rámci riešenia dovolacej otázky „či výzva vo vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje
výzvu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách", dospel k záveru, že: „Obsah ustanovenia

§ 92 ods. 8 veta prvá Zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky,
že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru
dojednanej zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj
charakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách." Následne Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení zo dňa 27.10.2022, sp. zn. 4 Cdo 75/2020 skonštatoval neprípustnosť

dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. ohľadne tejto dovolacej otázky s poukazom na to, že už
bola vyriešená v spomínanom uznesení sp. zn. 2 Cdo 266/2020. Na vyriešenie tejto dovolacej otázky
v uvedenom uznesení poukázal Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež v skoršom uznesení zo dňa
25.5.2022 sp. zn. 4 Cdo 252/2021. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa v iných veciach zvyknev tejto súvislosti poukazovať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.1.2022,
sp. zn. 8 Cdo 169/2020. Tento jej poukaz je podľa súdu prvej inštancie ale nenáležitý, keďže v uvedenom
rozhodnutí dovolací súd právnu otázku „či výzva vo vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje

výzvu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách" neriešil. Dovolací súd tu iba v rámci skúmania,
či nedošlo k porušeniu práva dovolateľky na spravodlivý proces, ohľadom námietky nepreukázania
aktívnej vecnej legitimácie dovolateľky stručne poukázal na závery, ku ktorým dospeli oba nižšie súdy.
Vychádzajúc zo záverov uvedených v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Cdo/266/2020 je zjavné, že v okolnostiach prejednávanej veci za písomnú výzvu v zmysle

§ 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno považovať oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru zo dňa 23.1.2020. Uvedené obzvlášť platí v situácii, keď samotné zosplatnenie úveru nebolo
možné považovať za účinné, keďže v konaní nebolo ničím preukázané (a ani žalobkyňou tvrdené), že by
pôvodná žalobkyňa pred doručením oznámenia o mimoriadnej splatnosti úveru žalovanú upozornila na
možnosť zosplatnenia úveru v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Keďže žalobkyňa v konaní
nepreukázala existenciu písomnej výzvy v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, súd prvej inštancie

konštatoval, že neboli splnené všetky zákonné podmienky vyplývajúce z uvedeného ustanovenia pre
postúpenie predmetnej pohľadávky na žalobkyňu, čo predstavuje dôvod neplatnosti tohto postúpenia v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na neplatnosť postúpenia predmetnej pohľadávky nie
je daná ani aktívna vecná legitimácia žalobkyne v tejto veci. Súd preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
1.6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p.

dôvodiac, že žalovaná síce mala v konaní plný úspech, keďže žaloba bola zamietnutá, súd jej však
nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni nepriznal, pretože jej v konaní žiadne trovy
nevznikli (viď R 72/2018).

2.1. Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie dôvodiac, že

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súd prvej inštancie
nesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilžalobcovi,abyuskutočňovaljemupatriaceprocesnépráva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
2.2. K otázke nesprávneho právneho posúdenia spočívajúceho v aplikácii nesprávneho zákonného

ustanovenia na prejednávaný prípad a aktívnej vecnej legitimácii žalobkyne odvolateľka uviedla, že
z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že súd na súdený prípad nesprávne aplikoval § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Dôvodila, že z dikcie § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka je zrejmé, že veriteľ môže uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka
iba vtedy, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach. V takom prípade

je potrebné, aby bol dlžník v omeškaní aspoň tri mesiace so zaplatením určitej splátky, a zároveň je
dodávateľ povinný dlžníka upozorniť na možnosť zosplatnenia, a to v lehote nie kratšej ako 15 dní.
Odvolateľka uviedla, že medzi jej právnym predchodcom a žalovanou bola dňa 23.3.2019 uzatvorená
zmluva, v zmysle ktorej bol žalovanej poskytnutý spotrebiteľský revolvingový úver (Kreditná karta) s
výškou úverového rámca 5.000,- € (bez ohľadu na to, že výška mesačnej splátky bola dohodnutá na min.

3%zaktuálnejvýškyúverovéhorámca).ŽalovanáneplnilasvojepovinnostivyplývajúcezoZmluvy,atak
právny predchodca žalobkyne podaním zo dňa 23.1.2020 vyzval žalovanú v zmysle § 563 Občianskeho
zákonníka na splatenie celého zostávajúceho dlhu. Právny predchodca žalobkyne k predmetnej výzve
zaslal aj doručenku, z ktorej vyplýva, že výzva sa dostala do dispozičnej sféry žalovanej.
Žalobkyňa má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
keďže v prejednávanom prípade nebolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté plnenie v splátkach,
v dôsledku čoho na vec ani nemožno aplikovať § 565 Občianskeho zákonníka, resp. § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa má za to, že z dôkazov v súdnom konaní jednoznačne vyplýva,
že v Zmluve absentovala medzi pôvodným veriteľom a žalovanou dohoda o plnení v splátkach na dobu

určitú. Zdôraznila, že v uvedenom prípade bol medzi zmluvnými stranami dojednaný revolvingový úver
vo forme kreditnej karty - a nie klasický splátkový úver. Ide o úver, ktorý umožňuje klientovi čerpať
poskytnuté zdroje opakovane, bez nutnosti žiadať o povolenie čerpania banku. Ak klient vyčerpá časť
alebo celý úverový rámec a následne vyčerpanú sumu splatí jednorazovo, hneď po pripísaní tejto úhrady
má opäť k dispozícii celý úverový rámec. Ak vyčerpanú sumu spláca postupne, bude mať

stále k dispozícii tú časť úverového rámca, ktorá nie je vyčerpaná a ktorá sa zároveň s
každou splátkou zvyšuje. V predmetnom prípade tak nebolo dojednané plnenie v splátkach. Štandardná
splátka, ktorú bola žalovaná povinná plniť, bola v tomto prípade len dojednaným opakujúcim sa plnením
vexistujúcomzáväzkomvzťahunadobuneurčitú.Toznamená,ževprípade,žebysažalovanározhodlafinančné prostriedky vôbec v daný mesiac nečerpať, nevznikla by jej ani povinnosť uhradiť tú-ktorú
mesačnú splátku. Z uvedeného dôvodu teda nemožno hovoriť o tom, že bolo plnenie
v splátkach dojednané (nakoľko povinnosť uhradiť splátku bola podmienená čerpaním úveru). Podľa

Občiansky zákonník II. § 451-880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck. Števček M... [et al.] 2019,
2131 s. ISBN 978-80-7400-770-5: „Pri plnení v splátkach je dlh, ktorého výška je vopred určená,
rozdelený na dve alebo viac čiastkových plnení, ktorých súčet predstavuje celkový objem záväzku. Od
plnenia v splátkach je potrebné dôsledne odlíšiť opakujúce sa plnenie, resp. plnenie opakujúcich sa
dávokvtrvajúcomzáväzkomvzťahu.Celkovávýškadlhuniejevtomtoprípadevopredstanovená(ajkeď

ju možno objektívne predvídať vo vzťahoch na dobu určitú) a závisí od doby trvania samotného záväzku.
Záväzkové vzťahy s opakujúcim sa plnením nezanikajú splnením v pravom slova zmysle slova, ale
uplynutím času, výpoveďou, dohodou alebo iným odlišným spôsobom." V súlade s § 563 Občianskeho
zákonníka preto došlo výzvou zo dňa 23.1.2020 zo strany pôvodného veriteľa k uplatneniu si
svojho práva, keď od dlžníka požadoval splatenie dlhu, nakoľko v čase trvania dlhu nebol dohodnutý čas
jehoúplnéhosplateniaaažtoutovýzvoupôvodnýveriteľurčilsplatnosťpredmetnéhozáväzkužalovanej.

Na základe uvedeného je žalobkyňa názoru, že súd vo svojom odôvodnení nesprávne aplikoval na
posudzovaný prípad § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, § 565 Občianskeho zákonníka a naopak na
vec opomenul aplikovať § 563 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho vychádza rozhodnutie súdu
prvej inštancie z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa v tejto súvislosti
poukázala na skutočnosť, že zmluva bola v spornom prípade uzavretá na dobu neurčitú. Uvedené

vyplýva z článku 2 ods. 2.1. Zmluvy : „ZoRSÚ je uzatvorená na dobu neurčitú." Odvolateľka
ďalej poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/250/2014, podľa
ktorého: „Forma výzvy k splneniu dlhu nie je predpísaná, postačí preto aj ústny prejav. Za kvalifikovanú
výzvu sa považuje aj žaloba, v ktorom prípade nastáva prvý deň po doručení žaloby dlžníkovi. Aj
páchateľ trestného činu je v omeškaní nasledujúci deň po dni, kedy bol požiadaný poškodeným o

zaplatenie dlhu (spôsobenej škody)." Na základe uvedeného žalobkyňa považuje za nesporné, že jej
právny predchodca vyzval žalovanú písomným podaním zo dňa 23.1.2020 označeným ako „Oznámenie
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru č. XXXXXXXXXXXXXX. Predžalobná výzva" v súlade s § 563
Občianskeho zákonníka k úhrade dlhu vzniknutého zo zmluvy vo výške 1.852,66 € vrátane príslušenstva
a prípadných poplatkov. K predmetnej výzve doložila aj doklad preukazujúci doručovanie. Žalobkyňa tak

zastáva názor, že jej pohľadávka bola v súlade s 563 Občianskeho zákonníka v čase postúpenia splatná
v celom rozsahu, a teda medzi žalobkyňou a postupcom došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, z
čoho jasne vyplýva, že žalobkyňa je v tomto konaní bez pochyby aktívne vecne legitimovaná.
2.3. V otázke aktívnej vecnej legitimácie v tomto konaní žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že
postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu § 92 ods. 8 Zákona o bankách ukladá. Dôvodila, že

žalovaná bola v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a zároveň bolo preukázané, že bola postupcom vyzvaná na úhradu
omeškaných splátok, a to výzvou zo dňa 23.1.2020. Poukázala aj na aktuálnu rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 9 Cdo 165/2022, 8 Cdo 169/2020), ktorá
pripúšťa, aby za výzvu na plnenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách bolo možné považovať aj

oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, avšak iba za súčasnej podmienky, že jeho obsahom je
výzva dlžníkovi na zaplatenie. Z uvedeného vyplýva, že oznámenie o vyhlásení
predčasnej splatnosti nemožno automaticky stotožňovať s písomnou výzvou banky podľa § 92 ods. 8
Zákona o bankách, pretože relevantným bude obsah predmetného oznámenia o predčasnej splatnosti.
Uvedený právny záver plne korešponduje s autonómiou vôle v súkromnoprávnych vzťahoch, kedy nič

nebráni subjektu práva spísať viacero právnych úkonov do jednej listiny. Ďalej odvolateľka poukázala
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9 Cdo 165/2022, zo dňa 27.9.2023,
podľa ktorého: „Ak banka klienta/dlžníka písomne vyzve na úhradu presne špecifikovanej konkrétnej
sumy pohľadávky, možno takúto písomnosť považovať za výzvu pred postúpením, od ktorej doručenia
musí uplynúť aspoň 90 dní a následne možno pohľadávku postúpiť, pretože dlžník bol upozornený na

omeškanie s úhradou jeho peňažného záväzku. Z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne
vyplývať, že ak dlžník sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky, musí z nej však
byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť.
Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že uvedenú otázku okrajovo riešilo aj rozhodnutie sp. zn.
7Cdo/191/2021, z ktorého vyplýva, že za výzvu na plnenie pred postúpením podľa § 92 ods. 8 Zákona o

bankách možno považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, ak jeho obsahom je výzva
dlžníkovi na zaplatenie pohľadávky. V posudzovanom prípade právny predchodca žalobkyne, Poštová
banka, a.s. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo 6. mája 2019 (č. l. 8 a nasl. spisu) postúpil na žalobkyňu
pohľadávku žalovaného zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX. Na č. l. 45 spisu je založená výzvaprávneho predchodcu žalobkyne adresovaná žalovanému na zaplatenie dlžnej pohľadávky zo Zmluvy
o úvere č. XXXXXXXXXX, zo dňa 4. marca 2015, ktorá je právnym predchodcom žalobkyne datovaná
dňom 16. januára 2017. Žalobkyňa súdu predložila i listinu z 13. februára 2017 adresovanú žalovanému

(č. l. 18 spisu), ktorej obsahom bolo vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti úverovej pohľadávky zo Zmluvy
o úvere č. XXXXXXXXXX zo 4. marca 2015 ako aj výzva na zaplatenie dlžnej sumy, s ktorou bol
žalovaný k 13. februáru 2017 v omeškaní. Súd prvej inštancie, ako ani odvolací súd nepovažovali takéto
oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti za kvalifikovanú výzvu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o
bankách s odôvodnením, že pre postúpenie pohľadávky v zmysle predmetného ustanovenia Zákona o

bankách nestačí akákoľvek výzva banky na zaplatenie, ale touto výzvou musí banka klienta informovať,
že po márnom uplynutí tejto lehoty bude oprávnená postúpiť pohľadávku na inú osobu. Ak teda odvolací
súd vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí vyslovil, že žalobkyňa predloženými listinami zo 16. januára
2017 a 13. februára 2017 vzhľadom na ich obsah a dátum vyhotovenia i doručovania nepreukázala
splnenie požiadaviek v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pretože ich účelom bolo iba splnenie
podmienok pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a nemajú žiaden vzťah k právnemu úkonu

postúpenia pohľadávky, od ktorého žalobkyňa odvodzovala svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore,
dovolací súd uzatvára, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Nad rámec dáva dovolací súd ešte do pozornosti potrebu zaoberať sa otázkou, či žalovaný mal
objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom mu doručovaných výziev postupcu zo 16. januára 2017
a 13. februára 2017 (bez ohľadu na to, či tak skutočne urobil), keď z obsahu súdneho spisu sa javí, že

predmetné písomnosti boli žalovanému doručované na adresu uvedenú v Zmluve o úvere č.
XXXXXXXXXX a žalovaný si ich v odbernej lehote neprevzal. Dovolací súd pripomína, že ak adresát
mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho
úkonu obsahujúceho takýto prejav vôle bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. V
kontexte uvedeného najvyšší súd záverom konštatuje, že nie je možné považovať za správny právny

názor odvolacieho súdu, že vo výzve podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách musí banka klienta informovať
o možnosti postúpiť pohľadávku na tretiu osobu. Výzvou v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže
byť aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru za predpokladu, že dlžník mal objektívnu
možnosť oboznámiť sa s obsahom takéhoto adresovaného jednostranného právneho úkonu (§ 45
ods. 1 OZ)." Ďalej poukázala na uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3 CoCsp 5/2022, zo

dňa 3.1.2023, podľa ktorého: „Odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 8Cdo/169/2020, z ktorého vyplýva, že za výzvu na plnenie pred postúpením pohľadávky podľa §
92 ods. 8 Zákona o bankách možno považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, ak
jeho obsahom je výzva dlžníkom na zaplatenie pohľadávky, z ktorej ale nemusí vyplývať, že ak dlžník
sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky v kontexte aj záverov prijatých na kolégiu

občianskoprávneho úseku Krajského súdu v Košiciach dňa 6.4.2022." Odvolateľka dôvodila, že jej
právny predchodca žalovanej zaslal oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 23.1.2020,
ktoré v zmysle vyššie uvedeného predstavuje aj výzvu podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách a v
konaní súčasne preukázal, že predmetná listina sa dostala do dispozičnej sféry žalovanej. V súvislosti
s predloženou výzvou žalobkyňa uviedla, že sa jedná o kvalifikovanú výzvu banky žalovanej v zmysle §

92 ods. 8 Zákona o bankách. Obsahom tohto podania bola výzva postupcu, aby žalovaná uhradila dlžnú
sumu. Žalobkyni preto nie je zrejmé, z akého dôvodu uvedená výzva postupcu nestačí a súd si vytvára
vlastné podmienky, nakoľko § 92 ods. 8 Zákona o bankách pojednáva len o písomnej výzve banky
(bez akýchkoľvek osobitých náležitostí) voči svojmu klientovi, t. j. výzve banky k úhrade omeškaných
splátok úveru, resp. akejkoľvek časti peňažného záväzku klienta, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek

za trvania omeškania dlžníka. Postup súdu, ktorým si „upravil" zákonné ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona
o bankách v rozpore so zákonom, keď uviedol, že žalobkyňa nepreukázala súdu existenciu výzvy
postupcu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, i napriek tomu, že vyššie súdne autority považujú za
výzvu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, je
podľa názoru žalobkyne v priamom rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe ktorého

právomoc meniť zákony prináleží moci zákonodarnej (nie moci súdnej), nakoľko zákonné § 92 ods. 8
Zákona o bankách nevyžaduje žiadnu výlučnú a samostatnú písomnú výzvu postupcu pred postúpením
pohľadávky s upozornením spotrebiteľa na to, že je oprávnený pohľadávku postúpiť na iný subjekt.
2.4. Odvolateľka poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.
ÚS 11/2016, zo dňa 7.2.2018, podľa ktorého: „Pri ustanovovaní zákonných podmienok ochrany

spotrebiteľa, dlžníka, je nutné dbať na vyváženosť právnej úpravy z hľadiska jednotlivých ústavných
štandardov vrátane princípu právneho štátu. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou
súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov
je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty." V tejto súvislosti žalobkyňapoukázala aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.5.2020, sp. zn. 4 Cdo
9/2017, podľa ktorého: „Podľa ústavne konformného výkladu je preferovaná platnosť pred neplatnosťou
právneho úkonu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07."

Ďalej poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.6.2017,
sp. zn. II. ÚS 796/2016-65, podľa ktorého: „Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno
chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať". Išlo by totiž o
porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony
patrí Národnej rade Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom. Žalobkyňa

má preto za to, že právny názor, aký v odôvodnení vyslovil okresný súd, nemá oporu v
žiadnom zákonnom ustanovení, nakoľko podľa jej názoru je nepochybne výzva zo dňa 23.1.2020 takou
výzvou, na základe ktorej bol postupca oprávnený postúpiť pohľadávku na žalobkyňu. Ustanovenie §
92 ods. 8 Zákona o bankách totiž vôbec neurčuje, že by malo ísť o samostatnú
a výlučnú výzvu, ani žiadne jej osobitné náležitosti - ale práve naopak - ak sú kumulatívne splnené
vyššie uvedené podmienky, tak potom k účinnému postúpeniu riadne došlo a žalobkyňa je v konaní

aktívne vecne legitimovaná. Na základe uvedeného považuje žalobkyňa za nesporné, že v konaní bolo
riadne preukázané, že žalovaná bola v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu
v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k
porušeniu § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ako ani § 17 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. S

ohľadom na vyššie uvedené žalobkyňa nemôže súhlasiť so záverom súdu o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie, nakoľko v súdenom prípade došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, a teda je v konaní
aktívne vecne legitimovaným subjektom.
2.5. Odvolateľka odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom
rozsahu vyhovel, resp. aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. Uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.

3. Ďalšie vyjadrenia do spisu doložené neboli.

4. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§

379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. septembra 2025; o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378

ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.), rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil (§ 387 ods. l C.s.p.).

5. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
v kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalobkyňou, predovšetkým, či súd prvej inštancie dospel k
správnemu záveru v otázke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v konaní.

7. Odvolací súd preskúmaním odvolaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné. Žalobkyňa sa nestotožnila so závermi prvoinštančného súdu o
nedostatkujejaktívnejvecnejlegitimácie.Vecnoulegitimácioujestav,ktorývyplýva zhmotného
práva, kedy jedna zo strán civilného sporového konania (žalobkyňa) je subjektom hmotnoprávneho
oprávnenia, ktoré je predmetom sporu, je aktívne vecne legitimovaný a strana sporu, ktorá vystupuje

na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti, je pasívne vecne
legitimovaným subjektom.

8. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.

Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

9. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka najskôr pouplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v
lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
10. Odvolací súd uvádza, že využitie dispozitívneho úkonu veriteľa vo forme žiadosti o splatenie celej

pohľadávky predstavuje sankciu za omeškanie dlžníka s plnením splátok v podobe straty
výhody splátok. Odvolací súd sa s tvrdením žalobkyne, že medzi pôvodnou žalobkyňou ako veriteľom
a žalovanou dohoda o plnení v splátkach absentovala, a preto nebolo možné využiť možnosť žiadať
splateného dlhu naraz, nestotožňuje. Z predmetnej zmluvy, jej bodu 1.4 (č. l. 31 a nasl. spisu) vyplýva
povinnosť dlžníka splácať revolvingový úver v dohodnutých splátkach, a to v

kalendárnom mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bol čerpaný revolvingový úver. Odvolací súd
poukazuje na to, že už v samotnej zmluve je, v súvislosti so splátkami uvedené, že (bod 1. zmluvy)
výška mesačnej splátky je 3 % z aktuálnej výšky úverového rámca, splatnosť 1. mesačnej splátky: 10.
deň v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bolo uskutočnené 1. čerpanie Revolvingového úveru.
Z obsahu zmluvy taktiež vyplýva, že čiastočne išlo o účelový revolvingový úver, prvé čerpanie úveru
je viazané na nákup tovaru alebo služby, cena tovaru alebo služby je 1.599,- €, z potvrdenia na č. l.

spisu 46 vyplýva, že uvedená čiastka bola žalovanej poskytnutá dňa 27.3.2019. Prvá splátka tak bola
splatná dňa 10.4.2019, čo vyplýva aj z výpisu úverového účtu na č. l. 44 a nasl. Z výpisu úverového
účtu je taktiež zrejmé, že výška splátky bola stanovená v sume 48,- € a pozostávala zo splátky istiny vo
výške 40,85 €, úrokov vo výške 4,61 € a poistenia vo výške 2,54 €. Takto určená splátka korešponduje s
percentuálnym dojednaním výšky splátky. Odvolací súd taktiež poukazuje aj na bod 7.1 písm. a) zmluvy,

kde si zmluvné strany dojednali pre prípad, že žalovaná ako klietka by neplnila svoje povinnosti riadne a
včas splácať svoje záväzky voči banke, oprávnenie banky, okrem iného, vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
revolvingového úveru. Z uvedeného vyplýva, že pôvodná žalobkyňa si, pre prípad porušenia zmluvnej
povinnosti splácať poskytnutý úver riadnej a včas, dojednala ako následok porušenia tejto povinnosti
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, ktoré musí byť vykonané v súlade s § 53 ods. 9 v spojení s

§ 565 Občianskeho zákonníka. Samotná zmluva upravovala túto možnosť, pričom aj z
konania pôvodnej žalobkyne vyplýva, že postupovala v súlade s týmito ustanoveniami, keďže pristúpila
k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka. V zmysle
bodu 7.4. zmluvy si zmluvné strany dohodli, že ku dňu účinnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru
je splatný celý dlh. Skutkové tvrdenie žalobkyne o tom, že k jednorazovému

zosplatneniu úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka nedošlo, ale išlo o výzvu
veriteľa na splatenie dlhu podľa § 563 Občianskeho zákonníka, sa s ohľadom na uvedené skutočnosti
odvolaciemu súdu javí ako účelové a ničím nepodložené. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej
inštancie jednoznačne vyplynulo, že plnenie dlhu bolo dohodnuté v pravidelných mesačných splátkach.
Nemožno preto akceptovať argumentáciu žalobkyne založenú na tom, že medzi pôvodnou žalobkyňou

ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom nebolo dohodnuté plnenie v splátkach. Odvolací súd poukazuje
na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať
nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto
vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Z oznámenia zo dňa 23.1.2020 (č. l. spisu 47) podľa názoru
odvolacieho súdu je zrejmé, že vyzýva k jednorazovému splateniu úveru z dôvodu nesplácania úveru

riadne a včas, teda omeškania s úhradou záväzkov. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď
na posudzovaný prípad aplikoval § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho
zákonníka.

11.1. V súvislosti s otázkou aktívnej vecnej legitimácie mala odvolateľka za to, že postupca dodržal

všetky podmienky, ktoré mu § 92 ods. 8 Zákona o bankách ukladá. Poukázala aj na aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (konkrétne rozhodnutia sp. zn. 9 Cdo
165/2022, 8 Cdo 169/2020), ktorá pripúšťa, aby za výzvu na plnenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o
bankách bolo možné považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, avšak iba za súčasnej
podmienky, že jeho obsahom je aj výzva dlžníkovi na zaplatenie. V súvislosti s uvedenou otázkou

odvolací súd poukazuje na právny názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 V Cdo 4/2025, zo dňa 30.7.2025, podľa ktorého „Zo zhora uvedených rozhodnutí najvyššieho
súduaichrozboruvyplýva,ževsporenastolenouotázkousanajvyššísúdužzaoberal",pričomprevažne
rozhodovacia prax dovolacieho súdu (senátov 2 C, 4 C a aj 8 C) zastáva názor, že „Ustanovenie §
92 ods. 8 Zákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt

osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní s plnením peňažného záväzku. Predmetnou výzvou
nemôže byť výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ani oznámenie o
vyhlásení úveru za predčasne splatný". Takýto výklad je podľa veľkého senátu najvyššieho súdu súladný
s princípom zvýšenej ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských veciach (ktorývychádza z požiadavky korektných spotrebiteľských zmlúv voči spotrebiteľom, zo zákazu zneužívania
dominantného postavenia dodávateľa a zákazu používania zmluvných podmienok, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán)

a tiež zodpovedá základnému výkladovému pravidlu zakotvenému v spotrebiteľskom práve v § 54
Občianskeho zákonníka. Možno k nemu dospieť tak gramatickým (jazykovým), ako aj systematickým
výkladom ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách a tiež so zreteľom na zmysel právnej normy.
Predmetné ustanovenie poskytuje ochranu klientom banky (a teda aj spotrebiteľom). Jeho cieľom a
účelom je umožniť klientovi, aby po upozornení na právo veriteľa postúpiť pohľadávku na iný, hoci aj

nebankový subjekt (nepodliehajúci dozoru NBS, čo nemusí byť v záujme spotrebiteľa), mal možnosť
tomuto postupu účinne zabrániť tým, že vo výzve vyčíslenú výšku pohľadávky dodatočne uhradí (viď
úmysel zákonodarcu vyjadrený v dôvodovej správe k zákonu o bankách). Ešte predtým ako sa banka
rozhodnevzniknutúpohľadávkupostúpiťmusínevyhnutnevprvomraderealizovaťkrokypredpokladané
v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a teda musí predovšetkým platne zosplatniť svoju
pohľadávku a až následne môže realizovať kroky k jej postúpeniu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o

bankách. Prvým zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky je teda existencia
splatnej pohľadávky alebo jej časti, čo tiež predpokladá výzvu „meškajúcemu" spotrebiteľovi, avšak
povahouaúčelomodlišnú,nežakúmánamysliustanovenie§92ods.8Zákonaobankách.Ustanovenie
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upravuje za akých podmienok môže banka žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky; ide o kumulatívne podmienky, a to nesplácanie úveru po dobu

troch mesiacov a upozornenie spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
Naproti tomu ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách má postavenie lex specialis k § 524 a nasl.
Občianskeho zákonníka, keďže sprísňuje všeobecné podmienky ustanovené v Občianskom zákonníku
požadované pre platnosť postúpenia pohľadávky. Zákonodarca prostredníctvom stanovenia prísnejších
podmienok pre postúpenie pohľadávky chráni klienta pred tým, aby ním poskytnuté informácie týkajúce

sa jeho osoby a pomerov neboli postupované bez žiadnych zákonných obmedzení, a preto pred
samotným postúpením stanovil povinnosť banky spotrebiteľa/dlžníka o tomto zámere informovať. Ak
by zákonodarca zamýšľal spojenie povinností banky do jedného právneho úkonu, tak by to explicitne
uviedol v zákone, alebo by jednotlivé ustanovenia prepojil odkazom. Na podporu zhora uvedeného/
prezentovaného výkladu najvyšší súd poukazuje aj na svoju doterajšiu (už citovanú) judikatúru v zmysle

ktorej „ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového
tajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky,
ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon (R 60/2018)". Napokon aj
v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď uznesenie zo dňa 20.6.2018 č. k. IV.
ÚS 371/2018-43) taká interpretácia spotrebiteľskej legislatívy, ktorá akcentuje princíp zvýšenej ochrany

spotrebiteľa a ochranu zmluvnej spravodlivosti je aj v súlade s požiadavkou stanovenou v § 54 ods. 2
Občianskeho zákonníka a nemožno ju hodnotiť ako interpretáciu, ktorá ide nad rámec zákona. Logicky
v súvislosti s predmetným výkladom sa vynára aj otázka, aké náležitosti by mali byť obsahom výzvy
podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Podľa názoru veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, obsahom výzvy banky podľa ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách má byť aj zamýšľaný/

pripravovaný zámer banky previesť existujúcu pohľadávku (uvedením jej výšky) zo spotrebiteľskej
zmluvy na inú osobu, s upovedomením že tak môže učiniť aj bez súhlasu klienta/spotrebiteľa, a to aj
mimo bankového sektora."
11.2. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené považuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie o absencii
výzvy podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách a z neho vyplývajúci záver o nedostatku aktívnej

vecnej legitimácie žalobkyne v prejednávanom spore za správny. Keďže súd prvej inštancie správne
postupoval, ak žalobu žalobkyne zamietol, odvolací súd postupom podľa § 387 C.s.p. rozsudok ako
vecne správny potvrdil.

12. Ako správny potvrdil odvolací súd aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento žalovanej

nepriznal nárok na náhradu trov konania, postupujúc podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p.
Žalovaná mala síce v konaní plný procesný úspech, ako však vyplýva zo spisu, žiadne trovy jej nevznikli.

13. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná, mala by

preto nárok na náhradu trov konania, v odvolacom konaní však zostala pasívna a ako vyplýva zo spisu,
žiadne trovy jej nevznikli, preto jej odvolací súd nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.14. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).