Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Svk/10/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106280
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0823106280.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny

Benczovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a zo sudkyne JUDr.
Zuzany Šabovej, PhD., vo veci žalobcu (sťažovateľa): O.. L. N., nar. X. O. XXXX, trvale bytom G. XX/
XX, XXX XX Ž., t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom, Dukelská Štvrť 941/1,
018 41 Dubnica nad Váhom, právne zastúpeného: Mgr. Petra Hrubová, advokátka, so sídlom Mierové
námestie 93, 019 01 Ilava, proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže,
so sídlom Šagátová 1, 813 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. GR
ZVJS-06317/12-2023 z 8. augusta 2023, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu

v Banskej Bystrici č. k. 4 S 44/2023-76 z 19. septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 4 S 44/2023-76 z 19. septembra 2024 sa zrušuje a
vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Z administratívneho spisu vyplýva, že Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad
Váhom (ďalej len „prvostupňový správny orgán“ alebo „povinná osoba“) bola 30. júna 2023 postúpená
Nemocnicou pre obvinených a odsúdených a Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Trenčín (ďalej
len „Nemocnica pre obvinených a odsúdených Trenčín a ÚVTOS Trenčín“) žiadosť o sprístupnenie

informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“), v ktorej žalobca
požadovalsprístupniť(v)fotokópietzv.„ordinačnýchhodín(ambulancie)“vÚVTOSDubnicanadVáhom,
ktoré sa týkajú organizácie návštev lekára jednotlivými sektormi (B, C, D, E, F).
2.Prvostupňovýsprávnyorgánlistomč.UVTOS-01383/13-DU-2023z13.júla2023sprístupnilžalobcovi
fotokópie určených dní k návšteve ambulancie všeobecného lekára pre ubytovne B,C,D,E,F.
3. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie v rozsahu nesprístupnenia informácií o

mene, priezvisku a podpise fyzickej osoby, ktorá predmetné „ordinačné hodiny“ vydala, resp. schválila a
rozhodlaoichurčení.Žalobcazároveňnamietal,žeprvostupňovýsprávnyorgánmuodmietolsprístupniť
aj pečiatku právnickej osoby nachádzajúcej sa na predmetných fotokópiách.
4. Žalovaný rozhodnutím č. GR ZVJS-06317/12-2023 z 8. augusta 2023 (ďalej len „rozhodnutie
žalovaného“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, nakoľko mal za to, že
žalobcovi boli poskytnuté informácie, ktoré žiadal sprístupniť, tak ako nimi prvostupňový správny orgán
podľa všeobecne záväzných právnych predpisov a interných predpisov zboru disponoval. V odôvodnení

uviedol, že na základe odvolania prvostupňový správny orgán žalobcovi opätovne poskytol listinu
„Určené dni k návšteve ambulancie všeobecného lekára pre jednotlivé ubytovne“ s čitateľnou pečiatkou
a podpisom. K ostatným sprístupneným listinám, na ktorých je uvedený rozpis návštev lekára podľa
jednotlivých sektorov, žalovaný uviedol, že všeobecne záväzné právne predpisy a ani interné predpisyzboru neustanovujú povinnosť uvádzať na predmetných listinách podpis a pečiatku. Pokračoval, že
povinnosť uviesť pečiatku a podpis poskytovateľa zdravotnej starostlivosti neustanovuje ani zákon č.
578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských

organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“) pre ordinačné hodiny schválené samosprávnym krajom, ktoré sú
umiestnené na viditeľnom mieste.
II. Konanie na správnom súde
5. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, v ktorej bližšie rozviedol myšlienku, že

údaj o mene a priezvisku „autora“ určených dní predstavuje sprievodnú informáciu, ktorá úzko súvisí
s požadovanou informáciou v zmysle § 4 ods. 5 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k
informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“). Následne zastal názor, že určené dni k návšteve
ambulancie všeobecného lekára pre jednotlivé ubytovne predstavujú záznam, ktorý pochádza z činnosti
ústavu a tento záznam musí byť zaevidovaný služobným úradom v príslušnej evidencii ako registratúrny

záznam.
6. K žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý sa pridržal svojho doterajšieho vyjadrenia a dodal, že určené
dni k návšteve ambulancie všeobecného lekára pre jednotlivé ubytovne a oznamy týchto určených
dní pre jednotlivé sektory majú charakter organizačných pokynov umiestnených na nástenkách v
jednotlivých sektoroch, prípadne v ambulancii. Tieto pokyny slúžia na organizovanie návštev väznených

osôb. Teda všeobecne záväzné právne predpisy a ani interné predpisy zboru neustanovujú formu
ich sprostredkovania. V rámci efektívneho zaobchádzania s väznenými osobami je vhodnou formou
sprostredkovania pokynu aj umiestnenie na nástenke prístupnej väzneným osobám. Ďalej pokračoval,
že ak nie je stanovená forma pokynu, je na zvážení príslušníkov zboru, akú formu zvolia a to tak, aby
bolo zabezpečené riadne a plynulé vykonávanie činností väznených osôb. Zdôraznil, že ak je pokyn

ústne sprostredkovaný na nástenke, takýto dokument nie je registratúrnym záznamom, pretože forma
pokynu nie je stanovená. Vychádzajúc zo žalobcovho vnímania tvorby registratúrnych záznamov, by tak
každý ústny pokyn príslušníka zboru adresovaný väznenej osobe musel byť registratúrnym záznamom
so všetkými náležitosťami, teda aj s menom príslušníka zboru.
7. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 4 S 44/2023-76 z 19.

septembra 2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu ako nedôvodnú zamietol. Na úvod svojej
argumentácie uviedol, že žalobca v správnej žalobe žiadal o nariadenie pojednávania vo veci samej. V
dôsledku toho správny súd 12. augusta 2024 vyzval žalobcu na vyjadrenie sa, či trvá na osobnej účasti
na pojednávaní 19. septembra 2024, nakoľko žalobca, ako osoba vo výkone trestu odňatia slobody,
by si musela v takomto prípade sama požiadať o vykonanie eskorty na pojednávanie a znášať s tým

spojené náklady, t. j. zvýšené trovy výkonu trestu v súlade s § 92 ods. 1 písm. b) zákona č. 475/2005
Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 475/2005 Z. z.“). Správny súd žalobcu poučil nie len o zvýšených trovách
v súvislosti so strážením a dopravou, ale aj o tom, že jeho osobná prítomnosť na pojednávaní nie je
nevyhnutná. Žalobca v odpovedi na predmetnú výzvu uviedol, že na nariadení pojednávania trvá, na

základe čoho správny súd nariadil vo veci pojednávanie na 19. septembra 2024 v zmysle § 107 ods.
1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„SSP“). Na pojednávanie sa však žalobca nedostavil a žalovaný svoju neúčasť ospravedlnil. Správny
súd ďalej v odôvodnení pokračoval, že termín pojednávania bol vytýčený s dostatočným časovým
predstihom ešte 12. augusta 2024 a podľa doručeniek založených v súdnom spise žalobca predvolanie

na pojednávanie prevzal 15. augusta 2024, teda mal zachovanú riadnu 10-dňovú zákonnú lehotu na
prípravu na pojednávanie v zmysle § 108 ods. 3 SSP, a tiež zachovanú lehotu, aby si zabezpečil
vykonanie eskorty na pojednávanie, v prípade, že trval na svojej osobnej účasti na ňom. Správny súd
dodal, že keďže sa žalobca z pojednávania žiadnym spôsobom neospravedlnil, predsedníčka senátu na
pojednávaní skonštatovala, že sú splnené podmienky pre konanie v neprítomnosti žalobcu a po tichej

porade senátu bolo vyhlásené uznesenie, že správny súd nariaďuje pojednávať v neprítomnosti žalobcu,
a preto bolo pojednávanie uskutočnené v súlade so zákonom.
8. Správny súd k meritórnemu posúdeniu uviedol, že informáciu o mene, priezvisku, podpise a pečiatke
toho, kto sprístupnil určené dni návštev lekára v ÚVTOS Dubnica nad Váhom, nemožno kvalifikovať
ako sprievodnú informáciu v zmysle 4 ods. 5 zákona č. 211/2000 Z. z. Pokiaľ žalobca žiadal sprístupniť

aj túto „inú“ informáciu, bolo potrebné, aby sa s touto požiadavkou obrátil v prvom rade na povinnú
osobu, nakoľko podľa správneho súdu, táto požiadavka bola nad rozsah samotnej žiadosti. Správny
súd tiež poukázal na skutočnosť, že žalobcovi boli poskytnuté informácie, ktoré žiadal sprístupniť, tak
ako nimi povinná osoba disponovala, a teda vo vzťahu k predmetnej žiadosti nebolo vydané fiktívnerozhodnutie. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „Ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 10/99 zo 16. júna 1999, II. ÚS 184/03 z 1. októbra 2003, II. ÚS
514/2010 zo 7. decembra 2010 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší

súd“) sp. zn. 8 Sžik 3/2020 z 26. mája 2021. Na záver v súvislosti s návrhmi žalobcu na doplnenie
dokazovania správny súd dodal, že nie je jeho úlohou vykonávať dokazovanie v tomto smere, či povinná
osoba mala alebo nemala požadované informácie k dispozícii, pretože nie je súdom skutkovým, ale
súdom vykonávajúcim prieskum rozhodnutí z hľadiska hmotného a procesného práva. Jeho úlohou
je vykonávať súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej moci podľa zákonom stanoveného postupu

a nie vyhľadávanie dôkazov, ktoré mal účastník alebo orgán verejnej správy vykonať (uplatniť) v
administratívnom konaní.

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
9. Žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) podal proti napadnutému rozsudku správneho súdu kasačnú
sťažnosť, v ktorej žiadal zrušiť tento rozsudok z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a vec

vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Eventuálne sťažovateľ navrhol zmeniť napadnutý rozsudok
správneho súdu tak, že kasačný súd zruší rozhodnutie žalovaného a vec vráti žalovanému na ďalšie
konanie.
10. Sťažovateľ argumentoval, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, pretože napriek
tomu, že trval na nariadení pojednávania, správny súd pojednával v jeho neprítomnosti, hoci na takýto

postup neboli splnené zákonné podmienky. Pokračoval, že súd nemá právo popierať § 107 ods. 1 písm.
a) SSP tak, že na jednej strane pojednávanie nariadi, avšak na strane druhej určí, že účasť sťažovateľa
na pojednávaní nie je nevyhnutná a nezabezpečí ani jeho predvedenie na pojednávanie, a to navyše za
predpokladu, že sťažovateľ nebol v konaní pred správnym súdom zastúpený advokátom. Sťažovateľ má
za to, že správny súd v tomto smere nesprávne aplikoval ustanovenie § 114 v spojení s § 108 ods. 1 SSP

a § 47 ods. 2 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,
krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov a na podporu argumentoval
aj komentárom k Správnemu súdnemu poriadku.
11. Sťažovateľ k meritórnemu posúdeniu správneho súdu uviedol, že každý registratúrny záznam musí
mať „svojho“ autora, teda musí byť známe meno a priezvisko osoby, ktorá dokument vydala. Pokiaľ

interné predpisy o tvorbe registratúrnych záznamov ZVJS (RMS č. 2/2016 a č. 2/2021) vyžadujú
pripojenie podpisovej doložky, možno podľa sťažovateľa dôkladne predpokladať, že povinná osoba
má povinnosť takúto informáciu mať k dispozícii alebo ju musí pri svojej činnosti vytvárať. Ak teda po
odvolaní povinná osoba sprístupnila informáciu úplne čitateľnú, avšak nesprístupnila sťažovateľovi údaj
o mene a priezvisku, tak podľa sťažovateľa naďalej platí, že ide o informáciu, ktorú povinná osoba

musí mať a ak ju v rozpore s právnymi predpismi nemá, je, ju povinná opäť vytvoriť a sprístupniť. To
povinná osoba neurobila a neurobil tak ani žalovaný. Podľa sťažovateľa nie je pochýb o tom, že údaj
o mene a priezvisku autora „určených dní“ spadá do rozsahu pojmu „pôvod“ informácie v zmysle § 4
ods. 5 zákona č. 211/2000 Z. z., ako aj pod pojem „existencia“. Sťažovateľ zastáva názor, že by išlo o
prepätý formalizmus, pokiaľ by táto požiadavka uvedená v odvolaní mala byť posudzovaná ako nová

samostatnážiadosťosprístupnenieinformácie.Prvostupňovéaodvolacieadministratívnekonanietvoria
podľa sťažovateľa jeden celok, a preto žalovaný mohol požiadavku sťažovateľa vybaviť aj v rozhodnutí
o odvolaní, pretože predmetné informácie bezprostredne súviseli so samotnou žiadosťou. Uvedenou
argumentáciou sa však správny súd podľa sťažovateľa vôbec nezaoberal a v tomto smere ide podľa
sťažovateľa o absenciu odôvodnenia.

12. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s rozsudkom správneho súdu a
skonštatoval, že skutočnosti uvádzané sťažovateľom v kasačnej sťažnosti sú bezpredmetné a
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Ďalej uviedol, že na svojich záveroch
trvá, odkázal na svoju predchádzajúcu argumentáciu a kasačnú sťažnosť navrhol ako nedôvodnú
zamietnuť.

IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
13.VecbolapredloženáNajvyššiemusprávnemusúduSlovenskejrepubliky(ďalejlen„Najvyššísprávny
súd“ alebo „kasačný súd“) 11. apríla 2025 a ten o veci rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto
rozsudku.

14. Najvyšší správny súd, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP),
oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439
SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.15. Kasačný súd má na úvod za potrebné zdôrazniť, že posúdenie otázok právnych vád napadnutého
rozsudku správneho súdu [§ 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP] je subsidiárne a nasleduje až vtedy, ak
kasačný súd nezistí existenciu vád zmätočnosti [§ 440 ods. 1 písm. a) až f) SSP], ktoré odôvodňujú

zrušenie napadnutého rozsudku bez ďalšieho. Aplikujúc toto východisko sa preto kasačný súd v
predmetnej veci zaoberal prioritne sťažovateľom namietanou vadou porušenia jeho práva na spravodlivý
proces, pretože napriek tomu, že trval na nariadení pojednávania, správny súd pojednával v jeho
neprítomnosti, hoci na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky.
16. Správny súd tento svoj postup detailne zdôvodnil v bode 16 napadnutého rozsudku, keď uviedol,

že osobná prítomnosť žalobcu na pojednávaní nebolo nevyhnutná a správny súd v súlade s § 114
SSP môže vec prejednať a rozhodnúť aj v neprítomnosti účastníkov konania v prípade, ak sa riadne
predvolaní účastníci konania alebo ich zástupcovia na pojednávanie nedostavia. Keďže žalobcovi bolo
predvolanie na pojednávanie riadne a včas doručené, a teda mal zachovanú zákonnú lehotu na prípravu
na pojednávanie (§ 108 ods. 3 SSP) a tiež lehotu, aby si zabezpečil vykonanie eskorty na pojednávanie
v prípade, že trval na svojej osobnej účasti na ňom, senát sa uzniesol, že sú splnené podmienky na

pojednávanie v žalobcovej neprítomnosti (bližšie pozri bod 7 tohto rozsudku). S týmto postupom a
argumentáciou sa kasačný súd nestotožňuje.
17. Keďže správny súd neodkázal na žiadne zákonné ustanovenie ani ustálenú judikatúru, kasačnému
súdu nie je úplne zrejmé, ako dospel k záveru, že sťažovateľ ako osoba umiestnená vo výkone trestu
odňatia slobody je oprávnená si, v prípade účasti na pojednávaní, sama požiadať o vykonanie eskorty.

Oprávnenosť nariadenia, resp. vyžiadania eskorty odsúdeného, prípadne obvineného, je upravená
ustanovením § 50 ods. 1 a 2 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 4/2001 Z. z.“). V týchto ustanoveniach je explicitne uvedené,
kto je oprávnený nariadiť alebo vyžiadať eskortu, samotný odsúdený, resp. obvinený, sa však medzi
týmito osobami nenachádza. V zmysle § 50 ods. 2 písm. d) cit. zák. môže ale eskortu vyžiadať príslušný

sudca,akjevkonanípredsúdompotrebnáprítomnosťodsúdenéhonasúde.Hocisprávnysúdzdôraznil,
že prítomnosť sťažovateľa na pojednávaní nebola nevyhnutná, sťažovateľ o nariadenie pojednávania
požiadal v zmysle § 107 ods. 1 písm. a) SSP.
18. V ustanovení § 107 ods. 1 SSP sa ustanovuje, že predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, ak o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania [písm. a)], vykonáva dokazovanie

[písm. b)], to vyžaduje verejný záujem [písm. c)], je to na prejednanie veci potrebné [písm. d)] alebo
tak ustanovuje tento zákon [písm. e)]. Z uvedeného ustanovenia tak vyplýva, že nie je nutné naplniť
kumulatívne všetky zákonné podmienky, predseda senátu má povinnosť nariadiť pojednávania vo veci
samej pri splnení, čo i len jednej z nich, ako tomu bolo i v prejednávanej veci. Keďže sťažovateľ je
osobou odsúdenou nachádzajúcou sa vo výkone trestu odňatia slobody, ktorá je v zmysle § 4 ods. 1

zákona č. 475/2005 Z. z. obmedzená najmä v slobode pohybu, na predmetnú situáciu pamätá § 92
ods. 1 písm. b) toho istého zákona, ktorý správny súd v prejednávanej veci správne aplikoval, keď
vo výzve z 12. augusta 2024 upozornil sťažovateľa, že ak trvá na predvedení pred súd ako účastník
konania, hoci bol poučený, že jeho účasť na pojednávaní nie je nevyhnutná, je povinný uhradiť zvýšené
trovy na svoje stráženie a dopravu vynaložené ústavom. Následne tak podľa kasačného súdu správny

súd nemôže uviesť, že žalobca si mal požiadať o zabezpečenie eskorty sám a keďže tak neurobil,
pojednávanie uskutoční v jeho neprítomnosti. Ako kasačný súd uviedol už vyššie, takéto oprávnenie
sťažovateľ v zmysle zákona nemá a bolo tak na správnom súde, aby eskortu sťažovateľa zabezpečil v
súlade s ustanovením § 50 ods. 2 písm. d) zákona č. 4/2001 Z. z. potom, čo sťažovateľa upozornil na
úhradu zvýšených trov na stráženie a dopravu v súvislosti s predvedením na pojednávanie a sťažovateľ

napriek tomu na nariadení pojednávania trval. Uvedené platí o to viac, ak sťažovateľ nie je zastúpený
advokátom, ako tomu bolo i v prejednávanej veci [pozri § 49 ods. 2 písm. c)]. Kasačný súd tak zastáva
názor, že opačný výklad by predstavoval len formálne naplnenie § 107 ods. 1 SSP, keď samotné
nariadeniepojednávaniabypriúčastníkochkonanianachádzajúcichsavovýkonetrestuodňatiaslobody
a vo výkone väzby strácalo opodstatnenie a svoj zmysel. Procesný postup správneho súdu, pri ktorom

správny súd rozhodol vo veci samej v neprítomnosti žalobcu ako účastníka konania preto nemožno
považovať za zákonný a súladný s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR alebo s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
19. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti pod vadou zmätočnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP namietal
aj nedostatok odôvodnenia správneho súdu vo vzťahu k meritórnej otázke riešenej v prejednávanej

veci, ktorou bolo, či údaj o mene a priezvisku osoby, ktorá vydala dokument určených dní k návšteve
ambulancie všeobecného lekára pre jednotlivé ubytovne, predstavuje sprievodnú informáciu, ktorá úzko
súvisí s požadovanou informáciou sťažovateľa v zmysle § 4 ods. 5 zákona č. 211/2000 Z. z., resp. či tietourčené dni predstavujú záznam, ktorý pochádza z činnosti ústavu, a teda či by mal byť tento záznam
zaevidovaný služobným úradom v príslušnej evidencii ako registratúrny záznam.
20. Kasačný súd poukazujúc na ustanovenie § 139 ods. 1 a 2 SSP konštatuje, že povinnou náležitosťou

rozsudku správneho súdu je pochopiteľne aj jeho odôvodnenie. Právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia je jedným z čiastkových, no nosných procesných práv obsiahnutých v práve na spravodlivý
proces, pričom účastník konania ma právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Kasačný súd si je plne

vedomý, že správny súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania.
Odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu, ktoré tak stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany
konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces (pozri v tomto smere ustálenú rozhodovaciu činnosť

Ústavného súdu napr. rozhodnutia IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003, III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004, I. ÚS
501/2011 z 3. októbra 2012 a pod.)
21. V zmysle vyššie uvedeného kasačný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
správneho súdu týkajúce sa meritórnej otázky prejednávanej veci, ktorým sa správny súd snaží objasniť
skutkový a právny základ rozhodnutia začína v podstate až od bodu 36 napadnutého rozsudku. Správny

súd v bode 25 až 31 uviedol všeobecné východiská pozostávajúce z toho, čo je úlohou správneho
súdnictva s tým, že poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu, ako aj Najvyššieho správneho súdu a
Ústavného súdu, ktoré však na prejednávanú vec nijako neaplikoval a ďalej s nimi v intenciách meritórnej
otázky nepracoval. Následne správny súd v bodoch 33 až 35 napadnutého rozsudku skonštatoval
skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu a v bode 37 znova poukázal na judikatúru Ústavného

súdu bez bližšej konkretizácie súvisu s otázkami nastolenými sťažovateľom v správnej žalobe a
následne žalovaným v jeho vyjadrení. Závery správneho súdu, ktoré čiastočne objasňujú podstatné
skutkové a právne tvrdenia účastníkov konania, sú tak obsiahnuté iba v bodoch 36 a 38 napadnutého
rozsudku.
22. Kasačný súd zastáva názor, že stručnosť odôvodnenia automaticky ešte neznamená porušenie

práva na spravodlivý proces v zmysle § 440 ods. 1 písm. f), pokiaľ sa správny súd jasne a zrozumiteľne
vysporiada so všetkými podstatnými otázkami v posudzovanej veci, ktoré nastolil účastník konania v
správnej žalobe. Kasačný súd má však za to, že v uvedenej veci sa tak nestalo a správny súd dal
žalobcovi odpoveď len na to, že požadovaná informácia nie je sprievodnou informáciou v zmysle §
4 ods. 5 zákona č. 211/2000 Z. z. a zároveň, že bola nad rozsah toho, čo sťažovateľ požadoval.

Námietky ohľadne toho, či dokument určených dní k návšteve ambulancie všeobecného lekára pre
jednotlivé ubytovne predstavuje záznam, ktorý by mal byť, ako to uvádza sťažovateľ v správnej žalobe,
zaevidovaný služobným úradom v príslušnej evidencii ako registratúrny záznam a v dôsledku toho by
mohlo ísť o informácie (meno, priezvisko a podpis zodpovednej osoby) v priamej dispozícii povinnej
osoby, ostali neposúdené, ako aj zvyšok nadväzujúcej argumentácie žalobcu, ktorú následne rozporoval

žalovaný v jeho vyjadrení. Správny súd tak pochybil v tom, že nedal sťažovateľovi aspoň rámcovú
odpoveď na vyššie nastolenú otázku, ktorej posúdenie bolo v prejednávanej veci kľúčové na prijatie
záveru o jasnom a zrozumiteľnom odôvodnení, ktoré napĺňa obsah ustanovenia § 139 ods. 2 SSP.
Správny súd tak vystavil sťažovateľa neistote, či bola jeho žaloba správne pochopená a vyhodnotená.
V dôsledku vyššie uvedeného, tak kasačný súd nie je nateraz oprávnený, posudzovať spornú otázku z

meritórneho hľadiska. Takéto posúdenie by bolo predčasné a kasačný súd by vec posudzoval namiesto
správneho súdu, čím by účastníkov správneho súdneho konania pripravil o posúdenie veci správnym
súdom (obdobne v tomto smere pozri postup Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 8 Sžrk 7/2020 z 8.
decembra 2020 alebo Najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 4 Sfk 12/2021 z 28. februára 2023,
sp. zn. 8 Sfk 2/2023 a sp. zn. 8 Sfk 27/2023 obe z 19. decembra 2024).

23. Vzhľadom na konštatáciu vyššie tak kasačný súd uzatvára že napadnutý rozsudok správneho súdu
nie je okrem iného ani dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený, neposkytuje relevantné odpovede na
podstatné okolnosti predmetného prípadu a na relevantné námietky sťažovateľa. Zistené vady, ktorým
sa kasačný súd venoval bližšie v bode 17, 18 a 22 tohto rozsudku, dosahujú intenzitu porušujúcu právo
na spravodlivý proces sťažovateľa [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP], pričom tieto vady sú dôvodom na zrušenie

napadnutého rozsudku, a súčasne v tejto fáze konania bránia kasačnému súdu v preskúmaní právnych
otázok nastolených sťažovateľom v kasačnej sťažnosti.
V. Záver24. Sumarizujú vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť
sťažovateľa je dôvodná, a preto napadnutý rozsudok postupom podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec
vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

25. Keďže kasačná sťažnosť sťažovateľa bola z hľadiska namietaných prednostných procesných vád
úspešná [§ 440 ods. 1 písm. a) až f) SSP] a viedla bez ďalšieho k zrušeniu napadnutého rozsudku
a vráteniu veci na ďalšie konanie, kasačný súd opakovane uvádza, že sa ďalej nemohol zaoberať
argumentáciou týkajúcou sa právnych vád, ktoré boli vznesené sťažovateľom v kasačnej sťažnosti [§
440 ods. 1 písm. g) SSP].

26. V ďalšom konaní bude správny súd postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd v tomto rozsudku.
Opätovne komplexne posúdi námietky sťažovateľa v správnej žalobe a žalovaného vo vyjadrení a
dôsledne sa vysporiada s ich argumentáciou v súlade s ustanovením § 139 ods. 2 SSP, pričom
pokiaľ opätovne dospeje k názoru, že námietky sťažovateľa sú nedôvodné, tento svoj záver primerane
premietne aj do nového rozsudku. Vyjadrenými právnymi názormi kasačného súdu je správny súd v
zmysle § 469 SSP viazaný.

27. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v ďalšom konaní správny súd (§ 467 ods.
3 SSP).
28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.