Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. september 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 6Sf/48/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100861
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:0924100861.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Darákovej a členov

senátu Mgr. Romana Dieho a Mgr. Bc. Mariána Haladeja (sudcu spravodajcu), v právnej veci žalobcu:
A. B., trvale bytom A. X, XXX XX B. – C. D., nar. XX.XX.XXXX, E. A., právne zastúpený: Advokátska
kancelária Marják, Ferenci & Partners s.r.o., so sídlom Tajovského 17, 040 01 Košice – Staré Mesto,
Slovenská republika, IČO: 50 164 988, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, 971 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, IČO: 42499500 o preskúmanie
rozhodnutia žalovaného č. 103013374/2024 zo dňa 18.10.2024, vo veci vyrubenia dane z príjmov
fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2018 a jemu predchádzajúceho administratívneho konania,

takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu zamieta.

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou zo dňa 16.12.2024 doručenou Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny
súd“) toho istého dňa, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 103013374/2024 zo
dňa 18.10.2024 (ďalej aj „žalované rozhodnutie“), ako i rozhodnutia Daňového úradu Košice (ďalej aj
„správca dane“) č. 101981204/2024 zo dňa 10.07.2024 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) a vrátenia

veci správcovi dane. Zároveň žalobca žiadal, aby mu súd priznal voči žalovanému právo na úplnú
náhradu trov konania.

Priebeh a výsledky administratívneho konania

2. Žalobca, ktorý bol zároveň aj fyzickou osobou podnikateľom, podal dňa 15.06.2019 riadne daňové
priznanie, typu „B“ k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2018. Spolu s daňovým priznaním zaslal

aj účtovnú závierku. V daňovom priznaní žalobca uviedol príjmy z podnikateľskej činnosti vo výške 48
851,51 EUR a výdavky vo výške 31 999,89 EUR. Základ dane na základe žalobcom deklarovaného
daňového priznania bol určený vo výške 15 851,62 EUR. Daň bola určená vo výške 2 284,10 EUR.

3. Správca dane vykonal u žalobcu za zdaňovacie obdobie 2018 daňovú kontrolu, ktorá sa začala
dňa 22.03.2023 na základe oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 23.02.2023. Žalobca v priebehu
daňovej kontroly uviedol, že hlavnou činnosťou žalobcu boli vodoinštalatérske, kúrenárske a drobné

stavebné práce, rovnako uviedol spôsob, akým viedol účtovníctvo. Žalobca prehlásil, že nemal príjmy
z kapitálového majetku alebo iné príjmy, napríklad z predaja nehnuteľností. Správca dane v rámci
ďalšieho zisťovania zistil, že žalobca bol vedený ako záložca k nehnuteľnostiam v katastrálnom území
F. a zároveň zistil, že bol vlastníkom bankového účtu v peňažnom ústave Tatra banka a.s., na ktorý muv roku 2018 boli pripísané platby v celkovej sume 240 000,- EUR od spoločnosti DRAŽOBNÍK, s.r.o..
Žalobca vo vzťahu k uvedeným platbám uviedol, že G. H. C. (ďalej aj „dlžník žalobcu“) uznal svoj dlh
dňa 12.03.2018 na základe zmlúv o pôžičiek realizovaných v roku 2009 v celkovej sume 250 000,-

EUR, ktoré žalobca požičal dlžníkovi žalobcu. Žalobca však nepredložil zmluvy o pôžičkách v listinnej
forme. Žalobca ďalej uviedol, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z roku 2017 uzatvorenej
medzi OTP bankou Slovensko, a.s. a ním ako postupníkom sa stal vlastníkom pohľadávky vo výške
55 434,14 EUR voči spoločnosti N&M Invest s.r.o., ďalej uviedol, že na základe darovacej zmluvy
z roku 2017 daroval túto pohľadávku s pokutami a so všetkým príslušenstvom v celkovej výške 2

004 193,05 EUR dlžníkovi žalobcu. Následne na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z roku
2018 uzatvorenej medzi dlžníkom žalobcu a ďalšími subjektami, bola postúpená pohľadávka vo výške
240 480,- EUR, ktorú bol žalobca povinný zaplatiť dlžníkovi žalobcu do roku 2018, k čomu žalobca
predložil písomnú dohodu. Zároveň žalobca predložil dohodu o započítaní zo dňa 12.03.2018 medzi
žalobcom a dlžníkom žalobcu, v ktorej boli vzájomne započítané pohľadávky vo výške 240 480,-
EUR. Žalobca predložil splnomocnenie spoločnosti DRAŽOBNÍK, s.r.o. vo veci výkonu záložného

práva voči pôvodnému dlžníkovi spoločnosti N&M Invest s.r.o. Na základe vykonanej dražby obchodná
spoločnosť DRAŽOBNÍK, s.r.o. viacerými platbami zaslala na účet žalobcu sumu 240 000,- EUR, čím
zároveň bola uhradená pohľadávka voči dlžníkovi žalobcu. Zvyšná suma pohľadávky (pozn.súdu po
zápočte do sumy 250 000,- EUR) mala byť uhradená v priebehu roku 2019. Správca dane vykonal
ďalšie zisťovania, predovšetkým zisťoval príjmy žalobcu v období od roka 2006 až do roku 2018,

podľa ktorých mal za preukázané, že žalobca nedisponoval finančnými prostriedkami, ktoré by dokázal
požičať dlžníkovi žalobcu. Správca dane uviedol, že v Slovenskej republike od roku 2009 je zákonnou
menou euro, teda muselo dôjsť k výmene slovenských korún na eurá, v tak vysokej sume v bankách,
pretobolonepravdepodobné,žebyuvedenousumou(250000,-EUR)disponovalžalobcavslovenských
korunách, respektíve následne v eurách. Správca dane zisťoval aj vlastníctvo prípadných bankových

účtov žalobcu, na ktorých nezistil zodpovedajúcu sumu zostatkov, ktorá mala zodpovedať pôžičke,
ktorú mal poskytnúť dlžníkovi žalobcu. Správca dane oboznámil žalobcu so zistenými skutočnosťami,
pričom uviedol, že ako príjem z postúpenia pohľadávky, tak aj príjem z úhrady pohľadávky, nie sú príjmy
oslobodené od dane z príjmov, pričom za oslobodené môže možno považovať len také príjmy, ktoré sú
uvedené v zákone č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), preto je nutné

považovaťtakétopríjmyzazdaniteľnépríjmy.Správcadaneazároveňpoukázal,žežalobcanepreukázal
v dostatočnej miere obstarávacie náklady na obstaranie pohľadávky t.j. akú skutočnú sumu vynaložil
na obstaranie takejto pohľadávky.

4. Správca dane v rámci daňovej kontroly oboznámil žalobcu s pochybnosťami s odvolaním sa

na žalobcom deklarované príjmy, ako i žalobcom deklarované vrátenia formou započítania a vyjadril
dôvodné pochybnosti, vo vzťahu k darovaniu pohľadávky, nesplácania dlhu, neuplatňovanie si
úrokov, považoval takéto konanie v rozpore s ekonomickou realitou. Rovnako správcovi dane neboli
v konaní preukázané dokumenty obsahujúce konkrétne údaje o pôžičkách, ktoré by dokazovali
uskutočnenie týchto úkonov ( napríklad predložené zmluvy o pôžičke vo forme notárskej zápisnice,

úradne overené podpisy). Správca dane vyhodnotil doklad - uznanie dlhu ako nedostatočný dôkaz
pre daňové účely, na základe čoho považoval sumu vo výške 240 000,- EUR za príjem.

5. Zistenia z daňovej kontroly zhrnul správca dane v protokole z daňovej kontroly zo dňa 23.02.2024.
Žalobca k protokolu z daňovej kontroly uviedol, že nesúhlasil s protokolom, zistenia správcu dane

považoval za nedostatočné, k pôvodu prostriedkov, uviedol že tieto mal z iných zdrojov, konkrétne
ich mal od matky dlžníka žalobcu, ktorá ich nadobudla dedením v roku 2002, pričom ich nezverila
svojmu synovi (dlžníkovi žalobcu), ale priamo žalobcovi a to z dôvodu ochrany pred veriteľmi dlžníka
žalobcu. Ako dôkaz priložil dedičstvo z roku 2002, opätovne poukázala na hotovostné pôžičky z roku
2009 medzi žalobcom a žalobcovým dlžníkom. Žalobca popísal ďalej schému medzi dlžníkom žalobcu

a spoločnosťou N&M Invest, s.r.o.. Žalobca opätovne zdôraznil, že uznaním dlhu dlžníkom žalobcu sa
potvrdila existencia dlhu a uznanie dlhu je štandardný inštitút s poukazom na Občiansky, respektíve
Obchodný zákonník a predstavuje vyvrátiteľnou domnienku o tom, že dlh riadne existoval. Žalobca mal
za to, že predložil všetky dôkazy, ktoré preukázali náklady na obstaranie pohľadávky, ako aj formu
úhrady. Pochybnosti zo strany správcu dane vo vzťahu k prípadnému overovanie podpisov, existencii

písomnej zmluvy nie sú opodstatnené, pretože na platnosť zmluvy sa vyžaduje iba reálne odovzdanie
peňažných prostriedkov. K nedostatku finančných prostriedkov žalobca uviedol, že mu žiaden právny
predpis neukladal mať všetky prostriedky uložené na bankových účtov a rovnako uviedol, že mohol
týmito finančnými prostriedkami disponovať aj v hotovosti a bolo jeho slobodným rozhodnutím akýmspôsobom bude s nimi disponovať. Žalobca sa odvolal na nález Ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 259/2022,
podľa ktorého nestačí iba nepodložené tvrdenie správcu dane založené na indíciách a domnienkach,
musí byť riadne preukázané, ktorým vyvracia dôkazy predložené zo strany daňového subjektu. V rámci

vyrubovacieho konania navrhol vypočuť dlžníka žalobcu. Dlžník žalobcu bol vypočutý vo vyrubovacom
konaní, v ktorom uviedol, že žalobcu poznal dlhšie, popísal schému prevodov, akým spôsobom si požičal
peniaze, akým spôsobom ich odovzdal žalobcovi, ako mal žalobca dlžníkovi žalobcu požičať peniaze.
Peniaze mal od matky, z dôvodu, že bol trestne stíhaný a hrozil mu vysoký trest odňatia slobody
ako aj prípadná náhrada škody od poškodených, takto mali byť peniaze uchránené pred exekútormi,

respektíve prípadnými veriteľmi dlžníka žalobcu.

6. Na základe zistených skutočností správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie v ktorom vyrubil
žalobcovi rozdiel na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2018 v sume 58 605,21 EUR.
Podkladom na vydanie rozhodnutia boli zistenia z daňovej kontroly, z protokolu, v ktorom žalobca
neuviedol príjem v sume 240 000,- EUR, ktorý správca dane vyhodnotil ako ostatný príjem z vydraženej

nehnuteľnosti, ktorý slúžil na zabezpečenie pohľadávky. Výdavok, ktorý mal byť práve zo zápočtu
a uznania dlhu od dlžníka žalobcu v sume 250 000,- EUR správca dane spochybnil. Správca
dane spochybnil aj reálnu existenciu pôžičiek v rámci schémy popísanej v predošlých bodoch,
z dôvodu nepreukázania takých dôkazov, ktoré by existenciu pôžičiek jednoznačne preukazovali.
Správca dane zdôraznil, že mu neboli predložené jednak zmluvy o pôžičkách, ďalej písomné doklady

o prevzatí hotovosti, ktoré mal prevziať dlžník žalobcu, nebola mu predložená ani zmenka, ktorá mala
zabezpečovať dlh žalobcu. Dlžník žalobcu predložil správcovi dane rozhodnutia v jeho trestnej veci,
pričom tieto dôkazy nedokazovali existenciu dlhov. Žalobca v rámci daňovej kontroly, ani v rámci
vyrubovacieho konania nepredložil dôkazy, ktoré by spochybňovali závery vyplývajúceho z protokolu
o daňovej kontrole.

7. Žalobca podal voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie zo dňa 09.08.2024, ktoré zdôvodňoval
tým, že rozhodnutie správcu dane vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia, zistenie skutkového
stavu neboli dostačujúce na rozhodnutie vo veci a správca dane dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym zisteniam. Podľa žalobcu, správca dane založil svoje rozhodnutie na domnienke

o neexistencii pôžičiek poskytnutých dlžníkovi žalobcu, ako aj popretí samotnej realizácii započítania
s pohľadávkou žalobcu voči dlžníkovi žalobcu. Na ťarchu žalobcu správca dane nemal za preukázané
predloženie dôkazov o uskutočnení pôžičiek, tak ako to tvrdil žalobca, pričom žalobca zdôraznil,
že ako Občiansky zákonník, tak ako ani daňový poriadok (zákon č. 563/2009 Z.z o správne daní
a poplatkov o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

v rozhodnom čase (ďalej aj „daňový poriadok“ ) neukladal žalobcovi povinnosť uzatvárať zmluvy
o pôžičke v písomnej podobe a forme, prípadne vo forme notárskej zápisnice, prípadne s úradne
osvedčenými podpismi na zmluvách. Žalobca zdôraznil, že pre vznik zmluvy bolo podstatné len
reálne odovzdanie prostriedkov. Navyše dlh bol zo strany dlžníka žalobcu uznaný, nebol spochybnený
a správca dane nemohol len arbitrárne spochybniť. Žalobca podotkol, že zo strany správcu dane nebola

zohľadnená ani skutočnosť, že od udalosti kedy došlo k poskytnutiu pôžičiek (t.j. od roku 2008) mal
uplynúť značný časový odstup a bolo nelogické požadovať rôzne doklady od žalobcu, preto z jeho
pohľadu malo postačovať písomné uznanie dlhu, dohoda o započítaní, vyjadrenie žalobcu, svedecká
výpoveď dlžníka žalobcu. Správca dane nevyvrátil relevantným spôsobom žalobcom predložené
tvrdenia a zistenia a závery správcu dane boli, podľa žalobcu založené, len na indíciách. Žalobca

zdôraznil, že žiaden právny predpis mu neukladal držať peňažné prostriedky na bankových účtoch,
mohol disponovať finančnými prostriedkami v hotovosti, žalobca zdôraznil, že v konaní predložil
viaceré písomné dokumenty, ako je napríklad osvedčenie o dedičstve, zmluva o postúpení pohľadávky,
darovacia zmluva, zmluva o vykonaní dražby z roku 2018, uznanie dlhu z roku 2018 a dohoda
o započítaní pohľadávok z roku 2018, no správca dane dospel aj tak k nesprávnym zisteniam, pripísanie

platby vo výške 240 000 EUR zaradil ako príjem podľa § 8 ods. 1 zákona o dani z príjmov, čím nesprávne
vec posúdil, rozhodnutie považoval za nezákonné a arbitrárne a žiadal ho zrušiť.

8. Žalovaný žalovaným rozhodnutím rozhodnutie správcu dane potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.
V žalovanom rozhodnutí preskúmal rozhodnutie správcu dane a stotožnil sa so záverom správcu dane.

Žalovaný zdôraznil, že správca dane v priebehu daňovej kontroly vykonal dokazovanie jednak z vlastnej
iniciatívy preverovaním finančných prostriedkov na účtoch žalobcu, jednak vykonal dokazovanie,
ktoré navrhol sám žalobca, čím správca dane zistil v dostatočnej miere skutkový stav na základe,
ktorého bolo možné ustáliť záver, tak ako ho uviedol správca dane v prvostupňovom rozhodnutí. Vovzťahu k výpovedi dlžníka žalobcu uviedol, že vzťah medzi žalobcom a dlžníkom žalobcu sa javil
ako nadštandardný, zároveň zo získaných dôkazov sa transakcie medzi žalobcom, dlžníkom žalobcu,
matkou dlžníka žalobcu, obchodnou spoločnosťou N&M Invest s.r.o. javili ako bezdôvodné, ktoré by

neodrážali ekonomickú realitu a absentoval v nich logický, ako i ekonomický účel. Dôkaz, ktorý predložil
žalobca - uznanie dlhu nepreukazovalo podľa názoru žalovaného dostatočne pre účely daňového
konania existenciu predmetných pôžičiek. Odkazovanú judikatúru, ktorú žalobca uvádzal v odvolaní,
podľa názoru žalovaného na daný prípad sa nevzťahovala. Účelom daňového konania je zistenie, či si
daňové subjekty riadne splnili svoje povinnosti, žalobca podľa názoru žalovaného si túto povinnosť

nesplnil. Žalovaný taktiež zdôraznil, že ak účelom poskytnutia pôžičiek zo strany matky dlžníka žalobcu,
ktoré mala poskytnúť svojmu synovi prostredníctvom prostredníka – žalobcu, žalobca týmto konaním
zobral na seba zodpovednosť za svoje konanie a bolo jeho povinnosťou, aby v dostatočnej miere
preukázal úkony, tak aby ich nebolo možné spochybniť. Vo vzťahu k dôkazu predloženému žalobcom,
že matka žalobcovho dlžníka zdedila sumu 7 640 000,-SK a tieto peniaze aj odovzdala priamo
žalobcovi, pričom však žalobca uviedol, že ich prijal v eurách keďže od 01.01. zákonnou menou bolo

na Slovensku euro.

Konanie pred správny súdom

9. Žalobca podal voči žalovanému rozhodnutiu správnu žalobu zo dňa 16.12.2024 v ktorej namietal,

tak ako v podanom odvolaní v rámci administratívneho konania, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia, zistenie skutkového stavu nebolo postačujúce na riadne posúdenie
veci a skutkový stav, ktorý si orgán verejnej správy prevzal za základ napadnutého rozhodnutia
je v rozpore s administratívnym spisom. Žalobca namietal, že žalovaný, ako i správca dane
založili svoje rozhodnutia na domnienkach a nepriamych dôkazoch, ktoré podľa neho nepreukazovali

dostatočné finančné prostriedky na poskytnutie pôžičiek, na druhej strane, podľa názoru žalobcu,
žalovaný opomenul skutočnosť, že právny poriadok mu neukladal povinnosť držať všetky prostriedky
na bankových účtoch. Taktiež žalovaný nevzal do úvahy ďalšie dôkazy produkované v rámci
konania, akými boli uznanie dlhu, výsluch svedkov, písomné doklady, vyhlásenie svedka, že účelom
týchto obchodov a držanie hotovosti bolo to, aby tieto prostriedky boli uchránené pred exekútormi

a veriteľmi(uvedenie dôvodu pre ktorý sa vytvorila táto schéma transakcií). Podľa žalobcu sa žalovaný
nevysporiadal s dôkazmi, ktoré boli predložené počas daňovej kontroly, ale naďalej vyžadoval,
napriek preukázaniu podstatných skutočností žalobcom, ďalšie dôkazy, ktoré s odstupom času bolo
ťažké zabezpečiť (16 rokov od udalosti). Zo strany správcu dane, ani žalovaného, podľa žalobcu nebola
vyvrátená existencia pôžičiek, pričom žalobca a výsluch dlžníka žalobcu, preukázali nadobudnutie

finančných prostriedkov vo výške 250 000,- EUR v hotovosti. Žalobca zdôraznil, že nikdy netvrdil, že tieto
prostriedky nadobudol vo forme príjmu, preto nevidel dôvod, prečo správca dane dokazoval nemožnosť
nadobudnutia týchto prostriedkov s poukazom na jeho príjmy od roku 2006. Žalobca v podanej správnej
žalobe, tak ako v podanom odvolaní, odkazoval na nález Ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa
12.10.2022, podľa ktorého nestačí iba jednoduché a ničím nepodložené tvrdenie správcu dane založené

na indíciách, ale spochybnenie musí byť založené na relevantných dôkazoch, ktoré vyvrátia dôkazný
potenciál predkladaný daňovým subjektom. Žalobca zotrval na tvrdení a v podanej žalobe opätovne
vysvetlil schému poskytnutia pôžičiek, následného započítania, čím započítanie bolo deklarované
do výšky 240 480 EUR. Podľa žalobcu, žalovaný porušil zásady daňového konania a chránil len záujmy
štátu a nechránil práva a záujmy daňových subjektov, v rozpore so zásadou proporcionality a ochrany

práv daňových subjektov. Žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného, tak i správcu dane. Súčasťou správnej
žaloby bol aj návrh na priznanie odkladného účinku. Žalobca podaním zo dňa 27.12.2024 doplnil svoj
návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe.

10. Žalovaný sa k správnej žalobe podaním zo dňa 24.03.2025 vyjadril tak, že navrhol správnu

žalobu zamietnuť. Žalovaný uviedol, že žalobné námietky vychádzajú z odvolacích dôvodov žalobcu
proti rozhodnutiu správcu dane. Žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok na to,
aby si uznal výdavky, čím by mu bola ponížená daňová povinnosť. Transakcie, ktoré uskutočňoval,
boli plne pod jeho sférou vplyvu a bolo jeho povinnosťou si zabezpečiť dostatočné množstvo dôkazov
na to, aby preukázal plnenia v rámci daňového konania, nebolo úlohou správcu dane alebo žalovaného

preukázať plnenia z pôžičiek, žalobcovi nevznikol nárok na uplatnenie daňových výdavkov, ale tieto
povinnosti boli práve na žalobcovi a pokiaľ si žalobca nesplnil svoje povinnosti, nemohol si uplatniť
nárok na výdavky. Žalovaný uviedol, že na základe vykonaných dôkazov dostatočne spochybnil tvrdenia
žalobcu a nadobudol opodstatnené pochybnosti o uskutočnení týchto transakcií. Všetky dôkazy, ktoréžalobca predložil, svedčili len o formálnosti pôžičky, ale nepreukazovali reálne odovzdanie prostriedkov
žalobcu dlžníkovi žalobcu. Žalobca ich ani po výzve správcu dane nepredložil. Poskytnutie prostriedkov
prostredníctvom žalobcu ako prostredníka, bolo podľa žalovaného v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku a zároveň takéto konanie sa priečilo dobrým mravom s poukazom na obchádzanie
veriteľov. Žalovaný mal za to, že sa so všetkými skutočnosťami vysporiadal, svoje rozhodnutie riadne
zdôvodnil, je z neho zrejmá úvaha, z akých právnych predpisov vychádzal, preto považoval námietky
žalobcu za neopodstatnené a navrhoval žalobu zamietnuť .

11. Správnysúduznesenímzodňa15.04.2025priznalvsprávnejžalobeodkladnýúčinok.Porozhodnutí
o odkladnom účinku, žalobca doplnil svoj návrh na priznanie odkladného účinku podaním zo dňa
25.04.2024, pretože však správny súd už rozhodol o priznaní odkladného účinku (súd návrhu žalobcu
na priznanie odkladného účinku vyhovel) a podanie žalobcu sa vzťahovalo k návrhu na priznanie
odkladného účinku, správny súd ďalej na toto podanie už neprihliadal.

12. Žalobca podal repliku zo dňa 10.07.2025, v ktorej sa vyjadril k nepredloženiu dôkazov zo strany
žalobcu v rámci daňového konania, ktoré by ho oprávňovali k nároku na uplatnenie daňových výdavkov,
pričom uviedol, že svoje tvrdenia preukázal v ústnej forme - výsluchom svedka - dlžníka žalobcu,
ktorý potvrdil zdroj finančných prostriedkov. Podľa názoru žalobcu žalovaný založil svoje rozhodnutie
na absencii foriem právnych úkonov, hoc právny poriadok výslovne nestanovoval písomnú formu,

napríklad pri uzatváraní zmluvy o pôžičke. Vo vzťahu k zmenke, ktorú vystavil, žalobca uviedol,
že zmenka bola vystavená pred viac ako 10 rokmi a toho času už ňou nedisponoval, mal za to,
že postačuje písomný právny úkon - uznanie dlhu. Žalobca sa nestotožnil s vyjadrením žalovaného,
ktorý uviedol, že komplex úkonov a transakcií nie je dostatočný dôkaz a podľa názoru žalovaného bol
zjavne účelovo vyhotovený. Závery žalovaného neboli podľa žalobcu podložené reálnymi dôkazmi, boli

založené na domnienkach.

13. Žalovaný podal dupliku zo dňa 18.07.2025, v ktorej zotrval na svojich záveroch. Žalovaný mal za
to, že žalobca nepreukázal pôvod a reálne poskytnutie pôžičky. V súvislosti s uznaním dlhu, na ktoré sa
žalobca odvolával, žalovaný uviedol, že nemá dôkaznú silu, pretože neexistuje predchádzajúca zmluva

o pôžičke, prípadne potvrdenie o prijatí peňazí, má znaky formálneho úkonu, ale bez objektívnych
dôkazov, či skutočne došlo k prevzatiu finančných prostriedkov. Žalovaný považoval tento dôkaz
za účelovo vytvorený, bez faktickej opory. Samotné uznanie dlhu podľa žalovaného nepredstavovalo
dôkaz o skutočnom vynaložení výdavku alebo vzniku záväzku, ktorý by mohol ovplyvniť základ
dane. Správca dane bol oprávnený preskúmať, či ide o reálny vzťah alebo ide len účelový konštrukt

bez ekonomickej podstaty. Žalovaný zotrval na svojom vyjadrení k správnej žalobe a navrhol žalobu
zamietnuť .

14. Správny súd v danej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, rozsudok dňa 29.09.2025 verejne
vyhlásil podľa § 137 ods. 2 SSP, po splnení zákonnej podmienky podľa § 124 ods. 3 SSP a podľa

§ 137 ods. 4 SSP, keďže žalobca v žalobe a ani žalovaný vo svojom vyjadrení nežiadali nariadenie
pojednávania, a súčasne nenastal ani jeden zo zákonných dôvodov na nariadenie pojednávania.
Správny súd v danej veci nevykonával žiadne dokazovanie, ktoré by zohľadňoval ako podklad pre
svoje rozhodnutie a s ktorým by mal oboznámiť účastníkov konania. Oznámenie o verejnom vyhlásení
rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli Správneho súdu v Košiciach dňa 18.09.2025.

Relevantné právne predpisy

15. Podľa § 177 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v jeho účinnom znení (ďalej
len „SSP“), „Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti

rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.“

16. Podľa § 134 ods. 1 SSP, v jeho znení účinnom znení, „Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.“

17. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 a 4 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase,
„1)Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,2)b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť
2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli

zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.
4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.“

18. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase,

„Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má
vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo c
predkladaťvpriebehudaňovejkontrolydôkazypreukazujúcejehotvrdeniaanavrhovaťdôkazydostupné
správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,

19. Podľa § 2 písm. h) zákona o dani z príjmov v znení účinnom v rozhodnom čase „Na účely tohto
zákona sa rozumie zdaniteľným príjmom príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane
podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy“.

20. Podľa § 8 ods. 1 zákona o dani z príjmov v znení účinnom v rozhodnom čase „Ostatnými príjmami,

ak nejde o príjmy podľa § 5 až 7, sú najmä
a) príjmy z príležitostných činností vrátane príjmov z príležitostnej poľnohospodárskej výroby, lesného
a vodného hospodárstva a z príležitostného prenájmu hnuteľných vecí; za príjem z príležitostnej
činnosti podľa tohto ustanovenia sa nepovažuje príjem dosahovaný z činnosti vykonávanej na základe
zmluvného vzťahu, ak vyplácajúci daňovník, ktorý je právnickou osobou alebo fyzickou osobou s

príjmami podľa § 6, môže znížiť základ dane podľa § 17 až 29 o odmenu vyplatenú na základe dokladu
spĺňajúceho náležitosti účtovného dokladu,33)
b) príjmy z prevodu vlastníctva nehnuteľností,
c)príjmy z predaja hnuteľných vecí,
d)príjmy z prevodu opcií,

e)príjmy z prevodu cenných papierov,
f)príjmy z prevodu účasti (podielu) na spoločnosti s ručením obmedzeným, komanditnej spoločnosti
alebo z prevodu členských práv družstva,
g)príjmy zo zdedených práv z priemyselného a iného duševného vlastníctva vrátane autorských práv a
práv príbuzných autorskému právu,36)

h)dôchodky37) a podobné opakujúce sa požitky,
i)výhry v lotériách a iných podobných hrách a výhry z reklamných súťaží a žrebovaní,
j)ceny z verejných súťaží, ceny zo súťaží, v ktorých je okruh súťažiacich obmedzený podmienkami
súťaže, alebo ak ide o súťažiacich vybratých usporiadateľom súťaže, a ceny zo športových súťaží, ak
nejde o daňovníka, ktorý športovú činnosť vykonáva v rámci inej samostatnej zárobkovej činnosti [§ 6

ods. 2 písm. e)],
k)príjmy z derivátových operácií,
l)peňažné plnenie a nepeňažné plnenie, ktoré boli poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti
od držiteľa,
m)kompenzačné platby podľa osobitného predpisu,37ad)

n)náhrada nemajetkovej ujmy,37ae) okrem náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená trestným
činom,
o)príjmy za výkup odpadu vyplatené podľa osobitného predpisu,37af)
p)príjmy na základe zmluvy o sponzorstve v športe,29ab) prijaté športovcom podľa osobitného
predpisu,37afa)

r)náhrada za stratu času dobrovoľníka zapísaného v informačnom systéme športu podľa osobitného
predpisu,37afb)s)príjmy z prerozdelenia kapitálového fondu z príspevkov; za príjem z prerozdelenia kapitálového fondu
z príspevkov sa považuje aj príjem plynúci zo zníženia základného imania obchodnej spoločnosti v časti,
v akej bolo predtým zvýšené zo splatených príspevkov do kapitálového fondu z príspevkov,

t)príjmy z predaja kryptoaktíva.“

21. Podľa § 8 ods. 1 zákona o dani z príjmov v znení účinnom v rozhodnom čase „Do základu dane
(čiastkového základu dane) sa zahŕňa zdaniteľný príjem znížený o výdavky preukázateľne vynaložené
na jeho dosiahnutie. Ak sú výdavky spojené s jednotlivým druhom príjmu uvedeným v odseku 1

vyššie ako príjem, na rozdiel sa neprihliada. Daňovník, ktorý vkladá do obchodnej spoločnosti alebo
družstva nepeňažný vklad (ďalej len „vkladateľ nepeňažného vkladu“), zahrnuje do základu dane
(čiastkového základu dane) rozdiel medzi vyššou hodnotou nepeňažného vkladu započítanou na vklad
spoločníka37a) a hodnotou vkladaného majetku, a to v tom zdaňovacom období, v ktorom došlo k
splateniu nepeňažného vkladu alebo až do jeho úplného zahrnutia postupne, najdlhšie počas siedmich
bezprostredne po sebe nasledujúcich zdaňovacích období, najmenej vo výške jednej sedminy ročne,

počnúc zdaňovacím obdobím, v ktorom došlo k splateniu nepeňažného vkladu; ak počas tohto obdobia
dôjde u vkladateľa nepeňažného vkladu k predaju alebo inému úbytku cenných papierov a obchodného
podielu pod hodnotu nepeňažného vkladu započítaného na vklad spoločníka37a) alebo u prijímateľa,
ktorý nadobudol nepeňažný vklad (ďalej len „prijímateľ nepeňažného vkladu“), dôjde k predaju alebo
inému vyradeniu viac ako 50 % reálnej hodnoty podľa osobitného predpisu1) (ďalej len „reálna hodnota“)

hmotného majetku alebo nehmotného majetku nadobudnutého nepeňažným vkladom, je vkladateľ
nepeňažného vkladu povinný zahrnúť celú zostávajúcu časť vykázaného rozdielu do základu dane v
tom zdaňovacom období, v ktorom dôjde k vzniku niektorej z týchto skutočností, pričom pri vzniku týchto
skutočností vkladateľ nepeňažného vkladu je povinný uplatniť postup podľa § 17b ods. 2 a prijímateľ
nepeňažného vkladu je povinný uplatniť postup podľa § 17b ods. 7. Hodnotou vkladaného majetku je pri

a)majetku s výnimkou majetku, pri ktorom príjmy z jeho predaja sú oslobodené od dane podľa § 9 ods.
1 písm. a) až d) a i)
1.cena majetku zistená podľa § 25 ods. 1,
2.zostatková cena podľa § 25 ods. 3, ak je vkladom majetok, ktorý bol obchodným majetkom podľa §
2 písm. m),

3.úhrn cien obstarania cenných papierov a obchodného podielu,
b)individuálne vloženej pohľadávke, menovitá hodnota alebo obstarávacia cena pohľadávky,
c)zásobách ich obstarávacia cena alebo cena zásob, o ktoré bol vkladateľ nepeňažného vkladu povinný
upraviť základ dane podľa § 17 ods. 8 písm. a) a c), ak zásoby boli obchodným majetkom podľa § 2
písm. m).“

22. Podľa § 9 ods. 1 písm. c./ zákona o dani z príjmov v znení účinnom v rozhodnom čase „Od dane je
oslobodený príjem z predaja hnuteľnej veci okrem príjmov z predaja hnuteľnej veci, ktorá bola zahrnutá
do obchodného majetku, a to do piatich rokov od jej vyradenia z obchodného majetku; za hnuteľnú vec
sa na účely tohto zákona nepovažuje cenný papier.“

23. Podľa § 190 SSP, v jeho znení účinnom v rozhodnom čase „Ak správny súd po preskúmaní
rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju
zamietne.“

Právny názor správneho súdu

24. Správny súd v Košiciach konajúc podľa ust. § 177 a nasl. SSP, po zistení, že správna žaloba
bola podaná oprávnenou osobou a v zákonom stanovenej lehote na jej podanie, preskúmal žalobou
napadnuté rozhodnutie, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu a dospel k záveru, že správna

žaloba nie je dôvodná.

25. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa
rozhodovalo v správnom konaní. Úloha súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov
verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda v tom,

či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne
a procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu je posudzovať, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s
účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutiaje podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu vydaniu rozhodnutia
(napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžo/32/2014 z 28.09.2015).

26. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu
namietané v žalobe, či sú takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým
sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych
noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo

skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový
stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k
nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis,
ale nesprávne sa interpretoval alebo ak sa zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne
závery. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad
a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či

mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel zákonom chráneného záujmu,
nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol
a zvolil výklad v duchu zákona.

27. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie

správcu dane o vyrubení rozdielu na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2018
v sume 58 605,21 EUR

28. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné a súd mal za preukázané z administratívneho spisu,
že žalobcovi v roku 2018 na jeho bankový účet boli postupne viacerými platbami od obchodnej

spoločnosti DRAŽOBNÍK, s.r.o. pripísané platby v celkovej výške 240 000,- EUR. Medzi účastníkmi bola
sporná skutočnosť, či platby v celkovej výške 240 000,- EUR bolo možné považovať za príjem, či žalobca
si mohol uplatniť výdavky, konkrétne z titulu postúpenia pohľadávky spočívajúci v cene obstarania
pohľadávky, čím by si žalobca ponížil prípadný základ dane,.

29. Zákon o dani z príjmov v § 2 písm. h) uvádza, že zdaniteľným príjmom je príjem, ktorý je predmetom
dane a nie je oslobodený podľa zákona o dani z príjmov, resp. podľa medzinárodnej zmluvy. Príjmy
vylúčené z predmetu dane fyzickej osoby sú uvedené v § 3 ods. 2 zákona o dani z príjmov a za príjmy
oslobodenéoddanemožnopovažovaťibapríjmy,ktorésúvymedzenév§9zákonaods.1zákonaodani
z príjmov, teda príjem z postúpenej pohľadávky a jej úhradu je možné považovať za zdaniteľný príjem.

Tento zdaniteľný príjem si fyzická osoba môže znížiť o výdavky, ktoré boli preukázateľne vynaložené
na jeho dosiahnutie, tak ako je uvedené v § 8 ods. 2 zákon o dani z príjmov. Ak sú výdavky spojené
s obstaraním postúpenej pohľadávky väčšie ako príjem, na rozdiel sa neprihliada. Zákonodarca priamo
v právnom predpise - zákon o dani z príjmov, zakotvil pojmový rámec, čo všetko je možné považovať
za príjem a zároveň uviedol, akým spôsobom si môže daňový subjekt uplatniť náklady súvisiace

s obstaraním alebo zabezpečením tohto príjmu.

30. V súdom preskúmanom prípade, zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že na bankovom účte,
ktorého vlastníkom bol žalobca boli postupne pripísané peňažné prostriedky od obchodnej spoločnosti
(podnikateľa) v celkovej výške 240 000,- EUR. Žalobca uviedol, že uvedené prostriedky boli pripísané

z dôvodu úhrady pohľadávky. Je teda možné sa stotožniť so záverom správcu dane, že uvedenú sumu je
možné považovať za príjem podľa zákona o dani z príjmov. Žalobca si mohol uplatniť náklady súvisiace
s obstaraním tohto príjmu, mal však aj povinnosť, aby tieto náklady preukázal. Rozsah dokazovania
nie je priamo zákonom daný, závisí to od konkrétnej situácie, zmluvného vzťahu, prípadne zákonných
podmienok na jeho platnosť, formu, a iných povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych

predpisov. Dokazovanie v obchodných a občianskoprávnych vzťahoch je rozdielne v porovnaní
s dokazovaním vo verejnoprávnych vzťahoch, kedy v prípade sporu medzi dvoma súkromnými
subjektami, jeden zo subjektov napríklad skutkovo vymedzuje existenciu určitého zmluvného vzťahu,
druhý subjekt to popiera, tým pádom sa dôkazné bremeno presúva opäť na prvý subjekt, ktorý dopĺňa
dôkazy potvrdzujúce jeho tvrdenia. Správny súd pre názornosť uvádza príklad dokazovania v civilnom

procese, kedy dochádza k sporu medzi dvoma stranami, napríklad medzi dlžníkom a veriteľom.
Zákonodarca nevyžaduje písomnú formu zmluvy o pôžičke, vyžaduje iba ako správne uviedol žalobca,
reálne plnenie, teda odovzdanie prostriedkov a ich prijatie dlžníkom. V prípade sporu, veriteľ musí
dokázať, že odovzdal prostriedky, dlžník musí sa preukázať, že tieto prostriedky vrátil. V uvedenompríklade bude teda na žalobcovi, aby teda uniesol ťarchu dôkazného bremena vo vzťahu k existencii
zmluvného vzťahu a zároveň preukázaniu, že poskytol finančné prostriedky. Existenciu záväzku je
možné za určitých podmienok preukázať aj uznaním dlhu, kedy dlžník vyhlási a písomne uzná

záväzok čo do výšky a dôvodu. V danom prípade však nepôjde o spor, pretože dlžník súhlasí
s veriteľom a svojím vyhlásením zabezpečuje a potvrdzuje existenciu záväzku. V preskúmanom prípade
však ide o spor medzi daňovým subjektom ako účastníkom súkromnoprávnych vzťahov a štátom,
konkrétne zastúpeným správcom dane, ktorý dohliada na správnosť určenia a odvedenia dane. Rozsah
dokazovania je v tomto ohľade rozdielny v tom, že i, keď v prípade súkromnoprávneho vzťahu

veriteľ a dlžník potvrdia existenciu zmluvného vzťahu, správca dane znesie relevantné pochybnosti
o existencii zmluvného vzťahu, je na daňový subjekt následne presunuté dôkazné bremeno, aby tieto
pochybnosti vyvrátil. Rozdielnosť je teda v tom, že keď v súkromnoprávnej rovine sa nejedná o spor,
vo verejnoprávnej rovine (daňový subjekt - správcu dane) tento spor jestvuje a daňový subjekt musí
preukazovať svoje tvrdenia. Inak povedané, žalobca ako daňový subjekt má právo niečo tvrdiť a zároveň
povinnosť dokázať svoje tvrdenia na výzvu správcu dane, správca dane ak má relevantné pochybnosti,

má právo relevantným spôsobom spochybniť tvrdenia žalobcu, povinnosť tieto pochybnosti oznámiť
žalobcovi a dať mu možnosť, aby vyvrátil pochybnosti správcu dane. Týmto spôsobom dochádza
k prelievaniu dôkazanej povinnosti medzi žalobcu ako daňový subjekt a správcu dane ako daňový
orgán. Úlohou správcu dane je verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt deklaruje. Výsledok
verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje

len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ zmysluplne
a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné
bremeno, ktoré unesie len v prípade, ak dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s tvrdením
daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol, je nutné, aby identifikoval
konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu. V prípade,

že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia
(resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu.

31. Správny súd neupiera žalobcovi právo odpočítať si náklady spojené s obstaraním pohľadávky
zároveň, má však povinnosť preukázať tieto náklady na vyžiadanie správcovi dane. V preskúmanom

prípade bolo vidieť prenos dôkazného bremena medzi správcom dane a žalobcom. Správca dane
pri daňovej kontrole zistil, že žalobca neuviedol v daňovom priznaní príjem v celkovej sume
240 000,- EUR. Reakciou na to, bolo vyjadrenie žalobcu, že uvedený príjem bol vlastne úhradou
postúpenej pohľadávky, ktorá mu vznikla po zápočte. Žalobca na podporu svojho tvrdenia predložil
príkladmo dohodu o započítaní, uznanie dlhu. Správca dane na základe týchto nových skutočností

vykonával ďalšie šetrenie, aby preukázal, respektíve vyvrátil žalobcove tvrdenia. Správca dane zistil,
že v inkriminovanom období žalobca nedisponoval finančnými prostriedkami v takej výške, aby mohol
poskytnúť peňažnú pôžičku (vychádzal z príjmu získaného podľa daňového priznania a zo sumy
prostriedkov na účtoch, ktorých bol vlastníkom žalobca). Žalobca na uvedené reagoval vyjadrením,
kde uviedol, akým spôsobom získal finančné prostriedky, aký mali pôvod a pod. Správca dane z dôvodu

vzniku relevantných pochybnosti, pretože žalobca nepredložil konkrétne potvrdenia o toku týchto
finančných prostriedkov, vzniesol voči žalobcovi pochybnosti, dôsledkom čoho žalobca navrhol výsluch
svedka - dlžníka žalobcu, ktorý sa mal bližšie vyjadriť k toku finančných prostriedkov, potvrdiť existenciu
zmluvných vzťahov a pod. Správca dane vzhľadom na výšku finančných prostriedkov, ako i charakter
poskytnutia, vyzval žalobcu na predloženie relevantných podkladov o skutočnom odovzdaní a prijatí

finančných prostriedkov. Žalobca relevantné doklady nepredložil.

32. Správny súd uvádza, že vo vzťahu k výzve správcu dane na predloženie listín, napríklad predloženie
zmluvy o pôžičke vo forme notárskej zápisnice alebo predloženie zmluvy s úradne osvedčeným
podpisom, tak ako žalovaný to uviedol, išlo o príklady, ako mohol žalobca v rámci daňovej kontroly

odstrániť vzniknuté pochybnosti správcu dane o reálnom plnení a vystavení dokladov. Napríklad, ak by
existovalipísomnézmluvyapodpisynanichboliúradneosvedčené,objektívnebynezávislýmsubjektom
bol zachytený časový moment vzniku týchto dokumentov. Žalobca mohol predložiť, prípadne navrhnúť,
iný vhodný dôkaz, ktorý by objektívne preukazoval časový moment vzniku vystavených dokladov, tak
aby objektívne boli odstránené vzniknuté pochybnosti (napríklad predložil výpis z účtu s uvedenou

sumou).

33. Správca dane v rámci daňovej kontroly vykonával dôkazy jednak z vlastného podnetu a jednak
vyhovel návrhu žalobcu na vypočutie svedka - dlžníka žalobcu a teda aj s poukazom na výzvu, ktoroužiadal predloženie dokladov od žalobcu, správca dane objektívne zisťoval v súčinnosti so žalobcom
skutkový stav veci. Žalobca predložil listinné dôkazy, ktoré však ako žalovaný, tak i správca dane
v dostatočnej miere a logickým spôsobom zhodnotili, prečo listinné dôkazy nepreukazovali reálne

plnenia. Správny súd pripomína, že správca dane a žalovaný nemôže prenášať ťarchu dokazovania
na žalobcu do nekonečna, rovnako však súčasne uvádza, že je povinnosťou práve žalobcu v prípade,
že si uplatňuje nárok na odpočítanie nákladov na obstaranie predmetnej pohľadávky t.j. fakticky chce
úľavu a poníženie základu dane, je povinný toto v dostatočnej miere preukázať. Medzi subjektami
t.j. žalobca, dlžník žalobcu, matka dlžníka žalobcu, obchodná spoločnosť N&M invest, s.r.o. sa

vytvorila pomerne zložitá štruktúra zmluvných vzťahov, ktoré nedávali ani ekonomický význam ani
logický význam. Práve o to viac, mal byť žalobca predvídavý, pretože vedome sa zúčastňoval týchto
zmluvných vzťahov a mal si zabezpečiť podklady, ktorými by preukázal jednotlivé „transakcie“. Žalobca
ako podnikateľ si viedol účtovníctvo, vedel o povinnostiach vo vzťahu ku správcovi dane, si minimálne
pre svoju ochranu mal zabezpečovať podklady nielen pre účely prípadných súkromnoprávnych sporov
vo vzťahu k dlžníkovi žalobcu (aby vedel svoj nárok preukázať), ale i vo vzťahu ochrane svojej

osoby pred prípadnými zásahmi zo strany štátu napríklad obrane voči správcovi dane, ale i v iných
rovinách, napríklad v tom čase už platným zákonom č.297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou
príjmov z trestnej činnosti a financovaním terorizmu. Navyše, išlo o pomerne vysoké sumy, ktoré boli
predmetom týchto zmluvných vzťahov, bolo nutné očakávať vyššiu mieru kontroly zo strany správcu
dane a žalovaného. Správny súd konštatuje, že správca dane a žalovaný objektívne v dostatočnej

miere spochybnil oprávnenosť nákladov na obstaranie pohľadávok, keďže žalobca nepreukázal túto tzv.
„nákladovú položku“, žalovaný a správca dane ich neuznali, žalobca musel znášať dôsledok nesplnenia
si prirodzenej obozretnosti tým, že mu správca dane dovyrubil daň z pripísaných peňažných prostriedkov
na jeho účte, ktoré považoval za príjem.

34. Vo vzťahu k námietke predloženia dedičstva, ktorým mala matka dlžníka žalobcu zdediť finančné
prostriedky a tie podľa vyjadrenia žalobcu mali byť predmetom pôžičky, správny súd uvádza, že sa
stotožnil so záverom žalovaného, že skutočne toto dedičstvo nepreukazuje bez ďalšieho, že matka
žalobcu peňažné prostriedky požičala žalobcovi. Žalobca toto nepreukázal, napríklad výpisom
z účtu matky žalobcovho dlžníka, potvrdením, zmluvou alebo iným vierohodným spôsobom, navyše

ako žalobca tvrdil, peňažné prostriedky požičal dlžníkovi žalobcu v troch pôžičkách v roku 2009 a pôžičky
boli realizované už v mene euro, pričom žalobca nevysvetlil, kedy a ako boli tieto finančné prostriedky
predmetom výmeny zo slovenskej koruny na zákonnú menu euro, ani nepredložil ďalšie dôkazy, ktoré
by z opatrnosti vzhľadom na výšku súm pôžičiek bolo rozumné požadovať.
35. K námietke písomnej formy úkonu, správny súd súhlasí s názorom žalobcu,

že zo súkromnoprávnych predpisov Občiansky zákonník, Obchodný zákonník nevyplýva povinnosť
písomnej formy úkonov. Rovnaká povinnosť nevyplýva ani v mnohých prípadoch bežného života,
napríklad pri kúpe tovaru, kúpa hnuteľnej veci. Iné je to pri kúpe nehnuteľnosti, kedy sa striktne vyžaduje
písomná forma zmluvy s úradne osvedčeným podpisom predávajúceho. Na druhej strane zákonodarca
nestanovuje povinnosť pre kupujúceho si uchovať doklad o tom, že bola zaplatená kúpna cena

za nehnuteľnosť, pretože kupujúci sa po právoplatnom povolení vkladu stáva jej vlastníkom. Z opatrnosti
je možné očakávať, že obozretný kupujúci si tento doklad uschová, pre prípad spochybnenia zaplatenia
kúpnej ceny zo strany predávajúceho, resp. pre prípad, že by v budúcnosti túto nehnuteľnosť
ďalej scudzil a príjem z predaja, by mohol byť za určitých podmienok považovaný za príjem podľa
zákona o dani z príjmov. Presne v tomto prípade zákonodarca stanovuje podmienky, kedy je príjem

považovaný za príjem podľa zákona o dani z príjmov, kedy je tento príjem oslobodený, zároveň
umožňuje daňovému subjektu pre prípad, že si chce ponížiť základ dane, preukázať náklady spojené
s obstaraním nehnuteľnosti, hoc žalobca nemá povinnosť uchovať potvrdenie o úhrade kúpnej ceny.
V preskúmavanom prípade nastala situácia obdobná, žalobca, tým že v konaní pred správcom
dane nepreukázal výdavky na obstaranie pohľadávky (resp. si nezabezpečil vhodné doklady na ich

preukázanie), sám svojím konaním sa ukrátil o možnosť uplatniť si právo na zníženie základu dane.

36. Správny súd konštatuje, že žalobca má právo uplatniť si za zákonom stanovených podmienok
nárok na uznanie výdavkov, čím sa mu môže znížiť základ dane, čoho dôsledkom by bola nižšia daňová
povinnosť, je to práve žalobca, ktorý však musí preukázať tieto výdavky a to objektívne na základe

relevantných dokladov, majúc na zreteli právo správcu dane spochybňovať tieto doklady. V tomto smere
správny súd vzhliadol, že ako v priebehu daňovej kontroly, ani v následnom vyrubovacom konaní,
ani po výzve správcu dane, neboli predložené dôkazy o existencii pôžičiek a reálnom plnení pre účely
daňového konania.37. Správny súd zároveň podotýka, že zo živnostenského registra vyplýva, že žalobca dlhodobo
podnikal, teda mal vedomosť o svojich daňových povinnostiach a vedel, že v rámci podnikania príjmy,

ktoré má z podnikania vo forme tržieb, môžu byť ponížené o prípadne jeho výdavky, za predpokladu
ich preukázania. Rovnako za nedôvodnú vzhliadol správny súd aj námietku plynutia času a značného
časového odstupu od udalostí, kedy malo dôjsť k poskytnutiu pôžičiek (rok 2009). Je pravdou, že
plynutím času sa dôkazná situácia zhoršuje, na druhej strane je potrebné poznamenať, že bolo
práve úlohou žalobcu, ak priebežne vytváral sieť „transakcií“ v značných časových odstupoch, že mal

si zabezpečiť základné podklady k preukázaniu dôvodnosti jednotlivých „transakcií“, najmä ak išlo
o značne vysoké finančné operácie.

38. Správny súd považuje ďalej za potrebné zdôrazniť, že z ustálenej judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že správny súd nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne, jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na sporový proces.

39. Správny súd preskúmal v medziach podanej žaloby žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z pohľadu, či sa správny orgán druhého stupňa -
žalovaný vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu, či správne
posúdil zákonnosť a správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia. Správny súd po preskúmaní oboch
rozhodnutí ako aj administratívnych spisov má za to, že tak prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný

pri svojom rozhodovaní vychádzali zo zisteného skutkového stavu, ktorý považovali pri ich právnom
posúdení veci za dostatočný, z oboch rozhodnutí je možné vyvodiť správnu úvahu oboch daňových
orgánov, dostatočným spôsobom sú uvedené ustanovenia zákonov podľa ktorých správne orgány vec
právne posúdili a z rozhodnutia žalovaného je zrejmé aj to, ako sa žalovaný vyrovnal s odvolacími
námietkami žalobcu a námietky žalobcu v podanej správnej žalobe vzhliadol ako neopodstatnené.

40. Správny súd preto uzavrel, že žalobca správnou žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného,
ani ním potvrdeným rozhodnutím správcu dane nebol ukrátený na svojich právach. Rozhodnutia
žalovaného, ako aj správcu dane považuje správny súd za zákonné a správne a preto s poukazom na
§ 190 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

41. Podľa § 163 SSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.

42. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi

právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu
štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. Správny súd mu
nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal. Žalovaný v rámci konania vykonával činnosti, ktoré
predstavujú bežnú agendu zamestnancov žalovaného a ktoré priamo súvisia s jeho rozhodovacou
činnosťou a preto nevidel dôvod na ich priznanie.

43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach
v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť.

(§ 443 ods. 1 a 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť:

a) označenie napadnutého rozhodnutia,b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na

dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP).

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).