Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/59/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5319201482
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5319201482.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr. Jany Vargovej

(sudkyňaspravodajkyňa)ačlenovsenátuJUDr.JanyKotrčovejaJUDr.JozefaŠuleka,vsporežalobcov:
1/ A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. E. XXXX, 2/ G. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, E.
F. E., 3/ I. A. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. C. D. XXX/XX, I. J. K., žalobcovia 1/ - 3/ právne zastúpení
JUDr. Antonom Kupšom, advokátom so sídlom Moyzesova 34, Čadca, proti žalovaným: 1/ ENZA, s. r.
o., so sídlom Májová 1098, Čadca, IČO: 36 375 918, právne zastúpená MAJCHRÁK & MAJCHRÁK,
advokáti, s.r.o., so sídlom Nová Bystrica 850, pracovisko Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO: 36 416
525, 4/ I. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX, E. F. I., 5/ G. D., 6/ A. D., 7/ A. D., žalovaní 05/ až 07/

na neznámom mieste, zastúpení Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Búdkova 36, Bratislava,
o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č. k. CA-14C/28/2019-220 zo dňa 22.10.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovaný 1/ má voči žalobcom 1/ až 3/ nárok na náhradu dôvodne vynaložených trov odvolacieho
konania v celom rozsahu.

Žalovaným 4/ až 7/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. žalovanému 1/
voči žalobcom 1/ až 3/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a výrokom III. žalovaným
4/ až 7/ náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie uviedol, že sa žalobcovia žalobou doručenou
súdu prvej inštancie 30.05.2019 v spojení so zmenou pripustenou uznesením č. k. 14C/28/2019-145 zo
dňa 25.08.2022 domáhali určenia, že nehnuteľnosti, a to parcely:

· CKN 7353/37 – zastavaná plocha o výmere 84 m2, CKN 7353/38 – zastavaná plocha o výmere 462 m2,
parcely CKN 7353/34 – zastavané plochy o výmere 89 m2, parcely CKN 7353/35 – zastavané plochy o
výmere 52 m2, ktoré sú vytvorené geometrickým plánom č. 6c-26/2007 z časti parciel CKN 7353/10 –
zastavané plochy a nádvoria o výmere 1 3921 m2, CKN 7353/6 – zastavané plochy a nádvoria o výmere
403 m2 zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX v kat. území E. F. E. patria do dedičstva po neb. A. B.,
C. K., zomr. XX.XX.XXXX, v podiele 1/1.
· CKN 7353/41 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 1 m2 a CKN 7353/39 – zastavané plochy

a nádvoria o výmere 76 m2, CKN 7353/31 – t.t.p. o výmere 21 m2, ktoré parcele sú vytvorené
geometrickým plánom č. 6c-26/2007 z časti parciel CKN 7353/10 – zastavané plochy a nádvoria o
výmere 1 3921 m2 a CKN 7353/30 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 23 m2 zapísaných na listevlastníctva č. XXXX v kat. území E. F. E. patria do dedičstva po neb. G. D., C. D., zomr. XX.XX.XXXX,
v podiele 1/1. Zároveň žiadali priznať náhradu trov konania.

2. Vec bola súdom prvej inštancie posúdená v intenciách ust. § 137 písm. c), § 132 ods. 1, § 77 ods. 1
a § 78 ods. 1 a 2 CSP. Vychádzal pritom z právneho názoru, že žalobcovia zvolili správny prostriedok
procesnej ochrany – žalobu o určenie do dedičstva, avšak konštatoval nedostatok vecnej legitimácie,
keď stranami sporu neboli žalobcom označení všetci do úvahy prichádzajúci dedičia, t. j. nezúčastnili
sa ho všetci nerozluční spoločníci.

3. Vykonaným dokazovaním, a to osvedčením o dedičstve po poručiteľke A. B., C. K., nar. XX.XX.XXXX,
zomr. XX.XX.XXXX, č. k. D 1107/01-32, Dnot. 194/01 zo dňa 12.03.2002, mal súd prvej inštancie
preukázané, že právnymi nástupcami po zomrelej A. B. sú žalobca 1/, M. M. B. a N. O.. Žalobcovia
pôvodne navrhli vstup M. B. a N. O. do konania, kde súd prvej inštancie aj pripustil týchto nových
žalovaných, ktorí v konaní vystupovali ako žalovaný 2/ a žalovaná 3/, následne však zobral žalobu voči

týmto žalovaným späť a súd prvej inštancie konanie voči žalovanému 2/ a žalovanej 3/ zastavil. Právna
úprava okruhu subjektov konania patrí do dispozície žalobcov.
4.Súdprvejinštanciepredniesolsvojpredbežnýprávnynázornapojednávaníkonanomdňa14.03.2022,
kedy uviedol, že v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré majú patriť do
dedičstva, majú byť stranami sporu všetci dedičia po poručiteľoch. Žalobca 1/ správne reagoval na

tento prednesený predbežný právny názor a navrhol vstup zvyšných dvoch dedičov po A. B. do
konania, ktorých vstup súd prvej inštancie aj pripustil. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa
21.09.2022 uviedol vo vzťahu k okruhu účastníkov konania, že dedičmi po A. B. boli žalobca 1/, žalovaný
2/ a žalovaná 3/. Bolo však zistené, že žalovaný 2/ M. M. B. zomrel dňa XX.XX.XXXX, t. j. pred podaním
žaloby, preto súd prvej inštancie konštatoval, že konanie k žalovanému 2/ zastaví a automaticky nebude

pokračovať s jeho právnymi nástupcami, keďže nezomrel počas konania, ale tento procesný úkon je
na žalobcovi 1/. Žalobca 1/ prostredníctvom právneho zástupcu však namiesto toho, aby navrhol vstup
právnych nástupcov po žalovanom 2/ do konania (dedičské rozhodnutie je v spise pripojené), nelogicky
zobral žalobu späť vo vzťahu k žalovanému 2/ a aj žalovanej 3/.
5. Keďže v danom prípade neboli účastníkmi konania všetci dedičia A. B., súd prvej inštancie žalobu

zamietol z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie, lebo účastníkmi sporového konania neboli všetci tí,
ktorí nimi mali byť. Účastníkmi konania nebola N. O. a dedičia po neb. M. M. B..
6. Vo vzťahu k časti žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam do dedičstva po G. D., zomrelom XX.XX.XXXX, súd prvej inštancie konštatoval, že
bolo v konaní sporným, či má žaloba správne znieť, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb. G.

D. alebo po neb. A. D..
7. Argumenty žalobcov 2/ a 3/ vychádzali z tých skutočností, že nebohý A. D. bol zapísaný v pozemkovej
knihe, vo vložke 89, parcela 7355 - roľa za E., v kat. úz. E. F. E., po ktorom túto parcelu zdedil G. D.
podľa rozhodnutia ŠN Čadca D 804/90, po ktorom sú právnymi nástupcami na základe uznesenia OS
Čadca D 1512/03 žalobcovia 2/ a 3/. Ich nebohý otec G. D. im ešte za života daroval nehnuteľnosti,

ktoré boli v jeho vlastníctve, teda aj sporné nehnuteľnosti.
8. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žaloba o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva,
mala smerovať na A. D., nakoľko tomuto svedčí zápis v PKN vložke č. 89 pre kat. územie E. F. E.
a v dedičskom konaní po ňom bol prejednaný len spoluvlastnícky podiel. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/90/2019 zo dňa 28.09.2021,

vzmyslektoréhourčovacoužalobounemožnoobchádzaťdedičskékonanie,pretopredmetomurčovacej
žaloby mohlo byť len určenie, že právna predchodkyňa žalobcov 1/ až 3/ bola ku dňu smrti vlastníčkou/
podielovou spoluvlastníčkou označenej nehnuteľnosti (prípadne ešte, že vec patrí do dedičstva). V
sporovom konaní o určenie vlastníckeho práva nemôže súd subsumovať osvedčenie nadobudnutia
vlastníckeho práva žalobcami v nesporovom dedičskom konaní. V uvedenom prípade sa žalobcovia

domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom tvrdili, že reálne vydelenú nehnuteľnosť
získali v dedičskom konaní po starej matke na základe osvedčenia o dedičstve, k deľbe došlo v minulosti
(predr.1950).Okresnýsúdsvojerozhodnutieodôvodniltým,ževdedičskomkonanípostarejmatkebola
prejednaná aj sporná parcela v ideálnych spoluvlastníckych podieloch (6/108), aj keď v hmotnoprávnej
rovinebolanebohávlastníčkoureálnevydelenejnehnuteľnosti.Krajskýsúdrozhodnutieokresnéhosúdu

potvrdil a najvyšší súd následne rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
9. Podľa názoru súdu prvej inštancie ide aj v tomto prípade o obdobnú situáciu, kedy G. D., nar.
XX.XX.XXXX mal zdediť podiel na spornej nehnuteľnosti po svojom otcovi A. D.. V prípade, ak bol
v dedičskom konaní prejednaný iba ideálny spoluvlastnícky podiel, aj keď v hmotnoprávnej rovinemohol byť neb. poručiteľ vlastníkom reálne vydelenej nehnuteľnosti, je potrebné žalovať o určenie, že
nehnuteľnosť patrí do dedičstva. V prejednávanej veci bolo preto podľa názoru súdu prvej inštancie
potrebné žalovať, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po A. D.. G. D., nar. XX.XX.XXXX zdedil len podiel,

nie reálne vydelenú nehnuteľnosť.
10. Po neb. A. D. boli dedičmi jeho deti G. D., nar. XX.XX.XXXX (po ňom sú právni nástupcovia
žalobcovia 2/ a 3/), A. D., I. P., G. (priezvisko nečitateľné), C. D., Q. (J. F.) G. M. (priezvisko nečitateľné).
Keďže v danom prípade neboli účastníkmi konania všetci dedičia A. D., súd prvej inštancie žalobu
zamietol z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie, lebo účastníkmi sporového konania neboli všetci tí,

ktorí nimi mali byť. Vo vzťahu k G. D., nar. XX.XX.XXXX, s poukazom na vyššie uvedenú skutočnosť
považoval súd žalobu rovnako za nedôvodnú.
11. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie pri aplikácii ust. § 255 ods. 1, 2 a ust. § 262
ods. 1, 2 CSP, konštatujúc úspech žalovaných v celom rozsahu. Súd prvej inštancie žalovanému 1/ voči
neúspešným žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, žalovaným 4/ až 7/ však
náhradu trov konania proti žalobcom nepriznal, nakoľko náhradu trov nežiadali priznať a v konaní im,

súdiac podľa obsahu spisu, ani žiadne trovy nevznikli.
12. Včas podaným odvolaním domáhajú sa žalobcovia 1/ až 3/ zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie
a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolatelia nesúhlasia so závermi súdu prvej
inštancie, podľa ktorých účastníkmi konania mali byť všetci dedičia po nebohej A. B., C. K., resp.,
že u nebohého G. D. mala byť žaloba smerovaná tak, aby bolo určené, že nehnuteľnosti patria do

dedičstvaponebohomA.D.,poktoromnebohýG.D.nazákladerozhodnutiasp.zn.D804/90nadobudol
nehnuteľnosti.

13. Uvádzajú, cit.: „Žalobcovia nezdieľajú názor súdu, že nadobudnutie nehnuteľností nemožno
odvodzovať od nadobudnutia ideálneho spoluvlastníckeho podielu s poukazom na rozsudok

Najvyššieho súdu SR 6Cdo/90/2019 a z titulu nepreukázanej reálnej deľby, pretože tento právny
názor je v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu ČSR č. 911/1932 a pokiaľ súd v odôvodnení
rozsudku uvádza, že nemá preukázanú reálnu deľbu, tak z evidenčného listu je zrejmé, že neb. A.
D. bol držiteľom, resp. vlastníkom týchto sporných nehnuteľností, pretože evidenčný list predstavoval
reálnu deľbu pred rokom 1950, tak ako to vyplýva zo súdnej praxe, pretože evidenčné listy z 50 a 60

rokov predstavujú dôkaz o tom, že kto to bol reálnym držiteľom nehnuteľností a pokiaľ nehnuteľnosti
nadobudol neb. G. D. po A. D. tak na neho prešli všetky práva a povinnosti vyplývajúce z reálnej
deľby a nie z titulu nadobudnutého ideálneho spoluvlastníckeho podielu, pretože ak by právna prax po
dobu 90 rokov nevychádzala z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSR č. 911/1932, ale by nutne museli
byť žalované nehnuteľnosti, že patria do dedičstva právnym predchodcom o dve, tri generácie nižšie,

t. j. pradedo, prapradedo, atď..., a týmto spôsobom by nikdy nedošlo k vysporiadaniu vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam vzhľadom na ustanovenia Občianskeho zákonníka, okrem iného aj Uhorského
obyčajového práva.“
14.Žalobcoviaďalejuvádzajú,žeuvedenémukonaniupredchádzaliviacerékonania,zktorýchjezrejmé,
že žalovaný 1/ nadobudol nehnuteľnosti nepoctivým spôsobom, v rozpore s dobrými mravmi a takéto

nadobudnutie nepožíva ochranu podľa Ústavy SR, ktorú skutočnosť mal vziať súd do úvahy.
15. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť, stotožniac sa
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, akcentujúc, že všetci dedičia po poručiteľovi
tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo od smrti poručiteľa až do vyporiadania dedičstva a sú
považovaní za spoluvlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z tohto dôvodu musia byť

všetci účastníkmi konania o určení, že vec alebo právo patrí do dedičstva po poručiteľovi, čo potvrdzuje
ustálená a nemenná judikatúra najvyšších súdnych autorít. Odvolatelia sa absolútne nevenujú tomu, že
nevymedzili správne okruh žalovaných po A. B. (odsek 39. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).
Argumentačne sa vyhýbajú tomuto primárnemu dôvodu zamietnutia žaloby a namiesto toho v jednom
odseku uvádzajú iba všeobecné frázy o reálnej deľbe. Žalobcovia však žiadnym dôkazom nepreukázali

reálnu deľbu a na základe nej odvodzovanie vlastníckeho práva právnymi predchodcami žalobcov.
Pokiaľ sa žalobcovia odvolávajú na tomuto konaniu predchádzajúce viaceré konania a nepoctivé
konanie žalovanej, žalovaná toto ich tvrdenie odmieta, naopak, je to jedine žalobca 1/, resp. žalobcovia,
kto sa nepoctivým a vymysleným spôsobom bez potrebných tvrdení a dôkazov obracia na súd s cieľom
špekulatívneho získania vlastníctva k veciam, ktoré im nepatria a nikdy im nepatrili.

16. V súdom stanovenej lehote odvolacia replika k vyjadreniu žalovaného podaná nebola.
17. Žalovaná 4/ a žalovaní 5/ až 7/ v súdom stanovenej lehote vyjadrenie k odvolaniu žalobcov nepodali.18. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne
legitimovaná (neúspešná) strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP),
vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v § 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP a bez nariadenia

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie
pri aplikácii § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.
19. Odvolací súd po oboznámení sa s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj
rozhodnutiu predchádzajúceho konania konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie
v dostatočnom rozsahu, potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel

k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie vrátane výroku o
náhrade trov konania náležité odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie, a preto naň v celom rozsahu a v
podrobnostiach v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Uvedené bolo tiež dôvodom pomerne
rozsiahleho opisu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozhodnutí odvolacieho súdu.
20. Žalobcovia v odvolacom konaní nevzniesli žiadne nové relevantné námietky, s ktorými sa už

nebol vysporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej a opätovné zdôvodnenie ich
neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto veci aj odvolacím súdom by bolo len nehospodárnym
opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám súdom prvej inštancie
v odôvodnení napádaného rozhodnutia. Súčasne v danej súvislosti je potrebné poznamenať, že
Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské

práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť
poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03,
III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013).

21. Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a
musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/163/2015 zo dňa 17. marca 2016). V danom prípade okresný súd v odôvodnení
rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré
precízne vysvetlil. Z pohľadu logiky argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť nedostatky. Je potrebné poznamenať, že do práva na
spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (obdobne sp. zn. IV. ÚS 252/04)

a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby
bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
22. Žalobcovia síce odvolaním napadli „celý“ rozsudok súdu prvej inštancie, t. j. aj výrok o nároku
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, ale výlučne v súvislosti s ním tvrdenou
nesprávnosťou rozhodnutia vo veci samej. Nadväzne, potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti zakladá

vecnú správnosť (pre viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi – § 380 ods. 1 CSP)
aj od neho závislého výroku o náhrade trov konania. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že súd prvej
inštancie náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore (§ 255 ods. 1 CSP).
23. Žalobcovia podané odvolanie odôvodnili naplnením dôvodov, ktoré má na mysli ust. § 365 ods. 1
písm. f), h) CSP. Nesúhlasia so záverom súdu, ktorý zamietol žalobu (okrem iného) z dôvodu, že

účastníkmi konania mali byť všetci dedičia po nebohej A. B., C. K.. Ďalej poukazujú na skutočnosť, že
danému konaniu predchádzali viaceré konania a je zrejmé, že žalovaný 1/ nadobudol nehnuteľnosti
nepoctivým spôsobom, v rozpore s dobrými mravmi a takéto nadobudnutie nehnuteľnosti nepožíva
ochranu podľa Ústavy SR, ktorú skutočnosť mal vziať súd prvej inštancie do úvahy.
24. Primárne zo strany odvolacieho súdu je nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť

odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu
odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať
namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených konkrétnych námietok.

25. Východiskovo k uvedeným, všeobecne koncipovaným odvolacím námietkam odvolací súd
poukazuje na skutočnosť, že zo stabilnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky vyplýva, že vnútroštátny všeobecný súd sa musí v odôvodnení svojho
rozhodnutia vyrovnať s argumentom (resp. dať odpoveď na argument), ktorý je
Ad a) „relevantný“, „podstatný“, „významný“, resp. „týkajúci sa veci“ („relevant“, „important“, „pertinent“)

a ktorý je zároveň
Ad b) „konkrétny“ („specific“) resp. ..formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom“ („formulated
in a sufsiciently clear and precise manner“).

Odvolací súd musí konštatovať, že vyššie označené odvolacie námietky postrádajú atribút konkrétnosti.

26. V odvolacom konaní je povinnosťou strany sporu formulovať odvolacie námietky vo väzbe na
konkrétne skutkové a právne závery obsiahnuté v rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktoré je napadnuté
odvolaním. Nie je postačujúce v odvolaní citovať jednotlivé odvolacie dôvody, tak ako ich definuje
zákonodarca v ust. § 365 ods. 1 CSP.
27. Vo väzbe k namietanému naplneniu odvolacieho dôvodu § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) bolo povinnosťou odvolateľov
tvrdiť a špecifikovať, ktoré skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie v rámci zodpovedania
sporných otázok žalobného nároku, podľa mienky odvolateľov nezodpovedajú vykonaným dôkazom,
resp. ktoré skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania
najavo, opomenul súd prvej inštancie zhodnotiť. Rovnako, pokiaľ odvolatelia poukazujú na naplnenie

odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci), bolo ich povinnosťou v rámci odvolacej argumentácie špecifikovať, v čom
vidia vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie v sporných otázkach nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie, napr., že súd neaplikoval príslušnú právnu normu (t. j. úplne opomenul aplikovať
príslušnú právnu normu), aplikoval nesprávnu právnu normu (t. j. namiesto príslušnej právnej normy

– ktorá sa má na danú vec vzťahovať podľa mienky odvolateľa, aplikoval normu inú), obsah správnej
právnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu
nesprávne aplikoval. Odvolateľ v rámci svojej argumentácie neuviedol, akú inú právnu normu mal súd
prvej inštancie aplikovať, resp. ako inak mal vyložiť jej obsah atď.
28. Odvolacie konanie nie je opakovaním konania pred súdom prvej inštancie. Povinnosť odvolateľa

uviesť v odvolaní dôvody, z akých odvolateľ považuje napádané rozhodnutie za nesprávne, možno
chápať ako modifikáciu povinnosti tvrdenia (Čl. 8) pre odvolacie konanie (obdobne Stevček,
Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár,
Vydavateľstvo C.H.Beck, druhé vydanie, rok 2022, str. 1385).
29. Odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že v sociálnej koncepcii civilného procesu sa

povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové
okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom spore.
Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena. Ak teda
súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci tzv. materiálneho vedenia
sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými

povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. Nástrojom materiálneho vedenia sporu v tejto
súvislosti je oprávnenie a zároveň povinnosť súdu normatívne zakotvená v § 191 ods. 1 CSP za
stredníkom – ide o oprávnenie a povinnosť starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať
rozhodujúce skutkové tvrdenia (t. j. substancovať ich pravdivo a úplne). Toto tzv. materiálne vedenie

sporu je imanentnou súčasťou sociálnej koncepcie civilného procesu, ku ktorej sa Civilný sporový
poriadok hlási (obdobne Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., Civilný
sporový poriadok, Komentár, Vydavateľstvo C.H.Beck, druhé vydanie, rok 2022, str. 51).
30. Záverom odvolací súd dodáva, že zákonodarca v ust. § 380 ods. 1 CSP zakotvil viazanosť
odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi. Odvolací súd nemôže sám, z vlastnej iniciatívy, prekročiť

odvolaciu argumentáciu a vyhľadávať namiesto strany sporu mimo „mantinelov“ založených podaným
odvolaním konkrétne nedostatky v skutkových, resp. právnych záveroch súdu prvej inštancie (v danom
prípade vzťahujúcich sa k otázke (ne)premlčania žalovaného nároku). Je to práve odvolateľ, ktorý je
povinný formulovať konkrétne a vecné odvolacie argumenty a v ktorých sa má odvolací súd v rámci
prieskumu rozhodnutia súdu prvej inštancie pohybovať. Pokiaľ takéto dostatočne konkrétne a

substancované odvolacie námietky odvolateľ neformuluje, bolo by v rozpore s princípom rovnosti strán
konania, aby odvolací súd ex offo, revidoval závery súdu prvej inštancie.
31. Vzhľadom na uvedené, nakoľko odvolatelia v podaných odvolacích námietkach obsiahnutých
v bode 23. tohto rozsudku nepredostreli odvolaciemu súdu žiadne konkrétne argumenty, ktorýmiby spochybnili alebo vyvrátili konkrétnu argumentáciu súdu prvej inštancie, vo vzťahu k súdom prvej
inštancie riešeným sporným otázkam, najmä otázke vecnej legitimácie, vyhodnotil odvolací súd uvedené
odvolacie námietky ako nedôvodné. Nakoľko odvolacie námietky postrádali atribút konkrétnosti, ostáva

odvolaciemu súdu už len všeobecne konštatovať, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v
dostatočnom a potrebnom rozsahu, skutkový stav súdom prvej inštancie bol riadne preukázaný a
správne vyhodnotený i právne posúdený.
32. Konania o žalobe, ktorou sa domáha žalobca v rade 1/ určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva
po neb. A. B., sa musia zúčastniť buď ako žalobcovia alebo ako žalovaní všetci jej dedičia, inak je

daný nedostatok vecnej legitimácie. Ak určí žalobca okruh strán sporu v žalobe odchýlne od okruhu
účastníkov konania o dedičstve a ako žalovaných označí len niektorého (niektorých z nich), nemôže
byť žalobe vyhovené pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva, lebo sa konania
nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci.
33. Všetci dedičia po poručiteľovi tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo od smrti poručiteľa až do
vyporiadania dedičstva a sú považovaní za spoluvlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva.

Z toho dôvodu musia byť všetci účastníkmi konania v konaní o určenie, že vec alebo právo patrí do
dedičstva po poručiteľovi.
34. V prípade nerozlučného spoločenstva platí ustálená judikatúra súdov, podľa ktorej ak neboli stranami
sporu všetci do úvahy prichádzajúci nerozluční spoločníci, rozhodnutie súdu nemôže byť účinné voči
tým, ktorí neboli stranami sporu a z tohto dôvodu žalobu treba bez ďalšieho zamietnuť. Dedičstvo sa

nadobúda smrťou poručiteľa (§ 460 Občianskeho zákonníka). Ak poručiteľ zanechal viacero dedičov,
prejavuje sa stav, aký tu vzniká v čase od smrti poručiteľa až do právoplatného rozhodnutia súdu o
dedičstve, tiež ich vzájomných vzťahov k majetku patriacemu do dedičstva. Musí byť totiž zohľadnené,
žerozhodnutiesúduodedičstvemásíceúčinkykudňusmrtiporučiteľa,nodoprávoplatnostirozhodnutia
súdu o dedičstve nie je isté, ako budú ich práva a povinnosti k dedičstvu upravené. Uvedený „osobitný“

vzťah dedičov k poručiteľovmu majetku má mimo iné za následok, že až do právoplatnosti uznesenia
súdu o dedičstve sú dedičia považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva (všetkých
vecí a majetkových práv poručiteľa) a že z právnych úkonov, týkajúcich sa vecí alebo majetkových práv
patriacich do dedičstva, sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne, pričom ich
dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa navzájom podieľajú na týchto právach a povinnostiach. V spore

s inými osobami, týkajúcich sa vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva, sa uvedený vzťah
dedičov k poručiteľovmu majetku prejavuje tým, že majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov (§
77 ods. 1 CSP), lebo sa jedná o také spoločné práva a povinnosti, že sa rozhodnutie v spore musí
vzťahovať na všetkých dedičov.
35. Odvolatelia ďalej namietajú záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žaloba mala znieť na

určenie sporných nehnuteľností do dedičstva po nebohom A. D. a nie G. D., ako žiadal určiť žalobca.
Odvolateliauvádzajú,ženezdieľajúnázorsúduprvejinštancie,ženadobudnutienehnuteľnostínemožno
odvodzovať od nadobudnutia ideálneho spoluvlastníckeho podielu s poukazom na rozsudok NS SR
sp. zn. 6Cdo/90/2019 a z titulu nepreukázanej reálnej deľby, pretože tento právny názor je podľa ich
mienky v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu ČSR č. 911/1932. Nesúhlasia so záverom súdu

prvej inštancie, že nebola preukázaná reálna deľba. Zastávajú názor, že z evidenčného listu je zrejmé,
že nebohý A. D. bol držiteľom, resp. vlastníkom týchto sporných nehnuteľností, pretože evidenčne
predstavoval reálnu deľbu pred rokom 1950, tak ako to vyplýva zo súdnej praxe. Pokiaľ nehnuteľnosti
nadobudol nebohý G. D. po A. D., tak na neho prešli všetky práva a povinnosti vyplývajúce z reálnej
deľby.

36. Uvedenú odvolaciu námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Žaloba o určenie do dedičstva
po nebohom G. D., zomrelom XXXX (synovi A. D., zomrelého XXXX), by obstála jedine za situácie, že by
G.D.svedčilvlastníckytitulkspornýmnehnuteľnostiam.Vlastníckytitul,zktoréhobybolomožnéodvodiť
vlastnícke právo G. D. (ku dňu jeho smrti) k sporným nehnuteľnostiam, v konaní tvrdený/preukázaný
nebol, s výnimkou dedenia (ideálneho) spoluvlastníckeho podielu k spornej nehnuteľnosti. Ak žalobcovia

tvrdia, že A. D. za života titulom reálnej deľby nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, avšak
táto nebola v celosti po ňom prededená, nemožno obchádzať tohto poručiteľa. Iná by bola situácia,
ak by napr. žalobcovia tvrdili, že G. D. za života sporné nehnuteľnosti vydržal (a tvrdili a preukázali by
súčasne všetky predpoklady vydržania), potom by bolo možné žalobu o určenie spornej nehnuteľnosti
do dedičstva po nebohom G. D. akceptovať.

37. Žalobcovia zastávajú názor, cit. „Pokiaľ nehnuteľnosti nadobudol nebohý G. D. po A. D., tak na neho
prešli všetky práva a povinnosti vyplývajúce z reálnej deľby, a nie z titulu nadobudnutého ideálneho
spoluvlastníckeho podielu, pretože ak by právna prax po dobu 90 rokov nevychádzala z rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČSR č. 911/1932, ale by nutne museli byť žalované nehnuteľnosti, že patri dodedičstva právnym predchodcom o dve – tri generácie nižšie..., t. j. pradedo, prapradedo atď. ... a týmto
spôsobom by nikdy nedošlo k vyporiadaniu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam...“.
38. Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, vychádzajúc z nasledovných úvah:

Ad 1) Žalobcovia v konaní nielenže neuniesli dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia o reálnej
deľbe. Podľa súdnej praxe platnej na Slovensku do 1. januára 1951, nebolo treba k nadobudnutiu
výlučného vlastníctva medzi spoluvlastníkmi v každom prípade písomnej dohody. Žalobcovia však
neuniesli bremeno tvrdenia a ani bremeno dôkazné o právne relevantných skutočnostiach, t. j. o tom, či,
kedy a akým spôsobom malo dôjsť k reálnemu vyčleneniu spornej časti parciel do výlučného užívania

predchodcu žalobcov a či došlo najmä k dohode nielen čo do užívania, ale aj čo do vlastníckeho práva.
Žalobcovia neuviedli, z akých okolností by sa dala vyvodiť dohoda o deľbe nehnuteľností s vlastníckymi
účinkami (obdobne R č. 911/32 Zb. NS Československej republiky). Pokiaľ žalobcovia poukazujú
na dôkaz – evidenčný list, odvolací súd akcentuje, že dôkazom nemožno nahrádzať absentujúce
substancované skutkové tvrdenia, ktorými by mali žalobcovia vyargumentovať, kedy, medzi kým a akým
spôsobom malo dôjsť k dohode spoluvlastníkov nielen čo do užívania, ale aj do čo vlastníckeho práva.

Odhliadnuc od uvedeného, je potrebné poznamenať, že evidenčný list sám o sebe bez ďalších dôkazov
nie je spôsobilý preukázať reálnu deľbu v minulosti, ale je dôkazom len o užívaní nehnuteľnosti. Reálna
deľba však musí zahŕňať, ako už bolo uvedené, dohodu pozemno-knižných spoluvlastníkov nielen čo
do užívania, ale aj čo vlastníckeho práva. Evidenčný list teda sám o sebe ako dôkaz postačujúci nie je.
Ad 2) Odhliadnuc od neunesenia bremena tvrdenia a bremena dôkazného o reálnej deľbe v minulosti,

je pre prejednávanú vec podstatným, pokiaľ žalobcovia dôvodia „prechodom práv a povinností z reálnej
deľby“ smrťou z A. na G. D., že G. D., ako nepochybne vyplynulo z vykonaného dokazovania, nebol
jedinýmdedičomnebohéhoA.D.,alepodľadedičskéhorozhodnutiač.k.D804/90-42zodňa23.04.1992
(č. l. 6 spisu) dedičmi okrem G. D. boli aj A. D., I. P., G. (priezvisko nečitateľné), C. D., Q. (J. F.) G. M.
(priezvisko nečitateľné).

39. Samotná skutočnosť, že podľa osvedčenia o dedičstve po poručiteľovi A. D., zomrelom XXXX,
č. k. D 804/90-42 zo dňa 23.04.1992, bola schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva po
poručiteľovi, podľa ktorej nadobúdateľom celého majetku bol G. D., nar. XX.XX.XXXX, na tomto závere
nič nemení. Dohoda dedičov sa totiž vzťahuje/vzťahovala len na aktuálne prejednávaný/známy majetok
po poručiteľovi a nemožno jej účinky stiahnuť aj na dodatočne objavený majetok.

40.Akoužbolouvedené,vzhľadomnaokolnosť,žeprávnaskutočnosťnadobudnutiavlastníckehopráva
(reálna deľba) mala nastať ešte za života právnych predchodcov G. D., zomrelého XX.XX.XXXX, bolo
potrebné uvedený nárok (zo strany žalobcov) uplatniť len žalobou o určenie, že sporná nehnuteľnosť
patrí do dedičstva po jeho právnom predchodcovi – nebohom A. D., zomrelom XXXX.

41. Vlastnícke právo k veci, ktorá nebola predmetom dedičského konania po poručiteľovi, je možné
určiť len vo vzťahu k osobe tohto poručiteľa, a teda pokiaľ určitá časť dedičstva nebola v rámci
dedičského konania vyporiadaná, nemôže sa dedič domáhať na súde priamo určenia, že patrí do
dedičstvapoprávnomnástupcovipôvodnéhovlastníka.Žalobamusízodpovedaťplatnejprávnejúprave,
ktorá vychádza z princípu úradnej ingerencie pri nadobudnutí dedičstva. Táto ingerencia znamená, že

dedičstvo po každom poručiteľovi musí byť súdom prejednané a musí byť o ňom rozhodnuté.
42. V dobe od smrti poručiteľa až do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania dedičov právoplatným
rozhodnutím súdu, tu nemôže byť istota, s akým výsledkom konanie o dedičstve skončí a to najmä, kto
bude poručiteľovým dedičom a ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerých dedičov.

43. Ak zanechal poručiteľ viac dedičov (ako tomu bolo v prejednávanej veci v prípade nebohého A.
D.), sú až do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho
do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do
dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Dedičský podiel vyjadruje mieru,
akou sa na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú postavenie tzv. nerozlučných

spoločníkov. Za stavu, že v pôvodnom dedičskom konaní nebol určitý majetok známy (nebol predmetom
dedičstva) a nebol preto v konaní o dedičstve prejednaný, sú až do vyporiadania dedičstva ohľadom
tejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov veci. Preto záver súdu prvej inštancie o nemožnosti
vyhovenia návrhu (okrem iného) aj z dôvodu, že stranami sporu neboli všetci právni nástupcovia po
nebohej A. B. majúci postavenie nerozlučných spoločníkov a nadväzne i záver súdu prvej inštancie

o použití nesprávneho procesného prostriedku ochrany práv žalobcov, ktorí namiesto určenia spornej
nehnuteľnosti do dedičstva po nebohom A. D. žalovali o určenie spornej nehnuteľnosti do dedičstva po
jeho právnom nástupcovi (G. D.), bol vecne správny.44. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd napadnutý rozsudok pri aplikácii ust. § 387
ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

45. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP. Odvolatelia – žalobcovia neboli v tomto štádiu konania (vôbec) úspešní, preto má žalovaný 1/ voči
nim nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu – 100 %. Nakoľko žalovaní 4/ až 7/
neboli v odvolacom konaní aktívni, odvolací súd vyslovil, že žalovaným 4/ až 7/ náhradu trov odvolacieho
konania proti žalobcom nepriznáva.

46. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)