Rozsudok · Ochrana osobnosti · Zodpovednosť za škodu · Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201682
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724201682.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
Bc. H. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX/XX, XXX XX R., právne zastúpený Advokátskou
kanceláriou BUGRI s. r. o., so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti
žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so
sídlomPribinova2,81272Bratislava,IČO:00151866,ozaplatenie6068,41eur,oodvolanížalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/28/2024 - 191 zo dňa 10. októbra 2024 ako súdu prvej
inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v plnom rozsahu vyhovel žalobe žalobcu, keď
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6 068,41 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(I. výrok) a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100% do
3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania (II. výrok).

2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav:

3. Žalobca je v služobnom pomere príslušníka Hasičského a záchranného zboru od roku 2016, štátnu
službu vykonával v žalovanom období na hasičskej stanici v Detve. V období od apríla 2021 do februára
2024 odpracoval 2 081,21 hodín určenej služobnej pohotovosti a 276,81 hodín nariadenej služobnej
pohotovosti (súd prvej inštancie vychádzal z predložených výplatných pások žalobcu a vypracovaných

tabuliek o odpracovaných hodinách, nadčasových hodinách a hodinách služobnej pohotovosti). Žalobca
mal v spornom období služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že do konca roka 2021 sa týždenný
pracovný čas skladal zo 17-hodinových pracovných zmien (výkon služby), po ktorých nasledovala
určená 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku a od 01.01.2022 sa týždenný pracovný čas
skladal zo 16-hodinových pracovných zmien (výkon služby), po ktorých nasledovala určená 8-hodinová
služobná pohotovosť na pracovisku, t.j. v rámci jednej pracovnej zmeny strávil žalobca na pracovisku
sústavne minimálne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej

pohotovosti (práca nadčas) a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. V mieste výkonu služby v Detve sa
striedajú 3 hasičské zmeny, teda každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín a následne
majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna, t.j. ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času,
ktorého časť pripadá na tzv. služobnú pohotovosť.4. Žalobca vypovedal, že má nedostatok voľného času kvôli výkonu služby. Pred šiestimi rokmi mu vážne
ochorela matka, staral sa o ňu so sestrou, tá v tom čase bola však ešte maloletá, mala len 17 rokov.

Mal nedostatok času zabezpečovať starostlivosť o matku. Má 6 rokov priateľku, minulý rok uzavreli
manželstvo, z ktorého sa im narodilo dieťa. S rodinou žije zatiaľ v byte, ktorý mu zostal po matke, avšak
stavia s manželkou už 2 roky rodinný dom, ktorého výstavba si tiež vyžaduje voľný čas. Trpí nedostatkom
spánku, má narušený spánkový režim kvôli výkonu služby. Po výkone 24-hodinovej služby takmer
pravidelne mávajú školenia. Za čas strávený na školeniach síce dostáva náhradné voľno, to je však

potrebné si vyčerpať do pol roka, preto ho musí čerpať na úkor dovolenky, ktorú nemá potom možnosť
vyčerpať. Stáva sa tiež, že služobná pohotovosť je aj nariaďovaná. Z dôvodu nedostatku voľného času
kvôli výkonu služby nemá čas na svoje koníčky, ako sú šport a cestovanie. Nedajú sa vopred plánovať.
Keby mal dostatok času, určite by ho venoval rodine a tiež dostavbe rodinného domu. Na starostlivosti o
syna, hoci by chcel pomôcť manželke, sa podieľa minimálne. Tiež sa stáva že z 24-hodinovej služobnej
pohotovosti nastupuje na ďalší 24-hodinový výkon služby nepretržite. Počas 24-hodinovej zmeny musí

byť stále na pracovisku, počas určenej služobnej pohotovosti nemôže oddychovať. Je v strese, resp. v
strehu, nakoľko musí byť pripravený na výjazd v prípade poplachu do 1 minúty.

5. Pri výpočte priemerného týždenného služobného času súd prvej inštancie vychádzal z nasledovných
údajov:

- za obdobie apríl 2021 - december 2021:
a) fond pracovného času 1 476,15 hodín;
b) určená služobná pohotovosť 478,72 hodín;
c) nariadená služobná pohotovosť 75 hodín;

d) nadčasy 7,95 hodín.

Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 39,29 pracovných týždňov, teda priemerný
týždenný pracovný čas u žalobcu dosiahol 51,87 hodín (2 037,82 hodín : 39,29 týždňov).

- za obdobie január 2022 - december 2022:
a) fond pracovného času 1 940,50 hodín;
b) určená služobná pohotovosť 751,24 hodín;
c) nariadená služobná pohotovosť 128,69 hodín;
d) nadčasy 32,74 hodín.

Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, teda priemerný
týždenný pracovný čas u žalobcu dosiahol 54,72 hodín (2 853,17 hodín : 52,14 týždňov).

- Za obdobie január 2023 - december 2023:

a) fond pracovného času 1 989 hodín;
b) určená služobná pohotovosť 732,37 hodín;
c) nariadená služobná pohotovosť 73,12 hodín;
d) nadčasy 3,08 hodín.

Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, teda priemerný
týždenný pracovný čas u žalobcu dosiahol 53,65 hodín (2 797,57 hodín : 52,14 týždňov).

- Za obdobie január 2024 - február 2024:
a) fond pracovného času 319,50 hodín;

b) určená služobná pohotovosť 118,88 hodín;
c) nariadená služobná pohotovosť 0 hodín;
d) nadčasy 4,06 hodín.

Na uvedené časové obdobie roku 2024 pripadá v priemere 8,57 pracovných týždňov, teda priemerný

týždenný pracovný čas u žalobcu dosiahol 51,63 hodín (442,44 hodín : 8,57 týždňov).6. Na základe takto vykonaného dokazovania s poukazom na článok 1 ods. 1 až 3, článok 2 ods. 1 a
2, článok 6 písm. a) a b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica 2003/88/ES“), článok 2 ods. 1 a 2

smernice 89/391/EHS z 12.06.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov pri práci (ďalej aj „smernica 89/381/EHS“), článok 7 ods. 2 a 5, článok 144, článok
36 ods. 1 písm. c), d) a e) a článok 40 Ústavy Slovenskej republiky, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2,
§ 92 ods. 1, 2 a 4, § § 93 ods. 1 až 3, § 103 ods. 1, 2 a 5, § 116 ods. 1 a 2, § 122 ods. 1, 2 písm.
a) a ods. 3, § 130, § 135e, § 12 ods. 6 a § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom

zbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 315/2001 Z.z.“ alebo „zákon o HaZZ“), § 85 ods.
9 a § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení, § 853 ods. 1, § 11, § 13,
Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) a príslušnú súdnu
prax Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“ alebo súdny dvor“) súd prvej inštancie dospel k
nasledovným záverom:

7. Súd prvej inštancie ustálil, že predmetom konania je nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy)
za porušenie práva Európskej Únie (ďalej aj „právo EÚ“ alebo „právo Únie“) v dôsledku nesprávnej
transpozície smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (konkrétne do zákona č.
315/2001 Z. z.).

8. Súd prvej inštancie považoval námietku žalovaného o jeho miestnej nepríslušnosti na prejednanie a
rozhodnutie sporu za nedôvodnú s poukazom na ust. § 19 písm. b) CSP.

9. Súd prvej inštancie zastával názor, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu ako hasiča,
vo vzťahu k žalobcovi za sporné obdobie od apríla 2021 do februára 2024 nemožno uplatniť žiadnu

výnimku z jej pôsobnosti.

10. Súd prvej inštancie mal za to, že pasívne vecne legitimovaný v prejednávanom spore je žalovaný
(štát), ktorý zodpovedá za prebratie smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho právneho poriadku.
Smernica 2003/88/ES je totiž v zmysle jej článku 29 adresovaná členským štátom. V prípade, že

žalovaný (Slovenská republika) túto povinnosť nesplní, je zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu
smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia
donášhoprávnehoporiadku.VmenežalovanéhokonáMinisterstvovnútraSlovenskejrepubliky,pretože
ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor.

11. Podľa súdu prvej inštancie smernica 2003/88/ES nebola správne transponovaná do právneho
poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., ktorého ustanovenia
sú v rozpore s článkom 2 a článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, pretože zákon č. 315/2001
Z. z. umožňuje služobnému úradu, aby služobný (pracovný) čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento
opakovane prekračuje smernicou 2003/88/ES stanovený maximálny 48-hodinový týždenný pracovný

čas z dôvodu, že čas služobnej pohotovosti sa v celom rozsahu nezahrňuje do výpočtu maximálneho
denného alebo týždenného pracovného času. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z.
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich
služobného času, pričom v skutočnosti sa tento (neaktívny) čas služobnej pohotovosti nezapočítava
do pracovného času hasiča; na rozdiel od pracovného pomeru podľa Zákonníka práce, ktorých v §

96 ods. 2 stanovuje, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený
na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za
pracovný čas. Dané ustanovenie Zákonníka práce sa však zmysle § 12 ods. 6 v spojení s § 193 zákona
o HaZZ na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru neaplikuje. Taktiež § 86
zákona o HaZZ rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou

určenou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Aj z ust. § 122 ods. 3 zákona
o HaZZ vyplýva, že len ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby (tzv.
výjazd), až takéto vykonávanie je štátnou službou (nadčas). Vnútroštátna právna úprava v zákone č.
315/2001 Z. z. je preto v rozpore s článkom 2 v spojení s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
z dôvodu, že táto nebola správne implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Čas

služobnej (pracovnej) pohotovosti žalobcu je potrebné v zmysle judikatúry súdneho dvora zahrnúť do
pracovného času žalobcu, pretože tento je povinný byť počas pohotovosti prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a musí mu byť okamžite k dispozícii v prípade potreby.12. Vzhľadom na výsledky dokazovania žalobca odpracoval služobný čas v období od apríla 2021 do
decembra 2021 priemerne v trvaní 51,87 hodín týždenne, za rok 2022 priemerne v trvaní 54,72 hodín
týždenne, za rok 2023 priemerne v trvaní 53,65 hodín týždenne a v období od januára 2024 do februára

2024 priemerne v trvaní 51,63 hodín týždenne, čo je v každom období viac ako maximálny týždenný
pracovný čas podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Právo žalobcu vyplývajúce z ustanovenia
článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo v období od apríla 2021 do februára 2024 permanentne
niekoľko rokov porušované.

13. Žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) proti žalovanému, pretože bolo
preukázané splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu podľa judikatúry súdneho
dvora, t.j. (a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je
dostatočne závažné (b) existencia škody a (c) priama príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie
a škodou. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva právo, ktoré možno uplatniť priamo pred
vnútroštátnym súdom; porušenie smernice 2003/88/ES voči žalobcovi bolo preukázané, pretože jeho

priemernýtýždennýpracovnýčaspresiahol48hodín;porušenieprávažalobcubolodostatočnezávažné,
pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného
týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide
o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora; existuje aj príčinná
súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a vznikom škody (ujmou) žalobcu v

dôsledky straty času na odpočinok. Žalovaný neuviedol žiadne také všeobecne záväzné opatrenie, ktoré
by zabezpečovalo dodržiavanie maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín pri rozvrhovaní
služobného času hasičov slúžiacich v zmenách v určenom referenčnom období 6 mesiacov. Nie je
sporné, že aktuálne je určovaný plán služieb na mesačnej báze. Žalovaný neuviedol, akým spôsobom
pri takomto rozvrhovaní služieb sa zabezpečí neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného

času stanoveného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že naša
vnútroštátna právna úprava v prípade hasičov neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili,
že nebude prekračovaný 48-hodinový týždenný pracovný čas v referenčných obdobiach. S poukazom
na súdnu prax súdneho dvora skutočnosť, že žalobca neupozornil zamestnávateľa na porušovanie
smernice 2003/88/ES, resp. neuplatnil nárok na náhradu škody najskôr voči zamestnávateľovi, nie je pre

záver o danosti príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a vznikom
škody rozhodujúca.

14. Smernica 2003/88/ES ani vnútroštátne právo výslovne neupravuje otázku náhrady škody vzniknutej
porušením práva Únie. Podľa judikatúry súdneho dvora náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi

porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu
práv poškodených za podmienky dodržania zásady ekvivalencie a zásady efektivity, súčasne náhrada
škody musí byť primeraná vzniknutej ujme. Uplatnený nárok je pri absencii výslovnej vnútroštátnej
úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Únie jednotlivcovi potrebné posudzovať analogicky
podľa ustanovení slovenského právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie,

t.j. v tomto prípade podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka (náhrada nemajetkovej ujmy v dôsledku
zásahu do práva na ochranu osobnosti). Aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení neprichádza v tomto
prípade v zmysle jeho § 3 a contrario podľa súdu prvej inštancie do úvahy z dôvodu, že nesprávne
transponovanie smernice je síce postupom Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti

podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky, ktorý sa však podľa tohto zákona nepovažuje
za nesprávny úradný postup (§ 9).

15. Porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo porušované právo žalobcu na ochranu
zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), právo na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, na

najvyššiuprípustnúdĺžkupracovnéhočasuanaprimeranýodpočinokpopráci(článok36ods.1písm.c),
d) a e) Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného
času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník
(žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe
ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie.

Súčasneporušenímčlánku6písm.b)smernice2003/88/ESboloporušovanéprávožalobcunasúkromie
a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne odpracovať viac,
ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci aprichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojej rodine, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré
nesúvisia s jeho pracovným zaradením a ktoré by prispeli k jeho psychickej a fyzickej relaxácii.

16. Vzhľadom na povahu porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, keď žalovaný ako
členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky neprekročenia maximálnej
hranice týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá toto prekročenie
umožňuje, je možné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, prípadne
na odstránenie trvajúcich následkov, nie je vhodným riešením vzhľadom na subjekt zodpovednosti za

neoprávnený zásah (štát). Do úvahy neprichádza ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe
rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy v okolnostiach tohto prípadu strácajú
svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť
finančné zadosťučinenie. Samotné ust. § 13 ods. 3 OZ uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného
zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch
neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce.

V danom prípade je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po
vykonanej práci je permanentne niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu ako
hasiča je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života, a
preto je nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci aj primerane odpočinúť,
venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. Aj v zmysle judikatúry súdneho dvora v prípade

nemajetkovej ujmy žalobcu prichádza do úvahy náhrada za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku
straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol rešpektovaný maximálny týždenný pracovný
čas upravený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, keď
čas (neaktívnej) služobnej pohotovosti nie je súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas
celého trvania jeho služobného pomeru (7 rokov) skracuje čas odpočinku. Žalobca pri rozvrhovaní

služobného času prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak mohol venovať rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca preukázal, že
daný stav mal vplyv na jeho súkromný život, kedy vzhľadom na pracovnú zaťaženosť mal obmedzený
kontakt s rodinou, mal obmedzené možnosti pri pomoci svojej matke v čase jej choroby a svojej
manželke pri výchove spoločného maloletého dieťaťa. Nemal čas a možnosť venovať sa aktívne svojim

záľubám futbalu, iným športovým aktivitám, rozvíjať priateľské vzťahy a väzby. Na svojom zdravotnom
stave pociťuje nedostatok voľného času na regeneráciu, ako následok pracovného nasadenia. Tiež
nemal čas v rozhodnom období vzhľadom na pracovnú vyťaženosť venovať sa priorite vo svojom
rodinnom živote - dostavbe rodinného domu pre zabezpečenie bývania svojej rodiny. Preto len samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a peňažná náhrada predstavuje

spôsobilý prostriedok odškodnenia ujmy vzniknutej žalobcovi.

17. Súd prvej inštancie sa ohľadne výšky škody (nemajetkovej ujmy) žalobcu vzhľadom na absenciu
výslovnej úpravy stotožnil so spôsobom výpočtu zo strany žalobcu vychádzajúcim analogicky z § 122
zákona č. 315/2001 Z. z., t.j. stanovenou ako rozdiel medzi náhradou za služobnú pohotovosť nariadenú

mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) podľa § 122 ods. 2
písm. b) zákona č. 315/2001 Z. z. a náhradou za služobnú pohotovosť nariadenú v rámci rozvrhnutia
služobného času (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.
z., t.j. 35 %, resp. 20 % zo sumy, ktorá je príslušnou časťou žalobcovho služobného platu. Žalobca
touto sumou násobil počet hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli

započítané do služobného času. Žalobca vykonal prepočet hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré
mu neboli zarátané do fondu pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a
podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém), konkrétne v rozsahu 2 081,21
hodín. Nakoľko žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, ktoré napokon boli spracované
samotnýmžalovaným,tietodokladysúdprvejinštanciepovažovalzahodnovernéavychádzalztakéhoto

určenia. Počas žalovaného obdobia žalobca odpracoval 2 081,21 hodín určenej služobnej pohotovosti,
ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, čo po prepočte predstavuje nemajetkovú ujmu v
peniazoch vo výške 2,92 eur/hod. (6 068,41 eur : 2 081,21 hodín) za každú hodinu porušovania jeho
práv. Táto suma je nižšia než je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej republike pre
prvý, t. j. najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie predstavovala priemerne sumu

vo výške 3,91 eur (2021 - 2024). Súd prvej inštancie mal za to, že daný spôsob výpočtu náhrady škody
je primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na živote žalobcu, a to
vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.18. Súd prvej inštancie po zohľadnení všetkých okolností prípadu, ako aj výšky náhrad nemajetkovej
ujmy v peniazoch priznávanej v iných obdobných prípadoch, priznanú výšku nemajetkovej ujmy
považoval za primeranú. Poukázal na to, že je zjavné, že doposiaľ určené sumy odškodnenia nemali

dostatočne účinný vplyv na kroky žalovaného, ktorými by daný protiprávny stav odstránil. Naopak tento
stav pretrváva dlhodobo a žalovaný nevyvíja žiadne kroky k zmene tohto stavu napriek množstvu
právoplatných súdnych rozhodnutí. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do práv žalobcu v dôsledku
porušenia práva Únie a trvanie zásahu nepovažoval za vhodné žalovaným navrhované porovnanie s
inými prípadmi zásahu (napr. náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných, prípadne náhrady

priznávané obetiam trestných činov). Mal však za to, že žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
neprevyšuje ani náhrady priznávané v takýchto prípadoch.

19. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel.

20. O nároku strán sporu na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods.

1 Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej aj „CSP“) vzhľadom na plný úspech žalobcu v
spore. Preto mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Dodal, že
o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením súdny
úradník.

21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný.
Rozsudok súdu prvej inštancie označil za nesprávny z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f)
a h) CSP, t.j. z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

22. Žalovaný v prvom rade nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnej transpozícii
smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho právneho poriadku, pričom žalovaný odkázal na svoje

vyjadrenia v konaní pred súdom prvej inštancie k tejto otázke. Žalovaný bol v týchto vyjadreniach
názoru, že žalobca nepreukázal tvrdenú nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES do právneho
poriadku Slovenskej republiky (zákona č. 315/2001 Z. z.). Predmetom konania bol pritom nárok žalobcu
na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť z dôvodu nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES do
právneho poriadku Slovenskej republiky, na vyhovenie žalobe bol preto žalobca povinný toto svoje

tvrdenie preukázať (t.j. poukázať na konkrétne ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré by boli v
rozpore so smernicou 2003/88/ES). Podľa žalovaného žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z.
nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES, pričom uvádzal, ktorými ustanoveniami zákona č. 315/2001
Z.z. boli prevzaté rozhodné ustanovenia smernice 2003/88/ES a poukázal na transpozičnú prílohu č.
4 zákona ako dôkaz o prebratí smernice do zákona . Žalovaný bol aj s poukazom na rozhodnutie ÚS

SR sp. zn. I. ÚS 137/07-15 zo dňa 23.08.2017 názoru, že Slovenská republika nie je pasívne vecne
legitimovaná v konaní o ochranu osobnosti.

23. V druhom rade žalovaný namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. Podľa žalovaného
súd prvej inštancie nevzal do úvahy rozdiel medzi prebratím (transpozíciou) smernice a aplikáciou

smernice a následne vyvodil nesprávny právny záver o zodpovednosti štátu - Slovenskej republiky za
porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice 2003/88/ES.

24. V treťom rade žalovaný namietal splnenie podmienok pre priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy žalobcovi. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere

znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti, čím nebolo naplnené ust. § 13 ods. 2 OZ. Ak by v
dôsledku nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES neoprávnený zásah do práv žalobcu skutočne
existoval, tak tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo celkom prirodzené, aby
sa žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa, resp.
odstránenia následkov takéhoto zásahu v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca sa

však žalobou nedomáha ani upustenia od neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu jeho
osobnosti, ani odstránenia následkov takéhoto zásahu, žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny)
stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Ani na základe
výpovede žalobcu, ani iným dôkazným prostriedkom nebolo preukázané, ako súčasný stav zasahujedo osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Je povinnosťou
žalobcu preukázať vznik, ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, ak takýto zásah na strane
žalobcu existuje. Žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť ako akási kompenzácia

bez toho, aby bol údajný protiprávny stav do budúcna napravený. Aj z tohto dôvodu nemožno hovoriť o
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch. Vzhľadom na uvedené
považoval žalovaný úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok a
z toho vyplývajúcom zásahu do jeho osobnostných práv za bezpredmetné, nakoľko žalobca podanou
žalobou nechce dosiahnuť zlepšenie, či úpravu svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa. Ak by teda

aj súd prvej inštancie po vyhodnotení všetkých námietok žalovaného predsa len dospel k záveru,
že smernica 2003/88/ES bola žalovaným (resp. zamestnávateľom žalobcu) uplatňovaná nesprávne,
nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy, keďže žalobca
nepreukázal, že by ujma bola dostatočne závažná, čo je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby.

25. Ku konštatovaniu súdu prvej inštancie, že u žalobcu došlo k zásahu do jeho práv z dôvodu, že

nemohol tráviť čas s rodinou, narodeným dieťaťom žalovaný namietal, že dieťa sa žalobcovi narodilo
až po uplynutí rozhodného obdobia, ktoré je predmetom žalobného návrhu. Taktiež ochorenie matky
žalobcu spred 6 rokov a podieľanie sa na starostlivosti o 17-ročnú sestru nespadajú do žalovaného
obdobia, nepreukazujú teda vznik akejkoľvek ujmy u žalobcu. Žalobca neuvádzal svoje zdravotné
problémy, ktoré by riešil s odborným lekárom. Príslušníci HaZZ každoročne absolvujú zdravotnú

prehliadku s cieľom potvrdenia, že môžu vykonávať túto nepochybne fyzicky aj psychicky náročnú prácu.
U žalobcu neboli preukázané žiadne dôsledky v jeho osobnom živote alebo zdravotnom stave.

26. Podľa žalovaného stavba domu popri práci je tým objektívnym dôvodom, pre ktorý žalobca nemôže
tráviť čas s rodinou, nie je tu však žiadna príčinná súvislosť medzi činnosťou žalovaného a dôsledkami,

ktoré tvrdí žalobca. Stavba domu je časovo a finančne náročný proces, každý, kto si ním prešiel alebo
prechádza si musí uvedomiť, že takto strávený čas musí byť venovaný na úkor rodiny. Stavba domu
je vždy na úkor rodiny, ak si ju človek zabezpečuje aspoň čiastočne svojpomocne, nakoľko ide o veľmi
časovo náročnú činnosť. Ak má žalobca čas na realizáciu stavby domu popri tak časovo náročnej práci,
ako tvrdí, sám sebe protirečí. Žalobca v tejto súvislosti nepreukázal taký zásah do jeho práv, ktorý by

akokoľvek odôvodňoval priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

27. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že žalovaný nenamietal
doklady predložené žalobcom, tieto sám vypracoval žalovaný, žalovaný k tomu uviedol, že žalovaný
nie je služobným úradom žalobcu, preto nemohol vypracovať evidenciu dochádzky, prehľad plánov

služieb ani iné obdobné doklady, predložené žalobcom, tieto vypracoval služobný úrad, t. j. Ministerstvo
vnútra SR. Žalovaný namietal spôsob prepočtu a použitia týchto dokumentov a na tomto stále trvá.
Žalovaný mal za to, že súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy a dospel tak k nesprávnemu záveru
o spôsobe výpočtu a určenia náhrady nemajetkovej ujmy a jej právneho posúdenia.

28. Vo svojich vyjadreniach v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaný ohľadne prepočtu žalobcu
uviedol, že do maximálneho týždenného pracovného času určeného smernicou sa nezapočítava čas,
kedy žalobca čerpá náhradné voľno, dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, čas návštevy
lekára, čas čerpania otcovskej dovolenky, alebo rekondičný pobyt ako benefit pre hasiča, pričom s
účinnosťou od 01.01.2023 je možné vykonať rekondičný pobyt aj formou aktívneho odpočinku doma,

pretože počas tohto času žalobca nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa ani nevykonáva činnosti
vyplývajúce z popisu jeho služobných činností.

29. Žalovaný mal ďalej za to, že pri určení počtu odpracovaných hodín v rámci výkonu štátnej služby
nemožno vychádzať z údaju o fonde pracovného času na výplatných páskach žalobcu. Tento ukazovateľ

sa využíva pre naplnenie plánovaných hodín za účelom výpočtu mzdy. Do fondu pracovného času sa
preto započítava aj čas dovolenky, rôznych druhov voľna, tieto však v zmysle čl. 2 ods. 2 smernice
2003/88/ES spadajú pod čas odpočinku. Fond pracovného času preto nemožno stotožňovať s pojmom
pracovný čas.

30. Žalovaný ďalej poukázal na čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, ktorý rozširuje právnu ochranu
pracovníkov o tzv. neutrálne dni, na ktoré nemožno v rámci referenčného obdobia prihliadať. Takýto deň
sa preskočí, o neutrálne dni sa teda zníži počet dní, resp. týždňov v príslušnom referenčnom období.
Jeden deň riadnej dovolenky predstavuje 16 hodín v rámci fondu pracovného času, pričom tieto hodinynemožno započítať do priemerného týždenného pracovného času tak, ako to urobil žalobca. Referenčné
obdobie podľa zákona o HaZZ pritom predstavuje 6 mesiacov, čo je v súlade s čl. 17 ods. 3 písm. b)
bod iii) v spojení s čl. 19 smernice 2003/88/ES.

31. Žalovaný mal taktiež za to, že pri posudzovaní, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na
maximálny 48-hodinová týždenný pracovný čas nie všetky hodiny určenej služobnej pohotovosti sú
hodinami nad tento limit, ale len tie, ktoré po započítaní odpracovaných hodín v rámci výkonu štátnej
služby presahujú tento maximálny limit stanovený smernicou 2003/88/ES.

32. Žalovaný bol názoru, že žalobca nepreukázal také dôsledky vo svojom osobnom živote, ktoré
by odôvodňovali vznik a existenciu nemajetkovej ujmy. Rovnaké závery podľa neho vyvodil aj súd
prvej inštancie v bode 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku, teda ani súd nemal za preukázané, že
žalobcovi vznikla ujma, ktorú tvrdil, nakoľko na jej preukázanie ani nenavrhol vykonať žiadne dôkazy.
Z tvrdení žalobcu vyplýva, že v súvislosti s výkonom práce na zmeny s nerovnomerne rozvrhnutým

pracovným časom nemôže tráviť voľný čas vždy tak, ako by si predstavoval. Žalobca nepreukázal
existenciu ujmy a ani jej existenciu v súvislosti s tým, že by mal podľa jeho tvrdení pracovať nad rámec
smernice2003/88/ES,aleskôrvsúvislostisprácounazmeny(únava,nemožnosťstretávaťsaľubovoľne
s priateľmi alebo venovať sa koníčkom) v nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase.

33. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu v
plnom rozsahu zamietol.

34. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

35.Krajskýsúdfunkčnepríslušnýnarozhodnutieoodvolanížalovanéhopodľa§34ods.1CSPprejednal
vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, v rozsahu odvolania podľa §
379 CSP, z odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným v odvolaní, ktorými je podľa § 380 ods. 1 CSP
odvolací súd viazaný a mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok podľa § 380 ods.
2 CSP, ktoré vady nezistil a dospel k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo svojich výrokoch

vecne správny, preto je potrebné ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

36. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu
týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom
období apríl 2021 až február 2024 v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315/2001 Z.z.

37. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
(t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že
smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný

smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť
ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich
konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav,
ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte.
Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,

že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín;
žalovaný síce prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., avšak nesprávne, resp.
neúplne.

38. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom

príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

39. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.

40. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý

nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostrednenadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.

41. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

42.Zuvedenýchustanovenízákonač.315/2001Z.z.vyplýva,žezákonoddeľuje(a)vykonávanieštátnej

služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej
služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože
služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného zboru bezprostredne nadväzuje na jeho
služobný čas. Na to, aby sa jednalo o služobný čas, musia byť podmienky uvedené v § 85 ods. 1
zákona o HaZZ splnené kumulatívne, teda musí sa jednať o časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva
štátnu službu a zároveň je k dispozícii služobnému úradu. Za výkon štátnej služby sa napr. považuje

aj čas čerpania dovolenky v zmysle § 97 ods. 1 písm. a) zákona o HaZZ, v tomto čase však hasič
nie je k dispozícii služobnému úradu, preto sa tento čas nepovažuje za služobný čas. Z ustanovenia
§ 92 ods. 1 zákona o HaZZ pritom vyplýva, že určená služobná pohotovosť sa nepovažuje za výkon
štátnej služby, pretože naň bezprostredne v zmysle predmetného zákonného ustanovenia nadväzuje.
Taktiež podľa ust. § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť

dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Výsledkom uvedenej
úpravy je záver, že služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka Hasičského
a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas
predstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku

je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej
pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou služobného času, pretože
nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/ES
zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru vyčleňuje čas určenej
služobnejpohotovosti.Smernica2003/88/ESpritomneumožňuje,abyčlenskéštátyponechalivplatnosti

alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici. Posudzované
ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli prakticky v totožnom znení súčasťou
zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej
republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009
Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo,

že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z
pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001
Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje
na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia
služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009

Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom Únie. K ďalšej zmene uvedených ustanovení
došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č. 400/2011 Z. z. nevyplýva dôvod tejto
zmeny). Z toho vyplýva záver, že žalovaný v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe do

Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný
(služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne
prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie
je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.

43. Napokon nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. potvrdzuje
aj novela zákona č. 315/2001 Z. z. schválená Národnou radou Slovenskej republiky na 35. schôdzi
dňa 17.06.2025, vyhlásená v Zbierke zákonov pod č. 179/2025 Z.z. s účinnosťou od 01.07.2025,
ktorý v § 85 ods. 3 výslovne stanovil, že priemerný týždenný služobný čas príslušníka vrátane štátnej
služby nadčas a služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby nesmie prekročiť 48 hodín, ak

odsek 4 neustanovuje inak. Návrh novely zákona o Hasičskom a záchrannom zbore predložila vláda,
ktorá uznesením č. 298/2025 z 12.06.2025 schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 315/2001 Z. z. a potreba novelizácie zákona o Hasičskom a záchrannom zbore podľa dôvodovej
správy k návrhu zákona bola vyvolaná prebiehajúcimi súdnymi spormi príslušníkov Hasičského azáchranného zboru v súvislosti s prekračovaním 48 hodinového priemerného týždenného služobného
času, „ktoré vznikajú preto, že sa do tohto limitu nezarátava služobná pohotovosť v mieste výkonu
štátnej služby, ako to vyžaduje európska legislatíva“. V návrhu zákona sa uvádza, že služobný čas

príslušníka Hasičského a záchranného zboru podľa aktuálneho znenia zákona č. 315/2001 Z. z.
predstavuje 40 hodín týždenne, „pričom služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času“.
Služobná pohotovosť sa príslušníkom určuje, t. j. nemajú možnosť ju odmietnuť. Výslovne sa uvádza,
že: „Súdny dvor Európskej únie posudzuje legálnosť postupu Slovenskej republiky pri aplikácii smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES, ktorá stanovuje maximálny pracovný čas zamestnanca.

Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičské a záchranné zložky. Zároveň začne Európska
komisia posudzovať súlad zákona so smernicou 2003/88/ES; nie je predpoklad úspechu SR, pričom pri
nezosúladení národnej legislatívy so smernicou 2003/88/ES hrozia pokuty v státisícoch až miliónoch Eur
(vysokápravdepodobnosťvpomernekrátkomhorizonte).Nazákladeuvedenéhojepotrebnézabezpečiť
zosúladenie národnej legislatívy so smernicou 2003/88/ES.“.

44. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj argumentáciu žalovaného, v rámci ktorej poukazoval na
rozdiel medzi prebratím smernice 2003/88/ES na jednej strane a aplikáciou smernice 2003/88/ES na
strane druhej s tým, že sa na aplikácii smernice 2003/88/ES nepodieľa. Vzhľadom na vyššie uvedené sa
odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES
do právneho poriadku Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii

smernice 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa odvolacieho súdu
z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. Zhodne so súdom prvej inštancie odvolací
súd poukazuje na článok 29 smernice 2003/88/ES, podľa ktorého je táto smernica adresovaná členským
štátom. Žalovaný ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do
Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom

dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát (žalovaný) zodpovedný aj za
nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej
nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Nakoľko smernica 2003/88/ES je určená žalovanému
(štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný (štát).

45. Neobstojí ani poukaz žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu vydanému v tomto spore na
odôvodnenie uznesenia ÚS SR č. k. I. ÚS 137/07-15 zo dňa 23.08.2007: „V súvislosti s argumentáciou
sťažovateľky ústavný súd poukazuje predovšetkým na tú zásadnú skutočnosť, že podľa všeobecných
ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka zodpovednosti za škodu (vrátane zodpovednosti

za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za škodu, resp. za ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil,
pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých fyzických osôb,
ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420, ako aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka).
Platí teda zásada, že subjekt práva zodpovedá za škodu, resp. ujmu, ktorú spôsobil. Z tejto zásady
existujú viaceré výnimky. Ide napríklad o škodu spôsobenú osobami, ktoré nemôžu posúdiť následky

svojho konania, v prípade ktorých nie sú za škodu zodpovedné tieto osoby, ale tí, ktorí zanedbali
povinnosť náležitého dohľadu nad nimi (§ 422 Občianskeho zákonníka). Ďalšou výnimkou je napríklad
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, lebo za túto škodu zodpovedá
prevádzateľ motorového vozidla, aj keď on sám škodu nespôsobil (§ 427 Občianskeho zákonníka). Tieto
výnimky možno definovať ako prípady, v ktorých zákon zakotvuje zodpovednosť za škodu spôsobenú

niekým iným ako zodpovedným subjektom. Treba ďalej uviesť, že aj zákon o zodpovednosti štátu patrí
medzi výnimky zo všeobecnej zásady, podľa ktorej subjekt práva zodpovedá za škodu, resp. ujmu,
ktorú spôsobil. Tento zákon totiž v ustanovení § 1 ods. 1 zakotvuje, že za škodu spôsobenú niektorým
štátnym orgánom nezodpovedá štátny orgán, ale sám štát. Pritom je zrejmé, že štátny orgán a štát
sú odlišnými subjektami práva, teda odlišnými právnickými osobami. Znamená to, že bez ohľadu na

skutočnosť, ktorý štátny orgán škodu spôsobil, zodpovedným (vecne pasívne legitimovaným) je štát.
Túto výnimku zo zásady o zodpovednosti za škodu však možno uplatniť len v medziach pôsobnosti
zákona o zodpovednosti štátu, teda iba na prípady, v ktorých vznikla škoda v zmysle jej definície
uvedenej v rozsudku krajského súdu. Preto pokiaľ by sa žaloba sťažovateľky mala právne posúdiť
podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (ako to žiada sťažovateľka), podľa všetkého by žaloba

smerujúca proti štátu musela byť zamietnutá pre nedostatok jeho vecnej pasívnej legitimácie.“ Uvedené
rozhodnutie konštatovalo, že v niektorých prípadoch je potrebné rozlišovať medzi subjektom, ktorý
škodu spôsobil a subjektom, ktorý za škodu zodpovedá, nakoľko nemusia byť vždy totožné. Ako jeden
z príkladov uviedol, že v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. za škodu spôsobenú štátnym orgánom privýkone verejnej moci zodpovedá štát, teda nie je rozhodujúce, ktorý štátny orgán škodu spôsobil.
Tento príklad uviedol z dôvodu, že vo veci ním posudzovanej sa sťažovateľka dovolávala priznania
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voči štátu, v mene ktorého konalo Ministerstvo spravodlivosti SR

z dôvodu, že sa nesprávne na základe neprávoplatného platobného rozkazu viedli voči nej exekúcie,
hoci voči nemu podala včas odpor s vecným odôvodnením, došlo teda k jeho zrušeniu zo zákona.
Sťažovateľka tvrdila, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu, ktorý považoval platobný
rozkaz za právoplatný a vykonateľný utrpela za sedem rokov nemajetkovú ujmu, prežívala extrémny
stres, bola vystavená depresívnym stavom, psychickému napätiu, strachu a nespavosti. V rámci

začatých exekučných konaní boli vykonané úkony smerujúce k predaju rodinného domu. U sťažovateľky
vznikli zdravotné problémy, pričom sedem rokov žila v obavách z budúcnosti, zúfalo sa snažiac dovolať
sa pravdy a spravodlivosti. Vtedajší zákon č. 58/1969 Zb. nepoznal inštitút nemajetkovej ujmy, preto sa
sťažovateľka dovolávala (hoci žalovala štát) priznania peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11
a 13 OZ. V týchto súvislostiach ústavný súd konštatoval, že ak sťažovateľka podala žalobu o peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom štátneho

orgánu - súdu, jedná o konanie podľa zákona č. 58/1969 Zb. a v takom prípade je pasívne vecne
legitimovanýštát.Vkonaníoochranuosobnostipodľa§11OZštátunesvedčípasívnavecnálegitimácia.
V danom období neboli žaloby o náhradu škody voči štátu vzniknutej jednotlivcovi v dôsledku nesprávnej
transpozície smernice EÚ obvyklé (rozhodnutie ÚS SR bolo vydané cca 3 roky po vstupe SR do EÚ),
preto ústavný súd v týchto súvislostiach zrejme neuvažoval o takýchto konaniach, kde sa navyše ust. §

11 a nasl. OZ aplikujú len analogicky vzhľadom na absenciu výslovnej právnej úpravy (či už únijnej alebo
vnútroštátnej), ktorá by regulovala podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi
nesprávnym prebratím smernice EÚ a kritéria pre priznanie škody a jej výšky. Uvedené rozhodnutie
ústavného súdu preto nič nemení na závere vyplývajúcom z judikatúry SD EÚ (napr. rozhodnutie v
spojených veciach Francovich C-6/90, C-9/90), že žalovaný ako členský štát a adresát smernice

2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých
opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia
tejto povinnosti je štát (žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k
nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.

46. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené uzatvára, že námietka žalovaného ohľadne nedostatku
jeho pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore nie je dôvodná.

47. Správny je aj záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že tieto

predpoklady vyplývajú z judikatúry súdneho dvora, ktorú v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval.
Podľa judikatúry súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva
Únie, ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c)
medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť

s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Aj podľa odvolacieho súdu boli
predpokladyzodpovednostižalovanéhozaškoduspôsobenúžalobcovivdôsledkuporušeniaprávaÚnie
splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný
týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedené ustanovenie smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred

vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok
umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín.

48. Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,

pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného
týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o
porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09).

49. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku

škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe anispolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
v dôsledku zásahu do práva žalobcu na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci a na primeraný
odpočinok po práci (čl. 36 ods. 1 písm. c) a e) Ústavy SR), práva na súkromie a rodinný život (článok

19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v
zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý
by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré
nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Je pritom na rozhodnutí žalobcu, ako so svojím voľným časom
naloží, či ho strávi na stavbe rodinného domu, či s rodinou, alebo ho využije na svoje koníčky a pod.,

štát ho však v tomto práve nemôže obmedzovať nad maximálny rozsah týždenného pracovného času
stanoveného smernicou 2003/88/ES. Preto už samotný dlhotrvajúci protiprávny zásah do týchto práv
(vrátane práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci a práva na odpočinok, ktorých garantovanie
je cieľom smernice 2003/88/ES, dôvodom jej prijatia) spôsobuje dostatočnú závažnú ujmu pre žalobcu,
nevyžaduje sa preukazovanie ďalších negatívnych následkov neoprávneného zásahu v osobnom,
rodinnom živote, na zdraví a pod. Tieto ďalšie negatívne následky by mohli byť spôsobilé navýšiť

peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy oproti jej výške priznávanej súdmi v prípadoch, kde tieto následky
preukázané neboli. Preto odvolací súd považuje z hľadiska danosti základu nároku žalobcu na peňažnú
náhradu nematkovej ujmy ich absenciu za nerelevantnú. Navyše tvrdenie žalovaného v odvolaní,
že samotný súd prvej inštancie v bode 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol záver, že
žalobca nepreukázal také dôsledky vo svojom osobnom živote, ktoré by odôvodňovali vznik a existenciu

nemajetkovej ujmy sa nezakladá na pravde. V bode 35 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je
len citované znenie ust. § 92 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 315/2001 Z.z.

50. Dôvodná nie je ani námietka žalovaného, že žalobca bol povinný v tomto konaní preukazovať ujmu
spočívajúcu v znížení jeho dôstojnosti, resp. vážnosti v spoločnosti ako podmienku priznania peňažnej

náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ a že sa mal žalobou najprv domáhať upustenia od
neoprávnených zásahov a odstránenia následkov týchto zásahov. Ako už uviedol súd prvej inštancie, z
ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej
bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia.

Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného osobnostného práva (práva na
ochranu zdravia, práva na primeraný odpočinok a práva na súkromie) a okolností, za ktorých k porušeniu
došlo (t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6

písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu
ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti
za neoprávnený zásah (štát) a dlhodobé pretrvávanie tohto zásahu. Rovnako neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie
výrokov a podobne. Tieto prostriedky nápravy v okolnostiach tohto prípadu strácajú svoju účinnosť

a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné
zadosťučinenie. Samotné ust. § 13 ods. 3 OZ uvádza pritom uvádza zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti
fyzickej osoby v spoločnosti len ako príklad, kedy sa možno domáhať peňažného zadosťučinenia.
Podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej
závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce.

51. V rozpore s judikatúrou SD EÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva
Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
naporušovaniejehoprávanepožiadalhoonáhraduškody(t.j.nevyvinulprimeranéúsilienazamedzenie
vzniku škody). Ako už konštatoval súd prvej inštancie na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského

a záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo
v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich
nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od

žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva
voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v
právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľao dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

52. Za nepodstatnú považuje odvolací súd argumentáciu žalovaného, že nie on ako štát, ale
zamestnávateľ žalobcu - MV SR je služobným úradom žalobcu, preto tento zamestnávateľ vypracoval
dôkazy predložené žalobcom v konaní, ako sú evidencia dochádzky, prehľad plánov služieb a pod.
Nič to totiž nemení na pravdivosti údajov v týchto dokladoch uvedených. Ani žalovaný ich pravdivosť
nenamietal, aj v odvolaní uvádza, že namietal spôsob prepočtu a použitia dokladov žalobcom, teda len

to, čo z nich žalobca pri výpočte peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy vyvodil. Žalobca na preukázanie
svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré
žalovaný žiadnym spôsobom v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybnil a nenavrhol vykonať
dokazovanie inými dôkazmi.

53. Súd prvej inštancie však v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal žalovanému odpoveď na

ním uvedenú argumentáciu ohľadne fondu pracovného času, neutrálnych dní a že nie všetky hodiny
určenej služobnej pohotovosti, od ktorých počtu odvodzuje žalobca svoj výpočet peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy odslúžil žalobca nad rámec limitu týždenného pracovného času stanoveného
smernicou 2003/88/ES. Nevysporiadaním sa s touto argumentáciou podstatnou pre rozhodnutie sporu,
nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku v týchto otázkach porušil súd prvej inštancie právo

žalovaného na spravodlivý proces. Z uvedeného dôvodu však odvolací súd nepristúpil k zrušeniu
rozsudku súdu prvej inštancie, pretože tento nedostatok možno napraviť v odvolacom konaní (§ 389
ods. 1 písm. b) CSP a contrario) daním odpovede na uvedené otázky zo strany odvolacieho súdu v
zmysle § 387 ods. 3 CSP.

54. Odvolací súd súhlasí so žalovaným v tom, že žalobca v rozpore s článkom 16 písm. b) smernice
2003/88/ES pri výpočte priemerného týždenného pracovného času nezohľadnil tzv. neutrálne dni, t.
j. dni, kedy čerpá dovolenku alebo nepracuje pre práceneschopnosť. Vlastný výpočet priemerného
týždenného pracovného času žalobcu neuskutočnil žalovaný ani súd prvej inštancie, resp. tento prevzal
výpočet prezentovaný žalobcom nesprávne stotožňujúci počet odpracovaných dní s fondom pracovného

času, preto povinnosť vysporiadať sa s tvrdeniami strán sporu o porušení článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES sa tak v zmysle § 387 ods. 3 CSP presunula na odvolací súd. Odvolací súd totiž súhlasí so
žalovaným aj v tom, že pri výpočte priemerného týždenného pracovného času nie je možné vychádzať
z fondu pracovného času, ktorý nepredstavuje veličinu vyjadrujúcu skutočne odpracovaný čas, ale čas
plánovaný, do ktorého sa započítajú aj neutrálne dni určené v článku 16 písm. b) smernice.

55. Plniac si zákonom uloženú povinnosť skontroloval odvolací súd z údajov dostupných zo spisu, či v
žalovanomobdobíavakomrozsahudochádzalokprekračovaniumaximálnehotýždennéhopracovného
času u žalobcu. Za základ pre svoje výpočty vzal odvolací súd údaje o počte odpracovaných hodín
služobnej činnosti a služobnej pohotovosti uvádzané v ID kartách žalobcu, v ktorých sa uvádzajú aj

dni a dôvody neprítomnosti v práci, z ktorých odvolací súd vyabstrahoval neutrálne dni. Od hodín
služobnej činnosti pritom odpočítal v rozsahu 17 hodín, resp. 16 hodín každý deň riadnej dovolenky
(označený v ID karte skratkou DOV), pripadajúci na deň, kedy by mal podľa plánu služieb inak žalobca
vykonávať štátnu službu v danom rozsahu hodín, t.j. 17 hodín v roku 2021 a 16 hodín v rokoch 2022 -
2024. V rovnakom rozsahu odpočítal aj dni práceneschopnosti žalobcu (označené skratkou PN, resp.

PNK). Započítanie týchto hodín do počtu odpracovaných hodín a zároveň prihliadanie na tieto dni ako
na neutrálne dni by totiž predstavovalo dvojnásobné zvýhodnenie žalobcu, pričom smernica 2003/88/
ES počíta len so zvýhodnením pracovníka v podobe odpočtu neutrálnych dní v referenčnom období.
Odpočet hodín sa samozrejme netýka dní riadnej dovolenky, či práceneschopnosti nepripadajúcich v
rámci nerovnomerného rozvrhnutia služobného času na plánované služobné dni výkonu štátnej služby,

pretože tieto dni (resp. hodiny na ne pripadajúce) nie sú započítané ani do fondu pracovného času. Aj
tieto dni sú však zohľadnené ako neutrálne dni, pretože pri určovaní počtu týždňov pripadajúcich na
príslušné 6-mesačné referenčné obdobie sa vychádza z celkového počtu kalendárnych dní, nielen z
dní pripadajúcich na dni výkonu štátnej služby. Preto napr. za september 2021 činili hodiny služobnej
činnosti 130 hodín (198 hodín podľa ID plachty - (4 dni DOV (pripadajúce na 5., 8., 11. a 14.09.2021)

x 17 hodín), avšak celkovo čerpal žalobca v danom mesiaci desať dní dovolenky za sebou (od 05.
do 14.09.2021), preto bolo odpočítaných ako neutrálnych 10 dní. Zákon č. 315/2001 Z. z. neurčuje,
kedy začína a kedy končí 6 mesačné obdobie, v rámci ktorého by mal zamestnávateľ žalobcovi či iným
príslušníkom Hasičského a záchranného zboru podľa § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. rozvrhovať službytak,abytýždenný48-hodinovýpracovnýčasboldodržaný.Žalobcaohraničilrozhodnéobdobie,vktorom
podľa jeho tvrdenia malo dôjsť k prekročeniu maximálneho limitu týždenného pracovného času na apríl
2021 až február 2024. Pre účely kontroly počtu odpracovaných hodín žalobcom v žalovanom období

rozdelil odvolací súd rozhodné obdobie na šesťmesačné cykly počínajúc mesiacom apríl a končiac
mesiacom september a opäť začínajúc mesiacom október a končiac mesiacom marec príslušného roka.
Dorozhodnéhoobdobiavymedzenéhožalobcomtakspadápäťcelých6-šesťmesačnýchobdobípočnúc
aprílom 2021 a končiac septembrom 2023 a jedno neúplné, len päťmesačné obdobie od októbra 2023
do februára 2024.

56. Z plánu služieb žalobcu za rozhodné obdobie (ID karta, plachta) odvolací súd zistil, akú činnosť
žalobca v ten ktorý deň vykonával, kedy mal dovolenku, kedy sa zúčastnil školenia. Ako vyplýva aj
z výpovede žalobcu, tento v žalovanom období nemal ešte nárok na rekondičný pobyt, preto je pre
toto konanie bezpredmetná námietka žalovaného vznesená v konaní pred súdom prvej inštancie, že sa
jedná o benefit pracovníka a nemá sa započítavať do pracovného času. Za výkon práce v zmysle článku

2 ods. 1 smernice sa považuje aj účasť na školeniach absolvovaných žalobcom v zariadení určenom
zamestnávateľom. Pre účely výpočtu priemerného pracovného času žalobcu v tejto veci vzhľadom
na to (ako už bolo uvedené vyššie), že zákon o HaZZ ani smernica 2003/88/ES neurčujú počiatok
a koniec referenčných období, zisťoval odvolací súd, či bol dodržaný maximálny týždenný pracovný
čas v žalovanom období tak, že tento rozdelil na šesťmesačné obdobia a zohľadnil neutrálne dni

podľa článku 16 písm. b) smernice a ako výkon práce žalobcovi započítal len tie položky, ktoré sa
do pracovného času započítavajú. Za prvé šesťmesačné obdobie od 04/2021 do 09/2021 je potrebné
odpočítať 10 dní, za druhé šesťmesačné obdobie od 10/2021 do 03/2022 - 20 dní, za tretie šesťmesačné
obdobie od 04/2022 do 09/2022 - 8 dní, za štvrté šesťmesačné obdobie od 10/2022 do 03/2023 -
8,5 neutrálnych dní, za piate šesťmesačné obdobie od 04/2023 do 09/2023 - 14 neutrálnych dní a

za posledné šieste päťmesačné obdobie od 10/2023 do 02/2024 - 7 dní. Odvolací súd vychádzajúc
z ID plachiet spočítal vykazované hodiny služobnej činnosti (po vyššie uvedenej korekcii spočívajúcej
v odpočítaní počtu hodín riadnej dovolenky, resp. práceneschopnosti pripadajúcich na služobné dni
žalobcu), hodiny služobnej pohotovosti, ktoré spolu dávajú odpracované hodiny v mesiaci a tieto vydelil
počtom týždňov pripadajúcich na príslušné šesťmesačné obdobie po zohľadnení neutrálnych dní. Prvé

šesťmesačné obdobie po zohľadnení neutrálnych dní a teda prepočte relevantných dní pripadajúcich
na dané obdobie na týždne tvorí 24,71 týždňa. K tomuto výsledku dospel odvolací súd takto: Do
prvého šesťmesačného obdobia od apríla 2021 do septembra 2021 spadá 183 kalendárnych dní, od
ktorých je potrebné odpočítať 10 neutrálnych dní a výsledok je 173 dní : 7 = 24,71 týždňa. Rovnakým
spôsobom počítal odvolací súd započítateľné dni aj v ďalších šesťmesačných obdobiach. Následne

súčet odpracovaných hodín za príslušné šesťmesačné obdobie, resp. posledné päťmesačné obdobie
bol vydelený počtom týždňov pripadajúcich na príslušné šesťmesačné, resp. posledné päťmesačné
obdobie a výsledok je počet hodín pripadajúcich na jeden týždeň. Podľa výpočtov odvolacieho súdu v
každom šesťmesačnom období a pomerne aj v poslednom neúplnom päťmesačnom období odpracoval
žalobca viac ako 48 hodín týždenne. Na prvé šesťmesačné obdobie pripadá 54,18 hodín, na druhé 52,55

hodín, na tretie 52,50 hodín, na štvrté 49,70 hodín, na piate 51,93 hodín a posledné šieste obdobie 51,07
odpracovaných hodín. Podrobnosti sú uvedené v nasledujúcej tabuľke:

Referenčné Mesiac Odpracované Hodiny Spolu Neutrálne dni Započítateľné Priemerný
počet

obdobie hodiny služobnej odpracované podľa dni bez neutrálnych odslúžených hodín
podľa pohotovosti hodiny ID plachty dní, premenené na za týždeň v
ID plachty podľa ID plachty týždeň 6 mesačnom období

30 4/2021 170,00 56,00 226,00 0 183-10=173 1338,79:24,71

31 5/2021 162,00 66,50 228,50 0 173:7=24,71 týždňa
1. 30 6/2021 125,65 47,67 173,32 0
31 7/2021 187,00 63,00 250,00 0
31 8/2021 173,92 138,75 312,67 0
30 9/2021 130,00 18,30 148,30 10 DOV

Spolu 183 948,57 390,22 1338,79 10,00
dní za 6 mesačné obdobie 54,18

31 10/2021 177,50 70,00 247,50 0 182-20=162 1215,91:23,1430 11/2021 122,50 51,50 174,00 9 PNK 162:7=23,14 týždňa
2. 31 12/2021 29,20 42,00 71,20 11 PNK
31 01/2022 160,00 71,40 231,40 0

28 02/2022 143,80 86,88 230,68 0
31 03/2022 176,00 85,13 261,13 0
Spolu 182 809,00 406,91 1215,91 20,00
dní za 6 mesačné obdobie 52,55

30 04/2022 144,00 64,00 208,00 1 DOV 183-8=175 1312,51:25
31 05/2022 160,00 72,00 232,00 0 175:7=25 týždňov
3. 30 06/2022 151,70 85,80 237,50 1 DOV
31 07/2022 171,13 111,87 283,00 0
31 08/2022 80,00 38,83 118,83 6 DOV
30 09/2022 153,00 80,18 233,18 0

Spolu 183 859,83 452,68 1312,51 8,00
dní za 6 mesačné obdobie
52,5
31 10/2022 146,67 47,83 194,50 2 DOV 182-8,5=173,5 1232:24,79
30 11/2022 154,00 64,00 218,00 2 DOV 173,5:7=24,79 týždňa

4. 31 12/2022 145,00 72,00 217,00 1 DOV
31 01/2023 128,00 56,00 184,00 3 DOV
28 02/2023 136,50 64,00 200,50 1 DOV
31 03/2023 162,00 56,00 218,00 0
Spolu 182 872,17 359,83 1232,00 8,50

dní za 6 mesačné obdobie 49,7

30 04/2023 160,25 72,00 232,25 0 183-14=169 1253,42:24,14
31 05/2023 143,50 72,00 215,50 0 169:7=24,14 týždňa
5. 30 06/2023 116,75 51,25 168,00 11 PN, DOV

31 07/2023 153,00 93,50 246,50 0
31 08/2023 112,00 39,67 151,67 3 DOV
30 09/2023 167,50 72,00 239,50 0
Spolu 183 853,00 € 400,42 1253,42 14,00
dní za 6 mesačné obdobie 51,93

31 10/2023 115,00 48,00 163,00 4 DOV 152-7=145 1057,62:20,71
30 11/2023 160,00 80,00 240,00 0 145:7=20,71 týždňa
6. 31 12/2023 155,50 117,07 272,57 0
31 01/2024 119,67 56,00 175,67 2 DOV

29 02/2024 143,50 62,88 206,38 1 DOV
0,00
Spolu 152 693,67 € 363,95 1057,62 7,00
dní za 6 mesačné obdobie 51,07

57. Aj pri vychádzaní z predpokladu, že v mesiaci marec 2024 by bol žalobca 02.03.2024 a následne
každý tretí deň (t.j. 05., 08., 11., 14., 17., 21., 24., 27., 30.03.2024) odpracoval jednu zmenu v trvaní

24 hodín (nakoľko poslednú zmenu mal odpracovať podľa plánu služieb vyplývajúceho z ID plachty
28.02.2024, avšak čerpal riadnu dovolenku), t.j spolu 240 hodín (10 dní x 24 hodín) by bol celkový
počet odpracovaných hodín (vrátane hodín služobnej pohotovosti) činil 1 297,62 hodín (1057,62 +
240), celkový počet kalendárnych dní by činil 183 (152 + 31) a po odpočítaní 7 neutrálnych dní by
bolo pre výpočet relevantných 176 dní, čo predstavuje 25,14 týždňa (176 dní : 7). Počet odpracovaných

hodín pripadajúcich na úplné 6-mesačné referenčné obdobie by tak bol činil 51,62 hodín (1 297,62 :
25,14). Aby sa žalobca dostal v poslednom šesťmesačnom období na úroveň pracovného času 48 hodín
týždenne, musel by v marci 2024 odpracovať len 149,10 hodín (48 hodín x 25,14 týždňa - 1 057,62
hodín), čo je však vylúčené, pretože na jednu zmenu by pri zachovaní 25,14 týždňa pripadajúceho našesťmesačné obdobie pripadalo v marci 2024 len 14,91 hodiny, pričom jedna zmena žalobcu trvá 24
hodín. Za celé žalované obdobie len v kalendárnych mesiacoch so značným počtom neutrálnych dní
odpracoval žalobca menej hodín (v septembri 2021 148,30 hodín pri 10 neutrálnych dňoch, v decembri

2021 71,20 hodín pri 11 neutrálnych dňoch, v auguste 2022 118,83 hodín pri 6 neutrálnych dňoch), nikdy
však neodpracoval menej hodín pri plnom počte dní pripadajúcich na príslušný mesiac.

58. Z prehľadu výpočtov priemerného počtu odpracovaných hodín za týždeň uskutočneného odvolacím
súdom je evidentné, že spôsobom rozvrhnutia služobného času a pohotovostných služieb u žalobcu

opakovane dochádzalo k prekročeniu maximálne prípustného týždenného pracovného času podľa
smernice 2003/88/ES. Vo vykazovanom období od apríla 2021 do februára 2024 odpracoval žalobca
2 081,21 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá priamo nadväzovala na výkon 17/16-hodinovej
služobnej činnosti, žiadna z nich ale do počtu odpracovaných hodín započítaná nebola, preto sa môže
javiť vychádzajúc iba z údajov zamestnávateľa o počte odpracovaných hodín, že limit týždenného
pracovného času podľa smernice prekročený nebol.

59. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období pracoval priemerne
viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona
č. 315/2001 Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie teda preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval
nad maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b)

smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny
určenej služobnej pohotovosti v počte 2 081,21 neboli započítané do odpracovaného času. Spôsob
plánovania zmenných služieb a pohotovosti na pracovisku má opakovane v priemere za následok
prekročenie maximálne prípustného rozsahu týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES.
Z oddeleného vykazovania počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a pohotovosti na pracovisku

v mzdovom liste žalobcu je preukázané, že hodiny strávené na pracovisku počas určenej pracovnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 z. č. 315/2001 Z. z. sa do služobného času nezapočítavajú.

60. Žalobca sa v tomto konaní domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 6 068,41 eur,
ktorú vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti za obdobie od apríla 2021

do februára 2024 vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa
§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Nakoľko súd určuje výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
osobnostného práva došlo, spôsob jej výpočtu zvolený žalobcom nie je pre jej určenie rozhodujúci
(stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je závislé od údaju o vyplatenom služobnom plate a od neho

sa odvíjajúcej náhrady za služobnú pohotovosť), čo však nevylučuje, že súd voľnou úvahou môže
dospieť k rovnakej, resp. porovnateľnej výške náhrady (ale môže dospieť aj k nižšej či vyššej výške s
tým limitom, že nemôže žalobcovi súc viazaný žalobným návrhom priznať viac, než čoho sa domáha).
Pre posúdenie primeranosti žalovanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je v konečnom
dôsledku rozhodujúce to, aký spôsob výpočtu či stanovenia výšky nároku žalobca či súd použije, ani

to, aké premenné pri prípadnom výpočte zohľadní (teda napr. aký výpočet hodín či určenie konkrétnej
sumy odškodnenia za určitú jednotku času použije), podstatné je najmä to, aby súdom priznaná výška
náhrady bola primeraná ku všetkým okolnostiam, za ktorých škoda (ujma) vznikla a jej následkom a to
tak, aby predstavovala skutočné odškodnenie ujmy. Vyčíslenie výšky žalovaného odškodnenia vo väzbe
na rozsah priznávanej pracovnej odmeny spôsobom uplatneným v žalobe predstavuje v zásade len

orientačné, východiskové kritérium, ktoré aj na základe rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky
v obdobných sporoch považuje za primeraný ekvivalent na odškodnenie ujmy na svojich osobnostných
právach. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel, keď žalobu žalobcu vyhodnotil
ako dôvodnú čo do základu a výšky.

61. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia.NáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaÚniemusíbyťprimeranávzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak

definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Ani právny poriadok Slovenskej republiky
nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením
práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súdprvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k
zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka).

62. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu
týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom
období apríl 2021 až február 2024. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené súhlasí s názorom
súdu prvej inštancie, že žaloba bola dôvodná čo do základu aj výšky, požadovaná peňažná náhrada je
primeraná dlhotrvajúcemu neoprávnenému zásahu štátu najmä do práva na odpočinok garantovaného

smernicou 2003/88/ES, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v I. výroku vo
veci samej o vyhovení žalobe.

63. Žalovaný v odvolaní pri odvolacom dôvode podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku
žiadnym spôsobom nekonkretizuje vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 05.11.2019 vyslovil názor,

že iba citácia zákona pre vymedzenie odvolacích dôvodov nepostačuje. Odvolací súd konštatuje, že
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP nebol uplatnený spôsobom postačujúcim na prieskum
rozhodnutia súdu prvej inštancie aj z hľadiska tohto odvolacieho dôvodu.

64. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku žalobcu

na náhradu trov prvoinštančného konania, nakoľko zodpovedal výsledku konania vzhľadom na plný
úspech žalobcu v spore.

65. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1,
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi plne úspešnému aj v odvolacom konaní priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Z dôvodu vykonateľnosti
rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho
konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn.
6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške

náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

66. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 ods.u 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods.u 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods.u 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 31. 3. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Ochrana osobnosti – Zodpovednosť… , Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Rozsudok – Ochrana osobnosti – Zodpovednosť… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025