Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoPr/16/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317209459
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Mészárosová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1317209459.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov

senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobkyne: C.. U. M. H. V. Á. O.
Q. C. D. X. Á. , O. Y. XX.X.XXXX, Z. V. V., V. Č.. XXXX/X, zastúpená JUDr. Adelou Valockou, advokátkou,
Bratislava, Radvanská č. 1, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., Žilina Hodžova č. 11, IČO:
31 575 951, zastúpená SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Štefánikova č. 8, IČO: 36 853
186, za ktorú koná JUDr. František Sedlačko, o zaplatenie 48.000,- € s príslušenstvom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa
7. februára 2019, č. k. 45 Cpr 12/2017-85, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 7. februára
2019, č. k. 45 Cpr 12/2017-85, p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto a predchádzajúceho odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Rozsudkom zo dňa 7.2.2019, č. k. 45 Cpr 12/2017-85, súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobkyne

a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 48.000,- € brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne od 28.4.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 43 ods. 1, § 118
ods. 1, ods. 2, § 119 ods. 3 Zákonníka práce, § 23a ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 23b ods. 1, § 122t ods. 3
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „ZoB“), § 121 ods. 3, § 517
ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie súd prvej inštancie uviedol, že
žalobkyňa sa predmetnou žalobou domáhala zaplatenia sumy 48.000,- € spolu s 5 % ročným úrokom

z omeškania zo žalovanej sumy od 28.4.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania. V žalobe uviedla, že
pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.3.2014, pracovný pomer vznikol dňom
1.4.2014,ktorýboldohodnutýmdňomnástupužalobkynedopráce,pracovnázmluvabolauzatvorenána
dobu neurčitú. Súčasťou pracovnej zmluvy bola Príloha č.1 zo dňa 27.3.2014, ktorá obsahovala dohodu
žalobkyne a žalovaného o osobitných náležitostiach odmeňovania a Príloha č. 2 zo dňa 13.1.2015, ktorá
obsahovala dohodu o zmene garančného bonusu. Žalobkyňa a žalovaný sa v pracovnej zmluve dohodli
na základnej mesačnej mzde v sume 8.000,- € brutto s tým, že v takto dohodnutej mzde bola zohľadnená

aj prípadná práca nadčas. Výplatný termín bol dohodnutý na 6-ty kalendárny deň v mesiaci. Žalobkyňa
skončilapracovnýpomeružalovanéhovýpoveďouzodňa30.1.2017zostranyzamestnanca,doručenou
toho istého dňa žalovanému ako zamestnávateľovi. Pracovný pomer žalobkyne sa skončil uplynutím
výpovednej doby ku dňu 31.3.2017. Žalobkyňa si voči žalovanému uplatnila pohľadávku v sume 48.000,-€ titulom nevyplateného garančného bonusu. Podľa Prílohy č. 1 pracovnej zmluvy, zamestnávateľ mal
vyplatiť zamestnancovi garančný bonus splatný počas 3 rokov pracovného pomeru. Tento bonus mal
byť vyplatený nad rámec výkonnostného bonusu a nad rámec akýchkoľvek iných finančných odmien pri

skončení pracovného pomeru. Zamestnanec mal nárok pri prípadnom skončení pracovného pomeru, a
to po odpracovaní 1 roka na 2 hrubé základné mzdy, po odpracovaní 2 rokov na 2+2 hrubé základné
mzdy, po odpracovaní 3 rokov na 2+2+2 hrubé základné mzdy. Podľa Prílohy č. 2 pracovnej zmluvy sa
garančný bonus podľa bodu 2. a 3. zmenil tak, že zamestnanec mal nárok zo strany zamestnávateľa, a to
pri skončení pracovného pomeru do 31.12.2015 na 2+2 hrubé základné mzdy, pri skončení pracovného

pomeru po 31.12.2015 na 2+2+2 hrubé základné mzdy. Skončením pracovného pomeru k 31.3.2017
vznikol žalobkyni nárok voči žalovanému na zaplatenie garančného bonusu pozostávajúci zo šiestich
hrubých základných miezd. Žalovaný sumu 48.000,- € v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom
po skončení pracovného pomeru žalobkyni nezaplatil. Žalobkyňa listom zo dňa 18.4.2017 označeným
ako pokus o zmier, doručeným žalovanému dňa 20.4.2017 požiadala žalovaného o zaplatenie vyššie
uvedeného garančného bonusu v sume 48.000,- €, v lehote do 7 dní odo dňa doručenia tohto pokusu

o zmier, žalovaný žalobkyni sumu 48.000,- € nezaplatil, ani žiadnym spôsobom nereagoval na pokus o
zmier. Na preukázanie uvedených skutkových tvrdení žalobkyňa predložila pracovnú zmluvu uzavretú
medzi Sberbank Slovensko, a.s. Bratislava a žalobkyňou zo dňa 27.3.2014, Prílohu č. 1 k pracovnej
zmluve zo dňa 27.3.2014, Prílohu č. 2 k pracovnej zmluve zo dňa 13.1.2015, výpoveď zamestnanca z
pracovného pomeru zo dňa 30.1.2017, pokus o zmier zo dňa 18.4.2017 spolu s doručenkou o doručení

písomnosti.
1.2. Žalovaný považoval nárok žalobkyne za nedôvodný, žalobu navrhol v celom rozsahu zamietnuť.
Poukázal na to, že odmeňovanie vedúcich zamestnancov banky je upravené ZoB, ide o kogentnú
verejnoprávnu úpravu, ktorá nepripúšťa odklon na zmluvnom základe. Mzda vedúceho zamestnanca
banky sa môže kumulatívne skladať zo základnej zložky mzdy, ktorá je zaručenou pevnou zložkou

celkovej odmeny a z pohyblivej zložky odmeny. Na pohyblivú zložku odmeny vznikne vedúcemu
zamestnancovi nárok po splnení definovaných výkonnostných podmienok podľa § 23b ods. 1
ZoB, pričom výška tejto zložky nemôže byť vopred garantovaná. Výnimočne môže byť pohyblivá
zložka odmeny zaručená do uplynutia jedného roka od uzavretia pracovného pomeru, ak sa vedúci
zamestnanec banky pripravuje na samostatnú prácu podľa § 23b ods. 6 ZoB. Iný spôsob garantovanej

zložky odmeny, mimo rámca dohodnutej základnej zložky mzdy je v zmysle ZoB. Žalovaný uviedol, že
v danom prípade bola medzi zamestnávateľom a zamestnankyňou uzavretá pracovná zmluva, ktorá
v bode mzdové podmienky definovala základnú zložku mzdy, teda pevnú zložku celkovej odmeny
zamestnankyne 8.000,- € brutto mesačne. Garančný bonus, ktorého zaplatenia sa domáha žalobkyňa,
nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy, keďže nebol poskytovaný pravidelne a ako

základná zložka mzdy nebol definovaný ani v pracovnej zmluve. Tvrdený garančný bonus objektívne
nemal ani atribúty negarantovanej pohyblivej zložky odmeny v zmysle § 23b ods. 1 ZoB. Mzda žalobkyne
mohla byť dohodnutá iba dvojzložkovou formou, a to formou pevnej zložky odmeny, základnou mzdou
podľapracovnejzmluvyvovýške8.000,-€bruttomesačneanegarantovanoupohyblivouzložkyodmeny,
ktorá v pracovnej zmluve žalobkyne nebola výslovne upravená. Keďže garančný bonus nebol základnou

zložkou mzdy ani pohyblivou zložkou odmeny, akákoľvek dohoda o garančnom bonuse je v rozpore
so ZoB. Žalobkyňou tvrdený nárok na garančný bonus tak nemožno považovať za relevantný, keďže
dohoda o jeho zaplatení je neplatná pre rozpor so zákonom podľa § 122n ods. 3, § 122t ods. 3 ZoB. Z
Príloh č. 1. a 2. k pracovnej zmluve tak nemožno vyvodzovať v rámci pracovnoprávneho vzťahu medzi
zamestnávateľom a zamestnankyňou žiadne relevantné právne nároky.

1.3.Žalobkyňavreakciinavyjadreniežalovanéhouviedla,žegarančnýbonusboldohodnutývpracovnej
zmluve medzi žalobkyňou a žalovaným v prípade skončenia pracovného pomeru, pri uzatváraní
pracovnej zmluvy v súlade s ustanovením § 43 ods. 4 Zákonníka práce. Pracovná zmluva uzatvorená
medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnankyňou bola uzatvorená
v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce, ktorú považovala za platný právny úkon a svoj nárok čo

do dôvodu a výšky za opodstatnený. V prípade, ak by sa žalobkyňa mala stotožniť s argumentáciou
žalovaného o neplatnosti takejto dohody pre jej rozpor s ustanovením §23a a nasl. ZoB a najmä
ustanovením § 122t ods. 3 ZoB, podľa ktorého každá banka a iné osoby podľa § 23a ods.1 sú
najneskôr do 30.11.2014 povinní zabezpečiť zosúladenie ustanovení pracovných zmlúv, mandátnych
zmlúv alebo iných vzájomných zmlúv, v ktorých sú dohodnuté podmienky odmeňovania alebo iné

požitky v prospech osôb podľa § 23a ods.1, s týmto zákonom; ak banka a iné
osoby podľa § 23a ods.1 nezosúladia niektoré ustanovenia ich vzájomných zmlúv s týmto zákonom
do 30.11.2014, tieto ustanovenia strácajú platnosť 1. decembrom 2014, zo strany žalovaného došlo
k porušeniu tejto zákonnej povinnosti. Z citovaného ustanovenia v nadväznosti na žalovaným tvrdenýnázor je zrejmé, že žalovaný porušil zákon, ktorého dôsledkom by bolo zneplatnenie právneho úkonu.
Dôvodila, že podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi
na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho

úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť. V takom prípade by žalovaná suma predstavovala
výšku škody spôsobenej žalobkyni. Žalovaný ako banka má podľa § 23d ZoB povinnosť zriadiť výbor
pre odmeňovanie v banke alebo určiť osobu zodpovednú za systém odmeňovania v banke, ktorý okrem
iného nezávisle posudzuje zásady odmeňovania v banke a ich dopadov na riadenie rizika, vlastných
zdrojov a likvidity. Do skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa nebol

vykonaný žiaden právny úkon smerujúci k prípadnému zosúladeniu pracovnej zmluvy žalobkyne so ZoB
v intenciách tvrdených žalovaným. Poukázala na to, že ustanovenie § 122t ods. 3 ZoB by v takom
prípade pôsobilo retroaktívne, čo je v rozpore so zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95),
ktorá retroaktivitu zakazuje. V prípade, že by súd považoval pracovnú zmluvu v tejto časti za neplatnú
pre rozpor so zákonom o bankách, žalobkyňa si alternatívne uplatnila zaplatenie žalovanej sumy titulom
náhrady škody spôsobenej žalovaným v súlade s ustanovením § 17 ods. 3 Zákonníka

práce pre porušenie zákonnej povinnosti žalovaného vyplývajúcej z ustanovenia § 122t ods. 3 ZoB.
1.4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že ustanovenie § 122t ods. 3 ZoB
ukladalo povinnosť zosúladiť pracovné zmluvy so ZoB obom zmluvným stranám kumulatívne (banke a
vedúcim zamestnancom). Absencia normatívne požadovaného zosúladenia môže byť preto výsledkom
iba zavineného omisívneho konania oboch účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. V dôsledku toho je

vylúčená aplikácia § 17 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý vyžaduje nespornú absenciu zavinenia na strane
zamestnanca, navyše ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce sa môže aplikovať iba na prípady
neplatnosti právnych úkonov (primárne absolútnej neplatnosti právnych úkonov). Sporné ustanovenie
§ 122t ods. 3 ZoB však upravuje tzv. stratu platnosti rozhodných ustanovení pracovných zmlúv,
zákonodarca namiesto pojmu „sú neplatné” použil pojem „strácajú platnosť“. V danej špecifickej situácii

je tak aplikácia § 17 ods. 3 Zákonníka práce zjavne sporná a vzhľadom na všetky okolnosti prípadu
neprípustná. Žalovaný z opatrnosti vzniesol námietku premlčania voči tvrdenému nároku žalobkyne na
náhradu škody z titulu údajného porušenia povinností žalovaného podľa § 122t ods. 3 ZoB. Žalovaný
zotrval na svojej argumentácii uvedenej v písomnom vyjadrení k podanej žalobe.
1.5. V priebehu konania žalovaný oznámil súdu, že s účinnosťou od 1.8.2017 došlo k

zániku pôvodného žalovaného Sberbank Slovensko a.s., Bratislava jeho zlúčením s
nástupníckou obchodnou spoločnosťou Prima banka Slovensko a.s., Hodžova 11, Žilina. Súd prvej
inštancie, s poukazom na § 64 C.s.p., uznesením zo dňa 15.6.2018 rozhodol, že pokračuje v konaní s
právnym nástupcom žalovaného, spoločnosťou Prima banka Slovensko, a.s. Hodžova 11, Žilina, keďže
pôvodný žalovaný Sberbank Slovensko a.s., Bratislava zanikol počas konania skôr, ako sa konanie

právoplatne skončilo, zlúčením so spoločnosťou Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina.
1.6. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie z listinných dôkazov preukázané, že medzi
žalobkyňou ako zamestnancom a právnym predchodcom žalovaného ako zamestnávateľom bol
uzavretý pracovnoprávny vzťah založený písomnou pracovnou zmluvou dňa 27.3.2014, na základe
ktorej žalobkyňa ako vedúci zamestnanec vykonávala funkciu riaditeľa odboru SME bankovníctva,

pracovný pomer vznikol dňom 1.4.2014, ktorý bol určený ako deň nástupu zamestnanca do práce,
pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú. V pracovnej zmluve
boli dohodnuté mzdové podmienky s účinnosťou od 1.4.2014, a to základná mzda mesačne 8.000,-
€, v ktorej bola zohľadnená aj prípadná práca nadčas v súlade s § 121 ods. 2 Zákonníka práce.
Ostatné mzdové podmienky boli uvedené v Prílohe č. 1 zo dňa 27.3.2014, v ktorej bol dohodnutý

nástupný bonus a garančný bonus. Nástupný bonus sa zamestnávateľ zaviazal vyplatiť zamestnancovi
vo výške troch hrubých mesačných miezd uvedených v predmetnej pracovnej zmluve, a to súhrne vo
výplatnom termíne za mesiac apríl. Garančný bonus sa zamestnávateľ zaviazal vyplatiť zamestnancovi
nad rámec výkonnostného bonusu a nad rámec akýchkoľvek iných finančných odmien pri skončení
pracovného pomeru, vzhľadom na počet odpracovaných rokov. Príloha č. 1 pracovnej zmluvy zo dňa

27.3.2014 a Príloha č. 2 pracovnej zmluvy zo dňa 13.1.2015, v ktorej bol dohodnutý garančný
bonus tvorili neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy zo dňa 27.3.2014. Žalobkyňa skončila pracovný
pomer so zamestnávateľom výpoveďou zo dňa 30.1.2017 danou podľa § 67 Zákonníka práce, pracovný
pomer sa skončil uplynutím výpovednej doby ku dňu 31.3.2017. Súd prvej inštancie v odôvodnení
poukázal na to, že Zákonník práce za podstatnú obsahovú náležitosť pracovnej zmluvy považuje aj

mzdové podmienky, odmeňovanie zamestnanca sa uskutočňuje výlučne na zmluvnom základe, mzdové
podmienky je zamestnávateľ povinný dohodnúť so zamestnancom v pracovnej zmluve. V mzdových
podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy odmeňovania zamestnanca, sumu základnej zložky
mzdy, ako aj ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky poskytovania podľa ustanovenia§ 119 ods. 3 Zákonníka práce. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že zamestnávateľ sa
dohodol so zamestnankyňou v pracovnej zmluve okrem základnej mesačnej mzdy aj na ostatných
mzdových podmienkach, na garančnom bonuse uvedenom v Prílohe č. 1, Prílohe č. 2, ktoré tvorili

neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy, žalobkyni na garančný bonus vznikol nárok v
prípade splnenia vopred stanovených kritérií a dohodnutých podmienok. Zákonník práce vychádza
zo zmluvnej voľnosti pri dojednávaní mzdových podmienok v pracovnej zmluve, v
kolektívnej zmluve, vo vnútornom mzdovom predpise, podľa ustanovenia § 43 ods. 4 Zákonníka práce
v pracovnej zmluve možno dohodnúť ďalšie podmienky, o ktoré majú účastníci záujem, najmä ďalšie

hmotné výhody. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom pracovnoprávneho sporu bol uplatnený
nárokžalobkynenazaplateniesumy48.000,-€titulomnevyplatenéhogarančnéhobonusu.Vkonanímal
nesporne preukázané, že žalobkyňa skončila pracovný pomer so zamestnávateľom ku dňu 31.3.2017,
žalobkyni vznikol nárok na dohodnutý garančný bonus pri skončení pracovného pomeru po 31.12.2015,
pozostávajúci zo šiestich hrubých základných miezd (6 x 8.000,- €) v sume 48.000,- € brutto, podľa
dohodnutých podmienok so zamestnávateľom uvedených v Prílohe č. 2 pracovnej zmluvy zo dňa

13.1.2015. Súd v odôvodnení uviedol, že pri rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 23d ods. 1
ZoB, podľa ktorého banka je povinná zriadiť výbor pre odmeňovanie v banke, ak spĺňa kritériá podľa
§ 23 ods. 9 písm. g), alebo určiť osobu zodpovednú za systém odmeňovania v banke. Výbor pre
odmeňovanie v banke alebo osoba zodpovedná za systém odmeňovania v banke nezávisle posudzuje
zásady odmeňovania a ich dopady na riadenie rizika, vlastných zdrojov a likvidity, zodpovedá za prípravu

rozhodnutí týkajúcich sa odmeňovania, vrátane tých, ktoré majú dôsledky na riziká a riadenie rizík banky,
ktoré majú byť prijímané štatutárnym orgánom, zohľadňuje dlhodobé záujmy akcionárov, investorov a
iných zainteresovaných strán banky pri príprave svojich rozhodnutí a dozerá na odmeňovanie osôb
podľa § 23a ods. 1 písm. a) a b). Z písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 22.10.2018 mal
súd preukázané, že Národná banka Slovenska nevykonávala kontrolu vo vzťahu k obsahu pracovných

zmlúv uzatvorených medzi žalovaným a jeho zamestnancami, výbor pre odmeňovanie v banke alebo
osoba zodpovedná za systém odmeňovania v banke mala dozerať na odmeňovanie osôb podľa § 23a
ods. 1 písm. a) a b) ZoB, pričom neboli vyvodené žiadne dôsledky vo vzťahu k žalobkyni. Zamestnávateľ
si nesplnil zákonnú povinnosť podľa § 122t ods. 3 ZoB, podľa ktorého každá banka a iné osoby podľa §
23a ods.1 boli povinné najneskôr do 30.11.2014 zabezpečiť zosúladenie ustanovení pracovných zmlúv a

iných zmlúv, v ktorých boli dohodnuté podmienky odmeňovania alebo iné požitky v prospech osôb podľa
§ 23a ods. 1 ZoB. Medzi žalobkyňou a zamestnávateľom nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru ku
dňu 31.3.2017, k zmene pracovnej zmluvy, ani príloh k pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014. Pôvodný
zamestnávateľ Sberbank Slovensko a.s., Bratislava dňa 1.8.2017 zanikol zlúčením s nástupníckou
obchodnou spoločnosťou Prima banka Slovensko a.s., Hodžova 11, Žilina, na žalovaného prešli práva

a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov podľa § 27 Zákonníka
práce. Prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov je teda
právnym následkom zmeny zamestnávateľa a súčasne právnym vyjadrením ochrany zamestnanca
pri zachovaní doterajšieho pracovnoprávneho vzťahu. Predmetnú pracovnú zmluvu uzavretú medzi
zamestnávateľom a zamestnankyňou dňa 27.3.2014, ktorej súčasťou bola Príloha č. 1, Príloha č. 2, v

ktorej bol dohodnutý garančný bonus, súd považoval za platný právny úkon a žalovaný ako preberajúci
zamestnávateľ je viazaný touto pracovnou zmluvou v takom istom rozsahu ako doterajší zamestnávateľ.
Žalovaný si nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z pracovnej zmluvy a žalobkyni nevyplatil garančný
bonus pri skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia
pracovnéhopomerupodľaustanovenia§129ods.3Zákonníkapráce.Žalovanýnereagovalaninavýzvu

žalobkyne zo dňa 18.4.2017 na pokus o zmier, ktorý bol doručený žalovanému dňa 20.4.2017, v lehote
do 7 dní odo dňa doručenia tohto pokusu o zmier žalobkyni nezaplatil sumu 48.000,- €.
Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, dostane sa do omeškania, čo mu zakladá povinnosť zaplatiť
žalobcovi popri plnení úroky z omeškania. Úrok z omeškania je zákonným dôsledkom
omeškania so splnením peňažného dlhu alebo jeho časti a nárok na úroky z omeškania pri omeškaní s

plnením peňažného dlhu vzniká bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie. Úroky z omeškania môže
veriteľ požadovať od dlžníka aj vtedy, ak neboli medzi ním a dlžníkom dohodnuté. Žalovaný sa dostal do
omeškania so zaplatením peňažného dlhu 48.000,- €, čo mu zakladá povinnosť zaplatiť žalobkyni 5 %
zákonný ročný úrok z omeškania z dlžnej sumy 48.000,- € od 28.4.2017 až do zaplatenia. Výška úrokov
z omeškania je o 5 % bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky Slovenska

platnejkprvémudňuomeškaniasplnenímpeňažnéhodlhu,podľa§3ods.1nariadeniavládySlovenskej
republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
1.7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. a v konaní
plne úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný
dôvodiac, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Odvolaciemu súdu navrhol, aby
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. Podľa žalovaného
dohoda o garančnom bonuse je v rozpore so ZoB, v dôsledku čoho je neplatná. Poukázal na to,
že v konaní opakovane zdôrazňoval, že mzda žalobkyne mohla byť dohodnutá v súlade so ZoB iba
dvojzložkovou formou, a to v podobe pevnej zložky odmeny (základná mzda podľa pracovnej zmluvy

vo výške 8.000,- € brutto mesačne) a negarantovanej pohyblivej zložky odmeny (ktorá v pracovnej
zmluve žalobkyne nebola výslovne upravená). Keďže garančný bonus nie je základnou zložkou mzdy,
ani pohyblivou zložkou odmeny v zmysle ZoB, akákoľvek dohoda o ňom je
v rozpore so samotným (kogentným) ZoB. Žalobkyňou tvrdený nárok na garančný bonus tak nemá
reálny právny základ. Žalovaný, poukazujúc na znenie ustanovení § 23a ods. 1 písm. c), ods. 2,
ods. 4, § 23b ods. 1, ods. 6 ZoB dôvodil, že odmeňovanie vedúcich zamestnancov banky je striktne

regulované zákonom; v súlade s harmonizovanou úpravou EÚ. Ide o kogentnú
verejnoprávnu úpravu, ktorá nepripúšťa odklon na zmluvnom základe. Mzda vedúceho zamestnanca
banky (žalobkyňa) sa môže kumulatívne skladať zo základnej zložky mzdy, ktorá je zaručenou pevnou
zložkou celkovej odmeny a z pohyblivej zložky odmeny. Na pohyblivú zložku odmeny vznikne vedúcemu
zamestnancovi nárok po splnení definovaných výkonnostných podmienok (§ 23b ods. 1 ZoB), pričom

výška tejto zložky nemôže byť vopred garantovaná. Výnimočne môže byť pohyblivá zložka odmeny
zaručená do uplynutia jedného roka od uzavretia pracovného pomeru, ak sa vedúci zamestnanec banky
pripravuje na samostatnú prácu (§ 23b ods. 6 ZoB). Iný spôsob garantovanej zložky odmeny (mimo
rámec dohodnutej základnej zložky mzdy) je v zmysle ZoB neprípustný. V posudzovanom prípade bola
medzi zamestnávateľom (žalovaný) a zamestnankyňou (žalobkyňa) uzavretá pracovná

zmluva,ktorávbode„Mzdovépodmienky“výslovnedefinovalazákladnúzložkumzdy,tedapevnúzložku
celkovej odmeny zamestnankyne (8.000,- € brutto mesačne). Garančný bonus, ktorého zaplatenia sa
domáha žalobkyňa, podľa žalovaného nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy, keďže
nebol poskytovaný pravidelne a ako základná zložka mzdy nebol definovaný ani v pracovnej zmluve.
Tvrdený garančný bonus objektívne nemal ani atribúty negarantovanej pohyblivej zložky odmeny v

zmysle § 23b ods. 1 ZoB. Poukazujúc na ustanovenie § 122t ods. 3 ZoB žalovaný dôvodil, že toto
ustanovenie ukladá povinnosť zosúladiť pracovné zmluvy so ZoB obom zmluvným stranám kumulatívne
(banke a vedúcim zamestnancom). Absencia zákonom vyžadovaného zosúladenia tak môže byť iba
výsledkomspoločnéhoomisívnehosprávaniasaobochúčastníkovpracovnoprávnehovzťahu.Súdprvej
inštancie však bez racionálneho zdôvodnenia uzavrel, že za vzniknutú situáciu môže výlučne žalovaný.

Napadnuté rozhodnutie následne založil na tejto nesprávnej premise. Žalovaný zároveň namietal, že
nepreskúmateľný je implicitne prezentovaný záver súdu, prečo (na základe akého kritéria) by napriek
evidentnému rozporu s verejnoprávnou úpravou a legislatívou EÚ mala byť naďalej platnou sporná časť
pracovnej zmluvy len z dôvodu, že uzavretie príslušného zmluvného dodatku údajne zavinil výlučne
žalovaný (čo žalovaný odmietol). Zdôraznil, že pokiaľ by v zmysle § 122t ods. 3 ZoB

došlo k zosúladeniu pracovnej zmluvy žalobkyne so zákonom, žalobou uplatnený nárok by bol rovnako
(dodatkom k pracovnej zmluve) vylúčený. Namietané opomenutie žalovaného teda nevyhnutne vedie
k rovnakému právnemu následku (strate platnosti k 1.12.2014 podľa § 122t ods. 3 ZoB), ako samotné
splnenie povinnosti (zosúladenie pracovnej zmluvy so ZoB v znení účinnom od 1.8.2014). Za daných
okolností nemožno ad absurdum uzavrieť, že protiprávny nárok zamestnankyne bol „konvalidovaný”

márnym uplynutím lehoty podľa § 122t ods. 3 ZoB. Účel tohto ustanovenia je presne opačný, keďže má
od 1.12.2014 vylučovať akékoľvek mzdové nároky, ktoré odporujú ZoB v znení účinnom od 1.8.2014.
Poukázal na to, že ustanovenie § 122t ods. 3 ZoB upravuje tzv. stratu platnosti rozhodných ustanovení
pracovných zmlúv (zákonodarca namiesto pojmu „sú neplatné“ použil pojem „strácajú platnosť“). Je
nepochybné, že pracovná zmluva žalobkyne v časti garančného bonusu stratila platnosť k 1.12.2014.

Napriek tomu súd prvej inštancie z tejto dohody vychádzal a nárok žalobkyni priznal, hoci je v rozpore
so zákonom (§ 122n ods. 3 ZoB, § 122t ods. 3 ZoB).

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, považujúc rozsudok súdu prvej inštancie za vecne a
právne správny. Poukázala na to, že garančný bonus bol medzi ňou a žalovaným

dohodnutý ako osobitný nárok v prípade skončenia pracovného pomeru pri uzatváraní pracovnej zmluvy
v súlade s ustanovením § 43 ods. 4 Zákonníka práce a vychádzal z ich predzmluvného vzťahu. Pracovná
zmluva uzatvorená medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnankyňou bola
uzatvorená v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce, preto ju považuje žalobkyňa za platnú a svojnárok čo do dôvodu a výšky za opodstatnený. Dôvodila, že ak by sa mala stotožniť s argumentáciou
žalovaného o neplatnosti takejto dohody pre jej rozpor s ustanovením § 23a a nasl. ZoB a najmä
ustanovením §122t ods. 3 ZoB podľa ktorého, každá banka a iné osoby podľa

§23a ods. l sú najneskôr do 30.11.2014 povinní zabezpečiť zosúladenie ustanovení pracovných zmlúv,
mandátnych zmlúv alebo iných vzájomných zmlúv, v ktorých sú dohodnuté podmienky odmeňovania
alebo iné požitky v prospech osôb podľa § 23a ods. l s týmto zákonom; ak banka a iné osoby podľa
§ 23a ods. l nezosúladia niektoré ustanovenia ich vzájomných zmlúv s týmto zákonom do 30.11.2014,
tieto ustanovenia strácajú platnosť 1. decembrom 2014, tak zo strany žalovaného došlo k

porušeniu tejto zákonnej povinnosti a tým k zneplatneniu dohodnutých zmluvných podmienok, z ktorých
zamestnanec a zamestnávateľ vychádzali pri uzatváraní pracovnej zmluvy. Z citovaného ustanovenia,
v nadväznosti na žalovaným tvrdený názor by bolo zrejmé, že žalovaný si svoju zákonnú povinnosť
nesplnil, porušil zákon, ktorého dôsledkom by bolo zneplatnenie právneho úkonu. Žalobkyňa poukázala
na § 17 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi
na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho

úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť. V takom prípade by žalovaná suma predstavovala
výšku škody spôsobenej žalovaným žalobkyni. Žalovaný ako banka má podľa § 23d ZoB povinnosť
zriadiť výbor pre odmeňovanie v banke alebo určiť osobu zodpovednú za systém odmeňovania v banke,
ktorý okrem iného nezávisle posudzuje zásady odmeňovania v banke a ich dopadov na riadenie rizika,
vlastných zdrojov a likvidity. Do skončenia pracovného pomeru zo strany žalobkyne, nebol žalovaným

ako zamestnávateľom vykonaný žiadny právny úkon smerujúci k prípadnému zosúladeniu
jej pracovnej zmluvy so ZoB v intenciách tvrdených žalovaným. Podľa žalobkyne by ustanovenie § 122t
ods. 3 ZoB v takomto prípade pôsobilo retroaktívne, čo by bolo v rozpore s demokratickou zárukou
ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95), ktorá retroaktivitu zakazuje. Podľa § 43 ods. 4 veta
prvá Zákonníka práce v pracovnej zmluve možno dohodnúť ďalšie podmienky, o ktoré majú účastníci

záujem, najmä ďalšie hmotné výhody. Zákon o bankách, v žalovaným citovaných ustanoveniach,
rieši odmeňovanie - mzdu zamestnanca a odmenu za prácu. Zákon o bankách však nezakazuje
žalovanej v postavení zamestnávateľa poskytovať svojím zamestnancom iné hmotné výhody. Preto
aplikácia ustanovení Zákonníka práca v tomto smere nie je žiadnym spôsobom vylúčená. Pokiaľ
by zamestnávateľ v postavení banky nemohol zamestnancom poskytovať hmotné výhody, nemohol

by taktiež zamestnancom poskytovať do užívania motorové vozidlá, iné elektronické prostriedky,
mobilné telefóny, čo je tiež forma poskytnutia hmotnej výhody. Uplatnený nárok - nevyplatený garančný
bonus, preto vzhľadom na všetky skutkové okolnosti a právne odôvodnenie predstavuje zo strany
zamestnávateľa poskytnutie inej hmotnej výhody na základe dohodnutých podmienok a v súlade s
ustanoveniami Zákonníka práce (§ 43 ods. 4 ZP). Odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny potvrdil.

4. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a
žalovaným vznikol dňa 1.4.2014. Podmienky odmeňovania žalobkyne boli schválené v decembri
2013, podľa platnej legislatívy, ktorá umožňovala priznať zamestnankyni garančný bonus. Po vzniku

pracovného pomeru (dňa 3.7.2014), bol prijatý zákon č. 213/2014
Z. z., ktorý zmenil právnu úpravu odmeňovania riadiacich zamestnancov banky, definovaných v § 23a
ods. 1 ZoB. Vo vzťahu k odmeňovaniu zamestnancov banky je pritom ZoB lex specialis a predstavuje
verejnoprávnu, teda kogentnú právnu úpravu. Odmeňovanie, dohodnuté v pracovnej zmluve, musí preto
byť v súlade so ZoB. Inak je takýto právny úkon neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Zmluvné

strany sa dohodli na odmeňovaní vo forme garančného bonusu v čase, keď obmedzenia podľa § 23a
ods. 1 ZoB neexistovali. Dohoda uvedená v Prílohe č. 1 k pracovnej zmluve tak bola v súlade so ZoB
a nemožno konštatovať jej neplatnosť. Po účinnosti novely č. 213/2014 Z. z. bola podľa § 122t ods. 3
ZoB banka povinná zosúladiť znenia pracovných zmlúv so ZoB. Podľa § 122t ods. 3 ZoB bola povinnosť
zosúladiť odmeňovanie zamestnancov v pracovných zmluvách povinnosťou oboch zmluvných strán,

nielen zamestnávateľa. Zamestnávateľ nemôže jednostranne meniť pracovnú zmluvu. V danej súvislosti
sa vyžaduje nevyhnutná súčinnosť (a ochota) zamestnanca. Súd v spore zistil, že k
dohode o zmene podmienok odmeňovania nedošlo a deklaroval, že tým žalovaný porušil svoju zákonnú
povinnosť. K takémuto záveru dospel súd napriek tomu, že išlo o povinnosť oboch strán a v spore
nevyšlo najavo, že by žalobkyňa vyvinula akékoľvek úsilie, smerujúce k zosúladeniu pracovnej zmluvy

so zákonnými podmienkami. Z uvedeného dôvodu došlo k porušeniu povinností oboma stranami. Preto
sa nemožno dovolávať nesplnenia tejto povinnosti jednostranne. Okrem uvedenej povinnosti samotný §
122t ods. 3 ZoB deklaroval, že pokiaľ nebudú pracovné zmluvy zosúladené do 30.11.2014, od 1.12.2014
strácajú tieto ustanovenia platnosť. Napriek tomu, že zákonodarca použil výraz „strácajú platnosť“,nejde o založenie neplatnosti v zmysle § 15 - § 17 Zákonníka práce, ani v zmysle §
34 - § 42 Občianskeho zákonníka. Dôvodom je, že § 17 Zákonníka práce sa týka výlučne absolútnej
neplatnosti právneho úkonu. Ustanovenie § 122t ods. 3 ZoB však nespôsobuje absolútnu neplatnosť

právneho úkonu a § 17 ods. 3 Zákonníka práce nemožno použiť. Ustanovenie § 122t ods. 3 ZoB totiž
nezakladá neplatnosť príslušnej časti pracovnej zmluvy spätne. Podľa § 122t ods. 1 ZoB bolo sporné
ustanovenie pracovnej zmluvy až do 31.7.2014 platné, keďže ustanoveniami dovtedajšieho zákona sa
mali spravovať pracovnoprávne vzťahy a nároky z nich vzniknuté do 31.7.2014. K právnym následkom
nezosúladenia pracovnej zmluvy so ZoB dochádza až do budúcna. Preto nie je relevantná ani výhrada

žalobkyne,žebybolototoustanovenieretroaktívne.Platnosťvšetkýchúkonov,ajnárokyznichvzniknuté
do 31.7.2014, ostávajú zachované. Na základe § 122t ods. 3 ZoB však nemožno žalobkyni priznať nárok
na odmenu od 1.8.2014 do budúcna napriek tomu, že taký nárok má oporu v pracovnej zmluve (ako je to
aj v posudzovanom prípade). Následkom účinkov § 122t ods. 3 ZoB, v spojení s § 122t ods. 1
ZoB, teda nie je absolútna neplatnosť právneho úkonu (ako sa nesprávne domnieva súd prvej inštancie
aj žalobkyňa vo svojom vyjadrení), ale nemožnosť priznať odmenu na základe prílohy č. 1 pracovnej

zmluvy. Z uvedeného dôvodu je priznaný nárok v rozpore s kogentnými právnymi
predpismi. Žalovaný zotrval na svojom návrhu na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie a zamietnutí
žaloby žalobkyne v celom rozsahu.

5. Ďalšie vyjadrenia už do spisu doložené neboli.

6.1. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z. účinný od 1.7.2016), ďalej
len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre
jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný

záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech.
Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. júna 2021; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu
upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok
súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.). S poukazom na § 387
ods. 1 a ods. 2 C.s.p. sa odvolací súd vyjadril len k odvolacím námietkam žalovaného, pričom poukázal

na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Uviedol, že odvolateľ v odvolaní namietal, že dohoda o
garančnom bonuse, uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným, je v rozpore so ZoB, v dôsledku čoho je
neplatná. Dôvodil, že mzda žalobkyne mohla byť dohodnutá v súlade so ZoB iba dvojzložkovou formou,
a to v podobe pevnej zložky odmeny a negarantovanej pohyblivej zložky odmeny, pričom garančný
bonus nie je ani základnou zložkou mzdy a ani pohyblivou zložkou odmeny. Zároveň odvolateľ dôvodil,

že pracovná zmluva žalobkyne v časti garančného bonusu stratila platnosť k 1.12.2014, a to s poukazom
na § 122t ods. 3 ZoB. Odvolací súd uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaný
(resp. jeho právny predchodca) uzatvorili pracovnú zmluvu dňa 27.3.2014, pričom jej neoddeliteľnou
súčasťou bola Príloha č. 1, podľa ktorej zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi garančný bonus splatný
počas 3. rokov pracovného pomeru, tento bonus je vyplatený nad rámec výkonnostného bonusu a nad

rámec akýchkoľvek iných finančných odmien pri skončení pracovného pomeru. V Prílohe č. 1 sa ďalej
uvádza, že zamestnanec má nárok pri prípadnom skončení pracovného pomeru na nasledovné: 1. po
odpracovaní 1 roka - 2 hrubé základné mzdy; 2. po odpracovaní 2 rokov - 2+2 hrubé základné mzdy; 3.
po odpracovaní 3 rokov - 2+2+2 hrubé základné mzdy. Dňa 13.1.2015 sa žalobkyňa a žalovaný dohodli
na Prílohe č. 2 k pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014, podľa ktorej sa garančný bonus v bode 2. a 3. mení

tak,žezamestnanecmánárokzostranyzamestnávateľananasledovné:bod2.priskončenípracovného
pomeru do 31.12.2015 na 2+2 hrubé základné mzdy a bod 3. pri skončení pracovného pomeru po
31.12.2015 na 2+2+2 hrubé základné mzdy. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie,
podľa Zákonníka práce podstatnou obsahovou náležitosťou pracovnej zmluvy sú aj mzdové podmienky,
pričomodmeňovaniezamestnancasauskutočňujevýlučnenazmluvnomzáklade,mzdovépodmienkyje

zamestnávateľ povinný dohodnúť so zamestnancom v pracovnej zmluve. Podľa § 119 ods. 3 Zákonníka
práce v mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy odmeňovania zamestnancov,
sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky
ich poskytovania. V súlade s uvedeným dospel súd prvej inštancie, podľa názoru odvolacieho súdu, k
správnemu záveru, že žalobkyni vznikol na garančný bonus nárok, ak splnila vopred stanovené kritériá

a dohodnuté podmienky. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že pri dojednávaní mzdových
podmienok vychádza Zákonník práce zo zmluvnej voľnosti, keď v pracovnej zmluve možno dohodnúť
ďalšie podmienky, o ktoré majú účastníci záujem, najmä ďalšie hmotné výhody (§ 43 ods. 4 Zákonníka
práce).6.2.1. Pokiaľ odvolateľ namietal, že dohoda o garančnom bonuse je v rozpore so ZoB a preto je
neplatná, ako aj to, že ustanovenie § 122t ods. 3 ZoB ukladá povinnosť zosúladiť pracovné zmluvy
so ZoB obom zmluvným stranám kumulatívne, to znamená banke a vedúcim zamestnancom, teda nie

výlučne žalovanému, odvolací súd uviedol nasledovné. Podľa § 23 ods. 1 ZoB banka je
povinná v súlade s týmto zákonom zahrnúť do stanov zásady odmeňovania, ako aj upraviť činnosť
výboru pre odmeňovanie v banke, ak sa zriaďuje, alebo činnosť určenej osoby zodpovednej za systém
odmeňovania v banke. Banka je tiež povinná v stanovách rozdeliť a upraviť právomoci a zodpovednosť
v banke za činnosť výboru pre odmeňovanie v banke. Zákon o bankách ukladá banke povinnosť

uplatňovať zásady odmeňovania v súlade s uvedeným zákonom (§ 23a ods. 1 ZoB). Podľa § 23d ods. 1
ZoBbankajepovinnázriadiťvýborpreodmeňovanievbanke,akspĺňakritériápodľa§23ods.9písm.g),
alebo určiť osobu zodpovednú za systém odmeňovania v banke. Výbor pre odmeňovanie v banke alebo
osoba zodpovedná za systém odmeňovania v banke dozerá na odmeňovanie osôb podľa § 23a ods. 1
písm. a) a b). Podľa § 24 ods. 4 ZoB členovia dozornej rady banky sú povinní kontrolovať dodržiavanie
zásad odmeňovania, ktoré prijal štatutárny orgán a kontrolovať bezpečnosť a účinnosť systému riadenia

rizík. Správu o kontrole dodržiavania zásad odmeňovania je banka povinná predložiť Národnej banke
Slovenska do 30. júna roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý sa správa vyhotovuje. Ak si
žalovaný ako banka a zároveň zamestnávateľ riadne plnil vyššie uvedené zákonné povinnosti, mal by
dospieť k zisteniu o neplatnosti dohody o garančnom bonuse, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným
(resp. jeho právnym predchodcom). Takéto zistenia však z predloženého spisu nevyplývajú a takéto

skutočnosti žalovaný v priebehu konania ani netvrdil. Ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, ani
výbor pre odmeňovanie v banke alebo osoba zodpovedná za systém odmeňovania v banke, ktorá mala
dozerať na odmeňovanie osôb podľa § 23a ods. 1 písm. a) a b) ZoB, nevyvodili, v súvislosti s predmetom
konania, voči žalobkyni žiadne dôsledky. Pokiaľ odvolateľ namietal, že pracovná zmluva žalobkyne v
časti garančného bonusu stratila platnosť k 1.12.2014, odvolací súd poukazuje na to, že Príloha č.

2 k pracovnej zmluve, upravujúca garančný bonus, bola uzatvorená dňa 13.1.2015, z čoho možno
usudzovať, že upravila nárok zamestnanca v otázke garančného bonusu pri skončení pracovného
pomeru, v závislosti od termínu skončenia pracovného pomeru. Odvolací súd zároveň poukazuje na to,
že ustanovenie § 23a ods. 2 ZoB, upravujúce uplatňovanie zaručenej pevnej zložky celkovej odmeny,
ako aj pohyblivej zložky celkovej odmeny, je účinné od 1.12.2011, bolo teda účinné už v čase uzatvorenia

pracovnej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným (jeho právnym predchodcom), ako aj jej Prílohy č. 1,
predmetom ktorej je dohoda o garančnom bonuse. Aj z uvedeného vyplýva, že dohoda o garančnom
bonuse mala svoj základ v zmluvnej voľnosti podľa § 43 ods. 4 Zákonníka práce.
6.2.2. Žalobkyňa v súvislosti s prípadnou neplatnosťou dohody o garančnom bonuse poukazovala na
§ 17 ods. 3 Zákonníka práce, z ktorého (a contrario) je možné ustáliť, že ak si zamestnanec spôsobí

sám neplatnosť právneho úkonu, tak len takýto právny úkon mu môže byť na ujmu. Odvolací súd k tomu
uvádza, že ak by však za prípadnú neplatnosť právneho úkonu bol zodpovedný aj zamestnávateľ, takýto
úkon nemôže byť zamestnancovi na ujmu.
6.3. Odvolací súd považoval za potrebné poukázať na to, že žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu
prvej inštancie uvádza, že „mzda žalobkyne mohla byť dohodnutá v súlade so ZoB iba dvojzložkovou

formou, a to v podobe pevnej zložky odmeny (základná mzda podľa pracovnej zmluvy vo výške 8.000,-
€ brutto mesačne) a negarantovanej pohyblivej zložky odmeny (ktorá v pracovnej zmluve žalobkyne
nebola výslovne upravená). Keďže garančný bonus nie je základnou zložkou mzdy, ani pohyblivou
zložkou odmeny v zmysle ZoB, akákoľvek dohoda o ňom je v rozpore so samotným (kogentným) ZoB.
Žalobkyňou tvrdený nárok na garančný bonus tak nemá reálny právny základ“. Vo vyjadrení k odvolaniu

však už uvádza, že „Zmluvné strany sa dohodli na odmeňovaní vo forme garančného bonusu v čase,
keď obmedzenia podľa § 23a ods. 1 ZoB neexistovali. Dohoda, uvedená v Prílohe č. 1 k
pracovnej zmluve, tak bola v súlade so ZoB a nemožno konštatovať jej neplatnosť“. Ako odvolací súd
uviedol už v predchádzajúcom bode odôvodnenia rozhodnutia, ustanovenie § 23a ods. 2 ZoB (odkazuje
na zásady odmeňovania podľa § 23a ods. 1 ZoB), upravujúce uplatňovanie zaručenej pevnej zložky

celkovej odmeny ako aj pohyblivej zložky celkovej odmeny, je účinné od 1.12.2011, bolo teda účinné
už v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným (jeho právnym predchodcom),
ako aj jej Prílohy č. 1, predmetom ktorej je dohoda o garančnom bonuse. Podľa odvolacieho súdu aj z
uvedeného vyplýva záver, že dohoda o garančnom bonuse mala svoj základ v zmluvnej voľnosti podľa
§ 43 ods. 4 Zákonníka práce.

6.4. Odvolací súd považoval za potrebné poukázať aj na to, že podľa čl. 2 Zákonníka práce výkon
práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi;
nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu
alebo spoluzamestnancov. Podľa názoru odvolacieho súdu, ak žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorildohodu so žalobkyňou ako svojou zamestnankyňou, na základe ktorej sa zaviazal vyplatiť jej, po splnení
vopred stanovených kritérií a dohodnutých podmienok žalobkyňou, garančný bonus, jeho nevyplatenie
by bolo porušením uvedeného článku Zákonníka práce predovšetkým, ak nedošlo zo strany žalovaného

k zisteniu a konštatovaniu porušenia ustanovení § 23 ods. 1, 23a ods. 1, 23d ods. 1, § 24 ods. 4 ZoB.
6.5. Odvolateľ napadol odvolaním aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Odvolací
súd výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobkyni priznáva nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % ako vecne správny potvrdil, keďže žalobkyňa bola v konaní pred
súdom prvej inštancie v celom rozsahu úspešná. Správne tak rozhodol súd prvej inštancie v súlade s

ustanoveniami § 255 ods. 1 a 262 ods. 1 C.s.p.
6.6. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

7. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Namietal nedostatočné odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozhodnutia, nevysporiadanie sa so všetkými relevantnými odvolacími
dôvodmi. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd nevysvetlil, prečo nepovažoval za relevantný argument,
že odmena je v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona o bankách, avšak naopak zdôraznil princíp

zmluvnej voľnosti, ktorú však možno realizovať iba v rozsahu, ktorý neodporuje kogentnej právnej
úprave. Okrem toho súd nevysvetlil, prečo nepovažoval za relevantné intertemporálne ustanovenie (§
122t zákona o bankách), ktoré cielene zneplatnilo časti pracovných zmlúv vedúcich bankových
zamestnancov s účinnosťou od 1. decembra 2014. V tejto súvislosti dovolateľ namietal, že odvolací
súd neprihliadol ani na potrebu eurokonformného výkladu aplikovaných ustanovení, na ktoré žalovaný

osobitne upozornil. V rámci namietaného nesprávneho právneho posúdenia dovolateľ vymedzil právne
otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktoré neboli v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu doposiaľ vyriešené, a to nasledovne: stráca v zmysle § 122t ods. 3 zákona o bankách
od 1. decembra 2014 platnosť také ustanovenie pracovnej zmluvy vedúceho zamestnanca banky, ktoré
je v rozpore so zákonom č. 213/2014 Z. z., a to napriek tomu, že

ide o zvýhodňujúce ustanovenie podľa prvej vety § 43 ods. 4 Zákonníka práce (i); ak za situácie podľa
otázky č. 1 stratilo platnosť zvýhodňujúce ustanovenie pracovnej zmluvy vedúceho zamestnanca banky,
možno po 30. novembra 2014 platne zmeniť dodatkom takúto pracovnú zmluvu v rozpore so zákonom
o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 213/2014 Z. z. (ii). Dovolateľ
argumentoval tým, že súdy nižších inštancií založili svoje rozhodnutie na závere, že garančný bonus

má svoj základ v zmluvnej voľnosti. Za irelevantnú považovali argumentáciu žalovaného, že priznanie
takéhoto druhu odmeny vylučuje kogentná úprava v zákone o bankách. Podľa jeho názoru zmluvná
sloboda sa uplatní iba tam, kde to pracovnoprávne predpisy umožňujú. Právna úprava odmeňovania
vedúcich bankových zamestnancov je podľa zákona o bankách lex specialis k Zákonníku
práce, pretože odmeňovanie vedúceho zamestnanca banky podľa zákona o bankách

podlieha sprísnenej verejnoprávnej reglementácii, ktorá nepripúšťa odklon na zmluvnom základe. Každé
plnenie, ktoré je v rozpore s reguláciou zložiek mzdy výslovne upravených v zákone o bankách, je v
rozpore so zákonom. Dovolateľ zároveň namietal, že súd bol povinný vykonať eurokonformný výklad
ustanovení zákona o bankách o odmeňovaní vedúcich bankových zamestnancov, aj pri zohľadnení
smernice Európskeho parlamentu a Rady zo 26. júna 2013 2013/36/EÚ o prístupe k činnosti úverových

inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene
smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (ďalej len ,,smernice 2013/36/
EÚ“). Banka ani v zmysle práva Európskej únie nemôže zamestnancovi poskytnúť iný druh odmeny, ako
umožňuje smernica a zákon o bankách novelizovaný na jej základe. Ak nejde o odmenu, ktorú možno
poskytnúť na základe smernice a zákona o bankách, musí súd žalobu vedúceho zamestnanca banky

zamietnuť pre rozpor uplatneného nároku zo zákonom. Keďže cieľom smernice bolo harmonizovať
odmeňovanie vedúcich bankových zamestnancov v rámci celej Európskej únie, zákonodarca zvolil
sankciu neplatnosti (§ 122t ods. 3 zákona o bankách) tých ustanovení pracovných zmlúv vedúcich
bankovýchzamestnancov,ktorébolivrozpore sustanoveniamismerniceazákonaobankách.
Súd sa pritom nemôže odvolávať ani na aplikáciu ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce, podľa

ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám.
Uvedené ustanovenie totiž vychádza z koncepcie, podľa ktorej neplatnosť pracovnoprávneho úkonu
spôsobí niektorá zo zmluvných strán. V konkrétnom prípade však takáto situácia nenastala, keďže
neplatnosť normuje priamo zákonodarca v ustanovení kogentného právneho predpisu. Ustanovenie §122t ods. 3 zákona o bankách nerozlišuje ani neskúma, zavinením ktorej strany pracovnej zmluvy bola
neplatnosťspôsobená.Podľanázorudovolateľa,dovolacieotázkybymalibyťzodpovedanénasledovne:
ustanoveniepracovnejzmluvyvedúcehozamestnancabanky,ktoréjevrozporesozákonomč.213/2014

Z. z., stráca v zmysle § 122t ods. 3 zákona o bankách od 1. decembra 2014 platnosť, a to i napriek
tomu, že ide o zvýhodňujúce ustanovenie podľa prvej vety § 43 ods. 4 Zákonníka práce (i); ak za situácie
podľa otázky (i) stratilo platnosť zvýhodňujúce ustanovenie pracovnej zmluvy vedúceho zamestnanca
banky, po 30. novembri 2014 nemožno platne zmeniť dodatkom takúto
pracovnú zmluvu v rozpore so zákonom o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

zákona č. 213/2014 Z. z. (ii). Navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

8. Žalobkyňa sa vo vyjadrení k dovolaniu nestotožnila s tvrdením žalovaného o
zmätočnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia, ktoré považovala za riadne odôvodnené. K
namietanému právnemu posúdeniu uviedla, že žalovaný sa snaží podsúvať svoj záver, že dohodnutý

garančný bonus je odmenou (neplatne dohodnutou podľa zákona o bankách) a nie inou výhodou
dohodnutou so zamestnávateľom v súlade s ustanovením § 43 ods. 4 Zákonníka práce. Práve z tohto
dôvodu bola žalobkyňa toho názoru, že garančný bonus nie je mzdou, ani odmenou, ktorá by mala byť
so zamestnankyňou dohodnutá neplatne s poukazom na zákon o bankách.

9.1. Najvyšší súd uznesením zo dňa 26.10.2023 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. V odôvodnení konštatoval, že dovolateľ v súvislosti s uplatnenou vadou zmätočnosti v
zmysle § 420 písm. f) C.s.p. dôvodne namietal náležité nevysporiadanie sa s podstatnou argumentáciou
vo vzťahu k uplatnenému nároku za zaplatenie garančného bonusu a aplikáciou intertemporálneho
ustanovenia § 122t ods. 3 zákona o bankách. Aj v podanom odvolaní žalovaný

namietal nepreskúmateľnosť implicitne prezentovaného záveru súdu prvej inštancie, na základe akého
kritéria by napriek evidentnému rozporu s verejnoprávnou úpravou
a legislatívou Európskej únie mala byť naďalej platnou sporná časť pracovnej zmluvy len z dôvodu, že
uzavretie príslušného zmluvného dodatku údajne zavinil žalovaný. Zároveň zdôraznil, že pokiaľ by v
zmysle § 122t ods. 3 zákona o bankách došlo k zosúladeniu pracovnej zmluvy žalobkyne so

zákonom, žalobou uplatnený nárok by bol rovnako (dodatkom k pracovnej zmluvy) vylúčený. Namietané
opomenutie žalovaného teda nevyhnutne vedie k rovnakému právnemu následku (k strate platnosti k 1.
decembru 2014 podľa § 122t ods. 3 zákona o bankách), ako samotné splnenie povinnosti (zosúladenie
pracovnej zmluvy zo zákonom o bankách v znení účinnom od 1. augusta 2014). Za daných okolností
nemožno ad absurdum uzavrieť, že protiprávny nárok zamestnankyne bol ,,konvalidovaný“ márnym

uplynutím lehoty podľa § 122t ods. 3 zákona o bankách. V kontexte uvedeného žalovaný zdôraznil, že
uvedené ustanovenie upravuje tzv. stratu platnosti rozhodných ustanovení pracovných zmlúv v časti
garančného bonusu od 1. decembra 2014. Navyše podotkol, že odmeňovanie vedúcich zamestnancov
banky je striktne regulované zákonom, v súlade s harmonizovanou smernicou 2013/36/EÚ.
Jedná sa o kogentnú verejnoprávnu úpravu, ktorá nepripúšťa odklon od zmluvného základu.

9.2. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že v preskúmavanej veci odvolací
súd i napriek tomu, že doplnil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedené
v bode 18. tohto rozhodnutia, nevysporiadal sa s podstatným argumentom žalovaného, či dohoda o
garančnom bonuse je v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona o bankách ako predpisu verejného
práva, pričom princíp zmluvnej voľnosti možno realizovať iba v rozsahu, ktorý neodporuje kogentnej

právnej úprave. Kogentnosť právnej úpravy znamená obmedzenie princípu autonómie vôle kategoricky.
Dovolací súd konštatoval, že dovolateľ dôvodne namietal vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
C.s.p. spočívajúcu v nevysporiadaní sa odvolacím súdom s podstatnou
argumentáciou dovolateľa vo vzťahu k namietanej dohode o garančnom bonuse, ktorá je v
rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona o bankách (§ 122t ods. 3), i napriek povinnosti vyplývajúcej

mu z § 387 ods. 3 C.s.p. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda
má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania
(samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre
odvolateľa (Števček, M. Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1296 s.).

9.3. Dovolací súd poukázal na to, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke
úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho
rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetkyskutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne
závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom
vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo

iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil,
prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené

v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú)verejnosťprijateľné,racionálne,alevneposlednomradeajspravodlivéapresvedčivé.Všeobecný
súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).
9.4. Dovolací súd ďalej poukázal na to, že v zmysle judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 ústavy
vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné (IV. ÚS 14/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý
proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného,

určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Nedostatok vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami
žalovaným uvedenými v odvolaní v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu je tak závažným
nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie jeho procesných práv
v takej miere, že možno konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces. Odvolací súd je povinný
vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými

v odvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 C.s.p. (III. ÚS
314/2018, IV. ÚS 372/2020).
9.5. Dovolací súd dôvodil, že rovnako Európsky súd pre ľudské práva stabilne judikuje, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti
Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins
proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06,
I. ÚS 736/2016).
9.6.Vzhľadomnauvedenédôvodydovolacísúdzrušilnapadnutérozhodnutieodvolaciehosúduvsúlade
s § 449 C.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie v súlade s § 450 C.s.p. Uplatneným dovolacím dôvodom
v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. sa následne nezaoberal.

10. Odvolací súd opätovne preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno

priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. januára 2025; o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, §
219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§
387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.).

11. Dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu zo dňa 30.6.2021, č. k. 15 CoPr
5/2020-136 (§ 420 písm. f/ C.s.p.), dôvodiac tým, že súd sa nevysporiadal s podstatnou argumentáciou
dovolateľa vo vzťahu k namietanej dohode o garančnom bonuse, ktorá je v rozpore s
kogentnými ustanoveniami zákona o bankách (§ 122t ods. 3). Uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle
§ 421 ods. 1 C.s.p. sa následne nezaoberal.

12. Odvolateľ v odvolaní dôvodil, že garančný bonus, ktorého zaplatenia sa domáha žalobkyňa,
nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy, keďže nebol poskytovaný pravidelne a ako
základná zložka mzdy nebol definovaný ani v pracovnej zmluve. Tvrdený garančný bonus objektívnenemal ani atribúty negarantovanej pohyblivej zložky odmeny v zmysle § 23b
ods. 1 ZoB. Žalovaný dôvodil, že ustanovenie § 122t ods. 3 ZoB ukladá povinnosť zosúladiť pracovné
zmluvy so ZoB obom zmluvným stranám kumulatívne (banke a vedúcim zamestnancom).

Účelom tohto ustanovenia je, že má od 1.12.2014 vylučovať akékoľvek mzdové nároky, ktoré odporujú
ZoB v znení účinnom od 1.8.2014. Poukázal na to, že ustanovenie § 122t ods. 3 ZoB upravuje tzv.
stratu platnosti rozhodných ustanovení pracovných zmlúv, podľa odvolateľa je nepochybné, že pracovná
zmluva žalobkyne v časti garančného bonusu stratila platnosť k 1.12.2014.

13. Podľa § 122t ZoB, ako prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1.
augusta 2014, ustanoveniami tohto zákona sa od 1. augusta 2014 spravujú aj právne vzťahy upravené
týmto zákonom, ktoré vznikli pred 1. augustom 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z
nich vzniknuté pred 1. augustom 2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 31. júla 2014,
ak v odsekoch 2 a 3 nie je ustanovené inak (1). Banka udržiava vankúš na zachovanie kapitálu podľa
§ 33b ods. 1 vo výške 1,5 % jej celkovej rizikovej expozície vypočítanej podľa osobitného predpisu od

1. augusta 2014 do 30. septembra 2014 (2). Každá banka
a iné osoby podľa § 23a ods. 1 sú najneskôr do 30. novembra 2014 povinní
zabezpečiť zosúladenie ustanovení pracovných zmlúv, mandátnych zmlúv alebo ich iných vzájomných
zmlúv, v ktorých sú dohodnuté podmienky odmeňovania alebo iné požitky v prospech osôb podľa § 23a
ods. 1, s týmto zákonom; ak banka a iné osoby podľa § 23a ods. 1 nezosúladia niektoré ustanovenia

ich vzájomných zmlúv s týmto zákonom do 30. novembra 2014, tieto ustanovenia strácajú platnosť 1.
decembra 2014 (3).

14. Ako bolo vyššie uvedené ustanovenie § 122t ZoB je prechodným ustanovením k úpravám účinným
od 1. augusta 2014. Úpravy účinné od 1. augusta 2014 boli prijaté zákonom č. 213/2014 Z. z., ktorým

sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Odvolací súd
poukazuje na znenie konkrétnych úprav prijatých zákonom č. 213/2014 Z. z. V Článku I., bod
33. citovaného zákona č. 213/2014 Z. z. boli upravené nové znenia odsekov 3 a 4 § 23a nasledovne:

„(3) Zaručená pevná zložka celkovej odmeny osoby podľa odseku 1 musí byť primerane vyvážená
s pohyblivou zložkou celkovej odmeny; pohyblivá zložka celkovej odmeny nesmie nikdy presiahnuť
zaručenú pevnú zložku celkovej odmeny. Zaručená pevná zložka celkovej odmeny má predstavovať
dostatočne vysoký podiel odmeny, aby bolo možné uplatňovať pružnú politiku v oblasti pohyblivých
zložiek odmeny vrátane možnosti nevyplatiť žiadne pohyblivé zložky celkovej odmeny. Zaručená pevná

zložka celkovej odmeny má zohľadňovať odbornú spôsobilosť a zodpovednosť osoby podľa odseku 1
v rámci organizácie a riadenia banky.

(4) Zásady odmeňovania podľa odseku 1 sa vzťahujú aj na poskytovanie odstupného, odchodného a
na ďalšie kompenzácie v spojitosti s predchádzajúcim zamestnaním osôb podľa odseku 1.“

Podľa bodu 34. Čl. I. citovaného zákona ustanovenie § 23a sa dopĺňa odsekmi 5 a 6, ktoré znejú:

„(5) Zásady odmeňovania banky podľa odseku 1 musia byť v súlade s účinným systémom riadenia rizík,
obchodnou stratégiou a dlhodobými cieľmi banky a majú zahŕňať aj opatrenia na zabránenie konfliktu

záujmov.

(6) Ak banke bolo poskytnuté stabilizačné opatrenie štátu sledujúce zmiernenie vplyvov globálnej
finančnej krízy, je povinná uplatniť aj zásady odmeňovania na
a) pohyblivé zložky celkovej odmeny osoby podľa odseku 1, ktoré nepresiahnu 1% z čistých

príjmov, ak nie sú v súlade s obchodnou stratégiou banky, jej záujmami a s ukončením poskytnutej
stabilizačnej pomoci,

b) pohyblivé zložky celkovej odmeny osoby podľa odseku 1, ktoré majú byť v súlade s obchodnou
stratégiou banky a jej záujmami; vykonanie takého zosúladenia je Národná banka Slovenska oprávnená

kedykoľvek od banky požadovať,

c) pohyblivé zložky celkovej odmeny osoby podľa odseku 1, ktoré sa nepriznajú za hodnotené obdobie,
ak sú neodôvodnené."Podľabodu35.Čl.I.citovanéhozákonavustanovení§23bods.1písm.e)sazaslovo„činnosti"vkladajú
slová" vrátane nástrojov podľa osobitného predpisu 25aF (poznámka pod čiarou k odkazu 25af uvádza

Čl. 28, 52 a 63 nariadenia (EÚ) č. 575/2013. 25af).

Podľa bodu 36. Čl. I. citovaného zákona v ustanovení § 23b ods. 2 a 3 sa za slová „troch rokov" vkladajú
slová „a najviac piatich rokov".

Podľa bodu 37. Čl. I. citovaného zákona v ustanovení § 23b ods. 5 sa slová „40%" nahrádzajú slovami
„50%".

Podľa bodu 38. Čl. I. citovaného zákona ustanovenie § 23b sa dopĺňa odsekmi 7 až 10, ktoré znejú:

„(7) Pri určení pohyblivej zložky celkovej odmeny sa zohľadňuje aj schopnosť banky plniť povinnosti

podľa § 29.

(8) Banka v rámci zásad odmeňovania určuje kritériá na zrážky z pohyblivej zložky celkovej odmeny a
na spätné vymáhanie vyplatenej pohyblivej zložky celkovej odmeny.

(9) Banka v rámci zásad odmeňovania určuje kritériá pre dobrovoľné platby dôchodkového
zabezpečenia.

(10) Zamestnanci podľa § 23a ods. 1 písm. b) až d) nemôžu zabezpečiť nevyplatenie svojej pohyblivej
zložky celkovej odmeny uzatvorením poistenia pre prípad jej nevyplatenia."

15. V prechodných ustanoveniach právneho predpisu sa upravuje vzťah novej právnej úpravy k
predchádzajúcej (doterajšej) právnej úprave a k právnym vzťahom, ktoré vznikli podľa nej, a to v záujme
udržaniaprávnejistotyaochranyprávnadobudnutýchvdobrejvierenazákladepredchádzajúcejprávnej
úpravy. Prechodné ustanovenia teda obsahujú právnu úpravu režimu prechodného spolupôsobenia

doterajšieho právneho predpisu a nového právneho predpisu na právne vzťahy upravené doterajším
právnym predpisom. Prechodné ustanovenia tak riešia obsahový konflikt novej právnej úpravy prijatej v
rámci danej novelizácie s existujúcou právnou úpravou.

16.1 Ustanovenie § 122t ods. 3 ZoB sa vzťahuje, ako bolo vyššie uvedené, k úpravám účinným od 1.

augusta 2014, ktoré boli prijaté zákonom č. 213/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „zákon č. 213/2014 Z. z.“). Z
uvedeného ustanovenia vyplýva, že banka a iné osoby podľa § 23a ods. 1 sú povinné zosúladiť
ustanovenia pracovných zmlúv, mandátnych zmlúv alebo ich iných vzájomných zmlúv, v ktorých sú

dohodnuté podmienky odmeňovania alebo iné požitky v prospech osôb podľa § 23a ods.
1, s týmto zákonom, teda zákonom č. 213/2014 Z. z. Z obsahu novej právnej úpravy, prijatej citovaným
zákonom, však podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že žiadne z jej ustanovení sa priamo netýka
predmetu sporu. Ani odvolateľ vo svojom odvolaní neuviedol, konkrétne ktoré z ustanovení zákona č.
213/2014 Z. z., obsiahnuté v Čl. I. body 33. až 38. a účinné od 1. augusta 2014,

malo vplyv na obsah dohody medzi žalobkyňou a žalovaným, ktorá bola súčasťou Prílohy č. 1 a 2 k
Pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal, že ustanovenie § 122t ods.
3 ZoB ukladá povinnosť obom zmluvným stranám zosúladiť pracovné zmluvy so ZoB, avšak neuviedol
konkrétne, s ktorými jeho ustanoveniami úpravy účinnej od 1. augusta 2014, obsiahnutej v zákone č.
213/2014 k tomuto zosúladeniu malo dôjsť. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s tvrdením odvolateľa,

že dohoda o garančnom bonuse, ktorá je súčasťou Prílohy č. 1 a 2 k Pracovnej zmluve
zo dňa 27.3.2014, stratila platnosť s poukazom na ustanovenie § 122t ods. 3 ZoB v znení
zákona č. 213/2014 Z. z.
16.2.Odvolacísúdzároveňpovažujezapotrebnépoukázaťajnato,žeznovéhoods.6§23a(bod34.Čl.
I. zákona č. 213/2014 Z. z.) banke vyplýva povinnosť uplatniť zásady odmeňovania na niektoré pohyblivé

zložky celkovej odmeny osoby podľa odseku 1 v prípade, ak banke bolo poskytnuté stabilizačné
opatrenie štátu sledujúce zmiernenie vplyvov globálnej finančnej krízy. Či takéto stabilizačné opatrenie
štátu žalovanému bolo poskytnuté, žalovaný v konaní netvrdil, preto ani aplikácia ustanovenia § 23a
ods. 6 ZoB v znení zákona č. 213/2014 Z. z. nemá opodstatnenie.17.1. Žalovaný v odvolaní namietal, že garančný bonus, ktorého zaplatenia sa žalobkyňa domáha,
nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy, keďže nebol poskytovaný pravidelne a ako

základná zložka mzdy nebol definovaný ani v pracovnej zmluve. Garančný bonus nemá podľa
žalovanéhoaniatribútynegarantovanejpohyblivejzložkyodmenyvzmysle§23bods.1ZoB.Vsúvislosti
s uvedenou odvolacou námietkou odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že ani sám
odvolateľvosvojomodvolaníkonkrétneneuvádza,sktorýmiustanoveniamizákonaobankáchjedohoda
o garančnom bonuse v rozpore, v akom rozsahu, akým spôsobom, v čom konkrétne spočíva rozpor

dohody o garančnom bonuse so Zákonom o bankách.
17.2. Zákon o bankách v znení účinnom ku dňu uzatvorenia pracovnej zmluvy a jej Príloh č. 1 a 2
definuje zaručenú pevnú zložku celkovej odmeny ako 1. základnú zložku mzdy, ak ide o zamestnanca
podľa odseku 1 písm. b) až d), 2. pevnú zložku odmeny, ak ide o člena štatutárneho orgánu banky
podľa odseku 1 písm. a) (§ 23a ods. 2 písm. a/). Podľa § 23a ods. 3 ZoB v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia dohody o Prílohe č. 2 zaručená pevná zložka celkovej odmeny osoby podľa odseku 1

musí byť primerane vyvážená s pohyblivou zložkou celkovej odmeny; pohyblivá zložka celkovej odmeny
nesmie nikdy presiahnuť zaručenú pevnú zložku celkovej odmeny. Zaručená pevná zložka celkovej
odmeny má predstavovať dostatočne vysoký podiel odmeny, aby bolo možné uplatňovať pružnú politiku
v oblasti pohyblivých zložiek odmeny vrátane možnosti nevyplatiť žiadne pohyblivé zložky celkovej
odmeny.Zaručenápevnázložkacelkovejodmenymázohľadňovaťodbornúspôsobilosťazodpovednosť

osoby podľa odseku 1 v rámci organizácie a riadenia banky.
17.3.1. Podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného
dňa 27.3.2014, Bod: Mzdové podmienky (č. l. 8 a nasl. spisu) s účinnosťou od 1.4.2014 činí výška
zmluvnej odmeny žalobkyne mesačne, pokiaľ ide o základnú mzdu 8.000,- € s tým, že vo výške mzdy
je zohľadnená aj prípadná práca nadčas v súlade s § 121 ods. 2 Zákonníka práce. Výplatný termín bol

stanovený na 6. kalendárny deň v mesiaci. Zamestnanec má nárok na výplatu mzdy po odpracovaní
predchádzajúceho kalendárneho mesiaca. Ostatné mzdové podmienky sú uvedené v Prílohe č. 1 tejto
pracovnej zmluvy.
17.3.2. Podľa Prílohy č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014 označenej ako „Osobitné náležitosti
odmeňovania“, uzatvorenej dňa 27.3.2014, sa zmluvné strany dohodli na „Nástupnom bonuse“ tak,

že zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi nástupný bonus tzv. „sign on bonus“ vo výške 3. hrubých
mesačných základných miezd uvedených v predmetnej pracovnej zmluve, a to súhrnne vo výplatnom
termíne za mesiac apríl. Zmluvné strany sa zároveň dohodli na „Garančnom bonuse“ tak, že
zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi garančný bonus splatný počas troch rokov pracovného pomeru.
Tento bonus je vyplatený nad rámec výkonnostného bonusu a nad rámec akýchkoľvek iných finančných

odmien pri skončení pracovného pomeru. Podľa Prílohy č. 1 zamestnanec má nárok pri prípadnom
skončení pracovného pomeru na nasledovné : 1. po odpracovaní 1 roka - 2 hrubé základné mzdy; 2.
po odpracovaní 2 rokov - 2+2 hrubé základné mzdy; 3. po odpracovaní 3 rokov - 2+2+2 hrubé základné
mzdy. Táto príloha tvorí nedeliteľnú časť pracovnej zmluvy zo dňa 27.3.2014.
17.3.3. Podľa Prílohy č. 2 k pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014 sa zmluvné strany dohodli, že sa

„Garančný bonus“ v bode 2. a 3. mení tak, že zamestnanec má nárok zo strany zamestnávateľa na
nasledovné: bod 2. pri skončení pracovného pomeru do 31.12.2015 na 2+2 hrubé základné mzdy a bod
3. pri skončení pracovného pomeru po 31.12.2015 na 2+2+2 hrubé základné mzdy. Táto príloha tvorí
nedeliteľnú časť pracovnej zmluvy zo dňa 27.3.2014.
17.4. Dohoda obsiahnutá v Prílohe č. 2 k pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014 je jej neoddeliteľnou

súčasťou a podľa bodu: Mzdové podmienky dotknutej pracovnej zmluvy zo dňa 27.3.2014 predstavuje
ostatné mzdové podmienky. Vychádzajúc z definície zaručenej pevnej zložky celkovej odmeny v
Zákone o bankách (§ 23a ods. 2 písm. a/) a spôsobu dojednania garančného bonusu v pracovnej
zmluve, možno garančný bonus, podľa názoru odvolacieho súdu, charakterizovať ako súčasť základnej
zložky mzdy, ktorá je určená pevnou sumou (násobkom hrubej základnej mzdy) v závislosti od doby

trvania pracovného pomeru. Zmluvné dojednanie o mzdových podmienkach v pracovnej zmluve zo dňa
27.3.2014 obsahuje údaj o základnej mzde vo výške 8.000,- €, pričom pokiaľ ide o ostatné mzdové
podmienky odkazuje na Prílohu č. 1 pracovnej zmluvy, ktorá príloha bola neskôr zmenená Prílohou
č. 2. V Prílohe č. 1 bol okrem nástupného bonusu upravený aj garančný bonus, ktorý predstavoval
súčasťzákladnejzložkymzdyvyjadrenúpevnousumu,ktorejvýškazáviselaoddĺžkytrvaniapracovného

pomeru a mal byť vyplatený nad rámec výkonnostného bonusu.

18. Odvolateľ v odvolaní namietal, že garančný bonus nemožno považovať za súčasť základnej zložky
mzdy, keďže nebol poskytovaný pravidelne. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na SmernicuEurópskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií
a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými
spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (na ktorú

poukazoval v odvolaní aj odvolateľ). Citovaná smernica v Čl. 92 s názvom Politiky odmeňovania v bode
2. písm. g) upravuje, že politika odmeňovania pri zohľadnení vnútroštátnych kritérií pre stanovovanie
miezd jasne rozlišuje medzi kritériami pre stanovenie: i) základnej pevnej odmeny, ktorá by mala
predovšetkým odrážať relevantné odborné skúsenosti a organizačnú zodpovednosť, ako sú vymedzené
v popise pracovného miesta v rámci podmienok zamestnania a ii) pohyblivej odmeny, ktorá by mala

odrážať udržateľnú a rizikovo upravenú výkonnosť a výkonnosť nad rámec požiadaviek na plnenie
úloh podľa popisu pracovného miesta v rámci podmienok zamestnania. V Čl. 94 písm. f) citovanej
smernice sa uvádza, že pevná a pohyblivá zložka celkového odmeňovania sú náležite vyvážené a stála
zložka predstavuje dostatočne vysoký podiel celkovej odmeny, aby bolo možné uplatňovať plne pružnú
politiku týkajúcu sa pohyblivých zložiek odmeňovania vrátane možnosti nevyplatiť žiadne pohyblivé
zložky odmeňovania. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že dohoda o mzdových

podmienkach v pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014, ktorá obsahovala uvedenie základnej mzdy a v
ostatných mzdových podmienkach odkazovala na Prílohu č. 1 k pracovnej zmluve, v ktorej bol, okrem
iného, obsiahnutý garančný bonus ako súčasť základnej zložky mzdy, nie je v rozpore s úpravou
obsiahnutou v citovanej smernici Európskeho parlamentu a Rady.

19. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd zastáva názor, že dohoda o garančnom bonuse
nie je v rozpore s úpravou odmeňovania obsiahnutou v Zákone o bankách, ako aj úpravou obsiahnutou v
smerniciEurópskehoparlamentuaRady2013/36/EÚ z26.júna2013oprístupekčinnosti
úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami,
o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES.

20. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 CdoPr 7/2024, zo dňa 30.9.2024, vydané v obdobnej veci, podľa ktorého „aj keď
zákon o bankách obsahuje ustanovenia o zásadách odmeňovania niektorých osôb, vrátane niektorých
vedúcich zamestnancov, ide o pravidlá určené bankám v rámci regulácie fungovania bánk,

nie o pravidlá priamo sa vzťahujúce na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami.“ V
zmysle citovaného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolací súd poukazuje na obsah
odôvodnenia svojho predchádzajúceho rozhodnutia v predmetnej veci zo dňa 30.6.2021, v zmysle
ktorého odmeňovanie zamestnanca sa uskutočňuje výlučne na zmluvnom základe.

21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd, postupom podľa § 387 odsek 1 C.s.p., rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil.

22. Odvolateľ napadol odvolaním aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Odvolací súd
výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 % ako vecne správny potvrdil, keďže žalobkyňa bola v konaní pred súdom prvej
inštancie v celom rozsahu úspešná. Správne tak rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanoveniami
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.

23. O náhrade trov tohto a predchádzajúceho odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396

ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacích konaniach plný
úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

24. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že v dovolacom konaní úspešnému
žalovanému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 255 ods. 1, § 262

ods. 1, § 453 ods. 3 C.s.p.).

25. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákonpripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie

prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).