Uznesenie ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce… Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. november 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/115/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123220082
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123220082.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr.
Mareka Kotoru a JUDr. Moniky Šabľovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom
Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, právne zastúpeného: ČOLLÁK & PARTNERI
advokátska kancelária s.r.o. Floriánska 19, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 45 946
868, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, C. XXX, XXX XX C., právne zastúpenému: JUDr. Martina

Gecáková, advokátka, Štefánikova 18, 066 01 Humenné, IČO: 42 344 051, o zrušenie oddlženia pre
nepoctivý zámer, o späťvzatí žaloby po vydaní rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 92Odi/8/2023-183
zo dňa 14. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby.

II. Rozsudok Mestského súdu Košice č.k. 92Odi/8/2023-183 zo dňa 14. apríla 2025 z r u š u j e

a konanie z a s t a v u j e.

III. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).

2. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal, aby súd zrušil oddlženie žalovaného pre nepoctivý zámer
žalovaného.

3. Žalobca pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku vo veci samej doručil súdu prvej inštancie
späťvzatie žaloby. Uviedol, že ako dominus litis v súlade s dispozičným princípom civilného sporového

konania berie žalobu späť a žiada po pripustení späťvzatia žaloby konanie zastaviť. Vo vzťahu
k trovám konania uviedol, že žiada, aby súd nárok na náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo
sporových strán, a to s poukazom na § 257 CSP a existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa,
ktoré by mal odvolací súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania zohľadniť. Naplnenie
dôvodov hodných osobitného zreteľa vidí žalobca v tom, že žalobca o okolnostiach, ktoré vyplynuli
z dokazovania vykonaného v rámci konania, v čase podania návrhu na zrušenie oddlženia nemal

vedomosť a pri podaní návrhu vychádzal zo skutočností, ktoré naopak podanie návrhu odôvodňovali.
Okolnosti týkajúce sa majetkových pomerov žalovaného boli preukázané až v rámci konania, a to
aj vykonaním žalobcom navrhovaných dopytov na príslušné orgány. Iniciovanie konania preto podľa
žalobcu nemožno vyhodnocovať ako neopodstatnené. Postupom súdu došlo k faktickému vyrovnaniu
informačnejasymetrievzťahumedzižalobcomažalovaným,aažzáverypostupusúdupriniesližalobcovi
informácie o stave a statuse žalovaného. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd

podľa žalobcu prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu
a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konanía za dôvod hodný osobitného zreteľa je možné považovať aj podiel strán na vzniku a priebehu sporu.
Uloženie náhrady trov konania žalobcovi by bolo podľa žalobcu nespravodlivé a neprimerane tvrdé.

4. Žalovaný podaním z 4.7.2025 vyslovil nesúhlas so späťvzatím žaloby ako aj s aplikáciou § 257
CSP. Uviedol, že je potrebné, aby v danej veci došlo k meritórnemu rozhodnutiu, nakoľko to založí
voči žalovanému prekážku rozhodnutej veci a v budúcnosti sa nebude musieť obávať prípadnej ďalšej
žaloby zo strany žalobcu. Pripustením späťvzatia žaloby by podľa žalovaného došlo k stavu právnej
neistoty, nakoľko v zmysle § 166 ods. 1 ZKR by žalobca mohol podať žalobu opätovne ešte v lehote

ďalších skoro štyroch rokov. Poukázal na to, že zo strany žalobcu ide o šikanózny výkon práva, keď pred
podaním návrhu nezisťoval skutočné pomery dlžníka, za akých došlo k vyhláseniu konkurzu. Poukázal
tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4CoKR/71/2024 zo dňa 15.10.2024, ktorým
tento súd nepripustil späťvzatie žaloby s odkazom na princíp právnej istoty. Vo vzťahu k trovám konania
sa taktiež nestotožnil s návrhom žalobcu a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 2Cob/55/2025 zo dňa 25.6.2025, ktorým tento súd ustálil procesnú zodpovednosť za zavinenie

zastavenia konania na strane žalobcu v obdobnej procesnej situácii.

5. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd posúdil účinnosť späťvzatia žaloby bez nariadeného
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre rozhodnutie o
pripustení späťvzatia.

6. Podľa prvej vety § 166f ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“), veriteľ, ktorý bol dotknutý
oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči
dlžníkovi alebo jeho dedičom do šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového

kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer.

7. Podľa § 144 CSP, žalobca môže vziať žalobu späť.

8. Podľa § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

9. Podľa § 370 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.

10. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie

žalobypripustí,odvolacísúdzrušírozhodnutiesúduprvejinštancieakonaniezastaví(§370ods.2CSP).

11. Žalobca vzal žalobu späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie skôr, ako rozsudok nadobudol
právoplatnosť. Z obsahu podania žalovaného odvolací súd zistil, že žalovaný vyslovil nesúhlas
s predmetným späťvzatím predovšetkým z dôvodu, že pripustením späťvzatia žaloby nedôjde

k meritórnemu rozhodnutiu zakladajúcemu prekážku rozhodnutej veci, čo u žalovaného môže
vzbudzovať stav právnej neistoty o tom, či v budúcnosti nebude rovnakej žalobe čeliť znovu. Odvolací
súd dospel k záveru, že dôvody uvádzané žalovaným nemožno označiť ako vážne dôvody, pre ktoré
by odvolací súd nemal predmetné späťvzatie žaloby pripustiť, pretože žalovaný žiadnym spôsobom
nepreukázalinénegatívnedôsledkyzastaveniakonaniazhlˇadiskaprávnehoafaktickéhostavuvzťahov

medzi stranami sporu.

12. Späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným z dispozičných oprávnení žalobcu ako
účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pán sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi,
ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania

(tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie konania
prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je limitovaná dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom druhej
procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť
nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov potom v konaní nesie žalovaný.
Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba vychádzať z toho,

že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však
nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové
okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku a hodnotí predovšetkým možné dôsledky zastavenia
konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi účastníkmi a dopad na postavenieúčastníkov, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených
záujmov (Najvyšší súd SR, sp. zn.4Cdo/136/2010).

13. Či na strane žalovaného ide o vážne dôvody na nesúhlas so späťvzatím žaloby posudzuje súd
ad hoc vždy podľa individuálnych okolností prípadu. Je pritom povinný zohľadniť nielen skutkové
a právne špecifiká, vrátane povahy žalobou uplatneného nároku, ale aj možné dôsledky zastavenia
konania na hmotnoprávny vzťah medzi stranami sporu a na mieru a závažnosť ohrozenia práv
a oprávnených záujmov žalovaného. Vážne dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby nemusia mať

pritom nevyhnutne právny základ. Môže ísť o dôvody etické, morálne, ekonomické a podobne, keď
z ich povahy vyplýva, že sú žalovaným odôvodnene považované za tak závažné, že opodstatňujú
pokračovanie v spore a meritórne rozhodnutie proti vôli žalobcu. Takéto dôvody prichádzajú do úvahy
napríklad v konaniach o ochranu osobnostných práv alebo v konaniach o ochranu proti nekalej súťaži,
kde môže mať prípadný zamietavý rozsudok pre žalovaného osobitný význam. Z hľadiska povahy
predmetu konania však nie sú a priori vylúčené žiadne súdne spory, v ktorých by mohol žalovaný

účinne uplatniť vážne dôvody na nesúhlas so späťvzatím žaloby alebo jej časti. Dôvod nesúhlasu
so späťvzatím žaloby musí v konaní tvrdiť a preukázať žalovaný. Jeho posúdenie vyžaduje náležitú
mieru objektivizácie zo strany súdu a zohľadnenie hypotézy, či by ktokoľvek v právnom postavení
žalovaného mohol opodstatnene považovať prezentovaný dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby za
vážny. Samotné subjektívne presvedčenie žalovaného o vážnosti ním uvedeného dôvodu bez ďalšieho

na nepripustenie späťvzatia nepostačuje (Najvyšší súd SR, sp. zn.4Cdo/136/2010).

14. Odvolací súd má za to, že späťvzatie žaloby, je zákonom dovolený a predpokladaný postup, ktorý
je prirodzeným dôsledkom racionálnej úvahy žalobcu, pána sporu, ktorý žalobca môže uplatniť v rámci
svojhodispozičnéhooprávnenia,pričomCivilnýsporovýporiadokpredpokladá(§370CSP),žetakmôže

urobiť až do rozhodnutia odvolacieho súdu, ak sa mu javí, že so žalobou nebude úspešný. Takémuto
postupu žalobcu nie je možné zabrániť. Zabrániť dôsledkom takéhoto konania zo strany žalobcu je
možné len vtedy, ak by tu boli také vážne dôvody na strane žalovaného, pre ktoré konanie zastaviť
nemožno. Musí ísť o také závažné dôvody, ktoré potláčajú aj základnú zásadu dispozičného oprávnenia
žalobcu nakladať s vecou.

15. V prejednávanej veci odvolací súd také vážne dôvody nevzhliadol. Predovšetkým sa odvolací súd
nestotožňujestvrdenímžalovanéhootom,žepodanímžalobyžalobcauplatňuješikanóznyvýkonpráva.
Domáhať sa zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer je právom žalobcu, veriteľa, ktorý bol oddlžením
dotknutý. Iba samotná skutočnosť, že veriteľ takú žalobu podal a následne ju v dôsledku procesnej

situácie vzal späť neodôvodňuje záver, že by konal šikanózne. V prejednávanej veci nebolo žalovaným
ani tvrdené ani preukázané, že by žalobca voči žalovanému podal viac žalôb alebo že by hrozilo podanie
ďalšej žaloby. Odvolací súd má za to, že iba subjektívny pocit žalovaného o tom, že môže byť žaloba
znovu podaná neodôvodňuje záver o šikanóznom charaktere žaloby ani záver o tom, že procesným
rozhodnutím o zastavení konania pre späťvzatie žaloby nedôjde k nastoleniu právnej istoty. Je z obsahu

spisu zrejmé aké dôvody žalobcu k späťvzatiu žaloby viedli a je zrejmé, že sa žalobca riadil racionálnou
úvahou a pri späťvzatí nekonal svojvoľne či nedôvodne.

16. Samotná skutočnosť, že žalovaný bol oddlžený vo vzťahu k viacerým pohľadávkam viacerých
aj nebankových spoločností, ktoré spolu s príslušenstvom môžu dosahovať vysokú sumu, podľa

odvolacieho súdu nezakladá vážne dôvody, ktoré by v prejednávanej veci dostatočne odôvodňovali
nesúhlas so späťvzatím žaloby. Bez ohľadu na to, či v spore medzi žalobcom a žalovaným o zrušení
oddlženia pre nepoctivý zámer súd rozhodne meritórne alebo procesne, žalovaný sa pre mnohosť
svojich veriteľov až do uplynutia lehoty vyplývajúcej z § 166f ZKR nachádza v stave právnej neistoty
a tento stav neodstráni ani prípadné meritórne rozhodnutie v prejednávanej veci.

17. Odvolací súd preto v súlade s § 370 CSP pripustil späťvzatie žaloby, rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a konanie zastavil.

18. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení

s § 256 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania.

19. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie ustanovená v § 256 ods. 1 CSP znamená, že trovy
je povinná nahradiť tá zo strán sporu, ktorá zavinila, že vznikli. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bezohľadu na meritórny výsledok sporu. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného
práva, preto rozhodujúcimi skutočnosťami na prejednanie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po
začatí konania (konanie začína doručením žaloby - § 156 CSP).

20. Vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP odvolací súd, nasledujúc závery najvyšších súdnych autorít,
má za to, že každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí
byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých
relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v

ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje
odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie
(§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania
úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto
trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza
ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že

tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napríklad
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn. 3MCdo/46/2012)
ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť
aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či
v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri

stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

21. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek
bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. V prípade jeho aplikácie však platí, že
musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť

môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri
posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové
a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva
na súde a ich postoj v konaní (m. m. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. MCdo 14/99, uverejnené
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

č. 1/2000 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 469/2013).

22. Odvolací súd pre aplikáciu § 257 CSP nevzhliadol žiaden dôvod. Odvolací súd dodáva, že žalobca
nesie plnú procesnú zodpovednosť za svoj úspech alebo neúspech v konaní, pretože je iba na jeho
vlastnom rozhodnutí to, či s dôkaznými prostriedkami, ktoré má k dispozícii podá žalobu alebo nie.

23. Z činnosti súdu je tiež odvolaciemu súdu známe, že žalobca sa aplikácie § 257 CSP domáha aj
v iných konaniach s rovnakým predmetom konania a v rovnakej procesnej situácii. Aj táto skutočnosť
napovedá, že okolnosti, na ktoré poukazuje odvolateľ nie sú tak mimoriadnymi a výnimočnými
okolnosťami, aké sú v zmysle § 257 CSP predpokladom nepriznania náhrady trov konania. Naopak,

okolnosti, na ktoré odvolateľ poukazuje sú pre konanie o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer
príznačné do tej miery, že by sa aplikácia § 257 CSP stala v týchto konaniach nie výnimočnou, ale
naopak pravidlom, čo podľa názoru súdu nezodpovedá zámerom zákonodarcu.

24. Odvolací súd preto dospel k záveru, že zo strany žalobcu neboli preukázané dôvody hodné

osobitného zreteľa, pre ktoré by mal súd rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania tak, že neprizná
stranám sporu náhradu trov konania.

25. Keďže žalobca späťvzatím žaloby procesne zavinil zastavenie tohto konania a nepreukázal
existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, odvolací súd priznal žalovanému náhradu trov celého

konania (prvoinštančného konania a odvolacieho konania) v plnom rozsahu.

26. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

27.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynieznovuoddoručeniaopravnéhouznesenialenvrozsahuvykonanejopravypodľa§427ods.1CSP

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených
v § 429 ods. 2 CSP, ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie

druhého stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).