Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. november 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/137/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316210302
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:2316210302.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členov

senátu JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu: Ministerstvo práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Špitálska 4-6, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 00 681 156 , právne zastúpený: Martin Pavle s.r.o., Pribinova 4, 811 09 Bratislava - mestská
časť Staré mesto, IČO: 36 860 450, proti žalovanému: P. V. - U.-Z., XXX XX Y. XXX, C.: XX XXX XXX,
právne zastúpený: JUDr. Milan Žoldoš, advokát, s.r.o., so sídlom Karpatská 11, 058 01 Poprad, IČO:
47 251 506, o zaplatenie 118.447,05 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Galanta, č.k. 10Cb/29/2016 - 1370 zo dňa 25.4.2024 jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Galanta, č.k. 10Cb/29/2016-1370 zo dňa
25.4.2024 p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 118.447,05
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne od 16.4.2015 do zaplatenia, všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca žalobu skutkovo

vymedzil tak, že strany sporu uzavreli Zmluvu č. Z2711023052201 o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku /ďalej len zmluvu o NFP/, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému finančný
príspevok v 10-tich platbách. Žalobca listom z 13.2.2015 oznámil odstúpenie od zmluvy a požiadal
žalovaného o vrátenie príspevku z dôvodu porušenia zmluvných podmienok. Túto povinnosť si žalovaný
nesplnil.

3. Okresný súd Galanta dňa 10.6.2016 vydal platobný rozkaz č.k. 10Cb/29/2016-95, v ktorom zaviazal

žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom. Proti platobnému rozkazu žalovaný v
zákonnej lehote podal odpor s vecným odôvodnením. V odpore poukázal na to, že porušenie finančnej
disciplíny môže konštatovať len príslušný orgán štátnej správy rozhodnutím vydaným v správnom
konaní. Okrem toho poprel opodstatnenosť argumentácie žalobcu, ktorý vznik svojho nároku spája s
porušením ustanovení živnostenského zákona. Tiež poprel platnosť odstúpenia od zmluvy, ako aj to, že
bysvojimkonaníporušilustanoveniazmluvy.Žiadal,abysúdkonaniezastavilavecpostúpilpríslušnému
správnemu orgánu na ďalšie konanie.

4. Žalobca v priebehu konania ďalej poukázal na to, že odstúpenie od zmluvy nemusí byť viazané
na existenciu nejakého dôvodu. Obchodný zákonník v žiadnom ustanovení neurčuje povinnosť, aby
obsahom právneho úkonu odstúpenia od zmluvy bolo aj uvedenie dôvodu odstúpenia a prípadnéuvedenie dôvodu neznamená viazanosť týmito dôvodmi. V danom prípade žalovaný porušil ustanovenia
zmluvy, keď nerealizoval financovaný projekt riadne a včas, neposkytol informácie a písomné podklady
kontrole, neposkytol súčinnosť, na ktorú sa zmluvne zaviazal a účel poskytnutia finančného príspevku

nebol naplnený. Poukázal na to, že žalobca odstúpil od zmluvy bez zbytočného odkladu a na časový sled
udalostí od kontroly po odstúpenie od zmluvy a na mechanizmus žalobcu pri schvaľovaní odstúpenia
od zmluvy a na odlišné zmluvné dojednanie, ktorým sa odchýlil od ustanovenia § 345 Obchodného
zákonníka. Žalobca uviedol, že nemal povinnosť žalovanému poskytnúť dodatočnú lehotu na splnenie
povinnosti z dôvodu, že odstupoval od zmluvy z dôvodu podstatných porušení zmluvy. Žalovaný

nepreukázal udržanie novovytvorených pracovných miest do roku 2015 a ani nevytvoril ich v zmysle
zmluvy. Zamestnanci žalovaného nevykonávali činnosti v oblasti cestovného ruchu. K započítaniu
pohľadávky žalobca uviedol, že sa jedná o domnelú pohľadávku na započítanie. Žalovaný žalobcovi v
zmysle zmluvy nič neplnil.

5. Žalovaný v priebehu ďalšieho konania uviedol, že odstúpenie od zmluvy je neplatné z dôvodu,

že žalobca žalovanému neposkytol primeranú lehotu na splnenie povinnosti. Okrem toho žalobca
doplňuje dôvody odstúpenia od zmluvy oproti dôvodom uvedených v odstúpení od zmluvy. Poukázal
na to, že žalobca schválil projekt a bol oboznámený s predmetom podnikania žalovaného. V roku
2003 žalobca inicioval kontrolné konanie u živnostenského úradu Šaľa, ktorý informoval žalobcu,
že došlo k porušeniu živnostenského zákona zo strany žalovaného, avšak právomoc na vykonanie

kontroly prislúcha Obvodnému úradu Nitra. Následne na to Obvodný úrad Nitra oznámil, že žalovaný sa
nedopustil neoprávneného podnikania. Žalovaný v zmysle projektu zamestnal 5 zamestnancov. Pokiaľ
žalobca tvrdí, že dvaja z týchto zamestnancov nespĺňali požiadavky na novovytvorené miesta, tak v
tomto prípade žalovaný poukázal na to, že kontrolná skupina posudzovala pracovné zmluvy podľa
interného predpisu vytvoreného žalobcom, ktorý bol zverejnený po tom, ako boli zmluvy uzavreté. V

danom prípade žalobca nepreukázal podstatné porušenie zmluvy, ktoré je nevyhnutným predpokladom
pre odstúpenie od zmluvy. Z tohto dôvodu nemohlo na strane žalovaného vzniknúť bezdôvodné
obohatenie. Okremtoho namietal aktívnu legitimáciu žalobcu z dôvodu kogentnej právnej úpravy zákona
č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu, účinného od 1. januára 2015. Žalovaný si ďalej uplatnil námietku
započítania vo výške 89.350,46 Eur a poukázal na uplatnenie škody žalobcu v trestnom konaní.

6. Súd prvej inštancie na základe nesporných skutkových tvrdení ako aj na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že žalobca je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie v tomto konaní. Súd
prvej inštancie uviedol, že tento záver sa zhoduje aj s právnym názorom vysloveným Krajským súdom
v Trnave ako súdom odvolacím v rozsudku č.k. 32Cob/14/2021-1010, ktorým bol zrušený pôvodný v

poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 10Cb/29/2016-876. Zdôraznil, že je potrebné rozlišovať
medzi konaním štátu a konaním ministerstva ako rozpočtovej organizácie s právnou subjektivitou vo
svojom mene. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR je rozpočtovou organizáciou s vlastnou
právnou subjektivitou. Zároveň je správcom majetku štátu, ktorý vykonáva právne úkony pri správe
majetku štátu v mene štátu. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR uzavrelo predmetnú Zmluvu

o poskytnutí nenávratného finančného príspevku vo svojom mene ako subjekt s vlastnou právnou
subjektivitou. Štát nebol zmluvnou stranou, preto v tomto prípade nie je aktívne legitimovaným na
vymáhanie nenávratného príspevku. V zmysle aj žalovaným namietaného § 2 písm. a) zákona číslo
374/2014Z.z.(zákončíslo374/2014Z.z.opohľadávkachštátuaozmeneadoplneníniektorýchzákonov
v znení k 24.2.2015) sa na účely tohto zákona za pohľadávku štátu považuje právo štátu na peňažné

plnenie, ktoré vzniklo zo zákona, na základe zákona, z činnosti správcu pohľadávky štátu alebo na
základe činnosti správcu pohľadávky štátu. V konaní bolo jednoznačné, že pohľadávka z odstúpenia od
obchodnej zmluvy, ktorá je predmetom tohto konania nevznikla zo zákona, na základe zákona, ale ani z
činnosti správcu pohľadávky štátu alebo na základe činnosti správcu pohľadávky štátu, keďže nárok na
vrátenie finančného príspevku vznikol ku dňu odstúpenia poskytovateľa príspevku od obchodnej zmluvy

uzatvorenej s prijímateľom príspevku. Ku dňu účinnosti odstúpenia od zmluvy teda vznikla pohľadávka
poskytovateľa na vrátenie príspevku a nie pohľadávka štátu a pokiaľ aj poskytovateľ príspevku túto
pohľadávku vymáha, nemožno takúto jeho činnosť stotožniť s činnosťou správcu pohľadávky štátu
(práve z toho dôvodu, že nevymáha pohľadávku štátu, ale vlastnú pohľadávku). Jedná sa totiž o
uplatnenie vlastnej pohľadávky poskytovateľa príspevku z obchodnej zmluvy. Odstúpením od obchodnej

zmluvy sa totiž zmluvný nárok na vrátenie príspevku nestáva pohľadávkou štátu, ktorú by spravoval
žalobca, ako to tvrdí žalovaný. Obdobný záver je možné dovodiť aj z § 24 ods. 1 zákona číslo 528/2008
Z.z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva, v zmysle ktorého prijímateľ
je povinný vrátiť príspevok alebo jeho časť podľa osobitného predpisu za podmienok a spôsobomuvedeným v zmluve (čo bol aj prípad práve prejednávanej veci, keďže nešlo o nárok na vrátenie
príspevku z dôvodu vytvorenia príjmov počas realizácie projektu v súvislosti s rozhodnutím o schválení
žiadosti podľa § 12 ods. 1 (podľa § 24 ods. 2 práve citovaného zákona), prípadne o nárok na vrátenie

príspevku pre porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania cudzinca (podľa § 24 ods. 3) alebo príjmu
uvedeného v rozhodnutí o schválení žiadosti podľa § 12 ods. 1. V zmysle § 15 ods. 3 a ods. 4
predmetného zákona, práve zmluva upravuje práva a povinnosti prijímateľa a riadiaceho orgánu pri
realizácií pomoci a podpory, ako aj právo riadiaceho orgánu od zmluvy odstúpiť.
Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že porušenie povinností žalovaného, ku ktorým sa zaviazal v

projekte „Nové služby cestovného ruchu v penzióne DORI“, bolo zistené kontrolou na mieste dňa
6.2.2014. Pracovníkmi žalobcu bol z predmetnej kontroly vyhotovený záznam. V tomto zázname
boli špecifikované nedostatky a pochybenia na strane prijímateľa. Vykonanou kontrolou sa zistilo
pochybenie na strane prijímateľa, ktoré spočívalo v tom, že v pracovných výkazoch novoprijatých
zamestnancov boli vykazované činnosti, ktoré nezodpovedali skutočnosti a prijímateľ nevedel preukázať
ich reálnosť a oprávnenosť. Žalovaný nevytvoril pracovné miesta, na ktorých vytvorenie sa zaviazal, a

preto nesplnil podmienky stanovené výzvou na predkladanie žiadosti o nenávratný finančný príspevok.
Svojim konaním porušil ustanovenia čl. 3 ods. 7 Všeobecných zmluvných podmienok, čo je podstatným
porušením zmluvy a zakladá právo žalobcu na odstúpenie od zmluvy. Žalobca bez zbytočného odkladu
odstúpil od Zmluvy o NFP. Správa z kontroly bola spísaná dňa 16.4.2014, pričom žalovaný odmietol
potvrdiť, že sa s touto správou oboznámil. Žalovaný dňa 2.5.2014 podal námietky k správe. Listom zo

dňa 26.06.2014 dal žalobca stanovisko k námietkam.

7. K žalovaným tvrdenému započítaniu pohľadávok v sume 89.530,46 Eur súd prvej inštancie uviedol,
že v konaní sa nepreukázalo, z čoho táto suma pozostáva, akým spôsobom ju žalovaný určil. Súd
prvej inštancie tak dospel k záveru, že projekt „Nové služby cestovného ruchu v penzióne DORI“

sa neuskutočnil riadne a realizácia projektu obsahujúca pracovnú činnosť zamestnancov bola iba
predstieraná. Taktiež bolo preukázané, že v odstúpení od zmluvy boli uvedené dôvody, pre ktoré sa od
zmluvy odstupuje, a že tieto dôvody sa zakladajú na reálom základe. Tým vznikol nárok na vrátenie
príspevku.

8. V súlade s ust. § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj
na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,05%, Súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný sa dostal do
omeškania dňa 16.04.2015, kedy v súlade s čl. 10 ods. 6 uplynula 50 dňová lehota odo dňa doručenia
oznámenia o odstúpení, ktorým žalobca požiadal žalovaného o vrátenie finančného príspevku

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení
§ 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý v
odvolaní namietol, že napadnutý rozsudok nerešpektuje požiadavku právnej istoty a predvídateľnosti

rozhodovania podľa čl. 2 C.s.p., keďže otázka aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je v rozhodovacej praxi
súdov posudzovaná rozdielne. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa v bodoch 21 a nasl. rozsudku obmedzil
len na prebratie záverov odvolacieho súdu zo zrušujúceho rozhodnutia zo dňa 28.6.2022, hoci žalovaný
v podaniach z 20.9.2023 a 18.10.2023 podrobne polemizoval s týmto právnym názorom a predložil
rozhodnutia iných krajských súdov a Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva, že nositeľom pohľadávok

zozmlúvoNFPjeSlovenskárepublika,zastúpenápríslušnýmministerstvom,anieministerstvosamovo
vlastnom mene. Tvrdí, že uplatňovaná pohľadávka vznikla z realizácie spoločných programov SR a EÚ a
spĺňa znaky pohľadávky štátu podľa zákona č. 374/2014 Z. z. Žalobca je len správcom tejto pohľadávky
(§ 28b zákona č. 528/2008 Z. z.), pričom nárok na vydanie plnenia po odstúpení od zmluvy vyplýva
priamo z § 351 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vznikol na základe činnosti žalobcu, ktorý od zmluvy

odstúpil. Žalovaný zdôraznil, že otázka aktívnej legitimácie je základnou procesnou podmienkou, ktorú
je súd povinný skúmať aj bez návrhu, a namietol nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov
v tejto podstatnej otázke. Pri otázke platnosti odstúpenia od Zmluvy o NFP žalovaný poukázal na
pokyny odvolacieho súdu v uznesení č.k. 32Cob/14/2021-1010, podľa ktorých bolo potrebné preskúmať,
či žalobca v samotnom právnom úkone jednoznačne a zrozumiteľne označil konkrétne zmluvné

ustanovenia, ktoré mali byť porušené, a skutkové konania, ktorými malo k porušeniu dôjsť. Má za to, že
žalobcavodstúpenílenvšeobecneodkazujenasprávuzkontrolynamiesteanavšeobecnéustanovenia
zmluvy a VZP, bez jasného priradenia konkrétnych zistení ku konkrétnym zmluvným povinnostiam.
Správa z kontroly ani trestný rozsudok podľa neho nemôžu nahradiť požiadavku určitosti samotnéhoprávneho úkonu odstúpenia. Žalovaný namietol aj vecnú nesprávnosť záveru súdu, že žalovaný porušil
čl. 3 ods. 7 VZP, keďže toto ustanovenie sa týka informačných povinností prijímateľa (ohlásenie konaní),
nie pracovných výkazov či vytvorenia pracovných miest. Rovnako poukázal na to, že súd neoznačil

žiadnu konkrétnu zmluvnú povinnosť, ktorá mala byť porušená absenciou živnostenského oprávnenia, a
v čl. VI odstúpenia sa síce uvádza porušenie čl. 2 bod 2.4 a čl. 9 ods. 2.4 VZP, no bez konkrétneho popisu
konania žalovaného, ktoré by bolo možné s týmito ustanoveniami vecne spojiť. K otázke včasnosti
odstúpenia žalovaný namieta, že prvostupňový súd nereagoval na záver odvolacieho súdu, podľa
ktorého bolo potrebné posúdiť, či lehota približne 1 roka od zistenia porušenia je primeranou dodatočnou

lehotou, prípadne určiť inú primeranú lehotu, od ktorej uplynutia by nastali účinky odstúpenia. Súd sa
podľa neho obmedzil len na všeobecnú úvahu, že pojem „bez zbytočného odkladu“ nie je časovo presne
vymedzený, avšak nevysvetlil, prečo považuje odstúpenie urobené cca 358 dní po kontrole za včasné,
ani sa nevysporiadal s judikatúrou, podľa ktorej ide o veľmi krátku lehotu rádovo v dňoch, nie mesiacoch.
Zároveň namieta, že čl. 9 bod 2.7 VZP stanovuje pri podstatnom porušení zmluvy oprávnenie odstúpiť
„okamžite“, čo je ešte prísnejšia požiadavka než zákonná úprava v § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka,

súd však nijako neodôvodnil, prečo napriek tomu považuje takto oneskorené odstúpenie za včasné
podľa zmluvy.

11. V časti týkajúcej sa kompenzačnej námietky žalovaný uvádza, že si započítal voči žalobcovi
pohľadávku vo výške 89 530,46 Eur z titulu plnení poskytnutých pri realizácii projektu (najmä školenia a

ďalšie aktivity, ktoré žalobca nespochybnil ani v odstúpení), pričom súd námietku započítania odmietol
len s poukazom na popretie zo strany žalobcu, bez toho, aby sa vecne zaoberal identifikovaným
dôvodom a výškou pohľadávky a bez hodnotenia vykonaných dôkazov (fotodokumentácia, priebeh
projektu). Podľa žalovaného realizáciou projektu plnil záväzok voči žalobcovi, ktorý mal na dosiahnutí
cieľov projektov ekonomický a verejný záujem, a preto má nárok na vrátenie hodnoty poskytnutého

plnenia podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré je spôsobilé na započítanie s uplatneným
nárokom.

12. Žalovaný dalej namietol, že súdy neaplikovali prekluzívnu lehotu podľa čl. 3 Nariadenia Rady
(ES, Euratom) č. 2988/95 o ochrane finančných záujmov EÚ, hoci sú povinné na jej márne uplynutie

prihliadať z úradnej povinnosti. Podľa žalovaného došlo k nezrovnalosti najneskôr 30.6.2011 (obdobie
apríl - jún 2011, za ktoré boli vyplatené mzdy považované za neoprávnené), pričom štvorročná lehota
uplynula 30. 6. 2015 a maximálna osemročná lehota najneskôr 30.6.2019. S odkazom na stanovisko
generálneho advokáta a rozsudok Súdneho dvora EÚ C-734/22 zdôrazňuje, že táto lehota sa vzťahuje
aj na vymáhanie pomoci v civilnom konaní podľa vnútroštátneho práva. Keďže rozsudok bol vydaný až

v roku 2024, žalovaný považuje nárok za prekludovaný a nesmie mu byť poskytnutá súdna ochrana. Z
uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Galanta z 25. 4. 2024 zmenil
tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania.
13. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním doručeným súdu dňa 28.6.2025, v ktorom
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovaného

zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie bolo podľa žalobcu podané len formálne a
účelovo s cieľom oddialiť vymáhanie pohľadávky, pričom žalovaný v ňom opakuje už skôr uplatnené
tvrdenia,sktorýmisasúdprvejinštancieajžalobcavpriebehukonaniariadnevysporiadali.Odôvodnenie
napadnutého rozsudku podľa žalobcu spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C.s.p. aj kritériá judikatúry
Ústavného súdu SR, keďže dáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na podstatné skutkové a právne

otázky, neprejavuje znaky svojvôle a skutočnosť, že žalovaný s právnym názorom súdu nesúhlasí,
nemôže sama osebe zakladať vadu rozhodnutia. Žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie bol viazaný
právnym názorom Krajského súdu v Trnave vysloveným v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí,
ktorým bola potvrdená aktívna legitimácia žalobcu, keďže to bol práve žalobca, kto uzavrel so žalovaným
Zmluvu o NFP a kto mu poskytol finančné prostriedky, a teda je logicky oprávnený domáhať sa

ich vrátenia. Namietaná absencia označenia „Slovenská republika, v mene ktorej koná ministerstvo“
je podľa žalobcu len formalistickou procesnou námietkou bez hmotnoprávneho významu, ktorá je
v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR nepripúšťajúcou nadmerný
formalizmus pri posudzovaní vecnej legitimácie štátu a jeho orgánov. Žalobca poukázal aj na prednosť
a požiadavku eurokonformného výkladu práva EÚ, z ktorého vyplýva povinnosť vnútroštátnych súdov

zvoliť taký výklad vnútroštátnych noriem, ktorý nebráni účinnému vymáhaniu prostriedkov EÚ, a v
prípade potreby vnútroštátne ustanovenie nepoužiť alebo vyložiť spôsobom zabezpečujúcim ochranu
finančných záujmov Únie.14. K otázke odstúpenia od Zmluvy o NFP žalobca uviedol, že dôvody odstúpenia sú v písomnom
odstúpení jasne a konkrétne uvedené, vychádzajú zo Správy z kontroly na mieste zo dňa 6.2.2014
a spočívajú najmä v tom, že žalovaný nevytvoril pracovné miesta zodpovedajúce projektu, v

pracovných výkazoch vykazoval činnosti nezodpovedajúce skutočnosti a projekt nerealizoval v súlade
so zmluvou. Tieto zistenia potvrdili aj svedecké výpovede a následne trestné konanie, v ktorom bol
žalovaný právoplatne uznaný vinným zo zločinu subvenčného podvodu, pričom realizácia projektu
bola vyhodnotená ako fiktívna. K námietke neskorého odstúpenia od zmluvy žalobca poukázal na
právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého je potrebné skúmať primeranosť doby, počas ktorej

veriteľ vyčkával na splnenie povinností a aj v prípade, že by sa išlo o nepodstatné porušenie, účinky
odstúpenia nastupujú po márnom uplynutí primeranej dodatočnej lehoty; žalovaný ani po mnohých
rokoch porušenia nenapravil, preto je odstúpenie platné. Žalobca vysvetlil, že po kontrole na mieste
prebiehalo vybavovanie námietok žalovaného, interné schvaľovanie aj ďalšie overovania (vrátane
kontroly verejného obstarávania), takže odstúpenie od zmluvy bolo urobené bez zbytočného odkladu
so zreteľom na povahu veci. Pokiaľ ide o námietku započítania, žalobca zdôraznil, že žalovaný

nepreukázal existenciu žiadnej určitej a odôvodnenej pohľadávky voči žalobcovi, nešpecifikoval, z čoho
suma 89.530,46 Eur pozostáva a aký právny základ má mať. Zároveň poukázal na vnútorný rozpor
v argumentácii žalovaného, ktorý na jednej strane tvrdí nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, no
na druhej strane si voči nemu započítava vlastný údajných nárok. Žalobca namietal, že mu zo strany
žalovaného nebolo reálne poskytnuté žiadne plnenie a že žalovaný ani v trestnom, ani v civilnom

konaní nepredložil dokumentáciu, ktorá by preukazovala riadnu realizáciu projektu a existenciu ním
tvrdenej pohľadávky. Podľa zásady negatívnej dôkaznej teórie nemožno spravodlivo požadovať, aby
žalobca dokazoval neexistenciu takejto pohľadávky. Námietku uplynutia prekluzívnej lehoty podľa
nariadenia č. 2988/95 žalobca odmietol s tým, že ide o lehotu pre ukladanie správnych opatrení a
sankcií, ktorá je vo vnútroštátnom práve premietnutá do rozpočtových pravidiel, zatiaľ čo v tomto konaní

ide o zmluvný nárok na vrátenie poskytnutého príspevku po platnom odstúpení od zmluvy o NFP,
ktorý podlieha civilnoprávnemu režimu. Zdôraznil, že žalovaný pri argumentácii citovaným nariadením
vytrháva ustanovenia z kontextu a prehliada možnosť dlhších lehôt, ako aj rozdiel medzi správnymi
sankciami a súkromnoprávnym vymáhaním plnenia zo zmluvy. Žalobca uzavrel, že všetky námietky
uvedené v odvolaní považuje za neopodstatnené, rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny,

zákonný a riadne odôvodnený a navrhol jeho potvrdenie.
15. Žalovaný vo vyjadrení, ktoré bolo doručené súdu 1.8.2024 uviedol, že jeho odvolacie námietky
nesmerovali k tomu, aby sa súd prvej inštancie zaoberal každým jeho tvrdením, ale k tomu, že sa
nevysporiadal s podstatnou otázkou - platnosťou odstúpenia žalobcu od Zmluvy o NFP. Tvrdil, že
okresný súd nerešpektoval záväzné pokyny odvolacieho súdu z rozsudku Krajského súdu v Trnave

sp. zn. 32Cob/14/2021, podľa ktorých mal výslovne preskúmať, či žalobca v odstúpení riadne a určito
uviedol dôvody umožňujúce odstúpiť, či boli tieto dôvody vopred dané a či na ich základe mohol vzniknúť
nárok na vrátenie príspevku. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie túto otázku vôbec neriešil a že v
napadnutom rozsudku len reprodukoval zistenia zo správy z kontroly na mieste a z trestného konania,
bez väzby na obsah a platnosť samotného právneho úkonu odstúpenia. Uviedol tiež, že rozhodné je

výlučneto,čojeuvedenépriamovodstúpení,aniedodatočnáargumentáciažalobcuvkonaní.Kaktívnej
vecnej legitimácii žalovaný uviedol, že konaní označil viacero rozhodnutí okresných, krajských súdov aj
Najvyššieho súdu SR. Uviedol, že rozhodovacia prax nie je jednotná, čo podľa neho odporuje princípu
právnej istoty, a zdôraznil, že aj Ministerstvo financií SR vo svojom stanovisku potvrdilo, že aktívne
legitimovaným subjektom je štát. Žalobca sa s touto argumentáciou podľa žalovaného nijako nevyrovnal.

K preklúzii žalovaný uviedol, že žalobca nesprávne zužoval pôsobnosť článku 3 nariadenia č. 2988/95
lennasprávnekonania,hocizrozsudkuSúdnehodvoraEÚC-734/22vyplýva,žeštvorročnáprekluzívna
lehota sa vzťahuje aj na nároky uplatnené prostriedkami súkromného práva. Tvrdil, že nezrovnalosť
vznikla najneskôr 30.6 2011, takže štvorročná lehota uplynula v roku 2015 a absolútna osemročná lehota
najneskôr v roku 2019. Dodal, že aj hypotetická desaťročná lehota podľa zákona č. 523/2004 Z. z.

uplynula najneskôr v roku 2021, zatiaľ čo napadnutý rozsudok bol vydaný až v roku 2024. Odkázal
aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-584/15, podľa ktorého je osemročná lehota absolútnou hranicou
preklúzie. Žalovaný tak zotrval na tom, že žalobca vo svojom vyjadrení nevyvrátil jeho argumentáciu
ohľadom neplatnosti odstúpenia od zmluvy, nedostatku aktívnej legitimácie ani uplynutia prekluzívnej
lehoty podľa práva EÚ.

16. Žalobca vo vyjadrení doručenom súdu dňa 11.9.2024 uviedol, že aktívne legitimovaným subjektom
bol on sám, keďže Zmluvu o NFP uzatvoril vo vlastnom mene a nie ako zástupca Slovenskej republiky.
Zdôraznil, že v zmluve je ako poskytovateľ uvedené výlučne ministerstvo, nie štát, a preto ide o
pohľadávku zo záväzkového vzťahu, do ktorého vstúpil žalobca priamo. V tejto súvislosti poukázal ajna metodické usmernenie Ministerstva financií SR z roku 2015, podľa ktorého nároky zo zmluvy o NFP
uplatňuje po formálnej stránke riadiaci orgán ako zmluvná strana. K tvrdeniu žalovaného, že súd sa
nevysporiadal s jeho podstatnými námietkami, žalobca uviedol, že okresný súd postupoval v súlade s

pokynmi odvolacieho súdu a v bodoch 26 až 36 rozsudku posúdil, či žalobca v odstúpení uviedol dôvody
na odstúpenie, či boli tieto dôvody naplnené a či mu na ich základe vznikol nárok na vrátenie príspevku.
Tvrdil, že reagoval na všetky podstatné tvrdenia žalovaného. K otázke preklúzie žalobca uviedol, že
žalovaný nesprávne interpretoval článok 3 nariadenia č. 2988/95. Tvrdil, že ide o premlčacie lehoty
vzťahujúce sa na správne konania a ukladanie sankcií, nie na civilné konania o zmluvných nárokoch

zo Zmluvy o NFP. Podľa žalobcu žalovaný vytrhol z kontextu citácie z rozsudkov Súdneho dvora EÚ a
nesprávne spájal odlišné právne inštitúty. Zdôraznil, že predmetom sporu je zmluvný nárok na vrátenie
prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o NFP, nie sankčné konanie.
17. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 C.s.p. prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez
nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného
vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského

súdu v Bratislave dňa 27.10.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a dôvodmi
odvolania žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.

18. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

19. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

20. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu podanom odvolaním žalovaného, ako aj po oboznámení
sa s obsahom napadnutého rozsudku, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a
rozsudok súdu prvej inštancie je vecne aj právne správny. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, jednotlivé dôkazy hodnotil v súlade s § 191
a nasl. C.s.p., svoje skutkové zistenia logicky, presvedčivo a zrozumiteľne odôvodnil a z nich vyvodil

právne závery, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.
21. K námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu odvolací súd uvádza, že táto otázka bola
v danej veci riešená už v predchádzajúcom rozhodnutí Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. 6. 2022, sp.
zn. 32Cob/14/2021, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 C.s.p.). Rozhodnutie sa jasne
vysporiadalo s povahou zmluvného vzťahu, pričom konštatovalo, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí

a rodiny SR uzavrelo Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku vo vlastnom mene ako
subjekt s vlastnou právnou subjektivitou. Štát nebol účastníkom zmluvy a nárok na vrátenie príspevku
vznikol žalobcovi ako poskytovateľovi na základe jeho vlastného právneho úkonu - odstúpenia od
zmluvy. Nárok tak predstavuje pohľadávku zo súkromnoprávneho záväzkového vzťahu, nie pohľadávku
štátu v zmysle zákona č. 374/2014 Z. z. Odvolací súd preto považuje námietku žalovaného za

nedôvodnú.
22. Rovnako nedôvodná bola námietka žalovaného, podľa ktorej mal byť spor riešený v správnom
konaní. Uzavretím zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka vznikol medzi stranami záväzkový
vzťah súkromnoprávnej povahy, pričom otázka vrátenia plnenia po odstúpení od zmluvy je typickým
zmluvným nárokom, ktorý je potrebné uplatňovať v civilnom konaní. Verejnoprávny režim ukladania

sankcií či odvodov nemá vplyv na možnosť poskytovateľa domáhať sa vrátenia poskytnutého príspevku
v občianskoprávnom súdnom konaní. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď tento nárok
posúdil podľa relevantných ustanovení zmluvy a Obchodného zákonníka.
23. Samotný obsah odstúpenia od zmluvy bol súdom prvej inštancie podrobený riadnemu preskúmaniu.
Súd identifikoval konkrétne porušenia povinností žalovaným, ktoré boli v odstúpení uvedené, následne

ich rozobral v kontexte zmluvných ustanovení a posúdil ich v súlade s právnym názorom odvolacieho
súdu. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu nielen v listinných dôkazoch a v správe z
kontroly,aleajvprávoplatnomtrestnomrozsudkuŠpecializovanéhotrestnéhosúdu,ktorýmbolžalovaný
uznaný za vinného zo skutkov súvisiacich s predmetným projektom. Podľa § 193 C.s.p. bol súd prvej
inštancie viazaný výrokom o vine a skutkovým vymedzením trestného činu, čo aj rešpektoval. Odvolací

súd preto nemá pochybnosti o tom, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s pokynmi odvolacieho
súdu, ktoré pri svojom rozhodovaní plne rešpektoval.
24. K otázke včasnosti odstúpenia od zmluvy odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne
hodnotil časový sled úkonov po kontrole na mieste, vrátane námietkového konania a stanoviska žalobcuk námietkam žalovaného. Pri zohľadnení rozsahu zistených porušení a administratívnych postupov na
strane žalobcu nebolo možné dospieť k záveru, že odstúpenie bolo vykonané oneskorene. V prípade,
ak žalovaný porušil podmienky zmluvy podstatným spôsobom bol žalobca v zmysle všeobecných

zmluvných podmienok oprávnený (nie povinný) od zmluvy odstúpiť okamžite. Ani prípadná absencia
okamžitého odstúpenia podľa zmluvy by tak sama osebe nespôsobila neúčinnosť odstúpenia. Rovnako
ajpodľa§345ods.3a§350ods.1Obchodnéhozákonníkamáodstúpenieúčinkyajpomárnomuplynutí
dodatočnej primeranej lehoty. Odvolací súd považuje právny záver súdu prvej inštancie o včasnosti a
platnosti odstúpenia za správny.

25. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú aj žalovaným vznesenú
námietku započítania. Základným predpokladom na to, aby došlo k zániku záväzku započítaním je
existencia záväzku spôsobilého na započítanie. Žalovaný nepreukázal existenciu ani výšku tvrdenej
pohľadávky, nepredložil žiadne relevantné dôkazy a jeho tvrdenia zostali v rovine ničím nepodložených
konštrukcií. Súd prvej inštancie preto správne dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno
ohľadom existencie započítateľnej pohľadávky.

26. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou preklúzie nároku podľa nariadenia č. 2988/95.
Predmetné nariadenie upravuje lehoty v rámci správnych konaní a ukladania správnych sankcií, nie
lehoty pre uplatnenie zmluvných nárokov pred civilnými súdmi. Túto námietku odvolací súd taktiež
vyhodnotil ako nedôvodnú. Prekluzívna lehota zakotvená v citovanom nariadení sa vzťahuje výlučne na
ukladanie správnych opatrení a administratívnych sankcií za nezrovnalosti pri nakladaní s prostriedkami

Európskej únie. V danom prípade však predmetom konania nie je rozhodovanie o správnej sankcii,
ale posúdenie zmluvného nároku na vrátenie poskytnutého plnenia. Konkrétne ide o nárok na vrátenie
finančného príspevku poskytnutého na základe zmluvy o nenávratnom finančnom príspevku, od ktorej
žalobca platne odstúpil. Platným odstúpením od zmluvy došlo k zániku zmluvného záväzku a k
vzniku povinnosti žalovaného vrátiť prijaté plnenie podľa súkromnoprávnej úpravy. Uplatnený nárok je

svojou povahou civilnoprávny, keďže vyplýva zo zmluvného vzťahu a smeruje k vymoženiu povinnosti
na vrátenie plnenia po zániku zmluvy, a to bez ohľadu na skutočnosť, že zdrojom príspevku boli
prostriedky Európskej únie. Na takéto nároky nemožno aplikovať prekluzívny režim určený pre ukladanie
administratívnych sankcií podľa nariadenia č. 2988/95, ale režim obchodného práva.
27. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úroky z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka a v

súlade so zmluvnými dojednaniami. Žalovaný túto časť rozsudku ani obsahovo relevantne nenapadol.
28. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným uplatňované odvolacie
dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť
skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie. S poukazom
na viazanosť výrokom trestného rozsudku, na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorých vyplynulo,

že projekt nebol realizovaný v súlade so zmluvou, ako aj na zistenie, že žalovaný predkladal nepravdivé
pracovné výkazy a používal poskytnuté prostriedky v rozpore so zmluvou, dospel odvolací súd k názoru,
že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.
29. S poukazom na viazanosť výrokom trestného rozsudku, na výsledky vykonaného dokazovania, z

ktorých vyplynulo, že projekt nebol realizovaný v súlade so zmluvou, ako aj na zistenie, že žalovaný
predkladal nepravdivé pracovné výkazy a používal poskytnuté prostriedky v rozpore so zmluvou,
odvolací súd považuje nárok žalobcu na vrátenie príspevku za opodstatnený. Žalovaný nepreukázal
žiadnu okolnosť, ktorá by jeho zodpovednosť eliminovala alebo nárok žalobcu znižovala.
30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s

§ 255 ods. 1, a § 262 ods. 1, C.s.p. tak, že súd žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný. S
poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá
súdny úradník.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta
druhá C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 C.s.p.).